Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/5/2026 z 26. 5. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 7Co/5/2026 1423202880 26. 05. 2026 JUDr. Mariana Harvancová ECLI:SK:KSBA:2026:1423202880.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a členiek senátu Mgr. Adely Unčovskej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt C. XXXX/XX, XXX XX D., zast. E. E. C., advokát, IČO: 40 959 571, so sídlom: Papraďová 3, 821 01 Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o zaplatenie 9 451,60 eur, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 12.06.2025, č.k. 13Cos/3/2023 - 400, takto rozhodol: I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. a v závislom výroku III. o trovách konania p o t v r d z u j e. II. Žalobca m á proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2 000 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.). 2. Súd prvej inštancie rozhodnutie právne odôvodnil čl. 1 bod 2, čl. 2 ods. 1, čl. 6 písm. b), čl. 16, čl. 17 ods. 3 Smernice Európskej únie číslo 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej aj ako „Smernica“), čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, § 85 ods. 1, § 86 ods. 1 a 2, § 86 ods. 4, § 91 ods. 1 a 3, § 92, § 97 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „ zákon o HaZZ, resp. zákon č. 315/2001 Z.z.“), § 11, § 13 ods. 1,2,3 , § 101 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“). V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 29.06.2023 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 9 451,60 eur titulom nemajetkovej ujmy vzniknutej porušením práva Európskej únie (ďalej aj ako „EÚ“), a to Smernice, za obdobie marec 2020 až marec 2023. Medzi stranami sporu neboli sporné skutočnosti o vzniku a trvaní služobného pomeru žalobcu ako príslušníka HaZZ Slovenskej republiky, v zmysle ktorých je žalobca od 05.12.2002 príslušníkom HaZZ v pozícii hasič - záchranár na útvare HaZZ v Bratislave - HS Hálkova. V období ktorom žalobca odpracoval celkovo o 901,53 hodiny viac, než je maximálny týždenný limit 48 hodín podľa Smernice. Po doplnení skutkových tvrdení žalobca uviedol, že od júla 2020 do marca 2023 odpracoval bez započítania dovoleniek a služobného voľna navyše 563,25 hodín, čo predstavuje takmer 23,5 dňa čistého času, pričom tieto údaje doložil vlastnými prepočtami vychádzajúcimi z plánu služieb. K námietke premlčania uplatnenej žalovaným za obdobie od januára 2020 do mája 2020 (žalobca podal žalobu až 29. júna 2023) súd prvej inštancie uviedol, že je dôvodná a poukázal na skutočnosť, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy ako majetkové právo podlieha všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka.

Vzhliadnuc k uvedenému sa súd zaoberal nárokom žalobcu za obdobie od júla 2020 do marca 2023 ako peňažným plnením predstavujúcim nemajetkovú ujmu, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice, následkom čoho došlo k zásahu do jeho práva na súkromný a rodinný život. Pokiaľ išlo o námietku pasívnej vecnej legitimácie a otázku, či príslušníci HaZZ spadajú pod negatívne vymedzenie Smernice, súd prvej inštancie uviedol, že podľa čl. 29 je Smernica adresovaná členským štátom. Žalovaný ako členský štát EÚ zodpovedá za prijatie legislatívnych aj faktických opatrení na dosiahnutie jej účelu. Ak túto povinnosť nesplní, nesie zodpovednosť aj za jej nesprávnu aplikáciu vyplývajúcu z nesprávnej transpozície. Keďže žalobca uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu porušenia práva EÚ členským štátom, pasívnu vecnú legitimáciu má žalovaný – Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom vnútra ako ústredným orgánom štátnej správy pre oblasť HaZZ. Pokiaľ išlo o pôsobnosť Smernice na príslušníkov HaZZ súd prvej inštancie konštatoval, že SD EÚ ustálil, že čl. 6 písm. b) Smernice má priamy účinok a priznáva jednotlivcom práva uplatniteľné pred vnútroštátnymi súdmi. Smernica sa vzťahuje aj na činnosti HaZZ, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne, pričom nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom, alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným, a to aj v prípade, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojim charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám. Pojem „pracovník“ má autonómny význam vlastný právu EÚ a nemôže sa vykladať podľa vnútroštátneho práva. Za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa, pričom právna povaha vzťahu podľa vnútroštátneho práva nie je rozhodujúca. Nie je teda podstatné, či ide podľa vnútroštátneho práva o dobrovoľného alebo profesionálneho hasiča (rozsudky C-397/01 až C-403/01, C-429/09 - Rozsudok FuB, C-518/15). Vo vzťahu k článku 6 písm. b) Smernice podotkol, že predstavuje základné pravidlo sociálneho práva EÚ, ktoré nemožno podmieňovať ani obmedzovať a ktoré zakladá práva priamo uplatniteľné pred súdmi. Upozornil, že členské štáty nemôžu jednostranne zužovať jeho pôsobnosť ani viazať jeho uplatnenie na dodatočné podmienky. Skutočnosť, či niekto je podľa vnútroštátneho práva dobrovoľným hasičom alebo profesionálnym hasičom, nie je vo vzťahu k posudzovaniu charakteristiky pracovníka relevantná, a na takéhoto pracovníka sa vzťahujú ustanovenia Smernice (rozsudky C-397/01 až C-403/01, C-429/09 - Rozsudok FuB, C-518/15). Námietku žalovaného, že Smernica sa na hasičov nevzťahuje, preto súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Pokiaľ išlo o transpozíciu Smernice, súd prvej inštancie dospel k záveru, že táto v žalovanom období transponovaná nebola. Zákon č. 315/2001 Z. z. účinný v žalovanom období neobsahoval úpravu maximálneho priemerného týždenného pracovného času ani referenčného obdobia. Zo znenia § 85 zák. č. 315/2001 Z. z. vyplývalo, že služobný čas je 40 hodín týždenne a podľa § 92 služobná pohotovosť v štátnej službe, ktorá bezprostredne nadväzuje na výkon štátnej služby môže trvať najviac 24 hodín v služobnom dni, pričom neaktívna časť pohotovosti sa nepovažovala za súčasť týždenného služobného času. Podľa judikatúry SD EÚ a článku 2 ods. 1 Smernice sa však do pracovného času započítava aj služobná pohotovosť. V žalovanom období to však jednoznačne tak nebolo, o čom svedčili žalobcom predložené výplatné pásky ako i tzv. plachty, z ktorých vyplýva, že do pracovného času sa započítalo len 16 resp. 17 hodín výkonu práce a služobná pohotovosť v rozsahu 7 resp. 8 hodín započítaná nebola. Až novela zák. č. 258/2024 Z. z. účinná od 01.11.2024 zaviedla šesťmesačné referenčné obdobie a výslovne ustanovila, že priemerný týždenný služobný čas vrátane pohotovosti a nadčasov nesmie v tomto období prekročiť 48 hodín. Samotná novela podľa súdu potvrdzuje, že dovtedy takáto právna úprava neexistovala, a teda Smernica nebola správne transponovaná. To, že v žalovanom období rovnako platilo, že služobný čas je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov, znamená, že sa služby plánujú na takto dlhé obdobie, avšak zákonodarca žiadnym spôsobom nezakotvil, že počas tohto obdobia nesmie priemerný týždenný služobný čas prekročiť 48 hodín stanovených Smernicou. Žalovaný v konaní nepredložil žiadnu kolektívnu zmluvu, a preto jeho tvrdenie o úprave maximálneho pracovného času v kolektívnych zmluvách ostalo nepreukázané. Povinnosť zabezpečiť riadnu a jednoznačnú transpozíciu Smernice pritom zaťažovala štát, resp. zákonodarcu, a to tak, aby sa bez ďalšieho vzťahovala na každého príslušníka HaZZ. Ak žalovaný poukazoval na možnosť odkloniť sa od štvormesačného referenčného obdobia podľa článku 16 Smernice a ustanoviť referenčné obdobie nepresahujúce šesť mesiacov, takýto postup musel byť výslovne zakotvený v zákone spolu so špecifikáciou maximálneho týždenného služobného času v tomto referenčnom období, čo sa stalo až neskoršou novelou. Nevykonanie transpozície nepriamo potvrdzovala aj procesná obrana žalovaného, ktorý argumentoval tým, že Smernica sa na príslušníkov HaZZ nevzťahuje. Súd prvej inštancie sa stotožnil s rozhodovacou praxou odvolacích súdov v obdobných veciach na ktoré vo vzťahu k transpozícii Smernice v otázke referenčného obdobia poukázal žalobca (rozsudky Krajského súdu v Prešove zo dňa 14.08.2024, sp. zn. 2Co/23/2024, sp. zn. 2Co/33/2024 zo dňa 10.09.2024, sp. zn. 13Co/43/2024 zo dňa 05.11.2024, sp. zn. 5Co/21/2024

zo dňa 28.11.2024 a sp. zn. 5Co/26/2024 zo dňa 28.11.2024, rozsudky Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/110/2024 zo dňa 21.11.2024 9Co/185/2023 zo dňa 11.9.20204), podľa ktorej zo zák. č. 315/2001 Z. z. nevyplýva prevzatie úpravy maximálneho týždenného pracovného času ani referenčného obdobia. Žalovaný zároveň nepreukázal, že by v praxi existoval mechanizmus kontroly dodržiavania maximálneho 48 hodinového týždenného pracovného času v prepočte na uvádzané šesťmesačné referenčné obdobie, keďže zmyslom referenčného obdobia je, aby sa na toto obdobie prepočítal maximálny týždenný pracovný čas a tento v referenčnom období prekročený nebol. Obranu žalovaného o potrebe aplikovať šesťmesačné referenčné obdobie preto súd prvej inštancie vyhodnotil ako účelovú. Pokiaľ išlo o vymedzenie čo je pracovným časom a či sa do neho započítava aj čas služobnej pohotovosti súd prvej inštancie uviedol, že SD EÚ opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku sa musí v plnom rozsahu započítať do maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 bod 95). Pracovná pohotovosť vykonávaná fyzicky na pracovisku sa považuje za pracovný čas bez ohľadu na skutočnú prácu vykonávanú pracovníkom (C-437/08 bod 27). Poukázal na to, že v prípade hasičov SD EÚ potvrdil, že pracovný čas zahŕňa aj pohotovosť a pohotovostnú službu, počas ktorých je pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, a tento čas nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas podľa Smernice (Rozsudok FuB, C-52/04). Keďže žalobca počas služobnej pohotovosti musí byť k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku (t. j. v mieste výkonu práce), celý čas služobnej pohotovosti je potom potrebné započítať do pracovného času žalobcu. Skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je vyplácaná náhrada podľa § 122 ods. 1 zák. č. 315/2001 Z.z., nemá vplyv na porušenie čl. 6 písm. b) Smernice. Povinnosť byť k dispozícii zamestnávateľovi a obmedzenia počas služobnej pohotovosti objektívne a významne obmedzujú možnosť pracovníka slobodne nakladať s týmto časom, a preto predstavuje služobná pohotovosť pracovný čas (C-214/20, C-580/19, C-344/19). V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na rozsudok FuB kde citoval SD EÚ svoju judikatúru (rozsudok z 3. októbra 2000, Simap (C-303/98) uznesenie z 3. júla 2001, CIG (C-241/99) a rozsudok z 9. septembra 2003, Jaeger (C-151/02, Zb. s. I-8389). Predmet sporu sa týka práva EÚ, pričom vzťah úniového a vnútroštátneho práva je upravený v čl. 7 ods. 2 a 5, čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 3 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), podľa ktorých je súd viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred vnútroštátnymi zákonmi. Smernica predstavuje normu práva EÚ, ktorú je Slovenská republika ako členský štát povinná dodržiavať. Judikatúra SD EÚ stanovuje, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, patrí do pojmu pracovný čas v zmysle Smernice. Ak sa žalobcovi služobná pohotovosť podľa zák. č. 315/2001 Z.z., nezapočíta do pracovného času, ide o zjavné porušenie tejto judikatúry, čo predstavuje závažné porušenie práva EÚ. Medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť, strata času odpočinku, na ktorý by mal nárok pri dodržaní maximálneho týždenného pracovného času. Pri posudzovaní porušenia čl. 6 písm. b) Smernice súd prvej inštancie vychádzal z prepočtu priemerného týždenného pracovného času podľa jednotlivých mesiacov s neutralizáciou ročnej platenej dovolenky a doby pracovnej neschopnosti, pričom podľa článku 6 písm. b) doby platenej ročnej dovolenky priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne. Na základe predloženého rozpisu služieb súd zistil, že v období od júla 2020 do marca 2023 dochádzalo opakovane k prekročeniu maximálneho týždenného pracovného času. V jednotlivých mesiacoch sa vždy minimálne raz vyskytla 24 hodinová služba, ktorá v prepočte na týždeň znamenala prekročenie o približne 6 hodín, t. j. k prekročenie 48 hodinového maximálneho týždenného času došlo o 6 hodín týždenne, čo zodpovedá priemernému odpracovanému týždennému pracovnému času 54 hodín. Súd nepovažoval za potrebné vykonať detailný prepočet každého mesiaca, keďže už samotným spočítaním 24 hodinových služieb za jednotlivé mesiace bolo preukázané, že minimálne jedna takáto služba mesačne presahovala povolený limit maximálneho pracovného času. Ako alternatívne hľadisko súd prvej inštancie posudzoval aj každý odpracovaný týždeň samostatne. V období od júla 2020 do marca 2023 išlo o 144 kalendárnych týždňov, pričom v 23 týždňoch z nich bol 48 hodinový týždenný limit prekročený o 24 hodín. To predstavuje 15,97 % týždňov, teda každý šiesty týždeň. Aj tento prepočet viedol k záveru o priemernom prekročení približne o 6 hodín týždenne. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že do výpočtu majú byť zahrnuté aj doby čerpania dovolenky, plateného služobného voľna či náhradného voľna. Počas týchto období žalobca nevykonával službu. Podľa článku 16 písm. b) Smernice sa doby platenej ročnej dovolenky a pracovnej neschopnosti do výpočtu nezahŕňajú alebo sú neutrálne, teda nemožno ich započítať medzi odpracované hodiny. Tvrdenie žalobcu, že bol nútený čerpať dovolenku z dôvodu nenaplnenia mesačného fondu pracovného času, keď sa mu čas služobnej pohotovosti nezapočítaval, nebolo v konaní preukázané. Súd preto považoval dni dovolenky pri výpočte maximálneho týždenného

pracovného času za neutrálne. SD EÚ ustálil, že jednotlivci majú právo na náhradu škody spôsobenej porušením práva EÚ štátom, ak sú splnené tri podmienky: a) cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, b) existencia škody a c) priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou, spôsobenou poškodenému jednotlivcovi. Ak sú tieto podmienky splnené, štát je povinný škodu nahradiť podľa vnútroštátneho práva, pričom podmienky nesmú byť menej priaznivé než pri obdobných vnútroštátnych nárokoch (zásada ekvivalencie) ani nesmú náhradu prakticky znemožniť alebo nadmerne sťažiť (zásada efektivity) a náhrada musí byť primeraná. K prvej podmienke súd uviedol, že článok 6 písm. b) Smernice je významným pravidlom sociálneho práva EÚ, ktoré priznáva jednotlivcom právo na maximálny priemerný 48 hodinový týždenný pracovný čas vrátane nadčasov. Keďže žalobca tento limit v žalovanom období opakovane prekračoval, ide o zjavné a dostatočne závažné porušenie práva EÚ. Druhá podmienka, existencia škody, je splnená tým, že žalobca musel reálne odpracovať viac hodín, než by bol povinný pri riadnej transpozícii Smernice, čím prišiel o čas na odpočinok, rodinný a súkromný život. Vzhľadom na fyzickú a psychickú náročnosť jeho práce je dostatok odpočinku nevyhnutný, a preto má vzniknutá ujma povahu nemajetkovej ujmy. Príčinná súvislosť je daná tým, že pri správnej transpozícii článku 6 písm. b) Smernice by nedošlo k prekračovaniu 48 hodinového limitu a žalobca by neprišiel o čas odpočinku. Nezapočítanie služobnej pohotovosti do pracovného času viedlo k prekročeniu limitu a zásahu do jeho práva na ochranu zdravia, súkromia a rodinného života. Súd prvej inštancie preto považoval príčinnú súvislosť aj základ nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za preukázané. Pri stanovení konkrétnej náhrady za zásah do osobnostnej sféry žalobcu vychádzal súd prvej inštancie z judikatúry SD EÚ, podľa ktorej musí byť náhrada škody spôsobenej porušením práva EÚ primeraná vzniknutej ujme, pri rešpektovaní zásady ekvivalencie a efektivity. Keďže Slovenský právny poriadok osobitne neupravuje výšku náhrady za porušenie práva EÚ, súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka upravujúce nemajetkovú ujmu, ktorá sa týka osobnostných práv a hodnôt, vzniká v dôsledku neoprávneného zásahu do cti, zdravia, súkromia alebo rodinného života. Účelom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je zmierniť nepriaznivé následky neoprávneného zásahu a poskytnúť poškodenému primeranú satisfakciu, keďže rozsah takejto ujmy nemožno presne vyčísliť. Pri jej určení zohľadnil dĺžku obdobia od júla 2020 do marca 2023, okolnosti (kvalita spánku a regenerácia počas služobnej pohotovosti nie je dostatočná), zhodol sa s tvrdením žalobcu, že spánok nemôže byť porovnateľný so spánkom v domácom prostredí, keď hasičov možno kedykoľvek (z povahy veci) prebudiť za účelom výjazdu. Súd prvej inštancie prihliadol aj na zásah do rodinného a súkromného života žalobcu, kde mal obmedzený čas pre partnerku, deti a rodinu, pričom jeho práca bola fyzicky a psychicky náročná a vyžadovala primeranú regeneráciu. Zohľadnil, že žalobca pôsobil ako hasič – záchranár 27 rokov a že v dôsledku nerovnomerného rozvrhu práce mal obmedzené voľné víkendy. Konajúci súd mal za preukázané, že žalobcovi sa časom stráveným v službe nad rámec maximálneho priemerného času 48 hodín uberalo na čase strávenom s partnerkou, deťmi, rodinou a priateľmi. Maloletá 12 ročná dcéra často prespávala o spolužiakov, keď mal žalobca nočnú, dokonca dvakrát musela ostať sama. Pokiaľ išlo o zdravotný stav žalobcu, ten je v súčasnosti dobrý, hypotetické následky do budúcnosti však súd prvej inštancie nemôže zohľadňovať. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd vychádzal z uvedených skutkových okolností a dospel k záveru, že suma 2 000 eur je primeraná i s poukazom na rozhodovaciu prax iných súdov v obdobných veciach, kde sa priznané sumy pohybujú približne od 1 500 eur do 3 000 eur (napr. rozsudky Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Co/40/2024 zo dňa 28. 11. 2024, 2Co/33/2024 zo dňa 27. 11. 2024, 4Co/31/2024 zo dňa 26. 03. 2025 a Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/19/2025 zo dňa 20. 05. 2025). Poznamenal, že o vyššej sume by súd uvažoval v prípade, ak by žalobca tvrdil iné zásadné okolnosti, napríklad potrebu starostlivosti o rodičov, starých rodičov alebo iných rodinných príslušníkov vyššieho veku. Takéto skutočnosti však v konaní tvrdené neboli. Nepovažoval za dôvodné vychádzať pri úvahe o výške náhrady z výpočtov žalobcu založených na počte odpracovaných hodín a výške mzdy, keďže predmetom konania nebola náhrada mzdy zo služobného pomeru. Zohľadnil však, že ide o niekoľko rokov trvajúci stav, ktorý sa týka väčšieho počtu hasičov a ktorý žalovaný systémovo nevyriešil. Práca žalobcu ako hasiča – záchranára vyžaduje vysokú mieru psychickej odolnosti a koncentrácie, čo predpokladá primeraný čas na regeneráciu fyzických a psychických síl. O tento čas bol žalobca ukrátený v dôsledku toho, že štát legislatívne neprevzal úniovú úpravu maximálneho týždenného pracovného času. Negatívne následky vyplývajúce zo skutočnosti, že žalobca reálne odpracoval viac, než by bol povinný podľa Smernice, by objektívne pociťovala každá osoba v takejto pracovnej pozícii. Hoci súd prvej inštancie zistil existenciu ujmy a zásahu do práv žalobcu, najmä do práva na súkromný a rodinný život, túto ujmu nemožno reparovať v rozsahu požadovanom žalobcom. Súd prvej inštancie sa stotožnil so žalovaným, že v súlade so všeobecným princípom spravodlivosti treba prihliadnuť aj na výšku náhrad priznávaných v sporoch o ochranu osobnosti pozostalým po obetiach dopravných nehôd či poškodeným násilnými trestnými

činmi, preto žalobu žalobcu vo zvyšku výrokom II. zamietol. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 CSP vychádzajúc z toho, že výška nároku bola na úvahe súdu, preto žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % . 3. Proti prisudzujúcemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie (výrok I.) a závislému výroku o trovách konania (výrok III.) podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. Namietal, že súd prvej inštancie sa náležite nevysporiadal so všetkými podstatnými skutkovými a právnymi otázkami veci ( porušenie ust. § 220 ods. 2 CSP). Súd prvej inštancie mal pre posúdenie, či došlo k porušeniu článku 6 písm. b/ Smernice, najskôr ustáliť v akom období sa počíta priemerný týždenný pracovný čas, nakoľko predmetná otázka bola v konaní sporná. Ak súd prvej inštancie konštatoval, že príslušné ustanovenia zák. č. 315/2001 Z.z., neboli riadne transponované, uvedené považoval za nesprávne právneho posúdenie a nesprávne zistený skutkový stav. Počas konania opakovane poukazoval na to, že porušenie článku 6 písm. b/ Smernice je potrebné skúmať vo vzťahu k žalobcovi v referenčných obdobiach v dĺžke šiestich mesiacov. Ďalej uviedol, že zákon č. 315/2001 Z. z. bol prijatý 02.07.2001, teda pred prijatím Smernice 2003/88/ES z 4. 11. 2003 aj pred vstupom Slovenskej republiky do EÚ dňa 01.05.2004. Po pristúpení bolo potrebné zabezpečiť transpozíciu existujúcich Smerníc, čo sa vo vzťahu k zák. č. 315/2001 Z.z., uskutočnilo prostredníctvom Zák. č. 561/2005 Z. z.. K Smernici ako ku každej inej v členskom štáte musí byť priradený vecný gestor, ktorý zabezpečuje jej transpozíciu. Rozhodnutím Úradu vlády Slovenskej republiky bola gescia priradená Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky v spolu gescii s Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky a Ministerstvo dopravy a výstavby Slovenskej republiky. Z historickej analýzy vyplýva, že Slovenská republika nemusela opakovane transponovať otázku referenčného obdobia do vnútroštátneho práva, keďže táto otázka bola už riešená v Zákon č. 315/2001 Z. z. pred prijatím Smernice 2003/88/ES. S poukazom na § 1 ods. 1 Zákon č. 314/2001 Z. z., ktorý reflektuje potrebu nepretržitej prevádzky HaZZ vzhľadom na jeho účel a funkciu, je zrejmé, že tomu zodpovedá aj úprava minimálnych stavov na hasičskej stanici za účelom jej efektivity a životaschopnosti. § 86 ods. 1 zák. č. 315/2001 Z. z. reflektuje určité obdobie smerom do budúcnosti, v rámci ktorého sa následne plánujú služby príslušníkov HaZZ. Pojem referenčné obdobie podľa Smernice označuje časový úsek, v rámci ktorého sa počíta priemer pracovného času. To znamená, že Smernica prezumuje rozvrhnutie pracovného času v určitom období, ktoré sa stalo v minulosti. Referenčné obdobie a § 86 ods. 1 zák. č. 315/2001 Z. z upravujú rovnaký časový úsek, pričom je potrebné zdôrazniť, že tento časový úsek je jedným upravený do minulosti a druhým do budúcna. Ak by § 86 ods. 1 zák. č. 315/2001 Z. z. nepredpokladal plánovanie služieb v šesťmesačnom horizonte, nebolo by možné aplikovať ani referenčné obdobie, keďže by zákon č. 315/2001 Z. z. nemohol prezumovať existenciu akéhokoľvek obdobia na účely plánovania služieb. V súlade s judikatúrou SD EÚ (C-462/99) sú vnútroštátne súdy povinné vykladať vnútroštátne právo eurokonformne a posudzovať ho ako celok skôr ako pristúpia ku konštatovaniu ohľadom priameho účinku, resp. ku konštatovaniu, že určité ustanovenie nepredstavuje transpozíciu určitej časti Smernice (C- 462/99). Namietal, že plánovanie služieb príslušníkov HaZZ, vrátane žalobcu, predstavuje kľúčový nástroj organizácie a regulácie pracovného času, ktorý súd prvej inštancie bez náležitého odôvodnenia opomenul, keď zotrval len na tvrdení, že referenčné obdobie musí byť transponované. Mal za to, že zásah do práva žalobcu, ku ktorému dochádza iba teoreticky samotným skúmaním jeho pracovného času v referenčnom období, možno označiť stupňom závažnosti nízky. Naopak, cieľ sledovaný aplikáciou referenčných období považuje žalovaný z hľadiska označenia stupňa závažnosti vysoký, keďže každá hasičská stanica v Slovenskej republike musí byť trvalo funkčná a schopná plniť úlohy (schopná akcieschopnosti) HaZZ. Ochrana života, zdravia, majetku a životného prostredia predstavuje významný verejný záujem, ktorý je natoľko závažný, že nemožno prihliadnuť na argumentáciu súdu prvej inštancie čo sa týka otázky referenčných období. Z uvedeného vyplýva, že aplikácia referenčných období nie je v rozpore s testom proporcionality stricto sensu. Súd prvej inštancie pochybil, ak dospel k záveru, že referenčné obdobia nemožno v predmetnej veci aplikovať bez bližšieho skúmania účelu referenčných období, pričom aj vo vzťahu k predmetnému ustanovenia vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia. Nestotožnil sa so závermi súdu prvej inštancie v súvislosti s § 97 ods. 3 Zákon č. 315/2001 Z. z.. Uviedol, že § 97 odsek 3 nie je transpozičným článkom k referenčným obdobiam, ale slúži na precizovanie a odstránenie aplikačných nejasností, ktoré vzišli aj v tomto konaní. Súd prvej inštancie zároveň nerešpektoval záväznú judikatúru SD EÚ k referenčným obdobiam a odchýlil sa aj od názoru Európskej komisie, podľa ktorého sú ustanovenia Smernice o referenčných obdobiach priamo aplikovateľné. Nesprávnym právnym posúdením dospel k záveru, že článok 6 písm. b/ Smernice sa má posudzovať v rámci siedmich kalendárnych dní, majúc za to, že takýto výklad je vzhľadom na charakter a úlohy HaZZ neudržateľný. Striktné obmedzenie na 48 hodín v každom kalendárnom týždni by mohlo vážne ohroziť verejný záujem na ochrane života,

zdravia, majetku a životného prostredia, najmä pri mimoriadnych udalostiach (napr. situácia slintačky a krívačka alebo v minulosti pandémia COVID-19, či rozsiahle povodne). Konajúci súd sa v odôvodnení nijako nevysporiadal s významom § 86 ods. 1 zák. č. 315/2001 Z.z.. Mal za to, že bolo potrebné vyložiť dané ustanovenie v odôvodnení, nakoľko takýto stav spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia. K pojmu pracovný čas uviedol, že súdy v obdobných sporoch nemôžu skúmanie obmedziť iba na skúmanie či služobná pohotovosť je pracovným časom, ale tiež na skúmanie uvedených druhov voľna (riadna ročná dovolenka, dodatková dovolenka, dovolenka vo sviatok bez odpočtu, náhradné voľno za prácu vo sviatok, náhradné voľno za prácu nadčas na žiadosť žalobcu, voľno z kolektívnej zmluvy, práceneschopnosť, návšteva lekára, sprevádzanie rodinného príslušníka do lekárskeho zariadenia). Z judikatúry SD EÚ jasne vyplýva, že predmetné časy nemožno považovať za pracovný čas. Podľa ustálenej judikatúry SD EÚ je určitý čas pracovným časom len vtedy, ak sú splnené tri kritériá: pracovník pracuje, vykonáva svoju činnosť a povinnosti, je k dispozícii zamestnávateľovi (C-303/98 Simap, C-437/05 Jan Vorel proti Nemocnica Český Krumlov). V súvislosti s posúdením, ktoré podmienky musia byť splnené aby súd mohol jednotlivcovi priznať právo na náhradu škody z dôvodu porušenia práva EÚ uviedol, že sa v tejto otázke nestotožňuje s právnym posúdením súdu prvej inštancie. Článok 6 Smernice 2003/88 je spomenutý v článku 17 ods. 1 Smernice, ktorý umožňuje členským štátom odchýliť sa od jeho uplatňovania, ak je dodržaná všeobecná zásada ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov. Jedným z dôvodov na neuplatňovanie je situácia (ako to je v tomto prípade), keď sa jedná o protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Poukázal na judikatúru SD EÚ, rozsudok vo veci Brasserie du Pecheur v Bundesrepublik Deutschland, ktorý stanovuje tri kumulatívne podmienky pre vznik zodpovednosti štátu za porušenie práva Únie: cieľom porušenej právnej normy Európskej únie je priznať jednotlivcom práva, porušenie je dostatočne závažné a medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje príčinná súvislosť. Zároveň odmietol zodpovednosť za to, že žalobca si nevedel zabezpečiť dohľad nad maloletou dcérou počas výkonu služby. Súčasťou práce príslušníka HaZZ je aj povinnosť dostaviť sa na pracovisko v čase pracovnej pohotovosti, čo vyplýva zo samotnej povahy a náplne tejto služby. Situácie, keď je potrebné neodkladne opustiť domácnosť z pracovných dôvodov, sú bežnou súčasťou pracovného života. V posudzovanom prípade sa takáto situácia vyskytla iba dvakrát počas obdobia troch rokov. Žalovaný zdôraznil, že uvedená okolnosť nemá pre konanie relevantný ani dostatočne závažný charakter, najmä keď nešlo o pravidelne sa opakujúci stav, ale o ojedinelé prípady. Súd prvej inštancie subsumoval nárok na náhradu škody pod ustanovenia Občianskeho zákonníka ako nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, pričom namietal, že priznanú sumu 2 000 eur súd prvej inštancie odôvodnil len strohom i keď mal vychádzať z objektívnej skutočností, ktorou je nedostatok času na úkor výkonu povolania a z popisu dňa po skončení 24 hodinovej služby. Z dokazovania nevyplynuli žiadne konkrétne skutočnosti ohľadom existencie nemajetkovej ujmy, z čoho vyplýva že výška nemajetkovej ujmy, ktorú určil súd prvej inštancie je neodôvodnená a ničím nepodložená. Výška priznanej náhrady je preto nepreskúmateľná a neodôvodnená. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 19/2020. Súd prvej inštancie sa nijako nevysporiadal s jeho námietkami týkajúcimi sa nepreukázania vzniku nemajetkovej ujmy ani jej výšky, čím mu odňal právo na spravodlivé súdne konanie a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia. Pritom sám konštatoval, že nevzhliadol konkrétne negatívne dopady na rodinný, spoločenský ani zdravotný stav žalobcu v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice. Poukazoval na to, že žalobca vstúpil do HaZZ dobrovoľne a mal možnosť sa vopred oboznámiť s charakterom služby, vrátane nerovnomerne rozvrhnutého pracovného času a pracovnej vyťaženosti. Prípadný nedostatok času vyplývajúci z povahy tejto služby preto nemožno bez ďalšieho pripísať žalovanému. Tvrdenia žalobcu nepreukazujú existenciu priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi údajným nedostatočným prevzatím Smernice a vznikom závažnej nemajetkovej ujmy. Za týchto okolností nie sú splnené podmienky na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 4. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného zdôraznil, že nesprávna transpozícia Smernice do právneho poriadku SR viedla k rozvrhovaniu zmien v rozpore s jej účelom aj znením, v dôsledku čoho podstatne prekračoval maximálny priemerný týždenný pracovný čas podľa čl. 6 písm. b) Smernice. Následkom toho prišiel o značnú časť voľného času, ktorý by inak venoval sebe a svojej rodine, čo podľa jeho tvrdenia potvrdilo aj vykonané dokazovanie pred súdom prvej inštancie. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie SD EÚ sp. zn. C-254/2018 zo dňa 11.04.2019. Zdôraznil, že počas celého uplatňovaného obdobia chýbali akékoľvek mechanizmy na zabezpečenie dodržiavania limitu maximálneho pracovného času podľa Smernice v referenčných obdobiach. Prvá zmienka o limite maximálneho pracovného času

za šesťmesačné obdobie sa do zák. č. 315/2001 Z. z. dostala až novelou účinnou od 15.10.2024 v § 97 ods. 3. Vo vnútroštátnej právnej úprave ani kolektívnych zmluvách absentoval mechanizmus určujúci začiatok a koniec referenčných období. Nesúhlasil s argumentom žalovaného, že je potrebné skúmať uplatňovanie Smernice len v praxi a nie formálne v zákone, pretože toto je v rozpore s rozhodovacou praxou SD EÚ. Žalovaný neprijal žiadnu úpravu, ktorá by umožnila rovnomerne rozpočítavať priemerný týždenný pracovný čas žalobcu na obdobie šiestich mesiacov. V praxi navyše menil dĺžku referenčných období (niekedy 4 mesiace, inokedy 6 mesiacov) a nekonštantne určoval ich začiatok a koniec, niekde začína obdobie marcom, v iných prípadoch januárom a pod.). Uplatnenie akýchkoľvek referenčných období a z toho plynúcich skutkových tvrdení, že žalobca nemal stanovený limit presiahnuť, sú nesprávne a nemožno sa s nimi stotožniť. Keďže absentovali mechanizmy zabezpečujúce dodržiavanie 48 hodinového priemerného týždenného pracovného času počas šesťmesačných období, nemožno pri výpočte vychádzať z takýchto referenčných období, ako to robil žalovaný. Za rozhodujúce je preto potrebné považovať priamu aplikáciu čl. 6 písm. b) Smernice, pričom priemerný pracovný čas sa má posudzovať za každé jednotlivé 7 dňové obdobie vrátane nadčasov. Ust. § 86 ods. 1 Zák. č. 315/2001 Z. z. upravuje výlučne možnosť nerovnomerného rozvrhnutia služobného času na obdobie šiestich mesiacov, nie stanovenie referenčného obdobia na účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času. Ustanovenie neurčuje, od kedy do kedy obdobie plynie, ani výslovne nestanovuje, že v jeho rámci nesmie priemerný týždenný pracovný čas presiahnuť 48 hodín. Na rozdiel od toho § 87 ods. 1 Zákonník práce výslovne uvádza, že priemerný týždenný pracovný čas nesmie v období najviac štyroch mesiacov presiahnuť ustanovený týždenný pracovný čas, čím správne transponuje čl. 6 písm. b) Smernice. Transpozícia do zák. č. 315/2001 Z.z. bola len formálna a nebola spôsobilá naplniť účel sledovaný Smernicou. Rovnako nemožno vychádzať z tzv. tabuľky zhody na ktorú poukazoval žalovaný, keďže ide o dokument vypracovaný pri formálnej transpozícii, ktorý sám osebe nepreukazuje reálne naplnenie cieľa čl. 6 písm. b) Smernice. Navyše aj táto tabuľka označuje čl. 16 a 17 Smernice za ustanovenia poskytujúce členskému štátu možnosť stanoviť referenčné obdobia a možnosť odchýliť sa od Smernice, pričom túto možnosť žalovaný podľa žalobcu reálne nevyužil. Predložil plány služieb za uplatnené obdobie a uviedol, že z nich jednoznačne vyplýva prekročenie stanoveného limitu 48 hodín skutočným výkonom práce (nie dovolenkou ani voľnom, ale reálnou službou) celkovo v rozsahu 563,25 hodín. Výkon služobnej pohotovosti, ktorá nasleduje po aktívnej časti služby hasiča sa podľa judikatúry SD EÚ považuje za pracovný čas príslušníka HaZZ, na čo však žalovaný nereflektoval. Služobná pohotovosť má aktívnu a neaktívnu časť. Aktívna časť vzniká pri vyhlásení poplachu a výjazde a predstavuje prácu nadčas. Neaktívna časť prebieha najmä v noci, keď je žalobca fyzicky prítomný na stanici, musí byť do 1 minúty pripravený na výjazd, no je odmeňovaný len približne 15 – 30 % hodinovej mzdy (v deň pracovného pokoja). Tento čas sa nezapočítava do fondu pracovného času, do výsluhového dôchodku ani ako výkon služby, pričom žalobca musí chýbajúci čas dodatočne odpracovať, hoci ho už strávil v nočnej služobnej pohotovosti. Po návrate zo zásahu sa aktívna časť (nadčas) končí príjazdom vozidla na stanicu. Činnosti ako odstrojenie vozidla, doplnenie vecných prostriedkov a hygienické úkony, hoci môžu trvať aj 1,5 hodiny, sa už považujú za neaktívnu časť služobnej pohotovosti, nie za nadčas. Zák. č. 315/2001 Z.z. ako lex specialis neustanovuje, že služobná pohotovosť v mieste výkonu služby je súčasťou týždenného služobného času. Odlišuje sa tak od § 96 Zákonníka práce, ktorý zohľadňuje Smernicu a judikatúru SD EÚ. Zákonník práce sa však na príslušníkov HaZZ v otázke právnej kvalifikácie služobnej pohotovosti nevzťahuje. Podľa zák. č. 315/2001 Z. z. sa služobná pohotovosť nepovažuje za súčasť týždenného služobného času, keďže nadväzuje na výkon štátnej služby a začína po jeho skončení. Nariadená pohotovosť sa nepokladá za výkon štátnej služby, ale len za stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. Zopakoval, že preukázateľne odslúžil viac času, než pripúšťa Smernica, čím bol ukrátený o podstatnú časť voľného času na úkor rodiny, oddychu a súkromia, čo negatívne zasiahlo jeho rodinné vzťahy (najmä s maloletou dcérou), osobné záujmy aj fyzický a psychický stav. Zásahy do jeho súkromného života boli systematické a dlhodobé. Navyše odslúžených 563,25 hodiny (takmer 23,5 dňa čistého času) mimo domova, predstavuje závažnú nemajetkovú ujmu. Vnútroštátny súd je povinný vykladať a uplatňovať vnútroštátne právo v súlade s právom EÚ. Keďže Smernica je adresovaná členskému štátu, za jej nesprávnu transpozíciu zodpovedá Slovenská republika, ktorá je preto v tomto konaní pasívne vecne legitimovaná, v jej mene koná Ministerstvo vnútra SR ako ústredný orgán štátnej správy pre Hazz v zmysle ustanovenia § 11 písm. c) zák. č. 575/2001 Z. z., a ktoré bolo garantom právnej úpravy podľa Zák. č. 315/2001 Z.z.. V tejto súvislosti dal do pozornosti rozhodnutie SD EÚ sp. zn. C-518/15 v ktorom potvrdil, že Smernica sa vzťahuje aj na činnosti hasičov vrátane zásahov v teréne. Rovnako v rozsudku vo veci C-243/09 Günter Fuß judikoval, že prekročenie maximálneho týždenného pracovného času podľa čl. 6 písm. b) Smernice samo o sebe predstavuje ujmu, keďže zasahuje do bezpečnosti a zdravia pracovníka. Niektoré ustanovenia zák. č.

315/2001 Z.z. sú so Smernicou v rozpore, keďže negarantujú 48 hodinový týždenný limit. Naopak, súčet služobného času a nariadenej služobnej pohotovosti tento limit prekračuje, zásahový hasič pracujúci na zmeny bežne strávi na pracovisku spravidla každý tretí týždeň 72 hodín týždenne. Mal za to, že uniesol dôkazné bremeno a preukázal porušenie Smernice aj vznik nemajetkovej ujmy spočívajúcej v strate voľného času, zásahu do rodinného života a ohrození zdravia. Zotrval na všetkých svojich tvrdeniach prezentovaných v priebehu konania pred súdom prvej inštancie a žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 5. Žalovaný sa v ďalšom vyjadrení argumentačne pridržal svojich doterajších písomných vyjadrení a ústnych prednesov. Dodal, že subjektívne pocity žalobcu nie sú dostačujúce na preukázanie existencie nemajetkovej ujmy ( uznesenie ÚS SR sp.zn. I.ÚS 21/2019 zo dňa 17.01.2019). Je potrebné naplnenie všetkých podmienok nároku na náhradu škody stanovených SD EÚ ( rozhodnutie SD EÚ vo veci C-300/21 zo dňa 04.05.2023, rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 14Co/62/2025). K otázke referenčných období – rozhodnutie SD EÚ, na ktoré žalobca poukazoval uviedol, že tvrdenia sú vyňaté z kontextu daného rozhodnutia. Súdny dvor EÚ vo veci C-254/18 sa mal vysporiadať s prejudiciálnou otázkou (bod 16), cit.: „Vnútroštátny súd sa pýta, či sa majú ustanovenia článkov 6 a 16 smernice 2003/88 vo vzájomnej súvislosti vykladať v tom zmysle, že ukladajú pohyblivo vymedzené referenčné obdobie, alebo tak, že rozhodnutie o tom, či sa referenčné obdobie stanoví pohyblivo alebo pevne, ponechávajú na členské štáty.“ SD EÚ v predmetnom rozsudku venoval svoje právne posúdenie tomu, či je potrebné aplikovať referenčné obdobia pružne alebo pevne, keďže boli vo vnútroštátnom poriadku stanovené pevne. SD EÚ sa v predmetnom rozsudku vyjadril rozsiahlo k otázke referenčných období nasledovne. SD EÚ v bode 23 uviedol, cit.: „Z ustanovení citovaných v bodoch 21 a 22 tohto rozsudku vyplýva, že priemerný týždenný pracovný čas možno vypočítať nie z období siedmich dní, ale z období nazývaných „referenčné“, ktoré môžu dosahovať až štyri mesiace v rámci všeobecného režimu a až šesť mesiacov v rámci režimu odchýlky. Výpočet priemerného týždenného pracovného času z týchto referenčných období má podľa odôvodnenia 15 smernice 2003/88 za cieľ poskytnúť určitú pružnosť pri uplatňovaní článku 6 písm. b) tejto smernice tak, aby akékoľvek prekročenie maximálneho týždenného pracovného času v určitých momentoch referenčného obdobia mohlo byť kompenzované zodpovedajúcim skrátením v iných častiach tohto obdobia. Nevyžaduje sa teda rovnomerné rozdelenie počtu pracovných hodín počas celej doby referenčného obdobia (rozsudok z 9. novembra 2017, Maio Marques da Rosa, C-306/16, EU:C:2017:844, bod 43).“ Súdny dvor EÚ explicitne uviedol, že priemerný týždenný pracovný čas nemožno počítať v obdobiach siedmich dní. Ďalej SD EÚ v bode 24 uviedol, že pojem referenčné obdobie je pojmom Únie a preto sa od neho nemožno odchýliť, cit.: „Z ustanovení citovaných v bodoch 21 a 22 tohto rozsudku tiež vyplýva, že pojem „referenčné obdobie“ je na jednej strane jednotný pojem, ktorý má rovnaký význam v rámci spoločného režimu a režimu výnimky, a na druhej strane pojem, ktorý neobsahuje žiadny odkaz na vnútroštátne právo členských štátov a ktorý treba chápať ako autonómny pojem práva Únie a vykladať na celom jej území jednotne, nezávisle od kvalifikácií používaných v členských štátoch, s prihliadnutím na znenie predmetného ustanovenia, ako aj na jeho kontext a ciele, ktoré sleduje právna úprava, ktorej je súčasťou (pozri analogicky rozsudok z 9. novembra 2017, Maio Marques da Rosa, C-306/16, EU:C:2017:844, bod 38 a citovanú judikatúru).“ To, na čo poukazuje žalobca vo svojej odvolacej replike je otázka PEVNE STANOVENÝCH REFERENČNÝCH OBDOBÍ, na ktoré v tomto konaní neodkazoval ani žalobca, ani žalovaný, a ani súd prvej inštancie. Súdny dvor EÚ stanovil jedinú podmienku transpozície referenčných období iba v prípade, ak by sa členský štát odvolával na pevné referenčné obdobia. Okrem vyššie uvedeného, SD EÚ v predmetnom rozsudku konštatoval v bode 31, že aplikáciou pohyblivého referenčného obdobia sa nezasahuje do práv pracovníkov, cit.: „Treba tiež zdôrazniť, že ako vyplýva z odôvodnenia 15 smernice 2003/88, pružnosť, ktorú táto smernica poskytuje vo svojich článkoch 16 a 19, pokiaľ ide o uplatňovanie najmä článku 6 písm. b) uvedenej smernice, je bez vplyvu na dodržiavanie zásad ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov.“ Súdny dvor EÚ vo viacerých častiach predmetného rozsudku (C-254/18) uviedol, že referenčné obdobie je „jednotka merania času“, je to teda spôsob, ktorý umožňuje kvalifikovane zistiť priemerný pracovný čas žalobcu, pričom je chránený verejný záujem členského štátu na ochranu života a zdravia osôb, majetku a životného prostredia (viď b. 15 preambuly, čl. 17 ods. 3 písm. b/ bod iii) Smernice a § 1 ods. 1 zákona č. 314/2001 Z. z.). Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-254/18 však nie je ojedinelý. Súdny dvor EÚ už v rozsudku vo veci C-303/98 zo dňa 03.10.2000 v bode 70 uviedol, že v dôsledku toho je odpoveďou na otázku 3(c) taká, že v prípade neexistencie vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá by transponovala článok 16 ods. 2 smernice 93/104 alebo prípadne výslovne prijímajúcej jednu z výnimiek stanovených v článku 17 ods. 2, 3 alebo 4 tejto smernice, možno tieto ustanovenia vykladať ako ustanovenia s priamym účinkom, pretože jednotlivcom priznávajú právo, podľa ktorého

referenčné obdobie na uplatnenie maximálnej dĺžky ich týždenného pracovného času nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Doplnil, že žalobca si podal žalobu o zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch, kde sa snaží poukázať na údajné porušenie priemerného 48 hodinového týždenného pracovného času. Avšak v rámci tohto konania žalobca zarátava do „odpracovaných“ hodín aj napr. čas, kedy si žalobca čerpal dovolenku, či voľno z kolektívnej zmluvy, atď. Namietal, že žalobca do dnešného dňa nepredložil lekárske správy, ani iné potvrdenia, ktoré by reflektovali skutočnosť, že by mal zdravotné problémy, či už vo fyzickej alebo psychickej podobe. Žalobca uzrozumený so svojimi povinnosťami pri vstupe do HaZZ, pričom bol každý príslušník HaZZ pri organizačných zmenách o svojich právach a povinnostiach upovedomený, takže neobstojí argument, že sa pravidlá za roky častokrát menili. Úlohou súdu prvej inštancie bolo skúmať, či žalobca uniesol dôkazné bremeno čo do otázky preukázania porušenia jeho práv a následného vzniku nemajetkovej ujmy, čo súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil, rovnako i otázku príčinnej súvislosti, ktorá musí byť priama, bezprostredná a neprerušená, pričom nestačí, aby bola iba sprostredkovaná (NS SR 4Cdo/19/2020 z 25.03.2021), pričom nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti či okolnosti nasvedčujúcej jej existencií; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať (NS SR 7Cdo/89/2021 z 31.01.2023). 6. Žalobca vo svojom vyjadrení v plnom rozsahu zotrvával na svojich predošlých písomných podaniach a poukazoval na tam uvedené argumenty. Mal za to, že priamy účinok Smernice nemôže suplovať legislatívnu nečinnosť žalovaného – Slovenskej republiky, a nemožno ho vykladať ani aplikovať v neprospech jednotlivca. Hoci flexibilita pracovného času je nevyhnutná pre nepretržitú prevádzku hasičských staníc Smernica umožňuje výnimky pre povolania s potrebou kontinuálnej služby. V priebehu celého konania dostatočne tvrdil a preukazoval nemajetkovú ujmu, ktorá mu vznikla na jeho súkromnom a rodinnom živote, ako aj porušením jeho práva na ochranu zdravia. Priamym dôsledkom nesprávnej implementácie (ktorá je sama o sebe závažným porušením v zmysle skôr označenej judikatúry ESD) je a bolo, že v skutočnosti slúži oveľa viac, ako predmetná Smernica umožňuje. Nemajetková ujma bola preukázaná najmä jeho výsluchom, nakoľko je jediným, kto môže autenticky popísať, aké negatívne dôsledky na jeho zdravie, rodinný a spoločenský život mala nadmerná pracovná záťaž a porušovanie jeho práv. Samotná nadmerná pracovná záťaž môže byť sama o sebe dostatočným dôkazom zásahu do osobnostných práv každej fyzickej osoby, keďže každá fyzická osoba by to vnímala ako podstatnú ujmu na svojom voľnom čase, čase s rodinou, priateľmi, čase na regeneráciu a pod. Odňatie času na zaslúžený odpočinok je závažným zásahom do osobnostných práv. Pri určení formy satisfakcie je nutné vychádzať nielen z počtu nadčasových hodín, ale prihliadať aj na celkovú intenzitu zásahu do života, ako aj jeho trvanie - tento stav trvá nemenne už niekoľko rokov. Akákoľvek iná forma satisfakcie, ako náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, jednoznačne nie je v danom prípade dostatočná. Zotrval na názore, že referenčné obdobia 6 mesiacov na účely výpočtu priemerného pracovného času za toto obdobie nemožno použiť a je potrebné sa riadiť priamo výkladom čl. 6 písm. b) Smernice. Nestotožniť sa s argumentáciou žalovaného, ktorý poukazoval na tabuľku zhody. Uvedená tabuľka zhody je nič nepreukazujúci dokument, ktorý žalovaný (SR) vypracoval pri formálnej transpozícií Smernice. Z uvedenej tabuľky nie je preukázané naplnenie účelu a zmyslu čl. 6 písm. b) Smernice vo vnútroštátnom právnom poriadku. Skutočným výkonom služby nad rámec Smernice (službou na stanici, výcvikmi a pod.) strávil o 563,25 hodín viac, než umožňuje predmetná Smernica. Nemožno opomenúť ani to, že Súdny dvor judikoval, a to opakovane, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 bod 95.) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva. 7. Ďalšie vyjadrenia strany sporu neposkytli. 8. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 CSP), predmetom odvolacieho prieskumu bol výrok I. (prisudzujúci výrok) a závislý výrok III. o trovách konania. Výrok II. ako odvolaním nenapadnutý nadobudol právoplatnosť. O odvolaní odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie. Nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, ktorého existencia nebola v danom prípade daná. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (Valera Assalino v. Portugalsko z 20. apríla 2002) v prípadoch, kde skutkové okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú osobitnou zložitosťou,

neuskutočnenie ústneho pojednávania nespôsobuje ujmu požiadavkám čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (najmä ak pojednávanie na prvom stupni bolo verejné a vyšší súd prejednáva právne otázky). 9. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v postupe súdu prvej inštancie nezistil žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok ( § 380 ods. 2 CSP). 10. V súvislosti s podaným opravným prostriedkom odvolateľom zdôrazňuje, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 379 a § 380 CSP), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. Na základe uvedeného odvolací súd preskúmaval rozhodnutie súdu prvej inštancie len v rozsahu dôvodov odvolateľa uvedených v odvolaní. 11. Vo vzťahu k odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd uvádza, že uvedený odvolací dôvod je úzko prepojený s porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) a s porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a k jeho naplneniu by došlo, ak by súd prvej inštancie zasiahol do Ústavou, resp. Dohovorom garantovaných práv odvolateľa, čím by mu bolo znemožnené domáhať sa práva na súdnu ochranu prostriedkami, ktoré mu zákon (CSP) priznáva. V danej veci nebola odvolacím súdom zistená v postupe súdu prvej inštancie pri prejednaní veci žiadna vada, ktorá by znemožnila odvolateľovi realizáciu jeho procesných práv a ktorá by mu zmarila možnosť aktívnej účasti na konaní. 12. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia popísal obsah podstatných skutkových tvrdení strán a dôkazov vykonaných v konaní, vysvetlil, ako ich skutkové tvrdenia a právne argumenty posúdil, uviedol, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, a zároveň citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie sa vysporiadalo so všetkými podstatnými námietkami a ostatnými rozhodujúcimi skutočnosťami. Odvolací súd v konaní ani nevzhliadol taký nesprávny procesný postup, ktorý by bol spôsobilý znemožniť žalovanému ako sporovej strane, aby uplatňoval svoje procesné práva v takej miere, že to má za následok porušenie práva na spravodlivý proces; v prejednávanej veci o taký prípad nešlo. 13. Odvolací súd zdôrazňuje, že ako vyplýva aj z judikatúry ÚS SR, iba skutočnosť, že strana sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06). Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo účastníka na určitú kvalitu súdneho rozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Súd sa teda musí zaoberať účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, III. ÚS 47/2019, IV. ÚS 372/2020, 1 Cdo 213/2019, 2 Cdo 190/2019, 3 Cdo 168/2018, 4 Cdo 3/2019, 5 Cdo 57/2019, 6 Cdo 33/2020, 7 Cdo 308/2019, 8 Cdo 152/2018). 14. V podanom odvolaní odvolateľ uplatnil aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP majúc za to že konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu (a to tak v prípade, keď bola poskytnutá v užšom rozsahu, ako aj v prípade jej realizácie v širšom než zákonom predpokladanom rozsahu – pozri aj § 160 a komentár k tomuto ustanoveniu), pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu uvedeného v článku 16 ods. 2, alebo vypočutie relevantného svedka bez poučenia o práve odoprieť výpoveď), porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami (pozri § 193) alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu (pozri § 194 ods. 2).

15. Naplnenie uvedeného odvolacieho dôvodu odvolateľ odôvodnil nedostatočným a chybným odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia (nedostatok dôvodov) bola už dávnejšou judikatúrou považovaná nie za procesnú vadu konania v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, ale za tzv. inú vadu konania, (viď R 111/1998), čím sa zaoberalo tiež Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na zasadnutí konanom dňa 3. decembra 2015 a prijalo stanovisko, ktoré je publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“, vychádzajúc z ktorého teda len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá dôvod na odvolanie spočívajúci v porušení práva na spravodlivý proces (predtým v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom) uvedeným v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, inak ide o tzv. inú vadu konania (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), v súvislosti s čím je potrebné vždy skúmať mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti, ktorou táto vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach, teda v každej konkrétnej veci individuálne zodpovedať otázku, do akej miery možno nepreskúmateľnosť rozhodnutia posudzovať ako tzv. inú vadu a do akej miery ho možno posudzovať ho ako odňatie možnosti konať pred súdom, resp. porušenie práva na spravodlivý proces. Preskúmaním obsahu spisu a odôvodnenia rozhodnutia, odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť pre uplatnenie druhej vety citovaného stanoviska R 2/2016, ktorá pripúšťa, že „celkom výnimočne sa v praxi môže vyskytnúť prípad, v ktorom písomné vyhotovenie rozhodnutia nebude obsahovať ani len zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu“, čím z hľadiska tvrdenej vady odôvodnenia rozsudku nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil účastníkom uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a súčasne má za to, že odôvodnenie rozhodnutia rovnako netrpí ani takými nedostatkami, ktoré by boli spôsobilé k záveru o existencii tzv. inej vady konania, následkom ktorej by rozhodnutie vo veci bolo nesprávnym (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP). (...) Pričom nemožno opomenúť skutočnosť, že odôvodnenie prvoinštančného a odvolacieho rozhodnutia tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). 16. V podanom odvolaní odvolateľ uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP (t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. 17. K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 18. Podstata odvolacej argumentácie odvolateľa smerovala voči záverom súdu prvej inštancie, ohľadne otázky referenčného obdobia, kedy súd prvej inštancie vychádzal pri posudzoval porušenia čl. 6 písm. b) Smernice z prepočtu priemerného týždenného pracovného času. Z právnej úpravy zákona č. 315/2001 Z. z. a na ňu nadväzujúcej aplikačnej praxe je zrejmé, že maximálny priemerný prípustný pracovný čas 48 hodín týždenne nerešpektuje. Smernica 2003/88/ES nebola do nášho právneho poriadku transponovaná tak, aby žalobcovi zabezpečila ochranu práv uvedených v čl. 6 písm. b) predmetnej smernice. Súdny dvor vo viacerých svojich rozhodnutiach ako napr. C-397/01 Pfeiffer a C-437/05 Vorel opakovane zdôrazňoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času a pracovná pohotovosť vykonávaná

pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva. Osobitne v prípade hasičov Súdny dvor potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou č. 2003/88/ES (C-429/09, C-52/04). Smernica 2003/88/ES bola do našej právnej úpravy prebratá zákonom č. 315/2001 Z. z., čo vyplýva z prílohy č. 4 bod 5 k tomuto zákonu. Zákon č. 315/2001 Z. z. umožňuje rozvrhnúť príslušníkovi HaZZ nerovnomerný pracovný čas. Neaktívnu časť služobnej pohotovosti zákon explicitne nezaraďuje do výkonu štátnej služby, práve naopak, z ust. § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času vyplýva, že zákon rozlišuje medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a na ňu nadväzujúcou služobnou pohotovosťou v mieste vykonávania štátnej služby. Rozlíšenie je zreteľné aj z pri odmeňovaní podľa § 103 ods. 5, keď zákon jednoznačne rozlišuje služobný príjem na jednej strane, ktorého zložky sú uvedené v § 103 ods. 1, vrátane napr. platu za štátnu službu nadčas a na druhej strane peňažnú náhradu za služobnú pohotovosť v štátnej službe ako osobitný mzdový nárok upravený v § 122 tohto zákona, kde sa uvádza na jednej strane neaktívna časť služobnej pohotovosti, (a to vrátane určenej služobnej pohotovosti na pracovisku v zmysle § 92 ods. 1 zákona), za ktorú patrí príslušníkovi náhrada za služobnú pohotovosť, a na druhej strane výkon štátnej služby, ku ktorému dôjde počas trvania pohotovosti, za ktorý už uvedená náhrada príslušníkovi nepatrí, ale patrí mu služobný príjem (konkrétne jeho zložka - plat za štátnu službu nadčas). Z ustanovení zákona však nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola v rozhodnom období považovaná za súčasť ich služobného času a práve v tejto skutočnosti spočíva rozpor slovenskej právnej úpravy zákona č. 315/2001 Z. z. s právom EÚ. Cieľ čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, t. j. neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane nadčasov nebol v prípade zákona č. 315/2001 Z. z. naplnený. Nemožno sa stotožniť ani s tvrdením, že čl. 19 smernice rozširuje referenčné obdobie až na šesť mesiacov, keď toto zo znenia smernice ako záväzné pravidlo nevyplýva (ide len o možnosť výnimky). Napokon referenčné obdobie 6 mesiacov bolo do právneho poriadku zavedené až novelou k 1. 11. 2024, čo potvrdzuje závery o jeho absencii v právnej úprave platnej do 31. 10. 2024 ( obdobne rozsudok Krajského súdu Trenčín sp.zn. 8Co/15/2025, sp.zn. 11Co/3/2025, rozsudok Krajského súdu Prešov sp.zn. 5Co/21/2024, rozsudok Krajského súdu Nitra sp.zn. 9CoPr/4/2025, rozsudok Krajského súdu Nitra sp.zn. 25CoPr/1/2025 v spojení s uznesením NS SR sp.zn. 3CdoPr/12/2025). 19. K námietke odvolateľa ohľadne rozporu záverov súdu prvej inštancie pri skúmaní splnenia I. podmienky, teda porušenia práva žalobcu v zmysle čl. 6 písm. b) Smernice, odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia ( bod 48), kedy súd prvej inštancie zohľadnil čl. 6 písm. b ) Smernice podľa ktorého sa doby platenej ročnej dovolenky a doby pracovnej neschopnosti do prepočtu nezahŕňajú alebo sú neutrálne. K námietke odvolateľa, že súd prvej inštancie pri výklade pojmu pracovný čas nepostupoval v súlade s judikatúrou SD EÚ, odvolací súd uvádza, že zákon č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov v § 85 až § 94 upravuje podmienky výkonu štátnej služby so zameraním na pojmy: týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka. Podľa prílohy č. 4, bodu 6 (aktuálne prílohy č. 4, bodu 5 - poznámka odvolacieho súdu) zákona č. 315/2001 Z.z. do jeho znenia bola prebratá smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04. 11. 2002 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Na prvý pohľad sa javí, že vnútroštátna právna úprava je v súlade s právom Únie. Problém je ale vo výklade pojmu „pracovný čas,“ keďže z ustanovení zákona č. 315/2001 Z.z. nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času a práve v tom spočíva rozpor s právom Únie. Súdny dvor EÚ opakovane konštatoval, že pojem „pracovný čas“ uvedený v smernici 2003/88/ ES je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel tejto smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Článok 2 ods. 1, 2 smernice 2003/88/ES vymedzuje „pracovný čas“ ako „akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti…“ a „čas odpočinku“ ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“. 20. Súdny dvor EÚ v rozsudku vo veci C-518/15 Ville de Nivelles proti F. E. uviedol: ,,Článok 17 ods. 3 písm. c) bod iii) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003

o niektorých aspektoch organizácie pracovného času sa má vykladať v tom zmysle, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení tejto smernice vrátane jej článku 2, ktorý definuje okrem iného pojmy „pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Článok 15 smernice 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali menej reštriktívnu definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v článku 2 tejto smernice.“ Súdny dvor EÚ tiež opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (napr. bod 95 C-397/01 Pfeiffer ) a konštatoval, že pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa, sa musí považovať ako celok za „pracovný čas“ v zmysle smernice 93/104 nezávisle od toho, akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonala v priebehu tejto pracovnej pohotovosti ( bod 27 C-437/05 Vorel). Ako už bolo uvedené, osobitne v prípade hasičov Súdny dvor EÚ túto otázku riešil v rozhodnutí C-429/09 G. Fuß, keď zdôraznil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou 2003/88/ES. 21. Odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora z 3. októbra 2000 Simap (C-303/98, Zb. s. I-7963), uznesenie z 3. júla 2001, CIG (C-241/99, Zb. s. I-5139) a rozsudok z 9. septembra 2003, Jaeger (C-151/02, Zb. s. I-8389), z ktorých jasne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle Smernice 2003/88 a teda, že tento pojem bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný týždenný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa takéto obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, prekračuje maximálnu týždennú hranicu upravenú v článku 6 písm. b) uvedenej smernice. Súdny dvor, o. i., v už cit. rozsudku C-397/01 až C-403/01 vo veci Pfeiffer a i. potvrdil uvedenú judikatúru týkajúcu sa období pracovnej pohotovosti, ktoré odpracovali pracovníci spadajúci do oblasti civilnej obrany. Keďže Súdny dvor navyše zastával názor, že táto otázka, súvisiaca s pojmom „pracovný čas“ v zmysle smernice 2003/88 neponecháva priestor na akékoľvek rozumné pochybnosti, prijal s prihliadnutím na vyššie spomenutú judikatúru uznesenie Personalrat der Feuerwehr Hamburg, v ktorom rozhodol, že činnosti vykonávané zásahovými službami verejnej hasičskej služby - okrem prípadu výnimočných okolností - patria do rozsahu pôsobnosti smernice 2003/88, takže článok 6 písm. b) tejto smernice v zásade bráni prekročeniu 48-hodinovej hranice stanovenej pre maximálny týždenný pracovný čas vrátane zásahových služieb. 22. K tvrdeniu odvolateľa, že § 86 ods. 1 Zák. č. 315/2001 Z. z. je potrebné považovať za ustanovenie zakotvujúce referenčné obdobie a transpozíciu Smernice, odvolací súd uvádza. Keďže Slovenská republika neprevzala v žiadnom svojom ustanovení zákona č. 315/2001 Z.z. ani inom zákone, upravujúcom právne postavenie príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, články smernice o stanovení maximálneho týždenného pracovného času, nemožno konštatovať ani to, že by prevzala, resp. že by do právneho poriadku Slovenskej republiky boli transponované ustanovenia smernice o možnosti určenia referenčného obdobia, v ktorom by sa maximálny týždenný pracovný čas posudzoval. Ustanovenie § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. sa týka nerovnomerného rozvrhnutia služobného času (na obdobie šiestich mesiacov), avšak uvedené nesúvisí s maximálnym obmedzením týždenného pracovného času podľa smernice, teda nejde o určenie referenčného obdobia v súvislosti s priemernou maximálnou dĺžkou týždenného pracovného času, a to aj s prihliadnutím na to, že do zákona nebolo transponované ani ustanovenie o stanovení maximálneho týždenného pracovného času. 23. Ust. § 97 ods. 3 zákon č. 315/2001 Z. z. nie je transpozičným článkom k referenčným obdobiam, ale slúži na precizovanie a odstránenie aplikačných nejasností. Novela zákona č. 315/2001 Z.z. uskutočnená zákonom č. 258/2024 Z. z., ktorým sa § 97 tohto zákona doplnil o nový ods. 3 nie je precizovaním úpravy, ako sa to snaží prezentovať žalovaný, ale zmenou zákona, ktorá vyvstala v dôsledku nesprávnej transpozície smernice a z toho vyplývajúcich žalôb hasičov. 24. Čo sa týka splnenia ďalšej podmienky, a to existencie príčinnej súvislosti medzi porušením právnej normy Únie a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom, treba v prvom rade uviesť, že podľa judikatúry Súdneho dvora dostatočne závažné porušenie práva Únie zahŕňa zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy členským štátom, pričom zložky, ktoré majú byť v tejto súvislosti

zohľadnené, sú predovšetkým stupeň jasnosti a presnosti porušenej právnej normy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma ponecháva vnútroštátnym orgánom. V každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. 25. V otázke nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa odvolací súd stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, že v posudzovanej veci vznikla žalobcovi nemajetková ujma, ktorú je možné posúdiť podľa zásad upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na právo na ochranu osobnosti. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka má fyzická osoba právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Predmetom ochrany podľa tohto ustanovenia sú také rýdzo osobnostné práva človeka, ktoré ovplyvňujú rozvoj jeho osobnosti a sú s ním úzko späté. Jedná sa o nehmotné hodnoty ľudskej osobnosti v jej fyzickej (telesnej), ako aj psychicko - morálno - sociálnej integrite. Jedným z najvýznamnejších osobnostných práv je aj právo na súkromný a rodinný život, ako aj právo na ochranu a právo na súkromie. Z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, keď žalovaný ako členský štát Európskej únie neprijal opatrenia nevyhnutné za zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b/ smernice a zároveň za situácie, že do pracovného času nie sú zarátavané nadčasy služobnej pohotovosti, je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah, ktorým je štát namieste. Rovnako berúc do úvahy už uvedené neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a pod. Z formulácie § 13 ods. 2 v Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osobe v spoločnosti je len príkladmo uvedené, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom právna úprava v ust. § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie konštatuje, že žalobcovi ako fyzickej osobe vzniklo právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Práva žalobcu vyplývajúce zo Smernice 2003/88/ES neboli štátom dodržiavané, pričom zároveň bolo pomerne dlhé obdobie porušované právo žalobcu na odpočinok, a to aj napriek tej skutočnosti, že žalobca v spoločnosti plní zodpovedné úlohy, a preto bolo dôležité, aby mal možnosť si po práci náležite odpočinúť. Z týchto dôvodov preto odvolací súd považuje nárok žalobcu za dôvodný a prisúdenú náhradu nemajetkovej ujmy za primeranú, pričom k porušeniu práv žalobcu dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti. 26. Odvolací súd osobitne k predmetnej námietke žalovaného týkajúcej sa výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy dodáva, že základnou požiadavkou pri ustálení výšky nemajetkovej ujmy je zásada jej primeranosti k okolnostiam a následkom (intenzite) nezákonného zásahu do sféry poškodenej osoby. Pričom neexistuje paušálny vzorec výpočtu, resp. vyčíslenia nemajetkovej ujmy (nie je objektívne kvantifikovateľná), a preto sa spôsob ustálenia výšky nemajetkovej ujmy odvíja od konkrétnej povahy posudzovaného prípadu. Išlo o zásah do osobnosti žalobcu spôsobený porušením maximálneho limitu týždenného pracovného času, keď do pracovného času, resp. služobného času žalobcu, neboli zahrnuté hodiny ním odpracovanej určenej a nariadenej pracovnej pohotovosti. Pokiaľ ide o výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy tak odvolací súd zastáva názor, že v danom prípade sa súd prvej inštancie riadne vysporiadal s priznanou výškou nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie nepriznal celú sumu 9451,60 eur, ktorú požadoval žalobca, ale priznal z nej len 2.000 eur. Tento záver aj riadne odôvodnil, prečo nevyhovel žalobe v celom rozsahu, nakoľko vykonaným dokazovaním zistil, že zdravotný stav žalobcu je aktuálne dobrý a žalobca netvrdil potrebu starostlivosti o rodičov, starých rodičov príp. iných rodinných príslušníkov vyššieho veku. Mal za to, že v dôsledku času tráveného v službe nad rámec Smernice dochádza k zásahu do práva na ochranu zdravia žalobcu, keď nie je zabezpečená dostatočná potreba odpočinku a dochádza aj k zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život. Doplnil, že práca žalobcu ako hasiča – záchranára vyžaduje vysokú mieru psychickej odolnosti a koncentrácie, čo predpokladá primeraný čas na regeneráciu fyzických a psychických síl. O tento čas bol žalobca ukrátený v dôsledku toho, že štát legislatívne neprevzal úniovú úpravu maximálneho týždenného pracovného času. Negatívne následky vyplývajúce zo skutočnosti, že žalobca reálne odpracoval viac, než by bol povinný podľa Smernice, by objektívne pociťovala každá osoba v takejto pracovnej pozícii. Vzhľadnom na uvedené neobstoja argumenty žalovaného, že súd prvej inštancie nezohľadni všetky skutočnosti, ktoré vyplynuli so samotnej výpovede žalobcu čo žalovaný považoval za porušenie jeho práva na presvedčivé odôvodnenie právneho názoru súdu

prvej inštancie a tiež práva na spravodlivý súdny proces. Súd prvej inštancie sa pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy neodchýlil od príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka a ani nepoprel ich účel a význam a pri stanovení jej výšky, zohľadnil rozhodovaciu prax iných súdov v obdobných veciach, jeho úvahy považuje odvolací súd za správne a riadne odôvodnené. Primeranosť priznanej náhrady nemajetkovej ujmy je zrejmá aj z množstva rozhodnutí odvolacích súdov, ktoré priznali nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávnej transpozície smernice ohľadom maximálne prípustnej dĺžke priemerného týždenného pracovného času vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín (napr. rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 8Co/15/2025, 13Co/9/2025, 14Co/34/2022, 14Co/113/2023, 14Co/134/2023, 15Co/81/2022, 15Co/25/2024, 15Co/30/2024, 16Co/11/2022, 16Co/36/2022, 16Co/53/2022, 16Co/106/2023, 17Co/16/2022, 17Co/47/2022, 17Co/59/2022, 17Co/40/2023, 17Co/84/2023, 17Co/86/2023,17Co/100/2023; rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Co/40/2024, 9Co54/2024, 2Co/33/2024, 9Co/112/2024, 14Co/62/2025, rozhodnutia Krajského súdu Trenčín sp.zn. 11Co/3/2025). 27. V reakcii na odvolaciu argumentáciu odvolateľa, týkajúcu sa rozdielnej rozhodovacej činnosti iných prvinštančných a odvolacích súdov, odlišnej ako v prípade prejednávanej veci, odvolací súd poukazuje na právne závery, ktoré vyplynuli z nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 04.01.2007, sp. zn. III. ÚS 300/06, podľa ktorého „aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty, ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 49/06)“. Zásadnou sa však javí skutočnosť, že správnosť úvah súdov prvej inštancie a odvolacích súdov zhodná s úvahami súdu prvej inštancie v prejednávanej veci bola podrobená aj dovolaciemu prieskumu (rozsudok Krajského súdu Nitra sp.zn. 25CoPr/1/2025 v spojení s uznesením NS SR sp.zn. 3CdoPr/12/2025). 28. A napokon, pokiaľ ide o odvolanie žalovaného do výroku o trovách konania, odvolací súd jeho námietky nepovažoval za dôvodné. Konanie o náhradu nemajetkovej ujmy, je konaním, kde je konečný výsledok daný na úvahe súdu. I keď Civilný sporový poriadok neobsahuje zákonné ustanovenie, ktoré by bolo obdobou § 142 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) a výslovne by upravovalo spôsob rozhodovania o náhrade trov konania v situácií, keď rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu, avšak jeho právna úprava nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako bolo podľa dovtedajšej úpravy (k tomu aj rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 225/2020, sp. zn. II. ÚS 399/2019, sp. zn. I. ÚS 56/2017, sp. zn. IV. ÚS 652/2018, sp. zn. I. ÚS 24/2021, sp. zn. II. ÚS 225/2020). 29. Konajúci súd konštatoval dôvodnosť žaloby a priznal žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, pričom využijúc vlastnú úvahu, nepriznal mu celú ním žalovanú sumu. I napriek tomu nebolo možné žalobcu považovať za procesne neúspešného, keďže ho nebolo možné zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu na základe úvahy súdu. V takom prípade, pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté; výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Vychádzajúc z tejto premisy, konajúci súd nepochybil, pokiaľ pri úspechu žalobcu čo do základu jeho práva, priznal mu plnú náhradu trov konania, i keď výška priznanej náhrady nekorešpondovala s tou, požadovanou žalobcom; tá totiž závisela od úvahy súdu. Žalobcovi potom patrí plný nárok na náhradu trov konania voči žalovanému. 30. Vo vzťahu k ostatným námietkam odvolateľa odvolací súd uvádza, že podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a pod.). Preto na zostávajúcu odvolaciu argumentáciu odvolateľa odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

31. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti a ich sumarizáciou je odvolací súd toho názoru, že obsah odvolania odvolateľa nebol spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. 32. Na základe všetkého zhora uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. a závislom výroku III. o trovách konania podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 33. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní bol plne úspešný žalobca, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovaného v rozsahu 100 %, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 34. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).