Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 16Co/33/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6710206412 Dátum vydania rozhodnutia: 01. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6710206412.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a členov senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci žalobcu Y. Y., narodeného XX. XX. XXXX, trvale bytom XXX XX Z., V. P. O. XX, prechodne bytom XXX XX Z., X. rad XXXX/XX, štátneho občana SR, proti žalovanej G. P., narodenej XX. XX. XXXX, trvale bytom XXX XX Z., V. P. O. XX, štátnej občianky SR zastúpenej Miroslavom Červenkom, advokátom, KOMERCIA - Združenie advokátov, 962 12 Detva, M. R. Štefánika 72, v konaní o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 16C/72/2010-181 zo dňa 17. októbra 2011, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . Žalobca je povinný zaplatiť žalovanej náhradu trov odvolacieho konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia v sume 76,03 € k rukám jej právneho zástupcu Miroslava Červenku, KOMERCIA - Združenie advokátov, 962 12 Detva, M. R. Štefánika 72, do troch dní. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť uhradiť žalovanej trovy (prvostupňového) konania vo výške 497,85 € do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom bytu zapísaného na LV č. XXXX, k. ú. Z., obec Z., okres Z., a to bytu č. XXX na X. poschodí obytného domu súpisné číslo XXXX vo vchode č.XX na ulici V. P. O. , ako aj spoluvlastníckeho podielu na spoločných zariadeniach domu a príslušenstve a pozemku tak, ako je to konkretizované v napadnutom rozsudku. Súd mal za to, že žalobca sa domáhal určenia vlastníckeho práva, a to titulom odstúpenia od darovacej zmluvy, ktorou žalobca dňa 31. 01. 2005 daroval predmetné nehnuteľnosti žalovanej, a zároveň titulom povinnosti vrátenia daru, keďže sa obdarovaná voči darcovi správala tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. Právne veci okresný súd posúdil podľa ust. §§ 80 písm. c), ako aj § 48 ods. 1, 2 a 630 OZ. Súd odstúpenie od zmluvy zo dňa 27. 04. 2010 žalobcom považoval za neplatný právny úkon, keď podľa jeho právneho názoru v zmysle ust. § 48 Občianskeho zákonníka môže dôjsť k odstúpeniu od zmluvy len výnimočne jednostranným právnym úkonom, a to vtedy , ak je to v tomto, alebo inom zákone ustanovené, alebo v inom zákone, alebo je to účastníkmi zmluvy dohodnuté a povaha zmluvy to pripúšťa. Občiansky zákonník takúto možnosť pri darovacej zmluve nepripúšťa a z obsahu darovacej zmluvy nevyplýva, že by si účastníci konania v zmluve dohodli možnosť odstúpenia od darovacej zmluvy. Okresný súd pri rozhodovaní vychádzal aj z tej skutočnosti, že žalobca nepreukázal v konaní, žeby zo strany žalovanej došlo k takému konaniu, ktorým by hrubo porušovala dobré mravy voči žalobcovi alebo členom jeho rodiny a v konaní nebolo hodnoverným spôsobom preukázané tvrdenie žalobcu, žeby ho žalovaná psychicky týrala, fyzicky napádala. Predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu nie je akékoľvek nevhodné správanie obdarovaného, alebo len jeho samotná nevďačnosť, ale také správanie, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Ide buď o porušenie značnej intenzity, alebo sústavné, alebo aj neposkytnutie potrebnej pomoci darcovi, ktorá vyplýva z právnych noriem, alebo zo zmluvného vzťahu. Nepostačuje iba subjektívny pocit a úsudok darcu. V konaní bolo výpoveďami samotných účastníkov konania preukázané, že medzi nimi existovali hádky, ktoré vyplývali z nedostatku finančných prostriedkov na chod domácnosti, ktoré postupne vyústili k tomu, že došlo k rozpadu vzťahu medzi účastníkmi konania. Tieto skutočnosti podľa názoru súdu nie sú skutočnosťami, ktoré by odôvodňovali vrátenie daru od žalovanej, a preto súd žalobu žalobcu v plnom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol prvostupňový súd podľa zásady úspechu ( § 142 ods. 1 O. s. p.), a keďže žalovaná mala vo veci plný úspech a v konaní jej vznikli trovy právneho zastúpenia, okresný súd uložil žalobcovi povinnosť uhradiť žalovanej trovy konania tak, ako je to uvedené vo výroku napadnutého rozsudku. Proti rozsudku okresného súdu podal prostredníctvom svojho vtedajšieho právneho zástupcu ( AL Legal, s. r. o., 831 03 Bratislava, Hlučínska 1), ktorému v odvolacom konaní plnú moc vypovedal, odvolanie žalobca. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav ( § 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p.), súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.). Uviedol, že následne po darovaní, čo žalobca so žalovanou žili v spoločnej domácnosti, dochádzalo zo strany žalovanej k čoraz väčším nedorozumeniam a konfliktom. Podľa názoru žalobcu žalovanú už k nemu neviazalo žiadne citové spojenie a z týchto dôvodov sa ho snažila z predmetného bytu čo najskôr vyhodiť. Po dlhšiu dobu po darovaní ho sústavne žalovaná psychicky týrala, čo vyústilo až do toho, že žalobcu z bytu bez vysvetlenia fyzicky vyhodila a vymenila na ňom zámok. Dňa 27. 04. 2010 žalovanej zaslal písomnú žiadosť o vrátenie daru , nakoľko žalovaná odmietla dar vrátiť, žalobca sa žalobou domáhal určenia toho, že je vlastníkom darovaných nehnuteľností. Odvolaním chcel žalobca poukázať na nedôkladnú interpretáciu ustanovenia § 630 OZ prvostupňovým súdom. Právny úkon žalobcu zo dňa 27. 04. 2010 predstavuje obsahové nároky tejto zákonnej požiadavky. V spore bolo dostatočne preukázané porušenie dobrých mravov zo strany žalovanej vo forme „sústavnosti“. Sama svedkyňa p. J. L. uviedla, že žalovaná operovala s vyhrážaním a zastrašovaním vo forme „že mu zruší tam trvalý pobyt, čo aj urobila! Žalovaná svedkyni hovorila, že si nevie rady so žalobcom, že sa ona nevie pohnúť, že sedí len doma, ak sa to nezmení, že mu bude musieť zmeniť trvalý pobyt“. Žalovaná výslovne odmietla poskytnúť žalobcovi iné vhodné prístrešie v dobe po darovaní, keď on už nedisponoval žiadnymi finančnými prostriedkami a žiadnym majetkom. Toto je najradikálnejšie porušenie dobrých mravov. Rozsudok okresného súdu žiadal zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhla rozsudok okresného súdu potvrdiť. Uviedla, že žalobca neudržal dôkazné bremeno pre svoje tvrdenia o sústavnom psychickom týraní zo strany žalovanej a nepreukázal, že žalovaná ho z bytu bez vysvetlenia fyzicky vyhodil a vymenila na ňom zámok. Naopak, bolo preukázané, že žalobca žiadnym spôsobom ( najmä finančne) neprispieval na chod spoločnej domácnosti, nechal sa žalovanou vydržiavať a táto skutočnosť bola jedinou príčinou ich nezhôd. Je však úplne legitímne, aby žalovaná požadovala príspevok žalobcu na úhradu nákladov spoločnej domácnosti, v ktorej v inkriminovanom čase žili. Nie je tiež pravdou, že žalovaná ho z bytu vyhodila, opustil byt sám a dobrovoľne sa presťahoval do bytu, ktorý mal v podielovom spoluvlastníctve so svojou bývalou manželkou. Predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu je veľký nevďak zo strany obdarovaného, prejavujúci sa v takom jeho správaní, ktoré možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. V praxi sa za takéto konanie posudzuje fyzické násilie, hrubé urážky, neposkytnutie potrebnej pomoci. Ani jedného takéhoto konania sa žalovaná nedopustila. Zároveň si uplatnila aj náhradu trov odvolacieho konania. Krajský súd, ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, odvolanie prejednal v medziach podaného odvolania ( § 212 ods. 1 O. s. p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 1, 2 O. s. p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu ( § 156 ods. 1 a 3 O. s. p. v spojení s § 211 ods. 2 O. s. p., ako aj § 21 ods. 2 vyhl. č. 148/2011 Z. z. ) a rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil. Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Okresný súd v súdenej veci vychádzal z dostatočne vykonaného dokazovania a zo zisteného skutkového stavu veci, na ktorý aplikoval príslušné ustanovenia právnych predpisov a vec správne právne posúdil. Z návrhu, ako aj z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom bytu zapísaného na LV č. XXXX, k. ú. Z., obec Z., a to bytu č. XXX na X. poschodí obytného domu súpisné číslo XXXX vo vchode č.XX na ulici V. P. O. vo Z., ako aj spoluvlastníckeho podielu na spoločných zariadeniach domu a príslušenstve a pozemku tak, ako je to uvedené v návrhu na začatie konania. Tohto určenia sa domáhal z toho dôvodu, že 31.01.2005 sa účastníci konania dohodli na uzavretí darovacej zmluvy ohľadom vyššie uvedenej nehnuteľnosti, na základe ktorej sa žalovaná stala výlučnou vlastníčkou týchto nehnuteľností. Žalobca v konaní tvrdil, že po darovaní dochádzalo zo strany žalovanej k čoraz väčším nedorozumeniam a konfliktom. Podľa názoru žalobcu žalovanú už k nemu po darovaní bytu neviazalo žiadne citové spojenie a z týchto dôvodov sa ho snažila z bytu čo najskôr vyhodiť. Dlhšiu dobu po darovaní ho sústavne psychicky týrala, čo vyústilo až do toho, že žalobcu z bytu bez vysvetlenia fyzicky vyhodila a vymenila na ňom zámok. Podľa § 120 ods. 1 O. s. p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Pre poznávaciu činnosť súdu o skutočnostiach dôležitých pre rozhodnutie, a teda aj pre procesné dokazovanie, sú vždy nutné tvrdenia o takýchto skutočnostiach. To plynie nutne z toho, že sa v procese dokazuje súdu pravdivosť tvrdenia o týchto skutočnostiach. O týchto skutočnostiach sa súd dozvedá z prednesov účastníkov, z vykonávaného dokazovania a inými možnými spôsobmi. Občiansky súdny poriadok ukladá povinnosť tvrdiť rozhodujúceho skutočnosti v § 79 ods. 1 tomu, kto podáva návrh na začatie konania. Ďalej ukladá všeobecne účastníkom v § 101 ods. 1 povinnosť pravdivo a úplne tvrdiť potrebné skutočnosti. Predmetom procesného dokazovania sú tvrdenia o skutočnostiach, ktoré sú pre rozhodnutie závažné, a ktoré pre súd zostali pochybné. Zákon ukladá účastníkom povinnosť uviesť všetky potrebné skutočnosti a označiť k nim potrebné dôkazné prostriedky. Túto povinnosť označuje procesná teória ako povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkaznú. Každý, kto sa niečoho domáha, musí uviesť dostatočné dôvody pre svoje požiadavky a podať dôkazy o ich danosti. Žalovaný však nie je povinný odôvodňovať svoj návrh na zamietnutie návrhu, ak len popiera tvrdenie žalobcu. Dôkazné bremeno môže pojmovo zaťažovať len toho, koho môže stihnúť nepriaznivý dôsledok za to, že určité rozhodujúce tvrdenie nebolo dokázané. Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno. Určenia vlastníctva sa domáhal z dôvodu odstúpenia od predmetnej darovacej zmluvy. Podľa § 48 ods.l OZ od zmluvy môže účastník odstúpiť, len ak je to v tomto, alebo inom zákone ustanovené a účastníkmi dohodnuté. Podľa ods. 2 toho istého zákona odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje, ak nie, je právnym predpisom ustanovené, alebo účastníkmi dohodnuté inak. Okresný súd v konaní dospel k správnemu záveru, že len výnimočne je možné odstúpiť právnym úkonom od zmluvy, a to vtedy, ak je to v Občianskom zákonníku, alebo inom zákone ustanovené, alebo ak je to dohodnuté a povaha zmluvy to pripúšťa. Z obsahu darovacej zmluvy, ktorú uzavreli medzi sebou účastníci konania, nevyplýva, že by si účastníci v zmluve dohodli možnosť odstúpenia od darovacej zmluvy, a taktiež Občiansky zákonník takúto možnosť pri darovacej zmluve nepripúšťa. Odstúpenie od darovacej zmluvy v danom prípade preto nie je možné, a pokiaľ tak žalobca urobil, správne okresný súd takéto odstúpenie od zmluvy považoval za neplatné. Z obsahu spisu taktiež vyplýva, že žalobca sa domáha určenia vlastníctva, ale aj z toho dôvodu, že sa domáha vrátenia darovanej veci (ak by súd prejudiciálne rozhodol, že žalobkyňa je povinná vrátiť mu darované nehnuteľnosti, mal by naliehavý právny záujem na určení vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam). Okresný súd aj v tomto smere rozhodol správne podľa § 630 OZ, podľa ktorého ustanovenia darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. Dôkazné bremeno v tomto smere má darca, a teda, on je povinný preukázať, že obdarovaný hrubo porušuje dobré mravy, či už voči nemu, alebo k členom jeho rodiny. Žalobca v konaní tvrdil, že po uzavretí darovacej zmluvy už obdarovanú neviazalo žiadne citové spojenie, a preto sa ho snažila z bytu čo najskôr vyhodiť. Tvrdil, že ho sústavne psychicky týrala, čo vyústilo až do toho, že žalovaná žalobcu z tohto bytu bez vysvetlenia fyzicky vyhodila a vymenila na ňom zámok. Odmietla mu poskytnúť iné vhodné prístrešie, keď on už nedisponoval žiadnymi finančnými prostriedkami a rovnako žiadnym majetkom. Takéto tvrdenia žalobcu v konaní neboli preukázané, a to ani svedeckými výpoveďami. Pokiaľ aj v odvolaní poukázal na svedeckú výpoveď Y. L., táto bola vytrhnutá z kontextu, nakoľko ona nevypovedala v konaní v tom smere, že „mu tam zruší trvalý pobyt, čo aj urobila“, ale vypovedala tak, že „povedala svedkyni, že upozorní žalobcu na to, aby sa na nejakom spôsobe nájmu dohodli, a keď sa nedohodli, hovorila jej, že mu zruší tam trvalý pobyt, čo aj urobila“. Z výpovede uvedenej svedkyne vyplýva, že žalobca sa nepodieľal na výdavkoch na spoločnú domácnosť, a len z tohto dôvodu žalobkyňa chcela túto skutočnosť riešiť zrušením trvalého pobytu žalobcu. Aj zo správny Mestskej polície Zvolen okresný súd zistil, že dňa 31. 03. 2010 bola vyslaná hliadka Mesta Z. na ulicu V. P. O. č. XX vo Z. na základe telefonického oznámenia žalobcu, ktorý žiadal o prítomnosť hliadky z dôvodu podozrenia, že dôjde k napádaniu jeho osoby. Z tejto správy ale nevyplýva, že by bolo došlo k fyzickému útoku zo strany žalovanej. Okresný súd správne posúdil, že predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu na vrátenie daru nie je akékoľvek nevhodné správanie obdarovaného, alebo len jeho samotná nevďačnosť, ale také správanie, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Ide buď o porušenie značnej intenzity alebo porušovanie sústavné, alebo aj neposkytnutie potrebnej pomoci darcovi tak, ako to vyplýva z právnych noriem alebo zo zmluvného vzťahu. Bolo preukázané, že medzi účastníkmi konania existovali hádky, ktoré vyplývali z nedostatku finančných prostriedkov na chod domácnosti, ktoré postupne vyústili k tomu, že došlo k rozpadu vzťahu medzi účastníkmi konania. Tieto skutočnosti ale nie sú skutočnosťami, ktoré by odôvodňovali vrátenie daru od žalovanej. Okresný súd na uvedené skutočnosti poukázal, tieto vyplývajú z vykonaného dokazovania, na zistený skutkový stav veci okresný súd aplikoval správne právne predpisy a vec správne právne posúdil a v dôsledku toho aj správne návrh žalobcu zamietol. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu potvrdil. Rozsudok je správny aj vo výroku o náhrade trov konania, ktorý sa opiera o ust. § 142 ods. 1 O. s. p.. Súd správne rozhodol o náhrade trov prvostupňového konania podľa zásady úspechu v konaní, a v tomto smere odvolací súd len poukazuje na dôvody rozsudku okresného súdu, s ktorými sa v celom rozsahu stotožňuje. Žalovaná bola v odvolacom konaní plne úspešná, a preto podľa rovnakej zásady úspechu ( § 142 ods. 1, v odvolacom konaní v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p.) má právo na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré pozostávajú z odmeny jej právneho zástupcu za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu v sume 57 € + 20% DPH = 11,4 € + režijný paušál 7,64 €, čo spolu predstavuje sumu 76,03 € ( § 9 ods. 1, § 11 ods. 1, § 14 ods. 2 písm. c/, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, v znení neskorších noviel). Náhradu trov právneho zastúpenia je žalobca povinný zaplatiť žalovanej k rukám jej právneho zástupcu podľa ust. § 149 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého ustanovenia, ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.