Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 6Co/88/2025 6123370077 27. 05. 2026 JUDr. Otília Belavá ECLI:SK:KSBA:2026:6123370077.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Otílie Belavej a členiek senátu JUDr. Renáty Janákovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: Náhradné vozidlo, s.r.o., so sídlom Tolstého 1201/20, Žilina, IČO: 50 496 166, zastúpený advokátskou kanceláriou ADVOKÁTI Müller § Dikoš, s.r.o., so sídlom Tolstého 1201/20, Žilina, IČO: 36 864 455, proti žalovanému: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Mlynské nivy 7816/16, Bratislava, IČO: 00 585 441, o zaplatenie 265,31 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV sp.zn. 5C/34/2023-82 zo dňa 12.03.2025, takto rozhodol: I. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. II. Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.
odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom sp.zn. 5C/34/2023-82 zo dňa 12.03.2025, súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 265,31 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 7,5 % ročne zo sumy 265,31 eur od 07.02.2023 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.) a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník po právoplatnosti tohto rozsudku (výrok II.). 2. Žalobou doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica podľa zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní a doplnení niektorých zákonov dňa 03.08.2023, postúpenou Mestskému súdu Bratislava IV dňa 26.09.2023, sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 265,31 eur s úrokom z omeškania vo výške 7,5 % ročne odo dňa 07.02.2023 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania. Žalobu skutkovo odôvodnil tým, že dňa 11.10.2022 došlo v Stupave k dopravnej nehode, pri ktorej bola spôsobená škoda na motorovom vozidle vodičky Y. P. N. S. (ďalej ako „poškodená“), pričom k vzniku škody došlo prevádzkou motorového vozidla vodiča povinne zmluvne poisteného u žalovaného. Poškodená nechala svoje motorové vozidlo odviesť do autoservisu, na čo nadväzovalo uzavretie Zmluvy o nájme dopravného prostriedku č. 732/2022 zo dňa 09.11.2022 (ďalej len „Nájomná zmluva“) so žalobcom, v zmysle ktorej si poškodená prenajala náhradné motorové vozidlo na dobu trvania opravy. Nájom trval od 09.11.2022 do 22.11.2022, teda až do ukončenia opravy a doručenia krycieho listu žalovaným autoservisu, t.j. do odovzdania opraveného vozidla poškodenej. Po ukončení nájmu vystavil žalobca poškodenej faktúru č. 8152022, splatnú dňa 07.12.2022, na sumu 547,94 eur za 14 dní nájmu. Poškodená následne zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 22.11.2022 (ďalej len ako „Zmluva o postúpení pohľadávky“) postúpila svoju pohľadávku na náhradu účelne vynaložených nákladov na nájom náhradného vozidla (ktorú mala voči žalovanému) na žalobcu, pričom odplata za postúpenie zanikla započítaním voči nároku žalobcu na úhradu vyššie uvedenej faktúry, ktorý zanikol
týmto započítaním. Žalobca vyzval žalovaného na náhradu nákladov účelne vynaložených na nájom náhradného vozidla (titulom postúpenia pohľadávky poškodenou), pričom žalovaný dňa 20.01.2023 ukončil poistné šetrenie a dňa 24.01.2023 poskytol žalobcovi poistné plnenie v sume 282,63 eur. Rozdiel 265,31 eur (547,94 eur - 282,63 eur) si žalobca uplatňuje touto žalobou. 3. Žalovaný sa k žalobe vyjadril v podanom odpore s tým, že žalobu navrhol zamietnuť. Uviedol, že z oznámenia o poistnom plnení vyplýva, že bola priznaná primeraná doba zapožičania náhradného vozidla v rozsahu 8 dní, keďže k oprave došlo už dňa 16.11.2022 a tak primeraná doba nájmu mala byť len od 09.11.2022 do 16.11.2022 a nie až do 22.11.2022. Vo vzťahu k zvyšnej žalobcom uplatnenej dobe nájmu od 17.11.2022 do 22.11.2022 poukázal žalovaný na rozsudky Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/879/2014 a sp. zn. 1Cob/71/2021 a nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 602/2022 a sp. zn. IV. ÚS 303/2023. Podotkol, že vykonal krátenie v sume 37,19 eur z titulu zmeny technickej hodnoty vozidla a v sume 6,15 eur z titulu pevných prevádzkových nákladov a v tomto smere poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co/187/2022. Žalovaný tiež uviedol, že nemôže byť v omeškaní s poskytnutím poistného plnenia s odkazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/145/2017, sp. zn. 1Cdo/212/2017 a sp. zn. 7Cdo/109/2018, ako aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 567/2020. 4. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 822, § 823 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 4 ods. 2, § 11 ods. 6, ods. 7, § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o PZP“) a vecne tým, že v konaní nebolo sporné, že dňa 11.10.2022 došlo k vzniku poistnej udalosti - dopravnej nehode, ktorú zapríčinil vodič motorového vozidla, ktoré bolo v danom čase povinne zmluvne poistené v zmysle zákona o PZP u žalovaného ako poistiteľa a pri tejto poistnej udalosti došlo k poškodeniu motorového vozidla vodičky Y. P. N. S. - poškodenej, ktorá si dala vozidlo opraviť v autoservise spoločnosti AUTOPOLIS, a.s.. Autoservis vystavil dňa 16.11.2022 faktúru za opravu vozidla na sumu 1.329,35 eur s DPH a dňa 21.11.2022 žalovaný vystavil autoservisu krycí list a následne opravené motorové vozidlo bolo odovzdané poškodenej dňa 22.11.2022. Tiež bolo nesporné, že za opravu vozidla spoločnosti AUTOPOLIS, a.s. zaplatil žalovaný sumu 629,69 eur v zmysle oznámenia o poistnom plnení zo dňa 21.11.2022, ako aj to, že medzi autoservisom AUTOPOLIS, a.s. a žalovaným v danom čase existovala istá forma obchodnej spolupráce. Súd prvej inštancie mal tiež za nesporné, že poškodená si u žalobcu prenajala náhradné vozidlo od 09.11.2022 do 22.11.2022 (na 14 dní) a žalobca za prenájom vystavil poškodenej faktúru na sumu 547,94 eur. V konaní tiež nebolo sporné, že poškodená uzavrela so žalobcom dňa 22.11.2022 Zmluvu o postúpení pohľadávky, ktorou postúpila na žalobcu pohľadávku voči žalovanému vo výške 547,94 eur z titulu nároku v zmysle § 4 zákona o PZP na náhradu účelne vynaložených nákladov na užívanie náhradného vozidla, a že žalobca si dňa 22.11.2022 uplatnil u žalovaného nárok na náhradu škody v zmysle § 4 zákona o PZP a zároveň mu oznámil postúpenie pohľadávky. Súd prvej inštancie mal preukázané, že žalovaný ukončil šetrenie poistnej udalosti ohľadom nákladov na prenájom náhradného motorového vozidla dňa 20.01.2023 a dňa 24.01.2023 uhradil na účet žalobcu sumu 282,63 eur s tým, že v oznámení o poistnom plnení uviedol, že primeraná doba nájmu náhradného vozidla bola len 8 dní a nie 14 dní a tiež došlo k odpočítaniu zmeny technickej hodnoty v sume 37,19 eur a k odpočítaniu pevných prevádzkových nákladov v sume 6,15 eur. V konaní tak ostala sporná výška primeraných nákladov poškodenej na prenájom náhradného motorového vozidla, primeraná dĺžka tohto nájmu, dôvodnosť krátenia o položky zmeny technickej hodnoty a pevné prevádzkové náklady, čo súd prvej inštancie vyhodnotil ako otázku právneho posúdenia veci. Otázku nedostatku aktívnej vecnej legitimácie, ktorú vzniesol žalovaný z dôvodu, že poškodená neuhradila za prenájom náhradného motorového vozidla žalobcovi (prenajímateľovi) žiadne plnenie, súd prvej inštancie odôvodnil v odseku 4.7. napadnutého rozhodnutia s poukazom na Zmluvu o postúpení pohľadávky, kde sa v bode 5. uvádza, že vzájomné pohľadávky žalobcu (na úhradu nájomného) a poškodenej (na úhradu odplaty za postúpenie pohľadávky) zanikajú vzájomným započítaním; a tak k splneniu povinnosti poškodenej zaplatiť za prenájom, došlo započítaním. Otázku doby nájmu, t.j. či bola doba nájmu oprávnená do 16.11.2022 (do dňa, keď autoservis vystavil faktúru za opravu), alebo až do dňa 22.11.2022 (do dňa, kedy si poškodená vyzdvihla opravené motorové vozidlo), súd prvej inštancie odôvodnil v odsekoch 4.8. až 4.18. napadnutého rozhodnutia s poukazom na citáciu súdnych rozhodnutí so záverom, že prenájom náhradného motorového vozidla bol dôvodný po celú dobu, počas ktorej bolo opravované, resp. motorové vozidlo bolo v autoservise, teda až do 22.11.2022. K argumentácii žalovaného, že poškodená mohla za opravu zaplatiť aj sama a tak docieliť, že jej bude opravené
vozidlo odovzdané zo servisu skôr, súd prvej inštancie poznamenal, že medzi autoservisom a žalovaným existuje zmluvná spolupráca, a je bežnou obchodnou praxou, že autoservisy, ktoré majú obchodnú spoluprácu s poisťovateľmi, čakajú na vystavenie krycieho listu od poisťovateľa, ktorým poisťovateľ potvrdí, že za opravu vozidla uhradí požadovanú fakturovanú cenu. Súd tiež dodal, že poškodená si dobrovoľne nevybrala, že sa dostala do právneho vzťahu so žalovaným (ku ktorému došlo tým, že škodca, ktorý bol poistený u žalovaného, jej spôsobil škodu), ktorý má sieť zazmluvnených autoservisov, s ktorými spolupracuje, a ktorým vystavuje krycie listy. Na uvedenom základe súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca preukázal dôvodnosť nároku na náhradu nákladov spojených s prenájmom náhradného motorového vozidla za celý čas doby trvania nájmu, teda od 09.11.2022 do 22.11.20220 a vzhľadom na to, že žalovaný zo sumy 547,94 eur uhradil žalobcovi sumu 282,63 eur, súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi zvyšnú sumu 265,31 eur. V odseku 4.19. napadnutého rozhodnutia, súd prvej inštancie odôvodnil nedôvodnosť krátenia poistného plnenia pri položkách „zmena technickej hodnoty vozidla“ o 37,19 eur a „pevné prevádzkové náklady“ o 6,15 eur, keď žalovaný tým myslel to, že poškodená v podstate „ušetrila“ na amortizácii (opotrebení) vlastného vozidla, keďže si prenajala náhradné motorové vozidlo. Takáto argumentácia žalovaného nemôže obstáť, pretože aj prenajaté vozidlo podlieha opotrebeniu pri jeho používaní a je logické, že prenajímateľ si do výšky nájomného započítava aj toto opotrebenie. Priznaný úrok z omeškania súd prvej inštancie odôvodnil v odsekoch 4.20. až 4.23. napadnutého rozhodnutia a tiež poukázal na prekonanú rozhodovaciu prax na ktorú poukazoval žalovaný. Rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil v odseku 5.1. napadnutého rozhodnutia v zmysle § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). 5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný v celom rozsahu a to z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP a odvolaciemu súdu navrhol, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %, resp. alternatívn,e aby napadnutý rozsudok zrušil vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 6. Žalovaný namieta nesprávne právne posúdenie vecnej legitimácie sporových strán súdom prvej inštancie. Žalovaný má za to, že pred uzatvorením Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 22.11.2022 neboli vôbec naplnené zákonné podmienky vyplývajúce z § 4 ods. 2 zákona o PZP, za splnenia ktorých mohlo dôjsť k vzniku nároku poškodeného voči žalovanému ako poisťovateľovi na výplatu poistného plnenia z titulu účelne a nevyhnutne vynaložených nákladov v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla vo výške 547,94 eur s DPH. Akýkoľvek nárok poškodeného voči poisťovateľovi na výplatu poistného plnenia z titulu povinného zmluvného poistenia má charakter tzv. mimozmluvného záväzku, nakoľko sa nezakladá na žiadnej zmluve medzi poisťovateľom a poškodeným, ale zakladá sa na osobitnom ustanovení zákona o PZP (§ 15 ods. 1 zákona o PZP). V tejto súvislosti Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení pod sp.zn. II. ÚS 130/2013-11 zo dňa 14.02.2013 uviedol, že „... Poisťovateľ, ktorý poisťuje poistné riziko zodpovednosti za škodu, totiž má v prvom rade povinnosť voči poistenému - škodcovi nahradiť zaňho poškodenému škodu, a to práve na základe poistnej zmluvy. Nárok poškodeného na plnenie voči škodcovi jednoznačne nie je zmluvným nárokom, ale nárokom z protiprávneho konania (deliklu) vznikajúceho zo zákona. Potom sa ale ústavnému súdu javí. Že (priamy) nárok poškodeného voči poisťovateľovi by mohol byť rovnako kvalifikovaný ako mimozmluvný záväzok, pretože sa nezakladá na žiadnej zmluve medzi poisťovateľom a poškodeným, ale na ustanovení zákona, ktoré umožňuje nároky na náhradu škody, ktoré inak existujú voči škodcovi, uplatnil' priamo voči poisťovateľovi škodcu (porov. napríklad § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). ...“. Taktiež žalovaný poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp.zn. 7Cdo/52/2022 zo dňa 28.02.2023 z ktorého vyplýva, že je potrebné dôsledne rozlišovať medzi právom poškodeného na náhradu škody voči samotnému škodcovi a špecifickým právom poškodeného na výplatu poistného plnenia voči poisťovateľovi škodcu „... Plnenie poisťovateľa poskytnuté poškodenému nie je plnením z titulu jeho zodpovednosti za škodu, lebo osobou zodpovednou za škodu spôsobenú poškodenému je poistený; toto plnenie má charakter poistného plnenia. Poisťovateľ hradí poškodenému nároky vtedy, ak mu vznikol nárok na náhradu ujmy proti škodcovi (vodičovi alebo prevádzkovateľovi vozidla) a uplatnil ich a preukázal voči poisťovateľovi. ...".
7. Žalovaný namieta a to v zmysle dlhodobo zaužívaného výkladu pojmu skutočná škoda, že táto mohla poškodenému v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla vzniknúť vo výške 547,94 eur až okamihom úhrady faktúry za prenájom náhradného. Žalovaný poukázal na interpretáciu pojmu skutočná škoda, že musí ísť o zmenšenie majetkového stavu poškodeného (R 55/1971), či iné znehodnotenie existujúceho majetkového stavu poškodeného (R 28/2007). Nepostačuje zvýšenie pasív. Ak dlžník nezaplatil dlžnú čiastku svojmu veriteľovi, nemôže úspešne uplatniť nárok na ich náhradu z titulu zodpovednej tretej osoby za škodu, pretože mu škoda zatiaľ nevznikla, samotná existencia pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi ani súdne rozhodnutie o povinnosti dlžníka zaplatiť dlh nie je totiž skutočnou škodou ani ušlým ziskom (citované zo Števček, M., A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedilačko, F., Tomaškovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. §1- 450. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2015, s. 1494). Teda až v okamihu úhrady nájomného poškodeným vo výške 547,94 eur žalobcovi ako prenajímateľovi, by poškodenému vznikol voči poistenému škodcovi nárok na náhradu škody vo výške 547,94 eur, pričom poškodený by mal následne právo voľby, či by sa uspokojenia tohto nároku na náhradu škody domáhal priamo voči poistenému škodcovi (§ 420, § 427 Občianskeho zákonníka), alebo by sa uspokojenia tohto nároku na náhradu škody domáhal voči poisťovateľovi poisteného škodcu (§ 15 ods. 1 zákona o PZP). Inak povedané, v vzhľadom na charakter tohto uplatneného nároku (vynaložené náklady na náhradné vozidlo) na vznik škody nepostačuje len samotné prenajatie náhradného vozidla poškodeným a vyfakturovanie nájomného prenajímateľom, ale sa vyžaduje aj reálna úhrada tohto nájomného poškodeným prenajímateľovi tohto vozidla/musí ísť o vynaložené náklady (porovnaj napr. bod. 17. uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 14Co/73/2024-131 zo dňa 24.09.2024). Vzhľadom na uvedené, preto nie je pravdivé ani tvrdenie v bode 1. Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 22.11.2022, v zmysle ktorého by poškodený mal mať voči žalovanému ako poisťovateľovi peňažnú pohľadávku vo výške 547,94 eur s DPH z titulu náhrady účelne vynaložených nákladov za nutne užívanie náhradného vozidla v príčinnej súvislosti so škodou zo dňa 11.10.2022, nakoľko poškodený pred uzatvorením Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 22.11.2022 nemal ani len nárok na náhradu škody voči samotnému poistenému škodcovi vo výške 547,94 eur, ktorého by sa poškodený voči poistenému škodcovi mohol úspešne domáhať (§ 420, § 427 Občianskeho zákonníka). Teda poškodený pred uzatvorením Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 22.11.2022 nemal ani len právo na plnenie (pohľadávku) voči poistenému škodcovi spočívajúcu v nároku na náhradu škody z titulu účelne a nevyhnutne vynaložených nákladov v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla vo výške 547,94 eur, ktorú by bol býval poškodený oprávnený platne postúpiť na iný subjekt. Z uvedeného taktiež vyplýva, že poškodený pred uzatvorením Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 22.11.2022 nemohol ani len voči poistenému škodcovi postupovať nárok na náhradu škody z titulu účelne a nevyhnutne vynaložených nákladov v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla ako budúcu pohľadávku, nakoľko škoda musí byt' v čase kedy sa poškodený od škodcu domáha nároku na náhradu škody (§ 420, § 427 Občianskeho zákonníka) už reálna a existujúca a nie hypotetická s možnosťou jej vzniku niekedy v budúcnosti. Žalovaný má tak za to, že súd vec absolútne nesprávne právne posúdil a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď v odseku 4.7. odôvodnenia napadnutého rozsudku dospel k záveru, že poškodenému mal v danom prípade vzniknúť nárok voči žalovanému na úhradu nákladov na prenájom náhradného vozidla, nakoľko poškodený pred uzatvorením Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 22.11.2022 preukázateľne nemal ani len voči samotnému poistenému škodcovi nárok na náhradu škody z titulu náhrady účelne a nevyhnutne vynaložených nákladov v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla vo výške 547,94 eur. Žalovaný taktiež uviedol, keďže pred podpisom Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 22.11.2022 škoda v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla neexistovala, tak nebolo možné v rámci bodu 4. tejto Zmluvy o postúpení pohľadávky medzi žalobcom a poškodeným platne dojednať odplatu za postúpenie vo výške 547,94 eur s DPH, nakoľko škoda v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla pred podpisom Zmluvy o postúpení pohľadávky nebola reálna (t. j. neexistovala), ale bola len hypotetická, s možnosťou jej vzniku niekedy v budúcnosti. Nárok na náhradu škody nemôže mať nikdy charakter budúcej pohľadávky s možnosťou vzniku niekedy v budúcnosti, opačný postoj je tak v absolútnom rozpore so zásadou náhrady skutočnej škody vyjadrenej v § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako ujmy, ktorá sa v rozhodnom čase už reálne prejavila v majetkovej sfére daného subjektu. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 4 M Cdo 23/2008 zo dňa 21.12.2009 uviedol, že z charakteristík pojmu skutočná škoda je zrejmé, že ide o ujmu nastalú (vzniklú) a nie o ujmu, ktorá by hypoteticky mohla vzniknúť v budúcnosti. Taktiež ústavný súd v rozhodnutí pod sp. zn. I. ÚS 446/2015 zo dňa 04.11.2015 uviedol, že vznik škody musí preukazovať poškodený a právo na jej náhradu vznikne až vtedy, ak škoda skutočne vznikla. V zmysle uvedeného má žalovaný za to, že v danom prípade tak nemohlo dôjsť k platnému započítaniu pohľadávok podľa bodu 5. Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 22.11.2022 a túto zmluvu celkovo
možno považovať za absolútne neplatný právny úkon, ktorý nikdy nemohol vyvolať žiadne právne účinky. Právny úkon započítania nemožno vo všeobecnosti považovať za iný spôsob alebo za inú formu splnenia dlhu, ale ide o spôsob zániku nesplneného záväzku, pri ktorom naopak dvojité plnenie odpadá (povinnosť plniť zaniká), a preto právnu úpravu splnenia dlhu (záväzku) nemožno analogicky použiť na započítanie pohľadávok. Preto taký výklad hmotnoprávneho ustanovenia § 580 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého by vznik škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla mal byť viazaný na právny úkon započítania podľa bodu 5. Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 22.11.2022, predstavuje podľa názoru žalovaného, neprípustné zmiešavanie resp. zamieňanie spôsobu zániku záväzku započítaním so spôsobom zániku záväzku splnením. Preto argumentácia súdu v odseku 4.7. odôvodnenia napadnutého rozsudku, v zmysle ktorej mohlo v danom prípade podľa názoru súdu dôjsť k úbytku v majetkovej sfére poškodeného v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla aj v dôsledku právneho úkonu započítania ako obligatórne ekvivalentného právneho úkonu, je nielen nesprávna, ale taktiež aj z ústavnoprávneho hľadiska neudržateľná (porovnaj napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 275/2013 zo dňa 23.05.2013). 8. Žalovaný namieta nesprávne právne posúdenie nevyhnutnej doby prenájmu náhradného vozidla súdom prvej inštancie uvedené v odsekoch 4.8. až 4.18. odôvodnenia napadnutého rozsudku, že prenájom náhradného vozidla bol dôvodný a nevyhnutný až do vystavenia krycieho listu žalovaným. Žalovaný uviedol, že odovzdaním poškodeného vozidla do autoservisu sa medzi autoservisom a poškodeným fakticky zakladá osobitný druh zmluvy o dielo v podobe zmluvy o oprave veci podľa § 652 a nasl. Občianskeho zákonníka. Nakoľko pri oprave poškodeného vozidla nie je možné vopred presne určiť dobu opravy, možno predpokladať, že v prípade opravy poškodeného vozidla bude platiť druhá časť prvej vety § 656 ods. 1 Občianskeho zákonníka a zhotoviteľ (autoservis) je povinný upovedomiť poškodeného (objednávateľa) o vykonaní opravy, čím poškodený získa vedomosť, že jeho vozidlo je opravené a môže si ho vyzdvihnúť, pričom v momente ako poškodený získa túto vedomosť, zaniká aj potreba prenájmu náhradného vozidla. Žalovaný preto považuje za nemysliteľné, aby poisťovne znášali náklady za prenájom náhradného vozidla, ktoré vzniknú v dôsledku nesplnenia resp. porušenia zákonnej povinnosti autoservisu ako zhotoviteľa upovedomiť poškodeného ako objednávateľa o tom, že oprava jeho vozidla bola zavŕšená a môže si ho prísť vyzdvihnúť. Prijatie opačného prístupu, podľa názoru žalovaného, vytvára aj potenciálny priestor pre svojvoľné zadržiavanie vozidla v autoservise po zavŕšení jeho opravy a celková doba prenájmu náhradného vozidla sa tak nedôvodne predlžuje až do ukončenia likvidácie poistnej udalosti poisťovňou. Informovanie poškodeného zo strany autoservisu o tom, že si môže prísť vyzdvihnúť opravené vozidlo, s viazanosťou na doručenie krycieho listu poisťovňou, nevyplýva z platnej právnej úpravy a je v rozpore s § 656 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalovaný taktiež poznamenal, že ani prípadné zmluvné dojednanie medzi žalovaným ako poisťovateľom a autoservisom, dojednané v rámci určitého typu zmluvy o spolupráci, ktoré by podmieňovalo vydanie opraveného vozidla doručením krycieho listu poisťovňou autoservisu, by podľa platnej a účinnej právnej úpravy nemohlo byť platne dojednané bez účasti poškodeného ako vlastníka daného vozidla, nakoľko by išlo o ustanovenie, ktoré by zakladalo záväzky v neprospech poškodeného ako tretej strany, ktorá nie je účastníkom takejto zmluvy o spolupráci. Žalovaný tak jednoznačne uzavrel, že pokiaľ je vozidlo autoservisom opravené, nie je žiaden relevantný dôvod, aby bolo odstavené v autoservise až do momentu vystavenia krycieho listu, nakoľko takýto prístup možno považovať za príliš formalistický, pretože nezohľadňuje ani okolnosti vyžadujúce si riadne prešetrenie poistnej udalosti. Zároveň je takýto prístup nehospodárny, nakoľko spôsobuje vznik ďalších nákladov na prenájom náhradného vozidla, ktoré už nie sú nevyhnutné a účelné (§ 415 Občianskeho zákonníka). V tejto súvislosti žalovaný poukázal a aj citoval z rozsudku Krajského súdu v Žiline sp.zn. 8Co/136/2024 zo dňa 26.11.2024 a odkázal aj na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 42Cob/131/2023-195 zo dňa 25.02.2025. 9. Žalobca sa k podanému odvolaniu vyjadril podaním zo dňa 30.05.2025 s tým, že považuje napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny a navrhuje, aby ho odvolací súd potvrdil a priznal žalobcovi trovy odvolacieho konania. Skutočnosť, že súd prvej inštancie nevyhodnotil dôkazy podľa predstáv žalovaného nezakladá automaticky záver o nesprávnosti skutkových zistení. K námietke aktívnej vecnej legitimácii uviedol, že žalovaný v podanom odvolaní len opakuje svoju argumentáciu, ktorá je založená na nelogickom základe a popiera samotný účel a zmysel inštitútov ako je postúpenie pohľadávky, či započítanie pohľadávok. Žalobca uviedol, že účastníci zmluvy o prenájme vozidla sa dohodli, že nájomca svoj záväzok zaplatiť nájomné a prenajímateľ svoj záväzok zaplatiť cenu za postúpenú budúcu pohľadávku vysporiadajú započítaním, aby sa tak predišlo dvojitému plneniu s negatívnym dopadom na postavenie poškodenej, ktorá by musela najskôr zaplatiť nájomné a
následne po zinkasovaní ceny za postúpenie pohľadávky túto postúpiť prenajímateľovi ako postupníkovi. Žalobca má za to, že takéto postúpenie pohľadávky ani podľa rozhodovacej praxe všeobecných súdov neodporuje zákonu. Išlo o odplatné postúpenie pohľadávky, v dôsledku čoho došlo k vzájomnému zápočtu práve nároku na úhradu fakturovaného nájomného s nárokom na zaplatenie odplaty za postúpenie, a nie samotného nároku na náhradu škody, ktorý bol postúpený. Žalobca nesúhlasí so žalovaným, že započítaním predmetných pohľadávok došlo k zániku pohľadávky, ktorá je predmetom tohto sporu. S poukazom na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/7/2021 zo dňa 30.06.2021 žalobca podčiarkol, že len pri striktnom (až puristickom) prístupe k uplatňovaniu práva by bolo možné trvať na tom, aby poškodená najprv uhradila žalobcovi sumu za nájom náhradného vozidla a ten jej ihneď v rámci postúpenia pohľadávky voči žalovanému tie isté peniaze (doslova tie isté bankovky a mince) vrátil. Žalobca uzavrel, že sám žalovaný, tak ako je uvedené v žalobe, postúpenú pohľadávku čiastočne plnil a až následne v priebehu konania spochybňoval aktívnu legitimáciu a nedôvodnosť započítania pohľadávok. Na základe uvedeného sú tak námietky žalovaného ohľadne aktívnej vecnej legitimácie účelové a bez akéhokoľvek opodstatnenia. K námietke pojmu skutočnej škody, keď podľa názoru žalovaného možno v prejednávanej veci prihliadať na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4M Cdo 23/2008 zo dňa 21.12.2009, žalobca absolútne nesúhlasí. Žalobca uviedol, že predmetné rozhodnutie sa síce venuje aj výkladu pojmu skutočná škoda, avšak išlo o prenájom nebytového priestoru a posúdenie ušlého zisku za obdobie od roku 2004 do roku 2030, kde najvyšší súd ustálil, že ušlý zisk nemožno priznať do roku 2030, teda do budúcnosti, pokiaľ o samotnom nároku rozhodoval v roku 2009, pretože predmet nájmu môže prípadne aj zaniknúť a pod.. Podľa názoru žalobcu je dôležité, aby škoda existovala v čase rozhodovania súdu, t.j. v tomto momente už nebola „budúca“, čo v prejednávanom spore splnené jednoznačne je. Žalobca tiež poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 602/2022-34 zo dňa 16.02.2023, v zmysle ktorého, v prípade čiastočnej škody účelnosť nákladov spojených s užívaním náhradného vozidla zaniká momentom, keď došlo k ukončeniu opravy havarovaného vozidla, de facto vtedy, keď sa opravené vozidlo dostane do dispozičnej sféry poškodeného na ďalšie používanie. Účelom náhradného motorového vozidla je eliminovať škodlivý následok spôsobenej dopravnej nehody, ktorý zasahuje do bežného života poškodeného, až do momentu, keď môže opätovne užívať svoje vlastné motorové vozidlo. Taktiež s odkazom na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14Co/6/2025 zo dňa 28.01.2025 žalobca zdôraznil, že je nevyhnutné prihliadnuť na partnerský vzťah poisťovateľa škodcu a servisu, pričom práve vydanie krycieho listu je skutočnosťou, ktorá poskytne partnerskému autoservisu poisťovateľa škodcu dostatočnú garanciu na to, aby vydal poškodenej jej opravené motorové vozidlo, a tým sa vo vzťahu k poškodenej skrátila nevyhnutná doba, po ktorú bude z jej strany potrebné užívanie náhradného vozidla. Pokiaľ žalovaný poukazuje v podanom odvolaní na stanoviská Národnej banky Slovenska (ďalej ako „NBS“), tak tieto nemajú takú dôkaznú silu ako ustálená rozhodovacia súdna prax a súdy nie sú stanoviskom NBS viazané. 10. Žalovaný v replike podaného odvolania zo dňa 18.06.2025 uviedol skutočnosti ako v podanom odvolaní a zotrval na svojej argumentácii. Žalovaný je názoru, že súd prvej inštancie sa pri otázke aktívnej vecnej legitimácie dopustil závažnej hmotnoprávnej (meritórnej) svojvôle, a to najmä vo vzťahu k výkladu ustanovení § 442 ods. 1 a § 580 Občianskeho zákonníka. Preto sa žalovaný podaným odvolaním domáha aj ochrany základných práv, ako aj ochrany zákonnosti ako takej. V dôsledku zjavných excesov súdom prvej inštancie pri posúdení otázky aktívnej vecnej legitimácie, podľa žalovaného tak došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (porovnaj napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 266/2014 zo dňa 16.12.2014, ako aj k porušeniu jeho vlastníckeho práva zaručeného v článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na pokojné užívanie majetku zaručeného v Dodatkovom protokole č. l k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. A navyše sa súd pri posúdení otázky aktívnej vecnej legitimácie žalobcu aj neodôvodneným a absolútne svojvoľným spôsobom odchýlil od judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky týkajúcej sa dlhodobo ustáleného výkladu pojmu skutočnej škody. Vo vzťahu ku skutočnej škode žalovaný opäť zopakoval argumentáciu použitú v podanom odvolaní. Navyše dodal, že žalobca v bode 13. svojho vyjadrenia v zásade tvrdí, že originárnym právnym dôvodom vzniku postupovanej pohľadávky poškodeného (resp. právnym dôvodom vzniku vôbec samotnej škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla) bola až Zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 22.11.2022, čo je podľa názoru žalovaného aj v rozpore so samotným inštitútom postúpenia pohľadávky podľa § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka, pri ktorom dochádza k prevodu subjektívneho práva veriteľa na plnenie, ktoré vyplýva z už existujúceho záväzkového vzťahu a má relatívny charakter. Žalovaný považuje
preto vo všeobecnosti za neprípustné, aby akákoľvek zmluva o postúpení pohľadávky bola originárnvm právnym dôvodom vzniku pohľadávky, ktorá ňou má byt' postúpená. Právny úkon započítania teda nemožno vo všeobecnosti považovať za nejaký iný spôsob alebo za nejakú inú formu splnenia dlhu, ale ide o spôsob zániku nesplneného záväzku, pri ktorom naopak dvojité plnenie odpadá (povinnosť plniť zaniká), a preto právnu úpravu splnenia dlhu (záväzku) nemožno analogicky použiť na započítanie pohľadávok. Žalovaný poukázal na bod 18. vyjadrenia žalobcu k podanému odvolaniu s tým, že žalobca sám uznal, že poškodenej v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla nevznikla žiadna škoda, keď uviedol, že účinky započítania sú v zásade rovnaké ako v prípade, keby poškodená najskôr uhradila žalobcovi vyfakturovanú sumu za prenájom vo výške 445,85 eur a žalobca by jej ihneď nato sumu 445,85 eur z titulu odplaty za postúpenie uhradil späť. Žalovaný tiež uviedol, že skutočnosť, keď žalovaný v priebehu likvidácie žalobcovi čiastočne plnil, žiadnym spôsobom nesúvisí s tým, že by žalobcovi podľa presvedčenia žalovaného z hmotného práva vyplynulo právo na zaplatenie istiny vo výške 265,31 eur. 11. Žalobca v duplike svojho vyjadrenia k odvolaniu zo dňa 14.7.2025 zotrval na svojich predchádzajúci vyjadreniach s tým, že svoju aktívnu vecnú legitimáciu v konaní jednoznačne preukázal a navyše už bola vyriešená stovkami súdnych rozhodnutí, v ktorých všeobecné súdy v obdobných sporoch aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu jednoznačne potvrdili. Na podporu svojej argumentácie poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo/57/2025 zo dňa 30.04.2025. Vo vzťahu k meritu veci žalobca zotrval na dôvodnosti uplatneného nároku. 12. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie žalovaného bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP) a po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je v zásadných otázkach posúdenia vecne správny a odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 13. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu prechádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanom spore zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu; a na základe toho dospel k správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie postačovalo na zistenie pre rozhodnutie relevantných skutočností, ako aj pre samotné rozhodnutie vo veci. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, súd prvej inštancie všetky skutkové zistenia náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky). 14. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie žalobe vyhovel riadne ozrejmil, pričom sa vysporiadal so skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentami sporových strán. Keďže v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce v rozhodovaní o tomto nároku podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí vysporiadal i s podstatnými vyjadreniami strán prednesených v konaní na súde prvej inštancie (§ 387 ods. 2, ods. 3 CSP), odvolací súd využíva možnosť danú ustanovením § 387 ods. 2 CSP v odôvodnení sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku, preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumentáciu žalovaného v odvolaní. 15. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalovaného v odvolaní (ktoré v súhrne spochybňuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie), s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 CSP) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na dostatočné a správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k vyhoveniu žaloby.
16. K žalovaným uplatnenému odvolaciemu dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd ozrejmuje, že uvedený odvolací dôvod je vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke, a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli za konania najavo. 16.1. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 CSP). Inak povedané, uvedený odvolací dôvod súdna prax vykladá tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. S poukazom na obsah spisu, o takúto situáciu v predmetnej veci nejde. 17. Pokiaľ sa jedná o odvolaciu námietku žalovaného o nesprávnom právnom posúdení aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, ktorú žalovaný odôvodňoval najmä tým, že v prejednávanom spore mohla v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla vzniknúť škoda vo výške 547,94 eur až okamihom úhrady faktúry za prenájom náhradného vozidla žalobcovi ako prenajímateľovi náhradného vozidla; a že poškodenej nevznikla škoda momentom prenajatia náhradného vozidla (príp. momentom vystavenia faktúry za nájomné), ale mohla vzniknúť až momentom úhrady nájomného, keďže však poškodená faktúru za prenájom náhradného vozidla žalobcovi ako prenajímateľovi pred uzatvorením Zmluvy o postúpení pohľadávky neuhradila, tak nebolo ani možné medzi žalobcom a poškodenou dojednať postúpenie pohľadávky, a z tohto dôvodu je potrebné považovať Zmluvu o postúpení pohľadávky za absolútne neplatný právny úkon; odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú. 17.1. Zmluva o postúpení pohľadávky bola uzatvorená v súlade s Občianskym zákonníkom a v ničom neodporuje právnemu poriadku Slovenskej republiky. V zmysle záverov ustálenej súdnej praxe totiž môže byť predmetom postúpenia aj budúca pohľadávka, t. j. taká, ktorá v čase uzavretia zmluvy ešte neexistuje a má vzniknúť v budúcnosti, či pohľadávka, ktorej existencia je sporná alebo viazaná na vznik podmienky, v prípade ak je táto pohľadávka dostatočne identifikovaná. 17.2. Z bodu 1. Zmluvy o postúpení pohľadávky (č.l. 13, 14) dostatočne jasne vyplynulo aká pohľadávka bola poškodenou na žalobcu postúpená, pričom je špecifikovaná čo do výšky aj titulu jej vzniku. Daná pohľadávka tak mohla byť predmetom postúpenia a poškodená tak Zmluvou o postúpení pohľadávok platne postúpila túto svoju pohľadávku zodpovedajúcu úhrade účelne vynaložených nákladov na prenájom náhradného vozidla, ktorú mala voči žalovanému ako poisťovateľovi, na žalobcu ako postupníka, ktorý túto pohľadávku voči žalovanému platne nadobudol. Odvolací súd v názorovej zhode so súdom prvej inštancie konštatuje, že započítaním vzájomných pohľadávok - pohľadávky poškodenej na zaplatenie odplaty za postúpenie pohľadávky vo výške 547,94 eur, ktorú mala voči žalovanému a pohľadávky, ktorú mal žalobca voči poškodenej na zaplatenie nájomného za nájom náhradného vozidla - došlo fakticky k ich úhrade. Nie je pravdou skutočnosť, uvádzaná žalovaným, že výsledkom takéhoto vzájomného ekvivalentného plnenia na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok bolo matematicky vyjadrené - nula, a že na uvedenom základe pohľadávka poškodenej na náhradu účelne vynaložených nákladov na prenájom náhradného vozidla, ktorú mala voči žalovanému zanikla; a to vzhľadom skutočnosť, že táto pohľadávka voči žalovanému (ktorá je predmetom tohto sporu) bola predmetom postúpenia podľa Zmluvy o postúpení pohľadávok a nie predmetom započítania, a tak vo vzťahu k poškodenej nastala zmena len v subjekte oprávnenom na plnenie, ktorým sa stal žalobca. 17.3. Na uvedenom základe odvolací súd konštatuje, že aktívna vecná legitimácia žalobcu je v tomto spore daná. Nad rámec uvedeného odvolací súd dodáva, že možno súhlasiť aj s názorom žalobcu v zmysle jeho vyjadrenia k odvolaniu, kde poukazuje na skutočnosť, že žalovaný mu uhradil časť z pohľadávky vo výške 547,94 eur (žalovaný uhradil 282,62 eur, čo nebolo sporné), ktorá žalovanému vznikla voči poškodenej z titulu náhrady účelne vynaložených nákladov na prenájom náhradného vozidla. Je zrejmé, že ak by žalovaný mal za to, že Zmluvou o postúpení pohľadávky neprešla pohľadávka poškodenej na žalobcu, odoslal by čiastočné plnenie priamo poškodenej a nie žalobcovi.
17.4. Odvolací súd pri závere o danej aktívnej vecnej legitimácii žalobcu a dôvodnosti uplatneného nároku, príkladmo poukazuje na súdne rozhodnutia, v ktorých súdy dospeli k totožným záverom, a o ktorých vzhľadom na účasť v konaní musí mať vedomosť aj samotný žalovaný (napr. rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 7Co/120/2024 zo dňa 16.12.2024, sp.zn. 7Co/105/2024 zo dňa 17.01.2018, sp.zn. 3Cob/220/2017, Krajského súdu v Žiline sp.zn. 6Co/122/2019 zo dňa 21.08.2019, zo dňa 27.09.2019, sp.zn. 8Co/132/2019 zo dňa 27.09.2019, sp.zn. 14Cob/166/2019 zo dňa 30.06.2021, sp.zn. 6Co/32/2020 zo dňa 30.06.2020, sp.zn. 6Co/32/2020, Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 9Co/5/2021 zo dňa 23.02.2022, Krajského súdu Trenčín sp.zn. 4Co/10/202 zo dňa 11.03.20200, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 41Cob/33/2020 zo dňa 13.08.2020). Odvolací súd poukazuje i na rozhodnutia NS SR sp.zn. 8Cdo/54/2025 a sp.zn. 8Cdo/57/2025 obe zo dňa 30.04.2025, ktorými boli odmietnuté dovolania žalovaného v skutkovo rovnakých veciach ako je daná vec a kde v dovolaní namietal žalovaný práve nesprávne posúdenie aktívnej legitimácie žalobcu. 18. Pokiaľ sa jedná o výklad pojmu skutočná škoda, odvolací súd zastáva názor, že právnymi závermi, ku ktorým dospel súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, nedošlo k odchýleniu sa od judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky týkajúcej sa dlhodobo ustáleného výkladu pojmu skutočná škoda, tak ako to v odvolaní tvrdil žalovaný. Rozhodujúcim v tomto prípade je totiž stav v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, a napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie nepriznal budúcu či neexistujúcu škodu, ale len uznal legitímnosť postúpenia budúcej pohľadávky titulom škodového nároku, ktorý v čase rozhodovania súdu prvej inštancie existoval, keď náklady na prenájom motorového vozidla boli uhradené prostredníctvom inštitútu započítania. 18.1. Z týchto dôvodov nemožno akceptovať odvolacie námietky žalovaného, že právny záver o aktívnej vecnej legitimácii žalobcu je výsledkom neodôvodneného odklonu od dlhodobo ustáleného výkladu pojmu skutočná škoda. Odvolací súd je rovnako názoru, že takýto súdom prvej inštancie prijatý právny záver za prvé - nijako nespochybňuje ani ustálenú judikatúru všeobecných súdov, v zmysle ktorej skutočnou škodou je aj škoda spočívajúca v nákladoch, ktoré musel poškodený vynaložiť na požičanie/prenájom veci, ktorá mu má suplovať vec, ktorá sa v dôsledku poškodenia stala dočasne nepoužiteľnou; skutočnou škodou je totiž aj majetková ujma reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do pôvodného stavu, prípadne, aby boli v peniazoch vyvážené dôsledky toho, že navrátenie do pôvodného stavu nebolo možné zabezpečiť ihneď. A za druhé, právny záver súdu prvej inštancie - nie je ani v rozpore s ustanovením § 4, resp. § 15 zákona o PZP, ktoré vymedzujú rozsah povinného zmluvného poistenia a podmienky pre úspešné uplatnenie nároku voči poisťovateľovi. Výkladom týchto ustanovení totiž nie je v žiadnom prípade možné dospieť k záveru, že jediným oprávneným subjektom na uplatnenie škodového nároku je výlučne poškodený, a že predmetné ustanovenie vylučuje možnosť postúpenia pohľadávky titulom nároku na náhradu škody spôsobenej prevádzkou poisteného motorového vozidla. Uvedené nevyplýva ani zo všeobecných záverov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/52/2022, vyslovených vo vzťahu k potrebe uplatniť si a preukázať nárok na náhradu škody voči poisťovateľovi. Žalobca si ako právny nástupca poškodenej v tomto spore uplatnil nárok na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla poistenca žalovaného a jeho dôvodnosť a výšku aj riadne v čase rozhodovania prvoinštančného súdu preukázal. 18.2. K analýze námietky skutočnej škody, odvolací súd odkazuje na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej skutočnou škodou je aj škoda spočívajúca v nákladoch, ktoré musel poškodený vynaložiť na požičanie/prenájom veci, ktorá mu má suplovať vec, ktorá sa v dôsledku poškodenia stala dočasne nepoužiteľnou; skutočnou škodou je aj majetková ujma reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do pôvodného stavu, prípadne, aby boli v peniazoch vyvážené dôsledky toho, že navrátenie do pôvodného stavu nebolo možné zabezpečiť ihneď. Uvedené nie je v rozpore ani s § 4 zákona o PZP, ktorému žalovaný pripisuje iný ako zákonodarcom sledovaný význam. Zákonodarca v predmetnom ustanovení vymedzil rozsah povinného zmluvného poistenia a podmienky pre úspešné uplatnenie nároku voči poisťovateľovi. Žiadnym logickým argumentačným výkladom nie je možné dospieť k záveru, že jediným oprávneným subjektom na uplatnenie škodového nároku je výlučne poškodený, a že predmetné ustanovenie vylučuje možnosť postúpenia pohľadávky titulom nároku na náhradu škody spôsobenej prevádzkou poisteného motorového vozidla. 18.3. Žalobca si ako právny nástupca poškodenej (zmluvou o postúpení pohľadávky) uplatnil nárok na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla poistenca žalovaného a jeho dôvodnosť a výšku aj riadne súdu preukázal. Súd prvej inštancie charakter a obsah pohľadávky v podobe nákladov za prenájom náhradného vozidla deklaroval v príčinnej súvislosti medzi touto škodou v spojení s dopravnou nehodou. Rovnako súd prvej inštancie poukázal a prihliadol na fakt, že poškodená v dôsledku
protiprávneho konania poistenca žalovaného v súvislosti s prevádzkou motorového vozidla dočasne stratila možnosť využívať svoje vlastné motorové vozidlo a tento nezavinený stav riešila prenájmom náhradného vozidla. Týmto, náklady za prenájom vozidla predstavujú skutočnú škodu spôsobenú v priamej príčinnej súvislosti so škodovou udalosťou, keďže nebyť škodovej udalosti poškodená by mohla riadne využívať svoje motorové vozidlo a nemusela by si prenajať náhradné vozidlo. 19. Pokiaľ sa jedná o odvolaciu námietku žalovaného, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam keď mal za to, že prenájom náhradného vozidla mal byť dôvodný a nevyhnutný až do vystavenia krycieho listu žalovaným; odvolací súd konštatuje, že uvedený záver súdu prvej inštancie plne nadväzuje na v tejto otázke pomerne bohatú súdnu prax a zohľadňuje aj skutočnosť, že prípadná indispozícia motorovým vozidlom po vykonaní opravy do úhrady nákladov, či vystavenia krycieho listu poisťovňou (s výnimkou subjektívnych dôvodov zavinených poškodeným) nemôže byť na ťarchu poškodeného. V záujme eliminovania nepriaznivých následkov škodovej udalosti zasahujúcej do bežného života poškodeného a jeho potrieb spojených s užívaním motorového vozidla, možno za dôvodný považovať nárok na refundáciu nákladov za prenájom náhradného motorového vozidla až do možnosti opätovného užívania vlastného vozidla, čo bolo v danom prípade podmienené ukončením opravy a doručením krycieho listu. Tieto závery plne korešpondujú aj s čiastočne aplikovateľnými úvahami vyjadrenými v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 602/2022, ktorý s prihliadnutím na účel prenájmu náhradného motorového vozidla spájal koniec refundovateľného prenájmu motorového vozidla s momentom, kedy môže poškodený opätovne užívať svoje motorové vozidlo. Hodno podotknúť, že samotné oznámenie o ukončení šetrenia poistnej udalosti a poskytnutí poistného plnenia nezabezpečí vydanie opraveného motorového vozidla autoservisom poškodenému. Vydanie motorového vozidla zo strany autoservisu je v praxi podmienené buď úhradou nákladov na opravu alebo doručením krycieho listu zo strany poisťovne predstavujúceho jej „prísľub“, že opravu motorového vozidla zaplatí, a ktorý slúži ako náhrada úhrady vystavenej faktúry s tým, že takáto obchodná zvyklosť autoservisov je všeobecne známou skutočnosťou tak, ako to uviedol aj súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku. 19.1. Zásadným kritériom pre posúdenie primeranosti a účelnosti dĺžky prenájmu náhradného motorového vozidla, ako jednej z podmienok dôvodnosti žalovaného nároku, je vybavenie poistnej udalosti - a to v rozsahu náhrady nákladov za opravu poškodeného vozidla, t.j. podľa § 11 ods. 6 a ods. 7 zákona o PZP, skončením šetrenia, oznámením výšky poistného plnenia poškodenému a poskytnutím plnenia v zákonom stanovenej dobe (viď nález ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 2932/2020). Len samotným oznámením poisťovne o spôsobe vybavenia škodovej udalosti nedochádza k skutočnej náhrade škody, v dôsledku čoho poškodená je aj naďalej nútená znášať následky spôsobené dopravnou nehodou. Rozhodujúcim tak je okamih, kedy sa opravené motorové vozidlo dostalo do dispozičnej sféry poškodenej a ktorým pominula dôvodnosť prenájmu náhradného motorového vozidla s výnimkou prípadov, kedy sám poškodený znemožní včasnú dispozíciu s motorovým vozidlom (napr. riadne a včas nevyzdvihne motorové vozidlo z autoservisu). 19.2. Na tomto základe odvolací súd v názorovej zhode s argumentáciou súdu prvej inštancie dospel k záveru, že opodstatnenou dobou prenájmu náhradného vozidla bola doba do vybavenia poistnej udalosti v rozsahu náhrady nákladov za opravu poškodeného vozidla, t.j. v tomto prípade do 22.11.2022, teda do dňa, kedy si poškodená vyzdvihla opravené motorové vozidlo, nakoľko deň predtým 21.11.2022 vystavil žalovaný autoservisu krycí list. Na tomto základe neobstoja ani právne názory vyjadrené v stanoviskách Národnej banky Slovenska, ktoré priložil žalovaný k odvolaniu, a ktoré pre odvolací súd nie sú záväzné. 20. Sumarizujúc vyššie uvedené nemožno prisvedčiť ani odvolacej námietke žalovaného, v zmysle ktorej, žalovaný vznik škody v podobe nákladov na prenájom náhradného vozidla po vykonaní opravy pripisuje porušeniu povinnosti autoservisu informovať poškodenú o zavŕšení opravy. Jedná sa totiž o bežne zaužívaný postup autoservisu, ktorý nemohla ovplyvniť samotná poškodená, a ktorý nemožno pričítať na jej úkor. Pri posudzovaní účelnosti nájmu náhradného vozidla bolo potrebné vychádzať najmä zo skúmania reálnej možnosti poškodenej užívať svoje motorové vozidlo ako tomu bolo pred škodovou udalosťou, ktorú poškodená nezapríčinila. Na uvedenom základe sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca preukázal dôvodnosť nároku na náhradu nákladov spojených s prenájmom náhradného motorového vozidla za celý čas doby trvania nájmu, t.j. od 09.11.2022 do 22.11.2022. A keďže žalovaný zo sumy 547,94 eur uhradil žalobcovi sumu 282,63 eur, má žalobca voči žalovanému nárok na zvyšnú sumu 265,31 eur, ktorú súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom priznal.
21. Nad uvedený rámec odvolací súd dodáva, že skutočnosti podstatné pre posúdenie toho, že nájom náhradného vozidla po ukončení opravy bol neúčelný, a že náklady na prenájom náhradného vozidla po skončení opravy neboli vynaložené v príčinnej súvislosti so vznikom škody, mal tvrdiť a preukazovať žalovaný, t.j. poisťovňa, keďže v jeho prospech mali byť skutočnosti o tom, že poškodenej nič nebránilo prevziať si vozidlo skôr (obdobne nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 322/2025). Napriek tomu, že žalovaný namietal účelnosť nákladov po vykonaní opravy, žiadne dôkazy na preukázanie uvedených tvrdení neprodukoval, a tak neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení o neoprávnenosti a neúčelnosti nákladov na nájom náhradného vozidla od 17.11.2022 do 22.11.2022. V konaní naviac žalovaný nepreukázal ani to, že by užívanie prenajatého motorového vozidla počas celej fakturovanej doby nebolo v priamej príčinnej súvislosti s predmetnou poistnou udalosťou, resp. že by doba od vykonania opravy do odovzdania motorového vozidla bola predĺžená v dôsledku úmyselného, či nedbanlivostného konania poškodenej, alebo tretieho subjektu. 22. Pokiaľ ide o námietku žalovaného ktorá spočíva v § 365 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd konštatuje, že uvedený odvolací dôvod je úzko prepojený s porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) a s porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a k jeho naplneniu by došlo, ak by súd prvej inštancie zasiahol do Ústavou, resp. Dohovorom garantovaných práv odvolateľa, čím by mu bolo znemožnené domáhať sa práva na súdnu ochranu prostriedkami, ktoré mu zákon (CSP) priznáva. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu alebo inú právnu ochranu (I. ÚS 26/1994). Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach NS SR tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1Cdo/6/2014, 3Cdo/38/2015, 5Cdo/201/2011, 6Cdo/90/2012). Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia bude znamenať nespravodlivý súdny proces. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. V danej veci nebola odvolacím súdom zistená v postupe súdu prvej inštancie pri prejednaní veci žiadna vada, ktorá by znemožnila odvolateľovi realizáciu jeho procesných práv, a ktorá by mu zmarila možnosť aktívnej účasti na konaní. 23. Súd nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). 24. Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že obsah odvolania podaného žalovaným nebol spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, preto ho v súlade s § 387 ods. 1, ods. 2 CSP potvrdil (vrátane závislého výroku o trovách konania). 25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie v lehote 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3: 0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b)ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta CSP) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa § 429 ods. 1 CSP neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).