Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/160/2025 z 24. 3. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 14Co/160/2025 1723202727 24. 03. 2026 JUDr. Darina Kriváňová ECLI:SK:KSBA:2026:1723202727.2

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu JUDr. Michaela Krajčová a JUDr. Natália Kolláriková, v spore žalobcu: L.. P. Č., L.. XX.XX.XXXX, P. J. B.. L. XX, XXX XX G., právne zastúpeného JUDr. Michalom Ďubekom, PhD., advokátom, so sídlom Dostojevského rad 1, 811 09 Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Pezinok, č.k. 47C/37/2023-427 zo dňa 15. augusta 2025, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Pezinok, č.k. 47C/37/2023-427 zo dňa 15. augusta 2025, p o t v r d z u j e. II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Okresný súd Pezinok rozsudkom č.k. 47C/37/2023-427 zo dňa 15. augusta 2025 žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.500 eur, a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odročeného pojednávania dňa 25.06.2025 vo výške 100 %. 2. Žalobca sa žalobou zo dňa 23.10.2023 domáhal náhrady škody spôsobenej porušením práva Európskej únie, konkrétne porušením Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej aj ako „Smernica“), ktorá bola žalovaným nesprávne implementovaná, resp. nebola implementovaná v časti do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky. Žalobca uviedol, že sa nejedná o zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru SR a štátnu službu vykonáva v služobnom pomere v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „ZoHaZZ“). Žalobca je v stálej štátnej službe v hodnosti nadporučík, vo funkcii hasič - záchranár, špecialista v rámci Okresného riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru G., na Hasičskej stanici v G., pričom do funkcie bol vymenovaný dňa 15.12.2012 personálnym rozhodnutím zo dňa 11.12.2012, č. 233/2012. Služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru SR je rozvrhnutý nerovnomerne tak, že týždenný pracovný čas sa skladá zo 16 hodinových pracovných zmien, po ktorých nasleduje určená 8 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, a teda ide o tzv. 24 hodinovú pracovnú zmenu. Výkon služobnej pohotovosti je rozdelený na aktívnu časť služobnej pohotovosti (prácu nadčas) a neaktívnu časť služobnej pohotovosti. Služobné pohotovosti sú určované

na čas nočných hodín, pričom v prípade vyhlásenia poplachu počas služobnej pohotovosti sa mení služobná pohotovosť na prácu nadčas (počas trvania výjazdu). V mieste výkonu služby žalobcu sa striedajú 3 hasičské zmeny, každý tretí deň odslúži každá pracovná zmena 24 hodín a následne majú príslušníci v tejto zmene 2 dni voľna. Ide teda o nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, ktorého časť pripadá na tzv. služobnú pohotovosť. Žalobca sa aj počas neaktívnej časti služobnej pohotovosti musí zdržiavať na pracovisku, z tohto miesta sa nemôže vzdialiť, musí byť vždy počas celej doby neaktívnej časti pracovnej pohotovosti pripravený na vykonanie zásahu, a to do jednej minúty. Napriek tomu sa však žalobcovi neaktívna časť pracovnej pohotovosti nezapočítava do fondu pracovného času, čo v praxi znamená, že napriek tomu, že v kalendárnom mesiaci odpracuje napr. 241 hodín, do pracovného času sa mu započíta len 178 hodín. Potom sa javí, že priemerný týždenný pracovný čas žalobcu neprekračuje 48 hodín, čo je v rozpore so skutočnosťou. Žalobca mal za to, že jeho priemerný týždenný pracovný čas počas celého žalovaného obdobia značne presahoval nielen 40 hodinový týždenný služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru SR tak ako to stanovuje ust. § 58 ods. 2 ZoHaZZ ale aj maximálne prípustný týždenný pracovný čas v dĺžke 48 hodín tak, ako to stanovuje čl. 6 písm. b) Smernice. Žalobca poukázal na princíp prednosti práva Európskej únie pred vnútroštátnym právom, na základe ktorej je založená aj zodpovednosť členského štátu v prípade chybnej aplikácie alebo opomenutia aplikácie zo strany členského štátu, pričom osoby, ktoré sú takýmto konaním poškodené sa môžu domáhať voči štátu spôsobenej škody. Zodpovednosť štátu je pritom v prípade porušenia práva EÚ absolútna a objektívna a členský štát nemá k dispozícii žiadne liberačné alebo exkulpačné dôvody. Žalobca pri výklade čl. 6 Smernice poukázal na rozhodnutie SD EÚ sp. zn. C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci Gunter FuP, ktorý považoval za skutkovo a právne identickú vec, aká je predmetom aj tohto sporu. Z uvedeného rozsudku je zrejmé, že čl. 6 písm. b) Smernice má priamy účinok, čo pre jednotlivca znamená priamu možnosť uplatnenia daného článku pred vnútroštátnym súdom. Z Prílohy č. 4 ZoHaZZ vyplýva, že do tohto zákona bola prebratá aj Smernica, pričom ZoHaZZ aj napriek tomu umožňuje služobnému úradu, aby služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru SR bol rozvrhnutý tak, že tento pravidelne a podľa žalobcu sústavne prekračuje Smernicou stanovený maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas. Žalobca za základný problém považoval obsah pojmu „pracovný čas“ tak, ako ho na jednej strane stanovuje Smernica a judikatúra Súdneho dvora a na druhej strane upravuje ZoHaZZ. Žalobca uviedol, že rozlišovanie pracovného času je podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ binárne, t. j. buď je určitý čas pracovným časom alebo nie je. Súdny dvor vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že čas pracovnej (služobnej) pohotovosti treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času, pričom rozhodujúcim faktorom pre záver, či sú naplnené znaky pojmu „pracovný čas“ je skutočnosť, že pracovník je povinný byť prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a musí mu byť k dispozícii v prípade potreby. Žalobca pritom poukázal na rozsudok Súdneho dvora C - 518/15 zo dňa 21.02.2018 vo veci Ville de Nivelles, z ktorého vyplynulo, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení tejto Smernice vrátane jej článku 2, ktorý definuje okrem iného „pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Článok 2 Smernice sa má vykladať tak, že čas pracovnej pohotovosti, ktorý pracovník trávi doma s povinnosťou reagovať na výzvu svojho zamestnávateľa do 8 minút, čo do značnej miery ovplyvňuje jeho možnosti venovať sa iným činnostiam, sa má považovať za „pracovný čas“. Podľa žalobcu zo žiadneho ustanovenia ZoHaZZ nevyplýva, že by bola služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby považovaná za súčasť ich služobného času, pričom v skutočnosti sa tento čas služobnej pohotovosti nezapočítava do pracovného času príslušníka Hasičského a záchranného zboru SR. ZoHaZZ umožňuje podľa žalobcu služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi Hasičského a záchranného zboru SR jeho služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v čl. 6 písm. b) Smernice, a to v dôsledku skutočnosti, že služobná pohotovosť nie je podľa ZoHaZZ považovaná za súčasť pracovného času a je teda daný rozpor ZoHaZZ so Smernicou. V dôsledku čoho možno podľa žalobcu uzavrieť, že Smernica nebola správne, resp. v časti nebola vôbec implementovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky. Žalobca teda podľa jeho tvrdenia odpracoval viac, ako povoľuje čl. 6 písm. b) Smernice, a teda jeho právo vyplývajúce z čl. 6 písm. b) Smernice bolo a je sústavne porušované, a to nielen za žalované obdobie ale od nástupu žalobcu do služby. Žalobca mal za to, že je aktívne legitimovaným subjektom v spore, nakoľko rozsudok Súdneho dvora vo veci Gunter FuP dáva poškodenému pracovníkovi právo domáhať sa náhrady škody priamo proti členskému štátu. 3. Vzhľadom na to žalobca tvrdil, že ako jednotlivec sa môže voči žalovanému domáhať náhrady škody vzniknutej mu porušením práva EÚ a je daná jeho aktívna vecná legitimácia v spore. Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v spore, žalobca poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax SD EÚ, v zmysle

ktorej môže náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj samotný štát. Aby sa mohol žalobca domáhať náhrady škody z dôvodu porušenia práva EÚ, musia byť v zmysle judikatúry SD EÚ splnené tri základné požiadavky, a to: a) že cieľom porušenej právnej normy EÚ je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, b) existencia škody, c) priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Žalobca mal za to, že podmienka dostatočnej závažnosti porušenia právnej normy Únie bola splnená, nakoľko žalobca počas žalovaného obdobia pracoval nad stanovený limit vyplývajúci z čl. 6 písm. b) Smernice, a teda ide o zjavné porušenie judikatúry Súdneho dvora, z ktorého dôvodu sa porušenie musí považovať za dostatočne závažné porušenie práva Únie. K existencii škody žalobca uviedol, že Smernica neobsahuje ustanovenia týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. Z judikatúry SD EÚ vyplýva, že náhrada škôd spôsobených jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv poškodených. Právny poriadok Slovenskej republiky neobsahuje žiadne konkrétne ustanovenia pre posudzovanie a určenie výšky náhrady škody, ktorá vznikla poškodenému porušením práva EÚ, a preto je potrebné subsidiárne použiť vnútroštátne právo pri zachovaní princípu ekvivalencie (rovnocennosti) a efektivity (účinnosti). Žalobca uviedol, že porušením čl. 6 písm. b) Smernice v prvom rade bolo a je porušované právo žalobcu na ochranu zdravia a zároveň boli a sú porušované osobnostné práva žalobcu na súkromie, rodinný život a ochranu zdravia. Žalobca uviedol, že uvedené osobnostné práva sú u neho porušované sústavne a dlhoročne, teda nielen počas žalovaného obdobia. V jeho prípade je daný základ nároku na náhradu škody, ktorá má v podmienkach slovenského právneho poriadku povahu nemajetkovej ujmy, ktorej náhrady v peniazoch sa žalobca domáha. V jeho prípade bola splnená aj tretia podmienka, a to existencia príčinnej súvislosti medzi porušením čl. 6 písm. b) Smernice a škodou vo forme nemajetkovej ujmy. Ak by žalovaný správne prebral ustanovenie čl. 6 písm. b) Smernice do ZoHaZZ resp. toto ustanovenie reálne a správne aplikoval, nedošlo by k porušeniu práva žalobcu na maximálny 48-hodinový týždenný pracovný čas, a teda ani k strate času odpočinku. Žalobca v dôsledku nezarátavania služobnej pohotovosti do pracovného času musel odpracovať viac, než je Smernicou maximálne povolený 48-hodinový týždenný pracovný čas, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva na ochranu zdravia a práva na ochranu súkromia a rodinného života. Žalobca uviedol, že každou hodinou odpracovanou nad rámec Smernice dochádza u neho k zásahu do jeho osobnostných práv, pričom neustále a dlhodobé porušovanie pravidla EÚ obmedzujúceho max. dĺžku pracovného času zo strany Slovenskej republiky zakladá nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Tým, že žalobca je povinný tráviť čas v práci nad max. povolený limit, najpriliehavejšie je ocenenie takejto hodiny práve platom za štátnu službu nadčas, ktorý predstavuje príslušnú časť služobného platu priznaného v čase štátnej služby zvýšenej o 30% v zmysle ust. § 103 ods. 1 a 2 v spojení s ust. § 116 ods. 1 ZoHaZZ. Na preukázanie toho, koľko času žalobca trávil na pracovisku žalobca súdu predložil výplatné pásky za obdobie od júla 2022 do júna 2023 vrátane, z ktorých je zrejmé a z ktorých možno vypočítať, koľko žalobca odpracoval za príslušné 6 mesačné referenčné obdobie, koľko bolo odpracované nad rámec Smernice za referenčné obdobie, akú sumu predstavuje služobný plat v danom mesiaci, akú sumu predstavuje plat za službu nadčas v danom mesiaci, ktorá je základom pre výpočet nároku, a to ako súčin tejto hodinovej sadzby platu za štátnu službu nadčas v danom referenčnom období a počtu hodín odpracovaných nad rámec max. prípustného pracovného času podľa Smernice v danom referenčnom období. Žalobca napokon poukázal na rozhodovaciu prax všeobecných súdov SR v skutkovo a právne identických sporoch, kde sa súdy v celom rozsahu stotožnili s argumentáciou uvedenou v tejto žalobe. 4. Dňa 15.01.2024 doručil žalovaný súdu vyjadrenie k žalobe, v ktorom žiadal, aby súd konanie z procesných dôvodov zastavil a v prípade, že sa nestotožní s procesnými námietkami žalovaného, tak žiadal, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Žalovaný uviedol, že žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody v dôsledku porušenia práva Európskej únie k jeho ujme, nakoľko došlo k nesprávnemu prebratiu Smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky. Smernicu nemožno aplikovať na prejednávaný prípad, nakoľko Smernica sa neuplatňuje na odvetvia činnosti, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Smernica sa na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR nevzťahuje v plnom rozsahu, a preto jej ustanovenia nemohli byť porušené, ako to tvrdí žalobca. Štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR, v rámci ktorej vykonávajú zásahovú činnosť, možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti v čl. 2 ods. 2 smernice Rady 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, na ktorú Smernica v čl. 1 ods. 3 odkazuje, nakoľko úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia, možno subsumovať pod pojem „osobitné

činnosti služieb civilnej ochrany“, keďže okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi plnia aj úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností. 5. Žalovaný ďalej namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu, nakoľko žalobca nežaloval svojho zamestnávateľa, ale štát, v mene ktorého koná ten ústredný orgán verejnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor. Podľa žalovaného mal žalobca, ak mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad Smernicou povolený limit, svojho nadriadeného na túto skutočnosť upozorniť a žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, na ktoré sa odvoláva v žalobe. Podľa žalovaného boli žalobcovi za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti vyplatené príslušné zložky príjmu resp. poskytnuté náhradné voľno. Podľa žalovaného nie je prípustné, aby sa zodpovednosť Slovenskej republiky odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby k pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho zamestnanca. S ohľadom na zamieňanie Slovenskej republiky a Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ako dvoch samostatných subjektov je tu ďalší dôvod nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Žalovaný uviedol, že Smernica bola transponovaná do slovenského právneho poriadku okrem iného ZoHaZZ. Podľa ust. § 85 ZoHaZZ služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru SR je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu a do rozsahu pracovného času sa zahŕňa tak výkon štátnej služby ako aj služobná pohotovosť, kedy je príslušník k dispozícii služobnému úradu. Uvedené vyplýva aj z judikatúry SD EÚ, podľa ktorej do rozsahu pracovného času možno zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti pracovníkov. Nerovnomerné rozvrhnutie služobného času vychádza z organizácie výkonu štátnej služby na 3 zmeny, ktoré sa striedajú po 24 hodinách služobného dňa (spolu výkon štátnej služby v trvaní 17/16 hodín a bezprostredne nadväzujúcej služobnej pohotovosti na pracovisku v trvaní 7/8 hodín) tak, aby nasledovala doba 48 hodín odpočinku. Organizácia služobného času príslušníkov s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom vyplýva z Kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR dojednanej na príslušný kalendárny rok. Žalobca podľa žalovaného nezohľadnil vo svojej žalobe špecifiká činností spojených s potrebou nepretržitej služby, ktorým bol v čl. 17 Smernice poskytnutý určitý stupeň flexibility. Počas 48 hodín náhradného odpočinku poskytnutých žalobcovi je žalobcovi ako aj každému inému príslušníkovi umožnené, aby strávil čas na odpočinok a plne sa venoval svojej rodine, priateľom, záľubám, regenerácii, t. j. voľne podľa svojho uváženia nakladal so svojím odpočinkom na zotavenie a venoval sa svojim záľubám a rodine. Žalovaný poukázal aj na ďalšie inštitúty zamedzujúce možnému negatívnemu vplyvu na zdravie a bezpečnosť dotknutého príslušníka s nerovnomerne rozvrhnutým pracovným časom, napr. bezplatnú preventívnu lekársku prehliadku, miestnosť s prideleným lôžkom na oddych a zariadenie na osobnú hygienu poskytnuté žalobcovi na pracovisku, nárok na rekondičný pobyt v trvaní 14 dní nepretržite v kalendárnom roku, úpravu bezpečnosti a práce príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR. Minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia rovnako ako uplatnenie odchýlky v zmysle Smernice boli riadne transponované do ZoHaZZ a príslušnej legislatívy. K transponovaniu čl. 2 ods. 1 Smernice žalovaný uviedol, že zmysel tohto článku Smernice je transponovaný v štvrtej hlave ZoHaZZ v ust. § 85 a nasl. upravujúcich služobný čas hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu službu nadčas a dovolenku. Žalovaný uviedol, že ust. § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1 ZoHaZZ rozhodne nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou účelovo zachytávajú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe. V oboch prípadoch ide pritom o výkon štátnej služby v rámci služobného času. Odkazované ustanovenia ZoHaZZ ako aj ustanovenia Kolektívnej zmluvy 2019 - 2020 (čl. 3), Kolektívnej zmluvy 2021 (čl. 3), Kolektívnej zmluvy 2022 (čl. 3) a Kolektívnej zmluvy 2023 (čl. 3) plne transponujú článok 2 ods. 1 Smernice. Pokiaľ ide o transponovanie čl. 6 Smernice žalovaný uviedol, že podľa Smernice priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní nesmie prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre každého zamestnanca musí byť ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou. Smernica umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok 16 Smernice stanovuje na účely ustanovenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné obdobie na 4 mesiace. Článok 17 ods. 3 Smernice poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť dlhšie referenčné obdobie prípadne na 6 mesiacov alebo ak je to v kolektívnej zmluve uvedené, tak na celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia takéhoto iného referenčného obdobia navyše je, že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný pracovný čas odpočinku alebo vo výnimočných prípadoch, kde to z objektívnych dôvodov nie je možné, sa príslušným pracovníkom poskytne primeraná ochrana. ZoHaZZ upravuje limity dĺžky služobného času tak, že pri rovnomernom služobnom čase je služobný čas príslušníka 40 hodín týždenne (ust. § 85), pričom podľa

ust. § 91 ods. 3 ZoHaZZ možno hasičovi prikázať v kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7 hodín týždenne. Žalovaný dal súdu do pozornosti, že služobný čas hasičov môže byť rozvrhnutý aj nerovnomerne, pričom pri takto určenom pracovnom čase nesmie byť dĺžka riadneho služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín a celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. V zmysle platnej kolektívnej zmluvy hasiči vykonávajú štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom, výkon štátnej služby majú v rámci 12 hodinového riadneho služobného času alebo majú služobný čas rozvrhnutý na 17/16 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby v trvaní 7/8 hodín v jednej 24 hodinovej zmene. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na obdobie 6 mesiacov. Na základe uvedeného mal žalovaný za to, že napriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje explicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom hodín, v príslušných ustanoveniach ZoHaZZ a Kolektívnych zmluvách sú dostatočne ustanovené počty hodín služobného času hasičov, a preto mal žalovaný za to, že Smernica bola pokiaľ ide o čl. 6 Smernice transponovaná správne. Predpisy Európskej únie podľa žalovaného neprikazujú, aby konkrétny odsek, resp. článok Smernice musel byť transponovaný iba do jedného článku resp. odseku vnútroštátneho právneho aktu členského štátu Európskej únie. Smernica podľa žalovaného umožňuje členským štátom, aby sa odchýlili od uplatňovania článku 6 Smernice za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov, pričom jedným z dôvodov na neuplatňovanie je situácia, ako je to v tomto prípade, keď sa jedná o protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Žalovaný poukázal na to, že žalobca neosvedčil, žeby mu vznikol nárok na náhradu škody. Žalovanému nebolo zrejmé, ako mohla žalobcovi vzniknúť ním uplatnená škoda, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol žalobca v zmysle platnej legislatívy odmeňovaný. Žalovaný dal do pozornosti, že počas tejto služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah, v takom prípade žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Pri takto nariadenej služobnej pohotovosti majú príslušníci Hasičského a záchranného zboru SR v mieste vykonávania štátnej služby určený resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ im vytvára podmienky vhodné na odpočinok. V čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť a mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Žalobca dostáva za takto stanovený čas pracovnú odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby bude k dispozícii. Žalovaný poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-46/93 a 48/93 Brasserie du Pecheur, na základe ktorého by mal konajúci súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. Podľa žalovaného žalobca nijakým spôsobom neprejavil svoju nevôľu so súčasným stavom, čím by mohol obmedziť rozsah škody, ktorú mu mal žalovaný spôsobiť. Žalobca podľa žalovaného neuviedol konkrétne skutočnosti, čím a aká škoda mu bola spôsobená. S plánovaným rozvrhom služobného času je žalobca každý mesiac oboznámený najneskôr 3 dni pred začiatkom nasledujúceho kalendárneho mesiaca a žalobca počas svojho pôsobenia v Hasičskom a záchrannom zbore SR nijakým spôsobom nenamietal rozvrh služobného času, čo podľa žalovaného znamená, že s rozvrhom pracovného času prejavil súhlas konkludentne tak, že konal podľa plánovaného rozvrhnutia služobného času, na výkon práce sa vždy riadne a včas dostavil a služobný úrad nemal pochybnosť o tom, že s takýmto rozvrhnutím pracovného času súhlasí. Žalobca nikdy neprejavil záujem o preradenie na funkciu s rovnomerne rozvrhnutým služobným časom. Žalovaný mal za to, že tak ako každé iné povolanie aj práca hasiča má svoje špecifiká, ktoré môže zamestnanec subjektívne pociťovať ako diskomfortné, avšak žalobca si svoje povolanie vybral sám a dobrovoľne a pri nástupe do výkonu štátnej služby bol riadne oboznámený s tým, čo sa od neho bude očakávať, s podmienkami práce a s jej náplňou. Podľa žalovaného pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR vyplývajú viaceré výhody z oblasti sociálneho zabezpečenia. Žalovaný predložil súdu prepočet pracovného času žalobcu, z ktorého vyplynulo, že žalobca pracoval nad maximálny čas ustanovený Smernicou v období 1/2022 - 4/2022. Žalovaný poukázal na to, že do maximálneho času nemožno zarátavať čas, kedy žalobca čerpá náhradné voľno, dovolenku, dodatkovú dovolenku, PN-ku, OČR-ku, lekára, otcovskú dovolenku alebo je na rekondičnom pobyte, pretože počas tohto času žalobca nepracuje podľa pokynov zamestnávateľa ani nevykonáva činnosti vyplývajúce z popisu jeho pracovných činností. Žalovaný uviedol, že vo vzťahu k žalobcovi nebola Smernica porušená v takom rozsahu, aby bol dôvod priznať žalobcovi nemajetkovú ujmu v peniazoch za porušenie práva Európskej únie. Zároveň

žalovaný navrhol, aby súd zisťoval, či žalovaný nevykonáva inú zárobkovú činnosť, ktorá má vplyv na maximálnu povolenú týždennú hranicu pracovného času uvedenú v Smernici. Podľa žalovaného čl. 2 Smernice v zmysle rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C- 749/19 nebráni tomu, aby sa doba, ktorú príslušník Hasičského a záchranného zboru SR strávi zdržiavaním sa na svojom útvare počas služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia pracovného času, pričom nevykonáva skutočnú prácu, odmeňovala iným spôsobom, ako doba štátnej služby, počas ktorej tento príslušník plní služobné úlohy. Žalovaný mal za to, že žalobca z hľadiska odmeny vyplatenej mu v predmetnom období za vykonanú štátnu službu nebol na svojich právach ukrátený. Žalovaný ďalej namietol premlčanie žalobcom uplatneného nároku, nakoľko zo žaloby podľa neho vyplýva, že žalobca si uplatnil svoje domnelé nároky, ktoré mali vzniknúť z porušenia jeho práv vyplývajúcich z práva Európskej únie v časovom období od júla 2020 do júna 2023 vrátane. K podaniu však došlo až v októbri 2023, t. j. viac ako 3 roky od momentu, kedy malo dôjsť k údajnému zásahu do žalobcových práv, t. j. žalobca si svoj nárok uplatnil po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty. Žalovaný považoval žalobcom požadovanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy za prehnanú, a to najmä s ohľadom na to, že v časti došlo k premlčaniu. Žalovanému sa táto výška javila ako zjavne neprimeraná, najmä s ohľadom k výške náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa žalovaného neporovnateľne vyššia. Žalovaný mal za to, že žalobca neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej náhrady, nakoľko nestačí, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu, ale musí ísť o konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby, čo v prípade žalobcu nebolo nijakým spôsobom preukázané. Vzhľadom na to, že ide o osobnostné práva, je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom jednom prípade individuálne. Žalovaný mal za to, že žalobca nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života resp. nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere, že by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje. Žalobca pritom musí podľa žalovaného nielen tvrdiť, ale aj preukázať, aká ujma mu vznikla. Musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí. Žalovaný mal za to, že je potrebné, aby žalobca preukázal, v čom vidí závažnosť vzniknutej ujmy a rovnako aj intenzitu, pre ktoré by mala škoda vzniknúť. Žalobca podľa žalovaného nezdôvodnil ani nepreukázal, že by uvedený zásah do jeho súkromnej sféry mal značný negatívny dopad napr. v jeho medziľudských vzťahoch alebo na jeho zdravotný a psychický stav a služobný výkon. Žalovaný zároveň poukázal na rozhodovaciu prax súdnych autorít Slovenskej republiky, kde priemerná výška doposiaľ priznanej náhrady škody v obdobných rozhodnutiach predstavuje sumu približne 1.000,00 eur až 2.500,00 eur. Podľa žalovaného žalobcom uplatnený nárok vzhľadom na spôsob jeho výpočtu predstavuje skôr mzdový nárok, nakoľko žalobca postupuje pri jeho výpočte podľa ZoHaZZ a žiada akési odškodnenie vo forme vyplatenia peňažnej náhrady vo forme „doplatku“ ako za prácu nadčas (mzdový nárok) a nie nemajetkovú ujmu. Žalobca teda podľa žalovaného neodvodzuje svoj nárok z porušenia Smernice, ale podľa jeho nedostatočného ohodnotenia služobnej pohotovosti. Žalobca mal už raz odpracované hodiny služobnej pohotovosti riadne odmenené, a preto nebolo žalovanému jasné, prečo požaduje zaplatenie tých istých hodín opätovne, navyše spôsobom, akoby išlo o prácu nadčas. Práca nadčas a určená služobná pohotovosť nie sú totožné právne pojmy a nie je možné ich zamieňať ani finančné ohodnotenie z nich kombinovať. 6. Dňa 01.03.2024 bolo Okresnému súdu Pezinok doručené vyjadrenie žalobcu, v ktorom k námietke žalovaného, že žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa na možnosť vzniku škody, resp. neprejavil nespokojnosť v tomto smere, uviedol, že žalobca nemal žiadnu povinnosť svojho zamestnávateľa a ani žalovaného upozorniť. Žalobca pristúpil k podaniu žaloby až po tom, ako žalovaný napriek dlhodobým upozorneniam, sťažnostiam a mnohým prehratým súdnym sporom protiprávny stav naďalej nijako neriešil. Žalovaný odkázal v tejto súvislosti na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C- 429/09 a C-445/06. Žalobca je v pracovnoprávnom resp. štátnozamestnaneckom vzťahu považovaný za slabšiu stranu a je nutné zabrániť tomu, aby mal zamestnávateľ možnosť ho v jeho právach obmedzovať. Žalobcovi nebolo zrejmé, prečo by mal na nesprávnu transpozíciu Smernice upozorňovať svojho zamestnávateľa, ktorý s prebratím Smernice nič nemá. Napriek uvedenému však žalobca žalovaného upozornil a vec sa snažil vyriešiť mimosúdne zaslaním predžalobnej výzvy, avšak neúspešne. Vo vzťahu k námietke premlčania žalobca uviedol, že žalovaný viaže námietku premlčania na 4 mesačné referenčné obdobie. Žalobca tvrdil, že je potrebné vychádzať zo 6 mesačného referenčného obdobia, z čoho vyplýva, že nárok žalobcu nie je premlčaný ani v časti, nakoľko žalobca prekročil maximálne prípustný pracovný čas stanovený Smernicou pre referenčné obdobie január až jún 2020 až v mesiaci jún 2020 a žalobca sa o tom, že prekročil maximálne prípustný čas stanovený Smernicou mohol dozvedieť až po uplynutí

celého referenčného obdobia, teda koncom mesiaca jún 2020, pričom žaloba bola doručená súdu v júni 2023. Žalobca považoval námietku žalovaného za neprípustnú, nakoľko nie je možné, aby žalovaný bez ďalšieho vzniesol námietku premlčania a ďalej už nechal na súde, aby tento zisťoval, kedy presne začala plynúť premlčacia doba a kedy skončila. K námietke žalovaného týkajúcej sa vecnej pôsobnosti Smernice žalobca uviedol, že právna argumentácia žalovaného nezodpovedá interpretačnému záveru, ktorý k tejto otázke zaujal Súdny dvor EÚ v rozhodnutí vo veci C-429/09 a poukázal aj na uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-52/04 zo dňa 14.07.2005 vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg ako aj na desiatky potvrdzujúcich rozhodnutí krajských súdov SR. Pokiaľ ide o námietku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v spore žalobca uviedol, že zotrváva na svojej predchádzajúcej argumentácii obsiahnutej v žalobe a na doplnenie uviedol, že podľa čl. 29 Smernice bola táto Smernica adresovaná členským štátom. Žalovaný je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej a faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu Smernice, a preto aj v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím Smernice do právneho poriadku je pasívne vecne legitimovaný žalovaný. K argumentácii žalovaného o tom, že ZoHaZZ považuje služobnú pohotovosť za služobný čas, žalobca uviedol, že pokiaľ by zákonodarca mal záujem na tom, aby bol výkon služobnej pohotovosti považovaný za služobný čas, upravil by to rovnako ako v zákone č. 311/2001 Z. z. Zákonníku práce, kde je v ust. § 96 ods. 2 explicitne uvedené, že výkon pracovnej pohotovosti sa považuje za pracovný čas. Aj z gramatického výkladu ust. § 86 ods. 2 ZoHaZZ je podľa žalobcu bezpochyby zrejmé, že zákonodarca služobnú pohotovosť nepovažuje za súčasť pracovného času. Žalobca mal za to, že v ním podanej žalobe dostatočne odôvodnil, akým spôsobom dochádza k zásahu do práva na ochranu zdravia a do práva na súkromie, rodinný život a ochranu zdravia. Žalobca netvrdí, že každou hodinou služobnej pohotovosti došlo k zásahu do jeho osobnostných práv. Pri výpočte hodín vychádza z výplatných pások, kedy v každom mesiaci referenčného obdobia spočítal fond pracovného času + nadčasy + neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, za čo mu vyšiel určitý počet hodín, ktorý spriemeroval a vyšiel priemerný služobný čas za referenčné obdobie. Ak z daného referenčného obdobia vyplynulo, že žalobca pracoval nad rámec 48 hodinového pracovného času, predmetné hodiny, ktoré boli nad rámec, žalobca ocenil spôsobom uvedeným v žalobe. Sociálne výhody, na ktoré sa žalovaný vo svojom vyjadrení odvolával a ktoré sú poskytované príslušníkom Hasičského a záchranného zboru SR (preventívne prehliadky, rekondičné pobyty a pod.) považoval žalobca za jednu z podmienok kvalitného výkonu služby, nakoľko ide o mimoriadne náročnú prácu. K námietke žalovaného, že do maximálneho času pre účely dodržiavania maximálneho týždenného času určeného Smernicou nemožno zarátavať čas, kedy žalobca čerpá náhradné voľno, dovolenku, dodatkovú dovolenku, PN-ku, OČR-ku, lekára, otcovskú dovolenku alebo je na rekondičnom pobyte, žalobca uviedol, že žalovaný zrejme vychádza z výkladu ustanovenia čl. 16 písm. b) Smernice v zmysle Výkladového oznámenia Komisie o smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času 2023/ C 109/01. Podľa žalobcu však neexistenciu práce počas týchto období nemožno použiť na kompenzáciu iných období, počas ktorých sa presiahol maximálny pracovný čas. Podľa žalobcu je potrebné pri výpočte priemerného pracovného týždenného pracovného času postupovať tak, aby výsledný priemerný týždenný pracovný čas nebol znížený v dôsledku čerpania dovolenky alebo práceneschopnosti. V opačnom prípade by to podľa žalobcu viedlo k absurdnému záveru rozpornému s účelom Smernice, ktorým je ochrana zdravia pre organizáciu pracovného času. K žalovaným namietanej výške náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca v predmetnom spore požaduje, žalobca uviedol, že ním požadovaná suma ani zďaleka nepresahuje náhradu, ktorú umožňuje priznať zákon č. 247/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, nakoľko nárok žalobcu je menší ako jedna tretina sumy, ktorú umožňuje priznať predmetný zákon. Žalobca uviedol, že v jeho prípade dochádza k zásahom nepretržite od roku 2008, pričom vzhľadom na postoj žalovaného je pravdepodobné, že do práv žalobcu týmto spôsobom bude dochádzať počas celého služobného života žalobcu, pričom napriek enormnému množstvu odpracovaných hodín sa mu značná časť týchto hodín ani nezapočíta do pracovného času, čo bude mať priamy odraz vo výške dôchodku, čím ho ovplyvní aj v následnom živote, kedy už bude na dôchodku. 7. Dňa 19.03.2024 doručil žalovaný súdu vyjadrenie k vyjadreniu žalobcu, v ktorom uviedol, že zotrváva na svojich vyjadreniach a tvrdeniach, t. j. najmä na svojom výklade pôsobnosti Smernice. Žalovaný trval na skutočnosti, že dotknuté právne predpisy transponovali čl. 6 Smernice správne tak, ako to odôvodnil vo svojom vyjadrení k žalobe. Žalovaný opätovne namietol nedostatok splnenia procesných podmienok konania, tak ako bolo uvedené v jeho vyjadrení k žalobe.

8. Súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 24.05.2024, na ktorom žalobca aj žalovaný zotrvali na svojich doterajších vyjadreniach. 9. Súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 47C/37/2023-118 zo dňa 24.05.2024 tak, že žalovaného zaviazal uhradiť žalobcovi sumu vo výške 2.500,00 eur a vo zvyšku žalobu zamietol. Žalobcovi zároveň priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Proti výroku I. a výroku III. dotknutého rozsudku podal žalovaný odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 14Co/100/2024-163 zo dňa 21.02.2025 tak, že rozsudok Okresného súdu Pezinok č. k. 47C/37/2024-118 zo dňa 24.05.2024 v napadnutej časti a vo výroku o trovách konania zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave uložil súdu prvej inštancie, aby v ďalšom konaní vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, zhodnotil zistený skutkový stav veci a na základe právneho posúdenia veci znovu rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil tak, aby bolo v súlade so zákonnými ustanoveniami s poukazom na ust. § 220 ods. 2 CSP a tiež, aby bolo preskúmateľné v prípadnom odvolacom konaní. Ďalej súdu prvej inštancie uložil určiť, aká výška nemajetkovej ujmy je primeraná okolnostiam prejednávanej veci, prihliadnuť na závažnosť ujmy, ktorá žalobcovi vznikla, prihliadnuť na následky, ktoré boli takýmto zásahom vyvolané v osobnom i rodinnom živote žalobcu, ktoré mal žalobca nielen tvrdiť ale aj preukázať, prípadne aký mali dopad na jeho zdravotný stav a sociálne pomery a zhodnotiť všetky ďalšie okolnosti neoprávneného zásahu. Predmetom sporu v konaní teda zostala náhrada nemajetkovej ujmy uplatnenej žalobcom vo výške 2.500,00 eur, nakoľko vo zvyšnej časti bola žaloba žalobcu vo výroku II. rozsudku tunajšieho súdu č. k. 47C/37/2023-118 zo dňa 24.05.2024 zamietnutá a v tejto časti je rozsudok právoplatný. 10. Dňa 24.06.2025 doručil žalobca súdu vyjadrenie, v ktorom uviedol, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s právnou argumentáciou žalobcu vo vzťahu k základu nároku, pričom žiadnym spôsobom nenaznačil, že by žalobcovi nemala patriť náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. K zásade subsidiarity žalobca uviedol, že v danom prípade sa jedná o konanie, v ktorom sa žaluje náhrada škody z dôvodu porušenia práva EÚ a keďže v právnom poriadku SR nie je inštitút, ktorý by explicitne upravoval otázky náhrady škody z dôvodu porušenia práva EÚ, vychádza sa analogicky z ust. § 11 a nasl. OZ. Podľa žalobcu nie je dôvod, aby súd skúmal, či sú možné iné formy zadosťučinenia. Ale pokiaľ by to tak bolo, tak v danej veci neprichádza do úvahy iná forma zadosťučinenia zo strany štátu, nakoľko obdobné spory prejednávajú slovenské súdy už od roku 2014 a napriek množstvu prehratých sporov, medializácii, ingerencii odborov do tejto problematiky štát naďalej odmieta, že je vôbec daný základ nároku, odmieta mimosúdne formy rokovania. Konštantná rozhodovacia prax krajských súdov v tejto otázke zhodne uvádza, že ide o nenávratný stav straty hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu pracovných síl, a preto len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy. Skutočnosť, že ide o nenávratný stav straty hodín je notorieta, ktorá sa nemusí preukazovať, lebo čas sa nedá vrátiť späť. Žalobca opätovne poukázal na to, že v čase služobnej pohotovosti nespí plnohodnotným spánkom, nakoľko má neustále v podvedomí, že v prípade výjazdu musí byť do jednej minúty pripravený k zásahu, pričom v prípade výjazdu ide v jeho prípade o prerušený spánok a po návrate z výjazdu častokrát nie je schopný opätovne zaspať pod vplyvom samotného zásahu, z ktorého dôvodu, musí potom dospávať na druhý deň doma. Žalobca má prerušovaný spánok aj v prípade výjazdu inej posádky, nakoľko v danom čase pri vyhlasovaní výjazdu sa zapne silné osvetlenie v izbe, ktoré každého zobudí a rozoznie sa hlasný rozhlas. Žalobca opätovne zdôraznil, že jeho práva sú u neho porušované sústavne a dlhoročne a nielen počas žalovaného obdobia. Žalobca vyjadril svoju potrebu na dostatočný odpočinok po práci za účelom regenerácie fyzických a psychických síl, čoho sa mu v dôsledku sústavného porušovania práva na primeraný odpočinok nedostáva. V dôsledku porušovania práva na maximálne 48 hodinový týždenný pracovný čas prichádza o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s pracovným zaradením žalobcu, čím je porušované nielen jeho základné právo na ochranu zdravia, ale aj právo na súkromie a rodinný život. Žalobca poukázal na to, že pokiaľ by Smernica bola transponovaná správne, tak každých 8 hodín neaktívnej časti služobnej pohotovosti, ktoré žalobca odpracoval každý tretí deň, by sa považovalo za pracovný čas, čoho nevyhnutným dôsledkom by bolo to, že žalobca by trávil viac času venovaním sa odpočinku, rodine, priateľom, resp. akýmkoľvek iným aktivitám, ktoré nesúvisia so služobným zaradením žalobcu. Žalobca ďalej zdôraznil, že týmto spôsobom bolo zasahované do práv žalobcu po celý jeho služobný život a uvedené negatívne ovplyvní aj jeho život na dôchodku, nakoľko skutočnosť, že neaktívna časť služobnej pohotovosti sa nepovažuje za pracovný čas bude mať priamy vplyv na výšku dôchodku a aj neskorší odchod do dôchodku, nakoľko tisíce hodín pohotovosti sa nebudú považovať za služobný čas. Žalobca žaloval zásah za posledné tri roky len a výlučne z dôvodu notoricky

známej judikatúry o majetkovom charaktere peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, čo však podľa žalobcu neznamená, že súd má abstrahovať od týchto skutočností (najmä dĺžka trvania zásahu), nakoľko dĺžka zásahu má z pohľadu závažnosti signifikantný význam. Žalobca napokon poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave v skutkovo a právne obdobných veciach, ktorými bola žalobcom priznaná náhrada nemajetkovej ujmy. Žalobca záverom poukázal na to, že toto konanie nie je konaním na ochranu osobnosti ale ide o konanie o náhradu škody z dôvodu porušenia práva EÚ, pričom vzhľadom na absenciu inštitútu, ktorý by pokrýval takýto druh sporov sa per analogiam aplikujú príslušné ustanovenia o ochrane osobnosti. Zdôraznil, že príslušník Hasičského a záchranného zboru SR odpracuje zhruba 240 hodín, pričom do pracovného času sa mu započítava len 170 hodín. Uvedené samo o sebe je značne závažné porušenie objektívne spôsobilé zasiahnuť do práva na súkromie a rodinný život v prípade každého príslušníka Hasičského a záchranného zboru SR, nakoľko v príčinnej súvislosti s takto nastoleným stavom zo strany štátu sa čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru SR prelieva z jednej množiny, ktorú tvorí náročná a riziková služobná činnosť, do druhej množiny, ktorú tvorí súkromný a rodinný život, odpočinok od práce, resp. akékoľvek aktivity nesúvisiace so služobným zaradením žalobcu. Je podľa neho logické a evidentné, že pokiaľ by sa neaktívna časť služobnej pohotovosti považovala za pracovný čas, služby žalobcu by museli byť rozvrhnuté iným spôsobom a nepochybne by tak došlo k výraznému navýšeniu jeho času stráveného s aktivitami nesúvisiacimi s prácou žalobcu. Podľa žalobcu je potrebné, sa v týchto sporoch osobitne vysporiadať so sankčnou funkciou náhrady. Výšku náhrady súd určuje podľa voľnej úvahy, žalobca sa však domnieval, že pri zohľadňovaní všetkých do úvahy prichádzajúcich kritérií v týchto konaniach osobitne vystupuje do popredia najmä dĺžka zásahu (dĺžka nastoleného protiprávneho stavu vyvolaného v priamom úmysle žalovaným), v spojení s postojom žalovaného, aký zaujal k predmetným sporom aj napriek všetkým okolnostiam. 11. Súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 25.06.2025, ktoré však bolo na základe návrhu žalovaného odročené, nakoľko žalovaný namietal, že nebola zachovaná jeho lehota na prípravu na predmetné pojednávanie z dôvodu, že žalobca doručil súdu dňa 24.06.2025 v poobedňajších hodinách, t. j. pár hodín pred nariadeným termínom pojednávania, rozsiahle podanie, s ktorým žalovaný nemal možnosť sa oboznámiť. 12. Dňa 14.07.2025 doručil žalovaný súdu vyjadrenie, v ktorom uviedol, že nie je možné pripustiť, aby sa žalobca domáhal úspechu v spore bez predloženia konkrétnych, individualizovaných a relevantných skutkových tvrdení a dôkazov. Procesné pravidlá a princípy spravodlivého súdneho konania musia byť pre obe sporové strany rovnaké a žalobca ako sporová strana znáša bremeno tvrdenia a dokazovania ohľadom opodstatnenosti nároku, ktorý si v konaní uplatňuje. Je vždy na konkrétnom žalobcovi, aby v konaní preukázal mieru porušenia svojich subjektívnych práv v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s nesprávnou, resp. nedostatočnou implementáciou smernice. Žalovaný poukázal na to, že žalobca v priebehu konania ani vo vyjadrení zo dňa 24.06.2025 neuniesol dôkazné bremeno, čo do otázky preukázania porušenia ustanovenia práva únie, ktoré priznáva jednotlivcovi právo. Ak žalobca nepreukázal zásah do jeho práv, tak nie je dôvodné, aby mu bola priznaná akákoľvek kompenzácia a súd nemôže v otázke sporu o náhradu nemajetkovej ujmy vychádzať z iných, síce obdobných ale skutkovo rozdielnych konaní. V intenciách ochrany spravodlivosti nemožno zovšeobecňovať obdobné spory príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR, nakoľko taký spôsob posudzovania týchto typov žalôb vytvára nebezpečný precedens vo vzťahu k sporom o náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca podľa žalovaného hodnoverným spôsobom nepreukázal hodnovernosť utrpenej ujmy a opodstatnenosti uplatneného nároku. Za predpokladu, že žalobcovi jeho práca, resp. tvrdené porušovanie prípustného limitu 48 hodín spôsobuje ujmu na jeho osobnostných právach, práve žalobca má bezpečne osvedčiť vznik, resp. začiatok pociťovania ujmy a na druhej strane hodnoverne vysvetliť, prečo podal žalobu v tomto smere v určitom čase, a to vzhľadom na uvádzané skutočnosti. Žalobca podľa žalovaného neosvedčil dôvodnosť ani výšku ním uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko tak nie je preukázaná priama a bezprostredná príčinná súvislosť medzi žalobcom utrpenou ujmou v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice, keďže žalobca na osvedčenie svojho nároku nešpecifikoval žiadne konkrétne negatívne zásahy, ktoré by utrpel vo svojom súkromnom živote, ktoré by boli v priamej súvislosti s nesprávnym prebratím Smernice. Žalobca neuniesol bremeno tvrdení ani bremeno dôkazu, neosvedčil svoj nárok a nepreukázal utrpenú ujmu v kontexte vyššie uvedených skutočností tak, aby bolo možné konštatovať, že žalobca ujmu na svojich právach v bezprostrednej súvislosti s nesprávnym prebratím Smernice utrpel, a to v značnej miere. Žalovaný zdôraznil, že pokiaľ sa jednotlivec dobrovoľne zamestná, tak sa dobrovoľne vzdáva časti svojho voľného času, za čo mu ako náhrada patrí mzda, resp. plat, ako akási „satisfakcia“ za stratu voľného času. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že súdna prax

v obdobných veciach sa vyvíja iným spôsobom, ako to prezentuje žalobca, a to vzhľadom na zmenu právnej argumentácie žalovaného v obdobných veciach. Súdna prax sa vyvíja v prospech žalovaného, pretože súdy po celom Slovensku, najmä Krajský súd v Banskej Bystrici, prestali obdobné spory o nemajetkovej ujme zovšeobecňovať. Samotný žalobca podľa žalovaného neuvádza žiadne skutočnosti vo vzťahu k samému sebe a k jeho rodinnému zázemiu alebo voľnočasovým aktivitám, pričom iba spočítal hodiny služobnej pohotovosti a poukázal na rozdielnosť odmeny za nariadenú pracovnú pohotovosť a neaktívnu služobnú pohotovosť. Žalovaný napokon navrhol, aby mu súd priznal náhradu trov cestovných nákladov z J. do G. a späť, pretože sa riadne zúčastnil nariadeného pojednávania dňa 25.06.2025 o 9:00 hod, ktoré bolo odročené z dôvodu, že nebola zachovaná 5-dňová lehota na prípravu pojednávania na strane žalovaného, keď žalobca pár hodín pred pojednávaním doručil svoje vyjadrenie, s ktorým sa žalovaný nestihol riadne a včas oboznámiť. Právny zástupca žalobcu mal viac ako tri mesiace na to, aby sa k právnym záverom odvolacieho súdu riadne a včas vyjadril a mal vedomosť o včasnom predvolaní na pojednávanie. 13. Súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 23.07.2025, na ktorom v zmysle návrhu žalobcu doručeného súdu dňa 09.07.2025 opätovne vykonal výsluch žalobcu a taktiež vykonal výsluch svedkyne p. E. G.. Žalobca v priebehu výsluchu uviedol, že je slobodný, má priateľku a deti nemá. Má inú priateľku ako pri predchádzajúcom výsluchu. Predchádzajúci vzťah trval cca. 3 roky a pri rozchode hrala úlohu otázka voľného času žalobcu, nakoľko jeho voľný čas nebol pre jeho vtedajšiu partnerku dostačujúci. Žalobca uviedol, že výkon služobnej činnosti vplýva na jeho súkromný život najmä časovo, keďže musí častokrát doma po práci dospávať a regenerovať telo, kvôli nepostačujúcemu odpočinku. Z toho dôvodu má menej času na svoju rodinu a priateľov. K otázke trávenia voľného času uviedol, že k jeho záľubám patrí cestovanie na motorke, autom alebo vlakom, s ktorým je spojená turistika, cyklistika a rôzne športové aktivity a nevie si naplánovať konkrétny dátum a čas odjazdu. Iné zamestnanie nemá. K otázke žalovaného, či riešil svoju nespokojnosť so zamestnávateľom uviedol, že jeho nespokojnosť nevezme nikto do úvahy. Nočnú pohotovosť trávi aktívnym odpočinkom, ktorý, ak je prerušený z dôvodu výjazdu jeho jednotky alebo inej jednotky, tak musí konať služobné povinnosti a z toho vyplývajúce úlohy, ktoré nikto nevie, ako dlho budú trvať. Za problematickú označil najmä tú nočnú časť, na ktorú nadväzuje denná časť, kedy nemá žiadny čas na odpočinok a kedy je potrebné, aby celé doobedie a poobedie strávil doma regeneráciou namiesto toho, aby tento čas venoval svojim koníčkom, rodine, známym a priateľom. K otázke, koľko zásahov mali za cca mesiac sa nevedel presne vyjadriť. Pokiaľ ide o prehliadku posudkového lekára bol hodnotený ako vyhovujúci, výborný, zdravý človek, skupiny A. O zmene povolania neuvažoval, nakoľko si prácu vykonáva dobre, je v nej dobrý a chce ju vykonávať aj naďalej. Ide mu len o nápravu jeho času stráveného v práci. 14. Z výsluchu svedkyne p. E. G., ktorá je matkou žalobcu, vyplynulo, že žalobca mal problémy vo svojom osobnom živote s priateľkou, s ktorou sa rozišiel. Často sa mu stáva, že má naplánovanú dovolenku v čase svojho osobného voľna a zamestnávateľ ho stiahne, pretože ho potrebujú. Aj počas rodinnej oslavy ho kontaktovala mzdárka, že má málo odpracovaných hodín a musel ísť do práce. Podľa svedkyne nemá taký odpočinok, ktorý by mal mať. Žalobca sa podľa svedkyne často nemôže zúčastniť rodinných stretnutí, najmä z toho dôvodu, že ho pre nedostatok rekonvalescencie veľmi bolí hlava alebo že je odvolaný do práce. Svedkyňa uviedla, že sa častokrát stáva, že nemôže prísť k osobnému stretnutiu žalobcu s rodinou, z dôvodu, že je vyčerpaný alebo odvolaný do práce a z týchto dôvodov musia odložiť aj fyzicky náročnejšie práce okolo ich domu, s ktorými by pre vek potrebovali pomôcť. K otázke trávenia voľného času žalobcu svedkyňa uviedla, že žalobca trávi voľný čas najviac turistikou v lese. Kedysi aj bicykloval, ale od toho upustil, nakoľko je viac vyčerpaný. Svedkyňa ďalej uviedla, že v jeho prípade z dôvodu pracovnej vyťaženosti neprichádza do úvahy, žeby si zobral dovolenku v trvaní 2 týždňov a na takúto dovolenku sa nedostal ani so svojou predchádzajúcou partnerkou. 15. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, výsluchom svedkyne p. E. a listinnými dôkazmi tvoriacimi obsah spisu, a to najmä výplatnými páskami žalobcu za mesiace jún 2020 až júl 2023, rozhodnutím riaditeľa Krajského riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru SR v Bratislave zo dňa 11.12.2012 č. 233/2012, služobnou prísahou žalobcu zo dňa 15.12.2012, tabuľkovým prehľadom služieb žalobcu, predžalobnou výzvou na plnenie zo dňa 09.10.2023, odpoveďou žalovaného na predžalobnú výzvu žalobcu zo dňa 17.10.2023 a ostatným na vec sa vzťahujúcim spisovým materiálom, pričom zistil nasledovný skutkový stav vo veci:

16. Žalobca je v stálej štátnej službe v hodnosti nadporučík, vo funkcii hasič - záchranár, špecialista v rámci Okresného riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru G. na Hasičskej stanici v G., pričom do funkcie bol vymenovaný dňa 15.12.2012 personálnym rozhodnutím zo dňa 11.12.2012, č. 233/2012 a bol počas celého rozhodného obdobia príslušníkom Hasičského a záchranného zboru SR na pracovisku G. Žalobcovi sú nerovnomerne rozvrhované služby takým spôsobom, že na žalobcovu 16 hodinovú riadnu službu v služobný deň nadväzuje určená 8 hodinová služobná pohotovosť, ktorú trávi žalobca na pracovisku. Služobná pohotovosť je určovaná počas nočných hodín. Počas pracovnej pohotovosti majú príslušníci Hasičského a záchranného zboru SR na pracovisku možnosť si oddýchnuť v určenej miestnosti. V prípade, ak je počas pracovnej pohotovosti vyhlásený poplach, musia byť pripravení do minúty opustiť požiarnu zbrojnicu za účelom zásahu. V prípade vyhlásenia poplachu sa mení služobná pohotovosť na službu nadčas. Po takto určenej službe vrátane služobnej pohotovosti v celkovom trvaní 24 hodín majú mať príslušníci Hasičského a záchranného zboru SR 2 dni voľna. Z výsluchu žalobcu vyplynulo, že je slobodný a bezdetný. Mal cca 3 roky priateľku, ktorej sa podľa jeho vyjadrenia nemohol venovať v takej miere, ako by chcel a ako by si to ona predstavovala, z ktorého dôvodu medzi nimi dochádzalo k hádkam a následne aj k rozchodu, keďže voľný čas žalobcu nebol pre jeho partnerku dostačujúci. V súčasnosti má novú partnerku. Žalobca býva často po práci unavený, nakoľko odpočinok, ktorý má v práci počas služobnej pohotovosti je prerušovaný okrem iného aj výjazdami ostatných jeho kolegov, keď práve nie je povolaný na výjazd on osobne, ako aj návratom kolegov z výjazdu. V dôsledku nedostatku odpočinku trpí častými bolesťami hlavy. Medzi záľuby žalobcu patrí turistika, cestovanie a šport. Žalobca iný pracovný pomer nemá a nemá ani živnostenské oprávnenie. Za problematické pre neho označil žalobca počas jeho výsluchu aj organizovanie jeho voľného času, nakoľko je ich ako príslušníkov málo, častokrát je odvolaný na výcviky, keď má mať voľno a stáva sa, že zamestnávateľ mu zruší ním naplánovanú dovolenku. Počet odpracovaných hodín, čo sa týka rozsahu služobného času a rozsahu služobnej pohotovosti u žalobcu nebol medzi stranami sporný. Z výplatných pások predložených žalobcom mal súd preukázané, že žalobcov priemerný týždenný pracovný čas prekročil rozsah 48 hodín v mesiacoch 10/2020, 11/2020, 12/2020, 1/2021, 2/2021, 3/2021, 4/2021, 5/2021, 7/2021, 8/2021, 9/2021, 11/2021, 1/2022, 2/2022, 3/2022, 4/2022, 8/2022, 9/2022, 10/2022, 11/2022, 1/2023, 2/2023, 3/2023, 4/2023, 6/2023 a 7/2023. V ostatných obdobiach žalobcov priemerný týždenný služobný čas neprekročil limit 48 hodín. Medzi stranami sporu nebolo zrejmé, že berúc do úvahy 6 mesačné referenčné obdobie, došlo opakovane k prekročeniu týždenného maximálneho pracovného času u žalobcu. Uvedená skutočnosť vyplýva jednak z výplatných pások predložených žalobcom za sledované obdobie ako aj z vyjadrenia žalovaného k žalobe, kde sám žalovaný uvádza obdobie v roku 2022, kedy k prekročeniu maximálneho času ustanoveného Smernicou došlo. 17. Súd prvej inštancie právne danú vec posúdil podľa čl.7 ods. 2,5 Ústavy SR, § 11, § 13 ods. 1, 2, 3 a § 101 Občianskeho zákonníka, bodu 5 Preambuly, čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 písm. a) Smernice, čl. 2 ods. 3, čl. 6, čl. 16 Smernice, § 85 ods.1, 2, § 86 ods. 1, 2, § 92 ods. 1, ods. 2 písm. a), § 103 ods. 5, § 122 ods. 1, ods. 2 písm. a), § 103 ods. 5, § 122 ods. 1, 2 písm. a), ods. 3 ZoHaZZ. 18. Súd prvej inštancie zistil, že v prípade žalobcu je daná jeho aktívna vecná legitimácia v spore, nakoľko čl. 6 písm. a) Smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcovi práva, ktoré môžu jednotlivci uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi, a teda poškodený pracovník má právo sa domáhať náhrady škody v prípade porušenia práva na dodržiavanie 48 hodinového týždenného pracovného času vyplývajúceho z čl. 6 písm. b) Smernice priamo proti členskému štátu. Na základe uvedeného je následne možné vyvodiť aj pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v predmetnom spore, ktorú žalovaný v priebehu konania namietal. V súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora EÚ zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcovi porušením práva EÚ, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Európska únia založená. Táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva EÚ členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi môže zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt ale aj samotný štát a nie je vylúčené, aby za škodu spôsobenú jednotlivcovi zodpovedal popri verejnoprávnom subjekte aj samotný členský štát. V danom prípade si žalobca ako jednotlivec poškodený porušením práva EÚ uplatnil náhradu škody voči Slovenskej republike ako členskému štátu EÚ. Za daných okolností bolo potrebné zvážiť, kto a za akých okolností zodpovedá za vzniknutú ujmu. Nakoľko v danom prípade žalobca žaluje na tom podklade, že nedošlo k správnej transpozícii Smernice, štát - Slovenská republika ako zodpovedný subjekt, musí byť v konaní zastúpený tým ústredným orgánom štátnej správy, ktorý zodpovedá za faktickú implementáciu úniového práva do

vnútroštátneho poriadku, do ktorého daná oblasť patrí, ktorým v súlade s ust. § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, do pôsobnosti ktorého patrí aj správa a riadenie Hasičského a záchranného zboru SR. Z uvedených dôvodov súd vyhodnotil námietku žalovaného týkajúcu sa nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v spore za nedôvodnú. 19. Žalovaný namietal, že Smernicu nie je možné aplikovať na služobný čas hasičov, nakoľko títo patria medzi civilnú ochranu a z toho dôvodu sú z pôsobnosti Smernice vyňatí. K uvedenej argumentácii žalovaného súd uvádza, že vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora EÚ je potrebné konštatovať, že z rozsahu úpravy Smernice nie sú vyňatí ani hasiči, ako to tvrdil žalovaný v rámci svojej obrany. Súdny dvor EÚ konštatoval, že článok 6 písm. b) Smernice predstavuje pravidlo sociálneho práva EÚ s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže sa jedná o minimálnu požiadavku určenú na zabezpečenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, od ktorej sa v prípade neprebratia čl. 22 ods. 1 tejto Smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú išlo vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka (porovnaj body 33-35 a 38 rozsudku Súdneho dvora EÚ C-429/09 z 25.11.2020 vo veci Gunter FuP c/a Stadtt Halle). Z uvedeného dôvodu súd dospel k záveru, že je možné Smernicu aplikovať aj na skutkový stav v predmetnom spore. 20. V súvislosti s uplatnenou námietkou premlčania zo strany žalovaného súd prvej inštancie zistil, že nárok žalobcu uplatnený žalobou je sčasti premlčaný. Súd mal preukázané, že žalobca si v konaní uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý je potrebné posúdiť ako právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Súd sa nestotožnil s vyjadrením žalobcu prezentovaným v jeho vyjadrení doručenom súdu dňa 01.03.2024, že žalobca sa mohol dozvedieť o tom, že bol prekročený maximálny prípustný pracovný čas stanovený Smernicou až po uplynutí referenčného obdobia január až jún 2020, teda koncom mesiaca jún 2020, pričom žalobu doručil tunajšiemu súdu v júni 2020, nakoľko zo spisového materiálu mal súd preukázané, že žaloba v predmetnom spore bola tunajšiemu súdu doručená až 23.10.2023. Z toho dôvodu bolo možné nárok žalobcu posudzovať len v trojročnej premlčacej dobe pred podaním žaloby, t. j. tri roky spätne k októbru 2020, v ktorej časti nárok žalobcu premlčaný nie je. V prevyšujúcej časti nebolo možné na tvrdenia žalobcu o prekročení maximálneho prípustného pracovného času prihliadať. 21. Ako vyplýva z Ústavy SR právo EÚ má prednosť pred vnútroštátnym právom a súdy Slovenskej republiky majú povinnosť dodržiavať právo EÚ, ktorá povinnosť je výslovne zachytená aj v právnom poriadku Slovenskej republiky a vyplýva najmä z článkov 144 ods. 1 v spojení s čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy SR a vyplýva tiež z konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ. Na zásade prednosti a tiež na zásade priameho účinku právnych noriem EÚ je založená zodpovednosť členského štátu aj v prípade chybnej aplikácie alebo opomenutia zo strany členského štátu. Priamu aplikovateľnosť ustanovení komunitárneho práva v prípade, ak je vnútroštátna norma v rozpore s právom EÚ, vysvetlil prvýkrát Súdny dvor EÚ v rozsudku C-106/77 zo dňa 09.03.1978 vo veci Simmenthal, keď uviedol, že priama aplikovateľnosť, o ktorú išlo v danom prípade, znamená, že predpisy práva Spoločenstva musia byť plne účinné a aplikovateľné jednotným spôsobom vo všetkých členských štátoch odo dňa nadobudnutia účinnosti a počas celej doby trvania ich platnosti. Tieto ustanovenia zakladajú s okamžitým účinkom práva a povinnosti pre všetkých, ktorých sa týkajú, či členských štátov alebo jednotlivcov, ktorí sú účastníkmi právnych vzťahov vyplývajúcich z práva Spoločenstva. Tento účinok sa vzťahuje aj na každý súd, ktorému bolo v rámci jeho právomoci predložené podanie a ktorého poslaním ako orgánu členského štátu je chrániť práva priznané jednotlivcom právom Spoločenstva. Podľa zásady prednosti práva Spoločenstva je účinkom z dôvodu nadobudnutia účinnosti priamo uplatniteľných ustanovení Zmluvy a aktov inštitúcií vo vzťahu k vnútroštátnemu právu členských štátov nielen strata použiteľnosti každého existujúceho ustanovenia vnútroštátneho predpisu, ktoré je s nimi v rozpore, ale vzhľadom na to, že tieto ustanovenia a akty sú neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku použiteľného na území každého členského štátu, pričom majú prednosť - aj zabránenie zavedenia nových vnútroštátnych legislatívnych aktov, ktoré sú nezlučiteľné s normami Spoločenstva. Z dotknutého rozsudku rovnako vyplýva, že každý vnútroštátny súd, ktorému bolo v rámci jeho právomoci predložené podanie je povinný v plnej miere aplikovať právo Spoločenstva a chrániť práva, ktoré toto právo priznáva jednotlivcom, pričom musí prípadne neaplikovať akékoľvek vnútroštátne ustanovenie právneho predpisu, ktoré je s ním

v rozpore, bez ohľadu na to, či bolo prijaté skôr alebo neskôr ako predpis Spoločenstva. Priamy účinok je priznávaný primárnemu právu EÚ a pokiaľ ide o sekundárne právo EÚ majú priamy účinok nariadenia pod podmienkou, že pravidlá v nich obsiahnuté sú dostatočne jasné, presné a relevantné pre situáciu jednotlivého účastníka konania. Smerniciam ako právnym aktom EÚ, ktoré sú určené členským štátom a ktoré musia byť členským štátom transponované do vnútroštátneho práva, Súdny dvor EÚ priznáva priamy účinok s cieľom chrániť práva jednotlivcov a majú priamy účinok vtedy, keď sú ich ustanovenia bezpodmienečné, dostatočne jasné a presné za predpokladu, že členský štát netransponoval smernicu do stanoveného termínu alebo ju netransponoval riadne. (porovnaj rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Van Duyn proti Home Office). Smerniciam sa však priznáva len priamy vertikálny účinok, ktorý umožňuje jednotlivcovi, aby sa odvolával vo vzťahu k štátu na ustanovenie práva EÚ. 22. V danom konkrétnom prípade si žalobca odvodzoval svoj nárok na náhradu škodu od tej skutočnosti, že Slovenská republika netransponovala do slovenského právneho poriadku článok 2 a článok 6 písm. b) Smernice, resp. že Smernica nebola do slovenského právneho poriadku transponovaná správne, ktorá okolnosť bola medzi stranami sporná. Prostredníctvom transpozície smerníc sa do vnútroštátnych právnych poriadkov členských štátov EÚ vnášajú požiadavky úniového práva a dosahuje sa výsledok požadovaný úniovým zákonodarcom. Ustanovenia smernice musia byť prebraté tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná, aby bola zachovaná ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa dosiahol stav, ktorý je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v členskom štáte. V danom konkrétnom prípade z Prílohy č. 4 k ZoHaZZ vyplýva, že do tohto zákona bola okrem iných prebratá aj Smernica. Súd na základe vykonaného dokazovania, oboznámením sa s okolnosťami daného prípadu a porovnaním čl. 2 a čl. 6 písm. b) Smernice s relevantnými ustanoveniami ZoHaZZ dospel k záveru, že Smernica nebola transponovaná správne, nakoľko sa do ustanovení ZoHaZZ nepremietli ustanovenia Smernice, ktoré definujú pracovný čas ako akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou a tiež ktoré definujú čas odpočinku ako akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. ZoHaZZ rovnako priamo nedefinuje, že priemerný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov nesmie prekročiť 48 hodín. Podľa ZoHaZZ sa služobná pohotovosť nepovažuje za súčasť týždenného pracovného času príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR, v dôsledku čoho prichádza pravidelne k jeho prekračovaniu. Takúto právnu úpravu nie je možné považovať za súladnú s článkom 2 a článkom 6 písm. b) Smernice. Žalovaný sa v priebehu konania bránil tým, že dotknuté ustanovenia Smernice nemusia byť zahrnuté priamo len do textu ZoHaZZ, ale tieto môžu byť transponované aj do iných podzákonných predpisov resp. kolektívnych zmlúv. ZoHaZZ umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi Hasičského a záchranného zboru SR služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v čl. 6 písm. b) Smernice, a to v dôsledku skutočnosti, že služobná pohotovosť nie je považovaná za súčasť služobného času príslušníka Hasičského a záchranného zboru SR, čím je daný rozpor medzi ZoHaZZ a čl. 6 písm. b) Smernice. Je pravdou, že Smernica v kapitole 5 upravuje odchýlky a výnimky, ktoré môžu členské štáty uplatniť vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností, avšak aj to len za súčasného zachovania náležitého zreteľa na všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov. Čo sa týka protipožiarnych služieb, odchýlky sa nesmú týkať maximálne stanoveného týždenného 48 hodinového pracovného času, keďže štátna služba žalobcu nevykazuje žiadne osobitosti, ktoré by v štandardnom režime fungovania v rámci plnenia úloh zboru podľa ZoHaZZ mali zakladať výnimku z pôsobnosti Smernice podľa jej článku 17. Súd po vykonanom dokazovaní považoval za jednoznačné, že v priebehu konania bolo preukázané, že bez ohľadu na to, akým spôsobom bola Smernica do slovenského právneho poriadku transponovaná, žalobca súdu preukázal, že v jeho prípade dochádza k faktickému stavu, kedy jeho služobný čas prekračuje Smernicou určený maximálny limit, ktorý je 48 hodín týždenne. Z toho dôvodu nie je možné tvrdiť, že Smernica bola do slovenského právneho poriadku transponovaná správne, keďže sa jej uplatňovaním nedosahuje stav požadovaný Smernicou, ktorým je zabezpečiť pre zamestnancov zvýšenú ochranu a zlepšenie bezpečnosti, hygieny a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ktoré by sa nemali podriaďovať čisto ekonomickým úvahám. 23. Žalobca sa v predmetnom konaní domáhal, aby mu súd voči žalovanému priznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko porušením čl. 6 písm. b) Smernice dochádza na jeho strane k vzniku nemajetkovej ujmy tým, že bolo zasiahnuté do jeho práva na súkromie, rodinný život a ochranu zdravia.

24. Je úlohou vnútroštátneho súdu, aby posúdil, či boli naplnené úniové podmienky vzniku zodpovednosti členského štátu za ujmu, ktorá bola spôsobená jednotlivcovi. Ako vyplýva z rozhodovacej praxe Súdneho dvora EÚ, na to, aby sa dalo uvažovať o vzniku zodpovednosti členského štátu za porušenie právnej normy EÚ je potrebné, aby boli kumulatívne splnené nasledovné podmienky: 1.) cieľom porušenej normy EÚ bolo priznať jednotlivcom práva, 2.) porušenie takejto normy muselo byť dostatočne závažné a 3.) medzi porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom musí existovať priama príčinná súvislosť (porovnaj napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ C-429/09 vo veci Gunter FuP c/a Stadtt Halle, C-118/08 Transportes Urbanos y Servicious Generales). Tieto tri podmienky musia byť splnené aj vtedy, ak škoda bola spôsobená v dôsledku nečinnosti členského štátu, t. j. netranspozície smernice, ale aj vtedy, keď škoda bola spôsobená v dôsledku prijatia legislatívneho alebo administratívneho aktu, ktorý bol prijatý v rozpore s komunitárnym právom, a to bez ohľadu na charakter subjektu, ktorý tento akt prijal. Zodpovednosť štátu v prípade porušenia práva EÚ je absolútna a objektívna a členský štát nemá k dispozícii žiadne exkulpačné ani liberačné dôvody, a to opäť bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene členského štátu škodu spôsobil. 25. Zo znenia článku 6 písm. b) Smernice možno jednoznačne vyvodiť, že účelom tejto právnej normy bolo priznať jednotlivcovi práva, pričom v konkrétnosti ide o právo zamestnanca v EÚ, aby jeho priemerný týždenný pracovný čas neprekračoval hranicu 48 hodín. Aj žalobca sa tak má právo dovolávať porušenia čl. 6 písm. b) Smernice voči žalovanému v dôsledku toho, že jeho pracovná pohotovosť sa nezapočítava do týždenného pracovného času, čo má za následok, že žalobca v niektorých obdobiach pracoval dlhšie ako 48 hodín týždenne. V danom konkrétnom prípade spĺňa čas, ktorý žalobca na pracovisku trávi, charakteristiky pracovného času, ako ho definoval Súdny dvor EÚ, podľa ktorého rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník skutočne vykonáva na svojom pracovisku, je tá skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. V dôsledku toho kvalifikácia pracovného času ako doby prítomnosti zamestnanca na pracovisku nemôže závisieť od intenzity činnosti pracovníka, ale vyplýva výhradne z jeho povinnosti byť k dispozícii zamestnávateľovi (porovnaj Rozsudok Súdneho dvora EÚ C-14/04 vo veci Dellas). Súd mal v danom prípade preukázané, že žalobca trávil na pracovisku aj nad rozsah určených pracovných zmien čas, počas pracovnej pohotovosti, počas ktorej bol povinný byť prítomný na pracovisku a v prípade potreby byť do 1 minúty schopný opustiť miesto za účelom vykonania zásahu. Z uvedených dôvodov je preto potrebné aj čas pracovnej pohotovosti považovať za pracovný čas žalobcu. Členské štáty EÚ nemôžu jednostranne určovať rozsah pôsobnosti čl. 6 písm. b) Smernice tak, že by 48 hodinový pracovný čas viazali na nejakú podmienku, prípadne by ho určitým spôsobom svojvoľne porušovali. Akákoľvek právna úprava, ktorá umožňuje, aby bol týždenný pracovný čas dlhší ako 48 hodín vrátane pracovnej pohotovosti na pracovisku je v rozpore s požiadavkami čl. 6 písm. b) Smernice (porovnaj rozsudok Súdneho dvora EÚ C-397/01 vo veci Pfeiffer). Vzhľadom na to, že súd mal v predmetnom konaní preukázané, a to jednak výplatnými páskami predloženými žalobcu ako aj z výsluchu žalobcu, že žalobca trávi na pracovisku po skončení riadnej služby v trvaní 16 hodín ešte čas pracovnej pohotovosti, počas ktorej musí byť k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku (na mieste výkonu práce), ktorú je potrebné v súlade s ustanoveniami Smernice považovať za pracovný čas žalobcu, že práva žalobcu sú s odkazom na čl. 2 a čl. 6 písm. b) Smernice porušované. Na uvedenom nič nemení fakt, že žalobcovi je poskytovaná za čas pracovnej pohotovosti náhrada v súlade s ust. § 122 ods. 1 ZoHaZZ a ani skutočnosti, na ktoré žalovaný v priebehu výsluchu žalobcu ako aj v jeho písomných podaniach poukazoval, že žalobca má možnosť si počas pracovnej pohotovosti oddýchnuť, resp. že o rozvrhnutí pracovného času už v čase nástupu do služobného pomeru vedel, resp. že sú mu poskytované výhody zamedzujúce možnému negatívnemu vplyvu na zdravie a bezpečnosť príslušníka Hasičského a záchranného zboru SR a že svojho nadriadeného ani žalovaného na porušovanie jeho práv neupozornil. K námietke žalovaného, že do maximálneho času pre účely dodržiavania maximálneho týždenného času určeného Smernicou nemožno zarátavať čas, kedy žalobca čerpá náhradné voľno, dovolenku, dodatkovú dovolenku, PN-ku, OČR-ku, lekára, otcovskú dovolenku alebo je na rekondičnom pobyte súd uvádza, že sa stotožnil s právnou argumentáciou žalobcu, v zmysle ktorej s odkazom na Výkladové oznámenie Komisie o Smernici je potrebné pri výpočte priemerného pracovného času postupovať tak, aby výsledný priemerný týždenný pracovný čas nebol znížený v dôsledku čerpania dovolenky, PN-ky a pod. Súd mal vykonaným dokazovaním preukázané, že k porušeniu čl. 6 písm. b) Smernice, vychádzajúc zo 6 mesačného referenčného obdobia stanoveného v ust. § 86 ods. 1 ZoHaZZ (účinného do 01.01.2023), prišlo v žalobcovom prípade opakovane, čo u neho zakladá právo domáhať

sa vyvodenia zodpovednosti orgánov Slovenskej republiky s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia. 26. Súd prvej inštancie zistil, že porušenie práv žalobcu vyplývajúcich z čl. 6 písm. b) Smernice je potrebné považovať za dostatočne závažné, a to jednak vzhľadom na základný účel Smernice, ktorým je zabezpečiť ochranu zdravia a bezpečnosti pri organizácii pracovného času, ako aj vzhľadom na to, že ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu. Zároveň ide o také porušenie práva Európskej únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. 27. Pokiaľ ide o uplatnenie práva na náhradu škody a spôsob jej výpočtu Smernica neobsahuje ustanovenia týkajúce sa samotného procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ však vyplýva požiadavka, aby náhrada škôd spôsobených jednotlivcom porušením práva EÚ bola primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv poškodených. Je potrebné, aby vnútroštátne súdy zabezpečili, že zvolený spôsob náhrady škody bude v súlade so zásadou rovnocennosti (ekvivalencie) a so zásadou efektivity. Zásadu ekvivalencie pritom treba vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd nemôže v prípade konania s úniovým prvkom aplikovať prísnejšie procesnoprávne alebo hmotnoprávne pravidlá ako tie, ktoré by aplikoval v konaniach bez úniového prvku s podobným predmetom, t. j. dotknutý subjekt musí mať možnosť uplatniť si nárok, ktorý pre neho vyplýva z úniovej právnej normy za takých podmienok, za akých by si mohol uplatniť nárok založený na podobnej vnútroštátnej právnej norme bez úniového prvku. Zásadu efektivity je potrebné chápať v tom zmysle, že procesné predpisy, ktoré platia vo vnútroštátnych konaniach určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré zakladá úniové právo v prospech právnych subjektov, nemôže byť upravené takým spôsobom, ktorý by výkon práv priznávaných úniovým právnym poriadkom prakticky znemožňoval alebo nadmerne sťažoval. Je na vnútroštátnych súdoch, aby za dodržania uvedených zásad určili formu odškodnenia a pravidlá a spôsob výpočtu náhrady škody spôsobenej porušením normy EÚ. V danom konkrétnom prípade sa žalobca domáha voči žalovanému náhrady nemajetkovej ujmy. Nakoľko ani právny poriadok Slovenskej republiky neobsahuje žiadne konkrétne ustanovenia pre posudzovanie a určenie výšky náhrady škody, ktorá vznikla jednotlivcovi porušením práva EÚ, mal súd za to, že povaha konania o náhradu nemajetkovej ujmy spĺňa požiadavky zásad úniového práva na rovnocennosť s prihliadnutím na náhrady poskytované vnútroštátneho súdu ako aj efektivity, nakoľko nejde o konanie, ktoré by prakticky znemožňovalo alebo nadmerne sťažovalo získanie náhrady nemajetkovej ujmy za porušenie úniového práva jednotlivca pred slovenským súdom. 28. Vznik ujmy pritom žalobca odvodzoval od toho, že žalobcovi tým, že pracoval nad maximálny týždenný pracovný čas vyplývajúci z čl. 6 písm. b) Smernice bolo zasiahnuté do jeho osobnostných práv, a to najmä práva na súkromie, rodinný život a ochranu zdravia, pričom mal za to, že v danom prípade je primerané, aby mu súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy pôvodne vo výške 6.974,44 eur, ktorú odvodzoval od platu, ktorý sa podľa ZoHaZZ poskytuje za prácu nadčas (ako súčet súčinov platu za službu nadčas a odpracovaných hodín nad rámec Smernice za jednotlivé referenčné obdobia). Vzhľadom na skutočnosť, že rozsudok Okresného súdu Pezinok č. k. 47C/37/2023-113 zo dňa 24.05.2024 nadobudol právoplatnosť v časti, ktorou súd žalobu žalobcu nad priznanú sumu 2.500,00 eur zamietol, pri opätovnom prejednávaní veci je predmetom sporu náhrada nemajetkovej ujmy žalobcu vo výške 2.500,00 eur. Žalovaný žalobcom uplatnenú výšku nemajetkovej ujmy považoval za neprimeranú, pričom odkazoval na výšku náhrad, ktoré sú poskytované slovenskými súdmi pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy obetiam trestných činov. 29. Súd po posúdení okolností daného prípadu dospel k záveru, že je odôvodnené okolnosťami daného prípadu, aby ujma, ktorá bola žalobcovi zo strany žalovaného spôsobená tým, že bolo porušené ustanovenie Smernice upravujúce maximálny rozsah týždenného pracovného času, bola žalobcovi nahradená v peniazoch, nakoľko nahradenie vzniknutej ujmy iným spôsobom predpokladaným zákonom nepovažoval súd za účelné. S ohľadom na povahu práv, ktoré boli v danom prípade porušené, ako aj na okolnosti porušovania práva žalobcu, keď žalovaný ako členský štát EÚ neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa čl. 6 písm. b) Smernice, žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov a ani morálna satisfakcia neboli vzhľadom na subjekt zodpovednosti na mieste. Nemajetkovú ujmu nie je podľa názoru súdu možné nahradiť inak aj z toho dôvodu, že uplynutý čas už nie je možné žalobcovi vrátiť a ani nie je možné, aby ho strávil inak.

Práve peňažnú náhradu považoval súd v danom prípade za spôsobilú formu odškodnenia vzniknutej ujmy. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe súdu, ktorý o jej priznaní rozhoduje, čo však neznamená, že existuje priestor pre svojvôľu, či arbitrárnosť. Súd musí na základe vykonaného dokazovania ustáliť, či ujma vznikla a ako bola závažná. Jej vznik musí pritom tvrdiť a doložiť žalobca, ktorý nesie dôkazné bremeno. Súd musí pri úvahách o tom, či je namieste priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliadať aj na iné kritériá, ako sú kritériá uvedené v ust. § 13 ods. 2 OZ. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zákon ponecháva na voľnej úvahe súdu, ktorý musí hodnotiť tak jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. (porovnaj uznesenie NS SR z 30. apríla 2008, sp. zn. 5Cdo 126/2007). 30. Súd pri určení rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal predovšetkým z výplatných pások predložených žalobcom ako aj z výsluchu žalobcu uskutočneného na pojednávaniach konaných pred tunajším súdom dňa 24.05.2024 a dňa 23.07.2025 a z výsluchu svedkyne p. E. G.. Z výplatných pások predložených žalobcom súd vyvodil, že pri určovaní pracovnej pohotovosti spolu s určeným pracovným časom dochádzalo v prípade žalobcu opakovane k prekročeniu maximálneho limitu 48 hodinového priemerného týždenného pracovného času v rozhodnom období. Žalobca tak prišiel o hodiny voľného času, ktoré by inak mohol venovať rozvíjaniu svojich osobných, rodinných, priateľských aktivít, či aktivít, ktoré mohli byť venované fyzickej, psychickej relaxácii a odpočinku. Žalobca počas hodín pracovnej pohotovosti musí byť prítomný na svojom pracovisku, čo spôsobuje, že je oddelený od svojho súkromného prostredia, pričom na tom nič nemení ani fakt, že nemusí byť aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych. Žalobca počas celej doby, kedy je prítomný na pracovisku počas služobnej pohotovosti, musí byť podľa svojej výpovede pripravený do 1 minúty vyraziť na zásah pre prípad, že bude vyhlásený poplach, ktorá okolnosť do značnej miery znižuje možnosť dostatočného a kvalitného odpočinku žalobcu. Na dôvažok prostredie, ktoré je pre žalobcu vytvorené za účelom oddychu na pracovisku, kedy je žalobca pri odpočinku rušený výjazdami a návratmi iných príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR, zdieľaním miestnosti na odpočinok s kolegami, kde je šero, nie je možné porovnávať s prostredím, ktoré má žalobca vytvorené vo svojom domácom prostredí. Po vykonanom dokazovaní mal súd preukázané, že došlo k zásahu do práva žalobcu na súkromie, súčasťou ktorého je aj jeho právo na rodinný život, teda právo utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny, keď tak z výsluchu žalobcu ako aj z výsluchu svedkyne vyplynulo, že partnerský vzťah žalobcu s dlhoročnou partnerkou sa rozpadol v dôsledku nedostatku jeho voľného času zapríčineného nedodržiavaním maximálneho pracovného času zo strany zamestnávateľa. Pôvodne žalobca vypovedal, že medzi ním a vtedajšou partnerkou dochádzalo k častým nezhodám, pričom na pojednávaní konanom dňa 23.07.2025 zhodne so svedkyňou uviedol, že jeho vzťah skončil a za hlavný problém označil skutočnosť, že partnerke nepostačoval rozsah jeho voľného času. Z výsluchu svedkyne ďalej pre súd vyplynulo, že nedodržiavanie maximálneho rozsahu pracovného času zasahuje do žalobcovho práva na súkromie aj v tom zmysle, že často nie je schopný sa zúčastniť rodinných stretnutí resp. nevie poskytnúť potrebnú pomoc rodičom s náročnejšími prácami z dôvodu, že po príchode z práce býva unavený a je potrebné, aby doma dospal čas strávený v práci a zregeneroval pred nástupom na ďalšiu smenu. Svedkyňa vypovedala, že v dôsledku toho, že sa žalobcovi nezapočítava čas pracovnej pohotovosti strávenej na pracovisku do pracovného času, stáva sa mu, že musí zrušiť svoj program a ísť do práce, nakoľko nemá odpracované potrebné hodiny, v dôsledku čoho rovnako nemôže tráviť čas so svojou rodinou resp. si naplánovať čas strávený mimo práce a nedarí sa mu ísť napr. na dovolenku. Do zásahu práva žalobcu na súkromie dochádza aj v tom zmysle, že nemá podľa jeho vyjadrenia časový priestor venovať sa svojim záľubám a dokonca z výpovede svedkyne vyplynulo, že sa nevenuje bicyklovaniu v miere, ako zvykol, a to z dôvodu, že býva viac vyčerpaný. Súd mal preukázané, že u žalobcu dochádza aj k zásahu do jeho práva na odpočinok, nakoľko žalobca poukázal na svoj nekvalitný spánok, keď je nútený počas pracovnej pohotovosti, ktorá sa mu nezapočítava do pracovného času spať v spoločnej spálni a kedykoľvek môže byť vyhlásený poplach pre voz, ku ktorému je pridelený alebo iný voz, v dôsledku čoho sa rozsvietia svetlá a znie zvukový signál, čo ho vždy zobudí, a preto je nútený odpočinúť si v čase svojho pracovného voľna namiesto toho, aby sa venoval rodine resp. záľubám. V dôsledku nedostatočného času na odpočinok podľa jeho vyjadrenia pociťuje bolesti hlavy, čo potvrdila aj svedkyňa, keď uviedla, že sa nezúčastňuje rodinných stretnutí z dôvodu, že ho pre nedostatok rekonvalescencie bolí hlava. Skutočnosť, že žalobca obstál v rámci posúdenia ako spôsobilý na funkciu hasiča, podľa názoru súdu nič nemení na skutočnosti, že subjektívne sa cíti byť unavený v dôsledku čoho, pociťuje zdravotné ťažkosti. Nárok na odpočinok je u žalobcu permanentne niekoľko rokov porušovaný, a to napriek tomu, že plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života. Žalobca vykonáva náročnú prácu nad čas povolený právom únie, ktorá

vyžaduje, aby bol nepretržite a plne dostupný svojmu zamestnávateľovi, čím dochádza k zásahu do jeho práva na súkromie, práva na rodinný život a práva na odpočinok, pričom práve právo na odpočinok je potrebné v prípade žalobcu považovať za významné, a to najmä s ohľadom na to, že žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy a o to viac vystupuje do popredia potreba, aby žalobca ako hasič mal dostatok času na odpočinok a regeneráciu, dosiahnutie čoho bolo jedným z hlavných cieľov Smernice. 31. Podľa názoru súdu prvej inštancie v prípade žalobcu, zásah do osobnostných práv žalobcu vykazuje strednú mieru závažnosti zásahu, nakoľko z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca je slobodný, bezdetný, má 35 rokov, netrpí okrem bolestí hlavy žiadnym vážnym ochorením v dôsledku porušenia jeho práva zo strany žalovaného a jeho osobný a súkromný život nebol v dôsledku tohto porušenia práva negovaný v značnej miere, napriek tomu, že došlo k ukončeniu jeho predchádzajúceho vzťahu, nakoľko vypovedal, že už má vzťah nový. V súlade s vyššie uvedeným súd po vykonanom dokazovaní považoval za primeranú peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v prípade žalobcu sumu vo výške 2.500 eur, zohľadňujúc pri tom aj rozhodnutia slovenských súdov ako aj súdu v obdobných súdnych sporoch v snahe, aby v podobných veciach nevznikali neodôvodnené rozdiely. K námietke žalovaného, že žalobcom uplatnená výška náhrady nemajetkovej ujmy je vysoká s odkazom na náhradu ujmy, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov súd uvádza, že toto porovnanie nie je dobre možné, nakoľko v daných prípadoch ide o rozdielne skutkové okolnosti, pričom súdom priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy neprevyšuje náhrady v prípadoch, na ktoré žalovaný v rámci svojich vyjadrení poukazoval. Súd sa rovnako nestotožnil s námietkou žalovaného v tom zmysle, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno ohľadne vzniku ujmy na jeho strane, nakoľko napriek tomu, že preukázanie vzniku nemajetkovej ujmy vo sfére jednotlivca je náročné, žalobcovi sa jeho výsluchom ako aj výsluchom svedkyne podarilo preukázať, že k zásahu do jeho osobnostných práv došlo, a to v rozsahu, ako je popísaný vyššie (bod 49. odôvodnenia tohto rozsudku) a súd dospel k záveru, že popísaný zásah je možné považovať za objektívny dôvod, pre ktorý sa žalobca môže cítiť poškodený na svojich právach. Súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že pri výpočte náhrady nemajetkovej ujmy je najpriliehavejšie vyčíslenie nemajetkovej ujmy odvolávajúc sa na plat za štátnu službu nadčas, nakoľko nemajetková ujma žalobcovi nevznikla tým, že pracovná pohotovosť je ohodnotená nižšie ako výkon v rámci pracovného času, ale tým, že v dôsledku vnútroštátnej úpravy musel žalobca reálne fyzicky odpracovať viac, ako by bol povinný v tom prípade, ak by bola Smernica transponovaná správne. Súd z toho dôvodu nepovažoval výpočty predložené žalobcom, z ktorých si vyvodzoval výšku nemajetkovej ujmy za relevantné pre určenie nároku žalobcu a výšku nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy posúdil tak, ako bolo uvedené vyššie. 32. Súd pri rozhodovaní o výške náhrady zohľadnil aj tú skutočnosť, že žalovaný zapríčinil, že tento stav trvá dlhodobo, to znamená niekoľko rokov, pričom sa bráni zjednania nápravy, na ktorú okolnosť poukazoval sám žalobca. Súd rovnako vzal do úvahy aj rozhodovaciu prax všeobecných súdov v obdobných veciach, napríklad rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave vydané vo sporoch sp. zn. 9Co/112/2024, 9Co/40/2024, 9Co/54/2024, 2Co/33/2024, 10Co/42/2024, 3Co/8/2024-189, 4Co/31/2024, 2Co/51/2024. 33. Po vykonanom dokazovaní mal súd preukázané, že bola splnená aj tretia podmienka vyžadovaná na vznik zodpovednosti žalovaného za ujmu žalobcu, ktorou je príčinná súvislosť medzi porušením práva EÚ a vznikom ujmy na strane žalobcu. Súd mal preukázané, že v súvislosti s porušovaním článku 2 a článku 6 písm. b) Smernice dlhodobo dochádzalo k porušovaniu osobnostných práv žalobcu, a to práva na ochranu zdravia, bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a primeraný odpočinok po práci, ako aj práva na súkromný a rodinný život. 34. V súlade so všetkým vyššie uvedeným, v priebehu konania bolo preukázané, že napriek tomu, že z Prílohy č. 4 ZoHaZZ vyplýva, že týmto bola do právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná Smernica, táto Smernica nebola transponovaná úplne, keďže do ustanovení ZoHaZZ sa nepremietol čl. 6 písm. b) Smernice upravujúci maximálny rozsah pracovného času zamestnancov pracujúcich na území Európskej únie, čím vznikla na strane žalobcu ujma, ktorú je za splnenia vyššie popísaných podmienok, povinný mu nahradiť žalovaný. Súd po vykonanom dokazovaní s prihliadnutím na jednotlivé okolnosti daného konkrétneho prípadu dospel k záveru, že je primerané, aby žalovaný žalobcovi nahradil nemajetkovú ujmu v peniazoch, a preto zaviazal žalovaného uhradiť žalobcovi sumu vo výške 2.500

eur. V rozsahu prevyšujúcom súdom priznanú sumu 2.500 eur, súd žalobu žalobcu ako neodôvodnenú zamietol. 35. Súd určil žalovanému v súlade s ust. § 323 ods. 3 Civilného sporového poriadku lehotu na plnenie 15 dní, tak ako žiadal žalovaný, nakoľko dlhšia lehota na plnenie bola v danom prípade odôvodnená spôsobom a komplikovanosťou úhrady zo strany žalovaného ako štátu a aj vzhľadom na to, že žalobca proti predĺženiu paričnej lehoty nemal výhrady. 36. Súd priznal žalobcovi v súlade s ust. § 255 CSP nárok na náhradu trov celého konania, t. j. prvoinštančného konania a odvolacieho konania, vo výške 100%, ktorá bude počítaná zo súdom priznanej sumy 2.500 eur, nakoľko výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy závisela na voľnej úvahe súdu. Žalobcovi je potrebné podľa názoru súdu pričítať plný úspech v spore, nakoľko ho nie je možné zaťažiť procesnou zodpovednosťou za nepredvídanie výsledku, ktorý závisel na úvahe súdu a procesný úspech je potrebné posudzovať len vo vzťahu k výsledku sporu ohľadne základu nároku. O výške náhrady trov konania rozhodne podľa ust. § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku po právoplatnosti tohto rozsudku vyšší súdny úradník samostatným uznesením. 37. Podľa § 256 ods. 2 CSP, ak strana procesne zavinila trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, súd prizná náhradu týchto trov protistrane. 38. V súlade s vyššie citovaným zákonným ustanovením súd priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odročeného pojednávania dňa 25.06.2025 vo výške 100%, nakoľko mal za to, že žalobca procesne zavinil vznik trov na strane žalovaného za odročené pojednávanie, keďže žalobca doručil tunajšiemu súdu dňa 24.06.2025 v poobedňajších hodinách vyjadrenie k uzneseniu odvolacieho súdu, s ktorým nemal žalovaný možnosť sa pred pojednávaním oboznámiť a z toho dôvodu pre nedodržanie lehoty na prípravu pojednávania žiadal pojednávanie odročiť a súd jeho žiadosti vyhovel. Na tomto mieste je potrebné poukázať na skutočnosť, že uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 14Co/100/2024-163 zo dňa 21.02.2025 bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené dňa 31.03.2025 a predvolanie na termín pojednávania mu bolo doručené dňa 09.05.2025. Žalobca tak mal dostatočný časový priestor na to, aby vyjadrenie súdu doručil s dostatočným časovým predstihom tak, aby mal žalovaný možnosť sa s ním oboznámiť, a tak sa pripraviť na nariadený termín pojednávania. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že právny zástupca žalobcu svojím správaním zavinil vznik trov na strane žalovaného za odročené pojednávanie konané pred tunajším súdom dňa 25.06.2025, a preto ho zaviazal na ich náhradu žalovanému. 39. Žalovaný proti prvému a druhému výroku rozsudku podal odvolanie, z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) Civilného sporového poriadku. Žalovaný odvolanie odôvodňuje v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), písm. d), písm. f) a písm. h) CSP, pretože súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 40. Žalovaný v odvolaní poukázal na to, že vada konania, je vo svojej podstate porušením základného práva strany v súdnom konaní na spravodlivý proces. Toto právo je priznané tak článkom 46 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky je za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie potrebné považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavka na riadne odôvodnenie rozsudku v konaní pred všeobecným súdom stanovuje § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého „v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé“ a tiež § 220 ods. 3 CSP, podľa ktorého „ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.“ Výkladom tohto ustanovenia možno konštatovať, že

úplný, ale i čiastočný nedostatok dôvodov rozhodnutia je v rozpore s tam uvedenými požiadavkami. Tak isto aj existencia extrémneho nesúhlasu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami (napr. prípad, kedy právne závery nevyplývajú zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii, uvádzanie len všeobecných súhrnných zistení bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené) je v rozpore s požiadavkami uvedenými v § 220 ods. 2 CSP. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strán na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán. Porušením tohto práva strany v konaní na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa preto strane v konaní takto odníma možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia opravných prostriedkov. Preto nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/171/2005 zo dňa 27.04.2006). Zásada spravodlivosti sa vzťahuje na celé súdne konanie. Spravodlivosť znamená aj povinnosť súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo strany v konaní na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom prejednávanej veci. Rozhodnutie súdu musí v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na základe ktorých je založené (porov. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 119/03 zo dňa 16.09.2003). Obdobne podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 192/2006 zo dňa 03.11.2006, ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so širokými súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a môže tým porušiť aj právo strany v súdnom konaní na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Absencia jasného a zrozumiteľného odôvodnenia vedie k neúplnosti, nepresvedčivosti a nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a vedie k porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces priznaných čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ak všeobecný súd aplikuje určité ustanovenia zákona bez relevantných dôvodov v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou, je potrebné považovať takýto postup súdu za arbitrárny. Takýto postup je zároveň aj zásahom do princípu právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (I. US 335/2006). Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/5/1997 zo dňa 28.08.1997, z ktorého vyplýva, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný. Skutočnosť, že žalobca nemôže venovať toľko času, koľko by si predstavoval voľnočasovým aktivitám a koníčkom, nie je argumentom utrpenej ujmy v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice; medzi uvedeným neexistuje priama a bezprostredná príčinná súvislosť. Ak sa z posudzovania vplyvu faktorov na zníženie času na voľnočasové aktivity nedá abstrahovať jedine jeden (a to práca žalobcu), ktorý by ako jediný bránil slobodnému nakladaniu s voľným časom, tak nie je možné jednoznačne tvrdiť, že nesprávne prebratie Smernice je tým jediným a výlučným faktorom, v dôsledku ktorého žalobca rodine a koníčkom venuje menej času. K nemajetkovej ujme Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/29/2021 zo dňa 31.01.2023, v ktorom dovolací súd k otázke náhrady nemajetkovej ujmy uviedol, že „otázka výšky náhrady nemajetkovej ujmy je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Každé jedno rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy je založené na riešení čisto individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za pravidlo pre iné prípady. Pokiaľ účelom § 421 ods. 1 písm. b) CSP je to, aby sa vyriešením niektorej, doposiaľ ešte dovolacím súdom nevyriešenej právnej otázky vytvorila a ustálila rozhodovacia prax dovolacieho súdu, je namieste konštatovanie, že vyriešením takto individuálnej otázky ako je určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy, sa ani nemôže vytvoriť ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Pri posúdení a hodnotení zákonom ustanovených východísk na určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy postupujú súdy vždy rozdielne v každom konkrétnom prípade a nezotrvávajú na určitých striktných hraniciach. V takto individualizovanom rámci určovania konkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy zovšeobecnenie ani neprichádza do úvahy, keďže rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvalifikovať a vyčísliť (7Cdo/131/2020).“ Ďalej aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/14/2013 zo dňa 23.11.2014, cit.: „žalobca, ktorý sa náhrady nemajetkovej ujmy domáha, musí uniesť jednak bremeno tvrdenia, ako aj dôkazné bremeno, že mu nemajetková ujma vznikla a že na jej uspokojenie nie je postačujúcim

zadosťučinením len konštatovanie porušenia práva. Nemajetková ujma má byť určitou náhradou za protiprávny stav, ktorý spôsobil nenapraviteľnú ujmu v majetkovej sfére dotknutej osoby, pričom je podstatné v akom rozsahu bola znížená česť, dôstojnosť a postavenie fyzickej osoby, resp. dobré meno a povesť právnickej osoby. Žalobca v prejednávanej veci neoznačil a už vôbec nepreukázal, že v prípade existencie ním tvrdeného základu nároku by vznikli následky takej intenzity, ktorá by zakladala jeho právo na priznanie požadovanej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy. Zadosťučinenie v peniazoch má pritom byť prostriedkom spravodlivej nápravy a nemá predstavovať prostriedok slúžiaci na obohatenie sa.“ Žalobcu v spore zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku nesprávnej transpozície smernice a následného prekračovania maximálneho týždenného pracovného času vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu je potrebné priznať aj náhradu v peniazoch (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7Co/443/2016 zo dňa 25.07.2017). Žalovaný tiež podporne poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 285/2018 zo dňa 15.08.2018 a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS 271/2018 zo dňa 19.04.2018. Žalovaný dáva do pozornosti aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 424/2012 zo dňa 06.11.2014, ktorý pripúšťa neúspešnosť žaloby o ochranu osobnosti pri nízkom stupni závažnosti zásahu, keď uzatvára, že dôsledkom každého neoprávneného zásahu do práv chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka je určitá ujma, pričom z hľadiska intenzity zásahu, okolností, za ktorých k nemu došlo a stupňa negatívnych dôsledkov dopadu zásahu na chránené práva sa v praxi môžu vyskytnúť ujmy, ktoré svojou povahou alebo stupňom závažnosti (a) neopodstatňujú ani nemateriálnu ani materiálnu satisfakciu, (b) opodstatňujú (len) nemateriálnu satisfakciu, (c) opodstatňujú tak nemateriálnu, ako aj materiálnu satisfakciu. Žalovaný poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdneho dvora EÚ“) vo veci Konle C-302/97, cit.: „aj jednoznačný rozpor s právom EÚ nemusí automaticky zakladať vznik zodpovednosti, pokiaľ je vnútroštátna úprava ospravedlnená napr. všeobecným záujmom.“ 41. Žalovaný zastáva názor, že u žalobcu nebola naplnená druhá podmienka pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca v priebehu celého konania nepreukázal, žiadne objektívne skutočnosti, pre ktoré by došlo k tak závažnému stavu, že uvedenému ma zodpovedať priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 2.500 Eur. Žalobca neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej náhrady, pretože neuviedol v čom tento „údajný neoprávnený“ zásah spočíval. Nestačí totiž, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu, ale musí aj konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby, čo v prípade žalobcu nie je žiadnym spôsobom preukázané. Vzhľadom na to, že ide o osobnostné práva, je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom jednom prípade individuálne. V danom prípade zásah nemohol objektívne vyvolať negatívny dopad v osobnostnej sfére. Žalovaný ďalej poukazuje na ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje podmienky, kedy má žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalovaný tvrdil, že žalobca, ako ani jeho právny zástupca, v konaní nepreukázali zásah do súkromného, rodinného života či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napr. v medziľudských vzťahoch, či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje. 42. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznať len ako sekundárnu kompenzáciu vtedy, ak by iná náprava nebola (vôbec) možná v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. ak by sa takáto satisfakcia nezdala postačujúca, avšak vždy len vtedy, ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencie závažnej ujmy, ktorú treba riadne a konkrétne preukázať. V konaní v podobe nemajetkovej ujmy nesie žalobca bremeno tvrdenia v tom, a to tak, že žalovaný by spôsobil žalobcovi škodu, resp. zasiahol do jeho osobnosti a že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jeho právach, pričom žalobca musí nielen uviesť (tvrdiť), ale aj preukázať aká ujma mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti svedčiace o existencii škody a zásahu. Keď sa žalobca domáha v zmysle žaloby náhrady nemajetkovej ujmy, žalobca musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí (rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 26Co/94/2020-515 zo dňa 30.06.2021). Žalovaný naďalej na podporu svojho právneho názoru ohľadne priznania nároku na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy poukazuje na rozhodnutia súdnych autorít Slovenskej republiky. Krajský súd v Žiline v odôvodnení rozsudku sp. zn. 6Co/159/2019 zo dňa 27.05.2020 v bodoch 19

až 23 uviedol, že cit.: „ ... Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy existencia závažnej ujmy ... Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je tak ponechané na ľubovôľu súdu, ale musí byť založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo skutkového stavu, na základe dokazovania vykonaného najmä na zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach spoločenského života dotknutej osoby, v ktorom smere dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného.“ Krajský súd v Bratislave v odôvodnení rozsudku č. k. 5Co/192/2019-310 zo dňa 29.10.2019 v bode 45 konštatoval, že cit.: „... preukázanie zásahu do osobnostných práv, ktoré má za následok skutočne zníženie dôstojnosti alebo vážnosti dotknutej osoby v spoločnosti v značnej miere zaťažuje postihnutú fyzickú osobu. Nemajetkovú ujmu možno priznať len v prípadoch, kde došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere a kde intenzita tohto zásahu nie je primerane napraviteľná inými právnymi prostriedkami. ... Bolo povinnosťou žalobcu, ktorý mal v konaní dôkazné bremeno, preukázať vznik nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy t. j. preukázať, že bola znížená dôstojnosť žalobcu a jeho vážnosť v spoločnosti a preukázať závažnosť vzniknutej ujmy a závažnosť okolností, za ktorých došlo k porušeniu jeho práv. ... pri posudzovaní intenzity zásahu je za určujúce hľadisko potrebné považovať charakter konania, v ktorom ujma vznikla, keďže ujma vzniknutá v ne/sporovom konaní môže byť iná ako ujma vzniknutá v exekučnom konaní a rovnako treba rozlišovať medzi konaním civilným, trestným či správnym a napokon treba vziať osobitne na zreteľ aj predmet konania z hľadiska jeho významu pre stranu ... a ochrany akých práv či právom chránených záujmov sa v ňom dovoláva, s prihliadnutím aj na jej osobné pomery či iné konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu ... zvýšený význam predmetu konania pre osobu poškodeného musí táto osoba v konaní nielen tvrdiť, ale aj spoľahlivo doložiť.“ V zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 288/2017 zo dňa 05.12.2017 „Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady.“ V konaní o náhradu nemajetkovej ujmy nesie žalobca bremeno tvrdenia v tom, že žalovaný spôsobil žalobcovi škodu, resp. zasiahol do jeho osobnosti a že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jeho právach, pričom žalobca musí nielen uviesť (tvrdiť), ale aj preukázať aká ujma mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti svedčiace o existencii škody a zásahu. Keď sa žalobca domáha v zmysle žaloby náhrady nemajetkovej ujmy, žalobca musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí (rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 26Co/94/2020-515 zo dňa 30.06.2021). Žalovaný zdôrazňuje, že zo strany žalobcu nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by utrpel ujmu, ktorá by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť, resp. vážnosť v spoločnosti. Súčasne žalovaný poukazuje aj na skutočnosť, že žalobca sa žalobou nedomáha aby sa „upustilo od neoprávneného zásahu“ do jeho práva na ochranu jeho osobnosti, ani aby sa odstránili následky takéhoto zásahu. Podaná žaloba tak vôbec nerieši (údajný protiprávny) stav do budúcnosti, ale naopak vytvára priestor pre opätovné čiastkové žaloby. V tomto súdnom konaní nebolo preukázané ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu ako základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. Z obsahu podanej žaloby vyplýva skutočnosť, že žalobca vidí problém vo svojom (nedostatočnom) finančnom ohodnotení počas služobnej pohotovosti, keď sa žalobou domáha len (sekundárneho) finančného plnenia od Slovenskej republiky. Žalobca sa nikdy neobrátil na svojho nadriadeného s tým, že má záujem o dodatočne náhradné voľno, nikdy nevyužil možnosť vyplývajúcu z § 116 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. a zvolil jediné riešenie a to finančnú kompenzáciu. Aj na základe klasického pojmu „volenti non fit injuria“ (tomu, kto s krivdou súhlasí, nedeje sa krivda) možno dospieť k záveru, že údajná ujma v danom prípade nevznikla a teda neexistuje. V zmysle zásady kontradiktórnosti bolo povinnosťou žalobcu preukázať vznik ako aj intenzitu zásahu do jeho osobnostných práv, ak takýto zásah na strane žalobcu existuje. Uvedené riadne preukázané nebolo. Podľa zásady, ktorá je spoločná právnym systémom členských štátov, musí totiž poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musieť znášať škodu, vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila rozsah škody (rozsudky Mulder a i /Rada a komisia, C-104/89 a C-37/90). Žalobca svoje subjektívne tvrdenia nijakým spôsobom v žalobe ani v iných písomnostiach nepredložil, uviedol len svoje subjektívne pocity, ako vníma nedostatok voľného času, spôsobený prácou, neuviedol žiadnu konkrétnu skutočnosť, ktorá by mala spôsobiť porušenie jeho osobnostných práv, v tak značnej miere, že by došlo k zníženiu jeho dôstojnosti alebo jeho vážnosti v spoločnosti, tak aby mohol, resp. mal požadovať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nie je preto možné aby subjektívne a ničím nepodložené tvrdenia žalobcu boli vodítkom toho, ako by mal súd rozhodnúť. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/108/2009

zo dňa 19.05.2010, kde je uvedené, že: „Len subjektívne vnímanie navrhovateľky, že uvedeným postupom zamestnávateľa došlo k takémuto zásahu a v dôsledku, ktorého to malo vplyv na jej zdravotný stav, ako aj spoločenské postavenie, prípadne na správanie sa osôb v jej okolí, nemožno považovať za založenie nároku na ochranu osobnosti a z toho vyplývajúce práva na poskytnutie primeraného zadosťučinenia a práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.“ Dovolací aj odvolací súd zhodne vyslovili názor, že konanie odporcu nespĺňa znaky neoprávneného zásahu do osobnosti navrhovateľky, a nie je možné za takýto zásah považovať následok, ktorý subjektívne pociťovala navrhovateľka vo svojom pracovnom aj osobnom živote. K sankcii alebo jej potenciálnemu vzniku za nemajetkovú ujmu (spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby) podľa § 13 Občianskeho zákonníka musí byť splnená podmienka zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite, a to tak, že tento zásah musí byť protiprávny. Musí ísť teda o tak závažný zásah do sfér fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom a tiež musí dôjsť ku konsenzu medzi zásahom a neoprávnenosťou takéhoto zásahu. V takomto sa súd musí vysporiadať s tým, aká je miera závažnosti zásahu do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby, teda si musí overiť, či k zásahu došlo v značnej miere. Popri tom je potrebné prihliadnuť aj na to, že forma zadosťučinenia (nemajetkovej ujmy v peniazoch) je právny inštitút takpovediac výnimočného charakteru, ktorý sa má použiť len za splnenia zákonných predpokladov. Určujúcim faktorom je najmä zistenie, že v tom ktorom prípade ide o nemajetkovú ujmu vzniknutú v osobnostnej sfére fyzickej osoby, ktorom táto fyzická osoba objektívne najmä vzhľadom k intenzite, povahe, trvaniu a rozsahu pôsobenia nepriaznivého následku môže pociťovať a prežívať ako závažnú. Uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy má byť až posledným možným nástrojom ochrany osobnosti a má sa uplatniť až vtedy, keď ostatné potenciálne satisfakčné prostriedky na zmiernenie a vyváženie nepriaznivého dopadu do osobnostných práv nepostačujú. Je preto potrebné aby súd skúmal v akej sfére života sa odrazilo to, čo tvrdí žalobca, nakoľko sa žalobca ani nijakým spôsobom nepokúsil o určitú formu prevencie pred neoprávneným zásahom, ale sa obrátil na súd so žalobou. Preto je potrebné dodať, že náhrada nemajetkovej ujmy nie je ekvivalentom straty na zárobku a nemôže byť určovaná matematickým vzorcom. Samotný výpočet požadovanej peňažnej náhrady sa javí, ako mzdový nárok vo forme doplatku za rozdiel medzi odmenou za určenú služobnú pohotovosť a nariadenú služobnú pohotovosť, ktorý žalobca zastiera za nemajetkovú ujmu. Nie je preto možné majetkovú ujmu vypočítať konkrétnym matematickým vzorcom a to až na eurocenty (žalovaná suma 6.974,44 Eur s prísl). S týmto sa podľa názoru žalovaného vysporiadal správne Mestský súd Bratislava IV v rozhodnutí sp. zn. B5-24C/34/2023 zo dňa 28.10.2024 , bod 43, ktorý jasne a presne ustanovil, kedy sa jedná o nárok na nemajetkovú ujmu a kedy nie, cit.: 1/ „Pri zisťovaní dĺžky služobného času stráveného žalobcom na pracovisku súd vychádzal z dôkazných prostriedkov procesného útoku predložených žalobcom, a to výplatných pások za žalované obdobie od apríla 2020 do marca 2023, keďže aj samotný žalobca uviedol, že počet odpracovaných hodín a počet hodín pohotovosti, ktoré sú uvedené na výplatných páskach v jednotlivých mesiacoch, zodpovedajú jeho reálne odpracovanému pracovnému času, t.j. času skutočne strávenému na pracovisku, počas ktorého bol žalobca k pracovnej dispozícii svojmu zamestnávateľovi. Žalované obdobie tak zodpovedá nasledovným 6-tim referenčným obdobiam.“ 2/ „Z rozboru jednotlivých referenčných období jednoznačne vyplýva, že k porušeniu čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES o dodržaní 48 - hodinového týždenného pracovného času v prípade žalobcu došlo len v dvoch obdobiach, a to vo štvrtom a šiestom období, kedy priemerný týždenný služobný čas žalobcu vo štvrtom období predstavoval 51,12 hodín a v piatom referenčnom období predstavoval 50,5 hodín, v zostávajúcich referenčných obdobiach bol uvedený článok Smernice dodržaný a priemerný týždenný pracovný čas žalobcu bol pod hranicou 48 hodín, v niektorých obdobiach pomerne výrazne, keď napr. v piatom referenčnom období žalobca priemerne odpracoval o 5,73 hodín menej ako stanovuje Smernica. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že v prípade žalobcu nie je splnená druhá podmienka, splnenie ktorej sa kumulatívne s ďalšími dvoma podmienkami vyžaduje na priznanie práva jednotlivcovi spôsobené porušením úniového práva, keďže nedošlo k dostatočne závažnému porušeniu Smernice 2003/88/ES, nakoľko len v dvoch z celkovo šiestich referenčných období v žalovaných mesiacoch došlo k porušeniu čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES a toto porušenie bolo minimálneho rozsahu, keď vo štvrtom referenčnom období žalobca priemerne odpracoval o 2,5 hodiny a v šiestom referenčnom období o 3,12 hodín viac ako je priemerný týždenný pracovný čas stanovený Smernicou.“ Skutočnosť, že žalobca namieta celkovú organizáciu pracovného času, t. j. nerovnomerné rozloženie pracovného času, je podľa názoru žalovaného vecou medzi žalobcom a jeho služobným úradom, uvedené nespadá pod charakter žalôb o ochranu osobnosti, inak povedané žalovaný nevidí priamu a bezprostrednú príčinnú súvislosť medzi ujmou spôsobenou žalobcovi v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice a organizáciou pracovného času, ktorú žalobca namieta. Predmetné konanie spočíva v uplatnení si

nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť žalobcovi spôsobená v priamom dôsledku nesprávneho prebratia Smernice, čo má mať bezprostredný negatívny dopad na osobný, rodinný a spoločenský život žalobcu. Organizácia pracovného času je pracovnoprávnou kategóriou, ktorá predstavuje odlišný nárok ako ten, ktorý si žalobca žalobou uplatňuje. Žalovaný namieta zmätočnosť uplatneného nároku, ktorý žalobca neosvedčil v priebehu konania, nakoľko má žalovaný za to, že žalobca namieta organizáciu pracovného času a nie nesprávne prebratie Smernice. Uvedené nie je žiaduce akokoľvek stotožňovať, nakoľko sa podľa názoru žalovaného jedná o odlišné kategórie. Taktiež tvrdenie o strate času bez ďalšieho, bez konkrétnych súvislostí a preukázaných negatívnych dopadov na osobnostnú sféru žalobcu, nepredstavuje dôkaz utrpenej morálnej ujmy na strane žalobcu. Taktiež je podľa názoru žalovaného vylúčená priama a bezprostredná príčinná súvislosť medzi porušením smernice a ujmou žalobcu, keď ujmu v podobe vyčerpanosti, nedostatočnej regenerácie, či preťaženosti pociťoval dávno pred podaním žaloby na súd, t. j. tri roky spätne. Žalobca neosvedčil dôvodnosť ani výšku ním uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko v priebehu konania nie je preukázaná priama a bezprostredná príčinná súvislosť medzi žalobcom utrpenou ujmou v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice, keďže žalobca na osvedčenie svojho nároku nešpecifikoval žiadne konkrétne negatívne zásahy, ktoré by utrpel vo svojom súkromnom živote, ktoré by boli v priamej súvislosti s nesprávnym prebratím Smernice. Žalobca neuniesol bremeno tvrdení ani bremeno dôkazu, neosvedčil svoj nárok a nepreukázal utrpenú ujmu v kontexte vyššie uvedených skutočností tak, aby bolo možné konštatovať, že žalobca ujmu na svojich právach v bezprostrednej súvislosti s nesprávnym prebratím Smernice utrpel, a to v značnej miere. Súd prvej inštancie nijako bližšie nevysvetlil, prečo ujmu na právach žalobcu videl ako závažnú, a to aj napriek jeho výsluchu, ktorým žiadnu utrpenú ujmu, okrem bližšie nekonkretizovaných tvrdení, neuviedol a neosvedčil. Žalovaný zastáva názor, že súd prvej inštancie nezohľadnil žalobcom tvrdené skutočnosti a tomu zodpovedajúce námietky nepreukázania nemajetkovej ujmy a jej výšky zo strany žalovaného a týmito sa nijakým spôsobom nevysporiadal , čím žalovanému odňal právo na spravodlivé súdne konanie a presvedčivé zdôvodnenie právneho názoru súdu prvej inštancie. Ujma žalobcu bola zo strany súdu prvej inštancie popísaná vo všeobecnosti, avšak s absenciou konkrétnych negatívnych následkov na život žalobcu. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie nevzhliadol žiadne konkrétne dôvody a negatívne dopady na akúkoľvek časť života žalobcu v dôsledku nesprávnej transpozície smernice, pričom uvedené priamo konštatoval poukazujúc na rodinný a spoločenský život žalobcu. Nie je preto žalovanému bez ďalšieho nepochybne zrejmé, z akých iných negatívnych dopadov na život žalobcu súd prvej inštancie pri ustálení priznanej sumy 2.500 Eur vychádzal. Na podporu právnej argumentácie žalovaného si dovoľujeme poukázať na právny názor Okresného súdu Trnava v odôvodnení rozsudku č. k. 18C/27/2024-203 zo dňa 22.11.2024 v bodoch 83 a 85, cit.: „ 83. Súd mal za to, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nemožno vyvodiť len zo samotnej nesprávne transpozície smernice, bez ohľadu na následky dopadu vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, na ktorých k nej došlo. Práca žalobcu nad rámec maximálneho týždenného pracovného času môže predstavovať určitú nemateriálnu ujmu, to však žalobcu nezbavuje povinnosti preukázať vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to, že napr. ospravedlnenie nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. ... 85. V konaní bolo pre úspech žaloby potrebné, aby žalobca preukázal zásah (vrátane rozsahu tohto zásahu) do jeho osobnostnej sféry, teda do rodinných väzieb a zdravotného stavu v rozhodnom období a aby zároveň preukázal príčinnú súvislosť medzi prácou nad rámec maximálneho týždenného pracovného času v rozhodnom období a týmto zásahom. ... Žalobca v konaní nepreukázal taký zásah do súkromného alebo rodinného života, či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napríklad v medziľudských vzťahoch či nepriaznivom zdravotnom stave žalobcu v príčinnej súvislosti s výkonom práce. V dôsledku nesprávnej transpozície smernice bez ďalšieho nie je možné priznať nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy.“ V odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje akékoľvek odôvodnenie týkajúce sa utrpenej ujmy v rodinnom živote a súkromnom živote žalobcu v dôsledku údajného nesprávneho prebratia smernice. Súd prvej inštancie pre účely ustálenia primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy v bode 50 napadnutého rozsudku zohľadnil, cit.: „zásah do osobnostných práv žalobcu vykazuje strednú mieru závažnosti, nakoľko z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca je slobodný, bezdetný, má 35 rokov, netrpí okrem bolestí hlavy žiadnym vážnym ochorením v dôsledku porušenia jeho práva zo strany žalovaného a jeho osobný a súkromný život nebol v dôsledku tohto porušenia práva negovaný v značnej miere, napriek tomu, že došlo k ukončeniu jeho predchádzajúceho vzťahu, nakoľko vypovedal že už má vzťah nový.“ Ďalej súd prvej inštancie za primeranú peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v prípade žalobcu považoval sumu 2.500 Eur, pričom mal zohľadnil aj rozhodovaciu činnosť slovenských súdov, na ktorú však v napadnutom rozsudku bližšie neodkázal. Rovnako súd prvej inštancie uviedol, cit: „nakoľko nemajetková

ujma žalobcovi nevznikla tým, že pracovná pohotovosť je ohodnotená nižšie ako výkon v rámci pracovného času, ale tým, že v dôsledku vnútroštátnej úpravy musel žalobca reálne fyzicky odpracovať viac, ako by bol povinný v tom prípade, ak by bola Smernica transponovaná správne .“ Žalovaný rovnako napadnutému rozsudku vytýka, že v odôvodnení absentuje akékoľvek zdôvodnenie týkajúce sa prekročenia maximálneho priemerného 48 hodinového týždenného pracovného času žalobcu v rámci 6 mesačného referenčného obdobia. Žalovaný dodáva, že „pre zistenie prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času je dôležité, aby žalobca preukázal, že v referenčnom období odpracoval taký počet hodín (pracovného času), ktorý po spriemerovaní v rámci referenčného obdobia presiahne hodnotu 48 h týždenne.“(porov. uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14Co/7/2025-335 zo dňa 12.05.2025, bod 24). Žalovaný poukázal na najaktuálnejšie rozhodnutie v obdobnej veci uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 11CoPr/5/2025-418 zo dňa 30.07.2025, ktorý sa stotožnil s argumentáciou žalovaného ohľadom referenčných období dlhých 6 mesiacov, konkrétne bod 39, cit.: „Odvolací súd považoval námietku žalovaného o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku za dôvodnú, v priebehu konania žalovaný poukazoval na povinnosť súdu skúmať porušenie čl. 6 písm. b) Smernice v rámci 6-mesačných referenčných období a v rámci toho tvrdil, že pre účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času nie je možné zahŕňať čas odpočinku (t. j. dovolenku, dodatkovú dovolenku, PN, voľno za prácu vo sviatok a pod.). V tomto smere žalovaný ďalej spochybnil spôsob výpočtu žalobcu, ktorý len k fondu pracovného času prirátal hodiny služobnej pohotovosti, pričom fond pracovného času v sebe zahŕňa aj časy odpočinku. V tejto súvislosti žalovaný predložil vlastný výpočet priemerného týždenného pracovného času za žalované obdobie. Odvolací súd vyhodnotil žalovaným prednesené otázky v rámci prvoinštančného konania za otázky podstatného významu pre spravodlivé rozsúdenie veci, na ktoré bol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku povinný poskytnúť dostatočne presvedčivú odpoveď . Z odôvodnenia napadnutého rozsudku však takáto odpoveď na položené otázky nevyplýva, čím zaťažil svoje rozhodnutie vadou v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP.“ Odvolací súd v bode 40 vyššie uvedeného uznesenia vytkol súdu prvej inštancie, že „ pre účely posúdenia prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času v podstate len prebral výpočet predložený žalobcom, ktorý bol „de facto“ založený na sčítaní hodín fondu pracovného času a hodín služobnej pohotovosti, a ktoré výpočty prijal súd prvej inštancie za vlastné bez toho, aby sa riadne vysporiadal s vyššie uvedenými námietkami žalovaného.“ Odvolací súd ďalej v bode 47 vyššie uvedeného uznesenia konštatoval, cit.: „Odvolací súd dáva do pozornosti, že ustálenie si referenčného obdobia má priamy dopad na zistenie rozsahu porušenia čl. 6 písm. b) Smernice (t. j. v koľkých referenčných obdobiach došlo k prekročeniu 48 hodín), od čoho potom závisí aj záver o primeranosti výšky priznanej ujmy.“ Žalovaný zastáva názor, že konečným kritériom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy bude vždy aspekt primeranosti tejto náhrady k okolnostiam a následkom (intenzite) nezákonného zásahu do sféry poškodenej osoby (žalobcu). 43. Skutočnosť, že žalobca nemôže venovať toľko času, koľko by si predstavoval, rodine, priateľom a/ alebo voľnočasovým aktivitám a koníčkom, nie je argumentom utrpenej ujmy v dôsledku nesprávneho prebratia smernice; medzi uvedeným neexistuje priama a bezprostredná príčinná súvislosť . Ak sa z posudzovania vplyvu faktorov na zníženie času na voľnočasové aktivity, rodinu, blízkych, priateľov nedá abstrahovať jedine jeden (a to práca žalobcu), ktorý by ako jediný bránil slobodnému nakladaniu s voľným časom, tak nie je možné jednoznačne tvrdiť, že nesprávne prebratie Smernice je tým jediným a výlučným faktorom, v dôsledku ktorého žalobca rodine, priateľom či koníčkom venuje menej času. Súd prvej inštancie sa tvrdeniami žalobcu v tomto smere nijako bližšie nezaoberal a tento súvis neskúmal, čo žalovaný považuje za vadu konania. Taktiež tvrdenie o strate času bez ďalšieho, bez konkrétnych súvislostí a preukázaných negatívnych dopadov na osobnostnú sfére žalobcu, nepredstavuje dôkaz utrpenej morálnej ujmy na strane žalobcu. Podľa názoru žalovaného nie je zrejmá dôvodnosť žalobcom uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca neosvedčil dôvodnosť ani výšku ním uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko z výsluchu žalobcu nie je preukázaná priama a bezprostredná príčinná súvislosť medzi žalobcom utrpenou ujmou v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice, keďže žalobca na osvedčenie svojho nároku nešpecifikoval žiadne konkrétne negatívne zásahy, ktoré by utrpel vo svojom súkromnom živote, ktoré by boli v priamej súvislosti s nesprávnym prebratím Smernice. Žalobca neuniesol bremeno tvrdení ani bremeno dôkazu , neosvedčil svoj nárok a nepreukázal utrpenú ujmu v kontexte vyššie uvedených skutočností tak, aby bolo možné konštatovať, že žalobca ujmu na svojich právach v bezprostrednej súvislosti s nesprávnym prebratím Smernice utrpel, a to v značnej miere. Súd prvej inštancie nijako bližšie nevysvetlil, prečo ujmu na právach žalobcu videl ako závažnú, ktorým žiadnu utrpenú ujmu, okrem bližšie nekonkretizovaných tvrdení, neuviedol a neosvedčil. Žalovaný zastáva názor, že súd prvej inštancie nezohľadnil žalobcom

tvrdené skutočnosti a tomu zodpovedajúce námietky nepreukázania nemajetkovej ujmy a jej výšky zo strany žalovaného a týmito sa nijakým spôsobom nevysporiadal, čím žalovanému odňal právo na spravodlivé súdne konanie a presvedčivé zdôvodnenie právneho názoru súdu prvej inštancie. Žalovaný v priebehu konania hodnoverným spôsobom nepreukázal hodnovernosť utrpenej ujmy a opodstatnenosti uplatneného nároku. Žalovaný vychádza z toho, že za predpokladu, že žalobcovi jeho práca, resp. tvrdené porušovanie prípustného limitu 48 hodín spôsobuje ujmu na jeho osobnostných právach, práve poškodená osoba je tou, ktorá má bezpečne osvedčiť vznik, resp. začiatok pociťovania ujmy a na druhej strane žalobca by mal ako osoba poškodená hodnoverne vysvetliť, prečo podal žalobu v tomto smere v určitom čase, a to vzhľadom na uvádzané skutočnosti. Súd prvej inštancie sa uvedeným nezaoberal a priznanú výšku nemajetkovej ujmy v tejto súvislosti nijako nezohľadnil, čo žalovaný nepovažuje za správne. Žalovaný sa však domnieva, že primárnou motiváciou žalobcu je domáhať sa nemajetkovej ujmy na súde vo viere zmeniť pracovné podmienky v HaZZ. Zároveň dodávame, že žalobca mohol kedykoľvek požiadať o skončenie služobného pomeru a nájsť si vhodnejšie zamestnanie. Tiež je potrebné zmieniť, že v prípade ak nie je žalobcovi ako príslušníkovi HaZZ nariadený služobný zásah, môže odpočívať alebo sa venovať inej práci a rovnako aj pri nariadenej služobnej pohotovosti v mieste výkonu štátnej služby, má žalobca ako príslušník HaZZ zabezpečený priestor na odpočinok a oddych (spanie) nemusí uskutočňovať žiadnu fyzicky aktívnu činnosť. Okrem iného žalobca dostáva pracovnú odmenu ako kompenzáciu za to, že v prípade potreby, bude ihneď k dispozícií a pripravený k výkonu a plneniu služobných povinnosti pri zásahu. Poukazujeme na to, že všetky odpracované hodiny výkonu služby ako aj pohotovosti boli žalobcovi riadne a včas zaplatené. Na základe tvrdení žalobcu v žalobe a iných písomností sa súd prvej inštancie nevysporiadal s tým, či práve ním tvrdený presah je výlučným faktorom, pre ktorý žalobca netrávi čas so svojou rodinou a nevenuje sa svojim voľnočasovým aktivitám. Rovnako sa žalobca v priebehu konania nezmienil, ako by údajné pravidelné presahy výkonu hasičskej služby malo ovplyvniť jeho voľnočasové aktivity, resp. hobby. Žalovaný nepovažuje za hodnoverné preukázanie existencie takto utrpenej ujmy, nakoľko predmetné samotné konštatovanie naznačuje pochybnosti. Žalovaný konštantne a jednotne zastáva názor čo do otázky pracovného času a referenčného obdobia, pričom mnohokrát účinne rozporuje už preukazovanie 1. podmienky uplatneného nároku, teda to, či vlastne žalobca v skutočnosti pracoval nad rámec smernice 2003/88/ES alebo nie. Súdna prax v obdobných veciach sa s ohľadom na argumentáciu žalovaného v najnovších konaniach priaznivo vyvíja v prospech žalovaného, pretože súdy po celom Slovensku prestali obdobné spory o nemajetkovej ujme zovšeobecňovať. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom sp. zn. 4Cos/1/2023 zo dňa 26.08.2024 zamietol žalobu v celom rozsahu, nakoľko nepovažoval za preukázanú 1. podmienku nároku, teda porušenie práv žalobcu, keďže žalobca vychádzal z období 7 dní a započítaval si aj dni voľna a dovolenky do pracovného času. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom sp. zn. 52Cos/2/2023 zo dňa 12.11.2024 zamietol žalobu v celom rozsahu, nakoľko nepovažoval za preukázanú 2. podmienku nároku, pričom sa stotožnil so žalovaným a skúmal porušenie čl. 6 písm. b) smernice v 6-mesačných referenčných obdobiach, pričom do prepočtov nezahrňoval dni dovolenky a rôznych dní voľna. Konajúci súd síce vzhliadol prekročenie v 1 referenčnom období o 0,8 hodín týždenne, no toto nepovažoval za dostatočne závažné pre úspešnosť podaného žalobného návrhu. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom sp. zn. B5-24C/34/2023 zo dňa 28.10.2024 zamietol žalobu v celom rozsahu, nakoľko nepovažoval za preukázanú 2. podmienku nároku, pričom sa stotožnil so žalovaným a skúmal porušenie čl. 6 písm. b) smernice v 6-mesačných referenčných obdobiach, pričom do prepočtov taktiež nezahrnul dni dovolenky a rôznych druhov voľna. Taktiež vzhliadol minimálny presah, no tento rovnako nepovažoval za dostatočne závažný na to, aby opodstatňoval priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Okresný súd Galanta rozsudkami sp. zn. 35C/67/2024 a 35C/69/2024 oba zo dňa 16.04.2025 žaloby v celom rozsahu zamietol, nakoľko taktiež nevzhliadol prekročenie maximálneho týždenného pracovného času, čo skúmal v obdobiach dlhých 6 mesiacov bez započítavania dní voľna a dovoleniek do pracovného času. Okresný súd Trenčín rozsudkom sp. zn. 21Cpr/14/2024 zo dňa 14.04.2025 žalobu v celom rozsahu zamietol, nakoľko mal za nepreukázané porušenie práv žalobcu, pričom sa nestotožnil s názorom žalobcu, ktorý svoju ujmu počítal z fondu pracovného času (teda započítaval aj dni dovoleniek a voľna do pracovného času). Okresný súd Trnava rozsudkom sp. zn. 11C/42/2024 zo dňa 02.01.202 5 žalobu v celom rozsahu zamietol z dôvodu, že sa nestotožnil s názorom žalobcu, že by sa článok 6 písm. b) smernice mal skúmať v 7-dňových obdobiach, pričom rovnako sa nestotožnil ani s názorom, že by dni dovoleniek a voľna boli pracovným časom. Žalobca tak nepreukázal existenciu hneď prvej podmienky nároku. Okresný súd Trnava rozsudkom sp. zn. 18C/26/2024 zo dňa 06.12.2024 žalobu v celom rozsahu zamietol z rovnakého dôvodu. Konajúci súd zdôraznil, že pri posúdení pojmov „pracovný čas“ a „čas odpočinku“ je nevyhnutné vychádzať z judikatúry Súdneho dvora EÚ a preto § 97 zákona č. 315/2001 Z. z. nemá vplyv na ich posúdenie (obdobne aj sp. zn. 18C/27/2024 zo dňa 22.11.2024).

Okresný súd Trnava rozsudkom sp. zn. 102C/12/2023 zo dňa 22.10.2024 žalobu v celom rozsahu zamietol, pričom odôvodnenie rozsudku je obdobné ako vo vyššie uvedených prípadoch. Okresný súd Trnava rozsudkom sp. zn. 31C/40/2024 zo d ňa 25.04.2025 žalobu v celom rozsahu zamietol, pričom sa stotožnil s názorom žalovaného a spôsobom prepočtu priemerného týždenného pracovného času. Konajúci súd dospel k záveru, že ani v jednom referenčnom období dlhom 6 mesiacov nedošlo k prekročeniu 48-hodinového maximálneho týždenného pracovného času a preto považoval žalobu za nedôvodnú. Okresný súd Rimavská Sobota, pracovisko Revúca rozsudkom sp. zn. 16C/11/2023 zo dňa 30.01.2024 žalobu v celom rozsahu zamietol, pričom sa stotožnil s názorom žalovaného, že týždenný priemerný čas sa skúma v 6-mesačných obdobiach a nemožno do neho započítavať dni voľna. Zdôraznil, že nesprávna transpozícia akejkoľvek smernice nemôže automaticky založiť nárok na náhradu škody / nemajetkovej ujmy. Okresný súd Banská Bystrica, pracovisko Brezno rozsudkom sp. zn. 6C/29/2024 zo dňa 14.03.2025 v spojených veciach žaloby v celom rozsahu zamietol z dôvodu, že neuniesli dôkazné bremeno čo do preukázania existencie nemajetkovej ujmy. Žalobcovia nepredložili žiadne dôkazy k preukázaniu ich nemajetkovej ujmy, pričom svoju ujmu iba tvrdili (obdobne aj sp. zn. 6C/44/2024 zo dňa 18.03.2025 a 6C/21/2024 zo dňa 21.03.2025). Mestský súd Bratislava IV rovnako nevzhliadol existenciu nemajetkovej ujmy ani v rozsudku sp. zn. 52Cos/1/2023 zo dňa 12.11.2024, pričom žalobu v celom rozsahu zamietol. Okresný súd Trnava rozsudkom sp. zn. 22C/30/2024 zo dňa 07.11.2024 žalobu taktiež v celom rozsahu zamietol z dôvodu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno čo do existencie nemajetkovej ujmy. Okresný súd Prievidza rozsudkom č. k. 9C/2/2024-216 zo dňa 08.04.2025 v časti žalobu zamietol, pretože z dokazovania nevyplynula taká intenzita, resp. trvanie negatívnych zásahov do osobnostných práv žalobcu, v dôsledku ktorých by došlo k takému narušeniu medziľudských vzťahov, rodinného života, že by to odôvodňovalo priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo vyššom rozsahu. Okresný súd Trnava rozsudkom č. k. 11C/41/2024-152 zo dňa 28.11.2024 žalobu zamietol, pretože žalobca neuniesol ani bremeno tvrdenia a ani dôkazné bremeno, vo vzťahu k preukázaniu vzniku nemajetkovej ujmy, rozsahu ujmy, príčinnej súvislosti a primeranosti požadovanej náhrady. Okresný súd Banská Bystrica, pracovisko Brezno rozsudkom sp. zn. 5C/26/2024 zo dňa 25.04.2025, zamietol žalobu žalobcu a v bode 48 uviedol, že nesprávna transpozícia smernice nezakladá automaticky nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a už vonkoncom nie vo výške, ktorú žalobca požadoval. Následne v bode 49 súd uviedol, cit.: „Ak by však aj došlo k prekročeniu priemerného týždenného pracovného času, tak žalobca v konaní nepreukázal taký zásah do súkromného alebo rodinného života, či iný neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil v medziľudských vzťahoch alebo nepriaznivom zdravotnom stave v príčinnej súvislosti s výkonom práce.“ Okresný súd Trnava rozsudkom sp. zn. 31C/41/2024 zo dňa 09.05.2025 žalobu žalobcu zamietol, pričom v bode 83 uviedol, cit.: „...žalobca neuniesol ani bremeno tvrdenia a ani dôkazné bremeno, vo vzťahu k preukázaniu porušenia jeho práv zo smernice, vzniku nemajetkovej ujmy, rozsahu ujmy, príčinnej súvislosti a primeranosti požadovanej náhrady...“. Okresný súd Trnava rozsudkom sp. zn. 106C/43/2024 zo dňa 05.06.2025, žalobu zamietol, pričom v bode 116 skonštatoval, cit.: „...nemal súd nepochybne za preukázané, že práca žalobcu nad rámec maximálneho týždňového pracovného času v rozhodnom období mala skutočne negatívny dopad na jeho súkromný a rodinný život alebo na jeho zdravie, resp. že by sa tým zasiahlo do jeho osobnostných práv.“ Mestský súd Bratislava IV rozsudkom č. k. 43Cos/1/2023-183 zo dňa 07.03.2025, žalobu zamietol, pričom v bode 28 vyslovil názor, že v prípade žalobcu absentuje priama príčinná súvislosť medzi porušením právnej normy Európskej únie a spôsobenou škodou. Okresný súd Trnava rozsudkom č. k. 31C/40/2024-260 zo dňa 25.04.2025 žalobu zamietol a v bode 51 uviedol: „Hoci súd konštatoval, že nedošlo k správnemu transponovaniu smernice do právneho poriadku SR, toto porušenie automaticky neznamená právo žalobcu na náhradu škody, pričom súd v konaní dospel k záveru, že žaloba dôvodnou nie je.“ Ďalej v bode 66 uviedol, že „...žalobcovi sa v konaní nepodarilo preukázať, že nastali akékoľvek konkrétne následky v jeho živote z dôvodu nesprávnej transpozície smernice, ktoré by skutočne vnímal ako závažný zásah do práva na ochranu osobnosti príp. zdravia.“ Obdobne Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 11Co/27/2024-306 zo dňa 30.05.2024 rozsudok Okresného súdu Lučenec č. k. 16C/53/2023-247 zo dňa 20.12.2023 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že žalobca neuviedol rozhodujúce skutkové tvrdenia a preto nebol daný dôvod, aby súd prvej inštancie vytváral iný právny nárok a skutkovo ho inak odôvodňoval (výpočet, koľko hodín v každom referenčnom období žalobca odpracoval nad smernicou stanovený limit. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 14Co/15/2025 zo dňa 20.05.2025 zrušil rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 13C/24/2024-248 zo dňa 17.10.2024 a obdobne Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 14Co/13/2025-378 zo dňa 27.05.2025 zrušil rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 19C/23/2024-250 zo dňa 18.11.2024, pričom v bode 21 v oboch prípadoch zhodne uviedol, cit.: „...pre zistenie či u žalobcu dochádzalo v rozhodnom období k prekročeniu maximálneho priemerného

týždenného pracovného času bolo potrebné vychádzať zo šesť mesačného referenčného obdobia.“ Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 14Co/18/2025-383 zo dňa 27.05.2025 zrušil rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 12C/25/2024-264 zo dňa 06.11.2024 a v bode 27 zdôraznil, cit.: „V otázke náhrady nemajetkovej ujmy je potrebné vychádzať zo zásady primeranosti, ktorá by mala odzrkadliť mieru intenzity zásahu do práv poškodeného (žalobcu). V posudzovanej veci možno o takomto zásahu hovoriť v rovine porušenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času, a to ako v rovine zistenia v koľkých referenčných obdobiach k porušeniu tohto limitu došlo, ako aj v rovine samotnej intenzity presahu maximálneho priemerného týždenného pracovného času v rámci týchto referenčných období, v ktorých k porušeniu limitu skutočne došlo. 44. Odvolací súd však zdôrazňuje, že pre účely ustálenia si primeranej výšky ujmy nie je rozhodujúci konkrétny presah hodín nad limit 48 hodín priemerného týždenného pracovného času, teda zistenie koľko presne odslúžených hodín bolo nad limit 48 h týždenne .“ Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 14Co/7/2025-335 zo dňa 12.05.2025 zrušil rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 12C/24/2024-185 zo dňa 22.10.2024 v spojení s opravným uznesením č. k. 12C/24/2024-229 zo dňa 06.11.2024 a v bode 24 uviedol, cit.: „ pre zistenie prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času je dôležité, aby žalobca preukázal, že v referenčnom období odpracoval taký počet hodín (pracovného času), ktorý po spriemerovaní v rámci referenčného obdobia presiahne hodnotu 48 h týždenne.“ Žalovaný tiež poukazuje na podstatu nemajetkovej ujmy a spôsob zisťovania jej výšky: Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ide o ujmu postihujúcu inú ako majetkovú sféru osobnosti (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/265/2009 zo dňa 17.02.2011). Žalovaný odkazuje aj na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/82/2023 zo dňa 03.04.2024, bod 51, cit.: „Odvolací súd poukazuje na to, že nemajetková ujma je ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby, a do jej postavenia v spoločnosti. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Výška náhrady nemajetkovej ujmy je určovaná základnými zákonnými kritériami, a to predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami za ktorých k porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú, pritom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Samotná závažnosť ujmy v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd musí prihliadať aj na okolnosti za ktorých k porušeniu práva došlo. “ Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/139/2011 zo dňa 30.10.2012: „Okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka) sú veľmi široko chápanými okolnosťami. Vždy musia byť zisťované okolnosti nielen na strane pôvodcu zásahu, ale aj na strane postihnutej osoby, konkrétne, napríklad, aký je podiel samotnej postihnutej osoby na priebehu činnosti pôvodcu vyúsťujúcej do neoprávneného zásahu.“ Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/126/2007 zo dňa 30.04.2008 stanovuje, že súd pri úvahách o tom, či je namieste priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliada aj na iné kritéria, ako sú kritéria uvedené v § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch zákon ponecháva na voľnej úvahe súdu - ten však musí hodnotiť tak jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. Žalovaný ďalej poukazuje na rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 3C/18/2023 zo dňa 02.02.2024, cit.: „(...) Základom pre priznanie a určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sú zákonom stanovené dve kritéria, z ktorých súdy musia vychádzať, a to závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby došlo. (...) Výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu, ktorá musí byť odôvodnená a musí mať základ v čo najúplnejšom zistenom skutkovom stave.“ Okrem vyššie uvedeného rozboru otázky práva Európskej únie vo vzťahu k vnútroštátnej transpozícií smerníc EÚ si žalovaný dovolí uviesť, že Súdny dvor EÚ nikdy nestanovil konkrétne podmienky určovania výšky nemajetkovej ujmy v prípade, ak dôjde k preukázaniu existencie 1/ porušenia práva, 2/ existencie ujmy a 3/ príčinnej súvislosti medzi nimi. Z uvedeného dôvodu nemožno opomenúť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky vydal početné množstvo rozhodnutí, ktoré sa týka otázky dôkazného bremena, ktorým špecifikuje požiadavky ustanovené v CSP. Podľa čl. 8 CSP, cit.: „Strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. “ Podľa § 132 ods. 2 CSP, cit.: „Opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy.“ Podľa § 215 ods. 1 CSP, cit.: „Súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.“ Podľa § 216 ods. 1 CSP, cit.: „Súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu.“ Podľa § 217 ods. 1 CSP, cit.: „Pre rozsudok je

rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Ustanovenia o sudcovskej koncentrácií konania tým nie sú dotknuté.“ Poukazujeme na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/285/2008 zo dňa 24.02.2010, cit.: „Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok preňho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t. j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena.“ Rovnako poukazujeme na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo/6/2010 zo dňa 22.09.2010, cit.: „Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena.“ Taktiež poukazujeme na judikovaný názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 5Obo/52/2010 zo dňa 24.06.2010, cit.: „Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí.“ Poukazujeme aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, cit.: „Civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňou nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou a im zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Z prejednacej zásady potom následne vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého každá strana je povinná dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha .“Žalovaný zastáva názor, že žalobca sa rozhodol svoj voľný čas tráviť pasívnym oddychom (spánok, relaxácia) pred aktívnym oddychom (prechádzky, cestovanie, cyklistika, motorky) a trávením času s rodinnou na spoločných oslavách a pod. Žalobca tak uprednostnil fyzickú a psychickú regeneráciu pred aktívnejším oddychom. Vzhľadom na vek žalobcu (35 rokov) je nepochybné, že jeho fyzická a psychická regenerácia je v porovnaní so staršími príslušníkmi HaZZ neporovnateľne priaznivejšia. V priebehu konania ako aj v samotnej žalobe absentovali tvrdenia týkajúce sa povinností žalobcu, nakoľko trávenie voľného času žalobcu je v jeho plnej réžií. Z pojednávania zo dňa 23.07.2025 vyplynulo, že býva v byte v G. ktorý (zatiaľ) nezdieľa so svojou novou partnerkou. Žalobca len veľmi sporadicky pomáha rodičom pri prácach na rodinnom dome v Bratislave a sporadicky sa zúčastňuje spoločenských rodinných osláv, nakoľko svoj voľný čas momentálne venuje svojej súčasnej partnerke. Vo výpovedi matky žalobcu je zrejme, že všetky činnosti žalobcu sú založené na jeho dobrovoľnosti. Žalobca sa v priebehu konania sťažoval na výrazne bolesti hlavy, ktoré majú byť spôsobené neprimeranou pracovnou vyťaženosťou. Tvrdený zhoršený zdravotný stav však žalobca nadriadenému neoznámil a na pojednávaní dňa 23.07.2023 tvrdil, že jeho zdravotná spôsobilosť je označená stupňom A. Okrem iného svoj zhoršený zdravotný stav (časté bolesti hlavy) žalobca nepreukázal žiadnym zdravotným dokladom (lekárske ošetrenie, stanovenie diagnózy lekárom a pod.), ktoré by uvedené tvrdenie preukazovalo. Žalovaný má za to, že vzhľadom na vyššie uvedené žalobca neuniesol dôkazné bremeno čo do otázky preukázania porušenia ustanovenia práva únie, ktoré priznáva jednotlivcovi právo. Zároveň žalobca v priebehu konania neuviedol žiadne konkrétne následky, ktoré by mal ním tvrdení zásah na jeho osobnostnú sféru (existencia škody). Žalovaný má teda za to, že konajúci súd sa musí pridržiavať podmienok ustanovených procesným predpisom - CSP a teda má vychádzať zo stavu, ktorý bol zistený v čase vyhlásenia rozsudku. Žalobca nenaplnil ani podmienku tvrdenia, nakoľko nesprávne tvrdil, že by stratil stovky hodín svojho voľného času a teda neuniesol ani bremeno dôkazu. Konajúci súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu. V tomto smere uvedené je nevyhnutné aplikovať čo do otázky úspešnosti. Ak teda žalobca nepreukázal zásah do jeho práv, tak

nie je dôvodné, aby mu bola priznaná akákoľvek kompenzácia, pričom súd prvej inštancie nemôže v otázke sporu o náhradu nemajetkovej ujmy vychádzať z iných, síce obdobných, ale skutkovo rozdielnych konaní (keďže rozvrh služieb žiadneho príslušníka HaZZ nie je totožný s iným vzhľadom na voľné dni či práceneschopnosti a iné mimoriadne situácie). Ako už bolo opakovane uvedené, je nevyhnutné, aby konajúce súdy v obdobných otázkach vychádzali z podmienok náhrady škody spôsobenej porušením únijného práva, ktoré stanovuje priamo Súdny dvor EÚ: 1/ cieľom porušenej právnej normy únie je priznať jednotlivcovi práva a porušenie je dostatočne závažné, 2/ existencia škody (nemajetkovej ujmy), 3/ priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou. K I. podmienke: Právna norma únie, na ktorú sa žalobca odvoláva mu musí priznávať právo. Z uvedeného dôvodu nemožno všeobecne vychádzať z výkladového ustanovenia článku 2 smernice 2003/88/ES, ktoré definuje pojmy vrátane pojmov „pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Pre úspešnosť podanej žaloby je nevyhnutné preukázať porušenie článku, ktorý priznáva žalobca určité právo - teda článok 6 písm. b) smernice. K II. podmienke: V prípade, ak žalobca preukáže, že došlo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času, tak je na mieste uviesť, že musí sa skúmať rozsah prípadnej ujmy, teda 1/ o koľko hodín došlo k prekročeniu limitu a 2/ aké následky to na žalobcu malo. K III. podmienke: V prípade III. podmienky si dovolíme uviesť, že táto musí byť taktiež zabezpečená, pričom je na mieste prihliadnuť na: - § 1 ods. 1 zákona č. 314/2001 Z. z., ktorým sa stanovuje úloha HaZZ, - prísahu, ktorú príslušníci HaZZ skladajú, - súvislosti medzi stratou času a tvrdenými následkami / zásahmi do osobnostných práv. Vo vzťahu k otázke príčinnej súvislosti ku každej jednej tvrdenej údajnej ujme žalobcu, si žalovaný dovolí poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/19/2020 zo dňa 25.03.2021, cit.: „V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). Ak bola príčinou vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy iná skutočnosť, zodpovednosť nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba náhradu nemajetkovej ujmy izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina nároku na náhradu nemajetkovej ujmy existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za náhradu nemajetkovej ujmy.“ Rovnako poukazujeme aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/89/2021 zo dňa 31.01.2023, cit.: „Ohľadom príčinnej súvislosti medzi poistnou udalosťou a nemajetkovou ujmou dovolací súd poukazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6MCdo/7/2013 v zmysle ktorého, príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda aby protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a konkrétnou škodou je otázkou skutkovou. Jej existenciu zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná.“ Základným rozporom v tomto, ako aj obdobných konaniach, je rozpor v spôsobe preukazovania porušenia práva únie. Zatiaľ čo rôzni právni zástupcovia k predmetnej otázke pristupujú rozdielne, tak žalovaný sa jednotne

vyjadruje ku všetkým žalobám rovnako. Tu je teda na mieste uviesť, že žalovanému nie je jasné, na čo týmito odkazmi žalobca odkazuje, ak žaluje náhradu nemajetkovej ujmy, pričom predmetné rozsudky bezpochyby rozporujú spôsob výpočtu priemerného týždenného pracovného času, ktorý si žalobca v tomto konaní uplatnil. Žalovaný teda poukazuje, že základné sporné tvrdenia strán vychádzajú z: 1/ rozporu rozdielu medzi pojmami „pracovný čas“ a „čas odpočinku“, 2/ rozporu obdobia, v rámci ktorého sa pracovný čas žalobcu skúma. V tomto smere sa stotožňujeme s názorom Okresného súdu Rimavská Sobota v rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 3C/18/2023 zo dňa 02.02.2024, cit.: „Fond pracovného času v každom mesiaci nie je veličina, z ktorej by sa malo vychádzať, pretože ide len o vyjadrenie počtu pracovných hodín, ktoré má zamestnanec pri jeho spôsobe roz vrhnutia pracovného času k dispozícií, nevyjadruje reálne číslo, koľko zamestnanec v práci za mesiac skutočne odpracoval.“ Rovnako sa stotožňujeme s názorom Okresného súdu Trnava prezentovaného v rozsudku sp. zn. 11C/42/2024 zo dňa 02.01.2025, cit.: „Súd mal za to, že pri výpočte pre ustálenie rozsahu prípadnej ujmy nebolo možné vychádzať z fondu pracovného času, pretože tento pojem nie je totožný s pojmom pracovný čas v zmysle smernice.“ Rovnako sa stotožňujeme s názorom Mestského súdu Bratislava IV prezentovaného v rozsudku sp. zn. 52Cos/2/2023 zo dňa 12.11.2024 , cit.: „Súd teda pri výpočte priemerného týždenného pracovného času žalobcu nezohľadňoval (neutralizoval) obdobie platenej dovolenky, a to vrátane voľna z kolektívnej zmluvy (SVP) a dodatkovej dovolenky (DOD), keďže aj tieto podľa názoru súdu napĺňajú definíciu platenej ročnej dovolenky v zmysle čl. 16 písm. b) v spojení s čl. 7 ods. 1 smernice 2003/88/ES.“ Ako bolo vyššie uvedené, Súdny dvor EÚ jasne stanovil kritériá pojmu „pracovný čas“, pričom Európska únie tento pojem, ako aj jeho antonymum, definovala v čl. 2 smernice 2003/88/ES. Európska Komisia vo Výkladovom oznámení k smernici 2003/88/ES taktiež jasne stanovila požiadavku na vnútroštátne súdy, aby neobmedzili svoju analýzu iba na ustanovenia vnútroštátneho práva. Žalovaný zároveň podáva odvolanie aj proti druhému výroku napadnutého rozsudku, ktorým súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnej výške, t. j. 100 %, z prisúdenej sumy. Žalovaný sa s týmto názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje a má za to, že nárok žalobcom bol nesprávne uplatnený a má za to, že aj v danom prípade sa jedná o nesprávne právne posúdenie veci. V prípade, ak by odvolací súd vyhovel podanému odvolaniu žalovaného, tak tento výrok o trovách konania (ako závislý výrok) musí byť v celom rozsahu zmenený v prospech žalovaného. Ak odvolací súd dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, t. j. ak odvolací súd zmení prvý výrok napadnutého rozsudku, potom je tretí výrok napadnutého rozsudku (o trovách konania) potrebné rovnako zmeniť, nakoľko ide o závislý výrok, ktorý je priamo viazaný na úspech / neúspech žalobcu / žalovaného v tomto spore. Vzhľadom na vyššie uvedené, ako aj s poukazom na právny názor žalovaného v jeho všetkých doterajších písomných vyjadreniach, ako aj na ústnych prednesoch na pojednávaniach, si žalovaný dovoľuje navrhnúť Krajskému súdu v Bratislave ako súdu odvolaciemu, aby takto Krajský súd v Bratislave mení I. a súvzťažný II. výrok rozsudku Okresného súdu Pezinok č. k. 47C/37/2023-427 zo dňa 15.08.2025 tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamieta . 45. K odvolaniu žalovaného podal písomným podaním zo dňa 10.10.2025 vyjadrenie žalobca, ktorý tvrdil, že odvolacie dôvody uvádzané žalovaným neboli naplnené, pričom sa v celom rozsahu stotožnil s výrokom a odôvodnením Rozsudku, ktorý považuje za vecne správny a zákonný. Nakoľko drvivá väčšina odôvodnenia odvolania obsahuje len všeobecné konštatácie a citácie z príslušnej časti doktrín a súdnej praxe, žalobca zaujíma stanovisko len k tým argumentom, ktoré možno označiť za konkrétne vo vzťahu k prejednávanej veci a k jednotlivým konkrétnym skutočnostiam namietaným žalovaným. Žalovaný v tejto časti odvolania popri citácii všeobecnej argumentácie v iných a nesúvisiacich veciach uvádza: „Skutočnosť, že žalobca nemôže venovať toľko času, koľko by si predstavoval voľnočasovým aktivitám a koníčkom, nie je argumentom utrpenej ujmy v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice; medzi uvedeným neexistuje priama a bezprostredná príčinná súvislosť. Ak sa z posudzovania vplyvu faktorov na zníženie času na voľnočasové aktivity nedá abstrahovať jedine jeden (a to práca žalobcu), ktorý by ako jediný bránil slobodnému nakladaniu s voľným časom, tak nie je možné jednoznačne tvrdiť, že nesprávne prebratie Smernice je tým jediným a výlučným faktorom, v dôsledku ktorého žalobca rodine a koníčkom venuje menej času. Uvedená argumentácia žalovaného je postavená na nepochopení podstaty problematiky náhrady nemajetkovej ujmy (v danej veci analogicky uplatňovanej) v kontexte prejednávanej veci a taktiež na nepochopení obsahu práva na súkromie. V tejto súvislosti je nevyhnutné opätovne zdôrazniť, že obsahom práva na súkromie je aj právo na osobný život a pod pojem „osobný život“ možno subsumovať akékoľvek iné aktivity nesúvisiace s pracovným zaradením žalobcu, pričom právo na osobný život v tomto význame je chránené čl. 8 Dohovoru, čl. 19 ods. 2 Ústavy SR a tiež § 11 OZ. Žalobca v bode 99 žaloby uviedol: „ (...) dôsledku porušovania práva na maximálne 48 hodinový týždenný pracovný čas prichádza o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim

najbližším, rodine, priateľom, záľubám resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s pracovným zaradením žalobcu. Vzhľadom na fyzickú a psychickú náročnosť tejto práce je pritom dostatok času na oddych nevyhnutný. Týmto je porušované nielen základné právo na ochranu zdravia, ale aj právo na ochranu súkromia.“ Je logické a evidentné, že pokiaľ by sa neaktívna časť služobnej pohotovosti považovala za pracovný čas, služby žalobcu by museli byť rozvrhnuté iným spôsobom a nepochybne by tak došlo k výraznému navýšeniu jeho času stráveného s aktivitami nesúvisiacimi s prácou žalobcu. V tejto súvislosti je nevyhnutné zdôrazniť, že pri náhrade nemajetkovej ujmy postačuje preukázať čo i len objektívnu spôsobilosť privodenia ujmy na konkrétnych osobnostných právach (napr. NS SR 5 MCdo 7/2010). V inom rozhodnutí NS SR (sp. zn.: 5 Cdo 126/2007): „K vzniku zodpovednostného vzťahu zo zásahu do osobnostných práv postačuje, že ide o zásah, ktorý je spôsobilý niektorý z osobnostných práv „len“ ohroziť, nie je predpokladom vzniku tohto vzťahu, aby k poškodeniu osobnostných práv aj došlo. Pre úspech žaloby nie je teda nutné, aby došlo aj k poškodeniu zdravia fyzickej osoby, ktorá je vystavená imisiám. Postačuje, že tieto imisie sú takej intenzity alebo ich pôsobenie tak dlhodobé, že v ich dôsledku hrozí fyzickej osobe poškodenie jej zdravia.“ Mutatis mutandis vo vzťahu k naposledy citovanému judikátu NS SR, ani v uvedenej veci nie je potrebné preukazovať, že došlo k zásahom do žalobcom uvádzaných práv, ale postačuje, že neoprávnený zásah je takej intenzity alebo jeho pôsobenie také dlhodobé, že v jeho dôsledku žalobcovi zásah hrozí. Ide teda o tzv. súkromnoprávny delikt ohrozovacej povahy. Napriek tomu, v uvedenej veci výsluchom žalobcu a tiež jeho matky boli preukázané aj konkrétne zásahy, na ktoré poukazuje žalobca počas celého konania, pričom konkrétne zásahy mal za preukázané aj súd prvého stupňa (bod 48 až 51 rozsudku) V uvedenej veci, ako aj v obdobných veciach, objektívna spôsobilosť privodenia ujmy na imateriálnych právach vyplýva zo samotnej podstaty daného nároku, nakoľko každý by pociťoval ako zásah do svojho práva na súkromie - do ktorého patrí aj právo na trávenie voľného času podľa vlastného uváženia - kedy by každý tretí deň musel odpracovať 8 hodín, ktoré sa mu do služobného času nezarátavajú; ak by sa mu tieto hodiny zarátavali, museli by byť pracovné smeny rozvrhnuté inak, čoho nepochybným následkom by bolo viac voľného času. K intenzite zásahu potom výrazne prispieva fakt, že žalovaný tak činí už od roku 2001, činí tak v priamom úmysle a vo vzťahu k jednému z najviac rizikových povolaní. Je teda zrejmé, že k uvedenému dochádzalo počas celého služobného života žalobcu (obrovská dĺžka zásahu), pričom ovplyvní aj jeho život na dôchodku (nezarátavanie daných hodín do odpracovaných rokov). Z hľadiska týchto skutočností a tiež z hľadiska toho, že ide o systémové a úmyselné zlyhanie žalovaného, ktorý robí presný opak toho, čo by robiť mal, je potom už pre konkrétny spor nie bezpredmetné, ale len málo významnou skutočnosťou to, či v konkrétnom období bol pracovný čas prekročený o pol hodinu, 2 hodiny alebo o 3 a pol hodiny, nakoľko uvedené je už výsledkom náhody. 46. Ujma v tomto prípade spočíva v samotnej strate času - nenahraditeľnej a nevyčísliteľnej komodity, ktorá bola žalobcovi odňatá z jeho súkromného a rodinného života a bola nútene presunutá do výkonu náročnej a rizikovej služby. Každá hodina, ktorú musel žalobca stráviť v práci nad rámec Smernice, je hodinou, ktorú nemohol venovať svojej rodine, odpočinku a regenerácii, resp. akýmkoľvek iným aktivitám, ktoré sú výlučne na vlastnom uvážení žalobcu. Nejde pri tom o akúkoľvek hodinu v živote človeka, ale o hodinu, ktorá nasleduje po vyčerpaní 48 hodín z týždňa, teda po odpracovaní maximálne prípustného pracovného času stanoveného Smernicou v tak náročnom povolaní, akým povolanie žalobcu nepochybne je a v ponímaní materiálnej spravodlivosti nemožno od žalobcu chcieť, aby teraz každý mesiac po celý svoj služobný život sedel pri kalkulačke a prepočítaval s advokátom/mzdárkou, príp. sám svoje hodiny, následne ich priemeroval v príslušných referenčných obdobiach, následne na to upozorňoval zamestnávateľa a potom si nárok uplatňoval príslušnou žalobou. Opätovne pripomína, že čas je tá najdrahšia „komodita“ a voľný čas, ktorý má človek možnosť stráviť s rodinou a venovať sa svojim záľubám, resp. akýmkoľvek aktivitám podľa vlastného uváženia, je tá úplne najdrahšia a práve z tejto časti žalovaný neprípustným spôsobom ukrojil žalobcovi značnú časť hoci v niektorých momentoch života môže ísť o hodnotu nevyčísliteľnú. Uvedený stav má zásadný význam vo vzťahu k sankčnej funkcii náhrady (i) trvá od roku 2001 a zároveň po celý služobný život žalobcu, pričom ovplyvní aj jeho život na dôchodku, (ii) bol nastolený štátom ako žalovaným v priamom úmysle (iii) spôsobom argumentácie v tomto ako aj v iných konaniach žalovaný dáva jasne najavo ako si „váži“ dlhoročnú službu žalobcu, a to spôsobom, akú argumentáciu používa pri snahe neniesť zodpovednosť za ním nastolený protiprávny stav, pričom uvedené sa žalobcu osobitne dotýka a zraňuje - z pohľadu štátu ide o v negatívnom slova zmysle pragmatické a účelové konanie, nakoľko sa mu viac oplatí zaplatiť nejakú náhradu pár desiatkam, stovkám hasičov, než prijať do služby a začleniť niekoľko stoviek nových príslušníkov, aby následne mohol správne transponovať Smernicu; z tohto pohľadu ide o vysoko škodlivé konanie, ktorého sa nedopúšťa akákoľvek právnická osoba, ale priamo štát (ktorý ako prvý by mal ísť príkladom vo

vzťahu k dodržiavaniu zákonom stanovených povinností), čo by taktiež malo byť zohľadnené v rámci sankčnej funkcie nehovoriac už o ústavnoprávnom princípe spočívajúcom v pozitívnom záväzku štátu vo vzťahu k vlastným občanom. Štát však nielen v tomto spore, ale vo všetkých obdobných sporoch robí presný opak; cynickým spôsobom prehadzuje bremeno zodpovednosti na žalobcu, pričom vlastná argumentácia žalovaného v tomto ako aj v obdobných sporoch je osobitne zraňujúca nie len pre žalobcu, ale aj pre ostatných príslušníkov HaZZ. Pokiaľ žalovaný namieta nedostatok odôvodnenia vo vzťahu k referenčnému obdobiu, tak k uvedenému uvádza, že táto otázka nebola medzi stranami sporná, pričom samotný žalovaný na základe svojich prepočtoch konštatoval, že k porušeniu práva došlo; opätovne však pripomína, z dôvodov uvádzaných vyššie v bode 12 až 14, ide o málo významnú skutočnosť, nakoľko je nevyhnutné pozerať sa na vec zo širšej perspektívy (opäť bod 12 až 14 vyššie). K argumentácii ohľadom fondu pracovného času sme sa rozsiahlo vyjadroval v predchádzajúcich podaniach, predovšetkým vo vyjadrení k odvolaniu zo dňa 06.08.2024, bod 14 až 25. K tomuto už len dodáva, že k uvedenej otázke sa jednoznačne vyjadril už aj Krajský súd v Bratislave v rozhodnutí zo dňa 27.02.2025, sp. zn.: 10Co/42/2024, keď v identickej veci uviedol nasledovné: „Odvolací súd dodáva, že žalovaná sa vo svojom odvolaní pomerne rozsiahlo zaoberá referenčnými obdobiami a nerovnomerne rozvrhnutým pracovným časom, nereflektuje však na tú skutočnosť, že aj počas referenčného obdobia (7 dní) sú štáty povinné garantovať neprekročenie 48 hodinového týždenného pracovného času.“ Odvolací súd následne uviedol, že pri rozvrhnutí pracovného času (a to aj v prípade nerovnomerného rozvrhnutia) v stanovenom referenčnom období, nemožno počítať s čerpaním dovolenky, pracovnou neschopnosťou príslušníka, OČR (ako to spätne za referenčné obdobia žalovaný prepočítal aj v predmetnej právnej veci), ale tento pracovný čas musí rozvrhnúť tak, aby boli jednotlivé zmeny a služobný čas príslušníka rozvrhnuté v súlade s podmienkami ustanovenými zákonom, čo znamená, že celkový plánovaný pracovný čas príslušníka v stanovenom období nemôže prekročiť v priemere 40 hodín v zmysle ZoHZZ, resp. max 48 hodín týždenne, vrátane nadčasov podľa Smernice. S poukazom na tieto právne dôvody odvolací súd uviedol, že práve naopak, žalovaným uvádzaný výpočet údajného priemerného týždenného pracovného času a odpracovaných hodín je zavádzajúci. Pokiaľ ide o žalovaným uvádzané rozhodnutia, predmetom ktorých bol obdobný nárok a údajný zvrat v nahliadaní na predmetnú problematiku, poukazuje na skutočnosť, že v nami zastupovaných obdobných veciach bol zo strany Krajského súdu v Bratislave potvrdený prvostupňový rozsudok, ktorým bola žalobcovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 2.500.00 EUR a náhrada trov konania v rozsahu 100 %. Ide o rozhodnutie, sp. zn.: 9Co/112/2024 zo dňa 30.01.2025. Navyše, v predmetnej právnej veci, ktorá bola potvrdená Krajským súdom v Bratislave už žalovaný používa „novú“ argumentáciu, ako to on sám nazýva, ktorá však nebola spôsobilá zvrátiť rozhodnutie nadriadeného súdu v danom prípade. Taktiež poukazuje na rozhodnutie iného senátu Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.: 10Co/42/2024, kde právny zástupca zastupuje iného príslušníka HaZZ, kde bolo rozhodnuté o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy a náhrade trov konania v rozsahu 100 %. V uvedenej veci bol žalovaným obdobím len rok 2020, nakoľko žalobca v tejto veci následne ukončil služobný pomer. Ďalej poukazuje na ďalšie rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, kde taktiež došlo k priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a k náhrade trov konania v rozsahu 100 %. Ide o rozhodnutie ďalšieho senátu Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.: 3Co/8/2024 zo dňa 30.01.2025. Je tiež potrebné poznamenať, že ani v týchto rozhodnutiach sa nadriadený súd zatiaľ žiadnym spôsobom nevysporiadal so sankčnou funkciou náhrady ako na túto poukazuje nižšie, pričom priznané čiastky sú z tohto pohľadu neprimerane nízke a túto funkciu dostatočným spôsobom neplnia. Na záver vyslovil názor, že predmetné spory sú svojou povahou pomerne náročné, čo do skutkových zistení, právneho posúdenia, odlišnosti žalôb v závislosti na advokátoch zastupujúcich jednotlivých žalobcov, pričom dokonca aj právna argumentácia žalovaného sa v jednotlivých konaniach značne líši v závislosti na tom, ktorý pracovník MINV danú vec dostane na stôl. Je preto potrebné zamerať sa na najhlbšiu a samotnú podstatu nie len tohto, ale aj všetkých obdobných sporov, ktorá je podľa nášho názoru nasledovná. V prvom rade uvádza, že tieto konania nie sú konaniami o ochranu osobnosti per se. Ide o konania o náhradu škody z dôvodu porušenia európskeho práva EÚ, pričom vzhľadom na absenciu inštitútu, ktorý by pokrýval takýto druh sporov, sa per analogiam aplikujú príslušné ustanovenia o ochrane osobnosti. Ani v štandardných konaniach o ochranu osobnosti nebýva na žalobcov nazerané tak prísne (ako sme sa s tým stretli v niektorých nami zastupovaných prvostupňových konaniach) v tom zmysle, že musia preukazovať, koľko presne hodín nad rámec smernice bolo odpracované a ktorá konkrétna hodina zasiahla do toho ktorého konkrétneho osobnostného práva a akým spôsobom. Takýto spôsob nazerania abstrahuje od materiálnej hmotnoprávnej podstaty skutkového stavu, ktorý je v nielen v tejto, ale aj v obdobných veciach taký, že príslušník HaZZ odpracuje zhruba 240 hodín, pričom do pracovného času sa mu započítava len 170 hodín. Uvedené samo o sebe je značne závažné porušenie objektívne spôsobilé zasiahnuť do práva na súkromie a rodinný život v prípade každého príslušníka HaZZ, nakoľko v príčinnej

súvislosti s takto nastoleným stavom zo strany štátu sa čas príslušníka HaZZ prelieva z jednej množiny, ktorú tvorí náročná a riziková služobná činnosť, do druhej množiny, ktorú tvorí súkromný a rodinný život, odpočinok od práce, resp. akékoľvek aktivity nesúvisiace so služobným zaradením žalobcu. Je logické a evidentné, že pokiaľ by sa neaktívna časť služobnej pohotovosti považovala za pracovný čas, služby žalobcu by museli byť rozvrhnuté iným spôsobom a nepochybne by tak došlo k výraznému navýšeniu jeho času stráveného s aktivitami nesúvisiacimi s prácou žalobcu. V týchto sporoch je však podľa nášho názoru kľúčové osobitne sa vysporiadať so sankčnou funkciou náhrady. Výšku náhrady súd určuje podľa voľnej úvahy, domnieva sa však, že pri zohľadňovaní všetkých do úvahy prichádzajúcich kritérií v týchto konaniach osobitne vystupuje do popredia najmä dĺžka zásahu (dĺžka nastoleného protiprávneho stavu vyvolaného v priamom úmysle žalovaným), v spojení s postojom žalovaného, aký zaujal k predmetným sporom aj napriek všetkým okolnostiam. Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 689/2014 z 09.11.2016: „Pri úvahe o primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je rovnako nevyhnutné prihliadať na samotný účel a funkcie tohto inštitútu pri ochrane osobnosti. Primárnou je funkcia satisfakčná, ale je tu aj funkcia preventívno-sankčná, ktorú by relutárna náhrada mala plniť z hľadiska špeciálnej a generálnej prevencie; medzi nimi by mal existovať vzťah komplementarity (navzájom sa dopĺňajú, posilňujú) i vzťah konkurencie.“ Obdobný právny názor k uvedenej problematike zaujal aj Ústavný súd Českej republiky v aktuálnom rozhodnutí zo dňa 23.01.2025, sp. zn.: I. ÚS 428/23. Podľa predmetného rozhodnutia: Náhrada nemajetkové újmy v penezích plní nejen funkci satisfakční (kompenzační a reparační), ale téjpreventivnč- sankční. Základní myšlenkou preventivnésankční funkce je, že forma a míra zavinení, pohnútky či majetkový prospech púvodce mají podstatný vlív na intenzitu neoprávneného zásahu do osob- nostních práv, a tudíž prímo ovlivňují potrebu nižšího či vyššího penéžitého zadostiučinéní. Preventivne-sankční funkce se tedy neuplatňuje oddelene od satisfakční funkce, ale je její nepostra-datelnou součástí. Preventívna a sankčná funkcia plní, okrem iného, funkciu odradenia od ďalších zásahov, či už vo vzťahu ku konkrétnemu porušovateľovi, ktorým je v tomto prípade štát (špeciálna prevencia) alebo všeobecne vo vzťahu k bližšie neurčenej množine potenciálnych porušovateľov (generálna prevencia); určenie jej výšky by teda malo zohľadňovať nie len satisfakčnú funkciu vo vzťahu k žalobcovi, ale aj sankčnú vo vzťahu k porušovateľovi. V zmysle preventívno - sankčnej funkcie je preto nevyhnutné, aby štát ako žalovaný v každom jednotlivom prípade uhradil žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, lebo len táto je spôsobilá odradiť štát od ďalšieho zákazu, a to v situáciách, kedy je v zmysle skutkového stavu zistené čo i len najmenšie porušenie čl. 6 písm. b) smernice, a to z dôvodu, že ide o mnohoročný štátom systémovo vyvolaný a udržiavaný protiprávny stav, v dôsledku ktorého príslušník HaZZ odrobí napr. 240 hodín, pričom sa mu započíta do služ. času len 170 hodín. Je preto zrejmé, že právo žalobcu na osobný život bude po celý jeho služobný život sústavne a zo strany štátu úmyselne porušované, pričom v uvedenej veci je nepochybné, že k porušeniu čl. 6 písm. b) Smernice došlo. Z uvedeného dôvodu je potrebné zvýrazniť a podčiarknuť nasledovné skutočnosti, ktoré predstavujú rekapituláciu skutočností už uvádzaných v predchádzajúcich podaniach ako aj v tomto podaní a ktoré odôvodňujú priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v uplatnenej výške: Žalobca je príslušníkom HaZZ od roku 2012, pričom min. od roku 2001 dochádzalo k neustálemu porušovaniu práva na max. prípustný pracovný čas stanovený Smernicou a teda k zásahu do osobnostných práv (právo na ochranu zdravia, právo na súkromie a rodinný život) a to v príčinnej súvislosti s tým, že štát nedostatočne transponoval Smernicu do ZoHaZZ, pričom výsledkom transpozície je skutočnosť, že služobný úrad nemusí zarátavať čas strávený služobnou pohotovosťou do fondu pracovného času; Žalobca žaluje za obdobie troch rokov predchádzajúcich podaniu žaloby (6 referenčných období) len z dôvodu notoricky známej judikatúry o premlčaní majetkového nároku; nemožno však abstrahovať pri určovaní výšky a intenzity zásahu od toho, že do práv žalovaného bolo zasahované týmto spôsobom od roku 2012, pričom daný zásah trval celý služobný život žalobcu, pričom výsledok nesprávnej transpozície bude mať priamy vplyv aj na výšku priznaného dôchodku a teda ovplyvní aj život žalobcu na dôchodku; Zohľadniť postoj žalovaného v rámci preventívno - sankčnej funkcie, ktorý o problematike vie od roku 2001 a napriek desiatkam/stovkám súdnych rozhodnutí v obdobných veciach s uvedeným nič nerobí, naopak, snaží sa presúvať zodpovednosť na žalobcu, ktorý by, podľa vyjadrenia žalovaného, mal kontaktovať svojho zamestnávateľa a upozorniť ho na vznik škody, hoci jeho zamestnávateľ s tým nemá nič spoločné. Navyše, žalovaný konajúci v priamom úmysle v súvislosti s nesprávnou implementáciou Smernice v tomto spore ako aj v obdobných sporoch jednoznačne dáva najavo, ako si „váži“ dlhoročnú službu žalobcu, a to spôsobom, akú argumentáciu používa pri snahe neniesť zodpovednosť za ním nastolený protiprávny stav, pričom uvedené sa žalobcu osobitne dotýka a zraňuje - z pohľadu štátu ide o v negatívnom slova zmysle pragmatické a účelové konanie, nakoľko sa mu viac oplatí zaplatiť nejakú náhradu pár desiatkam, stovkám hasičov, než prijať do služby a začleniť niekoľko stoviek nových príslušníkov, aby následne mohol správne transponovať

Smernicu; z tohto pohľadu ide o vysoko škodlivé konanie, ktorého sa nedopúšťa akákoľvek právnická osoba, ale priamo štát (ktorý ako prvý by mal ísť príkladom vo vzťahu k dodržiavaniu zákonom stanovených povinností), čo by taktiež malo byť zohľadnené v rámci sankčnej funkcie nehovoriac už o ústavnoprávnom princípe spočívajúcom v pozitívnom záväzku štátu vo vzťahu k vlastným občanom. Štát však nie len v tomto spore, ale vo všetkých obdobných sporoch robí presný opak; cynickým spôsobom prehadzuje bremeno zodpovednosti na žalovaného, pričom vlastná argumentácia žalovaného v tomto ako aj v obdobných sporoch je osobitne zraňujúca nie len pre žalobcu, ale aj pre ostatných príslušníkov HaZZ; - Taktiež je potrebné prihliadať na povolanie hasiča ako také, ktoré je fyzicky a psychicky náročné a mimoriadne rizikové (samotné poisťovne vo svojich tabuľkách zaraďujú toto povolanie medzi najrizikovejšie). Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti žalobca navrhuje, aby Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd po preskúmaní odvolania žalovaného rozsudok Okresného súdu Pezinok, zo dňa 15.08.2025, č. k.: 47C/37/2023 - 427, ako vecne správny potvrdil a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 47. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 3.11.2025 uviedol, že v celosti zotrváva na svojej skutkovej a právnej argumentácii konštantne zastávanej od počiatku konania a nestotožňuje s právnym názorom žalobcu v jeho písomnom vyjadrení zo dňa 09.10.2025, a to z dôvodu detailne špecifikovaného odlišného právneho názoru, ktorý žalovaný prezentoval od začiatku konania ako aj v odvolaní zo dňa 01.09.2025. Tvrdenia žalobcu prezentované vo vyjadrení zo dňa 09.10 .2025 sú vo všeobecnej rovine bez bližšej konkretizácie argumentácie súvisiacej s meritom sporu. Samotný žalobca v priebehu konania absolútne opomenul spomenúť úplné a rozhodujúce skutočnosti. Zastáva názor, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno, pretože neuviedol konkrétne skutkové tvrdenia (prostriedky procesného útoku). Zo strany žalobcu v priebehu konania nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že namietaný zásah spočívajúci v údajnom prekročení maximálneho priemerného 48-hodinového týždenného pracovného času žalobcu malo vplyv na jeho (i) plnohodnotnú regeneráciu a oddych, (ii) rodinné spolužitie, (iii) voľnočasové aktivity a (iv) dlhodobú fyzickú a mentálnu vyčerpanosť. Žalovaný tvrdí, že súd prvej inštancie sa nedostatočne zaoberal posudzovaním kritérií stanovených zákonom a vyplývajúcich z judikatúrnej praxe vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, najmä závažnosťou ujmy, ktorá žalobcovi vznikla a následkami, ktoré sa prejavili v jeho súkromnom a rodinnom živote, prípadne dopadom na jeho zdravotný stav a sociálne pomery. Podľa názoru žalovaného tvrdenia žalobcu je možno považovať len za naplnenie bremena tvrdenia, avšak bez naplnenia bremena dôkazu. Žalovaný v konaní opakovane namietal, že každý žalobca ako príslušník HaZZ je samostatný, individuálny subjekt práv a povinností, ktorý má svoje zázemie, svoj život, svoje vnímanie a prežívanie danej situácie, ktorá je v tomto kontexte natoľko individuálna a jedinečná, že akékoľvek porovnávanie s prípadmi iných hasičov v obdobných veciach nie je žiaduce. Každý žalobca a každé konanie je špecifické vo svojej jedinečnosti prežívania a každého žalobcu a jeho vnímanie determinuje iný okruh faktorov, a to v odlišnej miere. Nemožno všetkých príslušníkov HaZZ vnímať ako celok, ktorý jednoliato prežíva svoje subjektívne pocity. Je preto vždy na konkrétnom žalobcovi, aby v konaní preukázal mieru porušenia svojich subjektívnych práv v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s nesprávnou, resp. nedostatočnou implementáciou smernice. Dôkazné bremeno v kontradiktórnom spore síce nesvedčí len žalobcovi, ale v tejto súvislosti sa dôkazné bremeno prirovnáva ku stromu, ktorého koruna sa podľa vývoja konkrétneho sporu nakláňa raz na stranu žalobcu a inokedy na stranu žalovaného. Dôkazné bremeno v spore nepredstavuje statický prvok, ale nasleduje konkrétny priebeh kontradiktórneho sporu, pri ktorom procesné strany procesne útočia alebo sa procesne bránia. Možno teda konštatovať, že v spore stíha dôkazné bremeno obe sporové strany, hoci nie v rovnakom rozsahu. Rozsah dôkazného bremena žalovaného sa odvíja od miery aktivity žalobcu. Ak je samotný žalobca v spore pasívny, unesie žalovaný jemu prislúchajúce dôkazné bremeno ľahšie, keďže mu v zásade stačí vierohodne spochybňovať nedôsledné skutkové tvrdenia žalobcu. Z vyššie uvedeného je nesporné, že dôkazné bremeno je na strane žalobcu a tento musí preukázať existenciu porušenia jeho práv a následne vznik nemajetkovej ujmy, pričom „koruna stromu“ je počas celého konania naklonená na stranu žalobcu, ktorému sa nepodarilo ani len preukázať porušenie únijného práva, (t. j. prekročenie maximálneho týždenného priemerného pracovného času, nakoľko pri svojich výpočtoch vychádzal z nesprávnych vstupných údajov o odpracovaných hodinách a taktiež svoj priemerný týždenný pracovný čas počítal v referenčných obdobiach nemajúcich oporu v úniovej ani vnútroštátnej úprave), tobôž existenciu nemajetkovej ujmy. Žalobcom predloženým spôsobom výpočtu odslúžených hodín je zavádzajúci, nepresný a nekorešponduje so skutočnosťou, pričom do fondu pracovného času žalobca započítal aj hodiny času odpočinku. V zmysle § 149 a nasl. CSP je povinnosťou žalobcu tvrdené skutočnosti preukázať a tieto nemôže suplovať ani žalovaný a v konečnom dôsledku ani súd nemôže vyvíjať

proaktívny prístup pri posúdení nároku žalobcu v sporovom konaní. Žalovaný ma ďalej za to, že pri výpočte pre ustálenie rozsahu prípadnej ujmy nie je možné vychádzať z fondu pracovného času, pretože tento pojem nie je totožný s pojmom pracovný čas v zmysle smernice. Vychádzajúc z definícií pojmov pracovný čas a čas odpočinku v čl. 2 smernice, je zrejmé, že čas dovolenky a voľna nemôže spadať pod pojem pracovný čas (pretože žalobca v tomto čase nepracuje podľa pokynov zamestnávateľa a ani nevykonáva svoju činnosť), ale ide o čas odpočinku. Fond pracovného času slúži len na výpočet platu, v ktorom sú zahrnuté všetky hodiny, za ktoré patrí žalobcovi plat. Nie všetky takto zahrnuté hodiny sú však reálne odpracovanými hodinami, keďže v plate je zahrnutá aj dovolenka a rôzne dni plateného voľna (ako napr. služobné voľno, náhradné voľno za prácu vo sviatok, práceneschopnosť, návšteva lekára, sprevádzanie rodinného príslušníka,...). Znamená to teda, že fond pracovného času nie je ukazovateľom počtu reálne odpracovaných hodín. Napriek tomu žalobca aj odpočinok zarátava medzi odpracované hodiny a od týchto odvíja svoje výpočty, hoci za odpracované hodiny by mal zarátať iba hodiny strávené v práci alebo pohotovosťou v mieste výkonu štátnej služby. Vzhľadom na uvedené preto nie je možné prijať žalobcom tvrdený záver. Žalobca v konaní síce poukázal na prehľad plánu služieb, avšak neopísal rozhodujúce skutočnosti pre posúdenie nároku uplatneného žalobou. V zmysle § 132 ods. 2 CSP opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Žalovaný zastáva názor, že úlohou konajúceho súdu nie je nahrádzať procesnú aktivitu žalobcu a prácne hľadať v dôkaze priloženom k žalobe relevantné údaje pre posúdenie nároku uplatneného žalobou. Žalobca ako „dominus litis“ určuje predmet konania, a preto je jeho úlohou dostatočným spôsobom (aj skutkovo) vymedziť, na základe čoho si uplatňuje nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy (porov. uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17Co/120/2024-153 zo dňa 28.05.2025, bod 47). Konajúci súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu. V tomto smere uvedené je nevyhnutné aplikovať čo do otázky úspešnosti. Ak teda žalobca nepreukázal zásah do jeho práv, tak nie je dôvodné, aby mu bola priznaná akákoľvek kompenzácia, pričom súd nemôže v otázke sporu o náhradu nemajetkovej ujmy vychádzať z iných, síce obdobných, ale skutkovo rozdielnych konaní (keďže rozvrh služieb žiadneho príslušníka HaZZ nie je totožný s iným vzhľadom na voľné dni či práceneschopnosti a iné mimoriadne situácie). Samotná nesprávna transpozícia akejkoľvek smernice nemôže nikdy zakladať nárok na náhradu škody, resp. v tomto prípade nemajetkovej ujmy, fyzickej osobe. Je to z dôvodu, že jedine Európska komisia môže podniknúť právne kroky voči členskému štátu Európskej únie, ktorý netransponuje určitú smernicu do svojho vnútroštátneho poriadku. Táto právomoc je v rukách Európskej komisie v zmysle článku 258 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Žalovaný tiež poukazuje na skutočnosť, že uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy má byť až posledným možným nástrojom ochrany osobnosti a má sa uplatniť až vtedy, keď ostatné satisfakčné prostriedky na zmiernenie a vyváženie nepriaznivého dopadu do osobnostný práv žalobcu nepostačujú. Podľa názoru žalovaného je preto potrebné, aby konajúci súd skúmal, v akej sfére života žalobcu sa to odrazilo, nakoľko žalobca sa v konaní žiadnym spôsobom nepokúsil o určitú formu prevencie pred neoprávneným zásahom, ale obrátil sa na súd so žalobou. Žalovaný nárok absolútne nezohľadňuje ostatné vstupné faktory, ako je rodinný stav, zdravie, priateľské väzby a pod. Žalobcovi sa nepodarilo preukázať, ako ním namietaný rozsah zasahuje do jeho práva na rodinný život, z dôvodu, že služobná pohotovosť, na ktorú poukazuje žalobca je vykonávaná v čase nočných hodín (medzi 22:00 hod. a 6:00 hod.). Zdôrazňujeme, že pokiaľ sa jednotlivec dobrovoľne zamestná, tak sa dobrovoľne vzdáva časti svojho voľného času, za čo mu ako náhrada patrí mzda, resp. plat, ako akási „satisfakcia“ za stratu voľného času. Žalobca bol pred nástupom do služobného pomeru riadne informovaný o podmienkach výkonu služby. Žalobca bol pred nástupom do služobného pomeru, ako aj počas jeho trvania riadne informovaný o podmienkach výkonu služby. Práve zo samotného charakteru tejto práce ako príslušníka bezpečnostných zborov vyplýva špecifické rozvrhnutie pracovného času, vrátane pracovnej pohotovosti, kedy bezpečnosť a ochrana hodnôt v Slovenskej republike musí byť nepretržite zabezpečená (porov. rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. 39Cos/2/2023 zo dňa 04.09.2025 a sp. zn. 39Cos/1/2023 zo dňa 11.09.2025). V prípade, ak žalobcovi nevyhovujú súčasne podmienky výkonu služby vytvára sa žalobcovi priestor na zmenu povolania. Žalovaný zastáva názor, že svoje odvolanie riadne odôvodnil v zmysle odvolacích dôvodov podľa § 365 CSP. Najnovšia súdna prax v obdobných veciach sa vyvíja iným spôsobom než to prezentuje žalobca, a to vzhľadom na zmenu právnej argumentácie žalovaného v obdobných veciach. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom sp. zn. 39Cos/1/2023 zo dňa 11.09.2025 žalobu zamietol a v bode 35 uviedol, že „žalobca v konaní nepreukázal, že by v dôsledku nesprávnej transpozície smernice do slovenského právneho poriadku došlo k porušeniu práv žalobcu na maximálny priemerný týždenný pracovný čas sledovaný v rámci jednotlivých referenčných období, a teda žalobca nepreukázal priamu príčinnú súvislosť medzi tvrdenými zásahmi do jeho osobnostných práv a nesprávnou transpozíciou čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES...“

Mestský súd Bratislava IV rozsudkom sp. zn. 39Cos/2/2023 zo dňa 04.09.2025 žalobu zamietol a v bode 32 uviedol: „že v danom prípade došlo k porušeniu práv žalobcu len v jednom referenčnom období, ešte v období roku 2020, aj to v minimálnom rozsahu, a teda žalobca nepreukázal priamu príčinnú súvislosť medzi utrpenou nemajetkovou ujmou a nesprávnou transpozíciou čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ ES...“ Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 14Co/62/2025 zo dňa 19.08.2025 potvrdil zamietajúci rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. 52Cos/2/2023 zo dňa 12.11.2024, v ktorom sa Krajský súd v Bratislave stotožnil s argumentáciou žalovaného ohľadom 6 mesačných referenčných období, neutralizácie riadnej dovolenky a práceneschopnosti, potreby individuálneho posudzovania nároku, dôkazného bremena preukázania vzniku nemajetkovej ujmy a preukázania dostatočnej závažnosti konania spôsobilého privodiť ujmu. Okrem iného žalobcovi vytkol, že subjektívnu nespokojnosť s mzdovým ohodnotením neaktívnej časti služobnej pohotovosti nemožno zastierať za nemajetkovú ujmu. Žalovaný si dovolí upriamiť pozornosť odvolacieho súdu na najaktuálnejšie rozhodnutie v obdobnej veci uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 11CoPr/5/2025-418 zo dňa 30.07.2025, ktorý sa stotožnil s argumentáciou žalovaného ohľadom referenčných období dlhých 6 mesiacov, konkrétne bod 39, cit.: „Odvolací súd považoval námietku žalovaného o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku za dôvodnú, v priebehu konania žalovaný poukazoval na povinnosť súdu skúmať porušenie čl. 6 písm. b) Smernice v rámci 6-mesačných referenčných období a v rámci toho tvrdil, že pre účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času nie je možné zahŕňať čas odpočinku (t. j. dovolenku, dodatkovú dovolenku, PN, voľno za prácu vo sviatok a pod.). V tomto smere žalovaný ďalej spochybnil spôsob výpočtu žalobcu, ktorý len k fondu pracovného času prirátal hodiny služobnej pohotovosti, pričom fond pracovného času v sebe zahŕňa aj časy odpočinku. V tejto súvislosti žalovaný predložil vlastný výpočet priemerného týždenného pracovného času za žalované obdobie. Odvolací súd vyhodnotil žalovaným prednesené otázky v rámci prvoinštančného konania za otázky podstatného významu pre spravodlivé rozsúdenie veci, na ktoré bol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku povinný poskytnúť dostatočne presvedčivú odpoveď. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku však takáto odpoveď na položené otázky nevyplýva, čím zaťažil svoje rozhodnutie vadou v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP .“ Odvolací súd v bode 40 vyššie uvedeného uznesenia vytkol súdu prvej inštancie, že „ pre účely posúdenia prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času v podstate len prebral výpočet predložený žalobcom, ktorý bol „de facto“ založený na sčítaní hodín fondu pracovného času a hodín služobnej pohotovosti, a ktoré výpočty prijal súd prvej inštancie za vlastné bez toho, aby sa riadne vysporiadal s vyššie uvedenými námietkami žalovaného.“ Odvolací súd ďalej v bode 47 vyššie uvedeného uznesenia konštatoval, cit.: „Odvolací súd dáva do pozornosti, že ustálenie si referenčného obdobia má priamy dopad na zistenie rozsahu porušenia čl. 6 písm. b) Smernice (t. j. v koľkých referenčných obdobiach došlo k prekročeniu 48 hodín), od čoho potom závisí aj záver o primeranosti výšky priznanej ujmy.“ Žalobca namietaný zásah nepreukázal a všeobecné tvrdenia, že došlo k porušeniu jeho práv, žalovaný považuje len za naplnenie bremena tvrdenia, avšak bez naplnenia bremena dôkazu. Žalovaný záverom dodáva, že údajne nesprávne transponovanie do vnútroštátneho právneho poriadku automaticky nezakladá žalobcom uplatnený nárok v požadovanej výške. Vzhľadom na vyššie uvedené, ako aj vzhľadom na rozsiahle právne a skutkové argumenty žalovaného obsiahnuté aj v odvolaní žalovaného zo dňa 01.09.2025, sa žalovaný pridržiava svojho návrhu a žiada žalobu v celom rozsahu zamietnuť. 48. Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 18.2.2026 považuje argumentáciu žalovaného obsiahnutú v jeho vyjadrení k odvolaniu za nedôvodnú, účelovú a založenú na nesprávnej interpretácii práva, pričom žalovaný opätovne ignoruje podstatu uplatneného nároku. Žalobca vo vzťahu k rozhodovacej činnosti nadriadeného súdu poukázal na aktuálne rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.: 14CoPr/13/2025 zo dňa 02.12.2025, ktorým odvolací súd potvrdil prvostupňový rozsudok, ktorým bola žalobcovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 6.000,00 EUR a zároveň zmenil výrok o trovách konania tak, že žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Ďalej poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave, sp. zn.: 24Co/7/2025, zo dňa 10.12.2025, ktorým odvolací súd zrušil zamietavý rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, kedy sa odvolací súd nestotožnil s argumentáciou žalovaného, ktorú žalovaný používa aj v prejednávanej veci, pričom dal za pravdu žalobcovi. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný argumentuje aj rozhodnutiami súdov prvého stupňa, poukazuje žalobca tiež na prvostupňové rozhodnutia v identických veciach, a to najmä: rozsudok Mestského súdu Bratislava IV, sp. zn.: 38Cpr/2/2023, zo dňa 12.12.2024 (priznaná suma 6.000,00 EUR - potvrdené rozhodnutím uvedeným v bode 4), rozsudok Mestského súdu Bratislava IV, sp. zn.: 40Cos/1/2023, zo dňa 23.06.2025 (priznaná suma 5.000,00 EUR), rozsudok Mestského súdu Bratislava IV, sp. zn.: 58Cos/2/2023, zo dňa 11.06.2025 (priznaná suma 2.500,00 EUR), rozsudok

Okresného súdu Trnava, sp. zn.: 16C/37/2023, zo dňa 07.03.2025 (priznaná suma 2.500,00 EUR), rozsudok Okresného súdu Pezinok, sp. zn.: 49C/30/2023, zo dňa 13.03.2025 (priznaná suma 2.500,00 EUR), rozsudok Okresného súdu Pezinok, sp. zn.: 47C/37/2023, zo dňa 15.08.2025 (priznaná suma 2.500,00 EUR) a rozsudok Okresného súdu Pezinok, sp. zn.: 8C/51/2023, zo dňa 19.06.2024 (priznaná suma 2.500,00 EUR). Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti navrhujeme, aby Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd po preskúmaní odvolania žalovaného rozsudok ako vecne správny potvrdil a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 49. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a po preskúmaní odvolania, ako aj celého obsahu spisu, dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je nedôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné potvrdiť. Rozsudok verejne vyhlásil podľa § 378 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 3 CSP, pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom. 50. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne a právne správny, je výsledkom vykonaného dokazovania, a ako taký ho odvolací súd potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2 CSP). Odvolateľ v podanom odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne, právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania. 51. V prejednávanej veci sa súd prvej inštancie náležite zaoberal posúdením dôvodnosti žaloby z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobca preukazoval dôvodnosť svojej žaloby a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa žalovaný bránil proti žalobcom uplatňovanému nároku, správne zameral svoje dokazovanie na zisťovanie všetkých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia danej veci, jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán, z obsahu spisu vyplynuli počas konania najavo, následne tieto, v súlade so zásadou voľného hodnotenie dôkazov (čl. 15 CSP v spojení s § 191 CSP), správne vyhodnotil, pridržiavajúc sa záväzného právneho názoru vysloveného nadriadeným súdom v pôvodnom odvolacom konaní a dospel tak k správnym skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj správne právne závery, ktoré aj správne vyložil a aj riadne vysvetlil v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 220 ods. 2 CSP a to nielen s poukazom na rozhodujúce skutočnosti zistené výsledkami vykonaného dokazovania, ale tiež s poukazom na prijaté právne závery, dôkladne posúdil opodstatnenosť skutkovo významných tvrdení strán sporu a relevantnosť ich právnych argumentov a dal potrebné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné námietky strán sporu súvisiace s predmetom konania. Odvolanie žalovaného nie je z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov a jeho obsahového vymedzenia, spôsobilé spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie. 52. Ako už uviedol odvolací súd, žalobca vo svojom odvolaní neuviedol žiadne podstatné námietky a zásadné argumenty, s ktorými by sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal. Súd prvej inštancie podrobne poukázal na všetky významné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ veci, a preto jeho rozhodnutie možno považovať za presvedčivé. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto jeho záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. S poukazom na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia, s ktorými sa odvolací súd plne stotožnil, rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP 53. Na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku (§ 387 ods. 2) odvolací súd dopĺňa, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody rozsudku sú správne, na čom nič nemení ani odvolanie, v ktorom sa v podstate iba opakujú skutočnosti tvrdené už v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa súd prvej inštancie riadne a presvedčivo vysporiadal. V odôvodnení svojho rozhodnutia špecifikoval, ktoré ustanovenia Smernice 2003/88/ES, ako aj zákona č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore v danej veci aplikoval. V dôvodoch svojho rozhodnutia primerane vysvetlil, že žalovaný je v konaní vecne pasívnym subjektom, nesúcim zodpovednosť, ako aj že sú

splnené všetky podmienky na poskytnutie náhrady za vznik nemajetkovej ujmy na strane žalobcov. Rovnako dôkladne vysvetlil svoj záver o tom, že suma 2.500,- eur ako náhrada nemajetkovej ujmy sa ako základný nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch javí ako primeraná za každých okolností. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie tak podľa názoru odvolacieho súdu dalo odpoveď na všetky skutkovo i právne relevantné otázky daného prípadu. Odvolací súd sa preto s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie stotožňuje a v podrobnostiach naň poukazuje (§ 387 ods. 2 CSP). 54. Žalobca sa v predmetnom konaní domáhal, aby mu súd priznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko porušením čl. 6 písm. b) Smernice dochádza na jeho strane k vzniku nemajetkovej ujmy tým, že bolo zasiahnuté do jeho práva na súkromie, rodinný život a ochranu zdravia. 55. Žalobca odvodzoval svoj nárok na náhradu škodu od tej skutočnosti, že Slovenská republika netransponovala do slovenského právneho poriadku článok 2 a článok 6 písm. b) Smernice, resp. že Smernica nebola do slovenského právneho poriadku transponovaná správne, ktorá okolnosť bola medzi stranami sporná. Prostredníctvom transpozície smerníc sa do vnútroštátnych právnych poriadkov členských štátov EÚ vnášajú požiadavky úniového práva a dosahuje sa výsledok požadovaný úniovým zákonodarcom. Ustanovenia smernice musia byť prebraté tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná, aby bola zachovaná ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa dosiahol stav, ktorý je v súlade s účelom sledovaným Smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v členskom štáte. Z Prílohy č. 4 k ZoHaZZ vyplýva, že do tohto zákona bola okrem iných prebratá aj Smernica. Súd na základe vykonaného dokazovania, oboznámením sa s okolnosťami daného prípadu a porovnaním čl. 2 a čl. 6 písm. b) Smernice s relevantnými ustanoveniami ZoHaZZ dospel k záveru, že Smernica nebola transponovaná správne, nakoľko sa do ustanovení ZoHaZZ nepremietli ustanovenia Smernice, ktoré definujú pracovný čas ako akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou a tiež ktoré definujú čas odpočinku ako akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. ZoHaZZ rovnako priamo nedefinuje, že priemerný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov nesmie prekročiť 48 hodín. Podľa ZoHaZZ sa služobná pohotovosť nepovažuje za súčasť týždenného pracovného času príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR, v dôsledku čoho prichádza pravidelne k jeho prekračovaniu. Takúto právnu úpravu nie je možné považovať za súladnú s článkom 2 a článkom 6 písm. b) Smernice. Žalovaný tvrdil, že dotknuté ustanovenia Smernice nemusia byť zahrnuté priamo len do textu ZoHaZZ, ale tieto môžu byť transponované aj do iných podzákonných predpisov resp. kolektívnych zmlúv. ZoHaZZ umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi Hasičského a záchranného zboru SR služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v čl. 6 písm. b) Smernice, a to v dôsledku skutočnosti, že služobná pohotovosť nie je považovaná za súčasť služobného času príslušníka Hasičského a záchranného zboru SR, čím je daný rozpor medzi ZoHaZZ a čl. 6 písm. b) Smernice. Je pravdou, že Smernica v kapitole 5 upravuje odchýlky a výnimky, ktoré môžu členské štáty uplatniť vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností, avšak aj to len za súčasného zachovania náležitého zreteľa na všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov. Čo sa týka protipožiarnych služieb, odchýlky sa nesmú týkať maximálne stanoveného týždenného 48 hodinového pracovného času, keďže štátna služba žalobcu nevykazuje žiadne osobitosti, ktoré by v štandardnom režime fungovania v rámci plnenia úloh zboru podľa ZoHaZZ mali zakladať výnimku z pôsobnosti Smernice podľa jej článku 17. Súd po vykonanom dokazovaní považoval za jednoznačné, že v priebehu konania bolo preukázané, že bez ohľadu na to, akým spôsobom bola Smernica do slovenského právneho poriadku transponovaná, žalobca súdu preukázal, že v jeho prípade dochádza k faktickému stavu, kedy jeho služobný čas prekračuje Smernicou určený maximálny limit, ktorý je 48 hodín týždenne. Z toho dôvodu nie je možné tvrdiť, že Smernica bola do slovenského právneho poriadku transponovaná správne, keďže sa jej uplatňovaním nedosahuje stav požadovaný Smernicou, ktorým je zabezpečiť pre zamestnancov zvýšenú ochranu a zlepšenie bezpečnosti, hygieny a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ktoré by sa nemali podriaďovať čisto ekonomickým úvahám. 56. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že porušenie práv žalobcu vyplývajúcich z čl. 6 písm. b) Smernice je potrebné považovať za dostatočne závažné, a to jednak vzhľadom na základný účel Smernice, ktorým je zabezpečiť ochranu zdravia a bezpečnosti pri organizácii pracovného času, ako aj vzhľadom na to, že ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu.

Zároveň ide o také porušenie práva Európskej únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. 57. Pokiaľ ide o uplatnenie práva na náhradu škody z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva požiadavka, aby náhrada škôd spôsobených jednotlivcom porušením práva EÚ bola primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv poškodených. Je potrebné, aby vnútroštátne súdy zabezpečili, že zvolený spôsob náhrady škody bude v súlade so zásadou rovnocennosti (ekvivalencie) a so zásadou efektivity. Zásadu ekvivalencie pritom treba vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd nemôže v prípade konania s úniovým prvkom aplikovať prísnejšie procesnoprávne alebo hmotnoprávne pravidlá ako tie, ktoré by aplikoval v konaniach bez úniového prvku s podobným predmetom, t. j. dotknutý subjekt musí mať možnosť uplatniť si nárok, ktorý pre neho vyplýva z úniovej právnej normy za takých podmienok, za akých by si mohol uplatniť nárok založený na podobnej vnútroštátnej právnej norme bez úniového prvku. Zásadu efektivity je potrebné chápať v tom zmysle, že procesné predpisy, ktoré platia vo vnútroštátnych konaniach určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré zakladá úniové právo v prospech právnych subjektov, nemôže byť upravené takým spôsobom, ktorý by výkon práv priznávaných úniovým právnym poriadkom prakticky znemožňoval alebo nadmerne sťažoval. Je na vnútroštátnych súdoch, aby za dodržania uvedených zásad určili formu odškodnenia a pravidlá a spôsob výpočtu náhrady škody spôsobenej porušením normy EÚ. 58. V danom konkrétnom prípade sa žalobca domáha voči žalovanému náhrady nemajetkovej ujmy. Nakoľko ani právny poriadok Slovenskej republiky neobsahuje žiadne konkrétne ustanovenia pre posudzovanie a určenie výšky náhrady škody, ktorá vznikla jednotlivcovi porušením práva EÚ, povaha konania o náhradu nemajetkovej ujmy spĺňa požiadavky zásad úniového práva na rovnocennosť s prihliadnutím na náhrady poskytované vnútroštátneho súdu ako aj efektivity, nakoľko nejde o konanie, ktoré by prakticky znemožňovalo alebo nadmerne sťažovalo získanie náhrady nemajetkovej ujmy za porušenie úniového práva jednotlivca pred slovenským súdom. 59. Vznik ujmy žalobca odvodzoval od toho, že tým, že pracoval nad maximálny týždenný pracovný čas vyplývajúci z čl. 6 písm. b) Smernice bolo zasiahnuté do jeho osobnostných práv, a to najmä práva na súkromie, rodinný život a ochranu zdravia, preto, že v danom prípade je primerané, aby mu súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy pôvodne vo výške 6.974,44 eur, ktorú odvodzoval od platu, ktorý sa podľa ZoHaZZ poskytuje za prácu nadčas (ako súčet súčinov platu za službu nadčas a odpracovaných hodín nad rámec Smernice za jednotlivé referenčné obdobia). Vzhľadom na skutočnosť, že rozsudok Okresného súdu Pezinok č. k. 47C/37/2023-113 zo dňa 24.05.2024 nadobudol právoplatnosť v časti, ktorou súd žalobu žalobcu nad priznanú sumu 2.500,00 eur zamietol, pri opätovnom prejednávaní veci je predmetom sporu náhrada nemajetkovej ujmy žalobcu vo výške 2.500,00 eur. Žalovaný žalobcom uplatnenú výšku nemajetkovej ujmy považoval za neprimeranú, pričom odkazoval na výšku náhrad, ktoré sú poskytované slovenskými súdmi pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy obetiam trestných činov. 60. Súd po posúdení okolností daného prípadu dospel k záveru, že je odôvodnené okolnosťami daného prípadu, aby ujma, ktorá bola žalobcovi zo strany žalovaného spôsobená tým, že bolo porušené ustanovenie Smernice upravujúce maximálny rozsah týždenného pracovného času, bola žalobcovi nahradená v peniazoch, nakoľko nahradenie vzniknutej ujmy iným spôsobom predpokladaným zákonom nepovažoval súd za účelné. S ohľadom na povahu práv, ktoré boli v danom prípade porušené, ako aj na okolnosti porušovania práva žalobcu, keď žalovaný ako členský štát EÚ neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa čl. 6 písm. b) Smernice, žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov a ani morálna satisfakcia neboli vzhľadom na subjekt zodpovednosti na mieste. Nemajetkovú ujmu nie je podľa názoru súdu možné nahradiť inak aj z toho dôvodu, že uplynutý čas už nie je možné žalobcovi vrátiť a ani nie je možné, aby ho strávil inak. Práve peňažnú náhradu považoval súd v danom prípade za spôsobilú formu odškodnenia vzniknutej ujmy. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe súdu, ktorý o jej priznaní rozhoduje, čo však neznamená, že existuje priestor pre svojvôľu, či arbitrárnosť. Súd musí na základe vykonaného dokazovania ustáliť, či ujma vznikla a ako bola závažná. Jej vznik musí pritom tvrdiť a doložiť žalobca, ktorý nesie dôkazné bremeno. Súd musí pri úvahách o tom, či je namieste priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliadať aj na iné kritériá, ako sú kritériá uvedené v ust. § 13 ods. 2 OZ. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zákon ponecháva na voľnej

úvahe súdu, ktorý musí hodnotiť tak jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. (porovnaj uznesenie NS SR z 30. apríla 2008, sp. zn. 5Cdo 126/2007). 61. K námietke premlčania vznesenej žalovaným v priebehu sporu súd uvádza, že nárok žalobcu uplatnený žalobou je sčasti premlčaný. Súd mal preukázané, že žalobca si v konaní uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý je potrebné posúdiť ako právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Súd sa nestotožnil s vyjadrením žalobcu prezentovaným v jeho vyjadrení doručenom súdu dňa 01.03.2024, že žalobca sa mohol dozvedieť o tom, že bol prekročený maximálny prípustný pracovný čas stanovený Smernicou až po uplynutí referenčného obdobia január až jún 2020, teda koncom mesiaca jún 2020, pričom žalobu doručil tunajšiemu súdu v júni 2020, nakoľko zo spisového materiálu mal súd preukázané, že žaloba v predmetnom spore bola tunajšiemu súdu doručená až 23.10.2023. Z toho dôvodu bolo možné nárok žalobcu posudzovať len v trojročnej premlčacej dobe pred podaním žaloby, t. j. tri roky spätne k októbru 2020, v ktorej časti nárok žalobcu premlčaný nie je. V prevyšujúcej časti nebolo možné na tvrdenia žalobcu o prekročení maximálneho prípustného pracovného času prihliadať. 62. V prípade žalobcu, zásah do osobnostných práv žalobcu vykazuje strednú mieru závažnosti zásahu, nakoľko z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca je slobodný, bezdetný, má 35 rokov, netrpí okrem bolestí hlavy žiadnym vážnym ochorením v dôsledku porušenia jeho práva zo strany žalovaného a jeho osobný a súkromný život nebol v dôsledku tohto porušenia práva negovaný v značnej miere, napriek tomu, že došlo k ukončeniu jeho predchádzajúceho vzťahu, nakoľko vypovedal, že už má vzťah nový. V súlade s vyššie uvedeným súd po vykonanom dokazovaní považoval za primeranú peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v prípade žalobcu sumu vo výške 2.500 eur, zohľadňujúc pri tom aj rozhodnutia slovenských súdov ako aj súdu v obdobných súdnych sporoch v snahe, aby v podobných veciach nevznikali neodôvodnené rozdiely. K námietke žalovaného, že žalobcom uplatnená výška náhrady nemajetkovej ujmy je vysoká s odkazom na náhradu ujmy, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov súd uvádza, že toto porovnanie nie je dobre možné, nakoľko v daných prípadoch ide o rozdielne skutkové okolnosti, pričom súdom priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy neprevyšuje náhrady v prípadoch, na ktoré žalovaný v rámci svojich vyjadrení poukazoval. Súd sa rovnako nestotožnil s námietkou žalovaného v tom zmysle, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno ohľadne vzniku ujmy na jeho strane, nakoľko napriek tomu, že preukázanie vzniku nemajetkovej ujmy vo sfére jednotlivca je náročné, žalobcovi sa jeho výsluchom ako aj výsluchom svedkyne podarilo preukázať, že k zásahu do jeho osobnostných práv došlo, a to v rozsahu, ako je popísaný vyššie (bod 49. odôvodnenia tohto rozsudku) a súd dospel k záveru, že popísaný zásah je možné považovať za objektívny dôvod, pre ktorý sa žalobca môže cítiť poškodený na svojich právach. Súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že pri výpočte náhrady nemajetkovej ujmy je najpriliehavejšie vyčíslenie nemajetkovej ujmy odvolávajúc sa na plat za štátnu službu nadčas, nakoľko nemajetková ujma žalobcovi nevznikla tým, že pracovná pohotovosť je ohodnotená nižšie ako výkon v rámci pracovného času, ale tým, že v dôsledku vnútroštátnej úpravy musel žalobca reálne fyzicky odpracovať viac, ako by bol povinný v tom prípade, ak by bola Smernica transponovaná správne. 63. Súd pri rozhodovaní o výške náhrady zohľadnil aj tú skutočnosť, že žalovaný zapríčinil, že tento stav trvá dlhodobo, to znamená niekoľko rokov, pričom sa bráni zjednania nápravy, na ktorú okolnosť poukazoval sám žalobca. Súd rovnako vzal do úvahy aj rozhodovaciu prax všeobecných súdov v obdobných veciach, napríklad rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave vydané vo sporoch sp. zn. 9Co/112/2024, 9Co/40/2024, 9Co/54/2024, 2Co/33/2024, 10Co/42/2024, 3Co/8/2024-189, 4Co/31/2024, 2Co/51/2024. 64. Po vykonanom dokazovaní mal súd preukázané, že bola splnená aj tretia podmienka vyžadovaná na vznik zodpovednosti žalovaného za ujmu žalobcu, ktorou je príčinná súvislosť medzi porušením práva EÚ a vznikom ujmy na strane žalobcu. Súd mal preukázané, že v súvislosti s porušovaním článku 2 a článku 6 písm. b) Smernice dlhodobo dochádzalo k porušovaniu osobnostných práv žalobcu, a to práva na ochranu zdravia, bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a primeraný odpočinok po práci, ako aj práva na súkromný a rodinný život. Vyjadrenie žalobcu v podanej žalobe ako aj na pojednávaní, bolo doplnené výsluchom svedkyne p. E. G., ktorá je matkou žalobcu, ktorá uviedla, že žalobca mal problémy vo svojom osobnom živote s priateľkou, s ktorou sa rozišiel. Často sa mu stáva, že má naplánovanú dovolenku v čase svojho osobného voľna a zamestnávateľ ho stiahne, pretože ho potrebujú. Aj počas rodinnej oslavy ho kontaktovala mzdárka, že má málo odpracovaných

hodín a musel ísť do práce. Podľa svedkyne nemá taký odpočinok, ktorý by mal mať. Žalobca sa podľa svedkyne často nemôže zúčastniť rodinných stretnutí, najmä z toho dôvodu, že ho pre nedostatok rekonvalescencie veľmi bolí hlava alebo že je odvolaný do práce. Svedkyňa uviedla, že sa častokrát stáva, že nemôže prísť k osobnému stretnutiu žalobcu s rodinou, z dôvodu, že je vyčerpaný alebo odvolaný do práce a z týchto dôvodov musia odložiť aj fyzicky náročnejšie práce okolo ich domu, s ktorými by pre vek potrebovali pomôcť. K otázke trávenia voľného času žalobcu svedkyňa uviedla, že žalobca trávi voľný čas najviac turistikou v lese. Kedysi aj bicykloval, ale od toho upustil, nakoľko je viac vyčerpaný. Svedkyňa ďalej uviedla, že v jeho prípade z dôvodu pracovnej vyťaženosti neprichádza do úvahy, žeby si zobral dovolenku v trvaní 2 týždňov a na takúto dovolenku sa nedostal ani so svojou predchádzajúcou partnerkou. 65. V priebehu konania bolo preukázané, že napriek tomu, že z Prílohy č. 4 ZoHaZZ vyplýva, že týmto bola do právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná Smernica, táto Smernica nebola transponovaná úplne, keďže do ustanovení ZoHaZZ sa nepremietol čl. 6 písm. b) Smernice upravujúci maximálny rozsah pracovného času zamestnancov pracujúcich na území Európskej únie, čím vznikla na strane žalobcu ujma, ktorú povinný mu nahradiť žalovaný. 66. Súd po vykonanom dokazovaní s prihliadnutím na jednotlivé okolnosti daného konkrétneho prípadu dospel k správnemu záveru, že je primerané, aby žalovaný žalobcovi nahradil nemajetkovú ujmu v peniazoch, a preto zaviazal žalovaného uhradiť žalobcovi sumu vo výške 2.500 eur. V rozsahu prevyšujúcom súdom priznanú sumu 2.500 eur, súd žalobu žalobcu ako neodôvodnenú zamietol. 67. Pokiaľ ide o námietku žalovaného o nedostatku právomoci súdu konať o predmetnej veci právomoc civilných súdov je v ust. § 3 CSP vymedzená konkrétnym výpočtom právnych vzťahov, o ktorých súdy konajú a rozhodujú. Súkromnoprávne vzťahy, z ktorých vychádzajú súkromnoprávne spory a iné veci, sú charakterizované najmä právnou rovnosťou a vôľovou autonómiou ich účastníkov. Ich postavenie je rovnocenné, čo znamená, že jeden z účastníkov súkromnoprávneho vzťahu nie je oprávnený jednostranne ukladať povinnosti druhému účastníkovi, a ani sám autoritatívne vynucovať splnenie povinnosti druhého účastníka súkromnoprávneho vzťahu. Zisťovanie právomoci civilných súdov sa spravuje zásadou, že to, či právny vzťah a jeho riešenie patrí do ich právomoci alebo nie, je závislé od jeho obsahu a nie iba od jeho úpravy konkrétnym právnym odvetvím hmotného (najčastejšie) súkromnéh o práva. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Európskej únie v dôsledku nesprávneho prebratia - transpozície smernice Európskej únie do vnútroštátneho právneho poriadku, je potrebné zaradiť medzi súkromnoprávne spory, pričom odvolací súd poukazuje na to, že z judikatúry súdneho dvora vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva Európskej únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Keďže v posudzovanom spore sa medzi žalobcami a žalovaným jedná o súkromnoprávny spor týkajúci sa žalobcami uplatneného nároku na náhradu škody porušením práva Európskej únie, ktorej sa domáhali ako nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie mal v zmysle ust. § 3 CSP právomoc spor medzi žalobcami a žalovaným prejednať a rozhodnúť. Súd prvej inštancie pri posudzovaní veci predmetu sporu musel posudzovať zodpovednosť žalovaného za škodu žalobcovi, ktorá im bola spôsobená porušením práva Európskej únie, pričom jedným z predpokladov zodpovednosti je „dostatočne závažné porušenie právnej normy Európskej únie, ktorej cieľom je priznanie práv jednotlivcom.“ Súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom spore oprávnený a povinný skúmať, či zo strany žalovaného došlo k tvrdenému porušeniu práva Európskej únie pri preberaní smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky, a to konkrétne vo vzťahu k zákonu č. 315/2001 Z.z., čo znamená, že v jednotlivostiach bol oprávnený a povinný skúmať, či zákon č. 315/2001 Z.z. zodpovedá cieľom čl. 6 písm. b/ smernice. Z týchto dôvodov preto argumentácia žalovaného v podanom odvolaní, že súd prvej inštancie nebol oprávnený, a teda nemal právomoc posudzovať súlad zákona č. 315/2001 Z.z. so smernicou, je nedôvodná. Námietka žalovaného o nedostatku jeho vecnej pasívnej legitimácie v konaní nebola dôvodná s argumentáciou o potrebe rozlišovať medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“. Odvolací súd sa so záverom súdu prvej inštancie o nesprávnom prebratí smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky stotožňuje, pričom skutočnosť, že žalovaný sa priamo nepodieľal na aplikácii smernice, je z hľadiska prejednávaného sporu bez právneho významu. Podľa čl. 29 smernice je táto smernica adresovaná členským štátom, pričom žalovaný ako členský štát Európskej únie a adresát smernice po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej a aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípade, že žalovaný túto povinnosť nesplní, je zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu smernice, pokiaľ k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku

jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku. Keďže žalobca sa žalobným nárokom domáha náhrady škody spočívajúcej v nemajetkovej ujme z titulu porušenia práva Európskej únie členským štátom Európskej únie, žalovaný Slovenská republika, v mene ktorej koná ústredný orgán verejnej správy, a to ministerstvo vnútra, do pôsobnosti ktorého patrí oblasť štátnej správy pre hasičský a záchranný zbor, disponuje pasívnou vecnou legitimáciou. 68. Žalovaný v rámci podaného odvolania namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil pôsobnosť smernice, ktorá sa na služobný pomer príslušníkov hasičského a záchranného zboru vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času nevzťahuje v plnom rozsahu, pretože sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zohľadňujú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany (čl. 1 ods. 3 smernice v spojení s čl. 2 smernice Rady 89). Odvolací súd poukazuje na to, že pri právnom hodnotení veci aj v znení smernice pri rozhodovaní je potrebné vychádzať aj z príslušnej judikatúry súdneho dvora, pretože súd je povinný plne uplatňovať výklad práva Európskej únie, ktorý súdny dvor podal (pozri rozsudok C - 261/2021 zo dňa 07.07.2022). Už súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že súdny dvor rozhodol, že čl. 6 písm. b/ smernice má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor rozhodol, že smernica sa má uplatniť na činnosť hasičského a záchranného zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne, pričom nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom, alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným, a to aj v prípade, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám. Na účely smernice pojem pracovníka nemôže byť vykladaný rôzne podľa právnych predpisov toho ktorého štátu, ktorý je členským štátom Európskej únie, ale má autonómny význam vlastný právu Európskej únie, keď za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať žiaden dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva Európskej únie. Znamená to teda, že skutočnosť, či niekto je podľa vnútroštátneho práva dobrovoľným hasičom alebo profesionálnym hasičom, nie je vo vzťahu k posudzovaniu charakteristiky pracovníka relevantná a na takéhoto pracovníka sa vzťahujú ustanovenia smernice (rozsudky C - 397/01 až C - 403/01, C 429/09, C - 518/15). Vzhľadom už na uvedené je preto nedôvodná odvolacia námietka žalovaného, že smernica sa nevzťahuje na žalobcu ako hasiča a bez právneho významu je skutočnosť, či hasič plní svoje úlohy v pracovnom resp. služobnom pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny. Článok 6 písm. b/ smernice predstavuje v rozsahu v akom ukladá členským štátom Európskej únie maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Európskej únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke, alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudok C - 429/09 vo veci Fuss). Členské štáty Európskej únie teda nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b/ smernice tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú podmienku alebo určitým spôsobom obmedzovali (C - 397/01, C - 429/09). Súdny dvor judikoval opakovane, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C - 397/01) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva (rozsudok C - 437/08). Osobitne v prípade hasičov Súdny dvor potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovne j pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždňový pracovný čas ustanovený smernicou (rozsudok C - 429/09, C - 52/04). Tak ako už súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, z dôvodu, že žalobca počas výkonu služobnej pohotovosti musí byť k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, t.j. v mieste výkonu práce, je potrebné celý služobný čas pohotovosti započítať do pracovného času žalobcu, pričom skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada podľa § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. nemá vplyv na porušenie článku 6 písm. b/ smernice. Námietka žalovaného, že smernica sa na príslušníkov hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje, je preto z uvedených dôvodov neopodstatnená. Aj z aktuálnej judikatúry súdneho dvora plynie, že v prípade, ak povaha a rozsah povinností a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto pracovníkovi sú počas pohotovosti takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto

dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto doba služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka (pozri rozsudky C 214/20, C - 580/19, C- 344/19). 69. Žalovaným uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, predstavuje vady konania, ktoré nie sú subsumované pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie napr. nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť (§ 160), postihujú chybný postup súdu prvej inštancie pri dokazovaní, nesprávne posudzovanie procesných otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania), chybné poučovanie účastníkov a ďalšie nedostatky v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú samy o sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vada konania, ktorá môže mať vplyv na správnosť rozhodnutia, v konkrétnom prípade nemusí mať za následok vecne nesprávne rozhodnutie a odvolací súd tu posudzuje otázku, či by obsah výroku rozhodnutia bol iný, keby k vade konania nedošlo. Typickou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci je také porušenie práv účastníka konania, v dôsledku ktorého mu bola odňatá možnosť konať pred súdom [napr. nedostatok vyrozumenia účastníka o pojednávaní súdu (vrátane oneskoreného predvolania či vyrozumenia), v dôsledku ktorého bol účastník vylúčený z prednesu, z práva vyjadriť sa k dokazovaniu a pod., neposkytnutie odvolateľovi poučenia o povinnosti tvrdenia (§ 157 ods. 2 CSP), ale aj § 171 ods. 1 CSP alebo poučenia o dôkaznej povinnosti (§ 132 ods. 1 CSP), aj keď to bolo podľa stavu konania potrebné, rozhodnutie o veci bez nariadenia pojednávania (§ 177 ods. 2 CSP) i keď pre to neboli splnené podmienky], nesprávne posudzovanie procesných otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania). Vadnosť konania môže účastník preukazovať nielen na základe skutkového a dôkazného stavu, ktorý tu bol v konaní pred súdom, ale tiež s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli pred súdom uplatnené. Vadou konania (dôkazného) je i okolnosť, že pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v súlade s príslušnými ustanoveniami Civilného sporového poriadku, napr. osoba, ktorá mala byť vyslúchaná ako svedok, bola vyslúchnutá ako účastník konania, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený, listinný dôkaz bol vykonaný v rozpore s § 204 CSP a podobne. Žalovaný v podanom odvolaní žiadnu vadu, ktorú by bolo možné subsumovať pod uplatnený odvolací dôvod neuvádza, preto uplatnený odvolací dôvod nie je daný. 70. Žalovaný ďalej uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, čo znamená, že vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ustanovenia neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ustanovenia podradil zistený skutkový stav) a ako ho prípadne vyložil a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ustanovení vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, čo znamená, že z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu. Odvolací súd musí konštatovať, že ani jeden zo žalovaným uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný. 71. Pretože odvolací súd nezistil žiadne pochybenie, rozsudok prvoinštančného súdu ako vecne správny potvrdil. Nakoľko ani v odvolaní žalovaný neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom boli spôsobilé vyhodnotiť stav zistený prvoinštančným súdom, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné a preto rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a podľa § 387 ods. 2 CSP sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie.

72. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l CSP a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolatelia, ani nevzniesli žiaden presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.04.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 73. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP, v spojení s § 396 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný a preto mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenie § 262 ods. 2 CSP. 74. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). Strany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 odsek 2 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).