{"guid": "a91cfda8-9fe7-4fad-b403-4dff83b0f4b1:8c6fdc38-399d-41d5-87a2-b49d0ae6b0ef", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1423202880.1", "spisova_znacka": "7Co/5/2026", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/5/2026 z 26. 5. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 26. mája 2026, sp. zn. 7Co/5/2026, ECLI:SK:KSBA:2026:1423202880.1", "identifikacne_cislo": "1423202880", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Mariana Harvancová", "sudca_id": 591, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-mariana-harvancova-591", "datum_vydania": "2026-05-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Neplatnosť právnych úkonov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315", "nazov": "zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/8c6fdc38-399d-41d5-87a2-b49d0ae6b0ef", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1423202880.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1423202880.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1423202880.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n7Co/5/2026\n1423202880\n26. 05. 2026\nJUDr. Mariana Harvancová\nECLI:SK:KSBA:2026:1423202880.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a členiek\nsenátu Mgr. Adely Unčovskej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX,\ntrvalý pobyt C. XXXX/XX, XXX XX D., zast. E. E. C., advokát, IČO: 40 959 571, so sídlom: Papraďová\n3, 821 01 Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra\nSlovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o zaplatenie 9 451,60\neur, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 12.06.2025, č.k.\n13Cos/3/2023 - 400, takto\nrozhodol:\nI. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. a v závislom výroku III. o trovách konania p\no t v r d z u j e.\nII. Žalobca m á proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.\nodôvodnenie:\n1. Súd prvej inštancie rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2 000 eur do 3\ndní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a žalobcovi priznal proti\nžalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.).\n2. Súd prvej inštancie rozhodnutie právne odôvodnil čl. 1 bod 2, čl. 2 ods. 1, čl. 6 písm. b), čl. 16, čl. 17\nods. 3 Smernice Európskej únie číslo 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie\npracovného času (ďalej aj ako „Smernica“), čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, § 85 ods. 1,\n§ 86 ods. 1 a 2, § 86 ods. 4, § 91 ods. 1 a 3, § 92, § 97 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z.z. o hasičskom\na záchrannom zbore v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „ zákon o HaZZ, resp. zákon č.\n315/2001 Z.z.“), § 11, § 13 ods. 1,2,3 , § 101 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len\n„Občiansky zákonník“). V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 29.06.2023\ndomáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 9 451,60 eur titulom nemajetkovej ujmy vzniknutej porušením\npráva Európskej únie (ďalej aj ako „EÚ“), a to Smernice, za obdobie marec 2020 až marec 2023. Medzi\nstranami sporu neboli sporné skutočnosti o vzniku a trvaní služobného pomeru žalobcu ako príslušníka\nHaZZ Slovenskej republiky, v zmysle ktorých je žalobca od 05.12.2002 príslušníkom HaZZ v pozícii hasič\n- záchranár na útvare HaZZ v Bratislave - HS Hálkova. V období ktorom žalobca odpracoval celkovo o\n901,53 hodiny viac, než je maximálny týždenný limit 48 hodín podľa Smernice. Po doplnení skutkových\ntvrdení žalobca uviedol, že od júla 2020 do marca 2023 odpracoval bez započítania dovoleniek a\nslužobného voľna navyše 563,25 hodín, čo predstavuje takmer 23,5 dňa čistého času, pričom tieto\núdaje doložil vlastnými prepočtami vychádzajúcimi z plánu služieb. K námietke premlčania uplatnenej\nžalovaným za obdobie od januára 2020 do mája 2020 (žalobca podal žalobu až 29. júna 2023) súd prvej\ninštancie uviedol, že je dôvodná a poukázal na skutočnosť, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy ako\nmajetkové právo podlieha všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka.\n\nVzhliadnuc k uvedenému sa súd zaoberal nárokom žalobcu za obdobie od júla 2020 do marca 2023 ako\npeňažným plnením predstavujúcim nemajetkovú ujmu, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nesprávnej\ntranspozície Smernice, následkom čoho došlo k zásahu do jeho práva na súkromný a rodinný život.\nPokiaľ išlo o námietku pasívnej vecnej legitimácie a otázku, či príslušníci HaZZ spadajú pod negatívne\nvymedzenie Smernice, súd prvej inštancie uviedol, že podľa čl. 29 je Smernica adresovaná členským\nštátom. Žalovaný ako členský štát EÚ zodpovedá za prijatie legislatívnych aj faktických opatrení na\ndosiahnutie jej účelu. Ak túto povinnosť nesplní, nesie zodpovednosť aj za jej nesprávnu aplikáciu\nvyplývajúcu z nesprávnej transpozície. Keďže žalobca uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy\nz dôvodu porušenia práva EÚ členským štátom, pasívnu vecnú legitimáciu má žalovaný – Slovenská\nrepublika, zastúpená Ministerstvom vnútra ako ústredným orgánom štátnej správy pre oblasť HaZZ.\nPokiaľ išlo o pôsobnosť Smernice na príslušníkov HaZZ súd prvej inštancie konštatoval, že SD EÚ\nustálil, že čl. 6 písm. b) Smernice má priamy účinok a priznáva jednotlivcom práva uplatniteľné pred\nvnútroštátnymi súdmi. Smernica sa vzťahuje aj na činnosti HaZZ, aj keď sú vykonávané zásahovými\nsilami v teréne, pričom nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom, alebo na poskytnutie\npomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným, a\nto aj v prípade, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojim charakterom nepredvídateľné\na môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám. Pojem „pracovník“ má autonómny význam vlastný právu\nEÚ a nemôže sa vykladať podľa vnútroštátneho práva. Za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva\nskutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa, pričom právna povaha vzťahu podľa vnútroštátneho\npráva nie je rozhodujúca. Nie je teda podstatné, či ide podľa vnútroštátneho práva o dobrovoľného\nalebo profesionálneho hasiča (rozsudky C-397/01 až C-403/01, C-429/09 - Rozsudok FuB, C-518/15).\nVo vzťahu k článku 6 písm. b) Smernice podotkol, že predstavuje základné pravidlo sociálneho práva\nEÚ, ktoré nemožno podmieňovať ani obmedzovať a ktoré zakladá práva priamo uplatniteľné pred\nsúdmi. Upozornil, že členské štáty nemôžu jednostranne zužovať jeho pôsobnosť ani viazať jeho\nuplatnenie na dodatočné podmienky. Skutočnosť, či niekto je podľa vnútroštátneho práva dobrovoľným\nhasičom alebo profesionálnym hasičom, nie je vo vzťahu k posudzovaniu charakteristiky pracovníka\nrelevantná, a na takéhoto pracovníka sa vzťahujú ustanovenia Smernice (rozsudky C-397/01 až\nC-403/01, C-429/09 - Rozsudok FuB, C-518/15). Námietku žalovaného, že Smernica sa na hasičov\nnevzťahuje, preto súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Pokiaľ išlo o transpozíciu Smernice, súd prvej inštancie\ndospel k záveru, že táto v žalovanom období transponovaná nebola. Zákon č. 315/2001 Z. z. účinný\nv žalovanom období neobsahoval úpravu maximálneho priemerného týždenného pracovného času ani\nreferenčného obdobia. Zo znenia § 85 zák. č. 315/2001 Z. z. vyplývalo, že služobný čas je 40 hodín\ntýždenne a podľa § 92 služobná pohotovosť v štátnej službe, ktorá bezprostredne nadväzuje na výkon\nštátnej služby môže trvať najviac 24 hodín v služobnom dni, pričom neaktívna časť pohotovosti sa\nnepovažovala za súčasť týždenného služobného času. Podľa judikatúry SD EÚ a článku 2 ods. 1\nSmernice sa však do pracovného času započítava aj služobná pohotovosť. V žalovanom období to\nvšak jednoznačne tak nebolo, o čom svedčili žalobcom predložené výplatné pásky ako i tzv. plachty, z\nktorých vyplýva, že do pracovného času sa započítalo len 16 resp. 17 hodín výkonu práce a služobná\npohotovosť v rozsahu 7 resp. 8 hodín započítaná nebola. Až novela zák. č. 258/2024 Z. z. účinná od\n01.11.2024 zaviedla šesťmesačné referenčné obdobie a výslovne ustanovila, že priemerný týždenný\nslužobný čas vrátane pohotovosti a nadčasov nesmie v tomto období prekročiť 48 hodín. Samotná\nnovela podľa súdu potvrdzuje, že dovtedy takáto právna úprava neexistovala, a teda Smernica nebola\nsprávne transponovaná. To, že v žalovanom období rovnako platilo, že služobný čas je rozvrhnutý na\nobdobie šiestich mesiacov, znamená, že sa služby plánujú na takto dlhé obdobie, avšak zákonodarca\nžiadnym spôsobom nezakotvil, že počas tohto obdobia nesmie priemerný týždenný služobný čas\nprekročiť 48 hodín stanovených Smernicou. Žalovaný v konaní nepredložil žiadnu kolektívnu zmluvu,\na preto jeho tvrdenie o úprave maximálneho pracovného času v kolektívnych zmluvách ostalo\nnepreukázané. Povinnosť zabezpečiť riadnu a jednoznačnú transpozíciu Smernice pritom zaťažovala\nštát, resp. zákonodarcu, a to tak, aby sa bez ďalšieho vzťahovala na každého príslušníka HaZZ.\nAk žalovaný poukazoval na možnosť odkloniť sa od štvormesačného referenčného obdobia podľa\nčlánku 16 Smernice a ustanoviť referenčné obdobie nepresahujúce šesť mesiacov, takýto postup\nmusel byť výslovne zakotvený v zákone spolu so špecifikáciou maximálneho týždenného služobného\nčasu v tomto referenčnom období, čo sa stalo až neskoršou novelou. Nevykonanie transpozície\nnepriamo potvrdzovala aj procesná obrana žalovaného, ktorý argumentoval tým, že Smernica sa na\npríslušníkov HaZZ nevzťahuje. Súd prvej inštancie sa stotožnil s rozhodovacou praxou odvolacích\nsúdov v obdobných veciach na ktoré vo vzťahu k transpozícii Smernice v otázke referenčného obdobia\npoukázal žalobca (rozsudky Krajského súdu v Prešove zo dňa 14.08.2024, sp. zn. 2Co/23/2024, sp.\nzn. 2Co/33/2024 zo dňa 10.09.2024, sp. zn. 13Co/43/2024 zo dňa 05.11.2024, sp. zn. 5Co/21/2024\n\nzo dňa 28.11.2024 a sp. zn. 5Co/26/2024 zo dňa 28.11.2024, rozsudky Krajského súdu v Košiciach\nsp. zn. 2Co/110/2024 zo dňa 21.11.2024 9Co/185/2023 zo dňa 11.9.20204), podľa ktorej zo zák. č.\n315/2001 Z. z. nevyplýva prevzatie úpravy maximálneho týždenného pracovného času ani referenčného\nobdobia. Žalovaný zároveň nepreukázal, že by v praxi existoval mechanizmus kontroly dodržiavania\nmaximálneho 48 hodinového týždenného pracovného času v prepočte na uvádzané šesťmesačné\nreferenčné obdobie, keďže zmyslom referenčného obdobia je, aby sa na toto obdobie prepočítal\nmaximálny týždenný pracovný čas a tento v referenčnom období prekročený nebol. Obranu žalovaného\no potrebe aplikovať šesťmesačné referenčné obdobie preto súd prvej inštancie vyhodnotil ako účelovú.\nPokiaľ išlo o vymedzenie čo je pracovným časom a či sa do neho započítava aj čas služobnej\npohotovosti súd prvej inštancie uviedol, že SD EÚ opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na\npracovisku sa musí v plnom rozsahu započítať do maximálneho denného alebo týždenného pracovného\nčasu (C-397/01 bod 95). Pracovná pohotovosť vykonávaná fyzicky na pracovisku sa považuje za\npracovný čas bez ohľadu na skutočnú prácu vykonávanú pracovníkom (C-437/08 bod 27). Poukázal\nna to, že v prípade hasičov SD EÚ potvrdil, že pracovný čas zahŕňa aj pohotovosť a pohotovostnú\nslužbu, počas ktorých je pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, a tento čas nesmie prekročiť\nmaximálny týždenný pracovný čas podľa Smernice (Rozsudok FuB, C-52/04). Keďže žalobca počas\nslužobnej pohotovosti musí byť k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku (t. j. v mieste výkonu\npráce), celý čas služobnej pohotovosti je potom potrebné započítať do pracovného času žalobcu.\nSkutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je vyplácaná náhrada podľa § 122 ods. 1 zák. č. 315/2001\nZ.z., nemá vplyv na porušenie čl. 6 písm. b) Smernice. Povinnosť byť k dispozícii zamestnávateľovi\na obmedzenia počas služobnej pohotovosti objektívne a významne obmedzujú možnosť pracovníka\nslobodne nakladať s týmto časom, a preto predstavuje služobná pohotovosť pracovný čas (C-214/20,\nC-580/19, C-344/19). V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na rozsudok FuB kde citoval SD\nEÚ svoju judikatúru (rozsudok z 3. októbra 2000, Simap (C-303/98) uznesenie z 3. júla 2001, CIG\n(C-241/99) a rozsudok z 9. septembra 2003, Jaeger (C-151/02, Zb. s. I-8389). Predmet sporu sa\ntýka práva EÚ, pričom vzťah úniového a vnútroštátneho práva je upravený v čl. 7 ods. 2 a 5, čl.\n144 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 3 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej\nlen „CSP“), podľa ktorých je súd viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky,\nktoré majú prednosť pred vnútroštátnymi zákonmi. Smernica predstavuje normu práva EÚ, ktorú je\nSlovenská republika ako členský štát povinná dodržiavať. Judikatúra SD EÚ stanovuje, že pracovný\nčas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je pracovník fyzicky\nprítomný na pracovisku, patrí do pojmu pracovný čas v zmysle Smernice. Ak sa žalobcovi služobná\npohotovosť podľa zák. č. 315/2001 Z.z., nezapočíta do pracovného času, ide o zjavné porušenie tejto\njudikatúry, čo predstavuje závažné porušenie práva EÚ. Medzi týmto porušením a škodou spôsobenou\npoškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť, strata času odpočinku, na ktorý by mal\nnárok pri dodržaní maximálneho týždenného pracovného času. Pri posudzovaní porušenia čl. 6 písm.\nb) Smernice súd prvej inštancie vychádzal z prepočtu priemerného týždenného pracovného času podľa\njednotlivých mesiacov s neutralizáciou ročnej platenej dovolenky a doby pracovnej neschopnosti, pričom\npodľa článku 6 písm. b) doby platenej ročnej dovolenky priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej\nneschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne. Na základe predloženého rozpisu\nslužieb súd zistil, že v období od júla 2020 do marca 2023 dochádzalo opakovane k prekročeniu\nmaximálneho týždenného pracovného času. V jednotlivých mesiacoch sa vždy minimálne raz vyskytla\n24 hodinová služba, ktorá v prepočte na týždeň znamenala prekročenie o približne 6 hodín, t. j. k\nprekročenie 48 hodinového maximálneho týždenného času došlo o 6 hodín týždenne, čo zodpovedá\npriemernému odpracovanému týždennému pracovnému času 54 hodín. Súd nepovažoval za potrebné\nvykonať detailný prepočet každého mesiaca, keďže už samotným spočítaním 24 hodinových služieb za\njednotlivé mesiace bolo preukázané, že minimálne jedna takáto služba mesačne presahovala povolený\nlimit maximálneho pracovného času. Ako alternatívne hľadisko súd prvej inštancie posudzoval aj každý\nodpracovaný týždeň samostatne. V období od júla 2020 do marca 2023 išlo o 144 kalendárnych týždňov,\npričom v 23 týždňoch z nich bol 48 hodinový týždenný limit prekročený o 24 hodín. To predstavuje\n15,97 % týždňov, teda každý šiesty týždeň. Aj tento prepočet viedol k záveru o priemernom prekročení\npribližne o 6 hodín týždenne. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že do výpočtu\nmajú byť zahrnuté aj doby čerpania dovolenky, plateného služobného voľna či náhradného voľna. Počas\ntýchto období žalobca nevykonával službu. Podľa článku 16 písm. b) Smernice sa doby platenej ročnej\ndovolenky a pracovnej neschopnosti do výpočtu nezahŕňajú alebo sú neutrálne, teda nemožno ich\nzapočítať medzi odpracované hodiny. Tvrdenie žalobcu, že bol nútený čerpať dovolenku z dôvodu\nnenaplnenia mesačného fondu pracovného času, keď sa mu čas služobnej pohotovosti nezapočítaval,\nnebolo v konaní preukázané. Súd preto považoval dni dovolenky pri výpočte maximálneho týždenného\n\npracovného času za neutrálne. SD EÚ ustálil, že jednotlivci majú právo na náhradu škody spôsobenej\nporušením práva EÚ štátom, ak sú splnené tri podmienky: a) cieľom porušenej právnej normy Únie\nje priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, b) existencia škody a c) priama\npríčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou, spôsobenou poškodenému jednotlivcovi. Ak sú\ntieto podmienky splnené, štát je povinný škodu nahradiť podľa vnútroštátneho práva, pričom podmienky\nnesmú byť menej priaznivé než pri obdobných vnútroštátnych nárokoch (zásada ekvivalencie) ani nesmú\nnáhradu prakticky znemožniť alebo nadmerne sťažiť (zásada efektivity) a náhrada musí byť primeraná.\nK prvej podmienke súd uviedol, že článok 6 písm. b) Smernice je významným pravidlom sociálneho\npráva EÚ, ktoré priznáva jednotlivcom právo na maximálny priemerný 48 hodinový týždenný pracovný\nčas vrátane nadčasov. Keďže žalobca tento limit v žalovanom období opakovane prekračoval, ide o\nzjavné a dostatočne závažné porušenie práva EÚ. Druhá podmienka, existencia škody, je splnená tým,\nže žalobca musel reálne odpracovať viac hodín, než by bol povinný pri riadnej transpozícii Smernice,\nčím prišiel o čas na odpočinok, rodinný a súkromný život. Vzhľadom na fyzickú a psychickú náročnosť\njeho práce je dostatok odpočinku nevyhnutný, a preto má vzniknutá ujma povahu nemajetkovej ujmy.\nPríčinná súvislosť je daná tým, že pri správnej transpozícii článku 6 písm. b) Smernice by nedošlo k\nprekračovaniu 48 hodinového limitu a žalobca by neprišiel o čas odpočinku. Nezapočítanie služobnej\npohotovosti do pracovného času viedlo k prekročeniu limitu a zásahu do jeho práva na ochranu zdravia,\nsúkromia a rodinného života. Súd prvej inštancie preto považoval príčinnú súvislosť aj základ nároku na\nnáhradu nemajetkovej ujmy za preukázané. Pri stanovení konkrétnej náhrady za zásah do osobnostnej\nsféry žalobcu vychádzal súd prvej inštancie z judikatúry SD EÚ, podľa ktorej musí byť náhrada škody\nspôsobenej porušením práva EÚ primeraná vzniknutej ujme, pri rešpektovaní zásady ekvivalencie a\nefektivity. Keďže Slovenský právny poriadok osobitne neupravuje výšku náhrady za porušenie práva EÚ,\nsúd prvej inštancie aplikoval ustanovenia § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka upravujúce nemajetkovú\nujmu, ktorá sa týka osobnostných práv a hodnôt, vzniká v dôsledku neoprávneného zásahu do cti,\nzdravia, súkromia alebo rodinného života. Účelom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je zmierniť\nnepriaznivé následky neoprávneného zásahu a poskytnúť poškodenému primeranú satisfakciu, keďže\nrozsah takejto ujmy nemožno presne vyčísliť. Pri jej určení zohľadnil dĺžku obdobia od júla 2020 do marca\n2023, okolnosti (kvalita spánku a regenerácia počas služobnej pohotovosti nie je dostatočná), zhodol sa\ns tvrdením žalobcu, že spánok nemôže byť porovnateľný so spánkom v domácom prostredí, keď hasičov\nmožno kedykoľvek (z povahy veci) prebudiť za účelom výjazdu. Súd prvej inštancie prihliadol aj na\nzásah do rodinného a súkromného života žalobcu, kde mal obmedzený čas pre partnerku, deti a rodinu,\npričom jeho práca bola fyzicky a psychicky náročná a vyžadovala primeranú regeneráciu. Zohľadnil,\nže žalobca pôsobil ako hasič – záchranár 27 rokov a že v dôsledku nerovnomerného rozvrhu práce\nmal obmedzené voľné víkendy. Konajúci súd mal za preukázané, že žalobcovi sa časom stráveným v\nslužbe nad rámec maximálneho priemerného času 48 hodín uberalo na čase strávenom s partnerkou,\ndeťmi, rodinou a priateľmi. Maloletá 12 ročná dcéra často prespávala o spolužiakov, keď mal žalobca\nnočnú, dokonca dvakrát musela ostať sama. Pokiaľ išlo o zdravotný stav žalobcu, ten je v súčasnosti\ndobrý, hypotetické následky do budúcnosti však súd prvej inštancie nemôže zohľadňovať. Pri určení\nvýšky náhrady nemajetkovej ujmy súd vychádzal z uvedených skutkových okolností a dospel k záveru,\nže suma 2 000 eur je primeraná i s poukazom na rozhodovaciu prax iných súdov v obdobných veciach,\nkde sa priznané sumy pohybujú približne od 1 500 eur do 3 000 eur (napr. rozsudky Krajského súdu v\nBratislave sp. zn. 9Co/40/2024 zo dňa 28. 11. 2024, 2Co/33/2024 zo dňa 27. 11. 2024, 4Co/31/2024 zo\ndňa 26. 03. 2025 a Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/19/2025 zo dňa 20. 05. 2025). Poznamenal,\nže o vyššej sume by súd uvažoval v prípade, ak by žalobca tvrdil iné zásadné okolnosti, napríklad\npotrebu starostlivosti o rodičov, starých rodičov alebo iných rodinných príslušníkov vyššieho veku. Takéto\nskutočnosti však v konaní tvrdené neboli. Nepovažoval za dôvodné vychádzať pri úvahe o výške náhrady\nz výpočtov žalobcu založených na počte odpracovaných hodín a výške mzdy, keďže predmetom konania\nnebola náhrada mzdy zo služobného pomeru. Zohľadnil však, že ide o niekoľko rokov trvajúci stav,\nktorý sa týka väčšieho počtu hasičov a ktorý žalovaný systémovo nevyriešil. Práca žalobcu ako hasiča –\nzáchranára vyžaduje vysokú mieru psychickej odolnosti a koncentrácie, čo predpokladá primeraný čas\nna regeneráciu fyzických a psychických síl. O tento čas bol žalobca ukrátený v dôsledku toho, že štát\nlegislatívne neprevzal úniovú úpravu maximálneho týždenného pracovného času. Negatívne následky\nvyplývajúce zo skutočnosti, že žalobca reálne odpracoval viac, než by bol povinný podľa Smernice, by\nobjektívne pociťovala každá osoba v takejto pracovnej pozícii. Hoci súd prvej inštancie zistil existenciu\nujmy a zásahu do práv žalobcu, najmä do práva na súkromný a rodinný život, túto ujmu nemožno\nreparovať v rozsahu požadovanom žalobcom. Súd prvej inštancie sa stotožnil so žalovaným, že v súlade\nso všeobecným princípom spravodlivosti treba prihliadnuť aj na výšku náhrad priznávaných v sporoch\no ochranu osobnosti pozostalým po obetiach dopravných nehôd či poškodeným násilnými trestnými\n\nčinmi, preto žalobu žalobcu vo zvyšku výrokom II. zamietol. O náhrade trov konania súd prvej inštancie\nrozhodol podľa § 255 CSP vychádzajúc z toho, že výška nároku bola na úvahe súdu, preto žalobcovi\npriznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % .\n3. Proti prisudzujúcemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie (výrok I.) a závislému výroku o trovách\nkonania (výrok III.) podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365\nods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. Namietal, že súd prvej inštancie sa náležite nevysporiadal so všetkými\npodstatnými skutkovými a právnymi otázkami veci ( porušenie ust. § 220 ods. 2 CSP). Súd prvej inštancie\nmal pre posúdenie, či došlo k porušeniu článku 6 písm. b/ Smernice, najskôr ustáliť v akom období\nsa počíta priemerný týždenný pracovný čas, nakoľko predmetná otázka bola v konaní sporná. Ak súd\nprvej inštancie konštatoval, že príslušné ustanovenia zák. č. 315/2001 Z.z., neboli riadne transponované,\nuvedené považoval za nesprávne právneho posúdenie a nesprávne zistený skutkový stav. Počas\nkonania opakovane poukazoval na to, že porušenie článku 6 písm. b/ Smernice je potrebné skúmať\nvo vzťahu k žalobcovi v referenčných obdobiach v dĺžke šiestich mesiacov. Ďalej uviedol, že zákon\nč. 315/2001 Z. z. bol prijatý 02.07.2001, teda pred prijatím Smernice 2003/88/ES z 4. 11. 2003 aj\npred vstupom Slovenskej republiky do EÚ dňa 01.05.2004. Po pristúpení bolo potrebné zabezpečiť\ntranspozíciu existujúcich Smerníc, čo sa vo vzťahu k zák. č. 315/2001 Z.z., uskutočnilo prostredníctvom\nZák. č. 561/2005 Z. z.. K Smernici ako ku každej inej v členskom štáte musí byť priradený vecný\ngestor, ktorý zabezpečuje jej transpozíciu. Rozhodnutím Úradu vlády Slovenskej republiky bola gescia\npriradená Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky v spolu gescii s Ministerstvo\nzdravotníctva Slovenskej republiky a Ministerstvo dopravy a výstavby Slovenskej republiky. Z historickej\nanalýzy vyplýva, že Slovenská republika nemusela opakovane transponovať otázku referenčného\nobdobia do vnútroštátneho práva, keďže táto otázka bola už riešená v Zákon č. 315/2001 Z. z. pred\nprijatím Smernice 2003/88/ES. S poukazom na § 1 ods. 1 Zákon č. 314/2001 Z. z., ktorý reflektuje\npotrebu nepretržitej prevádzky HaZZ vzhľadom na jeho účel a funkciu, je zrejmé, že tomu zodpovedá\naj úprava minimálnych stavov na hasičskej stanici za účelom jej efektivity a životaschopnosti. § 86 ods.\n1 zák. č. 315/2001 Z. z. reflektuje určité obdobie smerom do budúcnosti, v rámci ktorého sa následne\nplánujú služby príslušníkov HaZZ. Pojem referenčné obdobie podľa Smernice označuje časový úsek,\nv rámci ktorého sa počíta priemer pracovného času. To znamená, že Smernica prezumuje rozvrhnutie\npracovného času v určitom období, ktoré sa stalo v minulosti. Referenčné obdobie a § 86 ods. 1\nzák. č. 315/2001 Z. z upravujú rovnaký časový úsek, pričom je potrebné zdôrazniť, že tento časový\núsek je jedným upravený do minulosti a druhým do budúcna. Ak by § 86 ods. 1 zák. č. 315/2001\nZ. z. nepredpokladal plánovanie služieb v šesťmesačnom horizonte, nebolo by možné aplikovať ani\nreferenčné obdobie, keďže by zákon č. 315/2001 Z. z. nemohol prezumovať existenciu akéhokoľvek\nobdobia na účely plánovania služieb. V súlade s judikatúrou SD EÚ (C-462/99) sú vnútroštátne súdy\npovinné vykladať vnútroštátne právo eurokonformne a posudzovať ho ako celok skôr ako pristúpia ku\nkonštatovaniu ohľadom priameho účinku, resp. ku konštatovaniu, že určité ustanovenie nepredstavuje\ntranspozíciu určitej časti Smernice (C- 462/99). Namietal, že plánovanie služieb príslušníkov HaZZ,\nvrátane žalobcu, predstavuje kľúčový nástroj organizácie a regulácie pracovného času, ktorý súd prvej\ninštancie bez náležitého odôvodnenia opomenul, keď zotrval len na tvrdení, že referenčné obdobie\nmusí byť transponované. Mal za to, že zásah do práva žalobcu, ku ktorému dochádza iba teoreticky\nsamotným skúmaním jeho pracovného času v referenčnom období, možno označiť stupňom závažnosti\nnízky. Naopak, cieľ sledovaný aplikáciou referenčných období považuje žalovaný z hľadiska označenia\nstupňa závažnosti vysoký, keďže každá hasičská stanica v Slovenskej republike musí byť trvalo funkčná\na schopná plniť úlohy (schopná akcieschopnosti) HaZZ. Ochrana života, zdravia, majetku a životného\nprostredia predstavuje významný verejný záujem, ktorý je natoľko závažný, že nemožno prihliadnuť\nna argumentáciu súdu prvej inštancie čo sa týka otázky referenčných období. Z uvedeného vyplýva,\nže aplikácia referenčných období nie je v rozpore s testom proporcionality stricto sensu. Súd prvej\ninštancie pochybil, ak dospel k záveru, že referenčné obdobia nemožno v predmetnej veci aplikovať\nbez bližšieho skúmania účelu referenčných období, pričom aj vo vzťahu k predmetnému ustanovenia\nvychádzal z nesprávneho právneho posúdenia. Nestotožnil sa so závermi súdu prvej inštancie v\nsúvislosti s § 97 ods. 3 Zákon č. 315/2001 Z. z.. Uviedol, že § 97 odsek 3 nie je transpozičným\nčlánkom k referenčným obdobiam, ale slúži na precizovanie a odstránenie aplikačných nejasností,\nktoré vzišli aj v tomto konaní. Súd prvej inštancie zároveň nerešpektoval záväznú judikatúru SD EÚ\nk referenčným obdobiam a odchýlil sa aj od názoru Európskej komisie, podľa ktorého sú ustanovenia\nSmernice o referenčných obdobiach priamo aplikovateľné. Nesprávnym právnym posúdením dospel k\nzáveru, že článok 6 písm. b/ Smernice sa má posudzovať v rámci siedmich kalendárnych dní, majúc\nza to, že takýto výklad je vzhľadom na charakter a úlohy HaZZ neudržateľný. Striktné obmedzenie na\n48 hodín v každom kalendárnom týždni by mohlo vážne ohroziť verejný záujem na ochrane života,\n\nzdravia, majetku a životného prostredia, najmä pri mimoriadnych udalostiach (napr. situácia slintačky a\nkrívačka alebo v minulosti pandémia COVID-19, či rozsiahle povodne). Konajúci súd sa v odôvodnení\nnijako nevysporiadal s významom § 86 ods. 1 zák. č. 315/2001 Z.z.. Mal za to, že bolo potrebné\nvyložiť dané ustanovenie v odôvodnení, nakoľko takýto stav spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia.\nK pojmu pracovný čas uviedol, že súdy v obdobných sporoch nemôžu skúmanie obmedziť iba na\nskúmanie či služobná pohotovosť je pracovným časom, ale tiež na skúmanie uvedených druhov voľna\n(riadna ročná dovolenka, dodatková dovolenka, dovolenka vo sviatok bez odpočtu, náhradné voľno za\nprácu vo sviatok, náhradné voľno za prácu nadčas na žiadosť žalobcu, voľno z kolektívnej zmluvy,\npráceneschopnosť, návšteva lekára, sprevádzanie rodinného príslušníka do lekárskeho zariadenia).\nZ judikatúry SD EÚ jasne vyplýva, že predmetné časy nemožno považovať za pracovný čas. Podľa\nustálenej judikatúry SD EÚ je určitý čas pracovným časom len vtedy, ak sú splnené tri kritériá: pracovník\npracuje, vykonáva svoju činnosť a povinnosti, je k dispozícii zamestnávateľovi (C-303/98 Simap,\nC-437/05 Jan Vorel proti Nemocnica Český Krumlov). V súvislosti s posúdením, ktoré podmienky musia\nbyť splnené aby súd mohol jednotlivcovi priznať právo na náhradu škody z dôvodu porušenia práva\nEÚ uviedol, že sa v tejto otázke nestotožňuje s právnym posúdením súdu prvej inštancie. Článok 6\nSmernice 2003/88 je spomenutý v článku 17 ods. 1 Smernice, ktorý umožňuje členským štátom odchýliť\nsa od jeho uplatňovania, ak je dodržaná všeobecná zásada ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov.\nJedným z dôvodov na neuplatňovanie je situácia (ako to je v tomto prípade), keď sa jedná o protipožiarne\nslužby a služby civilnej ochrany. Poukázal na judikatúru SD EÚ, rozsudok vo veci Brasserie du Pecheur\nv Bundesrepublik Deutschland, ktorý stanovuje tri kumulatívne podmienky pre vznik zodpovednosti štátu\nza porušenie práva Únie: cieľom porušenej právnej normy Európskej únie je priznať jednotlivcom práva,\nporušenie je dostatočne závažné a medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje\npríčinná súvislosť. Zároveň odmietol zodpovednosť za to, že žalobca si nevedel zabezpečiť dohľad\nnad maloletou dcérou počas výkonu služby. Súčasťou práce príslušníka HaZZ je aj povinnosť dostaviť\nsa na pracovisko v čase pracovnej pohotovosti, čo vyplýva zo samotnej povahy a náplne tejto služby.\nSituácie, keď je potrebné neodkladne opustiť domácnosť z pracovných dôvodov, sú bežnou súčasťou\npracovného života. V posudzovanom prípade sa takáto situácia vyskytla iba dvakrát počas obdobia\ntroch rokov. Žalovaný zdôraznil, že uvedená okolnosť nemá pre konanie relevantný ani dostatočne\nzávažný charakter, najmä keď nešlo o pravidelne sa opakujúci stav, ale o ojedinelé prípady. Súd prvej\ninštancie subsumoval nárok na náhradu škody pod ustanovenia Občianskeho zákonníka ako nárok\nna náhradu nemajetkovej ujmy, pričom namietal, že priznanú sumu 2 000 eur súd prvej inštancie\nodôvodnil len strohom i keď mal vychádzať z objektívnej skutočností, ktorou je nedostatok času na úkor\nvýkonu povolania a z popisu dňa po skončení 24 hodinovej služby. Z dokazovania nevyplynuli žiadne\nkonkrétne skutočnosti ohľadom existencie nemajetkovej ujmy, z čoho vyplýva že výška nemajetkovej\nujmy, ktorú určil súd prvej inštancie je neodôvodnená a ničím nepodložená. Výška priznanej náhrady\nje preto nepreskúmateľná a neodôvodnená. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 19/2020. Súd prvej inštancie sa nijako nevysporiadal s\njeho námietkami týkajúcimi sa nepreukázania vzniku nemajetkovej ujmy ani jej výšky, čím mu odňal\nprávo na spravodlivé súdne konanie a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia. Pritom sám konštatoval,\nže nevzhliadol konkrétne negatívne dopady na rodinný, spoločenský ani zdravotný stav žalobcu v\ndôsledku nesprávnej transpozície Smernice. Poukazoval na to, že žalobca vstúpil do HaZZ dobrovoľne\na mal možnosť sa vopred oboznámiť s charakterom služby, vrátane nerovnomerne rozvrhnutého\npracovného času a pracovnej vyťaženosti. Prípadný nedostatok času vyplývajúci z povahy tejto služby\npreto nemožno bez ďalšieho pripísať žalovanému. Tvrdenia žalobcu nepreukazujú existenciu priamej\na bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi údajným nedostatočným prevzatím Smernice a vznikom\nzávažnej nemajetkovej ujmy. Za týchto okolností nie sú splnené podmienky na priznanie náhrady\nnemajetkovej ujmy v peniazoch. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej\ninštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná mu nárok na náhradu trov konania\nv rozsahu 100%.\n4. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného zdôraznil, že nesprávna transpozícia Smernice do\nprávneho poriadku SR viedla k rozvrhovaniu zmien v rozpore s jej účelom aj znením, v dôsledku čoho\npodstatne prekračoval maximálny priemerný týždenný pracovný čas podľa čl. 6 písm. b) Smernice.\nNásledkom toho prišiel o značnú časť voľného času, ktorý by inak venoval sebe a svojej rodine, čo podľa\njeho tvrdenia potvrdilo aj vykonané dokazovanie pred súdom prvej inštancie. V tejto súvislosti poukázal\nna rozhodnutie SD EÚ sp. zn. C-254/2018 zo dňa 11.04.2019. Zdôraznil, že počas celého uplatňovaného\nobdobia chýbali akékoľvek mechanizmy na zabezpečenie dodržiavania limitu maximálneho pracovného\nčasu podľa Smernice v referenčných obdobiach. Prvá zmienka o limite maximálneho pracovného času\n\nza šesťmesačné obdobie sa do zák. č. 315/2001 Z. z. dostala až novelou účinnou od 15.10.2024 v §\n97 ods. 3. Vo vnútroštátnej právnej úprave ani kolektívnych zmluvách absentoval mechanizmus určujúci\nzačiatok a koniec referenčných období. Nesúhlasil s argumentom žalovaného, že je potrebné skúmať\nuplatňovanie Smernice len v praxi a nie formálne v zákone, pretože toto je v rozpore s rozhodovacou\npraxou SD EÚ. Žalovaný neprijal žiadnu úpravu, ktorá by umožnila rovnomerne rozpočítavať priemerný\ntýždenný pracovný čas žalobcu na obdobie šiestich mesiacov. V praxi navyše menil dĺžku referenčných\nobdobí (niekedy 4 mesiace, inokedy 6 mesiacov) a nekonštantne určoval ich začiatok a koniec, niekde\nzačína obdobie marcom, v iných prípadoch januárom a pod.). Uplatnenie akýchkoľvek referenčných\nobdobí a z toho plynúcich skutkových tvrdení, že žalobca nemal stanovený limit presiahnuť, sú\nnesprávne a nemožno sa s nimi stotožniť. Keďže absentovali mechanizmy zabezpečujúce dodržiavanie\n48 hodinového priemerného týždenného pracovného času počas šesťmesačných období, nemožno\npri výpočte vychádzať z takýchto referenčných období, ako to robil žalovaný. Za rozhodujúce je preto\npotrebné považovať priamu aplikáciu čl. 6 písm. b) Smernice, pričom priemerný pracovný čas sa má\nposudzovať za každé jednotlivé 7 dňové obdobie vrátane nadčasov. Ust. § 86 ods. 1 Zák. č. 315/2001\nZ. z. upravuje výlučne možnosť nerovnomerného rozvrhnutia služobného času na obdobie šiestich\nmesiacov, nie stanovenie referenčného obdobia na účely výpočtu priemerného týždenného pracovného\nčasu. Ustanovenie neurčuje, od kedy do kedy obdobie plynie, ani výslovne nestanovuje, že v jeho rámci\nnesmie priemerný týždenný pracovný čas presiahnuť 48 hodín. Na rozdiel od toho § 87 ods. 1 Zákonník\npráce výslovne uvádza, že priemerný týždenný pracovný čas nesmie v období najviac štyroch mesiacov\npresiahnuť ustanovený týždenný pracovný čas, čím správne transponuje čl. 6 písm. b) Smernice.\nTranspozícia do zák. č. 315/2001 Z.z. bola len formálna a nebola spôsobilá naplniť účel sledovaný\nSmernicou. Rovnako nemožno vychádzať z tzv. tabuľky zhody na ktorú poukazoval žalovaný, keďže ide\no dokument vypracovaný pri formálnej transpozícii, ktorý sám osebe nepreukazuje reálne naplnenie cieľa\nčl. 6 písm. b) Smernice. Navyše aj táto tabuľka označuje čl. 16 a 17 Smernice za ustanovenia poskytujúce\nčlenskému štátu možnosť stanoviť referenčné obdobia a možnosť odchýliť sa od Smernice, pričom túto\nmožnosť žalovaný podľa žalobcu reálne nevyužil. Predložil plány služieb za uplatnené obdobie a uviedol,\nže z nich jednoznačne vyplýva prekročenie stanoveného limitu 48 hodín skutočným výkonom práce\n(nie dovolenkou ani voľnom, ale reálnou službou) celkovo v rozsahu 563,25 hodín. Výkon služobnej\npohotovosti, ktorá nasleduje po aktívnej časti služby hasiča sa podľa judikatúry SD EÚ považuje za\npracovný čas príslušníka HaZZ, na čo však žalovaný nereflektoval. Služobná pohotovosť má aktívnu\na neaktívnu časť. Aktívna časť vzniká pri vyhlásení poplachu a výjazde a predstavuje prácu nadčas.\nNeaktívna časť prebieha najmä v noci, keď je žalobca fyzicky prítomný na stanici, musí byť do 1 minúty\npripravený na výjazd, no je odmeňovaný len približne 15 – 30 % hodinovej mzdy (v deň pracovného\npokoja). Tento čas sa nezapočítava do fondu pracovného času, do výsluhového dôchodku ani ako výkon\nslužby, pričom žalobca musí chýbajúci čas dodatočne odpracovať, hoci ho už strávil v nočnej služobnej\npohotovosti. Po návrate zo zásahu sa aktívna časť (nadčas) končí príjazdom vozidla na stanicu. Činnosti\nako odstrojenie vozidla, doplnenie vecných prostriedkov a hygienické úkony, hoci môžu trvať aj 1,5\nhodiny, sa už považujú za neaktívnu časť služobnej pohotovosti, nie za nadčas. Zák. č. 315/2001 Z.z.\nako lex specialis neustanovuje, že služobná pohotovosť v mieste výkonu služby je súčasťou týždenného\nslužobného času. Odlišuje sa tak od § 96 Zákonníka práce, ktorý zohľadňuje Smernicu a judikatúru SD\nEÚ. Zákonník práce sa však na príslušníkov HaZZ v otázke právnej kvalifikácie služobnej pohotovosti\nnevzťahuje. Podľa zák. č. 315/2001 Z. z. sa služobná pohotovosť nepovažuje za súčasť týždenného\nslužobného času, keďže nadväzuje na výkon štátnej služby a začína po jeho skončení. Nariadená\npohotovosť sa nepokladá za výkon štátnej služby, ale len za stav pripravenosti pracovníka na eventuálne\nvykonanie štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. Zopakoval, že preukázateľne odslúžil\nviac času, než pripúšťa Smernica, čím bol ukrátený o podstatnú časť voľného času na úkor rodiny,\noddychu a súkromia, čo negatívne zasiahlo jeho rodinné vzťahy (najmä s maloletou dcérou), osobné\nzáujmy aj fyzický a psychický stav. Zásahy do jeho súkromného života boli systematické a dlhodobé.\nNavyše odslúžených 563,25 hodiny (takmer 23,5 dňa čistého času) mimo domova, predstavuje závažnú\nnemajetkovú ujmu. Vnútroštátny súd je povinný vykladať a uplatňovať vnútroštátne právo v súlade s\nprávom EÚ. Keďže Smernica je adresovaná členskému štátu, za jej nesprávnu transpozíciu zodpovedá\nSlovenská republika, ktorá je preto v tomto konaní pasívne vecne legitimovaná, v jej mene koná\nMinisterstvo vnútra SR ako ústredný orgán štátnej správy pre Hazz v zmysle ustanovenia § 11 písm. c)\nzák. č. 575/2001 Z. z., a ktoré bolo garantom právnej úpravy podľa Zák. č. 315/2001 Z.z.. V tejto súvislosti\ndal do pozornosti rozhodnutie SD EÚ sp. zn. C-518/15 v ktorom potvrdil, že Smernica sa vzťahuje aj na\nčinnosti hasičov vrátane zásahov v teréne. Rovnako v rozsudku vo veci C-243/09 Günter Fuß judikoval,\nže prekročenie maximálneho týždenného pracovného času podľa čl. 6 písm. b) Smernice samo o sebe\npredstavuje ujmu, keďže zasahuje do bezpečnosti a zdravia pracovníka. Niektoré ustanovenia zák. č.\n\n315/2001 Z.z. sú so Smernicou v rozpore, keďže negarantujú 48 hodinový týždenný limit. Naopak, súčet\nslužobného času a nariadenej služobnej pohotovosti tento limit prekračuje, zásahový hasič pracujúci na\nzmeny bežne strávi na pracovisku spravidla každý tretí týždeň 72 hodín týždenne. Mal za to, že uniesol\ndôkazné bremeno a preukázal porušenie Smernice aj vznik nemajetkovej ujmy spočívajúcej v strate\nvoľného času, zásahu do rodinného života a ohrození zdravia. Zotrval na všetkých svojich tvrdeniach\nprezentovaných v priebehu konania pred súdom prvej inštancie a žiadal, aby odvolací súd rozsudok\nsúdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\n5. Žalovaný sa v ďalšom vyjadrení argumentačne pridržal svojich doterajších písomných vyjadrení a\nústnych prednesov. Dodal, že subjektívne pocity žalobcu nie sú dostačujúce na preukázanie existencie\nnemajetkovej ujmy ( uznesenie ÚS SR sp.zn. I.ÚS 21/2019 zo dňa 17.01.2019). Je potrebné naplnenie\nvšetkých podmienok nároku na náhradu škody stanovených SD EÚ ( rozhodnutie SD EÚ vo veci\nC-300/21 zo dňa 04.05.2023, rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 14Co/62/2025). K\notázke referenčných období – rozhodnutie SD EÚ, na ktoré žalobca poukazoval uviedol, že tvrdenia\nsú vyňaté z kontextu daného rozhodnutia. Súdny dvor EÚ vo veci C-254/18 sa mal vysporiadať s\nprejudiciálnou otázkou (bod 16), cit.: „Vnútroštátny súd sa pýta, či sa majú ustanovenia článkov 6 a\n16 smernice 2003/88 vo vzájomnej súvislosti vykladať v tom zmysle, že ukladajú pohyblivo vymedzené\nreferenčné obdobie, alebo tak, že rozhodnutie o tom, či sa referenčné obdobie stanoví pohyblivo alebo\npevne, ponechávajú na členské štáty.“ SD EÚ v predmetnom rozsudku venoval svoje právne posúdenie\ntomu, či je potrebné aplikovať referenčné obdobia pružne alebo pevne, keďže boli vo vnútroštátnom\nporiadku stanovené pevne. SD EÚ sa v predmetnom rozsudku vyjadril rozsiahlo k otázke referenčných\nobdobí nasledovne. SD EÚ v bode 23 uviedol, cit.: „Z ustanovení citovaných v bodoch 21 a 22 tohto\nrozsudku vyplýva, že priemerný týždenný pracovný čas možno vypočítať nie z období siedmich dní,\nale z období nazývaných „referenčné“, ktoré môžu dosahovať až štyri mesiace v rámci všeobecného\nrežimu a až šesť mesiacov v rámci režimu odchýlky. Výpočet priemerného týždenného pracovného\nčasu z týchto referenčných období má podľa odôvodnenia 15 smernice 2003/88 za cieľ poskytnúť určitú\npružnosť pri uplatňovaní článku 6 písm. b) tejto smernice tak, aby akékoľvek prekročenie maximálneho\ntýždenného pracovného času v určitých momentoch referenčného obdobia mohlo byť kompenzované\nzodpovedajúcim skrátením v iných častiach tohto obdobia. Nevyžaduje sa teda rovnomerné rozdelenie\npočtu pracovných hodín počas celej doby referenčného obdobia (rozsudok z 9. novembra 2017, Maio\nMarques da Rosa, C-306/16, EU:C:2017:844, bod 43).“ Súdny dvor EÚ explicitne uviedol, že priemerný\ntýždenný pracovný čas nemožno počítať v obdobiach siedmich dní. Ďalej SD EÚ v bode 24 uviedol, že\npojem referenčné obdobie je pojmom Únie a preto sa od neho nemožno odchýliť, cit.: „Z ustanovení\ncitovaných v bodoch 21 a 22 tohto rozsudku tiež vyplýva, že pojem „referenčné obdobie“ je na jednej\nstrane jednotný pojem, ktorý má rovnaký význam v rámci spoločného režimu a režimu výnimky, a na\ndruhej strane pojem, ktorý neobsahuje žiadny odkaz na vnútroštátne právo členských štátov a ktorý\ntreba chápať ako autonómny pojem práva Únie a vykladať na celom jej území jednotne, nezávisle\nod kvalifikácií používaných v členských štátoch, s prihliadnutím na znenie predmetného ustanovenia,\nako aj na jeho kontext a ciele, ktoré sleduje právna úprava, ktorej je súčasťou (pozri analogicky\nrozsudok z 9. novembra 2017, Maio Marques da Rosa, C-306/16, EU:C:2017:844, bod 38 a citovanú\njudikatúru).“ To, na čo poukazuje žalobca vo svojej odvolacej replike je otázka PEVNE STANOVENÝCH\nREFERENČNÝCH OBDOBÍ, na ktoré v tomto konaní neodkazoval ani žalobca, ani žalovaný, a ani\nsúd prvej inštancie. Súdny dvor EÚ stanovil jedinú podmienku transpozície referenčných období iba v\nprípade, ak by sa členský štát odvolával na pevné referenčné obdobia. Okrem vyššie uvedeného, SD\nEÚ v predmetnom rozsudku konštatoval v bode 31, že aplikáciou pohyblivého referenčného obdobia sa\nnezasahuje do práv pracovníkov, cit.: „Treba tiež zdôrazniť, že ako vyplýva z odôvodnenia 15 smernice\n2003/88, pružnosť, ktorú táto smernica poskytuje vo svojich článkoch 16 a 19, pokiaľ ide o uplatňovanie\nnajmä článku 6 písm. b) uvedenej smernice, je bez vplyvu na dodržiavanie zásad ochrany bezpečnosti a\nzdravia pracovníkov.“ Súdny dvor EÚ vo viacerých častiach predmetného rozsudku (C-254/18) uviedol,\nže referenčné obdobie je „jednotka merania času“, je to teda spôsob, ktorý umožňuje kvalifikovane zistiť\npriemerný pracovný čas žalobcu, pričom je chránený verejný záujem členského štátu na ochranu života\na zdravia osôb, majetku a životného prostredia (viď b. 15 preambuly, čl. 17 ods. 3 písm. b/ bod iii)\nSmernice a § 1 ods. 1 zákona č. 314/2001 Z. z.). Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-254/18 však\nnie je ojedinelý. Súdny dvor EÚ už v rozsudku vo veci C-303/98 zo dňa 03.10.2000 v bode 70 uviedol,\nže v dôsledku toho je odpoveďou na otázku 3(c) taká, že v prípade neexistencie vnútroštátnej právnej\núpravy, ktorá by transponovala článok 16 ods. 2 smernice 93/104 alebo prípadne výslovne prijímajúcej\njednu z výnimiek stanovených v článku 17 ods. 2, 3 alebo 4 tejto smernice, možno tieto ustanovenia\nvykladať ako ustanovenia s priamym účinkom, pretože jednotlivcom priznávajú právo, podľa ktorého\n\nreferenčné obdobie na uplatnenie maximálnej dĺžky ich týždenného pracovného času nesmie presiahnuť\n12 mesiacov. Doplnil, že žalobca si podal žalobu o zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch, kde\nsa snaží poukázať na údajné porušenie priemerného 48 hodinového týždenného pracovného času.\nAvšak v rámci tohto konania žalobca zarátava do „odpracovaných“ hodín aj napr. čas, kedy si žalobca\nčerpal dovolenku, či voľno z kolektívnej zmluvy, atď. Namietal, že žalobca do dnešného dňa nepredložil\nlekárske správy, ani iné potvrdenia, ktoré by reflektovali skutočnosť, že by mal zdravotné problémy, či\nuž vo fyzickej alebo psychickej podobe. Žalobca uzrozumený so svojimi povinnosťami pri vstupe do\nHaZZ, pričom bol každý príslušník HaZZ pri organizačných zmenách o svojich právach a povinnostiach\nupovedomený, takže neobstojí argument, že sa pravidlá za roky častokrát menili. Úlohou súdu prvej\ninštancie bolo skúmať, či žalobca uniesol dôkazné bremeno čo do otázky preukázania porušenia jeho\npráv a následného vzniku nemajetkovej ujmy, čo súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil, rovnako i\notázku príčinnej súvislosti, ktorá musí byť priama, bezprostredná a neprerušená, pričom nestačí, aby\nbola iba sprostredkovaná (NS SR 4Cdo/19/2020 z 25.03.2021), pričom nestačí iba pravdepodobnosť\npríčinnej súvislosti či okolnosti nasvedčujúcej jej existencií; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať (NS\nSR 7Cdo/89/2021 z 31.01.2023).\n6. Žalobca vo svojom vyjadrení v plnom rozsahu zotrvával na svojich predošlých písomných podaniach\na poukazoval na tam uvedené argumenty. Mal za to, že priamy účinok Smernice nemôže suplovať\nlegislatívnu nečinnosť žalovaného – Slovenskej republiky, a nemožno ho vykladať ani aplikovať v\nneprospech jednotlivca. Hoci flexibilita pracovného času je nevyhnutná pre nepretržitú prevádzku\nhasičských staníc Smernica umožňuje výnimky pre povolania s potrebou kontinuálnej služby. V priebehu\ncelého konania dostatočne tvrdil a preukazoval nemajetkovú ujmu, ktorá mu vznikla na jeho súkromnom\na rodinnom živote, ako aj porušením jeho práva na ochranu zdravia. Priamym dôsledkom nesprávnej\nimplementácie (ktorá je sama o sebe závažným porušením v zmysle skôr označenej judikatúry ESD) je\na bolo, že v skutočnosti slúži oveľa viac, ako predmetná Smernica umožňuje. Nemajetková ujma bola\npreukázaná najmä jeho výsluchom, nakoľko je jediným, kto môže autenticky popísať, aké negatívne\ndôsledky na jeho zdravie, rodinný a spoločenský život mala nadmerná pracovná záťaž a porušovanie\njeho práv. Samotná nadmerná pracovná záťaž môže byť sama o sebe dostatočným dôkazom zásahu\ndo osobnostných práv každej fyzickej osoby, keďže každá fyzická osoba by to vnímala ako podstatnú\nujmu na svojom voľnom čase, čase s rodinou, priateľmi, čase na regeneráciu a pod. Odňatie času\nna zaslúžený odpočinok je závažným zásahom do osobnostných práv. Pri určení formy satisfakcie je\nnutné vychádzať nielen z počtu nadčasových hodín, ale prihliadať aj na celkovú intenzitu zásahu do\nživota, ako aj jeho trvanie - tento stav trvá nemenne už niekoľko rokov. Akákoľvek iná forma satisfakcie,\nako náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, jednoznačne nie je v danom prípade dostatočná. Zotrval\nna názore, že referenčné obdobia 6 mesiacov na účely výpočtu priemerného pracovného času za\ntoto obdobie nemožno použiť a je potrebné sa riadiť priamo výkladom čl. 6 písm. b) Smernice.\nNestotožniť sa s argumentáciou žalovaného, ktorý poukazoval na tabuľku zhody. Uvedená tabuľka zhody\nje nič nepreukazujúci dokument, ktorý žalovaný (SR) vypracoval pri formálnej transpozícií Smernice. Z\nuvedenej tabuľky nie je preukázané naplnenie účelu a zmyslu čl. 6 písm. b) Smernice vo vnútroštátnom\nprávnom poriadku. Skutočným výkonom služby nad rámec Smernice (službou na stanici, výcvikmi a\npod.) strávil o 563,25 hodín viac, než umožňuje predmetná Smernica. Nemožno opomenúť ani to, že\nSúdny dvor judikoval, a to opakovane, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom\nrozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 bod\n95.) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v\nzariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne\npracovník vykonáva.\n7. Ďalšie vyjadrenia strany sporu neposkytli.\n8. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378\nods. 1 CSP), predmetom odvolacieho prieskumu bol výrok I. (prisudzujúci výrok) a závislý výrok III. o\ntrovách konania. Výrok II. ako odvolaním nenapadnutý nadobudol právoplatnosť. O odvolaní odvolací\nsúd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo o\nprípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie. Nariadenie pojednávania\nnevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, ktorého existencia nebola v danom prípade daná. Podľa\njudikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (Valera Assalino v. Portugalsko z 20. apríla 2002) v\nprípadoch, kde skutkové okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú osobitnou zložitosťou,\n\nneuskutočnenie ústneho pojednávania nespôsobuje ujmu požiadavkám čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských\nprávach (najmä ak pojednávanie na prvom stupni bolo verejné a vyšší súd prejednáva právne otázky).\n9. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v postupe súdu prvej inštancie nezistil žiadne vady týkajúce\nsa procesných podmienok ( § 380 ods. 2 CSP).\n10. V súvislosti s podaným opravným prostriedkom odvolateľom zdôrazňuje, že rozsah prieskumu\nvykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 379 a § 380 CSP), podľa ktorého\nje odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu\nstránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím\nsúdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. Na základe uvedeného odvolací súd\npreskúmaval rozhodnutie súdu prvej inštancie len v rozsahu dôvodov odvolateľa uvedených v odvolaní.\n11. Vo vzťahu k odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP,\nodvolací súd uvádza, že uvedený odvolací dôvod je úzko prepojený s porušením práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) a s porušením práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„Dohovor“) a k jeho naplneniu by došlo, ak by súd prvej inštancie zasiahol do Ústavou, resp. Dohovorom\ngarantovaných práv odvolateľa, čím by mu bolo znemožnené domáhať sa práva na súdnu ochranu\nprostriedkami, ktoré mu zákon (CSP) priznáva. V danej veci nebola odvolacím súdom zistená v postupe\nsúdu prvej inštancie pri prejednaní veci žiadna vada, ktorá by znemožnila odvolateľovi realizáciu jeho\nprocesných práv a ktorá by mu zmarila možnosť aktívnej účasti na konaní.\n12. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že súd prvej inštancie svoje\nrozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm.\nb) CSP. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia popísal obsah podstatných skutkových tvrdení\nstrán a dôkazov vykonaných v konaní, vysvetlil, ako ich skutkové tvrdenia a právne argumenty posúdil,\nuviedol, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, a zároveň citoval ustanovenia, ktoré aplikoval\na z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie sa vysporiadalo\nso všetkými podstatnými námietkami a ostatnými rozhodujúcimi skutočnosťami. Odvolací súd v konaní\nani nevzhliadol taký nesprávny procesný postup, ktorý by bol spôsobilý znemožniť žalovanému ako\nsporovej strane, aby uplatňoval svoje procesné práva v takej miere, že to má za následok porušenie\npráva na spravodlivý proces; v prejednávanej veci o taký prípad nešlo.\n13. Odvolací súd zdôrazňuje, že ako vyplýva aj z judikatúry ÚS SR, iba skutočnosť, že strana sa s\nprávnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti\nalebo arbitrárnosti rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06). Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá\nprávo účastníka na určitú kvalitu súdneho rozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne\nodôvodniť. Súd sa teda musí zaoberať účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán\n(avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k\nporušeniu práva na spravodlivý proces môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia\n(porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, III. ÚS 47/2019, IV. ÚS 372/2020, 1 Cdo 213/2019, 2 Cdo\n190/2019, 3 Cdo 168/2018, 4 Cdo 3/2019, 5 Cdo 57/2019, 6 Cdo 33/2020, 7 Cdo 308/2019, 8 Cdo\n152/2018).\n14. V podanom odvolaní odvolateľ uplatnil aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP majúc\nza to že konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tento odvolací\ndôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod\nostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie\nvo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu (a to\ntak v prípade, keď bola poskytnutá v užšom rozsahu, ako aj v prípade jej realizácie v širšom než\nzákonom predpokladanom rozsahu – pozri aj § 160 a komentár k tomuto ustanoveniu), pochybenia\nvo vykonanom dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu\nuvedeného v článku 16 ods. 2, alebo vypočutie relevantného svedka bez poučenia o práve odoprieť\nvýpoveď), porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami (pozri § 193) alebo posúdenie predbežnej\notázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu (pozri § 194 ods. 2).\n\n15. Naplnenie uvedeného odvolacieho dôvodu odvolateľ odôvodnil nedostatočným a chybným\nodôvodnením napadnutého rozhodnutia. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia (nedostatok dôvodov) bola už\ndávnejšou judikatúrou považovaná nie za procesnú vadu konania v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, ale\nza tzv. inú vadu konania, (viď R 111/1998), čím sa zaoberalo tiež Občianskoprávne kolégium Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky na zasadnutí konanom dňa 3. decembra 2015 a prijalo stanovisko, ktoré\nje publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R\n2/2016, ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle §\n241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia\nneobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,\nktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“,\nvychádzajúc z ktorého teda len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné\nvysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá dôvod na\nodvolanie spočívajúci v porušení práva na spravodlivý proces (predtým v odňatí možnosti účastníkovi\nkonať pred súdom) uvedeným v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, inak ide o tzv. inú vadu konania (§ 365\nods. 1 písm. d/ CSP), v súvislosti s čím je potrebné vždy skúmať mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti,\nktorou táto vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach, teda v každej konkrétnej veci\nindividuálne zodpovedať otázku, do akej miery možno nepreskúmateľnosť rozhodnutia posudzovať ako\ntzv. inú vadu a do akej miery ho možno posudzovať ho ako odňatie možnosti konať pred súdom,\nresp. porušenie práva na spravodlivý proces. Preskúmaním obsahu spisu a odôvodnenia rozhodnutia,\nodvolací súd nevzhliadol dôvodnosť pre uplatnenie druhej vety citovaného stanoviska R 2/2016, ktorá\npripúšťa, že „celkom výnimočne sa v praxi môže vyskytnúť prípad, v ktorom písomné vyhotovenie\nrozhodnutia nebude obsahovať ani len zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu“,\nčím z hľadiska tvrdenej vady odôvodnenia rozsudku nedošlo k takému nesprávnemu procesnému\npostupu, ktorý by znemožnil účastníkom uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by\ndošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a súčasne má za to, že odôvodnenie rozhodnutia rovnako\nnetrpí ani takými nedostatkami, ktoré by boli spôsobilé k záveru o existencii tzv. inej vady konania,\nnásledkom ktorej by rozhodnutie vo veci bolo nesprávnym (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365\nods. 1 písm. d/ CSP). (...) Pričom nemožno opomenúť skutočnosť, že odôvodnenie prvoinštančného a\nodvolacieho rozhodnutia tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08).\n16. V podanom odvolaní odvolateľ uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP (t.j.\nže súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam)\nodvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také\nskutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú\nv podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným\ndôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal\ndo úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak\nnevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi\npreukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej\ninštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov.\n17. K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť\nsúdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na\nzistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený\nskutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny\npredpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo\nsprávnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.\n18. Podstata odvolacej argumentácie odvolateľa smerovala voči záverom súdu prvej inštancie, ohľadne\notázky referenčného obdobia, kedy súd prvej inštancie vychádzal pri posudzoval porušenia čl. 6 písm. b)\nSmernice z prepočtu priemerného týždenného pracovného času. Z právnej úpravy zákona č. 315/2001\nZ. z. a na ňu nadväzujúcej aplikačnej praxe je zrejmé, že maximálny priemerný prípustný pracovný čas 48\nhodín týždenne nerešpektuje. Smernica 2003/88/ES nebola do nášho právneho poriadku transponovaná\ntak, aby žalobcovi zabezpečila ochranu práv uvedených v čl. 6 písm. b) predmetnej smernice. Súdny\ndvor vo viacerých svojich rozhodnutiach ako napr. C-397/01 Pfeiffer a C-437/05 Vorel opakovane\nzdôrazňoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do\nvýpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času a pracovná pohotovosť vykonávaná\n\npracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za\npracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva. Osobitne v prípade hasičov\nSúdny dvor potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe,\npočas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas\na nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou č. 2003/88/ES (C-429/09,\nC-52/04). Smernica 2003/88/ES bola do našej právnej úpravy prebratá zákonom č. 315/2001 Z. z., čo\nvyplýva z prílohy č. 4 bod 5 k tomuto zákonu. Zákon č. 315/2001 Z. z. umožňuje rozvrhnúť príslušníkovi\nHaZZ nerovnomerný pracovný čas. Neaktívnu časť služobnej pohotovosti zákon explicitne nezaraďuje\ndo výkonu štátnej služby, práve naopak, z ust. § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. pri nerovnomernom\nrozvrhnutí služobného času vyplýva, že zákon rozlišuje medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a na\nňu nadväzujúcou služobnou pohotovosťou v mieste vykonávania štátnej služby. Rozlíšenie je zreteľné\naj z pri odmeňovaní podľa § 103 ods. 5, keď zákon jednoznačne rozlišuje služobný príjem na jednej\nstrane, ktorého zložky sú uvedené v § 103 ods. 1, vrátane napr. platu za štátnu službu nadčas a na\ndruhej strane peňažnú náhradu za služobnú pohotovosť v štátnej službe ako osobitný mzdový nárok\nupravený v § 122 tohto zákona, kde sa uvádza na jednej strane neaktívna časť služobnej pohotovosti,\n(a to vrátane určenej služobnej pohotovosti na pracovisku v zmysle § 92 ods. 1 zákona), za ktorú patrí\npríslušníkovi náhrada za služobnú pohotovosť, a na druhej strane výkon štátnej služby, ku ktorému dôjde\npočas trvania pohotovosti, za ktorý už uvedená náhrada príslušníkovi nepatrí, ale patrí mu služobný\npríjem (konkrétne jeho zložka - plat za štátnu službu nadčas). Z ustanovení zákona však nevyplýva,\nže by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola v rozhodnom období považovaná\nza súčasť ich služobného času a práve v tejto skutočnosti spočíva rozpor slovenskej právnej úpravy\nzákona č. 315/2001 Z. z. s právom EÚ. Cieľ čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, t. j. neprekročenie\npriemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane nadčasov nebol v\nprípade zákona č. 315/2001 Z. z. naplnený. Nemožno sa stotožniť ani s tvrdením, že čl. 19 smernice\nrozširuje referenčné obdobie až na šesť mesiacov, keď toto zo znenia smernice ako záväzné pravidlo\nnevyplýva (ide len o možnosť výnimky). Napokon referenčné obdobie 6 mesiacov bolo do právneho\nporiadku zavedené až novelou k 1. 11. 2024, čo potvrdzuje závery o jeho absencii v právnej úprave\nplatnej do 31. 10. 2024 ( obdobne rozsudok Krajského súdu Trenčín sp.zn. 8Co/15/2025, sp.zn.\n11Co/3/2025, rozsudok Krajského súdu Prešov sp.zn. 5Co/21/2024, rozsudok Krajského súdu Nitra\nsp.zn. 9CoPr/4/2025, rozsudok Krajského súdu Nitra sp.zn. 25CoPr/1/2025 v spojení s uznesením NS\nSR sp.zn. 3CdoPr/12/2025).\n19. K námietke odvolateľa ohľadne rozporu záverov súdu prvej inštancie pri skúmaní splnenia I.\npodmienky, teda porušenia práva žalobcu v zmysle čl. 6 písm. b) Smernice, odvolací súd poukazuje\nna odôvodnenie rozhodnutia ( bod 48), kedy súd prvej inštancie zohľadnil čl. 6 písm. b ) Smernice\npodľa ktorého sa doby platenej ročnej dovolenky a doby pracovnej neschopnosti do prepočtu nezahŕňajú\nalebo sú neutrálne. K námietke odvolateľa, že súd prvej inštancie pri výklade pojmu pracovný čas\nnepostupoval v súlade s judikatúrou SD EÚ, odvolací súd uvádza, že zákon č. 315/2001 Z.z. o\nHasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov v § 85 až § 94 upravuje podmienky výkonu\nštátnej služby so zameraním na pojmy: týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného\nčasu, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého\nodpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka.\nPodľa prílohy č. 4, bodu 6 (aktuálne prílohy č. 4, bodu 5 - poznámka odvolacieho súdu) zákona č.\n315/2001 Z.z. do jeho znenia bola prebratá smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo\ndňa 04. 11. 2002 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Na prvý pohľad sa javí, že\nvnútroštátna právna úprava je v súlade s právom Únie. Problém je ale vo výklade pojmu „pracovný čas,“\nkeďže z ustanovení zákona č. 315/2001 Z.z. nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste\nvýkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času a práve v tom spočíva rozpor s právom\nÚnie. Súdny dvor EÚ opakovane konštatoval, že pojem „pracovný čas“ uvedený v smernici 2003/88/\nES je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom\nna systém a účel tejto smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov.\nČlánok 2 ods. 1, 2 smernice 2003/88/ES vymedzuje „pracovný čas“ ako „akýkoľvek čas, počas ktorého\npracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti…“ a „čas\nodpočinku“ ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“.\n20. Súdny dvor EÚ v rozsudku vo veci C-518/15 Ville de Nivelles proti F. E. uviedol: ,,Článok 17\nods. 3 písm. c) bod iii) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003\n\no niektorých aspektoch organizácie pracovného času sa má vykladať v tom zmysle, že členské štáty\nsa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť\nod súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení tejto smernice vrátane jej článku 2, ktorý definuje\nokrem iného pojmy „pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Článok 15 smernice 2003/88 sa má vykladať\nv tom zmysle, že neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali menej reštriktívnu\ndefiníciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v článku 2 tejto smernice.“ Súdny dvor EÚ\ntiež opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu\nzahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (napr. bod 95 C-397/01\nPfeiffer ) a konštatoval, že pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti\nv zariadení zamestnávateľa, sa musí považovať ako celok za „pracovný čas“ v zmysle smernice 93/104\nnezávisle od toho, akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonala v priebehu tejto pracovnej pohotovosti\n( bod 27 C-437/05 Vorel). Ako už bolo uvedené, osobitne v prípade hasičov Súdny dvor EÚ túto\notázku riešil v rozhodnutí C-429/09 G. Fuß, keď zdôraznil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej\npohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,\nje súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený\nsmernicou 2003/88/ES.\n21. Odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora z 3. októbra 2000 Simap (C-303/98, Zb. s.\nI-7963), uznesenie z 3. júla 2001, CIG (C-241/99, Zb. s. I-5139) a rozsudok z 9. septembra 2003, Jaeger\n(C-151/02, Zb. s. I-8389), z ktorých jasne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti\na pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou\npojmu „pracovný čas“ v zmysle Smernice 2003/88 a teda, že tento pojem bráni vnútroštátnej právnej\núprave stanovujúcej priemerný týždenný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa takéto obdobia\npracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, prekračuje maximálnu týždennú hranicu upravenú v\nčlánku 6 písm. b) uvedenej smernice. Súdny dvor, o. i., v už cit. rozsudku C-397/01 až C-403/01 vo\nveci Pfeiffer a i. potvrdil uvedenú judikatúru týkajúcu sa období pracovnej pohotovosti, ktoré odpracovali\npracovníci spadajúci do oblasti civilnej obrany. Keďže Súdny dvor navyše zastával názor, že táto otázka,\nsúvisiaca s pojmom „pracovný čas“ v zmysle smernice 2003/88 neponecháva priestor na akékoľvek\nrozumné pochybnosti, prijal s prihliadnutím na vyššie spomenutú judikatúru uznesenie Personalrat\nder Feuerwehr Hamburg, v ktorom rozhodol, že činnosti vykonávané zásahovými službami verejnej\nhasičskej služby - okrem prípadu výnimočných okolností - patria do rozsahu pôsobnosti smernice\n2003/88, takže článok 6 písm. b) tejto smernice v zásade bráni prekročeniu 48-hodinovej hranice\nstanovenej pre maximálny týždenný pracovný čas vrátane zásahových služieb.\n22. K tvrdeniu odvolateľa, že § 86 ods. 1 Zák. č. 315/2001 Z. z. je potrebné považovať za ustanovenie\nzakotvujúce referenčné obdobie a transpozíciu Smernice, odvolací súd uvádza. Keďže Slovenská\nrepublika neprevzala v žiadnom svojom ustanovení zákona č. 315/2001 Z.z. ani inom zákone,\nupravujúcom právne postavenie príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, články smernice o\nstanovení maximálneho týždenného pracovného času, nemožno konštatovať ani to, že by prevzala,\nresp. že by do právneho poriadku Slovenskej republiky boli transponované ustanovenia smernice o\nmožnosti určenia referenčného obdobia, v ktorom by sa maximálny týždenný pracovný čas posudzoval.\nUstanovenie § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. sa týka nerovnomerného rozvrhnutia služobného času\n(na obdobie šiestich mesiacov), avšak uvedené nesúvisí s maximálnym obmedzením týždenného\npracovného času podľa smernice, teda nejde o určenie referenčného obdobia v súvislosti s priemernou\nmaximálnou dĺžkou týždenného pracovného času, a to aj s prihliadnutím na to, že do zákona nebolo\ntransponované ani ustanovenie o stanovení maximálneho týždenného pracovného času.\n23. Ust. § 97 ods. 3 zákon č. 315/2001 Z. z. nie je transpozičným článkom k referenčným obdobiam,\nale slúži na precizovanie a odstránenie aplikačných nejasností. Novela zákona č. 315/2001 Z.z.\nuskutočnená zákonom č. 258/2024 Z. z., ktorým sa § 97 tohto zákona doplnil o nový ods. 3 nie je\nprecizovaním úpravy, ako sa to snaží prezentovať žalovaný, ale zmenou zákona, ktorá vyvstala v\ndôsledku nesprávnej transpozície smernice a z toho vyplývajúcich žalôb hasičov.\n24. Čo sa týka splnenia ďalšej podmienky, a to existencie príčinnej súvislosti medzi porušením\nprávnej normy Únie a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom, treba v prvom rade uviesť, že\npodľa judikatúry Súdneho dvora dostatočne závažné porušenie práva Únie zahŕňa zjavné a závažné\nprekročenie hraníc voľnej úvahy členským štátom, pričom zložky, ktoré majú byť v tejto súvislosti\n\nzohľadnené, sú predovšetkým stupeň jasnosti a presnosti porušenej právnej normy, ako aj rozsah miery\nvoľnej úvahy, ktorý porušená norma ponecháva vnútroštátnym orgánom. V každom prípade je porušenie\npráva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti.\n25. V otázke nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa odvolací súd stotožňuje so závermi súdu\nprvej inštancie, že v posudzovanej veci vznikla žalobcovi nemajetková ujma, ktorú je možné posúdiť\npodľa zásad upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na právo na ochranu\nosobnosti. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka má fyzická osoba právo na ochranu svojej osobnosti,\nnajmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov\nosobnej povahy. Predmetom ochrany podľa tohto ustanovenia sú také rýdzo osobnostné práva človeka,\nktoré ovplyvňujú rozvoj jeho osobnosti a sú s ním úzko späté. Jedná sa o nehmotné hodnoty\nľudskej osobnosti v jej fyzickej (telesnej), ako aj psychicko - morálno - sociálnej integrite. Jedným\nz najvýznamnejších osobnostných práv je aj právo na súkromný a rodinný život, ako aj právo na\nochranu a právo na súkromie. Z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu práva\ndošlo, keď žalovaný ako členský štát Európskej únie neprijal opatrenia nevyhnutné za zabezpečenie\npožiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času\npodľa článku 6 písm. b/ smernice a zároveň za situácie, že do pracovného času nie sú zarátavané\nnadčasy služobnej pohotovosti, je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani\nžaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený\nzásah, ktorým je štát namieste. Rovnako berúc do úvahy už uvedené neprichádza do úvahy ani morálna\nsatisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a\npod. Z formulácie § 13 ods. 2 v Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti\nfyzickej osobe v spoločnosti je len príkladmo uvedené, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na\nnáhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom právna úprava v ust. § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho\nzákonníka nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Odvolací súd v zhode s\nnázorom súdu prvej inštancie konštatuje, že žalobcovi ako fyzickej osobe vzniklo právo na náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch. Práva žalobcu vyplývajúce zo Smernice 2003/88/ES neboli štátom\ndodržiavané, pričom zároveň bolo pomerne dlhé obdobie porušované právo žalobcu na odpočinok, a to\naj napriek tej skutočnosti, že žalobca v spoločnosti plní zodpovedné úlohy, a preto bolo dôležité, aby mal\nmožnosť si po práci náležite odpočinúť. Z týchto dôvodov preto odvolací súd považuje nárok žalobcu\nza dôvodný a prisúdenú náhradu nemajetkovej ujmy za primeranú, pričom k porušeniu práv žalobcu\ndochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti.\n26. Odvolací súd osobitne k predmetnej námietke žalovaného týkajúcej sa výšky priznanej náhrady\nnemajetkovej ujmy dodáva, že základnou požiadavkou pri ustálení výšky nemajetkovej ujmy je zásada\njej primeranosti k okolnostiam a následkom (intenzite) nezákonného zásahu do sféry poškodenej osoby.\nPričom neexistuje paušálny vzorec výpočtu, resp. vyčíslenia nemajetkovej ujmy (nie je objektívne\nkvantifikovateľná), a preto sa spôsob ustálenia výšky nemajetkovej ujmy odvíja od konkrétnej povahy\nposudzovaného prípadu. Išlo o zásah do osobnosti žalobcu spôsobený porušením maximálneho\nlimitu týždenného pracovného času, keď do pracovného času, resp. služobného času žalobcu, neboli\nzahrnuté hodiny ním odpracovanej určenej a nariadenej pracovnej pohotovosti. Pokiaľ ide o výšku\npriznanej náhrady nemajetkovej ujmy tak odvolací súd zastáva názor, že v danom prípade sa súd\nprvej inštancie riadne vysporiadal s priznanou výškou nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie nepriznal\ncelú sumu 9451,60 eur, ktorú požadoval žalobca, ale priznal z nej len 2.000 eur. Tento záver aj\nriadne odôvodnil, prečo nevyhovel žalobe v celom rozsahu, nakoľko vykonaným dokazovaním zistil,\nže zdravotný stav žalobcu je aktuálne dobrý a žalobca netvrdil potrebu starostlivosti o rodičov,\nstarých rodičov príp. iných rodinných príslušníkov vyššieho veku. Mal za to, že v dôsledku času\ntráveného v službe nad rámec Smernice dochádza k zásahu do práva na ochranu zdravia žalobcu,\nkeď nie je zabezpečená dostatočná potreba odpočinku a dochádza aj k zásahu do práva žalobcu\nna súkromie a rodinný život. Doplnil, že práca žalobcu ako hasiča – záchranára vyžaduje vysokú\nmieru psychickej odolnosti a koncentrácie, čo predpokladá primeraný čas na regeneráciu fyzických a\npsychických síl. O tento čas bol žalobca ukrátený v dôsledku toho, že štát legislatívne neprevzal úniovú\núpravu maximálneho týždenného pracovného času. Negatívne následky vyplývajúce zo skutočnosti,\nže žalobca reálne odpracoval viac, než by bol povinný podľa Smernice, by objektívne pociťovala\nkaždá osoba v takejto pracovnej pozícii. Vzhľadnom na uvedené neobstoja argumenty žalovaného,\nže súd prvej inštancie nezohľadni všetky skutočnosti, ktoré vyplynuli so samotnej výpovede žalobcu\nčo žalovaný považoval za porušenie jeho práva na presvedčivé odôvodnenie právneho názoru súdu\n\nprvej inštancie a tiež práva na spravodlivý súdny proces. Súd prvej inštancie sa pri priznaní náhrady\nnemajetkovej ujmy neodchýlil od príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka a ani nepoprel ich\núčel a význam a pri stanovení jej výšky, zohľadnil rozhodovaciu prax iných súdov v obdobných\nveciach, jeho úvahy považuje odvolací súd za správne a riadne odôvodnené. Primeranosť priznanej\nnáhrady nemajetkovej ujmy je zrejmá aj z množstva rozhodnutí odvolacích súdov, ktoré priznali\nnárok na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávnej transpozície smernice ohľadom maximálne\nprípustnej dĺžke priemerného týždenného pracovného času vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín\n(napr. rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 8Co/15/2025, 13Co/9/2025, 14Co/34/2022,\n14Co/113/2023, 14Co/134/2023, 15Co/81/2022, 15Co/25/2024, 15Co/30/2024, 16Co/11/2022,\n16Co/36/2022, 16Co/53/2022, 16Co/106/2023, 17Co/16/2022, 17Co/47/2022, 17Co/59/2022,\n17Co/40/2023, 17Co/84/2023, 17Co/86/2023,17Co/100/2023; rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave\nsp. zn. 9Co/40/2024, 9Co54/2024, 2Co/33/2024, 9Co/112/2024, 14Co/62/2025, rozhodnutia Krajského\nsúdu Trenčín sp.zn. 11Co/3/2025).\n27. V reakcii na odvolaciu argumentáciu odvolateľa, týkajúcu sa rozdielnej rozhodovacej činnosti iných\nprvinštančných a odvolacích súdov, odlišnej ako v prípade prejednávanej veci, odvolací súd poukazuje\nna právne závery, ktoré vyplynuli z nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 04.01.2007, sp. zn. III. ÚS 300/06,\npodľa ktorého „aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej\nnemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval\nrozhodnúť identicky, protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k\nnaplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty, ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (napr. IV.\nÚS 49/06)“. Zásadnou sa však javí skutočnosť, že správnosť úvah súdov prvej inštancie a odvolacích\nsúdov zhodná s úvahami súdu prvej inštancie v prejednávanej veci bola podrobená aj dovolaciemu\nprieskumu (rozsudok Krajského súdu Nitra sp.zn. 25CoPr/1/2025 v spojení s uznesením NS SR sp.zn.\n3CdoPr/12/2025).\n28. A napokon, pokiaľ ide o odvolanie žalovaného do výroku o trovách konania, odvolací súd jeho\nnámietky nepovažoval za dôvodné. Konanie o náhradu nemajetkovej ujmy, je konaním, kde je konečný\nvýsledok daný na úvahe súdu. I keď Civilný sporový poriadok neobsahuje zákonné ustanovenie, ktoré\nby bolo obdobou § 142 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) a\nvýslovne by upravovalo spôsob rozhodovania o náhrade trov konania v situácií, keď rozhodnutie o výške\nplnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu, avšak jeho právna úprava nevylučuje\nosobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška\nplnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne\nako bolo podľa dovtedajšej úpravy (k tomu aj rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 225/2020,\nsp. zn. II. ÚS 399/2019, sp. zn. I. ÚS 56/2017, sp. zn. IV. ÚS 652/2018, sp. zn. I. ÚS 24/2021, sp.\nzn. II. ÚS 225/2020).\n29. Konajúci súd konštatoval dôvodnosť žaloby a priznal žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej\nujmy, pričom využijúc vlastnú úvahu, nepriznal mu celú ním žalovanú sumu. I napriek tomu nebolo\nmožné žalobcu považovať za procesne neúspešného, keďže ho nebolo možné zaťažiť procesnou\nzodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu na základe úvahy súdu. V takom prípade, pri\nrozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za\nzákladné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté; výška ujmy je potom\ndruhotná a nadväzujúca. Vychádzajúc z tejto premisy, konajúci súd nepochybil, pokiaľ pri úspechu\nžalobcu čo do základu jeho práva, priznal mu plnú náhradu trov konania, i keď výška priznanej náhrady\nnekorešpondovala s tou, požadovanou žalobcom; tá totiž závisela od úvahy súdu. Žalobcovi potom patrí\nplný nárok na náhradu trov konania voči žalovanému.\n30. Vo vzťahu k ostatným námietkam odvolateľa odvolací súd uvádza, že podľa už konštantnej judikatúry\nsúd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec\npodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby\nzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak\nnemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.\nJe však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania\n(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a pod.). Preto\nna zostávajúcu odvolaciu argumentáciu odvolateľa odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať\nšpecifickou odpoveďou.\n\n31. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti a ich sumarizáciou je odvolací súd toho názoru,\nže obsah odvolania odvolateľa nebol spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej\ninštancie v napadnutých výrokoch z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom\nani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali\nza následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých\nsúd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie.\n32. Na základe všetkého zhora uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom\nvýroku I. a závislom výroku III. o trovách konania podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.\n33. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení\ns ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní bol plne úspešný žalobca, preto mu\nvznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovaného v rozsahu 100 %, pričom o výške\nnáhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia,\nktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.\n34. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.\n2 CSP).\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)\n(§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "13Cos/3/2023", "guid": "0b9e5e8a-2f1b-49f0-876d-c88916f58a32:f6217f9c-ea83-46f8-a3c8-c5a88ee44696", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:bf14b824-ba19-4d66-8ef5-37e5e5e5d0b7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.24.2021.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 24/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 24/2021 z 4. 8. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-08-04", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.24.2021.2"}, {"guid": "ussr:59c1067a-b431-4cfa-b8e3-65fd02302009", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.372.2020.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/2020 z 10. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-10", "citacie_n": 236, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.372.2020.2"}, {"guid": "ussr:d5445e38-fd44-4696-b233-788ed9fa3006", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.225.2020.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 225/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 225/2020 z 27. 8. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-08-27", "citacie_n": 209, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.225.2020.2"}, {"guid": "ussr:45924d35-e787-4d32-b53b-74517146d7bc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.399.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 399/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 399/2019 z 15. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-15", "citacie_n": 219, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.399.2019.1"}, {"guid": "ussr:56ba2daa-f035-44a1-8923-72249c112191", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.652.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 652/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 652/2018 z 13. 2. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-02-13", "citacie_n": 104, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.652.2018.1"}, {"guid": "ussr:099b978a-3586-4c3c-a949-c7bbe169643a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.47.2019.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 47/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 47/2019 z 15. 10. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-10-15", "citacie_n": 399, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.47.2019.2"}, {"guid": "ussr:4ed9b515-6392-4d15-8ea4-6a50fa1d650d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.21.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 21/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 21/2019 z 16. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-16", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.21.2019.1"}, {"guid": "ussr:4e4dd85e-3c84-4a18-a487-5de06d24d4ec", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.56.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 56/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/2017 z 8. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-08", "citacie_n": 424, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.56.2017.1"}, {"guid": "ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 200/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 z 19. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-19", "citacie_n": 5114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04 z 19. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-19", "citacie_n": 5412, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:24c87d79-915b-498a-b44c-0d73ab193b2c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 49/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 49/06 z 14. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-14", "citacie_n": 768, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:24c87d79-915b-498a-b44c-0d73ab193b2c"}, {"guid": "ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 188/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 188/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 2017, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e"}, {"guid": "ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 105/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 105/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1051, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375"}, {"guid": "ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 46/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 46/05 z 29. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-29", "citacie_n": 2526, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "49a1c6b3-01d1-4544-824c-e90f08c681c6:7d11fa62-a179-4363-b914-24991461c511", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:4124208239.1", "spisova_znacka": "3CdoPr/12/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3CdoPr/12/2025 z 25. 3. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-03-25", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:4124208239.1"}, {"guid": "29319620-ae49-426e-a376-1ec9a4c7ffe7:23b1a0f2-bd9e-4ca7-878b-9d76e4e60c7c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:4118202553.1", "spisova_znacka": "7Cdo/89/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/89/2021 z 31. 1. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-01-31", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:4118202553.1"}, {"guid": "4680b331-d3cd-4480-9a8d-6cb62d28d87c:b314eef7-2b69-4af8-b5c7-a59740db4f78", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:7813200925.1", "spisova_znacka": "3Cdo/168/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/168/2018 z 19. 6. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-06-19", "citacie_n": 117, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:7813200925.1"}, {"guid": "48aaa218-518a-4215-98c7-a4dfd794c6b1:50024be1-f172-414a-96a2-91f9961678c7", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2026:4124208253.1", "spisova_znacka": "9CoPr/4/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 9CoPr/4/2025 z 29. 1. 2026", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2026-01-29", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2026:4124208253.1"}, {"guid": "c02261be-bfc3-490d-938e-a8308f397e09:af30848c-ec2e-46e8-aa63-491d01cbd9e3", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2025:6724203123.1", "spisova_znacka": "14Co/62/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/62/2025 z 23. 9. 2025", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2025-09-23", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2025:6724203123.1"}, {"guid": "8fd53208-b470-4b7d-9e51-9b1115313525:7c33c374-f2cd-427b-ba6f-0f95d084578c", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2025:5124203661.1", "spisova_znacka": "6Co/19/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 6Co/19/2025 z 28. 8. 2025", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2025-08-28", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2025:5124203661.1"}, {"guid": "8bdcd4ef-68e8-4887-ac93-ec303a367592:165ed77d-83ff-453a-8ce7-6f1a9bee0c1a", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2025:8124204727.1", "spisova_znacka": "25CoPr/1/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 25CoPr/1/2025 z 19. 6. 2025", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2025-06-19", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2025:8124204727.1"}, {"guid": "0d6ee2b0-f7ca-4579-8a17-8938b2667d5d:abd99d21-27a0-43f4-be12-88a2acc464ef", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2025:8122210701.1", "spisova_znacka": "13Co/9/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 13Co/9/2025 z 4. 6. 2025", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2025-06-04", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2025:8122210701.1"}, {"guid": "5b53f45b-086f-417b-9e34-31998f2bea2b:67ca4812-1070-40f1-9b68-e8f9979c9932", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1725200078.1", "spisova_znacka": "8Co/15/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/15/2025 z 31. 3. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-03-31", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1725200078.1"}, {"guid": "05c253ed-03c0-4e27-b139-bb9f82c1ab14:7ff51bfe-fd7f-4df0-a99a-37259155688d", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1722202310.1", "spisova_znacka": "4Co/31/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/31/2024 z 26. 3. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-03-26", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1722202310.1"}, {"guid": "a9551e7a-e751-43a3-8578-e2528026806b:01a763f7-3a2c-4bba-88a4-67e8f250dda4", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2025:7516215941.3", "spisova_znacka": "5Co/21/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/21/2024 z 25. 3. 2025", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2025-03-25", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2025:7516215941.3"}], "citovane_v": []}