Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/57/2025 z 1. 4. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 2Co/57/2025 6123364952 01. 04. 2026 JUDr. Ivana Jahnová ECLI:SK:KSBA:2026:6123364952.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Jahnovej a členiek senátu JUDr. Michaely Královej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej, v právnej veci žalobcu: Náhradné vozidlo, s.r.o., so sídlom Tolstého 1201/20, Žilina, IČO: 50 496 166, zastúpený ADVOKÁTI Müller § Dikoš, s.r.o., so sídlom Tolstého 1201/20, Žilina, IČO: 36 864 455, proti žalovanému: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Mlynské nivy 7816/16, Bratislava 1, IČO: 00 585 441, o zaplatenie 1.294,86 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV, č. k. 13C/20/2023-139, zo dňa 13.08.2024, takto rozhodol: I. Odvolací súd rozsudok Mestského súdu Bratislava IV č. k. 13C/20/2023-139, zo dňa 13.08.2024, potvrdzuje. II.

Žalobca m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie:

1. Mestský súd Bratislava IV (ďalej aj súd prvej inštancie ) rozsudkom č. k. 13C/20/2023-139, zo dňa 13. 08. 2024, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.294,86 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,00 % ročne od 08.03.2023 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 1.294,86 eur s príslušenstvom titulom náhrady škody, ako aj náhrady trov konania. Žalobu žalobca odôvodnil tým, že dňa 12.10.2022 došlo v Bardejove k dopravnej nehode, pri ktorej bola spôsobená škoda na motorovom vozidle, ktorého držiteľom v čase dopravnej nehody bola Y. P., narodená XX.XX.XXXX, bytom I. XX, V. (ďalej aj poškodená). K vzniku škody došlo prevádzkou motorového vozidla povinne zmluvne poisteného u žalovaného. Poškodená nechala motorové vozidlo za účelom vykonania jeho opravy odviezť do autoservisu, na čo bezprostredne nadväzovalo uzavretie zmluvy o nájme dopravného prostriedku č. XXX/XXXX, zo dňa 23.11.2022, na základe ktorej prenajal žalobca poškodenej náhradné motorové vozidlo. Nájom náhradného vozidla trval od 23.11.2022 do 16.01.2023, po dobu zotrvania poškodeného vozidla v autoservise, až do ukončenia opravy a doručenia krycieho listu poisťovňou, po ktorú nemohla poškodená s motorovým vozidlom nijakým spôsobom pre vznik škody na ňom disponovať. Po ukončení nájmu náhradného vozidla vystavil žalobca poškodenej faktúru č. XXXXXXX splatnú dňa 31.01.2023 na sumu 2.064,78 eur s DPH za 55 dní užívania náhradného vozidla. Vo fakturovanej sume bol zahrnutý aj jednorazový poplatok za pristavenie a prevzatie náhradného vozidla. Fakturovaná suma predstavovala náklady na nájom náhradného vozidla, za ktorých náhradu nesie zodpovednosť poistenec žalovaného. Poškodená odplatne postúpila svoju budúcu pohľadávku voči žalovanému titulom jeho nároku na náhradu účelne vynaložených nákladov na nájom náhradného vozidla na žalobcu. Započítaním pohľadávky poškodenej na zaplatenie

odplaty za postúpenie pohľadávky s pohľadávkou žalobcu voči poškodenej vyplývajúcou z označenej faktúry v zmysle bodu 5. zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 16.01.2023 vznikla voči žalovanému pohľadávka vo výške 2.064,78 eur s DPH, ktorej postúpenie poškodená oznámila žalovanému. Žalobca vyzval žalovaného na náhradu nákladov účelne vynaložených na nájom náhradného vozidla, ktorá pohľadávka mu bola postúpená poškodeným. Žalovaný dňa 23.02.2023 poskytol žalobcovi poistné plnenie vo výške 769,92 eur. Žalobca bol toho názoru, že žalovaný postupoval v rozpore so svojimi zákonnými povinnosťami a poistné plnenie krátil nedôvodne a na základe svojvoľných výpočtov. Vzhľadom k tomu, že žalovaný neposkytol žalobcovi poistné plnenie v rozsahu zodpovedajúcom pohľadávke žalobcu titulom náhrady škody vo forme účelne vynaložených nákladov na náhradné vozidlo používané poškodeným po dobu nemožnosti užívania poškodeného motorového vozidla v dôsledku škodovej udalosti zapríčinenej poistencom žalovaného, žalobca sa domáhal zaplatenia dlžnej sumy predstavujúcej rozdiel medzi nákladmi na nájom náhradného vozidla a poskytnutým poistným plnením zo strany žalovaného. Rovnako sa žalobca s poukazom na omeškanie žalovaného domáhal úroku z omeškania vo výške 8,00 % ročne od 08.03.2023, nakoľko podľa ustanovenia § 11 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o PZP“) mal plniť najneskôr do 07.03.2023, keď šetrenie poistnej udalosti ukončil dňa 20.02.2023 podľa oznámenia o poskytnutí poistného plnenia. 3. Okresný súd Banská Bystrica v upomínacom konaní rozhodol platobným rozkazom sp. zn. 1Up/1175/2023, zo dňa 28.07.2023 tak, že žalobe vyhovel. Proti platobnému rozkazu podal žalovaný odpor, v ktorom uviedol, že považuje žalobu v celom rozsahu za nedôvodnú. Uviedol, že poškodená si dala opraviť poškodené motorové vozidlo v autoservise PGT, s.r.o., so sídlom Petrovianska 38/A, Prešov (ďalej aj autoservis/servis). Za opravu poškodeného motorového vozidla bola zo strany autoservisu vystavená faktúra č. XXXXXXXXXX, zo dňa 10.01.2022 (správne má byť 10.01.2023, poznámka súdu), z ktorej vyplýva aj dátum dodania služby, t. j. ukončenia opravy poškodeného motorového vozidla označeným dňom. Žalovaný poukázal na ustanovenie § 72 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, podľa ktorého platiteľ dane je povinný vystaviť faktúru pri dodaní tovaru alebo služby alebo pri prijatí platby ešte pred dodaním tovaru alebo služby a faktúra musí obsahovať dátum, kedy bol tovar alebo služba dodaná, alebo dátum, kedy bola platba prijatá, ak tento dátum možno určiť a ak sa odlišuje od dátumu vyhotovenia faktúry. Z uvedeného podľa žalovaného vyplývalo, že pokiaľ by servis vystavil faktúru ešte pred ukončením opravy, muselo by z takto vystavenej faktúry byť zrejmé, že sa jedná iba o zálohovú faktúru, čo zo žalobcom predloženej faktúry č. XXXXXXXX žiadnym spôsobom nevyplývalo. Naopak, bol tam jasne uvedený dátum dodania služby, t. j. ukončenia opravy vozidla poškodeného. Poškodená uzatvorila so žalobcom ako prenajímateľom náhradného vozidla zmluvu o nájme č.XXX/XXXX, zo dňa 23.11.2022, na vopred stanovené obdobie odo dňa 23.11.2022 do 16.01.2023. Touto zmluvou si poškodená prenajala od žalobcu náhradné vozidlo za sumu 37,- eur na deň s poplatkom za pristavenie a odobratie vozidla vo výške 30,- eur. Žalovaný bol toho názoru, že je neobvyklé, aby si poškodená prenajala vozidlo na vopred určené obdobie, nakoľko pri uzatvorení zmluvy o nájme náhradného vozidla nemohla mat' vedomosť o tom, kedy bude jej poškodené motorové vozidlo opravené. Ďalej žalovaný listom zo dňa 21.02.2023 oznámil poškodenej, že dňa 20.02.2023 ukončil šetrenie poistnej udalosti a na účet žalobcu uhradil poistné plnenie v sume 769,92 eur, predstavujúce rozdiel medzi faktúrou za prenájom náhradného vozidla v sume 2.064,78 eur a neprimeranými nákladmi za náhradné vozidlo v sume 1.294,86 eur. Žalovaný uviedol, že z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má poistený právo, aby poisťovňa za neho nahradila poškodenému uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody špecifikované v ustanovení § 4 ods. 2 zákona o PZP, za ktoré zodpovedá poistený, pričom dôkazy na podporu svojich tvrdení o účelnosti a nevyhnutnosti zapožičania motorového vozidla, je povinný v konaní predložiť žalobca. Žalovaný tvrdil, že žalobca nepreukázal účelnosť a nevyhnutnosť zapožičania náhradného motorového vozidla aj za obdobie od 13.12.2022 do 16.01.2023, z tohto dôvodu priznal žalobcovi, resp. jeho právnemu predchodcovi, náhradu len za 20 dní trvania prenájmu náhradného vozidla. Dodal, že skutočnosť, že bola potrebná oprava poškodeného vozidla, nebolo v rozpore s faktom, že táto oprava trvala nepomerne dlho. Opravné úkony boli fakturované v trvaní 27 normohodín, pričom ani pri zohľadnení dôb obstarania náhradných dielov a vykonania obhliadok vozidla je 55 dní neprimerane dlhé obdobie, v ktorom bolo vozidlo umiestnené v servise za účelom opravy. Žalobcom predložená faktúra za prenájom náhradného motorového vozidla nepreukazovala uplatnený nárok a nebolo ju možné bez ďalšieho považovať za vyčíslenie skutočnej škody, ktorá mala byt' krytá povinným zmluvným poistením. Pokiaľ by aj žalovaný pripustil, že oprava motorového vozidla reálne trvala do dňa 10.01.2023, ako

to vyplýva z faktúry autoservisu, náklady vynaložené za prenájom náhradného vozidla po dátume ukončenia opravy, teda po dátume 10.01.2023, nie je možné považovať za účelný a nutný náklad vynaložený v príčinnej súvislosti so vznikom škody. Žalovaný bol toho názoru, že bolo nepochybné, že motorové vozidlo poškodenej bolo dňa 10.01.2023 opravené a mohla si ho z autoservisu prevziať (opak žalobca nepreukázal). To, že sa poškodená rozhodla čakať do vystavenia krycieho listu zo strany žalovaného, aby nemusela opravu poškodeného motorového vozidla uhradiť z vlastných zdrojov (a následne čakať na jej preplatenie) bolo výlučne rozhodnutie poškodenej, čo nemôže byť pripísané na ťarchu žalovaného. K argumentu zadržiavania poškodeného motorového vozidla autoservisom do času doručenia krycieho listu žalovaný uviedol, že toto konanie autoservisu sa prieči zákonu a nemôže byt' pripísané na ťarchu žalovaného. Bolo zrejmé, že na základe faktúry vystavenej autoservisom, spoločnosť PGT, s.r.o., ktorá vykonala opravu poškodeného vozidla, túto ukončila dňa 10.01.2023, ktorý deň je označený ako dátum dodania tovaru a poskytnutia služby a dňom splatnosti je dátum 24.01.2023. Bolo teda nepochybné, že v čase ukončenia opravy nebola pohľadávka autoservisu splatná, táto sa stala splatnou až neskôr, a preto si autoservis nemohol uplatniť zádržné právo postupom podľa § 15ls Občianskeho zákonníka. Iný dôvod zadržania poškodeného motorového vozidla preukázaný nebol a poškodená si mohla prevziať svoje opravené motorové vozidlo kedykoľvek po ukončení opravy. K uplatnenému úroku z omeškania žalovaný uviedol, že zákon o PZP ako lex specialis obsahuje aj špeciálnu právnu úpravu omeškania poisťovateľa v zmysle § 11 ods. 6, ods. 7 a ods. 8 PZP. Právny predchodca žalobcu si u žalovaného uplatnil nárok na náhradu škody dňa 18.01.2023. Listom zo dňa 21.02.2023 žalovaný ukončil prešetrovanie poistnej udalosti a rozhodol o výške poistného plnenia, ktoré následne vyplatil na účet žalobcu. Žalovaný dodržal aj zákonom stanovenú 15-dňovú lehotu na plnenie, preto sa nemohol dostať do omeškania s plnením svojho záväzku. 4. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie a skutkovo ustálil, že dňa 12.10.2022 došlo v Bardejove k dopravnej nehode, pri ktorej bola spôsobená škoda na motorovom vozidle Peugeot 208, EČV: V rok výroby 2016, ktorého držiteľom v čase dopravnej nehody bola Y. P., narodená XX.XX.XXXX, bytom I. XX., v V., pričom k vzniku škody došlo prevádzkou motorového vozidla povinne zmluvne poisteného u žalovaného. Poškodená nechala motorové vozidlo opraviť v autoservise PGT, s.r.o., so sídlom Petrovianska 38/A, Prešov. Vozidlo bolo prevzaté do autoservisu za účelom opravy dňa 23.11.2022, čo vyplýva z faktúry autoservisu uvedený ako deň otvorenia prevádzky a dňa 16.01.2023 bolo vozidlo vydané poškodenej, čo vyplýva z nesporných skutkových tvrdení strán sporu. Faktúra autoservisu č. XXXXXXXXXX bola vystavená dňa 10.01.2023. Oznámenie o poistnom plnení zo dňa 13.01.2023, tzv. krycí list, bol žalovaným doručený autoservisu e-mailom dňa 16.01.2023. Autoservis faktúrou č. XXXXXXXXXX vystavenou dňa 10.01.2023, splatnou dňa 24.01.2023, fakturoval poškodenej za opravu vozidla sumu 4.438,51 eur, pričom faktúru zasielal autoservis priamo žalovanému. Listom zo dňa 13.01.2023 žalovaný oznámil autoservisu, že dňa 12.01.2023 ukončil šetrenie poistnej udalosti s tým, že sumu 4.438,51 eur poukazuje na účet autoservisu PGT, s.r.o. Dňa 23.11.2022 žalobca uzatvoril s poškodenou zmluvu o nájme č. XXX/XXXX, na základe ktorej jej prenajal náhradné motorové vozidlo s tým, že nájom trval od 23.011.2022 do 16.01.2023. Faktúrou č. XXXXXXX, splatnou dňa 31.01.2023, žalobca fakturoval poškodenej za prenájom náhradného motorového vozidla sumu 2.064,78 eur za 55 dní (55 dní x 37,- eur) vrátane poplatku za pristavenie a prevzatie vozidla (30,- eur). Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 16.01.2023 poškodená postúpila svoju pohľadávku voči žalovanému titulom nároku na náhradu účelne vynaložených nákladov na nájom náhradného vozidla na žalobcu, pričom zároveň došlo k započítaniu pohľadávky poškodeného na zaplatenie odplaty za postúpenie pohľadávky s pohľadávkou žalobcu voči poškodenej vyplývajúcou z faktúry za nájom náhradného motorového vozidla č. XXXXXXX. Postúpenie pohľadávky oznámila poškodená žalovanému listom zo dňa 16.01.2023. Žalovaný listom zo dňa 18.01.2023 uplatnil u žalovaného nárok na náhradu škody vo výške 2.064,78 eur. Žalovaný oznámil žalobcovi listom zo dňa 21.02.2023, že dňa 20.02.2023 ukončil šetrenie poistnej udalosti a ako priznanú primeranú dobu zapožičania náhradného vozidla stanovil 20 dní s tým, že v tejto dobe je zahrnutý čas na opravu vozidla zohľadňujúci technologické postupy udávané výrobcom, čas na objednanie náhradných dielov, čas potrebný na presun vozidla medzi jednotlivými pracoviskami, ako aj čas súvisiaci s prestojmi zo strany poisťovne, a to v výške 769,92 eur. Uvedená suma bola pripísaná na účet žalobcu dňa 23.02.2023. Z potvrdenia o bežnej obchodnej praxi uplatňovanej pri oprave poškodeného vozidla v prípadoch, kedy náklady za opravu poškodeného vozidla uhrádza poisťovňa z povinného zmluvného poistenia vinníka autonehody súd prvej inštancie zistil, že spoločnosti ALTERIA MOTOR s.r.o., Predmestská 90, Žilina, IČO: 36 805 394, ako autorizovaný servis vozidiel značky Mazda, Mitsubishi, Hyundai, spoločnosť MD-Bavaria Žilina, s.r.o., Bytčická ul. 82, Žilina, IČO: 35 400 882, ako autorizovaný servis vozidiel značky BMW, spoločnosť FINAL.CD, spol. s

r.o., Prielohy 5, Žilina, IČO: 31 432 484, ako autorizovaný servis vozidiel značky Peugeot, potvrdili, že v deň ukončenia prác súvisiacich s opravou poškodeného motorového vozidla servis vystaví faktúru, v ktorej sú vyčíslené náklady za opravu, túto faktúru servis v deň jej vystavenia automaticky odosiela príslušnej poisťovni, ktorá z PZP vinníka nehody je povinná faktúru zaplatiť s tým, že v prípade, že poisťovňa je zmluvným partnerom autoservisu, ako náhrada úhrady faktúry sa využíva tzv. krycí list, ktorý vystavuje príslušná poisťovňa, a tento doručuje autoservisu, ktorý vydá poškodenému opravené vozidlo bezodkladne po doručení krycieho listu na úhradu faktúry za opravu poškodeného motorového vozidla zo strany poisťovne. Z Odborného vyjadrenia č. XXX/XXXX, zo dňa 19.04.2024, vypracovaného Ing. G. L., znalcom z odboru cestná doprava, ktoré vypracoval na základe objednávky žalovaného vo veci posúdenia časového rozsahu opravy motorového vozidla Peugeot 208 (EČV: V v súvislosti s poistnou udalosťou zo dňa 12.10.2022, súd prvej inštancie zistil, že znalec vychádzal z listín predložených žalovaným, a to zápisu o poškodení vozidla z 13.10.2022, doobhliadky vozidla z 30.11.2022, kalkulácie nákladov opravy, faktúry za opravu. Z hľadiska celkovej časovej náročnosti opravy znalec uviedol, že je možné uvažovať s tým, že oprava vozidla v súvislosti s poškodením pri škodovej udalosti bude trvať maximálne 6 - 9 pracovných dní, kde s prihliadnutím k bežným pracovným procesom v servise je možné z technického hľadiska akceptovať dlhší čas opravy vozidla navýšený maximálne o 5 pracovných dní a tak stanoviť celkový čas v rozsahu 11 - 14 pracovných dní. 5. Po právnej stránke súd prvej inštancie vec posúdil podľa ustanovenia § 427 ods. 1, § 427 ods. 2, § 428, § 429, § 442, § 517 ods. 2, § 524 ods. 1, ods. 2, § 526 ods. 2, § 663, § 671 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj Občiansky zákonník alebo OZ), § 2 písm. g/, § 4 ods. 1, ods. 4 ods. 2 písm. b/, § 4 ods. 4, § 11 ods. 6 písm. a/, b/, § 11 ods. 7, § 11 ods. 8, § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení (ďalej aj zákon o PZP alebo zákon č. 381/2001 Z. z.) a § 3 nariadenia č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu omeškania. Aplikáciou citovaných ustanovení na skutkový stav ustálený vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba žalobcu je v celom rozsahu dôvodná. V prvom rade súd prvej inštancie skúmal vecnú legitimáciu strán sporu. Nárok poškodenej bol daný priamo § 15 ods. 1 zákona o PZP, v zmysle ktorého si poškodený môže uplatniť nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi. Konštatoval, že aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu zakladá jednak zmluva o postúpení pohľadávky z poškodenej na žalobcu zo dňa 16.01.2023, ktorou poškodená postúpila svoju pohľadávku voči žalovanému titulom jej nároku na náhradu účelne vynaložených nákladov za nájom náhradného vozidla na žalobcu, pričom zároveň došlo k započítaniu pohľadávky poškodenej na zaplatenie odplaty za postúpenie pohľadávky s pohľadávkou žalobcu voči poškodenej, vyplývajúcou z faktúry za nájom náhradného motorového vozidla. Listom zo dňa 16.01.2023 poškodená postúpenie oznámila žalovanému. Rovnako pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu, táto bola na strane žalovaného daná a vyplývala priamo z ustanovení § 427 ods. 1, ods. 2 OZ v spojení s § 4 ods. 1, ods. 2 písm. b/, ods. 4 a § 15 ods.1 zákona o PZP, pretože žalovaný je poisťovňou škodcu. Ďalej súd prvej inštancie zdôraznil, že zodpovednosť žalovaného za škodu spočívajúcu v posudzovanom prípade v nákladoch na nájom náhradného motorového vozidla nebola v konaní sporná, keď samotný žalovaný vedomý si tejto svojej zodpovednosti už čiastočne žalobcovi z identického titulu plnil, a to poukázaním sumy 769,92 eur na účet žalobcu za 20 dní prenájmu. Rovnako nebola medzi stranami sporná výška denného nájomného vo výške 37,- eur, keď jednak žalovaný v tejto výške už za uvádzaných 20 dní plnil a jednak v konaní túto výšku ani nerozporoval. Žalovaný nerozporoval ani poplatok za pristavenie a prevzatie vozidla. Súd prvej inštancie preto ustálil, že cena denného nájmu je primeraná, keďže nijako výrazne neprekračovala výšku obvyklej ceny prenájmu obdobných vozidiel v danom mieste a čase za porovnateľné motorové vozidlo. Medzi stranami nebola sporná ani samotná nutnosť prenájmu náhradného motorového vozidla poškodeným. Jedinou spornou otázkou medzi stranami konania zostala otázka dôvodnosti dĺžky nájmu náhradného motorového vozidla poškodenou vo vzťahu k nároku na náhradu škody spočívajúcom v nájme náhradného motorového vozidla poškodenou, keď žalovaný namietal, že oprava poškodeného motorového vozidla trvala neprimerane dlho, a to 55 dní, pričom podľa názoru žalovaného, žalobca dôvodnosť dĺžky opravy nepreukázal a žalovaný uznal dobu nájmu za 20 dní nájmu náhradného motorového vozidla, za ktorú aj priznal a vyplatil žalobcovi náhradu za nájom náhradného motorového vozidla. Súd prvej inštancie poukázal na to, že v tejto časti bola sporná nielen otázka celkovej dĺžky opravy, ale aj posúdenie, či nárok na náhradu škody spočívajúci v nájme náhradného motorového vozidla poškodenou v prípade škody hradenej z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je dôvodný iba do okamihu ukončenia opravy poškodeného motorového vozidla autoservisom alebo až do okamihu vystavenia tzv. krycieho listu poisťovňou, teda či si poškodená už mohla prevziať opravené motorové vozidlo dňa 10.01.2023, kedy autoservis vystavil

faktúru za opravu vozidla alebo až dňa 16.01.2023, kedy poisťovňa doručila autoservisu tzv. krycí list, t. j. doklad pre autoservis, že úhrada bude poukázaná na účet autoservisu. Súd prvej inštancie poukázal v tejto súvislosti na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/107/2023, zo dňa 26.03.2024, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/88/2023, zo dňa 26.03.2024, ako aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 602/2022, zo dňa 16. 02. 2023 a odkazujúc na závery z týchto rozhodnutí konštatoval, že účelnosť doby nájmu náhradného vozidla je daná až do momentu doručenia krycieho listu. Uviedol, že žalovaný v spore netvrdil a ani nepreukazoval, že autoservis PGT, s.r.o. je autorizovaným servisom, a teda zmluvným partnerom žalovaného. Avšak v predmetnom prípade bol zachovaný postup, ktorý je bežnou obchodnou praxou autorizovaných servisov v spolupráci so žalovaným ako poisťovňou a navyše bol dňa 16.01.2023 žalovaným doručený krycí list autoservisu, na základe ktorého autoservis vydal opravené vozidlo poškodenej a následne žalovaný na jeho základe autoservisu PGT, s.r.o. poskytol plnenie, a teda išlo o nesporné skutkové tvrdenia v posudzovanom prípade oboch sporových strán. Preto súd prvej inštancie vychádzal z toho, že autoservis PGT, s.r.o. je autorizovaným a zároveň zmluvným servisom žalovaného. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný ani nepoprel skutkové tvrdenia žalobcu týkajúce sa bežnej obchodnej praxe autorizovaných servisov, ktoré žalobca preukázal aj potvrdením spoločností ALTERIA MOTOR s.r.o., MD-Bavaria Žilina, s.r.o. a FINAL.CD, spol. s r. o. Na základe čoho potom súd prvej inštancie usúdil, že žalovaný ako zmluvný partner túto obchodnú prax poznal a bol súčasťou zmluvne dohodnutého postupu ich vzájomnej spolupráce. Súd prvej inštancie sa ďalej vyjadril k odbornému posudku, ktorý predložil žalovaný s poukazom na § 206 CSP, v zmysle ktorého, ak bolo potrebné posudzovať skutočnosti, na ktoré treba odborné znalosti, súd na návrh vyžiada odborné vyjadrenie od odborne spôsobilej osoby. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že odborné posúdenie č. XXX/XXXX, zo dňa 19.04.2024, od znalca z odboru cestná doprava Ing. G. L. nebolo možné v prejednávanej veci vziať do úvahy, a to z dôvodov, že znalec si neobstaral žiadne dodatočné podklady ani informácie od autoservisu PGT, s.r.o., ktorý opravu vykonal a ktoré by boli spôsobilé ozrejmiť dĺžku skutočnej opravy poškodeného vozidla Peugeot 208, EČV: V rok výroby XXXX, predstavujúcej 49 dní (od 23.11.2022 do 10.01.2023). Znalec vychádzal iba z predloženej faktúry autoservisu PGT, s.r.o. č. XXXXXXXXXX, zo dňa 10.01.2023, pričom uviedol, že podľa faktúry trvala oprava 28,07 hod. čistého času a tak ustálil, že samotná oprava vozidla zohľadňujúca technologické postupy udávané výrobcom, v rozsahu, ako bolo predmetné vozidlo poškodené bude trvať 4 - 5 pracovných dní. Odborné posúdenie znalca nebolo možné použiť v tomto konaní ako relevantný a presvedčivý podklad pre prijatie záveru o neprimeranej dĺžke opravy poškodeného vozidla, nakoľko jeho záver bol len teoretický, a to stanovenie rozsahu potrebnej opravy vzhľadom na poškodenie vozidla a technologický postup odporúčaný výrobcom v korelácii s čistým časom opravy potrebným v autoservise. Odborné posúdenie neobsahovalo konkrétne okolnosti opravy vozidla a ani žiadnu informáciu, ktoré by odôvodňovalo neprimeranosť dĺžky opravy poškodeného vozidla od 23.11.2022 do 10.01.2023, okrem konštatovania, že nie je zrejmé, prečo k doobhliadke došlo až 30.11.2022, kým prvotná obhliadka bola dňa 13.10.2022, t. j. deň po vzniku škodovej udalosti. K uvedenému súd prvej inštancie poznamenal, že neprimeranosť dĺžky trvania mal preukázať žalovaný a to konkrétnymi skutkovými okolnosťami v danom prípade. Uvedené však žalovaný nepreukázal, a to ani predloženým odborným vyjadrením, ktoré nezohľadňuje žiadne konkrétne okolnosti realizácie opravy poškodeného vozidla, ale obsahuje len uvedenie adekvátneho času, za ktorý by bolo možné opravu realizovať s ohľadom na technologický proces opravy a rozsah poškodenia vozidla, t. j. len všeobecný teoretický záver bez konkrétnych skutkových okolností. Poznamenal tiež, že pokiaľ bol žalovaný toho názoru, že dĺžka opravy poškodeného motorového vozidla bola neprimeraná, bolo na ňom, aby túto skutočnosť preukázal, avšak predloženým odborným vyjadrením nebola jeho námietka vyvrátená. K námietke žalovaného, že nájom náhradného motorového vozidla zo strany poškodenej by bol dôvodný iba do ukončenia opravy poškodeného motorového vozidla autoservisom, t. j. vystavenia faktúry za opravu autoservisom dňa 10.01.2023, pričom nič nebránilo, aby po skončení opravy bolo opravené vozidlo prevzaté poškodenou a tá ho ďalej mohla užívať, súd prvej inštancie uviedol, že táto argumentácia žalovaného nebola ničím podložená. Poznamenal, že vychádzal iba z tvrdenia, že poškodená si týmto dňom mohla prevziať vozidlo, avšak uvedené tvrdenie nijako nepreukázal. S odkazom na bežnú obchodnú prax autoservisov bolo možné totiž konštatovať, že v prípade poistných udalostí krytých z povinného zmluvného poistenia škodcu autoservis po vykonaní opravy poškodeného motorového vozidla vydá vozidlo poškodenému buď až po zaplatení ceny opravy vozidla, resp. doručenia krycieho listu poisťovňou škodcu, ktorá je pre autoservis garanciou poisťovne, že cenu opravy vozidla bude autoservisu zaplatená. Vzhľadom k tomu nebolo preukázané tvrdenie, že poškodená si mohla vozidlo v deň vystavenie faktúry prevziať. Na jednej strane, poškodená touto informáciou ani nedisponovala, čo tvrdil žalobca a žalovaný nijako nevyvrátil, na druhej strane, aj keby túto informáciu mala, musela by za

opravu autoservisu uhradiť nemalú čiastku vo výške 4.438,51 eur, ktorú poškodená nemusí mať v deň vystavenia faktúry k dispozícii, čo aj s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax súdov nie je súladné s dobrými mravmi požadovať. Preto argumentácia žalovaného o nesprávnom uplatnení zádržného práva autoservisom v kontexte posudzovaného prípadu nemohla obstáť. Preto súd prvej inštancie konštatoval, že bolo preukázané, že poškodené motorové vozidlo bolo prevzaté do autoservisu za účelom opravy dňa 23.11.2022 a po ukončení opravy a doručení krycieho listu zo strany žalovaného autoservisu dňa 16.01.2023 bolo vozidlo dňa 16.01.2023 odovzdané autoservisom poškodenej a zároveň poškodená mala počas tohto obdobia, t. j. od 23.11.2022 do 16.01.2023 prenajaté náhradné motorové vozidlo účelne, za ktorý nájom bola žalobcom vystavená faktúra na sumu 2.064,78 eur za 55 dní prenájmu (55 dní x 37,- eur denne plus 30,- eur za pristavenie a prevzatie vozidla) a žalovaný z tejto sumy plnil 769,92 eur (20 dní x 37,- eur denne plus 30,- eur za pristavenie a prevzatie vozidla), súd prvej inštancie vyhovel žalobe žalobcu v rozsahu istiny 1.294,86 eur, ako rozdielu sumy účelných nákladov na prenájom vozidla vo výške 2.064,78 eur a poskytnutého plnenia žalovaným vo výške 769,92 eur. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj zákonný úrok z omeškania vo výške 8,00 % ročne zo sumy 1.294,86 eur od 08.03.2023, nakoľko tento vyhodnotil ako súladný s ustanovením podľa § 11 ods. 7 zákona o PZP, § 517 ods. 2 OZ v spojení § 3 nariadenia č. 87/1995 Z. z.), keďže žalovaný sa so splnením svojej povinnosti dostal do omeškania. Výšku úroku stanovil súd prvej inštancie vo výške o 5 percentuálnych bodov vyššej ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania, a to v súlade so žalobou odo dňa nasledujúceho po uplynutí 15 dní od skončenia prešetrovania poistnej udalosti žalovaným (§ 11 ods. 7 zákona o PZP). Súd prvej inštancie sa preto nestotožnil s právnym názorom žalovaného a jeho výkladom, podľa ktorého sa žalovaný nedostal do omeškania, keďže si splnil povinnosť podľa § 11 ods. 6 zákona o PZP. Zmyslom povinného zmluvného poistenia je zabezpečiť poškodenému nahradenie škody v čo najkratšom čase. Nebolo by preto spravodlivé, aby poisťovňa zodpovednosť za svoje nesprávne posúdenie povinnosti poskytnúť poistné plnenie preniesla na poškodeného. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 1 zákona 150/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj CSP) v spojení s § 262 ods. 1 CSP a v konaní plne úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. 6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Vo vzťahu k meritu veci poukázal na to, že v sporoch týkajúcich sa náhrady škody musí byť vznik skutočnej škody ako prvotný a základný predpoklad vzniku akejkoľvek zodpovednosti za škodu naplnený najneskôr v čase, kedy súd o nároku na náhradu škody rozhoduje, pretože v opačnom prípade by nepreukázanie vzniku skutočnej škody najneskôr v dobe rozhodovania súdu o uplatnenom nároku malo automaticky viesť k zamietnutiu žaloby. Žalovaný tvrdí, že k z odôvodnenia napadnutého rozsudku sa nedozvedel, na základe akého listinného dôkazu (ktorý bol povinný do konania doložiť žalobca) malo byť preukázané, že poškodenému v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla vznikla akákoľvek skutočná škoda. Ďalej uviedol, že považuje za výslovne nenáležité, aby súd prvej inštancie odôvodňoval jeho rozhodnutie dlhými citáciami rozhodnutí krajských súdov v skutkovo obdobných veciach. Bol toho názoru, že súd je povinný každú vec posudzovať individuálne a je povinný prihliadať na individuálne okolnosti každého jednotlivého prípadu. Namietal, že nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 16.02.2023, č. k. III. ÚS 602/2022-34, nemožno vykladať tak, že nájom náhradného vozidla má byť automaticky bez ďalšieho dôvodný a nevyhnutný počas celého časového obdobia, kedy sa podľa doložených údajov malo poškodené vozidlo formálne nachádzať v autoservise, pričom dôvodnosť nájmu náhradného vozidla má zaniknúť až doručením krycieho listu autoservisu zo strany poisťovne. Podľa žalovaného súd prvej inštancie opomenul, že ústavný súd v bode 23. rozhodnutia uviedol, že doba nájmu, za ktorú možno žiadať náhradu, sa spravuje podľa doby nevyhnutnej opravy alebo obstarania náhrady a taktiež uviedol, že to, aké časové obdobie doby prenájmu náhradného vozidla je nevyhnutné, závisí od okolností jednotlivého prípadu. Žalovaný argumentoval, že Ústavný súd Slovenskej republiky v rámci jeho prieskumnej činnosti prakticky len posudzuje, či sú závery všeobecných súdov týkajúce sa doby prenájmu náhradných vozidiel v tom ktorom prípade vzhľadom na individuálne okolnosti daného prípadu udržateľné a akceptovateľné z ústavnoprávneho hľadiska. Preto podľa žalovaného nebolo možné súhlasiť s tým, že z rozhodnutia ústavného súdu III. ÚS 602/2022-34 mal vyplývať záver, že za nevyhnutnú dobu prenájmu náhradného vozidla možno považovať automaticky časový úsek, počas ktorého sa malo poškodené vozidlo nachádzať v autoservise, pričom nevyhnutnosť prenájmu náhradného vozidla zaniká až doručením krycieho listu zo strany poisťovne autoservisu. Vychádzajúc z toho, že súd je povinný v každom jednotlivom prípade skúmať nevyhnutnosť a účelnosť doby prenájmu náhradného vozidla a zohľadňovať individuálne okolnosti každého prípadu žalovaný ďalej

poukázal na to, že do konania bolo z jeho strany doložené odborné vyjadrenie č. XXX/XXXX, zo dňa 19.04.2024, z ktorého vyplývalo, že z technického hľadiska je možné predpokladať maximálnu dĺžku opravy predmetného vozidla v úrovni približne 11 až 14 pracovných dní. Bolo potom vecou žalobcu a nie žalovaného, aby riadne zdokladoval, prečo oprava poškodeného vozidla mala trvať 55 dní. Listinné dôkazy doložené žalobcom, a to konkrétne e-mailová konverzácia so servisným technikom a postup opravy odrenín a škrabancov, žiadnym spôsobom riadne nepreukázali dĺžku opravy. Žalovaný tvrdí, že dôkazné bremeno preukázať, že dĺžka opravy bola nevyhnutná v rozsahu 55 dní bolo na žalobcovi, ktorý však túto skutočnosť žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal. Za daného skutkového stavu kedy žalovaný rozporoval žalobcom deklarovanú dĺžku opravy poškodeného vozidla a produkoval v konaní vlastné dôkazy (odborné vyjadrenie) súd prvej inštancie postupoval v rozpore so zásadami dokazovania pre civilný proces keď uviedol, že bolo na žalovanom aby preukázal prečo oprava nebola dôvodná v rozsahu 55 dní. Žalovaný ďalej namietal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jeho argumentáciou, podľa ktorej autoservis ako zhotoviteľ bol v zmysle § 656 ods. 1 Občianskeho zákonníka povinný upovedomiť poškodeného ako objednávateľa o tom, že oprava poškodeného vozidla bola zavŕšená a poškodený si môže opravené vozidlo vyzdvihnúť. V tejto súvislosti poukázal na to, že odovzdaním poškodeného vozidla do autoservisu sa podľa jeho názoru medzi autoservisom a poškodeným zakladá osobitný druh zmluvy o dielo v podobe zmluvy o oprave veci podľa § 652 a nasl. Občianskeho zákonníka. Nakoľko pri oprave poškodeného vozidla nie je možné vopred presne určiť dobu opravy, tak možno predpokladať, že v prípade opravy poškodeného vozidla bude platiť druhá časť prvej vety ust. § 656 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a zhotoviteľ (autoservis) upovedomí poškodeného (objednávateľa) o vykonaní opravy, čím poškodený získa vedomosť, že jeho vozidlo je opravené a môže si ho vyzdvihnúť, pričom v momente ako poškodený získa túto vedomosť, zaniká aj potreba prenájmu náhradného vozidla. Preto sa vozidlo po zavŕšení jeho opravy dňa 10.01.2023 nachádzalo v servise už nie preto, že bolo opravované, ale preto, že podľa názoru žalovaného bolo bez akéhokoľvek právneho dôvodu servisom zadržiavané až do ukončenia likvidácie poistnej udalosti poisťovňou. Navyše ani prípadné zmluvné dojednanie medzi žalovaným ako poisťovňou a autoservisom dojednané v rámci zmluvy o spolupráci, ktoré by podmieňovalo vydanie opraveného vozidla doručením krycieho listu zo strany žalovaného ako poisťovne, by podľa platnej a účinnej právnej úpravy nemohlo byť platne dojednané bez účasti poškodeného ako majiteľa daného vozidla, nakoľko by išlo o ustanovenie, ktoré by zakladalo záväzky v neprospech poškodeného ako tretej strany, ktorá nie je účastníkom takejto zmluvy o spolupráci. Žalovaný ďalej namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil aj otázku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, pri čom riadne nezdôvodnil svoj myšlienkový postup, na základe ktorého mal dospieť k záveru, že žalobca je aktívne vecne legitimovaným na uplatňovanie daného nároku. Uviedol, že zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa 16.01.2023 možno považovať za absolútne neplatný právny úkon z dôvodu obchádzania zákona podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Bol toho názoru, že žalobca používa zmluvu o postúpení pohľadávky a dohodu o započítaní vzájomných pohľadávok ako prostriedky na obchádzanie hmotnoprávnych ustanovení § 4 ods. 2 písm. b) a § 15 ods. 1 PZP v spojení s § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na ktoré sa paradoxne, napr. v jeho podaní označenom ako „Uplatnenie náhrady škody z postúpenej pohľadávky“ zo dňa 16.01.2023, aj odvolával. Žalovaný v súvislosti s námietkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu konkrétne uviedol, že na to aby poškodenému vznikol podľa hmotného práva v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla nárok na náhradu škody priamo aj voči žalovanému ako poisťovateľovi je potrebné, aby poškodený žalovanému ako poisťovateľovi preukázal vznik reálnej ujmy v jeho majetkovej sfére v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla. Žalovaný bol názoru, že až po tom, čo by poškodený u žalovaného ako poisťovateľa uplatnil a preukázal nárok na náhradu škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla, by poškodenému vznikol nárok domáhať sa náhrady škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla priamo voči žalovanému ako poisťovateľovi, ktorý by bolo možné aj platne postúpiť zmluvou o postúpení pohľadávky na iný subjekt. Žalovaný argumentoval, že v zmysle ustanovení § 4 ods. 2 písm. b) a § 15 ods. 1 zákona o PZP v spojení so zásadou náhrady skutočnej škody vyjadrenej v § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka je zrejmé, že na to, aby poškodenému voči žalovanému ako poisťovateľovi vôbec vznikol zákonný nárok na náhradu škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla, je v prvom rade nevyhnutné, aby zo strany poškodeného došlo k reálnemu vynaloženiu peňažných prostriedkov v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla, t. j. je nevyhnutné preukázať ujmu v majetkovej sfére poškodeného v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla. Poškodenému tak môže v súlade so zásadou náhrady skutočnej škody vyplývajúcej z § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla vzniknúť skutočná škoda len v prípade, pokiaľ poškodený ako nájomca prenajímateľovi faktúru za prenájom náhradného vozidla riadne uhradí, inak povedané, poškodenému môže v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla vzniknúť skutočná škoda

len v prípade, ak záväzok poškodeného vyplývajúci z faktúry za prenájom náhradného vozidla zanikne riadnym splnením (solúciou) podľa § 559 Občianskeho zákonníka. Pre úplnosť žalovaný poukázal na to, že v prípade samotnej škody na motorovom vozidle je situácia iná, nakoľko skutočná škoda tu v zásade poškodenému vzniká už v okamihu poškodenia či zničenia motorového vozidla a výšku skutočnej škody tu predstavujú majetkové hodnoty, ktoré je potrebné vynaložiť na to, aby sa vec uviedla do predošlého stavu. Poškodenému voči žalovanému ako poisťovateľovi v zmysle § 4 ods. 2 písm. b) a § 15 ods. 1 zákona o PZP v spojení s § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka vzniká nárok na náhradu škody spočívajúcej v poškodení motorového vozidla už po tom, čo si poškodený u žalovaného ako poisťovateľa uplatní nárok na náhradu škody v súvislosti s poškodením motorového vozidla a následne na základe obhliadky (resp. viacerých obhliadok) motorového vozidla poisťovateľ prostredníctvom spolupracujúcej externej spoločnosti zdokumentuje rozsah poškodení motorového vozidla. Výška škody v súvislosti s poškodením motorového vozidla je potom následne vyčíslená doručením faktúry za opravu motorového vozidla zo strany príslušného autoservisu žalovanému ako poisťovateľovi, pričom autoservis je v zásade len platobným miestom (resp. miestom plnenia záväzku žalovaného voči poškodenému), na ktoré následne žalovaný ako poisťovateľ hradí náklady spojené s opravou motorového vozidla. Žalovaný zastával názor, že v prípade prenájmu náhradného vozidla pokiaľ poškodenému vznikol voči prenajímateľovi dlh v dôsledku prenájmu náhradného vozidla, tak poškodenému vzniká škoda až v okamihu, kedy je táto dlžná suma poškodeným uhradená, nakoľko dokiaľ poškodený túto dlžnú sumu prenajímateľovi neuhradí, tak mu žiadna škoda nevznikla, pretože nedošlo k úbytku majetkových hodnôt poškodeného v súvislosti s nájmom náhradného vozidla. Teda až v prípade, ak poškodený uhradí prenajímateľovi dlžnú sumu za prenájom náhradného vozidla, a u poisťovateľa následne uplatní a preukáže vynaloženie týchto nákladov v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla, mu vzniká voči poisťovateľovi nárok na náhradu škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla, ktorý by následne bolo možné aj platne postúpiť na iný subjekt. Žalovaný namietal, že v danom prípade si však poškodená u žalovaného ako poisťovateľa nikdy neuplatnila nárok na náhľadu škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla a poškodená tak žalovanému ako poisťovateľovi ani nikdy nepreukázala úhradu faktúry za prenájom náhradného vozidla č. 0492023, zo dňa 16.01.2023. Namiesto toho bezprostredne po tom, čo mal byť dňa 16.01.2023 prenájom náhradného vozidla ukončený, bola toho istého dňa, t. j. 16.01.2023 medzi žalobcom a poškodenou uzatvorená zmluva o postúpení pohľadávky a dohoda o započítaní vzájomných pohľadávok. Žalobca následne prostredníctvom e-mailovej komunikácie zo dňa 17.01.2023 požadoval od žalovaného úhradu nájomného za prenájom náhradného vozidla poškodenej v celkovej výške 2.064,78 eur s DPH. V zmysle uvedeného, podľa žalovaného neboli v danom prípade splnené zákonné podmienky na vznik nároku poškodenej na náhradu škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla voči žalovanému ako poisťovateľovi, ale žalobca sa na základe zmluvy o postúpení pohľadávky a dohody o započítaní vzájomných pohľadávok zo dňa 16.01.2023 usiloval od žalovaného ako poisťovateľa získať plnenie, na ktoré nemal žiadny zákonný nárok. Žalovaný tiež nesúhlasil s argumentáciou žalobcu, podľa ktorej v čase uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávky malo dôjsť k úhrade faktúry za prenájom náhradného vozidla, a teda aj k vzniku škody a túto argumentáciu žalovaný považoval za rozpornú so samotnou podstatou inštitútu započítania uvedenou v § 580 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore so zásadou náhrady skutočnej škody a podstatou a účelom zákona o PZP. Podľa názoru žalovaného spôsob zániku záväzku započítaním nemožno v žiadnom prípade stotožňovať so spôsobom zániku záväzku splnením, a samotnú dohodu o započítaní obsiahnutú v bode 5. zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 16.01.2023 nebolo možné považovať za dohodu o spôsobe úhrady faktúry za prenájom náhradného vozidla č. XXXXXXX, zo dňa 16.01.2023 poškodenou, či za dohodu o spôsobe úhrady odplaty za postúpenie pohľadávky žalobcom, ale len za dohodu o zániku záväzku na zaplatenie faktúry za prenájom náhradného vozidla č. XXXXXXX, zo dňa 16.01.2023 a zániku záväzku na úhradu za postúpenie pohľadávky iným spôsobom ako splnením. Žalovaný uviedol, že len zo samotného doslovného znenia ust. § 580 Občianskeho zákonníka výslovne vyplýva, že vzájomným započítaním započítavané pohľadávky (a im zodpovedajúce záväzky) bez ďalšieho zanikajú, a v žiadnom prípade tu nedochádza k žiadnemu splneniu resp. k úhrade peňažného dlhu. Podľa jeho názoru je už len zo samotnej podstaty veci, že započítanie predstavuje jednu z foriem zániku nesplnených záväzkov absolútne vylúčené, aby pri započítaní dochádzalo k akémukoľvek splneniu dlhu, resp. k úhrade peňažnej pohľadávky. Nakoľko nesplnený záväzok poškodeného voči žalobcovi vyplývajúci z faktúry za prenájom náhradného vozidla č. XXXXXXX, zo dňa 16.01.2023, zanikol na základe vzájomného započítania pohľadávok, tak žalovaný tvrdil, že uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávky nedošlo k úhrade faktúry za prenájom náhradného vozidla zo strany poškodenej a k vzniku škody na strane poškodenej. Skutočná škoda teda mohla poškodenej v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla vzniknúť len vtedy, ak by záväzok poškodenej

vyplývajúci jej z faktúry za prenájom náhradného vozidla č. XXXXXXX, zo dňa 16.01.2023, zanikol riadnym splnením dlhu (solúciou), pretože inštitút započítania je len právny konštrukt, resp. právny fikcia, pri ktorej k žiadnemu skutočnému plneniu, a teda ani ku skutočnému (reálnemu) zmenšeniu majetkovej sféry poškodeného nedochádza. Pri započítaní nedochádza k žiadnemu skutočnému plneniu (a majetkový stav poškodeného sa teda v dôsledku započítania žiadnym spôsobom neznižuje, ako by tomu bolo bývalo v prípade, keby poškodená faktúru za prenájom náhradného vozidla riadne uhradila), ale dochádza tu len k zániku započítavaných vzájomných pohľadávok a im zodpovedajúcim záväzkom (vrátane zániku nesplneného záväzku poškodeného uhradiť žalobcovi ako prenajímateľovi nájomné za prenájom náhradného vozidla), tak poškodená sa fakticky podpisom zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 16.01.2023 dostala do stavu, ako keby bola bývala náhradné vozidlo užívala bezplatne. Žalovaný ďalej argumentoval, že žalobca prostredníctvom webovej stránky www.pomocmotoristom.sk ponúka poškodeným pri dopravných nehodách bezplatné zapožičanie náhradného vozidla po dobu opravy poškodeného vozidla. Táto skutočnosť podľa žalovaného bez akýchkoľvek pochybností preukazuje to, že žalobca si je veľmi dobre vedomý toho, že pri započítaní nedochádza k žiadnemu skutočnému plneniu, a teda ani k žiadnej úhrade faktúry za prenájom náhradného vozidla zo strany poškodeného, a že žalobca teda dohodu o započítaný vzájomných pohľadávok obsiahnutú v bode 5. Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 16.01.2023 (spolu so zmluvou o postúpení pohľadávky samotnou) používa ako prostriedok na obchádzanie príslušných ustanovení § 4 ods. 2 písm. b/ a § 15 ods. 1 zákona o PZP a § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V opačnom prípade totiž, ak by žalobca ponúkal poškodeným dopravnými nehodami prenájom náhradného vozidla bezplatne a následne by poškodenému po ukončení nájmu vystavil faktúru za prenájom náhradného vozidla, ktorej úhrady by sa od poškodeného aj reálne domáhal, mohol by žalobca takýmto svojim správaním naplniť, napr. skutkovú podstatu klamlivej reklamy podľa § 45 Obchodného zákonníka. Žalobca tak v zásade na to, aby „vynuloval“ záväzok poškodeného na úhradu nájomného bez toho, že by mu poškodený za prenájom náhradného vozidla musel reálne uhradiť čo i len jeden cent, používa dohodu o započítaní vzájomných pohľadávok a následne v rámci súdneho konania nesprávne a podľa všetkého aj účelovo tvrdí, že poškodený mu mal faktúru za prenájom náhradného vozidla uhradiť, v dôsledku čoho mala poškodenému vzniknúť škoda. Žalovaný podotkol, že právny úkon započítania predstavuje vo všeobecnosti ekvivalentný právny úkon, pri ktorom vzájomné pohľadávky zanikajú vždy len v rozsahu, v akom sa kryjú (t. j. na strane každého účastníka dohody o započítaní vzájomných pohľadávok stratu aktív, t. j. pohľadávok kompenzuje v rovnakom rozsahu strata pasív, t. j. záväzkov). Pri ekvivalentných právnych úkonoch je vo všeobecnosti známe, že pri nich nikdy nedochádza k objektívnemu zmenšeniu majetku účastníkov právnych vzťahov. V danej súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) zo dňa 23.08.2023, sp. zn. 4Obdo/3 0/2022, v ktorom najvyšší súd odlíšil spôsob zániku záväzkov započítaním od spôsobu zániku záväzkov splnením. Podľa názoru žalovaného bolo podstatné, že dohodu o vzájomnom započítaní pohľadávok nemožno nikdy chápať ako podstatnú súčasť iného právneho úkonu, predstavujúcu akýsi iný spôsob splnenia (akéhokoľvek) peňažného dlhu, resp. predstavujúcu nejaký iný spôsob úhrady peňažného dlhu. Pri dôslednom rozlišovaní dohody o započítaní vzájomných pohľadávok a zmluvy o postúpení pohľadávky považoval žalovaný za zrejmé, že predmetom zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 16.01.2023 bola neexistujúca pohľadávka poškodenej voči žalovanému, nakoľko pred uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 16.01.2023 neboli splnené zákonné podmienky nevyhnutné na vznik nároku poškodenej voči žalovanému ako poisťovateľovi na náhradu škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla, t. j. zákonný nárok poškodenej voči žalovanému na náhradu škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla pred uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 16.01.2023 neexistoval (žalovaný preto v tejto súvislosti považoval za nepravdivé aj tvrdenie uvedené v bode 1. zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 16.01.2023, v zmysle ktorého mala mať poškodená voči žalovanému v čase uzatvorenia tejto zmluvy o postúpení pohľadávky peňažnú pohľadávku z titulu účelne vynaložených nákladov za nutné užívanie náhradného vozidla), na základe dohody o započítaní vzájomných pohľadávok podľa bodu 5. Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 16.01.2023 došlo len k zániku vzájomných práv a povinností účastníkov tejto dohody (vrátane zániku záväzku poškodenej na úhradu nájomného za prenájom náhradného vozidla voči žalobcovi vyplývajúceho jej z faktúry za prenájom č. XXXXXXX, zo dňa 16.01.2023) a nedošlo tu k žiadnej úhrade faktúry za prenájom náhradného vozidla č. XXXXXXX, zo dňa 16.01.2023, zo strany poškodenej a k vzniku skutočnej škody v jeho majetkovej sfére v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla. Na záver žalovaný poukázal na to, že spôsob akým žalobca v sporoch vedených na rovnakom alebo obdobnom skutkovom základe zakladá svoju aktívnu vecnú legitimáciu, vykazuje znaky obchádzania zákona podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Poukázal aj na skutočnosť, že už len samotná pohľadávka poškodenej na

odplatu za postúpenie voči žalobcovi je účelovo („umelo“) vytváraná samotnou zmluvou o postúpení pohľadávky za účelom vykonania započítacieho úkonu, t. j. nejedná sa teda o pohľadávku poškodenej voči žalobcovi, ktorou by poškodená voči žalobcovi disponovala už pred samotným uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávky. Pri tom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 10.01.2008, sp. zn. 8Sžo/29/2007, v ktorom najvyšší súd uviedol, že obchádzanie zákona môže spočívať aj v tom, keď sa subjekty práva snažia vylúčiť určité záväzné pravidlo zámerným použitým prostriedkov, ktoré sami o sebe zákonom nie sú zakázané. Podľa žalovaného žalobca a poškodená sa v danom prípade dohodou o započítaní vzájomných pohľadávok a zmluvou o postúpení pohľadávky snažili vylúčiť záväzné pravidlo zakotvené v § 4 ods. 2 písm. b/ a § 15 ods. 1 zákona o PZP v spojení so zásadou náhrady skutočnej škody vyplývajúcej z § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Teda žalobca a poškodená uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávky a uzatvorením dohody o započítaní vzájomných pohľadávok sledovali to, aby poškodená ako dlžník nemusela žalobcovi ako veriteľovi riadne uhradiť faktúru za prenájom náhradného vozidla a aby si žalobca, ktorý inak podľa hmotného práva nemá žiadny nárok domáhať sa voči žalovanému úhrady faktúry za prenájom náhradného vozidla mohol voči žalovanému uplatňovať sumu, ktorú za prenájom náhradného vozidla vyfakturoval poškodenej a ktorú mu poškodená nikdy riadne neuhradila. Podotkol tiež, že účelom PZP vo všeobecnosti nie je „preplácanie“ neuhradeného dlžného nájomného za prenájom náhradných vozidiel obchodným spoločnostiam akou je aj žalobca, ktorých predmetom podnikania je aj prenájom náhradných vozidiel. V zmysle vyššie uvedených skutočností bol žalovaný toho názoru, že zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa 16.01.2023 možno považovať za absolútne neplatný právny úkon aj z dôvodu, že účelom tejto zmluvy je obchádzanie zákona v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Žalovaný odvolaciemu súdu navrhol, aby predmetný rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne, alternatívne, aby predmetný rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 7. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Námietky a úvahy žalovaného týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia veci s poukazom na nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, obchádzanie zákona či údajnú neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky považoval žalobca za účelové a zavádzajúce. Vo vzťahu k nim poukázal na skutočnosti a argumentáciu uvedenú v návrhu na vydanie platobného rozkazu. Úvahy žalovaného považoval za absurdné a nelogické, nakoľko v zmysle jeho tvrdení by nemala existovať nijaká škoda na strane poškodeného ani v prípade, ak by k úhrade faktúry za prenájom náhradného vozidla došlo priamo jej zaplatením. Procesná obrana žalovaného bola podľa žalobcu zároveň v rozpore s jeho postupom šetrenia poistnej udalosti, keďže sám žalovaný postúpenú pohľadávku žalobcovi čiastočne splnil a až následne v priebehu konania spochybňoval aktívnu legitimáciu na strane žalobcu a nedôvodnosť započítania pohľadávok. Žalobca bol toho názoru, že v danom prípade boli naplnené základné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. V zmysle § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pri zohľadnení povahy postúpenej pohľadávky, ktorá sa postúpením nemení a v spojení s úpravou vyplývajúcou z ust. § 4 ods. 1, ods. 2 a § 15 ods. 1 zákona o PZP, je žaloba skutkovo a právne dôvodná. V tejto súvislosti uviedol, že poškodenej v dôsledku nutnej potreby prenajať si náhradné vozidlo vznikol voči žalobcovi ako prenajímateľovi záväzok preukazovaný vystavenou faktúrou, ktorý záväzok vysporiadala poškodená spôsobom nahrádzajúcim platenie - započítaním vzájomných pohľadávok s prenajímateľom, so súčasným postúpením práva poškodeného nájomcu uplatňovať si nárok z titulu nákladov na prenájom vozidla priamo prenajímateľom voči poisťovni. Tzn. že účastníci zmluvy o prenájme vozidla sa dohodli, že nájomca svoj záväzok zaplatiť nájomné a prenajímateľ svoj záväzok zaplatiť cenu za postúpenú budúcu pohľadávku vysporiadajú započítaním, aby sa tak predišlo dvojitému plneniu s negatívnym dopadom na postavenie poškodenú, ktorá by musela najskôr zaplatiť nájomné a následne po zinkasovaní ceny za postúpenie pohľadávky túto postúpiť prenajímateľovi ako postupníkovi. Žalobca argumentoval, že skutočnosť, že došlo k prevodu práva medzi žalobcom a poškodenou a súčasne k úhrade predmetnej faktúry započítaním, nespôsobuje rozpor s ust. § 524 Občianskeho zákonníka, či neexistenciu nároku na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. Zmluva o postúpení pohľadávky predstavuje to, že došlo k úhrade faktúry a zároveň k postúpeniu pohľadávky. Zákonný nárok na náhradu nákladov účelne vynaložených na prenájom náhradného vozidla voči žalovanému tak zostáva zachovaný, zmenila sa len osoba oprávnená domáhať sa uspokojenia predmetnej pohľadávky. Takéto postúpenie pohľadávky ani podľa rozhodovacej praxe všeobecných súdov neodporuje zákonu. Išlo o odplatné postúpenie pohľadávky, v dôsledku čoho došlo k vzájomnému zápočtu nároku na úhradu fakturovaného nájomného s nárokom na zaplatenie odplaty za postúpenie a nie samotného nároku na náhradu škody, ktorý bol postúpený. K otázke vzniku práva žalobcu poukázal na obsah zmluvy o postúpení pohľadávky, kde si zmluvné strany dohodli započítanie ich vzájomných nárokov na úhradu odplaty za postúpenie pohľadávky a na úhradu nájomného za

náhradné vozidlo momentom podpisu zmluvy o postúpení pohľadávky, čím je preukázaný samotný vznik práva žalobcu v podobe skutočnej škody zodpovedajúcej majetkovej ujme, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodenej v nadväznosti na citované dojednanie bodu 5. Zmluvy o postúpení pohľadávky. K námietke žalovaného, ktorý svoju argumentáciu opieral o závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovené v uznesení zo dňa 23.08.2023, sp. zn. 4Obdo/30/2022 žalobca poukázal na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky posudzoval dohodu o započítaní vzájomných pohľadávok ako samostatný právny úkon pre účely posúdenia odporovateľnosti. Žalobca poznamenal, že išlo o absolútne odlišný predmet sporu od sporu vedeného medzi žalobcom a žalovaným, jeho závery nebolo možné chápať v zmysle, aký im dával žalovaný. K účelnosti nákladov za prenájom náhradného vozidla žalobca uviedol, že sa plne stotožňuje s vyslovenými závermi súdu prvej inštancie, v zmysle ktorých súd prvej inštancie považoval náklady na nájom náhradného vozidla v celom uplatnenom rozsahu za vynaložené nutne a účelne, nakoľko boli vynaložené počas vykonávania opravy poškodeného vozidla. Uvedené závery boli v súlade s charakterom, účelom a povahou povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Žalobca poznamenal, že nebolo dôvodné skúmať účelnosť a nevyhnutnosť užívania náhradného vozidla nad rámec účelu náhradného vozidla definovaného predmetným nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 602/2022-34, zo dňa 16.2.2023. Zotrvanie motorového vozidla poškodeného v autoservise je priamym a bezprostredným následkom konania poistenca žalovanej, poškodený nemá žiaden dosah na trvanie opravy motorového vozidla, či na doručenie krycieho listu zo strany poisťovne. Užívanie opraveného motorového vozidla mu umožňuje autorizovaný autoservis, ktorý je zmluvným partnerom poisťovne (žalovaného), až keď sú mu nahradené náklady spojené s vykonanou opravou motorového vozidla, na ktorých úhradu je zaviazaná poisťovňa. Ak autoservis vydá opravené vozidlo po úhrade nákladov na opravu motorového vozidla, resp. doručení krycieho listu zo strany poisťovne, a žalobca preukáže súdu, kedy poškodený odovzdal poškodené vozidlo autoservisu a kedy mu bolo opravené motorové vozidlo vrátené, ide o unesenie dôkazného bremena zo strany žalobcu na preukázanie účelu náhradného vozidla, a teda nároku na náhradu nákladov spojených s jeho prenájmom. Ďalej žalobca podotkol, že čakanie na krycí list tak spadá do sledu udalostí spojených so škodovou udalosťou, ktoré vymedzujú obdobie nároku poškodeného na náhradu nákladov spojených s užívaním náhradného vodidla po dobu vykonávania opravy jeho motorového vozidla. Tiež sa nestotožnil s názorom žalovaného o tom, že náklady na prenájom náhradného vozidla vzniknuté po vystavení faktúry za opravu nie je možné považovať za škodu vzniknutú v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou. Uvedený záver totiž nereflektuje na účel náhradného vozidla vymedzený v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. III. ÚS 602/2022-34, ktorý podľa názoru žalobcu vylučuje dopad konania autorizovaného autoservisu na príčinnú súvislosť medzi dopravnou nehodou a nutnosťou a účelnosťou užívania náhradného vozidla po dobu zotrvania opravovaného vozidla poškodeného v autoservise. Žalobca v intenciách záverov plynúcich z uvedeného nálezu zastával názor, že na poškodenom, resp. žalobcovi, ani nemôže spočívať dôkazné bremeno ohľadom skutočností, ktoré nastali mimo jeho vplyvu (okolnosti trvania opravy, doručovania krycieho listu, nevydania motorového vozidla ku dňu vykonania jeho opravy). 8. Žalovaný predložil súdu prvej inštancie svoje vyjadrenie k vyjadreniu žalobcu. V súvislosti s argumentáciou žalobcu uvedenou v jeho vyjadrení týkajúcou sa jeho aktívnej vecnej legitimácie uviedol, že túto považuje v celom rozsahu za nesprávnu. Žalovaný tvrdil, že súd prvej inštancie sa v rámci právneho posúdenia otázky aktívnej vecnej legitimácie žalobcu dopustil závažnej hmotnoprávnej svojvôle, a to najmä vo vzťahu k výkladu § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj vo vzťahu k výkladu § 580 Občianskeho zákonníka a tiež sa odchýlil aj od judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky týkajúcej sa dlhodobo ustáleného výkladu pojmu skutočnej škody. Ďalej upozornil, že akýkoľvek nárok na náhradu škody nemôže mať nikdy charakter budúcej pohľadávky s možnosťou vzniku takejto pohľadávky niekedy v budúcnosti, pričom opačný postoj je v absolútnom rozpore so zásadou náhrady skutočnej škody vyjadrenej v § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako ujmy, ktorá sa v rozhodnom čase už reálne prejavila v majetkovej sfére daného subjektu. Žalovaný uviedol, že žalobca vo svojom vyjadrení v zásade tvrdil, že originálnym právnym dôvodom vzniku postupovanej pohľadávky poškodenej (resp. právnym dôvodom vzniku vôbec samotnej škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla) bola až Zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 16.01.2023 samotná, čo bolo podľa názoru žalobcu aj v rozpore so samotným inštitútom postúpenia pohľadávky podľa § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka, pri ktorom dochádza k prevodu subjektívneho práva veriteľa na plnenie, ktoré vyplýva z už existujúceho záväzkového vzťahu a má relatívny charakter. Žalovaný vo všeobecnosti považuje za neprípustné, aby akákoľvek zmluva o postúpení pohľadávky bola originálnvm právnym dôvodom vzniku pohľadávky, ktorá ňou má byť postupovaná. V zmysle vyššie uvedených skutočností bol toho názoru, že v danom prípade

nemohlo dôjsť k platnému započítaniu pohľadávok podľa bodu 5. Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 16.01.2023 a Zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa 16.01.2023 celkovo možno považovať za absolútne neplatný právny úkon, ktorý nemohol vyvolať právne účinky. Tiež poznamenal, že právny úkon započítania nemožno vo všeobecnosti považovať za nejaký iný spôsob alebo za nejakú inú formu splnenia dlhu, ale ide o spôsob zániku nesplneného záväzku, pri ktorom naopak dvojité plnenie odpadá (povinnosť plniť zaniká), a preto právnu úpravu splnenia dlhu (záväzku) nemožno analogicky použiť na započítanie pohľadávok. Preto taký výklad hmotnoprávneho ustanovenia § 580 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého by vznik škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla mal byť viazaný na právny úkon započítania podľa bodu 5. Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 16.01.2023, predstavuje podľa názoru žalovaného neprípustné zmiešavanie resp. zamieňanie spôsobu zániku záväzku započítaním so spôsobom zániku záväzku splnením. V súvislosti s argumentáciou žalobcu, podľa ktorej žalovaný postúpenú pohľadávku čiastočne plnil a až následne počas konania spochybňoval aktívnu vecnú legitimáciu na strane žalobcu uviedol, že táto bola bez akejkoľvek právnej relevancie. Totiž po tom, čo bolo žalovanému oznámené, že poškodená mala údajne postúpiť svoj nárok na náhradu škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla na žalobcu, žalovaný v zásade nemal žiadnu reálnu možnosť účinným spôsobom spochybniť toto postúpenie pohľadávky, resp. vyhlásiť toto postúpenie za neplatné, nakoľko zmluvu o postúpení pohľadávky môže vo všeobecnosti vyhlásiť za neplatnú výlučne len súd. Žalovaný preto tvrdí, že v tomto čase nemal inú možnosť ako považovať postúpenie za platné a pristúpiť k likvidácii uplatneného nároku. Navyše v prípade vyhlásenia zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 16.01.2023 za absolútne neplatný právny úkon, by čiastočné plnenie ktoré poskytol žalovaný žalobcovi zakladalo na strane žalobcu aj bezdôvodné obohatenie. V súvislosti s argumentáciou žalobcu, v zmysle ktorej má byť neskoršia argumentácia žalovaného ohľadne nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 16.01.2023 v rozpore so skorším postupom žalovaného uviedol, že aktívnou vecnou legitimáciou sa vo všeobecnosti rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať (napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.11.2018, sp. zn. III. ÚS 191/2018). Preto skutočnosť, že žalovaný v priebehu procesu likvidácie žalobcovi čiastočne plnil žiadnym spôsobom nesúvisí s tým, že žalobcovi podľa presvedčenia žalovaného z hmotného práva nevyplýva ním uplatňované právo, resp. žalobcovi nepatrí také hmotnoprávne postavenie, na základe ktorého by bol býval žalobca oprávnený viesť proti žalovanému súdny spor o zaplatenie istiny vo výške 1 294,86 eur. Vo vzťahu k celkovej dĺžke prenájmu náhradného vozidla odkázal svoje predchádzajúce písomné vyjadrenia. Zároveň v tejto súvislosti poukázal na aktuálne rozhodnutie Krajského súdu v Žiline zo dňa 26.11.2024, spis. zn. 8Co/136/2024. 9. Žalobca reagoval na odvolaciu repliku žalovaného, námietky a úvahy žalovaného týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia veci s poukazom na nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a údajnú neplatnosť postúpenia pohľadávky považoval žalobca za účelové a zavádzajúce. Žalovaným formulované dôvody, na ktorých zakladal svoju námietku, označil za nesprávne a právne irelevantné. Uviedol, že žalovaný nevzal do úvahy skutočnosť, že v dôsledku jednej škodovej udalosti došlo postupne k vzniku viacerých právnych vzťahov na rôznych úrovniach. Predmetným postúpením pohľadávky a započítaním odplaty za postúpenie pohľadávky s vystavením faktúry za nájom náhradného motorového vozidla sa v zásade vysporiadali len právne vzťahy medzi žalobcom a poškodenou. Samotná postúpená pohľadávka (zákonný nárok na náhradu nákladov súvisiacich s prenájmom náhradného motorového vozidla) však nezanikla, zmenila sa len osoba oprávnená domáhať sa uspokojenia tejto pohľadávky. Nestotožnil s argumentáciou žalovaného, v zmysle ktorej jeho čiastočné plnenie neznamenalo akceptáciu toho, že žalobca sa stal právnym nástupcom poškodeného. Žalobca tvrdí, že ak by bol žalovaný toho názoru, že nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky, mal možnosť reagovať na tieto skutočnosti a brániť sa už v tomto momente. Žalovaný však svojim postupom uznal skutočnosť, že sa žalobca stal právnym nástupcom poškodeného a z uvedenému dôvodu mu i čiastočne plnil. Vo vzťahu k rozhodnutiam súdov uvádzaných žalovaným žalobca uviedol, že sa k nim už vyjadril a tieto nie sú schopné spochybniť žalobcovu aktívnu vecnú legitimáciu v konaní. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16.12.2024, sp. zn. 7Co/120/2024. Žalobca zotrval na svojej argumentácii, že nájom náhradného motorového vozidla je dôvodný až do momentu, kedy je opravené motorové vozidlo plne k dispozícii poškodenému. Túto argumentáciu podporil rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.01.2025, sp. zn. 14Co/6/2025. 10. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle ustanovení § 379, § 380 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť. Súd prvej inštancie v danej veci dospel totiž k

správnemu právnemu záveru, že na základe výsledkami dokazovania preukázaného skutkového stavu veci je žaloba dôvodná, pretože príčinná súvislosť medzi dopranou nehodou a vznikom škody bola daná po celú dobu, teda od momentu odovzdania vozidla na opravu až do doručenia oznámenia žalovaného poškodenej (respektíve autoservisu) o poskytnutí poistného plnenia - poistného krytia a vydania vozidla poškodenej Danici Pangrácovej, keď až do vystavenia krycieho listu žalovaným si poškodená nemohla z autoservisu vyzdvihnúť svoje vozidlo. Súd prvej inštancie správne v zmysle ustanovenia § 442 OZ právne ustálil, že náklady na nájom náhradného vozidla sú skutočnou škodou. 11. Odvolací súd pri posudzovaní skutkového stavu veci vychádzal zo zistení súdu prvej inštancie, ktoré tento správne zistil a podrobne rozviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia. Podľa týchto zistení žalobca uzavrel s poškodenou Y. P. zmluvu o postúpení pohľadávky, na základe ktorej došlo k prevodu pohľadávky z poškodenej na žalobcu. Dňa 12.10.2022 došlo na osobnom motorovom vozidle poškodenej k vzniku škody spôsobenej protiprávnym konaním vodiča - vinníka dopravnej nehody, ktorého vozidlo bolo povinne zmluvne poistené u žalovaného. V dôsledku nutnosti opravy vozidla si poškodená v období od 23.11.2022 do 16.01.2023 (spolu 55 dní) prenajala náhradné vozidlo za dennú sadzbu nájomného 37,- eur. Vozidlo si prenajala od žalobcu, ktorý jej za prenájom vyúčtoval sumu 2.064,78 eur, vrátane poplatku 30,- eur za pristavenie vozidla. Žalovaný pri likvidácii poistnej udalosti uhradil žalobcovi len sumu 769,92 eur, keďže uznal náklady na prenájom len za 20 dní ako nevyhnutnú a účelnú dobu opravy. Zvyšná časť pohľadávky vo výške 1.294,86 eur sa stala predmetom tohto súdneho sporu. 12. Súd prvej inštancie správne právne ustálil, že žalobca je vecne legitimovaný na uplatnenie nároku, keďže pohľadávka poškodenej voči žalovanému na neho prešla platným postúpením a spôsob úhrady nájomného prostredníctvom zápočtu vzájomných pohľadávok je v súlade s platnými právnymi predpismi. Odvolací súd poukazuje na to, že postúpenie žalovanej pohľadávky neodporuje zákonu, ani ho neobchádza, preto nie je neplatné, ako sa to snaží presadiť žalovaný. V predmetnej veci nejde o pohľadávku, ktorá by podľa § 525 Občianskeho zákonníka nemohla byť predmetom postúpenia. Predmetom postúpenia môže byť aj budúca, podmienená alebo sporná pohľadávka, teda aj taká, ktorá v čase uzavretia zmluvy ešte neexistuje. V tomto prípade poškodená a žalobca ako postupník uzatvorili zmluvu o postúpení pohľadávky, ktorá zohľadňuje praktické okolnosti úhrady škody vzniknutej pri prevádzke motorového vozidla, krytej povinným zmluvným poistením. Predmetom postúpenia bola pohľadávka zodpovedajúca nákladom na prenájom náhradného vozidla. Súčasťou zmluvy bolo aj započítanie záväzku poškodenej osoby voči žalobcovi za prenájom vozidla. Týmto započítaním došlo fakticky k úhrade pohľadávky. Takýmto postupom bola poškodená odbremenená od nutnosti najprv uhradiť nájomné a až následne vymáhať náhradu škody od poisťovateľa. Tento prístup minimalizoval negatívne finančné dôsledky pre poškodenú, čo je jedným z hlavných účelov zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení. Odvolací súd preto súhlasí s tvrdením žalobcu, že zvolený postup neznamená obchádzanie zákona ani nezakladá absolútnu neplatnosť zmluvy. Je potrebné zdôrazniť, že majetkové postavenie poškodenej osoby by bolo rovnaké aj v prípade, ak by najprv nájom uhradila a následne prijala odplatu za postúpenie pohľadávky. Nárok na náhradu účelne vynaložených nákladov zostal zachovaný, zmenila sa len osoba oprávnená ho uplatniť. Náklady na prenájom náhradného vozidla boli skutočne refundované na základe platne uzatvorenej zmluvy a započítania, čo potom znamená, že súd prvej inštancie neuznal budúcu alebo hypotetickú škodu, ale pohľadávku, ktorá v čase rozhodovania sporu už existovala a bola zaplatená. Argumentácia žalovaného, že súd prvej inštancie svojvoľne vybočil z judikatúry týkajúcej sa výkladu pojmu „skutočná škoda,, nie je dôvodná. Naopak, súd prvej inštancie správne vychádzal z ustáleného výkladu, podľa ktorého je skutočnou škodou aj náklad na prenájom veci, ktorá nahrádza dočasne nefunkčnú (nepoužiteľnú) vec poškodeného. Dôvodná nie je ani námietka, že v dôsledku započítania došlo k zániku pohľadávky, a tým k strate možnosti jej vymáhania, pretože zanikol iba záväzok poškodenej voči žalobcovi za nájomné. Pohľadávka voči poisťovateľovi - žalovanému bola platne postúpená žalobcovi. Žalovaný v tomto smere nesprávne zamieňa účinky právnych úkonov postúpenia a započítania a nerozlišuje medzi jednotlivými pohľadávkami. Započítanie je zákonom výslovne povolený spôsob zániku záväzku, a jeho kombinácia so zmluvou o postúpení v jednom právnom akte nie je nijako v rozpore so zákonom. Nedochádza tým k zmene výšky alebo povahy záväzku žalovaného, iba k zmene subjektu oprávneného požadovať jeho splnenie. Pokiaľ žalovaný poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.8.2023, sp. zn. 4Obdo/30/2022, odvolací súd poukazuje na to, že v predmetnom konaní bola riešená otázka odporovateľnosti kúpnej zmluvy a právne závery vyslovené dovolacím súdom v uvedenej veci je preto

potrebné posudzovať vo vzťahu k predmetu konania a účelu príslušnej právnej úpravy, pričom tieto závery ani nie sú v zásadnom rozpore s právnymi závermi vyslovenými v prejednávanej veci. 13. Odvolací súd preto konštatuje, že zmluva o postúpení pohľadávky bola platne uzatvorená, jej účinky boli v súlade so zákonom a jej účastníkmi neboli porušené žiadne právne podmienky. Postavenie žalovaného ako dlžníka sa nijako nezhoršilo, zmenila sa len osoba veriteľa, ktorý je oprávnený vymáhať pohľadávku z titulu náhrady škody spôsobenej prevádzkou poisteného motorového vozidla. Zánik pohľadávky poškodenej zo zmluvy o nájme vozidla, uzavretej medzi poškodenou a žalobcom, nemá za následok zánik samotného nároku poškodenej na náhradu škody z titulu povinného zmluvného poistenia. Tento nárok vzniká priamo zo zákona a jeho existencia je nezávislá od zmluvných záväzkových vzťahov medzi poškodeným a tretími osobami (v tejto veci medzi poškodenou a žalobcom). 14. Rozsah plnenia, ktoré je žalovaný povinný poskytnúť podľa § 4 ods. 2 písm. b/ zákona č. 381/2001 Z. z., je určený rozsahom škody, ktorá bola poškodenému skutočne spôsobená. Skutočnou škodou je ujma, ktorá predstavuje zmenšenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodovou udalosťou (R 55/1971, R 28/2007). V konaní nebolo sporným, a ani nevznikli pochybnosti o tom, že stret vozidla poškodenej a vozidla vodiča, ktoré bolo povinne zmluvne poistené u žalovaného, bol tou skutočnosťou, bez ktorej by ku vzniku škody poškodenej spočívajúcej v nákladoch na prenájom vozidla nedošlo. Aj tieto náklady sú nákladmi, ktoré by poškodená nemusela vynaložiť, keby ku škode nedošlo. Riešenie zásahu do majetkovej sféry poškodeného takouto situáciou musí zohľadniť aj tú skutočnosť, že nie každý poškodený je natoľko solventný, aby si situáciu s poškodením vozidla vyriešil bez toho, aby čakal na vyplatenie finančných prostriedkov od poisťovne. 15. Pokiaľ žalovaný namieta záver súdu prvej inštancie o tom, že z hľadiska priznania nároku na preplatenie nájomného za náhradné vozidlo je rozhodujúci okamih opravy poškodeného vozidla, potom bol povinný preukázať, že v súvislosti s dopravnou nehodou nemusela poškodená po oprave vozidla vynakladať prostriedky na nájomné, respektíve, že už okamihom opravy vozidla mohla dopravnou nehodou poškodené vozidlo využívať. 16. Odvolací súd v tejto súvislosti odkazuje na záver Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený v náleze sp. zn. III. ÚS 476/2024 (body 17., 20. odôvodnenia) podľa ktorého, účelom náhradného motorového vozidla je eliminovať škodlivý následok spôsobenej dopravnej nehody, ktorý zasahuje do bežného života poškodeného, až do momentu, keď môže opätovne užívať svoje vlastné motorové vozidlo. V týchto prípadoch výška škody nekorešponduje iba rozsahu zničeného vozidla, ale aj primeraným nákladom, ktoré poškodený vynaložil s cieľom eliminovať škodový následok. Za oznámenie o ukončení šetrenia škodovej udalosti nie je možné považovať predbežné oznámenie poisťovne o rozsahu poškodenia vozidla, t. j. oznámenie o spôsobe, akým bude poisťovňa ďalej pri šetrení škodovej udalosti postupovať. Dôležitým kritériom pre posúdenie primeranosti a účelnosti užívania náhradného vozidla môže v okolnostiach prípadu byť doručenie oznámenia o ukončení likvidácie (ukončenie šetrenia) škodovej udalosti a poukaz finančných prostriedkov, keď poškodený ich prijatím (až) získa možnosť využívať hodnotu, ktorú pred škodovou udalosťou plnohodnotne realizoval využívaním poškodeného vozidla. Rozhodnutím v tejto veci ústavný súd opätovne potvrdil závery formulované v náleze sp. zn. III. ÚS 602/2022, na ktorý v súdenej veci poukázal aj súd prvej inštancie. Pokiaľ žalovaný v súvislosti s posudzovaním doby prenájmu náhradného vozidla poukazoval na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 303/2023, súd prvej inštancie správne uviedol, že v danom prípade ústavný súd nerozhodoval o veci meritórne. Odvolací súd v tomto smere dopĺňa, že sám ústavný súd v bode 16. citovaného uznesenia výslovne zdôraznil, že sa mohol zaoberať skutkovými a právnymi závermi všeobecných súdov výlučne z pohľadu ich ústavnej udržateľnosti vo vzťahu k namietanému základnému právu, nie však z hľadiska vecnej správnosti právneho názoru, ktorý nebolo možné preskúmať z dôvodu neprípustnosti dovolania pre nedosiahnutie majetkového cenzu. 17. Odvolací súd poukazuje na prax, podporenú aj žalobcom predloženými potvrdeniami autoservisov o obchodnej praxi, podľa ktorej sa poškodené vozidlá zvyčajne opravujú v zmluvných servisoch poisťovní, kde existuje určitá garancia úhrady opravy prostredníctvom tzv. krycieho listu. V súlade so zákonom č. 381/2001 Z. z. prebieha odškodňovanie tak, že poškodený dá vozidlo opraviť v zmluvnom servise, ktorý následne fakturuje náklady priamo poisťovni škodcu, buď formou faktúry alebo krycieho listu. Ak ide o zmluvného partnera poisťovne, namiesto úhrady sa často vystavuje krycí list, ktorý potvrdzuje záväzok poisťovne uhradiť náklady na opravu a na základe ktorého je opravené vozidlo vydané späť

poškodenému. Tak to bolo aj v tomto prípade. Poškodená opravu realizovala v autoservise, ktorý spolupracuje so žalovaným ako poisťovateľom škodcu (nesporné tvrdenie). 18. Keďže zmyslom zákona č. 381/2001 Z. z. je zabezpečiť finančné prostriedky na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla tretím osobám, potom je opodstatnené, aby škodu na majetku uhrádzala priamo poisťovňa, a to bez potreby aktívneho zásahu zo strany poškodeného, predovšetkým bez povinnosti predfinancovania opravy z vlastných prostriedkov. Žalovaný si preto musel byť vedomý toho, že pri obvyklom a predvídateľnom priebehu veci bude predmetné motorové vozidlo poškodenej vydané až po vystavení krycieho listu, resp. po úhrade fakturovanej sumy. Inými slovami, ukončenie procesu opravy a vydanie vozidla bolo objektívne viazané na splnenie platobnej povinnosti, ktorej zabezpečenie prislúchalo práve žalovanému. Samotná prevádzkyschopnosť opraveného motorového vozidla ešte nepredstavuje odstránenie prekážky, ktorá bránila poškodenému vo výkone užívacieho práva k jeho vozidlu. Škoda je považovaná za nahradenú až okamihom, keď je poškodenému reálne umožnené vozidlo opätovne užívať, t. j. jeho fyzickým vydaním zo strany autoservisu. Čakanie na vystavenie krycieho listu preto predstavuje súčasť následkov škodovej udalosti a vymedzuje časový rámec, počas ktorého ak poškodený nemal objektívnu možnosť užívať svoje opravené vozidlo, má poškodený nárok na náhradu nákladov za prenájom náhradného vozidla. Súd prvej inštancie správne ustálil, že skutočný okamih skončenia škody závisí od konania poisťovne, konkrétne od vydania krycieho listu, ktorým sa vytvára podmienka na odovzdanie vozidla poškodenému. Tento právny názor zároveň podložil aj odkazom na rozhodnutia odvolacích súdov vydané v skutkovo obdobných prípadoch. Skutočnosť, že tak urobil prostredníctvom rozsiahlejšej citácie týchto rozhodnutí, nemá vplyv na vecnú správnosť jeho záveru. 19. Rovnako správny je aj záver súdu prvej inštancie podľa ktorého, v danom spore nebolo spoľahlivo zo strany žalovaného preukázané, že celková doba, počas ktorej mala poškodená prenajaté náhradné vozidlo, nie je v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou zo dňa 12.10.2022, ale s opravárenskou činnosťou autoservisu, ktorý podľa žalovaného z technického hľadiska potreboval pre opravu (aj s časovou rezervou) len 11 až 14 dní. V tejto súvislosti odvolací súd opätovne poukazuje na to, že poškodená mala svoje vozidlo poškodené v dôsledku dopravnej nehody a nemohla vedieť dobu opravy a túto dobu ovplyvniť. Pokiaľ žalovaný svoju námietku podložil dôkazom-odborným vyjadrením č. XXX/ XXXX., zo dňa 19.04.2024 Ing. G. L., znalca z odboru cestná doprava (č. l. spisu 112) súd prvej inštancie postupoval správne, keď automaticky tento dôkaz neprebral ako záväzný dôkaz, ale skúmal ho rovnako ako akýkoľvek iný dôkaz podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov (§ 132 CSP), teda či je natoľko odborne podložený, že na jeho základe môže vyvodiť iný skutkový záver ako ten, že vzniknuté nájomné za náhradné vozidlo (škoda) bolo počas celej doby opravy v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou. Vozidlo poškodenej bolo opravované od 23.11.2022 do 10.01.2023 a dňa 16.01.2023 po vystavení krycieho listu žalovaným vydané poškodenej. Záveru súdu prvej inštancie, podľa ktorého bez podkladu vysvetlenia zo strany autoservisu ohľadom dĺžky opravy alebo navýšenia dĺžky opravy (znalec stanovisko autoservisu, napríklad dostupnosť náhradných dielov nezisťoval) je dané odborné vyjadrenie len teoretickým vyčíslením času potrebného na technologické odstránenie poškodenia, nemožno nič vyčítať. Tento postoj je obzvlášť opodstatnený za situácie, keď do skutkového priebehu opravy zasiahla aj dodatočná (ďalšia) obhliadka vozidla uskutočnená dňa 30.01.2022, zjavne na pokyn žalovanej, a zjavne spojená s účelom zdokumentovania priebehu a rozsahu odstránenia zisteného poškodenia. Nebolo sporným, že vozidlo bolo nehodovou udalosťou poškodené v takej miere, že nemohlo byť prevádzkované. Súd prvej inštancie preto správne na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že náklady na prenájom náhradného motorového vozidla boli za daných okolností účelne vynaložené, keďže počas celej doby opravy bezprostredne súviseli s dopravnou nehodou zo dňa 12.10.2022. Táto súvislosť trvala až do dňa 16.01.2023, kedy žalovaná vystavila krycí list a vozidlo bolo v opravenom stave odovzdané poškodenej. Počas celého tohto obdobia bola poškodená objektívne obmedzená vo výkone užívacieho práva k svojmu vozidlu. Uvedené potom znamená, že odvolacie námietky žalovaného neboli spôsobilé zvrátiť vecnú správnosť rozsudku súdu prvej inštancie, preto odvolací súd tento rozsudok podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 20. Vo vzťahu k ďalšej argumentácii žalovaného odvolací súd prednáša, že podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky nie je povinnosťou všeobecného súdu vyjadriť sa ku každému jednotlivému tvrdeniu alebo otázke nastolenej stranou sporu, ale iba k tým, ktoré majú pre rozhodnutie veci zásadný význam alebo sú nevyhnutné pre zrozumiteľné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia ( I. ÚS 241/07). Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že rozhodnutia súdov

musia byť riadne odôvodnené, avšak nie je požiadavkou, aby sa súd vyjadroval ku každému argumentu účastníka súdneho konania, ale iba k takému, ktorý je rozhodujúci pre výsledok konania (rozsudok Higgins proti Francúzsku z 19. 02. 1998). 21. Pokiaľ ide o rozhodnutie o náhrade trov odvolacieho konania, odvolací súd rozhodol v súlade so zásadou úspechu v konaní podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP. Žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní plne úspešný, priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov tohto konania v plnom rozsahu. 22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 10 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). Strany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 odsek 2 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).