Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 16Co/404/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6316208084 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6316208084.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci žalobkyne E. T., nar. XX. XX. XXXX, bytom P. XXXX/X, T., právne zastúpenej JUDr. Vladimírom Sidorom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Železničná 4A, Hlohovec, IČO: 42 256 593 proti žalovanému Všeobecná úverová banka a. s., Mlynské Nivy 1, 829 90 Bratislava, IČO: 31 320 155, právne zastúpenému Beňo & partners advokátska kancelária s. r. o., so sídlom Nám. Sv. Egídia 40/93, 058 01 Poprad, IČO: 44 250 029, v konaní o zaplatenie 955,69 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Brezno č. k. 4Csp/134/2016-113 zo dňa 03. 07. 2017, takto r o z h o d o l : I. Súd p o k r a č u j e v konaní s právnym nástupcom žalovaného Consumer Finance Holding, a. s., so sídlom Hlavné námestie 12, Kežmarok, IČO: 35 923 130, a to Všeobecnou úverovou bankou, a. s. so sídlom Mlynské Nivy 1, 829 90 Bratislava, IČO: 31 320 155, na strane žalovaného. II. Rozsudok okresného súdu m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 955,69 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 955,69 EUR od 29. 08. 2016 až do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. III. Žalobkyňa m á nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozhodnutím okresný súd zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala zaplatenia sumy 955,69 EUR s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia, a to po pripustení zmeny žaloby uznesením Okresného súdu Brezno č. k. 4Csp/134/2016-111 zo dňa 03. 07. 2017. 2. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal na to, že medzi žalobkyňou ako dlžníčkou a právnym predchodcom žalovaného ako veriteľom došlo k uzavretiu Zmluvy o úvere č. XXXXXXX, a to dňa 02. 11. 2012, na základe ktorej poskytol právny predchodca žalovaného žalobkyni úver vo výške 2.502,87 EUR a žalobkyňa sa zaviazala zaplatiť celkovú čiastku vo výške 6.022,80 EUR v 90 mesačných splátkach po 66,92 EUR. V konaní bolo taktiež nesporné, že žalobkyňa ku dňu podania žaloby uhradila právnemu predchodcovi žalovaného z titulu uzatvorenej zmluvy o úvere celkovo sumu vo výške 3.404,02 EUR. 3. Okresný súd sa nestotožnil s tvrdením žalobkyne, že v rámci zmluvy o úvere bola dojednaná úroková sadzba vo výške prevyšujúcej priemernú úrokovú sadzbu z úverov peňažných ústavov v čase jej uzavretia, čo by malo spôsobovať neplatnosť zmluvy o úvere v časti úrokovej sadzby v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka a v nadväznosti na to neplatnosť zmluvy ako celku. Zdôraznil, že ku dňu podpisu zmluvy o úvere neexistoval žiadny právny predpis, ktorý by upravoval maximálnu výšku úrokovej sadzby pri zmluvách o úvere. Obsahovo najbližšie bola v tom čase úprava § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ktorá však nehovorí o úrokovej sadzbe, ale o odplate za poskytnutie úveru, ktorá s poukazom na znenie § 53 ods. 6 a § 1 ods. 1 Nariadenia č. 87/1995 Z. z. predstavuje úrok, poplatky a akékoľvek iné odplatné plnenia, alebo iné náklady, ktoré sú dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy. Skutočnosť, že priemerná výška úrokových sadzieb pri úveroch poskytovaných obchodnými bankami v období mesiaca november 2012 bola 13,99 % v pomere k dojednanej úrokovej sadzbe v rámci zmluvy 32 %, nespôsobuje podľa okresného súdu jej neplatnosť pre rozpor s dobrými mravmi. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalovaný ako nebanková spoločnosť znáša pri poskytovaní úverov vyššiu mieru rizika, keďže poskytuje úvery a produkty s nimi spojené aj segmentu obyvateľstva, ktorému by bežné banky úver neposkytli a môže si túto vyššiu mieru rizika spoplatniť vyššou úrokovou sadzbou. Poukazujúc na judikatúru súdov Slovenskej republiky napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/26/2011 zo dňa 26. 04. 2012 mal za to, že za rozpornú s dobrými mravmi je možné považovať dojednanú úrokovú sadzbu, ak tri a viackrát prevyšuje obvyklú úrokovú mieru v bankách, o čo však v danom prípade nejde. Okresný súd preto považoval úrokovú mieru vo výške 32 % dojednanú v zmluve za súladnú s právnymi predpismi účinnými ku dňu uzavretia zmluvy. 4. Okresný súd sa nestotožnil ani so záverom žalobkyne o neplatnosti všeobecných obchodných podmienok a podmienok, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy pre ich údajný nedostatok písomnej formy. Ako podmienky, tak aj všeobecné obchodné podmienky sú vyhotovené v písomnej podobe; sú jasné, určité a zrozumiteľné. Ako argumentoval aj žalovaný, všeobecné obchodné podmienky spolu s podmienkami boli žalobkyni odovzdané predtým, než došlo k podpisu zmluvy o úvere; žalobkyňa si ich mohla preštudovať a zvážiť, či hodlá vstúpiť so žalovaným do právneho vzťahu. Žalobkyňa v priebehu konania nepoprela, že by pri podpise zmluvy nebola obdržala všeobecné obchodné podmienky a podmienky, pri ktorých nič nenamietala. Doplnil, že je bežnou praxou v súkromnom práve, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú jej prílohy, prípadne všeobecné obchodné podmienky. Písomná zmluva môže mať neobmedzený počet častí, s ktorými zmluvné strany môžu prejaviť súhlas jedným podpisom, čo žiadny právny predpis nezakazuje. 5. Okresný súd preskúmal zmluvu i v zmysle zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej v texte „zák. č. 129/2010 Z. z.“) a dospel k právnemu záveru, že zmluva spĺňa všetky podmienky, ktoré na uvedený typ zmlúv kladie § 9 zák. č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu podpisu zmluvy. Výslovne konštatoval, že sa nestotožnil s tvrdením žalobkyne, že zmluva o úvere neobsahuje náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. f/, k/ zák. č. 129/2010 Z. z., nakoľko konečná splatnosť zmluvy o úvere je v predmetnej zmluve uvedená v súlade so zákonom, keď zo zmluvy, a to konkrétne z časti schválená výška pôžičky z článku 6 všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, je možné veľmi jednoducho vyvodiť lehotu splatnosti prvej splátky poskytnutého úveru, nasledujúcich splátok, ako aj dobu trvania zmluvy o úvere a lehotu konečnej splatnosti úveru (t. j. 20. 05. 2020). Taktiež v zmysle schválenej výšky pôžičky a článku 6 všeobecných obchodných podmienok je zrejmý počet, výška a frekvencia splátok, ktorými má byť úver zo strany žalobkyne zaplatený a naviac žalobkyňa bola kedykoľvek oprávnená si vyžiadať amortizačnú tabuľku, ktorá by predmetné údaje podrobne rozpísané obsahovala a ktorú bol žalovaný povinný na požiadanie dodať. Z formulácie citovaného ustanovenia zákona (§ 9 ods. 2 písm. k/ zák. č. 129/2010 Z. z.) vyplýva, že dohodnutá mesačná splátka zahŕňa všetky spomínané zložky, teda istinu, úrok, ako aj poplatky a v tejto súvislosti poukázal i na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 zo dňa 09. 11. 2016, v zmysle ktorého nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Keďže zmluva obsahuje podľa okresného súdu náležitosti vyžadované zákonom č. 129/2010 Z. z., ako aj vzhľadom na všetky vyššie uvádzané argumenty okresného súdu, žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. 6. O náhrade trov konania rozhodol okresný súd v zmysle § 255 ods. 1 CSP. 7. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Namietala, že okresný súd sa v rámci posúdenia primeranosti úrokovej sadzby bez dôkladnejšieho skúmania stotožnil s argumentáciou žalovaného, a to bez akejkoľvek opory v zákone, čím dochádza k nesprávnemu právnemu posúdeniu. Súd rovnako zamieňa pojem ročnej úrokovej sadzby a odplaty a odvoláva sa na § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka a Nariadenie vlády č. 87/1995 Z. z.. Avšak, aj táto odplata je v rozpore s § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, keďže podstatne prevyšovala obvyklú odplatu v čase uzatvorenia zmluvy skoro dvojnásobne (o 65 %). Je podľa nej neprípustné, aby sa celkový zrejmý údaj, akým je výška ročnej úrokovej sadzby zamieňala s rôznymi údajmi, ktoré vyhovujú veriteľovi tak, aby čo najviac zmiatol spotrebiteľa, a tým ovplyvnil jeho ekonomické rozhodnutie. O nesprávnosti údajov, resp. dohode o úrokovej sadzbe uvedených v predmetnej zmluve svedčí aj fakt, že ročná úroková sadzba je rovnaká, ako údaj o RPMN, čo je pre ňu nepochopiteľné, nakoľko ročná úroková sadzba je len jednou zložkou výpočtu celkových nákladov úveru a až celkové náklady sú predpokladom pre výpočet RPMN úveru. Z toho vyplýva, že ročná úroková sadzba môže byť nanajvýš totožná s údajom RPMN iba v prípade, že neexistujú žiadne poplatky a splátky úveru sú realizované raz ročne ku koncu obdobia, inak je vždy nižšia. Touto skutočnosťou sa súd vôbec nezaoberal napriek jej namietaniu v jej písomnom vyjadrení. Dohoda o výške úrokov totiž musí byť v súlade s ust. § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Plnenie, aké požadoval žalovaný (6.022,80 EUR od spotrebiteľa za poskytnutie úveru vo výške 2.502,87 EUR) nemôže v demokratickej spoločnosti obstáť, navyše odmena zo strany žalovaného svojou konštrukciou cielene sleduje dosiahnutie neprimeranej odplaty za poskytnuté úverové služby. Poukázal taktiež na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, ktorý v rozsudku zo dňa 14. 06. 2012 vo veci C-618/10 T., SA, proti D. B. B. výslovne uviedol, že vnútroštátny súd nemôže zmeniť obsah nekalej podmienky uvedenej v zmluve a pri dojednaní úrokov (odplate) pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok (odplatu) bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke uspokojí bez ohľadu na to, v akej situácii sa dlžník nachádza, s primeranou výškou odplaty za užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom. Naviac aj v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR napr. 4Cdo/51/2012, 1M Cdo/1/2009 bolo jednoznačne konštatované, že dohoda o úrokovej sadzbe musí byť v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, pričom v prejednávanej veci dohodnutá výška úrokovej sadzby prevyšuje mieru z úverov obchodných bánk v čase uzavretia predmetnej zmluvy o 128 %, teda ide o neplatný právny úkon. Odplata je v rozpore s právnou úpravou, nakoľko podstatne prevyšuje odplatu poskytovanú na trhu v čase uzatvorenia zmluvy o viac ako 68 %. 8. Žalobkyňa naďalej zotrvala na právnom závere, podľa ktorého v prejednávanej veci nebola dodržaná písomná forma zmluvy o spotrebiteľskom úvere v čase všeobecných obchodných podmienok, ktoré neboli podpísané zmluvnými stranami. Taktiež sa nestotožnila s tým, že by zmluva obsahovala obligatórne náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. f/, k/ zák. č. 129/2010 Z. z.. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na nové konanie. 9. Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že jediným zákonným ustanovením platným v čase podpisu zmluvy o úvere limitujúcim výšku odplaty za poskytnutý spotrebiteľský úver bolo ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, teda zákonodarca nestanovil testu „neprijateľnosti“ samotnú výšku úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, ale výšku odplaty spotrebiteľského úveru. Odplatou za spotrebiteľský úver sa považujú celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, ktoré sa na zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzajú jednak v celom čísle, ako aj v ročnom percentuálnom údaji - v podobe údaja o RPMN. V zmluve o pôžičke bola dojednaná odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov vo forme spotrebiteľského úveru vo výške 32 % ročne, teda je zrejmé, že žalovaný ako veriteľ nepožadoval od spotrebiteľa „nad rozsah“ úrokovej sadzby žiadne ďalšie poplatky a ani iné plnenia súvisiace s poskytnutím spotrebiteľského úveru poskytnutého na základe zmluvy. Zdôraznil, že úver bol poskytovaný nebankovým subjektom, nie bankou, kde priemerné výšky odplát v rozhodnom období medzi nebankovými subjektami boli nepomerne vyššie, ako sú údaje zverejnené na stránke NBS. Naviac v čase uzavretia zmluvy neexistoval vykonávací predpis, ako tomu je v súčasnosti, alebo ako tomu bolo do účinnosti zákona č. 258/2001 Z. z., ktorý by mal exaktne stanovovať maximálnu výšku odplaty. K otázke písomnej forme zmluvy zotrval na vyjadrení, podľa ktorého zmluva spĺňa podmienku písomnej formy a poukázal na inkorporačnú klauzulu - znenie článku VIII.- prehlásenie klienta, podľa ktorého žalobkyňa prehlásila, že sa pred podpísaním zmluvy oboznámila s podmienkami a všeobecnými obchodnými podmienkami, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, prevzala ich, súhlasí s nimi a nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Taktiež zotrval na tom, že zmluva obsahuje všetky obligatórne náležitosti v zmysle zák. č. 129/2010 Z. z.. Na záver tohto vyjadrenia, ktoré bolo Okresnému súdu Brezno doručené dňa 21. 08. 2017 vzniesol žalovaný námietku premlčania v zmysle § 107 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k uplatnenému nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. 10. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania uviedla, že žiadna ani subjektívna a ani objektívna premlčacia lehota neuplynula. 11. Dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte „CSP“), ktorý v zmysle § 470 ods. 1 stanovuje, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 12. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobkyne, preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle § 379 a § 380 CSP a rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 955,69 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 955,69 EUR od 29. 08. 2016 až do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, a to z nasledovných dôvodov: 13. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. Odvolací súd nepristúpil k doplneniu, ani zopakovaniu dokazovania, ku ktorému došlo pred súdom prvej inštancie, nakoľko okresný súd dostatočne zistil skutkový stav, ktorý tvorí dostatočný podklad pre rozhodnutie odvolacieho súdu v danej veci. Právo odvolacieho súdu vykonávať dokazovanie slúži odvolaciemu súdu na to, aby mohol preveriť správnosti skutkových zistení a skutkového záveru súdu prvej inštancie, ktorú správnosť v prejednávanej veci nebolo potrebné zopakovať, ani doplniť, nakoľko odvolací súd sa od správnosti skutkových zistení a skutkových záverov v prejednávanej veci neodkláňa. Odvolací súd len pre úplnosť konštatuje, že zo skutkového stavu zisteného okresným súdom vychádza a bol ním i pri svojom rozhodovaní viazaný. Keďže odvolací súd sa od skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie neodchýlil, nebolo potrebné vo veci nariadiť pojednávanie, na ktorom by došlo k doplneniu, či zopakovaniu dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie. 14. V odvolacom konaní odvolací súd pri skúmaní procesných podmienok (na ktoré súd prihliada kedykoľvek počas konania), z výpisu z obchodného registra Okresného súdu Prešov zistil, že s účinnosťou od 01.01.2018 došlo k zániku obchodnej spoločnosti Consumer Finance Holding s.r.o., so sídlom Kežmarok, Hlavné námestie 12, IČO: 35 923 130 (ďalej v texte aj „právny predchodca“), k zrušeniu spoločnosti Consumer Finance Holding, a. s., bez likvidácie formou rozdelenia spoločnosti Consumer Finance Holding, a.s. a jej zlúčenia so spoločnosťami Všeobecná úverová banka, a. s. a VÚB Leasing, a.s. ako nástupníckymi spoločnosťami. V zmysle Projektu rozdelenia prechádzajú všetky práva a povinnosti v ňom definované dňom 01.01.2018 na právneho nástupcu Všeobecná úverová banka, a.s., so sídlom v Bratislave, Mlynské nivy 1, IČO: 31 320 155 bod 3. ( príloha 1 projektu - opis rozdelenia majetku a záväzkov ), preto odvolací súd v zmysle § 64 CSP rozhodol, že v konaní pokračuje s právnym nástupcom žalovaného. 15. Z obsahu spisu je nesporné, že medzi právnym predchodcom žalovaného a žalobkyňou bola dňa 02. 11. 2012 uzavretá zmluva o poskytnutí pôžičky, ktorá je zmluvou spotrebiteľskou a podliehajúcou tak ustanoveniam Obchodného zákonníka, ako aj ustanoveniam Občianskeho zákonníka a zák. č. 129/2010 Z. z.. Nepochybné je aj to, že na základe tejto zmluvy právny predchodca žalovaného poskytol žalobkyni úver vo výške 2.502,87 EUR a zároveň sa žalobkyňa zaviazala na zaplatenie celkovej čiastky 6.022,80 EUR, ktorú sumu mala uhradiť v 90 mesačných splátkach po 66,92 EUR. Odplata tak predstavovala vo vzťahu k poskytnutej sume úveru 140 %, ktorú odplatu v takomto rozsahu, na rozdiel od okresného súdu, odvolací súd považuje za odplatu v rozpore s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka). 16. Dobré mravy možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom styku (poctivosť, nezneužívanie výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu práva, rešpektovanie rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov). V rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/137/2003 (zo súdnej praxe č. 62/2004) Najvyšší súd SR uviedol, že za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka treba považovať úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi. Ústavný súd SR už v náleze z 28. 02. 1995 sp. zn. PL.ÚS 10/95 (Zbierka zákonov SR, čiastka 20, č. 51/1995), ktorým rozhodol o nesúlade ust. § 13 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 45/1964 Zb. s ust. § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka okrem iného uviedol, že aj keď sú úroky z pôžičky (§ 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka) predmetom zmluvnej voľnosti medzi účastníkmi, neznamená to, že možno dohodnúť úroky v akejkoľvek výške, dohoda o úrokoch musí byť v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesie sa priečiť dobrým mravom. Závisí preto od rozhodnutia súdu, aby v konkrétnom prípade ustálil, či výška dohodnutých úrokov je, alebo nie je v súlade s dobrými mravmi. Uvedený nález je pritom plne aplikovateľný aj v prípade, ak predmetom posudzovania je výška zmluvne dohodnutých úrokov z pôžičky v spotrebiteľskom spore. 17. Ústavným súdom vyslovený názor korešponduje s tézou (používanou predovšetkým právnou vedou a teóriou), že zásada zmluvnej voľnosti v súkromnom práve nie je absolútna a nachádza svoje obmedzenie (z hľadiska obsahovej náplne právnych úkonov) napr. pri aplikácii korektívov rozporu s dobrými mravmi. Usmerňovanie zásady zmluvnej voľnosti prostredníctvom uvedených korektívov (ako aj pri zákonnom zákaze) nepochybne prispieva k spoločenskej a právnej akceptácii zásady zmluvnej spravodlivosti v súkromnom práve. 18. Pokiaľ ide o primeranosť výšky zmluvných úrokov - problematika dobrých mravov (na historickom národnom, ale aj európskom pozadí) úzko súvisí s doktrínou o neprípustnom, resp. neprimeranom znevýhodnení založenom právnym úkonom tak typickou práve v prípade tradičnej „úžery“. Táto doktrína nadobudla v modernom práve váhu a význam a slúži určitým obmedzujúcim spôsobom k naplneniu zásady zmluvnej spravodlivosti. 19. Občiansky zákonník, Obchodný zákonník a ani iný predpis, účinný ku dňu uzavretia zmluvy, neobsahoval ustanovenia o tom, do akej konkrétnej výšky možno dojednať zmluvné úroky, prípadne ďalšie poplatky, predstavujúce celkovú odplatu za poskytnutie finančných prostriedkov. V prípade, ak sa jedná o poskytnutie finančných prostriedkov spotrebiteľovi, určité hranice vyplývajú z § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy. Existencia citovaného ustanovenia však neobmedzuje okresný súd z možnosti posudzovania výšky dojednanej odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru aj cez prizmu dobrých mravov. Nemožno totiž opomenúť, že dobré mravy sú pojmom inherentným s právnym poriadkom, nakoľko samotné dobré mravy len dopĺňajú písané normy pozitívneho práva o vyvážený a spravodlivý širší rámec založený na analýze oprávnených záujmov. Stoja na úrovni nepísaného práva, ktorého hlavné zložky predstavujú všeobecné právne zásady a všeobecne uznávané normy morálky. Systém pozitívneho práva je tak zabezpečený všeobecnou dimenziou spravodlivosti. V zmysle uvedeného sa aj na výšku odplaty za poskytovanie finančných prostriedkov je potrebné pozerať nielen z hľadiska platnosti jej dojednania v zmysle účinného zákonného ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, či nariadenia vlády, ale aj z hľadiska toho, či takto dojednaná odplata v podobe úrokov z úveru neodporuje všeobecnej predstave primeranosti zachovania základných zásad, na ktorých je občianske právo postavené, t. j. okrem iného i na zachovaní zásady ekvity. Pritom platí, že neprimerane vysoký úrok je nepochybne v rozpore s dobrými mravmi. Pri posúdení primeranosti dojednanej výšky úroku treba predovšetkým porovnať dojednaný úrok s úrokovou mierou obvyklou z praxe peňažných ústavov v rozhodnom období. Zo znenia citovaného ustanovenia tak možno vyvodiť, že určujúcim kritériom primeranosti odplaty v rámci spotrebiteľskej zmluvy je obvyklosť tejto odplaty na finančnom trhu, ktorú obvyklosť je možné posudzovať len s ohľadom bežnú prax inštitúcií poskytujúcich úverov v porovnateľných výškach a za porovnateľných podmienok. V prejednávanej veci aj okresný súd konštatoval, že priemerná výška úrokových sadzieb pri úveroch poskytovaných obchodnými bankami v období mesiaca november 2012 bola určená 13,99 %, a preto sa odvolací súd nestotožňuje s jeho právnym záverom, že v pomere k dojednanej úrokovej sadzbe, ktorá bola vo výške 32 % nejde o podstatné prevýšenie odplaty obvykle požadované na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. V prejednávanej veci došlo k podstatnému prevýšeniu odplaty viac ako dvojnásobne v porovnaní s priemernou výškou úrokových sadzieb pri úveroch poskytovaných obchodnými bankami v období mesiaca november 2012. Nemožno pristúpiť na argumentáciu, že nebanková spoločnosť znáša pri poskytovaní úverov vyššiu mieru rizika, keďže poskytuje úvery a produkty s nimi spojené aj segmentu obyvateľstva, ktorému by bežné banky úver neposkytli, ak celková odplata, ktorá mala byť poskytnutá, resp. vrátená za poskytnutý úver predstavuje 140 % poskytnutého úveru. V tejto súvislosti odvolací súd taktiež poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ zo dňa 14. 06. 2002 vo veci C-618/10, podľa ktorého pri dojednaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok (odplatu) bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej a v súlade s dobrými mravmi je preto len také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke uspokojí bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník s primeranou výškou odplaty za užívanie požičanej sumy a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom. Celkovými nákladmi spotrebiteľa v zmysle zák. č. 129/2010 Z. z. sa rozumejú všetky náklady vrátane úrokov, provízií, dane a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe. Celkové náklady v prejednávanom prípade predstavujú 3.519,93 EUR, a to vo vzťahu k poskytnutému úveru vo výške 2.502,87 EUR. Hoci maximálna výška úrokov ako odplaty za užívanie požičanej finančnej čiastky pri peňažných pôžičkách, ani pri úveroch nebola v čase uzavretia zmluvy žiadnym právnym predpisom limitovaná a bola ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nemožno ju považovať za neobmedzenú. Dohoda o výške úrokov totiž musí byť v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. O takýto stav ide spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy, ktorá podstatným spôsobom v prejednávanej veci presiahla mieru úrokov poskytovaných peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy, odporuje dobrým mravom, a to napriek tomu, že sa účastníci právneho úkonu na výške úrokov dohodli. 20. Úrok z úveru vo výške odporujúcej dobrým mravom, s ktorým zákon spája absolútnu neplatnosť, nemožno obhajovať ani princípom zmluvnej slobody. Zmluvná sloboda účastníkov právneho vzťahu nie je neobmedzená a nesmie vybočiť z určitých, aj právom akceptovateľných hraníc. Jednou z týchto hraníc je inštitút dobrých mravov (porovnaj napr. 1Mcdo/1/2009, Najvyšší súd ČR sp. zn. 21Cdo/1484/2004). Za správne nemožno považovať porovnávanie ceny úveru s inými nebankovými spoločnosťami, hoci sú tiež súčasťou finančného trhu, ktoré ich často stanovujú v spoločensky nežiadúcom rozsahu. Na podporu vyššie uvedených záverov odvolací súd dopĺňa, že aj v zmysle § 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. sa odplata pri poskytovaní peňažných prostriedkov spotrebiteľovi vyjadruje v percentách zo sumy zmluvne dohodnutých peňažných prostriedkov za rok a tvoria ju tak úrok, ako aj poplatky, či akékoľvek iné odplatné plnenia, alebo iné náklady, ktoré sú dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy a ktoré sú spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov, alebo vyžadované pri poskytnutí peňažných prostriedkov. Odplata pri úveroch a pôžičkách poskytnutých spotrebiteľovi nesmie prevyšovať najvyššiu prípustnú výšku odplaty určenú Nariadením vlády č. 87/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov s tým, že najvyššia prípustná výška odplaty pri poskytovaní peňažných prostriedkov spotrebiteľovi je stanovená ako dvojnásobok naposledy zverejnenej priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov bánk a pobočiek zahraničných bánk pre jednotlivé typy novoposkytnutých spotrebiteľských úverov. V prejednávanej veci však medzi účastníkmi zmluvy bola dohodnutá výška odplaty viac ako dvojnásobok naposledy zverejnenej priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov, a to 2,2-násobok naposledy zverejnenej priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov bánk a pobočiek zahraničných bánk pre jednotlivé typy novoposkytnutých spotrebiteľských úverov (13,99 %), teda v prejednávanom prípade došlo k prekročeniu najvyššej prípustnej výšky odplaty aj v zmysle vyššie uvedeného nariadenia. Nie je možné sa stotožniť s právnym záverom žalovaného, že v rozpore s dobrými mravmi je len odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov, ktorá prevyšuje 60 % ročne a viac. Zo záverov rozsudku Súdneho dvora C-453/10 vo veci D. H. a R. H. proti SOS Financ spol. s r. o., vyplýva, že nič nebráni tomu, aby súdy už podľa platnej právnej úpravy vyhoveli žalobe a spotrebiteľské zmluvy ako celok vyhlásili za neplatné pre ich nemorálnosť a rozpor s dobrými mravmi a so zákonom. Naviac nemožno opomenúť ani to, že v zmluve o poskytnutí pôžičky sa uvádza RPMN vo výške 32 %, avšak s tým, že jej výška môže byť upravená vzhľadom k termínu poskytnutia pôžičky, ktorá skutočnosť sama o sebe spochybňuje jej výšku. 21. Zákonodarca mal záujem limitovať konkrétnejšie výšku odplaty pri poskytovaní peňažných prostriedkov spotrebiteľovi a novelizoval nariadením č. 141/2014 Z. z. Nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktorá novela nadobudla účinnosť k 01. 06. 2014 a stanovil najvyššiu možnú prípustnú výšku odplaty pri poskytovaní peňažných prostriedkov spotrebiteľovi tak, že odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere, alebo pôžičke ročne, pričom na účely tohto nariadenia sa obdobným úverom, alebo pôžičkou rozumie obdobný produkt, ktorý je svojou povahou najbližší forme poskytnutia peňažných prostriedkov spotrebiteľovi podľa predchádzajúcej vety. Týmto spôsobom bol legitímne stanovený limit odplaty, ktorý je z hľadiska požiadaviek na ochranu spotrebiteľa, z hľadiska dobrých mravov a spoločenského záujmu, z pohľadu zákona prípustný. 22. V prejednávanom prípade odvolací súd dospel k presvedčeniu, že celková odplata dojednaná v zmluve v rozsahu 140 %, resp. určenie ročnej úrokovej sadzby vo výške 32 % ( viac ako dvojnásobok úrokov vyžadovaných v obdobnom čase bankami pri podobných spotrebiteľských úveroch), bola dohodnutá vo výške, ktorá odporovala dobrým mravom, je v tejto časti o odplate absolútne neplatná v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Neplatnosť dohody o odplate veriteľa spôsobuje, že žalovaný nemá nárok na plnenie, ktoré prevyšuje požičanú istinu. 23. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. 24. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. 25. V konaní nebolo sporné, že žalobkyni bol poskytnutý úver vo výške 2.502,87 EUR s tým, že ku dňu podania žaloby uhradila právnemu predchodcovi žalovaného z titulu uzatvorenej zmluvy celkovo sumu vo výške 3.404,02 EUR. Keďže odvolací súd ustálil, že dohoda o odplate v zmysle zmluvy o pôžičke bola dojednaná neplatne, žalobkyňa plnila nad sumu 2.502,87 EUR žalovanému, resp. právnemu predchodcovi žalovaného bez právneho dôvodu, keď žalovaný prijatím sumy 955,69 EUR sa týmto spôsobom bezdôvodne obohatil a ktorá suma predstavuje rozdiel celkovej sumy úhrad žalobkyne vo výške 3.458,56 EUR a poskytnutého plnenia žalovaného vo výške 2.502,87 EUR. Záväzkovo-právny vzťah z bezdôvodného obohatenia teda vznikol za splnenia všetkých zákonom vyžadovaných predpokladov, ktorými sú jednak a/ získanie bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného (obohateného o sumu 955,69 EUR s príslušenstvom ako suma, ktorá bola poskytnutá žalovanému zo strany žalobkyne bez právneho dôvodu, keď dohodu o odplate v zmysle zmluvy o pôžičke dohodnutej vo výške 3.519,93 EUR je nutné vzhľadom na vyššie uvedené dôvody považovať za absolútne neplatný právny úkon), b/ protiprávnosť získania uvedeného bezdôvodného obohatenia, ak odvolací súd konštatuje, že odplata za poskytnutý úver je uzavretá v rozpore s dobrými mravmi a c/ príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním tohto plnenia a majetkovou ujmou na strane žalobkyne ako spotrebiteľa, ktorá plnila bez právneho dôvodu, ak, ako je uvedené vyššie, už opakovane odvolací súd zdôrazňuje, že odplata poskytnutá žalovanému v prípade zmluvy o poskytnutí pôžičky je absolútne neplatným právnym úkonom pre rozpor s dobrými mravmi, na základe čoho došlo na strane žalovaného k prijatiu plnenia bez právneho dôvodu. 26. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti preto odvolací súd pristúpil k zmene rozhodnutia okresného súdu a žalovaného zaviazal na zaplatenie bezdôvodného obohatenia v súlade s uplatnenou žalobou, tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. Súčasne odvolací súd zaviazal žalovaného aj na zaplatenie úroku z omeškania, nakoľko žalovaný sa dostal do omeškania počnúc dňom 26. 08. 2016, kedy žalovaný vyhotovil odpoveď na predsporovú výzvu ( č.l. 7 spisu ) t. j. najneskôr v tento deň už žalovaný mal vedomosť, že na jeho strane došlo k bezdôvodnému obohateniu, na vrátenie ktorého bol žalobkyňou vyzvaný a mal možnosť ho zaplatiť na účet žalobkyne (v zmysle ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.). 27. Na námietku premlčania vznesenú žalovaným v rámci ním podaného vyjadrenia k vyjadreniu žalobkyne, nemohol odvolací súd ako na hmotnoprávnu námietku vznesenú po tom, ako bolo dokazovanie pred súdom prvej inštancie vyhlásené za skončené uznesením zo dňa 03.07.2017 ( č.l. 98 spisu ), prihliadať s poukazom na ustanovenie § 154 CSP. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie, možno v odvolacom konaní v zmysle § 366 CSP uplatniť len v odvolaní, najneskôr v lehote na vyjadrenie k odvolaniu, nie vo vyjadrení k vyjadreniu. Naviac hmotnoprávna námietka sa netýkala procesných podmienok, vylúčenia sudcu a nesprávneho obsadenia súdu, a ani ňou nebolo poukázané na to, že v konaní došlo k vade, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vznesenie námietky premlčania nie je ani námietkou, ktorú by žalovaný nemohol uplatniť pred súdom prvej inštancie bez svojej viny. 28. Keďže odvolací súd zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalobe, ktorú okresný súd zamietol, v celom rozsahu vyhovel, odvolací súd zmenil i jeho rozhodnutie o náhrade trov konania v zmysle § 396 ods. 2 CSP. Pred súdom prvej inštancie bola v dôsledku zmeny jeho rozhodnutia odvolacím súdom, v celom rozsahu úspešná žalobkyňa, ktorá má v zmysle § 255 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v celom rozsahu voči žalovanému. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, teda podľa pomeru úspechu v odvolacom konaní. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešná, a preto jej aj v rámci odvolacieho konania vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v celom rozsahu. O výške týchto trov v konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj pred súdom odvolacím, rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( § 262 CSP ). 29. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).