Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9CoCsp/22/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1619201515 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1619201515.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej, v právnej veci žalobcu: Intrum Slovakia, s.r.o., so sídlom Mýtna 48, Bratislava, IČO: 35 831 154, zastúpenému: JUDr. Ján Šoltés, Mýtna 48, Bratislava, proti žalovanému: Y. P., nar. XX.X.XXXX, L. F. XXX, Y. Z., o zaplatenie 65,71 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky č. k. 32Csp/78/2019-69 zo dňa 25. mája 2020, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti p o t v r d z u j e. Žalovaný nemá voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom pripustil, aby z konania vystúpil pôvodný žalobca: Všeobecná úverová banka, a.s., IČO: 31 320 155, Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava, a aby na jeho miesto vstúpil nový žalobca: Intrum Slovakia s.r.o., IČO: 35 831 154, Mýtna 48, 811 07 Bratislava. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 28,28 € s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne od 2.12.2016 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Konanie v časti o zaplatenie sumy 11,88 € s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne od 2.12.2016 do zaplatenia zastavil. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalovanému nepriznal náhradu trov konania. 1.1. O pripustení vstupu žalobcu namiesto pôvodného žalobcu: Všeobecná úverová banka, a.s., so sídlom Mlynské nivy 1, Bratislava, IČO: 31 320 155, rozhodol súd prvej inštancie podľa § 80 ods. 1 a 2 C.s.p. na základe návrhu pôvodného žalobcu doručeného dňa 8.1.2020 odôvodneného tým, že na základe Rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok, ktorá bola uzatvorená medzi spoločnosťami Consumer Finance Holding, a.s., Všeobecná úverová banka, a.s. a spoločnosťou Intrum Slovakia, s.r.o., a žiadosti o postúpenie a prevod zo dňa 6.12.2019 bola pohľadávka pôvodného žalobcu ako postupcu voči žalovanému ako dlžníkovi, ktorej zaplatenie je predmetom tohto sporového konania postúpená spoločnosti Intrum Slovakia, s.r.o. ako postupníkovi. K návrhu pôvodný žalobca priložil žiadosť o postúpenie a prevod, ako aj súhlas nového žalobcu s jeho vstupom do súdneho konania. Súdu bol súčasne z jeho činnosti známy obsah Rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 30.11.2017. 1.2. Čiastočné zastavenie konania odôvodnil tým, že podaním doručeným súdu dňa 27.11.2019 zobral pôvodný žalobca žalobu späť v časti o zaplatenie sumy 11,88 € titulom nákladov spojených s vymáhaním pohľadávky. Súd o tomto procesnom návrhu pôvodného žalobcu rozhodol vzhľadom na jeho doručenie pred prvým pojednávaním bez zisťovania stanoviska žalovaného tak, že v tejto časti konanie zastavil. 1.3. Vo veci samej súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil § 1 ods. 2, § 2 písm. a/, b/ a d/, § 9 ods. 1 písm. i/, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ako „zákon o spotrebiteľských úveroch“) a § 37 ods. 1, § 39, § 41, § 52 ods. 1, 2, 3 a 4, § 517 ods. 2, § 657 a § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie ustálil skutkový stav tak, že dňa 31.3.2016 uzavrel žalovaný s veriteľom zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorou sa veriteľ zaviazal žalovanému poskytnúť pôžičku vo výške 155,- € na kúpu mobilného telefónu Z. C. dual SIM za kúpnu cenu 155,- € a žalovaný mal pôžičku veriteľovi vrátiť v desiatich splátkach po 18,36 €, teda mal celkovo zaplatiť sumu 183,60 €. Fixná ročná úroková sadzba bola dohodnutá vo výške 37,43 %, RPMN 37,43 %, priemerná RPMN 21,61 %, odplata 37,43 %. Celkové náklady spotrebiteľa boli v zmluve uvedené vo výške 28,60 €, termín konečnej splatnosti 20.2.2017. Splátky boli splatné vždy 20. dňa v príslušnom kalendárnom mesiaci. Žalovaný uhradil za celú dobu od uzatvorenia zmluvy sumu vo výške 126,72 €, ako to vyplýva z prehľadu splátok a úhrad. Listom zo dňa 28.9.2016 vyzval veriteľ žalovaného na úhradu omeškaných splátok a upozornil ho, že inak bude mať právo úver zosplatniť. Listom zo dňa 26.11.2016, ktorého doručenie žalovaný nepoprel, oznámil veriteľ žalovanému, že úver zosplatnil a vyzval ho na úhradu zvyšku dlhu vo výške 143,91 €. Dňa 30.11.2017 uzavreli právny nástupca veriteľa ako postupca a žalobca ako postupník zmluvu o postúpení pohľadávok, podľa ktorej postupca postúpil žalovanú pohľadávku na žalobcu. 1.4. V prvom rade sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, pričom dospel k záveru, že žalobca je v konaní aktívne vecne legitimovaný, lebo naňho bola platne postúpená pohľadávka zo zmluvy uzavretej so žalovaným. Súd ďalej po vykonanom dokazovaní zistil, že strany platne uzavreli zmluvu, ktorej predmetom bolo odplatné poskytnutie pôžičky zo strany právneho predchodcu žalobcu žalovanému, a že žalovaný sa v zmluve zaviazal za poskytnutú pôžičku zaplatiť úroky s tým, že ročná úroková sadzba bola dohodnutá vo výške 37,43 %. Predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou a na žalovaného je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri jej uzavieraní nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, teda na právny vzťah založený Zmluvou je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka). Podľa názoru súdu uvedený záver vyplýva zo skutočnosti, že tzv. spotrebiteľské zmluvy nepredstavujú osobitný zmluvný typ aplikovateľný len na občianskoprávne vzťahy, naopak, príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka je potrebné aplikovať na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ bez ohľadu na to, či ide o občianskoprávny alebo obchodnoprávny vzťah (vyplýva to najmä z toho, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách sú systematicky zaradené vo všeobecnej časti Občianskeho zákonníka, a teda nepredstavujú osobitný zmluvný typ zo záväzkovej časti). Uzavretú Zmluvu súd zároveň podriadil aj pod právny režim zákona o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom ku dňu uzavretia spornej zmluvy, keďže spotrebiteľským úverom sa na účely tohto zákona rozumie aj dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky. Pokiaľ išlo o spornú zmluvu, žalovaný mal s poukazom na § 2 písm. a/ citovaného zákona postavenie spotrebiteľa, keďže v konaní nebolo žalobcom tvrdené, a teda ani preukazované, že by žalovaný konal v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania a právny predchodca žalobcu má s poukazom na § 2 písm. b/ citovaného zákona postavenie veriteľa, keďže do právneho vzťahu so žalovaným vstupoval ako právnická osoba poskytujúca spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti. 1.5. Podľa názoru súdu prvej inštancie bola síce zmluva medzi veriteľom a žalovaným uzavretá platne, avšak dojednaná výška úroku 37,43 % ročne odporuje dobrým mravom, a to napriek tomu, že pohľadávka na splatenie poskytnutej pôžičky nie je zabezpečená žiadnym zabezpečovacím prostriedkom, a že je poskytnutá v relatívne nízkej sume, takže aj každý úrok sa prejaví relatívne vyššou percentuálnou sadzbou (porovnaj napríklad uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Obdo 5/2009). Podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR (napríklad sp. zn. 5Cdo 26/2011) totiž pri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke „uspokojí“ bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty (odmeny) za užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni „zhodnotiť“ obvyklým spôsobom. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Úroková sadzba 37,43 % predstavuje viac ako tretinové zhodnotenie prostriedkov na ročnej báze a je podľa názoru súdu neprijateľná. Takto vysoká úroková sadzba nie je odôvodnená ani žiadnymi osobitnými dôvodmi kreditného rizika dlžníka, ani hospodárskou alebo inou situáciou v slovenskej ekonomike. Vzhľadom na to prvoinštančný súd dospel k záveru, že dohoda o takejto úrokovej sadzbe je právnym úkonom, ktorý sa prieči dobrým mravom, v dôsledku čoho je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatná. Dôsledkom neplatnosti dojednania o úrokovej sadzbe bola podľa súdu prvej inštancie úplná absencia akejkoľvek úrokovej sadzby v Zmluve. Podľa ustanovenia § 11 ods. 1 v spojení s § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch sa spotrebiteľský úver pre absenciu úrokovej sadzby považuje za bezúročný a bez poplatkov. Vzhľadom na záver súdu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti pôžičky poskytnutej veriteľom žalovanému, nemôže žalobca požadovať úrok z poskytnutého spotrebiteľského úveru, ani žiaden z poplatkov. Žalobca tak mal nárok len na zaplatenie istiny (reálne poskytnutej pôžičky) v sume 155,- €. Z tejto sumy žalovaný uhradil, ako vyplýva z Prehľadu splátok a úhrad, sumu 126,72 €. Súd preto žalovaného zaviazal na úhradu rozdielu vo výške 28,28 € a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. 1.6. O úrokoch z omeškania súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na to, že žalovaný sa dostal do omeškania so splácaním dlhu podľa uzavretej zmluvy, žalobcovi preto vzniklo právo požadovať úroky z omeškania, a to vo výške 5 % ročne. Úroky z omeškania priznal súd žalobcovi tak, ako si ich uplatnil, t.j. od 2.12.2016 do zaplatenia, keďže žalobca preukázal, že úver predčasne zosplatnil dňa 26.11.2016. Žalovaný tak dňom 2.12.2016, od ktorého dňa žiadal žalobca úroky z omeškania, bezpochyby v omeškaní bol. 1.7. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 C.s.p.. Súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania kombinoval kritériá uvedené v ust. § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 C.s.p.. Žalobca procesne zavinil zastavenie konania v rozsahu o zaplatenie 11,88 € (18,08 %), keďže zobral žalobu späť bez uvedenia dôvodu, v tejto časti by teda náhrada trov konania náležala žalovanému. Inak bol žalobca so svojou žalobou úspešný v rozsahu 43,04 % oproti úspechu žalovaného v rozsahu 38,88 %. Náhrada trov by tak mala patriť žalovanému (38,88 + 18,08 = 56,96 %), ktorému však žiadne trovy zo spisu nevyplývajú, súd preto náhradu trov konania nepriznal ani jednej zo strán. 2. Proti tomuto rozsudku, v rozsahu výroku, ktorým bola žaloba čiastočne zamietnutá, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že zaviaže žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 25,55 € a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 25,55 € od 2.12.2016 do zaplatenia. Prvoinštančnému súdu vytkol, že nesprávne právne posúdil, že dojednaná odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru vo forme zmluvne dojednaného úroku je neprimeraná. Uviedol, že odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru nachádza svoje vyjadrenie v RPMN vo výške 37,43 % zhodne s dojednanou úrokovou sadzbou, nakoľko jedinou odplatou poskytnutého úveru je len zmluvný úrok. Výška priemernej hodnoty RPMN pre úvery so splatnosťou od 1 do 5 rokov zverejnená naposledy v čase uzavretia úverovej zmluvy MFSR v súlade s § 21 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch v Súhrnných informáciách o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk za 4. štvrťrok 2015 so stavom ku dňu 31.12.2015 predstavovala 18,77 %. Najvyššia prípustná výška odplaty podľa zákona predstavovala 37,54%, t.j. dvojnásobok priemernej RPMN 18,77 % tak, ako je uvedená v úverovej zmluve. Súdna prax zaujala názor, že postup súdu podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka má miesto len vo výnimočných situáciách, napr. v prípade šikanózneho výkonu práva účastníkom zmluvného vzťahu. Korektív dobrých mravov nesmie byť na ujmu princípu právnej istoty a nesmie neprimerane oslabovať subjektívne práva účastníkov vyplývajúce z právnych noriem. Nie výška úrokovej sadzby, ale celková výška odplaty vyjadrená prostredníctvom RPMN je rozhodujúcim faktorom pre ustálenie celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom. Veličina vyjadrená prostredníctvom RPMN predstavuje celkovú odplatu spojenú s úverom, t.j. navýšenie úveru, ktoré je povinný dlžník veriteľovi zaplatiť a tento faktor je rozhodujúci pre ustálenie primeranosti odplaty. Výška dojednanej odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru v úverovej zmluve 37,43 % neprevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch podľa ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka platného a účinného v čase uzavretia úverovej zmluvy a je v súlade so zákonom stanovenou maximálnou výškou odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi podľa § 1a ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 platného a účinného od 1.9.2014. Dojednaná odplata v úverovej zmluve vo výške 37,43 % nepresahuje dvojnásobok priemernej výšky RPMN zverejnenej MFSR v Súhrnných informáciách o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk za 4.štvrťrok 2015 so stavom ku dňu 31.12.2015 vo výške 18,77 % pre obdobné úvery. Dojednaná odplata je primeraná, v súlade so zákonom (§ 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka platného a účinného v čase uzavretia úverovej zmluvy) a dobrými mravmi. 3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril. 4. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C.s.p. preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. t.j v napadnutej zamietajúcej časti bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti je potrebné potvrdiť podľa § 387 ods. 1 C.s.p.. 5. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“) spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. 5.1. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. 5.2. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. 5.3. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. 5.4. Podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať. Odplatu, podrobnosti o stanovení odplaty, kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací predpis. 6. Z obsahu spisu a vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie bolo preukázané, že právny predchodca žalobcu spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s., so sídlom Hlavné námestie 12, Kežmarok, IČO: 35 923 130 ako dodávateľ a žalovaný v postavení spotrebiteľa uzatvorili dňa 31.3.2016 zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej sa veriteľ zaviazal poskytnúť žalovanému úver vo výške 155,- € a žalovaný ako dlžník sa zaviazal predmetný úver splatiť v 10 mesačných splátkach vo výške 18,36 €, a to vrátane úroku vo výške 37,43 % ročne. Spolu mal žalovaný na splátkach istiny a úrokov zaplatiť sumu 183,60 €. Žalovaný svoj záväzok nesplnil a poskytnutý úver riadne a včas nesplatil, veriteľovi uhradil splátky iba v súhrnnej výške 126,72 €. 7. Zmluvný úrok vo výške 37,43 % ročne, ktorý sa v zmluve zaviazal platiť dlžník (spotrebiteľ), predstavuje odmenu veriteľa (dodávateľa) za poskytnutie úveru, ide o cenu peňažných prostriedkov, ktorú sa zaväzuje zaplatiť dlžník za to, že mu veriteľ tieto prostriedky poskytol. Nakoľko hlavným predmetom zmluvy o spotrebiteľskom úvere je prirodzene poskytnutie úveru a zmluvná výška úroku predstavuje cenu tohto hlavného predmetu plnenia, na túto zmluvnú podmienku nemožno hľadieť ako na neprijateľnú v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 8. Úrok, ako aj ďalšie plnenia zaplatené spotrebiteľom veriteľovi na základe spotrebiteľskej úverovej zmluvy je zákonne limitovaný ustanovením § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého nesmie odplata (ktorou úrok v tomto prípade je) prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať. Odplatu, podrobnosti o stanovení odplaty, kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací predpis. Okrem toho pre každé zmluvné ustanovenie, a to nielen v prípade spotrebiteľských zmlúv, platí, že musí byť v súlade s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka), v opačnom prípade je takéto ustanovenie neplatné. 9. Pojem dobré mravy nie je v zákone definovaný. Ústavný súd Slovenskej republiky judikoval, že dobrými mravmi je potrebné rozumieť pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku (uznesenie Ústavného súdu SR z 24.2.2011, č. k. IV. ÚS 55/2011-19). Z ustálenej judikatúry tiež vyplýva, že zmluvné ustanovenie o výške úrokov pri peňažnej pôžičke (úvere) je potrebné podrobiť testu jeho súladu s dobrými mravmi. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z 26.4.2012, sp. zn. 5 Cdo 26/2011 uviedol, že pri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke „uspokojí“ bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty (odmeny) za užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni „zhodnotiť“ obvyklým spôsobom. Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu o peňažnej pôžičke a dohodu o úrokoch z tejto pôžičky často práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká výška úrokov dojednaná podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. 9.1. Za platne dojednané možno v zmysle vyššie uvedeného považovať iba také zmluvné ustanovenie o výške úrokov, ktoré túto výšku stanovuje v súlade s dobrými mravmi. Právny predchodca žalobcu ako veriteľ poskytol žalovanému ako dlžníkovi úver s dobou splatnosti 10 mesiacov so zmluvným úrokom vo výške 37,43 % ročne. Podľa Národnej banky Slovenska v čase uzavretia zmluvy (mesiac marec 2016) bola priemerná výška úrokov pri spotrebiteľských a tzv. ostatných úveroch poskytovaných bankami domácnostiam s dobou splatnosti do 1 roka vo výške 6,08 % ročne. Zmluvou o úvere stanovená úroková sadzba prevyšuje túto priemernú úrokovú sadzu viac než 6-násobne. Žalobca stanovil v zmluve úrokovú sadzbu v takejto výške zjavne s vedomím, že istina úveru je pomerne nízka (155,- €) a lehota jeho splatnosti pomerne krátka (10 mesiacov), preto preplatenie úveru „iba“ o čiastku 28,60 € (celkovo mal žalovaný zaplatiť splátky v sume 183,60 €) spotrebiteľa neodradí od uzavretia takto značne nevýhodnej zmluvy s odplatou dosahujúcou takmer až najvyššiu prípustnú výšku odplaty podľa § 1a nariadenia č. 87/1995 Z. z. Pôvodný veriteľ kalkuloval s nízkym finančným povedomím spotrebiteľov, čo je nedobromyseľné konanie v rozpore s dobrými mravmi, ktoré nemôže požívať právnu ochranu. Nemožno tiež opomenúť, že spotrebiteľ, ktorý žiada o spotrebiteľský úver i v takejto nízkej sume, tak robí z dôvodu nepriaznivej finančnej situácie. Možno teda uzavrieť, že úroky boli v zmluve dojednané v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko ich výška podstatne prevyšuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, pričom je odôvodnené predpokladať, že pokiaľ by žalovaný ako spotrebiteľ konal náležite informovane a v nie nepriaznivej finančnej situácií, nezaviazal by sa platiť takto neprimerane vysoký úrok z požičaných peňazí. 9.2. Žalobca v odvolaní poukázal na skutočnosť, že celková odplata spotrebiteľa za spotrebiteľský úver je rovná výške úrokovej sadzby, teda dosahuje 37,43 %, preto nepresahuje najvyššiu prípustnú výšku odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru za 4. štvrťrok 2015 platnú pre zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorené od 16. februára 2016 do 15. mája 2016, ktorá v prípade zmlúv so splatnosťou od 6 do 12 mesiacov bola 37,54 %. K odvolacej námietke žalobcu odvolací súd uvádza, že nemožno zohľadňovať len výšku úrokov, ale iba celkovú výšku odplaty za poskytnutie peňažných prostriedkov podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka odvolací súd uvádza, že predmetné ustanovenie nevylučuje posúdenie súladu výšky úrokovej sadzby (a prípadne ďalších zložiek odplaty) s dobrými mravmi, ale predstavuje osobitný regulačných mechanizmus, ktorý sa v žiadnom prípade nevylučuje s uplatnením korektívu dobrých mravov. Inými slovami aj zmluva uzavretá s odplatou neprekračujúcou limit vyplývajúci z § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka môže byť v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko skúmanie rozporu s dobrými mravmi nie je obmedzené iba na matematické porovnanie odplaty s určitou zákonnou maximálnou hranicou, ale zohľadňuje aj individuálne okolnosti uzavretia posudzovanej zmluvy, postavenie a pomery zmluvných strán a prípadne ďalšie okolnosti. V podrobnostiach odvolací súd poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co 404/2017 zo dňa 31. mája 2018. Súčasne je v tomto prípade potrebné poukázať na dôvodovú správu k nariadeniu vlády SR č. 141/2014 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie vlády Slovenskej republiky č. XX/XXXX Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov. Touto novelou sa vykonáva § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka ustanovením najvyššej prípustnej výšky odplaty, ktorú možno od spotrebiteľa požadovať pri poskytnutí peňažných prostriedkov, pričom i Vláda SR predpokladala že samotné stanovenie tejto najvyššej prípustnej odplaty nevylučuje uplatnenie korektívu dobrých mravov. Podľa textu dôvodov správy: „V súvislosti s RPMN je potrebné ešte uviesť, že v niektorých súdnych rozhodnutiach už odplata požadovaná na úrovni 23 % a viac je posudzovaná ako v rozpore s dobrými mravmi a teda v kontexte s vyššie načrtnutou tabuľkou RPMN celkové náklady by pri verifikácii dobrých mravov nemali prekročiť 30 - 35 %, pričom plnenie dosahujúce 40 - 50 % by bolo možné označiť pri splnení ďalších znakov za úžerné. V uvedenom kontexte bude vždy aplikovateľná aj skutková podstata úžery pri zachovaní správneho právneho posúdenia hrubého nepomeru protiplnenia a jej ostatných znakov - v danom kontexte bude, aby súdy pri zachovaní vzťahu subsidiarity § 39 Občianskeho zákonníka správne vyhodnotili aj aplikačný rozmer § 39a Občianskeho zákonníka, ktorý predstavuje iba jeden z dôvodov neplatnosti právneho úkonu. Uvedeným dlhodobo judikovaným pravidlám sa musí regulatívnym spôsobom prispôsobiť aj trh požičiavania peňažných prostriedkov spotrebiteľom, keďže výhodnosť tohto prispôsobenia je práve v dosiahnutí právnej istoty v otázke platného dojednania spotrebiteľskej zmluvy.“ Z vyššie uvedeného vyplýva, že odvolací súd sa nestotožňuje so závermi uvedenými v rozhodnutiach Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co 276/2018 zo dňa 27. novembra 2019 a Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co 16/2019 zo dňa 4. júna 2019, ktoré k svojmu odvolaniu priložil žalobca. Nakoľko teda záver súdu prvej inštancie o neplatnosti zmluvného dojednania o výške úrokov pre rozpor s dobrými mravmi bol správny, žalobcovi ako právnemu nástupcovi pôvodného veriteľa patrí iba právo na vrátenie istiny spotrebiteľského úveru. Nakoľko žalobca sám tvrdil, že žalovaný uhradil na splátkach sumu spolu 126,72 €, súd prvej inštancie správne žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 28,28 €, ktorá predstavuje doposiaľ žalovaným nezaplatenú časť istiny (istina bola celkovo vo výške 155,- €). 10. Okrajom je potrebné zdôrazniť, že zmluvné ustanovenie o úroku vo výške 37,43 % ročne je neplatné v celom rozsahu. Súd nemá oprávnenie moderovať úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru na takú mieru, aby bola v súlade so zákonom (v tomto prípade dobrými mravmi). Je zodpovednosťou žalobcu ako dodávateľa, aby dojednal takú úrokovú sadzbu, ktorá je v súlade so zákonom. Protizákonný postup žalobcu pri stanovení úrokovej sadzby v rozpore s dobrými mravmi nemôže požívať ochranu, a to ani čiastočne. 11. Odvolací súd na záver podotýka, že sa nestotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie, že zmluva o spotrebiteľskom úvere, v ktorej je neplatné ustanovenie upravujúce úrokovú sadzbu, sa považuje za bezúročnú a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b/ zákona o spotrebiteľských úveroch. Neplatnosť určitého ustanovenia zmluvy nie je totožná s opomenutím jeho zahrnutia do zmluvy. Avšak vzhľadom na skutočnosť, že jedinou formou odplaty za posudzovaný spotrebiteľský úver boli zmluvné úroky, nemal tento nesprávny názor súdu prvej inštancie za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku. Úroky zo spotrebiteľského úveru (a ani žiadna iná forma odplaty, keďže nebola dojednaná) veriteľovi v tomto prípade i podľa právneho názoru odvolacieho súdu v celom rozsahu nepatria. 12. Na základe uvedených skutočností a citovaných právnych predpisov odvolací súd dospel k záveru, že výrok napadnutého rozsudku ktorým bola žaloba čiastočne zamietnutá, je vecne správny, preto v tejto časti napadnutý rozsudok potvrdil (§ 387 ods. 1 C.s.p.). 13. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný, preto by mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Žalovanému však podľa obsahu spisu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd preto rozhodol tak, že žalovaný nemá voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Nebude potom ani potrebné, aby o výške náhrady trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodoval súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).