Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 1Sd/30/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200533 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8014200533.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove samosudkyňou JUDr. Vierou Zoľákovou v právnej veci navrhovateľa K. W., bytom Ul. X.G.. XX, E., proti odporkyni Sociálnej poisťovni, ústrediu v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8, Bratislava, o starobný dôchodok takto r o z h o d o l : Súd z r u š u j e rozhodnutie odporkyne zo dňa 26. marca 2013 č. XXX XXX XXXX X podľa § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 a 250q ods. 2 O.s.p. a vec v r a c i a odporkyni na ďalšie konanie. Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 26. marca 2014 č. XXX XXX XXXX X odporkyňa podľa § 142 ods. 4 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení a § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 721/2004 Z. z. (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) zamietla žiadosť navrhovateľa o priznanie starobného dôchodku od 24. septembra 2010. Výrok rozhodnutia odôvodnila tým, že Krajský súd v Prešove rozsudkom č. 3Sd/106/2013-36 zo dňa 11. februára 2014 zrušil rozhodnutie odporkyne č. XXX XXX XXXX X zo dňa 22. novembra 2013 a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Uviedla, že nárok na starobný dôchodok vznikol navrhovateľovi podľa predpisov účinných pred 1. januárom 2004, ktoré príslušnosť odporkyne na rozhodnutie o tomto nároku vylučujú. Z uvedeného dôvodu navrhovateľovi tento nárok podľa zákona o sociálnom poistení nevznikol, a to ani s prihliadnutím na ustanovenie § 261 ods. 1 citovaného zákona, pretože nespĺňa podmienku nepretržitého trvania zamestnania od vzniku nároku na starobný dôchodok do 31. decembra 2003. Poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9So/103/2011 zo dňa 26. septembra 2012, v zmysle ktorého o sociálnom zabezpečení príslušníkov Policajného zboru a Železničnej polície rozhodujú príslušné orgány Ministerstva vnútra SR. Kompetencia príslušných orgánov Ministerstva vnútra SR rozhodnúť o sociálnom zabezpečení policajtov a teda aj o nároku na starobný dôchodok, nie je v danom prípade ustanovením § 143a ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z. dotknutá, pretože navrhovateľ nebol od vzniku nároku na starobný dôchodok nepretržite zamestnaný k 31. decembru 2003, ako to predpokladá ustanovenie § 261 ods. 1 zákona o sociálnom poistení. Poznamenala, že podľa zosúladeného názoru Najvyššieho súdu SR vznik nároku na starobný dôchodok podľa zákona č. 100/1988 Zb. súčasne vylučuje možnosť vzniku nároku na pomerný starobný dôchodok podľa § 26a zákona č. 100/1988 Zb. ako aj vznik nároku na starobný dôchodok podľa § 65 ods. 1 zákona o sociálnom poistení. Odporkyňa ďalej poukázala na viaceré rozsudky Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 9So/134/2010 zo dňa 24. novembra 2011, sp. zn. 9So/129/2010 zo dňa 24. novembra 2011, sp. zn. 7So/24/2011 zo dňa 29. februára 2012 a sp. zn. 9So/43/2011 zo dňa 29. marca 2012). Pretože navrhovateľ získal najmenej 25 rokov zamestnania a vykonával najmenej 20 rokov službu zaradenú do I. kategórie funkcií, vznikol mu nárok na starobný dôchodok podľa § 132 ods. 1 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb. dovŕšením 55. roku veku dňa 10. júna 1993, t. j. pred dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 114/1998 Z. z. Pretože odporkyňa nie je príslušná na rozhodnutie o starobnom dôchodku navrhovateľa, jeho žiadosť zamietla. Zároveň mu oznámila, že po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia bude jeho žiadosť odstúpená Vojenskému úradu sociálneho zabezpečenia. Týmto rozhodnutím odporkyňa realizovala rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 3Sd/106/2013-36 zo dňa 11. februára 2014. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ včas opravný prostriedok, ktorý odôvodnil tým, že rozhodnutie považuje za nezákonné, pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov. Nesprávne právne posúdenie veci vidí v tom, že správny orgán sa v odôvodnení svojho rozhodnutia obmedzil iba na posúdenie toho, že nárok na starobný dôchodok mu vznikol podľa predpisov účinných pred 01. januárom 2004, a teda na rozhodnutie o tomto nároku nie je odporkyňa príslušná, a to ani s prihliadnutím na ustanovenie § 261 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, pretože nespĺňa podmienku nepretržitého trvania zamestnania od vzniku nároku na starobný dôchodok do 31. decembra 2003. Zo skutkového stavu je zrejmé, že vek potrebný na nárok na starobný dôchodok alebo pomerný starobný dôchodok dovŕšil pred 01. januárom 2004. Odporkyňa v predmetnom rozhodnutí konštatovala, že o dávke dôchodkového zabezpečenia vojaka z povolania rozhoduje Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia. Ďalej konštatuje, že mu bol od 01. decembra 1992 priznaný výsluhový príspevok podľa osobitného systému sociálneho poistenia (zabezpečenia príslušníkov ozbrojených zborov). Správny orgán však nevzal do úvahy, či mu nevznikol nárok na starobný dôchodok alebo aspoň jeho pomernú časť podľa všeobecného systému sociálneho poistenia, nakoľko v rozhodnutí nie je uvedené, či sa správny orgán zaoberal aj skutočnosťami, že po prepustení z armády pracoval „v civile“ ešte 6 rokov, a okrem toho, že do obdobia dôchodkového poistenia sa mu pripočítava aj obdobie 2 rokov štúdia na odbornom baníckom učilišti a 2 roky, ktoré odpracoval ako baník, čo sa tiež hodnotí ako práca I. kategórie, teda spolu ďalších 10 rokov, ktoré sa zarátavajú do dôchodkového poistenia a správny orgán, okrem toho, že sa týmto nezaoberal, sa teda s týmito skutočnosťami v rozhodnutí ani nevysporiadal, preto považuje predmetné rozhodnutie za nepreskúmateľné. Poukázal na ustanovenie § 274 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie sa priznávajú do 31.1 decembra 2013. Navrhovateľ dôvodil aj tým, že Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku vo veci sp. zn. 7So/138/2011 zo dňa 15. augusta 2012 konštatoval, že osobitný systém poistenia príslušníkov ozbrojených zborov neobsahuje úpravu starobných dôchodkov, sirotských a vdovských dôchodkov, ktoré by zohľadňovali dobu poistenia v celom rozsahu, a to aj v civilnom zamestnaní, ale obsahuje len úpravu výsluhových dôchodkov, ktoré sú založené len na hodnotení doby služby poistenca a vôbec nehodnotí dobu poistenia, ktorú poistenci získali vo všeobecnom systéme. V dôsledku tejto skutočnosti potom vychádza záver, že poistenci osobitného systému sociálneho zabezpečenia sú vylúčení z pôsobnosti zákona o sociálnom poistení len v rozsahu zodpovedajúcom dobe poistenia v osobitnom systéme. V dôsledku súbehu uplatňovania týchto systémov tak nesprávnym a výlučne gramatickým výkladom zákona dochádza k diskriminácii poistencov osobitného systému. Najvyšší súd SR ďalej konštatoval, že právna úprava v zákone o sociálnom poistení nemala za cieľ vylúčiť zvýhodnenia vyplývajúce z osobitného systému sociálneho poistenia a vyžadovať, aby zvýhodnené zamestnanie znemožnilo pri posudzovaní vzniku nároku na dávku podľa Zákona o sociálnom poistení zohľadniť celú dobu poistenia (bez ohľadu na skutočnosť, v ktorom systéme ju poistenec získal) a vyžadovať od zamestnanca nadobudnutie doby poistenia výlučne podľa ustanovení zákona o sociálnom poistení vo všeobecnom systéme tak, aby poistenec bol poistený výlučne len za podmienok uvedených v zákone o sociálnom poistení, pričom tieto podmienky sú stanovené pre iné kategórie zamestnaní a akoby v ostatnom období nebol poistený vôbec. Má za to, že nesprávnou aplikáciou zákona o sociálnom poistení dochádza k zhoršovaniu dôchodkového poistenia jeho ako bývalého profesionálneho vojaka, pretože za jeho službu mu boli priznané zvýhodnenia podľa osobitného systému sociálneho zabezpečenia, ale jeho roky odpracované v civilnom zamestnaní sa neberú do úvahy napriek tomu, že 10 rokov prispieval do všeobecného systému sociálneho zabezpečenia. Samotný Najvyšší súd SR vyslovil právny názor, ktorý je pre odporkyňu záväzný, že správne by mala postupovať tak, že pri rozhodovaní o nárokoch poistencov, ktorým bola priznaná niektorá z dávok výsluhového zabezpečenia poistencov osobitného systému najprv vypočítať teoretickú výšku dôchodku, ktorá by im patrila vtedy, ak by všetky doby poistenia získali vo všeobecnom systéme (samozrejme pri zachovaní výhod z preferovaných zamestnaní, teda napr. pri skoršom odchode do dôchodku), následne vypočítať teoretickú výšku dôchodku, ktorá by im patrila po zhodnotení doby poistenia v osobitnom systéme a odpočítať ju od teoretickej výšky dôchodku, vypočítanej pri zohľadnení celej doby poistenia a až takto vypočítaná dávka môže zachovať všetky oprávnené nároky uvedených poistencov osobitného systému a nebude poškodzovať sociálnu poisťovňu. Mal za to, že si splnil všetky podmienky vzniku nároku na starobný dôchodok, pretože získal viac ako 10 rokov poistenia vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia. Najvyšší súd SR dokonca zastáva názor, že aj keby danú podmienku nesplnil, ale získal by potrebnú dobu po zhodnotení poistenia v osobitnom systéme, má odporkyňa povinnosť vykonať výpočet dôchodku a dôchodok priznať. Navrhovateľ akcentoval, že správny orgán tým, že rozhodol, že nie je príslušný na rozhodnutie a jeho vec po právoplatnosti rozhodnutia by postúpil na Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia, by týmto postupom spôsobil, že doby poistenia v civilnom zamestnaní by sa mu stratili, pretože v osobitnom systéme sociálneho poistenia by neboli zohľadnené, čo nezodpovedá zámeru zákona o sociálnom poistení. Z výroku napadnutého rozhodnutia je podľa navrhovateľa zrejmé, že odporkyňa vydala identické rozhodnutie pokiaľ ide o výrokovú časť ako rozhodnutie zo dňa 22.11.2013, rozdiel je len v odôvodnení, ktoré je však identické ako doplňujúce vyjadrenie odporkyne v súdnom konaní sp. zn. 3Sd/106/2013. Odporkyňa v ňom odkazuje na množstvo judikátov Najvyššieho súdu SR, čo navrhovateľ považuje za účelové a vytrhnuté z kontextu. Obzvlášť poukázal na fakt, že odporkyňa poukázala na rozsudok, v ktorom nakoniec nebola úspešná. So zreteľom na uvedené mal za to, že rozhodnutie odporkyne je nezákonné a je v rozpore so zákonom o sociálnom poistení a zároveň v rozpore s predchádzajúcim rozsudkom Krajského súdu v Prešove, predovšetkým tým, že odporkyňa sa opäť obmedzila iba na rozhodovanie o jej nepríslušnosti a nezaoberala sa tým, že jej postupom obmedzuje navrhovateľa v tom, že ho ukracuje o 10 rokov odpracovaných v civilnom zamestnaní, ktoré sa mu v osobitnom systéme nezohľadnia, a preto Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia nebude mať o čom rozhodovať. Odporkyňa v písomnom vyjadrení k návrhu na preskúmanie uviedla, že potvrdením Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia č. VÚSZ-7065-PO/2013-OVZ zo dňa 6. augusta 2013 bolo preukázané, že navrhovateľovi bol od 1. decembra 1992 priznaný výsluhový príspevok podľa § 33 ods. 1 písm. c) zákona č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov v znení neskorších predpisov. Podľa ustanovenia § 125 ods. 13 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa od 1. júla 2002 naďalej považuje za výsluhový dôchodok. Ďalej uviedla, že nárok na starobný dôchodok vznikol navrhovateľovi podľa predpisov účinných pred 1. januárom 2004, ktoré vzhľadom na príslušnosť odporkyne na rozhodnutie o tomto nároku vylučujú. Z uvedeného dôvodu tento nárok navrhovateľovi nevznikol podľa zákona o sociálnom poistení, a to ani s prihliadnutím na ustanovenie § 261 ods. 1 tohto zákona, pretože nespĺňa podmienku nepretržitého trvania zamestnania od vzniku nároku na starobný dôchodok do 31. decembra 2003. Opätovne poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9So/103/2011 zo dňa 26. septembra 2012, ako aj na ďalšie rozsudky tohto súdu obdobne ako v napadnutom rozhodnutí. K námietke navrhovateľa týkajúcej sa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7So/138/2011 zo dňa 15. augusta 2011 uviedla, že poistencovi, ktorého sa predmetný rozsudok týkal, nevznikol nárok na starobný dôchodok podľa § 132 ods. 1 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb., t. j. pred dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 114/1998 Z. z. tak, ako je to v prípade navrhovateľa. Vzhľadom na uvedené skutkové a právne dôvody, preto odporkyňa žiadala, aby súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. Krajský súd podľa § 250l a nasledujúcich ustanovení zákona č. 991/963 Zb. občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) preskúmal napadnuté rozhodnutie, vypočul účastníkov konania, oboznámil sa s dávkovým spisom odporkyne a ostatným spisovým materiálom a zistil tento skutkový stav: Navrhovateľ žiadosťou spísanou dňa 24. septembra 2013 požiadal o priznanie starobného dôchodku, ktorý žiadal priznať od 24. septembra 2010. Rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 22. novembra 2013 odporkyňa podľa § 142 ods. 4 psím. a) zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení a § 259 ods. 1 zákona o sociálnom poistení zamietla jeho žiadosť o priznanie starobného dôchodku od 24. septembra 2010. Po podaní opravného prostriedku Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. 3Sd/106/2013-36 zo dňa 11. februára 2014 zrušil predmetné rozhodnutie odporkyne a vec jej vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že argumentáciu odporkyne jej nepríslušnosťou a s odôvodnením, že po nadobudnutí právoplatnosti napadnutého rozhodnutia bude žiadosť odstúpená Vojenskému úradu sociálneho zabezpečenia, považoval za účelovú, pretože Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia vo vzťahu k navrhovateľovi a k žiadosti o priznanie starobného dôchodku nemá o čom rozhodovať. V ďalšom konaní súd uložil odporkyni povinnosť rozhodnúť o žiadosti navrhovateľa o priznanie starobného dôchodku a vyrovnať sa s jeho námietkami o splnení podmienky pre priznanie starobného dôchodku zo všeobecného systému. Rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 26. marca 2014 odporkyňa realizovala predmetný rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 3Sd/106/2013-36 zo dňa 11. februára 2014 a opätovne podľa § 142 ods. 4 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení a § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 721/2004 Z. z. (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) zamietla žiadosť navrhovateľa o priznanie starobného dôchodku od 24. septembra 2014. Odporkyňa odôvodnila zamietnutie žiadosti o priznanie starobného dôchodku ustanovením § 142 ods. 4 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení, podľa ktorého o dávke dôchodkového zabezpečenia vojakov z povolania rozhoduje Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia. Z podanej žiadosti navrhovateľa však podľa súdu bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že navrhovateľ ňou nežiadal o priznanie starobného dôchodku za výkon služby z osobitného systému tak, ako to v napadnutom rozhodnutí posúdila odporkyňa, ale že žiadal o priznanie starobného dôchodku za dobu vykonávania tzv. civilného zamestnania, teda zo všeobecného systému sociálneho poistenia (zabezpečenia). Výsluhový príspevok vyplácaný z osobitného systému bol navrhovateľovi priznaný rozhodnutím Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia Bratislava číslo dávky 65407000706508 zo dňa 07. apríla 1993 podľa § 33 ods. 1 písm. c) zákona č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov v znení neskorších predpisov od 01. decembra 1992 z dôvodu prepustenia zo služobného pomeru vojaka z povolania. V napadnutom rozhodnutí, ktorým odporkyňa rozhodla o žiadosti navrhovateľa o výplatu starobného dôchodku zo všeobecného systému sociálneho poistenia sa však odporkyňa žiadnym spôsobom nevysporiadala s dobou zamestnania navrhovateľa v Železorudných baniach A., na preukázanie ktorej navrhovateľ predložil mzdový list. Odporkyňa sa iba obmedzila na konštatovanie, že na rozhodnutie o starobnom dôchodku navrhovateľa nie je príslušná. Sociálne poistenie vymedzuje a rozsah sociálneho poistenia, právne vzťahy pri vykonávaní sociálneho poistenia, organizáciu sociálneho poistenia, financovanie sociálneho poistenia, dozor štátu nad vykonávaním sociálneho poistenia a konanie vo veciach sociálneho poistenia upravuje zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“). Podľa § 2 písm. a) bod b zákona o sociálnom poistení sociálne poistenie podľa tohto zákona je dôchodkové poistenie, a to starobné poistenie ako poistenie na zabezpečenie príjmu v starobe a pre prípad úmrtia. Podľa § 184 ods. 1 zákona o sociálnom poistení dávkové konanie sa začína, ak tento zákon neustanovuje inak, na základe písomnej žiadosti fyzickej osoby, ktorá si uplatnila nárok na dávku a nárok na výplatu dávky. V zmysle citovanej právnej úpravy je na konanie vo veciach sociálneho poistenia (vrátane dôchodkového poistenia) oprávnená konať odporkyňa, na čo poukázal v liste č. VÚSZ-65407000706508 zo dňa 25. apríla 2014 predloženom navrhovateľom na pojednávaní konanom dňa 28. augusta 2014 aj Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia, keď poukázal na to, že Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia má na úseku výkonu sociálneho zabezpečenia vojakov postavenie štátneho orgánu a predmet jeho činnosti je taxatívne vymedzený v zákone č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Zároveň poukázal na to, že v danom prípade ide o dávku starobného dôchodku, ktorá je osobným nárokom navrhovateľa, o ktorej koná Sociálna poisťovňa v správnom konaní v súlade so zákonom o sociálnom poistení. Vzhľadom na vyššie uvedené považuje súd argumentáciu odporkyne, že s poukazom na § 142 ods. 4 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb. o dávke dôchodkového zabezpečenia vojaka z povolania rozhoduje Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia, preto nie je príslušná na rozhodnutie o starobnom dôchodku navrhovateľa a že po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia bude jeho žiadosť odstúpená tomuto orgánu, za nesprávnu, ktorá nemá oporu v platnej legislatíve upravujúcej oblasť dôchodkového poistenia. Súd sa stotožnil aj s námietkou navrhovateľa, ktorý považoval odkaz odporkyne na množstvo judikátov Najvyššieho súdu SR za účelový a vytrhnutý z kontextu. Po preskúmaní obsahu spisu súd dospel k záveru, že odporkyňa sa žiadnym spôsobom nevysporiadala s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 3Sd/106/2013-36 zo dňa 11. februára 2014, v ktorom jej súd uložil opätovne rozhodnúť o žiadosti navrhovateľa o priznanie starobného dôchodku a vyrovnať sa s námietkami navrhovateľa, ktorý tvrdí, že spĺňa podmienky pre priznanie starobného dôchodku zo všeobecného systému. V napadnutom rozhodnutí sa odporkyňa neriadila inštrukciami uvedenými vo vyššie citovanom rozsudku a nerozhodla v naznačenom smere, keď nové rozhodnutie iba jednoducho doplnila identickou argumentáciou použitou v doplňujúcom vyjadrení zo dňa 21. januára 2014 predloženom súdu v predchádzajúcom konaní vo veci sp. zn. 3Sd/106/2013. Takéto rozhodnutie, bez vecného rozhodnutia o žiadosti navrhovateľa a bez náležitého vysporiadania sa s námietkami odporcu o splnení podmienok pre priznanie starobného dôchodku zo všeobecného systému (odpracované roky v Železnorudných baniach A.), nemožno v žiadnom prípade považovať za precízne a dôsledne vypracované rozhodnutie, ktoré by bolo v súlade s kritériami stanovenými jednak zákonom o sociálnom poistení, ako aj s vyššie citovaným rozhodnutím Krajského súdu v Prešove. Zákon o sociálnom poistení v § 209 ods. 4 ukladá organizačnej zložke Sociálnej poisťovne uviesť v odôvodnení rozhodnutia, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala. Po preskúmaní rozhodnutia odporkyne v rozsahu a z dôvodov uvedených v návrhu na preskúmanie súd dospel k záveru, že rozhodnutie odporkyne je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov, preto podľa § 250j ods. 2 písm. d) v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p. a § 250q ods. 2 O.s.p. napadnuté rozhodnutie zrušil a vracia vec odporkyni na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude úlohou odporkyne vecne rozhodnúť o žiadosti navrhovateľa o priznanie starobného dôchodku, svoje rozhodnutie odôvodniť a náležite a presvedčivo sa vyporiadať so všetkými námietkami navrhovateľa, ktorý tvrdí, že spĺňa podmienky pre priznanie starobného dôchodku zo všeobecného systému, a to predovšetkým s poukazom na jeho odpracované roky v tzv. civilnom sektore. O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p. Aj keď navrhovateľ bol v konaní úspešný, náhradu trov konania mu nepriznal, pretože si nárok na náhradu trov konania neuplatnil. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 250s O.s.p.)