Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 7Co/32/2026 1523201586 26. 05. 2026 Mgr. Nina Dubovská ECLI:SK:KSBA:2026:1523201586.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Niny Dubovskej a členiek senátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom X. XXXX XXXX/XX, C., právne zast. JUDr. Marta Vícenová, advokátka so sídlom Záhorácka 5478/15B, Malacky, IČO: 50 059 653, proti žalovanému: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 04.12.2025, č. k. B5-74C/51/2023-296, takto rozhodol: I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom výroku I. a v závislom výroku III. o nároku na náhradu trov konania p o t v r d z u j e. II. Žalobca m á proti žalovanému n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.000 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.). 2. Rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“), ods. 5, 10, 14, 15, 16 preambuly, čl. ods. 1 a 3, čl. 2 ods. 1 a 2, čl. 6, 16 písm. b), 17 ods. 2 a 3 písm. c), bod iii), čl. 17 ods. 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica“), ust. § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2, § 91 ods. 1, § 92 ods. 1 a 2 písm. a), § 103 ods. 5, § 122 ods. 1 a 3, § 193 zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 315/2001 Z.z.“), ust. § 85 ods. 9, § 96 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z.z. v znení neskorších prepisov (ďalej len „Zákonník práce“), ust. § 11, § 13 ods. 1 až 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), ust. § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy (ďalej len „zákon č. 575/2001 Z.z.“) a vecne tým, že žalobca sa žalobou zo dňa 28.04.2023, doplnenou podaním zo dňa 03.06.2024, domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 6.086,86 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku porušenia práva Európskej únie nesprávnou transpozíciou smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky. Žalobu odôvodnil tak, že postupom žalovaného dochádzalo k porušovaniu jeho práv ako príslušníka D. E. F. F. B. (ďalej len „HaZZ“) zaradeného na Hasičskej stanici 5 v Bratislave, a to najmä k odňatiu práva na odpočinok a k zásahu do jeho práva na ochranu zdravia, súkromného a rodinného života. V dôsledku uvedeného mal žalobcovi vzniknúť nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobca uviedol, že jeho služobný čas bol rozvrhnutý nerovnomerne tak, že v r. 2020 a 2021 pozostával zo 17-hodinových služieb, po ktorých nasledovala 7-hodinová služobná pohotovosť
na pracovisku, a v r. 2022 a 2023 zo 16-hodinových služieb, po ktorých nasledovala 8-hodinová služobná pohotovosť. Celkový čas strávený na pracovisku v rámci jednej služby tak predstavoval 24 hod. Služobná pohotovosť bola delená na aktívnu a neaktívnu časť, určovaná na čas nočných hodín, ktorá sa v prípade vyhlásenia poplachu mení na prácu nadčas. Služba prebiehala v trojzmennej prevádzke, pričom do odpracovaných hodín neboli zahrnuté hodiny nadčasov. Žalobca bol počas neaktívnej časti služobnej pohotovosti povinný zdržiavať sa na pracovisku a byť pripravený na výjazd do jednej minúty. Neaktívna časť služobnej pohotovosti sa nezapočítavala do fondu pracovného času, čím sa priemerný týždenný pracovný čas javil ako neprekračujúci 48 hod. týždenne, hoci podľa tvrdenia žalobcu tomu tak v skutočnosti nebolo. Podstatu sporu žalobca videl vo výklade pojmu pracovný čas podľa smernice a judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“) v porovnaní s právnou úpravou obsiahnutou v zákone č. 315/2001 Z.z. Poukázal na ustálenú judikatúru, podľa ktorej sa čas pracovnej pohotovosti na pracovisku v celom rozsahu započítava do pracovného času. Zákon č. 315/2001 Z.z. však služobnú pohotovosť do služobného času, na rozdiel od ust. § 96 ods. 2 Zákonníka práce, nezahŕňa. V prípade jej započítania by podľa žalobcu služobný čas príslušníka HaZZ zjavne prekračoval limit 48 hod. týždenne. Žalobca si uplatnil náhradu za obdobie od 04/2020 (splatnosť 10.05.2020) do 03/2023 (splatnosť 10.04.2023), v ktorom priemerne odpracoval 55,50 hod. týždenne, čím došlo k porušeniu jeho práva podľa čl. 6 písm. b) smernice. Za pasívne legitimovaný subjekt označil štát, v mene ktorého koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „MV SR“), ako orgán príslušný pre HaZZ, a zároveň garant dotknutej právnej úpravy. Žalobca pri uplatnení nároku vychádzal z ust. § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, pričom tvrdil, že porušenie čl. 6 písm. b) smernice považuje za zásah do jeho práva na ochranu zdravia. Uviedol, že účelom predmetnej právnej úpravy je zabezpečiť pracovníkom primeraný odpočinok tak, aby v dôsledku vyčerpania alebo nevhodného rozvrhnutia práce nedochádzalo k ohrozeniu zdravia ani k vzniku úrazov. Zároveň namietal zásah do práva na súkromný a rodinný život, keď v dôsledku nadmerného pracovného zaťaženia trávil podstatnú časť času na pracovisku, vracal sa psychicky a fyzicky vyčerpaný a mal výrazne obmedzený priestor na rodinný, osobný a spoločenský život. Výšku uplatneného nároku žalobca vyčíslil s poukazom na ust. § 122 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z.z., upravujúce peňažné náhrady za služobnú pohotovosť, pričom zdôraznil, že si neuplatňuje mzdový nárok, ale náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu absencie výslovnej právnej úpravy. Nárok si uplatnil za obdobie troch rokov spätne pred podaním žaloby, teda za obdobie od 04/2020 do 03/2023, počas ktorého podľa jeho tvrdenia odpracoval 1.942,60 hod. služobnej pohotovosti, ktoré neboli započítané do fondu pracovného času, pričom jeho priemerný týždenný pracovný čas dosahoval 55,50 hod. V doplnení žaloby žalobca predložil výpočet priemerného týždenného pracovného času za jednotlivé mesiace žalovaného obdobia a svoje tvrdenia preukazoval výplatnými páskami (za obdobie od 04/2020 do 03/2023) a výstupmi z dochádzkového systému, ktoré žalovaný nespochybnil, pričom výpočty predložené žalovaným označil za nepresné a nepodložené vykonanými dôkazmi. K podanej žalobe žalobca pripojil kolektívne zmluvy vyššieho stupňa pre príslušníkov HaZZ na r. 2019 až 2023, oznámenie MV SR o kolektívnej zmluve na r. 2021, rozsudok SD EÚ vo veci C-429/09, smernicu (č. 2003/88/ES), nariadenie vlády č. 229/2022 Z.z. a zákon č. 241/1993 Z.z. Na pojednávaní dňa 02.09.2025 predložil žalobca výpočet priemerného týždenného služobného času prepočítaný na 4 a 6 mesačné referenčné obdobia, pričom konštatoval, že (z výpočtov 6 mesačných referenčných období) k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného služobného času došlo v 3 zo 6 referenčných období (49,82 hod., 54,08 hod. a 51,11 hod.) a priemerný týždenný služobný čas predstavoval 49,09 hod. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že smernica sa vzhľadom na jej vecnú a osobnú pôsobnosť, vymedzenú aj odkazom na smernicu 89/391/EHS, nevzťahuje v plnom rozsahu na činnosti civilnej ochrany a poukázal na charakter činnosti príslušníkov HaZZ, ktorý je podľa jeho názoru porovnateľný s činnosťou ozbrojených zložiek, a preto spadá pod výnimky upravené v smernici 89/391/EHS. Z uvedeného dôvodu zastával žalovaný názor, že žalobca nesprávne vykladá pôsobnosť smernice, a preto mu z jej prípadného porušenia nemohla vzniknúť ním tvrdená ujma. Žalovaný namietal nedostatok pasívnej vecnej legitimácie, keďže žalobca nežaloval svojho zamestnávateľa, ale štát zastúpený príslušným ústredným orgánom štátnej správy a poukázal na odlišnosť zodpovednosti SR a MV SR ako samostatných subjektov, pričom podľa jeho názoru nemožno ich zodpovednosť zamieňať ani odvádzať od individuálneho postupu iných osôb. Uviedol, že ak žalobca považoval určenú služobnú pohotovosť nad limit smernice, mal na to upozorniť nadriadeného a žiadať nápravu. Zdôraznil aj to, že za všetky hodiny služobnej pohotovosti bol žalobcovi riadne vyplatený služobný príjem alebo poskytnuté náhradné voľno. Smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pri organizácii pracovného času najmä pokiaľ ide o odpočinok, prestávky v práci, maximálny týždenný pracovný čas, ročnú dovolenku, prácu na zmeny a rozvrhnutie pracovného času, pričom tieto požiadavky boli podľa jeho názoru transponované do slovenského právneho poriadku aj prostredníctvom zákona
č. 315/2001 Z.z. Tvrdenie žalobcu o nesprávnej transpozícii smernice považoval za neopodstatnené a uviedol, že pri výpočte možno zohľadniť aj dni služobného voľna poskytnuté na základe kolektívnej zmluvy, čo vedie k záveru o primeranosti transpozície smernice z hľadiska dodržiavania práv žalobcu. Z výpočtov a zohľadnenia všetkých relevantných okolností dospel žalovaný k záveru, že smernica bola transponovaná správne, keď podľa čl. 2 ods. 1 smernice je pracovným (služobným) časom akýkoľvek čas, počas ktorého zamestnanec pracuje podľa pokynov zamestnávateľa, je mu k dispozícii a vykonáva svoju činnosť v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi, čo zahŕňa nielen výkon práce na pracovisku, ale aj povinnosť zdržiavať sa na pracovisku na pokyn zamestnávateľa, napríklad v rámci pracovnej pohotovosti. S poukazom na judikatúru SD EÚ žalovaný uviedol, že rozhodujúcim kritériom pre posúdenie, či ide o pracovný čas, je najmä povinnosť pracovníka byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom, byť mu k dispozícii a byť pripravený okamžite zasiahnuť v prípade potreby, ktoré povinnosti je potrebné považovať za výkon činnosti pracovníka. Zároveň však poukázal na to, že v prípade tzv. domácej pohotovosti sa do pracovného času započítava len čas skutočného výkonu práce, obsiahnutej v štvrtej hlave zákona č. 315/2001 Z.z., najmä v ust. § 85 a nasl., ktoré upravujú služobný čas, služobnú pohotovosť, prácu nadčas a dovolenku. Poukázal na ust. § 85 ods. 1, § 86 ods. 1 až 3 a § 92 ods. 1 citovaného zákona, ktoré definujú služobný čas ako časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom zároveň umožňujú jeho nerovnomerné rozvrhnutie. Uviedol, že zo zákona zároveň vyplýva, že za výkon štátnej služby sa považuje aj služobná pohotovosť vykonávaná na mieste výkonu služby, ak bezprostredne nadväzuje na riadny služobný čas podľa ust. § 91 zákona č. 315/2001 Z.z., ako aj štátna služba nadčas podľa ust. § 92 zákona č. 315/2001 Z.z. Ust. § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe predstavuje výkon štátnej služby, ale rozlišujú medzi určenou služobnou pohotovosťou podľa ust. § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. a nariadenou služobnou pohotovosťou podľa ust. § 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z.z., ktorá sa vykonáva na pracovisku, ale mimo rozvrhnutého služobného času, čo sa premieta aj do odlišného spôsobu jej odmeňovania. Ust. § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. pritom vyjadruje najmä časovú nadväznosť na riadny výkon služby, keď v oboch prípadoch ide o formu výkonu štátnej služby v rámci služobného času. Pokiaľ ide o priemerný týždenný pracovný čas, žalovaný poukázal na to, že podľa smernice nesmie presiahnuť 48 hod. vrátane nadčasov, pričom jeho rozsah musí byť upravený zákonom, správnym aktom alebo kolektívnou zmluvou. Smernica zároveň umožňuje použitie odlišného referenčného obdobia (iného ako 7 dní) najmä pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Podľa čl. 16 smernice je to spravidla 4 mesiace a podľa čl. 17 ods. 3 môže byť v prípade niektorých služieb predĺžené až na 6 alebo (ak je to uvedené v kolektívnych zmluvách) 12 mesiacov, ak sú splnené podmienky rovnocenného odpočinku alebo primeranej ochrany pracovníkov. V nadväznosti na uvedené žalovaný uviedol, že referenčné obdobie 6 mesiacov upravené v ust. § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. neodporuje tomu, aby bolo dodržané zákonné ustanovenie 40 hod. priemerného týždenného služobného času v súlade s rozvrhnutými službami. Zdôraznil, že transpozícia smernice nemusí byť doslovná ani sústredená do jedného ustanovenia vnútroštátneho predpisu. Vzhľadom na uvedené mal žalovaný za to, že žalobca nepreukázal nesprávnu transpozíciu smernice do vnútroštátneho práva, a tým ani existenciu údajnej škody. Služobné dni žalobcu boli vopred plánované a žalobca bol s rozvrhom služobného času oboznámený mesačne, najneskôr tri dni pred začiatkom nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Počas výkonu služby žalobca tento rozvrh nenamietal, a to ani písomne ani ústne. Žalovaný preto zastával názor, že žalobca s rozvrhnutím služobného času konkludentne súhlasil, dlhodobo ho rešpektoval a riadne vykonával službu podľa plánovaného rozpisu a neprejavil záujem o preradenie na funkciu s rovnomerne rozvrhnutým služobným časom, čo žalovaný považoval za ďalší prejav jeho spokojnosti s nastaveným režimom služby. Počas služobnej pohotovosti na pracovisku je žalobca fyzicky prítomný v mieste výkonu štátnej služby, pričom tento čas je určený primárne na oddych, nie sú mu prideľované konkrétne úlohy, s výnimkou situácie vyhlásenia výjazdu, kedy je služobná pohotovosť prerušená a následný výkon služby je riadne odmeňovaný ako štátna služba nadčas. Smernica stanovuje maximálny týždenný pracovný čas 48 hod. vrátane nadčasov a pracovný čas definuje ako čas skutočného výkonu práce podľa pokynov zamestnávateľa. Žalovaný tvrdil, že do tohto limitu sa započítava len reálne odpracovaný čas (pracovisko, služobná cesta, školenie) a nie čas odpočinku či prekážok v práci (dovolenka, práceneschopnosť, ošetrovanie člena rodiny, lekár, náhradné voľno a pod.). Zároveň poukázal na všeobecné podmienky vyplývajúce z judikatúry SD EÚ, ktoré musia byť kumulatívne splnené na úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody za porušenie práva EÚ (priznanie práv jednotlivcom, dostatočne závažné porušenie a príčinná súvislosť), ktoré podľa žalovaného neboli splnené. Žalovanému nebolo zrejmé, ako mala žalobcovi vzniknúť ním uplatnená škoda a namietal, že žalobca nejasne vymedzil vznik škody, ktorú odvodzuje z výkonu nariadenej služobnej pohotovosti, hoci bol za ňu riadne odmeňovaný. Nemajetková ujma by mu mohla
vzniknúť len pri konkrétnom porušení smernice a v jeho rozsahu, pričom žalobca si fakticky uplatňuje mzdový nárok ako nemajetkovú ujmu. Podľa žalovaného žalobca nepreukázal, že skutočne pracoval nad maximálny 48-hod. týždenný limit, keďže nie každá hodina pohotovosti predstavuje prekročenie tohto limitu a treba zohľadniť aj nerovnomerné rozvrhnutie služobného času. Upozornil aj na to, že žalobca pri vzniku služobného pomeru akceptoval podmienky výkonu služby. Požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.086,86 eur žalovaný považoval za neprimeranú a nepreukázanú, keďže nebol doložený zásah do súkromného či rodinného života a ani negatívne dopady na zdravotný stav. Žalovaný namietal spôsob, akým žalobca vyčíslil uplatnený nárok, keď odvodzoval výšku nemajetkovej ujmy od počtu hodín služobnej pohotovosti a rozdielu hodinovej sadzby funkčného platu a vyplatenou odmenou za služobnú pohotovosť, ktorý postup považoval žalovaný za nesprávny, keďže v konaní ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý nemožno určovať „tabuľkovo“ a nejedná sa o mzdový nárok. Zdôraznil, že posudzovanie nemajetkovej ujmy je vždy individuálne a musí vychádzať z konkrétnych zásahov do osobnostnej sféry žalobcu, pričom jej výšku nemožno exaktne vypočítať ani odvodzovať z iných rozhodnutí súdov. Vo vzťahu k posúdeniu dodržiavania maximálneho týždenného pracovného času žalovaný predložil vlastné prepočty za jednotlivé referenčné obdobia, z ktorých podľa jeho tvrdenia vyplýva, že vo väčšine období nedošlo k prekročeniu limitu ustanoveného smernicou. V jednom období žalovaný síce evidoval mierne prekročenie, to však považoval za zanedbateľné a zároveň skreslené tým, že žalobca do výpočtov nezohľadnil obdobia, počas ktorých nepracoval (najmä práceneschopnosť, karanténu alebo osobitné voľno počas pandémie COVID-19). V tejto súvislosti žalovaný poukázal na potrebu tzv. „neutralizácie“ takýchto dní, teda ich vylúčenia z referenčného obdobia pri výpočte priemerného týždenného pracovného času, keďže ide o čas, ktorý nemá byť zohľadňovaný pri posudzovaní pracovného času podľa smernice. Ďalej uviedol, že jeho výpočty vychádzajú z evidencie dochádzky vedenej v systéme SAP a poukázal na to, že žalobca už obdobné podklady v konaní predložil, a preto ich nepovažoval za potrebné opätovne predkladať. Napokon zdôraznil, že žalobca do odpracovaného času nesprávne započítava aj čas odpočinku, hoci smernica tieto pojmy odlišuje. Podľa názoru žalovaného z reálne odpracovaného času vyplýva, že vo vzťahu k žalobcovi nedošlo k porušeniu smernice, a preto nie sú splnené predpoklady pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie uviedol, že predmetom konania bolo posúdenie, či žalobcovi vznikol voči žalovanému nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu porušenia práva na maximálny týždenný pracovný čas podľa čl. 6 písm. b) smernice, ktoré podľa žalobcu nebolo riadne transponované do vnútroštátneho práva - do zákona č. 315/2001 Z.z. Výsluchom žalobcu súd prvej inštancie zistil, že slúži 24-hod. služby, pričom započítaných je len 16 hod. a 8 hod. tvorí pohotovosť na pracovisku, počas ktorej musí byť okamžite pripravený na zásah. Pohotovosť súd prvej inštancie nepovažoval za odpočinok tak, ako to tvrdil žalovaný, keďže táto je opakovane prerušovaná poplachovými zvučkami a výjazdami, čo vedie k únave a potrebe regenerácie po službe. Uvedené žalobcovi výrazne obmedzuje osobný a rodinný život. Žalobca pracuje v HaZZ od r. 2010, podmienky sa podľa neho dlhodobo nezlepšili, služby sa často menia a naplánované dovolenky bývajú prerušené a musí ich preložiť, preto podal žalobu pre dlhodobú nečinnosť zamestnávateľa. Zdravotné ťažkosti nemá, no pociťuje nedostatok času na oddych a rodinu, partnerka žalobcu pri výsluchu potvrdila náročnosť práce žalobcu, časté výjazdy a nekvalitný spánok. Okrem pracovných povinností má žalobca rôzne výcviky, preskúšania a psychotesty, organizácia ich spoločného času je veľmi zložitá, je pre neho ťažké získať dovolenku, pretože hasičov je veľmi málo, čo im komplikuje rodinný život. Poukázala na pracovné podmienky, ktoré sú nevyhovujúce (hasiči spávajú viacerí na jednej posteli, mali aj problém s plošticami a sami si zabezpečujú upratovanie), že žalobca je po službách unavený, čo ovplyvňuje ich rodinný život, starostlivosť o dieťa a aj spoločné aktivity. Poukázala tiež na dlhodobý stres, psychicky náročné zásahy a nízke finančné ohodnotenie, na to, že práca podľa nej spôsobuje únavu, podráždenosť a postupné zhoršovanie kvality života, pričom ovplyvňuje aj ich vzťah a rodinné fungovanie. Súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami sporu bolo sporné splnenie predpokladov vzniku nároku na náhradu škody, ako aj vecná pôsobnosť smernice, najmä jej aplikovateľnosť na štátnu službu príslušníkov HaZZ. Sporná bola tiež pasívna vecná legitimácia žalovaného a spôsob vyčíslenia nemajetkovej ujmy, keď žalovaný namietal, že žalobca si v skutočnosti uplatňuje mzdové nároky. Vo vzťahu k pasívnej vecnej legitimácii súd prvej inštancie uviedol, že žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody voči SR ako členskému štátu EÚ z dôvodu nesprávnej transpozície smernice. Štát je v takom prípade zastúpený príslušným ústredným orgánom štátnej správy, zodpovedným za implementáciu práva EÚ, ktorým je MV SR, do ktorého pôsobnosti patrí aj riadenie HaZZ. Poukázal na to, že smernica je podľa jej čl. 29 adresovaná členským štátom, ktoré zodpovedajú za prijatie opatrení na dosiahnutie jej účelu, pričom nesplnenie tejto povinnosti zakladá zodpovednosť štátu za nesprávnu aplikáciu smernice v dôsledku jej nesprávnej transpozície. Keďže žalobca si uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu porušenia práva EÚ, žalovaný (SR),
zastúpený orgánom štátnej správy (MV SR), do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre HaZZ, je pasívne vecne legitimovaný subjekt, preto nepovažoval námietku jej nedostatku za dôvodnú. Zároveň súd prvej inštancie poukázal na judikatúru SD EÚ, podľa ktorej členský štát zodpovedá za riadnu transpozíciu a uplatňovanie práva EÚ a že ustanovenie čl. 6 písm. b) smernice má vertikálny priamy účinok. Nestotožnil sa ani s námietkou žalovaného o neaplikovateľnosti smernice na činnosť žalobcu a s poukazom na judikatúru SD EÚ uviedol, že jej vecná pôsobnosť zahŕňa aj príslušníkov HaZZ. Zdôraznil, že čl. 6 písm. b) smernice predstavuje významné pravidlo sociálneho práva EÚ, stanovujúce maximálny priemerný týždenný pracovný čas 48 hod. vrátane nadčasov, od ktorého sa nemožno odchýliť v prípade neprebratia čl. 22 ods. 1 tejto smernice), pričom tento záver vyplýva aj z ustálenej judikatúry SD EÚ. Súd prvej inštancie s poukazom na judikatúru SD EÚ uviedol, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku sa v plnom rozsahu započítava do pracovného času, a to bez ohľadu na rozsah skutočne vykonávanej práce, preto považoval námietku žalovaného o neaplikovateľnosti smernice na služobný pomer príslušníkov HaZZ za právne irelevantnú, pričom zároveň poukázal aj na skutočnosť, že smernica je zahrnutá medzi právne záväzné akty EÚ, prebrané zákonom č. 315/2001 Z.z. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy za obdobie od 04/2020 do 03/2023 z dôvodu porušenia čl. 6 písm. b) smernice. Podľa judikatúry SD EÚ sa na vznik zodpovednosti členského štátu predpokladá splnenie troch podmienok (cieľom porušenej normy EÚ bolo priznať jednotlivcom práva, porušenie takejto normy muselo byť dostatočne závažné a medzi porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom musí existovať priama príčinná súvislosť), ktoré musia byť splnené aj vtedy, ak škoda bola spôsobená v dôsledku prijatia legislatívneho alebo administratívneho aktu, ktorý bol prijatý v rozpore s komunitárnym právom, a to bez ohľadu na charakter subjektu, ktorý tento akt prijal. Zodpovednosť členského štátu v prípade porušenia únijného práva je absolútna a objektívna a členský štát nemá k dispozícii žiadne exkulpačné ani liberačné dôvody, a to bez ohľadu na skutočnosť, ktorý orgán v mene členského štátu škodu jednotlivcovi spôsobil. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že právna úprava podľa zákona č. 315/2001 Z.z., ktorá nepovažuje služobnú pohotovosť za súčasť služobného času, nie je v súlade so smernicou, avšak samotné nesprávne prebratie smernice bez splnenia ďalších podmienok nezakladá nárok na náhradu škody. Vo vzťahu k podmienkam zodpovednosti štátu uviedol, že za dostatočne závažné porušenie možno považovať také, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou SD EÚ, pričom existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi porušením práva EÚ a vznikom ujmy je potrebné individuálne posúdiť a zároveň poukázal na to, že pracovník, ktorý prekročil maximálny týždenný pracovný čas, sa môže domáhať náhrady škody z titulu porušenia práva EÚ. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že podľa čl. 2 ods. 1 smernice sa pracovným časom rozumie akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník vykonáva prácu podľa pokynov zamestnávateľa v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a praxou; čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Uviedol, že tieto pojmy predstavujú také pojmy práva EÚ, ktoré treba vykladať jednotne a nezávisle od vnútroštátnych úprav, pričom judikatúra SD EÚ potvrdzuje, že pracovná pohotovosť a pohotovostná služba pri fyzickej prítomnosti na pracovisku sa považujú za pracovný čas, a preto ich započítanie nesmie viesť k prekročeniu maximálnej týždennej hranice podľa čl. 6 písm. b) smernice. Súd prvej inštancie zistil, že podľa zákona č. 315/2001 Z.z. sa služobná pohotovosť nepovažuje za súčasť služobného času, keďže bezprostredne nenadväzuje na vykonávanie štátnej služby pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času. Podľa ust. § 122 zákona č. 315/2001 Z.z. ak počas trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas a finančné odmeňovanie za ňu má povahu osobitnej náhrady, a nie služobného príjmu. Zároveň konštatoval, že na služobný pomer príslušníkov HaZZ sa nevzťahuje úprava Zákonníka práce o započítaní neaktívnej časti pracovnej pohotovosti ako pracovného času. Na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že smernica nebola v tejto oblasti riadne transponovaná, avšak samotná táto skutočnosť bez splnenia ďalších podmienok nezakladá nárok žalobcu na náhradu škody ani nemajetkovej ujmy spôsobenej porušením práva EÚ. Pokiaľ ide o druhú podmienku, súd prvej inštancie uviedol, že podľa judikatúry SD EÚ je dostatočne závažným porušením práva EÚ najmä porušenie v zjavnom rozpore s ustálenou judikatúrou v danej oblasti a zdôraznil, že v súvislosti s treťou podmienkou vzniku zodpovednosti štátu z dôvodu porušenia práva EÚ, vnútroštátny súd je povinný preskúmať existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi porušením čl. 6 písm. b) smernice a vznikom škody spočívajúcej v strate času odpočinku, na ktorý by mal pracovník nárok pri dodržaní maximálneho týždenného pracovného času, pričom ustálil, že hasič v zásahovej službe sa môže domáhať náhrady škody voči členskému štátu za porušenie tohto ustanovenia. Súd prvej inštancie po aplikácii uvedeného na prejednávanú vec skonštatoval, že žalobca ako príslušník HaZZ je oprávnený domáhať sa voči štátu náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávnej transpozície čl. 6 písm. b) smernice, ktoré porušenie práva EÚ považoval za dostatočne závažné vzhľadom na ustálenú judikatúru SD EÚ. Zároveň uviedol, že pre rozhodnutie vo veci bolo potrebné posúdiť existenciu priamej
príčinnej súvislosti medzi porušením smernice a tvrdenou ujmou žalobcu, spočívajúcou v obmedzení času odpočinku a zásahu do jeho osobného a rodinného života. Súd prvej inštancie uviedol, že samotná nesprávna transpozícia smernice do vnútroštátneho práva ešte sama osebe nezakladá nárok na náhradu škody alebo nemajetkovej ujmy, keďže je potrebné preukázať vznik konkrétnej ujmy v priamej príčinnej súvislosti s týmto porušením; dôkazné bremeno v tomto smere niesol žalobca, ktorý ho podľa súdu prvej inštancie uniesol, keďže bolo preukázané, že medzi nesprávnou transpozíciou čl. 6 písm. b) smernice a ujmou žalobcu, spočívajúcou v strate voľného času, existuje priama príčinná súvislosť. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca si uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za obdobie od 04/2020 do 03/2023, pričom tvrdil, že jeho priemerný týždenný služobný čas presahoval limit stanovený smernicou, predložil prepočty priemerne odpracovaných hod. (55,50 hod. týždenne, neskôr 49,09 hod.), pričom namietal nepoužiteľnosť 6 mesačného referenčného obdobia z dôvodu jeho netransponovania do vnútroštátneho práva. Na preukázanie svojich tvrdení predložil výplatné pásky a plán služieb, ktorých správnosť žalovaný nespochybnil, preto súd prvej inštancie vychádzal z týchto nesporných listinných dôkazov pri výpočte priemerného týždenného pracovného času žalobcu v rozhodnom období. Súd prvej inštancie pri výpočte priemerného týždenného služobného času žalobcu vychádzal zo 6 mesačného referenčného obdobia, ktoré je v prípade nepretržitých činností, akými sú protipožiarne služby a služby civilnej ochrany, v zmysle čl. 16 a17 smernice a zároveň vyplýva aj z ust. § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. Nestotožnil sa s námietkou žalobcu o vylúčení referenčného obdobia, keďže maximálny priemerný týždenný pracovný čas sa podľa smernice posudzuje práve v rámci takéhoto obdobia a uviedol, že vnútroštátna právna úprava aj napriek odlišnej terminológii obsahovo zodpovedá úprave smernice, keďže vyjadruje rovnaký princíp nerovnomerného rozvrhnutia služobného času s jeho následným vyrovnaním v priemere v stanovenom období. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas pritom znamená práve to, že v určitých obdobiach (týždňov či mesiacov) služobný čas príslušníkov prevyšuje určený služobný čas, zatiaľ čo v iných obdobiach je naopak nižší, aby potom v priemere zodpovedal určenému služobnému času; uvedené je aj význam referenčného obdobia v zmysle čl. 16 písm. b) smernice. Súd prvej inštancie pri výpočte priemerného týždenného služobného času vychádzal z plánov služieb žalobcu a z výplatných pások, z ktorých ustálil počet odpracovaných hodín, vrátane hodín pohotovosti na pracovisku, ako aj prehľadu služieb, čerpania dovolenky, pracovnej neschopnosti a iných prekážok v práci, ktoré boli relevantné pre výpočet v súlade so smernicou. Keďže žalobca autenticitu týchto údajov nenamietal a sám na ne odkazoval, súd prvej inštancie nemal dôvod spochybniť ich vierohodnosť a vychádzal z nich pri skutkových zisteniach. Súd prvej inštancie ustálil, že celkový odpracovaný čas žalobcu tvoril súčet služobného času odpracovaného na pracovisku a času služobnej pohotovosti na pracovisku, keďže v tomto čase bol žalobca k dispozícii zamestnávateľovi, následne vypočítal priemerný týždenný služobný čas ako podiel odpracovaných hodín v 6-mesačných referenčných obdobiach a počtu týždňov pripadajúcich na dané obdobie. Pri výpočte nezohľadnil obdobia čerpania dovolenky a dočasnej pracovnej neschopnosti, ktoré považoval za neutrálne v zmysle práva EÚ. Zároveň uviedol, že ust. § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. upravuje tieto obdobia len pre pracovnoprávne účely, nie však ako služobný čas, počas ktorého je príslušník reálne k dispozícii služobnému úradu. Konajúci súd sa v tejto súvislosti v celom rozsahu stotožnil s argumentáciou žalovaného, že je potrebné odlišovať fond služobného času od skutočne odpracovaného času, keďže fond má len evidenčný charakter. Súd prvej inštancie pri výpočte priemerného týždenného služobného času žalobcu nezohľadnil (neutralizoval) obdobia čerpania platenej dovolenky, vrátane voľna poskytovaného na základe kolektívnej zmluvy a dodatkovej dovolenky, keďže tieto považoval za platenú ročnú dovolenku v zmysle čl. 16 písm. b) v spojení s čl. 7 ods. 1 smernice a považoval za nerozhodné, či nárok na platenú dovolenku vyplýva zo zákona alebo z kolektívnej zmluvy. Rovnako nezohľadnil ani obdobia dočasnej pracovnej neschopnosti, ktoré zahŕňali návštevy lekára, práceneschopnosť, karanténu, ošetrovanie člena rodiny a sprevádzanie člena rodiny, keďže ich posúdil ako obdobia pracovnej neschopnosti. Súd prvej inštancie pri výpočte priemerného týždenného pracovného času žalobcu v jednotlivých 6-mesačných referenčných obdobiach vychádzal zo súčtu odpracovaných hodín (služobný čas a služobná pohotovosť na pracovisku) a zohľadnil len skutočne relevantné obdobia výkonu služby, pričom dovolenky, platené voľná a obdobia dočasnej pracovnej neschopnosti považoval za neutrálne. V referenčnom období 04/2020 – 09/2020 ustálil priemer 49,67 hod. týždenne a v období 10/2020 – 03/2021 dospel k priemeru 56,739 hod. týždenne, pričom konštatoval prekročenie limitu podľa smernice, v období 04/2021 – 09/2021 priemer 45,23 hod. týždenne k prekročeniu nedošlo, ďalších obdobiach 10/2021 – 063/2022 pri priemere 51,204 hod. týždenne konštatoval prekročenie limitu, v období 04/2022 – 09/2022 pri priemere 47,391 hod. týždenne a v období 10/2022 – 03/2023 pri priemere 47,213 hod. prekročenie maximálneho priemerného týždenného pracovného času nezistil. Z vykonaného dokazovania tak vyplynulo, že k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času u žalobcu došlo v troch 6-
mesačných referenčných obdobiach (04/2020 – 09/2020, 10/2020 – 03/2021 a 10/2021 – 03/2022), z čoho súd prvej inštancie vyvodil, že išlo o opakované prekročenia, nie o ojedinelé výkyvy, kedy žalobca dlhodobo vykonával službu nad rámec limitu stanoveného smernicou. Takto zistené porušenie čl. 6 písm. b) smernice v troch zo šiestich referenčných období vyhodnotil ako dostatočne závažné a jeho nepriaznivé dôsledky považoval za potrebné primerane kompenzovať. S poukazom na judikatúru SD EÚ, podľa ktorej nedodržanie požiadaviek čl. 6 písm. b) smernice v referenčnom období predstavuje zjavné porušenie práva EÚ a spravidla zakladá jeho dostatočnú závažnosť (rozsudok C-429/09, G. Fuß, bod 58) a na opakovaný charakter prekračovania maximálneho priemerného týždenného pracovného času u žalobcu uzavrel súd prvej inštancie, že je splnená aj druhá podmienka zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú porušením práva EÚ, pričom keďže žalobca si uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, je potrebné jeho priznanie posudzovať aj podľa ďalších kritérií vnútroštátneho práva. Súd prvej inštancie uviedol, že súčasťou práva na ochranu osobnosti podľa ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka je aj právo na súkromný, rodinný a spoločenský život, ktoré patrí každej fyzickej osobe, že ochrana osobnosti sa poskytuje len proti neoprávneným zásahom, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na osobnosti fyzickej osoby, pričom musí byť daná aj príčinná súvislosť medzi zásahom a vznikom ujmy; pri splnení týchto podmienok má poškodená osoba právo domáhať sa upustenia od zásahu, odstránenia jeho následkov a primeraného zadosťučinenia, ako vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) zo dňa 28.06.2011 sp. zn. 2Cdo/79/2011. Súd prvej inštancie uviedol, že rozhodujúcim kritériom pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je existencia ujmy v osobnostnej sfére fyzickej osoby, ktorú možno vzhľadom na jej povahu, intenzitu, trvanie a rozsah objektívne považovať za závažnú, pričom takáto ujma nastáva najmä vtedy, ak iné formy satisfakcie nie sú dostatočné. Na základe vykonaného dokazovania, vrátane výsluchu žalobcu a jeho partnerky, mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca v dôsledku zvýšenej služobnej záťaže disponoval obmedzeným voľným časom, pociťoval únavu po službe a bol nútený obmedziť svoje voľnočasové aktivity a spoločné aktivity s rodinou, čo malo negatívny dopad na jeho súkromný a rodinný život. Súd prvej inštancie konštatoval, že právo na ochranu osobnosti podľa ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka zahŕňa aj právo na súkromný a rodinný život, pričom neoprávnené obmedzenie času, ktorý by žalobca mohol tráviť so svojou rodinou, predstavuje zásah do tohto práva, išlo o zásah v príčinnej súvislosti s porušením maximálneho týždenného pracovného času, a preto bola naplnená aj tretia podmienku zodpovednosti štátu za porušenie práva EÚ. S poukazom na uznesenie NS SR zo dňa 23.02.2011 sp. zn. 5 M Cdo 7/2010 súd prvej inštancie uviedol, že ochrana osobnosti je založená na objektívnej zodpovednosti, pri ktorej sa nevyžaduje zavinenie a konštatoval, že strata voľného času žalobcu v dôsledku opakovaného prekračovania maximálneho týždenného pracovného času predstavuje závažný zásah do jeho osobnostných práv, ku ktorému dochádzalo dlhodobo a opakovane, nielen výnimočne. Takýto zásah negatívne ovplyvnil žalobcov rodinný a spoločenský život, obmedzil jeho voľnočasové aktivity a regeneráciu, pričom samotná povaha výkonu služby na pracovisku, kde musí byť nepretržite pripravený na zásah, vylučuje plnohodnotný oddych. Vzhľadom na nenahraditeľnosť strateného času a intenzitu zásahu nemožno považovať akékoľvek iné kompenzačné mechanizmy nepeňažného charakteru za dostatočné, a preto dospel súd prvej inštancie k záveru, že je namieste priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom zohľadnil povahu práce príslušníka HaZZ, ktorá je fyzicky aj psychicky náročná a spojená s vysokou mierou zodpovednosti za ochranu života, zdravia a majetku, že už samotný výkon takejto služby môže zasahovať do súkromia príslušníka a tento zásah sa prehlbuje v prípade, ak dochádza k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času v rozpore s právom EÚ. Vzhľadom na intenzitu a dlhodobé trvanie zásahu dospel súd prvej inštancie k záveru, že len peňažná forma zadosťučinenia je schopná primerane kompenzovať vzniknutú nemajetkovú ujmu, keďže nepeňažné prostriedky satisfakcie už nie sú postačujúce. Vo vzťahu k priznanej výške nemajetkovej ujmy uviedol, že v období 04/2020 – 09/2020 išlo o prekročenie o 1,67 hod., v období 10/2020 – 03/2021 o 8,739 hod. a v období 10/2021 – 03/2022 o 3,204 hod., teda prvé a tretie obdobie vykazovali nižšiu intenzitu zásahu, a preto za ne priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 500 eur za každé obdobie, spolu 1.000 eur. V referenčnom období 10/2020 – 03/2021 vzhľadom na výraznejšie prekročenie pracovného času považoval zásah do práv žalobcu za závažnejší a priznal mu náhradu vo výške 1.000 eur; celkovo tak súd prvej inštancie žalobcovi priznal 2.000 eur ako primerané zadosťučinenie, ktoré podľa súdu prvej inštancie zodpovedá aj rozhodovacej praxi v obdobných veciach. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v celkovej výške 6.086,86 eur, pričom tento nárok opieral o pôvodné tvrdenia o priemernom týždennom pracovnom čase 55,50 hod., neskôr svoje výpočty korigoval na 49,09 hod. týždenne, ktorú zmenu už nezohľadnil pri výške uplatneného nároku, pričom z takto upravených skutkových tvrdení nevyplýva intenzita zásahu odôvodňujúca priznanie žalovanej sumy. Keďže súd prvej inštancie považoval za
preukázané len čiastočné porušenie práv v nižšej intenzite, priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2.000 eur a vo zvyšku žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa pomeru úspechu vo veci podľa ust. § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej ako „CSP“), pričom vychádzal zo zásady, že pri nárokoch, kde výška plnenia závisí od úvahy súdu, nemožno žalobcu považovať za neúspešného len preto, že mu nebola priznaná ním požadovaná suma v plnom rozsahu. Za rozhodujúce považoval súd prvej inštancie samotné konštatovanie zásahu do práv žalobcu, pričom výška nemajetkovej ujmy bola potom druhotná a nadväzujúca (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) zo dňa 15.04.2020 sp. zn. II. ÚS 399/2019). Žalobca tak bol v konaní úspešný v základe uplatneného nároku, preto mu súd prvej inštancie priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu zo sumy 2.000 eur, pričom o ich výške bude rozhodnuté podľa ust. § 262 ods. 2 CSP samostatne po právoplatnosti rozhodnutia. 3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku I. a v závislom výroku III. o trovách konania podal žalovaný odvolanie v zákonnej lehote z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d) a f) CSP, t.j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. V odvolaní žalovaný uviedol, že pri posudzovaní nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu porušenia práva EÚ je nevyhnutné vychádzať z podmienok zodpovednosti štátu za porušenie práva EÚ tak, ako boli ustálené judikatúrou SD EÚ, zdôraznil, že tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne (cieľom porušenej právnej normy EÚ je priznať jednotlivcovi práva a porušenie je dostatočne závažné, existencia škody (nemajetkovej ujmy), priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou) a poukázal na judikatúru SD EÚ (rozhodnutia vo veciach C-445/06 bod 20, C-46/93 a C-48/93 bod 51, C-5/94 bod 25 alebo C-178/93, C-179/94 až C-190/94 bod 20, C-300/21 zo dňa 04.05.2023 a rozhodnutie vo veci Konle C-302/97, podľa ktorého ani zjavný rozpor s právom EÚ nemusí automaticky zakladať vznik zodpovednosti, pokiaľ je vnútroštátna úprava ospravedlnená napr. všeobecným záujmom). Vo vzťahu k prvej podmienke žalovaný uviedol, že žalobca bol povinný preukázať porušenie čl. 6 písm. b) smernice, teda že došlo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času, ktorú povinnosť si žalobca nesplnil, keďže pri svojich výpočtoch vychádzal z fondu pracovného času, ktorý reflektuje len hodiny, za ktoré mu patrí mzda a neodráža skutočný rozsah odpracovaného času, pričom žalobca počas konania menil svoje výpočty a nepreukázal ich správnosť. Poukázal aj na to, že súd prvej inštancie pri výpočte pracovného času vychádzal z plánu služieb a výplatných pások, ktoré zahŕňajú všetky hodiny, za ktoré žalobcovi patrí mzda, že žalobca účelovo vychádzal z výplatných pások s cieľom zvýšiť rozsah pracovného času a výpočty predložené žalobcom na pojednávaní dňa 02.09.2025 považoval za nesprávne, keďže do nich boli zahrnuté aj hodiny, počas ktorých žalobca fakticky nepracoval. Namietal, že súd prvej inštancie nahradil procesnú aktivitu žalobcu vlastnou aktivitou tým, že si sám vypočítal priemerný pracovný čas žalobcu podľa vlastnej metodiky, ktorý postup považoval žalovaný za rozporný so zásadou rovnosti strán sporu a s prejednacou zásadou (zásadou formálnej pravdy), keďže súd má vychádzať z dôkazov predložených stranami a nemá sám vytvárať nové skutkové podklady. Zdôraznil, že dôkazné bremeno spočívalo na žalobcovi, ktorý ho podľa jeho názoru neuniesol. Uviedol, že podľa jeho vlastného posúdenia došlo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času len v jednom referenčnom období, a to od 10/2020 – 03/2021, pričom priemerný pracovný čas žalobcu bol 48,448 hod., teda sa jednalo len o minimálne prekročenie. Zároveň žalovaný uviedol, že žalobca neuniesol ani bremeno tvrdenia, keď nepreukázal, že by skutočne došlo k zásahu do jeho práv, a preto neexistuje dôvod na priznanie akejkoľvek kompenzácie. Vo vzťahu k druhej a tretej podmienke žalovaný uviedol, že aj keby došlo k prekročeniu maximálneho pracovného času, bolo potrebné skúmať, aké konkrétne následky to malo na život žalobcu a či existuje priama príčinná súvislosť medzi tvrdeným porušením a ujmou. V tejto súvislosti poukázal na právnu úpravu úloh HaZZ, ako aj na povahu služby príslušníkov, vrátane služobnej prísahy a namietal, že v konaní nebolo preukázané, akým spôsobom malo dôjsť k zásahu do osobnostnej sféry žalobcu. Uviedol, že služobná pohotovosť prebieha najmä v nočných hodinách, ktoré sú prirodzene určené na odpočinok, a preto podľa jeho názoru nemožno tvrdiť, že žalobca bol v tomto čase zbavený možnosti venovať sa rodine alebo voľnočasovým aktivitám. Zdôraznil, že povinnosť preukázať vznik a intenzitu zásahu do osobnostných práv zaťažuje žalobcu, ktorá povinnosť splnená nebola. Pokiaľ ide o výpoveď svedkyne, žalobcovej priateľky, žalovaný uviedol, že jej tvrdenia sa týkali skôr pracovných podmienok žalobcu a nie priamo zásahu do jeho osobnostných práv v príčinnej súvislosti s nesprávnou transpozíciou smernice. Zdôraznil, že predmetom konania nie je pracovnoprávny spor so služobným úradom, ale nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu a že
samotná skutočnosť, že žalobca nemôže venovať toľko času rodine, priateľom alebo voľnočasovým aktivitám, nepreukazuje existenciu nemajetkovej ujmy v príčinnej súvislosti s porušením smernice. Podľa názoru žalovaného nemožno jednoznačne určiť, že práve tvrdené porušenie smernice je jedinou a bezprostrednou príčinou obmedzenia voľného času žalobcu. Žalovaný zdôraznil aj to, že žalobca nepreukázal žiadne konkrétne negatívne dôsledky na svoj zdravotný stav, rodinný alebo spoločenský život a že žalobca sa podľa vlastnej výpovede venuje rôznym voľnočasovým aktivitám a udržiava kontakty s priateľmi takmer denne, čo podľa jeho názoru svedčí o tom, že nedošlo k zásadnému zásahu do jeho osobnostných práv. Samotné subjektívne pocity žalobcu nepostačujú na preukázanie vzniku nemajetkovej ujmy, pokiaľ nie sú podložené relevantnými dôkazmi. Žalobca tak nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi tvrdeným prekračovaním pracovného času a zdravotnými problémami jeho partnerky a vo vzťahu k príčinnej súvislosti žalovaný poukázal na judikatúru NS SR (sp. zn. 4Cdo/19/2020 a sp. zn. 7Cdo/89/2021), podľa ktorej musí byť príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom ujmy priama, bezprostredná a neprerušená, pričom nestačí len pravdepodobnosť jej existencie. Ďalej uviedol, že žalobca bol pri vstupe do služobného pomeru oboznámený s podmienkami výkonu služby a tieto podmienky akceptoval, že žalobca mal možnosť ukončiť služobný pomer alebo požiadať o zmenu pracovného zaradenia. Na záver žalovaný uviedol, že žalobca nepreukázal porušenie smernice vo vzťahu k svojej osobe, nepreukázal prekročenie maximálneho pracovného času v relevantných referenčných obdobiach, nepreukázal existenciu nemajetkovej ujmy ani príčinnú súvislosť medzi tvrdeným porušením a ujmou. Podľa jeho názoru žalobca neuniesol bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno. Z uvedených dôvodov žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne. 4. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril. 5. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a § 378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 6. Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd nezistil v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobcom uplatneného nároku, a jeho výsledky aj náležite zhodnotil. Na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver, a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodil. V odôvodnení rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. V rozhodnutí sa zaoberal tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj dostatočne vyhodnotil. Rozhodnutie je tiež presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne, a aj spravodlivé. S odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 CSP). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje a v záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami vyjadruje sa len k odvolacím námietkam žalovaného. 7. Predmetom sporu je nárok na náhradu škody spočívajúcej v nemajetkovej ujme spôsobenej žalobcovi porušením práva na maximálny týždenný pracovný čas s poukazom na čl. 6 písm. b) smernice, ktorý nebol dostatočne transponovaný do vnútroštátneho právneho poriadku SR, konkrétne do zákona č. 315/2001 Z.z. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca ako príslušník HaZZ v služobnom pomere v rozhodnom období 04/2020 - 03/2023 mal služobný čas rozvrhnutý nerovnomerne tak, že týždenný pracovný čas sa skladal zo 17/16 hod. pracovných zmien (výkon služby), po ktorých nasledovala určená 7/8 hod. služobná pohotovosť na pracovisku (t.j. v rámci jednej pracovnej zmeny strávil žalobca na pracovisku 24 hod.). Výkon služobnej pohotovosti bol rozdelený na aktívnu časť služobnej pohotovosti, ktorá bola odmeňovaná ako nadčasová práca a jej trvanie sa započítavalo do fondu odpracovaného času a neaktívnu časť služobnej pohotovosti, ktorá sa do fondu pracovného času
nezapočítavala. Súd prvej inštancie uviedol, že za rozhodné obdobie 04/2020 - 03/2023 k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného služobného času žalobcu v rozsahu 48 hod. podľa čl. 6 písm. b) smernice došlo v 3 zo 6 6-mesačných referenčných obdobiach (04/2020 – 09/2020, 10/2020 – 03/2021 a 10/2021 – 03/2022). 8. Spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva EÚ v dôsledku nesprávneho prebratia smernice do vnútroštátneho právneho poriadku v zmysle záverov judikatúry SD EÚ majú povinnosť prejednávať a rozhodovať vnútroštátne súdy. Členský štát, ktorý neprijal v stanovenej lehote vykonávacie opatrenia uložené smernicou, nemôže namietať proti jednotlivcom nesplnenie svojich povinností, ktoré smernica obsahuje. Takto sa vo všetkých prípadoch, keď sa ustanovenia smernice javia z hľadiska svojho obsahu ako nepodmienené a dostatočne presné, možno na nich odvolávať, pokiaľ nejestvujú vykonávacie opatrenia prijaté v stanovených lehotách, proti akémukoľvek vnútroštátnemu ustanoveniu nezlučiteľnému so smernicou alebo aj v prípadoch, keď ako také stanovujú práva, ktoré si jednotlivci môžu uplatniť voči štátu. Zmluva (zakladajúca ES, neskôr EÚ) vytvorila vlastný právny poriadok, ktorý je začlenený do právnych systémov členských štátov a ktorý sú vnútroštátne súdy povinné uplatňovať, pričom jeho subjektmi sú nielen členské štáty, ale aj ich štátni príslušníci, právo EÚ pritom ukladá jednotlivcom nielen povinnosti, ale priznáva im aj práva, ktoré sa stávajú súčasťou ich právneho dedičstva, tieto práva vznikajú nielen vtedy, ak sú výslovne priznané zmluvou, ale aj v súvislosti s povinnosťami, ktoré táto ukladá jasne definovaným spôsobom tak jednotlivcom, ako aj členským štátom a inštitúciám EÚ. Vnútroštátnym súdom, ktorých úlohou je uplatňovať ustanovenia práva EÚ, v rámci ich právomocí potom prináleží, aby zabezpečili plný účinok týchto noriem a chránili práva, ktoré tieto normy priznávajú jednotlivcom. Keby totiž jednotlivci nemali možnosť dosiahnuť nápravu v prípade poškodenia ich práv v dôsledku porušenia práva EÚ, ktoré možno pripísať členskému štátu, ohrozila by sa plná účinnosť noriem EÚ a oslabila by sa ochrana práv, ktoré priznávajú. Možnosť získať nápravu od členského štátu je zvlášť nevyhnutná, pokiaľ je plný účinok únijných noriem podmienený konaním štátu a ak sa jednotlivci v prípade nekonania štátu nemôžu domáhať na vnútroštátnych súdoch práv, ktoré im priznáva právo EÚ. Z toho potom vyplýva, že zásada zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom porušením práva EÚ, ktoré mu možno pripísať, je v systéme zmluvy obsiahnutá. Členský štát je povinný prijať všetky potrebné opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich z práva EÚ, medzi ktoré patrí i povinnosť odstrániť nezákonné následky porušenia tohto práva. Členské štáty sú teda povinné nahradiť škody spôsobené jednotlivcovi porušením práva EÚ, ktoré im možno pripísať (viď. rozhodnutie SD EÚ vo veci C-6/90 a C-9/90). Zásada zodpovednosti členského štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva EÚ, ktoré mu možno pripísať, pritom platí bez ohľadu na to, či je pôvod škody pripísateľný zákonodarnej, súdnej alebo výkonnej moci. 9. Vzhľadom na to, že smernica je adresovaná primárne členským štátom, ktoré sú potom zodpovedné za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy na dosiahnutie súladu vnútroštátneho právneho poriadku s jej cieľom a požiadavkami v stanovenej lehote, v prípade nesplnenia tejto povinnosti je potom konkrétny členský štát, teda v danom prípade žalovaný, zodpovedný za také porušenie. Vychádzajúc z povinnosti žalovaného, ako adresáta smernice, zabezpečiť jej transpozíciu, je bez právneho významu, či sa podieľal alebo nie na aplikácii smernice. Ak si totiž žalovaný nesplní transpozičnú povinnosť, nesie zodpovednosť aj za nesprávne použitie smernice, pokiaľ k nemu došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku SR. Žalovaný (SR), v mene ktorej koná ústredný orgán verejnej správy (MV SR), do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre HaZZ, potom disponuje aj pasívnou vecnou legitimáciou v spore. 10. Je potrebné uviesť, že v zmysle judikatúry SD EÚ je vnútroštátny súd povinný plne uplatňovať výklad práva EÚ, ktorý tento podal. SD EÚ rozhodol, že čl. 6 písm. b) smernice má priamy účinok a priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo pred vnútroštátnymi súdmi a zároveň konštatoval, že smernica sa vzťahuje aj na činnosti HaZZ, pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok, bez ohľadu na ich nepredvídateľnosť alebo mieru rizika. Pojem „pracovník“ má autonómny význam v práve EÚ a nezávisí od vnútroštátnej právnej úpravy, pričom zahŕňa každú osobu vykonávajúcu skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa. Z toho vyplýva, že aj žalobca ako príslušník HaZZ spadá do pôsobnosti smernice. SD EÚ zároveň ustálil, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku sa v celom rozsahu započítava do pracovného času, a to bez ohľadu na rozsah skutočne vykonávanej práce. Ak bol žalobca povinný byť počas služobnej pohotovosti prítomný na pracovisku a k dispozícii zamestnávateľovi, bolo nevyhnutné celý tento čas započítať do jeho pracovného času.
11. Záver, že čas služobnej pohotovosti žalobcu je potrebné započítať do jeho pracovného času vyplýva aj z aktuálnej judikatúry SD EÚ, podľa ktorej v prípade, ak povaha a rozsah povinností a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka, vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto pracovníkovi počas pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto doba služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka (viď. rozsudky SD EÚ vo veci C-214/20, C-107/19, C-580/19, C-344/19). 12. Záver súdu prvej inštancie o zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi porušením jeho práva vyplývajúceho z noriem EÚ (smernice) bol správny. Predpoklady zodpovednosti stanovil SD EÚ vo viacerých rozhodnutiach, ktoré konajúci súd citoval v odôvodnení napadnutého rozsudku - správne uviedol, že štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva EÚ, ak porušená norma práva EÚ priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát, porušenie práva EÚ je dostatočne závažné a medzi porušením práva EÚ členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. Aj podľa názoru odvolacieho súdu boli predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi v dôsledku porušenia práva EÚ splnené. Na vyslovenie uvedeného záveru bolo pritom potrebné posúdiť, či zákon č. 315/2001 Z.z. zodpovedal cieľom smernice, resp. čl. 6 písm. b) v spojení s čl. 2 smernice, ktorý priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas, ktorý súčasne definuje, vrátane nadčasov, v rozsahu 48 hod. Smernica, ako špecifický prameň práva EÚ, vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ ňou sledovaný prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku. Na tento účel musia byť ustanovenia smernice prebraté tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná, aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa prebratím smernice do vnútroštátneho práva dosiahol stav, ktorý je v súlade s účelom smernice a zaručil jej úplnú účinnosť. Konajúci súd v danej veci správne zhodnotil, že cieľ smernice, pokiaľ ide o pracovný čas žalobcu a jeho maximálny týždenný rozsah, nebol v prípade zákona č. 315/2001 Z.z. dosiahnutý, nakoľko žalovaný v rámci preberania smernice nezohľadnil, že pracovná pohotovosť predstavuje pracovný (služobný) čas pracovníka (žalobcu) a nedefinoval, že priemerný týždenný pracovný čas, vrátane nadčasov, nesmie prekročiť 48 hod. Žalovaný tak nepreukázal správne prebratie smernice do ustanovení zákona č. 315/2001 Z.z., ktorý záver napokon v odvolaní žalovaný ani nijako nespochybnil. Porušenie dotknutého článku smernice je pritom vo vzťahu k žalobcovi dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy EÚ, ktorá, pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času, neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva EÚ, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou SD EÚ (viď. aj rozhodnutie C- 429/09 vo veci Günter Fuß proti Stadt Halle). 13. V príčinnej súvislosti s porušením práva EÚ došlo u žalobcu k vzniku škody (nemajetkovej ujmy), a to v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia, keďže účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo zabezpečiť pre pracovníkov odpočinok, aby v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobili úraz sebe, ani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodili zdravie, ako aj v dôsledku zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život, pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice, teda žalobca trávením času v práci prichádzal o ten čas, ktorý mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám nesúvisiacim s jeho pracovným zaradením. Jeho povinnosťou pritom nebolo upozorňovať svojho zamestnávateľa na porušovanie jeho práv, resp. žiadať ho o nápravu, ako nedôvodne argumentoval žalovaný. Odvolací súd zdôrazňuje, že v zmysle judikatúry SD EÚ by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať, výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva EÚ by bol znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by sa od žalobcu, ako slabšej strany v pracovnoprávnych vzťahoch, vyžadovalo najprv uplatniť svoje práva voči zamestnávateľovi. Znamenalo by to aj spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku EÚ a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie (rozhodnutie C-429/09). Čl. 6 písm. b) smernice teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením smernice.
14. Odvolací súd ďalej uvádza, že smernica neobsahuje ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade jej porušenia. Náhrada škody spôsobená jednotlivcovi porušením práva EÚ musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je potom na vnútroštátnom práve členských štátov EÚ zabezpečiť, aby za predpokladu, že budú dodržané zásady ekvivalencie a efektivity, stanovil kritériá umožňujúce určiť rozsah náhrady škody (rozhodnutie SD EÚ C-429/09). Je zrejmé, že právny poriadok SR neobsahuje výslovnú úpravu práva jednotlivca na náhradu škody spôsobenej porušením práva EÚ, avšak so zreteľom na ustálený skutkový stav, táto má najbližšie k zásahu do osobnostných práv, a preto konajúci súd správne na vec aplikoval, využijúc analógiu, ust. § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka. 15. Odvolací súd sa zaoberal námietkami žalovaného, podľa ktorých súd prvej inštancie pri určení priemerného týždenného pracovného času žalobcu nahradil dôkaznú aktivitu žalobcu vlastnou činnosťou a založil svoje skutkové zistenia na nesprávnej metodike výpočtu. Tieto námietky žalovaného však neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie vychádzal výlučne z dôkazov predložených stranami sporu, a to najmä z plánov služieb žalobcu a z výplatných pások, ktoré boli v konaní riadne predložené a neboli žalovaným spochybnené z hľadiska ich autenticity ani vierohodnosti. Práve tieto listinné dôkazy tvorili objektívny podklad pre zistenie skutočne odpracovaného času, vrátane času služobnej pohotovosti na pracovisku, ktorý bol relevantný pre posúdenie splnenia limitov podľa smernice. Súd nevykonával dôkazy nad rámec návrhov strán sporu, ale vykonal hodnotenie už predložených dôkazov - samotný výpočet priemerného týždenného pracovného času je logickým a matematickým vyústením hodnotenia listinných dôkazov a nie prejavom vlastnej dôkaznej iniciatívy súdu prvej inštancie. Takýto postup je nielen prípustný, ale aj nevyhnutný, pokiaľ má byť skutkový stav zistený spoľahlivo a v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Odvolací súd zároveň považuje za správny aj metodický postup súdu prvej inštancie pri tzv. neutralizácii období čerpania dovolenky a dočasnej pracovnej neschopnosti, ktorý postup je súladný s ustálenou judikatúrou SD EÚ k výkladu smernice, podľa ktorej sa do výpočtu priemerného týždenného pracovného času nezapočítavajú obdobia, počas ktorých pracovník nevykonáva prácu z dôvodu dovolenky alebo práceneschopnosti. Rovnako správne bolo odlíšenie skutočne odpracovaného času (vrátane služobnej pohotovosti na pracovisku) od tzv. fondu pracovného času, ktorý má len evidenčný charakter. Výplatné pásky žalobcu boli použité ako relevantný dôkaz o rozsahu reálne odpracovaných hodín a času pohotovosti, teda o skutočnostiach rozhodných pre posúdenie prekročenia limitu pracovného času. Pokiaľ ide o námietku údajného porušenia zásady rovnosti strán a prejednacej zásady, odvolací súd konštatuje, že k porušeniu týchto zásad nedošlo. Súd prvej inštancie vyhodnotil už existujúce dôkazy a samotné spracovanie výpočtu z predložených údajov nemožno považovať za procesne neprípustné dopĺňanie dokazovania, ale za súčasť hodnotenia dôkazov, ktoré je dôležitou súčasťou rozhodovacej činnosti súdu. Súd prvej inštancie správne vychádzal zo 6-mesačných referenčných období, v ktorých bol vypočítaný priemerný týždenný pracovný čas (o.i. období) nasledovne: 49,67 hod. týždenne za obdobie 04/2020 – 09/2020, 56,739 hod. týždenne za obdobie 10/2020 – 03/2021, 51,204 hod. týždenne za obdobie 10/2021 – 03/2022; z uvedených údajov jednoznačne vyplýva, že žalobca v týchto troch referenčných obdobiach prekročil limit priemerného týždenného pracovného času stanoveného smernicou 48 hod. V ostatných obdobiach: 04/2021 – 09/2021 - 45,23 hod. týždenne, 04/2022 – 09/2022 – 47,391 hod. týždenne, 10/2022 – 03/2023 - 47,213 hod. týždenne k prekročeniu nedošlo, čo však nemení záver o existencii opakovaného porušenia. Námietky žalovaného smerujúce proti tomuto postupu vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné a nemajúce vplyv na správnosť skutkových zistení súdu prvej inštancie ani jeho právneho posúdenia veci. 16. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobca v konaní uniesol dôkazné bremeno v rozsahu potrebnom na preukázanie, že v rozhodnom období vykonával službu v priemere nad rámec 48 hod. týždenne, čo je v rozpore s čl. 6 písm. b) smernice. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca predložil súdu prvej inštancie komplexný výkaz o svojej služobnej činnosti za obdobie od 04/2020 do 03/2023, ktorý obsahoval detailný rozpis odpracovaných hodín, služobnej pohotovosti na pracovisku, práce nadčas, čerpania dovolenky, náhradného voľna a dočasnej pracovnej neschopnosti. Na základe týchto údajov súd prvej inštancie vykonal výpočet priemerného týždenného pracovného času v jednotlivých 6-mesačných referenčných obdobiach, pričom dospel k správnemu záveru, že v troch z nich došlo k prekročeniu limitu 48 hod. týždenne (49,67 hod., 56,739 hod. a 51,204 hod. týždenne). Odvolací súd konštatuje, že uvedené výpočty boli založené na dostatočnom skutkovom základe a predstavovali
logické a matematické vyhodnotenie listinných dôkazov, ktoré boli v konaní riadne vykonané. Námietka žalovaného o neunesení dôkazného bremena žalobcom preto nie je dôvodná. Dôkazné bremeno žalobca splnil predložením konkrétnych údajov o rozsahu výkonu služby, ktoré neboli zo strany žalovaného účinne spochybnené. 17. Neobstojí ani argumentácia žalovaného, že pohotovosť prebieha najmä v nočných hodinách, ktoré sú určené na odpočinok, a preto žalobca nebol v tomto čase zbavený možnosti venovať sa rodine alebo voľnočasovým aktivitám. Takáto úvaha žalovaného prehliada podstatu služobnej pohotovosti na pracovisku, počas ktorej bol žalobca povinný zdržiavať sa na mieste určenom služobným úradom a byť nepretržite k dispozícii na okamžitý výkon služby. Rozhodujúca pritom nie je samotná „aktivita“ počas pohotovosti, ale objektívne obmedzenie slobody nakladania s vlastným časom a nemožnosť voľne opustiť pracovisko a venovať sa súkromnému životu. Žalobca bol počas týchto období dlhodobo viazaný výkonom služby spôsobom, ktorý ho oddeľoval od jeho rodiny, spoločenského a súkromného prostredia, pričom jeho časový režim bol určovaný potrebami služobného úradu. Takýto stav predstavuje zásah do práva na súkromie a práva na odpočinok, keďže žalobca bol opakovane nútený zotrvávať v režime pracovnej pripravenosti aj v časoch, ktoré sú objektívne určené na regeneráciu fyzických a psychických síl. Skutočnosť, že žalobca popri tom vykonáva spoločensky významné povolanie, na tomto závere nič nemení. Súd prvej inštancie preto správne vyhodnotil, že zásah mal dlhodobý a opakovaný rozmer v nadväznosti na prekračovanie maximálneho priemerného týždenného pracovného času podľa čl. 6 písm. b) smernice. Za týchto okolností bolo aj podľa názoru odvolacieho súdu primerané priznať aj peňažné zadosťučinenie, keďže iné formy satisfakcie by nepostačovali vzhľadom na povahu a trvanie zásahu. Napokon odvolací súd pripomína, že ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka umožňuje priznať peňažnú náhradu aj v prípadoch, keď zásah do osobnostných práv nedosiahne intenzitu zníženia dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti v značnej miere, pokiaľ ide o iný kvalifikovaný zásah do chránených osobnostných hodnôt. V prejednávanej veci bol takýto zásah daný práve kombináciou dlhodobého prekračovania pracovného času a obmedzenia práva žalobcu na súkromný a rodinný život. 18. Odvolaním žalovaného (konkrétnymi odvolacími námietkami) závery súdu prvej inštancie, ktorými meritórne odôvodnil svoje rozhodnutie v časti výšky žalobcovi priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 2.000 eur a jeho úvah o primeranosti takto priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, rozporované neboli. Z tohto dôvodu odvolací súd nepodrobil napadnutý rozsudok odvolaciemu prieskumu v tejto časti a konštatovanie uvedeného vedie k záveru o správnosti napadnutého rozsudku vo výroku I. tak, ako to vyvodil súd prvej inštancie. 19. Nad rámec uvedeného, pokiaľ ide o primeranosť priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 2.000 eur, odvolací súd dopĺňa a poukazuje na skutkovo a právne obdobné prípady: rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 9Co 112/2024-275 zo dňa 30.01.2025, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Pezinok č.k. 8C/51/2023-193, a to náhrada vo výške 2.500 eur ako finančná satisfakcia priznaná žalobcovi (hasič z OR HaZZ Pezinok) za obdobie 10/2020 – 06/2023, rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 3Co/8/2024-189 zo dňa 30.01.2025 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Pezinok č.k. 45C/63/2022-134 zo dňa 16.11.2023, ktorými žalobcovi (rovnako hasič z OR HaZZ Pezinok) bola priznaná finančná satisfakcia vo výške 2.500 eur za obdobie 12/2019 – 12/2022. 20. Vo vzťahu k ostatným námietkam odvolateľa odvolací súd uvádza, že podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napr. rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a pod.). Preto na zostávajúcu odvolaciu argumentáciu odvolateľa odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 21. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti je odvolací súd toho názoru, že obsah odvolania žalovaného nebol spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie
založil svoje rozhodnutie. Na uvedenom základe preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. a v závislom výroku III. o nároku na náhradu trov konania podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 a § 262 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a plne úspešnému žalobcovi priznal proti neúspešnému žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania; o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa ust. § 262 ods. 2 CSP v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník. 23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).