{"guid": "bfa1e332-d62c-4fd9-b57c-2da75e4747d5:400a4f95-b3ad-4927-8eac-d19071e8870d", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1723202727.2", "spisova_znacka": "14Co/160/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/160/2025 z 24. 3. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 24. marca 2026, sp. zn. 14Co/160/2025, ECLI:SK:KSBA:2026:1723202727.2", "identifikacne_cislo": "1723202727", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Darina Kriváňová", "sudca_id": 332, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-darina-krivanova-332", "datum_vydania": "2026-03-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/400a4f95-b3ad-4927-8eac-d19071e8870d", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1723202727.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1723202727.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1723202727.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n14Co/160/2025\n1723202727\n24. 03. 2026\nJUDr. Darina Kriváňová\nECLI:SK:KSBA:2026:1723202727.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia\nsenátu JUDr. Michaela Krajčová a JUDr. Natália Kolláriková, v spore žalobcu: L.. P. Č., L.. XX.XX.XXXX,\nP. J. B.. L. XX, XXX XX G., právne zastúpeného JUDr. Michalom Ďubekom, PhD., advokátom, so\nsídlom Dostojevského rad 1, 811 09 Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej\nkoná Ministerstvo vnútra SR, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy, o\nodvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Pezinok, č.k. 47C/37/2023-427 zo dňa 15. augusta\n2025, takto\nrozhodol:\nI. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Pezinok, č.k. 47C/37/2023-427 zo dňa 15. augusta\n2025, p o t v r d z u j e.\nII. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Pezinok rozsudkom č.k. 47C/37/2023-427 zo dňa 15. augusta 2025 žalovanému uložil\npovinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.500 eur, a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, žalobcovi\npriznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a žalovanému priznal voči\nžalobcovi nárok na náhradu trov odročeného pojednávania dňa 25.06.2025 vo výške 100 %.\n2. Žalobca sa žalobou zo dňa 23.10.2023 domáhal náhrady škody spôsobenej porušením práva\nEurópskej únie, konkrétne porušením Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa\n04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej aj ako „Smernica“), ktorá\nbola žalovaným nesprávne implementovaná, resp. nebola implementovaná v časti do vnútroštátneho\nprávneho poriadku Slovenskej republiky. Žalobca uviedol, že sa nejedná o zodpovednosť štátu za\nškodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu\nspôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Žalobca je príslušníkom Hasičského\na záchranného zboru SR a štátnu službu vykonáva v služobnom pomere v súlade s príslušnými\nustanoveniami zákona\nč. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších\npredpisov (ďalej aj ako „ZoHaZZ“). Žalobca je v stálej štátnej službe v hodnosti nadporučík, vo funkcii\nhasič - záchranár, špecialista v rámci Okresného riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru G., na\nHasičskej stanici v G., pričom do funkcie bol vymenovaný dňa 15.12.2012 personálnym rozhodnutím\nzo dňa 11.12.2012, č. 233/2012. Služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru SR je\nrozvrhnutý nerovnomerne tak, že týždenný pracovný čas sa skladá zo 16 hodinových pracovných\nzmien, po ktorých nasleduje určená 8 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, a teda ide o tzv.\n24 hodinovú pracovnú zmenu. Výkon služobnej pohotovosti je rozdelený na aktívnu časť služobnej\npohotovosti (prácu nadčas) a neaktívnu časť služobnej pohotovosti. Služobné pohotovosti sú určované\n\nna čas nočných hodín, pričom v prípade vyhlásenia poplachu počas služobnej pohotovosti sa mení\nslužobná pohotovosť na prácu nadčas (počas trvania výjazdu). V mieste výkonu služby žalobcu sa\nstriedajú 3 hasičské zmeny, každý tretí deň odslúži každá pracovná zmena 24 hodín a následne majú\npríslušníci v tejto zmene 2 dni voľna. Ide teda o nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, ktorého časť\npripadá na tzv. služobnú pohotovosť. Žalobca sa aj počas neaktívnej časti služobnej pohotovosti musí\nzdržiavať na pracovisku, z tohto miesta sa nemôže vzdialiť, musí byť vždy počas celej doby neaktívnej\nčasti pracovnej pohotovosti pripravený na vykonanie zásahu, a to do jednej minúty. Napriek tomu sa však\nžalobcovi neaktívna časť pracovnej pohotovosti nezapočítava do fondu pracovného času, čo v praxi\nznamená, že napriek tomu, že v kalendárnom mesiaci odpracuje napr. 241 hodín, do pracovného času\nsa mu započíta len 178 hodín. Potom sa javí, že priemerný týždenný pracovný čas žalobcu neprekračuje\n48 hodín, čo je v rozpore so skutočnosťou. Žalobca mal za to, že jeho priemerný týždenný pracovný\nčas počas celého žalovaného obdobia značne presahoval nielen 40 hodinový týždenný služobný čas\npríslušníka Hasičského a záchranného zboru SR tak ako to stanovuje ust. § 58 ods. 2 ZoHaZZ ale\naj maximálne prípustný týždenný pracovný čas v dĺžke 48 hodín tak, ako to stanovuje čl. 6 písm. b)\nSmernice. Žalobca poukázal na princíp prednosti práva Európskej únie pred vnútroštátnym právom,\nna základe ktorej je založená aj zodpovednosť členského štátu v prípade chybnej aplikácie alebo\nopomenutia aplikácie zo strany členského štátu, pričom osoby, ktoré sú takýmto konaním poškodené\nsa môžu domáhať voči štátu spôsobenej škody. Zodpovednosť štátu je pritom v prípade porušenia\npráva EÚ absolútna a objektívna a členský štát nemá k dispozícii žiadne liberačné alebo exkulpačné\ndôvody. Žalobca pri výklade čl. 6 Smernice poukázal na rozhodnutie SD EÚ sp. zn. C-429/09 zo dňa\n25.11.2010 vo veci Gunter FuP, ktorý považoval za skutkovo a právne identickú vec, aká je predmetom\naj tohto sporu. Z uvedeného rozsudku je zrejmé, že čl. 6 písm. b) Smernice má priamy účinok, čo\npre jednotlivca znamená priamu možnosť uplatnenia daného článku pred vnútroštátnym súdom. Z\nPrílohy č. 4 ZoHaZZ vyplýva, že do tohto zákona bola prebratá aj Smernica, pričom ZoHaZZ aj napriek\ntomu umožňuje služobnému úradu, aby služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru\nSR bol rozvrhnutý tak, že tento pravidelne a podľa žalobcu sústavne prekračuje Smernicou stanovený\nmaximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas. Žalobca za základný problém považoval obsah pojmu\n„pracovný čas“ tak, ako ho na jednej strane stanovuje Smernica a judikatúra Súdneho dvora a na\ndruhej strane upravuje ZoHaZZ. Žalobca uviedol, že rozlišovanie pracovného času je podľa judikatúry\nSúdneho dvora EÚ binárne, t. j. buď je určitý čas pracovným časom alebo nie je. Súdny dvor vo svojej\njudikatúre opakovane zdôraznil, že čas pracovnej (služobnej) pohotovosti treba v celom rozsahu zahrnúť\ndo výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času, pričom rozhodujúcim faktorom\npre záver, či sú naplnené znaky pojmu „pracovný čas“ je skutočnosť, že pracovník je povinný byť\nprítomný na mieste určenom zamestnávateľom a musí mu byť k dispozícii v prípade potreby. Žalobca\npritom poukázal na rozsudok Súdneho dvora C - 518/15 zo dňa 21.02.2018 vo veci Ville de Nivelles,\nz ktorého vyplynulo, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do\nverejných hasičských služieb odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení tejto Smernice\nvrátane jej článku 2, ktorý definuje okrem iného „pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Článok 2 Smernice\nsa má vykladať tak, že čas pracovnej pohotovosti, ktorý pracovník trávi doma s povinnosťou reagovať\nna výzvu svojho zamestnávateľa do 8 minút, čo do značnej miery ovplyvňuje jeho možnosti venovať sa\niným činnostiam, sa má považovať za „pracovný čas“. Podľa žalobcu zo žiadneho ustanovenia ZoHaZZ\nnevyplýva, že by bola služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby považovaná za súčasť ich\nslužobného času, pričom v skutočnosti sa tento čas služobnej pohotovosti nezapočítava do pracovného\nčasu príslušníka Hasičského a záchranného zboru SR. ZoHaZZ umožňuje podľa žalobcu služobnému\núradu rozvrhnúť príslušníkovi Hasičského a záchranného zboru SR jeho služobný čas tak, že tento\npresiahne maximálnu hranicu stanovenú v čl. 6 písm. b) Smernice, a to v dôsledku skutočnosti, že\nslužobná pohotovosť nie je podľa ZoHaZZ považovaná za súčasť pracovného času a je teda daný rozpor\nZoHaZZ so Smernicou. V dôsledku čoho možno podľa žalobcu uzavrieť, že Smernica nebola správne,\nresp. v časti nebola vôbec implementovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky. Žalobca teda\npodľa jeho tvrdenia odpracoval viac, ako povoľuje čl. 6 písm. b) Smernice, a teda jeho právo vyplývajúce\nz čl. 6 písm. b) Smernice bolo a je sústavne porušované, a to nielen za žalované obdobie ale od nástupu\nžalobcu do služby. Žalobca mal za to, že je aktívne legitimovaným subjektom v spore, nakoľko rozsudok\nSúdneho dvora vo veci Gunter FuP dáva poškodenému pracovníkovi právo domáhať sa náhrady škody\npriamo proti členskému štátu.\n3. Vzhľadom na to žalobca tvrdil, že ako jednotlivec sa môže voči žalovanému domáhať náhrady škody\nvzniknutej mu porušením práva EÚ a je daná jeho aktívna vecná legitimácia v spore. Pokiaľ ide o pasívnu\nvecnú legitimáciu žalovaného v spore, žalobca poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax SD EÚ, v zmysle\n\nktorej môže náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj\nsamotný štát. Aby sa mohol žalobca domáhať náhrady škody z dôvodu porušenia práva EÚ, musia byť v\nzmysle judikatúry SD EÚ splnené tri základné požiadavky, a to: a) že cieľom porušenej právnej normy EÚ\nje priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, b) existencia škody, c) priama príčinná\nsúvislosť medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Žalobca mal za to,\nže podmienka dostatočnej závažnosti porušenia právnej normy Únie bola splnená, nakoľko žalobca\npočas žalovaného obdobia pracoval nad stanovený limit vyplývajúci z čl. 6 písm. b) Smernice, a teda\nide o zjavné porušenie judikatúry Súdneho dvora, z ktorého dôvodu sa porušenie musí považovať za\ndostatočne závažné porušenie práva Únie. K existencii škody žalobca uviedol, že Smernica neobsahuje\nustanovenia týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. Z judikatúry SD EÚ vyplýva,\nže náhrada škôd spôsobených jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode,\naby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv poškodených. Právny poriadok Slovenskej republiky\nneobsahuje žiadne konkrétne ustanovenia pre posudzovanie a určenie výšky náhrady škody, ktorá\nvznikla poškodenému porušením práva EÚ, a preto je potrebné subsidiárne použiť vnútroštátne právo pri\nzachovaní princípu ekvivalencie (rovnocennosti) a efektivity (účinnosti). Žalobca uviedol, že porušením\nčl. 6 písm. b) Smernice v prvom rade bolo a je porušované právo žalobcu na ochranu zdravia a zároveň\nboli a sú porušované osobnostné práva žalobcu na súkromie, rodinný život a ochranu zdravia. Žalobca\nuviedol, že uvedené osobnostné práva sú u neho porušované sústavne a dlhoročne, teda nielen počas\nžalovaného obdobia. V jeho prípade je daný základ nároku na náhradu škody, ktorá má v podmienkach\nslovenského právneho poriadku povahu nemajetkovej ujmy, ktorej náhrady v peniazoch sa žalobca\ndomáha. V jeho prípade bola splnená aj tretia podmienka, a to existencia príčinnej súvislosti medzi\nporušením čl. 6 písm. b) Smernice a škodou vo forme nemajetkovej ujmy. Ak by žalovaný správne prebral\nustanovenie čl. 6 písm. b) Smernice do ZoHaZZ resp. toto ustanovenie reálne a správne aplikoval,\nnedošlo by k porušeniu práva žalobcu na maximálny 48-hodinový týždenný pracovný čas, a teda\nani k strate času odpočinku. Žalobca v dôsledku nezarátavania služobnej pohotovosti do pracovného\nčasu musel odpracovať viac, než je Smernicou maximálne povolený 48-hodinový týždenný pracovný\nčas, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva na ochranu zdravia a práva na ochranu súkromia a\nrodinného života. Žalobca uviedol, že každou hodinou odpracovanou nad rámec Smernice dochádza\nu neho k zásahu do jeho osobnostných práv, pričom neustále a dlhodobé porušovanie pravidla EÚ\nobmedzujúceho max. dĺžku pracovného času zo strany Slovenskej republiky zakladá nárok žalobcu\nna náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Tým, že žalobca je povinný tráviť čas v práci nad max.\npovolený limit, najpriliehavejšie je ocenenie takejto hodiny práve platom za štátnu službu nadčas, ktorý\npredstavuje príslušnú časť služobného platu priznaného v čase štátnej služby zvýšenej o 30% v zmysle\nust. § 103 ods. 1 a 2 v spojení s ust. § 116 ods. 1 ZoHaZZ. Na preukázanie toho, koľko času žalobca\ntrávil na pracovisku žalobca súdu predložil výplatné pásky za obdobie od júla 2022 do júna 2023\nvrátane, z ktorých je zrejmé a z ktorých možno vypočítať, koľko žalobca odpracoval za príslušné 6\nmesačné referenčné obdobie, koľko bolo odpracované nad rámec Smernice za referenčné obdobie,\nakú sumu predstavuje služobný plat v danom mesiaci, akú sumu predstavuje plat za službu nadčas\nv danom mesiaci, ktorá je základom pre výpočet nároku, a to ako súčin tejto hodinovej sadzby platu\nza štátnu službu nadčas v danom referenčnom období a počtu hodín odpracovaných nad rámec max.\nprípustného pracovného času podľa Smernice v danom referenčnom období. Žalobca napokon poukázal\nna rozhodovaciu prax všeobecných súdov SR v skutkovo a právne identických sporoch, kde sa súdy v\ncelom rozsahu stotožnili s argumentáciou uvedenou v tejto žalobe.\n4. Dňa 15.01.2024 doručil žalovaný súdu vyjadrenie k žalobe, v ktorom žiadal, aby súd konanie z\nprocesných dôvodov zastavil a v prípade, že sa nestotožní s procesnými námietkami žalovaného, tak\nžiadal, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Žalovaný uviedol, že žalobca si uplatnil nárok na\nnáhradu škody v dôsledku porušenia práva Európskej únie k jeho ujme, nakoľko došlo k nesprávnemu\nprebratiu Smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky. Smernicu nemožno aplikovať na\nprejednávaný prípad, nakoľko Smernica sa neuplatňuje na odvetvia činnosti, ktoré zahŕňajú určité\nosobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Smernica sa na služobný pomer príslušníkov Hasičského a\nzáchranného zboru SR nevzťahuje v plnom rozsahu, a preto jej ustanovenia nemohli byť porušené,\nako to tvrdí žalobca. Štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR, v rámci ktorej\nvykonávajú zásahovú činnosť, možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti\nv čl. 2 ods. 2 smernice Rady 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia\nbezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, na ktorú Smernica v čl. 1 ods. 3 odkazuje, nakoľko\núlohy, ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia, možno subsumovať pod pojem „osobitné\n\nčinnosti služieb civilnej ochrany“, keďže okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi plnia aj úlohy na\núseku civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností.\n5. Žalovaný ďalej namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu, nakoľko žalobca nežaloval svojho\nzamestnávateľa, ale štát, v mene ktorého koná ten ústredný orgán verejnej správy, do ktorého\npôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor. Podľa žalovaného mal žalobca,\nak mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad Smernicou povolený limit, svojho nadriadeného na túto\nskutočnosť upozorniť a žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, na ktoré sa odvoláva v žalobe.\nPodľa žalovaného boli žalobcovi za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti vyplatené príslušné\nzložky príjmu resp. poskytnuté náhradné voľno. Podľa žalovaného nie je prípustné, aby sa zodpovednosť\nSlovenskej republiky odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby k pracovnoprávnym vzťahom\nkonkrétneho zamestnanca. S ohľadom na zamieňanie Slovenskej republiky a Ministerstva vnútra\nSlovenskej republiky ako dvoch samostatných subjektov je tu ďalší dôvod nedostatku pasívnej vecnej\nlegitimácie žalovaného. Žalovaný uviedol, že Smernica bola transponovaná do slovenského právneho\nporiadku okrem iného ZoHaZZ. Podľa ust. § 85 ZoHaZZ služobný čas príslušníka Hasičského a\nzáchranného zboru SR je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii\nslužobnému úradu a do rozsahu pracovného času sa zahŕňa tak výkon štátnej služby ako aj služobná\npohotovosť, kedy je príslušník k dispozícii služobnému úradu. Uvedené vyplýva aj z judikatúry\nSD EÚ, podľa ktorej do rozsahu pracovného času možno zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti\npracovníkov. Nerovnomerné rozvrhnutie služobného času vychádza z organizácie výkonu štátnej\nslužby na 3 zmeny, ktoré sa striedajú po 24 hodinách služobného dňa (spolu výkon štátnej služby\nv trvaní 17/16 hodín a bezprostredne nadväzujúcej služobnej pohotovosti na pracovisku v trvaní 7/8\nhodín) tak, aby nasledovala doba 48 hodín odpočinku. Organizácia služobného času príslušníkov\ns nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom vyplýva z Kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa pre\npríslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR dojednanej na príslušný kalendárny rok. Žalobca\npodľa žalovaného nezohľadnil vo svojej žalobe špecifiká činností spojených s potrebou nepretržitej\nslužby, ktorým bol v čl. 17 Smernice poskytnutý určitý stupeň flexibility. Počas 48 hodín náhradného\nodpočinku poskytnutých žalobcovi je žalobcovi ako aj každému inému príslušníkovi umožnené, aby\nstrávil čas na odpočinok a plne sa venoval svojej rodine, priateľom, záľubám, regenerácii, t. j. voľne\npodľa svojho uváženia nakladal so svojím odpočinkom na zotavenie a venoval sa svojim záľubám a\nrodine. Žalovaný poukázal aj na ďalšie inštitúty zamedzujúce možnému negatívnemu vplyvu na zdravie\na bezpečnosť dotknutého príslušníka s nerovnomerne rozvrhnutým pracovným časom, napr. bezplatnú\npreventívnu lekársku prehliadku, miestnosť s prideleným lôžkom na oddych a zariadenie na osobnú\nhygienu poskytnuté žalobcovi na pracovisku, nárok na rekondičný pobyt v trvaní 14 dní nepretržite\nv kalendárnom roku, úpravu bezpečnosti a práce príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR.\nMinimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia rovnako ako uplatnenie odchýlky v zmysle\nSmernice boli riadne transponované do ZoHaZZ a príslušnej legislatívy. K transponovaniu čl. 2 ods. 1\nSmernice žalovaný uviedol, že zmysel tohto článku Smernice je transponovaný v štvrtej hlave ZoHaZZ\nv ust. § 85 a nasl. upravujúcich služobný čas hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu službu nadčas\na dovolenku. Žalovaný uviedol, že ust. § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1 ZoHaZZ rozhodne nepopierajú,\nže služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou účelovo\nzachytávajú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe a nariadenou služobnou\npohotovosťou v štátnej službe. V oboch prípadoch ide pritom o výkon štátnej služby v rámci služobného\nčasu. Odkazované ustanovenia ZoHaZZ ako aj ustanovenia Kolektívnej zmluvy 2019 - 2020 (čl. 3),\nKolektívnej zmluvy 2021 (čl. 3), Kolektívnej zmluvy 2022 (čl. 3) a Kolektívnej zmluvy 2023 (čl. 3) plne\ntransponujú článok 2 ods. 1 Smernice. Pokiaľ ide o transponovanie čl. 6 Smernice žalovaný uviedol, že\npodľa Smernice priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní nesmie prekročiť 48 hodín vrátane\nnadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre každého zamestnanca musí byť ustanovený zákonom,\nsprávnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou. Smernica umožňuje ustanoviť odlišne referenčné\nobdobie iné ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom\nčase. Článok 16 Smernice stanovuje na účely ustanovenia maximálneho týždenného pracovného času\nreferenčné obdobie na 4 mesiace. Článok 17 ods. 3 Smernice poskytuje protipožiarnym službám\nmožnosť uplatnenia výnimky a určiť dlhšie referenčné obdobie prípadne na 6 mesiacov alebo ak je\nto v kolektívnej zmluve uvedené, tak na celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia takéhoto iného\nreferenčného obdobia navyše je, že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný pracovný čas\nodpočinku alebo vo výnimočných prípadoch, kde to z objektívnych dôvodov nie je možné, sa príslušným\npracovníkom poskytne primeraná ochrana. ZoHaZZ upravuje limity dĺžky služobného času tak, že pri\nrovnomernom služobnom čase je služobný čas príslušníka 40 hodín týždenne (ust. § 85), pričom podľa\n\nust. § 91 ods. 3 ZoHaZZ možno hasičovi prikázať v kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu najviac\n300 hodín, čo je v priemere 5,7 hodín týždenne. Žalovaný dal súdu do pozornosti, že služobný čas\nhasičov môže byť rozvrhnutý aj nerovnomerne, pričom pri takto určenom pracovnom čase nesmie\nbyť dĺžka riadneho služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín a celková\ndĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti\nv mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. V zmysle platnej kolektívnej\nzmluvy hasiči vykonávajú štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom, výkon štátnej\nslužby majú v rámci 12 hodinového riadneho služobného času alebo majú služobný čas rozvrhnutý na\n17/16 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na\nvykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby v trvaní 7/8 hodín v jednej 24 hodinovej\nzmene. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na obdobie 6 mesiacov. Na základe\nuvedeného mal žalovaný za to, že napriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje explicitne maximálny\npriemerný týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom hodín, v príslušných ustanoveniach\nZoHaZZ a Kolektívnych zmluvách sú dostatočne ustanovené počty hodín služobného času hasičov,\na preto mal žalovaný za to, že Smernica bola pokiaľ ide o čl. 6 Smernice transponovaná správne.\nPredpisy Európskej únie podľa žalovaného neprikazujú, aby konkrétny odsek, resp. článok Smernice\nmusel byť transponovaný iba do jedného článku resp. odseku vnútroštátneho právneho aktu členského\nštátu Európskej únie. Smernica podľa žalovaného umožňuje členským štátom, aby sa odchýlili od\nuplatňovania článku 6 Smernice za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti\na zdravia pracovníkov, pričom jedným z dôvodov na neuplatňovanie je situácia, ako je to v tomto\nprípade, keď sa jedná o protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Žalovaný poukázal na to, že\nžalobca neosvedčil, žeby mu vznikol nárok na náhradu škody. Žalovanému nebolo zrejmé, ako mohla\nžalobcovi vzniknúť ním uplatnená škoda, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú\npohotovosť, za ktorú bol žalobca v zmysle platnej legislatívy odmeňovaný. Žalovaný dal do pozornosti,\nže počas tejto služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo\nneho, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie je\nzásah, v takom prípade žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Pri takto nariadenej\nslužobnej pohotovosti majú príslušníci Hasičského a záchranného zboru SR v mieste vykonávania\nštátnej služby určený resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ im\nvytvára podmienky vhodné na odpočinok. V čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje\naktívna činnosť a mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej\nčinnosti. Žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Žalobca\ndostáva za takto stanovený čas pracovnú odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v\nprípade potreby bude k dispozícii. Žalovaný poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-46/93 a\n48/93 Brasserie du Pecheur, na základe ktorého by mal konajúci súd preveriť, či poškodená osoba\nprejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky\ndostupné prostriedky na právnu ochranu. Podľa žalovaného žalobca nijakým spôsobom neprejavil svoju\nnevôľu so súčasným stavom, čím by mohol obmedziť rozsah škody, ktorú mu mal žalovaný spôsobiť.\nŽalobca podľa žalovaného neuviedol konkrétne skutočnosti, čím a aká škoda mu bola spôsobená. S\nplánovaným rozvrhom služobného času je žalobca každý mesiac oboznámený najneskôr 3 dni pred\nzačiatkom nasledujúceho kalendárneho mesiaca a žalobca počas svojho pôsobenia v Hasičskom a\nzáchrannom zbore SR nijakým spôsobom nenamietal rozvrh služobného času, čo podľa žalovaného\nznamená, že s rozvrhom pracovného času prejavil súhlas konkludentne tak, že konal podľa plánovaného\nrozvrhnutia služobného času, na výkon práce sa vždy riadne a včas dostavil a služobný úrad nemal\npochybnosť o tom, že s takýmto rozvrhnutím pracovného času súhlasí. Žalobca nikdy neprejavil záujem\no preradenie na funkciu s rovnomerne rozvrhnutým služobným časom. Žalovaný mal za to, že tak ako\nkaždé iné povolanie aj práca hasiča má svoje špecifiká, ktoré môže zamestnanec subjektívne pociťovať\nako diskomfortné, avšak žalobca si svoje povolanie vybral sám a dobrovoľne a pri nástupe do výkonu\nštátnej služby bol riadne oboznámený s tým, čo sa od neho bude očakávať, s podmienkami práce\na s jej náplňou. Podľa žalovaného pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR vyplývajú\nviaceré výhody z oblasti sociálneho zabezpečenia. Žalovaný predložil súdu prepočet pracovného\nčasu žalobcu, z ktorého vyplynulo, že žalobca pracoval nad maximálny čas ustanovený Smernicou\nv období 1/2022 - 4/2022. Žalovaný poukázal na to, že do maximálneho času nemožno zarátavať\nčas, kedy žalobca čerpá náhradné voľno, dovolenku, dodatkovú dovolenku, PN-ku, OČR-ku, lekára,\notcovskú dovolenku alebo je na rekondičnom pobyte, pretože počas tohto času žalobca nepracuje\npodľa pokynov zamestnávateľa ani nevykonáva činnosti vyplývajúce z popisu jeho pracovných činností.\nŽalovaný uviedol, že vo vzťahu k žalobcovi nebola Smernica porušená v takom rozsahu, aby bol\ndôvod priznať žalobcovi nemajetkovú ujmu v peniazoch za porušenie práva Európskej únie. Zároveň\n\nžalovaný navrhol, aby súd zisťoval, či žalovaný nevykonáva inú zárobkovú činnosť, ktorá má vplyv\nna maximálnu povolenú týždennú hranicu pracovného času uvedenú v Smernici. Podľa žalovaného\nčl. 2 Smernice v zmysle rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C- 749/19 nebráni tomu, aby sa doba, ktorú\npríslušník Hasičského a záchranného zboru SR strávi zdržiavaním sa na svojom útvare počas služobnej\npohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia pracovného\nčasu, pričom nevykonáva skutočnú prácu, odmeňovala iným spôsobom, ako doba štátnej služby, počas\nktorej tento príslušník plní služobné úlohy. Žalovaný mal za to, že žalobca z hľadiska odmeny vyplatenej\nmu v predmetnom období za vykonanú štátnu službu nebol na svojich právach ukrátený. Žalovaný\nďalej namietol premlčanie žalobcom uplatneného nároku, nakoľko zo žaloby podľa neho vyplýva, že\nžalobca si uplatnil svoje domnelé nároky, ktoré mali vzniknúť z porušenia jeho práv vyplývajúcich z\npráva Európskej únie v časovom období od júla 2020 do júna 2023 vrátane. K podaniu však došlo až\nv októbri 2023, t. j. viac ako 3 roky od momentu, kedy malo dôjsť k údajnému zásahu do žalobcových\npráv, t. j. žalobca si svoj nárok uplatnil po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty. Žalovaný\npovažoval žalobcom požadovanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy za prehnanú, a to najmä s ohľadom\nna to, že v časti došlo k premlčaniu. Žalovanému sa táto výška javila ako zjavne neprimeraná, najmä\ns ohľadom k výške náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní\ns údajnou ujmou žalobcu podľa žalovaného neporovnateľne vyššia. Žalovaný mal za to, že žalobca\nneodôvodnil výšku požadovanej peňažnej náhrady, nakoľko nestačí, aby zásah mohol vyvolať určitú\nreakciu, ale musí ísť o konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby, čo v prípade žalobcu nebolo nijakým\nspôsobom preukázané. Vzhľadom na to, že ide o osobnostné práva, je potrebné nemajetkovú ujmu\nposudzovať v každom jednom prípade individuálne. Žalovaný mal za to, že žalobca nepreukázal zásah\ndo súkromného, rodinného života resp. nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom\npovolania v takej miere, že by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje.\nŽalobca pritom musí podľa žalovaného nielen tvrdiť, ale aj preukázať, aká ujma mu vznikla. Musí na\nkonkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol ale aj skutočne vyvolal následnú\nreakciu v jeho súkromnom, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí. Žalovaný\nmal za to, že je potrebné, aby žalobca preukázal, v čom vidí závažnosť vzniknutej ujmy a rovnako aj\nintenzitu, pre ktoré by mala škoda vzniknúť. Žalobca podľa žalovaného nezdôvodnil ani nepreukázal,\nže by uvedený zásah do jeho súkromnej sféry mal značný negatívny dopad napr. v jeho medziľudských\nvzťahoch alebo na jeho zdravotný a psychický stav a služobný výkon. Žalovaný zároveň poukázal\nna rozhodovaciu prax súdnych autorít Slovenskej republiky, kde priemerná výška doposiaľ priznanej\nnáhrady škody v obdobných rozhodnutiach predstavuje sumu približne 1.000,00 eur až 2.500,00 eur.\nPodľa žalovaného žalobcom uplatnený nárok vzhľadom na spôsob jeho výpočtu predstavuje skôr\nmzdový nárok, nakoľko žalobca postupuje pri jeho výpočte podľa ZoHaZZ a žiada akési odškodnenie\nvo forme vyplatenia peňažnej náhrady vo forme „doplatku“ ako za prácu nadčas (mzdový nárok) a nie\nnemajetkovú ujmu. Žalobca teda podľa žalovaného neodvodzuje svoj nárok z porušenia Smernice, ale\npodľa jeho nedostatočného ohodnotenia služobnej pohotovosti. Žalobca mal už raz odpracované hodiny\nslužobnej pohotovosti riadne odmenené, a preto nebolo žalovanému jasné, prečo požaduje zaplatenie\ntých istých hodín opätovne, navyše spôsobom, akoby išlo o prácu nadčas. Práca nadčas a určená\nslužobná pohotovosť nie sú totožné právne pojmy a nie je možné ich zamieňať ani finančné ohodnotenie\nz nich kombinovať.\n6. Dňa 01.03.2024 bolo Okresnému súdu Pezinok doručené vyjadrenie žalobcu, v ktorom k námietke\nžalovaného, že žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa na možnosť vzniku škody, resp. neprejavil\nnespokojnosť v tomto smere, uviedol, že žalobca nemal žiadnu povinnosť svojho zamestnávateľa a ani\nžalovaného upozorniť. Žalobca pristúpil k podaniu žaloby až po tom, ako žalovaný napriek dlhodobým\nupozorneniam, sťažnostiam a mnohým prehratým súdnym sporom protiprávny stav naďalej nijako\nneriešil. Žalovaný odkázal v tejto súvislosti na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C- 429/09 a C-445/06.\nŽalobca je v pracovnoprávnom resp. štátnozamestnaneckom vzťahu považovaný za slabšiu stranu a\nje nutné zabrániť tomu, aby mal zamestnávateľ možnosť ho v jeho právach obmedzovať. Žalobcovi\nnebolo zrejmé, prečo by mal na nesprávnu transpozíciu Smernice upozorňovať svojho zamestnávateľa,\nktorý s prebratím Smernice nič nemá. Napriek uvedenému však žalobca žalovaného upozornil a vec\nsa snažil vyriešiť mimosúdne zaslaním predžalobnej výzvy, avšak neúspešne. Vo vzťahu k námietke\npremlčania žalobca uviedol, že žalovaný viaže námietku premlčania na 4 mesačné referenčné obdobie.\nŽalobca tvrdil, že je potrebné vychádzať zo 6 mesačného referenčného obdobia, z čoho vyplýva, že\nnárok žalobcu nie je premlčaný ani v časti, nakoľko žalobca prekročil maximálne prípustný pracovný\nčas stanovený Smernicou pre referenčné obdobie január až jún 2020 až v mesiaci jún 2020 a žalobca\nsa o tom, že prekročil maximálne prípustný čas stanovený Smernicou mohol dozvedieť až po uplynutí\n\ncelého referenčného obdobia, teda koncom mesiaca jún 2020, pričom žaloba bola doručená súdu v júni\n2023. Žalobca považoval námietku žalovaného za neprípustnú, nakoľko nie je možné, aby žalovaný\nbez ďalšieho vzniesol námietku premlčania a ďalej už nechal na súde, aby tento zisťoval, kedy presne\nzačala plynúť premlčacia doba a kedy skončila. K námietke žalovaného týkajúcej sa vecnej pôsobnosti\nSmernice žalobca uviedol, že právna argumentácia žalovaného nezodpovedá interpretačnému záveru,\nktorý k tejto otázke zaujal Súdny dvor EÚ v rozhodnutí vo veci C-429/09 a poukázal aj na uznesenie\nSúdneho dvora EÚ vo veci C-52/04 zo dňa 14.07.2005 vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg\nako aj na desiatky potvrdzujúcich rozhodnutí krajských súdov SR. Pokiaľ ide o námietku pasívnej vecnej\nlegitimácie žalovaného v spore žalobca uviedol, že zotrváva na svojej predchádzajúcej argumentácii\nobsiahnutej v žalobe a na doplnenie uviedol, že podľa čl. 29 Smernice bola táto Smernica adresovaná\nčlenským štátom. Žalovaný je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej a faktickej povahy\ns cieľom dosiahnutia účelu Smernice, a preto aj v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym\nprebratím Smernice do právneho poriadku je pasívne vecne legitimovaný žalovaný. K argumentácii\nžalovaného o tom, že ZoHaZZ považuje služobnú pohotovosť za služobný čas, žalobca uviedol, že\npokiaľ by zákonodarca mal záujem na tom, aby bol výkon služobnej pohotovosti považovaný za\nslužobný čas, upravil by to rovnako ako v zákone č. 311/2001 Z. z. Zákonníku práce, kde je v ust.\n§ 96 ods. 2 explicitne uvedené, že výkon pracovnej pohotovosti sa považuje za pracovný čas. Aj z\ngramatického výkladu ust. § 86 ods. 2 ZoHaZZ je podľa žalobcu bezpochyby zrejmé, že zákonodarca\nslužobnú pohotovosť nepovažuje za súčasť pracovného času. Žalobca mal za to, že v ním podanej\nžalobe dostatočne odôvodnil, akým spôsobom dochádza k zásahu do práva na ochranu zdravia a do\npráva na súkromie, rodinný život a ochranu zdravia. Žalobca netvrdí, že každou hodinou služobnej\npohotovosti došlo k zásahu do jeho osobnostných práv. Pri výpočte hodín vychádza z výplatných\npások, kedy v každom mesiaci referenčného obdobia spočítal fond pracovného času + nadčasy\n+ neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, za čo mu vyšiel určitý počet hodín, ktorý spriemeroval a\nvyšiel priemerný služobný čas za referenčné obdobie. Ak z daného referenčného obdobia vyplynulo,\nže žalobca pracoval nad rámec 48 hodinového pracovného času, predmetné hodiny, ktoré boli nad\nrámec, žalobca ocenil spôsobom uvedeným v žalobe. Sociálne výhody, na ktoré sa žalovaný vo\nsvojom vyjadrení odvolával a ktoré sú poskytované príslušníkom Hasičského a záchranného zboru SR\n(preventívne prehliadky, rekondičné pobyty a pod.) považoval žalobca za jednu z podmienok kvalitného\nvýkonu služby, nakoľko ide o mimoriadne náročnú prácu. K námietke žalovaného, že do maximálneho\nčasu pre účely dodržiavania maximálneho týždenného času určeného Smernicou nemožno zarátavať\nčas, kedy žalobca čerpá náhradné voľno, dovolenku, dodatkovú dovolenku, PN-ku, OČR-ku, lekára,\notcovskú dovolenku alebo je na rekondičnom pobyte, žalobca uviedol, že žalovaný zrejme vychádza\nz výkladu ustanovenia čl. 16 písm. b) Smernice v zmysle Výkladového oznámenia Komisie o smernici\nEurópskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času 2023/\nC 109/01. Podľa žalobcu však neexistenciu práce počas týchto období nemožno použiť na kompenzáciu\niných období, počas ktorých sa presiahol maximálny pracovný čas. Podľa žalobcu je potrebné pri\nvýpočte priemerného pracovného týždenného pracovného času postupovať tak, aby výsledný priemerný\ntýždenný pracovný čas nebol znížený v dôsledku čerpania dovolenky alebo práceneschopnosti. V\nopačnom prípade by to podľa žalobcu viedlo k absurdnému záveru rozpornému s účelom Smernice,\nktorým je ochrana zdravia pre organizáciu pracovného času. K žalovaným namietanej výške náhrady\nnemajetkovej ujmy, ktorú žalobca v predmetnom spore požaduje, žalobca uviedol, že ním požadovaná\nsuma ani zďaleka nepresahuje náhradu, ktorú umožňuje priznať zákon č. 247/2017 Z. z. o obetiach\ntrestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, nakoľko nárok žalobcu je menší ako jedna\ntretina sumy, ktorú umožňuje priznať predmetný zákon. Žalobca uviedol, že v jeho prípade dochádza\nk zásahom nepretržite od roku 2008, pričom vzhľadom na postoj žalovaného je pravdepodobné, že\ndo práv žalobcu týmto spôsobom bude dochádzať počas celého služobného života žalobcu, pričom\nnapriek enormnému množstvu odpracovaných hodín sa mu značná časť týchto hodín ani nezapočíta\ndo pracovného času, čo bude mať priamy odraz vo výške dôchodku, čím ho ovplyvní aj v následnom\nživote, kedy už bude na dôchodku.\n7. Dňa 19.03.2024 doručil žalovaný súdu vyjadrenie k vyjadreniu žalobcu, v ktorom uviedol, že zotrváva\nna svojich vyjadreniach a tvrdeniach, t. j. najmä na svojom výklade pôsobnosti Smernice. Žalovaný trval\nna skutočnosti, že dotknuté právne predpisy transponovali čl. 6 Smernice správne tak, ako to odôvodnil\nvo svojom vyjadrení k žalobe. Žalovaný opätovne namietol nedostatok splnenia procesných podmienok\nkonania, tak ako bolo uvedené v jeho vyjadrení k žalobe.\n\n8. Súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 24.05.2024, na ktorom žalobca aj žalovaný zotrvali na\nsvojich doterajších vyjadreniach.\n9. Súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 47C/37/2023-118 zo dňa 24.05.2024 tak, že žalovaného zaviazal\nuhradiť žalobcovi sumu vo výške 2.500,00 eur a vo zvyšku žalobu zamietol. Žalobcovi zároveň priznal\nnárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Proti výroku I. a výroku III. dotknutého rozsudku podal\nžalovaný odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 14Co/100/2024-163 zo\ndňa 21.02.2025 tak, že rozsudok Okresného súdu Pezinok č. k. 47C/37/2024-118 zo dňa 24.05.2024\nv napadnutej časti a vo výroku o trovách konania zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v\nBratislave uložil súdu prvej inštancie, aby v ďalšom konaní vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu,\nzhodnotil zistený skutkový stav veci a na základe právneho posúdenia veci znovu rozhodol a svoje\nrozhodnutie odôvodnil tak, aby bolo v súlade so zákonnými ustanoveniami s poukazom na ust. § 220\nods. 2 CSP a tiež, aby bolo preskúmateľné v prípadnom odvolacom konaní. Ďalej súdu prvej inštancie\nuložil určiť, aká výška nemajetkovej ujmy je primeraná okolnostiam prejednávanej veci, prihliadnuť na\nzávažnosť ujmy, ktorá žalobcovi vznikla, prihliadnuť na následky, ktoré boli takýmto zásahom vyvolané v\nosobnom i rodinnom živote žalobcu, ktoré mal žalobca nielen tvrdiť ale aj preukázať, prípadne aký mali\ndopad na jeho zdravotný stav a sociálne pomery a zhodnotiť všetky ďalšie okolnosti neoprávneného\nzásahu. Predmetom sporu v konaní teda zostala náhrada nemajetkovej ujmy uplatnenej žalobcom vo\nvýške 2.500,00 eur, nakoľko vo zvyšnej časti bola žaloba žalobcu vo výroku II. rozsudku tunajšieho súdu\nč. k. 47C/37/2023-118 zo dňa 24.05.2024 zamietnutá a v tejto časti je rozsudok právoplatný.\n10. Dňa 24.06.2025 doručil žalobca súdu vyjadrenie, v ktorom uviedol, že odvolací súd sa v celom\nrozsahu stotožnil s právnou argumentáciou žalobcu vo vzťahu k základu nároku, pričom žiadnym\nspôsobom nenaznačil, že by žalobcovi nemala patriť náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. K zásade\nsubsidiarity žalobca uviedol, že v danom prípade sa jedná o konanie, v ktorom sa žaluje náhrada škody z\ndôvodu porušenia práva EÚ a keďže v právnom poriadku SR nie je inštitút, ktorý by explicitne upravoval\notázky náhrady škody z dôvodu porušenia práva EÚ, vychádza sa analogicky z ust. § 11 a nasl. OZ.\nPodľa žalobcu nie je dôvod, aby súd skúmal, či sú možné iné formy zadosťučinenia. Ale pokiaľ by to\ntak bolo, tak v danej veci neprichádza do úvahy iná forma zadosťučinenia zo strany štátu, nakoľko\nobdobné spory prejednávajú slovenské súdy už od roku 2014 a napriek množstvu prehratých sporov,\nmedializácii, ingerencii odborov do tejto problematiky štát naďalej odmieta, že je vôbec daný základ\nnároku, odmieta mimosúdne formy rokovania. Konštantná rozhodovacia prax krajských súdov v tejto\notázke zhodne uvádza, že ide o nenávratný stav straty hodín voľného času a času potrebného na\nregeneráciu pracovných síl, a preto len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným\nzadosťučinením a práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy.\nSkutočnosť, že ide o nenávratný stav straty hodín je notorieta, ktorá sa nemusí preukazovať, lebo\nčas sa nedá vrátiť späť. Žalobca opätovne poukázal na to, že v čase služobnej pohotovosti nespí\nplnohodnotným spánkom, nakoľko má neustále v podvedomí, že v prípade výjazdu musí byť do jednej\nminúty pripravený k zásahu, pričom v prípade výjazdu ide v jeho prípade o prerušený spánok a po\nnávrate z výjazdu častokrát nie je schopný opätovne zaspať pod vplyvom samotného zásahu, z ktorého\ndôvodu, musí potom dospávať na druhý deň doma. Žalobca má prerušovaný spánok aj v prípade výjazdu\ninej posádky, nakoľko v danom čase pri vyhlasovaní výjazdu sa zapne silné osvetlenie v izbe, ktoré\nkaždého zobudí a rozoznie sa hlasný rozhlas. Žalobca opätovne zdôraznil, že jeho práva sú u neho\nporušované sústavne a dlhoročne a nielen počas žalovaného obdobia. Žalobca vyjadril svoju potrebu\nna dostatočný odpočinok po práci za účelom regenerácie fyzických a psychických síl, čoho sa mu v\ndôsledku sústavného porušovania práva na primeraný odpočinok nedostáva. V dôsledku porušovania\npráva na maximálne 48 hodinový týždenný pracovný čas prichádza o čas, ktorý by chcel a mohol\nvenovať svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s pracovným\nzaradením žalobcu, čím je porušované nielen jeho základné právo na ochranu zdravia, ale aj právo na\nsúkromie a rodinný život. Žalobca poukázal na to, že pokiaľ by Smernica bola transponovaná správne,\ntak každých 8 hodín neaktívnej časti služobnej pohotovosti, ktoré žalobca odpracoval každý tretí deň,\nby sa považovalo za pracovný čas, čoho nevyhnutným dôsledkom by bolo to, že žalobca by trávil viac\nčasu venovaním sa odpočinku, rodine, priateľom, resp. akýmkoľvek iným aktivitám, ktoré nesúvisia so\nslužobným zaradením žalobcu. Žalobca ďalej zdôraznil, že týmto spôsobom bolo zasahované do práv\nžalobcu po celý jeho služobný život a uvedené negatívne ovplyvní aj jeho život na dôchodku, nakoľko\nskutočnosť, že neaktívna časť služobnej pohotovosti sa nepovažuje za pracovný čas bude mať priamy\nvplyv na výšku dôchodku a aj neskorší odchod do dôchodku, nakoľko tisíce hodín pohotovosti sa nebudú\npovažovať za služobný čas. Žalobca žaloval zásah za posledné tri roky len a výlučne z dôvodu notoricky\n\nznámej judikatúry o majetkovom charaktere peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, čo však podľa žalobcu\nneznamená, že súd má abstrahovať od týchto skutočností (najmä dĺžka trvania zásahu), nakoľko dĺžka\nzásahu má z pohľadu závažnosti signifikantný význam. Žalobca napokon poukázal na rozhodnutia\nKrajského súdu v Bratislave v skutkovo a právne obdobných veciach, ktorými bola žalobcom priznaná\nnáhrada nemajetkovej ujmy. Žalobca záverom poukázal na to, že toto konanie nie je konaním na ochranu\nosobnosti ale ide o konanie o náhradu škody z dôvodu porušenia práva EÚ, pričom vzhľadom na\nabsenciu inštitútu, ktorý by pokrýval takýto druh sporov sa per analogiam aplikujú príslušné ustanovenia\no ochrane osobnosti. Zdôraznil, že príslušník Hasičského a záchranného zboru SR odpracuje zhruba\n240 hodín, pričom do pracovného času sa mu započítava len 170 hodín. Uvedené samo o sebe je\nznačne závažné porušenie objektívne spôsobilé zasiahnuť do práva na súkromie a rodinný život v\nprípade každého príslušníka Hasičského a záchranného zboru SR, nakoľko v príčinnej súvislosti s takto\nnastoleným stavom zo strany štátu sa čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru SR prelieva z\njednej množiny, ktorú tvorí náročná a riziková služobná činnosť, do druhej množiny, ktorú tvorí súkromný\na rodinný život, odpočinok od práce, resp. akékoľvek aktivity nesúvisiace so služobným zaradením\nžalobcu. Je podľa neho logické a evidentné, že pokiaľ by sa neaktívna časť služobnej pohotovosti\npovažovala za pracovný čas, služby žalobcu by museli byť rozvrhnuté iným spôsobom a nepochybne\nby tak došlo k výraznému navýšeniu jeho času stráveného s aktivitami nesúvisiacimi s prácou žalobcu.\nPodľa žalobcu je potrebné, sa v týchto sporoch osobitne vysporiadať so sankčnou funkciou náhrady.\nVýšku náhrady súd určuje podľa voľnej úvahy, žalobca sa však domnieval, že pri zohľadňovaní všetkých\ndo úvahy prichádzajúcich kritérií v týchto konaniach osobitne vystupuje do popredia najmä dĺžka zásahu\n(dĺžka nastoleného protiprávneho stavu vyvolaného v priamom úmysle žalovaným), v spojení s postojom\nžalovaného, aký zaujal k predmetným sporom aj napriek všetkým okolnostiam.\n11. Súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 25.06.2025, ktoré však bolo na základe návrhu žalovaného\nodročené, nakoľko žalovaný namietal, že nebola zachovaná jeho lehota na prípravu na predmetné\npojednávanie z dôvodu, že žalobca doručil súdu dňa 24.06.2025 v poobedňajších hodinách, t. j. pár\nhodín pred nariadeným termínom pojednávania, rozsiahle podanie, s ktorým žalovaný nemal možnosť\nsa oboznámiť.\n12. Dňa 14.07.2025 doručil žalovaný súdu vyjadrenie, v ktorom uviedol, že nie je možné pripustiť, aby\nsa žalobca domáhal úspechu v spore bez predloženia konkrétnych, individualizovaných a relevantných\nskutkových tvrdení a dôkazov. Procesné pravidlá a princípy spravodlivého súdneho konania musia byť\npre obe sporové strany rovnaké a žalobca ako sporová strana znáša bremeno tvrdenia a dokazovania\nohľadom opodstatnenosti nároku, ktorý si v konaní uplatňuje. Je vždy na konkrétnom žalobcovi, aby\nv konaní preukázal mieru porušenia svojich subjektívnych práv v priamej a bezprostrednej príčinnej\nsúvislosti s nesprávnou, resp. nedostatočnou implementáciou smernice. Žalovaný poukázal na to, že\nžalobca v priebehu konania ani vo vyjadrení zo dňa 24.06.2025 neuniesol dôkazné bremeno, čo do\notázky preukázania porušenia ustanovenia práva únie, ktoré priznáva jednotlivcovi právo. Ak žalobca\nnepreukázal zásah do jeho práv, tak nie je dôvodné, aby mu bola priznaná akákoľvek kompenzácia\na súd nemôže v otázke sporu o náhradu nemajetkovej ujmy vychádzať z iných, síce obdobných ale\nskutkovo rozdielnych konaní. V intenciách ochrany spravodlivosti nemožno zovšeobecňovať obdobné\nspory príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR, nakoľko taký spôsob posudzovania týchto\ntypov žalôb vytvára nebezpečný precedens vo vzťahu k sporom o náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca\npodľa žalovaného hodnoverným spôsobom nepreukázal hodnovernosť utrpenej ujmy a opodstatnenosti\nuplatneného nároku. Za predpokladu, že žalobcovi jeho práca, resp. tvrdené porušovanie prípustného\nlimitu 48 hodín spôsobuje ujmu na jeho osobnostných právach, práve žalobca má bezpečne osvedčiť\nvznik, resp. začiatok pociťovania ujmy a na druhej strane hodnoverne vysvetliť, prečo podal žalobu\nv tomto smere v určitom čase, a to vzhľadom na uvádzané skutočnosti. Žalobca podľa žalovaného\nneosvedčil dôvodnosť ani výšku ním uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko tak nie\nje preukázaná priama a bezprostredná príčinná súvislosť medzi žalobcom utrpenou ujmou v dôsledku\nnesprávneho prebratia Smernice, keďže žalobca na osvedčenie svojho nároku nešpecifikoval žiadne\nkonkrétne negatívne zásahy, ktoré by utrpel vo svojom súkromnom živote, ktoré by boli v priamej\nsúvislosti s nesprávnym prebratím Smernice. Žalobca neuniesol bremeno tvrdení ani bremeno dôkazu,\nneosvedčil svoj nárok a nepreukázal utrpenú ujmu v kontexte vyššie uvedených skutočností tak, aby\nbolo možné konštatovať, že žalobca ujmu na svojich právach v bezprostrednej súvislosti s nesprávnym\nprebratím Smernice utrpel, a to v značnej miere. Žalovaný zdôraznil, že pokiaľ sa jednotlivec dobrovoľne\nzamestná, tak sa dobrovoľne vzdáva časti svojho voľného času, za čo mu ako náhrada patrí mzda, resp.\nplat, ako akási „satisfakcia“ za stratu voľného času. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že súdna prax\n\nv obdobných veciach sa vyvíja iným spôsobom, ako to prezentuje žalobca, a to vzhľadom na zmenu\nprávnej argumentácie žalovaného v obdobných veciach. Súdna prax sa vyvíja v prospech žalovaného,\npretože súdy po celom Slovensku, najmä Krajský súd v Banskej Bystrici, prestali obdobné spory o\nnemajetkovej ujme zovšeobecňovať. Samotný žalobca podľa žalovaného neuvádza žiadne skutočnosti\nvo vzťahu k samému sebe a k jeho rodinnému zázemiu alebo voľnočasovým aktivitám, pričom iba\nspočítal hodiny služobnej pohotovosti a poukázal na rozdielnosť odmeny za nariadenú pracovnú\npohotovosť a neaktívnu služobnú pohotovosť. Žalovaný napokon navrhol, aby mu súd priznal náhradu\ntrov cestovných nákladov z J. do G. a späť, pretože sa riadne zúčastnil nariadeného pojednávania\ndňa 25.06.2025 o 9:00 hod, ktoré bolo odročené z dôvodu, že nebola zachovaná 5-dňová lehota na\nprípravu pojednávania na strane žalovaného, keď žalobca pár hodín pred pojednávaním doručil svoje\nvyjadrenie, s ktorým sa žalovaný nestihol riadne a včas oboznámiť. Právny zástupca žalobcu mal viac\nako tri mesiace na to, aby sa k právnym záverom odvolacieho súdu riadne a včas vyjadril a mal vedomosť\no včasnom predvolaní na pojednávanie.\n13. Súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 23.07.2025, na ktorom v zmysle návrhu žalobcu\ndoručeného súdu dňa 09.07.2025 opätovne vykonal výsluch žalobcu a taktiež vykonal výsluch svedkyne\np. E. G.. Žalobca v priebehu výsluchu uviedol, že je slobodný, má priateľku a deti nemá. Má inú priateľku\nako pri predchádzajúcom výsluchu. Predchádzajúci vzťah trval cca. 3 roky a pri rozchode hrala úlohu\notázka voľného času žalobcu, nakoľko jeho voľný čas nebol pre jeho vtedajšiu partnerku dostačujúci.\nŽalobca uviedol, že výkon služobnej činnosti vplýva na jeho súkromný život najmä časovo, keďže\nmusí častokrát doma po práci dospávať a regenerovať telo, kvôli nepostačujúcemu odpočinku. Z toho\ndôvodu má menej času na svoju rodinu a priateľov. K otázke trávenia voľného času uviedol, že k jeho\nzáľubám patrí cestovanie na motorke, autom alebo vlakom, s ktorým je spojená turistika, cyklistika a\nrôzne športové aktivity a nevie si naplánovať konkrétny dátum a čas odjazdu. Iné zamestnanie nemá.\nK otázke žalovaného, či riešil svoju nespokojnosť so zamestnávateľom uviedol, že jeho nespokojnosť\nnevezme nikto do úvahy. Nočnú pohotovosť trávi aktívnym odpočinkom, ktorý, ak je prerušený z dôvodu\nvýjazdu jeho jednotky alebo inej jednotky, tak musí konať služobné povinnosti a z toho vyplývajúce\núlohy, ktoré nikto nevie, ako dlho budú trvať. Za problematickú označil najmä tú nočnú časť, na ktorú\nnadväzuje denná časť, kedy nemá žiadny čas na odpočinok a kedy je potrebné, aby celé doobedie\na poobedie strávil doma regeneráciou namiesto toho, aby tento čas venoval svojim koníčkom, rodine,\nznámym a priateľom. K otázke, koľko zásahov mali za cca mesiac sa nevedel presne vyjadriť. Pokiaľ\nide o prehliadku posudkového lekára bol hodnotený ako vyhovujúci, výborný, zdravý človek, skupiny A.\nO zmene povolania neuvažoval, nakoľko si prácu vykonáva dobre, je v nej dobrý a chce ju vykonávať\naj naďalej. Ide mu len o nápravu jeho času stráveného v práci.\n14. Z výsluchu svedkyne p. E. G., ktorá je matkou žalobcu, vyplynulo, že žalobca mal problémy vo svojom\nosobnom živote s priateľkou, s ktorou sa rozišiel. Často sa mu stáva, že má naplánovanú dovolenku v\nčase svojho osobného voľna a zamestnávateľ ho stiahne, pretože ho potrebujú. Aj počas rodinnej oslavy\nho kontaktovala mzdárka, že má málo odpracovaných hodín a musel ísť do práce. Podľa svedkyne\nnemá taký odpočinok, ktorý by mal mať. Žalobca sa podľa svedkyne často nemôže zúčastniť rodinných\nstretnutí, najmä z toho dôvodu, že ho pre nedostatok rekonvalescencie veľmi bolí hlava alebo že je\nodvolaný do práce. Svedkyňa uviedla, že sa častokrát stáva, že nemôže prísť k osobnému stretnutiu\nžalobcu s rodinou, z dôvodu, že je vyčerpaný alebo odvolaný do práce a z týchto dôvodov musia odložiť\naj fyzicky náročnejšie práce okolo ich domu, s ktorými by pre vek potrebovali pomôcť. K otázke trávenia\nvoľného času žalobcu svedkyňa uviedla, že žalobca trávi voľný čas najviac turistikou v lese. Kedysi aj\nbicykloval, ale od toho upustil, nakoľko je viac vyčerpaný. Svedkyňa ďalej uviedla, že v jeho prípade z\ndôvodu pracovnej vyťaženosti neprichádza do úvahy, žeby si zobral dovolenku v trvaní 2 týždňov a na\ntakúto dovolenku sa nedostal ani so svojou predchádzajúcou partnerkou.\n15. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, výsluchom svedkyne p. E. a listinnými dôkazmi\ntvoriacimi obsah spisu, a to najmä výplatnými páskami žalobcu za mesiace jún 2020 až júl 2023,\nrozhodnutím riaditeľa Krajského riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru SR v Bratislave zo dňa\n11.12.2012 č. 233/2012, služobnou prísahou žalobcu zo dňa 15.12.2012, tabuľkovým prehľadom služieb\nžalobcu, predžalobnou výzvou na plnenie zo dňa 09.10.2023, odpoveďou žalovaného na predžalobnú\nvýzvu žalobcu zo dňa 17.10.2023 a ostatným na vec sa vzťahujúcim spisovým materiálom, pričom zistil\nnasledovný skutkový stav vo veci:\n\n16. Žalobca je v stálej štátnej službe v hodnosti nadporučík, vo funkcii hasič - záchranár, špecialista v\nrámci Okresného riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru G. na Hasičskej stanici v G., pričom do\nfunkcie bol vymenovaný dňa 15.12.2012 personálnym rozhodnutím zo dňa 11.12.2012, č. 233/2012 a\nbol počas celého rozhodného obdobia príslušníkom Hasičského a záchranného zboru SR na pracovisku\nG. Žalobcovi sú nerovnomerne rozvrhované služby takým spôsobom, že na žalobcovu 16 hodinovú\nriadnu službu v služobný deň nadväzuje určená 8 hodinová služobná pohotovosť, ktorú trávi žalobca\nna pracovisku. Služobná pohotovosť je určovaná počas nočných hodín. Počas pracovnej pohotovosti\nmajú príslušníci Hasičského a záchranného zboru SR na pracovisku možnosť si oddýchnuť v určenej\nmiestnosti. V prípade, ak je počas pracovnej pohotovosti vyhlásený poplach, musia byť pripravení do\nminúty opustiť požiarnu zbrojnicu za účelom zásahu. V prípade vyhlásenia poplachu sa mení služobná\npohotovosť na službu nadčas. Po takto určenej službe vrátane služobnej pohotovosti v celkovom trvaní\n24 hodín majú mať príslušníci Hasičského a záchranného zboru SR 2 dni voľna. Z výsluchu žalobcu\nvyplynulo, že je slobodný a bezdetný. Mal cca 3 roky priateľku, ktorej sa podľa jeho vyjadrenia nemohol\nvenovať v takej miere, ako by chcel a ako by si to ona predstavovala, z ktorého dôvodu medzi nimi\ndochádzalo k hádkam a následne aj k rozchodu, keďže voľný čas žalobcu nebol pre jeho partnerku\ndostačujúci. V súčasnosti má novú partnerku. Žalobca býva často po práci unavený, nakoľko odpočinok,\nktorý má v práci počas služobnej pohotovosti je prerušovaný okrem iného aj výjazdami ostatných jeho\nkolegov, keď práve nie je povolaný na výjazd on osobne, ako aj návratom kolegov z výjazdu. V dôsledku\nnedostatku odpočinku trpí častými bolesťami hlavy. Medzi záľuby žalobcu patrí turistika, cestovanie\na šport. Žalobca iný pracovný pomer nemá a nemá ani živnostenské oprávnenie. Za problematické\npre neho označil žalobca počas jeho výsluchu aj organizovanie jeho voľného času, nakoľko je ich ako\npríslušníkov málo, častokrát je odvolaný na výcviky, keď má mať voľno a stáva sa, že zamestnávateľ\nmu zruší ním naplánovanú dovolenku. Počet odpracovaných hodín, čo sa týka rozsahu služobného\nčasu a rozsahu služobnej pohotovosti u žalobcu nebol medzi stranami sporný. Z výplatných pások\npredložených žalobcom mal súd preukázané, že žalobcov priemerný týždenný pracovný čas prekročil\nrozsah 48 hodín v mesiacoch 10/2020, 11/2020, 12/2020, 1/2021, 2/2021, 3/2021, 4/2021, 5/2021,\n7/2021, 8/2021, 9/2021, 11/2021, 1/2022, 2/2022, 3/2022, 4/2022, 8/2022, 9/2022, 10/2022, 11/2022,\n1/2023, 2/2023, 3/2023, 4/2023, 6/2023 a 7/2023. V ostatných obdobiach žalobcov priemerný týždenný\nslužobný čas neprekročil limit 48 hodín. Medzi stranami sporu nebolo zrejmé, že berúc do úvahy 6\nmesačné referenčné obdobie, došlo opakovane k prekročeniu týždenného maximálneho pracovného\nčasu u žalobcu. Uvedená skutočnosť vyplýva jednak z výplatných pások predložených žalobcom za\nsledované obdobie ako aj z vyjadrenia žalovaného k žalobe, kde sám žalovaný uvádza obdobie v roku\n2022, kedy k prekročeniu maximálneho času ustanoveného Smernicou došlo.\n17. Súd prvej inštancie právne danú vec posúdil podľa čl.7 ods. 2,5 Ústavy SR, § 11, § 13 ods. 1, 2, 3 a\n§ 101 Občianskeho zákonníka, bodu 5 Preambuly, čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 písm. a) Smernice, čl. 2 ods.\n3, čl. 6, čl. 16 Smernice, § 85 ods.1, 2, § 86 ods. 1, 2, § 92 ods. 1, ods. 2 písm. a), § 103 ods. 5, § 122\nods. 1, ods. 2 písm. a), § 103 ods. 5, § 122 ods. 1, 2 písm. a), ods. 3 ZoHaZZ.\n18. Súd prvej inštancie zistil, že v prípade žalobcu je daná jeho aktívna vecná legitimácia v spore,\nnakoľko čl. 6 písm. a) Smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcovi práva, ktoré môžu\njednotlivci uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi, a teda poškodený pracovník má právo sa\ndomáhať náhrady škody v prípade porušenia práva na dodržiavanie 48 hodinového týždenného\npracovného času vyplývajúceho z čl. 6 písm. b) Smernice priamo proti členskému štátu. Na základe\nuvedeného je následne možné vyvodiť aj pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v predmetnom spore,\nktorú žalovaný v priebehu konania namietal. V súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora EÚ zásada\nzodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcovi porušením práva EÚ, ktoré sú mu pripísateľné,\nje súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Európska únia založená. Táto povinnosť platí v prípade\nkaždého porušenia práva EÚ členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto\nporušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v\nzásade povinnosť túto škodu nahradiť. Náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi môže zabezpečiť nielen\nverejnoprávny subjekt ale aj samotný štát a nie je vylúčené, aby za škodu spôsobenú jednotlivcovi\nzodpovedal popri verejnoprávnom subjekte aj samotný členský štát. V danom prípade si žalobca ako\njednotlivec poškodený porušením práva EÚ uplatnil náhradu škody voči Slovenskej republike ako\nčlenskému štátu EÚ. Za daných okolností bolo potrebné zvážiť, kto a za akých okolností zodpovedá\nza vzniknutú ujmu. Nakoľko v danom prípade žalobca žaluje na tom podklade, že nedošlo k správnej\ntranspozícii Smernice, štát - Slovenská republika ako zodpovedný subjekt, musí byť v konaní zastúpený\ntým ústredným orgánom štátnej správy, ktorý zodpovedá za faktickú implementáciu úniového práva do\n\nvnútroštátneho poriadku, do ktorého daná oblasť patrí, ktorým v súlade s ust. § 11 písm. c) zákona č.\n575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších\npredpisov je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, do pôsobnosti ktorého patrí aj správa a riadenie\nHasičského a záchranného zboru SR. Z uvedených dôvodov súd vyhodnotil námietku žalovaného\ntýkajúcu sa nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v spore za nedôvodnú.\n19. Žalovaný namietal, že Smernicu nie je možné aplikovať na služobný čas hasičov, nakoľko títo patria\nmedzi civilnú ochranu a z toho dôvodu sú z pôsobnosti Smernice vyňatí.\nK uvedenej argumentácii\nžalovaného súd uvádza, že vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora EÚ je potrebné konštatovať, že z\nrozsahu úpravy Smernice nie sú vyňatí ani hasiči, ako to tvrdil žalovaný v rámci svojej obrany. Súdny dvor\nEÚ konštatoval, že článok 6 písm. b) Smernice predstavuje pravidlo sociálneho práva EÚ s osobitným\nvýznamom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže sa jedná o minimálnu požiadavku\nurčenú na zabezpečenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť\nstanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne\nstanovené, že zahŕňa nadčasy, od ktorej sa v prípade neprebratia čl. 22 ods. 1 tejto Smernice do\nvnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť\nhasičov, o ktorú išlo vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého\npracovníka (porovnaj body 33-35 a 38 rozsudku Súdneho dvora EÚ C-429/09 z 25.11.2020 vo veci\nGunter FuP c/a Stadtt Halle). Z uvedeného dôvodu súd dospel k záveru, že je možné Smernicu aplikovať\naj na skutkový stav v predmetnom spore.\n20. V súvislosti s uplatnenou námietkou premlčania zo strany žalovaného súd prvej inštancie zistil, že\nnárok žalobcu uplatnený žalobou je sčasti premlčaný. Súd mal preukázané, že žalobca si v konaní\nuplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý je potrebné posúdiť ako právo majetkovej povahy,\nktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Súd sa nestotožnil s vyjadrením žalobcu\nprezentovaným v jeho vyjadrení doručenom súdu dňa 01.03.2024, že žalobca sa mohol dozvedieť o tom,\nže bol prekročený maximálny prípustný pracovný čas stanovený Smernicou až po uplynutí referenčného\nobdobia január až jún 2020, teda koncom mesiaca jún 2020, pričom žalobu doručil tunajšiemu súdu v\njúni 2020, nakoľko zo spisového materiálu mal súd preukázané, že žaloba v predmetnom spore bola\ntunajšiemu súdu doručená až 23.10.2023. Z toho dôvodu bolo možné nárok žalobcu posudzovať len\nv trojročnej premlčacej dobe pred podaním žaloby, t. j. tri roky spätne k októbru 2020, v ktorej časti\nnárok žalobcu premlčaný nie je. V prevyšujúcej časti nebolo možné na tvrdenia žalobcu o prekročení\nmaximálneho prípustného pracovného času prihliadať.\n21. Ako vyplýva z Ústavy SR právo EÚ má prednosť pred vnútroštátnym právom a súdy Slovenskej\nrepubliky majú povinnosť dodržiavať právo EÚ, ktorá povinnosť je výslovne zachytená aj v právnom\nporiadku Slovenskej republiky a vyplýva najmä z článkov 144 ods. 1 v spojení s čl. 7 ods. 2 a 5\nÚstavy SR a vyplýva tiež z konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ. Na zásade prednosti a tiež na\nzásade priameho účinku právnych noriem EÚ je založená zodpovednosť členského štátu aj v prípade\nchybnej aplikácie alebo opomenutia zo strany členského štátu. Priamu aplikovateľnosť ustanovení\nkomunitárneho práva v prípade, ak je vnútroštátna norma v rozpore s právom EÚ, vysvetlil prvýkrát\nSúdny dvor EÚ v rozsudku C-106/77 zo dňa 09.03.1978 vo veci Simmenthal, keď uviedol, že priama\naplikovateľnosť, o ktorú išlo v danom prípade, znamená, že predpisy práva Spoločenstva musia byť\nplne účinné a aplikovateľné jednotným spôsobom vo všetkých členských štátoch odo dňa nadobudnutia\núčinnosti a počas celej doby trvania ich platnosti. Tieto ustanovenia zakladajú s okamžitým účinkom\npráva a povinnosti pre všetkých, ktorých sa týkajú, či členských štátov alebo jednotlivcov, ktorí sú\núčastníkmi právnych vzťahov vyplývajúcich z práva Spoločenstva. Tento účinok sa vzťahuje aj na\nkaždý súd, ktorému bolo v rámci jeho právomoci predložené podanie a ktorého poslaním ako orgánu\nčlenského štátu je chrániť práva priznané jednotlivcom právom Spoločenstva. Podľa zásady prednosti\npráva Spoločenstva je účinkom z dôvodu nadobudnutia účinnosti priamo uplatniteľných ustanovení\nZmluvy a aktov inštitúcií vo vzťahu k vnútroštátnemu právu členských štátov nielen strata použiteľnosti\nkaždého existujúceho ustanovenia vnútroštátneho predpisu, ktoré je s nimi v rozpore, ale vzhľadom\nna to, že tieto ustanovenia a akty sú neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku použiteľného na\núzemí každého členského štátu, pričom majú prednosť - aj zabránenie zavedenia nových vnútroštátnych\nlegislatívnych aktov, ktoré sú nezlučiteľné s normami Spoločenstva. Z dotknutého rozsudku rovnako\nvyplýva, že každý vnútroštátny súd, ktorému bolo v rámci jeho právomoci predložené podanie je povinný\nv plnej miere aplikovať právo Spoločenstva a chrániť práva, ktoré toto právo priznáva jednotlivcom,\npričom musí prípadne neaplikovať akékoľvek vnútroštátne ustanovenie právneho predpisu, ktoré je s ním\n\nv rozpore, bez ohľadu na to, či bolo prijaté skôr alebo neskôr ako predpis Spoločenstva. Priamy účinok\nje priznávaný primárnemu právu EÚ a pokiaľ ide o sekundárne právo EÚ majú priamy účinok nariadenia\npod podmienkou, že pravidlá v nich obsiahnuté sú dostatočne jasné, presné a relevantné pre situáciu\njednotlivého účastníka konania. Smerniciam ako právnym aktom EÚ, ktoré sú určené členským štátom\na ktoré musia byť členským štátom transponované do vnútroštátneho práva, Súdny dvor EÚ priznáva\npriamy účinok s cieľom chrániť práva jednotlivcov a majú priamy účinok vtedy, keď sú ich ustanovenia\nbezpodmienečné, dostatočne jasné a presné za predpokladu, že členský štát netransponoval smernicu\ndo stanoveného termínu alebo ju netransponoval riadne. (porovnaj rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci\nVan Duyn proti Home Office). Smerniciam sa však priznáva len priamy vertikálny účinok, ktorý umožňuje\njednotlivcovi, aby sa odvolával vo vzťahu k štátu na ustanovenie práva EÚ.\n22. V danom konkrétnom prípade si žalobca odvodzoval svoj nárok na náhradu škodu od tej skutočnosti,\nže Slovenská republika netransponovala do slovenského právneho poriadku článok 2 a článok 6 písm.\nb) Smernice, resp. že Smernica nebola do slovenského právneho poriadku transponovaná správne,\nktorá okolnosť bola medzi stranami sporná. Prostredníctvom transpozície smerníc sa do vnútroštátnych\nprávnych poriadkov členských štátov EÚ vnášajú požiadavky úniového práva a dosahuje sa výsledok\npožadovaný úniovým zákonodarcom. Ustanovenia smernice musia byť prebraté tak, aby bola ich\nzáväznosť nespochybniteľná, aby bola zachovaná ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa dosiahol\nstav, ktorý je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v členskom\nštáte. V danom konkrétnom prípade z Prílohy č. 4 k ZoHaZZ vyplýva, že do tohto zákona bola okrem\niných prebratá aj Smernica. Súd na základe vykonaného dokazovania, oboznámením sa s okolnosťami\ndaného prípadu a porovnaním čl. 2 a čl. 6 písm. b) Smernice s relevantnými ustanoveniami ZoHaZZ\ndospel k záveru, že Smernica nebola transponovaná správne, nakoľko sa do ustanovení ZoHaZZ\nnepremietli ustanovenia Smernice, ktoré definujú pracovný čas ako akýkoľvek čas, počas ktorého\npracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade\ns vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou a tiež ktoré definujú čas odpočinku ako akýkoľvek\nčas, ktorý nie je pracovným časom. ZoHaZZ rovnako priamo nedefinuje, že priemerný týždenný pracovný\nčas vrátane nadčasov nesmie prekročiť 48 hodín. Podľa ZoHaZZ sa služobná pohotovosť nepovažuje\nza súčasť týždenného pracovného času príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR, v dôsledku\nčoho prichádza pravidelne k jeho prekračovaniu. Takúto právnu úpravu nie je možné považovať za\nsúladnú s článkom 2 a článkom 6 písm. b) Smernice. Žalovaný sa v priebehu konania bránil tým, že\ndotknuté ustanovenia Smernice nemusia byť zahrnuté priamo len do textu ZoHaZZ, ale tieto môžu\nbyť transponované aj do iných podzákonných predpisov resp. kolektívnych zmlúv. ZoHaZZ umožňuje\nslužobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi Hasičského a záchranného zboru SR služobný čas tak, že\ntento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v čl. 6 písm. b) Smernice, a to v dôsledku skutočnosti,\nže služobná pohotovosť nie je považovaná za súčasť služobného času príslušníka Hasičského a\nzáchranného zboru SR, čím je daný rozpor medzi ZoHaZZ a čl. 6 písm. b) Smernice. Je pravdou,\nže Smernica v kapitole 5 upravuje odchýlky a výnimky, ktoré môžu členské štáty uplatniť vzhľadom\nna osobitnú povahu príslušných činností, avšak aj to len za súčasného zachovania náležitého zreteľa\nna všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov. Čo sa týka protipožiarnych služieb,\nodchýlky sa nesmú týkať maximálne stanoveného týždenného 48 hodinového pracovného času, keďže\nštátna služba žalobcu nevykazuje žiadne osobitosti, ktoré by v štandardnom režime fungovania v rámci\nplnenia úloh zboru podľa ZoHaZZ mali zakladať výnimku z pôsobnosti Smernice podľa jej článku 17.\nSúd po vykonanom dokazovaní považoval za jednoznačné, že v priebehu konania bolo preukázané, že\nbez ohľadu na to, akým spôsobom bola Smernica do slovenského právneho poriadku transponovaná,\nžalobca súdu preukázal, že v jeho prípade dochádza k faktickému stavu, kedy jeho služobný čas\nprekračuje Smernicou určený maximálny limit, ktorý je 48 hodín týždenne. Z toho dôvodu nie je\nmožné tvrdiť, že Smernica bola do slovenského právneho poriadku transponovaná správne, keďže sa\njej uplatňovaním nedosahuje stav požadovaný Smernicou, ktorým je zabezpečiť pre zamestnancov\nzvýšenú ochranu a zlepšenie bezpečnosti, hygieny a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ktoré by sa\nnemali podriaďovať čisto ekonomickým úvahám.\n23. Žalobca sa v predmetnom konaní domáhal, aby mu súd voči žalovanému priznal nárok na náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko porušením čl. 6 písm. b) Smernice dochádza na jeho strane k\nvzniku nemajetkovej ujmy tým, že bolo zasiahnuté do jeho práva na súkromie, rodinný život a ochranu\nzdravia.\n\n24. Je úlohou vnútroštátneho súdu, aby posúdil, či boli naplnené úniové podmienky vzniku\nzodpovednosti členského štátu za ujmu, ktorá bola spôsobená jednotlivcovi. Ako vyplýva z rozhodovacej\npraxe Súdneho dvora EÚ, na to, aby sa dalo uvažovať o vzniku zodpovednosti členského štátu za\nporušenie právnej normy EÚ je potrebné, aby boli kumulatívne splnené nasledovné podmienky: 1.)\ncieľom porušenej normy EÚ bolo priznať jednotlivcom práva, 2.) porušenie takejto normy muselo byť\ndostatočne závažné a 3.) medzi porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom musí existovať priama\npríčinná súvislosť (porovnaj napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ C-429/09 vo veci Gunter FuP c/a Stadtt\nHalle, C-118/08 Transportes Urbanos y Servicious Generales). Tieto tri podmienky musia byť splnené\naj vtedy, ak škoda bola spôsobená v dôsledku nečinnosti členského štátu, t. j. netranspozície smernice,\nale aj vtedy, keď škoda bola spôsobená v dôsledku prijatia legislatívneho alebo administratívneho aktu,\nktorý bol prijatý v rozpore s komunitárnym právom, a to bez ohľadu na charakter subjektu, ktorý tento akt\nprijal. Zodpovednosť štátu v prípade porušenia práva EÚ je absolútna a objektívna a členský štát nemá\nk dispozícii žiadne exkulpačné ani liberačné dôvody, a to opäť bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci\nv mene členského štátu škodu spôsobil.\n25. Zo znenia článku 6 písm. b) Smernice možno jednoznačne vyvodiť, že účelom tejto právnej normy\nbolo priznať jednotlivcovi práva, pričom v konkrétnosti ide o právo zamestnanca v EÚ, aby jeho priemerný\ntýždenný pracovný čas neprekračoval hranicu 48 hodín. Aj žalobca sa tak má právo dovolávať porušenia\nčl. 6 písm. b) Smernice voči žalovanému v dôsledku toho, že jeho pracovná pohotovosť sa nezapočítava\ndo týždenného pracovného času, čo má za následok, že žalobca v niektorých obdobiach pracoval\ndlhšie ako 48 hodín týždenne. V danom konkrétnom prípade spĺňa čas, ktorý žalobca na pracovisku\ntrávi, charakteristiky pracovného času, ako ho definoval Súdny dvor EÚ, podľa ktorého rozhodujúcim\nfaktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej\nslužbe, ktorú pracovník skutočne vykonáva na svojom pracovisku, je tá skutočnosť, že je povinný byť\nfyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby\nmohol okamžite poskytnúť primerané služby. V dôsledku toho kvalifikácia pracovného času ako doby\nprítomnosti zamestnanca na pracovisku nemôže závisieť od intenzity činnosti pracovníka, ale vyplýva\nvýhradne z jeho povinnosti byť k dispozícii zamestnávateľovi (porovnaj Rozsudok Súdneho dvora EÚ\nC-14/04 vo veci Dellas). Súd mal v danom prípade preukázané, že žalobca trávil na pracovisku aj\nnad rozsah určených pracovných zmien čas, počas pracovnej pohotovosti, počas ktorej bol povinný\nbyť prítomný na pracovisku a v prípade potreby byť do 1 minúty schopný opustiť miesto za účelom\nvykonania zásahu. Z uvedených dôvodov je preto potrebné aj čas pracovnej pohotovosti považovať za\npracovný čas žalobcu. Členské štáty EÚ nemôžu jednostranne určovať rozsah pôsobnosti čl. 6 písm.\nb) Smernice tak, že by 48 hodinový pracovný čas viazali na nejakú podmienku, prípadne by ho určitým\nspôsobom svojvoľne porušovali. Akákoľvek právna úprava, ktorá umožňuje, aby bol týždenný pracovný\nčas dlhší ako 48 hodín vrátane pracovnej pohotovosti na pracovisku je v rozpore s požiadavkami čl. 6\npísm. b) Smernice (porovnaj rozsudok Súdneho dvora EÚ C-397/01 vo veci Pfeiffer). Vzhľadom na to,\nže súd mal v predmetnom konaní preukázané, a to jednak výplatnými páskami predloženými žalobcu\nako aj z výsluchu žalobcu, že žalobca trávi na pracovisku po skončení riadnej služby v trvaní 16 hodín\nešte čas pracovnej pohotovosti, počas ktorej musí byť k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku (na\nmieste výkonu práce), ktorú je potrebné v súlade s ustanoveniami Smernice považovať za pracovný čas\nžalobcu, že práva žalobcu sú s odkazom na čl. 2 a čl. 6 písm. b) Smernice porušované. Na uvedenom\nnič nemení fakt, že žalobcovi je poskytovaná za čas pracovnej pohotovosti náhrada v súlade s ust. §\n122 ods. 1 ZoHaZZ a ani skutočnosti, na ktoré žalovaný v priebehu výsluchu žalobcu ako aj v jeho\npísomných podaniach poukazoval, že žalobca má možnosť si počas pracovnej pohotovosti oddýchnuť,\nresp. že o rozvrhnutí pracovného času už v čase nástupu do služobného pomeru vedel, resp. že sú mu\nposkytované výhody zamedzujúce možnému negatívnemu vplyvu na zdravie a bezpečnosť príslušníka\nHasičského a záchranného zboru SR a že svojho nadriadeného ani žalovaného na porušovanie jeho\npráv neupozornil. K námietke žalovaného, že do maximálneho času pre účely dodržiavania maximálneho\ntýždenného času určeného Smernicou nemožno zarátavať čas, kedy žalobca čerpá náhradné voľno,\ndovolenku, dodatkovú dovolenku, PN-ku, OČR-ku, lekára, otcovskú dovolenku alebo je na rekondičnom\npobyte súd uvádza, že sa stotožnil s právnou argumentáciou žalobcu, v zmysle ktorej s odkazom\nna Výkladové oznámenie Komisie o Smernici je potrebné pri výpočte priemerného pracovného času\npostupovať tak, aby výsledný priemerný týždenný pracovný čas nebol znížený v dôsledku čerpania\ndovolenky, PN-ky a pod. Súd mal vykonaným dokazovaním preukázané, že k porušeniu čl. 6 písm. b)\nSmernice, vychádzajúc zo 6 mesačného referenčného obdobia stanoveného v ust. § 86 ods. 1 ZoHaZZ\n(účinného do 01.01.2023), prišlo v žalobcovom prípade opakovane, čo u neho zakladá právo domáhať\n\nsa vyvodenia zodpovednosti orgánov Slovenskej republiky s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v\ndôsledku porušenia tohto ustanovenia.\n26. Súd prvej inštancie zistil, že porušenie práv žalobcu vyplývajúcich z čl. 6 písm. b) Smernice je\npotrebné považovať za dostatočne závažné, a to jednak vzhľadom na základný účel Smernice, ktorým je\nzabezpečiť ochranu zdravia a bezpečnosti pri organizácii pracovného času, ako aj vzhľadom na to, že ide\no porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného\npracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu. Zároveň ide o také porušenie\npráva Európskej únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ.\n27. Pokiaľ ide o uplatnenie práva na náhradu škody a spôsob jej výpočtu Smernica neobsahuje\nustanovenia týkajúce sa samotného procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. Z\njudikatúry Súdneho dvora EÚ však vyplýva požiadavka, aby náhrada škôd spôsobených jednotlivcom\nporušením práva EÚ bola primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv\npoškodených. Je potrebné, aby vnútroštátne súdy zabezpečili, že zvolený spôsob náhrady škody bude\nv súlade so zásadou rovnocennosti (ekvivalencie) a so zásadou efektivity. Zásadu ekvivalencie pritom\ntreba vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd nemôže v prípade konania s úniovým prvkom aplikovať\nprísnejšie procesnoprávne alebo hmotnoprávne pravidlá ako tie, ktoré by aplikoval v konaniach bez\núniového prvku s podobným predmetom, t. j. dotknutý subjekt musí mať možnosť uplatniť si nárok, ktorý\npre neho vyplýva z úniovej právnej normy za takých podmienok, za akých by si mohol uplatniť nárok\nzaložený na podobnej vnútroštátnej právnej norme bez úniového prvku. Zásadu efektivity je potrebné\nchápať v tom zmysle, že procesné predpisy, ktoré platia vo vnútroštátnych konaniach určených na\nzabezpečenie ochrany práv, ktoré zakladá úniové právo v prospech právnych subjektov, nemôže byť\nupravené takým spôsobom, ktorý by výkon práv priznávaných úniovým právnym poriadkom prakticky\nznemožňoval alebo nadmerne sťažoval. Je na vnútroštátnych súdoch, aby za dodržania uvedených\nzásad určili formu odškodnenia a pravidlá a spôsob výpočtu náhrady škody spôsobenej porušením\nnormy EÚ. V danom konkrétnom prípade sa žalobca domáha voči žalovanému náhrady nemajetkovej\nujmy. Nakoľko ani právny poriadok Slovenskej republiky neobsahuje žiadne konkrétne ustanovenia\npre posudzovanie a určenie výšky náhrady škody, ktorá vznikla jednotlivcovi porušením práva EÚ,\nmal súd za to, že povaha konania o náhradu nemajetkovej ujmy spĺňa požiadavky zásad úniového\npráva na rovnocennosť s prihliadnutím na náhrady poskytované vnútroštátneho súdu ako aj efektivity,\nnakoľko nejde o konanie, ktoré by prakticky znemožňovalo alebo nadmerne sťažovalo získanie náhrady\nnemajetkovej ujmy za porušenie úniového práva jednotlivca pred slovenským súdom.\n28. Vznik ujmy pritom žalobca odvodzoval od toho, že žalobcovi tým, že pracoval nad maximálny\ntýždenný pracovný čas vyplývajúci z čl. 6 písm. b) Smernice bolo zasiahnuté do jeho osobnostných\npráv, a to najmä práva na súkromie, rodinný život a ochranu zdravia, pričom mal za to, že v danom\nprípade je primerané, aby mu súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy pôvodne vo výške 6.974,44\neur, ktorú odvodzoval od platu, ktorý sa podľa ZoHaZZ poskytuje za prácu nadčas (ako súčet súčinov\nplatu za službu nadčas a odpracovaných hodín nad rámec Smernice za jednotlivé referenčné obdobia).\nVzhľadom na skutočnosť, že rozsudok Okresného súdu Pezinok č. k. 47C/37/2023-113 zo dňa\n24.05.2024 nadobudol právoplatnosť v časti, ktorou súd žalobu žalobcu nad priznanú sumu 2.500,00 eur\nzamietol, pri opätovnom prejednávaní veci je predmetom sporu náhrada nemajetkovej ujmy žalobcu vo\nvýške 2.500,00 eur. Žalovaný žalobcom uplatnenú výšku nemajetkovej ujmy považoval za neprimeranú,\npričom odkazoval na výšku náhrad, ktoré sú poskytované slovenskými súdmi pri rozhodovaní o náhrade\nnemajetkovej ujmy obetiam trestných činov.\n29. Súd po posúdení okolností daného prípadu dospel k záveru, že je odôvodnené okolnosťami daného\nprípadu, aby ujma, ktorá bola žalobcovi zo strany žalovaného spôsobená tým, že bolo porušené\nustanovenie Smernice upravujúce maximálny rozsah týždenného pracovného času, bola žalobcovi\nnahradená v peniazoch, nakoľko nahradenie vzniknutej ujmy iným spôsobom predpokladaným zákonom\nnepovažoval súd za účelné. S ohľadom na povahu práv, ktoré boli v danom prípade porušené, ako aj na\nokolnosti porušovania práva žalobcu, keď žalovaný ako členský štát EÚ neprijal opatrenia nevyhnutné\nna zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného\npracovného času podľa čl. 6 písm. b) Smernice, žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu,\nani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov a ani morálna satisfakcia neboli vzhľadom na subjekt\nzodpovednosti na mieste. Nemajetkovú ujmu nie je podľa názoru súdu možné nahradiť inak aj z toho\ndôvodu, že uplynutý čas už nie je možné žalobcovi vrátiť a ani nie je možné, aby ho strávil inak.\n\nPráve peňažnú náhradu považoval súd v danom prípade za spôsobilú formu odškodnenia vzniknutej\nujmy. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe súdu, ktorý o jej priznaní\nrozhoduje, čo však neznamená, že existuje priestor pre svojvôľu, či arbitrárnosť. Súd musí na základe\nvykonaného dokazovania ustáliť, či ujma vznikla a ako bola závažná. Jej vznik musí pritom tvrdiť a doložiť\nžalobca, ktorý nesie dôkazné bremeno. Súd musí pri úvahách o tom, či je namieste priznanie náhrady\nnemajetkovej ujmy v peniazoch prihliadať aj na iné kritériá, ako sú kritériá uvedené v ust. § 13 ods. 2\nOZ. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zákon ponecháva na voľnej úvahe súdu, ktorý\nmusí hodnotiť tak jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. (porovnaj uznesenie\nNS SR z 30. apríla 2008, sp. zn. 5Cdo 126/2007).\n30. Súd pri určení rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal predovšetkým z výplatných pások\npredložených žalobcom ako aj z výsluchu žalobcu uskutočneného na pojednávaniach konaných pred\ntunajším súdom dňa 24.05.2024 a dňa 23.07.2025 a z výsluchu svedkyne p. E. G.. Z výplatných\npások predložených žalobcom súd vyvodil, že pri určovaní pracovnej pohotovosti spolu s určeným\npracovným časom dochádzalo v prípade žalobcu opakovane k prekročeniu maximálneho limitu 48\nhodinového priemerného týždenného pracovného času v rozhodnom období. Žalobca tak prišiel o\nhodiny voľného času, ktoré by inak mohol venovať rozvíjaniu svojich osobných, rodinných, priateľských\naktivít, či aktivít, ktoré mohli byť venované fyzickej, psychickej relaxácii a odpočinku. Žalobca počas\nhodín pracovnej pohotovosti musí byť prítomný na svojom pracovisku, čo spôsobuje, že je oddelený\nod svojho súkromného prostredia, pričom na tom nič nemení ani fakt, že nemusí byť aktívny počas\ncelej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych. Žalobca počas celej\ndoby, kedy je prítomný na pracovisku počas služobnej pohotovosti, musí byť podľa svojej výpovede\npripravený do 1 minúty vyraziť na zásah pre prípad, že bude vyhlásený poplach, ktorá okolnosť do\nznačnej miery znižuje možnosť dostatočného a kvalitného odpočinku žalobcu. Na dôvažok prostredie,\nktoré je pre žalobcu vytvorené za účelom oddychu na pracovisku, kedy je žalobca pri odpočinku rušený\nvýjazdami a návratmi iných príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR, zdieľaním miestnosti na\nodpočinok s kolegami, kde je šero, nie je možné porovnávať s prostredím, ktoré má žalobca vytvorené\nvo svojom domácom prostredí. Po vykonanom dokazovaní mal súd preukázané, že došlo k zásahu\ndo práva žalobcu na súkromie, súčasťou ktorého je aj jeho právo na rodinný život, teda právo utvárať,\nudržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny, keď tak z výsluchu žalobcu ako aj z výsluchu svedkyne\nvyplynulo, že partnerský vzťah žalobcu s dlhoročnou partnerkou sa rozpadol v dôsledku nedostatku jeho\nvoľného času zapríčineného nedodržiavaním maximálneho pracovného času zo strany zamestnávateľa.\nPôvodne žalobca vypovedal, že medzi ním a vtedajšou partnerkou dochádzalo k častým nezhodám,\npričom na pojednávaní konanom dňa 23.07.2025 zhodne so svedkyňou uviedol, že jeho vzťah skončil a\nza hlavný problém označil skutočnosť, že partnerke nepostačoval rozsah jeho voľného času. Z výsluchu\nsvedkyne ďalej pre súd vyplynulo, že nedodržiavanie maximálneho rozsahu pracovného času zasahuje\ndo žalobcovho práva na súkromie aj v tom zmysle, že často nie je schopný sa zúčastniť rodinných\nstretnutí resp. nevie poskytnúť potrebnú pomoc rodičom s náročnejšími prácami z dôvodu, že po\npríchode z práce býva unavený a je potrebné, aby doma dospal čas strávený v práci a zregeneroval pred\nnástupom na ďalšiu smenu. Svedkyňa vypovedala, že v dôsledku toho, že sa žalobcovi nezapočítava\nčas pracovnej pohotovosti strávenej na pracovisku do pracovného času, stáva sa mu, že musí zrušiť\nsvoj program a ísť do práce, nakoľko nemá odpracované potrebné hodiny, v dôsledku čoho rovnako\nnemôže tráviť čas so svojou rodinou resp. si naplánovať čas strávený mimo práce a nedarí sa mu ísť\nnapr. na dovolenku. Do zásahu práva žalobcu na súkromie dochádza aj v tom zmysle, že nemá podľa\njeho vyjadrenia časový priestor venovať sa svojim záľubám a dokonca z výpovede svedkyne vyplynulo,\nže sa nevenuje bicyklovaniu v miere, ako zvykol, a to z dôvodu, že býva viac vyčerpaný. Súd mal\npreukázané, že u žalobcu dochádza aj k zásahu do jeho práva na odpočinok, nakoľko žalobca poukázal\nna svoj nekvalitný spánok, keď je nútený počas pracovnej pohotovosti, ktorá sa mu nezapočítava do\npracovného času spať v spoločnej spálni a kedykoľvek môže byť vyhlásený poplach pre voz, ku ktorému\nje pridelený alebo iný voz, v dôsledku čoho sa rozsvietia svetlá a znie zvukový signál, čo ho vždy zobudí,\na preto je nútený odpočinúť si v čase svojho pracovného voľna namiesto toho, aby sa venoval rodine\nresp. záľubám. V dôsledku nedostatočného času na odpočinok podľa jeho vyjadrenia pociťuje bolesti\nhlavy, čo potvrdila aj svedkyňa, keď uviedla, že sa nezúčastňuje rodinných stretnutí z dôvodu, že ho pre\nnedostatok rekonvalescencie bolí hlava. Skutočnosť, že žalobca obstál v rámci posúdenia ako spôsobilý\nna funkciu hasiča, podľa názoru súdu nič nemení na skutočnosti, že subjektívne sa cíti byť unavený\nv dôsledku čoho, pociťuje zdravotné ťažkosti. Nárok na odpočinok je u žalobcu permanentne niekoľko\nrokov porušovaný, a to napriek tomu, že plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú\naj nasadenie vlastného života. Žalobca vykonáva náročnú prácu nad čas povolený právom únie, ktorá\n\nvyžaduje, aby bol nepretržite a plne dostupný svojmu zamestnávateľovi, čím dochádza k zásahu do\njeho práva na súkromie, práva na rodinný život a práva na odpočinok, pričom práve právo na odpočinok\nje potrebné v prípade žalobcu považovať za významné, a to najmä s ohľadom na to, že žalobca plní\nv spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy a o to viac vystupuje do popredia potreba, aby žalobca ako\nhasič mal dostatok času na odpočinok a regeneráciu, dosiahnutie čoho bolo jedným z hlavných cieľov\nSmernice.\n31. Podľa názoru súdu prvej inštancie v prípade žalobcu, zásah do osobnostných práv žalobcu\nvykazuje strednú mieru závažnosti zásahu, nakoľko z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca\nje slobodný, bezdetný, má 35 rokov, netrpí okrem bolestí hlavy žiadnym vážnym ochorením v dôsledku\nporušenia jeho práva zo strany žalovaného a jeho osobný a súkromný život nebol v dôsledku tohto\nporušenia práva negovaný v značnej miere, napriek tomu, že došlo k ukončeniu jeho predchádzajúceho\nvzťahu, nakoľko vypovedal, že už má vzťah nový. V súlade s vyššie uvedeným súd po vykonanom\ndokazovaní považoval za primeranú peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v prípade žalobcu sumu\nvo výške 2.500 eur, zohľadňujúc pri tom aj rozhodnutia slovenských súdov ako aj súdu v obdobných\nsúdnych sporoch v snahe, aby v podobných veciach nevznikali neodôvodnené rozdiely. K námietke\nžalovaného, že žalobcom uplatnená výška náhrady nemajetkovej ujmy je vysoká s odkazom na náhradu\nujmy, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov súd uvádza, že toto porovnanie nie je dobre možné,\nnakoľko v daných prípadoch ide o rozdielne skutkové okolnosti, pričom súdom priznaná výška náhrady\nnemajetkovej ujmy neprevyšuje náhrady v prípadoch, na ktoré žalovaný v rámci svojich vyjadrení\npoukazoval. Súd sa rovnako nestotožnil s námietkou žalovaného v tom zmysle, že žalobca neuniesol\nbremeno tvrdenia a dôkazné bremeno ohľadne vzniku ujmy na jeho strane, nakoľko napriek tomu, že\npreukázanie vzniku nemajetkovej ujmy vo sfére jednotlivca je náročné, žalobcovi sa jeho výsluchom\nako aj výsluchom svedkyne podarilo preukázať, že k zásahu do jeho osobnostných práv došlo, a to\nv rozsahu, ako je popísaný vyššie (bod 49. odôvodnenia tohto rozsudku) a súd dospel k záveru, že\npopísaný zásah je možné považovať za objektívny dôvod, pre ktorý sa žalobca môže cítiť poškodený\nna svojich právach. Súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že pri výpočte náhrady nemajetkovej ujmy je\nnajpriliehavejšie vyčíslenie nemajetkovej ujmy odvolávajúc sa na plat za štátnu službu nadčas, nakoľko\nnemajetková ujma žalobcovi nevznikla tým, že pracovná pohotovosť je ohodnotená nižšie ako výkon\nv rámci pracovného času, ale tým, že v dôsledku vnútroštátnej úpravy musel žalobca reálne fyzicky\nodpracovať viac, ako by bol povinný v tom prípade, ak by bola Smernica transponovaná správne. Súd\nz toho dôvodu nepovažoval výpočty predložené žalobcom, z ktorých si vyvodzoval výšku nemajetkovej\nujmy za relevantné pre určenie nároku žalobcu a výšku nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy\nposúdil tak, ako bolo uvedené vyššie.\n32. Súd pri rozhodovaní o výške náhrady zohľadnil aj tú skutočnosť, že žalovaný zapríčinil, že\ntento stav trvá dlhodobo, to znamená niekoľko rokov, pričom sa bráni zjednania nápravy, na ktorú\nokolnosť poukazoval sám žalobca. Súd rovnako vzal do úvahy aj rozhodovaciu prax všeobecných\nsúdov v obdobných veciach, napríklad rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave vydané vo sporoch\nsp. zn. 9Co/112/2024, 9Co/40/2024, 9Co/54/2024, 2Co/33/2024, 10Co/42/2024, 3Co/8/2024-189,\n4Co/31/2024, 2Co/51/2024.\n33. Po vykonanom dokazovaní mal súd preukázané, že bola splnená aj tretia podmienka vyžadovaná na\nvznik zodpovednosti žalovaného za ujmu žalobcu, ktorou je príčinná súvislosť medzi porušením práva\nEÚ a vznikom ujmy na strane žalobcu. Súd mal preukázané, že v súvislosti s porušovaním článku 2 a\nčlánku 6 písm. b) Smernice dlhodobo dochádzalo k porušovaniu osobnostných práv žalobcu, a to práva\nna ochranu zdravia, bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času\na primeraný odpočinok po práci, ako aj práva na súkromný a rodinný život.\n34. V súlade so všetkým vyššie uvedeným, v priebehu konania bolo preukázané, že napriek tomu, že z\nPrílohy č. 4 ZoHaZZ vyplýva, že týmto bola do právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná\nSmernica, táto Smernica nebola transponovaná úplne, keďže do ustanovení ZoHaZZ sa nepremietol\nčl. 6 písm. b) Smernice upravujúci maximálny rozsah pracovného času zamestnancov pracujúcich na\núzemí Európskej únie, čím vznikla na strane žalobcu ujma, ktorú je za splnenia vyššie popísaných\npodmienok, povinný mu nahradiť žalovaný. Súd po vykonanom dokazovaní s prihliadnutím na jednotlivé\nokolnosti daného konkrétneho prípadu dospel k záveru, že je primerané, aby žalovaný žalobcovi nahradil\nnemajetkovú ujmu v peniazoch, a preto zaviazal žalovaného uhradiť žalobcovi sumu vo výške 2.500\n\neur. V rozsahu prevyšujúcom súdom priznanú sumu 2.500 eur, súd žalobu žalobcu ako neodôvodnenú\nzamietol.\n35. Súd určil žalovanému v súlade s ust. § 323 ods. 3 Civilného sporového poriadku lehotu na plnenie\n15 dní, tak ako žiadal žalovaný, nakoľko dlhšia lehota na plnenie bola v danom prípade odôvodnená\nspôsobom a komplikovanosťou úhrady zo strany žalovaného ako štátu a aj vzhľadom na to, že žalobca\nproti predĺženiu paričnej lehoty nemal výhrady.\n36. Súd priznal žalobcovi v súlade s ust. § 255 CSP nárok na náhradu trov celého konania, t. j.\nprvoinštančného konania a odvolacieho konania, vo výške 100%, ktorá bude počítaná zo súdom\npriznanej sumy 2.500 eur, nakoľko výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy závisela na voľnej úvahe\nsúdu. Žalobcovi je potrebné podľa názoru súdu pričítať plný úspech v spore, nakoľko ho nie je možné\nzaťažiť procesnou zodpovednosťou za nepredvídanie výsledku, ktorý závisel na úvahe súdu a procesný\núspech je potrebné posudzovať len vo vzťahu k výsledku sporu ohľadne základu nároku. O výške\nnáhrady trov konania rozhodne podľa ust. § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku po právoplatnosti\ntohto rozsudku vyšší súdny úradník samostatným uznesením.\n37. Podľa § 256 ods. 2 CSP, ak strana procesne zavinila trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, súd\nprizná náhradu týchto trov protistrane.\n38. V súlade s vyššie citovaným zákonným ustanovením súd priznal žalovanému voči žalobcovi nárok\nna náhradu trov odročeného pojednávania dňa 25.06.2025 vo výške 100%, nakoľko mal za to, že\nžalobca procesne zavinil vznik trov na strane žalovaného za odročené pojednávanie, keďže žalobca\ndoručil tunajšiemu súdu dňa 24.06.2025 v poobedňajších hodinách vyjadrenie k uzneseniu odvolacieho\nsúdu, s ktorým nemal žalovaný možnosť sa pred pojednávaním oboznámiť a z toho dôvodu pre\nnedodržanie lehoty na prípravu pojednávania žiadal pojednávanie odročiť a súd jeho žiadosti vyhovel.\nNa tomto mieste je potrebné poukázať na skutočnosť, že uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k.\n14Co/100/2024-163 zo dňa 21.02.2025 bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené dňa 31.03.2025\na predvolanie na termín pojednávania mu bolo doručené dňa 09.05.2025. Žalobca tak mal dostatočný\nčasový priestor na to, aby vyjadrenie súdu doručil s dostatočným časovým predstihom tak, aby mal\nžalovaný možnosť sa s ním oboznámiť, a tak sa pripraviť na nariadený termín pojednávania. Na základe\nuvedeného súd dospel k záveru, že právny zástupca žalobcu svojím správaním zavinil vznik trov na\nstrane žalovaného za odročené pojednávanie konané pred tunajším súdom dňa 25.06.2025, a preto ho\nzaviazal na ich náhradu žalovanému.\n39. Žalovaný proti prvému a druhému výroku rozsudku podal odvolanie, z dôvodov podľa § 365 ods. 1\npísm. b), d), f) a h) Civilného sporového poriadku. Žalovaný odvolanie odôvodňuje v zmysle ustanovenia\n§ 365 ods. 1 písm. b), písm. d), písm. f) a písm. h) CSP, pretože súd nesprávnym procesným postupom\nznemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu\npráva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie\nvo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam\na rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.\n40. Žalovaný v odvolaní poukázal na to, že vada konania, je vo svojej podstate porušením základného\npráva strany v súdnom konaní na spravodlivý proces. Toto právo je priznané tak článkom 46 Ústavy\nSlovenskej republiky, ako aj článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\nPodľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky\nje za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie potrebné považovať aj nedostatok riadneho a\nvyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavka na riadne odôvodnenie rozsudku v\nkonaní pred všeobecným súdom stanovuje § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého „v odôvodnení rozsudku\nuvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného\nútoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a\nvýstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti\npovažuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich\nvyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na\nustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé“ a tiež § 220 ods.\n3 CSP, podľa ktorého „ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku\nobsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.“ Výkladom tohto ustanovenia možno konštatovať, že\n\núplný, ale i čiastočný nedostatok dôvodov rozhodnutia je v rozpore s tam uvedenými požiadavkami. Tak\nisto aj existencia extrémneho nesúhlasu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami\n(napr. prípad, kedy právne závery nevyplývajú zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii,\nuvádzanie len všeobecných súhrnných zistení bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali\nbyť tieto zistenia vyvodené) je v rozpore s požiadavkami uvedenými v § 220 ods. 2 CSP. Povinnosť\nsúdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strán na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie\nrozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán. Porušením tohto práva\nstrany v konaní na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa preto strane v konaní takto\nodníma možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia\nopravných prostriedkov. Preto nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením\npráva na spravodlivé súdne konanie (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.\nzn. 4Cdo/171/2005 zo dňa 27.04.2006). Zásada spravodlivosti sa vzťahuje na celé súdne konanie.\nSpravodlivosť znamená aj povinnosť súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie. Súčasťou obsahu\nzákladného práva na spravodlivý proces je aj právo strany v konaní na také odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky\nsúvisiace s predmetom prejednávanej veci. Rozhodnutie súdu musí v dostatočnej miere uvádzať dôvody,\nna základe ktorých je založené (porov. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS\n119/03 zo dňa 16.09.2003). Obdobne podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.\nÚS 192/2006 zo dňa 03.11.2006, ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola\nprávoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so\nširokými súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a môže tým porušiť aj právo strany v súdnom konaní na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Absencia jasného a zrozumiteľného odôvodnenia vedie k\nneúplnosti, nepresvedčivosti a nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a vedie k porušeniu práva na\nsúdnu ochranu a spravodlivý proces priznaných čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods.\n1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd. Ak všeobecný súd aplikuje určité ustanovenia zákona bez relevantných dôvodov v rozpore s\nkonštantnou rozhodovacou praxou, je potrebné považovať takýto postup súdu za arbitrárny. Takýto\npostup je zároveň aj zásahom do princípu právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\n(I. US 335/2006). Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky bol v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát\nR 111/1998 uverejnený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/5/1997 zo dňa\n28.08.1997, z ktorého vyplýva, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne\nneodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný. Skutočnosť, že žalobca nemôže venovať\ntoľko času, koľko by si predstavoval voľnočasovým aktivitám a koníčkom, nie je argumentom utrpenej\nujmy v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice; medzi uvedeným neexistuje priama a bezprostredná\npríčinná súvislosť. Ak sa z posudzovania vplyvu faktorov na zníženie času na voľnočasové aktivity\nnedá abstrahovať jedine jeden (a to práca žalobcu), ktorý by ako jediný bránil slobodnému nakladaniu\ns voľným časom, tak nie je možné jednoznačne tvrdiť, že nesprávne prebratie Smernice je tým\njediným a výlučným faktorom, v dôsledku ktorého žalobca rodine a koníčkom venuje menej času. K\nnemajetkovej ujme Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/29/2021\nzo dňa 31.01.2023, v ktorom dovolací súd k otázke náhrady nemajetkovej ujmy uviedol, že „otázka\nvýšky náhrady nemajetkovej ujmy je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných\nskutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v\niných veciach. Každé jedno rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy je založené na riešení\nčisto individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za pravidlo pre iné prípady. Pokiaľ účelom §\n421 ods. 1 písm. b) CSP je to, aby sa vyriešením niektorej, doposiaľ ešte dovolacím súdom nevyriešenej\nprávnej otázky vytvorila a ustálila rozhodovacia prax dovolacieho súdu, je namieste konštatovanie, že\nvyriešením takto individuálnej otázky ako je určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy, sa ani nemôže\nvytvoriť ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Pri posúdení a hodnotení zákonom ustanovených\nvýchodísk na určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy postupujú súdy vždy rozdielne v každom\nkonkrétnom prípade a nezotrvávajú na určitých striktných hraniciach. V takto individualizovanom rámci\nurčovania konkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy zovšeobecnenie ani neprichádza do úvahy,\nkeďže rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvalifikovať a vyčísliť (7Cdo/131/2020).“\nĎalej aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/14/2013 zo dňa 23.11.2014, cit.:\n„žalobca, ktorý sa náhrady nemajetkovej ujmy domáha, musí uniesť jednak bremeno tvrdenia, ako\naj dôkazné bremeno, že mu nemajetková ujma vznikla a že na jej uspokojenie nie je postačujúcim\n\nzadosťučinením len konštatovanie porušenia práva. Nemajetková ujma má byť určitou náhradou za\nprotiprávny stav, ktorý spôsobil nenapraviteľnú ujmu v majetkovej sfére dotknutej osoby, pričom je\npodstatné v akom rozsahu bola znížená česť, dôstojnosť a postavenie fyzickej osoby, resp. dobré meno\na povesť právnickej osoby. Žalobca v prejednávanej veci neoznačil a už vôbec nepreukázal, že v prípade\nexistencie ním tvrdeného základu nároku by vznikli následky takej intenzity, ktorá by zakladala jeho\nprávo na priznanie požadovanej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy. Zadosťučinenie v peniazoch má\npritom byť prostriedkom spravodlivej nápravy a nemá predstavovať prostriedok slúžiaci na obohatenie\nsa.“ Žalobcu v spore zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať skutočnosti, z\nktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku nesprávnej transpozície smernice a následného prekračovania\nmaximálneho týždenného pracovného času vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu je potrebné\npriznať aj náhradu v peniazoch (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7Co/443/2016 zo\ndňa 25.07.2017). Žalovaný tiež podporne poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. I. ÚS 285/2018 zo dňa 15.08.2018 a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.\nIV.ÚS 271/2018 zo dňa 19.04.2018. Žalovaný dáva do pozornosti aj nález Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. II. ÚS 424/2012 zo dňa 06.11.2014, ktorý pripúšťa neúspešnosť žaloby o ochranu\nosobnosti pri nízkom stupni závažnosti zásahu, keď uzatvára, že dôsledkom každého neoprávneného\nzásahu do práv chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka je určitá ujma, pričom z hľadiska\nintenzity zásahu, okolností, za ktorých k nemu došlo a stupňa negatívnych dôsledkov dopadu zásahu\nna chránené práva sa v praxi môžu vyskytnúť ujmy, ktoré svojou povahou alebo stupňom závažnosti\n(a) neopodstatňujú ani nemateriálnu ani materiálnu satisfakciu, (b) opodstatňujú (len) nemateriálnu\nsatisfakciu, (c) opodstatňujú tak nemateriálnu, ako aj materiálnu satisfakciu. Žalovaný poukazuje na\nrozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdneho dvora EÚ“) vo veci Konle C-302/97,\ncit.: „aj jednoznačný rozpor s právom EÚ nemusí automaticky zakladať vznik zodpovednosti, pokiaľ je\nvnútroštátna úprava ospravedlnená napr. všeobecným záujmom.“\n41. Žalovaný zastáva názor, že u žalobcu nebola naplnená druhá podmienka pre priznanie nároku\nna náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca v priebehu celého konania nepreukázal, žiadne objektívne\nskutočnosti, pre ktoré by došlo k tak závažnému stavu, že uvedenému ma zodpovedať priznanie\nnemajetkovej ujmy vo výške 2.500 Eur. Žalobca neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej náhrady,\npretože neuviedol v čom tento „údajný neoprávnený“ zásah spočíval. Nestačí totiž, aby zásah mohol\nvyvolať určitú reakciu, ale musí aj konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby, čo v prípade žalobcu nie je\nžiadnym spôsobom preukázané. Vzhľadom na to, že ide o osobnostné práva, je potrebné nemajetkovú\nujmu posudzovať v každom jednom prípade individuálne. V danom prípade zásah nemohol objektívne\nvyvolať negatívny dopad v osobnostnej sfére. Žalovaný ďalej poukazuje na ustanovenie § 13 ods. 2\nObčianskeho zákonníka, ktoré upravuje podmienky, kedy má žalobca nárok na náhradu nemajetkovej\nujmy.\nŽalovaný tvrdil, že žalobca, ako ani jeho právny zástupca, v konaní nepreukázali zásah do súkromného,\nrodinného života či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napr. v medziľudských vzťahoch, či\nnepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá\nby odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje.\n42. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka\npriznať len ako sekundárnu kompenzáciu vtedy, ak by iná náprava nebola (vôbec) možná v zmysle §\n13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. ak by sa takáto satisfakcia nezdala postačujúca, avšak vždy\nlen vtedy, ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti.\nPodmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy v\nzávislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencie závažnej ujmy, ktorú treba riadne\na konkrétne preukázať. V konaní v podobe nemajetkovej ujmy nesie žalobca bremeno tvrdenia v tom,\na to tak, že žalovaný by spôsobil žalobcovi škodu, resp. zasiahol do jeho osobnosti a že tento zásah\nbol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jeho právach, pričom žalobca musí nielen uviesť (tvrdiť), ale\naj preukázať aká ujma mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno\npreukázať skutočnosti svedčiace o existencii škody a zásahu. Keď sa žalobca domáha v zmysle žaloby\nnáhrady nemajetkovej ujmy, žalobca musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah\nnielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí,\nprofesionálnej sfére, či v inom prostredí (rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 26Co/94/2020-515 zo\ndňa 30.06.2021). Žalovaný naďalej na podporu svojho právneho názoru ohľadne priznania nároku na\nnáhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy poukazuje na rozhodnutia súdnych autorít Slovenskej republiky.\nKrajský súd v Žiline v odôvodnení rozsudku sp. zn. 6Co/159/2019 zo dňa 27.05.2020 v bodoch 19\n\naž 23 uviedol, že cit.: „ ... Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy\nexistencia závažnej ujmy ... Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je tak ponechané na ľubovôľu\nsúdu, ale musí byť založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo\nskutkového stavu, na základe dokazovania vykonaného najmä na zisťovanie konkrétnych následkov\nv jednotlivých oblastiach spoločenského života dotknutej osoby, v ktorom smere dôkazné bremeno\nzaťažuje poškodeného.“ Krajský súd v Bratislave v odôvodnení rozsudku č. k. 5Co/192/2019-310 zo\ndňa 29.10.2019 v bode 45 konštatoval, že cit.: „... preukázanie zásahu do osobnostných práv, ktoré\nmá za následok skutočne zníženie dôstojnosti alebo vážnosti dotknutej osoby v spoločnosti v značnej\nmiere zaťažuje postihnutú fyzickú osobu. Nemajetkovú ujmu možno priznať len v prípadoch, kde došlo k\nzníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere a kde intenzita tohto\nzásahu nie je primerane napraviteľná inými právnymi prostriedkami. ... Bolo povinnosťou žalobcu, ktorý\nmal v konaní dôkazné bremeno, preukázať vznik nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy t. j. preukázať,\nže bola znížená dôstojnosť žalobcu a jeho vážnosť v spoločnosti a preukázať závažnosť vzniknutej ujmy\na závažnosť okolností, za ktorých došlo k porušeniu jeho práv. ... pri posudzovaní intenzity zásahu je za\nurčujúce hľadisko potrebné považovať charakter konania, v ktorom ujma vznikla, keďže ujma vzniknutá\nv ne/sporovom konaní môže byť iná ako ujma vzniknutá v exekučnom konaní a rovnako treba rozlišovať\nmedzi konaním civilným, trestným či správnym a napokon treba vziať osobitne na zreteľ aj predmet\nkonania z hľadiska jeho významu pre stranu ... a ochrany akých práv či právom chránených záujmov sa\nv ňom dovoláva, s prihliadnutím aj na jej osobné pomery či iné konkrétne skutkové okolnosti každého\nindividuálneho prípadu ... zvýšený význam predmetu konania pre osobu poškodeného musí táto osoba\nv konaní nielen tvrdiť, ale aj spoľahlivo doložiť.“ V zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. III. ÚS 288/2017 zo dňa 05.12.2017 „Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné\nsúdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť a teda v súlade s princípom rovnosti\nrozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej\númernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady.“ V konaní o náhradu nemajetkovej ujmy\nnesie žalobca bremeno tvrdenia v tom, že žalovaný spôsobil žalobcovi škodu, resp. zasiahol do jeho\nosobnosti a že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jeho právach, pričom žalobca musí\nnielen uviesť (tvrdiť), ale aj preukázať aká ujma mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva\ndôkazné bremeno preukázať skutočnosti svedčiace o existencii škody a zásahu. Keď sa žalobca domáha\nv zmysle žaloby náhrady nemajetkovej ujmy, žalobca musí na konkrétnych skutkových okolnostiach\npreukázať, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote,\nrodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí (rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k.\n26Co/94/2020-515 zo dňa 30.06.2021). Žalovaný zdôrazňuje, že zo strany žalobcu nebolo žiadnym\nspôsobom preukázané, že by utrpel ujmu, ktorá by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť, resp.\nvážnosť v spoločnosti. Súčasne žalovaný poukazuje aj na skutočnosť, že žalobca sa žalobou nedomáha\naby sa „upustilo od neoprávneného zásahu“ do jeho práva na ochranu jeho osobnosti, ani aby sa\nodstránili následky takéhoto zásahu. Podaná žaloba tak vôbec nerieši (údajný protiprávny) stav do\nbudúcnosti, ale naopak vytvára priestor pre opätovné čiastkové žaloby. V tomto súdnom konaní nebolo\npreukázané ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu ako základný predpoklad pre\nvznik nemajetkovej ujmy. Z obsahu podanej žaloby vyplýva skutočnosť, že žalobca vidí problém vo\nsvojom (nedostatočnom) finančnom ohodnotení počas služobnej pohotovosti, keď sa žalobou domáha\nlen (sekundárneho) finančného plnenia od Slovenskej republiky. Žalobca sa nikdy neobrátil na svojho\nnadriadeného s tým, že má záujem o dodatočne náhradné voľno, nikdy nevyužil možnosť vyplývajúcu z\n§ 116 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. a zvolil jediné riešenie a to finančnú kompenzáciu. Aj na základe\nklasického pojmu „volenti non fit injuria“ (tomu, kto s krivdou súhlasí, nedeje sa krivda) možno dospieť k\nzáveru, že údajná ujma v danom prípade nevznikla a teda neexistuje. V zmysle zásady kontradiktórnosti\nbolo povinnosťou žalobcu preukázať vznik ako aj intenzitu zásahu do jeho osobnostných práv, ak takýto\nzásah na strane\nžalobcu existuje. Uvedené riadne preukázané nebolo. Podľa zásady, ktorá je spoločná právnym\nsystémom členských štátov, musí totiž poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musieť\nznášať škodu, vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila rozsah škody (rozsudky Mulder a i /Rada a\nkomisia, C-104/89 a C-37/90). Žalobca svoje subjektívne tvrdenia nijakým spôsobom v žalobe ani v\niných písomnostiach nepredložil, uviedol len svoje subjektívne pocity, ako vníma nedostatok voľného\nčasu, spôsobený prácou, neuviedol žiadnu konkrétnu skutočnosť, ktorá by mala spôsobiť porušenie jeho\nosobnostných práv, v tak značnej miere, že by došlo k zníženiu jeho dôstojnosti alebo jeho vážnosti\nv spoločnosti, tak aby mohol, resp. mal požadovať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nie je\npreto možné aby subjektívne a ničím nepodložené tvrdenia žalobcu boli vodítkom toho, ako by mal\nsúd rozhodnúť. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/108/2009\n\nzo dňa 19.05.2010, kde je uvedené, že: „Len subjektívne vnímanie navrhovateľky, že uvedeným\npostupom zamestnávateľa došlo k takémuto zásahu a v dôsledku, ktorého to malo vplyv na jej zdravotný\nstav, ako aj spoločenské postavenie, prípadne na správanie sa osôb v jej okolí, nemožno považovať\nza založenie nároku na ochranu osobnosti a z toho vyplývajúce práva na poskytnutie primeraného\nzadosťučinenia a práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.“ Dovolací aj odvolací súd zhodne\nvyslovili názor, že konanie odporcu nespĺňa znaky neoprávneného zásahu do osobnosti navrhovateľky,\na nie je možné za takýto zásah považovať následok, ktorý subjektívne pociťovala navrhovateľka vo\nsvojom pracovnom aj osobnom živote. K sankcii alebo jej potenciálnemu vzniku za nemajetkovú ujmu\n(spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby) podľa § 13 Občianskeho zákonníka musí byť splnená\npodmienka zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení\nalebo ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite, a to tak, že tento zásah\nmusí byť protiprávny. Musí ísť teda o tak závažný zásah do sfér fyzickej osoby, ktorý je v rozpore\ns objektívnym právom a tiež musí dôjsť ku konsenzu medzi zásahom a neoprávnenosťou takéhoto\nzásahu. V takomto sa súd musí vysporiadať s tým, aká je miera závažnosti zásahu do práva na\nochranu osobnosti fyzickej osoby, teda si musí overiť, či k zásahu došlo v značnej miere. Popri tom je\npotrebné prihliadnuť aj na to, že forma zadosťučinenia (nemajetkovej ujmy v peniazoch) je právny inštitút\ntakpovediac výnimočného charakteru, ktorý sa má použiť len za splnenia zákonných predpokladov.\nUrčujúcim faktorom je najmä zistenie, že v tom ktorom prípade ide o nemajetkovú ujmu vzniknutú v\nosobnostnej sfére fyzickej osoby, ktorom táto fyzická osoba objektívne najmä vzhľadom k intenzite,\npovahe, trvaniu a rozsahu pôsobenia nepriaznivého následku môže pociťovať a prežívať ako závažnú.\nUplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy má byť až posledným možným nástrojom ochrany\nosobnosti a má sa uplatniť až vtedy, keď ostatné potenciálne satisfakčné prostriedky na zmiernenie a\nvyváženie nepriaznivého dopadu do osobnostných práv nepostačujú. Je preto potrebné aby súd skúmal\nv akej sfére života sa odrazilo to, čo tvrdí žalobca, nakoľko sa žalobca ani nijakým spôsobom nepokúsil o\nurčitú formu prevencie pred neoprávneným zásahom, ale sa obrátil na súd so žalobou. Preto je potrebné\ndodať, že náhrada nemajetkovej ujmy nie je ekvivalentom straty na zárobku a nemôže byť určovaná\nmatematickým vzorcom. Samotný výpočet požadovanej peňažnej náhrady sa javí, ako mzdový nárok\nvo forme doplatku za rozdiel medzi odmenou za určenú služobnú pohotovosť a nariadenú služobnú\npohotovosť, ktorý žalobca zastiera za nemajetkovú ujmu. Nie je preto možné majetkovú ujmu vypočítať\nkonkrétnym matematickým vzorcom a to až na eurocenty (žalovaná suma 6.974,44 Eur s prísl). S\ntýmto sa podľa názoru žalovaného vysporiadal správne Mestský súd Bratislava IV v rozhodnutí sp. zn.\nB5-24C/34/2023 zo dňa 28.10.2024 , bod 43, ktorý jasne a presne ustanovil, kedy sa jedná o nárok\nna nemajetkovú ujmu a kedy nie, cit.: 1/ „Pri zisťovaní dĺžky služobného času stráveného žalobcom\nna pracovisku súd vychádzal z dôkazných prostriedkov procesného útoku predložených žalobcom, a\nto výplatných pások za žalované obdobie od apríla 2020 do marca 2023, keďže aj samotný žalobca\nuviedol, že počet odpracovaných hodín a počet hodín pohotovosti, ktoré sú uvedené na výplatných\npáskach v jednotlivých mesiacoch, zodpovedajú jeho reálne odpracovanému pracovnému času, t.j.\nčasu skutočne strávenému na pracovisku, počas ktorého bol žalobca k pracovnej dispozícii svojmu\nzamestnávateľovi. Žalované obdobie tak zodpovedá nasledovným 6-tim referenčným obdobiam.“ 2/ „Z\nrozboru jednotlivých referenčných období jednoznačne vyplýva, že k porušeniu čl. 6 písm. b) Smernice\n2003/88/ES o dodržaní 48 - hodinového týždenného pracovného času v prípade žalobcu došlo len v\ndvoch obdobiach, a to vo štvrtom a šiestom období, kedy priemerný týždenný služobný čas žalobcu vo\nštvrtom období predstavoval 51,12 hodín a v piatom referenčnom období predstavoval 50,5 hodín, v\nzostávajúcich referenčných obdobiach bol uvedený článok Smernice dodržaný a priemerný týždenný\npracovný čas žalobcu bol pod hranicou 48 hodín, v niektorých obdobiach pomerne výrazne, keď napr. v\npiatom referenčnom období žalobca priemerne odpracoval o 5,73 hodín menej ako stanovuje Smernica.\nNa základe uvedeného súd dospel k záveru, že v prípade žalobcu nie je splnená druhá podmienka,\nsplnenie ktorej sa kumulatívne s ďalšími dvoma podmienkami vyžaduje na priznanie práva jednotlivcovi\nspôsobené porušením úniového práva, keďže nedošlo k dostatočne závažnému porušeniu Smernice\n2003/88/ES, nakoľko len v dvoch z celkovo šiestich referenčných období v žalovaných mesiacoch\ndošlo k porušeniu čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES a toto porušenie bolo minimálneho rozsahu, keď\nvo štvrtom referenčnom období žalobca priemerne odpracoval o 2,5 hodiny a v šiestom referenčnom\nobdobí o 3,12 hodín viac ako je priemerný týždenný pracovný čas stanovený Smernicou.“ Skutočnosť,\nže žalobca namieta celkovú organizáciu pracovného času, t. j. nerovnomerné rozloženie pracovného\nčasu, je podľa názoru žalovaného vecou medzi žalobcom a jeho služobným úradom, uvedené nespadá\npod charakter žalôb o ochranu osobnosti, inak povedané žalovaný nevidí priamu a bezprostrednú\npríčinnú súvislosť medzi ujmou spôsobenou žalobcovi v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice\na organizáciou pracovného času, ktorú žalobca namieta. Predmetné konanie spočíva v uplatnení si\n\nnároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť žalobcovi spôsobená v priamom dôsledku\nnesprávneho prebratia Smernice, čo má mať bezprostredný negatívny dopad na osobný, rodinný\na spoločenský život žalobcu. Organizácia pracovného času je pracovnoprávnou kategóriou, ktorá\npredstavuje odlišný nárok ako ten, ktorý si žalobca žalobou uplatňuje. Žalovaný namieta zmätočnosť\nuplatneného nároku, ktorý žalobca neosvedčil v priebehu konania, nakoľko má žalovaný za to, že\nžalobca namieta organizáciu pracovného času a nie nesprávne prebratie Smernice. Uvedené nie je\nžiaduce akokoľvek stotožňovať, nakoľko sa podľa názoru žalovaného jedná o odlišné kategórie. Taktiež\ntvrdenie o strate času bez ďalšieho, bez konkrétnych súvislostí a preukázaných negatívnych dopadov\nna osobnostnú sféru žalobcu, nepredstavuje dôkaz utrpenej morálnej ujmy na strane žalobcu. Taktiež\nje podľa názoru žalovaného vylúčená priama a bezprostredná príčinná súvislosť medzi porušením\nsmernice a ujmou žalobcu, keď ujmu v podobe vyčerpanosti, nedostatočnej regenerácie, či preťaženosti\npociťoval dávno pred podaním žaloby na súd, t. j. tri roky spätne. Žalobca neosvedčil dôvodnosť ani\nvýšku ním uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko v priebehu konania nie je\npreukázaná priama a bezprostredná príčinná súvislosť medzi žalobcom utrpenou ujmou v dôsledku\nnesprávneho prebratia Smernice, keďže žalobca na osvedčenie svojho nároku nešpecifikoval žiadne\nkonkrétne negatívne zásahy, ktoré by utrpel vo svojom súkromnom živote, ktoré by boli v priamej\nsúvislosti s nesprávnym prebratím Smernice. Žalobca neuniesol bremeno tvrdení ani bremeno dôkazu,\nneosvedčil svoj nárok a nepreukázal utrpenú ujmu v kontexte vyššie uvedených skutočností tak, aby\nbolo možné konštatovať, že žalobca ujmu na svojich právach v bezprostrednej súvislosti s nesprávnym\nprebratím Smernice utrpel, a to v značnej miere. Súd prvej inštancie nijako bližšie nevysvetlil, prečo\nujmu na právach žalobcu videl ako závažnú, a to aj napriek jeho výsluchu, ktorým žiadnu utrpenú ujmu,\nokrem bližšie nekonkretizovaných tvrdení, neuviedol a neosvedčil. Žalovaný zastáva názor, že súd prvej\ninštancie nezohľadnil žalobcom tvrdené skutočnosti a tomu zodpovedajúce námietky nepreukázania\nnemajetkovej ujmy a jej výšky zo strany žalovaného a týmito sa nijakým spôsobom nevysporiadal , čím\nžalovanému odňal právo na spravodlivé súdne konanie a presvedčivé zdôvodnenie právneho názoru\nsúdu prvej inštancie. Ujma žalobcu bola zo strany súdu prvej inštancie popísaná vo všeobecnosti, avšak\ns absenciou konkrétnych negatívnych následkov na život žalobcu. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že\nsúd prvej inštancie nevzhliadol žiadne konkrétne dôvody a negatívne dopady na akúkoľvek časť života\nžalobcu v dôsledku nesprávnej transpozície smernice, pričom uvedené priamo konštatoval poukazujúc\nna rodinný a spoločenský život žalobcu. Nie je preto žalovanému bez ďalšieho nepochybne zrejmé, z\nakých iných negatívnych dopadov na život žalobcu súd prvej inštancie pri ustálení priznanej sumy 2.500\nEur vychádzal. Na podporu právnej argumentácie žalovaného si dovoľujeme poukázať na právny názor\nOkresného súdu Trnava v odôvodnení rozsudku č. k. 18C/27/2024-203 zo dňa 22.11.2024 v bodoch 83\na 85, cit.: „ 83. Súd mal za to, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nemožno vyvodiť\nlen zo samotnej nesprávne transpozície smernice, bez ohľadu na následky dopadu vzniknutej ujmy na\njednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, na ktorých k nej došlo. Práca\nžalobcu nad rámec maximálneho týždenného pracovného času môže predstavovať určitú nemateriálnu\nujmu, to však žalobcu nezbavuje povinnosti preukázať vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých\noblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to, že napr. ospravedlnenie nie je dostatočne účinným\na efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. ... 85. V konaní bolo\npre úspech žaloby potrebné, aby žalobca preukázal zásah (vrátane rozsahu tohto zásahu) do jeho\nosobnostnej sféry, teda do rodinných väzieb a zdravotného stavu v rozhodnom období a aby zároveň\npreukázal príčinnú súvislosť medzi prácou nad rámec maximálneho týždenného pracovného času v\nrozhodnom období a týmto zásahom. ... Žalobca v konaní nepreukázal taký zásah do súkromného alebo\nrodinného života, či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napríklad v medziľudských vzťahoch či\nnepriaznivom zdravotnom stave žalobcu v príčinnej súvislosti s výkonom práce. V dôsledku nesprávnej\ntranspozície smernice bez ďalšieho nie je možné priznať nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy.“\nV odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje akékoľvek odôvodnenie týkajúce sa utrpenej ujmy v\nrodinnom živote a súkromnom živote žalobcu v dôsledku údajného nesprávneho prebratia smernice. Súd\nprvej inštancie pre účely ustálenia primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy v bode 50 napadnutého\nrozsudku zohľadnil, cit.: „zásah do osobnostných práv žalobcu vykazuje strednú mieru závažnosti,\nnakoľko z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca je slobodný, bezdetný, má 35 rokov, netrpí\nokrem bolestí hlavy žiadnym vážnym ochorením v dôsledku porušenia jeho práva zo strany žalovaného a\njeho osobný a súkromný život nebol v dôsledku tohto porušenia práva negovaný v značnej miere, napriek\ntomu, že došlo k ukončeniu jeho predchádzajúceho vzťahu, nakoľko vypovedal že už má vzťah nový.“\nĎalej súd prvej inštancie za primeranú peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v prípade žalobcu považoval\nsumu 2.500 Eur, pričom mal zohľadnil aj rozhodovaciu činnosť slovenských súdov, na ktorú však v\nnapadnutom rozsudku bližšie neodkázal. Rovnako súd prvej inštancie uviedol, cit: „nakoľko nemajetková\n\nujma žalobcovi nevznikla tým, že pracovná pohotovosť je ohodnotená nižšie ako výkon v rámci\npracovného času, ale tým, že v dôsledku vnútroštátnej úpravy musel žalobca reálne fyzicky odpracovať\nviac, ako by bol povinný v tom prípade, ak by bola Smernica transponovaná správne .“ Žalovaný\nrovnako napadnutému rozsudku vytýka, že v odôvodnení absentuje akékoľvek zdôvodnenie týkajúce\nsa prekročenia maximálneho priemerného 48 hodinového týždenného pracovného času žalobcu v\nrámci 6 mesačného referenčného obdobia. Žalovaný dodáva, že „pre zistenie prekročenia maximálneho\npriemerného týždenného pracovného času je dôležité, aby žalobca preukázal, že v referenčnom\nobdobí odpracoval taký počet hodín (pracovného času), ktorý po spriemerovaní v rámci referenčného\nobdobia presiahne hodnotu 48 h týždenne.“(porov. uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.\n14Co/7/2025-335 zo dňa 12.05.2025, bod 24). Žalovaný poukázal na najaktuálnejšie rozhodnutie v\nobdobnej veci uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 11CoPr/5/2025-418 zo dňa 30.07.2025, ktorý\nsa stotožnil s argumentáciou žalovaného ohľadom referenčných období dlhých 6 mesiacov, konkrétne\nbod 39, cit.: „Odvolací súd považoval námietku žalovaného o nedostatočnom odôvodnení napadnutého\nrozsudku za dôvodnú, v priebehu konania žalovaný poukazoval na povinnosť súdu skúmať porušenie\nčl. 6 písm. b) Smernice v rámci 6-mesačných referenčných období a v rámci toho tvrdil, že pre účely\nvýpočtu priemerného týždenného pracovného času nie je možné zahŕňať čas odpočinku (t. j. dovolenku,\ndodatkovú dovolenku, PN, voľno za prácu vo sviatok a pod.). V tomto smere žalovaný ďalej spochybnil\nspôsob výpočtu žalobcu, ktorý len k fondu pracovného času prirátal hodiny služobnej pohotovosti, pričom\nfond pracovného času v sebe zahŕňa aj časy odpočinku. V tejto súvislosti žalovaný predložil vlastný\nvýpočet priemerného týždenného pracovného času za žalované obdobie. Odvolací súd vyhodnotil\nžalovaným prednesené otázky v rámci prvoinštančného konania za otázky podstatného významu pre\nspravodlivé rozsúdenie veci, na ktoré bol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku\npovinný poskytnúť dostatočne presvedčivú odpoveď . Z odôvodnenia napadnutého rozsudku však takáto\nodpoveď na položené otázky nevyplýva, čím zaťažil svoje rozhodnutie vadou v zmysle ust. § 365 ods. 1\npísm. b) CSP.“ Odvolací súd v bode 40 vyššie uvedeného uznesenia vytkol súdu prvej inštancie, že „ pre\núčely posúdenia prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času v podstate len\nprebral výpočet predložený žalobcom, ktorý bol „de facto“ založený na sčítaní hodín fondu pracovného\nčasu a hodín služobnej pohotovosti, a ktoré výpočty prijal súd prvej inštancie za vlastné bez toho,\naby sa riadne vysporiadal s vyššie uvedenými námietkami žalovaného.“ Odvolací súd ďalej v bode\n47 vyššie uvedeného uznesenia konštatoval, cit.: „Odvolací súd dáva do pozornosti, že ustálenie si\nreferenčného obdobia má priamy dopad na zistenie rozsahu porušenia čl. 6 písm. b) Smernice (t. j.\nv koľkých referenčných obdobiach došlo k prekročeniu 48 hodín), od čoho potom závisí aj záver o\nprimeranosti výšky priznanej ujmy.“ Žalovaný zastáva názor, že konečným kritériom nároku na náhradu\nnemajetkovej ujmy bude vždy aspekt primeranosti tejto náhrady k okolnostiam a následkom (intenzite)\nnezákonného zásahu do sféry poškodenej osoby (žalobcu).\n43. Skutočnosť, že žalobca nemôže venovať toľko času, koľko by si predstavoval, rodine, priateľom a/\nalebo voľnočasovým aktivitám a koníčkom, nie je argumentom utrpenej ujmy v dôsledku nesprávneho\nprebratia smernice; medzi uvedeným neexistuje priama a bezprostredná príčinná súvislosť . Ak sa z\nposudzovania vplyvu faktorov na zníženie času na voľnočasové aktivity, rodinu, blízkych, priateľov nedá\nabstrahovať jedine jeden (a to práca žalobcu), ktorý by ako jediný bránil slobodnému nakladaniu s\nvoľným časom, tak nie je možné jednoznačne tvrdiť, že nesprávne prebratie Smernice je tým jediným a\nvýlučným faktorom, v dôsledku ktorého žalobca rodine, priateľom či koníčkom venuje menej času. Súd\nprvej inštancie sa tvrdeniami žalobcu v tomto smere nijako bližšie nezaoberal a tento súvis neskúmal,\nčo žalovaný považuje za vadu konania. Taktiež tvrdenie o strate času bez ďalšieho, bez konkrétnych\nsúvislostí a preukázaných negatívnych dopadov na osobnostnú sfére žalobcu, nepredstavuje dôkaz\nutrpenej morálnej ujmy na strane žalobcu. Podľa názoru žalovaného nie je zrejmá dôvodnosť žalobcom\nuplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca neosvedčil dôvodnosť ani výšku ním\nuplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko z výsluchu žalobcu nie je preukázaná\npriama a bezprostredná príčinná súvislosť medzi žalobcom utrpenou ujmou v dôsledku nesprávneho\nprebratia Smernice, keďže žalobca na osvedčenie svojho nároku nešpecifikoval žiadne konkrétne\nnegatívne zásahy, ktoré by utrpel vo svojom súkromnom živote, ktoré by boli v priamej súvislosti s\nnesprávnym prebratím Smernice. Žalobca neuniesol bremeno tvrdení ani bremeno dôkazu , neosvedčil\nsvoj nárok a nepreukázal utrpenú ujmu v kontexte vyššie uvedených skutočností tak, aby bolo možné\nkonštatovať, že žalobca ujmu na svojich právach v bezprostrednej súvislosti s nesprávnym prebratím\nSmernice utrpel, a to v značnej miere. Súd prvej inštancie nijako bližšie nevysvetlil, prečo ujmu na\nprávach žalobcu videl ako závažnú, ktorým žiadnu utrpenú ujmu, okrem bližšie nekonkretizovaných\ntvrdení, neuviedol a neosvedčil. Žalovaný zastáva názor, že súd prvej inštancie nezohľadnil žalobcom\n\ntvrdené skutočnosti a tomu zodpovedajúce námietky nepreukázania nemajetkovej ujmy a jej výšky\nzo strany žalovaného a týmito sa nijakým spôsobom nevysporiadal, čím žalovanému odňal právo na\nspravodlivé súdne konanie a presvedčivé zdôvodnenie právneho názoru súdu prvej inštancie. Žalovaný\nv priebehu konania hodnoverným spôsobom nepreukázal hodnovernosť utrpenej ujmy a opodstatnenosti\nuplatneného nároku. Žalovaný vychádza z toho, že za predpokladu, že žalobcovi jeho práca, resp.\ntvrdené porušovanie prípustného limitu 48 hodín spôsobuje ujmu na jeho osobnostných právach, práve\npoškodená osoba je tou, ktorá má bezpečne osvedčiť vznik, resp. začiatok pociťovania ujmy a na\ndruhej strane žalobca by mal ako osoba poškodená hodnoverne vysvetliť, prečo podal žalobu v tomto\nsmere v určitom čase, a to vzhľadom na uvádzané skutočnosti. Súd prvej inštancie sa uvedeným\nnezaoberal a priznanú výšku nemajetkovej ujmy v tejto súvislosti nijako nezohľadnil, čo žalovaný\nnepovažuje za správne. Žalovaný sa však domnieva, že primárnou motiváciou žalobcu je domáhať\nsa nemajetkovej ujmy na súde vo viere zmeniť pracovné podmienky v HaZZ. Zároveň dodávame, že\nžalobca mohol kedykoľvek požiadať o skončenie služobného pomeru a nájsť si vhodnejšie zamestnanie.\nTiež je potrebné zmieniť, že v prípade ak nie je žalobcovi ako príslušníkovi HaZZ nariadený služobný\nzásah, môže odpočívať alebo sa venovať inej práci a rovnako aj pri nariadenej služobnej pohotovosti\nv mieste výkonu štátnej služby, má žalobca ako príslušník HaZZ zabezpečený priestor na odpočinok\na oddych (spanie) nemusí uskutočňovať žiadnu fyzicky aktívnu činnosť. Okrem iného žalobca dostáva\npracovnú odmenu ako kompenzáciu za to, že v prípade potreby, bude ihneď k dispozícií a pripravený\nk výkonu a plneniu služobných povinnosti pri zásahu. Poukazujeme na to, že všetky odpracované\nhodiny výkonu služby ako aj pohotovosti boli žalobcovi riadne a včas zaplatené. Na základe tvrdení\nžalobcu v žalobe a iných písomností sa súd prvej inštancie nevysporiadal s tým, či práve ním tvrdený\npresah je výlučným faktorom, pre ktorý žalobca netrávi čas so svojou rodinou a nevenuje sa svojim\nvoľnočasovým aktivitám. Rovnako sa žalobca v priebehu konania nezmienil, ako by údajné pravidelné\npresahy výkonu hasičskej služby malo ovplyvniť jeho voľnočasové aktivity, resp. hobby. Žalovaný\nnepovažuje za hodnoverné preukázanie existencie takto utrpenej ujmy, nakoľko predmetné samotné\nkonštatovanie naznačuje pochybnosti. Žalovaný konštantne a jednotne zastáva názor čo do otázky\npracovného času a referenčného obdobia, pričom mnohokrát účinne rozporuje už preukazovanie 1.\npodmienky uplatneného nároku, teda to, či vlastne žalobca v skutočnosti pracoval nad rámec smernice\n2003/88/ES alebo nie. Súdna prax v obdobných veciach sa s ohľadom na argumentáciu žalovaného\nv najnovších konaniach priaznivo vyvíja v prospech žalovaného, pretože súdy po celom Slovensku\nprestali obdobné spory o nemajetkovej ujme zovšeobecňovať. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom\nsp. zn. 4Cos/1/2023 zo dňa 26.08.2024 zamietol žalobu v celom rozsahu, nakoľko nepovažoval za\npreukázanú 1. podmienku nároku, teda porušenie práv žalobcu, keďže žalobca vychádzal z období 7\ndní a započítaval si aj dni voľna a dovolenky do pracovného času. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom\nsp. zn. 52Cos/2/2023 zo dňa 12.11.2024 zamietol žalobu v celom rozsahu, nakoľko nepovažoval za\npreukázanú 2. podmienku nároku, pričom sa stotožnil so žalovaným a skúmal porušenie čl. 6 písm. b)\nsmernice v 6-mesačných referenčných obdobiach, pričom do prepočtov nezahrňoval dni dovolenky a\nrôznych dní voľna. Konajúci súd síce vzhliadol prekročenie v 1 referenčnom období o 0,8 hodín týždenne,\nno toto nepovažoval za dostatočne závažné pre úspešnosť podaného žalobného návrhu. Mestský súd\nBratislava IV rozsudkom sp. zn. B5-24C/34/2023 zo dňa 28.10.2024 zamietol žalobu v celom rozsahu,\nnakoľko nepovažoval za preukázanú 2. podmienku nároku, pričom sa stotožnil so žalovaným a skúmal\nporušenie čl. 6 písm. b) smernice v 6-mesačných referenčných obdobiach, pričom do prepočtov taktiež\nnezahrnul dni dovolenky a rôznych druhov voľna. Taktiež vzhliadol minimálny presah, no tento rovnako\nnepovažoval za dostatočne závažný na to, aby opodstatňoval priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v\npeniazoch. Okresný súd Galanta rozsudkami sp. zn. 35C/67/2024 a 35C/69/2024 oba zo dňa 16.04.2025\nžaloby v celom rozsahu zamietol, nakoľko taktiež nevzhliadol prekročenie maximálneho týždenného\npracovného času, čo skúmal v obdobiach dlhých 6 mesiacov bez započítavania dní voľna a dovoleniek\ndo pracovného času. Okresný súd Trenčín rozsudkom sp. zn. 21Cpr/14/2024 zo dňa 14.04.2025 žalobu\nv celom rozsahu zamietol, nakoľko mal za nepreukázané porušenie práv žalobcu, pričom sa nestotožnil\ns názorom žalobcu, ktorý svoju ujmu počítal z fondu pracovného času (teda započítaval aj dni dovoleniek\na voľna do pracovného času). Okresný súd Trnava rozsudkom sp. zn. 11C/42/2024 zo dňa 02.01.202\n5 žalobu v celom rozsahu zamietol z dôvodu, že sa nestotožnil s názorom žalobcu, že by sa článok 6\npísm. b) smernice mal skúmať v 7-dňových obdobiach, pričom rovnako sa nestotožnil ani s názorom,\nže by dni dovoleniek a voľna boli pracovným časom. Žalobca tak nepreukázal existenciu hneď prvej\npodmienky nároku. Okresný súd Trnava rozsudkom sp. zn. 18C/26/2024 zo dňa 06.12.2024 žalobu v\ncelom rozsahu zamietol z rovnakého dôvodu. Konajúci súd zdôraznil, že pri posúdení pojmov „pracovný\nčas“ a „čas odpočinku“ je nevyhnutné vychádzať z judikatúry Súdneho dvora EÚ a preto § 97 zákona\nč. 315/2001 Z. z. nemá vplyv na ich posúdenie (obdobne aj sp. zn. 18C/27/2024 zo dňa 22.11.2024).\n\nOkresný súd Trnava rozsudkom sp. zn. 102C/12/2023 zo dňa 22.10.2024 žalobu v celom rozsahu\nzamietol, pričom odôvodnenie rozsudku je obdobné ako vo vyššie uvedených prípadoch. Okresný súd\nTrnava rozsudkom sp. zn. 31C/40/2024 zo d ňa 25.04.2025 žalobu v celom rozsahu zamietol, pričom\nsa stotožnil s názorom žalovaného a spôsobom prepočtu priemerného týždenného pracovného času.\nKonajúci súd dospel k záveru, že ani v jednom referenčnom období dlhom 6 mesiacov nedošlo k\nprekročeniu 48-hodinového maximálneho týždenného pracovného času a preto považoval žalobu za\nnedôvodnú. Okresný súd Rimavská Sobota, pracovisko Revúca rozsudkom sp. zn. 16C/11/2023 zo dňa\n30.01.2024 žalobu v celom rozsahu zamietol, pričom sa stotožnil s názorom žalovaného, že týždenný\npriemerný čas sa skúma v 6-mesačných obdobiach a nemožno do neho započítavať dni voľna. Zdôraznil,\nže nesprávna transpozícia akejkoľvek smernice nemôže automaticky založiť nárok na náhradu škody /\nnemajetkovej ujmy. Okresný súd Banská Bystrica, pracovisko Brezno rozsudkom sp. zn. 6C/29/2024 zo\ndňa 14.03.2025 v spojených veciach žaloby v celom rozsahu zamietol z dôvodu, že neuniesli dôkazné\nbremeno čo do preukázania existencie nemajetkovej ujmy. Žalobcovia nepredložili žiadne dôkazy k\npreukázaniu ich nemajetkovej ujmy, pričom svoju ujmu iba tvrdili (obdobne aj sp. zn. 6C/44/2024 zo\ndňa 18.03.2025 a 6C/21/2024 zo dňa 21.03.2025). Mestský súd Bratislava IV rovnako nevzhliadol\nexistenciu nemajetkovej ujmy ani v rozsudku sp. zn. 52Cos/1/2023 zo dňa 12.11.2024, pričom žalobu v\ncelom rozsahu zamietol. Okresný súd Trnava rozsudkom sp. zn. 22C/30/2024 zo dňa 07.11.2024 žalobu\ntaktiež v celom rozsahu zamietol z dôvodu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno čo do existencie\nnemajetkovej ujmy.\nOkresný súd Prievidza rozsudkom č. k. 9C/2/2024-216 zo dňa 08.04.2025 v časti žalobu zamietol,\npretože z dokazovania nevyplynula taká intenzita, resp. trvanie negatívnych zásahov do osobnostných\npráv žalobcu, v dôsledku ktorých by došlo k takému narušeniu medziľudských vzťahov, rodinného života,\nže by to odôvodňovalo priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo vyššom rozsahu. Okresný súd Trnava\nrozsudkom č. k. 11C/41/2024-152 zo dňa 28.11.2024 žalobu zamietol, pretože žalobca neuniesol ani\nbremeno tvrdenia a ani dôkazné bremeno, vo vzťahu k preukázaniu vzniku nemajetkovej ujmy, rozsahu\nujmy, príčinnej súvislosti a primeranosti požadovanej náhrady. Okresný súd Banská Bystrica, pracovisko\nBrezno rozsudkom sp. zn. 5C/26/2024 zo dňa 25.04.2025, zamietol žalobu žalobcu a v bode 48 uviedol,\nže nesprávna transpozícia smernice nezakladá automaticky nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v\npeniazoch a už vonkoncom nie vo výške, ktorú žalobca požadoval. Následne v bode 49 súd uviedol,\ncit.: „Ak by však aj došlo k prekročeniu priemerného týždenného pracovného času, tak žalobca v konaní\nnepreukázal taký zásah do súkromného alebo rodinného života, či iný neoprávnený zásah, ktorý by sa\nodrazil v medziľudských vzťahoch alebo nepriaznivom zdravotnom stave v príčinnej súvislosti s výkonom\npráce.“ Okresný súd Trnava rozsudkom sp. zn. 31C/41/2024 zo dňa 09.05.2025 žalobu žalobcu zamietol,\npričom v bode 83 uviedol, cit.: „...žalobca neuniesol ani bremeno tvrdenia a ani dôkazné bremeno,\nvo vzťahu k preukázaniu porušenia jeho práv zo smernice, vzniku nemajetkovej ujmy, rozsahu ujmy,\npríčinnej súvislosti a primeranosti požadovanej náhrady...“. Okresný súd Trnava rozsudkom sp. zn.\n106C/43/2024 zo dňa 05.06.2025, žalobu zamietol, pričom v bode 116 skonštatoval, cit.: „...nemal súd\nnepochybne za preukázané, že práca žalobcu nad rámec maximálneho týždňového pracovného času\nv rozhodnom období mala skutočne negatívny dopad na jeho súkromný a rodinný život alebo na jeho\nzdravie, resp. že by sa tým zasiahlo do jeho osobnostných práv.“ Mestský súd Bratislava IV rozsudkom\nč. k. 43Cos/1/2023-183 zo dňa 07.03.2025, žalobu zamietol, pričom v bode 28 vyslovil názor, že v\nprípade žalobcu absentuje priama príčinná súvislosť medzi porušením právnej normy Európskej únie a\nspôsobenou škodou. Okresný súd Trnava rozsudkom č. k. 31C/40/2024-260 zo dňa 25.04.2025 žalobu\nzamietol a v bode 51 uviedol: „Hoci súd konštatoval, že nedošlo k správnemu transponovaniu smernice\ndo právneho poriadku SR, toto porušenie automaticky neznamená právo žalobcu na náhradu škody,\npričom súd v konaní dospel k záveru, že žaloba dôvodnou nie je.“ Ďalej v bode 66 uviedol, že „...žalobcovi\nsa v konaní nepodarilo preukázať, že nastali akékoľvek konkrétne následky v jeho živote z dôvodu\nnesprávnej transpozície smernice, ktoré by skutočne vnímal ako závažný zásah do práva na ochranu\nosobnosti príp. zdravia.“ Obdobne Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 11Co/27/2024-306 zo\ndňa 30.05.2024 rozsudok Okresného súdu Lučenec č. k. 16C/53/2023-247 zo dňa 20.12.2023 zrušil a\nvec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že žalobca neuviedol rozhodujúce skutkové tvrdenia a preto\nnebol daný dôvod, aby súd prvej inštancie vytváral iný právny nárok a skutkovo ho inak odôvodňoval\n(výpočet, koľko hodín v každom referenčnom období žalobca odpracoval nad smernicou stanovený limit.\nKrajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 14Co/15/2025 zo dňa 20.05.2025 zrušil rozsudok\nOkresného súdu Zvolen č. k. 13C/24/2024-248 zo dňa 17.10.2024 a obdobne Krajský súd v Banskej\nBystrici uznesením č. k. 14Co/13/2025-378 zo dňa 27.05.2025 zrušil rozsudok Okresného súdu Zvolen\nč. k. 19C/23/2024-250 zo dňa 18.11.2024, pričom v bode 21 v oboch prípadoch zhodne uviedol, cit.:\n„...pre zistenie či u žalobcu dochádzalo v rozhodnom období k prekročeniu maximálneho priemerného\n\ntýždenného pracovného času bolo potrebné vychádzať zo šesť mesačného referenčného obdobia.“\nKrajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 14Co/18/2025-383 zo dňa 27.05.2025 zrušil rozsudok\nOkresného súdu Zvolen č. k. 12C/25/2024-264 zo dňa 06.11.2024 a v bode 27 zdôraznil, cit.: „V otázke\nnáhrady nemajetkovej ujmy je potrebné vychádzať zo zásady primeranosti, ktorá by mala odzrkadliť\nmieru intenzity zásahu do práv poškodeného (žalobcu). V posudzovanej veci možno o takomto zásahu\nhovoriť v rovine porušenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času, a to ako v rovine\nzistenia v koľkých referenčných obdobiach k porušeniu tohto limitu došlo, ako aj v rovine samotnej\nintenzity presahu maximálneho priemerného týždenného pracovného času v rámci týchto referenčných\nobdobí, v ktorých k porušeniu limitu skutočne došlo.\n44. Odvolací súd však zdôrazňuje, že pre účely ustálenia si primeranej výšky ujmy nie je rozhodujúci\nkonkrétny presah hodín nad limit 48 hodín priemerného týždenného pracovného času, teda zistenie\nkoľko presne odslúžených hodín bolo nad limit 48 h týždenne .“ Krajský súd v Banskej Bystrici\nuznesením č. k. 14Co/7/2025-335 zo dňa 12.05.2025 zrušil rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k.\n12C/24/2024-185 zo dňa 22.10.2024 v spojení s opravným uznesením č. k. 12C/24/2024-229 zo dňa\n06.11.2024 a v bode 24 uviedol, cit.: „ pre zistenie prekročenia maximálneho priemerného týždenného\npracovného času je dôležité, aby žalobca preukázal, že v referenčnom období odpracoval taký počet\nhodín (pracovného času), ktorý po spriemerovaní v rámci referenčného obdobia presiahne hodnotu 48\nh týždenne.“ Žalovaný tiež poukazuje na podstatu nemajetkovej ujmy a spôsob zisťovania jej výšky:\nPodľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ide o ujmu postihujúcu inú ako majetkovú sféru osobnosti\n(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/265/2009 zo dňa 17.02.2011). Žalovaný\nodkazuje aj na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/82/2023 zo dňa 03.04.2024, bod 51,\ncit.: „Odvolací súd poukazuje na to, že nemajetková ujma je ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry\nfyzickej osoby, a do jej postavenia v spoločnosti. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je\nzmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Výška náhrady nemajetkovej ujmy je určovaná\nzákladnými zákonnými kritériami, a to predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami za\nktorých k porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom\nna okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky\npovažuje za ujmu značnú, pritom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko,\nteda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba.\nSamotná závažnosť ujmy v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je\njediným a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd musí prihliadať aj\nna okolnosti za ktorých k porušeniu práva došlo. “ Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.\nzn. 4Cdo/139/2011 zo dňa 30.10.2012: „Okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo (§ 13 ods.\n3 Občianskeho zákonníka) sú veľmi široko chápanými okolnosťami. Vždy musia byť zisťované okolnosti\nnielen na strane pôvodcu zásahu, ale aj na strane postihnutej osoby, konkrétne, napríklad, aký je podiel\nsamotnej postihnutej osoby na priebehu činnosti pôvodcu vyúsťujúcej do neoprávneného zásahu.“\nUznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/126/2007 zo dňa 30.04.2008 stanovuje,\nže súd pri úvahách o tom, či je namieste priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliada aj na\niné kritéria, ako sú kritéria uvedené v § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Priznanie nemajetkovej ujmy\nv peniazoch zákon ponecháva na voľnej úvahe súdu - ten však musí hodnotiť tak jednotlivé okolnosti,\nako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. Žalovaný ďalej poukazuje na rozsudok Okresného súdu\nRimavská Sobota sp. zn. 3C/18/2023 zo dňa 02.02.2024, cit.: „(...) Základom pre priznanie a určenie\nvýšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sú zákonom stanovené dve kritéria, z ktorých súdy musia\nvychádzať, a to závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do práva\nna ochranu osobnosti fyzickej osoby došlo. (...) Výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy\nsúdu, ktorá musí byť odôvodnená a musí mať základ v čo najúplnejšom zistenom skutkovom stave.“\nOkrem vyššie uvedeného rozboru otázky práva Európskej únie vo vzťahu k vnútroštátnej transpozícií\nsmerníc EÚ si žalovaný dovolí uviesť, že Súdny dvor EÚ nikdy nestanovil konkrétne podmienky\nurčovania výšky nemajetkovej ujmy v prípade, ak dôjde k preukázaniu existencie 1/ porušenia práva,\n2/ existencie ujmy a 3/ príčinnej súvislosti medzi nimi. Z uvedeného dôvodu nemožno opomenúť, že\nNajvyšší súd Slovenskej republiky vydal početné množstvo rozhodnutí, ktoré sa týka otázky dôkazného\nbremena, ktorým špecifikuje požiadavky ustanovené v CSP. Podľa čl. 8 CSP, cit.: „Strany sporu sú\npovinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi,\na to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. “ Podľa § 132 ods. 2 CSP, cit.:\n„Opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy.“ Podľa § 215\nods. 1 CSP, cit.: „Súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.“ Podľa § 216 ods. 1 CSP,\ncit.: „Súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu.“ Podľa § 217 ods. 1 CSP, cit.: „Pre rozsudok je\n\nrozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Ustanovenia o sudcovskej koncentrácií konania tým nie sú\ndotknuté.“ Poukazujeme na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/285/2008\nzo dňa 24.02.2010, cit.: „Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy,\nmusí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie\nskutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou\nje úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska\nhypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti\ntvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec\nnetvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Neunesenie\nbremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok preňho nepriaznivé\nrozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť,\nteda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný\nprávny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t. j. okruh\nskutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena.“ Rovnako\npoukazujeme na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo/6/2010 zo dňa\n22.09.2010, cit.: „Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia\ndôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný\nprávny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh\nskutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena.“ Taktiež poukazujeme\nna judikovaný názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 5Obo/52/2010 zo\ndňa 24.06.2010, cit.: „Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za\nto, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci\nsamej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i\nv takých prípadoch, keď určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci\nnebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať\nzáver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá.\nDôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie\ntýchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu\ntýchto skutočností tiež tvrdí.“ Poukazujeme aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, cit.:\n„Civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany\ndefinovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňou nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou a im zodpovedajúcim\nkorelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Z prejednacej zásady potom následne\nvyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého každá strana je povinná dokazovať skutočnosti\nzodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha .“Žalovaný\nzastáva názor, že žalobca sa rozhodol svoj voľný čas tráviť pasívnym oddychom (spánok, relaxácia)\npred aktívnym oddychom (prechádzky, cestovanie, cyklistika, motorky) a trávením času s rodinnou na\nspoločných oslavách a pod. Žalobca tak uprednostnil fyzickú a psychickú regeneráciu pred aktívnejším\noddychom. Vzhľadom na vek žalobcu (35 rokov) je nepochybné, že jeho fyzická a psychická regenerácia\nje v porovnaní so staršími príslušníkmi HaZZ neporovnateľne priaznivejšia. V priebehu konania ako aj\nv samotnej žalobe absentovali tvrdenia týkajúce sa povinností žalobcu, nakoľko trávenie voľného času\nžalobcu je v jeho plnej réžií. Z pojednávania zo dňa 23.07.2025 vyplynulo, že býva v byte v G. ktorý\n(zatiaľ) nezdieľa so svojou novou partnerkou. Žalobca len veľmi sporadicky pomáha rodičom pri prácach\nna rodinnom dome v Bratislave a sporadicky sa zúčastňuje spoločenských rodinných osláv, nakoľko svoj\nvoľný čas momentálne venuje svojej súčasnej partnerke. Vo výpovedi matky žalobcu je zrejme, že všetky\nčinnosti žalobcu sú založené na jeho dobrovoľnosti. Žalobca sa v priebehu konania sťažoval na výrazne\nbolesti hlavy, ktoré majú byť spôsobené neprimeranou pracovnou vyťaženosťou. Tvrdený zhoršený\nzdravotný stav však žalobca nadriadenému neoznámil a na pojednávaní dňa 23.07.2023 tvrdil, že jeho\nzdravotná spôsobilosť je označená stupňom A. Okrem iného svoj zhoršený zdravotný stav (časté bolesti\nhlavy) žalobca nepreukázal žiadnym zdravotným dokladom (lekárske ošetrenie, stanovenie diagnózy\nlekárom a pod.), ktoré by uvedené tvrdenie preukazovalo. Žalovaný má za to, že vzhľadom na vyššie\nuvedené žalobca neuniesol dôkazné bremeno čo do otázky preukázania porušenia ustanovenia práva\núnie, ktoré priznáva jednotlivcovi právo. Zároveň žalobca v priebehu konania neuviedol žiadne konkrétne\nnásledky, ktoré by mal ním tvrdení zásah na jeho osobnostnú sféru (existencia škody). Žalovaný má teda\nza to, že konajúci súd sa musí pridržiavať podmienok ustanovených procesným predpisom - CSP a teda\nmá vychádzať zo stavu, ktorý bol zistený v čase vyhlásenia rozsudku. Žalobca nenaplnil ani podmienku\ntvrdenia, nakoľko nesprávne tvrdil, že by stratil stovky hodín svojho voľného času a teda neuniesol\nani bremeno dôkazu. Konajúci súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu. V tomto smere uvedené je\nnevyhnutné aplikovať čo do otázky úspešnosti. Ak teda žalobca nepreukázal zásah do jeho práv, tak\n\nnie je dôvodné, aby mu bola priznaná akákoľvek kompenzácia, pričom súd prvej inštancie nemôže v\notázke sporu o náhradu nemajetkovej ujmy vychádzať z iných, síce obdobných, ale skutkovo rozdielnych\nkonaní (keďže rozvrh služieb žiadneho príslušníka HaZZ nie je totožný s iným vzhľadom na voľné dni\nči práceneschopnosti a iné mimoriadne situácie). Ako už bolo opakovane uvedené, je nevyhnutné, aby\nkonajúce súdy v obdobných otázkach vychádzali z podmienok náhrady škody spôsobenej porušením\núnijného práva, ktoré stanovuje priamo Súdny dvor EÚ: 1/ cieľom porušenej právnej normy únie je\npriznať jednotlivcovi práva a porušenie je dostatočne závažné, 2/ existencia škody (nemajetkovej ujmy),\n3/ priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou. K I. podmienke: Právna norma únie, na ktorú\nsa žalobca odvoláva mu musí priznávať právo. Z uvedeného dôvodu nemožno všeobecne vychádzať z\nvýkladového ustanovenia článku 2 smernice 2003/88/ES, ktoré definuje pojmy vrátane pojmov „pracovný\nčas“ a „čas odpočinku“. Pre úspešnosť podanej žaloby je nevyhnutné preukázať porušenie článku,\nktorý priznáva žalobca určité právo - teda článok 6 písm. b) smernice. K II. podmienke: V prípade, ak\nžalobca preukáže, že došlo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času,\ntak je na mieste uviesť, že musí sa skúmať rozsah prípadnej ujmy, teda 1/ o koľko hodín došlo k\nprekročeniu limitu a 2/ aké následky to na žalobcu malo. K III. podmienke: V prípade III. podmienky si\ndovolíme uviesť, že táto musí byť taktiež zabezpečená, pričom je na mieste prihliadnuť na: - § 1 ods. 1\nzákona č. 314/2001 Z. z., ktorým sa stanovuje úloha HaZZ, - prísahu, ktorú príslušníci HaZZ skladajú,\n- súvislosti medzi stratou času a tvrdenými následkami / zásahmi do osobnostných práv. Vo vzťahu k\notázke príčinnej súvislosti ku každej jednej tvrdenej údajnej ujme žalobcu, si žalovaný dovolí poukázať\nna uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/19/2020 zo dňa 25.03.2021, cit.:\n„V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci\nktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). Ak bola príčinou vzniku nároku na náhradu\nnemajetkovej ujmy iná skutočnosť, zodpovednosť nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou\nprávnou, ide o skutkovú otázku. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom)\na ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Práve vo vzťahu medzi\nkonkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa\nzisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba náhradu nemajetkovej ujmy izolovať zo\nvšeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko,\nale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti.\nV postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý\nňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou\nna neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na\nnásledok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny\na následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri\nzisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich\ndo úvahy ako (priama) príčina nároku na náhradu nemajetkovej ujmy existuje skutočnosť, s ktorou\nzákon spája zodpovednosť za náhradu nemajetkovej ujmy.“ Rovnako poukazujeme aj na rozhodnutie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/89/2021 zo dňa 31.01.2023, cit.: „Ohľadom príčinnej\nsúvislosti medzi poistnou udalosťou a nemajetkovou ujmou dovolací súd poukazuje na rozhodnutie\nNS SR sp. zn. 6MCdo/7/2013 v zmysle ktorého, príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným\nprvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné\nrozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť,\nsled), teda aby protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto\npríčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii;\npríčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto\nnemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže\nbyť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha\n(test conditio sine qua non spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý\nnásledok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa\nteórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej\npovahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však\nmusí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Otázka príčinnej súvislosti medzi\nurčitým protiprávnym konaním a konkrétnou škodou je otázkou skutkovou. Jej existenciu zisťuje súd,\nktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení\notázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom)\na akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná.“ Základným rozporom\nv tomto, ako aj obdobných konaniach, je rozpor v spôsobe preukazovania porušenia práva únie.\nZatiaľ čo rôzni právni zástupcovia k predmetnej otázke pristupujú rozdielne, tak žalovaný sa jednotne\n\nvyjadruje ku všetkým žalobám rovnako. Tu je teda na mieste uviesť, že žalovanému nie je jasné, na čo\ntýmito odkazmi žalobca odkazuje, ak žaluje náhradu nemajetkovej ujmy, pričom predmetné rozsudky\nbezpochyby rozporujú spôsob výpočtu priemerného týždenného pracovného času, ktorý si žalobca v\ntomto konaní uplatnil. Žalovaný teda poukazuje, že základné sporné tvrdenia strán vychádzajú z: 1/\nrozporu rozdielu medzi pojmami „pracovný čas“ a „čas odpočinku“, 2/ rozporu obdobia, v rámci ktorého\nsa pracovný čas žalobcu skúma. V tomto smere sa stotožňujeme s názorom Okresného súdu Rimavská\nSobota v rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 3C/18/2023 zo dňa 02.02.2024, cit.:\n„Fond pracovného času v každom mesiaci nie je veličina, z ktorej by sa malo vychádzať, pretože\nide len o vyjadrenie počtu pracovných hodín, ktoré má zamestnanec pri jeho spôsobe roz vrhnutia\npracovného času k dispozícií, nevyjadruje reálne číslo, koľko zamestnanec v práci za mesiac skutočne\nodpracoval.“ Rovnako sa stotožňujeme s názorom Okresného súdu Trnava prezentovaného v rozsudku\nsp. zn. 11C/42/2024 zo dňa 02.01.2025, cit.: „Súd mal za to, že pri výpočte pre ustálenie rozsahu\nprípadnej ujmy nebolo možné vychádzať z fondu pracovného času, pretože tento pojem nie je totožný\ns pojmom pracovný čas v zmysle smernice.“ Rovnako sa stotožňujeme s názorom Mestského súdu\nBratislava IV prezentovaného v rozsudku sp. zn. 52Cos/2/2023 zo dňa 12.11.2024 , cit.: „Súd teda\npri výpočte priemerného týždenného pracovného času žalobcu nezohľadňoval (neutralizoval) obdobie\nplatenej dovolenky, a to vrátane voľna z kolektívnej zmluvy (SVP) a dodatkovej dovolenky (DOD), keďže\naj tieto podľa názoru súdu napĺňajú definíciu platenej ročnej dovolenky v zmysle čl. 16 písm. b) v spojení s\nčl. 7 ods. 1 smernice 2003/88/ES.“ Ako bolo vyššie uvedené, Súdny dvor EÚ jasne stanovil kritériá pojmu\n„pracovný čas“, pričom Európska únie tento pojem, ako aj jeho antonymum, definovala v čl. 2 smernice\n2003/88/ES. Európska Komisia vo Výkladovom oznámení k smernici 2003/88/ES taktiež jasne stanovila\npožiadavku na vnútroštátne súdy, aby neobmedzili svoju analýzu iba na ustanovenia vnútroštátneho\npráva. Žalovaný zároveň podáva odvolanie aj proti druhému výroku napadnutého rozsudku, ktorým súd\npriznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnej výške, t. j. 100 %, z prisúdenej\nsumy. Žalovaný sa s týmto názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje a má za to, že nárok žalobcom\nbol nesprávne uplatnený a má za to, že aj v danom prípade sa jedná o nesprávne právne posúdenie\nveci. V prípade, ak by odvolací súd vyhovel podanému odvolaniu žalovaného, tak tento výrok o trovách\nkonania (ako závislý výrok) musí byť v celom rozsahu zmenený v prospech žalovaného. Ak odvolací\nsúd dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, t. j. ak odvolací súd zmení prvý výrok napadnutého\nrozsudku, potom je tretí výrok napadnutého rozsudku (o trovách konania) potrebné rovnako zmeniť,\nnakoľko ide o závislý výrok, ktorý je priamo viazaný na úspech / neúspech žalobcu / žalovaného v\ntomto spore. Vzhľadom na vyššie uvedené, ako aj s poukazom na právny názor žalovaného v jeho\nvšetkých doterajších písomných vyjadreniach, ako aj na ústnych prednesoch na pojednávaniach, si\nžalovaný dovoľuje navrhnúť Krajskému súdu v Bratislave ako súdu odvolaciemu, aby takto Krajský súd\nv Bratislave mení I. a súvzťažný II. výrok rozsudku Okresného súdu Pezinok č. k. 47C/37/2023-427 zo\ndňa 15.08.2025 tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamieta .\n45. K odvolaniu žalovaného podal písomným podaním zo dňa 10.10.2025 vyjadrenie žalobca, ktorý\ntvrdil, že odvolacie dôvody uvádzané žalovaným neboli naplnené, pričom sa v celom rozsahu stotožnil\ns výrokom a odôvodnením Rozsudku, ktorý považuje za vecne správny a zákonný. Nakoľko drvivá\nväčšina odôvodnenia odvolania obsahuje len všeobecné konštatácie a citácie z príslušnej časti doktrín\na súdnej praxe, žalobca zaujíma stanovisko len k tým argumentom, ktoré možno označiť za konkrétne\nvo vzťahu k prejednávanej veci a k jednotlivým konkrétnym skutočnostiam namietaným žalovaným.\nŽalovaný v tejto časti odvolania popri citácii všeobecnej argumentácie v iných a nesúvisiacich veciach\nuvádza: „Skutočnosť, že žalobca nemôže venovať toľko času, koľko by si predstavoval voľnočasovým\naktivitám a koníčkom, nie je argumentom utrpenej ujmy v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice;\nmedzi uvedeným neexistuje priama a bezprostredná príčinná súvislosť. Ak sa z posudzovania vplyvu\nfaktorov na zníženie času na voľnočasové aktivity nedá abstrahovať jedine jeden (a to práca žalobcu),\nktorý by ako jediný bránil slobodnému nakladaniu s voľným časom, tak nie je možné jednoznačne\ntvrdiť, že nesprávne prebratie Smernice je tým jediným a výlučným faktorom, v dôsledku ktorého\nžalobca rodine a koníčkom venuje menej času. Uvedená argumentácia žalovaného je postavená na\nnepochopení podstaty problematiky náhrady nemajetkovej ujmy (v danej veci analogicky uplatňovanej)\nv kontexte prejednávanej veci a taktiež na nepochopení obsahu práva na súkromie. V tejto súvislosti\nje nevyhnutné opätovne zdôrazniť, že obsahom práva na súkromie je aj právo na osobný život a pod\npojem „osobný život“ možno subsumovať akékoľvek iné aktivity nesúvisiace s pracovným zaradením\nžalobcu, pričom právo na osobný život v tomto význame je chránené čl. 8 Dohovoru, čl. 19 ods. 2\nÚstavy SR a tiež § 11 OZ. Žalobca v bode 99 žaloby uviedol: „ (...) dôsledku porušovania práva na\nmaximálne 48 hodinový týždenný pracovný čas prichádza o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim\n\nnajbližším, rodine, priateľom, záľubám resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s pracovným zaradením\nžalobcu. Vzhľadom na fyzickú a psychickú náročnosť tejto práce je pritom dostatok času na oddych\nnevyhnutný. Týmto je porušované nielen základné právo na ochranu zdravia, ale aj právo na ochranu\nsúkromia.“ Je logické a evidentné, že pokiaľ by sa neaktívna časť služobnej pohotovosti považovala za\npracovný čas, služby žalobcu by museli byť rozvrhnuté iným spôsobom a nepochybne by tak došlo k\nvýraznému navýšeniu jeho času stráveného s aktivitami nesúvisiacimi s prácou žalobcu. V tejto súvislosti\nje nevyhnutné zdôrazniť, že pri náhrade nemajetkovej ujmy postačuje preukázať čo i len objektívnu\nspôsobilosť privodenia ujmy na konkrétnych osobnostných právach (napr. NS SR 5 MCdo 7/2010). V\ninom rozhodnutí NS SR (sp. zn.: 5 Cdo 126/2007): „K vzniku zodpovednostného vzťahu zo zásahu do\nosobnostných práv postačuje, že ide o zásah, ktorý je spôsobilý niektorý z osobnostných práv „len“\nohroziť, nie je predpokladom vzniku tohto vzťahu, aby k poškodeniu osobnostných práv aj došlo. Pre\núspech žaloby nie je teda nutné, aby došlo aj k poškodeniu zdravia fyzickej osoby, ktorá je vystavená\nimisiám. Postačuje, že tieto imisie sú takej intenzity alebo ich pôsobenie tak dlhodobé, že v ich dôsledku\nhrozí fyzickej osobe poškodenie jej zdravia.“ Mutatis mutandis vo vzťahu k naposledy citovanému\njudikátu NS SR, ani v uvedenej veci nie je potrebné preukazovať, že došlo k zásahom do žalobcom\nuvádzaných práv, ale postačuje, že neoprávnený zásah je takej intenzity alebo jeho pôsobenie také\ndlhodobé, že v jeho dôsledku žalobcovi zásah hrozí. Ide teda o tzv. súkromnoprávny delikt ohrozovacej\npovahy. Napriek tomu, v uvedenej veci výsluchom žalobcu a tiež jeho matky boli preukázané aj konkrétne\nzásahy, na ktoré poukazuje žalobca počas celého konania, pričom konkrétne zásahy mal za preukázané\naj súd prvého stupňa (bod 48 až 51 rozsudku) V uvedenej veci, ako aj v obdobných veciach, objektívna\nspôsobilosť privodenia ujmy na imateriálnych právach vyplýva zo samotnej podstaty daného nároku,\nnakoľko každý by pociťoval ako zásah do svojho práva na súkromie - do ktorého patrí aj právo na trávenie\nvoľného času podľa vlastného uváženia - kedy by každý tretí deň musel odpracovať 8 hodín, ktoré\nsa mu do služobného času nezarátavajú; ak by sa mu tieto hodiny zarátavali, museli by byť pracovné\nsmeny rozvrhnuté inak, čoho nepochybným následkom by bolo viac voľného času. K intenzite zásahu\npotom výrazne prispieva fakt, že žalovaný tak činí už od roku 2001, činí tak v priamom úmysle a vo\nvzťahu k jednému z najviac rizikových povolaní. Je teda zrejmé, že k uvedenému dochádzalo počas\ncelého služobného života žalobcu (obrovská dĺžka zásahu), pričom ovplyvní aj jeho život na dôchodku\n(nezarátavanie daných hodín do odpracovaných rokov). Z hľadiska týchto skutočností a tiež z hľadiska\ntoho, že ide o systémové a úmyselné zlyhanie žalovaného, ktorý robí presný opak toho, čo by robiť\nmal, je potom už pre konkrétny spor nie bezpredmetné, ale len málo významnou skutočnosťou to, či v\nkonkrétnom období bol pracovný čas prekročený o pol hodinu, 2 hodiny alebo o 3 a pol hodiny, nakoľko\nuvedené je už výsledkom náhody.\n46. Ujma v tomto prípade spočíva v samotnej strate času - nenahraditeľnej a nevyčísliteľnej komodity,\nktorá bola žalobcovi odňatá z jeho súkromného a rodinného života a bola nútene presunutá do výkonu\nnáročnej a rizikovej služby. Každá hodina, ktorú musel žalobca stráviť v práci nad rámec Smernice,\nje hodinou, ktorú nemohol venovať svojej rodine, odpočinku a regenerácii, resp. akýmkoľvek iným\naktivitám, ktoré sú výlučne na vlastnom uvážení žalobcu. Nejde pri tom o akúkoľvek hodinu v živote\nčloveka, ale o hodinu, ktorá nasleduje po vyčerpaní 48 hodín z týždňa, teda po odpracovaní maximálne\nprípustného pracovného času stanoveného Smernicou v tak náročnom povolaní, akým povolanie\nžalobcu nepochybne je a v ponímaní materiálnej spravodlivosti nemožno od žalobcu chcieť, aby teraz\nkaždý mesiac po celý svoj služobný život sedel pri kalkulačke a prepočítaval s advokátom/mzdárkou,\npríp. sám svoje hodiny, následne ich priemeroval v príslušných referenčných obdobiach, následne na\nto upozorňoval zamestnávateľa a potom si nárok uplatňoval príslušnou žalobou. Opätovne pripomína,\nže čas je tá najdrahšia „komodita“ a voľný čas, ktorý má človek možnosť stráviť s rodinou a venovať sa\nsvojim záľubám, resp. akýmkoľvek aktivitám podľa vlastného uváženia, je tá úplne najdrahšia a práve z\ntejto časti žalovaný neprípustným spôsobom ukrojil žalobcovi značnú časť hoci v niektorých momentoch\nživota môže ísť o hodnotu nevyčísliteľnú. Uvedený stav má zásadný význam vo vzťahu k sankčnej funkcii\nnáhrady (i) trvá od roku 2001 a zároveň po celý služobný život žalobcu, pričom ovplyvní aj jeho život\nna dôchodku, (ii) bol nastolený štátom ako žalovaným v priamom úmysle (iii) spôsobom argumentácie\nv tomto ako aj v iných konaniach žalovaný dáva jasne najavo ako si „váži“ dlhoročnú službu žalobcu, a\nto spôsobom, akú argumentáciu používa pri snahe neniesť zodpovednosť za ním nastolený protiprávny\nstav, pričom uvedené sa žalobcu osobitne dotýka a zraňuje - z pohľadu štátu ide o v negatívnom\nslova zmysle pragmatické a účelové konanie, nakoľko sa mu viac oplatí zaplatiť nejakú náhradu pár\ndesiatkam, stovkám hasičov, než prijať do služby a začleniť niekoľko stoviek nových príslušníkov, aby\nnásledne mohol správne transponovať Smernicu; z tohto pohľadu ide o vysoko škodlivé konanie, ktorého\nsa nedopúšťa akákoľvek právnická osoba, ale priamo štát (ktorý ako prvý by mal ísť príkladom vo\n\nvzťahu k dodržiavaniu zákonom stanovených povinností), čo by taktiež malo byť zohľadnené v rámci\nsankčnej funkcie nehovoriac už o ústavnoprávnom princípe spočívajúcom v pozitívnom záväzku štátu\nvo vzťahu k vlastným občanom. Štát však nielen v tomto spore, ale vo všetkých obdobných sporoch\nrobí presný opak; cynickým spôsobom prehadzuje bremeno zodpovednosti na žalobcu, pričom vlastná\nargumentácia žalovaného v tomto ako aj v obdobných sporoch je osobitne zraňujúca nie len pre žalobcu,\nale aj pre ostatných príslušníkov HaZZ. Pokiaľ žalovaný namieta nedostatok odôvodnenia vo vzťahu k\nreferenčnému obdobiu, tak k uvedenému uvádza, že táto otázka nebola medzi stranami sporná, pričom\nsamotný žalovaný na základe svojich prepočtoch konštatoval, že k porušeniu práva došlo; opätovne však\npripomína, z dôvodov uvádzaných vyššie v bode 12 až 14, ide o málo významnú skutočnosť, nakoľko je\nnevyhnutné pozerať sa na vec zo širšej perspektívy (opäť bod 12 až 14 vyššie). K argumentácii ohľadom\nfondu pracovného času sme sa rozsiahlo vyjadroval v predchádzajúcich podaniach, predovšetkým\nvo vyjadrení k odvolaniu zo dňa 06.08.2024, bod 14 až 25. K tomuto už len dodáva, že k uvedenej\notázke sa jednoznačne vyjadril už aj Krajský súd v Bratislave v rozhodnutí zo dňa 27.02.2025, sp.\nzn.: 10Co/42/2024, keď v identickej veci uviedol nasledovné: „Odvolací súd dodáva, že žalovaná sa\nvo svojom odvolaní pomerne rozsiahlo zaoberá referenčnými obdobiami a nerovnomerne rozvrhnutým\npracovným časom, nereflektuje však na tú skutočnosť, že aj počas referenčného obdobia (7 dní) sú\nštáty povinné garantovať neprekročenie 48 hodinového týždenného pracovného času.“ Odvolací súd\nnásledne uviedol, že pri rozvrhnutí pracovného času (a to aj v prípade nerovnomerného rozvrhnutia) v\nstanovenom referenčnom období, nemožno počítať s čerpaním dovolenky, pracovnou neschopnosťou\npríslušníka, OČR (ako to spätne za referenčné obdobia žalovaný prepočítal aj v predmetnej právnej\nveci), ale tento pracovný čas musí rozvrhnúť tak, aby boli jednotlivé zmeny a služobný čas príslušníka\nrozvrhnuté v súlade s podmienkami ustanovenými zákonom, čo znamená, že celkový plánovaný\npracovný čas príslušníka v stanovenom období nemôže prekročiť v priemere 40 hodín v zmysle ZoHZZ,\nresp. max 48 hodín týždenne, vrátane nadčasov podľa Smernice. S poukazom na tieto právne dôvody\nodvolací súd uviedol, že práve naopak, žalovaným uvádzaný výpočet údajného priemerného týždenného\npracovného času a odpracovaných hodín je zavádzajúci. Pokiaľ ide o žalovaným uvádzané rozhodnutia,\npredmetom ktorých bol obdobný nárok a údajný zvrat v nahliadaní na predmetnú problematiku,\npoukazuje na skutočnosť, že v nami zastupovaných obdobných veciach bol zo strany Krajského súdu\nv Bratislave potvrdený prvostupňový rozsudok, ktorým bola žalobcovi priznaná náhrada nemajetkovej\nujmy vo výške 2.500.00 EUR a náhrada trov konania v rozsahu 100 %. Ide o rozhodnutie, sp. zn.:\n9Co/112/2024 zo dňa 30.01.2025. Navyše, v predmetnej právnej veci, ktorá bola potvrdená Krajským\nsúdom v Bratislave už žalovaný používa „novú“ argumentáciu, ako to on sám nazýva, ktorá však nebola\nspôsobilá zvrátiť rozhodnutie nadriadeného súdu v danom prípade. Taktiež poukazuje na rozhodnutie\niného senátu Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.: 10Co/42/2024, kde právny zástupca zastupuje iného\npríslušníka HaZZ, kde bolo rozhodnuté o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy a náhrade trov konania\nv rozsahu 100 %. V uvedenej veci bol žalovaným obdobím len rok 2020, nakoľko žalobca v tejto veci\nnásledne ukončil služobný pomer. Ďalej poukazuje na ďalšie rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave,\nkde taktiež došlo k priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a k náhrade trov konania v rozsahu\n100 %. Ide o rozhodnutie ďalšieho senátu Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.: 3Co/8/2024 zo dňa\n30.01.2025. Je tiež potrebné poznamenať, že ani v týchto rozhodnutiach sa nadriadený súd zatiaľ\nžiadnym spôsobom nevysporiadal so sankčnou funkciou náhrady ako na túto poukazuje nižšie, pričom\npriznané čiastky sú z tohto pohľadu neprimerane nízke a túto funkciu dostatočným spôsobom neplnia. Na\nzáver vyslovil názor, že predmetné spory sú svojou povahou pomerne náročné, čo do skutkových zistení,\nprávneho posúdenia, odlišnosti žalôb v závislosti na advokátoch zastupujúcich jednotlivých žalobcov,\npričom dokonca aj právna argumentácia žalovaného sa v jednotlivých konaniach značne líši v závislosti\nna tom, ktorý pracovník MINV danú vec dostane na stôl. Je preto potrebné zamerať sa na najhlbšiu\na samotnú podstatu nie len tohto, ale aj všetkých obdobných sporov, ktorá je podľa nášho názoru\nnasledovná. V prvom rade uvádza, že tieto konania nie sú konaniami o ochranu osobnosti per se. Ide\no konania o náhradu škody z dôvodu porušenia európskeho práva EÚ, pričom vzhľadom na absenciu\ninštitútu, ktorý by pokrýval takýto druh sporov, sa per analogiam aplikujú príslušné ustanovenia o ochrane\nosobnosti. Ani v štandardných konaniach o ochranu osobnosti nebýva na žalobcov nazerané tak prísne\n(ako sme sa s tým stretli v niektorých nami zastupovaných prvostupňových konaniach) v tom zmysle, že\nmusia preukazovať, koľko presne hodín nad rámec smernice bolo odpracované a ktorá konkrétna hodina\nzasiahla do toho ktorého konkrétneho osobnostného práva a akým spôsobom. Takýto spôsob nazerania\nabstrahuje od materiálnej hmotnoprávnej podstaty skutkového stavu, ktorý je v nielen v tejto, ale aj v\nobdobných veciach taký, že príslušník HaZZ odpracuje zhruba 240 hodín, pričom do pracovného času sa\nmu započítava len 170 hodín. Uvedené samo o sebe je značne závažné porušenie objektívne spôsobilé\nzasiahnuť do práva na súkromie a rodinný život v prípade každého príslušníka HaZZ, nakoľko v príčinnej\n\nsúvislosti s takto nastoleným stavom zo strany štátu sa čas príslušníka HaZZ prelieva z jednej množiny,\nktorú tvorí náročná a riziková služobná činnosť, do druhej množiny, ktorú tvorí súkromný a rodinný život,\nodpočinok od práce, resp. akékoľvek aktivity nesúvisiace so služobným zaradením žalobcu. Je logické\na evidentné, že pokiaľ by sa neaktívna časť služobnej pohotovosti považovala za pracovný čas, služby\nžalobcu by museli byť rozvrhnuté iným spôsobom a nepochybne by tak došlo k výraznému navýšeniu\njeho času stráveného s aktivitami nesúvisiacimi s prácou žalobcu. V týchto sporoch je však podľa nášho\nnázoru kľúčové osobitne sa vysporiadať so sankčnou funkciou náhrady. Výšku náhrady súd určuje podľa\nvoľnej úvahy, domnieva sa však, že pri zohľadňovaní všetkých do úvahy prichádzajúcich kritérií v týchto\nkonaniach osobitne vystupuje do popredia najmä dĺžka zásahu (dĺžka nastoleného protiprávneho stavu\nvyvolaného v priamom úmysle žalovaným), v spojení s postojom žalovaného, aký zaujal k predmetným\nsporom aj napriek všetkým okolnostiam. Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I.\nÚS 689/2014 z 09.11.2016: „Pri úvahe o primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je\nrovnako nevyhnutné prihliadať na samotný účel a funkcie tohto inštitútu pri ochrane osobnosti. Primárnou\nje funkcia satisfakčná, ale je tu aj funkcia preventívno-sankčná, ktorú by relutárna náhrada mala plniť\nz hľadiska špeciálnej a generálnej prevencie; medzi nimi by mal existovať vzťah komplementarity\n(navzájom sa dopĺňajú, posilňujú) i vzťah konkurencie.“ Obdobný právny názor k uvedenej problematike\nzaujal aj Ústavný súd Českej republiky v aktuálnom rozhodnutí zo dňa 23.01.2025, sp. zn.: I. ÚS\n428/23. Podľa predmetného rozhodnutia: Náhrada nemajetkové újmy v penezích plní nejen funkci\nsatisfakční (kompenzační a reparační), ale téjpreventivnč- sankční. Základní myšlenkou preventivnésankční funkce je, že forma a míra zavinení, pohnútky či majetkový prospech púvodce mají podstatný\nvlív na intenzitu neoprávneného zásahu do osob- nostních práv, a tudíž prímo ovlivňují potrebu nižšího\nči vyššího penéžitého zadostiučinéní. Preventivne-sankční funkce se tedy neuplatňuje oddelene od\nsatisfakční funkce, ale je její nepostra-datelnou součástí. Preventívna a sankčná funkcia plní, okrem\niného, funkciu odradenia od ďalších zásahov, či už vo vzťahu ku konkrétnemu porušovateľovi, ktorým\nje v tomto prípade štát (špeciálna prevencia) alebo všeobecne vo vzťahu k bližšie neurčenej množine\npotenciálnych porušovateľov (generálna prevencia); určenie jej výšky by teda malo zohľadňovať nie\nlen satisfakčnú funkciu vo vzťahu k žalobcovi, ale aj sankčnú vo vzťahu k porušovateľovi. V zmysle\npreventívno - sankčnej funkcie je preto nevyhnutné, aby štát ako žalovaný v každom jednotlivom prípade\nuhradil žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, lebo len táto je spôsobilá odradiť štát od\nďalšieho zákazu, a to v situáciách, kedy je v zmysle skutkového stavu zistené čo i len najmenšie\nporušenie čl. 6 písm. b) smernice, a to z dôvodu, že ide o mnohoročný štátom systémovo vyvolaný\na udržiavaný protiprávny stav, v dôsledku ktorého príslušník HaZZ odrobí napr. 240 hodín, pričom sa\nmu započíta do služ. času len 170 hodín. Je preto zrejmé, že právo žalobcu na osobný život bude po\ncelý jeho služobný život sústavne a zo strany štátu úmyselne porušované, pričom v uvedenej veci je\nnepochybné, že k porušeniu čl. 6 písm. b) Smernice došlo. Z uvedeného dôvodu je potrebné zvýrazniť\na podčiarknuť nasledovné skutočnosti, ktoré predstavujú rekapituláciu skutočností už uvádzaných v\npredchádzajúcich podaniach ako aj v tomto podaní a ktoré odôvodňujú priznanie náhrady nemajetkovej\nujmy v uplatnenej výške: Žalobca je príslušníkom HaZZ od roku 2012, pričom min. od roku 2001\ndochádzalo k neustálemu porušovaniu práva na max. prípustný pracovný čas stanovený Smernicou a\nteda k zásahu do osobnostných práv (právo na ochranu zdravia, právo na súkromie a rodinný život) a to\nv príčinnej súvislosti s tým, že štát nedostatočne transponoval Smernicu do ZoHaZZ, pričom výsledkom\ntranspozície je skutočnosť, že služobný úrad nemusí zarátavať čas strávený služobnou pohotovosťou\ndo fondu pracovného času; Žalobca žaluje za obdobie troch rokov predchádzajúcich podaniu žaloby\n(6 referenčných období) len z dôvodu notoricky známej judikatúry o premlčaní majetkového nároku;\nnemožno však abstrahovať pri určovaní výšky a intenzity zásahu od toho, že do práv žalovaného bolo\nzasahované týmto spôsobom od roku 2012, pričom daný zásah trval celý služobný život žalobcu, pričom\nvýsledok nesprávnej transpozície bude mať priamy vplyv aj na výšku priznaného dôchodku a teda\novplyvní aj život žalobcu na dôchodku; Zohľadniť postoj žalovaného v rámci preventívno - sankčnej\nfunkcie, ktorý o problematike vie od roku 2001 a napriek desiatkam/stovkám súdnych rozhodnutí v\nobdobných veciach s uvedeným nič nerobí, naopak, snaží sa presúvať zodpovednosť na žalobcu,\nktorý by, podľa vyjadrenia žalovaného, mal kontaktovať svojho zamestnávateľa a upozorniť ho na\nvznik škody, hoci jeho zamestnávateľ s tým nemá nič spoločné. Navyše, žalovaný konajúci v priamom\númysle v súvislosti s nesprávnou implementáciou Smernice v tomto spore ako aj v obdobných sporoch\njednoznačne dáva najavo, ako si „váži“ dlhoročnú službu žalobcu, a to spôsobom, akú argumentáciu\npoužíva pri snahe neniesť zodpovednosť za ním nastolený protiprávny stav, pričom uvedené sa žalobcu\nosobitne dotýka a zraňuje - z pohľadu štátu ide o v negatívnom slova zmysle pragmatické a účelové\nkonanie, nakoľko sa mu viac oplatí zaplatiť nejakú náhradu pár desiatkam, stovkám hasičov, než prijať\ndo služby a začleniť niekoľko stoviek nových príslušníkov, aby následne mohol správne transponovať\n\nSmernicu; z tohto pohľadu ide o vysoko škodlivé konanie, ktorého sa nedopúšťa akákoľvek právnická\nosoba, ale priamo štát (ktorý ako prvý by mal ísť príkladom vo vzťahu k dodržiavaniu zákonom\nstanovených povinností), čo by taktiež malo byť zohľadnené v rámci sankčnej funkcie nehovoriac už o\nústavnoprávnom princípe spočívajúcom v pozitívnom záväzku štátu vo vzťahu k vlastným občanom. Štát\nvšak nie len v tomto spore, ale vo všetkých obdobných sporoch robí presný opak; cynickým spôsobom\nprehadzuje bremeno zodpovednosti na žalovaného, pričom vlastná argumentácia žalovaného v tomto\nako aj v obdobných sporoch je osobitne zraňujúca nie len pre žalobcu, ale aj pre ostatných príslušníkov\nHaZZ; - Taktiež je potrebné prihliadať na povolanie hasiča ako také, ktoré je fyzicky a psychicky\nnáročné a mimoriadne rizikové (samotné poisťovne vo svojich tabuľkách zaraďujú toto povolanie medzi\nnajrizikovejšie). Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti žalobca navrhuje, aby Krajský súd v\nBratislave ako odvolací súd po preskúmaní odvolania žalovaného rozsudok Okresného súdu Pezinok,\nzo dňa 15.08.2025, č. k.: 47C/37/2023 - 427, ako vecne správny potvrdil a priznal žalobcovi náhradu\ntrov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\n47. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 3.11.2025 uviedol, že v celosti zotrváva na svojej skutkovej\na právnej argumentácii konštantne zastávanej od počiatku konania a nestotožňuje s právnym názorom\nžalobcu v jeho písomnom vyjadrení zo dňa 09.10.2025, a to z dôvodu detailne špecifikovaného odlišného\nprávneho názoru, ktorý žalovaný prezentoval od začiatku konania ako aj v odvolaní zo dňa 01.09.2025.\nTvrdenia žalobcu prezentované vo vyjadrení zo dňa 09.10 .2025 sú vo všeobecnej rovine bez bližšej\nkonkretizácie argumentácie súvisiacej s meritom sporu. Samotný žalobca v priebehu konania absolútne\nopomenul spomenúť úplné a rozhodujúce skutočnosti. Zastáva názor, že žalobca v konaní neuniesol\ndôkazné bremeno, pretože neuviedol konkrétne skutkové tvrdenia (prostriedky procesného útoku).\nZo strany žalobcu v priebehu konania nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že namietaný zásah\nspočívajúci v údajnom prekročení maximálneho priemerného 48-hodinového týždenného pracovného\nčasu žalobcu malo vplyv na jeho (i) plnohodnotnú regeneráciu a oddych, (ii) rodinné spolužitie, (iii)\nvoľnočasové aktivity a (iv) dlhodobú fyzickú a mentálnu vyčerpanosť. Žalovaný tvrdí, že súd prvej\ninštancie sa nedostatočne zaoberal posudzovaním kritérií stanovených zákonom a vyplývajúcich z\njudikatúrnej praxe vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, najmä závažnosťou ujmy, ktorá\nžalobcovi vznikla a následkami, ktoré sa prejavili v jeho súkromnom a rodinnom živote, prípadne\ndopadom na jeho zdravotný stav a sociálne pomery. Podľa názoru žalovaného tvrdenia žalobcu je\nmožno považovať len za naplnenie bremena tvrdenia, avšak bez naplnenia bremena dôkazu. Žalovaný\nv konaní opakovane namietal, že každý žalobca ako príslušník HaZZ je samostatný, individuálny subjekt\npráv a povinností, ktorý má svoje zázemie, svoj život, svoje vnímanie a prežívanie danej situácie,\nktorá je v tomto kontexte natoľko individuálna a jedinečná, že akékoľvek porovnávanie s prípadmi\niných hasičov v obdobných veciach nie je žiaduce. Každý žalobca a každé konanie je špecifické vo\nsvojej jedinečnosti prežívania a každého žalobcu a jeho vnímanie determinuje iný okruh faktorov, a\nto v odlišnej miere. Nemožno všetkých príslušníkov HaZZ vnímať ako celok, ktorý jednoliato prežíva\nsvoje subjektívne pocity. Je preto vždy na konkrétnom žalobcovi, aby v konaní preukázal mieru\nporušenia svojich subjektívnych práv v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s nesprávnou, resp.\nnedostatočnou implementáciou smernice. Dôkazné bremeno v kontradiktórnom spore síce nesvedčí len\nžalobcovi, ale v tejto súvislosti sa dôkazné bremeno prirovnáva ku stromu, ktorého koruna sa podľa\nvývoja konkrétneho sporu nakláňa raz na stranu žalobcu a inokedy na stranu žalovaného. Dôkazné\nbremeno v spore nepredstavuje statický prvok, ale nasleduje konkrétny priebeh kontradiktórneho sporu,\npri ktorom procesné strany procesne útočia alebo sa procesne bránia. Možno teda konštatovať, že v\nspore stíha dôkazné bremeno obe sporové strany, hoci nie v rovnakom rozsahu. Rozsah dôkazného\nbremena žalovaného sa odvíja od miery aktivity žalobcu. Ak je samotný žalobca v spore pasívny,\nunesie žalovaný jemu prislúchajúce dôkazné bremeno ľahšie, keďže mu v zásade stačí vierohodne\nspochybňovať nedôsledné skutkové tvrdenia žalobcu. Z vyššie uvedeného je nesporné, že dôkazné\nbremeno je na strane žalobcu a tento musí preukázať existenciu porušenia jeho práv a následne vznik\nnemajetkovej ujmy, pričom „koruna stromu“ je počas celého konania naklonená na stranu žalobcu,\nktorému sa nepodarilo ani len preukázať porušenie únijného práva, (t. j. prekročenie maximálneho\ntýždenného priemerného pracovného času, nakoľko pri svojich výpočtoch vychádzal z nesprávnych\nvstupných údajov o odpracovaných hodinách a taktiež svoj priemerný týždenný pracovný čas počítal\nv referenčných obdobiach nemajúcich oporu v úniovej ani vnútroštátnej úprave), tobôž existenciu\nnemajetkovej ujmy. Žalobcom predloženým spôsobom výpočtu odslúžených hodín je zavádzajúci,\nnepresný a nekorešponduje so skutočnosťou, pričom do fondu pracovného času žalobca započítal\naj hodiny času odpočinku. V zmysle § 149 a nasl. CSP je povinnosťou žalobcu tvrdené skutočnosti\npreukázať a tieto nemôže suplovať ani žalovaný a v konečnom dôsledku ani súd nemôže vyvíjať\n\nproaktívny prístup pri posúdení nároku žalobcu v sporovom konaní. Žalovaný ma ďalej za to, že pri\nvýpočte pre ustálenie rozsahu prípadnej ujmy nie je možné vychádzať z fondu pracovného času, pretože\ntento pojem nie je totožný s pojmom pracovný čas v zmysle smernice. Vychádzajúc z definícií pojmov\npracovný čas a čas odpočinku v čl. 2 smernice, je zrejmé, že čas dovolenky a voľna nemôže spadať\npod pojem pracovný čas (pretože žalobca v tomto čase nepracuje podľa pokynov zamestnávateľa a\nani nevykonáva svoju činnosť), ale ide o čas odpočinku. Fond pracovného času slúži len na výpočet\nplatu, v ktorom sú zahrnuté všetky hodiny, za ktoré patrí žalobcovi plat. Nie všetky takto zahrnuté\nhodiny sú však reálne odpracovanými hodinami, keďže v plate je zahrnutá aj dovolenka a rôzne dni\nplateného voľna (ako napr. služobné voľno, náhradné voľno za prácu vo sviatok, práceneschopnosť,\nnávšteva lekára, sprevádzanie rodinného príslušníka,...). Znamená to teda, že fond pracovného času\nnie je ukazovateľom počtu reálne odpracovaných hodín. Napriek tomu žalobca aj odpočinok zarátava\nmedzi odpracované hodiny a od týchto odvíja svoje výpočty, hoci za odpracované hodiny by mal\nzarátať iba hodiny strávené v práci alebo pohotovosťou v mieste výkonu štátnej služby. Vzhľadom\nna uvedené preto nie je možné prijať žalobcom tvrdený záver. Žalobca v konaní síce poukázal na\nprehľad plánu služieb, avšak neopísal rozhodujúce skutočnosti pre posúdenie nároku uplatneného\nžalobou. V zmysle § 132 ods. 2 CSP opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom\nna označené dôkazy. Žalovaný zastáva názor, že úlohou konajúceho súdu nie je nahrádzať procesnú\naktivitu žalobcu a prácne hľadať v dôkaze priloženom k žalobe relevantné údaje pre posúdenie nároku\nuplatneného žalobou. Žalobca ako „dominus litis“ určuje predmet konania, a preto je jeho úlohou\ndostatočným spôsobom (aj skutkovo) vymedziť, na základe čoho si uplatňuje nárok na peňažnú náhradu\nnemajetkovej ujmy (porov. uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17Co/120/2024-153 zo\ndňa 28.05.2025, bod 47). Konajúci súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu. V tomto smere uvedené\nje nevyhnutné aplikovať čo do otázky úspešnosti. Ak teda žalobca nepreukázal zásah do jeho práv,\ntak nie je dôvodné, aby mu bola priznaná akákoľvek kompenzácia, pričom súd nemôže v otázke sporu\no náhradu nemajetkovej ujmy vychádzať z iných, síce obdobných, ale skutkovo rozdielnych konaní\n(keďže rozvrh služieb žiadneho príslušníka HaZZ nie je totožný s iným vzhľadom na voľné dni či\npráceneschopnosti a iné mimoriadne situácie). Samotná nesprávna transpozícia akejkoľvek smernice\nnemôže nikdy zakladať nárok na náhradu škody, resp. v tomto prípade nemajetkovej ujmy, fyzickej\nosobe. Je to z dôvodu, že jedine Európska komisia môže podniknúť právne kroky voči členskému\nštátu Európskej únie, ktorý netransponuje určitú smernicu do svojho vnútroštátneho poriadku. Táto\nprávomoc je v rukách Európskej komisie v zmysle článku 258 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.\nŽalovaný tiež poukazuje na skutočnosť, že uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy má\nbyť až posledným možným nástrojom ochrany osobnosti a má sa uplatniť až vtedy, keď ostatné\nsatisfakčné prostriedky na zmiernenie a vyváženie nepriaznivého dopadu do osobnostný práv žalobcu\nnepostačujú. Podľa názoru žalovaného je preto potrebné, aby konajúci súd skúmal, v akej sfére života\nžalobcu sa to odrazilo, nakoľko žalobca sa v konaní žiadnym spôsobom nepokúsil o určitú formu\nprevencie pred neoprávneným zásahom, ale obrátil sa na súd so žalobou. Žalovaný nárok absolútne\nnezohľadňuje ostatné vstupné faktory, ako je rodinný stav, zdravie, priateľské väzby a pod. Žalobcovi\nsa nepodarilo preukázať, ako ním namietaný rozsah zasahuje do jeho práva na rodinný život, z\ndôvodu, že služobná pohotovosť, na ktorú poukazuje žalobca je vykonávaná v čase nočných hodín\n(medzi 22:00 hod. a 6:00 hod.). Zdôrazňujeme, že pokiaľ sa jednotlivec dobrovoľne zamestná, tak\nsa dobrovoľne vzdáva časti svojho voľného času, za čo mu ako náhrada patrí mzda, resp. plat, ako\nakási „satisfakcia“ za stratu voľného času. Žalobca bol pred nástupom do služobného pomeru riadne\ninformovaný o podmienkach výkonu služby. Žalobca bol pred nástupom do služobného pomeru, ako aj\npočas jeho trvania riadne informovaný o podmienkach výkonu služby. Práve zo samotného charakteru\ntejto práce ako príslušníka bezpečnostných zborov vyplýva špecifické rozvrhnutie pracovného času,\nvrátane pracovnej pohotovosti, kedy bezpečnosť a ochrana hodnôt v Slovenskej republike musí byť\nnepretržite zabezpečená (porov. rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. 39Cos/2/2023 zo dňa\n04.09.2025 a sp. zn. 39Cos/1/2023 zo dňa 11.09.2025). V prípade, ak žalobcovi nevyhovujú súčasne\npodmienky výkonu služby vytvára sa žalobcovi priestor na zmenu povolania. Žalovaný zastáva názor,\nže svoje odvolanie riadne odôvodnil v zmysle odvolacích dôvodov podľa § 365 CSP. Najnovšia súdna\nprax v obdobných veciach sa vyvíja iným spôsobom než to prezentuje žalobca, a to vzhľadom na\nzmenu právnej argumentácie žalovaného v obdobných veciach. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom\nsp. zn. 39Cos/1/2023 zo dňa 11.09.2025 žalobu zamietol a v bode 35 uviedol, že „žalobca v konaní\nnepreukázal, že by v dôsledku nesprávnej transpozície smernice do slovenského právneho poriadku\ndošlo k porušeniu práv žalobcu na maximálny priemerný týždenný pracovný čas sledovaný v rámci\njednotlivých referenčných období, a teda žalobca nepreukázal priamu príčinnú súvislosť medzi tvrdenými\nzásahmi do jeho osobnostných práv a nesprávnou transpozíciou čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES...“\n\nMestský súd Bratislava IV rozsudkom sp. zn. 39Cos/2/2023 zo dňa 04.09.2025 žalobu zamietol a v bode\n32 uviedol: „že v danom prípade došlo k porušeniu práv žalobcu len v jednom referenčnom období, ešte\nv období roku 2020, aj to v minimálnom rozsahu, a teda žalobca nepreukázal priamu príčinnú súvislosť\nmedzi utrpenou nemajetkovou ujmou a nesprávnou transpozíciou čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/\nES...“ Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 14Co/62/2025 zo dňa 19.08.2025 potvrdil zamietajúci\nrozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. 52Cos/2/2023 zo dňa 12.11.2024, v ktorom sa Krajský\nsúd v Bratislave stotožnil s argumentáciou žalovaného ohľadom 6 mesačných referenčných období,\nneutralizácie riadnej dovolenky a práceneschopnosti, potreby individuálneho posudzovania nároku,\ndôkazného bremena preukázania vzniku nemajetkovej ujmy a preukázania dostatočnej závažnosti\nkonania spôsobilého privodiť ujmu. Okrem iného žalobcovi vytkol, že subjektívnu nespokojnosť s\nmzdovým ohodnotením neaktívnej časti služobnej pohotovosti nemožno zastierať za nemajetkovú ujmu.\nŽalovaný si dovolí upriamiť pozornosť odvolacieho súdu na najaktuálnejšie rozhodnutie v obdobnej\nveci uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 11CoPr/5/2025-418 zo dňa 30.07.2025, ktorý sa stotožnil\ns argumentáciou žalovaného ohľadom referenčných období dlhých 6 mesiacov, konkrétne bod 39, cit.:\n„Odvolací súd považoval námietku žalovaného o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku\nza dôvodnú, v priebehu konania žalovaný poukazoval na povinnosť súdu skúmať porušenie čl. 6\npísm. b) Smernice v rámci 6-mesačných referenčných období a v rámci toho tvrdil, že pre účely\nvýpočtu priemerného týždenného pracovného času nie je možné zahŕňať čas odpočinku (t. j. dovolenku,\ndodatkovú dovolenku, PN, voľno za prácu vo sviatok a pod.). V tomto smere žalovaný ďalej spochybnil\nspôsob výpočtu žalobcu, ktorý len k fondu pracovného času prirátal hodiny služobnej pohotovosti, pričom\nfond pracovného času v sebe zahŕňa aj časy odpočinku. V tejto súvislosti žalovaný predložil vlastný\nvýpočet priemerného týždenného pracovného času za žalované obdobie. Odvolací súd vyhodnotil\nžalovaným prednesené otázky v rámci prvoinštančného konania za otázky podstatného významu pre\nspravodlivé rozsúdenie veci, na ktoré bol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku\npovinný poskytnúť dostatočne presvedčivú odpoveď. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku však takáto\nodpoveď na položené otázky nevyplýva, čím zaťažil svoje rozhodnutie vadou v zmysle ust. § 365 ods. 1\npísm. b) CSP .“ Odvolací súd v bode 40 vyššie uvedeného uznesenia vytkol súdu prvej inštancie, že „ pre\núčely posúdenia prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času v podstate len\nprebral výpočet predložený žalobcom, ktorý bol „de facto“ založený na sčítaní hodín fondu pracovného\nčasu a hodín služobnej pohotovosti, a ktoré výpočty prijal súd prvej inštancie za vlastné bez toho,\naby sa riadne vysporiadal s vyššie uvedenými námietkami žalovaného.“ Odvolací súd ďalej v bode\n47 vyššie uvedeného uznesenia konštatoval, cit.: „Odvolací súd dáva do pozornosti, že ustálenie si\nreferenčného obdobia má priamy dopad na zistenie rozsahu porušenia čl. 6 písm. b) Smernice (t. j.\nv koľkých referenčných obdobiach došlo k prekročeniu 48 hodín), od čoho potom závisí aj záver o\nprimeranosti výšky priznanej ujmy.“ Žalobca namietaný zásah nepreukázal a všeobecné tvrdenia, že\ndošlo k porušeniu jeho práv, žalovaný považuje len za naplnenie bremena tvrdenia, avšak bez naplnenia\nbremena dôkazu. Žalovaný záverom dodáva, že údajne nesprávne transponovanie do vnútroštátneho\nprávneho poriadku automaticky nezakladá žalobcom uplatnený nárok v požadovanej výške. Vzhľadom\nna vyššie uvedené, ako aj vzhľadom na rozsiahle právne a skutkové argumenty žalovaného obsiahnuté\naj v odvolaní žalovaného zo dňa 01.09.2025, sa žalovaný pridržiava svojho návrhu a žiada žalobu v\ncelom rozsahu zamietnuť.\n48. Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 18.2.2026 považuje argumentáciu žalovaného obsiahnutú\nv jeho vyjadrení k odvolaniu za nedôvodnú, účelovú a založenú na nesprávnej interpretácii práva,\npričom žalovaný opätovne ignoruje podstatu uplatneného nároku. Žalobca vo vzťahu k rozhodovacej\nčinnosti nadriadeného súdu poukázal na aktuálne rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.:\n14CoPr/13/2025 zo dňa 02.12.2025, ktorým odvolací súd potvrdil prvostupňový rozsudok, ktorým bola\nžalobcovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 6.000,00 EUR a zároveň zmenil výrok o trovách\nkonania tak, že žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Ďalej poukázal na rozhodnutie\nKrajského súdu v Trnave, sp. zn.: 24Co/7/2025, zo dňa 10.12.2025, ktorým odvolací súd zrušil zamietavý\nrozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, kedy sa odvolací\nsúd nestotožnil s argumentáciou žalovaného, ktorú žalovaný používa aj v prejednávanej veci, pričom\ndal za pravdu žalobcovi. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný argumentuje aj rozhodnutiami súdov\nprvého stupňa, poukazuje žalobca tiež na prvostupňové rozhodnutia v identických veciach, a to najmä:\nrozsudok Mestského súdu Bratislava IV, sp. zn.: 38Cpr/2/2023, zo dňa 12.12.2024 (priznaná suma\n6.000,00 EUR - potvrdené rozhodnutím uvedeným v bode 4), rozsudok Mestského súdu Bratislava\nIV, sp. zn.: 40Cos/1/2023, zo dňa 23.06.2025 (priznaná suma 5.000,00 EUR), rozsudok Mestského\nsúdu Bratislava IV, sp. zn.: 58Cos/2/2023, zo dňa 11.06.2025 (priznaná suma 2.500,00 EUR), rozsudok\n\nOkresného súdu Trnava, sp. zn.: 16C/37/2023, zo dňa 07.03.2025 (priznaná suma 2.500,00 EUR),\nrozsudok Okresného súdu Pezinok, sp. zn.: 49C/30/2023, zo dňa 13.03.2025 (priznaná suma 2.500,00\nEUR), rozsudok Okresného súdu Pezinok, sp. zn.: 47C/37/2023, zo dňa 15.08.2025 (priznaná suma\n2.500,00 EUR) a rozsudok Okresného súdu Pezinok, sp. zn.: 8C/51/2023, zo dňa 19.06.2024 (priznaná\nsuma 2.500,00 EUR). Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti navrhujeme, aby Krajský súd v\nBratislave ako odvolací súd po preskúmaní odvolania žalovaného rozsudok ako vecne správny potvrdil\na priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\n49. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), vec prejednal\nbez nariadenia odvolacieho pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385\nods. 1 CSP neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie,\nnevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a po preskúmaní odvolania, ako aj celého obsahu spisu, dospel\nk záveru, že odvolanie žalovaného je nedôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné potvrdiť. Rozsudok\nverejne vyhlásil podľa § 378 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 3 CSP, pričom o termíne verejného\nvyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom.\n50. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne a právne správny, je výsledkom vykonaného dokazovania,\na ako taký ho odvolací súd potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2 CSP). Odvolateľ v podanom odvolaní neuvádzal\npodstatné, rozhodujúce, konkrétne, právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie\nodvolacieho súdu. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný\nžalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania.\n51. V prejednávanej veci sa súd prvej inštancie náležite zaoberal posúdením dôvodnosti žaloby\nz hľadiska všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobca preukazoval\ndôvodnosť svojej žaloby a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa žalovaný bránil proti žalobcom\nuplatňovanému nároku, správne zameral svoje dokazovanie na zisťovanie všetkých podstatných\nskutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia danej veci, jeho skutkové\nzistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré\nz vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán, z obsahu spisu vyplynuli počas konania najavo,\nnásledne tieto, v súlade so zásadou voľného hodnotenie dôkazov (čl. 15 CSP v spojení s § 191 CSP),\nsprávne vyhodnotil, pridržiavajúc sa záväzného právneho názoru vysloveného nadriadeným súdom v\npôvodnom odvolacom konaní a dospel tak k správnym skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj správne\nprávne závery, ktoré aj správne vyložil a aj riadne vysvetlil v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z §\n220 ods. 2 CSP a to nielen s poukazom na rozhodujúce skutočnosti zistené výsledkami vykonaného\ndokazovania, ale tiež s poukazom na prijaté právne závery, dôkladne posúdil opodstatnenosť skutkovo\nvýznamných tvrdení strán sporu a relevantnosť ich právnych argumentov a dal potrebné odpovede na\nvšetky právne a skutkovo relevantné námietky strán sporu súvisiace s predmetom konania. Odvolanie\nžalovaného nie je z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov a jeho obsahového vymedzenia,\nspôsobilé spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie.\n52. Ako už uviedol odvolací súd, žalobca vo svojom odvolaní neuviedol žiadne podstatné námietky a\nzásadné argumenty, s ktorými by sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal.\nSúd prvej inštancie podrobne poukázal na všetky významné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného\ndokazovania objasňujúce skutkový a právny základ veci, a preto jeho rozhodnutie možno považovať\nza presvedčivé. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej\ninštancie za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi, ktoré viedli súd prvej inštancie k\ntýmto jeho záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. S poukazom\nna skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia, s ktorými sa odvolací súd plne stotožnil, rozsudok\nsúdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP\n53. Na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku (§ 387 ods. 2) odvolací súd\ndopĺňa, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací\nsúd sa s odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody rozsudku sú správne, na čom\nnič nemení ani odvolanie, v ktorom sa v podstate iba opakujú skutočnosti tvrdené už v konaní na\nsúde prvej inštancie, s ktorými sa súd prvej inštancie riadne a presvedčivo vysporiadal. V odôvodnení\nsvojho rozhodnutia špecifikoval, ktoré ustanovenia Smernice 2003/88/ES, ako aj zákona č. 315/2001\nZ.z. o hasičskom a záchrannom zbore v danej veci aplikoval. V dôvodoch svojho rozhodnutia primerane\nvysvetlil, že žalovaný je v konaní vecne pasívnym subjektom, nesúcim zodpovednosť, ako aj že sú\n\nsplnené všetky podmienky na poskytnutie náhrady za vznik nemajetkovej ujmy na strane žalobcov.\nRovnako dôkladne vysvetlil svoj záver o tom, že suma 2.500,- eur ako náhrada nemajetkovej ujmy\nsa ako základný nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch javí ako primeraná za\nkaždých okolností. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie tak podľa názoru odvolacieho súdu\ndalo odpoveď na všetky skutkovo i právne relevantné otázky daného prípadu. Odvolací súd sa preto\ns odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie stotožňuje a v podrobnostiach naň poukazuje (§ 387\nods. 2 CSP).\n54. Žalobca sa v predmetnom konaní domáhal, aby mu súd priznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy\nv peniazoch, nakoľko porušením čl. 6 písm. b) Smernice dochádza na jeho strane k vzniku nemajetkovej\nujmy tým, že bolo zasiahnuté do jeho práva na súkromie, rodinný život a ochranu zdravia.\n55. Žalobca odvodzoval svoj nárok na náhradu škodu od tej skutočnosti, že Slovenská republika\nnetransponovala do slovenského právneho poriadku článok 2 a článok 6 písm. b) Smernice, resp.\nže Smernica nebola do slovenského právneho poriadku transponovaná správne, ktorá okolnosť\nbola medzi stranami sporná. Prostredníctvom transpozície smerníc sa do vnútroštátnych právnych\nporiadkov členských štátov EÚ vnášajú požiadavky úniového práva a dosahuje sa výsledok požadovaný\núniovým zákonodarcom. Ustanovenia smernice musia byť prebraté tak, aby bola ich záväznosť\nnespochybniteľná, aby bola zachovaná ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa dosiahol stav,\nktorý je v súlade s účelom sledovaným Smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v členskom štáte.\nZ Prílohy č. 4 k ZoHaZZ vyplýva, že do tohto zákona bola okrem iných prebratá aj Smernica. Súd\nna základe vykonaného dokazovania, oboznámením sa s okolnosťami daného prípadu a porovnaním\nčl. 2 a čl. 6 písm. b) Smernice s relevantnými ustanoveniami ZoHaZZ dospel k záveru, že Smernica\nnebola transponovaná správne, nakoľko sa do ustanovení ZoHaZZ nepremietli ustanovenia Smernice,\nktoré definujú pracovný čas ako akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov\nzamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi\npredpismi a/alebo praxou a tiež ktoré definujú čas odpočinku ako akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným\nčasom. ZoHaZZ rovnako priamo nedefinuje, že priemerný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov\nnesmie prekročiť 48 hodín. Podľa ZoHaZZ sa služobná pohotovosť nepovažuje za súčasť týždenného\npracovného času príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR, v dôsledku čoho prichádza\npravidelne k jeho prekračovaniu. Takúto právnu úpravu nie je možné považovať za súladnú s článkom 2 a\nčlánkom 6 písm. b) Smernice. Žalovaný tvrdil, že dotknuté ustanovenia Smernice nemusia byť zahrnuté\npriamo len do textu ZoHaZZ, ale tieto môžu byť transponované aj do iných podzákonných predpisov\nresp. kolektívnych zmlúv. ZoHaZZ umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi Hasičského\na záchranného zboru SR služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v čl. 6\npísm. b) Smernice, a to v dôsledku skutočnosti, že služobná pohotovosť nie je považovaná za súčasť\nslužobného času príslušníka Hasičského a záchranného zboru SR, čím je daný rozpor medzi ZoHaZZ a\nčl. 6 písm. b) Smernice. Je pravdou, že Smernica v kapitole 5 upravuje odchýlky a výnimky, ktoré môžu\nčlenské štáty uplatniť vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností, avšak aj to len za súčasného\nzachovania náležitého zreteľa na všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov. Čo\nsa týka protipožiarnych služieb, odchýlky sa nesmú týkať maximálne stanoveného týždenného 48\nhodinového pracovného času, keďže štátna služba žalobcu nevykazuje žiadne osobitosti, ktoré by v\nštandardnom režime fungovania v rámci plnenia úloh zboru podľa ZoHaZZ mali zakladať výnimku z\npôsobnosti Smernice podľa jej článku 17. Súd po vykonanom dokazovaní považoval za jednoznačné,\nže v priebehu konania bolo preukázané, že bez ohľadu na to, akým spôsobom bola Smernica do\nslovenského právneho poriadku transponovaná, žalobca súdu preukázal, že v jeho prípade dochádza\nk faktickému stavu, kedy jeho služobný čas prekračuje Smernicou určený maximálny limit, ktorý je 48\nhodín týždenne. Z toho dôvodu nie je možné tvrdiť, že Smernica bola do slovenského právneho poriadku\ntransponovaná správne, keďže sa jej uplatňovaním nedosahuje stav požadovaný Smernicou, ktorým\nje zabezpečiť pre zamestnancov zvýšenú ochranu a zlepšenie bezpečnosti, hygieny a ochrany zdravia\npracovníkov pri práci, ktoré by sa nemali podriaďovať čisto ekonomickým úvahám.\n56. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že porušenie práv žalobcu vyplývajúcich z čl. 6 písm. b)\nSmernice je potrebné považovať za dostatočne závažné, a to jednak vzhľadom na základný účel\nSmernice, ktorým je zabezpečiť ochranu zdravia a bezpečnosti pri organizácii pracovného času, ako aj\nvzhľadom na to, že ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu\npriemerného týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu.\n\nZároveň ide o také porušenie práva Európskej únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho\ndvora EÚ.\n57. Pokiaľ ide o uplatnenie práva na náhradu škody z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva požiadavka,\naby náhrada škôd spôsobených jednotlivcom porušením práva EÚ bola primeraná vzniknutej škode, aby\nmohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv poškodených. Je potrebné, aby vnútroštátne súdy zabezpečili,\nže zvolený spôsob náhrady škody bude v súlade so zásadou rovnocennosti (ekvivalencie) a so zásadou\nefektivity. Zásadu ekvivalencie pritom treba vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd nemôže v\nprípade konania s úniovým prvkom aplikovať prísnejšie procesnoprávne alebo hmotnoprávne pravidlá\nako tie, ktoré by aplikoval v konaniach bez úniového prvku s podobným predmetom, t. j. dotknutý\nsubjekt musí mať možnosť uplatniť si nárok, ktorý pre neho vyplýva z úniovej právnej normy za takých\npodmienok, za akých by si mohol uplatniť nárok založený na podobnej vnútroštátnej právnej norme bez\núniového prvku. Zásadu efektivity je potrebné chápať v tom zmysle, že procesné predpisy, ktoré platia\nvo vnútroštátnych konaniach určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré zakladá úniové právo v\nprospech právnych subjektov, nemôže byť upravené takým spôsobom, ktorý by výkon práv priznávaných\núniovým právnym poriadkom prakticky znemožňoval alebo nadmerne sťažoval. Je na vnútroštátnych\nsúdoch, aby za dodržania uvedených zásad určili formu odškodnenia a pravidlá a spôsob výpočtu\nnáhrady škody spôsobenej porušením normy EÚ.\n58. V danom konkrétnom prípade sa žalobca domáha voči žalovanému náhrady nemajetkovej ujmy.\nNakoľko ani právny poriadok Slovenskej republiky neobsahuje žiadne konkrétne ustanovenia pre\nposudzovanie a určenie výšky náhrady škody, ktorá vznikla jednotlivcovi porušením práva EÚ, povaha\nkonania o náhradu nemajetkovej ujmy spĺňa požiadavky zásad úniového práva na rovnocennosť s\nprihliadnutím na náhrady poskytované vnútroštátneho súdu ako aj efektivity, nakoľko nejde o konanie,\nktoré by prakticky znemožňovalo alebo nadmerne sťažovalo získanie náhrady nemajetkovej ujmy za\nporušenie úniového práva jednotlivca pred slovenským súdom.\n59. Vznik ujmy žalobca odvodzoval od toho, že tým, že pracoval nad maximálny týždenný pracovný\nčas vyplývajúci z čl. 6 písm. b) Smernice bolo zasiahnuté do jeho osobnostných práv, a to najmä práva\nna súkromie, rodinný život a ochranu zdravia, preto, že v danom prípade je primerané, aby mu súd\npriznal náhradu nemajetkovej ujmy pôvodne vo výške 6.974,44 eur, ktorú odvodzoval od platu, ktorý sa\npodľa ZoHaZZ poskytuje za prácu nadčas (ako súčet súčinov platu za službu nadčas a odpracovaných\nhodín nad rámec Smernice za jednotlivé referenčné obdobia). Vzhľadom na skutočnosť, že rozsudok\nOkresného súdu Pezinok č. k. 47C/37/2023-113 zo dňa 24.05.2024 nadobudol právoplatnosť v časti,\nktorou súd žalobu žalobcu nad priznanú sumu 2.500,00 eur zamietol, pri opätovnom prejednávaní veci\nje predmetom sporu náhrada nemajetkovej ujmy žalobcu vo výške 2.500,00 eur. Žalovaný žalobcom\nuplatnenú výšku nemajetkovej ujmy považoval za neprimeranú, pričom odkazoval na výšku náhrad,\nktoré sú poskytované slovenskými súdmi pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy obetiam\ntrestných činov.\n60. Súd po posúdení okolností daného prípadu dospel k záveru, že je odôvodnené okolnosťami daného\nprípadu, aby ujma, ktorá bola žalobcovi zo strany žalovaného spôsobená tým, že bolo porušené\nustanovenie Smernice upravujúce maximálny rozsah týždenného pracovného času, bola žalobcovi\nnahradená v peniazoch, nakoľko nahradenie vzniknutej ujmy iným spôsobom predpokladaným zákonom\nnepovažoval súd za účelné. S ohľadom na povahu práv, ktoré boli v danom prípade porušené, ako aj na\nokolnosti porušovania práva žalobcu, keď žalovaný ako členský štát EÚ neprijal opatrenia nevyhnutné\nna zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného\npracovného času podľa čl. 6 písm. b) Smernice, žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu,\nani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov a ani morálna satisfakcia neboli vzhľadom na subjekt\nzodpovednosti na mieste. Nemajetkovú ujmu nie je podľa názoru súdu možné nahradiť inak aj z toho\ndôvodu, že uplynutý čas už nie je možné žalobcovi vrátiť a ani nie je možné, aby ho strávil inak.\nPráve peňažnú náhradu považoval súd v danom prípade za spôsobilú formu odškodnenia vzniknutej\nujmy. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe súdu, ktorý o jej priznaní\nrozhoduje, čo však neznamená, že existuje priestor pre svojvôľu, či arbitrárnosť. Súd musí na základe\nvykonaného dokazovania ustáliť, či ujma vznikla a ako bola závažná. Jej vznik musí pritom tvrdiť a\ndoložiť žalobca, ktorý nesie dôkazné bremeno. Súd musí pri úvahách\no tom, či je namieste\npriznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliadať aj na iné kritériá, ako sú kritériá uvedené\nv ust. § 13 ods. 2 OZ. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zákon ponecháva na voľnej\n\núvahe súdu, ktorý musí hodnotiť tak jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu.\n(porovnaj uznesenie NS SR z 30. apríla 2008, sp. zn. 5Cdo 126/2007).\n61. K námietke premlčania vznesenej žalovaným v priebehu sporu súd uvádza, že nárok žalobcu\nuplatnený žalobou je sčasti premlčaný. Súd mal preukázané, že žalobca si v konaní uplatňuje nárok na\nnáhradu nemajetkovej ujmy, ktorý je potrebné posúdiť ako právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje\nvo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Súd sa nestotožnil s vyjadrením žalobcu prezentovaným v\njeho vyjadrení doručenom súdu dňa 01.03.2024, že žalobca sa mohol dozvedieť o tom, že bol prekročený\nmaximálny prípustný pracovný čas stanovený Smernicou až po uplynutí referenčného obdobia január\naž jún 2020, teda koncom mesiaca jún 2020, pričom žalobu doručil tunajšiemu súdu v júni 2020,\nnakoľko zo spisového materiálu mal súd preukázané, že žaloba v predmetnom spore bola tunajšiemu\nsúdu doručená až 23.10.2023. Z toho dôvodu bolo možné nárok žalobcu posudzovať len v trojročnej\npremlčacej dobe pred podaním žaloby, t. j. tri roky spätne k októbru 2020, v ktorej časti nárok žalobcu\npremlčaný nie je. V prevyšujúcej časti nebolo možné na tvrdenia žalobcu o prekročení maximálneho\nprípustného pracovného času prihliadať.\n62. V prípade žalobcu, zásah do osobnostných práv žalobcu vykazuje strednú mieru závažnosti zásahu,\nnakoľko z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca je slobodný, bezdetný, má 35 rokov, netrpí\nokrem bolestí hlavy žiadnym vážnym ochorením v dôsledku porušenia jeho práva zo strany žalovaného\na jeho osobný a súkromný život nebol v dôsledku tohto porušenia práva negovaný v značnej miere,\nnapriek tomu, že došlo k ukončeniu jeho predchádzajúceho vzťahu, nakoľko vypovedal, že už má\nvzťah nový. V súlade s vyššie uvedeným súd po vykonanom dokazovaní považoval za primeranú\npeňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v prípade žalobcu sumu vo výške 2.500 eur, zohľadňujúc pri\ntom aj rozhodnutia slovenských súdov ako aj súdu v obdobných súdnych sporoch v snahe, aby v\npodobných veciach nevznikali neodôvodnené rozdiely. K námietke žalovaného, že žalobcom uplatnená\nvýška náhrady nemajetkovej ujmy je vysoká s odkazom na náhradu ujmy, ktorá je priznávaná obetiam\ntrestných činov súd uvádza, že toto porovnanie nie je dobre možné, nakoľko v daných prípadoch ide\no rozdielne skutkové okolnosti, pričom súdom priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy neprevyšuje\nnáhrady v prípadoch, na ktoré žalovaný v rámci svojich vyjadrení poukazoval. Súd sa rovnako nestotožnil\ns námietkou žalovaného v tom zmysle, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno\nohľadne vzniku ujmy na jeho strane, nakoľko napriek tomu, že preukázanie vzniku nemajetkovej ujmy\nvo sfére jednotlivca je náročné, žalobcovi sa jeho výsluchom ako aj výsluchom svedkyne podarilo\npreukázať, že k zásahu do jeho osobnostných práv došlo, a to v rozsahu, ako je popísaný vyššie (bod\n49. odôvodnenia tohto rozsudku) a súd dospel k záveru, že popísaný zásah je možné považovať za\nobjektívny dôvod, pre ktorý sa žalobca môže cítiť poškodený na svojich právach. Súd sa nestotožnil s\nnázorom žalobcu, že pri výpočte náhrady nemajetkovej ujmy je najpriliehavejšie vyčíslenie nemajetkovej\nujmy odvolávajúc sa na plat za štátnu službu nadčas, nakoľko nemajetková ujma žalobcovi nevznikla\ntým, že pracovná pohotovosť je ohodnotená nižšie ako výkon v rámci pracovného času, ale tým, že v\ndôsledku vnútroštátnej úpravy musel žalobca reálne fyzicky odpracovať viac, ako by bol povinný v tom\nprípade, ak by bola Smernica transponovaná správne.\n63. Súd pri rozhodovaní o výške náhrady zohľadnil aj tú skutočnosť, že žalovaný zapríčinil, že\ntento stav trvá dlhodobo, to znamená niekoľko rokov, pričom sa bráni zjednania nápravy, na ktorú\nokolnosť poukazoval sám žalobca. Súd rovnako vzal do úvahy aj rozhodovaciu prax všeobecných\nsúdov v obdobných veciach, napríklad rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave vydané vo sporoch\nsp. zn. 9Co/112/2024, 9Co/40/2024, 9Co/54/2024, 2Co/33/2024, 10Co/42/2024, 3Co/8/2024-189,\n4Co/31/2024, 2Co/51/2024.\n64. Po vykonanom dokazovaní mal súd preukázané, že bola splnená aj tretia podmienka vyžadovaná na\nvznik zodpovednosti žalovaného za ujmu žalobcu, ktorou je príčinná súvislosť medzi porušením práva\nEÚ a vznikom ujmy na strane žalobcu. Súd mal preukázané, že v súvislosti s porušovaním článku 2 a\nčlánku 6 písm. b) Smernice dlhodobo dochádzalo k porušovaniu osobnostných práv žalobcu, a to práva\nna ochranu zdravia, bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času\na primeraný odpočinok po práci, ako aj práva na súkromný a rodinný život. Vyjadrenie žalobcu v podanej\nžalobe ako aj na pojednávaní, bolo doplnené výsluchom svedkyne p. E. G., ktorá je matkou žalobcu,\nktorá uviedla, že žalobca mal problémy vo svojom osobnom živote s priateľkou, s ktorou sa rozišiel. Často\nsa mu stáva, že má naplánovanú dovolenku v čase svojho osobného voľna a zamestnávateľ ho stiahne,\npretože ho potrebujú. Aj počas rodinnej oslavy ho kontaktovala mzdárka, že má málo odpracovaných\n\nhodín a musel ísť do práce. Podľa svedkyne nemá taký odpočinok, ktorý by mal mať. Žalobca sa podľa\nsvedkyne často nemôže zúčastniť rodinných stretnutí, najmä z toho dôvodu, že ho pre nedostatok\nrekonvalescencie veľmi bolí hlava alebo že je odvolaný do práce. Svedkyňa uviedla, že sa častokrát\nstáva, že nemôže prísť k osobnému stretnutiu žalobcu s rodinou, z dôvodu, že je vyčerpaný alebo\nodvolaný do práce a z týchto dôvodov musia odložiť aj fyzicky náročnejšie práce okolo ich domu, s\nktorými by pre vek potrebovali pomôcť. K otázke trávenia voľného času žalobcu svedkyňa uviedla, že\nžalobca trávi voľný čas najviac turistikou v lese. Kedysi aj bicykloval, ale od toho upustil, nakoľko je viac\nvyčerpaný. Svedkyňa ďalej uviedla, že v jeho prípade z dôvodu pracovnej vyťaženosti neprichádza do\núvahy, žeby si zobral dovolenku v trvaní 2 týždňov a na takúto dovolenku sa nedostal ani so svojou\npredchádzajúcou partnerkou.\n65. V priebehu konania bolo preukázané, že napriek tomu, že z Prílohy č. 4 ZoHaZZ vyplýva, že\ntýmto bola do právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná Smernica, táto Smernica nebola\ntransponovaná úplne, keďže do ustanovení ZoHaZZ sa nepremietol čl. 6 písm. b) Smernice upravujúci\nmaximálny rozsah pracovného času zamestnancov pracujúcich na území Európskej únie, čím vznikla\nna strane žalobcu ujma, ktorú povinný mu nahradiť žalovaný.\n66. Súd po vykonanom dokazovaní s prihliadnutím na jednotlivé okolnosti daného konkrétneho prípadu\ndospel k správnemu záveru, že je primerané, aby žalovaný žalobcovi nahradil nemajetkovú ujmu\nv peniazoch, a preto zaviazal žalovaného uhradiť žalobcovi sumu vo výške 2.500 eur. V rozsahu\nprevyšujúcom súdom priznanú sumu 2.500 eur, súd žalobu žalobcu ako neodôvodnenú zamietol.\n67. Pokiaľ ide o námietku žalovaného o nedostatku právomoci súdu konať o predmetnej veci právomoc\ncivilných súdov je v ust. § 3 CSP vymedzená konkrétnym výpočtom právnych vzťahov, o ktorých súdy\nkonajú a rozhodujú. Súkromnoprávne vzťahy, z ktorých vychádzajú súkromnoprávne spory a iné veci,\nsú charakterizované najmä právnou rovnosťou a vôľovou autonómiou ich účastníkov. Ich postavenie\nje rovnocenné, čo znamená, že jeden z účastníkov súkromnoprávneho vzťahu nie je oprávnený\njednostranne ukladať povinnosti druhému účastníkovi, a ani sám autoritatívne vynucovať splnenie\npovinnosti druhého účastníka súkromnoprávneho vzťahu. Zisťovanie právomoci civilných súdov sa\nspravuje zásadou, že to, či právny vzťah a jeho riešenie patrí do ich právomoci alebo nie, je závislé od\njeho obsahu a nie iba od jeho úpravy konkrétnym právnym odvetvím hmotného (najčastejšie) súkromnéh\no práva. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Európskej únie v dôsledku\nnesprávneho prebratia - transpozície smernice Európskej únie do vnútroštátneho právneho poriadku,\nje potrebné zaradiť medzi súkromnoprávne spory, pričom odvolací súd poukazuje na to, že z judikatúry\nsúdneho dvora vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva Európskej únie medzi\njednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Keďže v posudzovanom spore sa\nmedzi žalobcami a žalovaným jedná o súkromnoprávny spor týkajúci sa žalobcami uplatneného nároku\nna náhradu škody porušením práva Európskej únie, ktorej sa domáhali ako nemajetkovej ujmy, súd\nprvej inštancie mal v zmysle ust. § 3 CSP právomoc spor medzi žalobcami a žalovaným prejednať a\nrozhodnúť. Súd prvej inštancie pri posudzovaní veci predmetu sporu musel posudzovať zodpovednosť\nžalovaného za škodu žalobcovi, ktorá im bola spôsobená porušením práva Európskej únie, pričom\njedným z predpokladov zodpovednosti je „dostatočne závažné porušenie právnej normy Európskej\núnie, ktorej cieľom je priznanie práv jednotlivcom.“ Súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci\nv prejednávanom spore oprávnený a povinný skúmať, či zo strany žalovaného došlo k tvrdenému\nporušeniu práva Európskej únie pri preberaní smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky, a\nto konkrétne vo vzťahu k zákonu č. 315/2001 Z.z., čo znamená, že v jednotlivostiach bol oprávnený a\npovinný skúmať, či zákon č. 315/2001 Z.z. zodpovedá cieľom čl. 6 písm. b/ smernice. Z týchto dôvodov\npreto argumentácia žalovaného v podanom odvolaní, že súd prvej inštancie nebol oprávnený, a teda\nnemal právomoc posudzovať súlad zákona č. 315/2001 Z.z. so smernicou, je nedôvodná. Námietka\nžalovaného o nedostatku jeho vecnej pasívnej legitimácie v konaní nebola dôvodná s argumentáciou\no potrebe rozlišovať medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“. Odvolací súd sa so záverom\nsúdu prvej inštancie o nesprávnom prebratí smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky\nstotožňuje, pričom skutočnosť, že žalovaný sa priamo nepodieľal na aplikácii smernice, je z hľadiska\nprejednávaného sporu bez právneho významu. Podľa čl. 29 smernice je táto smernica adresovaná\nčlenským štátom, pričom žalovaný ako členský štát Európskej únie a adresát smernice po vstupe\nSlovenskej republiky do Európskej únie je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej a aj\nfaktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípade, že žalovaný túto povinnosť nesplní, je\nzodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu smernice, pokiaľ k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku\n\njej nesprávneho prebratia do právneho poriadku. Keďže žalobca sa žalobným nárokom domáha náhrady\nškody spočívajúcej v nemajetkovej ujme z titulu porušenia práva Európskej únie členským štátom\nEurópskej únie, žalovaný Slovenská republika, v mene ktorej koná ústredný orgán verejnej správy, a to\nministerstvo vnútra, do pôsobnosti ktorého patrí oblasť štátnej správy pre hasičský a záchranný zbor,\ndisponuje pasívnou vecnou legitimáciou.\n68. Žalovaný v rámci podaného odvolania namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil\npôsobnosť smernice, ktorá sa na služobný pomer príslušníkov hasičského a záchranného zboru\nvzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času nevzťahuje v\nplnom rozsahu, pretože sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zohľadňujú určité osobitné činnosti\nslužieb civilnej ochrany (čl. 1 ods. 3 smernice v spojení s čl. 2 smernice Rady 89). Odvolací súd\npoukazuje na to, že pri právnom hodnotení veci aj v znení smernice pri rozhodovaní je potrebné\nvychádzať aj z príslušnej judikatúry súdneho dvora, pretože súd je povinný plne uplatňovať výklad\npráva Európskej únie, ktorý súdny dvor podal (pozri rozsudok C - 261/2021 zo dňa 07.07.2022).\nUž súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že súdny dvor rozhodol, že\nčl. 6 písm. b/ smernice má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť\npriamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor rozhodol, že smernica sa má uplatniť na\nčinnosť hasičského a záchranného zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne, pričom\nnezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom, alebo na poskytnutie pomoci iným osobám,\nak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným, a to aj v prípade, keď\nzásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť\npracovníkov určitým rizikám. Na účely smernice pojem pracovníka nemôže byť vykladaný rôzne podľa\nprávnych predpisov toho ktorého štátu, ktorý je členským štátom Európskej únie, ale má autonómny\nvýznam vlastný právu Európskej únie, keď za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné\na konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska\nvnútroštátneho práva nemôže mať žiaden dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva Európskej\núnie. Znamená to teda, že skutočnosť, či niekto je podľa vnútroštátneho práva dobrovoľným hasičom\nalebo profesionálnym hasičom, nie je vo vzťahu k posudzovaniu charakteristiky pracovníka relevantná\na na takéhoto pracovníka sa vzťahujú ustanovenia smernice (rozsudky C - 397/01 až C - 403/01, C 429/09, C - 518/15). Vzhľadom už na uvedené je preto nedôvodná odvolacia námietka žalovaného, že\nsmernica sa nevzťahuje na žalobcu ako hasiča a bez právneho významu je skutočnosť, či hasič plní\nsvoje úlohy v pracovnom resp. služobnom pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny. Článok\n6 písm. b/ smernice predstavuje v rozsahu v akom ukladá členským štátom Európskej únie maximálnu\nhranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná\nkaždému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Európskej únie, ktoré nemožno podrobiť\nakejkoľvek podmienke, alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých\nsa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudok C - 429/09 vo veci Fuss). Členské\nštáty Európskej únie teda nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b/ smernice\ntak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú podmienku alebo určitým spôsobom\nobmedzovali (C - 397/01, C - 429/09). Súdny dvor judikoval opakovane, že čas pracovnej pohotovosti na\npracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného\npracovného času (C - 397/01) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime\nfyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od\ntoho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva (rozsudok C - 437/08). Osobitne v prípade hasičov Súdny\ndvor potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovne j pohotovosti a pohotovostnej služby, počas\nktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie\nprekročiť maximálny týždňový pracovný čas ustanovený smernicou (rozsudok C - 429/09, C - 52/04). Tak\nako už súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, z dôvodu, že žalobca počas výkonu\nslužobnej pohotovosti musí byť k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, t.j. v mieste výkonu práce,\nje potrebné celý služobný čas pohotovosti započítať do pracovného času žalobcu, pričom skutočnosť,\nže za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada podľa § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001\nZ.z. nemá vplyv na porušenie článku 6 písm. b/ smernice. Námietka žalovaného, že smernica sa na\npríslušníkov hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania\nnevzťahuje, je preto z uvedených dôvodov neopodstatnená. Aj z aktuálnej judikatúry súdneho dvora\nplynie, že v prípade, ak povaha a rozsah povinností a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na\npracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho\nzamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto pracovníkovi sú počas pohotovosti takej\npovahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto\n\ndobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje a venovať tento čas svojim vlastným\nzáujmom, predstavuje táto doba služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka (pozri rozsudky C 214/20, C - 580/19, C- 344/19).\n69. Žalovaným uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, že konanie má inú vadu,\nktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, predstavuje vady konania, ktoré nie sú\nsubsumované pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok\nnesprávne rozhodnutie napr. nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť (§ 160), postihujú chybný\npostup súdu prvej inštancie pri dokazovaní, nesprávne posudzovanie procesných otázok v priebehu\nkonania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania), chybné poučovanie účastníkov a ďalšie\nnedostatky v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním,\npričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú samy o sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú\ndôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci. Vada konania, ktorá môže mať vplyv na správnosť rozhodnutia, v konkrétnom\nprípade nemusí mať za následok vecne nesprávne rozhodnutie a odvolací súd tu posudzuje otázku, či\nby obsah výroku rozhodnutia bol iný, keby k vade konania nedošlo. Typickou vadou, ktorá mohla mať za\nnásledok nesprávne rozhodnutie vo veci je také porušenie práv účastníka konania, v dôsledku ktorého\nmu bola odňatá možnosť konať pred súdom [napr. nedostatok vyrozumenia účastníka o pojednávaní\nsúdu (vrátane oneskoreného predvolania či vyrozumenia), v dôsledku ktorého bol účastník vylúčený z\nprednesu, z práva vyjadriť sa k dokazovaniu a pod., neposkytnutie odvolateľovi poučenia o povinnosti\ntvrdenia (§ 157 ods. 2 CSP), ale aj § 171 ods. 1 CSP alebo poučenia o dôkaznej povinnosti (§ 132 ods.\n1 CSP), aj keď to bolo podľa stavu konania potrebné, rozhodnutie o veci bez nariadenia pojednávania\n(§ 177 ods. 2 CSP) i keď pre to neboli splnené podmienky], nesprávne posudzovanie procesných\notázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania). Vadnosť konania\nmôže účastník preukazovať nielen na základe skutkového a dôkazného stavu, ktorý tu bol v konaní\npred súdom, ale tiež s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli pred súdom uplatnené. Vadou\nkonania (dôkazného) je i okolnosť, že pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v súlade s\npríslušnými ustanoveniami Civilného sporového poriadku, napr. osoba, ktorá mala byť vyslúchaná ako\nsvedok, bola vyslúchnutá ako účastník konania, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený,\nlistinný dôkaz bol vykonaný v rozpore s § 204 CSP a podobne. Žalovaný v podanom odvolaní žiadnu\nvadu, ktorú by bolo možné subsumovať pod uplatnený odvolací dôvod neuvádza, preto uplatnený\nodvolací dôvod nie je daný.\n70. Žalovaný ďalej uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej\ninštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu prvej\ninštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, čo znamená, že vyvodzuje\nzo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a\nnesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové\nzistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal\nsprávne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav\ninak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne\nzávery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ustanovenia neznamená iba\nopísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené\nposúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona alebo\niného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ustanovenia podradil zistený skutkový stav) a ako\nho prípadne vyložil a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa\ntýchto ustanovení vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.\nOdvolací súd má za to, že súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na\ndaný skutkový stav ho i správne aplikoval, čo znamená, že z podradenia skutkového stavu pod právnu\nnormu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu. Odvolací súd musí konštatovať,\nže ani jeden zo žalovaným uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.\n71. Pretože odvolací súd nezistil žiadne pochybenie, rozsudok prvoinštančného súdu ako vecne\nsprávny potvrdil. Nakoľko ani v odvolaní žalovaný neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom\nboli spôsobilé vyhodnotiť stav zistený prvoinštančným súdom, odvolanie nepovažoval odvolací súd za\ndôvodné a preto rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a podľa § 387 ods. 2 CSP\nsa stotožnil so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie.\n\n72. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac\nustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l CSP a už vyššie uvedenými dôvodmi.\nS dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami\nsporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.\nPostačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým\nodvolatelia, ani nevzniesli žiaden presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania\nnasledujúca po výmene písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.\nrozhodnutie európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.04.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos\nVARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nnapr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).\n73. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 255 ods. 1,\n§ 262 ods. 1 CSP, v spojení s § 396 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný a preto mu\nodvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pričom o výške náhrady trov konania\nrozhodne súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenie § 262 ods. 2 CSP.\n74. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa (§ 419 CSP).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).\n(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní\nproti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).\n(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\n(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).\n\n(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.\n(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo\ndovolacom súde (§ 427 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).\n(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom.\n(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 CSP).\nStrany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160\nodsek 2 CSP).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za\nnesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).\nDovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej\ninštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).\nV dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany\nokrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "47C/37/2023", "guid": "f64a3536-c548-4fa4-ba99-ff11accf0df1:9f11e6de-f1b9-4723-83fd-b57ddfb11444", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:f1ce71f3-292c-47ed-bfa9-46814508b5ca", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.285.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 285/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 285/2018 z 15. 8. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-08-15", "citacie_n": 81, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.285.2018.1"}, {"guid": "ussr:66973689-f950-4c37-9063-7b4329e3c4a8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.271.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 271/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 271/2018 z 19. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-19", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.271.2018.1"}, {"guid": "ussr:0345ce54-9d54-4035-bfcc-3f6668c4641d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.288.2017.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 288/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 288/2017 z 5. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-05", "citacie_n": 200, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.288.2017.2"}, {"guid": "ussr:3bece740-895e-4d73-9802-fa878c7a87ac", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.689.2014.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 689/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 689/2014 z 9. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-09", "citacie_n": 119, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.689.2014.1"}, {"guid": "ussr:8fa7ddf5-7c63-4e16-ac71-1c9d08edc700", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 424/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 424/2012 z 6. 11. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-11-06", "citacie_n": 74, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8fa7ddf5-7c63-4e16-ac71-1c9d08edc700"}, {"guid": "ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 119/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 119/03 z 16. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-16", "citacie_n": 3589, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20"}, {"guid": "29319620-ae49-426e-a376-1ec9a4c7ffe7:23b1a0f2-bd9e-4ca7-878b-9d76e4e60c7c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:4118202553.1", "spisova_znacka": "7Cdo/89/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/89/2021 z 31. 1. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-01-31", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:4118202553.1"}, {"guid": "915a21ce-4380-4be5-a4c5-24a828f9ac64:e6ce22c1-6f2e-4b89-959a-829dcd0f463c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:1206215381.1", "spisova_znacka": "6MCdo/7/2013", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/7/2013 z 22. 4. 2014", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2014-04-22", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:1206215381.1"}, {"guid": "f9fc7f3e-21a3-459c-bf69-11f4c9f95714:44de7ae8-d226-4072-8ad1-33345b6239f9", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2026:3124207931.2", "spisova_znacka": "11CoPr/5/2025", "nazov": "Opravné uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 11CoPr/5/2025 z 3. 3. 2026", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2026-03-03", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2026:3124207931.2"}, {"guid": "303e956f-be31-4aaa-9ada-4305b4f0d8b0:56cadbbd-e1bd-4725-9cfd-0f224e56f135", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2025:2123205223.1", "spisova_znacka": "24Co/7/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/7/2025 z 10. 12. 2025", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2025-12-10", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2025:2123205223.1"}, {"guid": "d964779b-ccac-4c1a-b61a-151b14affe02:577336b9-6f12-436e-af73-6ed58845a915", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1423202886.1", "spisova_znacka": "14CoPr/13/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14CoPr/13/2025 z 2. 12. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-12-02", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1423202886.1"}, {"guid": "c02261be-bfc3-490d-938e-a8308f397e09:af30848c-ec2e-46e8-aa63-491d01cbd9e3", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2025:6724203123.1", "spisova_znacka": "14Co/62/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/62/2025 z 23. 9. 2025", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2025-09-23", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2025:6724203123.1"}, {"guid": "baa522db-21e5-4b90-aa1b-c98a9bc3568b:f04e8df9-a9a0-49cb-997d-6efcc0b7237f", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2025:8719200338.4", "spisova_znacka": "14Co/15/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 14Co/15/2025 z 26. 8. 2025", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2025-08-26", "citacie_n": 32, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2025:8719200338.4"}, {"guid": "0f9093e0-2cae-4e41-975a-9370ec1b7ebe:dcc1e1c3-e38c-4e9e-83d0-75e3e78e2b09", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2025:6724201709.1", "spisova_znacka": "14Co/18/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/18/2025 z 27. 5. 2025", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2025-05-27", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2025:6724201709.1"}, {"guid": "40821fc4-1cb4-49cc-af77-d0e4c888ce3d:a94a6bee-9adc-4db6-8c33-9025d064dfca", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2025:6724201699.1", "spisova_znacka": "14Co/7/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/7/2025 z 12. 5. 2025", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2025-05-12", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2025:6724201699.1"}, {"guid": "05c253ed-03c0-4e27-b139-bb9f82c1ab14:7ff51bfe-fd7f-4df0-a99a-37259155688d", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1722202310.1", "spisova_znacka": "4Co/31/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/31/2024 z 26. 3. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-03-26", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1722202310.1"}, {"guid": "d0b67676-eed3-4139-aaa5-cc15e3de3cf2:19961713-e6a3-4ec4-ab9f-b7f6ab9d99c5", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2025:6623203672.3", "spisova_znacka": "14Co/100/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/100/2024 z 25. 3. 2025", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2025-03-25", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2025:6623203672.3"}, {"guid": "e131b50f-ec3e-4980-a4fe-c9690da0f58a:c545d03c-6f2c-48a2-ac72-6eb2ed58f6a1", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2025:8123208989.1", "spisova_znacka": "11Co/27/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 11Co/27/2024 z 26. 2. 2025", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2025-02-26", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2025:8123208989.1"}, {"guid": "b295e465-7e1b-49d4-8c19-2521bd12bb3c:9790c1e2-d4e5-4db7-9e82-a6c437fad2a9", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1708899911.8", "spisova_znacka": "14Co/13/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/13/2025 z 17. 2. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-02-17", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1708899911.8"}, {"guid": "ad5cacc9-d9aa-4d5c-b8c5-705116fe5e0d:1d826886-a790-4711-ac7b-c5a4bd58d1f4", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1723202728.1", "spisova_znacka": "9Co/112/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/112/2024 z 30. 1. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-01-30", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1723202728.1"}, {"guid": "46db80c0-4f6b-4063-989d-6472d7790441:d7eaaa45-8188-47bc-a1bf-9169d52e7fcf", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1722202304.1", "spisova_znacka": "9Co/54/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/54/2024 z 17. 10. 2024", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2024-10-17", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1722202304.1"}, {"guid": "390deb5e-df7b-4e2e-b3ab-d825077c35e1:aaffb0d9-6afa-4d3c-813f-61842ed539cc", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:8324201961.1", "spisova_znacka": "10Co/42/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 10Co/42/2024 z 8. 10. 2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2024-10-08", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:8324201961.1"}, {"guid": "ef3c7c12-454d-42a6-9b67-f0531d7a9f3d:ca44b3f9-39c8-42db-a9e0-eb1f5dbe6b57", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:8323201798.1", "spisova_znacka": "2Co/33/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 2Co/33/2024 z 10. 9. 2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2024-09-10", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:8323201798.1"}, {"guid": "bd7d2f67-d5fb-4173-bff3-9e874f71ebc0:df8646be-d3bd-4c38-9263-27050ba2a432", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:8223200525.1", "spisova_znacka": "3Co/8/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 3Co/8/2024 z 4. 6. 2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2024-06-04", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:8223200525.1"}, {"guid": "67bafe68-a4b0-46da-8b0b-ff5fa0a289ca:2f0a4985-b85a-402d-90d9-37089a03a5d4", "ecli": null, "spisova_znacka": "9Co/40/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 9Co/40/2024 z 10. 4. 2024", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2024-04-10", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/67bafe68-a4b0-46da-8b0b-ff5fa0a289ca:2f0a4985-b85a-402d-90d9-37089a03a5d4"}, {"guid": "47a48a9d-0e9a-425b-947e-8b016fa5be77:5de0c9e7-3889-4f16-930f-6403a4ce37d9", "ecli": null, "spisova_znacka": "5Co/82/2023", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5Co/82/2023 z 13. 12. 2023", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2023-12-13", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/47a48a9d-0e9a-425b-947e-8b016fa5be77:5de0c9e7-3889-4f16-930f-6403a4ce37d9"}, {"guid": "b409c9a8-a825-48b2-9a69-7e6cbeaa814e:d9579af9-b4df-47d2-ac93-eddf794efef2", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2020:5918201615.1", "spisova_znacka": "6Co/159/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 6Co/159/2019 z 26. 5. 2020", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2020-05-26", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2020:5918201615.1"}, {"guid": "f07a1d09-c634-41d5-b9e1-8f693a99089e:a92cc99d-cabd-492c-a827-c65d222f41a2", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2019:6118302476.1", "spisova_znacka": "5Co/192/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/192/2019 z 16. 12. 2019", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2019-12-16", "citacie_n": 51, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:6118302476.1"}, {"guid": "a5eaaa92-ce69-41ef-893f-0fbaf93602bf:6e1ea75b-053c-47f7-8312-45ebde96e2e1", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2017:4413208870.1", "spisova_znacka": "7Co/443/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 7Co/443/2016 z 27. 2. 2017", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2017-02-27", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2017:4413208870.1"}, {"guid": "f1fc7ce3-dc9c-4405-a092-158920162a22:2c30da2b-ef21-4bdb-a4be-a364ef38cdfa", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2014:1111214303.1", "spisova_znacka": "6Co/14/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/14/2013 z 23. 11. 2014", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2014-11-23", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2014:1111214303.1"}], "citovane_v": []}