Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 1S/34/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8018200769 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marian Hoffmann, PhD. ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8018200769.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD. a sudkýň JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a JUDr. Moniky Tobiašovej, v právnej veci žalobcu: Pavol Kočmároš, Cirošská 572/6, 067 82 Dlhé nad Cirochou, IČO: 37781367, právne zastúpeného JUDr. Eugen Kostovčík, advokát, Gelnická 33, 04011 Košice proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Banská Bystrica, Lazovná 63 o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa 2. novembra 2018 č. XXXXXXXXX/XXXX na základe všeobecnej správnej žaloby, takto r o z h o d o l : I. Žalobu z a m i e t a . II. Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : I. Priebeh administratívneho konania 1. Z administratívneho spisu správcu dane správny súd zistil, že Daňový úrad Prešov vykonal u žalobcu kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január až december 2016. Daňová kontrola začala dňa 28.3.2017na základe oznámenia o daňovej kontrole č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 22.2.2017. Správca dane vydal dňa 5.3.2018 Protokol č. XXXXXXXXX/XXXX, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole doručený žalobcovi dňa 7.3.2018. Dňa 26.3.2018 podal žalobca vyjadrenie k predmetnému protokolu, v ktorom žalobca namietal, že protokol v zmysle § 47 písm. h) Daňového poriadku musí obsahovať preukázané kontrolné zistenia a vyhodnotenie dôkazov, pričom podľa názoru žalobcu správca dane skutkovým zisteniam pripísal nesprávny právny význam. Žalobca namietal, že z protokolu nie je zrejmé, či správca dane spochybňuje samotnú existenciu tovaru alebo existenciu tovaru nespochybňuje a spochybňuje len osoby dodávateľov. Na základe uvedeného žiadal žalobca, aby mu správca dane oznámil, či tovar v celom reťazci dodávateľov neexistoval a teda či išlo o fiktívne plnenie alebo tovar existoval, no kontrolovaný daňový subjekt nepreukázal žiaden dôkaz, ktorým by preukázal, že tovar bol dodaný spoločnosťami Y. R., s.r.o. a N., s.r.o.. Dňa 29.5.2018 sa uskutočnilo pojednávanie, predmetom ktorého bolo prerokovanie vyjadrenia žalobcu. Správca dane na uvedenom pojednávaní uviedol, že zo záverov Protokolu vyplýva, že daňovému subjektu nebolo priznané právo na odpočítanie dane z dôvodu, že spoločnosť Y. R., s.r.o. tovar deklarovaný faktúrami, na základe ktorých bolo žalobcom uplatnené právo na odpočítanie dane, nedodala a preto jej nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z.. 2. Dňa 30.5.2018 správca dane vydal rozhodnutie č. XXXXXXXXX/XXXX, ktorým vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty podľa § 68 ods. 5 a 6 Daňového poriadku za máj 2016 vo výške 17 349,93 Eur, ktorý pozostával z nadmerného odpočtu vo výške 1 298,79 Eur a z vyrubenej dane v sume 16 051, 14 Eur. Voči uvedenému rozhodnutiu podal v zákonnom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktoré odôvodnil tým, že uvedené rozhodnutie je v rozpore s ustanovením §3 ods. 1, 3, § 24 ods. 2, 5 a § 63 ods. 2, 5 Daňového poriadku, keďže rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené a skutkový stav nebol zistený dostatočne spoľahlivo a konanie ako aj rozhodnutie je poznamenané existenciou zásadnej procesnej vady takého charakteru a rozsahu, že s jej existenciou sa spája evidentné porušenie zákonnosti s dopadom na hmotnoprávne posúdenie veci. Žalobca namietal, že ak mal správca dane za to, že išlo o fiktívne plnenie, potom je nevyhnutné konanie žalobcu pomenovať ako daňový podvod a z takto pomenovaného skutkového stavu mal správca dane aj vychádzať. Na základe uvedeného, ak správca dane dospeje k záveru o účasti žalobcu na daňovom podvode, potom je dôkazné bremeno na správcovi dane, aby preukázal, že tovar neexistoval. Žalobca mal za to, že dôkazy, ktoré si správca dane zaobstará nie sú postačujúce k prijatiu záveru, že tovar v obchodnom vzťahu medzi dodávateľmi DW.N R., s.r.o. a N., s.r.o. neexistoval, teda išlo o fiktívne plnenie, v dôsledku čoho sa žalobca zúčastňoval na daňovom podvode. Žalobca taktiež namietal aj to, že vyjadrenie L. pri miestnom zisťovaní je nevyhnutné posúdiť ako jeden z rozhodujúcich dôkazov, z ktorého správca dane vychádzal, pričom uvedený úkon nemožno posúdiť ako miestne zisťovanie ale jednalo sa o výsluch svedka, pričom žalobcovi bolo odňaté právo podľa § 45 ods. 1 písm. e) Daňového poriadku a to klásť svedkovi otázky. Vzhľadom na porušenie uvedeného práva nedošlo zo strany správcu dane k dostatočnému zisteniu skutkové stavu. Žalobca poukázal na rozsudok F. z 22.10.2015, z ktorého vyplýva, že schátralý stav budovy, absencia skladovacích priestorov, zamestnancov, prepravných prostriedkov, prípadná nemožnosť nadviazať kontakt nevylučuje vykonávanie hospodárskej činnosti, najmä pokiaľ sporná hospodárska činnosť pozostáva z dodávok tovaru uskutočnených v rámci viacerých po sebe nasledujúcich predajov, prvý nadobúdateľ a zároveň opätovný predávajúci tohto tovaru sa môže obmedziť na to, aby dal prvému predávajúcemu pokyn prepraviť predmetný tovar priamo druhému nadobúdateľovi bez toho, aby sám disponoval nevyhnutnými skladovacími a prepravnými prostriedkami na uskutočnenie predmetného dodania tovaru. K porušeniu zákona č. 138/2010 Z.z. žalobca uviedol, že nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty nevzniká na základe zákona č. 138/2010 Z.z. ale na základe zákona č. 222/2004 Z.z., preto povolenie podľa zákona č. 138/2010 Z.z. nie je rozhodujúce pre uplatnenie odpočítania dane. II. Zhrnutie napadnutého rozhodnutia žalovaného 3. Žalovaný rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 2.11.2018 potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Prešov č. XXXXXXXXX/XXXX z 30.05.2018, ktorým daňový úrad podľa § 68 ods. 5 a 6 Daňového poriadku vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2016 v sume 17 349,93 Eur žalobcovi. Odvolací orgán konštatoval, že žalobca si v kontrolovanom zdaňovacom období uplatnil odpočítanie dane z faktúr vystavených spoločnosťou Y. R., s.r.o. č. dokladu I č.fa XX/XX/XX/X, dátum dodania 2.5.2016, č. dokladu I č.fa XX/XX/XX/X, dátum dodania 3.5.2016, č. dokladu I č.fa XX/XX/ XX/X, dátum dodania 9.5.2016, č. dokladu I č.fa XX/XX/XX/X, dátum dodania 17.5.2016, pričom z kontrolných zistení vyplynulo, že daňový subjekt deklarované zdaniteľné obchody od dodávateľa spoločnosti Y. R., s.r.o. reálne neuskutočnil, keďže uvedená spoločnosť fakturovaný tovar žalobcovi nedodala. Žalovaný poukázal na to, že pokiaľ si daňový subjekt uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený a to osobou uvedenou na faktúre, v opačnom prípade mu nemôže byť priznaný nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Žalovaný poukázal na to, že spoločnosť Y. R., s.r.o. mala fakturovaný tovar- sadenice dodať v subdodávke, prostredníctvom spoločnosti M ER spol. S r.o. a M lines s.r.o., pričom správca dane zistil, že uvedené spoločnosti nemajú v predmete činnosti zber, spracovanie, skladovanie, pestovanie a uvádzanie do obehu reprodukčného materiálu lesných drevín, neboli držiteľmi osvedčenia o odbornej spôsobilosti na činnosti s lesným reprodukčným materiálom, nevystavovali sprievodný list reprodukčného materiálu v súlade s § 11 zákona č. 138/2010 Z.z. o lesnom reprodukčnom materiáli. Taktiež žalovaný poukázal na to, že prostredníctvom colných úradov bolo zistené, že subdodávatelia nerealizovali žiadny dovoz tovaru z územia Ukrajiny na Slovenskom, pričom svedok I.k uviedol, že uvedení subdodávatelia mali vlastné škôlky na pestovanie sadeníc na území Ukrajiny. Na základe uvedených zistení žalovaný sa stotožnil so skutkovými zisteniami správcu dane a dospel k záveru, že spoločnosti Y. R., s.r.o. nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z., pretože tovar žalobcovi nedodala, a preto daňovému subjektu, žalobcovi, nevzniklo právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1,2 zákona č. 222/2004 Z.z.. Žalovaný poukázal na rozsudok NSSR sp.zn. 1Sžf/76/2016, z ktorého vyplýva „Vzhľadom na to, že v daňovom konaní nebolo preukázané skutočné prijatie deklarovaných služieb od dodávateľa uvedeného na faktúrach, neprichádzalo do úvahy vedenie dokazovania na preukázanie, že žalobca vedel alebo mal vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení spojenom s daňovým únikom, ako to v odvolaní namietal žalobca s poukazom na vyššie označené rozsudky Súdneho dvora. Táto judikatúra sa týka prípadov, keď sa reálne uskutočnené preverované transakcie daňového subjektu dostanú do súvisu s podvodným konaním, z ktorého vznikla daňová strata. V takých prípadoch nesie správca dane dôkazné bremeno na preukázanie, že kontrolovaný daňový subjekt o spojení jeho obchodný transakcií s podvodným konaním vedel alebo mohol vedieť, prípadne či v rámci primeranej obozretnosti prijal opatrenia, aby sa nezúčastnil podvodného konania. O takúto situáciu však v preskúmavanej veci nejde, a preto je poukazovanie žalobcu na spomenutú judikatúru neopodstatnené.“ Vo vzťahu k tomu, čo sa považuje za podvodné konanie vo väzbe na judikatúru SD EÚ žalovaný poukázal na rozhodnutie NSSR sp.zn. 1Sžf/31/2016. Taktiež uviedol, že správca dane počas daňovej kontroly nezisťoval, či sa daňový subjekt zúčastnil podvodného konania, či sa zúčastnil v reťazci plnení poznačených daňovým únikom. Žalovaný tvrdil, že zistenie, že medzi spoločnosťou N. s.r.o. a daňovým subjektom nebol reálny obchodný vzťah ešte nepostačuje pre záver, že sa daňový subjekt zúčastnil podvodného konania v zmysle judikatúry SD EÚ a NS SR. Čo sa týka miestnej obhliadky žalovaný uviedol, že tento úkon zahŕňa celú škálu činnosti a nie je obmedzený výlučne len na obhliadku, pričom zo zápisnice č. XXXXXXXXX/XXXX z 30.11.2017 vyplýva, že správca dane požadoval od p. E. predloženie účtovných evidencií a daňových dokladov za rok 2016 a až po preskúmaní predložených dokladov žiadal o podanie vyjadrenie k pôvodu fakturovaného tovaru, miesta prevzatia sadeníc, spôsobu balenia sadeníc a naloženia s nakúpenými sadenicami, pričom uvedená osoba tieto vysvetlenia správcovi dane podala počas miestneho zisťovania. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že p. E. nepodával vyjadrenie v pozícií svedka, keďže nebol poučený podľa § 25 Daňového poriadku. Na základe uvedeného mal za to, že nedošlo k porušeniu ustanovenia § 45 ods. 1 písm. e) Daňového poriadku. Za kľúčové vo veci žalovaný považoval preukázanie obchodné vzťahu, resp. existenciu tovaru medzi spoločnosťou DESIGN R., s.r.o. ako dodávateľom a žalobcom ako odberateľom, pričom vyjadrenie p. RD. uvedený vzťah ani nevyvrátilo ani nepotvrdilo, preto uvedené nemá rozhodujúcu mieru závažnosti pre rozhodnutie vo veci samej ako uvádza žalobca. K výpovedi svedka P. žalovaný uviedol, že túto správca dane vyhodnotil ako nepravdivú z dôvodu, že v konaní sa preukázalo, že spoločnosť Y. R., s.r.o. bol povinná disponovať osvedčením o odborne spôsobilosti na činnosti s lesným reprodukčným materiálom a dokumentmi potrebnými k uvedeniu lesného reprodukčného materiálu na trh (sprievodný list reprodukčného materiálu). Žalovaný taktiež poukázal na vyjadrenie Colného úradu Košice a Michalovce, z ktorých odpovedí vyplynulo, že dovoz sadeníc z Ukrajiny v roku 2016 subdodávateľmi nebol potvrdený. Záverom žalovaný konštatoval, že správca dane záver o nepriznaní odpočítanie dane z faktúr vystavených spoločnosťou Y. R. s.r.o. nezaložil na porušení zákona č. 138/2010 Z.z. ale vykonal aj ďalšie úkony za účelom zistenia dovozu predmetného tovaru z Ukrajiny na Slovensko. Žalovaný taktiež poukázal na to, že žalobca nepredložil správcovi dane žiadne relevantné dôkazy, ktorými by preukázal materiálnu stránku vystavených faktúr, t.j. že tovar bol dodaný spoločnosťou uvedenou na faktúrach a taktiež po uvedení zistení správcu dane, žalobca nenavrhol žiadne dôkazy na preukázanie jeho tvrdení. Na základe uvedených zistení žalovaný totožne ako správca dane dospel k záveru, že spoločnosť DESIGN R., s.r.o. sporný tovar žalobcovi nedodala a to ani priamo ani prostredníctvom subdodávok, preto žalobcovi nevznikol nárok na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1,2 zákona č. 222/2004 Z.z. III. Argumenty žalobcu v podanej žalobe 4. Voči rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnom stanovenej lehote správnu žalobu, v ktorej namietal nesprávne právne posúdenie veci, nedostatočné zistenie skutkového stavu a podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Žalobca namietal, že ak správca dane zistil, že tovar neexistoval a išlo o fiktívne plnenie, v tom prípade sa jednalo o daňový podvod, následkom čoho došlo k presunutiu dôkazného bremena na správcu dane, ktorý bol povinný preukázať, že tovar v obchodných vzťahoch neexistoval a žalobca konal s úmyslom podieľať sa na daňovom podvode. K rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Sžf/76/2016 žalobca uviedol, že uvedené rozhodnutie vychádza z diametrálne odlišného skutkového stavu, preto ho nemožno na vec aplikovať. V súvislosti s uvedeným však poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Sžf/84/2016, 1Sžf/88/2016 a 1Sžf/95/2016 z 12.12.2017,z ktorých vyplýva, že ak majú daňové orgány za preukázané, že išlo o fiktívne obchody, uskutočnené iba na papieri z dôvodu získania neoprávneného daňového zvýhodnenia vo forme podvodného vylákania odpočtu DPH od správcu dane, potom je na nich, aby nepriznali žalobcovi odpočítanie dane na vstupe s objasnením mechanizmu podvodného konania. Preto ak správca dane tvrdí, že spoločnosť Y. R., s.r.o. tovarom nedisponovala a nemohla ho dodať žalobcovi, je logickým záverom, že tovar v obchodnom vzťahu medzi dodávateľom a žalobcom neexistoval a žalobca sa musel podieľať na daňovom podvode. Žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Sžf/49/2010 z 30.6.2011, z ktorého vyplýva, že skutočnosť, či daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom, je dôkazným bremenom správcu dane. Žalobca uviedol, že nie je možné sa zbaviť dôkazného bremena správcu dane tvrdením, že správca dane pri kontrole nezisťoval, či sa žalobca zúčastnil podvodného konania, či sa zúčastnil v reťazci plnení poznačených daňovým únikom ale preveroval, či deklarované zdaniteľné obchody majú materiálny podklad, či deklarovaný tovar reálne dodal dodávateľ uvedený na faktúre. Ak daňové orgány tvrdia, že žalobca si uplatnil nárok na odpočítanie dane z faktúr pri ktorých tovar neexistoval, potom k tomuto tvrdeniu znášali aj dôkazné bremeno. Správca dane vec po právnej stránke posúdil nesprávne, pretože nesprávne posúdil svoje dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní, že v obchodnom vzťahu tovar neexistoval a teda že sa jednalo o fiktívne plnenie. Čo sa týka nesprávne zisteného skutkové stavu žalobca uviedol, že správca dane za rozhodujúce považoval zistenia colných orgánov, že spoločnosti M W.. nerealizovali v roku 2016 žiaden dovoz tovaru z územia Ukrajiny ako aj informáciu Národného lesníckeho centra, že mu nie je zrejmé, že by bol na Slovensku evidovaný subjekt, ktorý by mal lesnú škôlku na Ukrajine, pričom uvedené zistenia sú v rozpore s výpoveďou svedka F. P. Žalobca namietal, že správca dane sa nepokúsil odstrániť zistené rozpory medzi zisteniami štátnych orgánov a výsluchom svedka a to opätovným výsluchom svedka a žiadaním informácie o presnom mieste, kde sa škôlky na Ukrajine nachádzajú. Uvedené nezrovnalosti považoval žalobca za nedostatočné zistenie skutočného stavu potrebného na správne určenie daňovej povinnosti. Čo sa týka porušenia zákona č. 138/2010 Z.z. žalobca poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C 277/14 Stehcemp. Žalobca namietal, že správca dane ako aj žalovaný uvádzajú množstvo informácií o subdodávateľoch, avšak absentuje v spise informácia o tom ako si uvedené daňové subjekty plnili daňové povinnosti, pričom uvedené zistenie je pojmovým znakom podvodu na DPH. Čo sa týka porušenia ustanovenia o konaní pred orgánom verejnej správy, žalobca namietal porušenie § 45 ods. 1 písm. e) Daňového poriadku, z dôvodu pri miestnom zisťovaní u J.. správca dane žiadal od uvedenej osoby vyjadrenie k pôvodu nakúpených sadeníc, teda podrobil uvedenú osobu svedeckej výpovedi, pričom žalobca sa uvedeného úkonu nezúčastnil, čím mu bolo odňaté právo klásť svedkovi otázky. V súvislosti s uvedeným poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Sžf/28, 32, 33, 34/2011 z 20.6.2012. Žalobca má za to, že vyjadrenie p.. bolo podstatným pre rozhodnutie vo veci z dôvodu, že ak daňové orgány nepopierajú existenciu tovaru, ktorý bol dodaný p.Roškovi musel tento tovar žalobcovi dodať iný dodávateľ alebo tento pochádzal od žalobcu. Nakoľko však iný dodávateľ nebol zistený, potom je možné dospieť k záveru, že ide o tovar vypestovaný žalobcom, čo vyplýva aj z výpovede uvedenej osoby. Uvedené vyjadrenie správne orgány prevzali aj do svojho rozhodnutia vo veci samej, keď žalovaný tvrdí, že spochybnil vyjadrenie žalobcu, že produkcia z jeho škôlok nemohla reálne naplniť dodávky pre p. E., pričom z vyjadrenia p. E. vyplýva, že produkcia žalobcu bola 1360 000 sadeníc, pričom p. E. bolo dodaných 1277550 sadeníc. Žalobca nemal žiadne návrhy na doplnenie dokazovania. Vzhľadom na uvedené navrhol napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť v celom rozsahu. IV. Vyjadrenie žalovaného k podanej žalobe 5. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Sžf/76/2016 je aplikovateľné na daný prípad z dôvodu, že aj v uvedenom prípade správne orgány dospeli k záveru, že dodanie deklarovaných služieb označeným dodávateľom neboli dodané, a preto dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť a žalobcovi právo na odpočítanie dane. Z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že žalobca nevyčerpal svoje dôkazné bremeno, keďže neodstránil pochybnosti vyplývajúce z dôkazov vykonaných správcom dane o skutočnom naplnení zmluvného vzťahu medzi žalobcom a jeho dodávateľom. Z rozhodnutia vyplýva, že ak v daňovom konaní nebolo preukázané skutočné dodanie služieb od dodávateľa uvedeného na faktúrach, neprichádzalo do úvahy vedenie dokazovania na preukázanie, že žalobca vedel alebo mal vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení spojenom s daňovým únikom ako to v odvolaní namietal žalobca. Žalovaný uviedol, že aj v prejednávanom prípade žalobcu sa jedná o skutkovo totožný prípad, keďže žalobca nepreukázal, že mu spoločnosť Y. R. s.r.o. dodala deklarovaný tovar. V súvislosti s uvedeným poukázal na skutočnosť, že na obchodovanie s lesným reprodukčným materiálom sa vyžadujú osobitné povolenia a osvedčenia, ktorými dodávatelia ani subdodávatelia žalobcu nedisponovali, taktiež nie je dovolený dovoz lesného reprodukčného materiálu z Ukrajiny, pričom práve spoločnosti U.. mali mať lesné škôlky akurát na Ukrajine ani colné úrady nemajú vedomosť o prevoze takéhoto materiálu na Slovensko. K rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Sžf/84/2016, 1Sžf/88/2016 a 1Sžf/95/2016 žalovaný uviedol, že v uvedených veciach sa jednalo o rozdielny skutkový stav, keďže v danom prípade tovar od počiatku neexistoval. Žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Sžf/31/2016, v ktorom súd zdôraznil, že daňový subjekt v procese správy daní zásadne preukazuje skutočnosti, ktorá sám tvrdí a deklaruje, okrem iného, že vykonal ekonomickú činnosť vo forme prevodu vlastníckeho práva k tovaru za protihodnotu, v rozsahu, kvalite a spôsobom vyplývajúcim z predložených účtovných dokladov a od dodávateľa zákonným spôsobom uvedeného na faktúre. Len ak preukáže daňový subjekt uskutočnenie zdaniteľného obchodu tak ako to deklaruje, môžu orgány finančnej správy neuznať daňovému subjektu právo na odpočítanie dane len z dôvodu splnenia podmienok preukazujúcich zneužitie práva alebo účasť na daňovom podvode. Z uvedeného záveru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky má žalovaný za to, že k otázkam posudzovania podvodného koannai aj v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ C -354/09 Optigen Ltd a vo veci C-439/04 Kittel môže byť aplikovaná len vtedy, ak daňový subjekt preukáže, že zdaniteľný obchod sa uskutočnil tak ako ho deklaroval, preto v danom prípade ju nemožno použiť. Žalovaný taktiež uviedol, že prvotné dôkazné bremenom je na žalobcovi, ktorý je povinný preukázať skutočnosti rozhodné pre správne určenie dane. Tento však dôkazné bremeno neuniesol. Žalovaný poukázal na to, že z rozhodnutia správcu dane vyplýva, že tento dospel k záveru, že tovar nebol dodaný dodávateľom uvedeným na predložených faktúrach, čo má za následok porušenie ustanovenia § 49 ods. 1, 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z.. K zistenému skutkovému stavu žalovaný uviedol, že tento preveroval skutočnosti tvrdené vo výsluchu svedka P., pričom zistil skutočnosti vyvracajúce tvrdenia svedka P. o realizácii zdaniteľného obchodu. K opakovanému výsluchu uvedeného svedka za účelom objasnenia, kde sa lesné škôlky nachádzajú, žalovaný uviedol, že toto by bolo neefektívne vzhľadom na žalovaným zistené skutočnosti a vyjadrenia colných úradov. Žalovaný taktiež uviedol, že žalobca nenavrhol žiadne dôkazy, ktorými by preukázal svoje tvrdenia o dodaní tovaru spoločnosťou Y. R., s.r.o.. Čo sa týka námietky žalobcu, že z rozhodnutia žalovaného nevyplýva ako si spoločnosti M ER- F., s.r.o. a M lines s.r.o. plnili svoje daňové povinnosti, žalovaný uviedol, že ak by žalobca preukázal uskutočnenie zdaniteľného obchodu tak ako ho deklaruje, môžu orgány finančnej správy neuznať daňovému subjektu právo na odpočítanie dane len z dôvodu splnenia podmienok preukazujúcich zneužitie práva alebo účasť na daňovom podvode, keďže žalobca v danom prípade uskutočnenie obchodu tak ako ho deklaroval nepreukázal, nebolo potrebné odôvodňovať rozhodnutie existenciou daňového podvodu. K namietanému porušeniu ustanovenia § 45 ods. 1 písm. e) Daňového poriadku žalovaný uviedol, že p.E. pri miestnom zisťoavaní poskytol vyjadrenia, ktoré sa týkajú vzťahu medzi žalobcom a p. E., avšak sa nevyjadroval k skutočnostiam relevantným pe predmetné konania a to o existencii zdaniteľného obchodu medzi žalobcom a jeho dodávateľmi. Žalovaný uviedol, že tento subjekt nebol schopný ovplyvniť výsledok konania, preto nepovažoval za potrebné ho vypočuť ako svedka. Záverom žalovaný poukázal na to, že správca dane daňovou kontrolou preveroval uplatnenia práva na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1, 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z., pričom uvedené skutočnosti bol povinný preukázať žalobca. Na základe vykonaného dokazovania dospeli daňové orgány k záveru, že nebolo preukázané, že tovar dodala spoločnosť uvedená na faktúre ako dodávateľ. V. Replika žalobcu 6. Žalobca sa v replike opätovne vyjadril k rozhodnutiu Najvyššieho súdu sp.zn. 1Sžf/76/2016, pričom poukázal na rozdiel medzi skutkovým stavom ustálenom v rozsudku Najvyššieho súdu a v prípade žalobcu, pričom dodávateľ žalobcu dodanie tovaru nespochybnil a potvrdil vyhotovenie faktúr. Taktiež uviedol, že ak správne orgány tvrdia, že spoločnosť Y. R., s.r.o. tovar reálne nedodala, potom je jediný možný logický záver, ktorý je možné vyvodiť je že tovar v obchodných vzťahoch medzi dodávateľom a žalobcom neexistoval, teda obdobne ako tomu bolo v prípadoch podľa rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.12.2017. K rozhodnutiu Najvyššieho súdu sp.zn. 1Sžf/31/2016 žalobca uviedol, že žalovaný ho nesprávne interpretuje, nakoľko orgány finančnej správy môžu neuznať právo na odpočítanie dane len z dôvodu zneužitia práva alebo účasti na daňovom podvode. Žalobca namietal, že v rozhodnutí správcu dane ako aj žalovaného absentuje skutočný opis skutku, ktorým sa žalobca dopustil porušenia právnej povinnosti. Uviedol, že správca dane mal vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní a mal povinnosť zistený stav aj správne pomenovať. Ak podľa správcu dane a žalovaného tovar nebol dodaný dodávateľmi, potom skutok, ktorého sa žalobca dopustil spočíval v tom, že si uplatnil daň z faktúr kde plnenie neexistovalo, a teda konal s vedomým úmyslom podieľať sa na daňovom podvode. Absencia skutočného opisu uvedeného skutku viedla k tomu, že správne orgány nesprávne posúdili rozloženie dôkazného bremeno s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Sžf/49/2010 z 30.6.2011. Zásadná námietka podľa názoru žalobcu spočíva teda v rozložení dôkazného bremena a povinnosti správcu jednoznačne preukázať, že išlo o fiktívne plnenie, čo by súčasne preukazovalo, že žalobca sa vedome zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou daňového podvodu vo vzťahu k DPH. K nedostatočne zistenému skutkovému stavu žalobca poukázal na rozsudok Mestského súdu v Prahe sp.zn. 38Ca 63/99 z 29.10.1999, v ktorom bolo konštatované, že ak správca dane pri dokazovaní neobjasní zjavné nezrovnalosti v predmetných právnych vzťahoch, svedčí to o tom, že skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti neboli zistené čo najúplnejšie v súlade s ustanovením § 31 ods. 2 zákona č.337/1992 Zb. (§24 ods. 2 Daňového poriadku).Čo sa týka odkazu na rozsudok SD EÚ C277/14 PPUH Stehcemp k tomuto žalobca uviedol, že zistenia správcu dane nevylučujú vykonávanie hospodárskej činnosti dodávateľmi žalobcu. K vyjadreniu P. žalobca uviedol, že uvedenou výpoveďou mu bolo odňaté právo klásť svedkovi otázky, čo je nevyhnutné považovať za podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy. Žalobca namietal, že ak by sa mohol zúčastniť výsluchu svedka E. tak by došlo k objasneniu otázky pôvodu tovaru, objasneniu toho, či produkcia škôlky žalobcu mohla reálne naplniť dodávky pre p.. alebo nie. VI. Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov 7. Podľa § 2 ods. 2 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 8. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 9. Podľa § 180 ods. 1 SSP žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku, ak je žalobcom fyzická osoba alebo právnická osoba. Ak osobitný predpis nepripúšťa riadny opravný prostriedok, žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý vydal rozhodnutie alebo opatrenie. 10. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 11. Podľa § 49 ods. 1, 2 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. 12. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 <https:// www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/20190101> môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/20190101> má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2004/222/20190101>. 13. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. (ďalej len „Daňový poriadok), pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. 14. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 15. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada. 16. Žalobca sa správnou žalobou domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 2.11.2018 z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, v rozpore s právnym stavom, pričom v konaní, ktoré vydaniu napadnutých rozhodnutí predchádzalo došlo aj k porušeniu procesných práv žalobcu. 17. Čo sa týka námietky žalobcu spočívajúcej v tom, že v prípade, ak mal správca dane za to, že dodávateľ žalobcu nedodal žalobcovi deklarovaný tovar označený v sporných faktúrach, muselo by sa jednať o daňový podvod a preto dôkazné bremeno na preukázanie tohto podvodu bolo na správcovi dane a nie na daňovom subjekte, správny súd uvádza, že miera zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom vyplýva z ustanovenia § 24 ods. 1 Daňového poriadku, v zmysle ktorého okrem iných skutočností daňový subjekt preukazuje aj skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov. Na základe uvedeného bolo povinnosťou žalobcu v rámci daňového konania preukázať, že nárok si uplatňuje v súlade so zákonnými podmienkami. Správca dane až následne verifikuje skutočnosti a doklady predložené žalobcom, od ktorého je možné spravodlivo požadovať preukázanie len tých skutočností, ktoré mohol reálne ovplyvniť, lebo boli v jeho právnej sfére vplyvu. Keďže v zmysle § 49 ods. 1 v spojení s § 51 ods. 1 písm. a) zákona č.222/2004 Z.z. o DPH právo na odpočítanie dane z tovarov a služieb vzniká platiteľov v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosti, pričom táto vzniká dňom dodania tovaru, bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu (tovaru) a tento tovar žalobca použil na účely svojho podnikania. Z administratívneho spisu však správnemu súdu rovnako ako orgánom verejnej správy nevyplýva, že by žalobca preukázal dodanie tovaru deklarovaného na sporných faktúrach spoločnosťou Y. R., s.r.o.. Nepreukázanie tvrdených skutočností je neunesením dôkazného bremena a v prípade neunesenia dôkazného bremena na strane daňového subjektu je následkom neuznanie tvrdených skutočností za dokázané, v dôsledku čoho tieto tvrdené skutočnosti nevyvolávajú hmotnoprávne následky. Jediným dôkazom v prospech dodania deklarovaného tovaru žalobcovi spoločnosťou DW. R., s.r.o. bol výsluch svedka F. P., pričom pravdivosť uvedenej výpovede bola správcom dane vyvrátená a to na základe zistení colných úradov, z ktorých vyplývalo, že dodávatelia Y. R., s.r.o. spoločnosti M ER F.. s.r.o. a U.. neprevážali deklarovaný tovar z Ukrajiny na územie Slovenskej republiky. Uvedeným záverom svedčili aj zistenia, že tieto spoločnosti boli nekontaktné na adrese sídla deklarovaného v Obchodnom registri a taktiež skutočnosť, že dovoz lesného reprodukčného materiálu z Ukrajiny na územie Slovenskej republiky nie je povolený a samotné obchodovanie s týmto materiálom si vyžaduje osobitné povolenia podľa zákona č. 138/2010 Z.z., ktorým dodávateľ Y. R., s.r.o. ani subdodávatelia, spoločnosti M ER F.. s.r.o. a U., nedisponovali. Čo sa týka žalobcom predložených faktúr, k týmto správny súd uvádza, že faktúra je listinným dokladom, ktorý preukazuje, že došlo k nejakej skutočnosti vo vzťahu k DPH, avšak uvedený listinný materiál nie je zárukou, že skutočne došlo aj k skutočnostiam v nej deklarovaným. Podpornými dôkazmi, ktorými sa dá preveriť, či skutočne došlo k zdaniteľnému obchodu sú ďalšie doklady, napr. zmluvy, doklady o preprave, doklady o zaplatení kúpnej ceny, svedecké výpovede skladníkov, zamestnancov žalobcu, resp. dodávateľa tovaru, šoférov prevážajúcich deklarovaný tovar, CMR doklady a podobne. (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Sžf/11/2016 z 25.1.2018) Podľa správneho súdu žalobca nepredložil také relevantné dôkazy, ktoré by preukazovali materiálnu podstatu veci, t.j. reálne dodanie tovaru tak, ako bolo deklarované v predložených listinných dôkazoch. Vierohodné dôkazy o vykonanej preprave deklarovaným dodávateľom neboli žalobcom predložené ani získané správcom dane na základe dodatočného verifikovania skutočností vyplývajúcich z výpovede svedka P. Z administratívneho spisu nevyplýva, že by žalobca navrhoval ďalšie dôkazy na preukázanie zdaniteľných obchodov, tieto neuvádzal ani v žalobe, na základe uvedeného nemožno konštatovať nedostatočne zistený skutkový stav. 18. Správny súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Sžf/12/2014 z 18.6.2015, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôraznil, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt, žalobcu, ktorý zodpovedá aj za to, že vo svojom účtovníctve má doklady vystavené v súlade s ust. § 71 ods. 1 a 2 zákona o DPH. 19. Zároveň je nevyhnutné uviesť, že odpočítanie dane z pridanej hodnoty je výsostne viazané na obchodný vzťah medzi dodávateľom a odberateľom. Pri dani z pridanej hodnoty ide o osobný charakter zdaniteľných plnení, pri ktorom stotožnenie osoby, ktorá uskutočnila zdaniteľné plnenie v prospech iného platiteľa vo faktúre musí zodpovedať skutočnému stavu, čo znamená, že daňový subjekt, ktorý si uplatní odpočítanie dane z pridanej hodnoty musí predložiť taký dôkaz o tom, že fakturovaný tovar, resp. služby boli skutočne realizované dodávateľom, ktorý je uvedený na faktúre. Iba formálna existencie faktúry, prípadne preukázanie zaplatenia týchto súm nie je predpokladom pre odpočítanie dane podľa zákona o DPH. 20. Obdobne Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí sp.zn. 1Sžf/46/2016 zo dňa 27.6.2017 uviedol, že „daňovo účtovné doklady ako sú faktúry, dodacie a príjmové listy, potvrdené protokoly o vykonaní prác či zhotovení diela, prepravné dokumenty, potvrdenia z mýtneho systému a iné, sú na jednej strane významnými dôkaznými prostriedkami pre oblasť súkromného práva, ale na druhej strane ide o listiny s daňovo-právnym charakterom, ktoré sú iba logickým následkom, ktoré vytvárali a formovali obsah a charakter toho ktorého zdaniteľného obchodu, pri realizácií ktorého správca dane absentoval. Preto ak správcovi dane vzniknú pochybnosti, že určitá udalosť (časť) zdaniteľného obchodu sa nezrealizovala, potom je dôkazným bremenom, ktoré má oporu v hore uvedenej zásade poctivého obchodného styku v spojení s pravidlom obozretného podnikania, žalobca ako daňový subjekt v súlade s § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. preukázať, že nielen v spochybnenej časti sa zdaniteľný obchod zrealizoval, ale aj jeho výsledky použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ...“ Toto dôkazné bremeno však žalobca v daňovom konaní a ani v predchádzajúcej daňovej kontrole neuniesol. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Sžf/61/2016 zo dňa 30.5.2017 vyplýva, že „Je potrebné poznamenať, že Najvyšší súd Slovenskej republiky už opakovane judikoval, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. <https://www.slov- lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/> sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, zákon to neustanovuje ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (z dôvodu rizika ľahkej zneužiteľnosti práva na odpočet DPH), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré zákon pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozsudky najvyššieho súdu vo veci sp.zn. 2Sžf/52/2011 <http:// merit.slv.cz/2Szf/52/2011> z 22. augusta 2012, sp.zn. 5Sžf/52/2011 <http://merit.slv.cz/5Szf/52/2011> z 28. júna 2012, ako aj na rozsudok sp.zn. 2Sžf/4/2009 <http://merit.slv.cz/2Szf/4/2009> z 23. júna 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 78/2011 <http://merit.slv.cz/ III.US78/2011>-17 z 23. februára 2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/1992/511/> v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“ 21. Čo sa týka rozhodnutí Súdneho dvora, na ktoré poukázal žalobca, správny súd poukazuje na to, že doktrínu zneužitia práva možno aplikovať v súdnom konaní len vtedy, ak je preukázané, že zdaniteľné obchody prebehli a ich materiálne výsledky reálne existujú. V prejednávanom prípade, však nie je preukázané, že deklarovaný tovar bol dodaný spoločnosťou DW. R., s.r.o., preto nemožno konštatovať uskutočnenie zdaniteľných obchodov a v tejto súvislosti aplikovať na vec závery prijaté rozhodnutiami Súdneho dvora EÚ o prenesení dôkazného bremena z daňového subjektu na správcu dane. 22. Správny súd opakovane zdôrazňuje, že v daňovom konaní nesie dôkazné bremeno daňový subjekt ohľadom skutočnosti uvádzaných v daňovom priznaní. Tento je povinný preukázať, že si nárok uplatňuje oprávnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.04.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. III.ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011). 23. Čo sa týka námietky žalobcu, že správca dane neodstraňoval nezrovnalosti vzniknuté medzi vyjadrením svedka PR. a zisteniami správnych orgánov, správny súd uvádza, že ako bolo vyššie konštatované dôkazné bremeno je v prejednávanom prípade na daňovom subjekte, ktorý je povinný preukázať ním tvrdené skutočnosti, tento však po oboznámení sa so zisteniami správcu dane nenavrhoval opätovný výsluch svedka PR. s tým, aby uviedol aké skutočnosti navrhuje uvedeným výsluchom preukázať. K tvrdeniu žalobcu, že správca dane mal opakovaným výsluchom zistiť, kde sa lesné škôlky na Ukrajine nachádzajú, správny súd uvádza, že uvedené zistenia by neboli spôsobilé vyvodiť záver, že deklarovaný tovar dodala spoločnosť Y. R., s.r.o., nakoľko v konaní nebola preukázaná doprava tovaru. Na základe uvedeného aj správny súd má za to, že žalobca počas daňovej kontroly nepreukázal reálne dodanie tovaru uvedeného na sporných faktúrach ani nenavrhoval dôkazy za týmto účelom, zostal pasívny a mal za to, že ak sa dodanie tovaru nepreukáže, bude sa musieť správca dane vysporiadať s možnou účasťou daňového subjektu na daňovom podvode. Uvedené závery žalobcu však boli nesprávne z dôvodu, že týmto výkladom by žiaden daňový subjekt nemusel preukazovať ním tvrdené skutočnosti a dokazovanie relevantných skutočností by zostalo na správcovi dane ako jedinom subjekte. Uvedené závery však neboli správne, nakoľko v zmysle judikatúry Súdneho dvora a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré poukázal žalobca, dôkazné bremeno sa presúva na správcu dane iba v prípade, ak daňovému subjektu bol reálne dodaný tovar deklarovaný na faktúrach, avšak tento subjekt bol súčasťou daňového podvodu, ku ktorému došlo u predchádzajúcich dodávateľov, pričom samotný daňový subjekt nemusí mať vedomosť o týchto skutočnostiach a nemožno mu na jeho ťarchu nepriznať právo na vrátenie DPH, preto v týchto prípadoch je správca dane povinný preukázať daňovému subjektu vedomosť o existencii daňového podvodu a jeho účasti na ňom. Prejednávaný prípad však nenapĺňa vyššie uvedené predpoklady, nakoľko v tomto prípade nedošlo k preukázaniu reálneho dodania tovaru spoločnosťou DW. R., s.r.o. žalobcovi. 24. Čo sa týka námietky žalobcu, že konaním správcu dane došlo k porušeniu jeho práv deklarovaných v ustanovení § 45 ods. 1 písm. e) Daňového poriadku, k uvedenému je potrebné uviesť, že miestnym zisťovaním podľa § 37 ods. 2 Daňového poriadku je činnosť správcu dane, v rámci ktorej vyhľadáva dôkazy, preveruje a zisťuje skutočnosti, ktoré sú potrebné na účely správy daní. Správca dane je v rámci miestneho zisťovania oprávnený klásť otázky osobe, u ktorej sa miestne zisťovanie koná za účelom zistenia a preverenia skutočnosti potrebných na účely správy daní. Uvedené vyjadrenia nemajú charakter svedeckej výpovede. Žalobca mal právo navrhnúť výsluch uvedenej osoby za účelom získania jej svedeckej výpovede, v rámci ktorej by mohol svedkovi klásť otázky. Žalobca však uvedenú možnosť nevyužil a v rámci daňovej kontroly nenavrhol správcovi dane vykonať výsluch uvedenej osoby. Čo sa týka samotných vyjadrení p. E., správny súd sa stotožnil s tvrdením žalovaného, že predmetné vyjadrenie nemalo vplyv na závery o uskutočnenom obchodnoprávnom vzťahu žalobcu s jeho dodávateľom, keďže táto osoba nemá vedomosť o dodávateľoch žalobcu ani o spôsobe obchodovania medzi nimi, preto uvedené zistenia ani správny súd nepovažoval za relevantné vo vzťahu k zisteniam potrebným pre rozhodnutie vo veci. 25. Na základe uvedených skutočností správny súd považuje postup správcu dane ako aj žalovaného za zákonný, a teda nie je podkladom na vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Čo sa týka napadnutého rozhodnutia žalovaného súd poukazuje, že napadnuté rozhodnutie je jasné, zrozumiteľné, vydané v medziach logickej správnej úvahy, pričom žalovaný sa v dostatočnej miere vysporiadal s námietkami žalobcu. Na základe vyššie uvedených skutočnosti súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. 26. Z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva právny záver, že správny súd nemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového), ale aj odvolacieho (ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia), by malo postačovať na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. 27. O trovách konania súd rozhodol s prihliadnutím na ust. § 167 a nasl. Správneho súdneho poriadku tak, že žalobcovi, ktorý nemal úspech v konaní, nepriznal ich náhradu. Žalovaný na náhradu trov konania zo zákona nemá nárok, keďže v danom prípade neboli splnené podmienky podľa § 168 a § 169 Správneho súdneho poriadku. 28. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Prešove prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súd, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove (§ 443 ods. 2 písm. a) v spojení s § 444 ods. 1 Správneho súdneho poriadku). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva(ďalej len sťažnostné body), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 Správneho súdneho poriadku). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje vysokoškolské právnické vzdelanie II. Stupňa, ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), je žalovaným Centrum právnej pomoci (§449 ods. 1,2 Správneho súdneho poriadku).