Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 12Co/379/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6109215827 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6109215827.2 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici v právnej veci navrhovateľa B.O.L. Real, spol. s r. o., so sídlom Banská Bystrica, Dolná č. 4, IČO: 36 029 840, právne zastúpeného AK MS, s. r. o., so sídlom Bratislava, Galandova č. 3, IČO: 47 237 767, proti odporcovi Slovenská republika - Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Námestie Slobody č. 6, IČO: 30 416 094, o zaplatenie 342 722,30 Eur, o odvolaní navrhovateľa a odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 7C/142/2009-185 zo dňa 24. 06. 2013, v spojení s opravným uznesením č. k. 7C/142/2009-214 zo dňa 07. 08. 2013, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu vo výške 80 714,93 Eur, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku titulom zaplatenia úrokov z omeškania z náhrady škody. Vo zvyšku návrh navrhovateľa zamietol. Zároveň vyslovil, že o náhrade trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti vo veci samej. V odôvodnení rozhodnutia okresný súd poukázal na nasledovný skutkový stav: Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom č. k. 8C/105/2003 - 292 zo dňa 20. 02. 2007 ( v inom konaní - pozn. odvolacieho súdu) uložil odporcovi povinnosť zaplatiť právnemu predchodcovi navrhovateľa náhradu škody vo výške 42 000 000,00 Sk titulom ušlého zisku, ktorý by bol právny predchodca navrhovateľa získal na základe nájomnej zmluvy, ktorá však zanikla pre nemožnosť plnenia účelu nájomnej zmluvy. Na základe odvolania proti tomuto rozsudku, Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom sp. zn. 16Co/266/2008 zo dňa 19. 03. 2009 zmenil rozsudok prvostupňového súdu tak, že zaviazal odporcu na zaplatenie sumy 222 399,25 Eur a vo zvyšku návrh zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu podal právny predchodca navrhovateľa aj odporca dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 5Cdo 203/2009 - 451 zo dňa 24. 03. 2010 zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/266/2008 zo dňa 19. 03. 2008 a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodol svojím druhým rozsudkom č. k. 16Co/332/2012 - 640 zo dňa 13. 12. 2012 tak, že zmenil rozsudok okresného súdu a zaviazal odporcu na zaplatenie sumy 398 327,03 Eur a vo zvyšku súd návrh zamietol. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. V zmysle tohto posledného právoplatného rozhodnutia priznanú náhradu škody predstavuje ušlý zisk. V čase rozhodovania pozostával ušlý zisk z nezaplateného nájomného, na ktoré právnemu predchodcovi navrhovateľa vznikol nárok do 05. 11. 2012, (kedy malo byť splatné nájomné za rok 2012). Keďže nájomné za rok 2013 by malo byť splatným až ku dňu 05. 11. 2013, navrhovateľovi v čase rozhodovania krajského súdu, nevznikol nárok na náhradu škody titulom nevyplateného nájomného za rok 2013 a ani za ďalšie obdobia do skončenia tridsaťpäťročnej doby, na ktorú bol pôvodne pozemok právneho predchodcu navrhovateľa prenajatý. Nárok na náhradu škody vznikol ako nevyplatené nájomné za obdobie od roku 2003 do roku 2012 (od 05. 11. 2003 do 05. 11. 2012), t. j. za desať rokov (10 x 1 200 000,00 Sk), spolu vo výške 398 327,03 Eur. V tomto prebiehajúcom konaní si navrhovateľ v nadväznosti na vyššie uvedené rozhodnutie uplatňuje príslušenstvo pohľadávky, ktorou bola náhrada škody v konaní pred Okresným súdom Banská Bystrica, sp. zn. 8C/103/2005, t. j. úroky z omeškania vo výške 342 722,30 Eur. Suma podľa neho predstavuje úrok z omeškania vo výške 12,5 % ročne zo sumy 398 327,03 Eur od 20. 08. 2006 do 31. 12. 2008 a úrok z omeškania vo výške 14,25 % ročne zo sumy 398 327,03 Eur od 01. 01. 2009 do 22. 02. 2013. Okresný súd videl spornosť vo vzťahu hlavného záväzku a úrokov z omeškania ako príslušenstva pohľadávky (hlavného záväzku) v tom, či došlo k premlčaniu úrokov z omeškania, keďže odporca vzniesol námietku premlčania. Prvostupňový súd podrobne na niekoľkých stranách odôvodnenia rozobral vzťah hlavného záväzku a úrokov z omeškania, keď napokon uzavrel, že podľa jeho názoru je spravodlivé nájsť riešenie, ktoré bude tak výhodné, ako aj nevýhodné pre obe strany záväzkového vzťahu, čiže nájsť akýsi stred, pri ktorom by nedošlo k výkonu práva v rozpore s dobrými mravmi. Poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo 157/2009, v ktorom najvyšší súd uviedol, že „niet pochybností o tom, že úroky z omeškania majú povahu opakujúcich sa dávok, ktoré možno veriteľovi priznať súdnym rozhodnutím, aj keď sa stanú splatnými až v budúcnosti. To mimo iného znamená, že pre povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania sú rozhodujúce okolnosti, ktoré nastali v dobe, kedy došlo k omeškaniu so splnením dlhu (záväzku) z hlavného záväzkového právneho vzťahu“. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že povinnosť platiť úroky z omeškania so splnením dlhu (záväzku) nevzniká samostatne (nanovo) za každý deň trvania omeškania, ale jednorazovo v deň, v ktorom sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením tohto záväzku; týmto dňom začína u tohto práva plynúť premlčacia doba a jej uplynutím sa právo premlčí ako celok. Okresný súd poukázal na to, že podobne stabilne rozhoduje aj senát 21Cdo Najvyššieho súdu Českej republiky (napr. sp. zn. 21Cdo 3173/2005, sp. zn. 21Cdo 681/2006). Aj keď sa prvostupňový súd nestotožnil s názorom absolútnej závislosti úrokov z omeškania od hlavného záväzku a s názorom, že sa úroky z omeškania premlčujú za každý deň samostatne, nakoľko to vedie k neobmedzenému uplatňovaniu úrokov z omeškania, s absurdnosťou „nepremlčateľnosti“ úrokov z omeškania a s názorom, že nárok na zaplatenie úrokov z omeškania je samostatným nárokom, a teda hlavný záväzok je pre premlčanie úrokov z omeškania bezpredmetný, sa stotožnil v celom rozsahu. Vzhľadom na vyššie uvedenú rozhodovaciu prax, okresný súd uzavrel, že „úroky z omeškania sa premlčujú samostatne (nezávisle) od hlavného záväzku, vždy vo vzťahu ku každej jednotlivej splátke úroku z omeškania v trojročnej premlčacej lehote, avšak nie za každý deň samostatne“. V dôsledku vznesenej námietky premlčania odporcom konštatoval, že „nárok na úrok z omeškania vzniká nezaplatením hlavného záväzku riadne a včas, nasledujúcim dňom po splatnosti hlavného záväzku. Úroky sa premlčia v trojročnej lehote, ktorá začína plynúť odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať prvýkrát vo vzťahu ku každej splátke samostatne. Keďže v konaní ide o úroky z omeškania ako príslušenstva náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., pre vznik pohľadávky (t. j. deň, kedy sa mohlo právo vykonať prvýkrát) je rozhodujúci buď deň, keď príslušný orgán vyhovel návrhu na predbežné prerokovanie na náhradu škody alebo deň, kedy uplynula šesťmesačná lehota na prerokovanie tohto nároku (v prípade, že príslušný orgán nekonštatoval nezákonnosť rozhodnutia alebo nesprávnosť postupu a návrhu na prerokovanie nevyhovel)“. Nestotožnil sa s tvrdením navrhovateľa, že odporca sa do omeškania dostal už dňa 04. 10. 2003, pretože dňa 03. 10. 2003 nesplnil svoj záväzok zaplatiť navrhovateľovi jeho pohľadávku. Nesúhlasil ani s tvrdením odporcu, že do omeškania by sa dostal, ak by riadne a včas nesplnil pohľadávku priznanú na základe právoplatného rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/332/2012 zo dňa 13. 12. 2012, pretože podľa neho až nezaplatením v rozhodnutí uvedenej pohľadávky by sa dostal do omeškania, t. j. až po 13. 12. 2012. Nárok navrhovateľa nepovažoval za premlčaný. Pri rozhodovaní o nároku navrhovateľa okresný súd prihliadal na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici v rozsudku 16Co/332/2012 - 640 zo dňa 13. 12. 2012, v ktorom krajský súd rozhodoval o náhrade škody a jej výške, konkrétne o ušlom zisku navrhovateľa. Ušlý zisk predstavovalo nevyplatené nájomné z nájomnej zmluvy uzavretej medzi navrhovateľom a spoločnosťou Nový Acord s. r. o. zo dňa 05. 11. 2002. V nájomnej zmluve bol dohodnutý nájom na dobu 35 rokov s výškou nájomného 1 200 000,00 Sk (39 832,70 Eur). Nájomné malo byť splatné vždy ku dňu 05. 11 toho ktorého kalendárneho roka. Teda vždy 05. 11. (splatnosťou nájomného) toho-ktorého roka vzniklo alebo vznikne navrhovateľovi právo na zaplatenie ušlého zisku (hlavný záväzok) a s ním aj na zaplatenie príslušenstva - úrokov z omeškania. Potom aj okresný súd v konaní rozhodoval o nároku na úrok z omeškania tak, že vychádzajúc z vyššie uvedeného rozhodnutia, „nárok a splatnosť nároku vzniká každý rok k 05. 11. vo výške dohodnutého nájmu - (podľa názoru odvolacieho súdu ušlý zisk v súdenej veci v čase rozhodovania predstavuje len tá časť nájomného, na ktorú právnemu predchodcovi navrhovateľa vznikol nárok do 05. 11. 2012, kedy bolo splatné nájomné za rok 2012. Nájomné za rok 2013 bude splatné až ku dňu 05. 11. 2013, preto navrhovateľovi doteraz nevznikol nárok na náhradu škody titulom nevyplateného nájomného za rok 2013 a ani za ďalšie obdobia do skončenia tridsaťpäťročnej doby, na ktorú bol pôvodne pozemok právneho predchodcu navrhovateľa prenajatý. Nárok na náhradu škody doteraz vznikol za obdobie od roku 2003 do roku 2012 /od 05. 11. 2003 do 05. 11. 2012/, t. j. 10 x 1 200 000,00 Sk, t. j. 398 327,03 Eur)“. Pri výpočte úrokov z omeškania vychádzal prvostupňový súd z toho, že keďže ide o príslušenstvo pohľadávky, tak nárok na úrok z omeškania mohol vzniknúť až deň nasledujúci po splatnosti hlavného záväzku (nájomného). Navrhovateľ si uplatňoval úroky z omeškania od 20. 08. 2006 až do 22. 02. 2013. Potom obdobie splatností hlavného záväzku bolo nasledovné: 1. 05. 11. 2006 (právo na úroky z omeškania vzniklo dňa 06. 11. 2006), 2. 05. 11. 2007 (právo na úroky z omeškania vzniklo dňa 06. 11. 2007), 3. 05. 11. 2008 (právo na úroky z omeškania vzniklo dňa 06. 11. 2008), 4. 05. 11. 2009 (právo na úroky z omeškania vzniklo dňa 06. 11. 2009), 5. 05. 11. 2010 (právo na úroky z omeškania vzniklo dňa 06. 11. 2010), 6. 05. 11. 2011 (právo na úroky z omeškania vzniklo dňa 06. 11. 2011), 7. 05. 11. 2012 (právo na úroky z omeškania vzniklo dňa 06. 11. 2012). Ďalšie nájomné podľa záveru prvostupňového súdu je splatné dňa 05. 11. 2013. Keďže hlavný záväzok bol splatný vždy dňa 05. 11. toho ktorého roka, súd priznal úroky z omeškania nasledovne: P. č. splatnosť nájomného doba omeškania úroková sadzba zo sumy nájomného výška úrokov z omeškania 1. 5.11.2006 6.11.2006 - 22.2.2013 9,50% 39 832,70 € 23 855,42 € 2. 5.11.2007 6.11.2007 - 22.2.2013 8,50% 39 832,70 € 17 958,54 € 3. 5.11.2008 6.11.2008 - 22.2.2013 7,50% 39 832,70 € 12 850,13 € 4. 5.11.2009 6.11.2009 - 22.2.2013 9% 39 832,70 € 11 835,13 € 5. 5.10.2010 6.11.2010 - 22.2.2013 9% 39 832,70 € 8 250,27 € 6. 5.10.2011 6.11.2011 - 22.2.2013 9,50% 39 832,70 € 4 924,52 € 7. 5.10.2012 6.11.2012 - 22.2.2013 8,75% 39 832,70 € 1 040,83 € Za obdobie odo dňa 06. 11. 2006 do 22. 02. 2013 predstavujú úroky z omeškania sumu vo výške 80 714,93 Eur. V tejto časti súd vyhovel návrhu navrhovateľa a zaviazal odporcu na zaplatenie sumy vo výške 80 714,93 Eur. V tejto časti nebol nárok navrhovateľa podľa názoru okresného súdu premlčaný, pretože trojročná premlčacia lehota začína plynúť vždy vo vzťahu ku každej jednotlivej sume priznaného nároku. Navrhovateľ podal návrh dňa 20. 08. 2009 a teda mu možno priznať úroky z omeškania aj tri roky spätne. V tejto časti považoval súd návrh za dôvodný a aj mu vyhovel. Hlavný záväzok (nájomné) splatný dňa 05. 11. 2005 a príslušenstvo k nemu si mohol navrhovateľ uplatniť už dňa 06. 11. 2005, a teda v tejto časti už uplynula trojročná premlčacia lehota, keďže navrhovateľ podal návrh až dňa 20. 08. 2009. Prvostupňový súd považoval v tejto časti nároku na úrok z omeškania (od 06. 11. 2005 do 05. 11. 2006) za premlčaný, z dôvodu vznesenia námietky premlčania, a keďže sa právo premlčuje ako celok, nemohol súd vyhovieť v časti zaplatenia úrokov z omeškania od 20. 08. 2006 do 05. 11. 2006, preto v tejto časti návrh zamietol. Na záver okresný súd konštatoval, že navrhovateľ si uplatnil úroky z omeškania zo sumy 222 399,25 Eur (ušlý zisk), ktorý mu však nebol priznaný v celom rozsahu. Aj Krajský súd v Banskej Bystrici pri určovaní ušlého zisku vychádzal z výšky nájomného za jednotlivé obdobia splatnosti nájomného. Preto aj prvostupňový súd v konaní potom nevychádzal z celkového uplatneného ušlého zisku, ale len z výšky každej jednotlivej splátky nájomného dohodnutého v nájomnej zmluve zo dňa 05. 11. 2002 vo výške 1 200 000,00 Sk (39 832,70 Eur) a jej splatnosti. Vo zvyšku uplatneného nároku súd návrh zamietol. O trovách konania prvostupňový súd rozhodol podľa ustanovenia § 151 ods. 3 O. s. p. Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ aj odporca. Navrhovateľ v podanom odvolaní uviedol, že napáda rozhodnutie prvostupňového súdu v časti druhej výrokovej vety, ktorou súd návrh navrhovateľa vo zvyšku zamietol. Uviedol, že prvostupňový súd otázku začiatku plynutia súdom priznaných úrokov z omeškania založil podľa jeho názoru na nesprávnom právnom posúdení, keď navrhovateľovi priznal právo na úroky z omeškania až odo dňa nasledujúceho po splatnosti nájomného za rok 2006, a nie od splatnosti pohľadávky, od ktorej sú úroky z omeškania odvodené. Začiatok plynutia súdom priznaných úrokov z omeškania je v rozpore s právnym názorom prvostupňového súdu, ktorý na inom mieste odôvodnenia rozsudku (odsek 2, veta tretia na str. 15 rozsudku) mal za to, „keďže splatnosť pohľadávky (náhrady škody) nebola určená a ani dohodnutá, stala sa pohľadávka splatná deň po tom, čo ho právny predchodca vyzval resp. deň, po uplynutí šesť mesačnej lehoty na plnenie (ktorú poskytol povinnému zákon č. 58/1969 Zb.)“. Navrhovateľ poukázal na to, že v tomto zmysle si názory prvostupňového súdu navzájom odporujú. Poukázal tiež na to, že primárne úroky z omeškania sa musia odvodiť od uplatňovaného hlavného nároku, t. j. pohľadávky, ktorou je náhrada škody vo forme ušlého zisku, splatnej dňa 03. 04. 2004. Nárok na zaplatenie nájomného z nájomnej zmluvy právny predchodca navrhovateľa ani navrhovateľ nikdy v žiadnom konaní neuplatňoval. Nesprávne právne posúdenie súdom prvého stupňa navrhovateľ namieta aj pokiaľ ide o otázku ustálenej sumy pre výpočet úrokov z omeškania. Podľa jeho názoru nie je žiaden dôvod spájať začiatok plynutia úroku z omeškania s lehotami splatnosti nájomného, ktoré boli dohodnuté v zmluve o nájme nehnuteľností zo dňa 05. 11. 2002. Zmluvnú povinnosť zo záväzkového vzťahu (nájomnej zmluvy), a to povinnosť platiť nájomné v dohodnutých sumách a lehotách splatnosti podľa uzavretej nájomnej zmluvy malo vo vzťahu k právnemu predchodcovi navrhovateľa ako prenajímateľa tretia osoba a nie odporca. Preto nemožno voči odporcovi uplatňovať a priznať úroky z omeškania z nezaplateného nájomného. Poukazoval na záväzný právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v odôvodnení rozhodnutia zo dňa 14. 10. 2008 sp. zn. 5Cdo/19/2008, ktorým najvyšší súd zrušil rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27. 09. 2007, z ktorého vyplýva, že právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým bolo nezákonné rozhodnutie zrušené, vzniklo poškodenému právo na náhradu škody, ktorá mu bola týmto rozhodnutím spôsobená, t. j. vzniklo mu právo na plnenie. Úroky z omeškania sú v zmysle ustanovenia § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky. Úroky z omeškania sú viazané, upínajú sa k pohľadávke ako hlavnej veci. Vzťah úrokov z omeškania ako príslušenstva k pohľadávke treba vnímať ako vzťah vedľajší. Z akcesorickej povahy príslušenstva vyplýva, aj právna povaha ďalšieho predmetu konania - úrokov z omeškania sa spravuje ustanoveniami o náhrade škody. Preto pre posúdenie právnej povahy zostávajúcej časti predmetu súdneho konania, nie je dôvodné vychádzať z iných ustanovení Občianskeho zákonníka, resp. zo skutočnosti, že ide o plnenie z nájomnej zmluvy. Uvedené potvrdzuje i právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozsudku zo dňa 27. 09. 2012 sp. zn. 7MCdo/15/2011, ktorým v tejto súvislosti zároveň dodáva, že „nemožno akceptovať názor, podľa ktorého by sa príslušenstvo pohľadávky posudzovalo podľa iného právneho režimu, než samotná pohľadávka; právny režim pohľadávky sa vzťahuje aj na príslušenstvo“. S poukazom na vyššie uvedené navrhovateľ považuje za nesprávnu právnu úvahu, ktorou sa súd prvého stupňa spravoval pri určení sumy pre výpočet úrokov z omeškania. Prvostupňový súd opomenul, že hlavným záväzkom je samotný nárok z titulu náhrady škody, resp. ušlého zisku spôsobeného nezákonným rozhodnutím orgánov štátu v sume 398 327,03 Eur, ktorý sa stal splatný deň po tom, čo právny predchodca navrhovateľa vyzval odporcu na plnenie, resp. deň, po uplynutí šesť mesačnej lehoty na plnenie, ktorú poskytol odporcovi zákon č. 58/1969 Zb. Odporca nebol právoplatným rozsudkom vydaným v hlavnej veci zaviazaný vyplatiť navrhovateľovi sumu ušlého zisku 398 327,03 Eur postupne v sume ročného nájomného vždy ku dňu splatnosti nájomného príslušného kalendárneho roka, ale jednorázovo, do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Navrhovateľ si v konaní neuplatňuje úroky z omeškania z titulu omeškaného nájomného, ale z titulu omeškania so zaplatením ušlého zisku. Podľa názoru navrhovateľa akcesorická povaha úrokov z omeškania bráni tomu, aby povinnosť platiť úroky z omeškania trvala dlhšie ako trvá hlavný záväzok. Úroky z omeškania za každý deň sa teda premlčujú najneskôr v deň premlčania istiny. Poukázal pritom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorý prijal záver, v zmysle ktorého sa úroky z omeškania musia premlčať najneskôr s istinou a neexistuje dôvod, prečo by to tak nemalo byť v prípade premlčania úrokov z omeškania deň po dni. Navrhovateľ zaujal názor, že úroky z omeškania by sa mali premlčovať samostatne a deň po dni. Uviedol, že hlavný záväzok (ušlý zisk) sa stal splatným dňa 03. 04. 2004. Nakoľko právny predchodca navrhovateľa podal žalobu o zaplatenie príslušenstva pohľadávky dňa 20. 08. 2009 a je možné priznať úroky z omeškania aj tri roky spätne, považuje navrhovateľ návrh v tomto konaní, ktorým sa domáha zaplatenia úrokov z omeškania od 20. 08. 2006 do 22. 02. 2013 za plne dôvodný. S poukazom na uvedené navrhol, aby odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu zmenil tak, že odporcovi bude uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 342 722,30 Eur, pozostávajúcu z úrokov z omeškania vo výške 12,5 % p. a. zo sumy 398 327,03 Eur od 20. 08. 2006 do 31. 12. 2008 a úroku z omeškania vo výške 14,25 % p. a. zo sumy 398 327,03 Eur od 01. 01. 2009 do 22. 02. 2013. Zároveň navrhol pre prípad, ak napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd potvrdí, aby vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku pripustil proti svojmu rozhodnutiu mimoriadny opravný prostriedok, a to dovolanie. Zároveň navrhol otázky, zodpovedanie ktorých by bolo potrebné navrhnúť v rámci dovolacieho konania. Odporca podal odvolanie do výroku prvostupňového súdu, ktorým súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu vo výške 80 714,93 Eur, predstavujúcu úroky z omeškania (v poradí prvý). Uviedol, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nárok navrhovateľa na zaplatenie úroku z omeškania považuje za premlčaný a nedôvodný. Návrh na zaplatenie úroku z omeškania si navrhovateľ neuplatnil spolu s uplatnením hlavnej pohľadávky a ani pri predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody doručenom právnemu predchodcovi odporcu. Urobil tak až 20. 08. 2009, teda až takmer 4 roky odo dňa podania návrhu na zaplatenie hlavného záväzku na súde. Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia. Zrušujúce rozhodnutie Ústavného súdu SR č. k. II ÚS 22/02-117 zo dňa 16. 04. 2003 bolo navrhovateľovi doručené ešte v roku 2003, teda šesť rokov predtým, ako navrhovateľ podal na súd návrh na zaplatenie úrokov z omeškania. Pritom podľa rozhodnutia sp. zn. 1CZ 18/1981 nie je potrebné poznať presný rozsah výšky škody na to, aby si poškodený mohol uplatniť nárok na náhradu škody a jej príslušenstvo (úroky z omeškania). Odporca má za to, že súdom priznaný nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 80 714,93 Eur uplatnený navrhovateľom dňa 20. 08. 2009 je premlčaný, a odporca nie je povinný ho navrhovateľovi uhradiť. Odporca tiež vyjadril v odvolaní nesúhlas s tvrdením súdu prvého stupňa, podľa ktorého sa odporca dostal do omeškania už nasledujúci deň po tom, keď odporca v lehote šiestich mesiacov odo dňa doručenia návrhu na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody (02. 10. 2003) nevyhovel žiadosti navrhovateľa na náhradu škody. Vyjadril názor, že úroky z omeškania možno priznať iba od toho času, keď sa dlžník dostane do omeškania s riadnym plnením hlavného záväzku. Riadne splnenie hlavného záväzku odporcom vo vzťahu k uplatňovanému nároku navrhovateľa v návrhu na predbežné prerokovanie nároku náhradu škody by potom znamenalo, že aby sa odporca nedostal do omeškania, mal splniť celý uplatnený návrh (t. j. 1 394 144,59 Eur). Uvedenú sumu ale žiaden súd navrhovateľovi nikdy nepriznal, len časť nároku vo výške 398 327,03 Eur. Splniť riadne svoj záväzok vo výške priznanej súdom, teda mohol odporca až po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia súdu. Až po márnom uplynutí lehoty uloženej právoplatným rozhodnutím súdu by sa odporca mohol dostať do omeškania s riadnym plnením záväzku, t. j. zaplatením sumy určenej súdom. Odporca poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Co/247/2012-272 zo dňa 16. 04. 2013. Odporca v podanom odvolaní navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu zmenil tak, že návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietne, alebo aby rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň odporca navrhol pre prípad, že by rozhodnutie prvostupňového súdu bolo potvrdené, aby odvolací súd pripustil proti rozhodnutiu dovolanie, pretože podľa názoru odporcu ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Za otázku zásadného významu odporca považuje otázku momentu vzniku pohľadávky podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ sa k podanému odvolaniu odporcu písomne vyjadril. Vo vyjadrení uviedol, že námietku premlčania vznesenú odporcom považuje za nedôvodnú. Poukázal na ustanovenie § 9 zákona č. 58/1969 Zb., z ktorého podľa jeho názoru vyplýva, že podstatou inštitútu predbežného prerokovania nároku je prerokovanie nároku na náhradu škody s ústredným orgánom, a nie príslušenstva uplatňovaného nároku, nakoľko v čase predbežného prerokovania ešte nie je výška náhrady škody známa z dôvodu, že ústredný orgán nemusí akceptovať výšku škody uplatnenú poškodeným a štát ako povinný subjekt sa v zákonom stanovenej lehote 6 mesiacov nemôže dostať do omeškania s plnením. Poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. na uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/16/2010. Správnosť vyriešenia tejto otázky súdom prvého stupňa vyplýva aj zo skutočnosti, že právny predchodca navrhovateľa si v predbežnom prerokovaní a následne v konaní o istine pohľadávky neuplatňoval úroky z omeškania ako súčasť nároku na náhradu škody, resp. ušlého zisku z titulu omeškania s plnením nájomného z nájomnej zmluvy ale úroky z omeškania si uplatnil ako akcesorický záväzok vo vzťahu k hlavnému záväzku, ktorým je povinnosť odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 398 327,03 Eur na základe rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 13. 12. 2012, sp. zn. 16Co/332/2012, právoplatného dňa 30. 01. 2013 a vykonateľného dňa 05. 02. 2013. Navrhovateľ tiež poukázal na to, že žalobou podanou v tomto konaní sa nedomáhal zaplatenia úrokov z omeškania z celej sumy, ktorú si uplatnil pri predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody, ale len zo sumy právoplatne priznanej súdom vyššie uvedeným rozsudkom. Počas odvolacieho konania písomným podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 11. 08. 2014 navrhla prostredníctvom svojho právneho zástupcu spoločnosť B.O.L. Real, s. r. o., so sídlom Banská Bystrica, Dolná č. 4, IČO: 36 029 840, pripustiť zmenu účastníka konania na strane navrhovateľa s odôvodnením, že dňa 23. 07. 2014 došlo k odstúpeniu od zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 19. 04. 2010 z dôvodu, že nedošlo k úhrade dohodnutej odplaty za postúpenie pohľadávky. Spoločnosť CARAT Distillery s. r. o. odstúpenie od zmluvy podaním zo dňa 23. 07. 2014 akceptovala a zobrala na vedomie. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 12Co/379/2013-232 zo dňa 10.12.2014 rozhodol tak, že pripustil, aby do konania na miesto doterajšieho navrhovateľa CARAT Distillery, spol. s r. o., so sídlom Šamorín, Senecká cesta č. 23, IČO: 36 272 612, vstúpil ako navrhovateľ B.O.L. Real, spol. s r. o., so sídlom Banská Bystrica, Dolná č. 4, IČO: 36 029 840. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 221 písm. f), h) O. s. p. zrušil a vec vrátil okresnému súdu podľa § 221 ods. 2 O. s. p. na ďalšie konanie. Podľa § 157 ods. 2 O. s. p., v odôvodnení rozsudku súd uvedenie, čoho sa navrhovateľ domáha a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Účelom odôvodnenia je predovšetkým doložiť správnosť rozsudku; zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia. Z hľadiska úplnosti odôvodnenia rozsudku sa žiada, aby odôvodnenie obsahovalo najmä stručné a výstižné prednesy účastníkov a ich konečné návrhy, dôkazy, o ktoré oprel súd svoje skutkové zistenia, úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov a skutočnosti, ktoré mal preukázané a právne posúdenie zisteného skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení. Odôvodnenie pritom musí vyhovovať najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti majúcej svoje opodstatnenie nielen z hľadiska možného použitia opravných prostriedkov ale súvisiace aj s postupom súdu z hľadiska práva na spravodlivé súdne konanie. Samotné súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov súdneho konania pri rešpektovaní zásad spravodlivého súdneho konania. Pri jeho vydávaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na zrozumiteľnosť, určitosť, jasnosť a súlad skutkových i právnych dôvodov vo vzťahu k jeho výroku. Úroky z omeškania majú akcesorickú povahu, to znamená, že okrem trvajúcej povinnosti dlžníka poskytnúť veriteľovi plnenie, ktoré je predmetom záväzku, pristupujú aj ďalšie povinnosti, ako zákonné následky omeškania dlžníka, okrem iného povinnosť platenia úrokov z omeškania, pričom k hlavnému záväzkovému vzťahu tak pristupuje jeho vedľajší úrokový vzťah, ktorý má akcesorickú povahu. Nemožno uprieť snahu prvostupňovému súdu vysporiadať sa s otázkou vzťahu hlavného záväzku a úrokov z omeškania ako príslušenstva pohľadávky (hlavného záväzku), a teda či došlo k premlčaniu úrokov z omeškania alebo nie. Avšak jeho výklad v tomto smere nie je jednoznačný, teda zrozumiteľný. Okresný súd navrhovateľovi priznal právo na úroky z omeškania až odo dňa nasledujúceho po splatnosti nájomného za rok 2006, a nie od splatnosti pohľadávky, od ktorej sú úroky z omeškania odvodené. Začiatok plynutia súdom priznaných úrokov z omeškania je v rozpore s právnym názorom prvostupňového súdu, ktorý na inom mieste odôvodnenia rozsudku (odsek 2, veta tretia na str. 15 rozsudku) mal za to, že „keďže splatnosť pohľadávky (náhrady škody) nebola určená a ani dohodnutá, stala sa pohľadávka splatná deň po tom, čo ho právny predchodca vyzval resp. deň, po uplynutí šesť mesačnej lehoty na plnenie (ktorú poskytol povinnému zákon č. 58/1969 Zb.)“. V tomto zmysle si názory okresného súdu odporujú. Nesprávnym je aj jeho právny záver, ak uviedol, že „hlavný záväzok je pre premlčanie úrokov z omeškania bezpredmetný“, ak naviac na inom mieste v odôvodnení rozhodnutia odkazuje na rozhodnutie NS SR, sp. zn. 4 Obo 37/2007, pri ktorom konštatoval, že vo všeobecnosti z uvedeného rozhodnutia vyplýva prepojenosť a závislosť úrokov z omeškania s hlavným záväzkom ( str. 13 odsek 3 ). V prejednávanej veci prvostupňový súd svoje závery, pre ktoré rozhodol tak, ako to formuloval vo výrokovej časti rozhodnutia, riadne a presvedčivo neodôvodnil. Odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu vo vzťahu k posúdeniu úrokov z omeškania ako príslušenstva pohľadávky je aj pre jeho rozsiahlosť a protichodné právne závery o ich premlčaní zmätočné, v dôsledku čoho je nepreskúmateľným v odvolacom konaní. Keďže vydanie rozhodnutia neobsahujúceho dostatočné odôvodnenie možno považovať za odňatie možnosti účastníka konať pred súdom a protichodnosť jeho dôvodov zároveň robí rozhodnutie v inštančnom postupe nepreskúmateľným, neostávalo odvolaciemu súdu iné, len rozsudok okresného súdu podľa § 221ods. 1 písm. f) O. s. p. zrušiť. Je nesporné, že náhradu škody - ušlý zisk (hlavný záväzok) si navrhovateľ uplatnil včas ( § 22 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb.), jeho pohľadávka nebola premlčaná, a o tomto nároku bolo právoplatne rozhodnuté. Keďže aj odvolací súd zastáva názor, že premlčacia lehota plynie v prípade úrokov z omeškania samostatne, navrhovateľovi vzniklo právo uplatniť si nárok na úroky z omeškania, teda príslušenstvo aj samostatnou žalobou. V čase, kedy predmetnú žalobu vo forme nároku na úroky z omeškania podal navrhovateľ na príslušnom súde ( 20.08.2009 ), bol odporca najneskôr od 03.04.2004 v omeškaní a súčasne v tom čase nedošlo k zániku pohľadávky, teda hlavného záväzku, na ktorý sa príslušenstvo viaže. Okresný súd napriek vyššie uvedenému vyvodil správny právny záver, podľa ktorého sa odporca dostal do omeškania ako dlžník zo zodpovednostného vzťahu najneskôr odo dňa nasledujúceho po uplynutí 6- mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku navrhovateľa v zmysle § 10 zák. č. 58/1969 Zb., v dôsledku čoho mu vzniká týmto dňom povinnosť zaplatiť aj úroky z omeškania. Tento svoj názor odvolací súd opiera o ustálenú judikatúru súdov vyšších stupňov (napr. uznesenie NS SR sp. zn. 2Cdo 48/2010 a tiež unesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 403/2012). Preto okresný súd správne uzavrel, že najneskôr dňom 03.04.2004 si mohol prvýkrát navrhovateľ uplatniť svoj nárok na náhradu škody aj s príslušenstvom, avšak neodôvodnil, z akého dôvodu neprihliadal na (v jeho odôvodnení konštatovaný právny záver), podľa ktorého povinnosť platiť úroky z omeškania so splnením dlhu (záväzku) nevzniká samostatne (nanovo) za každý deň trvania omeškania, ale jednorazovo v deň, v ktorom sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením tohto záväzku; týmto dňom začína u tohto práva plynúť premlčacia doba a jej uplynutím sa právo premlčí ako celok. Uvedené vyplýva nielen z rozhodnutia NS SR sp. zn. 1Cdo 157/2009, ale aj rozhodnutí NS ČR sp. zn. 31Cdo 4291/2009, sp.zn. 28Cdo 2687/2005. Aj v zmysle rozhodnutia NS ČR sp.zn. 28 Cdo 4375/2011: „do prodlení se žalovaná dostala dne 1. 7. 1996. Od tohoto okamžiku jí proto vznikla povinnost k úhradě úroků z prodlení s plněním finanční náhrady. Tímto dnem také žalobcům počala běžet tříletá promlčecí lhůta k uplatnění nároku na zaplacení příslušenství pohledávky (§ 110 odst. 3 obč. zák.), přičemž je nutno podotknout, že jejím marným uplynutím k datu 1. 7. 1999 došlo k promlčení práva jako celku (viz citovaný rozsudek sp. zn. 31 Cdo 4291/2009, R 96/2010; shodně též rozhodnutí Nejvyššího soudu ze dne 8. 2. 2007, sp. zn. 21 Cdo 681/2006). Neuviedol, na základe akých úvah postupoval, ak nepovažoval nárok za premlčaný ako celok. Okresný súd následne nesprávne vzťahoval splatnosť úrokov z omeškania k inštitútu nájomného ako hlavnému záväzku, a nie k inštitútu náhrady škody. Odvolací súd uznáva, že k uvedenému zvádza najmä spôsob, akým krajský súd dospel vo svojom rozhodnutí k určeniu výšky náhrady škody ( 16Co/332/2012 zo dňa 13.12.2012). Uvedené ale nič nemení na tom, že úroky z omeškania sa viažu na hlavný záväzkový vzťah, ktorým je náhrada škody vo forme ušlého zisku. Okresný súd preto nemohol pri výpočte úrokov z omeškania postupovať tak, že nárok na úroky z omeškania , ako aj ich výšku odvodzoval od toho, ako malo byť platené nájomné a ako dochádzalo k jeho splatnosti. Odvolací súd zdôrazňuje, že medzi navrhovateľom a odporcom nejde o vzťah prenajímateľ a nájomca, teda nejde o splatnosť záväzku v podobe nájomného - „hlavného záväzku nájomného“, ako to uvádza súd prvého stupňa v odôvodnení ( str. 16 a 17 odôvodnenia). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Odvolací súd preto dospel k záveru, že okresný súd pri rozhodovaní vec nesprávne právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav veci, pretože v rozhodnutí vychádzal z nesprávneho výkladu o premlčaní nároku, v dôsledku čoho sa nesprávne zaoberal aj výškou uplatneného nároku a obdobím, za ktoré je toto uplatnené. Aj z tohto dôvodu odvolací súd rozhodnutie okresného súdu podľa § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p. zrušil. Úlohou okresného súdu bude následne ustáliť, kedy si mohol navrhovateľ prvýkrát uplatniť nárok na úroky z omeškania, kedy začala plynúť premlčacia lehota, v dôsledku čoho posúdi, či nárok navrhovateľa je alebo nie je premlčaný a len v prípade, ak by posúdil, že nárok navrhovateľa nie je premlčaný, pri určení výšky úrokov z omeškania bude vychádzať z hlavného záväzkového vzťahu, ktorým je náhrada škody. Zároveň rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.