Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 7Co/120/2024 6123370088 16. 12. 2024 Mgr. Nina Dubovská ECLI:SK:KSBA:2024:6123370088.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Niny Dubovskej a členiek senátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v spore žalobcu: Náhradné vozidlo, s.r.o., IČO: 50 496 166, so sídlom Tolstého 1201/20, Žilina, právne zast. ADVOKÁTI Müller § Dikoš, s.r.o., IČO: 36 864 455, so sídlom Tolstého 1201/20, Žilina, proti žalovanému: KOOPERATIVA poisťovňa, a. s. Vienna Insurance Group, IČO: 00 585 441, so sídlom Štefanovičova 4, Bratislava, o zaplatenie 685,21 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č.k. 53C/37/2023-168 zo dňa 26.06.2024, takto rozhodol: I. Opravuje sa záhlavie rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č.k. 53C/37/2023-168 zo dňa 26.06.2024 v označení žalobcu tak, že správne má znieť: „Náhradné vozidlo, s.r.o., IČO: 50 496 166, so sídlom Tolstého 1201/20, Žilina“. II. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. III. Žalobca m á proti žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 685,21 eur spolu s úrokom z omeškania 8,75 % ročne zo sumy 685,21 eur od 22.05.2023 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.) a priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.). 2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil ust. § 4 ods. 1, 2 písm. b) a ods. 4, § 11 ods. 6 až 8, § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z.z.“), ust. § 427 ods. 1 a 2, § 420 ods. 1, § 442 ods. 1 až 3, § 524 ods. 1, § 525 ods. 1 a 2, § 529 ods. 1 a § 517 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), ust. § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. (ďalej len „nariadenie č. 87/1995 Z.z.“) a vecne tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal nároku na zaplatenie žalovanej sumy titulom náhrady škody, ktorá mu vznikla vo forme účelne vynaložených nákladov na prenájom náhradného motorového vozidla podľa Zmluvy o nájme dopravného prostriedku č. 26/2023 zo dňa 10.01.2023 (ďalej len „Zmluva o nájme vozidla“), na základe ktorej prenajal žalobca poškodenému A. B. (ďalej len „poškodený“) motorové vozidlo značky Pegueot 2008 (ďalej len „náhradné motorové vozidlo“) po dobu opravy motorového vozidla poškodeného (ďalej len „poškodené motorové vozidlo“) v dôsledku škodovej udalosti/dopravnej nehody dňa 11.11.2022 v Košiciach, pri ktorej bola spôsobená škoda na motorovom vozidle poškodeného, zapríčinenej klientom žalovaného (ďalej aj len „poistná udalosť“) a ktorú škodu si žalobca uplatnil u žalovaného listom zo dňa 10.02.2023. Súd prvej inštancie sa v prvom
rade aj bez návrhu zaoberal otázkou vecnej legitimácie strán sporu a uviedol, že pokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, súd prvej inštancie mal za zrejmé, že žalobca vystavil poškodenému faktúru č. XXXXXXX splatnú dňa 25.02.2023 na sumu 1.534,13 eur s DPH za 32 dní prenájmu náhradného motorového vozidla, pričom poškodenému na základe vystavenia tejto faktúry vznikla škoda, ktorú má znášať/nahradiť žalovaný (poisťovňa) ako subjekt zodpovednostného vzťahu zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, že prišlo kvázi k forme úhrady postúpením práva na náhradu škody zo strany poškodeného na žalobcu, nakoľko úhradu nájomného supluje v tomto prípade samotné postúpenie podľa Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 10.02.2023 (ďalej len „Zmluva o postúpení pohľadávky“), čo zakladá aktívnu legitimáciu žalobcu v konaní. Náklady poškodený ako nájomca náhradného motorového vozidla voči svojmu veriteľovi ako prenajímateľovi nezaplatil, vysporiadaním záväzku však došlo k postúpeniu pohľadávky, v dôsledku čoho si žalobca uplatnil dlh od žalovanej; predmetná pohľadávka mohla byť predmetom postúpenia (nárok na náhradu škody, ktorý vznikol poškodenému ako následok dopravnej nehody/poistnej udalosti). Predmetom konania tak bola skutočná škoda podľa ust. § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení so zákonom č. 381/2001 Z.z., t.j. náklady spojené s odstraňovaním dôsledkov poškodenia, medzi ktoré patrí aj prenájom náhradného motorového vozidla. Vzhľadom na uvedené a na to, že nejde o pohľadávku, ktorá by nemohla byť predmetom postúpenia v zmysle ust. § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka, bola podľa názoru súdu prvej inštancie daná aktívna vecná legitimácia žalobcu v konaní (porovnaj napr. rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17.01.2018, sp. zn. 3Cob/220/2017), keď Zmluvou o postúpení pohľadávky došlo jednak k postúpeniu pohľadávky a zároveň aj k vysporiadaniu záväzkov medzi poškodeným ako nájomcom a žalobcom ako prenajímateľom, vznik práva žalobcu je odvodený z obsahu Zmluvy o postúpení pohľadávky v bode 5, kde si zmluvné strany dohodli započítanie ich vzájomných nárokov na úhradu odplaty za postúpenie pohľadávky a na úhradu nájomného za náhradné motorové vozidlo momentom podpisu Zmluvy o postúpení pohľadávky, čím bol preukázaný vznik práva žalobcu v podobe skutočnej škody zodpovedajúcej majetkovej ujme, ktorá nastala v jeho majetkovej sfére. Pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného odvodil súd prvej inštancie tým, že žalovaný je subjektom zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktoré bolo povinne zmluvne poistené u žalovaného. Vecnej legitimácii strán podľa súdu prvej inštancie svedčí aj tá skutočnosť, že žalovaný plnil žalobcovi čiastočne pohľadávku titulom náhrady škody v dôsledku poistnej (škodovej) udalosti. Súd prvej inštancie mal v konaní za preukázané a za medzi stranami nesporné, že došlo k dopravnej nehode/poistnej udalosti, pri ktorej bola spôsobená škoda na poškodenom motorovom vozidle poškodeného a skutočnosť, že k vzniku škody došlo prevádzkou motorového vozidla povinne zmluvne poisteného u žalovaného, že v čase opravy poškodeného motorového vozidla poškodený uzavrel Zmluvu o nájme vozidla, na základe ktorej žalobca prenajal poškodenému náhradné motorové vozidlo a že po ukončení doby trvania nájmu náhradného motorového vozidla vystavil žalobca poškodenému faktúru na sumu 1.534,13 eur s DPH, predmetom ktorej bol nájom v rozsahu 32 dní a jednorazový príspevok za pristavenie a prevzatie náhradného motorového vozidla. Spolu s uplatnením nároku na náhrady škody listom zo dňa 10.02.2023 oznámil žalobca žalovanému aj postúpenie pohľadávky z postupcu na postupníka (žalobcu), k čomu žalovaný listom zo dňa 04.05.2023 oznámil, že dňa 04.05.2023 ukončil šetrenie poistnej udalosti a poskytol poistné plnenie 848,92 eur za zapožičanie náhradného motorového vozidla za 26 dní prenájmu, znížené o opotrebovanie spočívajúce v rozdiele technických hodnôt a po prirátaní najazdených kilometrov a paušálne zníženie 0,01 eur za 1 km (o náklady, ktoré by inak vznikli používaním poškodeného motorového vozidla podľa najazdených km na prenajatom náhradnom motorovom vozidle); nepriznaný rozdiel vo výške 685,21 eur si žalobca uplatnil v konaní. Súd prvej inštancie zdôraznil, že skutočnou škodou, ktorá vzniká v súvislosti s poškodením motorového vozidla poškodenému, sú aj prípady potreby vynaloženia nákladov v príčinnej súvislosti so vznikom škody, pričom v prejednávanej veci nebolo sporné, že poškodený prišiel v dôsledku poškodenia a opravy svojho poškodeného motorového vozidla o možnosť ho užívať v dôsledku poistnej (škodovej) udalosti zavinenej klientom žalovaného a musel si vypožičať náhradné motorové vozidlo. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že poškodený má nárok na náhradné motorové vozidlo len za podmienky, ak je jeho zapožičanie nevyhnutne potrebné a zároveň, že náklady na takéto zapožičanie sú vynaložené nutne a účelne; objektívnosť potreby náhradného motorového vozidla nebola v spore spochybnená a vyjadril ju žalovaný aj tým, že časť týchto nákladov poškodenému resp. žalobcovi preplatil, ktorá účelnosť vynaložených nákladov na zabezpečenie náhradného motorového vozidla súvisí so zabezpečením súkromných alebo pracovných potrieb v takom rozsahu, v akom na ich zabezpečenie bolo používané poškodené motorové vozidlo. Súd prvej inštancie uviedol, že možnosť využitia náhradného motorového vozidla počas opravy poškodeného motorového vozidla je formou kompenzácie za škodu spôsobenú na poškodenom motorovom vozidle a náhrada nákladov za požičanie náhradného motorového vozidla
reparuje poškodenému stav, keď nemohol z titulu poistnej udalosti, ktorú sám nezavinil, používať vlastné poškodené motorové vozidlo. Doplnil, že pokiaľ strany sporu poukazovali na rozsiahlu judikatúru všeobecných súdov v obdobných veciach nárokov na náhradu škody, každú prejednávanú vec je nevyhnutné posúdiť individuálne na základe zistených skutkových okolností a pokiaľ ide o judikatúru najvyšších súdnych autorít súd prvej inštancie uviedol , že išlo o judikáty uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“), avšak rovnako je potrebné brať do úvahy aj individuálne skutkové okolnosti každej prejednávanej veci. Žalovaný neuznal náklady na prenájom náhradného motorového vozidla, pretože mal za to, že oprava poškodeného motorového vozidla bola účelná, nevyhnutná a odôvodnená len v rozsahu 16 dní (pozn. odvolacieho súdu správne má byť „26 dní“) a aj preto, že zo Zmluvy o nájme vodila explicitne vyplynulo, že doba nájmu náhradného motorového vozidla pri jej uzatváraní bola dopredu určená na obdobie od 10.01.2023 do 10.02.2023, a preto je podľa žalovaného absolútne neplatným právnym úkonom. Žalovaný namietal aj to, že poškodený tomto prípade nekonal v súlade s ust. § 415 Občianskeho zákonníka, ak si pri uzatváraní Zmluvy o nájme vozidla so žalobcom vopred dohodol neprimeranú doba opravy poškodeného motorového vozidla v rozsahu až 32 dní a mal za to, že náklady za prenájom náhradného motorového vozidla v rozsahu presahujúcom 16 dní (pozn. odvolacieho súdu správne má byť „26 dní“) a rozdiel technických hodnôt poškodeného motorového vozidla pred a po najazdení príslušného počtu km a paušálne opotrebenie, o ktoré bolo pri najazdenom počte kilometrov so zapožičaním náhradného motorového vozidla ušetrené poškodené motorové vozidlo, nemožno považovať za účelne, nevyhnutne a odôvodnene vynaložené náklady na prenájom náhradného motorového vozidla. S námietkami žalovaného sa súd prvej inštancie nestotožnil a uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že poškodený si náhradné motorové vozidlo požičal iba na obdobie, kedy sa jeho poškodené motorové vozidlo nachádzalo v servise, pričom dĺžku opravy ovplyvniť nemohol (prevzatie poškodeného motorového vozidla bezodkladne po ukončení opravy a doručení krycieho listu zo strany žalovaného dňa 10.02.2023 vyplýva z potvrdenia o odovzdaní a prevzatí vozidla z autoservisu, kedy poškodený ukončil nájom náhradného motorového vozidla). Podľa názoru súdu prvej inštancie za opodstatnenú dobu prenájmu náhradného motorového vozidla je potrebné považovať dobu do vybavenia poistnej udalosti v rozsahu náhrady nákladov za opravu poškodeného motorového vozidla, pričom táto poistná udalosť je v zmysle ust. § 11 ods. 6 a 7 zákona č. 381/2001 Z.z. vybavená skončením šetrenia, oznámením výšky poistného plnenia poškodenému a poskytnutím plnenia v zákonom stanovenej lehote. V prípade opravy motorového vozidla autoservis po vykonaní opravy vydá motorové vozidlo až po zaplatení ceny opravy alebo je možné požiadať poisťovňu o vydanie krycieho listu preukazujúceho „prísľub“ poisťovne, že opravu motorového vozidla zaplatí, ktorá obchodná zvyklosť autoservisov je všeobecne známa a vyplýva aj zo žalobcom predložených potvrdení. Žalovaný v konaní iba tvrdil, ale ničím nepreukázal, že dobu trvania opravy, a teda dobu prenájmu náhradného motorového vozidla, nejako ovplyvnil poškodený, ktorý tak mal postupovať v rozpore s ust. § 415 Občianskeho zákonníka a pokiaľ poukazoval na absolútnu neplatnosť Zmluvy o nájme vozidla, jeho námietku súd prvej inštancie nepovažoval za dôvodnú, nakoľko stanovenie doby nájmu bolo náležitosťou Zmluvy o nájme vozidla a považoval ju za irelevantnú vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu škody. Ak by aj bola predmetná Zmluva o nájme vozidla neplatná, nič by to nezmenilo na skutočnosti, že poškodenému žalobca reálne poskytol náhradné motorové vozidlo za dohodnutú sumu až do 10.02.2023, kedy bolo poškodenému odovzdané z autoservisu opravené poškodené motorové vozidlo, ktoré sa po celé obdobie 32 dní nachádzalo v autoservise, pričom prenájom náhradného motorového vozidla v tomto období bol pre poškodeného nevyhnutným dôsledkom poistnej (škodovej) udalosti. Ani námietky žalovaného k dobe trvania opravy nepovažoval súd prvej inštancie vo vzťahu k poškodenému za relevantné, nakoľko žalovaný ničím nepreukázal, že poškodený (alebo žalobca) konal zámerne s cieľom predĺžiť opravu a tým nájom náhradného motorového vozidla. Za nedôvodnú považoval súd prvej inštancie aj námietku žalovaného ohľadom potreby poškodeného zaobstarať si náhradné motorové vozidlo počas opravy svojho poškodeného motorového vozidla s poukazom na skutočnosť, že v Dotazníku k škodovej udalosti neuviedol, či je držiteľom viacerých motorových vozidiel, k čomu súd prvej inštancie uviedol, že v civilnom sporovom konaní dôkazy hodnotí súd v súlade s princípmi civilného sporového konania a nezohľadňuje iba dôkazy, ktoré neboli získané zákonným spôsobom, pričom žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu. V predloženom čestnom vyhlásení zo dňa 10.02.2023 poškodený uviedol, že po dobu opravy poškodeného motorového vozidla nemal k dispozícii žiadne iné vozidlo, ktoré tvrdenie žalovaný ničím relevantne nespochybnil a naviac pokiaľ poškodený v dotazníku žalovanému k škodovej udalosti neuviedol, či je držiteľom viacerých vozidiel, ž čoho logicky vyplýva, že asi nie je. Súd prvej inštancie prisvedčil žalobcovi, že žalovaným uznané a vyplatené poistné plnenie za prenájom náhradného motorového vozidla predstavuje svojvoľne určenú dobu trvania nájmu, ktorú žalovaný nijako nepreukázal, pričom tento rozsah vyplatenej náhrady
škody (počet priznaných dní trvania opravy) bol v rozpore s jeho procesnou obranou obsiahnutou v odpore. V zmysle oznámenia o poistnom plnení zo dňa 01.03.2023 nebolo poškodenému priznané ani poistné plnenie vo výške 19,51 eur z titulu rozdielu technických hodnôt a ani poistné plnenie vo výške 7,70 eur z titulu zníženia 0,01 eur/za 1 km, ktorých nepriznanie súd prvej inštancie nepovažuje za dôvodné. Súd prvej inštancie zhrnul, že poškodenému sa uhrádza skutočná škoda t.j. účelne, dôvodne a nevyhnutne vynaložené náklady, čo s poukazom na nespochybnenú objektívnosť potreby náhradného motorového vozidla a účelnosť vynaložených nákladov na zabezpečenie náhradného motorového vozidla (ktorá súvisí so zabezpečením súkromných alebo pracovných potrieb v takom rozsahu, v akom na ich zabezpečenie bolo používané poškodené motorové vozidlo) predstavuje dobu nájmu náhradného motorového od prijatia poškodeného motorového vozidla do opravy až do času jeho vydania poškodenému (10.01.2023 do 10.02.2023). Súd prvej inštancie preto uzavrel, že ide o účelné, nevyhnutné a preukázané výdavky, ktoré poškodenému vznikli v príčinnej súvislosti s poistnou (škodovou) udalosťou, ktorú spôsobil poistenec žalovaného vo výške 1.534,13 eur a ktoré vyplývajú z faktúry č. XXXXXXX zo dňa 10.02.2023, pričom nepovažoval krátenie nároku žalobcu na náhradu škody zo strany žalovaného za opodstatnené; z uvedeného dôvodu zaviazal žalovaného na úhradu sumy istiny vo výške 685,21 eur žalobcovi (rozdiel škody a vyplatenej sumy). Nárok na úroky z omeškania súd prvej inštancie priznal s poukazom na ust. § 11 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z. a ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 3 nariadenia č. 87/1995 Z.z. Žalovaný skončil šetrenie poistnej udalosti dňa 04.05.2023 a bol povinný následne v celom rozsahu plniť v lehote do 15 dní od skončenia šetrenia (§ 11 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z.), pričom táto lehota uplynula 19.05.2023, nasledujúcim dňom sa žalovaný dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu, preto súd prvej inštancie zaviazal žalovaného aj na úhradu úrokov z omeškania za žalobcom požadovanú dobu omeškania t.j. od 22.05.2023 do zaplatenia v zákonom stanovenej výške platnej k prvému dňu vzniku omeškania. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255, § 262 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) podľa zásady úspechu v spore tak, že v konaní plne úspešnému žalobcovi priznal proti neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d) a h) CSP, t.j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %, resp. aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalovaný mal za to, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru o aktívnej vecnej legitimácii žalobcu na uplatňovanie nároku a tým sa stotožnil s argumentáciou rozhodnutiami iných všeobecných súdov uvádzaných žalobcom, ktorá spôsob zániku záväzku započítaním stotožňuje so spôsobom zániku záväzku splnením. Žalovaný poukázal na to, že inštitút započítania vo svojej podstate predstavuje akýsi právny konštrukt, resp. právnu fikciu, pri ktorej nedochádza k žiadnemu skutočnému (reálnemu) plneniu, resp. nedochádza k žiadnej úhrade faktúry za prenájom náhradného motorového vozidla (fa č. XXXXXXX zo dňa 10.02.2023) a k vzniku ujmy v majetkovej sfére poškodeného, ale dochádza len k zániku započítavaných pohľadávok a im zodpovedajúcim nesplneným záväzkom (vrátane nesplneného záväzku poškodeného vyplývajúceho mu z faktúry za prenájom náhradného motorového vozidla), preto mal žalovaný za to, že právne posúdenie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu zo strany súdu prvej inštancie je v rozpore so samotnou podstatou a účelom inštitútu započítania, so zásadou náhrady skutočnej škody a podstatou a účelom zákona č. 381/2001 Z.z. K vzniku nároku poškodeného na náhradu nákladov za prenájom náhradného motorového vozidla voči poisťovateľovi namietal žalovaný záver súdu prvej inštancie, že poškodenému mala vzniknúť škoda už len samotným vystavením faktúry žalobcu a že predmetná pohľadávka mohla byť predmetom postúpenia, pretože predmetom postúpenia bol nárok na náhradu škody, ktorý vznikol poškodenému ako následok dopravnej nehody (poistnej udalosti), a to s poukazom na ust. § 4 ods. 2 písm. b) a ust. § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. v spojení s ust. § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože aby vznikol nárok na náhradu nákladov za prenájom náhradného motorového vozidla, ktorý by aj následne bolo možné zmluvou o postúpení pohľadávky postúpiť na iný subjekt, je potrebné, aby zo strany poškodeného došlo k skutočnému (reálnemu) vynaloženiu nákladov za
prenájom náhradného motorového vozidla, t.j. aby v majetkovej sfére poškodeného došlo k vzniku skutočnej (reálnej) ujmy v súvislosti s nájmom náhradného motorového vozidla (rozhodnutie NS SR k pojmu skutočná škoda R 55/1971 a R 28/2007, rozhodnutie NS ČR zo dňa 07.02.2007, sp. zn. 25 Cdo 2744/2006). Žalovaný považoval za potrebné poukázať na to, že zákonné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je poistením zodpovednosti za škodu, ktorého všeobecná úprava je obsiahnutá v ust. § 822 a nasl. Občianskeho zákonníka a ktorého podstata spočíva v tom, že žalovaný plní poškodenému z titulu existencie jeho záväzku vyplývajúceho mu z poistnej zmluvy uzatvorenej medzi žalovaným a škodcom, pričom v prípade povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sú podmienky, za ktorých sa môže aj poškodený domáhať nároku na náhradu škody priamo voči poisťovateľovi stanovené v ust. § 4 ods. 2 písm. b) a ust. § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z., ktoré treba vykladať v súlade so zásadou náhrady skutočnej škody vyjadrenej v ust. § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, teda že na to, aby poškodenému vznikol podľa hmotného práva v súvislosti s nájmom náhradného motorového vozidla nárok na náhradu škody priamo voči žalovanému ako poisťovateľovi, je potrebné, aby poškodený žalovanému ako poisťovateľovi preukázal vznik reálnej ujmy (t.j. úhradu faktúry za prenájom náhradného motorového vozidla). V prípade prenájmu náhradného motorového vozidla pokiaľ poškodenému vznikol voči prenajímateľovi dlh v dôsledku prenájmu náhradného motorového vozidla, poškodenému vzniká škoda až v okamihu, kedy je táto dlžná suma poškodeným uhradená (dovtedy mu žiadna škoda nevznikla) a až v prípade, ak poškodený uhradí prenajímateľovi dlžnú sumu za prenájom náhradného motorového vozidla a u poisťovateľa následne uplatní a preukáže vynaloženie týchto nákladov, vzniká mu voči poisťovateľovi nárok na náhradu nákladov za prenájom náhradného motorového vozidla, ktorý by následne bolo možné platne postúpiť na iný subjekt. Žalovaný tak mal za to, že nárok poškodeného na náhradu nákladov za prenájom náhradného motorového vozidla voči žalovanému ako poisťovateľovi v žiadnom prípade nevzniká samotným vystavením faktúry za jeho prenájom, či automaticky ako následok dopravnej nehody, ale v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. b) a ust. § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. až kedy poškodený u žalovaného ako poisťovateľa uplatní a preukáže vznik škody v súvislosti s prenájmom náhradného motorového vozidla. Ak na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky malo podľa žalobcu dôjsť k postúpeniu budúcej pohľadávky poškodeného voči žalovanému titulom jeho nároku na náhradu účelne vynaložených nákladov, je táto argumentácia žalobcu rozporuplná a žalovanému nie je zrejmé, ako je vôbec možné postúpiť nárok poškodeného na náhradu účelne vynaložených nákladov, ktoré v čase uzatvorenia Zmluvy o postúpení pohľadávky zo strany poškodeného skutočne (reálne) vynaložené neboli, pričom žalobca tvrdil aj to, že z judikatúry vyplýva, že skutočnou škodou je vyplatené nájomné za prenajaté motorové vozidlo a nie aritmetický priemer či individuálne výpočty zamestnanca či likvidátora žalovaného, hoci žalobcom nebolo v preukázané, že zo strany poškodeného došlo ku skutočnému (reálnemu) vynaloženiu peňažných prostriedkov za prenájom náhradného motorového vozidla. Aktívna vecná legitimácia žalobcu nie je daná, ak poškodený v zmysle hmotného práva nesplnil podmienky na to, aby mu priamo voči žalovanému ako poisťovateľovi vzniklo právo na náhradu škody z titulu prenájmu náhradného motorového vozidla, a teda predmetom Zmluvy o postúpení pohľadávky bolo postúpenie neexistujúcej pohľadávky poškodeného, t.j. nemožné plnenie podľa ust. § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka. K argumentácii súdu prvej inštancie, že úhradu nájomného malo v danom prípade suplovať samotné postúpenie a že hoci náklady poškodený ako nájomca náhradného motorového vozidla voči svojmu veriteľovi ako prenajímateľovi nezaplatil, tak k vysporiadaniu záväzku došlo postúpením pohľadávky a že vznik práva žalobcu je odvodený z obsahu Zmluvy o postúpení pohľadávky (zápočtu vzájomných nárokov) uviedol žalovaný, že táto argumentácia je v rozpore s ust. § 580 a nasl. Občianskeho zákonníka, zásadou náhrady skutočnej škody a podstatou a účelom zákona č. 381/2001 Z.z. Inštitút započítania je jeden zo spôsobov zániku záväzkov, avšak podľa názoru žalovaného spôsob zániku záväzku započítaním nemožno v žiadnom prípade stotožňovať so spôsobom zániku záväzku splnením, preto dohodu o započítaní v bode 5 Zmluvy o postúpení pohľadávky nemožno považovať za dohodu o spôsobe úhrady faktúry poškodeným, ale možno ju považovať len za dohodu o zániku záväzku na zaplatenie faktúry a zániku záväzku na úhradu za postúpenie pohľadávky iným spôsobom ako splnením (NS SR zo dňa 23.08.2023, sp. zn. 4Obdo/30/2022). Vzájomným započítaním započítavané pohľadávky bez ďalšieho zanikajú, ale nedochádza k žiadnemu splneniu resp. k úhrade peňažného dlhu, započítanie predstavuje jednu z foriem zániku nesplnených záväzkov a je vylúčené, aby pri započítaní dochádzalo k akémukoľvek splneniu dlhu. Preto podľa žalovaného nesplnený záväzok poškodeného voči žalobcovi zanikol na základe vzájomného započítania pohľadávok (iným spôsobom ako splnením resp. reálnym poskytnutím finančných prostriedkov zo strany poškodeného), uzatvorením Zmluvy o postúpení pohľadávky nedošlo v žiadnom prípade k úhrade faktúry za prenájom náhradného motorového vozidla zo strany poškodeného a k vzniku škody na strane poškodeného (rozhodnutie NS
SR zo dňa 19.08.2023, sp. zn. 5 MObdo 5/2012) a započítanie nemožno považovať za iný spôsob alebo formu splnenia dlhu, ale za spôsob zániku nesplneného záväzku, pri ktorom naopak dvojité plnenie odpadá (povinnosť plniť zaniká), a preto právnu úpravu splnenia dlhu (záväzku) nemožno analogicky použiť na započítanie pohľadávok. Žalobca podľa názoru žalovaného bezprostredne po tom, čo mal byť prenájom náhradného motorového vozidla ukončený, na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky účelovo vytvára pohľadávku poškodeného na zaplatenie odplaty za postúpenie voči žalobcovi, ktorú následne v rámci tohto právneho úkonu aj na základe dohody o vzájomnom započítaní pohľadávok započítava proti jeho pohľadávke na úhradu faktúry za prenájom náhradného motorového vozidla voči poškodenému a potom tvrdí, že na základe tejto právnej fikcie (započítania), pri ktorej k žiadnemu skutočnému plneniu a teda ani k vzniku skutočnej škody na strane poškodeného nedochádza, je aktívne legitimovaným na uplatňovanie daného nároku, čo je podľa žalovaného rozporné s dobrými mravmi. Žalovaný zhrnul, že nakoľko poškodený faktúru za prenájom náhradného motorového vozidla žalobcovi reálne nikdy neuhradil a jeho nesplnený záväzok zanikol na základe vzájomného započítania pohľadávok podľa Zmluvy o postúpení pohľadávky, tak Zmluvou o postúpení pohľadávky bola postupovaná neexistujúca pohľadávka poškodeného, teda nemožné plnenie v zmysle ust. § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalovaný v súvislosti s nedostatkom aktívnej vecnej legitimácie žalobcu považoval za nesprávnu a irelevantnú aj judikatúru krajských súdov, na ktorú žalobca poukazoval v žalobe a s ktorou sa súd prvej inštancie stotožnil, keď NS SR v rozsudku zo dňa 23.08.2023, spis. zn. 4Obdo/30/2022 odlíšil spôsob zániku záväzkov započítaním od spôsobu zániku záväzkov splnením, a že pre účely posúdenia odporovateľnosti je potrebné rozlišovať samotnú Kúpnu zmluvu a následne je potrebné posúdiť dohodu o započítaní vzájomných pohľadávok, ktorá je jej súčasťou, ako samostatný právny úkon. Dohodu o vzájomnom započítaní pohľadávok tak podľa žalovaného nemožno nikdy chápať ako podstatnú súčasť iného právneho úkonu, predstavujúcu akýsi iný spôsob splnenia (akéhokoľvek) peňažného dlhu, resp. predstavujúcu nejaký iný spôsob úhrady peňažného dlhu. Za bezpredmetnú považoval žalovaný argumentáciu súdu prvej inštancie o tom, že žalovaný mal čiastočným plnením uznať aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu. Žalovaný mal za to, že tým, že súd prvej inštancie sa stotožnil s judikatúrou krajských súdov uvádzanou žalobcom, ktorá prakticky spôsob zániku záväzku započítaním stotožňuje so spôsobom zániku záväzku splnením, sa odchýlil od noriem Občianskeho zákonníka upravujúcich inštitút započítania, a tým došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý súdny proces a k porušeniu práva žalovaného vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“). Poškodenému v súvislosti s prenájmom náhradného motorového vozidla žiadna skutočná škoda nevznikla a výsledkom rozhodnutia súdu prvej inštancie bolo, že žalobca ako obchodná spoločnosť, ktorej predmetom podnikania je aj prenájom náhradných motorových vozidiel, podľa názoru žalovaného získal majetkový prospech na úkor žalovaného (a v zásade aj na úkor škodcu, ktorý je platiteľom PZP u žalovaného), na ktorý podľa názoru žalovaného v zmysle hmotného práva nemal žiadny nárok. Naviac je podľa žalovaného právne posúdenie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu nepreskúmateľné. Žalovaný zhrnul, že žalobca sa síce odvoláva na zásadu náhrady skutočnej škody, avšak z listinných dôkazov nevyplýva žiadna skutočná (reálna) škoda, ktorá mala poškodenému v súvislosti s prenájmom náhradného motorového vozidla vzniknúť, že základným účelom zákona č. 381/2001 Z.z. je zabezpečiť odškodnenie poškodených, ktorým v súvislosti s dopravnou nehodou vznikla skutočná (reálna) škoda, a to predovšetkým v podobe poškodenia motorového vozidla a príp. aj v podobe skutočne (reálne) vynaložených nákladov v súvislosti s prenájmom náhradného motorového vozidla, ale účelom zákona č. 381/2001 Z.z. nie je „preplácanie“ neuhradených faktúr (resp. zaniknutých pohľadávok) za prenájom náhradných motorových vozidiel obchodným spoločnostiam akou je žalobca, ktorých predmetom podnikania je prenájom náhradných motorových vozidiel a že poškodený v súvislosti s prenájmom náhradného motorového vozidla nevynaložil žiadne finančné prostriedky. 4. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 02.08.2024 a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie navrhol odvolacím súdom potvrdiť a priznať žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania. Žalobca uviedol, že žalovaný v odvolaní neuviedol relevantné skutočnosti ani nepredložil dôkazy, ktoré by viedli k spochybneniu správnosti skutkových zistení a právnych záverov prvoinštančného súdu a že ide len o vyjadrenie nesúhlasu žalovaného s rozsudkom. Pokiaľ žalovaný namieta nesprávne právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie v súvislosti s aktívnou vecnou legitimáciou žalobcu a vznikom nároku poškodeného na náhradu nákladov za prenájom náhradného motorového vozidla, ako aj započítanie v zmysle Zmluvy o postúpení pohľadávky, žalobca sa stotožňuje s vyslovenými závermi súdu prvej inštancie, v zmysle ktorých považoval náklady na nájom náhradného motorového vozidla za vynaložené nutne a účelne, nakoľko boli vynaložené počas vykonávania opravy poškodeného motorového vozidla, čo je v súlade s charakterom, účelom a povahou
povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Žalovaným prezentované odvolacie dôvody považoval žalobca za neopodstatnené a zavádzajúce, nakoľko súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozhodnutia dostatočne zaoberal spornými skutočnosťami, argumentáciou a dôkazmi strán, pričom jednotlivé dôkazy a námietky strán sporu vyhodnotil podľa svojej úvahy, vysporiadal sa so skutkovými a právnymi okolnosťami žalobcom uplatneného nároku a skutočnosť, že nevyhodnotil dôkazy podľa predstáv žalovaného, nezakladá automaticky záver o nesprávnosti týchto skutkových zistení. Námietky a úvahy žalovaného týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia veci s poukazom na nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, nemožnosť plnenia či údajnú neplatnosť započítania pohľadávok považoval žalobca za čisto účelové a zavádzajúce. Vo vzťahu k danosti aktívnej vecnej legitimácie žalobcu poukázal na skutočnosti a argumentáciu uvedenú v návrhu na vydanie platobného rozkazu, pričom právne otázky aktívnej vecnej legitimácie a inštitútu započítania pohľadávok už boli v rámci rozhodovacej praxe súdov vyriešené a ustálené a žalovaným namietané skutočnosti sú bez významu pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku. Procesná obrana žalovaného je aj v rozpore s jeho postupom šetrenia poistnej udalosti, keďže sám žalovaný postúpenú pohľadávku žalobcovi čiastočne splnil a až následne v priebehu konania spochybňuje aktívnu legitimáciu na strane žalobcu a nedôvodnosť započítania pohľadávok. Žalobca mal za to, že boli naplnené základné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle ust. § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pri zohľadnení povahy postúpenej pohľadávky, ktorá sa postúpením nemení, v spojení s ust. § 4 ods. 1 a 2 a § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. Poškodenému v dôsledku nutnej potreby prenajať si náhradné motorové vozidlo vznikol voči žalobcovi ako prenajímateľovi záväzok preukazovaný vystavenou faktúrou, ktorý záväzok vysporiadal poškodený spôsobom nahrádzajúcim platenie – započítaním vzájomných pohľadávok s prenajímateľom, so súčasným postúpením práva poškodeného nájomcu uplatňovať si nárok z titulu nákladov na prenájom náhradného motorového vozidla priamo prenajímateľom voči poisťovni, tzn. že účastníci Zmluvy o nájme vozidla sa dohodli, že nájomca svoj záväzok zaplatiť nájomné a prenajímateľ svoj záväzok zaplatiť cenu za postúpenú budúcu pohľadávku vysporiadajú započítaním, aby sa tak predišlo dvojitému plneniu s negatívnym dopadom na postavenie poškodeného, ktorý by musel najskôr zaplatiť nájomné a následne po zinkasovaní ceny za postúpenie pohľadávky túto postúpiť prenajímateľovi ako postupníkovi. Takýto postup je súladný s ustálenou rozhodovacou praxou súdov, pričom v zmysle Zmluvy o postúpení pohľadávky k úhrade nájomného došlo započítaním. K otázke vzniku práva žalobcu poukázal žalobca na obsah Zmluvy o postúpení pohľadávky, kde si zmluvné strany dohodli započítanie ich vzájomných nárokov na úhradu odplaty za postúpenie pohľadávky a na úhradu nájomného za náhradné motorové vozidlo momentom podpisu Zmluvy o postúpení pohľadávky, čím bol preukázaný vznik práva žalobcu v podobe skutočnej škody zodpovedajúcej majetkovej ujme, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného v nadväznosti na dojednanie Zmluvy o postúpení pohľadávky. Nárok žalobcu uplatnený v konaní považoval žalobca za plne dôvodný, rozhodnutie prvoinštančného súdu za plne v súlade s vykonaným dokazovaním a právne posúdenie zodpovedajúce povahe vynaloženia nákladov z hľadiska účelnosti, dôvodnosti a bezprostrednej súvislosti so škodovou udalosťou. 5. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný v podaní zo dňa 14.08.2024, odmietol argumentáciu žalobcu a zopakoval, že posúdenie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu zo strany prvoinštančného súdu je nezrozumiteľné, nepreskúmateľné, nepresvedčivé, neúplné, vnútorne rozporné a nespĺňa požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplývajúce z ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít Slovenskej republiky ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Žalovaný odmietol aj tvrdenia žalobcu, že právne otázky aktívnej vecnej legitimácie žalobcu boli v rámci rozhodovacej praxe súdov vyriešené a ustálené, ktoré tvrdenia považoval za nesprávne a zavádzajúce, nakoľko otázka nebola vyriešená žiadnou z najvyšších súdnych autorít SR (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 27.06.2024, č.k. 8Co/46/2024-362). Žalovaný opakovane poukázal na rozhodnutie NS SR zo dňa 23.08.2023 sp. zn. 4Obdo/30/2022. Žalovaný uviedol, že nespochybňoval, že riadne splnenie záväzku (resp. dlhu) podľa ust. § 559 Občianskeho zákonníka, je rovnako ako inštitút započítania podľa ust. § 580 Občianskeho zákonníka, jedným zo spôsobov zániku záväzkov, ale namietal aj to, že pri zániku záväzku započítaním na rozdiel od zániku záväzku splnením, nedochádza k žiadnemu skutočnému (reálnemu) plneniu, že započítanie je len právny konštrukt resp. právna fikcia, na základe ktorej dochádza len k zániku vzájomne sa kryjúcich práv a záväzkov subjektov práva, ale nedochádza k žiadnemu splneniu dlhu. K vzniku skutočnej škody v majetkovej sfére poškodeného v súvislosti s prenájmom náhradného motorového vozidla mohlo dôjsť len v prípade, pokiaľ by k zániku záväzku poškodeného, vyplývajúceho mu z faktúry za prenájom náhradného motorového vozidla, došlo riadnym splnením tohto peňažného záväzku zo strany poškodeného (úhradou dlhu v
hotovosti alebo bankovým prevodom), kedy je realizovaný hospodársky dôvod (poskytnutie prenájmu za nájomné), pre ktorý medzi poškodeným ako nájomcom a žalobcom ako prenajímateľom vznikol záväzkový nájomný vzťah, ktorý nemôže byť realizovaný započítaním vzájomných pohľadávok. Preto tvrdenie žalobcu, že mali byť naplnené základné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, považoval žalovaný za nesprávne, nakoľko započítaním sa majetkový stav poškodeného žiadnym spôsobom neznižuje a nedochádza tu k vzniku skutočnej škody na strane poškodeného v súvislosti s prenájmom náhradného motorového vozidla. Keďže pri započítaní nedochádza k žiadnemu skutočnému plneniu (a majetkový stav poškodeného sa v dôsledku započítania žiadnym spôsobom neznižuje, ako by tomu bolo bývalo v prípade, keby poškodený faktúru za prenájom náhradného motorového vozidla riadne uhradil), ale dochádza len k zániku započítavaných vzájomných pohľadávok a im zodpovedajúcim záväzkom (vrátane zániku nesplneného záväzku poškodeného uhradiť žalobcovi ako prenajímateľovi nájomné za prenájom náhradného motorového vozidla), poškodený sa fakticky podpisom Zmluvy o postúpení pohľadávky dostal do stavu, ako keby bol býval náhradné motorové vozidlo užíval bezplatne a poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15.06.2017, sp. zn. 4Cob/101/2015. Žalovaný dal do pozornosti, že žalobca prostredníctvom webovej stránky C. ponúka poškodeným pri dopravných nehodách bezplatné zapožičanie náhradného motorového vozidla po dobu opravy poškodeného motorového vozidla, čo vyvracia tvrdenia žalobcu, podľa ktorých malo zo strany poškodeného dôjsť k vynaloženiu akýchkoľvek nákladov v súvislosti s prenájmom náhradného motorového vozidla. Súd prvej inštancie tak vec jednoznačne nesprávne právne posúdil, ak dospel k záveru, že v dôsledku započítania vzájomných pohľadávok podľa Zmluvy o postúpení pohľadávky malo dôjsť k akémukoľvek skutočnému (reálnemu) zmenšeniu majetku poškodeného. Vznik skutočnej škody ako prvotný a základný predpoklad vzniku akejkoľvek zodpovednosti za škodu musí byť naplnený najneskôr v čase, kedy súd o nároku na náhradu škody rozhoduje; v opačnom prípade by nepreukázanie vzniku skutočnej škody malo viesť k zamietnutiu žaloby. Z argumentácie žalobcu o tom, že započítaním pohľadávok sa predišlo dvojitému plneniu s negatívnym dopadom na postavenie poškodeného, možno podľa žalovaného vidieť, že žalobca používa Zmluvu o postúpení pohľadávky a dohodu o započítaní vzájomných pohľadávok ako prostriedky na obchádzanie hmotnoprávnych ust. § 4 ods. 2 písm. b) a § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. v spojení s ust. § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď žalobcovi z hmotného práva neprináleží domáhať sa voči žalovanému úhrady faktúry za prenájom náhradného motorového vozidla, nakoľko žalobca sa môže ako prenajímateľ domáhať úhrady faktúry za prenájom náhradného motorového vozidla len voči poškodenému ako nájomcovi. Ak by teda poškodený faktúru za prenájom náhradného motorového vozidla žalobcovi riadne uhradil a následne by si voči žalovanému uplatnil nárok na náhradu škody v súvislosti s prenájmom náhradného motorového vozidla, ktorý by mu žalovaný ako poisťovateľ nepriznal v celej uplatnenej výške, poškodený by mal možnosť domáhať sa neuspokojenej časti jeho nároku na náhradu škody aj súdnou cestou či prostredníctvom dohľadu NBS, resp. by mohol svoju neuspokojenú časť nároku na náhradu škody postúpiť na iný subjekt. Spôsob, akým žalobca v sporoch vedených na rovnakom alebo obdobnom skutkovom základe zakladá svoju aktívnu vecnú legitimáciu, vykazuje znaky obchádzania zákona podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka, pretože pohľadávka poškodeného na odplatu za postúpenie voči žalobcovi je účelovo vytváraná Zmluvou o postúpení pohľadávky za účelom vykonania započítacieho úkonu a poukázal na rozhodnutie NS SR zo dňa 10.01.2008, sp. zn. 8Sžo 29/2007. Žalovaný tak mal za to, že žalobca a poškodený sa zmluvou o započítaní pohľadávok a Zmluvou o postúpení pohľadávky snažia vylúčiť záväzné pravidlo zákona č. 381/2001 Z.z. v spojení s Občianskym zákonníkom a sledujú nimi výsledok, ktorý je v zmysle zákona nepredvídaný a nežiadúci, a sledovali to, aby poškodený ako dlžník nemusel žalobcovi ako veriteľovi riadne uhradiť dlžné nájomné za prenájom náhradného motorového vozidla a aby si žalobca, ktorý inak podľa hmotného práva nemá žiadny nárok domáhať sa voči žalovanému úhrady nájomného, mohol voči žalovanému uplatňovať sumu, ktorú za prenájom náhradného motorového vozidla vyfakturoval poškodenému a ktorú mu poškodený nikdy riadne neuhradil. Zmluvu o postúpení pohľadávky možno podľa žalovaného považovať za absolútne neplatný právny úkon aj z dôvodu obchádzania zákona v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Zdôvodnenie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu zo strany súdu prvej inštancie podľa žalovaného požiadavky na riadne odôvodnenia súdneho rozhodnutia vyplývajúce z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) či ESĽP nespĺňa. 6. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril v podaní zo dňa 20.09.2024 a doplnil, že aktívna vecná legitimácia žalobcu bola ustálená vo viacerých súdnych sporoch aj so žalovaným (rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 27.03.2020, sp. zn. 8Co/24/2020-133, v ktorom odvolací súd konštatoval, že aktívna legitimácia žalobcu vyplýva nielen zo zmluvy o postúpení pohľadávky, ale aj zo samotného správania sa žalovaného, ktorý časť poistného plnenia zaplatil žalobcovi). Žalobca
opakovane uviedol, že Zmluve o postúpení pohľadávky bolo dohodnuté započítanie vzájomných pohľadávok a že skutočnosť, že došlo k prevodu práva medzi žalobcom a poškodeným a súčasne k úhrade predmetnej faktúry započítaním, nespôsobuje rozpor s ust. § 524 Občianskeho zákonníka, či neexistenciu nároku na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. Zmluvou o postúpení pohľadávky došlo k úhrade faktúry a zároveň k postúpeniu pohľadávky, pričom zákonný nárok na náhradu nákladov účelne vynaložených na prenájom náhradného motorového vozidla voči žalovanému zostáva zachovaný, zmenila sa len osoba oprávnená domáhať sa uspokojenia predmetnej pohľadávky; postúpenie pohľadávky ani podľa rozhodovacej praxe všeobecných súdov neodporuje zákonu (odplatné postúpenie pohľadávky, v dôsledku čoho došlo k vzájomnému zápočtu nároku na úhradu fakturovaného nájomného s nárokom na zaplatenie odplaty za postúpenie a nie samotného nároku na náhradu škody, viď. rozsudok Krajského súd v Žiline zo dňa 28.05.2021, sp. zn. 8Co/53/2021). Nadobudnutím takto postúpenej pohľadávky sa žalobca stal aktívne vecne legitimovaným subjektom na jej uplatnenie, započítaním predmetných pohľadávok nedošlo, ako tvrdí žalovaný, k zániku pohľadávky, ktorú už nemožno voči žalovanému vymáhať, došlo k zániku záväzku na zaplatenie nájomného za náhradné motorového vozidlo žalobcovi, súčasne však vznikla pohľadávka voči žalovanému ako poisťovateľovi škodcu na náhradu škody titulom vzniku nákladov na nájom náhradného motorového vozidla po dobu zotrvania opravovaného poškodeného motorového vozidla poškodeného v autoservise. K argumentácii žalovaného neexistenciou postupovanej pohľadávky, nemožným plnením podľa ust. § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka a neplatnosťou Zmluvy o postúpení pohľadávky s poukazom na uznesenie NS SR zo dňa 23.08.2023, sp. zn. 4Obdo/30/2022, žalobca zdôraznil, že NS SR posudzoval dohodu o započítaní vzájomných pohľadávok ako samostatný právny úkon pre účely posúdenia odporovateľnosti, teda išlo o odlišný predmet sporu od sporu vedeného medzi žalobcom a žalovaným, ktorého závery nie je možné chápať v zmysle, aký im dáva žalovaný. Žalovaný v podstate tvrdí, že na to, aby si žalobca mohol voči nemu uplatňovať nárok na náhradu škody vzniknutej titulom nákladov na nájom náhradného motorového vozidla, musel by poškodený najskôr realizovať úhradu faktúry za jeho nájom v prospech žalobcu a tento by následne mohol nadobudnúť postúpením pohľadávku na náhradu škody voči žalovanému, za ktorú zodpovedá poistenec žalovaného, a súčasne, že dohodou o započítaní vzájomných pohľadávok (pohľadávky žalobcu na zaplatenie nájomného a pohľadávky poškodeného na zaplatenie odplaty za postúpenie pohľadávky) predmetné pohľadávky zanikli, čo v zmysle úvah žalovaného vedie k tomu, že nárok poškodeného na náhradu škody titulom nákladov na náhradné motorové vozidlo nevznikol, resp. nemohol vzniknúť, preto nemohlo dôjsť ani k postúpeniu pohľadávky na žalobcu. Žalobca uvedené rozporoval tým, že splnenie záväzku je jedným zo spôsobov jeho zániku, rovnako ako započítanie a že podľa žalovaného by splnenie záväzku, resp. zaplatenie faktúry v prospech žalobcu, znamenalo zánik záväzku, teda nemožnosť postúpenia pohľadávky na žalobcu. Inštitút započítania umožňuje, aby subjekty, ktoré sú vzájomnými dlžníkmi, zbytočne nerealizovali úhradu jeden druhému, a aj podľa rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 25.02.2021, sp. zn. 9Co/5/2021 zo zmluvy o postúpení pohľadávky vyplýva, že došlo k započítaniu vzájomných pohľadávok jej strán (žalobcu a poškodeného), a to nároku na náhradu odplaty za postúpenie pohľadávky poškodeného a nároku žalobcu na úhradu nájomného za náhradné motorové vozidlo, v dôsledku čoho sa poškodený dostal do rovnakej situácie, ako keby svoj dlh zaplatil, keďže účinky započítania sú rovnaké ako v prípade plnenia, Zmluvou o postúpení pohľadávky tak došlo k odplatnému postúpeniu pohľadávky so súčasným započítaním fakturovaného nájomného za užívanie náhradného motorového vozidla s odplatou za postúpenie pohľadávky. Len pri striktnom (až puristickom) prístupe k uplatňovaniu práva by bolo možné trvať na tom, aby poškodený uhradil žalobcovi sumu za nájom náhradného motorového vozidla a ten mu ju ihneď v rámci postúpenia pohľadávky voči žalovanému vrátil. Krajský súd Žilina konštatoval, že vedome v danej spojitosti používa mierne zveličenie, pretože popísaný (odvolateľom minimálne naznačovaný) postup v rámci kontraktačných procesov odporuje bežnej realite každodenného života, pri ktorej tak fyzické, ako aj právnické osoby takmer permanentne vstupujú do desiatok rôznych právnych vzťahov. Určite sa pritom nejedná o obchádzanie zákona, keďže právny úkon poškodeného a žalobcu nesmeroval k tomu, aby zákon dodržaný nebol. Naopak, takým počínaním by skôr bolo formálne vygenerovanie viacerých právne až perfekcionalistických zmlúv, ktoré by však nekorešpondovali s bezprostrednou realitou. Žalobca poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17.01.2018, sp. zn. 3Cob/220/2017, podľa ktorého súd prvej inštancie pochybil, pokiaľ vyslovil záver, že poškodený neuhradil žalobcovi faktúru za nájom vozidla, čím na strane poškodeného nedošlo k zmenšeniu majetku o žalovanú sumu, t.j. k vzniku skutočnej škody a v závislosti od toho nedošlo ani k platnému postúpeniu práva poškodeného na náhradu škody, že je potrebné vychádzať zo Zmluvy o postúpení pohľadávky, nakoľko predmetnou zmluvou došlo jednak k postúpeniu pohľadávky a zároveň k vysporiadaniu záväzkov medzi poškodeným ako nájomcom a žalobcom ako prenajímateľom, kde úhradu
nájomného supluje v tomto prípade samotné postúpenie; predmetná pohľadávka mohla byť predmetom postúpenia, pretože predmetom postúpenia bol nárok na náhradu škody, ktorý vznikol poškodenému ako následok dopravnej nehody. Podľa žalobcu započítanie je nutné chápať ako ekvivalent platby, na žalobcu tak bola platne postúpená pohľadávka poškodeného na úhradu nákladov na nájom náhradného motorového vozidla, ktoré vznikli v dôsledku poistenej (škodovej) udalosti zapríčinenej poistencom žalovaného a žalobca bol oprávnený túto uplatňovať priamo voči poisťovni a pasívne vecne legitimovanému s poukazom na ust. § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. Žalobca podotkol, že požiadavku žalovaného na úhradu faktúry nemožno považovať za dôvodnú. K odkazu na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15.06.2017, sp. zn. 4Cob/101/2015 uviedol, že v predmetnom spore bolo expressis verbis v zmluve o poskytnutí náhradného vozidla deklarované, že bolo poškodenému poskytnuté bezplatne, a preto mu nemohla vzniknúť žiadna škoda, teda ide o odlišnú situáciu ako v prejednávanom prípade, nakoľko, ako vyplýva zo Zmluvy o nájme vozidla, tá nebola uzavretá ako bezodplatná, ale bolo dojednané zmluvné nájomné. 7. Žalovaný sa viac k vyjadreniu žalobcu nevyjadril. 8. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a § 378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 9. Po oboznámení sa s obsahom spisu, odvolací súd nezistil v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobcom uplatneného nároku, a jeho výsledky aj náležite zhodnotil. Na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver, a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodil. V odôvodnení rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. V rozhodnutí sa zaoberal tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj dostatočne vyhodnotil. Rozhodnutie je tiež presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne, a aj spravodlivé. S odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 CSP). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje a v záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami vyjadruje sa len k odvolacím námietkam žalovaného. 10. Podľa ust. § 378 ods. 1 CSP, na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak. 11. Podľa ust. § 224 CSP, súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O oprave súd vydá opravné uznesenie, ktoré doručí subjektom konania. 12. Z predloženého spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie pri písomnom vyhotovení rozsudku č.k. 53C/37/2023-168 zo dňa 26.06.2024 označil v záhlaví žalobcu bez jeho úplnej identifikácie ako „Náhradné vozidlo, s.r.o., so sídlom“. Vzhľadom k uvedenému, nakoľko zo strany súdu prvej inštancie došlo pri písomnom vyhotovení napadnutého rozsudku v záhlaví v neúplnom označení žalobcu k chybe v písaní a zrejmej nesprávnosti, odvolací súd vzniknuté pochybenie súdu prvej inštancie opravným uznesením postupom podľa ust. § 224 a § 378 ods. 1 CSP odstránil tak, že žalobcu označil v súlade s ust. § 133 ods. 2 a § 220 ods. 1 CSP (výrok I.). 13. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca (ako postupník pohľadávky poškodeného) sa žalobou domáhal od žalovaného ako poisťovne zaplatenia žalovanej sumy vo výške 685,21 eur titulom náhrady škody podľa ust. § 4 ods. 2 písm. b), § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. a § 442 Občianskeho zákonníka (z celkovej škody 1.534,13 eur ako rozdiel medzi priznaným a uplatneným
poistným plnením) na tom skutkovom základe, že dňa 11.11.2022 došlo k poistenej udalosti (dopravnej nehode) spôsobenej prevádzkou motorového vozidla poisteného v poisťovni žalovaného a tým k vzniku škody na poškodenom motorovom vozidle poškodeného, v dôsledku čoho nebolo možné poškodené motorové vozidlo užívať v čase jeho opravy (32 dní) a počas doby nevyhnutnej na opravu poškodeného motorového vozidla poškodený na základe Zmluvy o nájme vozidla užíval náhradné motorové vozidlo žalobcu za nájomné celkovo 1.534,13 eur, pričom k zániku záväzku poškodeného došlo započítaním pohľadávok dohodou v Zmluve o postúpení pohľadávky (pohľadávky poškodeného na zaplatenie odplaty za postúpenie pohľadávky a pohľadávky žalobcu na zaplatenie ceny nájmu náhradného motorového vozidla poškodeným). Vynaložené náklady na prenájom náhradného motorového vozidla poškodeným ako náhradu škody žalovaný čiastočne neuznal a neposkytol v tejto časti poistné plnenie. 14. Podľa ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobí porušením právnej povinnosti. 15. Podľa ust. § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). 16. Podľa ust. § 4 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z., poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve. 17. Podľa ust. § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z., poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody a) na zdraví a nákladov pri usmrtení, b) škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci, c) účelne vynaložených nákladov spojených s právnym zastúpením pri uplatňovaní nárokov podľa písmen a), b) a d), ak poisťovateľ nesplnil povinnosti uvedené v § 11 ods. 6 písm. a) alebo písm. b) alebo poisťovateľ neoprávnene odmietol poskytnúť poistné plnenie, alebo neoprávnene krátil poskytnuté poistné plnenie, d) ušlého zisku. 18. Podľa ust. § 11 ods. 6 zákona č. 381/2001 Z.z., poisťovateľ je povinný bez zbytočného odkladu začať prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť poistné plnenie a do troch mesiacov odo dňa oznámenia poškodeného o škodovej udalosti a) skončiť prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť poistné plnenie a oznámiť poškodenému výšku poistného plnenia, ak bol rozsah povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a nárok na náhradu škody preukázaný, b) poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odmietol poskytnúť alebo pre ktoré znížil poistné plnenie alebo poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie k tým uplatneným nárokom na náhradu škody, v ktorých nebol v ustanovenej lehote preukázaný rozsah povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a výška poistného plnenia; písomné vysvetlenie sa považuje za doručené dňom, keď ho poškodený prevzal, odmietol prevziať, alebo dňom, keď ho pošta vrátila ako nedoručené. 19. Podľa ust. § 11 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z., poisťovateľ je povinný poskytnúť poistné plnenie do 15 dní po skončení prešetrovania potrebného na zistenie rozsahu povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie alebo po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody poisťovateľovi, ak z tohto rozhodnutia nevyplýva iná lehota na poskytnutie poistného plnenia. 20. Podľa ust. § 11 ods. 8 zákona č. 381/2001 Z.z., ak poisťovateľ nesplní povinnosť podľa odseku 6, je povinný zaplatiť poškodenému úroky z omeškania podľa osobitného predpisu. 21. Podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z., náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému. Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať. 22. Podľa ust. § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. 23. Podľa ust. § 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka, s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.
24. Podľa ust. § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka, postúpiť nemožno pohľadávku, ktorá zaniká najneskôr smrťou veriteľa alebo ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Postúpiť nemožno ani pohľadávku, pokiaľ nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia. 25. Podľa ust. § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom. 26. Podľa ust. § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka, postúpenie pohľadávky je povinný postupca bez zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi alebo dokiaľ postupník postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukáže, zbaví sa dlžník záväzku plnením postupcovi. 27. Podľa ust. § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať preukázania zmluvy o postúpení. 28. Vo vzťahu k odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP (súd prvej inštancie jej nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), odvolací súd uvádza, že uvedený odvolací dôvod je úzko prepojený s porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) a s porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a k jeho naplneniu by došlo, ak by súd prvej inštancie zasiahol do Ústavou, resp. Dohovorom garantovaných práv odvolateľa, čím by mu bolo znemožnené domáhať sa práva na súdnu ochranu prostriedkami, ktoré mu zákon (CSP) priznáva. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu alebo inú právnu ochranu (I. ÚS 26/1994). Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach NS SR tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia bude znamenať nespravodlivý súdny proces. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. V danej veci nebola odvolacím súdom zistená v postupe súdu prvej inštancie pri prejednaní veci žiadna vada, ktorá by znemožnila odvolateľovi realizáciu jeho procesných práv a ktorá by mu zmarila možnosť aktívnej účasti na konaní. 29. Odvolací súd zdôrazňuje, že ako vyplýva aj z judikatúry ÚS SR, iba skutočnosť, že strana sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06). Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo účastníka na určitú kvalitu súdneho rozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Súd sa teda musí zaoberať účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, III. ÚS 47/2019, IV. ÚS 372/2020, 1 Cdo 213/2019, 2 Cdo 190/2019, 3 Cdo 168/2018, 4 Cdo 3/2019, 5 Cdo 57/2019, 6 Cdo 33/2020, 7 Cdo 308/2019, 8 Cdo 152/2018). 30. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na uznesenie NS SR zo dňa 23.11.2010, sp. zn. 5Cdo 218/2010, v zmysle ktorého: „Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03)“. 31. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia popísal obsah podstatných skutkových tvrdení strán a dôkazov vykonaných v konaní, vysvetlil, ako ich skutkové tvrdenia a právne argumenty posúdil, uviedol, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, a zároveň citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie sa vysporiadalo so všetkými podstatnými námietkami a ostatnými rozhodujúcimi skutočnosťami. Odvolací súd v konaní ani nevzhliadol taký nesprávny procesný postup, ktorý by bol spôsobilý znemožniť žalovanému ako sporovej strane, aby uplatňoval svoje procesné práva v takej miere, že to má za následok porušenie práva na spravodlivý proces; v prejednávanej veci o taký prípad nešlo. 32. V podanom odvolaní odvolateľ uplatnil aj odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP majúc za to že konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu (a to tak v prípade, keď bola poskytnutá v užšom rozsahu, ako aj v prípade jej realizácie v širšom než zákonom predpokladanom rozsahu – pozri aj § 160 a komentár k tomuto ustanoveniu), pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu uvedeného v článku 16 ods. 2, alebo vypočutie relevantného svedka bez poučenia o práve odoprieť výpoveď), porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami (pozri § 193) alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu (pozri § 194 ods. 2). Naplnenie tohto odvolacieho dôvodu odvolací súd v konaní a v napadnutom rozhodnutí nezistil. 33. K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci podľa ust. § 365 ods.1 písm. h) CSP treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Uvedené v konaní pred súdom prvej inštancie a v jeho rozhodnutí vzhliadnuté nebolo. 34. V prejednávanej veci súd prvej inštancie správne právne posúdil nárok žalobcu (ako postupníka podľa Zmluvy o postúpení pohľadávky) na náhradu škody vo výške 685,21 eur podľa ust. § 4 ods. 2 písm. b), § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. a § 442 Občianskeho zákonníka, ktorej náhrady vo výške žalovanej sumy sa domáhal žalobca od žalovaného ako poisťovne, ktorá skutočná škoda – nájomné za prenájom náhradného motorového vozidla - vznikla poškodenému (ako postupcovi) v priamej príčinnej súvislosti s poistnou udalosťou (dopravnou nehodou spôsobenou prevádzkou motorového vozidla poisteného u žalovaného ako poisťovni) tým, že poškodený užíval po dobu, po ktorú bolo poškodené motorové vozidlo v autoservise, prenajaté náhradné motorové vozidlo na Základe o nájme vozidla uzavretej so žalobcom. 35. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne, ak skúmal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v spore, a to posúdením predloženej Zmluvy o postúpení pohľadávky. Odvolací súd sa stotožnil so záverom prvoinštančného súdu o tom, že žalobca je v spore aktívne legitimovaný. Záveru súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého zmluvou o postúpení pohľadávky došlo jednak k postúpeniu (budúcej) pohľadávky z titulu nákladov na prenájom náhradného motorového vozidla (budúcej škody) a zároveň k vysporiadaniu záväzkov medzi poškodeným ako
nájomcom náhradného motorového vozidla a žalobcom ako prenajímateľom vo forme započítania vzájomných pohľadávok (nájomného a odplaty za zmluvné postúpenie (budúcej) pohľadávky) nemožno nič vytknúť. Odvolací súd poukazuje na to, že súdna prax sú zajedno v tom, že predmetom postúpenia môže byť aj pohľadávka budúca, t.j. taká, ktorá v čase uzavretia zmluvy ešte neexistuje a má vzniknúť v budúcnosti. K postúpeniu je spôsobilá aj pohľadávka, ktorej existencia je sporná, aj pohľadávka, ktorej vznik je viazaný na splnenie podmienky. Okamih postupu pohľadávky je totožný s okamihom, kedy pohľadávka vznikne (rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej len „NS ČR“) sp. zn. 20 Cdo 2527/2007, sp. zn. 33 Cdo 4658/2009). Ak poškodený postúpil budúcu pohľadávku titulom náhrady škody, započítaním pohľadávok došlo fakticky k úhrade faktúry a k vzniku nároku na náhradu škody žalobcovi voči žalovanému. Nadobudnutím takto postúpenej pohľadávky sa žalobca stal aktívne vecne legitimovaným subjektom na jej uplatnenie, započítaním predmetných pohľadávok nedošlo, ako tvrdí žalovaný, k zániku pohľadávky, ktorú už nemožno voči žalovanému vymáhať, došlo k zániku záväzku poškodeného na zaplatenie nájomného za náhradné motorového vozidlo žalobcovi, súčasne však vznikla pohľadávka voči žalovanému ako poisťovateľovi škodcu na náhradu škody titulom vzniku nákladov na nájom náhradného motorového vozidla po dobu zotrvania opravovaného poškodeného motorového vozidla poškodeného v autoservise. 36. Žalobou uplatnený nárok vyplýval zo záväzku z neuhradenej faktúry, v rámci ktorej bol dlžníkom žalobcu poškodený. Predmetnom postúpenia bol v danom prípade nárok poškodeného na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, ktorý mu vznikol voči žalovanému ako poisťovni škodcu. Z ust. § 4 zákona č. 381/2001 Z.z. je zrejmé, že z poistenia zodpovednosti sa poškodenému uhrádzajú uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci. V tejto súvislosti je potrebné vziať do úvahy aj ustálenú judikatúru všeobecných súdov, z ktorej vyplýva, že skutočnou škodou je aj škoda spočívajúca v tom, že poškodený musí vynaložiť vyššie náklady na požičanie veci, ktorá mu má nahradiť vec, ktorá sa stala v dôsledku poškodenia dočasne nepoužiteľnou vecou, v porovnaní s nákladmi na použitie poškodenej veci. Skutočnou škodou je aj majetková ujma reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do pôvodného stavu, prípadne aby boli v peniazoch vyvážené dôsledky toho, že navrátenie do pôvodného stavu nebolo možné zabezpečiť hneď. Skutočnou škodou je tak aj nájomné za prenajaté náhradné motorové vozidlo. V konaní bola preukázaná aj príčinná súvislosť, keď škodová udalosť (poistná udalosť) spôsobila škodu, o náhradu ktorej v konaní išlo. Súdna prax považuje za skutočnú škodu nielen prípady zmenšenia majetku, ale aj prípady akýchkoľvek nákladov vynaložených so vznikom alebo zabezpečením škody. Poškodený prišiel o možnosť využívať svoje vlastné poškodené motorové vozidlo v dôsledku dopravnej nehody (poistnej udalosti) a v konečnom dôsledku z titulu dopravnej nehody bol poškodenému vnútený stav, keď nemožnosť využívať vlastné poškodené motorové vozidlo riešil požičaním náhradného motorového vozidla a bol povinný uhradiť cenu za jeho nájom po dobu opravy svojho poškodeného motorového vozidla. Právny nástupca poškodeného si na základe platnej Zmluvy o postúpení pohľadávky v konaní uplatňoval žalovaným (poisťovňou) nevyplatenú sumu, ktorá zodpovedala nákladom, ktoré poškodenému, resp. jeho právnemu predchodcovi vznikli a ktoré by inak nevznikli, ak by poškodený mohol používať svoje vlastné poškodené motorové vozidlo. Stav, do ktorého sa dostal poškodený (právny predchodca žalobcu), zavinil klient žalovaného. 37. Neobstojí tvrdenie žalovaného, že poškodený nemohol postúpiť pohľadávku, nakoľko nebol majiteľom pohľadávky titulom náhrady škody, keďže neuhradil faktúru za prenájom náhradného motorového vozidla. Odvolací súd má za to, že Zmluva o postúpení pohľadávok je platným právnym úkonom a ako jeden celok upravuje viaceré navzájom prepojené práva a povinnosti jej zmluvných strán/subjektov. Nespochybnenou vôľou poškodeného a žalobcu bolo dotknuté vzájomné práva a povinnosti upraviť v rámci jednej zmluvy, čo nie je v rozpore s tým, že bolo možné na ich usporiadanie uzavrieť viacero relatívne samostatných právnych úkonov. Je možné prisvedčiť žalobcovi, že v rámci Zmluvy o postúpení pohľadávky došlo k odplatnému postúpeniu pohľadávky so súčasným započítaním fakturovaného nájomného za užívanie náhradného motorového vozidla s odplatou za postúpenie pohľadávky a že striktný (až puristický) prístup k výkladu práva prezentovaný žalovaným nie je na mieste (ak žalovaný požaduje, aby poškodený v prvom kroku uhradil žalobcovi sumu za nájom náhradného motorového vozidla a ten mu ihneď v rámci postúpenia pohľadávky voči žalovanému uhradil rovnakú sumu, tie isté peniaze). Odvolateľom naznačovaný postup v kontraktačných procesoch odporuje bežnej realite každodenného života a zaužívaným kontraktačným postupov. Procesná obrana žalovaného je aj v rozpore s jeho postupom šetrenia poistnej udalosti, keďže sám žalovaný postúpenú pohľadávku
žalobcovi čiastočne splnil. Odvolací súd pri takto vyvodených záveroch o danosti aktívnej vecnej legitimácii žalobcu a dôvodnosti uplatneného nároku žalobcom primerane príkladmo poukazuje napr. na rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/7/2021 zo dňa 30.06.2021, sp. zn. 6Co/32/2020 zo dňa 30.06.2020, Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Co/5/2021 zo dňa 23.02.2022. 38. Odvolaním žalovaného (konkrétnymi odvolacími námietkami, skutkovou a právnou argumentáciou) ostatné nosné závery súdu prvej inštancie, ktorými odôvodnil meritórne vyhovenie žalobe žalobcu, výšky uplatneného nároku a úrokov z omeškania, rozporované neboli. Z uvedeného dôvodu odvolací súd nepodrobil napadnutý rozsudok prieskumu v tejto ostatnej časti a konštatovanie uvedeného vedie k záveru o správnosti posúdenia uplatneného nároku žalobcu ako dôvodného tak, ako to vyvodil súd prvej inštancie. 39. Vo vzťahu k ostatným námietkam odvolateľa odvolací súd uvádza, že podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a pod.). Preto na zostávajúcu odvolaciu argumentáciu odvolateľa odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 40. Na základe všetkého zhora uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie, vrátane závislého výroku o trovách konania podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne a právne správne potvrdil. 41. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní bol plne úspešný žalobca, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania od žalovaného v rozsahu 100 %, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 42. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).