Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/404/2017 z 30. 5. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 30. mája 2018, sp. zn. 16Co/404/2017, ECLI:SK:KSBB:2018:6316208084.1 Krajský súd Banská Bystrica | 16Co/404/2017 | ECLI:SK:KSBB:2018:6316208084.1 | 2018-05-30 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 451 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/112672e4-bbb9-4652-b9cc-5c428ca371c7 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2018:6316208084.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/404/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6316208084
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6316208084.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a
sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci žalobkyne E. T., nar. XX. XX. XXXX,
bytom P. XXXX/X, T., právne zastúpenej JUDr. Vladimírom Sidorom, advokátom, Advokátska kancelária
so sídlom Železničná 4A, Hlohovec, IČO: 42 256 593 proti žalovanému Všeobecná úverová banka a. s.,
Mlynské Nivy 1, 829 90 Bratislava, IČO: 31 320 155, právne zastúpenému Beňo & partners advokátska
kancelária s. r. o., so sídlom Nám. Sv. Egídia 40/93, 058 01 Poprad, IČO: 44 250 029, v konaní o
zaplatenie 955,69 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Brezno
č. k. 4Csp/134/2016-113 zo dňa 03. 07. 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Súd p o k r a č u j e v konaní s právnym nástupcom žalovaného Consumer Finance Holding, a. s.,
so sídlom Hlavné námestie 12, Kežmarok, IČO: 35 923 130, a to Všeobecnou úverovou bankou, a. s.
so sídlom Mlynské Nivy 1, 829 90 Bratislava, IČO: 31 320 155, na strane žalovaného.

II. Rozsudok okresného súdu m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 955,69 EUR
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 955,69 EUR od 29. 08. 2016 až do zaplatenia
v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

III. Žalobkyňa m á nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozhodnutím okresný súd zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala zaplatenia
sumy 955,69 EUR s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia, a to po pripustení zmeny
žaloby uznesením Okresného súdu Brezno č. k. 4Csp/134/2016-111 zo dňa 03. 07. 2017.

2. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal na to, že medzi žalobkyňou ako
dlžníčkou a právnym predchodcom žalovaného ako veriteľom došlo k uzavretiu Zmluvy o úvere č.
XXXXXXX, a to dňa 02. 11. 2012, na základe ktorej poskytol právny predchodca žalovaného žalobkyni
úver vo výške 2.502,87 EUR a žalobkyňa sa zaviazala zaplatiť celkovú čiastku vo výške 6.022,80 EUR
v 90 mesačných splátkach po 66,92 EUR. V konaní bolo taktiež nesporné, že žalobkyňa ku dňu podania
žaloby uhradila právnemu predchodcovi žalovaného z titulu uzatvorenej zmluvy o úvere celkovo sumu
vo výške 3.404,02 EUR.

3. Okresný súd sa nestotožnil s tvrdením žalobkyne, že v rámci zmluvy o úvere bola dojednaná úroková
sadzba vo výške prevyšujúcej priemernú úrokovú sadzbu z úverov peňažných ústavov v čase jej
uzavretia, čo by malo spôsobovať neplatnosť zmluvy o úvere v časti úrokovej sadzby v zmysle § 39
Občianskeho zákonníka a v nadväznosti na to neplatnosť zmluvy ako celku. Zdôraznil, že ku dňu podpisu
zmluvy o úvere neexistoval žiadny právny predpis, ktorý by upravoval maximálnu výšku úrokovej sadzby



pri zmluvách o úvere. Obsahovo najbližšie bola v tom čase úprava § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka,
ktorá však nehovorí o úrokovej sadzbe, ale o odplate za poskytnutie úveru, ktorá s poukazom na znenie
§ 53 ods. 6 a § 1 ods. 1 Nariadenia č. 87/1995 Z. z. predstavuje úrok, poplatky a akékoľvek iné odplatné
plnenia, alebo iné náklady, ktoré sú dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy. Skutočnosť, že
priemerná výška úrokových sadzieb pri úveroch poskytovaných obchodnými bankami v období mesiaca
november 2012 bola 13,99 % v pomere k dojednanej úrokovej sadzbe v rámci zmluvy 32 %, nespôsobuje
podľa okresného súdu jej neplatnosť pre rozpor s dobrými mravmi. V tejto súvislosti poukázal na to, že
žalovaný ako nebanková spoločnosť znáša pri poskytovaní úverov vyššiu mieru rizika, keďže poskytuje
úvery a produkty s nimi spojené aj segmentu obyvateľstva, ktorému by bežné banky úver neposkytli a
môže si túto vyššiu mieru rizika spoplatniť vyššou úrokovou sadzbou. Poukazujúc na judikatúru súdov
Slovenskej republiky napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/26/2011 zo dňa 26. 04. 2012
mal za to, že za rozpornú s dobrými mravmi je možné považovať dojednanú úrokovú sadzbu, ak tri a
viackrát prevyšuje obvyklú úrokovú mieru v bankách, o čo však v danom prípade nejde. Okresný súd
preto považoval úrokovú mieru vo výške 32 % dojednanú v zmluve za súladnú s právnymi predpismi
účinnými ku dňu uzavretia zmluvy.

4. Okresný súd sa nestotožnil ani so záverom žalobkyne o neplatnosti všeobecných obchodných
podmienok a podmienok, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy pre ich údajný nedostatok písomnej
formy. Ako podmienky, tak aj všeobecné obchodné podmienky sú vyhotovené v písomnej podobe; sú
jasné, určité a zrozumiteľné. Ako argumentoval aj žalovaný, všeobecné obchodné podmienky spolu
s podmienkami boli žalobkyni odovzdané predtým, než došlo k podpisu zmluvy o úvere; žalobkyňa
si ich mohla preštudovať a zvážiť, či hodlá vstúpiť so žalovaným do právneho vzťahu. Žalobkyňa v
priebehu konania nepoprela, že by pri podpise zmluvy nebola obdržala všeobecné obchodné podmienky
a podmienky, pri ktorých nič nenamietala. Doplnil, že je bežnou praxou v súkromnom práve, že
neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú jej prílohy, prípadne všeobecné obchodné podmienky. Písomná
zmluva môže mať neobmedzený počet častí, s ktorými zmluvné strany môžu prejaviť súhlas jedným
podpisom, čo žiadny právny predpis nezakazuje.

5. Okresný súd preskúmal zmluvu i v zmysle zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o
iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej v texte
„zák. č. 129/2010 Z. z.“) a dospel k právnemu záveru, že zmluva spĺňa všetky podmienky, ktoré na
uvedený typ zmlúv kladie § 9 zák. č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu podpisu zmluvy. Výslovne
konštatoval, že sa nestotožnil s tvrdením žalobkyne, že zmluva o úvere neobsahuje náležitosti v zmysle
§ 9 ods. 2 písm. f/, k/ zák. č. 129/2010 Z. z., nakoľko konečná splatnosť zmluvy o úvere je v predmetnej
zmluve uvedená v súlade so zákonom, keď zo zmluvy, a to konkrétne z časti schválená výška pôžičky
z článku 6 všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, je možné
veľmi jednoducho vyvodiť lehotu splatnosti prvej splátky poskytnutého úveru, nasledujúcich splátok,
ako aj dobu trvania zmluvy o úvere a lehotu konečnej splatnosti úveru (t. j. 20. 05. 2020). Taktiež v
zmysle schválenej výšky pôžičky a článku 6 všeobecných obchodných podmienok je zrejmý počet,
výška a frekvencia splátok, ktorými má byť úver zo strany žalobkyne zaplatený a naviac žalobkyňa bola
kedykoľvek oprávnená si vyžiadať amortizačnú tabuľku, ktorá by predmetné údaje podrobne rozpísané
obsahovala a ktorú bol žalovaný povinný na požiadanie dodať. Z formulácie citovaného ustanovenia
zákona (§ 9 ods. 2 písm. k/ zák. č. 129/2010 Z. z.) vyplýva, že dohodnutá mesačná splátka zahŕňa
všetky spomínané zložky, teda istinu, úrok, ako aj poplatky a v tejto súvislosti poukázal i na rozhodnutie
Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 zo dňa 09. 11. 2016, v zmysle ktorého nie je nevyhnutné, aby
zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky
tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Iba na
žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej
tabuľky. Keďže zmluva obsahuje podľa okresného súdu náležitosti vyžadované zákonom č. 129/2010
Z. z., ako aj vzhľadom na všetky vyššie uvádzané argumenty okresného súdu, žalobu ako nedôvodnú
v celom rozsahu zamietol.

6. O náhrade trov konania rozhodol okresný súd v zmysle § 255 ods. 1 CSP.

7. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Namietala, že okresný súd sa v
rámci posúdenia primeranosti úrokovej sadzby bez dôkladnejšieho skúmania stotožnil s argumentáciou
žalovaného, a to bez akejkoľvek opory v zákone, čím dochádza k nesprávnemu právnemu posúdeniu.
Súd rovnako zamieňa pojem ročnej úrokovej sadzby a odplaty a odvoláva sa na § 53 ods. 6 Občianskeho



zákonníka a Nariadenie vlády č. 87/1995 Z. z.. Avšak, aj táto odplata je v rozpore s § 53 ods. 6
Občianskeho zákonníka, keďže podstatne prevyšovala obvyklú odplatu v čase uzatvorenia zmluvy skoro
dvojnásobne (o 65 %). Je podľa nej neprípustné, aby sa celkový zrejmý údaj, akým je výška ročnej
úrokovej sadzby zamieňala s rôznymi údajmi, ktoré vyhovujú veriteľovi tak, aby čo najviac zmiatol
spotrebiteľa, a tým ovplyvnil jeho ekonomické rozhodnutie. O nesprávnosti údajov, resp. dohode o
úrokovej sadzbe uvedených v predmetnej zmluve svedčí aj fakt, že ročná úroková sadzba je rovnaká,
ako údaj o RPMN, čo je pre ňu nepochopiteľné, nakoľko ročná úroková sadzba je len jednou zložkou
výpočtu celkových nákladov úveru a až celkové náklady sú predpokladom pre výpočet RPMN úveru.
Z toho vyplýva, že ročná úroková sadzba môže byť nanajvýš totožná s údajom RPMN iba v prípade,
že neexistujú žiadne poplatky a splátky úveru sú realizované raz ročne ku koncu obdobia, inak je
vždy nižšia. Touto skutočnosťou sa súd vôbec nezaoberal napriek jej namietaniu v jej písomnom
vyjadrení. Dohoda o výške úrokov totiž musí byť v súlade s ust. § 39 Občianskeho zákonníka, teda
nesmie sa priečiť dobrým mravom. Plnenie, aké požadoval žalovaný (6.022,80 EUR od spotrebiteľa
za poskytnutie úveru vo výške 2.502,87 EUR) nemôže v demokratickej spoločnosti obstáť, navyše
odmena zo strany žalovaného svojou konštrukciou cielene sleduje dosiahnutie neprimeranej odplaty za
poskytnuté úverové služby. Poukázal taktiež na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, ktorý v rozsudku zo dňa
14. 06. 2012 vo veci C-618/10 T., SA, proti D. B. B. výslovne uviedol, že vnútroštátny súd nemôže zmeniť
obsah nekalej podmienky uvedenej v zmluve a pri dojednaní úrokov (odplate) pri peňažnej pôžičke koná
v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok (odplatu) bez ohľadu na to,
že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je
preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke uspokojí bez ohľadu na to, v akej situácii sa
dlžník nachádza, s primeranou výškou odplaty za užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné peňažné
prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom. Naviac aj v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR napr.
4Cdo/51/2012, 1M Cdo/1/2009 bolo jednoznačne konštatované, že dohoda o úrokovej sadzbe musí byť
v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, pričom v prejednávanej veci dohodnutá výška úrokovej sadzby
prevyšuje mieru z úverov obchodných bánk v čase uzavretia predmetnej zmluvy o 128 %, teda ide o
neplatný právny úkon. Odplata je v rozpore s právnou úpravou, nakoľko podstatne prevyšuje odplatu
poskytovanú na trhu v čase uzatvorenia zmluvy o viac ako 68 %.

8. Žalobkyňa naďalej zotrvala na právnom závere, podľa ktorého v prejednávanej veci nebola dodržaná
písomná forma zmluvy o spotrebiteľskom úvere v čase všeobecných obchodných podmienok, ktoré
neboli podpísané zmluvnými stranami. Taktiež sa nestotožnila s tým, že by zmluva obsahovala
obligatórne náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. f/, k/ zák. č. 129/2010 Z. z.. Navrhla, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na nové konanie.

9. Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že jediným zákonným ustanovením
platným v čase podpisu zmluvy o úvere limitujúcim výšku odplaty za poskytnutý spotrebiteľský úver bolo
ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, teda zákonodarca nestanovil testu „neprijateľnosti“
samotnú výšku úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, ale výšku odplaty spotrebiteľského úveru.
Odplatou za spotrebiteľský úver sa považujú celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským
úverom, ktoré sa na zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzajú jednak v celom čísle, ako aj v ročnom
percentuálnom údaji - v podobe údaja o RPMN. V zmluve o pôžičke bola dojednaná odplata za
poskytnutie peňažných prostriedkov vo forme spotrebiteľského úveru vo výške 32 % ročne, teda je
zrejmé, že žalovaný ako veriteľ nepožadoval od spotrebiteľa „nad rozsah“ úrokovej sadzby žiadne
ďalšie poplatky a ani iné plnenia súvisiace s poskytnutím spotrebiteľského úveru poskytnutého na
základe zmluvy. Zdôraznil, že úver bol poskytovaný nebankovým subjektom, nie bankou, kde priemerné
výšky odplát v rozhodnom období medzi nebankovými subjektami boli nepomerne vyššie, ako sú údaje
zverejnené na stránke NBS. Naviac v čase uzavretia zmluvy neexistoval vykonávací predpis, ako tomu je
v súčasnosti, alebo ako tomu bolo do účinnosti zákona č. 258/2001 Z. z., ktorý by mal exaktne stanovovať
maximálnu výšku odplaty. K otázke písomnej forme zmluvy zotrval na vyjadrení, podľa ktorého zmluva
spĺňa podmienku písomnej formy a poukázal na inkorporačnú klauzulu - znenie článku VIII.- prehlásenie
klienta, podľa ktorého žalobkyňa prehlásila, že sa pred podpísaním zmluvy oboznámila s podmienkami a
všeobecnými obchodnými podmienkami, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, prevzala ich, súhlasí
s nimi a nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Taktiež zotrval na tom, že zmluva
obsahuje všetky obligatórne náležitosti v zmysle zák. č. 129/2010 Z. z.. Na záver tohto vyjadrenia,
ktoré bolo Okresnému súdu Brezno doručené dňa 21. 08. 2017 vzniesol žalovaný námietku premlčania
v zmysle § 107 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k uplatnenému nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia.



10. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného vo vzťahu k vznesenej námietke
premlčania uviedla, že žiadna ani subjektívna a ani objektívna premlčacia lehota neuplynula.

11. Dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej v
texte „CSP“), ktorý v zmysle § 470 ods. 1 stanovuje, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj
na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

12. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobkyne, preskúmal rozhodnutie
súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
v zmysle § 379 a § 380 CSP a rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým žalobu v celom rozsahu
zamietol podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 955,69 EUR spolu
s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 955,69 EUR od 29. 08. 2016 až do zaplatenia v
lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, a to z nasledovných dôvodov:

13. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. Odvolací súd nepristúpil k doplneniu, ani zopakovaniu
dokazovania, ku ktorému došlo pred súdom prvej inštancie, nakoľko okresný súd dostatočne zistil
skutkový stav, ktorý tvorí dostatočný podklad pre rozhodnutie odvolacieho súdu v danej veci. Právo
odvolacieho súdu vykonávať dokazovanie slúži odvolaciemu súdu na to, aby mohol preveriť správnosti
skutkových zistení a skutkového záveru súdu prvej inštancie, ktorú správnosť v prejednávanej veci
nebolo potrebné zopakovať, ani doplniť, nakoľko odvolací súd sa od správnosti skutkových zistení a
skutkových záverov v prejednávanej veci neodkláňa. Odvolací súd len pre úplnosť konštatuje, že zo
skutkového stavu zisteného okresným súdom vychádza a bol ním i pri svojom rozhodovaní viazaný.
Keďže odvolací súd sa od skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie neodchýlil, nebolo potrebné
vo veci nariadiť pojednávanie, na ktorom by došlo k doplneniu, či zopakovaniu dokazovania vykonaného
súdom prvej inštancie.

14. V odvolacom konaní odvolací súd pri skúmaní procesných podmienok (na ktoré súd prihliada
kedykoľvek počas konania), z výpisu z obchodného registra Okresného súdu Prešov zistil, že s
účinnosťou od 01.01.2018 došlo k zániku obchodnej spoločnosti Consumer Finance Holding s.r.o., so
sídlom Kežmarok, Hlavné námestie 12, IČO: 35 923 130 (ďalej v texte aj „právny predchodca“), k
zrušeniu spoločnosti Consumer Finance Holding, a. s., bez likvidácie formou rozdelenia spoločnosti
Consumer Finance Holding, a.s. a jej zlúčenia so spoločnosťami Všeobecná úverová banka, a. s. a VÚB
Leasing, a.s. ako nástupníckymi spoločnosťami. V zmysle Projektu rozdelenia prechádzajú všetky práva
a povinnosti v ňom definované dňom 01.01.2018 na právneho nástupcu Všeobecná úverová banka,
a.s., so sídlom v Bratislave, Mlynské nivy 1, IČO: 31 320 155 bod 3. ( príloha 1 projektu - opis rozdelenia
majetku a záväzkov ), preto odvolací súd v zmysle § 64 CSP rozhodol, že v konaní pokračuje s právnym
nástupcom žalovaného.

15. Z obsahu spisu je nesporné, že medzi právnym predchodcom žalovaného a žalobkyňou bola dňa
02. 11. 2012 uzavretá zmluva o poskytnutí pôžičky, ktorá je zmluvou spotrebiteľskou a podliehajúcou tak
ustanoveniam Obchodného zákonníka, ako aj ustanoveniam Občianskeho zákonníka a zák. č. 129/2010
Z. z.. Nepochybné je aj to, že na základe tejto zmluvy právny predchodca žalovaného poskytol žalobkyni
úver vo výške 2.502,87 EUR a zároveň sa žalobkyňa zaviazala na zaplatenie celkovej čiastky 6.022,80
EUR, ktorú sumu mala uhradiť v 90 mesačných splátkach po 66,92 EUR. Odplata tak predstavovala
vo vzťahu k poskytnutej sume úveru 140 %, ktorú odplatu v takomto rozsahu, na rozdiel od okresného
súdu, odvolací súd považuje za odplatu v rozpore s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka).

16. Dobré mravy možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom
styku (poctivosť, nezneužívanie výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu práva, rešpektovanie rovnosti
účastníkov občianskoprávnych vzťahov). V rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/137/2003 (zo
súdnej praxe č. 62/2004) Najvyšší súd SR uviedol, že za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom v
zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka treba považovať úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný
z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi.
Ústavný súd SR už v náleze z 28. 02. 1995 sp. zn. PL.ÚS 10/95 (Zbierka zákonov SR, čiastka 20,
č. 51/1995), ktorým rozhodol o nesúlade ust. § 13 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 45/1964
Zb. s ust. § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka okrem iného uviedol, že aj keď sú úroky z pôžičky (§



658 ods. 1 Občianskeho zákonníka) predmetom zmluvnej voľnosti medzi účastníkmi, neznamená to, že
možno dohodnúť úroky v akejkoľvek výške, dohoda o úrokoch musí byť v súlade s § 39 Občianskeho
zákonníka, teda nesie sa priečiť dobrým mravom. Závisí preto od rozhodnutia súdu, aby v konkrétnom
prípade ustálil, či výška dohodnutých úrokov je, alebo nie je v súlade s dobrými mravmi. Uvedený nález
je pritom plne aplikovateľný aj v prípade, ak predmetom posudzovania je výška zmluvne dohodnutých
úrokov z pôžičky v spotrebiteľskom spore.

17. Ústavným súdom vyslovený názor korešponduje s tézou (používanou predovšetkým právnou
vedou a teóriou), že zásada zmluvnej voľnosti v súkromnom práve nie je absolútna a nachádza svoje
obmedzenie (z hľadiska obsahovej náplne právnych úkonov) napr. pri aplikácii korektívov rozporu s
dobrými mravmi. Usmerňovanie zásady zmluvnej voľnosti prostredníctvom uvedených korektívov (ako
aj pri zákonnom zákaze) nepochybne prispieva k spoločenskej a právnej akceptácii zásady zmluvnej
spravodlivosti v súkromnom práve.

18. Pokiaľ ide o primeranosť výšky zmluvných úrokov - problematika dobrých mravov (na historickom
národnom, ale aj európskom pozadí) úzko súvisí s doktrínou o neprípustnom, resp. neprimeranom
znevýhodnení založenom právnym úkonom tak typickou práve v prípade tradičnej „úžery“. Táto doktrína
nadobudla v modernom práve váhu a význam a slúži určitým obmedzujúcim spôsobom k naplneniu
zásady zmluvnej spravodlivosti.

19. Občiansky zákonník, Obchodný zákonník a ani iný predpis, účinný ku dňu uzavretia zmluvy,
neobsahoval ustanovenia o tom, do akej konkrétnej výšky možno dojednať zmluvné úroky, prípadne
ďalšie poplatky, predstavujúce celkovú odplatu za poskytnutie finančných prostriedkov. V prípade,
ak sa jedná o poskytnutie finančných prostriedkov spotrebiteľovi, určité hranice vyplývajú z § 53
ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy. Existencia citovaného ustanovenia
však neobmedzuje okresný súd z možnosti posudzovania výšky dojednanej odplaty za poskytnutie
spotrebiteľského úveru aj cez prizmu dobrých mravov. Nemožno totiž opomenúť, že dobré mravy sú
pojmom inherentným s právnym poriadkom, nakoľko samotné dobré mravy len dopĺňajú písané normy
pozitívneho práva o vyvážený a spravodlivý širší rámec založený na analýze oprávnených záujmov.
Stoja na úrovni nepísaného práva, ktorého hlavné zložky predstavujú všeobecné právne zásady a
všeobecne uznávané normy morálky. Systém pozitívneho práva je tak zabezpečený všeobecnou
dimenziou spravodlivosti. V zmysle uvedeného sa aj na výšku odplaty za poskytovanie finančných
prostriedkov je potrebné pozerať nielen z hľadiska platnosti jej dojednania v zmysle účinného zákonného
ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, či nariadenia vlády, ale aj z hľadiska toho, či takto
dojednaná odplata v podobe úrokov z úveru neodporuje všeobecnej predstave primeranosti zachovania
základných zásad, na ktorých je občianske právo postavené, t. j. okrem iného i na zachovaní zásady
ekvity. Pritom platí, že neprimerane vysoký úrok je nepochybne v rozpore s dobrými mravmi. Pri posúdení
primeranosti dojednanej výšky úroku treba predovšetkým porovnať dojednaný úrok s úrokovou mierou
obvyklou z praxe peňažných ústavov v rozhodnom období. Zo znenia citovaného ustanovenia tak možno
vyvodiť, že určujúcim kritériom primeranosti odplaty v rámci spotrebiteľskej zmluvy je obvyklosť tejto
odplaty na finančnom trhu, ktorú obvyklosť je možné posudzovať len s ohľadom bežnú prax inštitúcií
poskytujúcich úverov v porovnateľných výškach a za porovnateľných podmienok. V prejednávanej
veci aj okresný súd konštatoval, že priemerná výška úrokových sadzieb pri úveroch poskytovaných
obchodnými bankami v období mesiaca november 2012 bola určená 13,99 %, a preto sa odvolací súd
nestotožňuje s jeho právnym záverom, že v pomere k dojednanej úrokovej sadzbe, ktorá bola vo výške
32 % nejde o podstatné prevýšenie odplaty obvykle požadované na finančnom trhu za spotrebiteľské
úvery v obdobných prípadoch. V prejednávanej veci došlo k podstatnému prevýšeniu odplaty viac
ako dvojnásobne v porovnaní s priemernou výškou úrokových sadzieb pri úveroch poskytovaných
obchodnými bankami v období mesiaca november 2012. Nemožno pristúpiť na argumentáciu, že
nebanková spoločnosť znáša pri poskytovaní úverov vyššiu mieru rizika, keďže poskytuje úvery a
produkty s nimi spojené aj segmentu obyvateľstva, ktorému by bežné banky úver neposkytli, ak celková
odplata, ktorá mala byť poskytnutá, resp. vrátená za poskytnutý úver predstavuje 140 % poskytnutého
úveru. V tejto súvislosti odvolací súd taktiež poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ zo dňa 14.
06. 2002 vo veci C-618/10, podľa ktorého pri dojednaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade
s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok (odplatu) bez ohľadu na to, že dlžník
uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej a v súlade s dobrými mravmi je preto len také
konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke uspokojí bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza
dlžník s primeranou výškou odplaty za užívanie požičanej sumy a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky



mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom. Celkovými nákladmi spotrebiteľa v zmysle zák. č. 129/2010 Z. z.
sa rozumejú všetky náklady vrátane úrokov, provízií, dane a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí
spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe. Celkové
náklady v prejednávanom prípade predstavujú 3.519,93 EUR, a to vo vzťahu k poskytnutému úveru
vo výške 2.502,87 EUR. Hoci maximálna výška úrokov ako odplaty za užívanie požičanej finančnej
čiastky pri peňažných pôžičkách, ani pri úveroch nebola v čase uzavretia zmluvy žiadnym právnym
predpisom limitovaná a bola ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nemožno ju považovať
za neobmedzenú. Dohoda o výške úrokov totiž musí byť v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, teda
nesmie sa priečiť dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. O
takýto stav ide spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými
ústavmi v čase uzavretia zmluvy, ktorá podstatným spôsobom v prejednávanej veci presiahla mieru
úrokov poskytovaných peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy, odporuje dobrým mravom, a to
napriek tomu, že sa účastníci právneho úkonu na výške úrokov dohodli.

20. Úrok z úveru vo výške odporujúcej dobrým mravom, s ktorým zákon spája absolútnu neplatnosť,
nemožno obhajovať ani princípom zmluvnej slobody. Zmluvná sloboda účastníkov právneho vzťahu nie
je neobmedzená a nesmie vybočiť z určitých, aj právom akceptovateľných hraníc. Jednou z týchto hraníc
je inštitút dobrých mravov (porovnaj napr. 1Mcdo/1/2009, Najvyšší súd ČR sp. zn. 21Cdo/1484/2004).
Za správne nemožno považovať porovnávanie ceny úveru s inými nebankovými spoločnosťami, hoci
sú tiež súčasťou finančného trhu, ktoré ich často stanovujú v spoločensky nežiadúcom rozsahu. Na
podporu vyššie uvedených záverov odvolací súd dopĺňa, že aj v zmysle § 1 Nariadenia vlády SR č.
87/1995 Z. z. sa odplata pri poskytovaní peňažných prostriedkov spotrebiteľovi vyjadruje v percentách
zo sumy zmluvne dohodnutých peňažných prostriedkov za rok a tvoria ju tak úrok, ako aj poplatky, či
akékoľvek iné odplatné plnenia, alebo iné náklady, ktoré sú dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy
a ktoré sú spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov, alebo vyžadované pri poskytnutí peňažných
prostriedkov. Odplata pri úveroch a pôžičkách poskytnutých spotrebiteľovi nesmie prevyšovať najvyššiu
prípustnú výšku odplaty určenú Nariadením vlády č. 87/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov s
tým, že najvyššia prípustná výška odplaty pri poskytovaní peňažných prostriedkov spotrebiteľovi je
stanovená ako dvojnásobok naposledy zverejnenej priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov
bánk a pobočiek zahraničných bánk pre jednotlivé typy novoposkytnutých spotrebiteľských úverov. V
prejednávanej veci však medzi účastníkmi zmluvy bola dohodnutá výška odplaty viac ako dvojnásobok
naposledy zverejnenej priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov, a to 2,2-násobok naposledy
zverejnenej priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov bánk a pobočiek zahraničných bánk pre
jednotlivé typy novoposkytnutých spotrebiteľských úverov (13,99 %), teda v prejednávanom prípade
došlo k prekročeniu najvyššej prípustnej výšky odplaty aj v zmysle vyššie uvedeného nariadenia. Nie je
možné sa stotožniť s právnym záverom žalovaného, že v rozpore s dobrými mravmi je len odplata za
poskytnutie peňažných prostriedkov, ktorá prevyšuje 60 % ročne a viac. Zo záverov rozsudku Súdneho
dvora C-453/10 vo veci D. H. a R. H. proti SOS Financ spol. s r. o., vyplýva, že nič nebráni tomu, aby súdy
už podľa platnej právnej úpravy vyhoveli žalobe a spotrebiteľské zmluvy ako celok vyhlásili za neplatné
pre ich nemorálnosť a rozpor s dobrými mravmi a so zákonom. Naviac nemožno opomenúť ani to, že
v zmluve o poskytnutí pôžičky sa uvádza RPMN vo výške 32 %, avšak s tým, že jej výška môže byť
upravená vzhľadom k termínu poskytnutia pôžičky, ktorá skutočnosť sama o sebe spochybňuje jej výšku.

21. Zákonodarca mal záujem limitovať konkrétnejšie výšku odplaty pri poskytovaní peňažných
prostriedkov spotrebiteľovi a novelizoval nariadením č. 141/2014 Z. z. Nariadenie vlády SR č. 87/1995
Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktorá novela nadobudla
účinnosť k 01. 06. 2014 a stanovil najvyššiu možnú prípustnú výšku odplaty pri poskytovaní peňažných
prostriedkov spotrebiteľovi tak, že odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie
prevýšiť dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom
úvere, alebo pôžičke ročne, pričom na účely tohto nariadenia sa obdobným úverom, alebo pôžičkou
rozumie obdobný produkt, ktorý je svojou povahou najbližší forme poskytnutia peňažných prostriedkov
spotrebiteľovi podľa predchádzajúcej vety. Týmto spôsobom bol legitímne stanovený limit odplaty, ktorý
je z hľadiska požiadaviek na ochranu spotrebiteľa, z hľadiska dobrých mravov a spoločenského záujmu,
z pohľadu zákona prípustný.

22. V prejednávanom prípade odvolací súd dospel k presvedčeniu, že celková odplata dojednaná v
zmluve v rozsahu 140 %, resp. určenie ročnej úrokovej sadzby vo výške 32 % ( viac ako dvojnásobok
úrokov vyžadovaných v obdobnom čase bankami pri podobných spotrebiteľských úveroch), bola



dohodnutá vo výške, ktorá odporovala dobrým mravom, je v tejto časti o odplate absolútne neplatná
v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Neplatnosť dohody o odplate veriteľa spôsobuje, že žalovaný
nemá nárok na plnenie, ktoré prevyšuje požičanú istinu.

23. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať.

24. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech
získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

25. V konaní nebolo sporné, že žalobkyni bol poskytnutý úver vo výške 2.502,87 EUR s tým, že ku
dňu podania žaloby uhradila právnemu predchodcovi žalovaného z titulu uzatvorenej zmluvy celkovo
sumu vo výške 3.404,02 EUR. Keďže odvolací súd ustálil, že dohoda o odplate v zmysle zmluvy
o pôžičke bola dojednaná neplatne, žalobkyňa plnila nad sumu 2.502,87 EUR žalovanému, resp.
právnemu predchodcovi žalovaného bez právneho dôvodu, keď žalovaný prijatím sumy 955,69 EUR
sa týmto spôsobom bezdôvodne obohatil a ktorá suma predstavuje rozdiel celkovej sumy úhrad
žalobkyne vo výške 3.458,56 EUR a poskytnutého plnenia žalovaného vo výške 2.502,87 EUR.
Záväzkovo-právny vzťah z bezdôvodného obohatenia teda vznikol za splnenia všetkých zákonom
vyžadovaných predpokladov, ktorými sú jednak a/ získanie bezdôvodného obohatenia na strane
žalovaného (obohateného o sumu 955,69 EUR s príslušenstvom ako suma, ktorá bola poskytnutá
žalovanému zo strany žalobkyne bez právneho dôvodu, keď dohodu o odplate v zmysle zmluvy o
pôžičke dohodnutej vo výške 3.519,93 EUR je nutné vzhľadom na vyššie uvedené dôvody považovať
za absolútne neplatný právny úkon), b/ protiprávnosť získania uvedeného bezdôvodného obohatenia,
ak odvolací súd konštatuje, že odplata za poskytnutý úver je uzavretá v rozpore s dobrými mravmi a c/
príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním tohto plnenia a majetkovou ujmou na strane žalobkyne
ako spotrebiteľa, ktorá plnila bez právneho dôvodu, ak, ako je uvedené vyššie, už opakovane odvolací
súd zdôrazňuje, že odplata poskytnutá žalovanému v prípade zmluvy o poskytnutí pôžičky je absolútne
neplatným právnym úkonom pre rozpor s dobrými mravmi, na základe čoho došlo na strane žalovaného
k prijatiu plnenia bez právneho dôvodu.

26. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti preto odvolací súd pristúpil k zmene rozhodnutia
okresného súdu a žalovaného zaviazal na zaplatenie bezdôvodného obohatenia v súlade s uplatnenou
žalobou, tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. Súčasne odvolací súd zaviazal žalovaného
aj na zaplatenie úroku z omeškania, nakoľko žalovaný sa dostal do omeškania počnúc dňom 26. 08.
2016, kedy žalovaný vyhotovil odpoveď na predsporovú výzvu ( č.l. 7 spisu ) t. j. najneskôr v tento deň
už žalovaný mal vedomosť, že na jeho strane došlo k bezdôvodnému obohateniu, na vrátenie ktorého
bol žalobkyňou vyzvaný a mal možnosť ho zaplatiť na účet žalobkyne (v zmysle ust. § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.).

27. Na námietku premlčania vznesenú žalovaným v rámci ním podaného vyjadrenia k vyjadreniu
žalobkyne, nemohol odvolací súd ako na hmotnoprávnu námietku vznesenú po tom, ako bolo
dokazovanie pred súdom prvej inštancie vyhlásené za skončené uznesením zo dňa 03.07.2017 ( č.l. 98
spisu ), prihliadať s poukazom na ustanovenie § 154 CSP. Prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie, možno v odvolacom konaní v
zmysle § 366 CSP uplatniť len v odvolaní, najneskôr v lehote na vyjadrenie k odvolaniu, nie vo vyjadrení
k vyjadreniu. Naviac hmotnoprávna námietka sa netýkala procesných podmienok, vylúčenia sudcu a
nesprávneho obsadenia súdu, a ani ňou nebolo poukázané na to, že v konaní došlo k vade, ktorá
by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vznesenie námietky premlčania nie je ani
námietkou, ktorú by žalovaný nemohol uplatniť pred súdom prvej inštancie bez svojej viny.

28. Keďže odvolací súd zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalobe, ktorú okresný súd zamietol,
v celom rozsahu vyhovel, odvolací súd zmenil i jeho rozhodnutie o náhrade trov konania v zmysle §
396 ods. 2 CSP. Pred súdom prvej inštancie bola v dôsledku zmeny jeho rozhodnutia odvolacím súdom,
v celom rozsahu úspešná žalobkyňa, ktorá má v zmysle § 255 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov
konania pred súdom prvej inštancie v celom rozsahu voči žalovanému. O náhrade trov odvolacieho
konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, teda podľa
pomeru úspechu v odvolacom konaní. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešná,



a preto jej aj v rámci odvolacieho konania vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči
žalovanému v celom rozsahu. O výške týchto trov v konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj pred
súdom odvolacím, rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto
rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( § 262 CSP ).

29. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).



V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).