{"guid": "cfe99ede-b944-46a3-b2f1-110b0ce022dd:33c76e77-14cb-46a1-a07a-dd72a64a4ae2", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1523201586.1", "spisova_znacka": "7Co/32/2026", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/32/2026 z 26. 5. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 26. mája 2026, sp. zn. 7Co/32/2026, ECLI:SK:KSBA:2026:1523201586.1", "identifikacne_cislo": "1523201586", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "Mgr. Nina Dubovská", "sudca_id": 1405, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-nina-dubovska-1405", "datum_vydania": "2026-05-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315", "nazov": "zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/33c76e77-14cb-46a1-a07a-dd72a64a4ae2", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1523201586.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1523201586.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1523201586.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n7Co/32/2026\n1523201586\n26. 05. 2026\nMgr. Nina Dubovská\nECLI:SK:KSBA:2026:1523201586.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Niny Dubovskej a členiek senátu\nMgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale\nbytom X. XXXX XXXX/XX, C., právne zast. JUDr. Marta Vícenová, advokátka so sídlom Záhorácka\n5478/15B, Malacky, IČO: 50 059 653, proti žalovanému: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom\nMinisterstva vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o náhradu\nnemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa\n04.12.2025, č. k. B5-74C/51/2023-296, takto\nrozhodol:\nI. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom výroku I. a v závislom výroku III. o nároku na náhradu\ntrov konania p o t v r d z u j e.\nII. Žalobca m á proti žalovanému n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu\n2.000 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a\nžalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.).\n2. Rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej\nlen „Ústava SR“), ods. 5, 10, 14, 15, 16 preambuly, čl. ods. 1 a 3, čl. 2 ods. 1 a 2, čl. 6, 16 písm. b), 17\nods. 2 a 3 písm. c), bod iii), čl. 17 ods. 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa\n04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica“), ust. § 85 ods.\n1 a 2, § 86 ods. 1 a 2, § 91 ods. 1, § 92 ods. 1 a 2 písm. a), § 103 ods. 5, § 122 ods. 1 a 3, § 193 zákona\nč. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.\n315/2001 Z.z.“), ust. § 85 ods. 9, § 96 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z.z. v znení neskorších prepisov\n(ďalej len „Zákonník práce“), ust. § 11, § 13 ods. 1 až 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník\n(ďalej len „Občiansky zákonník“), ust. § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády\na organizácii ústrednej štátnej správy (ďalej len „zákon č. 575/2001 Z.z.“) a vecne tým, že žalobca\nsa žalobou zo dňa 28.04.2023, doplnenou podaním zo dňa 03.06.2024, domáhal voči žalovanému\nzaplatenia sumy 6.086,86 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá mu mala vzniknúť\nv dôsledku porušenia práva Európskej únie nesprávnou transpozíciou smernice do právneho poriadku\nSlovenskej republiky. Žalobu odôvodnil tak, že postupom žalovaného dochádzalo k porušovaniu jeho\npráv ako príslušníka D. E. F. F. B. (ďalej len „HaZZ“) zaradeného na Hasičskej stanici 5 v Bratislave,\na to najmä k odňatiu práva na odpočinok a k zásahu do jeho práva na ochranu zdravia, súkromného a\nrodinného života. V dôsledku uvedeného mal žalobcovi vzniknúť nárok na náhradu nemajetkovej ujmy\nv peniazoch. Žalobca uviedol, že jeho služobný čas bol rozvrhnutý nerovnomerne tak, že v r. 2020 a\n2021 pozostával zo 17-hodinových služieb, po ktorých nasledovala 7-hodinová služobná pohotovosť\n\nna pracovisku, a v r. 2022 a 2023 zo 16-hodinových služieb, po ktorých nasledovala 8-hodinová\nslužobná pohotovosť. Celkový čas strávený na pracovisku v rámci jednej služby tak predstavoval 24 hod.\nSlužobná pohotovosť bola delená na aktívnu a neaktívnu časť, určovaná na čas nočných hodín, ktorá\nsa v prípade vyhlásenia poplachu mení na prácu nadčas. Služba prebiehala v trojzmennej prevádzke,\npričom do odpracovaných hodín neboli zahrnuté hodiny nadčasov. Žalobca bol počas neaktívnej časti\nslužobnej pohotovosti povinný zdržiavať sa na pracovisku a byť pripravený na výjazd do jednej minúty.\nNeaktívna časť služobnej pohotovosti sa nezapočítavala do fondu pracovného času, čím sa priemerný\ntýždenný pracovný čas javil ako neprekračujúci 48 hod. týždenne, hoci podľa tvrdenia žalobcu tomu\ntak v skutočnosti nebolo. Podstatu sporu žalobca videl vo výklade pojmu pracovný čas podľa smernice\na judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“) v porovnaní s právnou úpravou\nobsiahnutou v zákone č. 315/2001 Z.z. Poukázal na ustálenú judikatúru, podľa ktorej sa čas pracovnej\npohotovosti na pracovisku v celom rozsahu započítava do pracovného času. Zákon č. 315/2001 Z.z. však\nslužobnú pohotovosť do služobného času, na rozdiel od ust. § 96 ods. 2 Zákonníka práce, nezahŕňa.\nV prípade jej započítania by podľa žalobcu služobný čas príslušníka HaZZ zjavne prekračoval limit 48\nhod. týždenne. Žalobca si uplatnil náhradu za obdobie od 04/2020 (splatnosť 10.05.2020) do 03/2023\n(splatnosť 10.04.2023), v ktorom priemerne odpracoval 55,50 hod. týždenne, čím došlo k porušeniu\njeho práva podľa čl. 6 písm. b) smernice. Za pasívne legitimovaný subjekt označil štát, v mene ktorého\nkoná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „MV SR“), ako orgán príslušný pre HaZZ, a\nzároveň garant dotknutej právnej úpravy. Žalobca pri uplatnení nároku vychádzal z ust. § 11 a § 13\nObčianskeho zákonníka, pričom tvrdil, že porušenie čl. 6 písm. b) smernice považuje za zásah do jeho\npráva na ochranu zdravia. Uviedol, že účelom predmetnej právnej úpravy je zabezpečiť pracovníkom\nprimeraný odpočinok tak, aby v dôsledku vyčerpania alebo nevhodného rozvrhnutia práce nedochádzalo\nk ohrozeniu zdravia ani k vzniku úrazov. Zároveň namietal zásah do práva na súkromný a rodinný\nživot, keď v dôsledku nadmerného pracovného zaťaženia trávil podstatnú časť času na pracovisku,\nvracal sa psychicky a fyzicky vyčerpaný a mal výrazne obmedzený priestor na rodinný, osobný a\nspoločenský život. Výšku uplatneného nároku žalobca vyčíslil s poukazom na ust. § 122 ods. 1 a 2\nzákona č. 315/2001 Z.z., upravujúce peňažné náhrady za služobnú pohotovosť, pričom zdôraznil, že si\nneuplatňuje mzdový nárok, ale náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu absencie výslovnej právnej úpravy.\nNárok si uplatnil za obdobie troch rokov spätne pred podaním žaloby, teda za obdobie od 04/2020\ndo 03/2023, počas ktorého podľa jeho tvrdenia odpracoval 1.942,60 hod. služobnej pohotovosti, ktoré\nneboli započítané do fondu pracovného času, pričom jeho priemerný týždenný pracovný čas dosahoval\n55,50 hod. V doplnení žaloby žalobca predložil výpočet priemerného týždenného pracovného času za\njednotlivé mesiace žalovaného obdobia a svoje tvrdenia preukazoval výplatnými páskami (za obdobie\nod 04/2020 do 03/2023) a výstupmi z dochádzkového systému, ktoré žalovaný nespochybnil, pričom\nvýpočty predložené žalovaným označil za nepresné a nepodložené vykonanými dôkazmi. K podanej\nžalobe žalobca pripojil kolektívne zmluvy vyššieho stupňa pre príslušníkov HaZZ na r. 2019 až 2023,\noznámenie MV SR o kolektívnej zmluve na r. 2021, rozsudok SD EÚ vo veci C-429/09, smernicu\n(č. 2003/88/ES), nariadenie vlády č. 229/2022 Z.z. a zákon č. 241/1993 Z.z. Na pojednávaní dňa\n02.09.2025 predložil žalobca výpočet priemerného týždenného služobného času prepočítaný na 4 a 6\nmesačné referenčné obdobia, pričom konštatoval, že (z výpočtov 6 mesačných referenčných období)\nk prekročeniu maximálneho priemerného týždenného služobného času došlo v 3 zo 6 referenčných\nobdobí (49,82 hod., 54,08 hod. a 51,11 hod.) a priemerný týždenný služobný čas predstavoval 49,09\nhod. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že smernica sa vzhľadom na jej vecnú a osobnú pôsobnosť,\nvymedzenú aj odkazom na smernicu 89/391/EHS, nevzťahuje v plnom rozsahu na činnosti civilnej\nochrany a poukázal na charakter činnosti príslušníkov HaZZ, ktorý je podľa jeho názoru porovnateľný\ns činnosťou ozbrojených zložiek, a preto spadá pod výnimky upravené v smernici 89/391/EHS. Z\nuvedeného dôvodu zastával žalovaný názor, že žalobca nesprávne vykladá pôsobnosť smernice, a\npreto mu z jej prípadného porušenia nemohla vzniknúť ním tvrdená ujma. Žalovaný namietal nedostatok\npasívnej vecnej legitimácie, keďže žalobca nežaloval svojho zamestnávateľa, ale štát zastúpený\npríslušným ústredným orgánom štátnej správy a poukázal na odlišnosť zodpovednosti SR a MV SR\nako samostatných subjektov, pričom podľa jeho názoru nemožno ich zodpovednosť zamieňať ani\nodvádzať od individuálneho postupu iných osôb. Uviedol, že ak žalobca považoval určenú služobnú\npohotovosť nad limit smernice, mal na to upozorniť nadriadeného a žiadať nápravu. Zdôraznil aj to, že\nza všetky hodiny služobnej pohotovosti bol žalobcovi riadne vyplatený služobný príjem alebo poskytnuté\nnáhradné voľno. Smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pri\norganizácii pracovného času najmä pokiaľ ide o odpočinok, prestávky v práci, maximálny týždenný\npracovný čas, ročnú dovolenku, prácu na zmeny a rozvrhnutie pracovného času, pričom tieto požiadavky\nboli podľa jeho názoru transponované do slovenského právneho poriadku aj prostredníctvom zákona\n\nč. 315/2001 Z.z. Tvrdenie žalobcu o nesprávnej transpozícii smernice považoval za neopodstatnené\na uviedol, že pri výpočte možno zohľadniť aj dni služobného voľna poskytnuté na základe kolektívnej\nzmluvy, čo vedie k záveru o primeranosti transpozície smernice z hľadiska dodržiavania práv žalobcu.\nZ výpočtov a zohľadnenia všetkých relevantných okolností dospel žalovaný k záveru, že smernica\nbola transponovaná správne, keď podľa čl. 2 ods. 1 smernice je pracovným (služobným) časom\nakýkoľvek čas, počas ktorého zamestnanec pracuje podľa pokynov zamestnávateľa, je mu k dispozícii\na vykonáva svoju činnosť v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi, čo zahŕňa nielen výkon práce\nna pracovisku, ale aj povinnosť zdržiavať sa na pracovisku na pokyn zamestnávateľa, napríklad v rámci\npracovnej pohotovosti. S poukazom na judikatúru SD EÚ žalovaný uviedol, že rozhodujúcim kritériom\npre posúdenie, či ide o pracovný čas, je najmä povinnosť pracovníka byť fyzicky prítomný na mieste\nurčenom zamestnávateľom, byť mu k dispozícii a byť pripravený okamžite zasiahnuť v prípade potreby,\nktoré povinnosti je potrebné považovať za výkon činnosti pracovníka. Zároveň však poukázal na to,\nže v prípade tzv. domácej pohotovosti sa do pracovného času započítava len čas skutočného výkonu\npráce, obsiahnutej v štvrtej hlave zákona č. 315/2001 Z.z., najmä v ust. § 85 a nasl., ktoré upravujú\nslužobný čas, služobnú pohotovosť, prácu nadčas a dovolenku. Poukázal na ust. § 85 ods. 1, § 86\nods. 1 až 3 a § 92 ods. 1 citovaného zákona, ktoré definujú služobný čas ako časový úsek, v ktorom\npríslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom zároveň umožňujú jeho\nnerovnomerné rozvrhnutie. Uviedol, že zo zákona zároveň vyplýva, že za výkon štátnej služby sa\npovažuje aj služobná pohotovosť vykonávaná na mieste výkonu služby, ak bezprostredne nadväzuje na\nriadny služobný čas podľa ust. § 91 zákona č. 315/2001 Z.z., ako aj štátna služba nadčas podľa ust. § 92\nzákona č. 315/2001 Z.z. Ust. § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. nepopierajú, že služobná\npohotovosť v štátnej službe predstavuje výkon štátnej služby, ale rozlišujú medzi určenou služobnou\npohotovosťou podľa ust. § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. a nariadenou služobnou pohotovosťou\npodľa ust. § 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z.z., ktorá sa vykonáva na pracovisku, ale mimo\nrozvrhnutého služobného času, čo sa premieta aj do odlišného spôsobu jej odmeňovania. Ust. § 92 ods.\n1 zákona č. 315/2001 Z.z. pritom vyjadruje najmä časovú nadväznosť na riadny výkon služby, keď v\noboch prípadoch ide o formu výkonu štátnej služby v rámci služobného času. Pokiaľ ide o priemerný\ntýždenný pracovný čas, žalovaný poukázal na to, že podľa smernice nesmie presiahnuť 48 hod. vrátane\nnadčasov, pričom jeho rozsah musí byť upravený zákonom, správnym aktom alebo kolektívnou zmluvou.\nSmernica zároveň umožňuje použitie odlišného referenčného obdobia (iného ako 7 dní) najmä pri\nnerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Podľa čl. 16 smernice je to spravidla 4 mesiace a podľa čl.\n17 ods. 3 môže byť v prípade niektorých služieb predĺžené až na 6 alebo (ak je to uvedené v kolektívnych\nzmluvách) 12 mesiacov, ak sú splnené podmienky rovnocenného odpočinku alebo primeranej ochrany\npracovníkov. V nadväznosti na uvedené žalovaný uviedol, že referenčné obdobie 6 mesiacov upravené\nv ust. § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. neodporuje tomu, aby bolo dodržané zákonné ustanovenie\n40 hod. priemerného týždenného služobného času v súlade s rozvrhnutými službami. Zdôraznil, že\ntranspozícia smernice nemusí byť doslovná ani sústredená do jedného ustanovenia vnútroštátneho\npredpisu. Vzhľadom na uvedené mal žalovaný za to, že žalobca nepreukázal nesprávnu transpozíciu\nsmernice do vnútroštátneho práva, a tým ani existenciu údajnej škody. Služobné dni žalobcu boli vopred\nplánované a žalobca bol s rozvrhom služobného času oboznámený mesačne, najneskôr tri dni pred\nzačiatkom nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Počas výkonu služby žalobca tento rozvrh nenamietal,\na to ani písomne ani ústne. Žalovaný preto zastával názor, že žalobca s rozvrhnutím služobného času\nkonkludentne súhlasil, dlhodobo ho rešpektoval a riadne vykonával službu podľa plánovaného rozpisu\na neprejavil záujem o preradenie na funkciu s rovnomerne rozvrhnutým služobným časom, čo žalovaný\npovažoval za ďalší prejav jeho spokojnosti s nastaveným režimom služby. Počas služobnej pohotovosti\nna pracovisku je žalobca fyzicky prítomný v mieste výkonu štátnej služby, pričom tento čas je určený\nprimárne na oddych, nie sú mu prideľované konkrétne úlohy, s výnimkou situácie vyhlásenia výjazdu,\nkedy je služobná pohotovosť prerušená a následný výkon služby je riadne odmeňovaný ako štátna\nslužba nadčas. Smernica stanovuje maximálny týždenný pracovný čas 48 hod. vrátane nadčasov a\npracovný čas definuje ako čas skutočného výkonu práce podľa pokynov zamestnávateľa. Žalovaný tvrdil,\nže do tohto limitu sa započítava len reálne odpracovaný čas (pracovisko, služobná cesta, školenie)\na nie čas odpočinku či prekážok v práci (dovolenka, práceneschopnosť, ošetrovanie člena rodiny,\nlekár, náhradné voľno a pod.). Zároveň poukázal na všeobecné podmienky vyplývajúce z judikatúry\nSD EÚ, ktoré musia byť kumulatívne splnené na úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody za\nporušenie práva EÚ (priznanie práv jednotlivcom, dostatočne závažné porušenie a príčinná súvislosť),\nktoré podľa žalovaného neboli splnené. Žalovanému nebolo zrejmé, ako mala žalobcovi vzniknúť ním\nuplatnená škoda a namietal, že žalobca nejasne vymedzil vznik škody, ktorú odvodzuje z výkonu\nnariadenej služobnej pohotovosti, hoci bol za ňu riadne odmeňovaný. Nemajetková ujma by mu mohla\n\nvzniknúť len pri konkrétnom porušení smernice a v jeho rozsahu, pričom žalobca si fakticky uplatňuje\nmzdový nárok ako nemajetkovú ujmu. Podľa žalovaného žalobca nepreukázal, že skutočne pracoval\nnad maximálny 48-hod. týždenný limit, keďže nie každá hodina pohotovosti predstavuje prekročenie\ntohto limitu a treba zohľadniť aj nerovnomerné rozvrhnutie služobného času. Upozornil aj na to, že\nžalobca pri vzniku služobného pomeru akceptoval podmienky výkonu služby. Požadovanú náhradu\nnemajetkovej ujmy vo výške 6.086,86 eur žalovaný považoval za neprimeranú a nepreukázanú, keďže\nnebol doložený zásah do súkromného či rodinného života a ani negatívne dopady na zdravotný stav.\nŽalovaný namietal spôsob, akým žalobca vyčíslil uplatnený nárok, keď odvodzoval výšku nemajetkovej\nujmy od počtu hodín služobnej pohotovosti a rozdielu hodinovej sadzby funkčného platu a vyplatenou\nodmenou za služobnú pohotovosť, ktorý postup považoval žalovaný za nesprávny, keďže v konaní\nide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý nemožno určovať „tabuľkovo“ a nejedná sa o\nmzdový nárok. Zdôraznil, že posudzovanie nemajetkovej ujmy je vždy individuálne a musí vychádzať\nz konkrétnych zásahov do osobnostnej sféry žalobcu, pričom jej výšku nemožno exaktne vypočítať ani\nodvodzovať z iných rozhodnutí súdov. Vo vzťahu k posúdeniu dodržiavania maximálneho týždenného\npracovného času žalovaný predložil vlastné prepočty za jednotlivé referenčné obdobia, z ktorých podľa\njeho tvrdenia vyplýva, že vo väčšine období nedošlo k prekročeniu limitu ustanoveného smernicou.\nV jednom období žalovaný síce evidoval mierne prekročenie, to však považoval za zanedbateľné a\nzároveň skreslené tým, že žalobca do výpočtov nezohľadnil obdobia, počas ktorých nepracoval (najmä\npráceneschopnosť, karanténu alebo osobitné voľno počas pandémie COVID-19). V tejto súvislosti\nžalovaný poukázal na potrebu tzv. „neutralizácie“ takýchto dní, teda ich vylúčenia z referenčného obdobia\npri výpočte priemerného týždenného pracovného času, keďže ide o čas, ktorý nemá byť zohľadňovaný\npri posudzovaní pracovného času podľa smernice. Ďalej uviedol, že jeho výpočty vychádzajú z evidencie\ndochádzky vedenej v systéme SAP a poukázal na to, že žalobca už obdobné podklady v konaní\npredložil, a preto ich nepovažoval za potrebné opätovne predkladať. Napokon zdôraznil, že žalobca\ndo odpracovaného času nesprávne započítava aj čas odpočinku, hoci smernica tieto pojmy odlišuje.\nPodľa názoru žalovaného z reálne odpracovaného času vyplýva, že vo vzťahu k žalobcovi nedošlo k\nporušeniu smernice, a preto nie sú splnené predpoklady pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Súd\nprvej inštancie uviedol, že predmetom konania bolo posúdenie, či žalobcovi vznikol voči žalovanému\nnárok na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu porušenia práva na maximálny týždenný pracovný čas\npodľa čl. 6 písm. b) smernice, ktoré podľa žalobcu nebolo riadne transponované do vnútroštátneho\npráva - do zákona č. 315/2001 Z.z. Výsluchom žalobcu súd prvej inštancie zistil, že slúži 24-hod. služby,\npričom započítaných je len 16 hod. a 8 hod. tvorí pohotovosť na pracovisku, počas ktorej musí byť\nokamžite pripravený na zásah. Pohotovosť súd prvej inštancie nepovažoval za odpočinok tak, ako to\ntvrdil žalovaný, keďže táto je opakovane prerušovaná poplachovými zvučkami a výjazdami, čo vedie\nk únave a potrebe regenerácie po službe. Uvedené žalobcovi výrazne obmedzuje osobný a rodinný\nživot. Žalobca pracuje v HaZZ od r. 2010, podmienky sa podľa neho dlhodobo nezlepšili, služby sa často\nmenia a naplánované dovolenky bývajú prerušené a musí ich preložiť, preto podal žalobu pre dlhodobú\nnečinnosť zamestnávateľa. Zdravotné ťažkosti nemá, no pociťuje nedostatok času na oddych a rodinu,\npartnerka žalobcu pri výsluchu potvrdila náročnosť práce žalobcu, časté výjazdy a nekvalitný spánok.\nOkrem pracovných povinností má žalobca rôzne výcviky, preskúšania a psychotesty, organizácia ich\nspoločného času je veľmi zložitá, je pre neho ťažké získať dovolenku, pretože hasičov je veľmi málo,\nčo im komplikuje rodinný život. Poukázala na pracovné podmienky, ktoré sú nevyhovujúce (hasiči\nspávajú viacerí na jednej posteli, mali aj problém s plošticami a sami si zabezpečujú upratovanie), že\nžalobca je po službách unavený, čo ovplyvňuje ich rodinný život, starostlivosť o dieťa a aj spoločné\naktivity. Poukázala tiež na dlhodobý stres, psychicky náročné zásahy a nízke finančné ohodnotenie,\nna to, že práca podľa nej spôsobuje únavu, podráždenosť a postupné zhoršovanie kvality života,\npričom ovplyvňuje aj ich vzťah a rodinné fungovanie. Súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami\nsporu bolo sporné splnenie predpokladov vzniku nároku na náhradu škody, ako aj vecná pôsobnosť\nsmernice, najmä jej aplikovateľnosť na štátnu službu príslušníkov HaZZ. Sporná bola tiež pasívna vecná\nlegitimácia žalovaného a spôsob vyčíslenia nemajetkovej ujmy, keď žalovaný namietal, že žalobca si\nv skutočnosti uplatňuje mzdové nároky. Vo vzťahu k pasívnej vecnej legitimácii súd prvej inštancie\nuviedol, že žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody voči SR ako členskému štátu EÚ z dôvodu\nnesprávnej transpozície smernice. Štát je v takom prípade zastúpený príslušným ústredným orgánom\nštátnej správy, zodpovedným za implementáciu práva EÚ, ktorým je MV SR, do ktorého pôsobnosti patrí\naj riadenie HaZZ. Poukázal na to, že smernica je podľa jej čl. 29 adresovaná členským štátom, ktoré\nzodpovedajú za prijatie opatrení na dosiahnutie jej účelu, pričom nesplnenie tejto povinnosti zakladá\nzodpovednosť štátu za nesprávnu aplikáciu smernice v dôsledku jej nesprávnej transpozície. Keďže\nžalobca si uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu porušenia práva EÚ, žalovaný (SR),\n\nzastúpený orgánom štátnej správy (MV SR), do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre\nHaZZ, je pasívne vecne legitimovaný subjekt, preto nepovažoval námietku jej nedostatku za dôvodnú.\nZároveň súd prvej inštancie poukázal na judikatúru SD EÚ, podľa ktorej členský štát zodpovedá za riadnu\ntranspozíciu a uplatňovanie práva EÚ a že ustanovenie čl. 6 písm. b) smernice má vertikálny priamy\núčinok. Nestotožnil sa ani s námietkou žalovaného o neaplikovateľnosti smernice na činnosť žalobcu a s\npoukazom na judikatúru SD EÚ uviedol, že jej vecná pôsobnosť zahŕňa aj príslušníkov HaZZ. Zdôraznil,\nže čl. 6 písm. b) smernice predstavuje významné pravidlo sociálneho práva EÚ, stanovujúce maximálny\npriemerný týždenný pracovný čas 48 hod. vrátane nadčasov, od ktorého sa nemožno odchýliť v prípade\nneprebratia čl. 22 ods. 1 tejto smernice), pričom tento záver vyplýva aj z ustálenej judikatúry SD EÚ. Súd\nprvej inštancie s poukazom na judikatúru SD EÚ uviedol, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku sa v\nplnom rozsahu započítava do pracovného času, a to bez ohľadu na rozsah skutočne vykonávanej práce,\npreto považoval námietku žalovaného o neaplikovateľnosti smernice na služobný pomer príslušníkov\nHaZZ za právne irelevantnú, pričom zároveň poukázal aj na skutočnosť, že smernica je zahrnutá medzi\nprávne záväzné akty EÚ, prebrané zákonom č. 315/2001 Z.z. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa\ndomáhal náhrady nemajetkovej ujmy za obdobie od 04/2020 do 03/2023 z dôvodu porušenia čl. 6 písm.\nb) smernice. Podľa judikatúry SD EÚ sa na vznik zodpovednosti členského štátu predpokladá splnenie\ntroch podmienok (cieľom porušenej normy EÚ bolo priznať jednotlivcom práva, porušenie takejto normy\nmuselo byť dostatočne závažné a medzi porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom musí existovať\npriama príčinná súvislosť), ktoré musia byť splnené aj vtedy, ak škoda bola spôsobená v dôsledku\nprijatia legislatívneho alebo administratívneho aktu, ktorý bol prijatý v rozpore s komunitárnym právom,\na to bez ohľadu na charakter subjektu, ktorý tento akt prijal. Zodpovednosť členského štátu v prípade\nporušenia únijného práva je absolútna a objektívna a členský štát nemá k dispozícii žiadne exkulpačné\nani liberačné dôvody, a to bez ohľadu na skutočnosť, ktorý orgán v mene členského štátu škodu\njednotlivcovi spôsobil. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že právna úprava podľa zákona č. 315/2001\nZ.z., ktorá nepovažuje služobnú pohotovosť za súčasť služobného času, nie je v súlade so smernicou,\navšak samotné nesprávne prebratie smernice bez splnenia ďalších podmienok nezakladá nárok na\nnáhradu škody. Vo vzťahu k podmienkam zodpovednosti štátu uviedol, že za dostatočne závažné\nporušenie možno považovať také, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou SD EÚ, pričom existenciu\npriamej príčinnej súvislosti medzi porušením práva EÚ a vznikom ujmy je potrebné individuálne posúdiť\na zároveň poukázal na to, že pracovník, ktorý prekročil maximálny týždenný pracovný čas, sa môže\ndomáhať náhrady škody z titulu porušenia práva EÚ. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že podľa čl. 2\nods. 1 smernice sa pracovným časom rozumie akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník vykonáva prácu\npodľa pokynov zamestnávateľa v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a praxou; čas odpočinku je\nakýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Uviedol, že tieto pojmy predstavujú také pojmy práva EÚ,\nktoré treba vykladať jednotne a nezávisle od vnútroštátnych úprav, pričom judikatúra SD EÚ potvrdzuje,\nže pracovná pohotovosť a pohotovostná služba pri fyzickej prítomnosti na pracovisku sa považujú\nza pracovný čas, a preto ich započítanie nesmie viesť k prekročeniu maximálnej týždennej hranice\npodľa čl. 6 písm. b) smernice. Súd prvej inštancie zistil, že podľa zákona č. 315/2001 Z.z. sa služobná\npohotovosť nepovažuje za súčasť služobného času, keďže bezprostredne nenadväzuje na vykonávanie\nštátnej služby pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času. Podľa ust. § 122 zákona č. 315/2001\nZ.z. ak počas trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, takéto vykonávanie štátnej\nslužby je štátnou službou nadčas a finančné odmeňovanie za ňu má povahu osobitnej náhrady, a\nnie služobného príjmu. Zároveň konštatoval, že na služobný pomer príslušníkov HaZZ sa nevzťahuje\núprava Zákonníka práce o započítaní neaktívnej časti pracovnej pohotovosti ako pracovného času.\nNa základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že smernica nebola v tejto oblasti riadne\ntransponovaná, avšak samotná táto skutočnosť bez splnenia ďalších podmienok nezakladá nárok\nžalobcu na náhradu škody ani nemajetkovej ujmy spôsobenej porušením práva EÚ. Pokiaľ ide o\ndruhú podmienku, súd prvej inštancie uviedol, že podľa judikatúry SD EÚ je dostatočne závažným\nporušením práva EÚ najmä porušenie v zjavnom rozpore s ustálenou judikatúrou v danej oblasti a\nzdôraznil, že v súvislosti s treťou podmienkou vzniku zodpovednosti štátu z dôvodu porušenia práva\nEÚ, vnútroštátny súd je povinný preskúmať existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi porušením čl.\n6 písm. b) smernice a vznikom škody spočívajúcej v strate času odpočinku, na ktorý by mal pracovník\nnárok pri dodržaní maximálneho týždenného pracovného času, pričom ustálil, že hasič v zásahovej\nslužbe sa môže domáhať náhrady škody voči členskému štátu za porušenie tohto ustanovenia. Súd prvej\ninštancie po aplikácii uvedeného na prejednávanú vec skonštatoval, že žalobca ako príslušník HaZZ je\noprávnený domáhať sa voči štátu náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávnej transpozície čl. 6\npísm. b) smernice, ktoré porušenie práva EÚ považoval za dostatočne závažné vzhľadom na ustálenú\njudikatúru SD EÚ. Zároveň uviedol, že pre rozhodnutie vo veci bolo potrebné posúdiť existenciu priamej\n\npríčinnej súvislosti medzi porušením smernice a tvrdenou ujmou žalobcu, spočívajúcou v obmedzení\nčasu odpočinku a zásahu do jeho osobného a rodinného života. Súd prvej inštancie uviedol, že\nsamotná nesprávna transpozícia smernice do vnútroštátneho práva ešte sama osebe nezakladá nárok\nna náhradu škody alebo nemajetkovej ujmy, keďže je potrebné preukázať vznik konkrétnej ujmy v priamej\npríčinnej súvislosti s týmto porušením; dôkazné bremeno v tomto smere niesol žalobca, ktorý ho podľa\nsúdu prvej inštancie uniesol, keďže bolo preukázané, že medzi nesprávnou transpozíciou čl. 6 písm.\nb) smernice a ujmou žalobcu, spočívajúcou v strate voľného času, existuje priama príčinná súvislosť.\nSúd prvej inštancie uviedol, že žalobca si uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za obdobie od\n04/2020 do 03/2023, pričom tvrdil, že jeho priemerný týždenný služobný čas presahoval limit stanovený\nsmernicou, predložil prepočty priemerne odpracovaných hod. (55,50 hod. týždenne, neskôr 49,09 hod.),\npričom namietal nepoužiteľnosť 6 mesačného referenčného obdobia z dôvodu jeho netransponovania\ndo vnútroštátneho práva. Na preukázanie svojich tvrdení predložil výplatné pásky a plán služieb, ktorých\nsprávnosť žalovaný nespochybnil, preto súd prvej inštancie vychádzal z týchto nesporných listinných\ndôkazov pri výpočte priemerného týždenného pracovného času žalobcu v rozhodnom období. Súd prvej\ninštancie pri výpočte priemerného týždenného služobného času žalobcu vychádzal zo 6 mesačného\nreferenčného obdobia, ktoré je v prípade nepretržitých činností, akými sú protipožiarne služby a služby\ncivilnej ochrany, v zmysle čl. 16 a17 smernice a zároveň vyplýva aj z ust. § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001\nZ.z. Nestotožnil sa s námietkou žalobcu o vylúčení referenčného obdobia, keďže maximálny priemerný\ntýždenný pracovný čas sa podľa smernice posudzuje práve v rámci takéhoto obdobia a uviedol, že\nvnútroštátna právna úprava aj napriek odlišnej terminológii obsahovo zodpovedá úprave smernice,\nkeďže vyjadruje rovnaký princíp nerovnomerného rozvrhnutia služobného času s jeho následným\nvyrovnaním v priemere v stanovenom období. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas pritom znamená\npráve to, že v určitých obdobiach (týždňov či mesiacov) služobný čas príslušníkov prevyšuje určený\nslužobný čas, zatiaľ čo v iných obdobiach je naopak nižší, aby potom v priemere zodpovedal určenému\nslužobnému času; uvedené je aj význam referenčného obdobia v zmysle čl. 16 písm. b) smernice.\nSúd prvej inštancie pri výpočte priemerného týždenného služobného času vychádzal z plánov služieb\nžalobcu a z výplatných pások, z ktorých ustálil počet odpracovaných hodín, vrátane hodín pohotovosti\nna pracovisku, ako aj prehľadu služieb, čerpania dovolenky, pracovnej neschopnosti a iných prekážok v\npráci, ktoré boli relevantné pre výpočet v súlade so smernicou. Keďže žalobca autenticitu týchto údajov\nnenamietal a sám na ne odkazoval, súd prvej inštancie nemal dôvod spochybniť ich vierohodnosť a\nvychádzal z nich pri skutkových zisteniach. Súd prvej inštancie ustálil, že celkový odpracovaný čas\nžalobcu tvoril súčet služobného času odpracovaného na pracovisku a času služobnej pohotovosti na\npracovisku, keďže v tomto čase bol žalobca k dispozícii zamestnávateľovi, následne vypočítal priemerný\ntýždenný služobný čas ako podiel odpracovaných hodín v 6-mesačných referenčných obdobiach a počtu\ntýždňov pripadajúcich na dané obdobie. Pri výpočte nezohľadnil obdobia čerpania dovolenky a dočasnej\npracovnej neschopnosti, ktoré považoval za neutrálne v zmysle práva EÚ. Zároveň uviedol, že ust.\n§ 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. upravuje tieto obdobia len pre pracovnoprávne účely, nie však\nako služobný čas, počas ktorého je príslušník reálne k dispozícii služobnému úradu. Konajúci súd sa\nv tejto súvislosti v celom rozsahu stotožnil s argumentáciou žalovaného, že je potrebné odlišovať fond\nslužobného času od skutočne odpracovaného času, keďže fond má len evidenčný charakter. Súd prvej\ninštancie pri výpočte priemerného týždenného služobného času žalobcu nezohľadnil (neutralizoval)\nobdobia čerpania platenej dovolenky, vrátane voľna poskytovaného na základe kolektívnej zmluvy a\ndodatkovej dovolenky, keďže tieto považoval za platenú ročnú dovolenku v zmysle čl. 16 písm. b) v\nspojení s čl. 7 ods. 1 smernice a považoval za nerozhodné, či nárok na platenú dovolenku vyplýva zo\nzákona alebo z kolektívnej zmluvy. Rovnako nezohľadnil ani obdobia dočasnej pracovnej neschopnosti,\nktoré zahŕňali návštevy lekára, práceneschopnosť, karanténu, ošetrovanie člena rodiny a sprevádzanie\nčlena rodiny, keďže ich posúdil ako obdobia pracovnej neschopnosti. Súd prvej inštancie pri výpočte\npriemerného týždenného pracovného času žalobcu v jednotlivých 6-mesačných referenčných obdobiach\nvychádzal zo súčtu odpracovaných hodín (služobný čas a služobná pohotovosť na pracovisku) a\nzohľadnil len skutočne relevantné obdobia výkonu služby, pričom dovolenky, platené voľná a obdobia\ndočasnej pracovnej neschopnosti považoval za neutrálne. V referenčnom období 04/2020 – 09/2020\nustálil priemer 49,67 hod. týždenne a v období 10/2020 – 03/2021 dospel k priemeru 56,739 hod.\ntýždenne, pričom konštatoval prekročenie limitu podľa smernice, v období 04/2021 – 09/2021 priemer\n45,23 hod. týždenne k prekročeniu nedošlo, ďalších obdobiach 10/2021 – 063/2022 pri priemere\n51,204 hod. týždenne konštatoval prekročenie limitu, v období 04/2022 – 09/2022 pri priemere 47,391\nhod. týždenne a v období 10/2022 – 03/2023 pri priemere 47,213 hod. prekročenie maximálneho\npriemerného týždenného pracovného času nezistil. Z vykonaného dokazovania tak vyplynulo, že\nk prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času u žalobcu došlo v troch 6-\n\nmesačných referenčných obdobiach (04/2020 – 09/2020, 10/2020 – 03/2021 a 10/2021 – 03/2022),\nz čoho súd prvej inštancie vyvodil, že išlo o opakované prekročenia, nie o ojedinelé výkyvy, kedy žalobca\ndlhodobo vykonával službu nad rámec limitu stanoveného smernicou. Takto zistené porušenie čl. 6\npísm. b) smernice v troch zo šiestich referenčných období vyhodnotil ako dostatočne závažné a jeho\nnepriaznivé dôsledky považoval za potrebné primerane kompenzovať. S poukazom na judikatúru SD\nEÚ, podľa ktorej nedodržanie požiadaviek čl. 6 písm. b) smernice v referenčnom období predstavuje\nzjavné porušenie práva EÚ a spravidla zakladá jeho dostatočnú závažnosť (rozsudok C-429/09, G. Fuß,\nbod 58) a na opakovaný charakter prekračovania maximálneho priemerného týždenného pracovného\nčasu u žalobcu uzavrel súd prvej inštancie, že je splnená aj druhá podmienka zodpovednosti štátu\nza škodu spôsobenú porušením práva EÚ, pričom keďže žalobca si uplatňuje nárok na náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch, je potrebné jeho priznanie posudzovať aj podľa ďalších kritérií\nvnútroštátneho práva. Súd prvej inštancie uviedol, že súčasťou práva na ochranu osobnosti podľa\nust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka je aj právo na súkromný, rodinný a spoločenský život, ktoré\npatrí každej fyzickej osobe, že ochrana osobnosti sa poskytuje len proti neoprávneným zásahom, ktoré\nsú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na osobnosti fyzickej osoby, pričom musí byť daná aj príčinná\nsúvislosť medzi zásahom a vznikom ujmy; pri splnení týchto podmienok má poškodená osoba právo\ndomáhať sa upustenia od zásahu, odstránenia jeho následkov a primeraného zadosťučinenia, ako\nvyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) zo dňa 28.06.2011\nsp. zn. 2Cdo/79/2011. Súd prvej inštancie uviedol, že rozhodujúcim kritériom pre priznanie náhrady\nnemajetkovej ujmy v peniazoch je existencia ujmy v osobnostnej sfére fyzickej osoby, ktorú možno\nvzhľadom na jej povahu, intenzitu, trvanie a rozsah objektívne považovať za závažnú, pričom takáto ujma\nnastáva najmä vtedy, ak iné formy satisfakcie nie sú dostatočné. Na základe vykonaného dokazovania,\nvrátane výsluchu žalobcu a jeho partnerky, mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca v dôsledku\nzvýšenej služobnej záťaže disponoval obmedzeným voľným časom, pociťoval únavu po službe a bol\nnútený obmedziť svoje voľnočasové aktivity a spoločné aktivity s rodinou, čo malo negatívny dopad na\njeho súkromný a rodinný život. Súd prvej inštancie konštatoval, že právo na ochranu osobnosti podľa ust.\n§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka zahŕňa aj právo na súkromný a rodinný život, pričom neoprávnené\nobmedzenie času, ktorý by žalobca mohol tráviť so svojou rodinou, predstavuje zásah do tohto práva,\nišlo o zásah v príčinnej súvislosti s porušením maximálneho týždenného pracovného času, a preto bola\nnaplnená aj tretia podmienku zodpovednosti štátu za porušenie práva EÚ. S poukazom na uznesenie\nNS SR zo dňa 23.02.2011 sp. zn. 5 M Cdo 7/2010 súd prvej inštancie uviedol, že ochrana osobnosti\nje založená na objektívnej zodpovednosti, pri ktorej sa nevyžaduje zavinenie a konštatoval, že strata\nvoľného času žalobcu v dôsledku opakovaného prekračovania maximálneho týždenného pracovného\nčasu predstavuje závažný zásah do jeho osobnostných práv, ku ktorému dochádzalo dlhodobo a\nopakovane, nielen výnimočne. Takýto zásah negatívne ovplyvnil žalobcov rodinný a spoločenský\nživot, obmedzil jeho voľnočasové aktivity a regeneráciu, pričom samotná povaha výkonu služby na\npracovisku, kde musí byť nepretržite pripravený na zásah, vylučuje plnohodnotný oddych. Vzhľadom na\nnenahraditeľnosť strateného času a intenzitu zásahu nemožno považovať akékoľvek iné kompenzačné\nmechanizmy nepeňažného charakteru za dostatočné, a preto dospel súd prvej inštancie k záveru,\nže je namieste priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom zohľadnil povahu práce\npríslušníka HaZZ, ktorá je fyzicky aj psychicky náročná a spojená s vysokou mierou zodpovednosti za\nochranu života, zdravia a majetku, že už samotný výkon takejto služby môže zasahovať do súkromia\npríslušníka a tento zásah sa prehlbuje v prípade, ak dochádza k prekračovaniu maximálneho týždenného\npracovného času v rozpore s právom EÚ. Vzhľadom na intenzitu a dlhodobé trvanie zásahu dospel\nsúd prvej inštancie k záveru, že len peňažná forma zadosťučinenia je schopná primerane kompenzovať\nvzniknutú nemajetkovú ujmu, keďže nepeňažné prostriedky satisfakcie už nie sú postačujúce. Vo vzťahu\nk priznanej výške nemajetkovej ujmy uviedol, že v období 04/2020 – 09/2020 išlo o prekročenie o 1,67\nhod., v období 10/2020 – 03/2021 o 8,739 hod. a v období 10/2021 – 03/2022 o 3,204 hod., teda\nprvé a tretie obdobie vykazovali nižšiu intenzitu zásahu, a preto za ne priznal náhradu nemajetkovej\nujmy vo výške 500 eur za každé obdobie, spolu 1.000 eur. V referenčnom období 10/2020 – 03/2021\nvzhľadom na výraznejšie prekročenie pracovného času považoval zásah do práv žalobcu za závažnejší\na priznal mu náhradu vo výške 1.000 eur; celkovo tak súd prvej inštancie žalobcovi priznal 2.000 eur\nako primerané zadosťučinenie, ktoré podľa súdu prvej inštancie zodpovedá aj rozhodovacej praxi v\nobdobných veciach. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy\nv celkovej výške 6.086,86 eur, pričom tento nárok opieral o pôvodné tvrdenia o priemernom týždennom\npracovnom čase 55,50 hod., neskôr svoje výpočty korigoval na 49,09 hod. týždenne, ktorú zmenu už\nnezohľadnil pri výške uplatneného nároku, pričom z takto upravených skutkových tvrdení nevyplýva\nintenzita zásahu odôvodňujúca priznanie žalovanej sumy. Keďže súd prvej inštancie považoval za\n\npreukázané len čiastočné porušenie práv v nižšej intenzite, priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy\nvo výške 2.000 eur a vo zvyšku žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej\ninštancie podľa pomeru úspechu vo veci podľa ust. § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový\nporiadok v znení neskorších predpisov (ďalej ako „CSP“), pričom vychádzal zo zásady, že pri nárokoch,\nkde výška plnenia závisí od úvahy súdu, nemožno žalobcu považovať za neúspešného len preto, že mu\nnebola priznaná ním požadovaná suma v plnom rozsahu. Za rozhodujúce považoval súd prvej inštancie\nsamotné konštatovanie zásahu do práv žalobcu, pričom výška nemajetkovej ujmy bola potom druhotná\na nadväzujúca (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) zo dňa 15.04.2020 sp.\nzn. II. ÚS 399/2019). Žalobca tak bol v konaní úspešný v základe uplatneného nároku, preto mu súd\nprvej inštancie priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu zo sumy 2.000 eur, pričom o ich výške\nbude rozhodnuté podľa ust. § 262 ods. 2 CSP samostatne po právoplatnosti rozhodnutia.\n3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku I. a v závislom výroku III. o trovách konania podal\nžalovaný odvolanie v zákonnej lehote z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d) a f) CSP, t.j. že súd\nnesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v\ntakej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla\nmať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných\ndôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. V odvolaní žalovaný uviedol, že pri posudzovaní nárokov\nna náhradu nemajetkovej ujmy z titulu porušenia práva EÚ je nevyhnutné vychádzať z podmienok\nzodpovednosti štátu za porušenie práva EÚ tak, ako boli ustálené judikatúrou SD EÚ, zdôraznil,\nže tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne (cieľom porušenej právnej normy EÚ je priznať\njednotlivcovi práva a porušenie je dostatočne závažné, existencia škody (nemajetkovej ujmy), priama\npríčinná súvislosť medzi porušením a škodou) a poukázal na judikatúru SD EÚ (rozhodnutia vo veciach\nC-445/06 bod 20, C-46/93 a C-48/93 bod 51, C-5/94 bod 25 alebo C-178/93, C-179/94 až C-190/94\nbod 20, C-300/21 zo dňa 04.05.2023 a rozhodnutie vo veci Konle C-302/97, podľa ktorého ani zjavný\nrozpor s právom EÚ nemusí automaticky zakladať vznik zodpovednosti, pokiaľ je vnútroštátna úprava\nospravedlnená napr. všeobecným záujmom). Vo vzťahu k prvej podmienke žalovaný uviedol, že žalobca\nbol povinný preukázať porušenie čl. 6 písm. b) smernice, teda že došlo k prekročeniu maximálneho\npriemerného týždenného pracovného času, ktorú povinnosť si žalobca nesplnil, keďže pri svojich\nvýpočtoch vychádzal z fondu pracovného času, ktorý reflektuje len hodiny, za ktoré mu patrí mzda a\nneodráža skutočný rozsah odpracovaného času, pričom žalobca počas konania menil svoje výpočty\na nepreukázal ich správnosť. Poukázal aj na to, že súd prvej inštancie pri výpočte pracovného času\nvychádzal z plánu služieb a výplatných pások, ktoré zahŕňajú všetky hodiny, za ktoré žalobcovi patrí\nmzda, že žalobca účelovo vychádzal z výplatných pások s cieľom zvýšiť rozsah pracovného času a\nvýpočty predložené žalobcom na pojednávaní dňa 02.09.2025 považoval za nesprávne, keďže do nich\nboli zahrnuté aj hodiny, počas ktorých žalobca fakticky nepracoval. Namietal, že súd prvej inštancie\nnahradil procesnú aktivitu žalobcu vlastnou aktivitou tým, že si sám vypočítal priemerný pracovný čas\nžalobcu podľa vlastnej metodiky, ktorý postup považoval žalovaný za rozporný so zásadou rovnosti\nstrán sporu a s prejednacou zásadou (zásadou formálnej pravdy), keďže súd má vychádzať z dôkazov\npredložených stranami a nemá sám vytvárať nové skutkové podklady. Zdôraznil, že dôkazné bremeno\nspočívalo na žalobcovi, ktorý ho podľa jeho názoru neuniesol. Uviedol, že podľa jeho vlastného\nposúdenia došlo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času len v jednom\nreferenčnom období, a to od 10/2020 – 03/2021, pričom priemerný pracovný čas žalobcu bol 48,448\nhod., teda sa jednalo len o minimálne prekročenie. Zároveň žalovaný uviedol, že žalobca neuniesol ani\nbremeno tvrdenia, keď nepreukázal, že by skutočne došlo k zásahu do jeho práv, a preto neexistuje\ndôvod na priznanie akejkoľvek kompenzácie. Vo vzťahu k druhej a tretej podmienke žalovaný uviedol,\nže aj keby došlo k prekročeniu maximálneho pracovného času, bolo potrebné skúmať, aké konkrétne\nnásledky to malo na život žalobcu a či existuje priama príčinná súvislosť medzi tvrdeným porušením a\nujmou. V tejto súvislosti poukázal na právnu úpravu úloh HaZZ, ako aj na povahu služby príslušníkov,\nvrátane služobnej prísahy a namietal, že v konaní nebolo preukázané, akým spôsobom malo dôjsť\nk zásahu do osobnostnej sféry žalobcu. Uviedol, že služobná pohotovosť prebieha najmä v nočných\nhodinách, ktoré sú prirodzene určené na odpočinok, a preto podľa jeho názoru nemožno tvrdiť,\nže žalobca bol v tomto čase zbavený možnosti venovať sa rodine alebo voľnočasovým aktivitám.\nZdôraznil, že povinnosť preukázať vznik a intenzitu zásahu do osobnostných práv zaťažuje žalobcu,\nktorá povinnosť splnená nebola. Pokiaľ ide o výpoveď svedkyne, žalobcovej priateľky, žalovaný uviedol,\nže jej tvrdenia sa týkali skôr pracovných podmienok žalobcu a nie priamo zásahu do jeho osobnostných\npráv v príčinnej súvislosti s nesprávnou transpozíciou smernice. Zdôraznil, že predmetom konania nie\nje pracovnoprávny spor so služobným úradom, ale nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu a že\n\nsamotná skutočnosť, že žalobca nemôže venovať toľko času rodine, priateľom alebo voľnočasovým\naktivitám, nepreukazuje existenciu nemajetkovej ujmy v príčinnej súvislosti s porušením smernice.\nPodľa názoru žalovaného nemožno jednoznačne určiť, že práve tvrdené porušenie smernice je jedinou\na bezprostrednou príčinou obmedzenia voľného času žalobcu. Žalovaný zdôraznil aj to, že žalobca\nnepreukázal žiadne konkrétne negatívne dôsledky na svoj zdravotný stav, rodinný alebo spoločenský\nživot a že žalobca sa podľa vlastnej výpovede venuje rôznym voľnočasovým aktivitám a udržiava\nkontakty s priateľmi takmer denne, čo podľa jeho názoru svedčí o tom, že nedošlo k zásadnému zásahu\ndo jeho osobnostných práv. Samotné subjektívne pocity žalobcu nepostačujú na preukázanie vzniku\nnemajetkovej ujmy, pokiaľ nie sú podložené relevantnými dôkazmi. Žalobca tak nepreukázal ani príčinnú\nsúvislosť medzi tvrdeným prekračovaním pracovného času a zdravotnými problémami jeho partnerky\na vo vzťahu k príčinnej súvislosti žalovaný poukázal na judikatúru NS SR (sp. zn. 4Cdo/19/2020 a sp.\nzn. 7Cdo/89/2021), podľa ktorej musí byť príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom\nujmy priama, bezprostredná a neprerušená, pričom nestačí len pravdepodobnosť jej existencie. Ďalej\nuviedol, že žalobca bol pri vstupe do služobného pomeru oboznámený s podmienkami výkonu služby\na tieto podmienky akceptoval, že žalobca mal možnosť ukončiť služobný pomer alebo požiadať o\nzmenu pracovného zaradenia. Na záver žalovaný uviedol, že žalobca nepreukázal porušenie smernice\nvo vzťahu k svojej osobe, nepreukázal prekročenie maximálneho pracovného času v relevantných\nreferenčných obdobiach, nepreukázal existenciu nemajetkovej ujmy ani príčinnú súvislosť medzi\ntvrdeným porušením a ujmou. Podľa jeho názoru žalobca neuniesol bremeno tvrdenia ani dôkazné\nbremeno. Z uvedených dôvodov žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že\nžalobu v celom rozsahu zamietne.\n4. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.\n5. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a §\n378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo\no prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si\nnevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.\n6. Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd nezistil v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska\nprocesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, konštatuje, že\nsúd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobcom uplatneného nároku,\na jeho výsledky aj náležite zhodnotil. Na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z\nvykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver, a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodil. V\nodôvodnení rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil\nsvoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. V rozhodnutí sa zaoberal\ntvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré\nnie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových\nstrán na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná\nskutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil\na aj dostatočne vyhodnotil. Rozhodnutie je tiež presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako\naj závery, ku ktorým súd prvej inštancie na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú ale i laickú\nverejnosť prijateľné, racionálne, a aj spravodlivé. S odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej\ninštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 CSP).\nKeďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje a v\nzáujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami vyjadruje sa len k odvolacím námietkam\nžalovaného.\n7. Predmetom sporu je nárok na náhradu škody spočívajúcej v nemajetkovej ujme spôsobenej žalobcovi\nporušením práva na maximálny týždenný pracovný čas s poukazom na čl. 6 písm. b) smernice, ktorý\nnebol dostatočne transponovaný do vnútroštátneho právneho poriadku SR, konkrétne do zákona č.\n315/2001 Z.z. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca ako príslušník HaZZ v\nslužobnom pomere v rozhodnom období 04/2020 - 03/2023 mal služobný čas rozvrhnutý nerovnomerne\ntak, že týždenný pracovný čas sa skladal zo 17/16 hod. pracovných zmien (výkon služby), po ktorých\nnasledovala určená 7/8 hod. služobná pohotovosť na pracovisku (t.j. v rámci jednej pracovnej zmeny\nstrávil žalobca na pracovisku 24 hod.). Výkon služobnej pohotovosti bol rozdelený na aktívnu časť\nslužobnej pohotovosti, ktorá bola odmeňovaná ako nadčasová práca a jej trvanie sa započítavalo do\nfondu odpracovaného času a neaktívnu časť služobnej pohotovosti, ktorá sa do fondu pracovného času\n\nnezapočítavala. Súd prvej inštancie uviedol, že za rozhodné obdobie 04/2020 - 03/2023 k prekročeniu\nmaximálneho priemerného týždenného služobného času žalobcu v rozsahu 48 hod. podľa čl. 6 písm. b)\nsmernice došlo v 3 zo 6 6-mesačných referenčných obdobiach (04/2020 – 09/2020, 10/2020 – 03/2021\na 10/2021 – 03/2022).\n8. Spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva EÚ v dôsledku nesprávneho prebratia\nsmernice do vnútroštátneho právneho poriadku v zmysle záverov judikatúry SD EÚ majú povinnosť\nprejednávať a rozhodovať vnútroštátne súdy. Členský štát, ktorý neprijal v stanovenej lehote vykonávacie\nopatrenia uložené smernicou, nemôže namietať proti jednotlivcom nesplnenie svojich povinností, ktoré\nsmernica obsahuje. Takto sa vo všetkých prípadoch, keď sa ustanovenia smernice javia z hľadiska\nsvojho obsahu ako nepodmienené a dostatočne presné, možno na nich odvolávať, pokiaľ nejestvujú\nvykonávacie opatrenia prijaté v stanovených lehotách, proti akémukoľvek vnútroštátnemu ustanoveniu\nnezlučiteľnému so smernicou alebo aj v prípadoch, keď ako také stanovujú práva, ktoré si jednotlivci\nmôžu uplatniť voči štátu. Zmluva (zakladajúca ES, neskôr EÚ) vytvorila vlastný právny poriadok, ktorý\nje začlenený do právnych systémov členských štátov a ktorý sú vnútroštátne súdy povinné uplatňovať,\npričom jeho subjektmi sú nielen členské štáty, ale aj ich štátni príslušníci, právo EÚ pritom ukladá\njednotlivcom nielen povinnosti, ale priznáva im aj práva, ktoré sa stávajú súčasťou ich právneho\ndedičstva, tieto práva vznikajú nielen vtedy, ak sú výslovne priznané zmluvou, ale aj v súvislosti\ns povinnosťami, ktoré táto ukladá jasne definovaným spôsobom tak jednotlivcom, ako aj členským\nštátom a inštitúciám EÚ. Vnútroštátnym súdom, ktorých úlohou je uplatňovať ustanovenia práva EÚ,\nv rámci ich právomocí potom prináleží, aby zabezpečili plný účinok týchto noriem a chránili práva,\nktoré tieto normy priznávajú jednotlivcom. Keby totiž jednotlivci nemali možnosť dosiahnuť nápravu v\nprípade poškodenia ich práv v dôsledku porušenia práva EÚ, ktoré možno pripísať členskému štátu,\nohrozila by sa plná účinnosť noriem EÚ a oslabila by sa ochrana práv, ktoré priznávajú. Možnosť získať\nnápravu od členského štátu je zvlášť nevyhnutná, pokiaľ je plný účinok únijných noriem podmienený\nkonaním štátu a ak sa jednotlivci v prípade nekonania štátu nemôžu domáhať na vnútroštátnych\nsúdoch práv, ktoré im priznáva právo EÚ. Z toho potom vyplýva, že zásada zodpovednosti štátu za\nškodu spôsobenú jednotlivcom porušením práva EÚ, ktoré mu možno pripísať, je v systéme zmluvy\nobsiahnutá. Členský štát je povinný prijať všetky potrebné opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy\nna zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich z práva EÚ, medzi ktoré patrí i povinnosť odstrániť\nnezákonné následky porušenia tohto práva. Členské štáty sú teda povinné nahradiť škody spôsobené\njednotlivcovi porušením práva EÚ, ktoré im možno pripísať (viď. rozhodnutie SD EÚ vo veci C-6/90\na C-9/90). Zásada zodpovednosti členského štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva\nEÚ, ktoré mu možno pripísať, pritom platí bez ohľadu na to, či je pôvod škody pripísateľný zákonodarnej,\nsúdnej alebo výkonnej moci.\n9. Vzhľadom na to, že smernica je adresovaná primárne členským štátom, ktoré sú potom zodpovedné\nza prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy na dosiahnutie súladu vnútroštátneho\nprávneho poriadku s jej cieľom a požiadavkami v stanovenej lehote, v prípade nesplnenia tejto\npovinnosti je potom konkrétny členský štát, teda v danom prípade žalovaný, zodpovedný za také\nporušenie. Vychádzajúc z povinnosti žalovaného, ako adresáta smernice, zabezpečiť jej transpozíciu,\nje bez právneho významu, či sa podieľal alebo nie na aplikácii smernice. Ak si totiž žalovaný nesplní\ntranspozičnú povinnosť, nesie zodpovednosť aj za nesprávne použitie smernice, pokiaľ k nemu došlo\nv dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku SR. Žalovaný (SR), v mene ktorej koná\nústredný orgán verejnej správy (MV SR), do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre HaZZ,\npotom disponuje aj pasívnou vecnou legitimáciou v spore.\n10. Je potrebné uviesť, že v zmysle judikatúry SD EÚ je vnútroštátny súd povinný plne uplatňovať výklad\npráva EÚ, ktorý tento podal. SD EÚ rozhodol, že čl. 6 písm. b) smernice má priamy účinok a priznáva\njednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo pred vnútroštátnymi súdmi a zároveň konštatoval,\nže smernica sa vzťahuje aj na činnosti HaZZ, pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok, bez\nohľadu na ich nepredvídateľnosť alebo mieru rizika. Pojem „pracovník“ má autonómny význam v práve\nEÚ a nezávisí od vnútroštátnej právnej úpravy, pričom zahŕňa každú osobu vykonávajúcu skutočné\na konkrétne činnosti pre zamestnávateľa. Z toho vyplýva, že aj žalobca ako príslušník HaZZ spadá\ndo pôsobnosti smernice. SD EÚ zároveň ustálil, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku sa v\ncelom rozsahu započítava do pracovného času, a to bez ohľadu na rozsah skutočne vykonávanej\npráce. Ak bol žalobca povinný byť počas služobnej pohotovosti prítomný na pracovisku a k dispozícii\nzamestnávateľovi, bolo nevyhnutné celý tento čas započítať do jeho pracovného času.\n\n11. Záver, že čas služobnej pohotovosti žalobcu je potrebné započítať do jeho pracovného času\nvyplýva aj z aktuálnej judikatúry SD EÚ, podľa ktorej v prípade, ak povaha a rozsah povinností a\nrežim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka, vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste\nvýkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto\npracovníkovi počas pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť\ntohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce\nnepožaduje a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto doba služobnej pohotovosti\npracovný čas pracovníka (viď. rozsudky SD EÚ vo veci C-214/20, C-107/19, C-580/19, C-344/19).\n12. Záver súdu prvej inštancie o zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi porušením\njeho práva vyplývajúceho z noriem EÚ (smernice) bol správny. Predpoklady zodpovednosti stanovil\nSD EÚ vo viacerých rozhodnutiach, ktoré konajúci súd citoval v odôvodnení napadnutého rozsudku\n- správne uviedol, že štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva EÚ, ak\nporušená norma práva EÚ priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám alebo zakladá\npovinnosti pre členský štát, porušenie práva EÚ je dostatočne závažné a medzi porušením práva EÚ\nčlenským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody\nvždy rozhoduje vnútroštátny súd. Aj podľa názoru odvolacieho súdu boli predpoklady zodpovednosti\nžalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi v dôsledku porušenia práva EÚ splnené. Na vyslovenie\nuvedeného záveru bolo pritom potrebné posúdiť, či zákon č. 315/2001 Z.z. zodpovedal cieľom smernice,\nresp. čl. 6 písm. b) v spojení s čl. 2 smernice, ktorý priznáva pracovníkom právo na priemerný\ntýždenný pracovný čas, ktorý súčasne definuje, vrátane nadčasov, v rozsahu 48 hod. Smernica, ako\nšpecifický prameň práva EÚ, vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ ňou sledovaný prijatím\ntranspozičných opatrení vo svojom právnom poriadku. Na tento účel musia byť ustanovenia smernice\nprebraté tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná, aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť\na jasnosť a aby sa prebratím smernice do vnútroštátneho práva dosiahol stav, ktorý je v súlade s\núčelom smernice a zaručil jej úplnú účinnosť. Konajúci súd v danej veci správne zhodnotil, že cieľ\nsmernice, pokiaľ ide o pracovný čas žalobcu a jeho maximálny týždenný rozsah, nebol v prípade zákona\nč. 315/2001 Z.z. dosiahnutý, nakoľko žalovaný v rámci preberania smernice nezohľadnil, že pracovná\npohotovosť predstavuje pracovný (služobný) čas pracovníka (žalobcu) a nedefinoval, že priemerný\ntýždenný pracovný čas, vrátane nadčasov, nesmie prekročiť 48 hod. Žalovaný tak nepreukázal správne\nprebratie smernice do ustanovení zákona č. 315/2001 Z.z., ktorý záver napokon v odvolaní žalovaný ani\nnijako nespochybnil. Porušenie dotknutého článku smernice je pritom vo vzťahu k žalobcovi dostatočne\nzávažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy EÚ, ktorá, pokiaľ ide o hornú hranicu\npriemerného týždenného pracovného času, neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a\nsúčasne ide o porušenie práva EÚ, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou SD EÚ (viď. aj rozhodnutie\nC- 429/09 vo veci Günter Fuß proti Stadt Halle).\n13. V príčinnej súvislosti s porušením práva EÚ došlo u žalobcu k vzniku škody (nemajetkovej ujmy),\na to v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia, keďže účelom stanovenia maximálneho\ntýždenného pracovného času bolo zabezpečiť pre pracovníkov odpočinok, aby v dôsledku vyčerpania\nalebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobili úraz sebe, ani spolupracovníkom alebo\niným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodili zdravie, ako aj v dôsledku zásahu do\npráva žalobcu na súkromie a rodinný život, pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný\nv zmysle smernice, teda žalobca trávením času v práci prichádzal o ten čas, ktorý mohol venovať\nsvojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám nesúvisiacim s jeho pracovným\nzaradením. Jeho povinnosťou pritom nebolo upozorňovať svojho zamestnávateľa na porušovanie jeho\npráv, resp. žiadať ho o nápravu, ako nedôvodne argumentoval žalovaný. Odvolací súd zdôrazňuje,\nže v zmysle judikatúry SD EÚ by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám\npovinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo\nnadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať, výkon práv priznaných\njednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva EÚ by bol znemožnený alebo nadmerne\nsťažený, ak by sa od žalobcu, ako slabšej strany v pracovnoprávnych vzťahoch, vyžadovalo najprv\nuplatniť svoje práva voči zamestnávateľovi. Znamenalo by to aj spochybnenie práva na náhradu škody,\nktoré má základ v právnom poriadku EÚ a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie\n(rozhodnutie C-429/09). Čl. 6 písm. b) smernice teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali\nsvojho zamestnávateľa o dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením\nsmernice.\n\n14. Odvolací súd ďalej uvádza, že smernica neobsahuje ustanovenia o práve na náhradu škody v\nprípade jej porušenia. Náhrada škody spôsobená jednotlivcovi porušením práva EÚ musí byť primeraná\nvzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je potom na vnútroštátnom práve\nčlenských štátov EÚ zabezpečiť, aby za predpokladu, že budú dodržané zásady ekvivalencie a efektivity,\nstanovil kritériá umožňujúce určiť rozsah náhrady škody (rozhodnutie SD EÚ C-429/09). Je zrejmé,\nže právny poriadok SR neobsahuje výslovnú úpravu práva jednotlivca na náhradu škody spôsobenej\nporušením práva EÚ, avšak so zreteľom na ustálený skutkový stav, táto má najbližšie k zásahu do\nosobnostných práv, a preto konajúci súd správne na vec aplikoval, využijúc analógiu, ust. § 11 až § 13\nObčianskeho zákonníka.\n15. Odvolací súd sa zaoberal námietkami žalovaného, podľa ktorých súd prvej inštancie pri určení\npriemerného týždenného pracovného času žalobcu nahradil dôkaznú aktivitu žalobcu vlastnou\nčinnosťou a založil svoje skutkové zistenia na nesprávnej metodike výpočtu. Tieto námietky žalovaného\nvšak neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Z odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie vychádzal výlučne z dôkazov predložených\nstranami sporu, a to najmä z plánov služieb žalobcu a z výplatných pások, ktoré boli v konaní riadne\npredložené a neboli žalovaným spochybnené z hľadiska ich autenticity ani vierohodnosti. Práve tieto\nlistinné dôkazy tvorili objektívny podklad pre zistenie skutočne odpracovaného času, vrátane času\nslužobnej pohotovosti na pracovisku, ktorý bol relevantný pre posúdenie splnenia limitov podľa smernice.\nSúd nevykonával dôkazy nad rámec návrhov strán sporu, ale vykonal hodnotenie už predložených\ndôkazov - samotný výpočet priemerného týždenného pracovného času je logickým a matematickým\nvyústením hodnotenia listinných dôkazov a nie prejavom vlastnej dôkaznej iniciatívy súdu prvej inštancie.\nTakýto postup je nielen prípustný, ale aj nevyhnutný, pokiaľ má byť skutkový stav zistený spoľahlivo\na v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Odvolací súd zároveň považuje za správny aj\nmetodický postup súdu prvej inštancie pri tzv. neutralizácii období čerpania dovolenky a dočasnej\npracovnej neschopnosti, ktorý postup je súladný s ustálenou judikatúrou SD EÚ k výkladu smernice,\npodľa ktorej sa do výpočtu priemerného týždenného pracovného času nezapočítavajú obdobia, počas\nktorých pracovník nevykonáva prácu z dôvodu dovolenky alebo práceneschopnosti. Rovnako správne\nbolo odlíšenie skutočne odpracovaného času (vrátane služobnej pohotovosti na pracovisku) od tzv.\nfondu pracovného času, ktorý má len evidenčný charakter. Výplatné pásky žalobcu boli použité ako\nrelevantný dôkaz o rozsahu reálne odpracovaných hodín a času pohotovosti, teda o skutočnostiach\nrozhodných pre posúdenie prekročenia limitu pracovného času. Pokiaľ ide o námietku údajného\nporušenia zásady rovnosti strán a prejednacej zásady, odvolací súd konštatuje, že k porušeniu týchto\nzásad nedošlo. Súd prvej inštancie vyhodnotil už existujúce dôkazy a samotné spracovanie výpočtu\nz predložených údajov nemožno považovať za procesne neprípustné dopĺňanie dokazovania, ale\nza súčasť hodnotenia dôkazov, ktoré je dôležitou súčasťou rozhodovacej činnosti súdu. Súd prvej\ninštancie správne vychádzal zo 6-mesačných referenčných období, v ktorých bol vypočítaný priemerný\ntýždenný pracovný čas (o.i. období) nasledovne: 49,67 hod. týždenne za obdobie 04/2020 – 09/2020,\n56,739 hod. týždenne za obdobie 10/2020 – 03/2021, 51,204 hod. týždenne za obdobie 10/2021 –\n03/2022; z uvedených údajov jednoznačne vyplýva, že žalobca v týchto troch referenčných obdobiach\nprekročil limit priemerného týždenného pracovného času stanoveného smernicou 48 hod. V ostatných\nobdobiach: 04/2021 – 09/2021 - 45,23 hod. týždenne, 04/2022 – 09/2022 – 47,391 hod. týždenne,\n10/2022 – 03/2023 - 47,213 hod. týždenne k prekročeniu nedošlo, čo však nemení záver o existencii\nopakovaného porušenia. Námietky žalovaného smerujúce proti tomuto postupu vyhodnotil odvolací\nsúd ako nedôvodné a nemajúce vplyv na správnosť skutkových zistení súdu prvej inštancie ani jeho\nprávneho posúdenia veci.\n16. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobca v konaní uniesol dôkazné bremeno v rozsahu potrebnom\nna preukázanie, že v rozhodnom období vykonával službu v priemere nad rámec 48 hod. týždenne,\nčo je v rozpore s čl. 6 písm. b) smernice. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca predložil\nsúdu prvej inštancie komplexný výkaz o svojej služobnej činnosti za obdobie od 04/2020 do 03/2023,\nktorý obsahoval detailný rozpis odpracovaných hodín, služobnej pohotovosti na pracovisku, práce\nnadčas, čerpania dovolenky, náhradného voľna a dočasnej pracovnej neschopnosti. Na základe týchto\núdajov súd prvej inštancie vykonal výpočet priemerného týždenného pracovného času v jednotlivých\n6-mesačných referenčných obdobiach, pričom dospel k správnemu záveru, že v troch z nich došlo\nk prekročeniu limitu 48 hod. týždenne (49,67 hod., 56,739 hod. a 51,204 hod. týždenne). Odvolací\nsúd konštatuje, že uvedené výpočty boli založené na dostatočnom skutkovom základe a predstavovali\n\nlogické a matematické vyhodnotenie listinných dôkazov, ktoré boli v konaní riadne vykonané. Námietka\nžalovaného o neunesení dôkazného bremena žalobcom preto nie je dôvodná. Dôkazné bremeno\nžalobca splnil predložením konkrétnych údajov o rozsahu výkonu služby, ktoré neboli zo strany\nžalovaného účinne spochybnené.\n17. Neobstojí ani argumentácia žalovaného, že pohotovosť prebieha najmä v nočných hodinách, ktoré\nsú určené na odpočinok, a preto žalobca nebol v tomto čase zbavený možnosti venovať sa rodine\nalebo voľnočasovým aktivitám. Takáto úvaha žalovaného prehliada podstatu služobnej pohotovosti na\npracovisku, počas ktorej bol žalobca povinný zdržiavať sa na mieste určenom služobným úradom a\nbyť nepretržite k dispozícii na okamžitý výkon služby. Rozhodujúca pritom nie je samotná „aktivita“\npočas pohotovosti, ale objektívne obmedzenie slobody nakladania s vlastným časom a nemožnosť voľne\nopustiť pracovisko a venovať sa súkromnému životu. Žalobca bol počas týchto období dlhodobo viazaný\nvýkonom služby spôsobom, ktorý ho oddeľoval od jeho rodiny, spoločenského a súkromného prostredia,\npričom jeho časový režim bol určovaný potrebami služobného úradu. Takýto stav predstavuje zásah\ndo práva na súkromie a práva na odpočinok, keďže žalobca bol opakovane nútený zotrvávať v režime\npracovnej pripravenosti aj v časoch, ktoré sú objektívne určené na regeneráciu fyzických a psychických\nsíl. Skutočnosť, že žalobca popri tom vykonáva spoločensky významné povolanie, na tomto závere nič\nnemení. Súd prvej inštancie preto správne vyhodnotil, že zásah mal dlhodobý a opakovaný rozmer v\nnadväznosti na prekračovanie maximálneho priemerného týždenného pracovného času podľa čl. 6 písm.\nb) smernice. Za týchto okolností bolo aj podľa názoru odvolacieho súdu primerané priznať aj peňažné\nzadosťučinenie, keďže iné formy satisfakcie by nepostačovali vzhľadom na povahu a trvanie zásahu.\nNapokon odvolací súd pripomína, že ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka umožňuje priznať peňažnú\nnáhradu aj v prípadoch, keď zásah do osobnostných práv nedosiahne intenzitu zníženia dôstojnosti\nalebo vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti v značnej miere, pokiaľ ide o iný kvalifikovaný zásah do\nchránených osobnostných hodnôt. V prejednávanej veci bol takýto zásah daný práve kombináciou\ndlhodobého prekračovania pracovného času a obmedzenia práva žalobcu na súkromný a rodinný život.\n18. Odvolaním žalovaného (konkrétnymi odvolacími námietkami) závery súdu prvej inštancie, ktorými\nmeritórne odôvodnil svoje rozhodnutie v časti výšky žalobcovi priznanej náhrady nemajetkovej ujmy\nv peniazoch v sume 2.000 eur a jeho úvah o primeranosti takto priznanej náhrady nemajetkovej\nujmy, rozporované neboli. Z tohto dôvodu odvolací súd nepodrobil napadnutý rozsudok odvolaciemu\nprieskumu v tejto časti a konštatovanie uvedeného vedie k záveru o správnosti napadnutého rozsudku\nvo výroku I. tak, ako to vyvodil súd prvej inštancie.\n19. Nad rámec uvedeného, pokiaľ ide o primeranosť priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch\nv sume 2.000 eur, odvolací súd dopĺňa a poukazuje na skutkovo a právne obdobné prípady: rozsudok\nKrajského súdu v Bratislave č.k. 9Co 112/2024-275 zo dňa 30.01.2025, ktorým bol potvrdený rozsudok\nOkresného súdu Pezinok č.k. 8C/51/2023-193, a to náhrada vo výške 2.500 eur ako finančná satisfakcia\npriznaná žalobcovi (hasič z OR HaZZ Pezinok) za obdobie 10/2020 – 06/2023, rozsudok Krajského súdu\nv Bratislave č.k. 3Co/8/2024-189 zo dňa 30.01.2025 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Pezinok\nč.k. 45C/63/2022-134 zo dňa 16.11.2023, ktorými žalobcovi (rovnako hasič z OR HaZZ Pezinok) bola\npriznaná finančná satisfakcia vo výške 2.500 eur za obdobie 12/2019 – 12/2022.\n20. Vo vzťahu k ostatným námietkam odvolateľa odvolací súd uvádza, že podľa už konštantnej judikatúry\nsúd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec\npodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby\nzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak\nnemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.\nJe však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania\n(porovnaj napr. rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a pod.). Preto\nna zostávajúcu odvolaciu argumentáciu odvolateľa odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať\nšpecifickou odpoveďou.\n21. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti je odvolací súd toho názoru, že obsah odvolania\nžalovaného nebol spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutých\nvýrokoch z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní\nneboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu\nskutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie\n\nzaložil svoje rozhodnutie. Na uvedenom základe preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v\nnapadnutom výroku I. a v závislom výroku III. o nároku na náhradu trov konania podľa ust. § 387 ods.\n1 CSP ako vecne správny potvrdil.\n22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 a §\n262 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a plne úspešnému žalobcovi priznal proti neúspešnému\nžalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania; o výške náhrady trov konania rozhodne\nsúd prvej inštancie podľa ust. § 262 ods. 2 CSP v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým\nsa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník.\n23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1\nCSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "74C/51/2023", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:45924d35-e787-4d32-b53b-74517146d7bc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.399.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 399/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 399/2019 z 15. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-15", "citacie_n": 219, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.399.2019.1"}, {"guid": "ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 200/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 z 19. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-19", "citacie_n": 5114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d"}, {"guid": "ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04 z 19. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-19", "citacie_n": 5412, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "29319620-ae49-426e-a376-1ec9a4c7ffe7:23b1a0f2-bd9e-4ca7-878b-9d76e4e60c7c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:4118202553.1", "spisova_znacka": "7Cdo/89/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/89/2021 z 31. 1. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-01-31", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:4118202553.1"}, {"guid": "ad5cacc9-d9aa-4d5c-b8c5-705116fe5e0d:1d826886-a790-4711-ac7b-c5a4bd58d1f4", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1723202728.1", "spisova_znacka": "9Co/112/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/112/2024 z 30. 1. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-01-30", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1723202728.1"}, {"guid": "bd7d2f67-d5fb-4173-bff3-9e874f71ebc0:df8646be-d3bd-4c38-9263-27050ba2a432", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:8223200525.1", "spisova_znacka": "3Co/8/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 3Co/8/2024 z 4. 6. 2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2024-06-04", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:8223200525.1"}], "citovane_v": []}