Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/60/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1116216736 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1116216736.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členov senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobkyne: L. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX, právne zastúpená: JUDr. Vladimír Sidor, advokát, so sídlom Železničná 4/ A, Hlohovec, proti žalovanému: Profi Credit Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, IČO : 47 233 516 o zaplatenie 130,- € s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 12Csp/10/2016-177 zo dňa 14. novembra 2018, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 130,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 130,- € od 7.9.2018 do zaplatenia. Žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 1.1. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 9 ods. 1 a 2 a § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej ako „zákon o spotrebiteľských úveroch“) a § 39, § 52 ods. 1, 2, 3 a 4, § 451 a § 563 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobkyňa sa po v poradí poslednej zmene žaloby zo dňa 20.8.2018 pripustenej uznesením č. k. 12Csp/10/2016-151 zo dňa 26.9.2018, právoplatným dňa 2.10.2018, domáhala do žalovaného zaplatenia 130,- € spolu so zákonným úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 130,- € a to od 3. dňa po doručení zmeny žaloby zo dňa 16.8.2018 žalovanému, z titulu bezdôvodného obohatenia, vzniknutého žalovanému ako preplatok zaplatenej istiny z úveru vyplývajúceho zo zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX. 1.2. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania, žiadosťou o poskytnutie revolvingového úveru/zmluvou o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 31.5.2012 a oznámením veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 7.6.2012, mal za preukázané, že strany dňa 7.6.2012 uzavreli zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 1 500,- €, so splatnosťou 42 mesiacov, výškou mesačnej splátky úveru 80,37 €, dátumom splatnosti prvej splátky úveru dňa 23.7.2012, dátumom poslednej splátky úveru dňa 23.12.2015, periodicitou splácania úveru mesačne, dátumom splatnosti splátky úveru v priebehu periódy splácania: 23., RPMN úveru 67,02 %, priemernou hodnotou RPMN platnou ku dňu podpísania zmluvy o RÚ 46,52 %, schválenou výškou revolvingu vo výške 902,92 €, zvýšenou celkovou výškou úveru po vykonaní revolvingu vo výške 902,92 €, výškou mesačnej splátky úveru po vykonaní revolvingu 80,37 €, úverovým limitom 1 500,- €, celkovou čiastkou, ktorú musí dlžník zaplatiť (t.j. úver + úroky za celú dobu čerpania úveru) 3 375,54 €, odplatou za poskytnutie služby v zmysle čl. 8 ods. 8.1. písm. a) dohody o poskytnutí služby 215,75 €, ročnou úrokovou sadzbou úveru 70,01 %, celkovou čiastkou, ktorú musí dlžník zaplatiť pri každom revolvingu (t.j. revolving + úroky za celú dobu čerpania revolvingu 1 928,88 €, ročnou úrokovou sadzba revolvingu 76,21 %, ročnou úrokovou sadzbou úrokov z omeškania 9 %. Zmluva bola uzavretá na predtlačenom tlačive. 1.3. Uvedenú zmluvu súd vyhodnotil ako spotrebiteľskú zmluvu o úvere a podrobil ju kontrole podľa zákonných ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. a Občianskeho zákonníka a dospel, k záveru, že je neplatná v časti ročnej úrokovej sadzby úveru 70,01 % a ročnej sadzby revolvingu 76,21 % v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko sa pre svoju výšku prieči dobrým mravom. Podľa tabuľky priemerných úrokových mier z úverov obchodných bánk, uverejnenej na internetovej stránke NBS, bola priemerná hodnota ročnej úrokovej sadzby 11,38 % pre podobné typy úverov so začiatočnou fixáciou úrokovej sadzby v mesiaci jún 2012. Dohoda o výške úrokov v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo 51/2012 z 26.6.2013 a sp. zn. 1MCdo 1/2009 zo dňa 31.7.2009 musí byť v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, ich výška sa nesmie priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. V danom prípade výška úrokovej sadzby šesťnásobne prevyšovala mieru z úverov obchodných bánk v čase uzatvorenia zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 7.6.2012, je preto v rozpore s dobrými mravmi. Na neplatné zmluvné dojednanie o úroku súd preto neprihliadol a v zmysle § 11 ods. 1 písm. b/ zákona o spotrebiteľských úveroch, účinného v čase uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 7.6.2012, zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 7.6.2012 vyhodnotil ako spotrebiteľský úver bezúročný a bez poplatkov. Prehľadom platieb žalobkyne k zmluve č. XXXXXXXXXX uvedeným v odseku 15. mal súd za preukázané, že žalobkyni bola po podpise zmluvy č. XXXXXXXXXX poskytnutá čiastka 1 500,- €, vyplatená čiastka dňa 7.6.2012 predstavovala 1 284,25 € a žalobkyňa žalovanému uhradila spolu sumu vo výške 2 858,94 € ako istinu a splátky úroku. To znamená, že keď žalobkyňa zaplatila žalovanému aj úroky na základe čiastočne neplatnej zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 7.6.2012 v časti úrokov, plnením z čiastočne neplatného právneho úkonu vzniklo žalovanému bezdôvodné obohatenie, ktoré je povinný vydať. Žalovaný po zmene žaloby, pripustenej uznesením súdu č. k. 12C/10/2016-151 zo dňa 26.9.2018, právoplatným dňa 2.10.2018, výšku uplatneného bezdôvodného obohatenia nenamietal, k zmene žaloby sa nevyjadril. Súd prehľadom platieb žalobkyne k zmluve č. XXXXXXXXXX mal za preukázané, že žalobkyňa zaplatila žalovanému spolu sumu vo výške 2 858,94 €, ako istinu a splátky úroku, preto žalovaného zaviazal na zaplatenie vzniknutého bezdôvodného obohatenia z titulu neplatného právneho úkonu v časti úroku v uplatnenej výške 130,- €, keď výšku preplatku zaplatenej istiny z úveru vyplývajúceho zo zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX žalovaný nepoprel, preto ho súd v zmysle § 151 ods. 1 C.s.p. považoval za nesporný. 1.4. Pokiaľ išlo o úroky z omeškania, žalovaný bol s plnením peňažného dlhu vo výške 130,- € v omeškaní, preto ho prvoinštančný súd zaviazal aj na zaplatenie úroku z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, výška ktorého je určená v zmysle § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., t.j. vo výške 5 % ročne od 7.9.2018, čo je 3. deň po doručení zmeny žaloby žalovanému dňa 4.9.2018, t.j. deň nasledujúci po uplynutí lehoty na plnenie určenej žalobkyňou v zmysle § 563 Občianskeho zákonníka na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmene žaloby doručenej súd dňa 20.8.2018. 1.5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a žalobkyni ktorá mala v konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. O výške náhrady trov konania súd rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti tohto rozsudku, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne. Vytkol súdu prvej inštancie, že konanie malo inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne právne posúdenie veci. Uviedol, že zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX je úverovou zmluvou, ktorá sa riadi (ako zmluvný typ) ustanoveniami Obchodného zákonníka. Vzhľadom na to, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ, vzťahujú sa na ňu aj ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch a ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Otázka výšky úrokov, súladu úrokov so zákonom a právnych dôsledkov dohodnutia úrokov odporujúcich zákonu sa preto musí posudzovať tiež v intenciách vyššie uvedených právnych predpisov. Základná regulácia úrokov vyplýva z ustanovenia § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorý obsahuje reguláciu záväzku platiť úroky, úpravu situácie ak si strany výslovne nedohodli výšku úrokov v zmluve a úpravu situáciu, ak si strany dohodli v zmluve úroky vyššie, než je prípustné na základe alebo podľa zákona. Podľa normatívneho znenia uvedeného ustanovenia od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške. Uvedená právna úprava vyplývajúca z poslednej vety citovaného zákonného ustanovenia má prednosť pred Občianskym zákonníkom, nakoľko ide o osobitný druh regulácie záväzku platiť úroky v prípade, ak sú úroky dohodnuté vo výške vyššej než je prípustné na základe alebo podľa zákona a ide o špeciálnu právnu úpravu (lex specialis) pred všeobecnou úpravou občianskeho práva. Uvedený právny názor potvrdila aj Národná banka Slovenska prostredníctvom stanoviska útvaru dohľadu nad finančným trhom, vo svojom oznámení číslo č. X/XXXX k použitiu Občianskeho zákonníka v spotrebiteľských obchodných vzťahoch platí, že: „Tak napríklad zmluva o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka je typovou zmluvou, ktorá nemá obdobu v Občianskom zákonníku. Zmluva o pôžičke, ktorá sa jej javí ako typovo najbližšia, má totiž odlišný predmet plnenia aj spôsob vzniku zmluvy. Preto sa na vzťahy, ktorých obsahom je záväzok veriteľa, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a záväzok dlžníka, že poskytnuté peňažné prostriedky vráti a zaplatí úroky, použije osobitná úprava Obchodného zákonníka obsiahnutá v § 497-507 Obchodného zákonníka. Súčasne sa uplatní aj úprava Občianskeho zákonníka pre všeobecnú úpravu záväzkov. 2.1. Súd prvej inštancie podľa žalovaného postupoval nesprávne a dospel k nesprávnemu právnemu záveru o neplatnosti uzavretej úverovej zmluvy. V zmysle hore citovaného zákonného ustanovenia nie je možné dospieť k záveru o neplatnosti celej úverovej zmluvy, ale len k záveru, že by dlžník z úverovej zmluvy bol povinný platiť úroky vo výške najviac prípustnej podľa alebo na základe zákona. Vyslovenie neplatnosti celej úverovej zmluvy odporuje zákonu aj preto, že v prípade, ak si strany výšku úroku nedohodnú, podľa zákona nejde o neplatnú zmluvu, pretože v takom prípade by dlžník mal platiť len úroky požadované bankami. Posúdenie úverovej zmluvy ako neplatnej neobstojí ani podľa predpisov občianskeho práva. V zmysle § 41 Občianskeho zákonníka všeobecným a ustáleným pravidlom výkladu právnych predpisov a ich aplikácie pri posudzovaní platnosti právneho úkonu je zásada, že má prednosť taký prístup, ktorý ponecháva právny platný aspoň v časti, než ako by mal byť právny úkon posúdený za neplatný. Ak súd prvej inštancie bol schopný určiť, že výška úrokov je v rozpore s dobrými mravmi (čo bolo dôvodom posúdenia úverovej zmluvy ako neplatnej v tomto prípade), potom logicky je a musí byť spôsobilý určiť, kde (od akej hodnoty) dochádza k rozporu s dobrými mravmi. Inak povedané na to, aby súd mohol dospieť k záveru o neplatnosti zmluvy pre rozpor s dobrými mravmi v časti úrokov, musí vedieť určiť hranicu, kde tento rozpor už je a kde ešte nie je. Takéto určenie pritom logicky bude spĺňať aj podmienku oddeliteľnosti od ostatného obsahu, pretože ak sa na jednej strane dá určiť hranica, kde rozpor nastal a kde nie, potom súd tým vyjadruje svoj právne posúdenie aj o tom, kde sa dohoda o úroku považuje ešte za platnú (t.j. tam, kde rozpor s dobrými mravmi nie je) a kde už platnou nie je. Súd prvej inštancie neposúdil prejednávanú vec správne ani podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a dospel k nesprávnemu záveru o neplatnosti úverovej zmluvy a o vzniku bezdôvodného obohatenia. Vyššie uvedené odvolacie tvrdenia podporil žalobca aj odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 32ICdo 45/2013 zo dňa 26.10. 2015. 2.2. Žalovaný vytkol rozsudku tiež to, že súd neposudzoval výšku úrokov podľa príslušného zákonného ustanovenia, ale namiesto toho odkázal na priemerné úrokové sadzby bánk. K takémuto postupu zákon súd neoprávňuje. Výška odplaty za úver poskytnutý na základe spotrebiteľskej zmluvy s poradovými číslami bola upravená v zmysle ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Finančným trhom sa rozumie „sústava subjektov finančného trhu, jeho nástrojov a transakcií (finančných investícií) s týmito nástrojmi a medzi týmito subjektmi. Pri tom ide o nepriame sprostredkované financovanie, ktorého rizikom je návratnosť finančných prostriedkov.“ resp. „je hmotne motivované, inštitucionálne organizované nakupovanie a predávanie peňazí.“ (X., P.., Ď., P.. a kol. Finančné právo. 1 vydanie. Bratislava. C. H. Beck. 2012) Zákonodarca v čase uzavretia zmluvy reguloval celkovú odplatu v súvislosti so spotrebiteľským úverom, nie iba jej jednu zložku - ročnú úrokovú sadzbu úveru. Logicky to vyplýva aj z tej skutočnosti, kedy pri dvoch rôznych poskytovateľoch úverov - bankových a nebankových subjektoch - síce môže byť úroková sadzba (jej výška) výrazne odlišná, avšak napríklad pri bankových poskytovateľoch celková odplata je tvorená aj správou úverového účtu, rôznymi poplatkami za vyhotovenia výpisov a pod. Zákonodarca preto výslovne stanovil, že sa bude právne regulovať celková odplata za poskytnutie finančných prostriedkov - uvedené teda nenachádza oporu v oblasti komparácie s úrokovými sadzbami bankových subjektov. V zákone bolo výslovne určené, že pri porovnávaní sa má zobrať nielen hodnota obvyklej odplaty, ale aj spôsob a miera zabezpečenia záväzku, objem poskytnutých prostriedkov a lehota splatnosti. Žalobkyňa toto vôbec nerešpektovala, rovnako ako fakt že aplikáciu ňou označeného ustanovenia vylučuje práve hore citované ustanovenia podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Porovnávanie s údajmi bánk je samo o sebe nesprávne - banka si svoj „zisk“ účtovala v danom období aj za vedenie úverového účtu, spracovanie platieb a pod., čiže úrok nebol pre ňu jediný výnos za požičanie peňazí, ale bol tam celý rad ďalších položiek, ktoré musel dlžník zo spotrebiteľského vzťahu platiť. Za podstatné prevýšenie sa pritom považuje také, ktoré je viac ako o 25-27 %. Podľa uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14Co/1016/2014, zo dňa 30.3.2016: „Administratívny strop odplaty pri spotrebiteľských úveroch bol zrušený spolu so zrušením zákona č. XXX/XXXX Z. z., ktorý bol nahradený Zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov zo dňa 9.3.2010, ktorý nadobudol účinnosť od 11.7.2010 a v časti novelizácie Občianskeho zákonníka účinnosť od 1.7.2010. Súčasťou navrhovanej právnej úpravy bola aj novelizácia Občianskeho zákonníka a ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Navrhované znenie § 53 ods. 6 sledovalo štandardizovanie a zjednotenie režimu posudzovania odplaty pri všetkých druhoch a formách požičiavania peňažných prostriedkov spotrebiteľom. Zákon č. 129/2010 Z. z. upustil režim administratívneho stropu odplaty. Dôvodom pre nové znenie ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného od 1.7.2010 bolo to, že má ísť o spresnenie ukazovateľa, z ktorého sa vychádza pri posudzovaní primeranosti odplaty za spotrebiteľský úver. Údajovú bázu, pokiaľ ide o výšku odplaty, lehoty splatnosti, spôsoby zabezpečenia a objemy poskytnutých úverov na finančnom trhu, poskytujú hlásenia uverejňované štvrťročne ministerstvom financií na základe hlásení subjektov poskytujúcich spotrebiteľské úvery. Z novelizovaného ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka vyplýva, že referenčné kritérium, podľa ktorého sa má posudzovať primeranosť, sa preniesla zo sektoru bánk na sektor finančného trhu ako taký, a teda na všetky spoločnosti poskytujúce peňažné prostriedky spotrebiteľom...“ 3. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadrila žalobkyňa. Argumentácia žalovaného ohľadom úrokovej sadzby bola totožná s jeho tvrdeniami pred súdom prvej inštancie a je už dávno prekonaná súdnou praxou. O prednostnej aplikácií Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské vzťahy rozhodol už aj Ústavný súd SR vo veci sp. zn. I. ÚS 402/2013 alebo Najvyšší súd SR vo veci sp. zn. 3MCdo 14/2014 zo dňa 21.4.2015. Súd prvej inštancie správne považoval zmluvu za neplatnú v časti úrokov, pretože úrok vo výške 70,01 % ročne niekoľkonásobne prevyšuje obvyklú úrokovú mieru bánk. Pri dojednaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácií pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke uspokojí s primeranou výškou odplaty za užívanie požičanej sumy, a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom. Úrok z úveru vo výške odporujúcej dobrým mravom nemožno obhajovať ani princípom zmluvnej slobody. Za správne nemožno považovať porovnanie ceny úveru s inými nebankovými spoločnosťami, ktoré ich často stanovujú v spoločensky nežiaducom rozsahu. Žalobkyňa poukázala na rozhodnutia iných súdov v obdobných veciach, ktoré žalobcom požadovanú úrokovú sadzbu považovali za rozpornú s dobrými mravmi a v tejto súvislosti na princíp právnej istoty. Porovnanie úrokových sadzieb s priemernými úrokovými sadzbami bánk je dlhodobo v praxi zaužívané. Keďže súd pre neplatnosť úrokovej sadzby na toto dojednanie neprihliadal, bolo nutné na predmetnú zmluvu nazerať, ako keby úrokovú sadzbu neobsahovala, čo má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Súd nevyslovil záver o neplatnosti celej zmluvy, ako v odvolaní uviedol žalovaný. Nedôvodné bolo tiež, ak žalovaný vyčítal súdu, že neurčil hranicu, kde rozpor s dobými mravmi je a kde už nie je. Súd prvej inštancie poukázal na priemerné úrokové sadzby bánk. Žiadne zákonné ustanovenie neumožňuje modifikovať, resp. znížiť úrokovú sadzbu a priznať úroky len v časti, ktorá by mala byť platne dojednaná. Nesprávna je aj argumentácia žalobcu o tom, že súd mal posudzovať výšku úrokovej sadzby podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, nakoľko toto ustanovenie sa nezaoberá úrokovou sadzbou, ale celkovou odplatou pri poskytnutí peňažných prostriedkov, ktorej je úroková sadzbe len súčasťou. 4. Žalovaný nevyužil svoje právo a repliku k vyjadreniu žalobkyne nepodal. 5. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 6. Podľa § 1 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy tento zákon upravuje práva a povinnosti súvisiace s poskytovaním spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa. 7. Podľa § 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. 8. Podľa § 9 ods. 2 písm. f/ o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. 9. Podľa § 9 ods. 2 písm. j/ o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. 10. Podľa § 11 ods. 1 písm. a/ zákona o spotrebiteľských úveroch poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1. 11. Podľa § 11 ods. 1 písm. b/ zákona o spotrebiteľských úveroch poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. 12. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že Zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX uzavretá medzi žalovaným ako veriteľom a žalobkyňou ako dlžníkom dňa 31.5.2012 mala povahu spotrebiteľskej zmluvy. Táto skutočnosť nebol v konaní ani sporná. V zmysle predmetnej zmluvy sa žalovaný zaviazal žalobkyni poskytnúť úver vo výške 1 500,-€ a žalobkyňa sa zaviazala predmetný úver splatiť v 42 mesačných splátkach vo výške 80,37€. Zmluvná úroková sadzba predstavovala 70,01 % ročne a RPMN úveru bola v zmluve uvedená vo výške 67,02 %, pri priemernej výške RPMN 46,52 %. 13. Súd prvej inštancie správne uviedol, pokiaľ ide o výšku zmluvných úrokov, že za platne dojednané možno preto považovať iba také zmluvné ustanovenie o ich výške, ktoré ju stanovuje v súlade s dobrými mravmi. Žalovaný ako veriteľ poskytol žalobkyni ako dlžníkovi úver s dobou splatnosti 42 mesiacov so zmluvným úrokom vo výške 70,01 % ročne. Podľa Národnej banky Slovenska v čase uzavretia zmluvy (mesiac máj 2012) bola priemerná výška úrokov pri spotrebiteľských a tzv. ostatných úveroch poskytovaných bankami domácnostiam s dobou splatnosti 1-5 rokov vo výške 11,15 %. Zmluvou o úvere stanovená úroková sadzba prevyšuje túto priemernú úrokovú sadzu viac než 6- násobne, čo správne zistil súd prvej inštancie. Možno teda uzavrieť, že úroky boli v zmluve dojednané v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko ich výška podstatne prevyšuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, pričom je odôvodnené predpokladať, že pokiaľ by žalobkyňa ako spotrebiteľka nebola v zložitej finančnej situácií, nezaviazala by sa platiť takto neprimerane vysoký úrok z požičaných peňazí. K odvolacej námietke žalovaného, že nemožno zohľadňovať len výšku úrokov, ale iba celkovú výšku odplaty za poskytnutie peňažných prostriedkov podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka odvolací súd uvádza, že predmetné ustanovenie nevylučuje posúdenie súladu výšky úrokovej sadzby (a prípadne ďalších zložiek odplaty) s dobrými mravmi, ale predstavuje osobitný regulačných mechanizmus, ktorý sa v žiadnom prípade nevylučuje s uplatnením korektívu dobrých mravov. Inými slovami aj zmluva uzavretá s odplatou neprekračujúcou limit vyplývajúci z § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka môže byť v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko skúmanie rozporu s dobrými mravmi nie je obmedzené iba na matematické porovnanie odplaty s určitým priemerom, ale zohľadňuje aj individuálne okolnosti uzavretia posudzovanej zmluvy či postavenie zmluvných strán a pod. V podrobnostiach odvolací súd poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co 404/2017 zo dňa 31. mája 2018. Súčasne je v tomto prípade potrebné spomenúť dôvodovú správu k nariadeniu vlády SR č. 141/2014 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov. Touto novelou sa vykonáva § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka ustanovením najvyššej prípustnej výšky odplaty, ktorú možno od spotrebiteľa požadovať pri poskytnutí peňažných prostriedkov, pričom i vláda SR predpokladala že samotné stanovenie tejto najvyššej prípustnej odplaty nevylučuje uplatnenie korektívu dobrých mravov. Podľa textu dôvodov správy: „V súvislosti s RPMN je potrebné ešte uviesť, že v niektorých súdnych rozhodnutiach už odplata požadovaná na úrovni 23 % a viac je posudzovaná ako v rozpore s dobrými mravmi a teda v kontexte s vyššie načrtnutou tabuľkou RPMN celkové náklady by pri verifikácii dobrých mravov nemali prekročiť 30 - 35%, pričom plnenie dosahujúce 40 - 50 % by bolo možné označiť pri splnení ďalších znakov za úžerné. V uvedenom kontexte bude vždy aplikovateľná aj skutková podstata úžery pri zachovaní správneho právneho posúdenia hrubého nepomeru protiplnenia a jej ostatných znakov - v danom kontexte bude, aby súdy pri zachovaní vzťahu subsidiarity § 39 Občianskeho zákonníka správne vyhodnotili aj aplikačný rozmer § 39a Občianskeho zákonníka, ktorý predstavuje iba jeden z dôvodov neplatnosti právneho úkonu. Uvedeným dlhodobo judikovaným pravidlám sa musí regulatívnym spôsobom prispôsobiť aj trh požičiavania peňažných prostriedkov spotrebiteľom, keďže výhodnosť tohto prispôsobenia je práve v dosiahnutí právnej istoty v otázke platného dojednania spotrebiteľskej zmluvy.“ Záver súdu prvej inštancie o neplatnosti zmluvného dojednania o výške úrokov pre rozpor s dobrými mravmi bol teda správny. 14. Odvolací súd však v posudzovanej zmluve vzhliadol i podstatne závažnejší nedostatok, ktorý má za následok, že predmetný úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Predmetná úverová zmluva sa vzhľadom na svoju spotrebiteľskú povahu, teda nakoľko jej predmetom je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme úveru veriteľom spotrebiteľovi, spravuje zákonom o spotrebiteľských úveroch (§ 1 ods. 2). 15. Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí dôsledne spĺňať zákonom predpísané náležitosti uvedené v § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch. Tieto náležitosti regulujú formálnu i obsahovú stránku zmluvy a vzhľadom na zvýšený záujem na ochrane spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany je nedodržanie kľúčových náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere mimoriadne prísne sankcionované (§ 11 zákona o spotrebiteľských úveroch). Splnenie striktných zákonných požiadaviek, ktoré sú kladené na zmluvu o spotrebiteľskom úvere, patrí do rámca odbornej starostlivosti, ktorú je veriteľ ako podnikateľ, ktorého predmetom podnikania je poskytovanie spotrebiteľských úverov, povinný vynakladať. V prípade ich nedodržania, hoci aj formálneho charakteru, musí súd aplikovať § 11 zákona o ochrane spotrebiteľa. 16. Zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 31.5.2012 neobsahuje všetky zákonom požadované náležitosti. Konkrétne v nej nie je riadne uvedená ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 1 písm. j/ zákona o spotrebiteľských úveroch) a absentuje v nej údaj o konečnej splatnosti úveru (§ 9 ods. 1 písm. f/ zákona o spotrebiteľských úveroch). RPMN konkrétne vo výške 67,02 % ročne síce v zmluve uvedená je, avšak tento údaj je zjavne nesprávny, nakoľko nezodpovedá výške úrokovej sadzby predmetného úveru vo výške 70,01 % ročne a nevyplýva ani z kontrolného výpočtu vykonaného súdom. Výška RPMN zo svojej podstaty nemôže byť nižšia ako výška úrokovej sadzby, ktorá je jedným zo základných vstupov pre výpočet RPMN. Hoci rozdiel medzi reálnou a v zmluve uvedenou výškou RPMN je v tomto prípade pomerne malý, zákon v tomto smere nepredpisuje žiadnu prípustnú odchýlku. Pokiaľ ide o chýbajúci údaj o termíne konečnej splatnosti úveru, jeho absenciu nie je možné ospravedlniť pomenovaním posudzovanej zmluvy ako Zmluva o revolvingovom úvere. S obsahu predmetnej zmluvy vyplýva, že jej predmetom je spotrebiteľský úver vo výške 1 500,- €, a tiež ďalší schválený „revolving“ vo výške 790,84 €. Ide o dva relatívne samostatné úvery, pričom v prípade úveru vo výške 1 500,- € nepochybne nejde o revolvingový úver, ale o „jednorazový“ úver pri ktorom je možné určiť termín jeho konečnej splatnosti. Správnosť tohto výkladu potvrdzuje aj skutočnosť, že v dokumente označenom ako Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, ktorý je obsahom spisu, je termín konečnej splatnosti úveru uvedený (dňa 23.12.2015). Odvolací súd len okrajom dodáva, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f/ zákona rozhodne nemožno vykladať tak, že stačí, ak je termín konečnej splatnosti úveru uvedený v osobitných dokumentoch síce súvisiacich so zmluvou ale nepredstavujúcich súčasť zmluvy. Účelom upravenia náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere v § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch je, aby mal spotrebiteľ všetky dôležité informácie ideálne v prehľadnej forme k dispozícií pred podpisom zmluvy, a aby mu tieto informácie umožnili urobiť informované rozhodnutie o tom, či vôbec zmluvu uzavrie alebo nie. Ich dodatočné poskytnutie či vydanie v akomkoľvek dokumente nie je spôsobilé zhojiť vady vlastnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere spôsobené ich absenciou, a to bez ohľadu na skutočnosť, že veriteľ (dodávateľ) prípadne tento dodatočne vydaný dokument alebo dokumenty vyhlási v zmluvných ustanoveniach za súčasť zmluvy o spotrebiteľskom úvere. 16.1. Neuvedenie RPMN v presnej výške (§ 9 ods. 1 písm. j/ zákona o spotrebiteľských úveroch) a opomenutie údaja o konečnej splatnosti úveru (§ 9 ods. 1 písm. f/ zákona o spotrebiteľských úveroch) má bez ďalšieho za následok uplatnenie zákonnej sankcie podľa § 11 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 11 ods. 1 písm. b/ zákona o spotrebiteľských úveroch, teda následkom týchto vád zmluvy sa poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. 17. V prípade takejto úverovej zmluvy nie je potom už nutné podrobnejšie sa zaoberať zmluvou upravenými poplatkami alebo výškou úrokovej sadzby, avšak pre úplnosť odvolací súd považoval za potrebné potvrdiť zásadnú správnosť záverov súdu prvej inštancie o neplatnosti dojednania výšky úrokovej sadzby 70,01 % ročne pre rozpor s dobrými mravmi, ako bolo uvedené vyššie. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie nevyslovil právny názor, že je pre neplatnosť zmluvného dojednania o výške úrokov neplatná celá úverová zmluva. Pritom väčšina odvolacej argumentácie žalovaného sa sústredila na polemiku s týmto nevysloveným názorom a je preto v tejto časti nedôvodná. 18. Prvoinštančný súd postupoval teda správne, keď priznal žalobkyni nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného, predstavujúceho plnenie žalobkyne z predmetnej zmluvy prevyšujúce výšku reálne poskytnutej úverovej istiny. Výška bezdôvodného obohatenia nebola žalovaným spochybnená. Vzhľadom na úverovú istinu 1 500,- €, z ktorej bola reálne žalobkyni vyplatená iba čiastka 1 284,25 € a sumu 2 858,94 €, ktorú žalobkyňa žalovanému nesporne uhradila, je žalobkyňou požadovaná výška bezdôvodného obohatenia vo výške 130,- € nepochybne dôvodná. 19. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p. vrátene úrokov z omeškania o ktorých súd prvej inštancie správne rozhodol a odvolací súd sa odôvodnením rozhodnutia v tejto časti (pozri odsek 1.4.) stotožňuje. 20. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. V odvolacom konaní bola plne úspešná žalobkyňa, preto jej vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, keď o výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).