Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Banská Bystrica 14Co/39/2026 6624205097 23. 06. 2026 JUDr. Anna Snopčoková ECLI:SK:KSBB:2026:6624205097.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Vladimíra Šalamúna, v právnej veci žalobcov: 1/ A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XX, XXX XX D. E. F., 2/ G. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XX, XXX XX D. E. F., obaja právne zastúpení H. H. I., advokátom so sídlom AK J. X, XXX XX I. K., proti žalovanému: L. K. M., M., so sídlom A. X, XXX XX C. - J. N. O., IČO: XX XXX XXX, právne zastúpený splnomocneným zástupcom O. P., M., so sídlom A. X, XXX XX C. – J. N. O., IČO: XX XXX XXX, o určenie, že nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom, o odvolaní žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 25C/60/2024-261 zo dňa 28.10.2025, takto rozhodol: I. Rozsudok Okresného súdu Lučenec č. k. 25C/60/2024-261 zo dňa 28.10.2025
p o t v r d z u j e.
II. Žalobcovia 1/ a 2/ sú p o v i n n í zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % a to v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o ich výške. odôvodnenie: 1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcov, ktorou sa domáhali určenia, že sporné nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom zamietol (výrok I.). O trovách konania rozhodol tak, že žalobcom uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100 % (výrok II.). Súd zároveň zrušil neodkladné opatrenie nariadené uznesením Okresného súdu Lučenec, č. k. 25C/60/2024-105 zo dňa 28.11.2024 (v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Lučenec č. k. 25C/60/2024-143 zo dňa 22.01.2025), právoplatné dňa 28.04.2025 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 11Co/28/2025-186 zo dňa 10.04.2025 (výrok III.). Súd prvej inštancie rozhodoval o žalobe žalobcov 1/ a 2/ voči žalovanému, ktorou sa domáhali, aby súd určil, že nehnuteľnosti označené v žalobnom návrhu, ktoré sú vedené Okresným úradom Veľký Krtíš, katastrálny odbor na LV č. XXXX pre k. ú. I. K. ako pozemok parc. reg. „C“, parc. č. XXX/X zastavaná plocha a nádvorie o výmere 160 m2, pozemok parc. registra „C“, parc. č. XXX/X zastavaná plocha a nádvorie o výmere 400 m2, pozemok parc. registra „C“, parc. č. XXX/X zastavaná plocha a nádvorie o výmere 240 m2, pozemok parc. registra „C“, parc. č. XXX/XX zastavaná plocha a nádvorie o výmere 126 m2, pozemok parc. registra „C“, parc. č. XXX/X záhrada o výmere 727 m2, pozemok parc. registra „C“, parc. č. XXX/X záhrada o výmere 788 m2, pozemok parc. registra „C“, parc. č. XXX/X zastavaná plocha a nádvorie o výmere 7 m2, stavba súpisné číslo 974 - rodinný dom na pozemkoch parc. č. XXX/ X Q. XXX/X (ďalej len „predmetné nehnuteľnosti“), ku ktorým bolo zriadené záložné právo na základe záložnej zmluvy zo dňa 24.03.2015 na zabezpečenie pohľadávky zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 5068576527 zo dňa 24.03.2015, ku ktorým bol povolený vklad pod č. V 389/2015 zo dňa 23.04.2015 nie sú zaťažené záložným právom žalovaného. Zároveň požadovali, aby súd žalovaného zaviazal na náhradu trov konania žalobcom v rozsahu 100 %.
Po začatí konania na návrh žalobcov Okresný súd Lučenec uznesením č. k. 25C/60/2024-105 zo dňa 28.11.2024, právoplatným dňa 10.12.2024 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 11Co/28/2025-186 zo dňa 10.04.2025 vydal neodkladné opatrenie, ktorým žalovanému uložil povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva k predmetným nehnuteľnostiam ich predajom formou verejnej dražby na základe oznámenia o začatí výkonu záložného práva zo dňa 05.09.2019 až do právoplatného skončenia konania vo veci samej. Súd na základe vykonaného dokazovania, ktoré špecifikoval v bode 11. odôvodnenia rozsudku konštatoval zistený skutkový stav a to v bodoch 14. až 26. odôvodnenia rozsudku. Súd prvej inštancie na základe zisteného skutkového stavu pri právnom posúdení podľa § 53 ods. 9, § 565, § 37 ods. 1, § 100 ods. 1 a 2, § 101, § 104 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. dospel k záveru, že žaloba žalobcov nie je dôvodná a preto žalobu v plnom rozsahu zamietol. Poukázal na to, že základnou podmienkou úspešnosti žaloby o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie, je z hľadiska procesného skutočnosť, že účastníci majú vecnú legitimáciu a že na požadovanom určení majú naliehavý právny záujem. Vychádzajúc z uvedených kritérií súd zisťoval, či boli splnené uvedené podmienky určovacej žaloby. Z obsahu žaloby, písomných vyjadrení a prednesov právneho zástupcu žalobcov konštatoval, že žalobcovia právny záujem na určovacej žalobe deklarovali ako naliehavý s poukazom na nemožný výkon záložného práva z dôvodu premlčania pohľadávky zabezpečenej záložným právom a zároveň s poukazom na ustálenú súdnu prax, ktorá pripustila určovaciu žalobu s navrhovaným petitom, že „na predmetných nehnuteľnostiach neviazne záložné právo“, nakoľko v prípade kladného rozhodnutia súdu možno očakávať výmaz takejto ťarchy, t.j. premlčaného a nevykonateľného záložného práva z katastra nehnuteľnosti (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo/169/2021 zo dňa 26.10.2022, rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 427/2023). Keďže žalobcovia netvrdili naplnenie iného zo zákonných dôvodov zániku záložného práva, na doloženie naliehavosti právneho záujmu boli povinní preukázať prvoradú podmienku žaloby v tom, že úverová pohľadávka zo Zmluvy o splátkovom úvere zabezpečená záložným právom bola premlčaná a záložné právo viaznuce na predmetných nehnuteľnostiach nemožno vykonať. Pre vyhodnotenie premlčania súd ustálil beh premlčacej doby a určil jej začiatok (§ 103 Občiansky zákonník). V posudzovanej veci žalobcovia 1/ a 2/ premlčanie záložného práva odvíjali od účinkov vyhlásenia mimoriadnej splatnosti celej úverovej pohľadávky zo Zmluvy o splátkovom úvere. Začiatok premlčania odvíjali počnúc dňom nasledujúcim po uplynutí lehoty (15 dní) na zaplatenie celej úverovej pohľadávky, teda po vyhlásenom mimoriadnom zosplatnení, čo súd považoval za nesprávny a zákonu odporujúci postup. Poukazujúc na postup žalobcov súd prvej inštancie zdôraznil, že uplatnenie práva na splnenie celej úverovej pohľadávky, tzv. strata výhody splátok vždy je viazaná na splnenie zákonných podmienok vychádzajúcich z ust. § 53 ods. 9 v spojitosti s § 565 OZ, ktoré musia byť dodržané popri všeobecných podmienkach platnosti právnych úkonov. Vychádzajúc pritom z ustálenej judikatúry, t.j. uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo/152/2022 zo dňa 13.02.2025 zverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu v rozhodnutí súdov SR pod č. 3/2025 možno uviesť, že pre dodržanie obsahovej určitosti právneho úkonu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úverovej pohľadávky v zmysle § 37 ods. 1 OZ bolo povinnosťou pôvodného veriteľa, aby v prípade mimoriadneho zosplatnenia celého úveru jednoznačne konkretizoval splátku, pre ktorú pristúpil k mimoriadnemu postupu spočívajúcom zosplatnení celej pohľadávky úveru. Nepostačovalo všeobecné označenie vyjadrené v oznámení o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 13.06.2019 (č.l. 39), teda, že úver sa zosplatnil pre omeškanie dlžníka so zaplatením splatných splátok viac ako 3 mesiace. Podľa cit. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR bolo povinnosťou pôvodného veriteľa (banky), aby náležitým spôsobom identifikoval konkrétnu splátku, ktorá vyvolala zosplatnenie, uvedením jej poradia, výšky splátky, dátumu splatnosti, ako aj dňa vzniku omeškania. Nakoľko listina Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 13.06.2019 neuvádza žiadnu konkrétnu splátku, pre ktorú pôvodný veriteľ pristúpil k zosplatneniu celej úverovej pohľadávky vo výške 228.936,86 Eur, súd tento prejav vôle veriteľa považoval za neurčitý. Obsah uvedeného oznámenia neumožňuje spoľahlivo zistiť, či k uplatneniu práva veriteľom došlo v zákonných intenciách a lehotách uvedených v ust. § 53 ods. 9 OZ, t.j. včas. Mimoriadne zosplatnenie úveru realizované právnym predchodcom žalobcu ako pôvodným veriteľom (bankou) ku dňu 12.06.2019 nemohlo spôsobiť zákonom predpokladané účinky, pretože od počiatku sa jednalo o absolútne neplatný právny úkon s poukazom na ust. § 37 ods. 1 a § 39 OZ vzhľadom k obsahovej neurčitosti tohto úkonu. So zreteľom na prezentované závery vo vzťahu k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti súd posudzoval námietku premlčania úverovej pohľadávky a námietku premlčania záložného práva vznesenú žalobcami. Nakoľko vyhlásenie mimoriadnej splatnosti pohľadávky zo dňa 13.06.2019 predstavuje absolútne
neplatný právny úkon, žalobcami deklarovaná pohľadávka zo Zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 24.03.2015 v celkovej výške 228.936,86 Eur sa nestala splatnou a nemohlo dôjsť k jej premlčaniu. Žalobcovia preto nesprávne počítali začiatok premlčania od dňa 29.06.2019. Z dôvodu absolútnej neplatnosti právneho úkonu mimoriadneho zosplatnenia nedošlo k zmene splatnosti jednotlivých splátok zo Zmluvy o splátkovom úvere, pričom platí, že konečná splatnosť pohľadávky má nastať dňom 20.06.2037. Zároveň zdôraznil, že žalovaný nemal právnu možnosť, aby žaloval jednotlivé splatné splátky zo Zmluvy o splátkovom úvere, keďže uvedená pohľadávka mu pôvodným veriteľom (bankou) nebola postúpená. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že pohľadávka zo Zmluvy o splátkovom úvere zabezpečená záložným právom premlčaná nebola a nebolo premlčané ani záložné právo viaznuce na predmetných nehnuteľnostiach, nakoľko sa nemohlo premlčať skôr. Nakoľko pohľadávka nebola premlčaná a nebola splatná, beh premlčacej sa nemohol odvíjať od zročnosti jednotlivých splátok a žalovaný nemohol pristúpiť k výkonu záložného práva, ktoré existuje. Keďže žalobcovia 1/ a 2/ v spore neprodukovali žiadne relevantné skutkové tvrdenia k zákonným dôvodom zániku záložného práva v zmysle v ust. § § 151md ods. 1 OZ, predmetnou žalobou nemohli dosiahnuť účinnú ochranu svojich subjektívnych práv, ktorú v konečnej podobe sledovali prostredníctvom výmazu záložného práva z katastra nehnuteľnosti. Súd dospel k záveru, že žalobcovia 1/ a 2/ vo vzťahu k predmetnej určovacej žalobe nepreukázali naliehavý právny záujem. Rovnako nebola preukázaná podmienka určovacej žaloby v tom, že žalovaný je v spore pasívne vecne legitimovaný. Konkrétne nebolo nijako preukázané, že žalovaný bol účastný na právnom vzťahu zo Zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 24.03.2015, z ktorého úverová pohľadávka zabezpečená záložným právom viaznucim na predmetných nehnuteľnostiach vo vlastníctve žalobcov vznikla. Pri zisťovaní uvedenej zákonnej podmienky súd vychádzal z ust. § 525 ods. 2 OZ, podľa ktorého nemožno postúpiť pohľadávku, ak by jej postúpenie odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom. V predmetnej veci pohľadávka zo Zmluvy o splátkovom úvere nebola splatná, pretože nenastala konečná splatnosť úveru, ani sa tento úver nestal splatným predčasne pred konečnou splatnosťou úveru (vzhľadom na neplatnosť mimoriadneho zosplatnenia). Ku dňu 13.12.2022 postúpenia pohľadávky nesplatný úver v zmysle § 17 ZoSÚ nemohol byť predmetom postúpenia z pôvodného veriteľa (banky) na tretiu osobu. Zákonné podmienky uvedené ust. § 17 ods. 1 písm. a), b) ZoSÚ, za ktorých môže byť pohľadávka zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere predmetom postúpená, musia byť splnené kumulatívne. Nesplnenie aj jednej z uvedených podmienok má za následok, že pohľadávka bola postúpená z veriteľa na tretiu osobu v rozpore so zákonom. V prejednávanej veci nebola konkrétne splnená zákonná podmienka podľa § 17 ods. 1 písm. b/ ZoSÚ, keď sa zmluvou o postúpení pohľadávok s účinnosťou ku dňu 13.12.2022 postupovala na žalovaného pohľadávka voči žalobcom 1/ a 2/ zo Zmluvy o spotrebiteľskom splátkovom úvere, ktorá nebola ani po konečnom termíne splatnosti a ani sa pohľadávka nestala splatnou pred konečnou splatnosťou. Z uvedeného vyplýva, že k postúpeniu pohľadávky z pôvodného veriteľa (banky) na žalovaného došlo v rozpore s osobitným zákonným ustanovením, čím bolo postúpenie pohľadávky absolútne neplatným právnym úkonom pre rozpor so zákonom. Súd vyslovil záver, že žalovaný nebol účastný na právnom vzťahu, o ktorý v predmetnom konaní išlo, pretože postúpením nenadobudol platne pohľadávku zo Zmluvy o splátkovom úvere zabezpečenú záložným právom a zabezpečená pohľadávka mu nesvedčila, teda v predmetnom konaní nebol pasívne vecne legitimovaný. Vzhľadom na to, že nebola preukázaná vecná pasívna legitimácia žalovaného a naliehavý právny záujem na určovacom výroku tak, ako bol žalobcami v súdnom konaní predložený, súd žalobu zamietol v prvom rade z týchto dôvodov. Uvedený záver súdu ďalej vylučuje, aby sa súd zaoberal ostatnými dôvodmi žaloby vo veci samej (rozhodnutia NS SR, sp. zn. 1Cdo 26/07, 2Cdo 231/07, 1Cdo 91/2006). K námietkam žalobcov súd uviedol, že neboli opodstatnené. Pokiaľ súd v predmetnej veci nariadil neodkladné opatrenie na základe návrhu žalobcov, poskytol im takýmto rozhodnutím do rozhodnutia vo veci samej dočasnú právnu ochranu. Aj keď uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo/152/2022 zo dňa 13.02.2025 bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR už v čase rozhodnutia odvolacieho súdu o neodkladnom opatrení, uvedená skutočnosť nepredurčovala rozhodnutie súdu o žalobe v merite veci. Konanie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia sledovalo cieľ, ktorý spočíval v poskytnutí rýchlej, dočasnej a účinnej ochrany práv žalobcov, pretože žalobcovia osvedčili pravdepodobnosť ohrozenia práva alebo vznik škody. V meritórnom konaní o žalobe išlo o preukázanie rozhodujúcich skutočnosti odôvodňujúcich žalobný obsah, čo bolo v celej šírke predmetom dokazovania pred súdom. V otázke zosplatnenia úveru judikatúra v čase postúpenia pohľadávky, ani v čase podania návrhu na výkon dobrovoľnej dražby nebola ustálená. Žalovaný nemohol
spôsobiť neplatnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, ku ktorej došlo na základe zmeny výkladu zákona po judikáte Najvyššieho súdu SR. Žalovaný, ani pôvodný veriteľ (banka) v čase vyhlásenia mimoriadnej splatnosti nemohli mať vedomosť, že úver nebol platne zosplatnený, teda poskytnutie právnej ochrany žalovaného nie je rozporné s dobrými mravmi. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v konaní v plnom rozsahu úspešný, preto súd žalobcom 1/ a 2/ uložil povinnosť nahradiť trovy konania žalovanému v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Súd nevzhliadol na strane žalobcov žiadny dôvod osobitného zreteľa. Neplatnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti, či postúpenia úverovej pohľadávky vyplynula z vývoja súdnej praxe, ktorá v čase realizácie označených právnych úkonov ešte neexistovala. Uvedená skutočnosť však neodôvodňuje požiadavku, aby žalobcovia nezodpovedali za pre nich nepriaznivý výsledok sporového konania a s ním spojenú náhradu trov konania úspešnej strany, nakoľko na predmetnej žalobe trvali, pričom po ustálení zmeny výkladu práva mali možnosť uvedenú žalobu vziať späť, čo neurobili. 2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podali odvolanie žalobcovia 1/ a 2/. V konkrétnostiach v odvolaní uviedli, že podľa ich názoru súd nesprávne, nezákonne a svojvoľne stanovil jednostranný úkon pôvodného veriteľa - M. M. Q. označený ako „Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti“ zo dňa 13.06.2019 ohľadom úveru č. 5068576527 zo dňa 24.03.2015 za neurčitý právny úkon a následne z dôvodu jeho neurčitosti za absolútne neplatný právny úkon, čiže súd sa nevysporiadal náležite a presvedčivo s určitosťou právneho úkonu. Poukázali na princíp preferovania platnosti právneho úkonu pred jeho neplatnosťou. Súd mal pri skúmaní určitosti právneho úkonu prihliadať na to, ako sa správal pôvodný veriteľ, ako aj súčasný veriteľ (žalovaný) voči dlžníkovi po doručení mimoriadneho zosplatnenia úveru, aký postup si zvolil v rámci vymáhania svojho nároku. Pôvodný, ako aj terajší veriteľ postupovali na základe oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru ako platného jednostranného úkonu pôvodného veriteľa, pôvodný veriteľ oznámil začatie výkonu záložného práva, ktoré dal zapísať do katastra nehnuteľností. Vykonal dve neúspešné dražby. Postúpil pohľadávku na súčasného veriteľa, ktorý oznámil pokračovanie výkonu záložného práva. Vykonal ohliadku nehnuteľnosti a mal v úmysle vykonať dražbu a v ďalšom jeho postupe bolo zabránené iba neodkladným opatrením súdu prvej inštancie potvrdeným odvolacím súdom. Preferencia výkladu uchovávajúceho právny úkon v platnosti kladie vysoké nároky aj na odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktorým sa právny úkon považuje za neplatný. Prehnané formalistické požiadavky všeobecného súdu na formuláciu predmetu jednostranného právneho úkonu sú ústavne neakceptovateľné. Rozsudok súdu prvej inštancie žalobcovia považujú za prekvapivý, kde sa súd odchýlil zásadným spôsobom od toho, že bol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu pri nariadení neodkladného opatrenia. V rozhodnutí súdu je možné dohľadať úvahu zákonného sudcu, ktorá presahuje rámec predmetu súdneho sporu, pričom zdôraznili, že žalobcovia nikdy nenamietali postup žalovaného pri vyhlásení predčasného zosplatnenia pohľadávky a nikdy nenamietali ani oznámenie, respektíve zmluvu o postúpení pohľadávok. Žalovaná strana, aj jej právny predchodca nikdy po tom, ako bolo vyhlásené predčasné zosplatnenie úveru, si neuplatnila svoje nároky súdnou cestou. Do dnešného dňa došlo len k určitému vyčísľovaniu pohľadávok zo strany žalovanej strany, ale neexistuje žiadne právoplatné a vykonateľné rozhodnutie, ktoré by zaväzovalo žalobcov uhradiť žalovanej strane predmetnú pohľadávku. Následne žalovaný začal spochybňovať vlastný postup, respektíve postup svojho právneho predchodcu pri predčasnom vyhlásení splatnosti úveru, ktorý pokladal za absolútne neplatný právny úkon. Poukázali na to, že vo veci sa jedná výlučne o právnu otázku, pretože skutkový stav bol zo strany súdu náležite zistený, objasnený, a ani jedna zo strán súdneho sporu nenamietala žiadne skutočnosti alebo okolnosti týkajúce sa skutkových zistení. Súd prvej inštancie už pri príprave pojednávania mal ustálený predbežný právny názor, ktorý uviedol stranám sporu, a na základe ktorého potom vo veci aj rozhodol, pričom žalovaný s takýmto právnym názorom súhlasil, tak v logickom postupe súdu absentovalo to, že žalovaný má pasívnu legitimáciu v tomto súdnom spore, a teda súd mal konanie vo veci zastaviť bez nariadenia pojednávania. Súd prvej inštancie mal byť viazaný právnym názorom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorý sa stotožnil s návrhom na vydanie neodkladného opatrenia a de facto aj s predmetnou žalobou, a teda postup súdu, že po začiatku dokazovania súd vyslovil diametrálne odlišný právny názor, došlo k prekvapivému konaniu súdu, ktorý nebol náležite odôvodnený a vychádzal len zo samotného stanoviska žalovaného. Rozhodnutie najvyššieho súdu, na ktoré sa žalovaný odvoláva, bolo známe aj odvolaciemu súdu pri rozhodovaní o neodkladnom opatrení a takéto rozhodnutie najvyššieho súdu v predmetnom uznesení krajského súdu nebolo aplikované. Je otázkou, prečo okresný súd začal pre daný prípad aplikovať rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
pre takýto prípad z dôvodov, že by malo byť rozhodované ako precedens podľa takéhoto rozhodnutia, keď v zásade konanie a vyjadrenie žalovaného sú v zásadnom rozpore; žalovaný niekoľko rokov chcel vykonať dobrovoľnú dražbu. Ak žalobcovia boli presvedčení o tom, že žalovaný chce vykonať takúto dobrovoľnú dražbu, že eviduje voči nim pohľadávku, pokiaľ sa týka úplného zostatku nesplateného úveru, tak je právo žalobcov brániť sa zákonným spôsobom voči takémuto postupu. Žalobcovia boli v očakávaní, že sa jedná o výlučne právnu záležitosť, kde ich právny názor bol potvrdený rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici. Napriek tomu na pojednávaní, kde súd nevykonal vo veci žiadne dôkazy, vyslovil len predbežný právny názor a v tomto smere zamietol žalobu, a dokonca priznal žalovanej strane nárok na náhradu trov konania. Podľa žalobcov takéto rozhodnutie nielenže je v rozpore so zákonom, ale aj v rozpore s dobrými mravmi, s poukazom na to, že žalobcovia podali žalobu a návrh na vydanie neodkladného opatrenia, kde súd vo veci vydal neodkladné opatrenie a predmetom súdneho konania nebolo preskúmavanie postupu Slovenskej sporiteľne pri predčasnom vyhlásení úveru, ani pri postúpení pohľadávok. Takýmto rozhodnutím, pokiaľ by takéto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, sa zásadným spôsobom mení postavenie žalobcov ako dlžníkov, ktoré postavenie je úplne nevýhodné pre žalobcov z dôvodu, že žalobcovia namietali premlčanie pohľadávky, premlčanie záložného práva, a v takom prípade by boli v konečnom dôsledku úspešní a žalovanej strane by nedlhovali žiadnu sumu. Chyba pri postupe žalovaného, respektíve pôvodného vlastníka pohľadávky by nemala byť daná na úkor žalobcov. Je otázne, či v tejto právnej veci súd mal oprávnenie skúmať tie skutočnosti, ktoré v podstate neboli predmetom súdneho sporu. Z hľadiska súdnej praxe je zrejmé, že ak veriteľ postúpi pohľadávku v rozpore so zákonom o spotrebiteľských úveroch, postup je absolútne neplatný. Takéto postúpenie sa udialo pred viacerými rokmi, kde v tom čase nebola známa judikatúra súdov, ktoré špecifikovali a upravovali postup veriteľa. Podľa žalobcov rozsudok súdu je nejasný, nezrozumiteľný a nepreskúmateľný. Súd zrušil aj neodkladné opatrenia z hľadiska rozhodnutia vo veci samej, a teda žalobcovia nie sú v súčasnej dobe chránení žiadnym spôsobom ohľadom postupu žalovaného vo vzťahu k tomu, že tento teoreticky môže znova začať prípravu dobrovoľnej dražby na predaj. Podľa žalobcov zásadnou otázkou pre ďalší postup v tejto veci je, či okresný súd mal byť viazaný rozhodnutiami odvolacieho súdu, či sa mal zaoberať výlučne žalobou ako takou alebo či v tomto smere sa okresný súd mal zaoberať tým, či došlo k zákonnému predčasnému vyhláseniu splatnosti úveru a k postúpeniu pohľadávky, keďže toto nebolo predmetom žaloby, a či takéto konštatovanie súdu je právne záväzné pre žalovaného pri ďalšom postupe celej záležitosti, pretože žalovaný dosiahol zamietnutie žaloby a tým možnosť vymáhania celej pohľadávky, keďže zo žiadneho rozhodnutia tohto súdu takéto právo mu nebolo odopreté. Podľa žalobcov súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP), keď rozsudok súdu považujú za arbitrárny, nepreskúmateľný, z ktorého nie je možné určiť na základe akých dôvodov súd nevyhovel žalobe žalobcov. Súd porušil právo žalobcov na spravodlivý súdny proces; paradoxne sa opiera o skutočnosti, ktoré neboli žiadnym spôsobom preukázané akýmikoľvek dôkaznými prostriedkami. Na druhej strane tvrdenia žalobcov podopreté dôkaznou situáciou boli zo strany súdu ignorované, čo vedie k nezákonnosti celého rozsudku, ktorý týmto spôsobom objektívne nezohľadnil všetky relevantné skutočnosti nevyhnutné pre správne rozhodnutie vo veci. Súd zvolil najprísnejšie možné riešenie, hoci mal k dispozícii menej invazívne procesné možnosti, mohol konanie prerušiť. Žalobcovia sa ocitli v právnom vákuu, kde ich právo bolo uznané ako existujúce, ale nebola im poskytnutá žiadna reálna právna ochrana. Rozsudok nespĺňa ani požiadavky kladené právnym poriadkom na odôvodnenie súdnych rozhodnutí. Ďalej vo všeobecnosti uviedli odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písmeno f) a h) CSP, ktoré odvolacie dôvody však bližšie nešpecifikovali. Navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe žalobcov vyhovel alebo aby rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcov uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s rozsudkom súdu prvej inštancie. Považuje ho za zákonný a správny. Nestotožňuje sa s námietkami žalobcov, že rozsudok súdu je prekvapivý, nakoľko vychádza z ustálenej judikatúry zverejnenej v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR a tento právny názor súd prezentoval aj na pojednávaní v súlade s ustanovením § 181 ods. 2 CSP, na ktorom sa zúčastnil aj právny zástupca žalobcov. Napadnuté rozhodnutie nemožno označovať za prekvapivé. Zjavne neopodstatnené sú námietky žalobcov týkajúce sa údajného nerešpektovania záväzného názoru odvolacieho súdu. Odvolací súd vo veci samej v rámci prejednávaného prípadu vôbec nerozhodoval a nemožno právne, ani logický pripustiť, aby rozhodnutie odvolacieho súdu o neodkladnom opatrení malo akýkoľvek záväzný alebo prejudiciálny účinok vo vzťahu ku konaniu vo veci samej. Rozhodnutie súdu o neodkladnom opatrení ani nemôže
vyvolať žiadne záväzné, ani iné následky vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, či dokonca ako tvrdia žalobcovia, prejudiciálne priznať nárok tým, že v konaní vo veci samej sa už len potvrdí právo chránené neodkladným opatrením bez ohľadu na skutkový a právny stav veci. Absolútnou neplatnosťou právneho úkonu je súd povinný sa zaoberať aj bez námietok strán sporu. S ohľadom na vytvorenie novej judikatúry vyžadujúcej pre platnosť právneho úkonu zosplatnenia spotrebiteľského úveru špecifikáciu konkrétnej splátky už nemôže žalovaný pristúpiť k výkonu záložného práva z dôvodu, že zabezpečená pohľadávka nie je splatnou. Tvrdenia žalobcov, že žalovaný účelovo mení argumentáciu, sú zjavne zavádzajúce, nakoľko žalovaný na uvedené poukázal až po zverejnení judikátu č. R 34/2025 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 3/2025. Poukázal na to, že neplatnosť právneho úkonu zosplatnenia spotrebiteľského úveru je výlučne na prospech spotrebiteľa, ktorý nie je povinný splatiť pohľadávku veriteľovi jednorazovo a môže pokračovať v splácaní úveru v zmysle dojednaných splátok. Je nemysliteľné, aby žalobcovia uvedené považovali za rozporné s ochranou spotrebiteľa len preto, že ich zámerom je vyhnúť sa akémukoľvek vráteniu poskytnutého úveru bankou. Práve takéto správanie žalobcov ako dlžníkov smeruje ku konaniu porušujúcemu dobré mravy, pretože v žiadnom prípade nemožno prisvedčiť, že súd je povinný postupovať tak, že výklad právnych predpisov prispôsobí tomu, aby sa dlžníci zbavili svojich dlhov. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný eviduje stovky rozhodnutí, ktoré sa odvolávajú výlučne na absolútnu neplatnosť predčasného vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru s odkazom na nevyhnutnú špecifikáciu splátky, pre ktorú došlo k zosplatneniu, je tvrdenie žalobcov ohľadom účelového aplikovania odlišného právneho výkladu z dôvodu uprednostňovania úspechu len jednej strany v súdnom spore natoľko závažné, že aplikovaním takéhoto postupu by podľa názoru žalovaného mohlo dochádzať aj k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu ohýbania práva, respektíve trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa. Pokiaľ preto žalobcovia namietajú, že súd nemal aplikovať na prejednávaný spor ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, ani výklad právnych predpisov uplatňovaný ním samotným v množstve totožných prípadov voči samotnému žalovanému len preto, aby žalobcovia ako spotrebitelia boli úspešní a mohli sa tak vyhnúť povinnosti vrátiť poskytnutý úver banke, voči takýmto špekuláciám sa žalovaný ohradzuje a uvedené považuje za absolútne neprípustné a nezákonné. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny a zákonný potvrdil. 4. Žalobcovia v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedli, že zotrvávajú na podanom odvolaní z dôvodu, že napadnutý rozsudok považujú za nezákonný, nesprávny, nejasný, nezrozumiteľný, nepresvedčivý, vnútorne rozporný, nepreskúmateľný, jednostranný a náležite neodôvodnený. V ostatnom zopakovali argumenty a tvrdenia uvedené v podanom odvolaní. 5. Žalovaný v následnom písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcov uviedol, že sa pridržiava predchádzajúceho podania a zotrváva na už uvedenej argumentácii. V zásade sa pridržiaval tvrdenia a argumentov uvedených v písomnom vyjadrení žalovaného k odvolaniu žalobcov. 6. V dôsledku odvolania podaného žalobcami 1/ a 2/ proti rozsudku súdu prvej inštancie krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 od. 1 CSP a contrario rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil. 7. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 8. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 9. Na základe podaného odvolania žalobcov 1/ a 2/ voči rozsudku súdu prvej inštancie tak v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 CSP a dôvodov podaného odvolania podľa § 380 CSP, po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vo veci na základe vykonaného dokazovania v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval skutkový stav veci správne, so skutkovými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a v zmysle § 383 CSP je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. Súd prvej
inštancie dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 CSP a rozhodnutie náležite odôvodnil, keď odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie má náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP. 10. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalobcovia 1/ a 2/ ako odvolatelia v podanom odvolaní neuviedli žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé vyvodiť zmenu, či zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie. Nežiadali ani doplniť dokazovanie za podmienok stanovených v ustanovení § 384 ods. 2 a 3 CSP o ďalšie nové relevantné skutočnosti, ktoré nemohli byť bez ich viny prezentované v prvoinštančnom konaní. Odvolací súd preto pri rozhodovaní vychádzal zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu, pričom neboli naplnené procesné predpoklady doplňovať dokazovanie, prípadne nariaďovať odvolacie pojednávanie zo strany odvolacieho súdu (§ 383, § 384 ods. 1, 2 a 3 v spojení s ustanovením § 366 CSP). S prihliadnutím na rozsah odvolania žalobcov 1/ a 2/ a odvolacie dôvody uvedené v podanom odvolaní, odvolací súd konštatuje, že na základe preskúmania veci dospel k záveru, že podané odvolanie nie je dôvodné a nemožno mu vyhovieť. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje v celom rozsahu za vecne správne, keď súd prvej inštancie na základe zisteného skutkového stavu vykonal správne právne posúdenie veci. Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil žiadne vady konania v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali procesných podmienok. 11. S poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd považuje napadnutý rozsudok za vecne správny ako vo výrokovej časti, tak aj v časti odôvodnenia; zároveň v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. 12. Nad rámec uvedeného k odvolacej námietke žalobcov, že súd prvej inštancie nesprávne, nezákonne a svojvoľne stanovil jednostranný úkon pôvodného veriteľa - M. M. Q. označený ako „Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti“ zo dňa 13.06.2019 za neurčitý právny úkon, za absolútne neplatný úkon, a že súd sa nevysporiadal náležite a presvedčivo s určitosťou právneho úkonu poukazujúc na princíp preferencie platnosti právneho úkonu pred jeho neplatnosťou, odvolací súd uvádza, že táto námietka žalobcov dôvodná nie je. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie sa náležite, riadne a dostatočne zaoberal otázkou platnosti právneho úkonu -právneho úkonu pôvodného veriteľa M. M. Q. - vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 13.06.2019, ktorý je obsahom spisu a nachádza sa v spise na č. l. 39, a to konkrétne v bode 41. odôvodnenia rozhodnutia, pričom otázku platnosti tohto úkonu posudzoval podľa ustanovenia § 37 a 39 Občianskeho zákonníka a dospel k názoru, že sa jedná o absolútne neplatný úkon z dôvodu, že listina - Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 13.06.2019 neuvádza žiadnu konkrétnu splátku, pre ktorú pôvodný veriteľ pristúpil k zosplatneniu celej úverovej pohľadávky vo výške 228.936,86 Eur, ktorý prejav súd prvej inštancie právne posúdil za neurčitý, v dôsledku čoho tento právny úkon posúdil správne ako absolútne neplatný právny úkon. Súd prvej inštancie zároveň odkázal na ustálenú judikatúru, konkrétne na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/152/2022 zo dňa 13.02.2025, ktoré bolo zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. 3/2025, čo znamená, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s názorom najvyššieho súdu vyslovenom v predmetnom rozhodnutí, pričom najvyšší súd takýto názor zaujal opakovane vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu, a preto tento názor je potrebné považovať za ustálenú judikatúru najvyšších súdnych autorít, konkrétne Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Odvolací súd zdôrazňuje, že z dôvodu neurčitosti prejavu vôle veriteľa sa jedná o absolútne neplatný právny úkon, pričom určitosť právneho úkonu je základnou podmienkou jeho platnosti. Pre absolútnu neplatnosť právneho úkonu je charakteristické, že pôsobí ex tunc, t.j. od začiatku nastáva priamo zo zákona, prihliada sa na ňu aj bez námietky, t.j. z úradnej povinnosti (ex offo), nie je možné ju konvalidovať, nie je časovo obmedzená (viď aj uznesenie NS SR sp. zn. 2MCdo/2/2014 zo dňa 30.10.2014). Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie bol povinný posúdiť aj platnosť mimoriadneho zosplatnenie úverovej pohľadávky pôvodným veriteľom listom zo dňa 13.06.2019, listinou označenou ako „Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti“ a to z dôvodu, že žalobcovia sa domáhali určenia, že nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom, ktoré záložné právo bolo zriadené zmluvou zo dňa 24.03.2015, a ktorého vklad do katastra nehnuteľností bol povolený pod č. I. XXX/XXXX zo dňa 23.04.2015, pričom záložné právo bolo zriadené na zabezpečenie pohľadávky pôvodného veriteľa M. M. Q., ktorá vznikla zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 5068576527, a na základe ktorej bol poskytnutý pôvodným veriteľom úver vo výške 247.000,- Eur, a keďže žalobcovia žalobu odôvodňovali tým, že pohľadávka zo zmluvy o splátkovom úvere, ktorá pohľadávka bola zabezpečená záložným právom, bola premlčaná, nemožno záložné právo viaznuce na predmetných nehnuteľnostiach vykonať, bol súd prvej inštancie povinný posúdiť premlčanie, respektíve nepremlčanie
úverovej pohľadávky zo zmluvy o splátkovom úvere, v dôsledku čoho zároveň bol povinný posúdiť aj začiatok plynutia premlčacej doby, ktorá závisela aj od posúdenia platnosti mimoriadneho zosplatnenie úveru vykonaného pôvodným veriteľom M. M. Q.. Správne teda súd prvej inštancie posudzoval platnosť mimoriadneho zosplatnenie úveru listinou - Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 13.06.2019 a dospel k správnemu záveru v súlade s ustálenou judikatúrou, že z dôvodu, že mimoriadne zosplatnenie - listina M. M. Q. zo dňa 13.06.2019 neobsahovala identifikáciu konkrétnej splátky, ktorá vyvolala zosplatnenie uvedením poradia a výšky splátky, dátumu splatnosti, ako aj dňa vzniku omeškania, je tento prejav vôle veriteľa neurčitý a preto z dôvodu neurčitosti právneho úkonu je tento právny úkon absolútne neplatným právnym úkonom. Nemožno teda prisvedčiť odvolacej námietke žalobcov, že súd prvej inštancie nesprávne, nezákonne a svojvoľne stanovil jednostranný úkon pôvodného veriteľa zo dňa 13.06.2019 za absolútne neplatný právny úkon. Berúc do úvahy už vyššie uvedené, neobstojí ani námietka žalobcov, že súd prvej inštancie mal vychádzať z princípu preferencie platnosti právneho úkonu pred jeho neplatnosťou s poukazom na nutnosť riadneho odôvodnenia, keďže súd prvej inštancie dostatočným spôsobom odôvodnil absolútnu neplatnosť právneho úkonu - Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 13.06.2019 poukazujúc na ustálenú judikatúru - uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/152/2022 zo dňa 13.02.2025. Rovnako nemožno považovať za dôvodnú odvolaciu námietku žalobcov, keď títo namietali, že rozsudok súdu prvej inštancie považujú za prekvapivý, keď podľa žalobcov sa súd odchýlil zásadným spôsobom od toho, že bol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu pri nariaďovaní neodkladného opatrenia. Odvolací súd poukazuje na to, že osobitnej povahe inštitútu neodkladného opatrenia zodpovedá zjednodušený a zrýchlený procesný postup súdu pri rozhodovaní o návrhu na jeho nariadenie. Súd spravidla rozhodne bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania. Riadne dokazovanie v zmysle § 185 a nasl. CSP súd nevykonáva a pri rozhodovaní vychádza z obsahu návrhu a zo skutočností, ktoré boli v súvislosti s podaným návrhom osvedčené. Úspešnosť strany vo vzťahu k nariadeniu neodkladného opatrenia však nezakladá procesný úspech strany vo veci samej. Vo všeobecnosti platí, že rozhodnutie súdu, a teda ani rozhodnutie odvolacieho súdu o neodkladnom opatrení nemá záväzný účinok vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej. Okrem toho odvolací súd uvádza, že odvolací súd v rámci konania o neodkladnom opatrení ani nevyslovil žiaden právne záväzný názor pre súd prvej inštancie vo vzťahu k veci samej. Súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu v prípade, ak bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie v súlade s ustanovením § 391 ods. 2 CSP, čo nie je tento prípad. Pokiaľ žalobcovia v podanom odvolaní ďalej namietali, že v prípade, ak súd dospel k názoru, že u žalovaného absentuje pasívna legitimácia v tomto súdnom spore, mal konanie vo veci zastaviť bez nariadenia pojednávania, ani táto odvolacia námietka dôvodná nie je. Súd môže zastaviť konanie len postupom v zmysle § 161 ods. 2 CSP v prípade, ak zistí nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť. V súdenej veci však o takýto nedostatok nešlo, keďže žalobcovia označili na strane žalovaného subjekt, ktorý má procesnú subjektivitu a procesnú spôsobilosť; súd na základe zisteného skutkového stavu a právnom posúdení, ktoré uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia dospel k názoru, že v konaní nebola preukázaná vecná pasívna legitimácia žalovaného, čo je dôvod na zamietnutie žaloby žalobcov (nie na zastavenie konania), ako to nesprávne uvádzali žalobcovia v podanom odvolaní. Pokiaľ žalobcovia namietali oprávnenie súdu skúmať skutočnosti, ktoré podľa žalobcov neboli predmetom súdneho sporu, odvolací súd uvádza tak, ako to už uviedol aj vyššie, že pokiaľ sa jedná o absolútnu neplatnosť právneho úkonu, prihliada sa na ňu aj bez námietky, t.j. z úradnej povinnosti (ex offo), pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu je súd povinný prihliadať vždy, pričom pokiaľ súd zistí, že právny úkon je absolútne neplatný, je povinný na absolútnu neplatnosť právneho úkonu pri rozhodovaní prihliadnuť. Pokiaľ žalobcovia namietali nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd preskúmaním rozsudku súdu prvej inštancie a jeho odôvodnenia dospel k názoru, že ani táto odvolacia námietka dôvodná nie je. Súd prvej inštancie, čo sa týka písomného vyhotovenia rozsudku, postupoval v súlade s ustanovením § 220 ods. 1; čo sa týka odôvodnenia rozhodnutia, súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Súd jasne, výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, ktoré dôkazy vykonal, ako ich vyhodnotil, ako vec právne posúdil, zároveň odkázal na ustálenú rozhodovaciu prax. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie pri odôvodnení rozsudku dbal, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Odôvodnenie rozsudku je jasné, výstižné, netrpí vadou nepreskúmateľnosti, nejasnosti a nezrozumiteľnosti, ako to v podanom odvolaní tvrdili žalobcovia. Túto odvolaciu námietku teda odvolací súd nepovažuje za dôvodnú. Nemožno teda konštatovať, že by súd prvej inštancie svojím postupom porušil právo žalobcov na spravodlivý súdny proces. Pokiaľ žalobcovia v odvolaní tiež
uviedli, že súd sa v rozsudku opiera o skutočnosti, ktoré neboli žiadnym spôsobom preukázané akýmikoľvek dôkaznými prostriedkami, v odvolaní neidentifikovali vo vzťahu ku ktorej skutočnosti podľa žalobcov táto nebola preukázaná dôkaznými prostriedkami. Odvolací súd však poukazuje na to, že súd posudzoval platnosť právneho úkonu - vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úverovej pohľadávky pôvodným veriteľom zo dňa 13.06.2019, práve s poukazom na obsah tohto vyhlásenia (v spise na č.l. 39), pričom práve tento listinný dôkaz bol zásadný pre právne posúdenie vykonané súdom prvej inštancie, ktoré právne posúdenie je v súlade s ustálenou judikatúrou najvyšších súdnych autorít. Pokiaľ žalobcovia v odvolaní uvádzali, že tvrdenia žalobcov podporené dôkaznou situáciou boli zo strany súdu ignorované, čo podľa žalobcov vedie k nezákonnosti rozsudku, keď podľa žalobcov týmto spôsobom súd objektívne nezohľadnil všetky relevantné skutočnosti nevyhnutné pre správne rozhodnutie vo veci, žalobcovia v odvolaní neidentifikovali, ktoré tvrdenia žalobcov podporené dôkaznou situáciou boli zo strany súdu ignorované, pričom odvolací súd preskúmaním veci nezistil ani v tomto smere nesprávny postup súdu prvej inštancie. Pokiaľ odvolatelia vo všeobecnosti uvádzali odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (t.j. nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci), riadne nešpecifikovali tieto odvolacie námietky. Rovnako pokiaľ namietali, že súd zvolil najprísnejšie možné riešenie, hoci má k dispozícii menej invazívne procesné možnosti; mohol konanie prerušiť a žiadnu z týchto možností nevyužil, odvolaciemu súdu nie je zrejmé na základe čoho, akých skutkových okolností, prípadne akých dôvodov by mal súd prvej inštancie konanie vo veci prerušiť, keďže žalobcovia ani v konaní pred súdom prvej inštancie nešpecifikovali existenciu dôvodov na prerušenie konania, či už s prihliadnutím na ustanovenie § 162 alebo 164 CSP, a tieto neidentifikovali ani v podanom odvolaní. Rovnako, pokiaľ žalobcovia namietali v podanom odvolaní, že súd prvej inštancie zrušil aj neodkladné opatrenie a žalobcovia nie sú v súčasnej dobe chránení žiadnym spôsobom ohľadne postupu žalovaného vo vzťahu k tomu, že tento teoreticky môže znovu začať prípravu dobrovoľnej dražby na predaj nehnuteľnosti, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie postupoval striktne v zmysle ustanovenia § 335 ods. 1 CSP, podľa ktorého neodkladné opatrenie nariadené po začatí konania vo veci samej súd prvej inštancie aj bez návrhu zruší rozhodnutím, ktorým žalobu odmieta alebo zamieta, alebo ktorým konanie vo veci samej zastavuje. Keďže súd prvej inštancie žalobu žalobcov vo veci samej zamietol, bol povinný v súlade s ustanovením § 335 ods. 1 zrušiť neodkladné opatrenie, a to v rozhodnutí, ktorým zamietol žalobu žalobcov. Poukazujúc na všetko už vyššie uvedené preto odvolací súd odvolacie námietky žalobcov nepovažuje za dôvodné, rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu vecnej správnosti postupom v zmysle § 387 potvrdil, pričom s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia. Keďže súd prvej inštancie žalobu žalobcov zamietol, správne rozhodol aj vo veci nároku na náhradu trov konania pri správnej aplikácii ustanovenia § 255 ods. 1 CSP, keďže žalobcovia boli neúspešnou stranou sporu, úspešnou stranou sporu bol žalovaný, súd správne uložil žalobcom 1/ a 2/ povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100 %. 13. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP pri aplikácii ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní žalovaný bol v plnom rozsahu úspešnou stranou sporu, preto odvolací súd uložil žalobcom 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalovanému trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %, pričom o výške trov rozhodne súd prvej inštancie postupom v zmysle § 262 ods. 2 CSP. 14. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).