Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-5S/171/2020 1020201192 14. 05. 2025 JUDr. Jeannette Hajdinová ECLI:SK:SpSBA:2025:1020201192.3
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a členov senátu JUDr. Jozefa Timeka a JUDr. Zuzany Širokej, v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX, XXX XX E., právne zastúpený: Mgr. Alexandrou Para, advokátkou, SAK č. 8053, so sídlom Gagarinova 10/A, 821 05 Bratislava, proti žalovanému: Ústredie práce sociálnych vecí a rodiny, so sídlom Špitálska 8, 812 67 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. UPS/US1/ KGRAVSU/INF/2020/185, č.z. 2020/97960 zo dňa 8. júna 2020, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . II. Žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Žalobca bol účastníkom konania o úpravu práv a povinností k maloletým deťom na čas do rozvodu vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 3P/101/2017 a účastníkom konania o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode vedenom na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 18P/115/2017. V oboch uvedených konaniach bol do funkcie kolízneho opatrovníka ustanovený Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava (ďalej len úrad práce). Podaním zo dňa 30.03.2020 žiadal žalobca úrad práce podľa zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o slobode informácií) o sprístupnenie spisovej dokumentácie k maloletým deťom žalobcu vedenej pod sp. zn.: 1SDD/49/2017. 2. Úrad práce rozhodnutím č. BA1/RÚ/INF/113-2020/105617 Hr z 08.04.2020 (prvostupňové rozhodnutie) čiastočne nevyhovel žiadosti žalobcu v rozsahu záznamov taxatívne uvedených vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia s poukazom na ust. § 9 ods. 1 zákona o slobode informácií a § 96b ods. 4 zákona č. 305/2005 Z.z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o sociálnoprávnej ochrane detí). 3. Voči prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal, že pokiaľ úrad práce odmietol sprístupniť záznamy z administratívneho spisu z dôvodu, že tieto slúžia ako podklad do konania pred súdom, vzhľadom na to, že ide o záznamy z roku 2018 a 2019 tieto už dávno mohli byť v konaní pred súdom použité aj vzhľadom na to, že už bolo vydané meritórne rozhodnutie. Ďalej namietal, že listina pod č. 141 a č. 213 sa nachádzajú v súdnom spise a niet dôvod ich nesprístupniť. Listina pod č. 315-346 je email od právneho zástupcu matky, ktorým pravdepodobne právny zástupca zasielal
vyjadrenie matky do konania na súde a ide pravdepodobne o formálne štylizovaný email, ktorý nie je dôvod nesprístupniť. Listiny pod č. 259 a 262 sú z roku 2019 pred dátumom rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave o odvolaní a od roku 2019 mal úrad práce ako kolízny opatrovník možnosť aj povinnosť tieto záznamy do svojho písomného či ústneho vyjadrenia zahrnúť. Je teda otázne, či úrad práce použije do konania neaktuálne podania matky z roku 2019. V súvislosti s ochranou osobných údajov v zmysle § 9 ods. 1 zákona o slobode informácií, ktorým úrad práce odôvodnil nesprístupnenie konkrétnych záznamov, uviedol, že úrad práce je orgánom verejnej moci a v tejto pozícií vystupuje pred fyzickými osobami, ktoré sa na neho obrátia. Pri komunikácií s úradom práce tak nejde o komunikáciu medzi dvoma súkromnými osobami. V konkrétnom prípade mala dotknutá osoba – matka vedomosť, že je v úradnom styku s orgánom verejnej moci, t.j. že nie je v styku so súkromnou osobou. Ochrana sa nevzťahuje na písomnosti, k vzniku ktorých dochádza v rámci povolania, pri výkone verejnej činnosti a pod. Pre posudzovanie povahy písomností sú rozhodujúce samotný obsah a určenie adresáta. Žalobca síce obsah nepozná, ale adresátom je orgán verejnej moci pri výkone jeho činností, preto komunikácia s úradom práce či už písomná, alebo telefonická nie je prejavom osobnej povahy. Listina č. 27 je komunikácia, ktorej účastníkom je sám žiadateľ. Listiny č. 106, 118, 272 obsahujú vyjadrenie matky k priebehu súdneho konania, ktorého je žalobca účastníkom. Matka sama iniciovala konanie pred okresnými súdmi, musela si byť vedomá, že jej prejavy budú sprístupnené ostatným účastníkom konania, a teda prejavila konkludentný súhlas so zverejňovaním jej prejavov. Analogicky žalobca prirovnal súdny spis k spisu vedenom úradom práce. 4. Žalovaný ako druhostupňový orgán rozhodnutím č.s. UPS/US1/KGRAVSU/INF/2020/185, č.z. 2020/97960 z 08.06.2020 (napadnuté rozhodnutie) zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie úradu práce. V odôvodnení žalovaný poukázal na to, že žalobca žiadal o nahliadnutie do spisovej dokumentácie v zmysle zákona o slobode informácií, ktorý osobitne zakotvuje špeciálnu úpravu pre ochranu osobnosti, a teda je potrebný predchádzajúci súhlas dotknutej osoby. Žalovaný skonštatoval, že pri aplikácií inštitútu ochrany osobnosti má špeciálna právna úprava v zákone o slobode informácií prednosť pred všeobecnou. Správny orgán sprístupnil záznamy, na ktorých sú zachytené osobné prejavy matky, na základe ich predloženia súdu a nachádzajú sa v súdnom spise, ostatné záznamy, ktoré nesprístupnil sa týkajú osobných prejavov matky a naďalej sú podkladom pre ústne, či písomné vyjadrenie v konaní pred súdom a slúžia pre účely výkonu funkcie kolízneho opatrovníka v zmysle ust. § 96b ods. 4 zákona o sociálnoprávnej ochrane detí. Keďže úrad práce nedisponuje súhlasom matky so sprístupnením informácií nachádzajúcich sa v spisovej dokumentácií, postupoval v zmysle ust. § 9 ods. 1 zákona o slobode informácii. Ďalej žalovaný poukázal na to, že Ústava Slovenskej republiky garantuje právo na súkromný a rodinný život v čl. 16, čl. 19 a čl. 41. a toto právo je súčasťou práva na ochranu osobnosti v súlade s § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len Občiansky zákonník). Právo na ochranu súkromia je právo osoby rozhodnúť podľa vlastného uváženia, či a v akom rozsahu a akým spôsobom majú byť skutočnosti jej osobného súkromia sprístupnené iným. Pokiaľ ide o žalobcovu domnienku, že postup úradu práce nasvedčuje jedine tomu, že má s matkou dieťaťa vytvorený dôverný vzťah, ktorý nespĺňa atribúty úradného vzťahu medzi orgánom verejnej moci a fyzickou osobou, ide len o ničím nepodložený subjektívny názor oprávnenej osoby. II. Žaloba 5. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 17.08.2020 domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktoré žiadal zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie, prípadne uložiť žalovanému povinnosť sprístupniť žalobcovi celú spisovú dokumentáciu úradu práce pod sp. zn. 1SDD 49/2017. Podľa žalobcu napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podstatu vidí v tom, že žalobca je účastníkom súdneho konania, ktorého začatie odôvodnilo založenie spisovej dokumentácie k maloletým deťom. Požadované informácie sa tak bezprostredne týkajú konania, v ktorom jedným z účastníkov je práve žalobca a požadované informácie sa týkajú žalobcu. Ak účastník či už súdneho, alebo správneho konania žiada o sprístupnenie spisovej dokumentácie, táto by mala byť sprístupňovaná v celom rozsahu, bez akéhokoľvek obmedzenia. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. R 26/2017, podľa ktorého, ak účastník konania požiada o nazretie do spisov, nie je možné jeho podanie považovať za žiadosť podľa zákona o slobode informácií, avšak účastníkovi konania žiadne zákonné ustanovenie nebráni, aby využil aj právo na informácie podľa zákona o slobode informácií. Všeobecná úprava nahliadania do administratívnych
spisov má svoj osobitný špecifický režim, ktorý nie je možné spájať s nemožnosťou sprístupnenia informácií podľa ustanovení zákona o slobode informácií. 6. Žalobca je toho názoru, že nie sú splnené podmienky pre aplikáciu § 9 ods. 1 zákona o slobode informácií, ak je dotknutou osobou matka maloletých detí a jeho manželka, a to najmä pokiaľ ide o jej komunikáciu s úradom práce ako kolíznym opatrovníkom. Zopakoval námietku uvedenú v odvolaní, že v prípade komunikácie s orgánom verejnej moci nejde o komunikáciu medzi dvoma súkromnými osobami. Dotknutá osoba – matka v tomto prípade mala vedomosť, že je v úradnom styku, preto sa na takúto komunikáciu vedenú s orgánom verejnej moci pri výkone činnosti nevzťahuje ochrana podľa § 9 ods. 1 zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Analogicky žalobca prirovnal situáciu k súdnemu konaniu, kedy sa komunikácia zakladá do súdneho spisu a je sprístupnená ostatným účastníkom konania. Záverom podotkol, že dotknutá osoba – matka sama iniciovala konania pred súdom a musela byť uzrozumená s tým, že jej prejavy budú sprístupnené ostatnému okruhu osôb účastných na konaní. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S/194/2015, podľa ktorého, ak sa informácie týkali výlučne spisu vo veci starostlivosti o maloleté deti žalobcu, nemožno predpokladať, že niektoré informácie o osobnosti a súkromí účastníkov tohto konania by žalobcovi neboli známe a ich poskytnutím by bolo porušené ust. § 9 ods. 1 zákona o slobode informácií. 7. Vo vzťahu k informáciám, ktoré úrad práce nesprístupnil podľa § 96b ods. 4 zákona o sociálnoprávnej ochrane detí, žalobca uviedol, že ide o záznamy datované z roku 2018 a 2019, pričom v priebehu týchto rokov bolo vedené konanie o úpravu práv a povinností k maloletým na čas do rozvodu na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 3P/101/2017, následne odvolacie konanie na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 11Co/P/140/2019 a konanie o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 18P/115/2017. Je zvláštne, že kolízny opatrovník chce v roku 2020 použiť v konaní pred súdom záznamy z roku 2018 a 2019, ktoré sú neaktuálne. Je takisto dôvodná otázka, prečo zo strany kolízneho opatrovníka ešte použité neboli. Poukázal na to, že tieto záznamy už dávno mohli byť podkladom pre vyjadrenie a mali byť použité skôr a že konanie na Okresnom súde Bratislava I už právoplatne skončilo. 8. Žalobca nesprístupnením určitej časti spisovej dokumentácie nemá vedomosť o tvrdeniach poskytnutých matkou, resp. iným subjektom, ktoré sú spôsobilé nepriaznivo ovplyvniť, či už procesné, alebo hmotnoprávne postavenie žalobcu ako účastníka konania. Žalobca má právo s týmito informáciami sa oboznámiť, aby mohol vyvrátiť nepravdivé tvrdenia spôsobilé ovplyvniť výsledok konania. Poukázal na svoje právo na obhajobu, ktoré vyžaduje, aby sa mohol vyjadriť pred vydaním rozhodnutia. Zopakoval, že niektoré listiny sa už v súdnom spise nachádzajú, a preto nie je dôvod ich nesprístupniť. Záverom dodal, že zo strany žalovaného ide o účelový krok v prípade použitia ust. § 96b ods. 4 zákona o sociálnoprávnej ochrane detí, lebo záznamy mohol už dávno v konaní použiť a je otázne, aké dlhé obdobie je možné takéto záznamy nesprístupniť. Žalobca je účastníkom civilného konania, v spojení s ktorým sa vedie spis kolízneho opatrovníka, a nie je dôvod na nesprístupnenie informácií vo vzťahu ku konaniu pred súdom. III. Vyjadrenie žalovaného 9. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že podľa ust. § 16 ods. 9 zákona o slobode informácií každý, nie len účastník konania, môže do dokumentácie nahliadnuť, pričom žiadateľ nemusí preukazovať dôvod alebo právny záujem. Pri sprístupňovaní informácií zo spisu je však potrebné vylúčiť informácie vymenované v § 8 až 11 zákona o slobode informácií, čím sa zabezpečuje ochrana práv účastníkov konania. Poukázal na ust. § 23 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len správny poriadok), pri aplikácií ktorého správny orgán rozhoduje o povolení nazrieť do spisu. Nie je možné však odmietnuť právo žiadateľa na poskytnutie informácie žiadanej podľa zákona o slobode informácií z dôvodu aplikácie § 23 ods. 2 správneho poriadku. Základom právnej úpravy sprístupňovania informácií je zásada, že sprístupnené musia byť všetky požadované informácie okrem tých, ktoré zákony zo sprístupnenia vylučujú. Všetky výnimky je pritom potrebné vykladať reštriktívne. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Szd/7/2009, v zmysle ktorého oprávnenie účastníka konania na nazeranie do spisov je v pomere k špeciality k všeobecnému právu na prístup k informáciám podľa § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií a právne konzumuje všeobecné právo na poskytnutie informácií. Právo účastníka správneho konania je širšie a za podmienok ustanovených právnym poriadkom zahŕňa
prístup ku všetkým podkladom správneho rozhodnutia. Ak osobitný právny predpis (iný ako zákon o slobode informácií) ustanovuje určitý spôsob, rozsah poskytovaných údajov, ako aj okruh osôb oprávnených sa s nimi oboznamovať, neznamená to vo všeobecnosti zánik práva na informácie pre osoby mimo okruhu osôb stanovených osobitným predpisom. I keď možno obmedzenia v zmysle ust. § 23 ods. 4 správneho poriadku sú v princípe totožné s niektorými obmedzeniami v zmysle zákona o slobode informácií, predovšetkým prostredníctvom § 9 ods. 1 a § 11 zákona o slobode informácií dochádza k podstatnému odlíšeniu v rozsahu poskytovaných údajov pre žiadateľov postupom podľa zákona o slobode informácií v porovnaní so žiadateľom podľa osobitného predpisu. Všeobecná úprava nahliadania do administratívnych spisov správnych orgánov podľa § 23 správneho poriadku nebráni sprístupňovaniu informácií zo spisov podľa ustanovení zákona o slobode informácií. 10. Žalovaný ďalej poukázal na to, že orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately umožní sprístupnenie informácií zo spisovej dokumentácie dieťaťa zákonným zástupcom dieťaťa na ich žiadosť, ak sa vedie spisová dokumentácia v súvislosti s vykonávaním opatrení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, ako aj v prípadoch, kedy úrad práce vedie správne konanie. Úrad práce, ktorý v zmysle ust. § 73 ods. 2 písm. e) bod 8 zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele vedie spisovú dokumentáciu dieťaťa, plnoletej fyzickej osoby a rodiny, pre ktoré vykonáva opatrenia podľa tohto zákona, a evidenciu spisových dokumentácií. V spisovej dokumentácii dieťaťa sa nachádzajú údaje a informácie o maloletom dieťati a o jeho rodine. Rodičia ako účastníci súdneho konania môžu využiť právo nazerať do spisu vedenom na príslušnom súde, ktorý vedie konanie. Účastníkom súdneho konania môžu byť informácie zo spisovej dokumentácie úradu práce sprístupnené súdom len v takom rozsahu, v akom boli z tejto dokumentácie založené do súdneho spisu. Kolízny opatrovník pri žiadosti rodiča o sprístupnenie informácií zo spisovej dokumentácie dieťaťa vedenej na úrade práce vždy poučí rodiča o možnosti získania požadovaných informácií na príslušnom súde. 11. K použitiu ust. § 9 ods. 1 zákona o slobode informácií žalovaný uviedol, že žalobca opomenul, že o nahliadnutie do spisovej dokumentácie žiadal v zmysle zákona o slobode informácií, ktorý osobitne obsahuje špeciálnu úpravu ochrany osobnosti, a teda je potrebný predchádzajúci súhlas dotknutej osoby so sprístupnením takýchto informácií. Občiansky zákonník, na ktorý žalobca poukazuje, je všeobecným predpisom. Ak by sa tento aplikoval ako osobitný predpis v zmysle § 9 ods. 1 zákona o slobode informácií, nebolo by nikdy potrebné skúmať, či dotknutá osoba dala súhlas so sprístupnením informácií. Pri aplikácií inštitútu ochrany osobnosti žalovaný konštatuje, že špeciálna právna úprava má prednosť pred všeobecnou. 12. Správny orgán prvého stupňa sprístupnil záznamy, na ktorých sú zachytené osobné prejavy matky, na základe ich predloženia súdu, to znamená, že záznamy sa nachádzajú v súdnom spise a sú sprístupnené účastníkom súdneho konania. Ostatné záznamy, ktoré úrad práce nesprístupnil a týkajú sa osobných prejavov matky, sú naďalej podkladom pre ústne, či písomné vyjadrenie v konaní pred súdom a pred orgánom činným v trestnom konaní a slúžia pre účely výkonu funkcie kolízneho opatrovníka v zmysle ust. § 96b ods. 4 zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele. Úrad práce zároveň nedisponuje písomným súhlasom matky ako dotknutej osoby, a preto postupoval v zmysle ust § 9 ods. 1 zákona o slobode informácií. Argumentáciu žalobcu považuje žalovaný za účelovú a poukazuje na to, že ak by zákonodarca chcel odlíšiť písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby od úradnej komunikácie, tak to vykoná spôsobom ako v iných ustanoveniach § 11 ods. 1 zákona o slobode informácií. 13. K argumentu o konkludentnom súhlase účastníčky súdneho konania žalovaný poukázal na to, že spisová dokumentácia sa nevedie v režime súdneho konania, t.j. obsah spisu kolízneho opatrovníka, tak ako sa nachádza v držbe úradu práce, nie je ovládaný zásadou verejnosti. Úrad práce sa riadi pravidlami, ktoré regulujú jeho činnosť, a preto sa nespravuje pravidlami civilných procesných kódexov napríklad o nahliadnutí do spisu. Úrad práce nemá povinnosť brať ohľad na hypotetické procesné situácie, ktoré nastanú v konaní pred súdom. 14. Žalovaný poukázal na to, že úrad práce ako kolízny opatrovník je povinný postupovať v najlepšom záujme dieťaťa. Pri nesprístupnení informácií tak konal v najlepšom záujme dieťaťa najmä podľa kritéria v čl. 5 písm. g) zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Zákon totiž zvýrazňuje, že je pre dieťa negatívna situácia, ak sa dostane do konfliktu lojality a tento konflikt v ňom vyvolá pocit viny.
15. Záverom žalovaný uviedol domnienku, že žalobcovi nejde o ochranu záujmu maloletých synov, ale o kontrolu vedenia spisovej dokumentácie kolíznym opatrovníkom, čoho dôkazom sú opakované podnety a sťažnosti žalobcu k vedeniu spisovej dokumentácie a neustále žiadosti o informácie zo spisovej dokumentácie maloletých detí a taktiež o sprístupnenie a oboznámenie sa s dokumentmi, ktoré matka maloletých zasiela. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. IV. Replika žalobcu 16. Žalobca zopakoval argumenty uvedené v správnej žalobe a poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 8Sži/16/2013, ktorého predmetom bolo nesprístupnenie spisovej dokumentácie účastníčke civilného poručenského konania – matke úradom práce ako kolíznym opatrovníkom, v ktorom súd odkázal na ust. § 23 správneho poriadku o nazeraní do administratívneho spisu. 17. K obmedzeniu podľa § 96b ods. 4 zákona o sociálnoprávnej ochrane detí žalobca zdôraznil, že konanie vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 3P/101/2017 bolo ukončené právoplatnosťou rozsudku sp. zn. 11Co/140/2019 z 19.11.2019, a konanie vedené na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 18P/115/2017 bolo vyhlásením rozsudku dňa 21.04.2022 ukončené na súde prvej inštancie. Preto akékoľvek návrhy, podania, vyjadrenia a tvrdenia, o ktorých mal správny orgán ako kolízny opatrovník vedomosť, bol povinný predložiť do vyhlásenia dokazovania za skončené na pojednávaní dňa 21.04.2022. 18. Žalobca dodal, že z titulu svojej pozície ako zákonného zástupcu maloletého dieťaťa a účastníka civilného konania je oprávnený sa oboznamovať so spisovou dokumentáciou správneho orgánu ako kolízneho opatrovníka, a to v rozsahu a časových intervaloch podľa jeho úvahy. 19. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu ďalej nevyjadril. V. Relevantná právna úprava 20. Podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom. 21. Podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. 22. Podľa čl. 26 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. 23. Podľa § 9 ods. 1 zákona o slobode informácií, informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby, písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon, alebo s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej osoby. Ak dotknutá osoba nežije, taký súhlas môže poskytnúť jej blízka osoba. Ustanovenia osobitných predpisov tým nie sú dotknuté. 24. Podľa § 71 ods. 1 bod 2 zákona o sociálnoprávnej ochrane detí opatrenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately vykonávajú orgány sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. 25. Podľa § 71 ods. 2 zákona o sociálnoprávnej ochrane detí orgány sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately sú Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny a úrady práce, sociálnych vecí a rodiny. 26. Podľa § 73 ods. 2 písm. b) bod 2 zákona o sociálnoprávnej ochrane detí úrad práce, sociálnych vecí a rodiny vykonáva funkciu kolízneho opatrovníka podľa osobitného predpisu.
27. Podľa § 90 ods. 1 zákona o sociálnoprávnej ochrane detí na vykonávanie opatrení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately sa nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. 28. Podľa § 96b ods. 1 zákona o sociálnoprávnej ochrane detí subjekt podľa § 71 ods. 1 písm. a) druhého bodu a tretieho bodu a písm. b) až e) a zariadenie vedú spisovú dokumentáciu o dieťati a plnoletej fyzickej osobe, pre ktoré sú vykonávané opatrenia podľa tohto zákona. 29. Podľa § 96b ods. 2 zákona o sociálnoprávnej ochrane detí spisová dokumentácia obsahuje záznamy, ktoré vznikli z činnosti subjektov podľa odseku 1, a došlé záznamy, ktoré obsahujú najmä osobné údaje dieťaťa, jeho rodiča, osoby, ktorá sa osobne stará o dieťa, ďalšej fyzickej osoby, ktorá má s dieťaťom blízky vzťah, alebo inej fyzickej osoby, ktorá je pre vykonávanie opatrení pre dieťa alebo plnoletú fyzickú osobu podstatná, údaje o výchovných pomeroch a sociálnych pomeroch dieťaťa a plnoletej fyzickej osoby, záznamy o vykonávaní oprávnení podľa § 93b, kópie podania na súd, orgán činný v trestnom konaní a inú právnickú osobu, písomné vyhotovenie rozhodnutia súdu, orgánu činného v trestnom konaní a správneho orgánu a iné podklady potrebné na vykonávanie opatrení podľa tohto zákona. 30. Podľa § 96b ods. 3 zákona o sociálnoprávnej ochrane detí spisovú dokumentáciu tvoria najmä záznamy na technických nosičoch dát, obrazové záznamy, obrazovo-zvukové záznamy, zvukové záznamy, listiny alebo fotografie dokumentov a fotokópie originálov listín, ak vzhľadom na povahu veci nie je potrebné uchovať originál listiny alebo úradne overenú kópiu listiny. 31. Podľa § 96b ods. 4 zákona o sociálnoprávnej ochrane detí sa nesprístupňuje časť spisovej dokumentácie, ktorú tvorí a) záznam ako podklad pre ústne vyjadrenie v konaní pred súdom a pred orgánom činným v trestnom konaní, pred týmto ústnym vyjadrením, b) záznam ako podklad pre písomné vyjadrenie v konaní pred súdom a pred orgánom činným v trestnom konaní a písomné vyjadrenie pre súd alebo orgán činný v trestnom konaní, pred doručením tohto písomného vyjadrenia, c) správa pre orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately na účely výkonu funkcie kolízneho opatrovníka, pred doručením tejto správy, d) správa pre súd, orgán činný v trestnom konaní alebo orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately na účely trestného konania, pred doručením tejto správy, e) záznam z rozhovoru s dieťaťom, ak dieťa s jeho zverejnením nesúhlasí; nesúhlas dieťaťa so zverejnením záznamu z rozhovoru musí byť v zázname uvedený. 32. Podľa § 96b ods. 5 zákona o sociálnoprávnej ochrane detí odsek 4 sa nevzťahuje na sprístupnenie spisovej dokumentácie, ak o jej sprístupnenie na plnenie svojich úloh požiada a) súd, b) orgán činný v trestnom konaní, c) kontrolný orgán, d) verejný ochranca práv, e) komisár pre deti, f) komisár pre osoby so zdravotným postihnutím. VI. Verejné vyhlásenie rozsudku 33. Správny súd v Bratislave dáva do pozornosti, že v zmysle § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 398/2022 Z.z. (ďalej len zákon č. 151/2022 Z.z.) prešiel výkon súdnictva od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, a to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave. Z uvedeného dôvodu je spis Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5S/171/2020 vedený na Správnom súde v Bratislave pod sp. zn. BA-5S/171/2020. 34. Správny súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 10 a § 13 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len SSP) v spojení s § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z.z., rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania rozsudkom dňa 14.5.2025, keďže žalobca ani žalovaný nežiadali nariadenie pojednávania.
35. Správny súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu, preskúmal v medziach žalobného návrhu napadnuté rozhodnutie, ako aj postup predchádzajúci jeho vydaniu, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 107 ods. 2 v spojení s § 137 ods. 4 SSP) a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. VII. Právne posúdenie veci 36. Predmetom prieskumu je rozhodnutie žalovaného, ktorým žalobcovi odmietol sprístupniť časť spisovej dokumentácie kolízneho opatrovníka maloletých detí v konaní o úprave práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode. 37. Spornou v danom prípade medzi účastníkmi zostala otázka, či žalobca na základe žiadosti o poskytnutie informácie podľa zákona o slobode informácií je oprávnený na sprístupnenie celého administratívneho spisu úradu práce, ktorý vedie v súvislosti s výkonom funkcie súdom ustanoveného kolízneho opatrovníka. 38. Žalobca svoje právo na prístup k celej spisovej dokumentácií odvodzuje od svojho postavenia účastníka konania v civilnom súdnom konaní a tvrdí, že požadované informácie sa priamo týkajú žalobcu, a z tohto dôvodu má právo oboznámiť sa so všetkými podkladmi tvoriacimi spisovú dokumentáciu kolízneho opatrovníka. 39. Žalobca vo svojej argumentácií kombinuje právo účastníka konania na nahliadnutie do administratívneho (aj súdneho) spisu s právom na informácie podľa zákona o slobode informácií. Z tohto dôvodu bolo potrebné posúdiť, či žiadosť žalobcu bol správny orgán povinný vybaviť v režime zákona o slobode informácií, alebo na ňu mal nahliadať ako na žiadosť o nahliadnutie do administratívneho spisu účastníka administratívneho konania. 40. Žalobca je v danom prípade účastníkom civilného súdneho konania, pričom z postavenia účastníka v tomto konaní mu vyplýva právo oboznamovať sa s obsahom súdneho spisu (§ 97 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov v nadväznosti na § 2 ods. 1 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok v znení neskorších predpisov). Úrad práce ako prvostupňový orgán vedie spisovú dokumentáciu v súvislosti s výkonom funkcie súdom ustanoveného opatrovníka. Spisovú dokumentáciu nevedie v tomto prípade ako správny orgán vykonávajúci administratívne konanie. Žalobca teda nie je v tomto prípade účastníkom administratívneho konania, v ktorom by procesným postupom správny orgán rozhodoval, či už deklaratórnym alebo konštitutívnym spôsobom o právach a/alebo povinnostiach účastníka konania. V danom prípade je vylúčené aj použite ust. § 23 správneho poriadku, ktoré upravuje nazeranie do spisov v administratívnom konaní, a to s poukazom na ust. § 90 ods. 1 zákona o sociálnoprávnej ochrane detí, podľa ktorého sa správny poriadok, pokiaľ tak zákon vyslovene neustanovuje, na úkony úradu práce v rámci opatrení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately neaplikuje. 41. Z tohto dôvodu je možné považovať postup prvostupňového orgánu za správny, keď žalobcovu žiadosť posudzoval ako žiadosť o informácie podanú podľa zákona o slobode informácií a nie ako žiadosť o nahliadnutie do administratívneho spisu účastníkom administratívneho konania podľa správneho poriadku. 42. Vychádzajúc zo znenia preskúmavaného rozhodnutia, žalovaný rozdelil svoju argumentáciu, na základe ktorej odoprel žalobcovi prístup ku konkrétne vymenovaným listinám, do dvoch kategórií. Prvú kategóriu listín nesprístupnil z dôvodu ochrany súkromia v zmysle ust. § 9 ods. 1 zákona o slobode informácií. Druhú kategóriu listín nesprístupnil z dôvodu, že tvoria podklad pre vyjadrenie do súdneho konania v zmysle ust. § 96b ods. 4 zákona o sociálnoprávnej ochrane detí. 43. Časť dokumentov nebola žalobcovi sprístupnená s poukazom na ochranu osobnosti matky maloletých detí, ktorá nedala súhlas na sprístupnenie záznamov týkajúcich sa jej súkromia a listín osobnej povahy. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje na to, že uvedené záznamy a listiny nie sú osobnej povahy a nevzťahuje sa na nich ochrana súkromia z dôvodu, že tieto matka sama a dobrovoľne vyhotovila a predložila správnemu orgánu v úradnom styku. Správny súd s touto argumentáciou
žalobcu nemôže súhlasiť. V prípade, ak by sa charakter informácie posudzoval iba podľa toho, či bola adresovaná orgánu štátnej správy v úradnom styku, došlo by k situácií, kedy by akékoľvek informácie v úradnom styku (a to napríklad aj informácie o zdravotnom stave, finančnej situácií, rodinnej situácií a ďalšie informácie zo súkromnej sféry osôb) nepožívali ochranu a boli prístupné komukoľvek na základe žiadosti o poskytnutie informácií. Je pritom zrejmé, že správne orgány sú povinné chrániť súkromie osôb prichádzajúcich do styku s orgánmi štátnej správy pri výkone ich právomocí, a to práve s poukazom na čl. 16 a čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj ust. § 9 ods. 1 zákona o slobode informácií. 44. Správny súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu, že všetky informácie v administratívnom styku sa týkajú jeho osoby a nemôžu obsahovať také informácie, ktoré by nevedel. Spisová dokumentácia kolízneho opatrovníka sa vedie o dieťati prípadne plnoletej osobe, pre ktorú orgán vykonáva opatrenia (§ 96b ods. 1 zákona o sociálnoprávnej ochrane detí) a obsahuje rôzne záznamy, ktoré vznikli z činnosti úradu práce, ako aj záznamy, ktoré obsahujú osobné údaje rodičov dieťaťa prípadne, osôb, ktoré sa osobne starajú o dieťa a ďalších fyzických osôb, ktoré majú s dieťaťom blízky vzťah, alebo iných fyzických osôb, ktoré sú pre vykonávanie opatrení pre dieťa alebo plnoletú fyzickú osobu podstatné. Je zrejmé, že spisová dokumentácia môže obsahovať množstvo osobných údajov a údajov dotýkajúcich sa súkromia rôznych osôb, ktorých ochrana koliduje s právom žalobcu na informácie. 45. Napriek tomu, že v čase konania boli žalobca a matka maloletých detí, ktorých sa spis kolízneho opatrovníka týka, manželmi, podľa názoru správneho súdu nemožno matke maloletých detí uprieť právo na ochranu súkromia. Postavenie manžela a rodiča spoločného dieťaťa nezbavujú druhého rodiča práva na súkromie. O to viac, že v konaní o rozvod a úpravu práv a povinností k maloletým deťom stoja rodičia proti sebe a ich záujmy môžu byť, a v tomto prípade aj sú, v konflikte. Nemožno ani vylúčiť, že spisová dokumentácia kolízneho opatrovníka, môže obsahovať aj také údaje zo súkromia rodiča, o ktorých druhý rodič nemá vedomosť. Z označenia listín, ktoré úrad práce odmietol sprístupniť z dôvodu ochrany súkromia, je zrejmé, že ide predovšetkým o emailovú korešpondenciu matky a úradné záznamy z telefonického hovoru, pozorovania, rozhovoru matky s psychologičkou. V tomto prípade správny súd považoval úvahu žalovaného, že takéto listiny obsahujú informácie zo súkromia matky a je možné ich sprístupniť žiadateľovi o poskytnutie informácií len s jej súhlasom, za dôvodnú. Nebolo pritom sporné, že matka ako dotknutá osoba so sprístupnením dokumentov vyslovene písomne nesúhlasila. 46. Účelom ustanovenia § 9 zákona o slobode informácií je chrániť informácie týkajúce sa súkromia a osobné údaje fyzických osôb. Právo na súkromie zahŕňa aj právo na ochranu informácií a skutočností, ktoré sa celkom nedajú kvalifikovať ako osobné údaje. Ide napríklad o písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky. Právo na ochranu súkromia a prejavov osobnej povahy je tiež aj súčasťou práva na ochranu osobnosti podľa § 11 Občianskeho zákonníka (rozsudok NS SR sp. zn. 6 Sžo 250/2008 zo dňa 25. novembra 2009). Ustanovenie § 9 ods. 1 obsahuje viacero neurčitých pojmov, pričom je potrebné rozhodnúť, či možno konkrétnu požadovanú informáciu podradiť pod tieto pojmy. Pri tomto rozhodovaní treba vždy zohľadniť ústavné právo na informácie a vážiť na jednej strane právo verejnosti na informácie a na druhej strane právo na ochranu osobnosti a súkromia. Prístup k informáciám, ktorými povinná osoba disponuje, nie je absolútny a zákon stanovuje aj isté obmedzenia prístupu k informáciám, a to v záujme ochrany práv iných osôb, ktoré môžu byť v protichodnom postavení k právu žiadateľa na informácie. 47. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na závery Ústavného súdu Českej republiky, ktorý v náleze sp. zn.: IV. ÚS 1378/16 zo 17.10.2017 riešil konflikt práva na súkromie a práva na informácie v súvislosti so zverejnením výšky platov zamestnancov hradených z verejných prostriedkov. Ústavný súd Českej republiky v uvedenom náleze konštatuje, že z formulácie čl. 17 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len Listina) je zrejmé, že na prvom mieste je zdôraznená sloboda prejavu, zatiaľ, čo na druhom mieste je možnosť slobodne vyhľadávať informácie. Je zrejmé, že takto konštruované právo na informácie nie je zakotvené ako právo na informácie ako také, ale primárne pre to, aby mohli byť zároveň šírené v rámci slobody prejavu. Ide o práva komplementárne, avšak z hľadiska chronologického je právo na slobodu prejavu primárne. Zároveň Ústavný súd Českej republiky nesúhlasil s tým, že právo na informácie je zakotvené ako právo požadovať akékoľvek informácie o komkoľvek a čomkoľvek bez ohľadu na to, či ide o informácie verejnej povahy, alebo informácie udržiavané mimo verejnosti v rámci súkromného života jednotlivca.
48. Ústavný súd Českej republiky v uvedenom náleze pripomína, že podstata testu proporcionality spočíva vo všeobecnej rovine v posúdení toho, či je u oboch kolidujúcich práv, resp. z kolidujúceho práva a určitého verejného záujmu zachované maximum možného. Bohužiaľ, legislatívna a judikatúrna prax v niektorých prípadoch aplikuje test proporcionality s tým dôsledkom, že z jedného práva nezostane zachované vôbec nič, zatiaľ čo druhé je presadené (v konkrétnom prípade) v plnom rozsahu. 49. Taktiež cituje nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 353/04, v ktorom ústavný súd uvádza, že pri kolízií základných práv, tak ako je tomu v danom prípade, musia všeobecné súdy najprv rozpoznať, ktoré základné práva jednotlivých účastníkov sporu sú v hre, a potom s prihliadnutím ku všetkým rozhodujúcim okolnostiam daného prípadu musia súdy rozhodnúť tak, aby, pokiaľ je to možné, zostalo zachované z oboch základných práv čo najviac, a pokiaľ to možné nie je, potom dať prednosť tomu základnému právu, v ktorého prospech svedčí všeobecná idea spravodlivosti. 50. K ochrane súkromia Ústavný súd Českej republiky v náleze sp. zn.: IV. ÚS 1378/16 z 17.10.2017 ďalej poukázal aj na účel právnej úpravy práva na informácie a uviedol, že Najvyšší správny súd (Českej republiky – pozn. súdu) totiž vo svojej argumentácií v skutočnosti opomenul dôvod či účel, pre ktorý by mal existovať legitímny záujem na informáciách o platových pomeroch, napriek tomu, že tento účel veľakrát zmieňuje. Týmto účelom je kontrola verejnosti pri nakladaní s verejnými prostriedkami. Účelom informačnej povinnosti teda nie je naplnenie práva na informácie ako takého, ale práve umožnenie kontroly nad verejnými prostriedkami (ochrana takéhoto verejného záujmu). Otázkou potom je, či je možné tento účel naplniť aj inak, ako úplným potlačením práva na súkromie... ...Takéto bagatelizovanie práva na súkromie môže len ťažko obstáť v porovnaní s významom, ktorý právu na súkromie priznáva judikatúra Ústavného súdu. Významné sú predovšetkým závery formulované Ústavným súdom v náleze sp. zn.: Pl. ÚS 3/14, z nich je možné vybrať predovšetkým nasledujúce všeobecné tézy (je potrebné v tejto súvislosti podotknúť, že v tomto náleze nešlo o právo na informácie, ale predovšetkým o slobodu vedeckého bádania, pretože sa jednalo o prístup k archívnym materiálom). Ústredným ľudskoprávnym nárokom na autonómiu jednotlivca je požiadavka rešpektu k svojbytnému usporiadaniu života, ktorého jednou z primárnych funkcií je – popri ochrane tradičnej priestorovej dimenzie súkromia a nerušenej tvorby sociálnych vzťahov – aj záruka v podobe práva na ochranu osobných údajov... Jadrom tejto úpravy je právo jednotlivca rozhodnúť podľa vlastného uváženia, či, prípadne v akom rozsahu, akým spôsobom a za akých podmienok, majú byť skutočnosti a informácie z jeho osobného súkromia sprístupnené iným subjektom. Pokiaľ je autonómia ľudskej bytosti skutočne ústrednou hodnotou súčasného usporiadania spoločnosti, a je nutné veriť, že tomu tak je, je ťažko pochopiteľné, prečo Najvyšší správny súd tuto hodnotu úplne poprel. Ďalej potom Ústavný súd uvádza, že prístup k relevantným informáciám je v demokratickej spoločnosti všeobecným predpokladom realizácie každého práva na aktívnu účasť na verejnom živote na základe rovnej participácie v zmysle čl. 1 Listiny... Pilierom demokratickej spoločnosti je otvorená diskusia o výkone verejnej moci a jeho dopadoch na jednotlivca v minulosti, v súčasnosti aj v budúcnosti. Ideál skutočnej demokracie stojí na spoločnosti, kde každý na seba samého nahliada ako na súčasť celku. Je možné si položiť otázku, či je skutočne aktívna účasť na verejnom živote podmienená požiadavkou na prístup k úplne konkrétnym a adresným informáciám presne odhaľujúcim časť súkromia človeka, ktorým je jeho príjem... ...V prvom kroku je potrebné posúdiť, či obmedzenie práva na súkromie sleduje legitímny cieľ. Najvyšší správny súd uvádza, že tomu tak je. Podľa názoru Ústavného súdu však táto úvaha, ako už bolo povedané, vychádza z nesprávneho predpokladu. Bola by totiž správnou iba za predpokladu, že by cieľom právnej úpravy bolo práve získanie informácií o súkromí inej osoby spočívajúce v údajoch o jej príjmoch z pracovného pomeru. Najvyšší správny súd však uvádza, že účelom zákona je umožniť kontrolu nakladania s verejnými prostriedkami zo strany verejnosti. Je zrejmé, že tento cieľ nijak s právom na súkromie nesúvisí... ...Konečné štvrté kritérium je proporcionalita v užšom zmysle, teda hodnotenie miery relevancie dotknutých hodnôt a záujmov. Na význam práva na ochranu súkromia, resp. na najvyšší stupeň dôležitosti, ktorý je mu pripisovaný, už bolo poukázané vyššie, rovnako ako na bagatelizovanie tohto práva zo strany Najvyššieho správneho súdu. Najvyšší správny súd k tomu uviedol, že zverejnenie informácie o výške platu (mzdy) totiž za bežných okolností neznamená pre toho, kto je platený
z verejných prostriedkov, žiadnu podstatnú ujmu. Informáciu o výške platu (mzdy) alebo iného peňažného plnenia zamestnanca plateného z verejných prostriedkov predovšetkým nie je možné považovať za informáciu, ktorá by v prípade jej zverejnenia difamovala alebo inak znižovala ľudskú dôstojnosť, pretože sama o sebe výška platu žiadny negatívny informačný obsah nemá... Takéto hodnotenie je možné označiť za prejav etatizmu a sociálneho inžinierstva, resp. za uvedenie tzv. teórie objektu (Günter Dürig) do praxe. Štát si prisvojuje právo rozhodovať o tom, čo sa môže jednotlivca dotknúť a čo nie, čo je možné a čo nie je možné považovať za podstatu ľudskej dôstojnosti. Za podstatu práva na ochranu súkromia je však nutné primárne považovať to, že je to práve jednotlivec, ktorý sám vo vzťahu k svojej osobe určuje, čo má zostať súkromné a čo sa má stať verejným. Práve z tohto dôvodu poskytuje právny poriadok nižší stupeň ochrany osobám, ktoré sa rozhodnú stať verejne činnými a dobrovoľne odhaľujú informácie zo svojho súkromia. Paušalizované hodnotenie toho, aké informácie sa môžu alebo nemôžu jednotlivca dotýkať, je však nemiestne a nerešpektujúce ľudskú dôstojnosť. Ústavnej konformity je možné v tejto súvislosti dosiahnuť napr. práve získaním súhlasu dotknutej osoby s poskytnutím informácií o platových pomeroch; odoprenie tohto súhlasu je však dôkazom toho, že takéto informácie považuje jednotlivec za súkromné. Dôvody môžu byť rôzne – nemusí sa jednať zďaleka iba o obavu pred závisťou, ako jednostranne konštatuje Najvyšší správny súd, ale napríklad o konkurencieschopnosť na trhu práce, možnosť vyjednať si lepšie podmienky pri prestupe do súkromného sektoru, obavu z rozšírenia informácie o nedostatočnom ocenení práce atď. 51. Správny súd poukazuje na to, že rovnaká štruktúra právnej úpravy práva na súkromie a práva na informácie je zakotvená v Ústave Slovenskej republiky. Rovnako je postavenie práva na informácie previazané na slobodu prejavu, z čoho možno odvodzovať jeho subsidiárny charakter. Zároveň je tiež na mieste poukázať na to, že sloboda prejavu a právo na informácie sú politické práva, ktoré majú umožniť občanom zúčastňovať sa na správe vecí verejných. 52. Žalobcova žiadosť o informácie v prejednávanom prípade podľa názoru správneho súdu nesleduje účel právnej úpravy upravujúcej právo na prístup k informáciám obsiahnutej v zákone o slobode informácií, ktorým je kontrola činnosti orgánu verejnej správy. K účelu právnej úpravy zákona o slobode informácií sa vyjadril aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 5 Sži 1/2011 zo dňa 15. decembra 2011: „Podľa § 1 zákona o slobode informácií, tento zákon upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám. V poznámke k tomuto ustanoveniu je citovaný aj čl. 26 ústavy, ktorá síce nemá normatívnu povahu, ale vyjadruje zámer zákonodarcu, čo sa týka účelu zákona o slobode informácií, t. j. úpravou v tomto zákone sa má chrániť reálne uplatnenie čl. 26 ústavy. Niet pochýb o tom, že prihlásením sa Slovenskej republiky k princípom demokratického právneho štátu, resp. prijatím Listiny základných práv a slobôd a Ústavy Slovenskej republiky došlo aj u nás k prechodu od koncepcie diskrétnosti verejnej správy (štátnej správy i samosprávy) k princípu publicity správy (t. j. jej otvorenosti a transparentnosti). Tým sa zmenilo základné právne-filozofické východisko pri riešení otázky prístupu verejnosti k informáciám o činnosti verejnej správy v tom zmysle, že teraz majú v zásade všetci právny nárok na prístup ku všetkým informáciám okrem tých, ktoré sú osobitným zákonom a taxatívne a iba z nevyhnutných dôvodov vylúčené. Zmyslom informovanosti občanov o verejnej moci je pre túto moc samu esenciálnou spätnou väzbou, kvalitatívnym faktorom a zároveň aj poistkou proti jej zneužitiu. Ďalším nepopierateľným významom subjektívneho, a tým aj vynútiteľného práva na informácie je jeho funkcia kontrolná vo vzťahu k fungovaniu verejnej moci. Dostatočne rozsiahly, jednoduchý a rýchly prístup k informáciám má tiež priaznivý vplyv na dôveru občanov v demokratické inštitúcie a na ich ochotu podieľať sa na verejnom živote. Situácie, kedy samotné získavanie podkladových informácií robí občanom problémy, sú pre nich demotivujúce, pretože tým nadobúdajú pocit nemožnosti účinne ovplyvniť správu vecí verejných.“ 53. Účelom, ako vyššie spomína aj Ústavný súd Českej republiky, nie je informačná povinnosť – naplnenie práva na poskytnutie informácií ako takých, ale práve umožnenie kontroly nad činnosťou orgánu verejnej správy, ktorý je v tomto prípade kolíznym opatrovníkom maloletého. Žalobcova žiadosť o poskytnutie celého spisu kolízneho opatrovníka a argumentácia ohľadom práva na obranu v civilnom konaní však nenasvedčuje tomu, že jeho cieľom je kontrola činnosti kolízneho opatrovníka, ale práve získanie a použitie citlivých informácií týkajúcich sa manželky a matky spoločných detí v konaní o rozvode a úprave práv a povinností k maloletým deťom. Matka maloletých v súvislosti s nesprístupnením listín týkajúcich sa jej osoby vyslovene písomne vyjadrila svoj nesúhlas. Podľa názoru správneho súdu je potrebné toto jej rozhodnutie rešpektovať. Úrad práce aj žalovaný potom postupovali
správne, ak žalobcovi tieto záznamy nesprístupnili s poukazom na to, že žalobca nedisponuje súhlasom dotknutej osoby – matky v zmysle ust. § 9 ods. 2 zákona o slobode informácií. Na veci nič nemení ani skutočnosť, že k niektorým záznamom sa žalobca môže dostať iným spôsobom, na ktorý úrad práce a žalovaný ako povinné osoby nemajú dosah. 54. V súvislosti s druhou kategóriou nesprístupnených listín, ktoré podľa žalovaného tvoria podklad pre vyjadrenie do súdneho konania, správny súd poukazuje na právnu úpravu ustanovenia § 96b ods. 4 zákona o sociálnoprávnej ochrane detí. Z dôvodovej správy k uvedenému ustanoveniu vyplýva, že zákonodarca nemal v úmysle sprístupňovať podklady pre úkony kolízneho opatrovníka iným osobám, ako taxatívne vymenovaným v ods. 5 § 96b zákona o sociálnoprávnej ochrane detí, a to ani rodičom ako zákonným zástupcom dieťaťa. Napriek tomu, že dôvodová správa k zákonu nie je záväzným právnym predpisom, je jedným zo zdrojov, ktorý napomáhajú interpretácií právnych noriem. 55. V dôvodovej správe k zákonu č. 61/2018 Z.z., ktorým sa do zákona o sociálnoprávnej ochrane detí doplnili ustanovenia § 96b, predkladateľ uviedol.: „Podľa aktuálne platného zákona subjekty vykonávajúce opatrenia podľa zákona vedú spisové dokumentácie o deťoch a tiež o plnoletých fyzických osobách (napr. sociálna kuratela plnoletých), vzhľadom na povahu vykonávaných opatrení, úlohy a oprávnenia orgánov sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately a úlohy zariadení a iných subjektov ustanovené zákonom je nevyhnutné upraviť, že na účely sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately spisové dokumentácie obsahujú rôzne podklady, správy, hlásenia a doklady potrebné na výkon opatrení, ochranu detí a pomoc plnoletým fyzickým osobám. Vzhľadom na rôznorodé možnosti tak získavania podkladov, ako aj rôznorodé možnosti ich zdrojov a subjektov, ako aj vzhľadom na fakt, že podklady sa spravidla viažu k súkromiu detí, ich rodín a zdrojom ich získavania sú okrem právnických osôb aj osoby fyzické, je potrebné v právnej úprave aspoň zarámcovať povahu podkladov, listín a samotných informácií, ktoré sú súčasťou spisových dokumentácií. Na nazeranie do spisových dokumentácií sa vzťahuje tak právna úprava slobodného prístupu k informáciám, ako aj právna úprava ochrany osobných údajov, v prípade ak je vedené správne konanie (s výnimkami danými zákonom) aj Správny poriadok. V praxi pretrvávajú problémy v situáciách, keď orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately vykonáva funkciu kolízneho opatrovníka (t.j. má postavenie strany v konaní z titulu tejto funkcie, ktorú zastáva na základe rozhodnutia súdu), kedy sa ostatné strany v konaní celkom prirodzene pokúšajú získať minimálne výhodu včasnej informácie ešte v čase, keď sú zbierané podklady do konania, a výsledok nie je oznámený ani súdu. Všetky strany v konaní majú možnosť vyjadrovať svoje názory, klásť otázky, navrhovať dôkazy a pod. priamo v konaní, na pojednávaniach, je potrebné utvoriť podmienky aj kolíznemu opatrovníkovi aspoň na to, aby mohol pozbierať doklady a sformulovať na základe nich správu alebo svoje vyjadrenie pre súd.“ 56. V súvislosti s námietkami žalobcu, že niektoré listiny, ktoré mu neboli sprístupnené, sú datované v rokoch 2018 a 2019, a teda mal ich úrad práce už dávno v konaní použiť aj vzhľadom na už skončené konanie o úpravu práv a povinností k maloletým deťom na čas do rozvodu na Okresnom súde Bratislava I (sp. zn. 3P/101/2017), správny súd uvádza, že z prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že listiny úrad práce nesprístupnil v súvislosti so súdnym konaním vedeným na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 18P/115/2017, ktoré aj podľa vyjadrenia žalobcu, v čase vydania preskúmavaného rozhodnutia ešte skončené nebolo a týka sa úpravy práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode. Správnemu súdu neprináleží hodnotiť úkony kolízneho opatrovníka a ich včasnosť v civilnom konaní. Ktoré listiny ešte môžu byť alebo budú podkladom pre písomné alebo ústne vyjadrenia v súdnom konaní, patrí do posúdenia kolízneho opatrovníka v zmysle zákona o sociálnoprávnej ochrane detí. 57. Pokiaľ žalobca namieta, že nesprístupnenie niektorej časti administratívneho spisu prvostupňového orgánu môže nepriaznivo ovplyvniť hmotnoprávne či procesné postavenie žalobcu v súdnom konaní, správny súd uvádza, že súd v civilnom konaní rozhoduje na základe obsahu súdneho spisu, čiže iba na základe toho, čo mu kolízny opatrovník do súdneho konania predloží. Ku všetkým týmto listinám má žalobca ako účastník civilného konania prístup prostredníctvom práva na nahliadnutie do spisu vedeného súdom v rámci konania o úprave práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode a ku všetkým týmto listinám má právo sa v rámci súdneho konania pred vydaním rozhodnutia vyjadriť. Správny súd preto dospel k záveru, že v tomto smere práva žalobcu na obhajobu („right to defense“) v civilnom konaní nemôžu byť dotknuté nesprístupnením listín, ktoré do konania predložené neboli a súd ich pri rozhodovaní nemá ako zohľadniť. Žalobca má vždy právo namietať tvrdenia a postup kolízneho
opatrovníka priamo v konaní pred súdom, ktorý rozhoduje o úprave práv a povinností k maloletým deťom, pričom uvedené je predmetom posudzovania súdu v danom civilnom konaní. 58. Žalobca svoje žalobné námietky podporuje poukazom na rozhodnutia krajského súdu (sp. zn. 1S/194/2015) a najvyššieho súdu (R 26/2017 a sp. zn.: 8Sži/16/2013). Preto je povinnosťou správneho súdu vysporiadať sa s argumentáciou uvedenou v týchto rozhodnutiach súdov. 59. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S/194/2015 bolo zrušené rozhodnutie žalovaného, ktorým nevyhovel žiadateľovi o sprístupnenie administratívneho spisu kolízneho opatrovníka, týkajúceho sa maloletého dieťaťa žiadateľa. Je potrebné poukázať na to, že v danej veci napriek takmer totožnej situácií bolo preskúmavané rozhodnutie žalovaného zdôvodnené iným ustanovením zákona o slobode informácií, a to ust. § 11 ods. 1 písm. d), pričom súd sa nestotožnil s použitím tohto ustanovenia na danú vec, čím sa odlišuje od predmetnej právnej veci. 60. Súd sa v tomto konaní okrajovo zaoberal aj použitím ust. § 9 ods. 1 zákona o slobode informácií, pričom iba stručne uviedol, že nemožno predpokladať, že niektoré informácie o osobnosti a súkromí účastníkov tohto konania by žalobcovi ako otcovi maloletého dieťaťa neboli známe, a keďže otec je zákonným zástupcom maloletého, nebolo potrebné žiadať o súhlas so sprístupnením informácie. Správny súd, ako už bolo uvedené vyššie, s týmto názorom nesúhlasí a má za to, že právo na súkromie matky nemôže byť zbavené ochrany z dôvodu, že žiadateľom je jej manžel a otec spoločných detí. Otec ako zákonný zástupca nepochybne nemusí žiadať o súhlas pri informáciách zo súkromia svojho maloletého dieťaťa, avšak iná situácia je pri informáciách zo súkromia matky. 61. V prípade rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 8Sži/16/2013 ide o rovnakú situáciu, kedy bolo na zdôvodnenie odopretia prístupu k administratívnemu spisu kolízneho opatrovníka použité iné zákonné ustanovenie [§11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií] a stručné konštatovanie, že podmienky aplikácie ust. § 9 ods. 1 zákona o slobode informácií splnené neboli, keďže ide o zákonnú zástupkyňu maloletej, a nebolo preto potrebné žiadať o súhlas so sprístupnením informácií. 62. K rozhodnutiu č. R 26/2017 správny súd uvádza, že práve v tomto prípade súdy dospeli k záveru, že všeobecná úprava nahliadania do administratívnych spisov správnych orgánov podľa § 23 správneho poriadku nebráni sprístupňovaniu informácií z katastrálnych spisov podľa ustanovení zákona o slobode informácií. Teda aj napriek tomu, že žalobcovi nesvedčalo právo na nahliadnutie do spisu, bol správny orgán povinný zaoberať sa jeho žiadosťou a vybaviť ju v režime zákona o slobode informácií. 63. Žalobca tiež poukázal na to, že niektoré z nesprístupnených listín sa už nachádzajú v súdnom spise a má k nim prístup. Správny súd v tejto súvislosti opäť poukazuje na to, že výkon práva nahliadnuť do súdneho spisu má širší obsah ako právo na poskytnutie informácií v zmysle zákona o slobode informácií. 64. Záverom je potrebné dodať, že pokiaľ žalovaný vo vyjadrení k žalobe argumentoval konaním v najlepšom záujme dieťaťa, tento argument správny súd nemohol vziať do úvahy vzhľadom na to, že nebol obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ani rozhodnutia prvostupňového orgánu. Z rovnakého dôvodu neprihliadol ani na argument opakovaných totožných žiadostí žalobcu o sprístupnenie informácií z administratívneho spisu kolízneho opatrovníka, ktorým úrad práce naznačoval šikanózny výkon práva. 65. Nad rámec uvedeného však správny súd dopĺňa, že pokiaľ žiadateľ opakovane žiada o sprístupnenie informácií, je na mieste poukázať na prekážku veci rozhodnutej v tej časti spisovej dokumentácie, o ktorej už správny orgán raz vydal meritórne právoplatné rozhodnutie. Vzhľadom na to, že žalovaný resp. prvostupňový orgán o opakovanej žiadosti žalobcu rozhodol meritórnym rozhodnutím v celom rozsahu, správny súd takéto rozhodnutie žalovaného bol povinný preskúmať, a to aj napriek existencií už skôr vydaného rozhodnutia správneho orgánu týkajúceho sa totožnej veci. 66. Vzhľadom na uvedené správny súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím, aj napriek svojmu pomerne stručnému zdôvodneniu (z ktorého však vyplývajú dôvody rozhodnutí orgánov verejnej správy oboch stupňov), boli vydané v súlade so zákonom.
Námietky žalobcu v podanej žalobe nie sú dôvodné, a preto správny súd podľa § 190 SSP žalobu zamietol. 67. K náhrade trov konania správny súd uvádza, že žalobca nebol v konaní úspešný, preto nemá nárok na náhradu trov konania v zmysle § 167 ods. 1 a contr. SSP. Žalovaný síce v konaní úspešný bol, avšak súd nezistil výnimočnosť situácie, pre ktorú by bolo možné spravodlivo požadovať od žalobcu zaplatiť žalovanému trovy konania v zmysle § 168 SSP. 68. Senát správneho súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a/ SSP). O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Bratislave (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP). Podľa § 445 ods. 1 a 2SSP v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Podľa § 449 ods. 1 a 2 SSP sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.