Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/112/2024 z 30. 1. 2025

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 9Co/112/2024 1723202728 30. 01. 2025 JUDr. Roman Huszár ECLI:SK:KSBA:2025:1723202728.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci žalobcu: F.. W.. H. M., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XXXX/XX, X., zastúpený JUDr. Michalom Ďubekom, PhD., advokátom, so sídlom Dostojevského rad 1, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika zastúpená Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, IČO: 00 151 866, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Pezinok č. k. 8C/51/2023-193 zo dňa 19.júna 2024 takto rozhodol: Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach (výrok I., III.) vo potvrdzuje. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že : I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2.500,-€, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. II. Žalobu vo zvyšku zamieta. III. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 1.1. Súd prvej inštancie po právnej stránke posúdil nárok žalobcu podľa čl. 7 ods.2,5, čl. 19 ods. 2, čl. 36 ods. 1, čl. 40 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1 ods. 1, čl. 1 ods. 2 písm. a), čl. 1 ods. 3, čl. 2 ods. 1, čl. 6 písm. a), b), čl. 16 písm. b) , č.l 17 ods. 1 a 5 Smernice 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4.novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica“ alebo „ Smernica 2003/88/ES“), ustanoveniami § 85 ods.1, 2, § 86 ods. 1, 2, § 91 ods. 1 až 3, § 92 ods. 1 až 4, § 93 ods. 1 až 3, § 103 ods. 1.2.5 zákona č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore v znení účinnom v rozhodnom období (ďalej len „zákon č. 315/2001 Z.z.“), ustanoveniami § 11, § 13 ods. 1 ,2, , § 101, § 853 ods. 1, Občianskeho zákonníka a čl. 3 ods. 1 C.s.p.. 1.2. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný namietal, že Smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na služobný pomer žalobcu ako príslušníka HaZZ a to s poukazom na to, že príslušníci HaZZ sa podieľajú (aj) na plnení úloh civilnej ochrany. Smernica (odkazom na Smernicu 89/391/EHS ) definuje svoj rozsah pôsobnosti na všetky odvetvia a činnosti - verejné i súkromné. Ako vyplýva z bodu. 2 prvého pododseku článku 2, predmetná smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti služieb civilnej ochrany. V prejednávanom spore sa na činnosť vykonávanú žalobcom v rámci služobného pomeru táto výnimka nevzťahuje. Je potrebné poukázať na cieľ súvisiacej Smernice 89/391/EHS, ktorý je zameraný na podporu zlepšenia bezpečnosti, ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Aj zo znenia čl. 2 ods.1 tejto smernice vyplýva, že rozsah pôsobnosti je nutné chápať širšie. Výnimky z pôsobnosti uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku je potrebné vykladať zužujúco. Čl. 2 ods. 2 prvý pododsek Smernice 89/391/EHS nevylučuje z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako takej, ale len určité osobitné činnosti týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ust. tejto smernice. Táto výnimka zo široko vymedzeného rozsahu pôsobnosti Smernice 89/391/EHS sa musí

vykladať tak, že jej rozsah pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, napríklad v prípade katastrofy, pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Aj keď služba žalobcu okrem plnenia úloh pri zdolávaní požiarov zahŕňa aj úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, najmä pri poskytovaní priameho výkonu záchranárskych činností, pri haváriách, živelných pohromách a iných mimoriadnych udalostiach, a teda musí čeliť udalostiam, ktoré prirodzene nemožno predvídať, tak za obvyklých podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred plánovať, vrátane pracovného času jej personálu v súlade s úlohami, ktoré boli na ňu prenesené. Táto služba sa teda nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem spoločenstva v oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, takže sa na ňu nevzťahuje vylúčenie z pôsobnosti uvedenej v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku smernice - naopak sa na ňu použije táto smernica. Tento záver potvrdzuje aj skutočnosť, že hoci zákonodarca spoločenstva vychádzal zo zásady použiteľnosti Smernice 2003/88/ES na takéto činnosti, súčasne dal možnosť členským štátom odchýliť sa za určitých podmienok od jednotlivých ustanovení Smernice (čl. 17), avšak podľa článku 17 ods.3 písm. b/, (iii) Smernice 2003/89/ES sa uvádza, že v súlade s ods. 2 tohto článku sa môžu vykonať odchýlky len od článkov 3, 4, 5, 8 a 16, avšak odchýlku od čl. 2 alebo čl. 6 Smernica nepripúšťa. Zo záverov uznesenia Súdneho dvora C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg vyplýva, že článok 2 smernice Rady 89/391/EHS, ako aj článok 1 ods.3 smernice Rady 2003/88/ES sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby ako je verejná služba, o ktorú ide vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článok 6 bod 2 smernice v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný pracovný čas vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však možné v prípade výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu, ako je napríklad katastrofa. V tomto prípade sa predmetná smernica musí uplatňovať na činnosti hasičskej služby, aj keď tieto činnosti zásahové sily v teréne vykonávajú bez ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom, alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním, ktoré bolo zverené príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ktoré môžu byť spojené s týmito činnosťami, sú vzhľadom na svoju povahu nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitému riziku, pokiaľ ide o ich bezpečnosť alebo zdravie. Aj samotný zákona o HaZZ v prílohe č. 4/ bod 6/ preberá Smernicu. Je tak potrebné prijať záver, že v danom prípade služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES. Súd mal v danej veci preukázané, že v prípade žalobcu je daná jeho aktívna vecná legitimácia v spore, nakoľko čl. 6 písm. a) Smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcovi práva, ktoré môžu jednotlivci uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi, a teda poškodený pracovník má právo sa domáhať náhrady škody v prípade porušenia práva na dodržiavanie 48 hodinového týždenného pracovného času vyplývajúceho z čl. 6 písm. b) Smernice priamo proti členskému štátu. Aktívna vecná legitimácia žalobcu je daná tiež, keď z rozsudku C-429/09 vyplýva, že hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora, ktorý odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ ES, sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia. To znamená, že Súdny dvor Európskej únie tak judikoval, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES má priamy účinok, pretože priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. 1.2.1. Ďalšou námietkou žalovaného vo vyjadreniach bola, že žalobcovi z uplatneného titulu nemohla vzniknúť škoda, pretože za vykonávanú štátnu službu ako aj služobnú pohotovosť bol odmenený v zmysle platných právnych predpisov. Žalobcom uplatnený nárok predstavuje mzdový nárok, ktorý si mal uplatňovať voči svojmu zamestnávateľovi a nie voči žalovanému, čím vzniesol námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. Na základe uvedeného je následne možné vyvodiť aj pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v predmetnom spore, ktorú žalovaný v priebehu konania namietal. V zmysle článku 7 ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR, článku 144 Ústavy SR a tiež článku 3 C.s.p., je súd viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom, je tiež viazaný judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. Komunitárne právo je bez ďalšieho nadriadené právu členských štátov a nesmie byť medzi nimi rozpor. Prípadný rozpor medzi komunitárnym a vnútroštátnym právom by mal byť riešený v prospech komunitárneho práva. Pri výkone súdnej moci treba prihliadať na interpretáciu prameňov práva Európskej únie tak, ako je podávaná súdnym dvorom. Vzťah Úniového a vnútroštátneho práva sa riadi zásadou prednosti a priameho účinku a tiež povinnosťou vnútroštátnych orgánov aplikovať normy komunitárneho práva ex officio. Judikatúra Súdneho dvora EÚ vo veci zodpovednosti členských štátov za porušenie práva Únie je založená na zásade pacta sumt servanda, vyjadrená v článku 10 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, podľa ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky

opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich im zo zmluvy, alebo z činnosti spoločenstva a zdržať sa akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov zmluvy alebo ohroziť reálny účinok komunitárneho práva. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry ESD vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu a ide o prípady porušenia práva Únie členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc. V tejto súvislosti súd konštatuje, že právne akty Európskej Únie sú uvedené v článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Medzi tieto akty patria nariadenia, smernice, rozhodnutia, odporúčania a stanoviská. Smernice sú osobitosťou práva Európskej Únie, nakoľko sú záväzné pre členské štáty vzhľadom na dosiahnutý výsledok, pričom forma a metóda dosiahnutia daného výsledku sa ponecháva na členské štáty - smernica je záväzná pre členské štáty, ktorým je určená, pokiaľ ide o cieľ, ktorý sa má dosiahnuť. Štátnym orgánom však je ponechaná voľba formy a prostriedkov. Vnútroštátni zákonodarcovia musia do vnútroštátneho práva prijať transponujúci právny akt (vnútroštátne vykonávacie opatrenie), ktorým sa vnútroštátne právne predpisy prispôsobia cieľom stanoveným v smernici. Prijatím novej smernice vzniknú dotknutým členským štátom dve povinnosti (1.) implementovať smernicu včas, t. j. v lehote určenej priamo v smernici, resp. do 20 dní odo dňa jej zverejnenia v Úradnom vestníku a (2.) implementovať smernicu správne. Smernice v zásade nemajú priamy účinok, avšak Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že určité opatrenia stanovené smernicou môžu mať vo výnimočných prípadoch priamy účinok na členský štát aj vtedy, ak tento ešte neprijal transponujúci právny akt t.j. v prípadoch, keď smernica nebola transponovaná do vnútroštátneho práva alebo bola transponovaná nesprávne, ustanovenia smernice sú imperatívne a dostatočne jasné a presné a ustanoveniami smernice sa priznávajú práva jednotlivcom. Doktrína priamej účinnosti smerníc je teda produktom Súdneho dvoru EÚ - vznikla z viacerých rozhodnutí Súdneho dvoru EÚ a bola vytvorená s cieľom vyriešiť situáciu, keď členský štát neimplementoval smernicu v určenej lehote resp. určeným spôsobom a zároveň sú splnené štyri podmienky na priznanie priamej účinnosti, a to (a) jasný, presný a dostatočne určitý záväzok obsiahnutý v smernici, (b) nepodmienený záväzok, (c) uplynutie lehoty na transpozíciu smernice do vnútroštátneho poriadku a (d) nejde o záväzok, ktorý priamo ukladá povinnosť jednotlivcovi (naopak, priznáva mu nejaké právo). Pri splnení týchto požiadaviek sa môžu jednotlivci odvolať na ustanovenia smernice pred orgánom verejnej moci. Súdny dvor EÚ judikoval, že znením smerníc nie sú viazané len vnútroštátne súdy, ale aj ostatné orgány verejnej moci, ako aj iné verejné orgány. Cieľ smerníc je záväzný pre všetky orgány, ktoré sú na základe rozhodnutia štátu zodpovedné za poskytovanie verejných služieb a ktoré majú na tento účel určité osobitné právomoci, ktoré sú nad rámec pravidiel medzi jednotlivcami. Podľa judikatúry Súdneho dvora má jednotlivec nárok na náhradu škody od členského štátu, ktorý nedodržiava právne predpisy Únie. Súdny dvor znovu zopakoval, že aj keď komunitárne právo nemá výslovné ustanovenie o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi porušením komunitárneho práva, tento princíp je vlastný komunitárnemu právu. K tomuto záveru dospel interpretáciou Zmluvy o založení ES, odvolávajúc sa na základné princípy komunitárneho právneho systému a všeobecné princípy spoločné pre právne systémy členských štátov. Navyše dodal, že zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho práva je objektívna, bez ohľadu na zavinenie. Priama použiteľnosť ustanovení komunitárneho práva nevylučuje právo jednotlivca na odškodnenie v prípade ich porušenia. Práve naopak, právo jednotlivca na odškodnenie je nevyhnutnou súčasťou priameho účinku ustanovení komunitárneho práva, ktorých porušenie je príčinou spôsobenej škody. Súdny dvor tiež dal jednoznačnú odpoveď, že povinnosť štátu vzniká bez ohľadu na to, ktorá zložka jeho moci spôsobila porušenie komunitárneho práv, t.j. aj v prípade, ak porušenie komunitárneho práva svojou činnosťou alebo nečinnosťou spôsobil vnútroštátny zákonodarca. V tejto otázke sa Súdny dvor inšpiroval úpravou zodpovednosti štátu v medzinárodnoprávnych vzťahoch. Pokiaľ ide o netransponovanú smernicu alebo nedostatočne transponovanú smernicu, takéto odvolanie (na ustanovenie smernice) je možné, ak: (I.) cieľom smernice je priznať práva jednotlivcom, (II.) obsah práv je možné určiť na základe ustanovení smernice a (III.) existuje kauzálne prepojenie medzi nesplnením povinnosti transponovať smernicu a škodou spôsobenou poškodenej strane. Ako už súd vyššie uviedol Súdny dvor EÚ judikoval, že článok 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES má priamy účinok, nakoľko priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie (ktoré sú mu pripísateľné) súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená. Táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. V súlade s judikatúrou Súdneho dvora môže náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj štát, t. z., že právo Únie nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za škodu

spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. V danom prípade ide o objektívnu a absolútnu zodpovednosť štátu, ktorá tu existuje bez ohľadu na to, ktorý konkrétny verejný orgán sa porušení práva Únie dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa vnútroštátnych noriem nahradiť. Aj s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel súd k záveru, že žalovaný je v spore pasívne vecne legitimovaný. Pasívne vecne legitimovaným subjektom v danom spore je Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor (§ 11 písm. c/ zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii a činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy), ktorého príslušníkom je a bol žalobca aj v rozhodnej dobe, pričom MV SR je súčasne garantom právnej úpravy vymedzenej ZoHaZZ, súčasne predstavuje garanta riadnej transpozície smernice Európskej únie do slovenského právneho poriadku. Z uvedených dôvodov súd vyhodnotil námietku žalovaného týkajúcu sa nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v spore za nedôvodnú. 1.2.2. Ďalšou námietkou žalovaného bolo spochybňovanie tvrdenia žalobcu, že dotknutá smernica nebola do právneho poriadku Slovenskej republiky transformovaná správne. Žalovaný uvádzal, že úprava v zákone o HaZZ neodporuje dotknutej smernici s tým, že táto bola implementovaná a je zohľadnená aj v zákone o HaZZ. Rovnako ani s touto námietkou sa súd prvej inštancie nestotožnil. Žalovaný uvádzal, že pri nariadenej služobnej povinnosti ide o služobnú pohotovosť v mieste vykonávania štátnej služby mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené aj vo výške peňažnej náhrady za čas takejto služobnej pohotovosti. Je teda nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času. Žalovaný aj uvádzal, že počas služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, nežiada sa od neho výkon práce v danom čase. V zmysle platnej legislatívy pri takto nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený, alebo vymedzený priestor na odpočinok, čiže zamestnávateľ si je vedomý a dokonca vytvára podmienky na oddych (spánok) zamestnanca, t. j. žalobcu. V čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, nielen za vykonávanú prácu, ale aj za neaktívnu časť práce. Tým kompenzuje to, že v prípade potreby bude žalobca k dispozícii. Ak by aj súd napriek uvedeným skutočnostiam dospel k záveru, že služobná pohotovosť je pracovným časom a má sa zarátavať do pracovného fondu, samé o sebe to ešte nie je dôvodom podľa žalovaného na priznanie nároku na náhradu škody. Na prvý pohľad sa javí, že vnútroštátna právna úprava zákona o HaZZ má byť v súlade s právom Únie, nakoľko podľa prílohy č. 4. bod 6. zákona o HaZZ do jeho znenia bola Smernica prebratá. Aj podľa ustanovenia § 193 zákona sa na služobný pomer príslušníkov použijú primerane okrem iného aj ustanovenia § 85 Zákonníka práce. Zákonník práce však explicitne v ustanovení § 96 ods. 2 uvádza, že čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Ustanovenie § 96 ZP však na pomery zákona o HaZZ nie je použiteľný. Z ustanovení zákona o HaZZ nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času. Z výpovede žalobcu, ako aj zo stanoviska žalovaného vyplynulo, že čas služobnej pohotovosti, pokiaľ nedochádza k služobným výjazdom, sa do služobného času nezapočítava. Práve v tom spočíva rozpor s právom Európskej únie, ktorý namietal žalobca. Zákon o HaZZ v zmysle jeho § 12 ods. 6 umožňuje aplikovať zákonník práce na právne vzťahy príslušníkov zboru pri vykonávaní štátnej služby, len ak to výslovne ustanovuje zákona, pričom v § 193 Zákona o HaZZ nie je odkaz na ustanovenie § 96 ods. 2 Zákonníka práce. Žalovaný pritom argumentoval, že nemožno výkon neaktívnej služobnej pohotovosti započítavať do odpracovaného služobného času. Zákon o HaZZ definuje služobný čas ako čas, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Zároveň zákon obsahuje legálnu definíciu pojmu výkon štátnej služby ako výkon oprávnení a povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru, činnosť vykonávaná na rozkaz alebo na pokyn nadriadeného a činnosť, ktorá je predmetom služobnej cesty. Zároveň definuje úkony v priamej súvislosti s výkonom štátnej služby ako úkony potrebné na výkon štátnej služby a úkony počas štátnej služby obvyklé alebo potrebné pred začiatkom štátnej služby alebo po jej skončení. Služobnú pohotovosť zákon explicitne nezaraďuje do výkonu štátnej služby, práve naopak z ustanovenia § 86 Zákona o HaZZ pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času vyplýva, že zákon rozlišuje medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcou určenou služobnou pohotovosťou v mieste vykonávania štátnej služby. Uvedené rozlíšenie je celkom zjavné z ohodnotenia výkonu štátnej služby a výkonu služobnej pohotovosti, keď za výkon služobnej pohotovosti patrí mimo služobného príjmu osobitný mzdový nárok vo forme peňažnej náhrady za

služobnú pohotovosť v štátnej službe, ktorá sa určuje ako percento z časti služobného príjmu. Rovnako z ustanovenia § 122 ods. 3 Zákona o HaZZ vyplýva rozlíšenie, ak počas trvania služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu štátnej služby („výjazd“), až takéto vykonávanie je štátnou službou. Podľa článku 2, ods. 1 a ods. 2 Smernice pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti. Čas odpočinku je potom akýkoľvek pracovný čas, ktorý nie je pracovným časom. Súdny dvor opakovane konštatoval v rámci rozhodnutí, že pojem pracovný čas uvedený v Smernici je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel Smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. V rámci rozhodovacej praxe súdneho dvora bolo zdôraznené, že členské štátny sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení smernice, vrátane pojmov - pracovný čas a čas odpočinku (rozsudok vo veci Q. Ville de Nivelles). Smernica neumožňuje ani to, aby členské štáty ponechali v platnosti, alebo prijali inú definíciu pojmu pracovný čas, ako je definícia uvedená v Smernici. V súvislosti s týmito závermi sa žiada dodať, že proti žalovanému sú už dlhšiu dobu vedené stovky obdobných sporov, v rámci ktorých žalovaný používa obdobnú obranu a nepredložil žiadne rozhodnutie, v ktorom by bolo súdmi SR konštatované správne prevzatie Smernice do právneho poriadku SR, konkrétne do znenia zákone o HaZZ. 1.3. Na základe vyššie uvedeného je potom potrebné vyvodiť záver, že vnútroštátna právna úprava umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť žalobcovi - príslušníkovi HaZZ služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú článkom 6, písm. b/ smernice. V tejto súvislosti súd konštatuje, že Slovenská republika ako členský štát EÚ v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov v tomto prípade príslušníkov HaZZ neprijala doposiaľ opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby bol služobný čas príslušníkov HaZZ definovaný v súlade s pojmom pracovný čas podľa článku 2 smernice a nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času stanovená článkom 6, písm. b/ smernice. Argumentácia žalovaného v tom smere, že počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti nemusí byť žalobca bdelý a aktívny a že má k dispozícii miesto na oddych a teda v prípade ak nie je nariadený služobný zásah, môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, je v tejto súvislosti bez právneho významu, nakoľko žalobca počas povinností musí byť v budove hasičskej stanice, túto nemôže opustiť, musí byť ustrojený a pripravený do jednej minúty od ohlásenia vykonať výjazd. Týmto zamestnanec plní pokyny zamestnávateľa. Skutočnosť, že zamestnávateľom počas tejto doby nie sú určené žiadne iné činnosti nemôže byť na ťarchu zamestnanca. 1.4. Súd prvej inštancie vo veci skúmal, či je daný základ nároku žalobcu na náhradu škody v dôsledku porušenia jeho práv plynúcich z článku 2 a 6 písm. b) Smernice. Súdny dvor judikoval vo viacerých prípadoch, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky: 1./ cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné; 2./ existencia škody a 3./ priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Posúdenie, či tieto podmienky boli naplnené je na rozhodnutí toho ktorého vnútroštátneho súdu. Pokiaľ ide o prvú podmienku, súd prvej inštancie konštatoval, že v prejednávanej veci je splnená, nakoľko čl. 2 a čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom stanoviť 48hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, táto hranica zahŕňa aj nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej. Súčasne podľa judikatúry Súdneho dvora ide o dostatočne závažné porušenie práva únie - v každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti (uvádzaná vyššie). Čo sa týka druhej podmienky (existencia škody) a tretej podmienky (príčinná súvislosť), táto úzko súvisí s posúdením nároku, ktorý si žalobca z titulu porušenia unijného práva uplatnil. Súdny dvor ustálil, že náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením komunitárneho práva zo strany členského štátu musí byť adekvátna spôsobenej škode. Keďže v tejto oblasti neexistuje komunitárna právna úprava, kritériá na určenie rozsahu odškodnenia vyplývajú z vnútroštátneho právneho poriadku, pričom však tieto kritériá nemôžu byť menej priaznivé ako tie, ktoré sa uplatňujú v prípade porušenia vnútroštátneho práva, a rovnako tieto kritériá nesmú mať taký charakter, že spôsobia praktickú nemožnosť dosiahnutia odškodnenia, prípadne ho neprimerane sťažia. V neposlednom rade náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je potom

na vnútroštátnom práve členských štátov, aby pri dodržaní zásady rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna, alebo vo forme finančného odškodnenia a aby definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Slovenská právna úprava neobsahuje pravidlá na odškodňovanie jednotlivcov pri porušovaní komunitárneho práva. V posudzovanej veci dospel súd k záveru, že je potrebné stotožniť sa s argumentáciou žalobcu, že nerešpektovaním Smernice mu vnikla nemajetková ujma, ktorú je možné analogicky (pozn. súdu - § 853 Obč. Z.) posudzovať podľa zásad upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na právo na ochranu osobnosti. Podľa článku 36 ods. 1 písm. c), d) a e) Ústavy SR majú mať zamestnanci (teda aj žalobca) právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky a zákon (v danom prípade ZoHaZZ) im má zabezpečiť ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a primeraný odpočinok po práci (obdobne v zmysle čl. 40 Ústavy SR má každý právo na ochranu zdravia). V oblasti pracovnoprávnej je právo na ochranu zdravia zabezpečované predovšetkým zavádzaním takých opatrení, ako je organizácia pracovného času a odpočinku. Každý má pritom právo na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelne platenej dovolenky tak, ako to je zakotvené aj v článku 24 Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Samotná Smernica 2003/88/ES, ako aj Smernica 89/391/EHS vychádzali z faktu, že ešte je stále príliš vysoký výskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a preto sa musia bezodkladne zaviesť, resp. zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a tento cieľ sa nemá podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci majú mať primeranú dobu odpočinku a všetkým pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. Na základe uvedeného je potom potrebné zaviesť maximálnu hranicu týždenného času. Na základe dokladov predložených žalobcom vyplynulo, že pri určovaní ev. nariadení pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo k prekračovaniu maximálneho limitu 48hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období od októbra 2020 do júna 2023. Súd vzhľadom na uvedené potom konštatuje, že žalobcovi v príčinnej súvislosti nerešpektovania čl. 2 a 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES vznikla nemajetková ujma, nakoľko došlo (dlhodobo) k porušovaniu jeho základných osobnostných práv - práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci, ako aj práva na vedenie súkromného rodinného života. V zmysle § 13 Občianskeho zákonníka môže poškodená osoba požadovať popri morálnej satisfakcii aj peňažnú satisfakciu a to tam, kde by sa satisfakcia morálna nejavila ako postačujúca. V prejednávanej veci, ktorá vychádza z tej skutočnosti, že SR neprijala takú vnútroštátnu úpravu pri služobnom pomere hasičov, aby boli transformované dotknuté ustanovenia smernice do vnútroštátneho poriadku, je potrebné dospieť k záveru, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste, vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát) a vzhľadom na dĺžku trvania neoprávnených zásahov zo strany žalovaného do práv žalobcu. Rovnako tak neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie. Tieto prostriedky nápravy za uvedených okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takom prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie. Samotné ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka uvádza pritom možnosti domáhať sa peňažného zadosťučinenia len príkladmo a podmienky pre vznik tohto práva sú splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov obdobnej závažnosti, kedy bude len morálne zadosťučinenie nepostačujúce. V danej veci je tiež podstatnou tá skutočnosť, že právo žalobcu na primeraný odpočinok po vykonanej práci je permanentne - niekoľko rokov porušovaný, pričom povaha výkonu práce žalobcu je veľmi psychicky ako aj fyzicky náročná, neraz si vyžaduje aj nasadenie vlastného života a preto je nesmierne dôležité, aby žalobca mal možnosť si po vykonanej práci si aj primerane odpočinúť, venovať sa svojim záľubám, rodine a iným aktivitám. 1.5. Na základe skutočností vyššie uvedených dospel prvoinštančný súd k záveru, že základ nároku žalobcu je tak daný. V dôsledku nerešpektovania čl. 2 ods. 1 a 2 a čl. 6 písm. b Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného času prišiel žalobca o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných a priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k zásahu do jeho osobnostných práv (práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci a práva na vedenie súkromného rodinného života), za čo mu nepochybne patrí nárok na primerané odškodnenie. Samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takejto vzniknutej ujmy.

1.6. K žalovaným vznesenej námietke premlčania súd prvej inštancie uviedol, že je nesporné, že žalobca si podanou žalobou uplatnil nárok na náhradu škody za obdobie od júla 2020 do júna 2023 vrátane. Ako už súd konštatoval, slovenský právny poriadok neobsahuje pravidlá na odškodnenie jednotlivcov pri porušení komunitárneho práva. Nerešpektovaním Smernice 2003/88/ES vznikla žalobcovi ujma, ktorú súd analogicky posúdil podľa ustanovení § 11 až 13 Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Začiatok plynutia premlčacej doby pri náhrade za nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo/194/2011 zo dňa 27. 11. 2012). Z dochádzkového systému vyplýva, že každý mesiac bol určený plán, koľko mal žalobca odpracovať, ďalej koľko odpracoval s rozdelením tohto údaju na odpracovanú službu a pohotovosť, koľko nadčasov odpracoval (za nadčas sa považuje aj výkon služby počas pohotovosti, a či čerpal dovolenku, bol práceneschopný, príp. nebol v práci z iných dôvodov vyznačených určitou skratkou). Všeobecná trojročná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz; tým je objektívne vymedzený začiatok plynutia premlčacej lehoty od slova „mohlo“ a nie od slova „mohol“; tento okamih je daný objektívne a nezávisle na subjektívnej okolnosti, teda či oprávnený subjekt vedel alebo nevedel o svojom práve. Žalobca v podstate argumentoval, že svoj nárok uplatnil v trojročnej premlčacej dobe počítanej podľa 6 mesačného referenčného obdobia, a preto uplatnil nárok od júla 2020. Na základe uvedeného neobstojí argumentácia žalobcu, že nárok nie je čiastočne premlčaný, nakoľko ide o referenčné obdobie, v ktorom je stanovený časový úsek, v rámci ktorého dochádza k spriemerovanou odpracovaných hodín na účely zistenia, či došlo alebo nedošlo k prekročeniu max. prípustného pracovného času. Smernica a ani zákon ZoHaZZ nestanovuje, že referenčné obdobie sa počíta od 01.- 06, 07.-12, preto tvrdenie žalobcu, že nárok nie je čiastočné premlčaný nepovažoval za dôvodný. Navyše predmetom konania nie je mzdový nárok žalobcu, preto uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nemá žiadny súvis so mzdou žalobcu a jej splatnosťou. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v prípade náhrady nemajetkovej ujmy je v tomto prípade viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do práva žalobcu na zachovanie priemerného pracovného (služobného) času podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ ES. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo. Či došlo k prekročeniu priemerného pracovného (služobného) času podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES možno spravidla zistiť v priebehu, resp. najneskôr po dovŕšení príslušného mesiaca. S poukazom na dátum podania žaloby 24.10.2023 súd považoval za premlčaný nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahov do jeho osobnostných práv, ku ktorým došlo pred 24.10.2020, keďže právo majetkovej povahy sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Začiatok plynutia premlčacej doby pri náhrade za nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby. Námietka premlčania uplatneného nároku vznesená žalovaným bola v tomto rozsahu dôvodná. 1.7. Námietka žalovaného v priebehu konania bola smerovaná aj na povinnosť žalobcu upozorniť nadriadeného na jeho porušovanie práv a na to, že mu vzniká v dôsledku porušovania jeho práva ujma. V tejto súvislosti súd opätovne poukazuje na rozhodnutia súdneho dvora, predovšetkým na rozsudok vo veci Günter Fuß zo dňa 25.11.2010. Jedná sa o rozhodnutie týkajúce sa pracovníka, ktorý bol ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora a jeho rozpis služieb (pracovných zmien) stanovoval priemerne 54 hodín týždenne a zahŕňal 24 hodinové zmeny, pričom každá takáto 24 hodinová zmena, v rámci ktorej musel byť hasič prítomný na pracovisku, pozostávala z aktívnej služby a pohotovostnej služby, ktorá mohla byť prerušená zásahovou činnosťou. Išlo o skutkovo a právne identickú vec aká bola predmetom tohto sporu. V prípade porušenia ustanovenia práva únie s priamym účinkom zo strany zamestnávateľa vo verejnom sektore, vyžadovanie splnenia podmienky, aby dotknutý pracovníci najprv požadovali svojho zamestnávateľa o skončenie porušovania práva únie na účely získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku toho porušenia, by malo za následok, že orgánom dotknutého členského štátu by sa umožnilo, aby bola povinnosť dbať o dodržiavanie takýchto noriem systematicky prenášaná na jednotlivca, čím sa týmto orgánom môže umožniť, aby boli v prípade nepodania takejto žiadosti vyňatí z ich dodržiavania. Vyžadovanie tejto podmienky by znamenalo spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku európskej únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie bez toho, aby ju mohli preniesť na jednotlivcov. Navyše je nesporné, že Slovenská republika bola stranou vo viacerých sporoch, kde si práve príslušníci HaZZ uplatňovali nárok na náhradu škody titulom nemajetkovej ujmy z dôvodu

neimplementácie smernice do zákona o HaZZ, kde do dnešného dňa nebola vykonaná náprava. Preto táto námietka neobstojí. Považuje súd za nelogické, aby žalobca mal upozorniť svojho zamestnávateľa, že prekračuje limit pohotovosti, kde zamestnávateľ je ten, ktorý má dodržiavať stanovený limit svojich zamestnancov. Taktiež článok 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením, a preto za týchto podmienok nemožno považovať za primerané od žalobcu, ktorému vznikla škoda z dôvodu, že boli porušené jeho práva, aby na účely uplatnenia nároku na získanie nemajetkovej ujmy najprv vyvíjal iniciatívu vo vzťahu k svojmu zamestnávateľovi. 1.8. Žalovaný namietal výšku uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú považoval za neprimeranú. Pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je súd viazaný len v tom smere, že má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácii normy európskej únie žalobca utrpel. Pre stanovenie výšky nie sú smerodajné výpočty vychádzajúce z výšky mzdy, resp. doplatenie peňažnej náhrady. Súd konštatuje, že nemajetková ujma nevznikla tým, že pracovná pohotovosť je ohodnotená nižšie ako výkon v rámci pracovného času, ale tým, že v dôsledku vnútroštátnej úpravy musel reálne fyzicky odpracovať viac ako bol povinný. Spôsob určenia, resp. posudzovania výšky je na úvahe súdu. Súd pri takomto rozhodovaní hodnotí jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu a musí sa pri vykonaní dokazovania zaoberať primeranosťou požadovanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Primeranosť výšky nároku žalobca vyvodzoval aj z toho, že sa služobná pohotovosť žalobcovi ako hasičovi nezapočítava do služobného (pracovného) času a teda odslúžená služobná pohotovosť nie je vykazovaná ako odpracovaný čas. V danom prípade išlo o jednotlivé dielčie nároky žalobcu na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy, ktoré vznikajú postupne a osobitne za každý jednotlivý mesiac, v ktorom boli jeho práva porušované, a to vždy ku dňu splatnosti mzdy za daný mesiac. Ak by sa malo vychádzať zo žalovaným deklarovaného výpočtu, v ktorom bez ďalšieho odpočítava od služobného času nároky na zákonom priznané dovolenky, dodatkové dovolenky a voľno za štátnu službu, potom by to nevyhnutne znamenalo len to, že žiaden z príslušníkov HaZZ by nikdy nečerpal tieto zákonné nároky, pretože tieto nároky na dovolenku a pod. by boli automaticky odpočítavané od služobného času, čo je v zjavnom rozpore nielen s účelom a cieľom predmetnej Smernice, ale aj v rozpore s § 97 ods. 1 ZoHaZZ, ktorý za čas vykonávania štátnej služby považuje aj čerpanie dovolenky, plateného služobného voľna, náhradného voľna za štátnu službu nadčas a vo sviatok, ale aj neprítomnosť príslušníka v štátnej službe z dôvodu dočasnej práceneschopnosti z dôvodu choroby alebo úrazu. Napriek tomu, že žalovaný sa vo svojej duplike pomerne rozsiahlo zaoberá referenčnými obdobiami a nerovnomerne rozvrhnutým pracovným časom, vôbec nereaguje na tú podstatnú skutočnosť, že aj počas referenčného obdobia sú štáty povinné garantovať neprekročenie 48 hodinového týždenného pracovného času. Pri rozvrhnutí pracovného času, a to aj v prípade nerovnomerného rozvrhnutia pracovného času v stanovenom referenčnom období, žalovaný nemôže predpokladať a počítať s čerpaním dovolenky, či s pracovnou neschopnosťou príslušníka, ale tento pracovný čas rozvrhuje tak, aby boli jednotlivé zmeny a služobný čas príslušníka rozvrhnuté v súlade s podmienkami ustanovenými zákonom (pri dodržaní prestávok na odpočinok a dodržania časového odstupu medzi dvomi zmenami), čo znamená, že celkový plánovaný pracovný čas príslušníka v stanovenom období nemôže prekročiť v priemere 40 hodín v zmysle ZoHaZZ, resp. maximálne 48 hodín týždenne vrátane nadčasov podľa Smernice (ak by tieto predpisy mali byť dodržané). S poukazom na uvedené skutkové a právne dôvody považuje súd za nepochybné, že žalovaným uvádzaný „výpočet“ údajného priemerného týždenného pracovného času hasiča je absolútne nereálny a zavádzajúci. 1.8.1. Z predložených výplatných pások a z tabuľky žalobcu vyplýva, že referenčnom období október 2020 do marca 2021 odpracoval 1390,69 hodín v 24,858 týždňoch, čo predstavuje 174 dní, žalobca odpracoval 55,95 hodín týždenne, referenčnom období od 04/2021 do 09/2021, počas ktorého žalobca skutočne odpracoval 1432,50 hodín v 25,572 týždňoch, čo predstavuje 179 dní, žalobca odpracoval 56,018 hodín týždenne, referenčnom období od 10/2021 do 03/2022, počas ktorého žalobca skutočne odpracoval 1281,98 hodín v 25,286 týždňoch, čo predstavuje 177 dní, žalobca odpracoval 50,70 hodín týždenne, referenčnom období od 04/2022 do 09/2022, počas ktorého žalobca skutočne odpracoval 1366 hodín v 25 týždňoch, čo predstavuje 175 dní, žalobca odpracoval 54,64 hodín týždenne, referenčnom období od 10/2022 do 03/2023, počas ktorého žalobca skutočne odpracoval 1349,57 hodín v 24,5 týždňoch, čo predstavuje 172 dní, žalobca odpracoval 55,08 hodín týždenne, referenčnom období od 04/2023 do 06/2023, počas ktorého žalobca skutočne odpracoval 929,50 hodín v 12,286 týždňoch, čo predstavuje 86 dní, žalobca odpracoval 75,65 hodín týždenne. Vychádzajúc z výpovede žalobcu, z rozpisu jeho pracovnej pohotovosti, z evidencie dochádzky za žalované obdobie možno konštatovať, že pri určení pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom dochádzalo k

prekročovaniu maximálneho limitu 48 hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období. V dôsledku nerešpektovania Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného času tak žalobca prišiel o veľký počet hodín voľného času, ktorý by inak mohol venovať svojej manželke, rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských aktivít, fyzickej, psychickej relaxácii a odpočinku. Žalobca počas vykonávania služobnej pohotovosti musí byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom, je teda oddelený od svojho vlastného sociálneho, súkromného prostredia, rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám je z týchto dôvodov fakticky vylúčená. Bez ohľadu na to, že nemusí byť aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky aj na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti. Kde súd má za to, že nemožno porovnávať pracovný priestor, kde má žalobca zabezpečenú oddychovú miestnosť s domácim prostredím. 1.8.2. Vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a trvanie zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov ako to namietal žalovaný (v prípade zásahov do osobnosti usmrtením člena rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti). Žalobcom uplatnená náhrada nemajetkovej ujmy navyše ani neprevyšuje náhrady priznané v prípadoch zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny alebo obetiam trestných činov. Podľa Uznesenia Najvyššieho súdu sp.zn. 5Cdo/126/2007, súd pri úvahách o tom, či je namieste priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliada aj na iné kritéria, ako sú kritéria uvedené v § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch zákon ponecháva na voľnej úvahe súdu - ten však musí hodnotiť tak jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. Určiť konkrétne pravidlá hodnotenia je takmer nemožné vzhľadom na rozdielnosť toho - ktorého konkrétneho prípadu a vzhľadom na povahu osobnostného práva, ochrany ktorého sa fyzická osoba domáha. Vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania, z ktorého vyplynulo, že žalobca je v stálej štátnej službe v hodnosti práporčík, vo funkcii hasič - záchranár, v rámci Okresného riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru Pezinok, na Hasičskej stanici v Pezinku, pričom do funkcie bol vymenovaný dňa 01.05.2014, je ženatý, bezdetný. Žalobca vo výpovedi uviedol, že popri práci má menej času na manželku, kde uviedol, že potrebuje viacej času na oddych, regeneráciu, nakoľko práca je psychicky a fyzicky náročná. Súd ma objektívne za preukázané, že žalobca sa nemôže venovať manželke, rodine v rozsahu v akom by chcel. Má nedostatok času na oddych, hoci relax je vzhľadom na rizikovosť jeho práce nesmierne potrebný. U žalobcu je nárok na odpočinok permanentne niekoľko rokov porušovaný, napriek tomu, že plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života. Súd mal za preukázané, že žalobca vykonáva náročnú prácu nad čas povolený právom únie, ktorá vyžaduje aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, a tým dochádza k zásahu do jeho práva na súkromie, ktorého súčasťou je aj právo na rodinný život, teda právo utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny. Súd prvej inštancie poukázal nato, že práca žalobcu ako hasiča je nielen náročná a riziková, ale aj veľmi dôležitá, nakoľko v súčasnosti okrem požiarov zasahujú hasiči aj pri dopravných nehodách, hromadných haváriách, množstve rôznych technických zásahov a rôznych záchranných prácach atď. O to viac sa javí potreba, aby žalobca ako hasič mal dostatok času na odpočinok, regeneráciu, čo je hlavným cieľom smernice. Preto v danom prípade je podľa súdu prvej inštancie namieste žalobcom požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej zmyslom je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu, ku ktorému zo strany žalovaného nepochybne dochádza tak, aby bola chránená jeho osobnosť aj vo sfére práva na súkromie a rodinný život, pričom súd prvej inštancie považoval za primerané, aby náhrada zohľadňovala strednú mieru závažnosti tohto zásahu, nakoľko vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca v súčasnosti netrpí žiadnym vážnym ochorením v dôsledku porušenia jeho práva zo strany žalovaného a taktiež jeho súkromný a osobný život nebol negovaný zo strany žalovaného v značnej miere. Preto za účelom kompenzácie vyššie uvedených nepriaznivých následkov neoprávneného zásahu za daných okolností považoval za primeranú peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2.500,-€ v prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol. 1.9. Pokiaľ ide o návrh na vykonanie dokazovania výsluchom svedka pD.. G.. T. S., súd prvej inštancie považoval takto navrhnuté dokazovanie za nadbytočné, nakoľko vzhľadom na ustálený skutkový stav, ani vykonanie dokazovania v navrhnutom rozsahu by nebolo spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie súdu. 1.10. O nároku na náhradu trov konania prvoinštančný súd rozhodol podľa § 255 C.s.p, tak, že svedčí plne úspešnému žalobcovi v rozsahu 100 %, (zo súdom priznanej sumy 2.500,- €), pretože stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu. Žalobcu nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za (ne)predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Podľa § 262 ods. 2 C.s.p., o výške

náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 2. Proti tomuto rozsudku a to proti výrokom I. a III. podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) C.s.p. a žiadal aby odvolací súd napadnutý rozsudok v jeho I. a III. výroku zmenil tak, že žalobu žalobcu zamieta a žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Poukázal nato, že súd prvej inštancie konštatoval, že obsah Smernice 2003/88/ES bol do zákona č. 315/2001 Z. z. prebratý nesprávne. Ak sa však súd prvej inštancie chcel dostať do pozície orgánu, ktorému je zverená právomoc posudzovať súlad slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov platných na území Slovenskej republiky so smernicou Európskej únie, tak toto právo bez akýchkoľvek pochybností nespadá do kompetencie súdu prvej inštancie, resp. do kompetencie iného všeobecného súdu členského štátu Európskej únie. Súd prvej inštancie nemá zverenú právomoc na porovnanie súladu, resp. právne záväznému vysloveniu nesúladu zákona č. 315/2001 Z. z. (alebo len niektorých ustanovení tohto zákona) so Smernicou 2003/88/ES vo všeobecnosti, ani v konkrétnom prejednávanom prípade žalobcu. Súd prvej inštancie si takýto záver nemohol osvojiť ani ako predbežnú právnu otázku, nakoľko dôsledky a aplikácia takéhoto konštatovania by presiahli predmet tohto súdneho sporu, kde sa posudzuje len individuálny nárok žalobcu na náhradu škody či nemajetkovej ujmy, keď že uvedené nie je v medziach právomocí vnútroštátnych súdov, a to ani pre individuálne posúdenie prípadu. Žalovaný trval aj na skutočnosti, že nejde o žalobu na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy, ale o žalobu, ktorou sa žalobca domáha mzdových nárokov nakoľko žaluje doplatok za štátnu službu, ktorú údajne odpracoval nad rámec smernice 2003/88/ES, vo výške služobného platu za práce nadčas v pracovné dni podľa § 116 zákona č. 315/2001, nakoľko vychádza z jasne daného mzdového vzorca, pričom nemajetkovú ujmu nemožno exaktne vypočítať akýmkoľvek vzorcom, (viď. nižšie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/29/2021). Žalobca pri výpočte porušenia smernice 2003/88/ES vychádza z fondu pracovného času, ktorý sa využíva pre naplnenie plánovaných hodín tak, aby z neho bolo možné vypočítať mzdu. 2.1. Žalovaný v odvolaní zotrval na námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, keď je potrebné rozlišovať medzi Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky ako dvoma samostatnými subjektmi. Taktiež nebral do úvahy rozdiel medzi prebratím smernice a aplikáciou smernice a následne nesprávnym právnym posúdením aplikoval tento záver na vznik zodpovednosti kompetentných orgánov za porušenie predpisov v procese preberania a následnej aplikácie smernice. Žalovaný zdôraznil, že v prvom prípade ide o transponovanie, t. j. prebratie konkrétneho znenia alebo obsahu smernice do vnútroštátneho poriadku štátu. Prebratie smernice je potom premietnuté do podoby a textu právneho predpisu, ktoré musia byť s obsahom alebo znením smernice v súlade. Ak sa teda žalobca domnieval, že Slovenská republika v pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky nesprávne prebrala Smernicu do zákona musel práve žalobca preukázať, v čom vidí zásadné pochybenie, pre ktoré by mohla vzniknúť škoda. Na to, aby bolo možné konštatovať, že smernica bola prebratá nesprávne, musí dôjsť k porovnaniu zákona č. 315/2001 Z.z. v jeho znení pred účinnosťou ako aj po účinnosti (t. j. po prebratí) smernice. Žalobca síce v žalobe pripúšťa, že HaZZ výslovne nestanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v miestne výkonu služby je považovaná za súčasť ich služobného času, ani neobsahuje ustanovenie stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín. Žalovaný sa domnieva, že táto skutočnosť neznamená, žeby smernica bola do zákona č. 315/2001 Z.z. prebratá nesprávne, aj keby sa na prípad žalobcu vzťahovala. Nebolo povinnosťou žalovaného skopírovať doslovné znenie každého ustanovenia smernice do textu zákona č. 315/2001 Z.z. aj vzhľadom na priamy účinok smerníc. Inak povedané, žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z.z. nie je možné považovať za rozporné so smernicou. V druhom prípade ide o aplikácii, t. j. použitie konkrétnych článkov smernice na konkrétny prípad. Porušenie smernice preto môže byť spôsobené až aplikáciou jednotlivých ustanovení smernice, ak si adresát účinkov smernice vyloží jej ustanovenie v rozpore s jej obsahom. Smernica môže byť do vnútroštátneho poriadku prebratá správne, ale jej konkrétne použitie môže byť v konkrétnom prípade v rozpore s cieľom a obsahom smernice. Až nesprávna aplikácia smernice by mohla v konečnom dôsledku založiť prípadný nárok na náhradu škody. Súd prvej inštancie celkom opomenul, že žalovaný pri preberaní smernice de facto neporušil žiadne predpisy, preto pri absencii protiprávneho konania nemohla vzniknúť žiadna škoda a tým ani zodpovednosť žalovaného za nároky, ktoré si žalobca uplatňuje v tomto súdnom konaní, navyše ide o nároky, ktoré vyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu, pričom sa mzdový nárok skrýva za náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy. Žalovaný opätovne pripomína, že žalobca namietal nesprávne prebratie smernice, nie však jej aplikáciu na v individuálnom prípade žalobcu a preto nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú nesprávnu aplikáciu smernice na pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa. Žalovaný nie je zamestnávateľom žalobcu a nie je ani orgánom, ktorá by

sa na aplikáciu smernice podieľala a miera zodpovednosti za prípadný vznik škody sa musí medzi dvoma samostatnými subjektmi rozlišovať. Nie je prípustné, aby sa zodpovednosť žalovaného odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby k pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho zamestnanca. Žalovaný a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky sú dva samostatné a nezávislé subjekty právnych vzťahov a potom nie je možné dospieť k inému záveru, než posúdenie ich zodpovednosti za prípadný vznik škody ako dôsledok výkonu určitých práv, nie je možné zamieňať. Preto aj keby súd prvej inštancie konštatoval, že aplikácia smernice na služobný pomer žalobcu bola nesprávna, nijako táto skutočnosť nesúvisí so zodpovednosťou žalovaného za správnosť prebratia smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky. 2.2. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil pôsobnosť smernice, ktorá sa na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času, nevzťahuje v plnom rozsahu. Článok 1 ods. 2 smernice vymedzuje vecnú pôsobnosť. Osobná pôsobnosť je upravená v článku 1 ods. 3 smernice. Smernica sa neuplatňuje na odvetvia činnosti, ktoré nezahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa smernica na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak ako to tvrdí žalobca. Štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť, možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti smernice. Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov Policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov. Rovnako úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a záchranného zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Žalovaný v odvolaní poukázal na právne predpisy, z ktorých vyplýva, že Hasičský a záchranný zbor, vykonáva zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi, aj úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností. Inak povedané v súčasnosti iné zložky (okrem Hasičského a záchranného zboru), ktorým by boli zverené činnosti služieb civilnej ochrany neexistujú. Žalovaný súčasne zdôrazňuje, že čl. 2 smernice len príkladom vymenováva určité osobitné činnosti verejných služieb, preto ak príslušníci Hasičského a záchranného zboru tu nie sú taxatívne vymenovaní, neznamená to, že aplikácia ustanovení smernice je aj v tejto oblasti automatická. Žalovaný poukázal nato, že rozhodnutie vo veci V-429/09 G. Fuss sa týka mestského hasiča zamestnanca StadtHalle, preto nie je možné považovať za smerodajné, nakoľko režim výkonu hasičských činností v takom zriadení a štruktúre mestských hasičov sú absolútne odlišné od režimu, v akom fungujú príslušníci Hasičského a záchranného zboru v Slovenskej republiky, ktorého zriaďovateľom je štát a sú im poskytnuté rôzne osobitné výhody od definitívy až po systém sociálneho zabezpečenia, tak ako v prípade príslušníkov Policajného zboru. Nakoľko smernica sa na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovanie nevzťahuje, je táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy. Vzhľadom na uvedené sa príslušné ustanovenia smernice na prípad žalobcu nemôžu aplikovať, preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda. 2.3. Čo sa týka nároku na náhradu škody poukázal žalovaný na všeobecné podmienky vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora, ktoré musia byť kumulatívne splnené na úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody za porušenie práva Únie. Tieto podmienky sú, že 1. cieľom porušenej právnej normy EÚ je priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie je dostatočne závažné, 3. medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje príčinná súvislosť. Mal zato, že žalobca nepreukázal tretiu podmienku a teda existenciu porušenia povinnosti štátu, škodu a príčinnú súvislosť medzi nimi. Článok 6 smernice 2003/88/ES priznáva sociálne právo pracovníkom, avšak to neznamená, že je predmetný článok porušený vo vzťahu ku každému príslušníkovi HaZZ v Slovenskej republike, tak ako to všeobecne skonštatoval súd prvej inštancie. Žalovaný mal za to, že smernica 2003/88/ES jasne vymedzuje čo je to pracovný čas a zároveň ho jasne oddeľuje od času odpočinku. Cieľom smernice nie je, aby sa do maximálneho týždenného pracovného času započítaval aj čas odpočinku, inak by ho nerozlišovala. Práve naopak, smernica 2003/88/ES považuje za potrebné, aby mal pracovník dostatočný čas na odpočinku a zároveň stanovuje hranicu maximálneho priemerného týždenného pracovného času. Zo systematického výkladu smernice 2003/88/ES je zrejmý rozdiel medzi pracovným časom a časom odpočinku. Zákonodarca sa rozhodol jasne definovať predmetné dva pojmy v úplnom úvode smernice č.l. 2k dokonca ich rozdelil už v preambule. Žalovaný má teda za to, že nemožno tieto dva pojmy zamieňať. Žalobca vo svojich výpočtoch maximálneho týždenného pracovného času vychádza z fondu

pracovného času v súčte so služobnom pohotovosťou a nočnými nadčasmi, čo nie sú relevantné ukazovatele odpracovaného času v zmysle čl. 2 smernice 2003/88/ES na výpočet, či bolo zasiahnuté do práva žalobcu v zmysle čl. 6 predmetnej smernice. Aj napriek jasnej definícií času odpočinku a pracovného času, žalobca účelne mylne zamieňa predmetné dva pojmy, aby umelo povýšil svoj pracovný čas a mohol sa nedôvodné obohatiť na úkor príslušníkov HaZZ. u ktorých došlo v zmysle rozsudkov súdov k zásahu do ich práv. Súd prvej inštancie právny nárok na náhradu škody subsumoval pod ustanovenia Občianskeho zákonníka v podobe nemajetkovej ujmy. Žalovaný zotrval na svojich tvrdeniach ohľadne určenia prípadnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka, že výška náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú súd vo svojom rozhodnutí žalobcovi priznal, t.j. 2.500,- €, žalovaný považuje s poukazom na premlčanú časť nároku a na skutočnosť, že nedošlo k porušeniu čl. 6 smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi za neprimeranú a premrštenú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa nášho názoru podstatne vyššia. Žalobca vo svojich podaniach ani na pojednávaní neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej náhrady, pretože neuviedol v čom tento „údajný neoprávnený“ zásah spočíval. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencie závažnej ujmy, ktorú treba riadne a konkrétne preukázať. Je neprípustné, aby žalobca odôvodnil ujmu len v konštelácií tvrdení, že došlo k zásahu do jeho práva na súkromný život, zdravia a do jeho rodinných pomerov avšak bez potrebných dôkazov a to najmä s ohľadom výšky priznanej sumy. Žalovaný ďalej na podporu svojho právneho názoru ohľadne priznania nároku na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy poukázal na rozhodnutia súdnych autorít Slovenskej republiky (rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/159/2019, Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5Co/192/2019-310, Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/66/2023). Žalovaný mal za to, že v tomto súdnom konaní nebolo na základe výpovede žalobcu ani iným dôkazným prostriedkom preukázané ako tento stav zasiahol do osobnostnej sféry žalobcu ako základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. Otáznym zostáva, akú inú činnosť by chcel žalobca vykonávať v čase služobnej pohotovosti, kedy musí byť prítomný na pracovisku, keď tento čas pripadá na nočné hodiny, ktoré každá fyzická osoba využíva na spanie a je objektívne (takmer) vylúčené, aby sa tento čas mohol využívať nejakou inou zmysluplnou činnosťou, prípadne ho plnohodnotne tráviť s rodinou. Ak by aj súd prvej inštancie po vyhodnotení všetkých námietok žalovaného predsa len dospel k záveru, že Smernica bola žalovaným (resp. zamestnávateľom žalobcu) uplatňovaná nesprávne, nemožno na strane žalobcu hovoriť o vzniku akejkoľvek škody, resp. nemajetkovej ujmy, keď žalobca nepreukázal že by ujma bola dostatočne závažná), čo je bez ďalšieho dôvodom na zamietnutie žaloby. Skutočnosť, že žalobca namieta celkovú organizáciu pracovného času, t. j. nerovnomerné rozloženie pracovného času, je podľa názoru žalovaného vecou medzi žalobcom a jeho služobným úradom, uvedené nespadá pod charakter žalôb o ochranu osobnosti, inak povedané žalovaný nevidí priamu a bezprostrednú príčinnú súvislosť medzi ujmou spôsobenou žalobcovi v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice a organizáciou pracovného času, ktorú žalobca namieta. Súd prvej inštancie sa stotožnil s tvrdeniami žalobcu o prekračovaní maximálneho limitu 48 hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu z rozhodnom období, pričom vychádzal zo žalobcom predložených výplatných pások a z tabuľky žalobcu. Nie je možné sa stotožniť s právnym názorom súdu prvej inštancie (...., že žalovaným uvádzaný „výpočet" údajného priemerného týždenného pracovného času hasiča je absolútne nereálny a zavádzajúci.“) predovšetkým z dôvodu, že z predložených výpočtov (tabuliek) vyplýva, že žalovaný vychádzal zo skutočne odslúžených hodín žalobcu, pričom žalovaný do priemerného počtu skutočne odslúžených hodín za týždeň započítaval celé 24 hodinové zmeny, t. j. dennú aj nočnú časť zmeny. K nároku na náhradu nemajetkovej ujmy zopakoval argumenty, že výška nemajetkovej ujmy nemôže presiahnuť výšku odškodnenia obetí násilných trestných činov a že súdy by pri určovaní konkrétnej výšky náhrady za spôsobenú ujmu, mali zohľadňovať nielen primeranosť k iným finančným kompenzáciám, ale naďalej prihliadať napríklad na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. V tomto smere poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/66/2023, 11Co/168/2022. Skutočnosť, že žalobca nemôže venovať toľko času, koľko by si predstavoval rodine, priateľom a/alebo voľnočasovým aktivitám a koníčkom, nie je argumentom utrpenej ujmy v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice; medzi uvedeným neexistuje priama a bezprostredná príčinná súvislosť. Z výsluchu žalobcu nie je podľa názoru žalovaného zrejmá dôvodnosť žalobcom uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca neosvedčil dôvodnosť ani výšku ním uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko z výsluchu žalobcu nie je preukázaná priama a bezprostredná príčinná súvislosť medzi žalobcom utrpenou ujmou v

dôsledku nesprávneho prebratia Smernice, keďže žalobca na osvedčenie svojho nároku nešpecifikoval žiadne konkrétne negatívne zásahy, ktoré by utrpel vo svojou súkromnom živote, ktoré by boli v priamej súvislosti s nesprávnym prebratím Smernice. Žalobca neuniesol bremeno tvrdení ani bremeno dôkazu, neosvedčil svoj nárok a nepreukázal utrpenú ujmu v kontexte vyššie uvedených skutočností tak, aby bolo možné konštatovať, že žalobca ujmu na svojich právach v bezprostrednej súvislosti s nesprávnym prebratím Smernice utrpel, a to v značnej miere. Súd prvej inštancie nijako bližšie nevysvetlil, prečo ujmu na právach žalobcu videl ako závažnú, a to aj napriek jeho výsluchu, ktorým žiadnu utrpenú ujmu neuviedol a neosvedčil. Žalovaný zastáva názor, že súd prvej inštancie nezohľadnil žalobcom tvrdené skutočnosti atómu zodpovedajúce námietky nepreukázania nemajetkovej ujmy a jej výšky zo strany žalovaného a týmito sa nijakým spôsobom nevysporiadal. Súd prvej inštancie všetku žalobcom tvrdenú ujmu pripisoval žalovanému a táto mala vzniknúť výlučne v súvislosti s výkonom povolania hasiča. Žalovaný považuje za zásadné tvrdenie v rámci konania a dokazovania osobitne, ak žalobca popri svojej náročnej práci (uvedené tak konštatoval aj súd prvej inštancie) má priestor aj na ďalšiu prácu, resp. brigády, pritom žalovaný zastáva názor, že nie je dôležité, z akých dôvodov k súbežnému vykonávaniu prác dochádza. Z výsluchu žalobcu tiež vyplynulo, že pôsobí aj ako dobrovoľný hasič v dobrovoľnom hasičskom zbore Abrahám, nechodí na výjazdy z dôvodu vzdialenosti (20 km od Senca, kde býva), ale zúčastňuje sa kultúrnych podujatí, športových podujatí obce, technicky vypomáha (kontrola hydrantov). Žalovaný namieta, že predmetné skutočnosti súd prvej inštancie nijakým spôsobom nezohľadnil a ani ich vplyv na žalobcom tvrdenú utrpenú ujmu a jej výšku neposudzoval, čo žalovaný považuje za porušenie práva žalovaného na presvedčivé odôvodnenie právneho názoru súdu prvej inštancie a tiež práva na spravodlivý súdny proces. Žalovaný uvádza, že aktivity žalobcu v dobrovoľnom hasičskom zbore Abrahám sú výhradne dobrovoľnými aktivitami. Bez ohľadu na to, aký dlhý čas žalobca trávi/venuje dobrovoľnej hasičskej činnosti, je nesporným faktom, že tieto aktivity vykonáva a teda si na ne musel nájsť a vyčleniť čas - musel ich vykonávať jedine v čase svojho osobného voľna (ktoré by podľa vlastných slov mohol venovať svojej manželke, rodine, priateľom, pomoci blízkym a/alebo koníčkom), t. j. keď nemal 24hodinovú zmenu. Nemožno teda jednoznačne tvrdiť, že ujmu na právach, na náhradu ktorej bol žalovaný súdom prvej inštancie zaviazaný, spôsobil výlučne žalovaný v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s nesprávnym prebratím smernice. Záverom žalovaný poukázal na právny názor Okresného súdu Lučenec uvedený v bodoch 13 až 16 odôvodnenia jeho rozsudku č. k. 16C/11/2023-215 zo dňa 30.01.2024. 2.4. K nepripusteniu výsluchu svedka F.. G.. T. S., riaditeľa KR HaZZ v Bratislave, žalovaný uviedol, že tohto navrhoval vypočuť za účelom bližšieho a detailnejšieho popísania a vysvetlenia predovšetkým predložených tabuliek spolu s fungovaním systému SAP a s tým súvisiacim plánovaním hodín príslušníkov HaZZ s poukazom na podstatu a charakter prejednávaného prípadu. Súd prvej inštancie výsluch svedka za žalovaného nepripustil zdôvodňujúc nadbytočnosťou s poukazom na ustálený skutkový stav. Žalovaný uvedený postup súdu prvej inštancie nepovažuje za správny, pričom podľa názoru žalovaného uvedené zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) C.s.p., t. j. súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Súd prvej inštancie považoval navrhovaný výsluch za nadbytočný, nakoľko mal byť ustálený skutkový stav. Súd prvej inštancie dopredu ustálil, že výsluch svedka by aj tak nijako nezvrátil rozhodnutie súdu vo veci samej, avšak žiadna zo strán a ani súd prvej inštancie nemohli vedieť, aké skutočnosti by svedok bližšie ozrejmil, čo by vypovedal, resp. v akej miere by jeho výsluch prispel k objasneniu skutkového stavu, čím súd prvej inštancie zaťažil konanie vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Žalovaný tiež zastáva názor, že uvedeným postupom súd prvej inštancie znemožnil žalovanému, aby uskutočňovala jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 2.5. Záverom k výroku o náhrade trov konania uviedol, že sa s ním nestotožňuje a má za to, že nárok žalobcom bol nesprávne uplatnený a má za to, že aj v danom prípade sa jedná o nesprávne právne posúdenie veci. V prípade, ak by odvolací súd vyhovel podanému odvolaniu žalovaného, tak tento výrok o trovách konania (ako závislý výrok) musí byť v celom rozsahu zmenený v prospech žalovaného. 3. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý žiadal aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. K námietkam žalovaného o nedostatku právomoci všeobecných súdov a nedostatku pasívnej legitimácie uviedol, že odkázal na čl. V žaloby, ktorý sa zaoberá aktívnou a pasívnou vecnou legitimáciou v danej sporovej veci. Pokiaľ žalovaný namieta, že súd nebol oprávnený o uvedenej otázke rozhodovať, poukazujeme na rozhodnutie kompetenčného senátu Najvyššieho súdu SR v skutkovo a právne identickej veci zo dňa 25.11.2020, sp. zn.: 1KO/5/2020, v ktorom bolo konštatované, že žalobou uplatnený nárok nemá verejnoprávny charakter, nepatrí do agendy správneho súdnictva, ale patrí do agendy všeobecného

súdnictva. Ide o rovnakú a opakujúcu sa argumentáciu žalovaného v skutkovo a právne identických sporoch, ktorá už bola vyriešená na úrovni judikatúry SD EU a tiež v rozhodnutiach vnútroštátnych súdov (čl. IX žaloby). Žalovaný opätovne namieta, že žalobca si uplatňuje mzdový nárok, čo sa však nezakladá na pravde a ide opätovne o absurdnú argumentáciu žalovaného. Žalobca si neuplatňuje mzdový nárok, ale domáha sa náhrady škody spôsobenej porušením úniového práva. Pokiaľ ide o právne posúdenie žalovaného nároku na náhradu škody, ide o nárok, ktorý je pri absencii explicitnej vnútroštátnej úpravy nároku na náhradu škody z porušenia práva EÚ jednotlivcovi, potrebné posudzovať analogicky podľa ustanovení slovenského právneho poriadku, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie. Pokiaľ žalovaný upozorňuje na potrebu rozlišovania medzi aplikáciou a prebratím smernice, k uvedenému uvádzame, že podľa čl. 29 Smernice je táto Smernica adresovaná členským štátom. Nakoľko Smernica je určená žalovanému, ktorý zodpovedá za jej správne prebratie, v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím Smernice do právneho poriadku je pasívne vecne legitimovaný žalovaný a subjektom, ktorý má právomoc o tom rozhodnúť, je jednoznačne všeobecný súd. 3.1. K skutočnostiam namietaným čo sa týka pôsobnosti smernice žalobca uviedol, že argumentácia žalovaného obsiahnutá nezodpovedá interpretačnému záveru, ktorý v tejto otázke zaujal SD EU v rozhodnutí vo veci C - 429/09 (Gúnter FuB proti Stadt Halle). V predmetnom rozhodnutí sa SD EU jasne vyjadril k povahe práce hasičov ako takých, bez náznaku rozlíšenia, či sú tieto práce vykonávané na celoštátnej alebo regionálnej úrovni a či je zamestnávateľom štát alebo iný subjekt. Nemožno v tejto súvislosti prehliadať ani to, že v tomto rozhodnutí SD EU nadväzuje na svoju skoršiu judikatúru, v ktorej sa už kategoricky vyjadril k spôsobu interpretácie slovného spojenia „určité osobitné činnosti verejných služieb“, použitého pri negatívnom vymedzení pôsobnosti Smernice. V uvedenej súvislosti je napokon potrebné dať do pozornosti súdu aj uznesenie SD EU C-52/04 zo dňa 14.07.2005 vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg. V neposlednom rade je predmetná argumentácia vyvrátená desiatkami potvrdzujúcich rozhodnutí krajských súdov SR, nakoľko žalovaný predmetnú argumentáciu používa v každom spore tohto druhu. Bolo by nehospodárne opätovne na tomto mieste uvádzať spisové značky všetkých rozhodnutí, a žalobca odkázal v tejto súvislosti na čl. IX žaloby. 3.2. K nároku na náhradu škody žalovaný v podstate namietal, že neboli naplnené všetky tri podmienky, ktoré musia byť splnené pre účely uplatnenia práva na náhradu škody, ktorými sú: cieľom porušenia právnej normy únie je priznať jednotlivcovi práva a porušenie je dostatočne závažné, existencia škody, priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou. Žalobca poukázal nato, že zákon č. 315/2001 Z.z. v ustanovení § 97 explicitne a taxatívne vymenúva, čo všetko sa posudzuje ako vykonávanie štátnej služby, pričom neuvádza len čas prehlbovania kvalifikácie a zvyšovania kvalifikácie, či čas účasti na rekondičnom pobyte, ale aj čas čerpania dovolenky, plateného služobného voľna a neprítomnosti príslušníka v štátnej službe z dôvodu dočasnej neschopnosti na vykonávanie štátnej služby z dôvodu choroby alebo úrazu, a pod. Avšak § 97 nie je zaradený v siedmej hlave druhej časti zákona Platové náležitosti a ďalšie náležitosti, ani predmetné ustanovenie neuvádza, že predmetné časy sa ako vykonávanie štátnej služby posudzujú pre účely výpočtu mzdy, alebo výlučne nejaký iný účel. Preto aplikáciu tohto ustanovenia nemožno limitovať v intenciách názoru žalovaného o jeho účele a legálnu definíciu v ňom obsiahnutú nemožno vykladať takýmto zužujúcim spôsobom. Pokiaľ zákonodarca upravil definíciu výkonu štátnej služby širšie v porovnaní so Smernicou, teda priaznivejšie v prospech ochrany bezpečnosti a zdravia zamestnanca, nemožno od tejto rozšírenej ochrany abstrahovať a je potrebné ju v súlade s ustanovením čl. 15 Smernice rešpektovať. Neexistenciu práce počas období v rámci jedného referenčného obdobia nemožno použiť na kompenzáciu iných období v rámci toho istého referenčného obdobia, počas ktorých sa presiahol maximálny týždenný čas. Teda pokiaľ zamestnanec čerpal dovolenku alebo bol práceneschopný, v dôsledku čoho reálne odpracoval menej, nemôže to v rámci referenčného obdobia ovplyvňovať výsledný priemerný pracovný čas v neprospech zamestnanca. Účelom ustanovenia čl. 16 písm. b) Smernice je nepochybne zabrániť tomu, aby zamestnanec nebol znevýhodnený na základe skutočnosti, že čerpal dovolenku alebo že bol práceneschopný, tým, že by v inom sedemdňovom období (v rámci toho istého referenčného obdobia) mohol byť nútený odpracovať ďalšie hodiny v rozsahu zodpovedajúcom príslušnej pomernej časti maximálneho týždenného pracovného času za dobu dovolenky alebo práceneschopnosti. Z tohto dôvodu je potrebné pri výpočte priemerného týždenného pracovného času postupovať tak, aby výsledný priemerný týždenný pracovný čas nebol znížený v dôsledku čerpania dovolenky, prípadne pracovnej neschopnosti. V opačnom prípade by to viedlo k absurdnému záveru ktorý by bol rozporný z účelom Smernice, pričom týmto účelom je ochrana zdravia a organizácia pracovného času. 3.3. Pokiaľ ide o námietku neprimeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy, k uvedenému žalobca uviedol, že súd prvej inštancie sa s týmito skutočnosťami dôsledne vysporiadal. Žalovaný zavádza, keď tvrdí, že z výsluchu žalobcu vyplynulo, že popri služobnom pomere má dve iné brigády (rozvoz

potravín a práca v pneuservise). Žalobca vo výsluchu uviedol, že brigáda v pneuservise trvala len 10-11 dní (žalobca je pritom príslušníkom HaZZ od roku 2014) a rozvoz potravín bol v zmysle jeho výsluchu taktiež len dočasného charakteru. V snahe o primeranosť uplatnenej výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch si pri kvantifikácii nároku napomohol výpočtom, koľko by žalobca obdržal za daný čas plat za štátnu službu nadčas, ak by vykonával štátnu službu nadčas, nakoľko povaha štátnej služby nadčas spomedzi platových náležitostí najlepšie vyjadruje podstatu skutkového stavu u žalobcu spočívajúcej v tom, že v dôsledku porušenia povinnosti žalovaným bol žalobca nútený pracovať, aj keď danom čase pracovať nemal, no bolo mu to prikázané. Z výsluchu žalobcu jednoznačne vyplynulo, že v dôsledku neustáleho porušovania práva EU zo strany štátu žalobca odpracuje viac, než by odpracovať mal, v dôsledku čoho nemá čas venovať sa manželke, blízkej rodine a priateľom, nakoľko dni jeho voľna často vychádzajú na týždeň, kedy je jeho manželka, blízka rodina a priatelia v práci, že k tomu dochádza v rodine k neustálym hádkam, nakoľko je mu vyčítané, že je takmer neustále v práci (aj počas víkendu a sviatkov), že máva migrény, ktoré sú s najväčšou pravdepodobnosťou zapríčinené dlhodobým prerušovaným spánkom počas nočnej neaktívnej časti služobnej pohotovosti, kedy žalobca jasne vo výsluchu uviedol, ako takýchto „spánok“ prebieha. Uvedené (ako aj ďalšie skutočnosti) prvoinštančný súd zohľadnil a posúdil ako „strednú“ závažnosť a preto nepriznal žalobcovi ním požadovanú výšku, ale túto výšku ustálil na sume 2.500,- €. Žalobca si je vedomý, že napriek uznaniu základu nároku vo všetkých rozhodnutiach vnútroštátnych súdov v skutkovo a právne identických veciach (vrátane tých, na ktoré poukazuje žalovaný), výšky priznaných náhrad oscilujú cca v sumách od tisíc do 5 tisíc €, domnieva sa však, že v týchto výškach priznávané sumy v konečnom dôsledku neplnia svoj účel, ktorým má byť čiastočné zmiernenie zásahov do osobnostných práv, a to obzvlášť za situácie, kedy štát vie o tomto probléme prakticky od roku 2001, kedy bol prijatý zákon č. 315/2001 Z.z., v stovkách rozhodnutí už bolo potvrdené, že žalovaný porušuje svoju povinnosť a napriek uvedenému žalovaný cynicky poukazuje na to, že žalobca mal byť ten, kto sa mal pokúsiť o nápravu. 3.4. Vo vzťahu k zamietnutiu návrhu na vykonanie dokazovania výsluchom svedka plk. G.. T. S., riaditeľa KR HaZZ v Bratislave, uvedené bolo jednoznačne správne, nakoľko v rozsahu skutkového stavu by svedok nevniesol do konania „iné hodiny“, než ktoré v rámci svojich skutkových tvrdení uvádzajú strany sporu, pričom vyhodnotenie, čo sa má alebo nemá započítavať do výkonu štátnej služby, je otázkou právneho posúdenia, ku ktorej by svedok pravdepodobne uvádzal svoje právne názory, čo však logicky nie je úlohou svedka. 4. V replike žalovaný zotrval na svojich argumentoch uvedených v odvolaní a žiadal aby odvolací súd rozhodol v zmysle jeho odvolacieho petitu. S vyjadrením žalobcu nesúhlasil, pričom si dovoľujeme keď, že žalobca vo svojom vyjadrení neuviedol žiadne nové ani relevantné skutkové či právne skutočnosti, ktoré už v konaní pred súdom prvej inštancie neuvádzal. Žalobca sa nevyjadril ani ku všetkým skutočnostiam uvádzaným v odvolaní, predovšetkým na detailne špecifikovanú argumentáciu žalovaného vo vzťahu k nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy a jej výšky spolu s jednotlivými faktormi determinujúcimi jej priznanie, resp. náhradu prostredníctvom súdneho konania, ktorá tvorí imanentnú časť tohto konania. Žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v celkovej výške 6.760,38 € ktorá predstavuje adekvátnu náhradu „strateného času“ žalobcu. Priznaním sumy 2.500,- € žalobca demonštroval, že táto zodpovedá náhrade jeho nemajetkovej ujmy, čo potvrdil tým, že nepodal proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie. Žalovaný v uvedenom vidí zrejmý vnútorný rozpor, čo do dôvodov, ako aj hodnoty utrpenej ujmy žalobcu, ktorej má zodpovedať jej náhrada v peniazoch (po zohľadnení všetkých vstupných faktorov determinujúcich jednak samotný vznik morálnej ujmy a jednak jej ocenenie, resp. ohodnotenie v peniazoch). Žalovaný mal zato, že matematický výpočet nemajetkovej ujmy zodpovedajúci výške platu žalobcu za štátnu službu nadčas nie je udržateľný a v tomto smere poukázal na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/82/2023, rozsudok Okresného súdu Prievidza sp. zn. 8C/12/2024, rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 3C/18/2023, rozsudok Okresného súdu Michalovce sp. zn. 27C/87/2021, uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/66/2023. K nepripusteniu výsluchu svedka žalovaný nesúhlasil s argumentáciou žalobcu a v plnom rozsahu zotrval na dôvodoch svojho odvolania v tejto časti, keď svedka nenavrhoval z dôvodu, aby súdu prvej inštancie prednášal svoje právne názory, či sa vyjadroval k otázkam právneho posúdenia veci a postup súdu prvej inštancie nepovažuje za správny, pričom podľa názoru žalovaného uvedené zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) C.s.p., t. j. súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. 4.1. Žalobca zastal názor (súd prvej inštancie tiež v súvislosti s čiastočným vyhovením žalobe), že osvedčil svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalovaný s uvedeným nesúhlasil, a naďalej zastáva názor, že súd prvej inštancie nezohľadnil všetky skutočnosti, ktoré v rámci výsluchu žalobcu vyšli najavo a tieto nezobral do úvahy v ich vzájomnom súvise. Žalobca počas svojho výsluchu

nijakým spôsobom bližšie nekonkretizoval ujmu, ktorá mu mala v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s nesprávnym prebratím smernice vzniknúť. Žalobca apeloval na nedostatok času, ktorý by mohol tráviť so svojou rodinou, avšak bližšie neuviedol, aký spôsobom, t. j. neuviedol, na aké aktivity a aké povinnosti mu čas nemá zostať práve a výlučne v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s nesprávnym prebratím smernice. Žalovaný v tomto smer zopakoval svoje argumenty uvedené v odvolaní. Pokým žalobca vo vydrení uvádza, že má migrény tento ako argument odôvodňujúci priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spomína prvýkrát v odvolacom konaní, a preto žalovaný navrhuje odvolaciemu súdu, aby na uvedené s poukazom na § 366 C.s.p., tzv. novoty v odvolacom konaní neprihliadal. Z výsluchu žalobcu vyplynulo, že má zdravotnú klasifikáciu „A“, teda plne spôsobilý na výkon služby zásahového hasiča. Okrem toho, žalobca v rámci konania pred súdom prvej inštancie nepredložil žiadnu lekársku správu preukazujúcu, že žalobca trpí migrénami, ktoré sú vyvolávané výlučne nedostatočným a prerušovaným spánkom na hasičskej stanici počas neaktívnej časti služobnej pohotovosti. Tvrdenie žalobcu, že migrény sú u žalobcu vyvolávané, resp. zapríčinené pravdepodobne dlhodobým prerušovaným spánkom počas nočnej neaktívnej časti služobnej pohotovosti je hypotetickým nepreukázaným tvrdením. Záverom v replike poukázal na aktuálnu rozhodovaciu prax k náhrade nemajetkovej ujmy a to na právny názor Mestského súdu Bratislava IV v rozsudku č. k. 4Cos/1/2023 206 a Mestského súdu Košice v rozsudku č. k. 77C/17/2023 - 88. 5. Žalobca v duplike zdôraznil, že pokiaľ žalovaný uvádza, že nepodaním odvolania voči výške priznanej sumy uznáva, že priznaná suma je primeraná ním pociťovanej ujme, ide o argumentáciu, ktorá vychádza z nepochopenia procesného práva a jeho základných zásad. Je výsostne osobným právom žalobcu rozhodnúť sa, či odvolanie podá alebo nepodá a faktory, ktoré ho pri tomto rozhodnutí ovplyvňujú, nie je povinný žalovanému predkladať a žalovaný z uvedeného nemôže nič právne relevantné vyvodzovať. K neustálemu opakovaniu žalovaného o tom, že si uplatňuje mzdový nárok, opätovne ide o nerešpektovania zásady procesnej ekonómie, kedy opakovane v tom istom konaní uvádza tú istú argumentáciu, ku ktorej už zaujal stanovisko. Samotná judikatúra krajských súdov, na ktorú poukazuje žalovaný vo svojom vyjadrení (napr. rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 6Co/66/2023), je v zhode stým, čo uviedol v napádanom rozsudku aj tunajší súd, nakoľko krajské súdy sa v danej veci väčšinou neriadia výpočtom, ale priznávajú celé sumy okolo 2.500,00 €, ako to je konštatované v žalovaným uvádzaných rozhodnutiach. V ďalšej časti svojej dupliky zopakoval skutočnosti uvedené vo vyjadrení k odvolaniu a v replike týkajúce sa nevykonania výsluchu svedka, príčinnej súvislosti a náhrady nemajetkovej ujmy. 6. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania (výrok I., III.) v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 7. Predmetom sporu je zaplatenie sumy 6.760,38€ z titulu náhrady škody spočívajúcej v nemajetkovej ujme spôsobenej žalobcovi za porušenie jeho práva na maximálny týždenný pracovný čas s poukazom na čl. 6 písm. b) smernice, ktorý nebol dostatočne prebratý do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky, konkrétne do zákona č. 315/2001 Z.z.. 8. Podľa článku 1 bod 2 smernice, táto smernica sa vzťahuje na: a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas a b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce. 8.1. Podľa článku 2 bod 1 smernice, na účely tejto smernice platia tieto definície:1. "pracovný čas" je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou; 8.2. Podľa článku 6 písm. b) smernice, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. 8.3. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z., služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.

8.4. Podľa § 85 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z., služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa. 8.5. Podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z., služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. 8.6. Podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z., pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. 8.7. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z., služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. 8.8. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 9. Po oboznámením sa s obsahom spisu má odvolací súd zato, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci v zmysle § 215 ods. 1 C.s.p. V preskúmavanej veci rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 C.s.p., pretože súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania riadne zhodnotil, keď dôsledne rozviedol ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých jednotlivých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Súd prvej inštancie citoval ustanovenia Smernice 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4.novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, zákona č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore, Občianskeho zákonníka ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a ktoré ho viedli k čiastočnému vyhoveniu žaloby. Súd prvej inštancie po vysporiadaní sa s námietkou nesplnenia procesnej podmienok konania týkajúcej sa právomoci a s námietkou premlčania nároku primerane vysvetlil, že žalovaný je vecne pasívnym subjektom, nesúcim zodpovednosť a sú splnene podmienky na poskytnutie náhrady za vznik nemajetkovej ujmy na strane žalobcu (pozri odsek 15. a 22. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Rovnako podrobne a detailne uviedol, ako dospel k záveru, že suma 2.500,-€ ako náhrada nemajetkovej ujmy vzniknutej žalobcovi sa javí ako primeraná (pozri odsek 26. a 33. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku vo veci samej dalo odpoveď na skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie teda svoje rozhodnutie vo veci samej patričným spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2,3 C.s.p. ) na ktoré odôvodnenie poukazuje aj odvolací súd a s ktorým sa s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. v celom rozsahu stotožňuje a podstatným dôvodom odvolania žalovaného považuje potrebné uviesť nasledovné fakty. 10. Žalovaný ako počas konania na súde prvej inštancie aj v odvolaní zotrval na námietke nedostatku právomoci súdu konať vo veci a nedostatku pasívnej vecnej legitimácie (pozri odsek 2., 2.1.). 10.1. Ustanovenie § 3 C.s.p. vymedzuje právomoc civilných súdov metódou konkrétneho výpočtu právnych vzťahov, o ktorých súdy konajú a rozhodujú. Súkromnoprávne vzťahy, z ktorých vychádzajú súkromnoprávne spory a iné veci, sú charakterizované najmä právnou rovnosťou a vôľovou autonómiou ich účastníkov. Ich postavenie je rovnocenné, čo znamená, že jeden z účastníkov súkromnoprávneho vzťahu nie je oprávnený jednostranne ukladať povinnosti druhému účastníkovi a ani sám autoritatívne vynucovať splnenie povinnosti druhého účastníka súkromnoprávneho vzťahu. Zisťovanie danosti právomoci civilných súdov sa spravuje zásadou, že to, či právny vzťah a jeho riešenie patrí do ich právomoci alebo nie, je závislé od jeho obsahu, a nie iba od jeho úpravy konkrétnym právnym odvetvím hmotného (najčastejšie) súkromného práva. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením

práva Európskej únie v dôsledku nesprávneho prebratia - transpozície smernice Európskej únie do vnútroštátneho právneho poriadku, je potrebné zaradiť medzi súkromnoprávne spory, pričom odvolací súd poukazuje na to, že z judikatúry súdneho dvora vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva Európskej únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Keďže v posudzovanom spore sa medzi žalobcom a žalovaným jedná o súkromnoprávny spor týkajúci sa žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody porušením práva Európskej únie, ktorej sa domáhal ako nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie mal v zmysle ustanovenia § 3 C.s.p. právomoc spor medzi žalobcom a žalovaným prejednať a v spore rozsudkom rozhodnúť. Súd prvej inštancie pri posudzovaní veci predmetu sporu musel posudzovať zodpovednosť žalovaného za škodu žalobcovi, ktorá mu bola spôsobená porušením práva Európskej únie, pričom jedným z predpokladov zodpovednosti je „dostatočne závažné porušenie právnej normy Európskej únie, ktorej cieľom je priznanie práv jednotlivcom“. Súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom spore oprávnený a povinný skúmať, či zo strany žalovaného došlo k tvrdenému porušeniu práva Európskej únie pri preberaní smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky, a to konkrétne vo vzťahu k zákonu č. 315/2001 Z.z., čo znamená, že v jednotlivostiach bol oprávnený a povinný skúmať, či zákon č. 315/2001 Z.z. zodpovedá cieľom čl. 6 písm. b/ smernice. Z týchto dôvodov preto argumentácia žalovaného v podanom odvolaní, že súd prvej inštancie nebol oprávnený, a teda nemal právomoc posudzovať súlad zákona . 315/2001 Z.z. so smernicou, je nedôvodná. 10.2. Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj námietku žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie s tým, že žalovaný v konaní poukázal na potrebu rozlišovania medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“ a že na aplikácii smernice sa žalovaný nepodieľal. Odvolací súd sa so záverom súdu prvej inštancie o nesprávnom prebratí smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky stotožňuje, pričom skutočnosť, že žalovaný sa priamo nepodieľal na aplikácii smernice, je z hľadiska prejednávaného sporu bez právneho významu. Podľa čl. 29 smernice je táto smernica adresovaná členským štátom, pričom žalovaný ako členský štát Európskej únie a adresát smernice po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej a aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípade že žalovaný túto povinnosť nesplní, je zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu smernice, pokiaľ k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku. Keďže žalobca sa žalobným nárokom domáha náhrady škody spočívajúcej v nemajetkovej ujme z titulu porušenia práva Európskej únie členským štátom Európskej únie, žalovaný Slovenská republika, v mene ktorej koná ústredný orgán verejnej správy, a to ministerstvo vnútra, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre hasičský a záchranný zbor disponuje pasívnou vecnou legitimáciou. 11. Za právne irelevantnú považuje odvolací súd aj námietku žalovaného ( pozri odsek 2.2.), že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil pôsobnosť smernice, ktorá sa na služobný pomer príslušníkov hasičského a záchranného zboru vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času nevzťahuje v plnom rozsahu, pretože sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany (čl. 1 ods. 3 smernice v spojení s čl. 2 smernice Rady 89), pričom zároveň namietal, že rozhodnutie súdneho dvora vo veci C- 429/09 sa týka „mestského hasiča. Odvolací súd poukazuje nato, že pri právnom posúdení veci aj v znení smernice pri rozhodovaní je potrebné vychádzať aj z príslušnej judikatúry súdneho dvora, pretože súd je povinný plne uplatňovať výklad práva Európskej únie, ktorý súdny dvor podal (pozri rozsudok C-261/2021 zo dňa 07. júla 2022). Súdny dvor rozhodol, že čl. 6 písm. b/ smernice má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor rozhodol, že smernica sa má uplatniť na činnosti hasičského a záchranného zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne, pričom nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom, alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným, a to aj v prípade, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojim charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám. Na účely smernice pojem pracovníka nemôže byť vykladaný rôzne podľa právnych predpisov toho ktorého štátu, ktorý je členským štátom Európskej únie, ale má autonómny význam vlastný právu Európskej únie, keď za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať žiaden dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva Európskej únie. Znamená to teda, že skutočnosť, či niekto je podľa vnútroštátneho práva dobrovoľným hasičom alebo profesionálnym hasičom, nie je vo vzťahu k posudzovaniu charakteristiky pracovníka relevantná, a na takéhoto pracovníka sa vzťahujú ustanovenia

smernice (rozsudky C-397/01 až C-403/01, C-429/09, C-518/15). Vzhľadom už na uvedené je preto nedôvodná odvolacia námietka žalovaného, že smernica sa nevzťahuje na žalobcu ako hasiča a bez právneho významu je skutočnosť, či hasič plní svoje úlohy v pracovnom, resp. služobnom pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny. Čl. 6 písm. b/ smernice predstavuje v rozsahu v akom ukladá členským štátom Európskej únie maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Európskej únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke, alebo akémukoľvek obmedzeniu a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudok C-429/09 vo veci Fuß body 33. až 35.). Členské štáty Európskej únie teda nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b/ smernice tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú podmienku, alebo určitým spôsobom obmedzovali (C-397/01 bod 99., C-429/09 body 35. a 52.). Súdny dvor judikoval, a to opakovane, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 bod 95.) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva (rozsudok C-437/08 bod 27.). 11.1. Súdny dvor osobitne v prípade hasičov potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou (rozsudok C-429/09, C-52/04). Z dôvodu, že žalobca počas výkonu služobnej pohotovosti musí byť k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, t. j. v mieste výkonu práce, celý čas služobnej pohotovosti je potom potrebné započítať do pracovného času žalobcu, pričom skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada v zmysle § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. nemá vplyv na porušenie článku 6 písm. b/ smernice. Námietka žalovaného, že smernica sa na príslušníkov hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje, je preto z uvedených dôvodov nedôvodná. Odvolací súd poukazuje na to, že aj z aktuálnej judikatúry súdneho dvora vyplýva, že v prípade, ak povaha a rozsah povinností a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto pracovníkovi počas pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto doba služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka (rozsudky vo veci C-214/20, C-580/19, C-344/19). 12. Vo vzťahu k námietkam týkajúcich sa nároku na náhradu škody (pozri odsek 2.3.) žalovaný namietal, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym spôsobom, pričom veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol žalobca v zmysle platnej legislatívy odmeňovaný, odvolací súd uvádza, že zo žaloby ako aj z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je nepochybne zrejmé, že žalobca uplatnil nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) z dôvodu, že u žalobcu došlo v príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného k vzniku škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy SR) z dôvodu, že účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia smernice č. 2003/88/ ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania, alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie a súčasne zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy SR), pretože reálne musel odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice č. 2003/88/ES a musel tráviť čas v práci, prichádzal o čas, ktorý by mohol venovať rodine, záľubám, resp. iných aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Odvolací súd ďalej uvádza, že smernica neobsahuje ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade jej porušenia. Náhrada škody spôsobená jednotlivcovi porušením práva Európskej únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv jednotlivca. Vnútroštátne právo členských štátov Európskej únie musí určiť, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektívnosti bolo stanovené, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a tiež definovať pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Právny poriadok Slovenskej republiky tiež nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva Európskej únie. Odvolacia námietka žalovaného, že žalobca

nepreukázal spôsobenú ujmu nie je dôvodná, pretože z vykonaného dokazovania v konaní pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalobca v žalovanom období (10/2020 až 6/2023) bol každý mesiac v práci viac než by prináležalo podľa maximálneho pracovného času a zároveň opakovane dochádzalo u žalobu k prekračovaniu limitu 48-hodinového služobného času. Odvolací súd uvádza, že žalobca v dôsledku takého rozvrhu pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom Európskej únie, prišiel o čas, ktorý by inak (za situácie, že by nemal nariadenú pracovnú pohotovosť s povinnosťou zdržiavať sa na pracovisku) venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov fyzickej a psychickej relaxácii, mohol by rozhodnúť o trávení tohto času podľa vlastného uváženia. 12.1. Odvolací súd nesúhlasí ani s námietkou žalovaného, že v súdenej veci neboli splnené podmienky pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že žalobca sa mal domáhal upustenia od takého zásahu od svojho zamestnávateľa s poukazom na to, že žalobca sa domáha len finančného plnenia, ktoré má slúžiť len ako akási kompenzácia bez toho, aby tento údajný protiprávny stav bol do budúcna napravený. Súd je pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy viazaný v tom smere, že má posúdiť primeranosť výšky náhrady ujmy, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácii smernice žalobca utrpel, pričom spôsob určenia ako aj posudzovanie výšky nároku z titulu náhrady nemajetkovej ujmy je na úvahe súdu. Súd však musí pri úvahe o priznaní ako aj výške náhrady nemajetkovej ujmy hodnotiť tak jednotlivé okolnosti ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy zo zákona je na voľnej úvahe súdu, ktorá však musí byť odôvodnená a musí mať základ v zistenom skutkovom stave. Súd prvej inštancie so zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené, a to právo na ochranu zdravia a právo na súkromie a okolnosti porušovania práva žalobcu správne dospel k záveru, že v súdenej veci sú splnené podmienky na aplikáciu § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, t. j. na priznanie zadosťučinenia v peniazoch. Aj podľa názoru odvolacieho súdu vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, keď žalovaný ako členský štát Európskej únie neprijal opatrenia nevyhnutné za zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b/ smernice a zároveň za situácie, že do pracovného času nie sú zarátavané nadčasy služobnej pohotovosti, je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah, ktorým je štát namieste. Rovnako berúc do úvahy už uvedené neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a pod. Z formulácie § 13 ods. 2 v Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osobe v spoločnosti je len príkladmo uvedené, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom právna úprava v ust. § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie konštatuje, že žalobcovi ako fyzickej osobe vzniklo právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Práva žalobcu vyplývajúce zo Smernice 2003/88/ES neboli štátom dodržiavané, pričom zároveň bolo pomerne dlhé obdobie porušované právo žalobcu na odpočinok, a to aj napriek tej skutočnosti, že žalobca v spoločnosti plní zodpovedné úlohy, a preto bolo dôležité, aby mal možnosť si po práci náležite odpočinúť. Z týchto dôvodov preto odvolací súd považuje nárok žalobcu za dôvodný a prisúdenú náhradu nemajetkovej ujmy za primeranú, pričom k porušeniu práv žalobcu dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti. 12.2. Odvolací súd osobitne k predmetnej námietke žalovaného týkajúcej sa výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy dodáva, že základnou požiadavkou pri ustálení výšky nemajetkovej ujmy je zásada jej primeranosti k okolnostiam a následkom (intenzite) nezákonného zásahu do sféry poškodenej osoby. Pričom neexistuje paušálny vzorec výpočtu, resp. vyčíslenia nemajetkovej ujmy (nie je objektívne kvantifikovateľná), a preto sa spôsob ustálenia výšky nemajetkovej ujmy odvíja od konkrétnej povahy posudzovaného prípadu. V predmetnej veci išlo o zásah do osobnosti žalobcu spôsobený porušením maximálneho limitu týždenného pracovného času, keď do pracovného času, resp. služobného času žalobcu, neboli zahrnuté hodiny ním odpracovanej určenej a nariadenej pracovnej pohotovosti. Pokiaľ ide o výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy tak odvolací súd zastáva názor, že v danom prípade sa súd prvej inštancie riadne vysporiadal s priznanou výškou nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie nepriznal celú sumu 6.760,38€, ktorú považoval žalobca, ale priznal z nej len 2.500,-€. Tento záver aj riadne odôvodnil, prečo nevyhovel žalobe v celom rozsahu, keď považoval za primerané, aby náhrada zohľadňovala strednú mieru závažnosti tohto zásahu, nakoľko vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca v súčasnosti netrpí žiadnym vážnym ochorením v dôsledku porušenia jeho práva zo strany

žalovaného a taktiež jeho súkromný a osobný život nebol negovaný zo strany žalovaného v značnej miere. V konaní bolo preukázané, že žalobca pracoval nad rozsah stanovený smernicou v rozhodnej dobe (súd prvej inštancie v odseku 28. napadnutého rozsudku riadne a rozsiahlo odôvodnil koľko odpracoval) a aj keď neboli preukázané rodinné problémy a zdravotné problémy na strane žalobcu, prišlo k zásahu do jeho práv. Odvolací sú má za to, že bolo v konaní jednoznačne preukázané, že žalobca sa nemôže venovať manželke, rodine v rozsahu v akom by chcel. Má nedostatok času na oddych, hoci relax je vzhľadom na rizikovosť jeho práce nesmierne potrebný. U žalobcu je nárok na odpočinok permanentne niekoľko rokov porušovaný, napriek tomu, že plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života. Súd mal za preukázané, že žalobca vykonáva náročnú prácu nad čas povolený právom únie, ktorá vyžaduje aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, a tým dochádza k zásahu do jeho práva na súkromie, ktorého súčasťou je aj právo na rodinný život, teda právo utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny a preto tak ako konštatoval súd prvej inštancie vznikol žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Vzhľadnom na uvedené neobstoja argumenty žalovaného, že súd prvej inštancie nezohľadni všetky skutočnosti, ktoré vyplynuli so samotnej výpovede žalobcu čo žalovaný považuje za porušenie práva žalovaného na presvedčivé odôvodnenie právneho názoru súdu prvej inštancie a tiež práva na spravodlivý súdny proces. Samotná skutočnosť, že žalovaný sa nestotožňuje s právnymi závermi súdu prvej inštancie, nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti a neznamená ani oprávnenie odvolacieho súdu nahradiť správne právne názory súdu prvej inštancie jeho vlastnými, len preto, že nezodpovedajú predstavám žalovaného o tom, ako má súd vo veci rozhodnúť pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie sa pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy neodchýlil príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka a ani nepoprel ich účel a význam a pri stanovení jej výšky sa riadil správnou úvahou a priznanú sumu aj riadne odôvodnil, keď odvolací súd zastáva názor, že táto priznaná náhrad nemajetkovej ujmy je primeraná k okolnostiam a následkom (intenzite) nezákonného zásahu do sféry poškodenej osoby. Prisúdená náhradu nemajetkovej ujmy je podľa názoru odvolacieho súdu aj primeraná, a to aj v porovnaní s rozhodnutiami súdov v porovnateľných veciach keď odvolaciemu súdu je v zmysle § 186 ods. 1 C.s.p. z jeho rozhodovacej činnosti známe množstvo rozhodnutí odvolacích súdov, ktoré priznali nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávnej transpozície smernice ohľadom maximálne prípustnej dĺžke priemerného týždenného pracovného času vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín (napr. rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/34/2022, 14Co/113/2023, 14Co/134/2023, 15Co/81/2022, 15Co/25/2024, 15Co/30/2024, 16Co/11/2022, 16Co/36/2022, 16Co/53/2022, 16Co/106/2023, 17Co/16/2022, 17Co/47/2022, 17Co/59/2022, 17Co/40/2023, 17Co/84/2023, 17Co/86/2023,17Co/100/2023; rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Co/40/2024, 9Co54/2024, 2Co/33/2024). 13. K námietkam žalovaného ktoré sa týkajú nevykonania nim navrhnutého dôkazu a to výsluchu svedka F.. G.. T. S., riaditeľa KR HaZZ v Bratislave (pozri odsek 2.4.) odvolací súd poukazuje nato, že celkovo súd rozhoduje na základe skutkového stavu veci zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi stranami sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie strán sporu. Predovšetkým nevykoná dôkazy, ktoré sú pre vec nerozhodujúce a nemôžu smerovať k zisteniu skutkového stavu veci ako je tomu aj v tomto prípade. Skutočnosť prečo súd prvej inštancie navrhovaný dôkaz (výsluch svedka) nevykonal a z akého dôvodu je uvedené v jednak v odôvodnení napadnutého rozsudku (pozri odsek 34. odôvodnenia napadnutého rozsudku) a túto skutočnosť súd prvej inštancie odôvodnil priamo na pojednávaní dňa 22.5.2024 čo vyplýva zo zápisnice z tohto pojednávania ako aj zo zvukového záznamu z tohto pojednávania ktorý je uložený v registri ESS, keď vykonanie tohto dôkazu považoval súd prvej inštancie za nadbytočné. S uvedeným záverom sa stotožňuje aj odvolací súd a preto nevykonanie navrhovaného dôkazu nepredstavuje porušenie práva na spravodlivý súdny proces. Naviac, z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/85/2010, 2Cdo/29/2011, 3Cdo/268/2012, 3Cdo/108/2016, 2Cdo/130/2011, 5Cdo/244/2011,

6Cdo/185/2011, 7Cdo/38/2012, v dôsledku čoho tieto odvolacie námietky nie sú spôsobilé privodiť pre žalovaného priaznivejšie rozhodnutie vo veci. 14. Ďalšími námietkami žalovaného sa odvolací súd opätovne nezoberal, keď tieto nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo strán konania na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). 15. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti obsah odvolania žalovaného teda nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie, v dôsledku čoho odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti (výrok I.) podľa § 387 ods.1,2 C.s.p. ako vecne správne potvrdil vrátane výroku o náhrade trov konania (výrok III.). 15.1. Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania (výrok III.) odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že konanie o náhrade nemajetkovej ujme, je konaním, kde je konečný výsledok daný na úvahe súdu. V danom prípade konštatoval súd dôvodnosť žaloby a priznal žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, len využil úvahu a nepriznal celú žalovanú sumu. Zásadu úspechu vo veci (§ 255 C.s.p.) treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Civilný sporový poriadok neobsahuje zákonné ustanovenie, ktoré by bolo obdobou § 142 ods. 3 O.s.p., a ktoré by výslovne upravovalo spôsob rozhodovania o náhrade trov konania v situácií, keď rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu. Avšak ani nová právna úprava nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa doterajšej úpravy (pozri II. ÚS 225/2020 z 27. augusta 2020, zverejnenom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 31/2020, rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 399/2019, sp. zn. I. ÚS 56/2017, sp. zn. IV. ÚS 652/2018, I. ÚS 24/2021, II. ÚS 225/2020). Odvolací súd vzhľadom na uvedené zastáva názor, že aj ustanovenie § 255 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, umožňuje v takýchto veciach priznať strane plnú náhradu trov konania. V prípade uplatňovania nároku, ktorý žalobca objektívne nie je schopný presne vyčísliť (nakoľko jeho konkrétna výška závisí od úvahy súdu), je potrebné posudzovať úspech strán sporu v konaní podľa toho, či žalobca preukázal danosť svojho nároku čo do základu (pozri aj rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/70/2021, rozhodnutia Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/151/2018, 9Co/100/2020, 9Co/40/2024). Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené a spôsob rozhodnutia súdu prvej inštancie v súlade so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca bol s poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 Cs.p. plne procesne úspešný čo do základu uplatneného nároku náhrady nemajetkovej ujmy a súčasne výška plnenie vyplývajúca z tohto jeho procesného úspechu závisela výlučne od úvahy súdu a preto správne súd prvej inštancie žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100%. 16. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 , v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Nakoľko odvolací súd odvolaniu žalovaného nevyhovel a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, mal žalobca v odvolacom konaní plný úspech a vznikol mu voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 10 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).