Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 16Co/332/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1205221618 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:1205221618.10 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v právnej veci navrhovateľa Carat Distillery, spol. s r. o., so sídlom 931 01 Šamorín, Senecká cesta 23, IČO: 36 272 612, v konaní zastúpeného spoločnosťou AK MS s. r. o., so sídlom 811 06 Bratislava, Galandova č. 3, IČO: 47 237 767, za ktorú koná ako advokát konateľ JUDr. Miloslav Šimkovič, proti odporcovi Slovenská republika - Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR so sídlom 810 05 Bratislava, Nám. Slobody č. 6, o náhradu škody spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 8C/103/2005-292 zo dňa 20. februára 2007, takto r o z h o d o l : Krajský súd rozsudok okresného súdu m e n í tak, že odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi sumu 398.327,03 €; vo zvyšku návrh z a m i e t a. Navrhovateľovi sa náhrada trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 42.000.000,-Sk a trovy konania 1.301.668,50 Sk na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Miloslava Šimkoviča, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo veci rozhodol podľa zák. č. 58/69 Zb., keď dospel k záveru, že navrhovateľ „preukázal existenciu nezákonného rozhodnutia orgánu štátu, ktoré bolo vydané na základe nezákonného postupu správneho orgánu v konaní, preukázal vznik škody, ktorá mu v dôsledku tohto postupu správneho orgánu vo forme ušlého zisku vznikla tým, že došlo ku znemožneniu uplatnenia jeho majetkového práva na mesačné nájomné za obdobie 35 rokov z uzavretej nájomnej zmluvy, ktorá zanikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia orgánu štátnej správy, a to vo výške 1.200.000,-Sk x 35 rokov“. Okresný súd v dôvodoch napadnutého rozsudku uviedol, že v konaní bola preukázaná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a zánikom nájomnej zmluvy a vznikom škody. Navrhovateľ preukázal, že sa snažil o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody s odporcom, ale neúspešne. Podľa názoru okresného súdu boli splnené všetky podmienky pre to, aby podľa § 18 zák. č. 58/1969 Zb. bol odporca zaviazaný na zaplatenie škody v celom rozsahu. Ďalej okresný súd pri rozhodovaní zobral do úvahy aj postoje účastníkov v priebehu konania a konštatoval, že „zatiaľ čo navrhovateľ mal snahu dohodnúť sa s odporcom ešte pred podaním žaloby o náhrade škody, odporca túto možnosť odmietol a v priebehu tohto konania ani raz svoju chybu neuznal a nenaznačil, že si uvedomuje svoju zodpovednosť za vzniknutý stav. Z toho pre súd vyplýva, že nález Ústavného súdu SR nemal na odporcu, ktorý sa dopustil nezákonného postupu a vydal nezákonné rozhodnutie, žiadny vplyv, zatiaľ čo plnou silou dopadol na obchodnú spoločnosť navrhovateľa, ktorá tento stav nezavinila.“ O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods.1 O. s. p. a odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi trovy jeho právneho zastúpenia za 11 úkonov právnej pomoci spolu s DPH a náhradou hotových výdavkov v celkovej sume 1.301.668,50 Sk, keď vychádzal z úspechu navrhovateľa v konaní. Proti rozsudku podal odvolanie v zákonnej 15 dňovej lehote (§204 ods. 1 veta prvá O. s. p.) odporca. Podľa jeho obsahu navrhol rozsudok okresného súdu zmeniť a návrh navrhovateľa zamietnuť, pretože súd I. st. predložené dôkazy nesprávne vyhodnotil a prijal chybný záver, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a pri vydaní napadnutého rozsudku vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. V dôvodoch odvolania odporca poukázal na to, že súd I. st. nerešpektoval právny názor Krajského súdu v Banskej Bystrici uvedený v zrušujúcom uznesení tohto súdu č. k. 16Co 182/2006-219 zo dňa 14. 09. 2006. Okresný súd nesprávne vec posúdil z titulu nesprávneho úradného postupu, s ktorým sa spojuje druhá forma objektívnej zodpovednosti štátu podľa § 18 a § 19 zák. č. 58/69 Zb. V zmysle záverov krajského súdu, pokiaľ stavebné konanie Okresného úradu v Banskej Bystrici pri vydávaní územného rozhodnutia trpelo vadami spočívajúcimi v tom, že nebolo konané so všetkými účastníkmi konania, táto vada sa prejavila v obsahu samotného nezákonného rozhodnutia, a preto v tomto smere nešlo o nesprávny úradný postup. Okresný súd sa mal dôkladne zaoberať otázkou reálnej úspešnosti platenia nájomného navrhovateľovi spoločnosťou Nový Acord spol. s r.o. v období až 35 rokov trvania nájmu, dôvodmi skončenia nájmu, ako aj spôsobom jeho ukončenia. Mal skúmať popri solventnosti nájomcu aj reálnu možnosť platenia nájomného už v prvom roku trvania nájmu, keďže nájomca - spoločnosť Nový Acord- od uzatvorenia nájomnej zmluvy ani len nepožiadal o vydanie stavebného povolenia, ktoré sa, okrem iného, vyžaduje na to, aby sa čerpacia stanica mohla vôbec sprevádzkovať, a teda aby nájomca mohol dosiahnuť zisk, z ktorého sa malo vyplácať nájomné. Okresný súd nesprávne posúdil dôvod a spôsob skončenia nájmu a nerozlíšil medzi pojmami ako je odstúpenie od zmluvy, výpoveď, a dohoda o skončení nájmu. Z hľadiska týchto pojmov okresný súd nesprávne vyhodnotil úkon navrhovateľa a spoločnosti Nový Acord spol. s r. o. zo dňa 28. 04. 2003, ale aj z 27. 06. 2003, na základe ktorých malo dôjsť k ukončeniu nájomného vzťahu medzi navrhovateľom a spoločnosťou Nový Acord, spol. s r. o.. Odporca v odvolaní zdôraznil, že doklad zo dňa 28. 04. 2003 predložený navrhovateľom nie je relevantný. Bol iba umelo vykonštruovaný navrhovateľom pre potrebu vyvrátenia argumentu odporcu o nedostatku aktívnej legitimácie navrhovateľa. Tento doklad nebol predtým predložený, nepredstavoval ani súčasť návrhu na predbežné prerokovanie nároku navrhovateľa na náhradu škody. Nebol pripojený ani k návrhu na mimosúdne vyriešenie veci. Pokiaľ potom okresný súd z takejto listiny vychádzal, mal pri ukončení vzťahov navrhovateľa, ako prenajímateľa, a spoločnosti Nový Acord, ako nájomcu, aplikovať ust. § 676 OZ o skončení nájmu dohodou. Pokiaľ aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka pri vzniku právneho vzťahu, mal ustanovenie použiť aj na skončenie právneho vzťahu medzi nimi, a teda aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, konkrétne § 676 OZ. Nájomné bol totiž nájomca povinný platiť iba počas trvania nájomnej zmluvy a v takom prípade by akýkoľvek nárok navrhovateľa voči odporcovi bol bezzákladný, pretože mu žiadna škoda nevznikla. Odporca v odvolaní poukázal na čl. II. bod 11 a 12 Nájomnej zmluvy, podľa ktorých práva a povinnosti z nej vyplývajúce prechádzajú na právnych nástupcov oboch zmluvných strán, a to vo všetkých ustanoveniach. V danej veci, ak navrhovateľ uzavrel kúpnu zmluvu a nehnuteľnosti previedol na K. K., ako kupujúceho, stratil akékoľvek oprávnenie vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam, a preto ďalšie úkony týkajúce sa nájomnej zmluvy naň nemohli mať žiaden dosah. Odvolateľ zotrval aj na tom, že existujú reálne pochybnosti o dôvodoch, ktoré účastníkov nájomnej zmluvy viedli k jej uzatvoreniu a tým aj k jej platnosti, pretože vedeli o vážnych spoločenských a právnych problémoch, ktoré sprevádzali výstavbu čerpacej stanice. S ohľadom na existujúce konanie na Ústavnom súde museli mať vedomosť o tom, že vydanie stavebného povolenia je viac ako problematické vzhľadom na širšie právne a spoločenské okolnosti, ktoré výstavbu čerpacej stanice sprevádzali. V tejto súvislosti poukázal na to, že na pozemky sa vzťahovalo iba územné rozhodnutie, ktorým sa stavba v konaní na pozemok iba umiestňuje, nie však povoľuje. Stavbu bolo možné realizovať až na základe stavebného povolenia. Až potom mohol nájomca čerpaciu stanicu prevádzkovať a na základe dosiahnutého zisku platiť aj dohodnuté nájomné. V čase zrušenia územného rozhodnutia nálezom Ústavného súdu SR podkladom pre územné rozhodnutie bola naďalej Mestským zastupiteľstvom Mesta Banská Bystrica schválená urbanistická štúdia zo dňa 17. 05. 2000 pod č. 179/2000 MsZ, ktorá bola nahradená novou urbanistickou štúdiou schválenou uznesením Mestského zastupiteľstva v Banskej Bystrici až dňa 24. 05. 2005. Teda v čase zrušenia územného rozhodnutia v roku 2003 až do mája 2005 slúžila ako podklad pre územné konania pôvodná urbanistická štúdia, ktorá v základných podmienkach rátala aj s existenciou čerpacej stanice pohonných hmôt v danej lokalite. Preto aj tvrdenie navrhovateľa, že v danom čase nebola priaznivá situácia na vydanie nového územného rozhodnutia, nevychádza z právneho stavu, ktorý v tom čase existoval. Neobstojí ani konštatovanie súdu I. st., že v konaní odporca nepredložil dôkaz o tom, že po zrušení územného rozhodnutia nálezom Ústavného súdu z dôvodu jeho nezákonnosti mal odporca v konaní pokračovať a dokončiť ho. Uvedené je v rozpore s ust. § 35 zák. č. 50/76 Zb., keďže územné konanie sa začína na písomný podnet účastníka a iba v prípade rozhodnutia o stavebnej uzávierke na podnet stavebného úradu alebo iného orgánu štátnej správy. Stavebný úrad pri umiestňovaní stavieb nemôže totiž nútiť stavebníka, aby bola stavba na pozemku umiestnená bez toho, aby o to samotný stavebník nepožiadal. V tomto prípade preto okresný súd podal zlý výklad stavebného zákona. V závere odvolania odporca uviedol, že pokiaľ by aj základ nároku navrhovateľa bol eventuálne daný, bolo by možné navrhovateľovi priznať iba škodu existujúcu (z titulu ušlého zisku), t. j. iba vo výške existujúcej ku dňu rozhodovania súdu, pretože navrhovateľ nemôže úspešne uplatňovať nárok na náhradu škody, ktorá by mala vzniknúť až v budúcnosti. Okresný súd nerešpektoval právny názor krajského súdu a navrhovateľovi nedôvodne prisúdil náhradu škody v celej výške, t. j. za obdobie 35 rokov dohodnutého nájmu, teda aj do budúcna. Navrhovateľ navrhol rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na dôvody napadnutého rozsudku, z ktorého vyplýva, že navrhovateľovi vznikla škoda spôsobená nesprávnym úradným postupom, pretože odporca nedodržal v územnom konaní zákonom predpísaný procesný postup a vydal rozhodnutie, ktoré v dôsledku uvedenej vady konania bolo neskôr Ústavným súdom SR zrušené. Preto nesúhlasil s názorom odporcu, že išlo o vadu konania, ktorá sa prejavila v obsahu rozhodnutia. Samotné rozhodnutie bolo Ústavným súdom SR zrušené z dôvodu zistenia nesprávneho úradného postupu odporcu v konaní, ktorého výsledkom bolo vydanie predmetného územného rozhodnutia. Vo vyjadrení uviedol, že spoločnosť Nový Acord s. r. o. bola spôsobilá platiť nájom aj z iných zdrojov, ako výnosov z prevádzky budúcej čerpacej stanice pohonných hmôt. Mala zabezpečené zdroje z inej svojej podnikateľskej činnosti. Odporca nedôvodne spochybňuje vážnosť vôle účastníkov pri uzavretí nájomnej zmluvy s poukazom na skutočnosť, že v čase jej uzavretia už bola podaná ústavná sťažnosť na Ústavnom súde SR členmi občianskeho združenia, občianskej iniciatívy. Samotné podanie tejto sťažnosti nespochybňuje a ani nemôže spochybňovať právny stav v čase uzavretia zmluvy, a to existenciu právoplatného a vykonateľného územného rozhodnutia. Uvedené je v danom prípade znásobené tým, že Ústavný súd SR odmietol vyhovieť v konaní o ústavnej sťažnosti návrhu na odklad vykonateľnosti predmetného územného rozhodnutia. Spoločnosť Nový Acord s. r. o. sa v každom prípade budovania ČSPH stretávala s odporom a nesúhlasom časti verejnosti, vždy však došlo k vyriešeniu situácie a výstavbu iných ČSPH uskutočnila. Preto spoločnosť Nový Acord s. r. o. nemala dôvod považovať podanie ústavnej sťažnosti v porovnaní s jej predchádzajúcimi skúsenosťami za výnimočnú skutočnosť. Nie je preto dôvodné pochybovať o vážnosti jej záujmu vybudovať na prenajatých pozemkoch ČSPH. Ústavná sťažnosť nemohla vzbudzovať pochybnosti o úspešnosti vybudovania ČSPH. Navrhovateľ zdôraznil vo vyjadrení k odvolaniu, že spôsob a okamih ukončenia nájomnej zmluvy bol v konaní podrobne preskúmaný. Z dôkazov, ktoré vykonal okresný súd, je jednoznačné ukončenie nájomnej zmluvy zo strany spoločnosti Nový Acord s. r. o. jej odstúpením od zmluvy dňa 28. 04. 2003. Za účelovú a nepodloženú považoval navrhovateľ aj námietku odporcu o nedostatku aktívnej legitimácie s ohľadom na prechod vlastníckych vzťahov k prenajímanej nehnuteľnosti. K námietke odporcu o nemožnosti plnenia z nájomnej zmluvy uviedol, že plnenie predmetu nájomnej zmluvy bolo možné a bolo v súlade s právnym stavom a vzťahujúcimi sa rozhodnutiami orgánov verejnej moci. Vzťah so spoločnosťou Nový Acord navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu odvodzoval od ust. § 261 ods.1 Obchodného zákonníka s poukazom na to, že obe zmluvné strany boli podnikateľmi a uzavreli nájomnú zmluvu v rámci výkonu ich podnikateľskej činnosti, takže medzi nimi išlo o obchodný záväzkový vzťah. Skutočnosť, že nájomná zmluva nie je ako zmluvný typ upravená v obchodnom zákonníku, spôsobila, že na právny vzťah z nájomnej zmluvy medzi podnikateľmi bolo potrebné podľa § 261 ods. 6 OZ aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o nájomnej zmluve. Zdôraznil, že po zrušení územného rozhodnutia o jeho návrhu na vydanie územného rozhodnutia už rozhodnuté nebolo. Nie je o ňom rozhodnuté ani ku dňu rozhodnutia súdu napriek tomu, že navrhovateľ svoj návrh na začatie správneho konania nezobral späť. Odporca preto mal povinnosť dokončiť konanie o podanom návrhu na vydanie územného rozhodnutia, čo však neurobil. Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu zásadne nesúhlasil s argumentáciou odporcu o obmedzení výšky nároku vzniknutej škody iba ku dňu vydania súdneho rozhodnutia a uviedol, že takýto postup nemá oporu v právnom poriadku SR a práve naopak, je popretím zmyslu a inštitútu ušlého zisku ako formy vzniknutej škody. Poukázal na to, že v zmysle právnej úpravy v Slovenskej republike sa uhrádza poškodenému skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlým ziskom je majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá spočíva v tom, že nedošlo k rozmnoženiu majetkových hodnôt poškodeného, ktoré bolo možné odôvodnene so zreteľom na obvyklý chod veci očakávať. V zmysle takéhoto výkladu je nesprávny názor odporcu, že si uplatňuje škodu, ktorá by mu vznikla až v budúcnosti, každým rokom po splatnosti nájomného. Škoda vo forme ušlého zisku vznikla v celej výške v sume nájomného za celú dobu nájmu, a to v okamihu odstúpenia spol. Nový Accord s. r. o. od nájomnej zmluvy, pretože pokiaľ by k odstúpeniu od zmluvy nedošlo, nájomný vzťah by pokračoval a navrhovateľ by ako výťažok získal nájomné za celé dohodnuté obdobie 35 rokov nájmu. Krajský súd o odvolaní odporcu rozhodol rozsudkom č. k. 16Co 114/07-344 dňa 27.09. 2007 tak, že žalobný návrh navrhovateľa zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá na ich náhradu právo. Na základe dovolania navrhovateľa proti rozsudku krajského súdu Najvyšší súd SR rozsudkom č. 5Cdo 19/2008-373 dňa 14. 10. 2008 rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. 09. 2007 sp. zn. 16Co 114/07 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd SR v dôvodoch tohto rozhodnutia vytkol odvolaciemu súdu, že si nezadovážil rovnocenný zákonný procesný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O. s. p., a preto sú jeho skutkové a na ne nadväzujúce právne závery zatiaľ predčasné a dovolaciemu súdu neprislúcha v súčasnom štádiu konania oprávnenie na ich hodnotenie. Pokiaľ dovolateľ namietal, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), Najvyšší súd uviedol, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Dovolateľom napadnutý rozsudok nebolo možné v dovolacom konaní podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov, lebo skutkové zistenia odvolacieho súdu vyplývajúce zo spisu nedávajú (vzhľadom na už spomenutú tzv. inú vadu konania) pre toto posúdenie dostatočný podklad. Najvyšší súd konštatoval, že z obsahu dovolania sa javí ako dôvodná námietka dovolateľa, ktorý vytýka rozhodnutiu odvolacieho súdu rozpor v názore, ktorý vo veci zaujal. Na jednej strane odvolací súd sám uviedol, že navrhovateľ spĺňa nárok na náhradu škody, na strane druhej, po vyhodnotení platnosti nájomnej zmluvy medzi inými účastníkmi (nie účastníkmi konania), dochádza k záveru, že k škode na strane navrhovateľa nedošlo. Najvyšší súd uviedol, že „... právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým bolo nezákonné rozhodnutie zrušené, vzniklo poškodenému právo na náhradu škody, ktorá mu bola týmto rozhodnutím spôsobená, t. j. vzniklo mu právo na plnenie. V predmetnej veci sa javí, že podmienky pre uplatnenie svojho nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. navrhovateľ naplnil, čo konštatoval vo svojom rozsudku aj odvolací súd, ktorý sa však ďalej zaoberal právnymi skutočnosťami, ktoré sa k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania nejavia byť právne relevantné“. Na základe zrušujúceho rozsudku Najvyššieho súdu SR 5Cdo 19/2008 - 373 zo dňa 14. 10. 2008, súd viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu SR vysloveného v tomto rozsudku, v zmysle ktorého právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým bolo nezákonné rozhodnutie zrušené, vzniklo poškodenému právo na náhradu škody, ktorá mu bola týmto rozhodnutím spôsobená, t. j. vzniklo mu právo na plnenie, krajský súd v ďalšom konaní rozsudkom č. k. 16Co 266/2008 - 387 zo dňa 19. 03. 2009 rozsudok okresného súdu zmenil a uložil povinnosť odporcovi navrhovateľovi zaplatiť 222.499, 25 € (6.700.000,-Sk) v lehote 30- ich dní od jeho právoplatnosti. Vo zvyšku krajský súd žalobu navrhovateľa zamietol. Odporcovi náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania nepriznal. Na základe dovolania obidvoch strán sporu, teda navrhovateľa B. O. L. Real, spol. s r. o., ako aj odporcu Slovenskej republiky proti tomuto rozsudku, Najvyšší súd SR uznesením č. k. 5Cdo 203/2009 - 451 dňa 24. 03. 2010 rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co 266/2008 z 19. 03. 2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V dôvodoch zrušujúceho uznesenia najvyšší súd konštatoval, že „… z obsahu spisu zistil, že odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové a na ich základe aj právne závery ako súd prvého stupňa bez toho, aby vo veci vykonal potrebné dokazovanie (zopakovanie alebo doplnenie). I keď odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že rozsudok súdu prvého stupňa zmenil podľa § 220 O. s. p., v potrebnom rozsahu nezopakoval dokazovanie, ktoré už raz vykonal súd v rámci konania na prvom stupni, ani dokazovanie nedoplnil a rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.)., ako to dokladá zápisnica o verejnom vyhlásení rozsudku (č. l. 385 spisu). Okresný súd po stránke skutkovej založil svoj rozsudok na tom, že navrhovateľ preukázal existenciu nezákonného rozhodnutia orgánu štátu, ktoré bolo vydané na základe nezákonného postupu správneho orgánu v konaní, preukázal vznik škody, ktorá mu v dôsledku tohto postupu správneho orgánu vo forme ušlého zisku vznikla tým, že došlo ku znemožneniu uplatnenia jeho majetkového práva na mesačné nájomné za obdobie 35 rokov z uzavretej nájomnej zmluvy, ktorá zanikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia orgánu štátnej správy, a to vo výške 1.200.000 Sk x 35 rokov. V konaní bola preukázaná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a zánikom nájomnej zmluvy a vznikom škody. Krajský súd po zrušení jeho prvšieho rozsudku dovolacím súdom, v odôvodnení svojho rozhodnutia argumentoval a pridržiaval sa svojho právneho názoru, ktorý už vyslovil vo svojom zrušujúcom uznesení a na ktorý v celom rozsahu poukazoval, a na strane druhej sa odvolával na právny názor dovolacieho súdu, týkajúci sa základu nároku navrhovateľa na náhradu škody v zmysle § 58/1969 Zb. Súdu prvého stupňa vytkol, že podmienky uplatnenia nároku navrhovateľa mal posudzovať z hľadiska ustanovenia § 3 zákona č. 58/1969 Zb. a nie podľa § 18 ods. 1, 2 tohto zákona. Odvolávajúc sa na ,právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky`, vyslovený v dôvodoch zrušujúceho rozsudku, konštatoval, že pokiaľ je základ nároku navrhovateľa daný, spornou zostala iba výška škody, ktorej sa navrhovateľ domáhal v sume 42 mil. Sk, predstavujúcich škodu, ktorá mu vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia správneho orgánu vo forme ušlého zisku vzniklej tým, že pre nezákonné rozhodnutie došlo k znemožneniu uplatnenia jeho majetkového práva na mesačné nájomné, splatného ročne vždy 5. 11., za obdobie 35 rokov z uzavretej nájomnej zmluvy medzi ním a spoločnosťou Nový Acord, spol. s r. o.. Za nesprávny považoval záver súdu prvého stupňa o nahradení škody navrhovateľovi voči štátu do budúcna, a vyslovil záver, že nemožno úspešne uplatňovať nárok na náhradu škody, ktorá by navrhovateľovi mala vzniknúť až v budúcnosti, a preto je možné priznať náhradu škody titulom ušlého zisku iba ku dňu rozhodovania krajského súdu, t. j. za obdobie roku 2003 až do 5. novembra 2008 (podľa zmluvy o nájme) v celkovej sume 222.399,25 €. Iba táto škoda môže predstavovať ušlý zisk navrhovateľa.“ Najvyšší súd opätovne uviedol, že ak sa odvolací súd chcel odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa na základe bezprostredne ním vykonaných dôkazov, mal dokazovanie v zmysle § 213 ods. 3 O. s. p. sám v potrebnom rozsahu opakovať (prípadne doplniť) a zadovážiť si tak rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O. s. p.. Len takýto postup je aj v súlade so zásadou priamosti a ústnosti občianskoprávneho konania. Je neprípustné, aby odvolací súd ku svojim odlišným skutkovým zisteniam vedúcim k záveru o čiastočnej opodstatnenosti žaloby dospel iba na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa. Z obsahu zápisnice o verejnom vyhlásení rozhodnutia pred odvolacím súdom zo dňa 19. marca 2009 (č. l. 385 spisu), na ktorom bolo meritórne rozhodnuté, totiž vyplýva, že krajský súd o odvolaní rozhodol bez nariadenia pojednávania. Neriadil sa pritom dôsledne intenciami dovolacieho súdu vyslovenými v jeho zrušujúcom rozhodnutí. I keď Občiansky súdny poriadok v znení platnom od 15. októbra 2008, t. j. od účinnosti novely vykonanej zákonom č. 384/2008 Z. z., umožňuje odvolaciemu súdu (s výnimkou taxatívne určených prípadov) rozhodnúť o odvolaní aj bez nariadenia pojednávania, podľa § 214 ods. 1 O. s. p. (v znení účinnom od 15. októbra 2008) na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. V ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.). Keďže v prejednávanej veci odvolací súd mal doplniť alebo zopakovať dokazovanie, musel nariadiť na prejednanie veci pojednávanie v zmysle citovaného ustanovenia § 214 ods. 1 písm. a/ O. s. p. Keď však takto nepostupoval, zaťažil konanie vadou v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.. Najvyšší súd konštatoval, že dovolateľmi napadnutý rozsudok nebolo možné v dovolacom konaní podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých záverov, lebo skutkové zistenia odvolacieho súdu vyplývajúce zo spisu nedávajú (vzhľadom na už spomenutú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.) pre toto posúdenie dostatočný podklad. Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval za potrebné uviesť, že pri zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolacím súdom (§ 220 O. s. p.) tento súd svojím rozhodnutím nahrádza napadnuté prvostupňové rozhodnutie. Preto obsah jeho písomne vyhotoveného rozhodnutia musí obsahovať zákonné náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p.. Súd v odôvodnení rozhodnutia sa musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení jednoznačne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t. j. musí byť preskúmateľné. Poukázal na to, že konanie pred súdom musí zabezpečiť pre účastníkov konania spravodlivú ochranu ich práv a záujmov (tzv. fair process). Na zabezpečenie tejto ochrany priznáva Občiansky súdny poriadok účastníkovi viaceré procesné práva, medzi ktoré patrí aj právo vyjadrovať sa k tvrdeným skutočnostiam, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie a vyjadrovať sa aj k právnym dôsledkom z nich vyplývajúcich. Dovolací súd dal odvolaciemu súdu do pozornosti, že spoločnosť B. O. L. Real, spol. s r. o. (navrhovateľ) listom zo dňa 22. 6. 2009 oznámila odporcovi, že došlo k postúpeniu pohľadávky z titulu právoplatného a vykonateľného rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici na spoločnosť CARAT Distillery, spol. s r.o., so sídlom v Šamoríne, Senecká cesta 23, ktorá už túto pohľadávku vymáha v exekučnom konaní. Uložil krajskému súdu povinnosť, aby sa touto skutočnosťou zaoberal (viď podanie odporcu z 07. 12. 2009). Krajský súd, ako súd odvolací, vychádzajúc zo zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu SR, ktorým je viazaný, znovu rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd SR v predošlom zrušujúcom uznesení poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ oznámil odporcovi postúpenie pohľadávky vyplývajúcej z existencie právoplatného a vykonateľného rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici na spoločnosť CARAT Distillery, spol. s r. o., ktorá už na základe vykonateľného rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici prisúdenú pohľadávku v sume 222.399,25 € vymáha v exekučnom konaní. Najvyšší súd konštatoval, že je potrebné, aby sa s touto skutočnosťou zaoberal odvolací súd. Vychádzajúc z pokynu najvyššieho súdu krajský súd zaslal zrušujúce uznesenie najvyššieho súdu Okresnému súdu v Banskej Bystrici, exekučnému oddeleniu, na ďalší urýchlený úradný postup podľa § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku. Predmetné uznesenie najvyššieho súdu krajský súd zaslal aj JUDr. Borisovi Sobolovskému, súdnemu exekútorovi, z Exekútorského úradu so sídlom Bratislava II, Koceľova 15, 821 02 Bratislava. Z úradného záznamu (č. l. 475 Okresného súdu Banská Bystrica) vyplýva, že súdny exekútor JUDr. Sobolovský telefonicky oznámil tomuto súdu, že poverenie č. 5102069999 zo dňa 11. 09. 2009, ktoré bolo uvedené v upovedomení o začatí exekúcie EX 6951/2009, bolo vydané Okresným súdom Bratislava II. Omylom bol nesprávne uvedený Okresný súd Banská Bystrica. Okresnému súdu Bratislava II ako súdu príslušnému na vybavenie podania Krajského súdu v Banskej Bystrici pod č. 16Co 97/2010 bolo preto preposlané uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 5Cdo 203/2009 zo dňa 24. 03. 2010 k ďalšiemu úradnému postupu podľa § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku. Z podania navrhovateľa zo dňa 03. 05. 2010 krajský súd zistil, že navrhovateľ dňa 19. 04. 2010 uzavrel so spoločnosťou CARAT Distillery, spol. s r. o. so sídlom Senecká cesta 23, 931 01 Šamorín, IČO: 36 272 612, zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu v Trnave, oddiel Sro, vo vložke č. 17219/T zmluvu o postúpení pohľadávky, na základe ktorej navrhovateľ ako postupca postúpil svoju pohľadávku vo výške 1.394.144,59 € ( 42.000.000,-Sk) voči odporcovi, ktorej uplatňovanie je predmetom tohto súdneho konania, na spoločnosť CARAT Distillery, spol. s r. o. ako postupníka, a to s účinnosťou ku dňu podpisu uvedenej Zmluvy o postúpení pohľadávky. V súčasnosti je tak vlastníkom súdne uplatňovanej pohľadávky spoločnosť CARAT Distillery, spol. s r. o. so sídlom Senecká cesta 23, 931 01 Šamorín, IČO: 36 272 612, zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu v Trnave, oddiel Sro, vo vložke č. 17219/T. Navrhovateľ s poukazom na ust. § 92 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku podal návrh, aby súd pripustil, aby z konania vystúpil navrhovateľ: B. O. L. Real, spol. s r. o., so sídlom Dolná 4, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 029 840, spoločnosť zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Banská Bystrica, oddiel Sro, vložka č. 5354/S, a do konania na jeho miesto vstúpil ako navrhovateľ CARAT Distillery, spol. s r. o., so sídlom Senecká cesta 23, 931 01 Šamorín, IČO: 36 272 612, zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu v Trnave, oddiel Sro, vo vložke č. 17219/T. Krajský súd sa oboznámil so zmluvou o postúpení pohľadávky uzavretej medzi navrhovateľom a spoločnosťou CARAT Distillery spol. s r. o., ktorú účastníci uzatvorili dňa 19. 04. 2010, a ktorou v zmysle čl. 2 bod 1. postúpil navrhovateľ ako veriteľ svoju pohľadávku voči dlžníkovi, žalovanej Slovenskej republike - Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR v celkovej výške 1.394.144,59 € (42.000.000,-Sk) a jej celého samostatne uplatňovaného príslušenstva v prospech postupníka CARAT Distillery, spol. s r. o., ktorý predmetnou zmluvou túto pohľadávku od navrhovateľa (postupcu) „kúpil do svojho vlastníctva“ a prebral a zaviazal sa za ňu zaplatiť bližšie nešpecifikovanú odplatu za postúpenie. Zmluva nadobudla platnosť a účinnosť dňom podpisu oboma zmluvnými stranami (čl. 6. bod 6. zmluvy). Podaním z dňa 28. 04. 2010 postupník spoločnosť CARAT Distillery, spol. s r. o. oznámila, že do konania vstupuje ako účastník na strane navrhovateľa podľa § 92 ods. 3 O. s. p.. Podľa § 216 ods. 1 O. s. p. ustanovenia § 92 ods. 1 a 4, § 97 a 98 pre odvolacie konanie neplatia. Podľa § 92 ods. 1 až 4 O. s. p. na návrh účastníka môže súd pripustiť, aby do konania vstúpil ďalší účastník. Súhlas toho, kto má takto do konania vstúpiť, je potrebný, ak má vystupovať na strane navrhovateľa. Ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže navrhovateľ alebo ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené, alebo na koho prešli, navrhnúť, aby do konania na miesto doterajšieho účastníka vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli. Súd vyhovie návrhu, ak sa preukáže, že po začatí konania nastala právna skutočnosť uvedená v odseku 2, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto navrhovateľa; súhlas odporcu alebo toho, kto má vstúpiť na jeho miesto, sa nevyžaduje. Právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú zachované. Za súhlasu účastníkov môže súd pripustiť, aby navrhovateľ alebo odporca z konania vystúpil a aby na jeho miesto vstúpil niekto iný. Ak má byť takto zamenený navrhovateľ, treba, aby s tým súhlasil i ten, kto má na jeho miesto vstúpiť. O návrhu na zmenu účastníka konania sa rozhoduje uznesením. Proti uzneseniu je odvolanie prípustné (§ 202 ods. 3 a contrário). Z povahy sporu, o ktorý ide, ako i zo slov „môže súd pripustiť“ vyplýva, že k zámene účastníka konania je potrebný návrh niektorého z doterajších účastníkov konania. K zámene dôjde, až keď súd zámenu pripustí. Pokiaľ ide o zámenu v osobe navrhovateľa, musí so zámenou prejaviť súhlas nielen doterajší navrhovateľ, ale k zámene musí dať súhlas tiež nový navrhovateľ a prehlásiť, že vstupuje do konania namiesto neho; pretože odporca môže mať záujem na tom, aby v danom prípade bolo meritórne rozhodnuté tiež o jeho právnom vzťahu k doterajšiemu navrhovateľovi, je k zámene v navrhovateľovej osobe potrebný i súhlas odporcu. Rozšírenie účastníkov konania v odvolacom konaní nie je prípustné. Od zámeny účastníka konania je potrebné odlíšiť procesné nástupníctvo, univerzálnu sukcesiu, ktorá je možná - a nutná - bez akýchkoľvek obmedzujúcich podmienok, a to i tam, kde by inak možná nebola. V tomto prípade hovoríme - z procesného hľadiska - o procesnom nástupníctve. Univerzálnou sukcesiou nastáva prechod práv, kedy k zmene účastníka síce dôjde, ale o tejto zmene sa nerozhoduje a nie je k nej potrebný žiaden súhlas. Vychádzajúc z hore uvedeného názoru, preto, aby nedošlo na strane navrhovateľa k odňatiu jeho práva konať pred súdom, krajský súd rozsudok okresného súdu predovšetkým z procesných dôvodov zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Povinnosťou okresného súdu malo byť rozhodnúť o návrhu navrhovateľa na zmenu účastníka konania na strane navrhovateľa zo dňa 03. 05. 2010 (č. l. 482 spisu). Okresný súd sa mal procesne vyporiadať aj s oznámením spoločnosti CARAT Distillery, spol. s r. o., ktorá oznámila, že „vstupuje do príslušného konania ako účastník na strane navrhovateľa“. K tomuto procesnému postupu viedla krajský súd skutočnosť, že Najvyšší súd SR sa vo svojom rozhodnutí nevyporiadal s otázkou singulárnej sukcesie na strane navrhovateľa. Mal vedomosť o postúpení pohľadávky medzi navrhovateľom a spoločnosťou CARAT Distillery, spol. s r. o. v rozsahu prisúdenej sumy podľa rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici. V dovolacom konaní konal a rozhodol s účastníkom na strane navrhovateľa B. O. L. Real, spol. s r. o.. Po zrušujúcom rozhodnutí najvyšším súdom však navrhovateľ žalovanú pohľadávku postúpil v celom rozsahu. Krajský súd by svojím rozhodnutím obišiel inštančný postup. Preto z tohto procesného dôvodu rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V danej veci prvýkrát rozhodol krajský súd uznesením č. k. 16Co/182/2006-219 dňa 14. 09. 2006. Z procesného dôvodu prvý rozsudok okresného súdu vydaný vo veci podľa § 21 ods. 1 písm. f) O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ako procesný dôvod krajský súd konštatoval, že „...Až z napadnutého rozsudku sa odporca dozvedel, že okresný súd vyvodil iný právny záver a ako dôvod pre priznanie nároku navrhovateľa vychádzal zo skutočností nikým netvrdených, ktoré boli súdom vyhodnotené až v dôvodoch rozsudku. V tomto štádiu už odporca nemal možnosť zaujímať k nim stanoviská a navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie alebo aspoň spochybnenie a vyjadrovať sa aj k ich právnej relevantnosti vo vzťahu k predmetu konania. Znemožnenie realizácie procesných práv účastníkov v takomto prípade je prakticky dôsledkom nerešpektovania zákonných princípov zakotvených v Občianskom súdom poriadku, napr. v oprávnení účastníka robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom i k právnej stránke veci, a pod. Odporcovi, teda, bola odňatá možnosť konať pred súdom. Zároveň vyslovil jednoznačný právny názor, „...že pokiaľ stavebné konanie Okresného úradu v Banskej Bystrici pri vydávaní územného rozhodnutia trpelo vadami, spočívajúcimi v tom, že nebolo konané so všetkými účastníkmi konania, táto vada sa prejavila v obsahu samotného nezákonného rozhodnutia, a preto v tomto smere nešlo o nesprávny úradný postup. Záverom v zrušujúcom uznesení krajský súd uviedol, že ak by okresný súd zistil, že nárok navrhovateľa čo do základu je daný, mohol by vyhovieť návrhu iba do výšky plnenia ku dňu splatnosti nájomného v čase rozhodovania súdu. Krajský súd v tomto zrušujúcom uznesení, teda, nekonštatoval, že „... navrhovateľ spĺňa nárok na náhradu škody...“. Takýto záver nevyplýva ani z dôvodov druhého rozhodnutia krajského súdu, rozsudku č. k. 16Co/114/07-344 zo dňa 27. 09. 2007. Naopak, krajský súd na str. 350 spisu v dôvodoch iba konštatoval, že „...Pokiaľ potom navrhovateľ svoj nárok odvodzoval zo zodpovednosti štátu za škodu, vzniklú nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, ktoré bolo zrušené, a nárok podal na súd I. st. potom, ak jeho žiadosti o predbežné prerokovanie odporcom nebolo vyhovené, splnil zákonnú podmienku pre uplatnenie náhrady škody z tohto titulu podľa § 9 ods. 1 tohto zákona, ak by ovšem preukázal, že mu škoda vznikla. V závere tohto rozsudku je uvedené, že „...Navrhovateľovi podľa názoru krajského súdu škoda nevznikla, nebol preukázaný zodpovednostný vzťah štátu k náhrade škody navrhovateľa súvisiacej s nezákonným rozhodnutím.“ Oboznámením sa s obsahom dôvodov oboch zrušujúcich rozhodnutí NS SR krajský súd konštatoval, že ani v jednom z týchto rozhodnutí nie je vyslovený záväzný právny názor, že navrhovateľovi škoda vznikla, ak áno, je v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím správneho orgánu štátu (viď slovné spojenie v uznesení najvyššieho súdu: „... v predmetnej veci sa javí ...“) Krajský súd k zákonným podmienkam náhrady škody z nezákonného rozhodnutia štátu opätovne zdôraznil: Podľa § 2 zák. č. 58/69 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím, vydaným v tomto konaní. Podľa § 3 tohto zákona, ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť. Tak, ako je vyššie uvedené, prvotnou podmienkou zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa § 1 až § 17 zákona (špecifickou súčasťou je zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím o väzbe alebo treste) je existencia rozhodnutia, ktorým v konkrétnej veci štátny orgán aplikuje všeobecné pravidlo právnej normy na ním posudzovaný prípad a rozhoduje tak o oprávneniach a povinnostiach individuálnych subjektov. Zákon neobsahuje žiadny negatívny výpočet dotknutých rozhodnutí, teda sa vzťahuje na akýkoľvek akt aplikácie práva, vrátane rozhodnutí procesného charakteru vydávaného v priebehu konania. Je pritom irelevantné, či ide o výrok vo veci samej, alebo či ide o nezákonné rozhodnutie procesnej povahy, ktorým bola spôsobená škoda. Nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti štátu však podľa § 4 zák. č. 58/69 Zb. je, aby právoplatné, alebo bez ohľadu na právoplatnosť vykonateľné rozhodnutie bolo ako nezákonné zrušené, prípadne zmenené. Skutočnosť, že konanie vedené orgánom štátu pri výkone jeho právomoci vyústi v rozhodnutie, ktorého sa účastníci domáhajú, sama o sebe nevylučuje zodpovednosť štátu podľa zák. č. 58/69 Zb. za škodu spôsobenú v priebehu takéhoto konania nezákonným rozhodnutím procesného charakteru, prípadne nesprávnym úradným postupom. Z hľadiska takéhoto právneho názoru mal preto súd prvého stupňa posudzovať podmienky uplatnenia nároku navrhovateľa z hľadiska ust. § 3 zák. č. 58/69 Zb., a nie § 18 tohto zákona. Krajský súd, s ohľadom na celkové okolnosti súdenej veci, na rozdiel od súdu I. st. dospel k záveru, že na strane navrhovateľa existujú také skutočnosti, pre ktoré je možné vec posúdiť z hľadiska okolností hodných osobitného zreteľa ku ktorým došlo tým, že ústavný súd zrušil územné rozhodnutie ako rozhodnutie nezákonné, z ktorého vyplýva zodpovednosť štátu za škodu. Pokiaľ potom navrhovateľ svoj nárok odvodzoval zo zodpovednosti štátu za škodu vzniklú nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, ktoré bolo zrušené, a navrhovateľ podal žalobu na súd I. st. po tom, ako jeho žiadosti o predbežné prerokovanie odporcom nebolo vyhovené, splnil zákonnú podmienku pre uplatnenie náhrady škody z tohto titulu podľa § 9 ods. 1 tohto zákona, ak by ovšem preukázal, že mu škoda vznikla. Krajský súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 20. februára 2007 (č.l. 292 spisu) vo veci samej pri otázke zisťovania vzniku škody vec posúdil z hľadiska aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa a existencie škody mu vzniklej, vychádzajúc zo zistenia zániku nájomného vzťahu podľa § 676 ods. 1 OZ a § 43c ods. 1 až 34 OZ. V rozsudku, ktorý bol ale Najvyšším súdom SR zrušený z procesných dôvodov, dospel k záveru, že medzi navrhovateľom a spoločnosťou Nový Acord došlo k dohode o skončení nájmu ku dňu 28. 04. 2003. Preto pokiaľ podľa § 671 ods. 1 OZ bol nájomník povinný platiť nájom iba počas trvania nájomného vzťahu a keď medzi navrhovateľom a touto spoločnosťou došlo k ukončeniu nájomného vzťahu dohodou, došlo aj k zániku povinnosti nájomníka platiť navrhovateľovi ročné nájomné. Preto, ak navrhovateľovi vo vzťahu k spoločnosti Nový Acord nevznikol nárok vyplývajúci z čl. 5 nájomnej zmluvy o platení nájomného, je bezzákladný aj nárok navrhovateľa na náhradu škody voči odporcovi. Krajský súd vyslovil názor, že navrhovateľovi na základe zániku povinnosti nájomníka platiť nájomné nemohla vzniknúť žiadna škoda a ani škoda titulom ušlého zisku predstavujúceho budúce platenie nájomného po dobu 35 rokov trvania nájmu. Najvyšší súd SR v dôvodoch svojho rozsudku, k tomuto záveru odvolacieho súdu uviedol, že „... sa zaoberal právnymi skutočnosťami, ktoré sa k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania nejavia byť právne relevantné.“ Z uznesenia Najvyššieho súdu SR vyplýva, že posledné rozhodnutie krajského súdu bolo zrušené z procesných dôvodov, keď krajský súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa bez nariadenia pojednávania, čím odňal účastníkom konania možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom. Najvyšší súd konštatoval, že dovolateľmi napadnutý rozsudok nebolo možné v dovolacom konaní podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých záverov odvolacím súdom. K dovolacím dôvodom obidvoch strán nezaujal žiadne právne záväzné stanovisko, ktorým by bol krajský súd, vychádzajúc z dovolacích návrhov navrhovateľa aj odporcu, ako aj návrhov odporcu na doplnenie dokazovania opätovným výsluchom oboch konateľov spoločnosti navrhovateľa, N. D. a X.. X. H., výsluchom svedkov - konateľov spoločnosti Acord, s. r. o., N. K. a X. V., ako aj výsluchom konateľky spoločnosti CARAT Distillery, spol. s r. o. , K.. O.. Q. W., viazaný. Krajský súd k horeuvedenému záveru podľa názoru NS SR nemal zistený skutkový stav, pretože nezopakoval dôkazy vykonané súdom prvého stupňa a nevykonal iné dokazovanie. Odporca sa takéhoto dokazovania opätovne domáhal v podaní došlom krajskému súdu po vydaní uznesenia najvyššieho súdu. Navrhnuté dokazovanie presahovalo rámec možností odvolacieho súdu, preto krajský súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu k otázke zisťovania existencie škody a jej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím štátu, zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie dokazovanie vo veci. K takémuto postupu súdu odvolacieho došlo aj preto, že Najvyšší súd SR vo svojom zrušujúcom rozsudku k ušlému zisku ako škode vzniklej navrhovateľovi a k tejto dovolacej námietke oboch dovolateľov žiadne stanovisko nezaujal a nevyslovil žiaden záväzný právny názor, ktorým by bol odvolací súd viazaný. Krajský súd sa preto v celom rozsahu pridržiaval svojho právneho názoru vysloveného v zrušujúcom uznesení č. k. 16Co 182/2006-219 zo dňa 14. 09. 2006. V podrobnostiach na dôvody v tejto časti uznesenia poukázal a opätovne uviedol, že okresný súd mal zisťovať vznik škody navrhovateľa ako ušlého zisku ku dňu rozhodovania súdu. Krajský súd zdôraznil, že navrhovateľ si nemôže úspešne uplatniť nárok na náhradu škody, ktorá by mu mala vzniknúť až v budúcnosti. Cena nájmu bola v bode 5 nájomnej zmluvy uzavretej medzi navrhovateľom a spoločnosťou Nový Acord, spol. s. r. o. ako účastníkmi nájomného vzťahu explicitne zakotvená tak, že nájomné malo byť splatné vždy k 05. 11. kalendárneho roka s tým, že nájomné za prvý rok užívania pozemkov malo byť splatné dňa 05. 11. 2003. Preto nárok navrhovateľa čo do výšky náhrady škody ako ušlého zisku by mohol predstavovať iba plnenie ku dňu splatnosti nájomného v čase rozhodovania súdu, ale iba v prípade, ak sa zistí, že takáto škoda je v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím štátu. V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž priamo „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Z postupného sledu jednotlivých skutkových okolností v danej veci bolo povinnosťou okresného súdu skúmať, či nezákonné rozhodnutie správneho orgánu bolo tak významným článkom reťazca príčin a následkov, z ktorých by vznikla škoda, ktorú si navrhovateľ uplatňuje. Krajský súd dal do pozornosti sled relevantných príčin a následkov nezákonného rozhodnutia a predovšetkým vzniku, dĺžky trvania a spôsobu ukončenia nájomného vzťahu medzi navrhovateľom a spoločnosťou Nový Acord, z ktorého by bolo dôvodné zisťovať, v akom rozsahu sa zmenšil majetok navrhovateľa, ktoré zmenšenie ako škodu žalobou uplatňuje. Uznesenie krajského súdu č. k. 16Co/97/2010-507 zo dňa 31. augusta 2010 bolo zrušené nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II ÚS 433/2011-71 zo dňa 11. júla 2012 a vec bola vrátená Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie. V uvedenom náleze Ústavný súd, mutatis mutandis, uviedol, že Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodujúc o dovolaní proti rozsudku krajského súdu č. k. 16Co/114/07-344 z 27. septembra 2007, ktorým bol rozsudok okresného súdu zmenený tak, že žaloba bola zamietnutá, v odôvodnení svojho rozhodnutia sp. zn. 5Cdo/19/2008 zo 14. októbra 2008, ktorým rozhodnutie krajského súdu zrušil, uviedol, že „z uvedeného (citácia a rozbor ustanovení § 1 - § 17 zákona č. 58/1969 Zb.) možno vyvodiť, že právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým bolo nezákonné rozhodnutie zrušené, vzniklo poškodenému právo na náhradu škody, ktorá mu bola týmto rozhodnutím spôsobená, t. j. vzniklo mu právo na plnenie. V predmetnej veci sa javí, že podmienky pre uplatnenie svojho nároku na náhradu škody v zmysle zák. č. 58/1969 Zb. žalobca naplnil, čo konštatoval vo svojom rozsudku aj odvolací súd, ktorý sa však ďalej zaoberal právnymi skutočnosťami, ktoré sa k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania nejavia byť právne relevantné“ (s. 11). Ústavný súd mal za to, že citovaná časť uznesenia najvyššieho súdu je nepochybne vyslovením záväzného právneho názoru dovolacím súdom, ktorým bol (a dosiaľ aj je) krajský súd viazaný. Najvyšší súd v nasledujúcom rozhodnutí o dovolaní (uznesenie č. k. 5Cdo 203/2009-451 z 24. marca 2010), ktorým rozsudok krajského súdu znova zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, uviedol, že „so zreteľom na to, že v konaní došlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., na ktorú bolo potrebné vziať zreteľ (§ 242 ods. 1 O. s. p.) zrušil Najvyšší súd SR dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.“ (s. 12) a poukazujúc na ust. § 243d O. s. p. zdôraznil, že „ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej, pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný“. Ústavný súd vyslovil i právny názor, že v situácii, keď s ohľadom na obsah skoršieho uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo 19/2008 zo 14. októbra 2008 možno konštatovať, že v ňom bol vyslovený pre krajský súd záväzný právny názor, z ktorého vyplýva, že nárok žalobcu je čo do základu daný a dôvodom zrušenia jeho rozhodnutia boli procesné pochybenia krajského súdu spočívajúce v dokazovaní, viažucom sa na okolnosti, z ktorých vyvodil krajský súd záver o tom, že v deň jeho rozhodnutia možno priznať náhradu škody sťažovateľa iba do tohto dňa a nie do budúcna, je úplne zrejmé s poukazom na obsah uznesenia najvyššieho súdu č. k. 5Cdo 203/2009-451 z 24. marca 2010, že povinnosťou krajského súdu je meritórne rozhodnúť vo veci po odstránení procesného pochybenia, ktoré mu bolo vytknuté. Dôvodom zrušenia uznesenia krajského súdu č. k. 16Co/97/2010-507 z 31. augusta 2010 bola aj tá skutočnosť, že odvolací súd „je viazaný názorom dovolacieho súdu tak pri posudzovaní otázok hmotného práva (aká právna norma a akým spôsobom má byť aplikovaná), ako aj pri aplikácii procesných predpisov, v čom spočívali vady v dokazovaní, iné vady v konaní, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, z akého dôvodu je potom rozhodnutie nesprávne a v čom sa nesprávnosť prejavuje; pre odvolací súd je záväzný i právny názor spočívajúci v tom, ako má po procesnej stránke ďalej postupovať“. Ústavný súd uložil povinnosť krajskému súdu riadiť sa právnym názorom Ústavného súdu vysloveným v uvedenom náleze a meritórne rozhodnúť o odvolaní žalovaného proti rozsudku okresného súdu, pričom predtým „bude povinnosťou krajského súdu rozhodnúť o návrhu sťažovateľa na pripustenie zmeny v osobe žalobcu, to všetko v intenciách tohto nálezu ústavného súdu“. Ústavný súd osobitne dal do pozornosti krajskému súdu, že je viazaný nielen právnym názorom vysloveným Ústavným súdom v tomto náleze (§ 56 ods. 2 druhá veta zákona o Ústavnom súde, ale aj právnym názorom vysloveným Najvyšším súdom v jeho rozhodnutiach v konaní spis. zn. 5Cdo 203/2009 a najmä v konaní spis. zn. 5Cdo 19/2008 (§ 243d O. s. p.). Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, odvolanie prejednal v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.) na pojednávaní nariadenom na prejednanie odvolania (§ 214 ods. 1 písm. a/ O. s. p.) a rozsudok okresného súdu podľa ust. § 220 O. s. p. zmenil. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č. k. II ÚS 433/2011-71 zo dňa 11. júla 2012 odvolaciemu súdu vytkol, že sa neriadil právnym názorom dovolacieho súdu týkajúcom sa nutnosti rozhodnutia o zmene účastníkov konania podľa § 92 ods. 2 a 3 O. s. p. na strane žalobcu v odvolacom konaní, pričom nesprávnosť záverov odvolacieho súdu, že ak by o navrhovanej zmene účastníkov konania rozhodol sám v odvolacom konaní, odňal by tým účastníkovi právo konať pred súdom, konštatoval dovolací súd v uznesení spis. zn. 5Cdo 2/2011 z 19. apríla 2011, keď uviedol: „ dovolací súd po preštudovaní spisu dospel k záveru, že odvolací súd v danom prípade nepostupoval správne, keď o návrhu žalobcu na zmenu účastníka konania nerozhodol a povinnosť rozhodnúť o tomto návrhu uložil prvostupňovému súdu.“ (s. 14). K tejto skutočnosti odvolací súd dodáva: Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací rozhodol o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 8C 103/2005-292 zo dňa 20. februára 2007 uznesením č. k. 16Co/266/2008-387 zo dňa 19. marca 2009 tak, že rozsudok okresného súdu zmenil a uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi 222.399,25 € (6.700.000,- Sk) v lehote 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia a vo zvyšku návrh zamietol. Žalovanému náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania nepriznal. Proti vyššie uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie tak navrhovateľ, ako aj odporca, pričom v rámci dovolacieho konania odporca podaním, ktoré došlo Najvyššiemu súdu SR dňa 07. 12. 2009, oznámil, že „vzhľadom na skutočnosť, že spoločnosť B. O. L. Real spol. s r. o. listom zo dňa 22. 06. 2009 oznámila Ministerstvu výstavby a regionálneho rozvoja SR, že došlo k postúpeniu pohľadávky z titulu právoplatného a vykonateľného rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici na spoločnosť CARAT Distillery spol. s r. o., Senecká cesta 23, Šamorín, ktorá už túto pohľadávku vymáha v exekučnom konaní a Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR má odôvodnené pochybnosti o tom, kto je ďalej účastníkom konania - žalobcom, týmto žiada súd, aby sa v konaní touto skutočnosťou zaoberal s poukazom na znenie § 103 O. s. p., podľa ktorého súd kedykoľvek za konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci“. (č. l. 445 spisu). Na č. l. 446 spisu sa nachádza oznámenie spoločnosti B. O. L. Real spol. s r. o. Ministerstvu výstavby a regionálneho rozvoja SR zo dňa 22. 06. 2009, ktorým sa odporcovi oznámilo, že „dňa 22. 06. 2009 písomnou zmluvou o postúpení pohľadávky postúpila hore uvedenú pohľadávku na obchodnú spoločnosť Carat Distillery spol. s r. o. so sídlom Senecká cesta 23, Šamorín 931 01....“ Spoločnosť B. O. L. Real s. r. o. túto skutočnosť oznámila odporcovi „z titulu právoplatného rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 19. 03. 2009, ktorý nadobudol právoplatnosť 15. 04. 2009 a vykonateľnosť 15. 05. 2009 vo veci spis. zn. 16Co/266/08 o náhradu škody“. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací uznesením č. k. 5Cdo 203/2009-451 zo dňa 24. marca 2010 rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19. marca 2009 spis. zn. 16Co/266/2008 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom ohľadom postúpenia pohľadávky uviedol „Dovolací súd dáva odvolaciemu súdu do pozornosti, že spoločnosť B. O. L. Real spol. s r. o. (žalobca) listom zo dňa 22. 06. 2009 oznámila žalovanému, že došlo k postúpeniu pohľadávky z titulu právoplatného a vykonateľného rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici na spoločnosť Carat Distillery spol. s r. o. so sídlom v Šamoríne, Senecká cesta 23, ktorá už túto pohľadávku vymáha v exekučnom konaní. Bude preto potrebné, aby sa súd s touto skutočnosťou zaoberal (viď podanie žalovaného z 07. 12. 2009).“ Až podaním zo dňa 29. 04. 2010, ktoré došlo Krajskému súdu v Banskej Bystrici dňa 03. 05. 2010 (č. l. 482 spisu), došlo k návrhu na zmenu účastníka konania, z ktorého vyplýva, že navrhovateľ dňa 19. 04. 2010 (teda po zrušujúcom uznesení najvyššieho súdu 5Cdo 203/2009-451 z 24. marca 2010) uzavrel so spoločnosťou Carat Distillery spol. s r. o. ... Zmluvu o postúpení pohľadávky, na základe ktorej navrhovateľ ako postupca postúpil svoju pohľadávku vo výške 1.394.144,59 € (42.000.000,- Sk) voči odporcovi, ktorej uplatňovanie je predmetom tohto súdneho konania na spoločnosť Carat Distillery spol. s r. o. ako postupníka, a to s účinnosťou ku dňu podpisu uvedenej Zmluvy o postúpení pohľadávky“. Zo Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 19. 04. 2010, konkrétne z článku 7 bod 1. zmluvy vyplýva, že „zmluvné strany sa dohodli, že podpisom tejto zmluvy ukončujú platnosť a účinnosť právneho vzťahu medzi nimi založeného Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 22. 06. 2009, ktorou postupca postúpil na postupníka časť postupovanej pohľadávky v istine v celkovej výške 222.399,25 € (6.700.000,- Sk) a Zmluvou o uzavretí budúcej zmluvy zo dňa 14. 07. 2009 ex tunc v celom rozsahu a že si z tejto zmluvy nebudú naďalej uplatňovať žiadne svoje práva ani plniť svoje povinnosti“. Odvolací súd hoci viazaný právnym názorom najvyššieho súdu aj Ústavného súdu SR ohľadne viazanosti odvolacieho súdu aj procesným rozhodnutím alebo procesným právnym názorom najvyššieho súdu nemohol v súdenej veci rozhodnúť o pripustení zmeny účastníkov podľa ust. § 92 ods. 2 a 3 O. s. p. z týchto dôvodov: Najvyšší súd SR uznesením č. k. 5Cdo 2/2011-546 zo dňa 19. apríla 2011 odmietol dovolanie žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31. augusta 2010 spis. zn. 16Co/97/2010 a po tomto rozhodnutí Okresný súd Banská Bystrica uznesením č. k. 9C/186/2010-558 zo dňa 19. 07. 2012 pripustil, aby z konania vystúpil žalobca B. O. L. Real spol. s r. o. so sídlom Dolná 4, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 029 840, spoločnosť zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Banská Bystrica, odd. Sro, vložka č. 5354/S, a do konania na jeho miesto vstúpil ako žalobca: Carat Distillery spol. s r. o., sídlo Senecká cesta 23, 931 01 Šamorín, IČO: 36 272 612, spoločnosť zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Trnava, odd. Sro, vložka č. 17219/T. V dôsledku odvolania odporcu proti uvedenému uzneseniu o odvolaní rozhodoval Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý uznesením č. k. 13Co/280/2012-570 zo dňa 2. októbra 2012 uznesenie okresného súdu potvrdil. Z uvedeného vyplýva, že o pripustení zmeny účastníkov konania na strane navrhovateľa už došlo právoplatným rozhodnutím Okresného súdu Banská Bystrica v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktoré rozhodnutia sú záväzné aj pre odvolací súd, nakoľko dosiaľ neboli zrušené. Okresný súd v uznesení spis. zn. 9C/186/2010 zo dňa 19. 07. 2012 mal za preukázané, že predmetom postúpenia bola pohľadávka žalobcu ako veriteľa z titulu sporu o náhradu škody vo výške 1.394.144,59 € (42.000.000,- Sk). Vzhľadom na uvedené skutočnosti odpadol dôvod na opätovné rozhodnutie o pripustení zmeny účastníkov konania. Podľa názoru odvolacieho súdu, pokiaľ došlo k rozhodnutiu o pripustení zmeny účastníkov konania uznesením okresného súdu v spojení s rozhodnutím aj Krajského súdu v Banskej Bystrici, oba tieto súdy pred rozhodnutím o pripustení zmeny účastníkov prejudiciálne posudzovali otázku platnosti alebo neplatnosti postúpenia pohľadávky, a preto už v tomto štádiu konania nebolo možné prihliadať na námietku odporcu v konaní týkajúcu sa neplatnosti postúpenia pohľadávky na terajšieho navrhovateľa. Vzhľadom na uvedené nebol dôvod v konaní doplniť dokazovanie výsluchom svedkov ohľadne tej skutočnosti, či došlo k platnému postúpeniu pohľadávky tak, ako to navrhoval v konaní odporca. Pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci samej, Krajský súd v Banskej Bystrici, viazaný právnym názorom či už Najvyššieho súdu SR alebo aj Ústavného súdu SR, dospel k záveru, že základ nároku navrhovateľa je daný. Pôvodný navrhovateľ mal uzavretú nájomnú zmluvu zo dňa 5. novembra 2002 so spoločnosťou Nový Acord spol. s r. o. k pozemku vo vlastníctve pôvodného navrhovateľa, ročné nájomné bolo dojednané na 1.200.000,- Sk, účelom nájmu bola výstavba čerpacej stanice PHM. To, že pozemok bol spôsobilý na takýto účel, vyhlásil pôvodný navrhovateľ svojmu nájomcovi na základe toho, že Okresný úrad v Banskej Bystrici, odbor životného prostredia, vydal 4. júla 2001 rozhodnutie č. 2001/02123/8KB, f.č. 82/2001 o umiestnení stavby čerpacej stanice PHM, ktoré nadobudlo právoplatnosť 4. júla 2001 („územné rozhodnutie“). Po zrušení územného rozhodnutia Ústavným súdom nálezom II ÚS 22/02-117 zo dňa 16. apríla 2003 došlo k odstúpeniu od nájomnej zmluvy k pozemku uzatvorenej na 35 rokov, ktorej základným predpokladom bolo práve územné rozhodnutie, ktoré bolo vyhlásené za nezákonné. Z ustanovenia § 27 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. z 28. októbra 2003 o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2004, a ktorým bol zrušený zák. č. 58/1969 Zb. vyplýva, že zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi. Doterajšími predpismi je predovšetkým zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len zák. č. 58/1969 Zb.). Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, ktoré vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len štátny orgán). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli. Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú tí, ktorí boli účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní (§ 2 zák. č. 58/1969 Zb.). Z ustanovenia § 4 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. vyplýva, že nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu bol súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný. Pojem škody zákon č. 58/1969 Zb. bližšie nedefinuje a ani neupravuje rozsah jej náhrady. Preto treba aj v tomto smere aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy ( § 442 OZ) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá: 1. nastala v majetkovej sfére poškodeného, 2. je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a 3. je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Podľa § 442 ods. 1 OZ sa uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Skutočnou škodou je ujma, ktorá znamená zničenie, stratu, zmenšenie, zníženie, či iné znehodnotenie existujúceho majetkového stavu poškodeného, oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu (pokiaľ nie je vylúčené). Ušlý zisk predstavuje zmarený majetkový prospech (prekazené zväčšenie alebo budúce rozmnoženie majetku poškodeného), ktorý bolo možné očakávať s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, no nenastalo v dôsledku škodnej udalosti. Ušlý zisk, teda, je v podstate ušlým majetkovým prospechom a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený je povinný vznik škody preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla. Až po preukázaní vzniku škody a existencie nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu môže byť skúmaná otázka príčinnej súvislosti medzi prvými dvoma zákonnými podmienkami. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa § 1 - § 17 zákona (špecifickou súčasťou bola zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím o väzbe a treste) je objektívnou zodpovednosťou štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nebolo možné zbaviť, a ktorá bola založená na súčasnom splnení troch podmienok, ktoré musia byť dané. Ide o: 1/ nezákonné rozhodnutie, 2/ vznik škody, 3/ príčinnú súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia a vznikom škody. Prvotnou podmienkou je, teda, existencia rozhodnutia, ktorým v konkrétnej veci štátny orgán aplikoval všeobecné pravidlo právnej normy na ním prejednávaný prípad a rozhodoval tak o právach a povinnostiach individuálnych subjektov. Podľa § 4 zákona bolo nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti štátu, aby právoplatné alebo bez ohľadu na právoplatnosť vykonateľné rozhodnutie bolo ako nezákonné zrušené alebo zmenené. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom nezákonného rozhodnutia, t. j. vtedy, ak nezákonné rozhodnutie a škoda boli vo vzájomnom pomere príčiny a následku, a ak bolo preukázané, že ak by nebolo nezákonného rozhodnutia, ku škode by nebolo bývalo došlo. Z uvedeného možno vyvodiť, že právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým bolo nezákonné rozhodnutie zrušené, vzniklo poškodenému právo na náhradu škody, ktorá mu bola týmto rozhodnutím spôsobená, t. j. vzniklo mu právo na plnenie. Na základe uvedeného má odvolací súd za to, že žalobca podmienky pre uplatnenie svojho nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. naplnil. V tomto smere je rozhodnutie odvolacieho súdu kompatibilné a koherentné s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR vyslovenom v uznesení č. k. 5Cdo 19/2008 zo dňa 14. októbra 2008. Odvolací súd v tomto smere poukazuje aj na samotný nález Ústavného súdu SR II ÚS 433/2011-71 zo dňa 11. júla 2012 (s. 48), ktorým je odvolací súd tiež viazaný a podľa, ktorého „V situácii keď s ohľadom na obsah skoršieho uznesenia najvyššieho súdu spis. zn. 5Cdo 19/2008 zo 14. októbra 2008 možno konštatovať, že v ňom bol vyslovený pre krajský súd záväzný právny názor, z ktorého vyplýva, že nárok žalobcu je čo do základu daný a dôvodom zrušenia jeho rozhodnutia boli procesné pochybenia krajského súdu spočívajúce v dokazovaní viažucom sa na okolnosti, z ktorých vyvodil krajský súd záver o tom, že v deň jeho rozhodnutia možno priznať náhradu škody sťažovateľa iba do tohto dňa, a nie do budúcna, je úplne zrejmé s poukazom na obsah uznesenia najvyššieho súdu č. k. 5Cdo 203/2009-451 z 24. marca 2010, že povinnosťou krajského súdu je meritórne rozhodnúť vo veci o odstránení procesného pochybenia, ktoré mu bolo vytknuté“. Odvolací súd o veci rozhodol po nariadení pojednávania na prejednanie odvolania, doplnil vykonanie dokazovania v súlade s ust. § 213 ods. 3 a 4 O. s. p. (čím odvolací súd odstránil procesné pochybenie vytknuté Najvyšším súdom SR aj v uznesení č. k. 5Cdo 2/2011 zo dňa 19. apríla 2011), najmä však vady vytknuté v uznesení č. k. 5Cdo 203/2009 zo dňa 24. marca 2010, v zmysle ktorého, ak sa odvolací súd chcel odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa na základe bezprostredne ním vykonaných dôkazov, mal dokazovanie v zmysle § 213 ods. 3 O. s. p. sám v potrebnom rozsahu opakovať (prípadne doplniť) a zadovážiť si tak rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O. s. p.. Len takýto postup je aj v súlade so zásadou priamosti a ústnosti občianskoprávneho konania. Odvolací súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi postupom podľa ust. § 129 ods. 1 O. s. p., účastníkom dal možnosť, aby sa vyjadrili k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (§ 123 O. s. p.) a po možnosti účastníkov zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci, odvolací súd uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené (§ 118 ods. 4 O. s. p.). Rozhodnutie odvolacieho súdu je tak v súlade aj s rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. 5Cdo 19/2008 zo dňa 14. októbra 2008. Keďže právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým bolo nezákonné rozhodnutie zrušené, vzniklo poškodenému právo na náhradu škody, ktorá mu bola týmto rozhodnutím spôsobená, odvolací súd sa ďalej v konaní zaoberal len otázkou výšky spôsobenej škody. Navrhovateľ v konaní tvrdil, že mu zrušením územného rozhodnutia Okresného úradu v Banskej Bystrici Ústavným súdom SR vznikla škoda titulom ušlého zisku (titulom nemožnosti vyplatenia nájomného po dobu 35 rokov). Pôvodný žalobca mal so spoločnosťou Nový Acord s. r. o. uzavretú nájomnú zmluvu zo dňa 05. 11. 2002, ktorou prenajal nájomcovi pozemky za účelom výstavby čerpacej stanice. Zmluva bola uzavretá na dobu 35 rokov a dohodnutý ročný nájom bol 1.200.000,- Sk, splatný k 05. 11. kalendárneho roka a za 1. rok k 05. 11. 2003. V čase uzavretia nájomnej zmluvy bol vlastníkom predmetných nehnuteľností pôvodný navrhovateľ, čo preukázal listom vlastníctva č. 3817 vedeným Katastrálnym úradom Banská Bystrica, Správa katastra Banská Bystrica, pre kat. úz. Radvaň. Je nepochybné, že zrušením územného rozhodnutia Okresného úradu v Banskej Bystrici, odbor životného prostredia č. 2001/02123/8KB f.č. 82/2001 zo dňa 04. 07. 2001 nálezom Ústavného súdu SR č. II ÚS 22/02-117 zo dňa 16. 04. 2003 došlo k vzniku škody na strane navrhovateľa (a z dôvodu následného odstúpenia od zmluvy nájomcom), v konaní bola preukázaná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a zánikom nájomnej zmluvy a vznikom škody, avšak odvolací súd za takto vzniknutú škodu považoval len tú škodu, ktorá predstavuje tú časť nájomného, na ktorú vznikol pôvodnému navrhovateľovi nárok do 05. 11. 2012, pretože v čase rozhodovania odvolacieho súdu len túto časť škody považoval odvolací súd za škodu vzniknutú titulom ušlého zisku pôvodného navrhovateľa, keďže splatnosť zvyšku nájomného dosiaľ nenastala. Podľa ust. § 442 ods. 1 OZ uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Ušlý zisk v zmysle ustálenej súdnej praxe predstavuje to, čo poškodenému ušlo v dôsledku spôsobenia škody; inak povedané, v dôsledku spôsobenia škody nedošlo k zväčšeniu (rozmnoženiu) majetku, hoci sa to pri predpokladanej činnosti dalo očakávať (viď napr. Peter Vojčík a kol.: Občiansky zákonník - stručný komentár, 2008, s. 527). Taktiež v zmysle Občanského zákoníku, komentář II., Panorama Praha, 1987, s. 547 iná škoda (rozumej ušlý zisk) spočíva konkrétne v tom, že poškodený nemohol (pozn. dovolacieho súdu - nie v budúcnosti nebude môcť) po určitú dobu uvedenú činnosť vykonávať. Vzhľadom na uvedené, podľa názoru odvolacieho súdu, ušlý zisk v súdenej veci v čase rozhodovania odvolacieho súdu predstavuje len tá časť nájomného, na ktorú pôvodnému navrhovateľovi vznikol nárok do 05. 11. 2012, kedy bolo splatné nájomné za rok 2012. Nájomné za rok 2013 bude splatné až ku dňu 05. 11. 2013, preto navrhovateľovi dosiaľ nevznikol nárok na náhradu škody titulom nevyplateného nájomného za rok 2013 a ani za ďalšie obdobia do skončenia 35 ročnej doby, na ktorú bol pôvodne pozemok pôvodného navrhovateľa prenajatý. Nárok na náhradu škody dosiaľ vznikol pôvodnému navrhovateľovi za obdobie od roku 2003 do roku 2012 (od 05. 11. 2003 do 05. 11. 2012) 10-krát vo výške 1.200.000,- Sk, čo predstavuje v eurách sumu 398.327,03 €, a preto odvolací súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi len túto sumu v súdom určenej lehote a vo zvyšku návrh ako predčasný zamietol. O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 2 O. s. p. v odvolacom konaní v spojení s ust. § 224 ods. 1 O. s. p.. Obaja účastníci konania mali v konaní čiastočný úspech, avšak vzhľadom k tomu, že odporca bol vo veci úspešný vo väčšom rozsahu než navrhovateľ, bol by daný dôvod na pomerné rozdelenie náhrady trov konania podľa ust. § 142 ods. 2 O. s. p.. Vzhľadom k tomu, že návrh na náhradu trov konania si odporca neuplatnil (nepodal návrh na náhradu trov konania v súlade s ust. § 151 ods. 1 vety prvej v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p) nebol daný dôvod na rozhodnutie o náhrade trov konania odporcu. Navrhovateľ si síce právo na náhradu trov konania uplatnil, v konaní mu ale právo na ich náhradu nevzniklo, preto odvolací súd navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0. Poučenie: proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.