{"guid": "ad5cacc9-d9aa-4d5c-b8c5-705116fe5e0d:1d826886-a790-4711-ac7b-c5a4bd58d1f4", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1723202728.1", "spisova_znacka": "9Co/112/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/112/2024 z 30. 1. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 30. januára 2025, sp. zn. 9Co/112/2024, ECLI:SK:KSBA:2025:1723202728.1", "identifikacne_cislo": "1723202728", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Roman Huszár", "sudca_id": 163, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-roman-huszar-163", "datum_vydania": "2025-01-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/1d826886-a790-4711-ac7b-c5a4bd58d1f4", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1723202728.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1723202728.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1723202728.1/text", "citacie_n": 12, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n9Co/112/2024\n1723202728\n30. 01. 2025\nJUDr. Roman Huszár\nECLI:SK:KSBA:2025:1723202728.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek\nsenátu JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci žalobcu: F.. W..\nH. M., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XXXX/XX, X., zastúpený JUDr. Michalom Ďubekom,\nPhD., advokátom, so sídlom Dostojevského rad 1, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika\nzastúpená Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, IČO: 00 151\n866, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Pezinok\nč. k. 8C/51/2023-193 zo dňa 19.júna 2024 takto\nrozhodol:\nOdvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach (výrok I., III.) vo potvrdzuje.\nŽalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu\n100 %.\nodôvodnenie:\n1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že : I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi\nsumu 2.500,-€, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. II. Žalobu vo zvyšku zamieta. III.\nŽalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.\n1.1. Súd prvej inštancie po právnej stránke posúdil nárok žalobcu podľa čl. 7 ods.2,5, čl. 19 ods. 2, čl.\n36 ods. 1, čl. 40 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1 ods. 1, čl. 1 ods. 2 písm. a), čl. 1 ods. 3, čl. 2 ods.\n1, čl. 6 písm. a), b), čl. 16 písm. b) , č.l 17 ods. 1 a 5 Smernice 2003/88/ES Európskeho parlamentu a\nRady zo 4.novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica“\nalebo „ Smernica 2003/88/ES“), ustanoveniami § 85 ods.1, 2, § 86 ods. 1, 2, § 91 ods. 1 až 3, § 92 ods.\n1 až 4, § 93 ods. 1 až 3, § 103 ods. 1.2.5 zákona č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore v\nznení účinnom v rozhodnom období (ďalej len „zákon č. 315/2001 Z.z.“), ustanoveniami § 11, § 13 ods.\n1 ,2, , § 101, § 853 ods. 1, Občianskeho zákonníka a čl. 3 ods. 1 C.s.p..\n1.2. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný namietal, že Smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na\nslužobný pomer žalobcu ako príslušníka HaZZ a to s poukazom na to, že príslušníci HaZZ sa podieľajú\n(aj) na plnení úloh civilnej ochrany. Smernica (odkazom na Smernicu 89/391/EHS ) definuje svoj rozsah\npôsobnosti na všetky odvetvia a činnosti - verejné i súkromné. Ako vyplýva z bodu. 2 prvého pododseku\nčlánku 2, predmetná smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky\nvlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti služieb civilnej ochrany. V\nprejednávanom spore sa na činnosť vykonávanú žalobcom v rámci služobného pomeru táto výnimka\nnevzťahuje. Je potrebné poukázať na cieľ súvisiacej Smernice 89/391/EHS, ktorý je zameraný na\npodporu zlepšenia bezpečnosti, ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Aj zo znenia čl. 2 ods.1 tejto\nsmernice vyplýva, že rozsah pôsobnosti je nutné chápať širšie. Výnimky z pôsobnosti uvedené v čl.\n2 ods. 2 v prvom pododseku je potrebné vykladať zužujúco. Čl. 2 ods. 2 prvý pododsek Smernice\n89/391/EHS nevylučuje z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako takej, ale len určité osobitné\nčinnosti týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ust. tejto\nsmernice. Táto výnimka zo široko vymedzeného rozsahu pôsobnosti Smernice 89/391/EHS sa musí\n\nvykladať tak, že jej rozsah pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, napríklad\nv prípade katastrofy, pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a\nzáchranné tímy. Aj keď služba žalobcu okrem plnenia úloh pri zdolávaní požiarov zahŕňa aj úlohy na\núseku civilnej ochrany obyvateľstva, najmä pri poskytovaní priameho výkonu záchranárskych činností,\npri haváriách, živelných pohromách a iných mimoriadnych udalostiach, a teda musí čeliť udalostiam,\nktoré prirodzene nemožno predvídať, tak za obvyklých podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred\nplánovať, vrátane pracovného času jej personálu v súlade s úlohami, ktoré boli na ňu prenesené.\nTáto služba sa teda nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem\nspoločenstva v oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, takže sa na ňu nevzťahuje\nvylúčenie z pôsobnosti uvedenej v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku smernice - naopak sa na ňu použije\ntáto smernica. Tento záver potvrdzuje aj skutočnosť, že hoci zákonodarca spoločenstva vychádzal zo\nzásady použiteľnosti Smernice 2003/88/ES na takéto činnosti, súčasne dal možnosť členským štátom\nodchýliť sa za určitých podmienok od jednotlivých ustanovení Smernice (čl. 17), avšak podľa článku 17\nods.3 písm. b/, (iii) Smernice 2003/89/ES sa uvádza, že v súlade s ods. 2 tohto článku sa môžu vykonať\nodchýlky len od článkov 3, 4, 5, 8 a 16, avšak odchýlku od čl. 2 alebo čl. 6 Smernica nepripúšťa. Zo\nzáverov uznesenia Súdneho dvora C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg vyplýva, že článok\n2 smernice Rady 89/391/EHS, ako aj článok 1 ods.3 smernice Rady 2003/88/ES sa majú vykladať v\ntom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby ako je verejná\nslužba, o ktorú ide vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článok\n6 bod 2 smernice v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny\ntýždenný pracovný čas vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však možné v prípade\nvýnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu, ako je napríklad katastrofa. V tomto prípade sa\npredmetná smernica musí uplatňovať na činnosti hasičskej služby, aj keď tieto činnosti zásahové sily v\nteréne vykonávajú bez ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom, alebo poskytnutie pomoci\niným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním, ktoré bolo zverené\npríslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ktoré môžu byť spojené s týmito činnosťami, sú vzhľadom na\nsvoju povahu nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitému riziku, pokiaľ\nide o ich bezpečnosť alebo zdravie. Aj samotný zákona o HaZZ v prílohe č. 4/ bod 6/ preberá Smernicu.\nJe tak potrebné prijať záver, že v danom prípade služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti Smernice\n2003/88/ES. Súd mal v danej veci preukázané, že v prípade žalobcu je daná jeho aktívna vecná\nlegitimácia v spore, nakoľko čl. 6 písm. a) Smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcovi\npráva, ktoré môžu jednotlivci uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi, a teda poškodený pracovník\nmá právo sa domáhať náhrady škody v prípade porušenia práva na dodržiavanie 48 hodinového\ntýždenného pracovného času vyplývajúceho z čl. 6 písm. b) Smernice priamo proti členskému štátu.\nAktívna vecná legitimácia žalobcu je daná tiež, keď z rozsudku C-429/09 vyplýva, že hasič zamestnaný v\nrámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora, ktorý odpracoval priemerný týždenný pracovný\nčas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/\nES, sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s\ncieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia. To znamená, že Súdny\ndvor Európskej únie tak judikoval, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES má priamy účinok, pretože\npriznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi.\n1.2.1. Ďalšou námietkou žalovaného vo vyjadreniach bola, že žalobcovi z uplatneného titulu nemohla\nvzniknúť škoda, pretože za vykonávanú štátnu službu ako aj služobnú pohotovosť bol odmenený\nv zmysle platných právnych predpisov. Žalobcom uplatnený nárok predstavuje mzdový nárok, ktorý\nsi mal uplatňovať voči svojmu zamestnávateľovi a nie voči žalovanému, čím vzniesol námietku\nnedostatku pasívnej vecnej legitimácie. Na základe uvedeného je následne možné vyvodiť aj pasívnu\nvecnú legitimáciu žalovaného v predmetnom spore, ktorú žalovaný v priebehu konania namietal.\nV zmysle článku 7 ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR, článku 144 Ústavy SR a tiež článku 3 C.s.p.,\nje súd viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred\nzákonom, je tiež viazaný judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej\núnie. Komunitárne právo je bez ďalšieho nadriadené právu členských štátov a nesmie byť medzi\nnimi rozpor. Prípadný rozpor medzi komunitárnym a vnútroštátnym právom by mal byť riešený v\nprospech komunitárneho práva. Pri výkone súdnej moci treba prihliadať na interpretáciu prameňov\npráva Európskej únie tak, ako je podávaná súdnym dvorom. Vzťah Úniového a vnútroštátneho práva\nsa riadi zásadou prednosti a priameho účinku a tiež povinnosťou vnútroštátnych orgánov aplikovať\nnormy komunitárneho práva ex officio. Judikatúra Súdneho dvora EÚ vo veci zodpovednosti členských\nštátov za porušenie práva Únie je založená na zásade pacta sumt servanda, vyjadrená v článku 10\nZmluvy o založení Európskeho spoločenstva, podľa ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky\n\nopatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich im zo zmluvy, alebo z činnosti\nspoločenstva a zdržať sa akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov zmluvy\nalebo ohroziť reálny účinok komunitárneho práva. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v\nzmysle judikatúry ESD vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto\nvzniknutú škodu a ide o prípady porušenia práva Únie členským štátom pre absentujúcu alebo\nnesprávnu transpozíciu smerníc. V tejto súvislosti súd konštatuje, že právne akty Európskej Únie sú\nuvedené v článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Medzi tieto akty patria nariadenia, smernice,\nrozhodnutia, odporúčania a stanoviská. Smernice sú osobitosťou práva Európskej Únie, nakoľko sú\nzáväzné pre členské štáty vzhľadom na dosiahnutý výsledok, pričom forma a metóda dosiahnutia\ndaného výsledku sa ponecháva na členské štáty - smernica je záväzná pre členské štáty, ktorým je\nurčená, pokiaľ ide o cieľ, ktorý sa má dosiahnuť. Štátnym orgánom však je ponechaná voľba formy a\nprostriedkov. Vnútroštátni zákonodarcovia musia do vnútroštátneho práva prijať transponujúci právny\nakt (vnútroštátne vykonávacie opatrenie), ktorým sa vnútroštátne právne predpisy prispôsobia cieľom\nstanoveným v smernici. Prijatím novej smernice vzniknú dotknutým členským štátom dve povinnosti\n(1.) implementovať smernicu včas, t. j. v lehote určenej priamo v smernici, resp. do 20 dní odo dňa jej\nzverejnenia v Úradnom vestníku a (2.) implementovať smernicu správne. Smernice v zásade nemajú\npriamy účinok, avšak Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že určité opatrenia stanovené smernicou\nmôžu mať vo výnimočných prípadoch priamy účinok na členský štát aj vtedy, ak tento ešte neprijal\ntransponujúci právny akt t.j. v prípadoch, keď smernica nebola transponovaná do vnútroštátneho práva\nalebo bola transponovaná nesprávne, ustanovenia smernice sú imperatívne a dostatočne jasné a presné\na ustanoveniami smernice sa priznávajú práva jednotlivcom. Doktrína priamej účinnosti smerníc je teda\nproduktom Súdneho dvoru EÚ - vznikla z viacerých rozhodnutí Súdneho dvoru EÚ a bola vytvorená\ns cieľom vyriešiť situáciu, keď členský štát neimplementoval smernicu v určenej lehote resp. určeným\nspôsobom a zároveň sú splnené štyri podmienky na priznanie priamej účinnosti, a to (a) jasný, presný\na dostatočne určitý záväzok obsiahnutý v smernici, (b) nepodmienený záväzok, (c) uplynutie lehoty\nna transpozíciu smernice do vnútroštátneho poriadku a (d) nejde o záväzok, ktorý priamo ukladá\npovinnosť jednotlivcovi (naopak, priznáva mu nejaké právo). Pri splnení týchto požiadaviek sa môžu\njednotlivci odvolať na ustanovenia smernice pred orgánom verejnej moci. Súdny dvor EÚ judikoval,\nže znením smerníc nie sú viazané len vnútroštátne súdy, ale aj ostatné orgány verejnej moci, ako aj\niné verejné orgány. Cieľ smerníc je záväzný pre všetky orgány, ktoré sú na základe rozhodnutia štátu\nzodpovedné za poskytovanie verejných služieb a ktoré majú na tento účel určité osobitné právomoci,\nktoré sú nad rámec pravidiel medzi jednotlivcami. Podľa judikatúry Súdneho dvora má jednotlivec nárok\nna náhradu škody od členského štátu, ktorý nedodržiava právne predpisy Únie. Súdny dvor znovu\nzopakoval, že aj keď komunitárne právo nemá výslovné ustanovenie o zodpovednosti štátu za škodu\nspôsobenú jednotlivcovi porušením komunitárneho práva, tento princíp je vlastný komunitárnemu právu.\nK tomuto záveru dospel interpretáciou Zmluvy o založení ES, odvolávajúc sa na základné princípy\nkomunitárneho právneho systému a všeobecné princípy spoločné pre právne systémy členských štátov.\nNavyše dodal, že zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho práva je objektívna,\nbez ohľadu na zavinenie. Priama použiteľnosť ustanovení komunitárneho práva nevylučuje právo\njednotlivca na odškodnenie v prípade ich porušenia. Práve naopak, právo jednotlivca na odškodnenie je\nnevyhnutnou súčasťou priameho účinku ustanovení komunitárneho práva, ktorých porušenie je príčinou\nspôsobenej škody. Súdny dvor tiež dal jednoznačnú odpoveď, že povinnosť štátu vzniká bez ohľadu\nna to, ktorá zložka jeho moci spôsobila porušenie komunitárneho práv, t.j. aj v prípade, ak porušenie\nkomunitárneho práva svojou činnosťou alebo nečinnosťou spôsobil vnútroštátny zákonodarca. V tejto\notázke sa Súdny dvor inšpiroval úpravou zodpovednosti štátu v medzinárodnoprávnych vzťahoch. Pokiaľ\nide o netransponovanú smernicu alebo nedostatočne transponovanú smernicu, takéto odvolanie (na\nustanovenie smernice) je možné, ak: (I.) cieľom smernice je priznať práva jednotlivcom, (II.) obsah práv\nje možné určiť na základe ustanovení smernice a (III.) existuje kauzálne prepojenie medzi nesplnením\npovinnosti transponovať smernicu a škodou spôsobenou poškodenej strane. Ako už súd vyššie uviedol\nSúdny dvor EÚ judikoval, že článok 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES má priamy účinok, nakoľko\npriznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Podľa\nustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom\nporušením práva Únie (ktoré sú mu pripísateľné) súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená.\nTáto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na\nverejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva\ndotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. V súlade s judikatúrou Súdneho\ndvora môže náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj\nštát, t. z., že právo Únie nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za škodu\n\nspôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. V danom prípade\nide o objektívnu a absolútnu zodpovednosť štátu, ktorá tu existuje bez ohľadu na to, ktorý konkrétny\nverejný orgán sa porušení práva Únie dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa\nvnútroštátnych noriem nahradiť. Aj s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel súd k záveru,\nže žalovaný je v spore pasívne vecne legitimovaný. Pasívne vecne legitimovaným subjektom v danom\nspore je Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán, do pôsobnosti\nktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor (§ 11 písm. c/ zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii a\nčinnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy), ktorého príslušníkom je a bol žalobca aj v rozhodnej\ndobe, pričom MV SR je súčasne garantom právnej úpravy vymedzenej ZoHaZZ, súčasne predstavuje\ngaranta riadnej transpozície smernice Európskej únie do slovenského právneho poriadku. Z uvedených\ndôvodov súd vyhodnotil námietku žalovaného týkajúcu sa nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie\nv spore za nedôvodnú.\n1.2.2. Ďalšou námietkou žalovaného bolo spochybňovanie tvrdenia žalobcu, že dotknutá smernica\nnebola do právneho poriadku Slovenskej republiky transformovaná správne. Žalovaný uvádzal, že\núprava v zákone o HaZZ neodporuje dotknutej smernici s tým, že táto bola implementovaná a je\nzohľadnená aj v zákone o HaZZ. Rovnako ani s touto námietkou sa súd prvej inštancie nestotožnil.\nŽalovaný uvádzal, že pri nariadenej služobnej povinnosti ide o služobnú pohotovosť v mieste\nvykonávania štátnej služby mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené aj vo výške peňažnej\nnáhrady za čas takejto služobnej pohotovosti. Je teda nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci\nslužobného času. Žalovaný aj uvádzal, že počas služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v\nzariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie\nzamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, nežiada\nsa od neho výkon práce v danom čase. V zmysle platnej legislatívy pri takto nariadenej služobnej\npohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený, alebo vymedzený priestor na odpočinok,\nčiže zamestnávateľ si je vedomý a dokonca vytvára podmienky na oddych (spánok) zamestnanca,\nt. j. žalobcu. V čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť. Napriek tomu\nzamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, nielen za vykonávanú\nprácu, ale aj za neaktívnu časť práce. Tým kompenzuje to, že v prípade potreby bude žalobca k\ndispozícii. Ak by aj súd napriek uvedeným skutočnostiam dospel k záveru, že služobná pohotovosť je\npracovným časom a má sa zarátavať do pracovného fondu, samé o sebe to ešte nie je dôvodom podľa\nžalovaného na priznanie nároku na náhradu škody. Na prvý pohľad sa javí, že vnútroštátna právna\núprava zákona o HaZZ má byť v súlade s právom Únie, nakoľko podľa prílohy č. 4. bod 6. zákona\no HaZZ do jeho znenia bola Smernica prebratá. Aj podľa ustanovenia § 193 zákona sa na služobný\npomer príslušníkov použijú primerane okrem iného aj ustanovenia § 85 Zákonníka práce. Zákonník\npráce však explicitne v ustanovení § 96 ods. 2 uvádza, že čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava\nna pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej\npohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Ustanovenie § 96 ZP však na pomery zákona o\nHaZZ nie je použiteľný. Z ustanovení zákona o HaZZ nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov\nv mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času. Z výpovede žalobcu, ako aj\nzo stanoviska žalovaného vyplynulo, že čas služobnej pohotovosti, pokiaľ nedochádza k služobným\nvýjazdom, sa do služobného času nezapočítava. Práve v tom spočíva rozpor s právom Európskej\núnie, ktorý namietal žalobca. Zákon o HaZZ v zmysle jeho § 12 ods. 6 umožňuje aplikovať zákonník\npráce na právne vzťahy príslušníkov zboru pri vykonávaní štátnej služby, len ak to výslovne ustanovuje\nzákona, pričom v § 193 Zákona o HaZZ nie je odkaz na ustanovenie § 96 ods. 2 Zákonníka práce.\nŽalovaný pritom argumentoval, že nemožno výkon neaktívnej služobnej pohotovosti započítavať do\nodpracovaného služobného času. Zákon o HaZZ definuje služobný čas ako čas, v ktorom príslušník\nvykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Zároveň zákon obsahuje legálnu definíciu\npojmu výkon štátnej služby ako výkon oprávnení a povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru,\nčinnosť vykonávaná na rozkaz alebo na pokyn nadriadeného a činnosť, ktorá je predmetom služobnej\ncesty. Zároveň definuje úkony v priamej súvislosti s výkonom štátnej služby ako úkony potrebné na\nvýkon štátnej služby a úkony počas štátnej služby obvyklé alebo potrebné pred začiatkom štátnej služby\nalebo po jej skončení. Služobnú pohotovosť zákon explicitne nezaraďuje do výkonu štátnej služby, práve\nnaopak z ustanovenia § 86 Zákona o HaZZ pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času vyplýva,\nže zákon rozlišuje medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcou\nurčenou služobnou pohotovosťou v mieste vykonávania štátnej služby. Uvedené rozlíšenie je celkom\nzjavné z ohodnotenia výkonu štátnej služby a výkonu služobnej pohotovosti, keď za výkon služobnej\npohotovosti patrí mimo služobného príjmu osobitný mzdový nárok vo forme peňažnej náhrady za\n\nslužobnú pohotovosť v štátnej službe, ktorá sa určuje ako percento z časti služobného príjmu. Rovnako\nz ustanovenia § 122 ods. 3 Zákona o HaZZ vyplýva rozlíšenie, ak počas trvania služobnej pohotovosti\ndôjde k vykonaniu štátnej služby („výjazd“), až takéto vykonávanie je štátnou službou. Podľa článku\n2, ods. 1 a ods. 2 Smernice pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa\npokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti. Čas odpočinku je potom akýkoľvek\npracovný čas, ktorý nie je pracovným časom. Súdny dvor opakovane konštatoval v rámci rozhodnutí,\nže pojem pracovný čas uvedený v Smernici je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať\npodľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel Smernice, ktorým je zlepšenie životných\na pracovných podmienok pracovníkov. V rámci rozhodovacej praxe súdneho dvora bolo zdôraznené,\nže členské štátny sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských\nslužieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení smernice, vrátane pojmov - pracovný\nčas a čas odpočinku (rozsudok vo veci Q. Ville de Nivelles). Smernica neumožňuje ani to, aby členské\nštáty ponechali v platnosti, alebo prijali inú definíciu pojmu pracovný čas, ako je definícia uvedená\nv Smernici. V súvislosti s týmito závermi sa žiada dodať, že proti žalovanému sú už dlhšiu dobu\nvedené stovky obdobných sporov, v rámci ktorých žalovaný používa obdobnú obranu a nepredložil\nžiadne rozhodnutie, v ktorom by bolo súdmi SR konštatované správne prevzatie Smernice do právneho\nporiadku SR, konkrétne do znenia zákone o HaZZ.\n1.3. Na základe vyššie uvedeného je potom potrebné vyvodiť záver, že vnútroštátna právna úprava\numožňuje zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času\na rozvrhnúť žalobcovi - príslušníkovi HaZZ služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu\nstanovenú článkom 6, písm. b/ smernice. V tejto súvislosti súd konštatuje, že Slovenská republika\nako členský štát EÚ v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov v tomto prípade\npríslušníkov HaZZ neprijala doposiaľ opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby bol\nslužobný čas príslušníkov HaZZ definovaný v súlade s pojmom pracovný čas podľa článku 2 smernice a\nnebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času stanovená článkom\n6, písm. b/ smernice. Argumentácia žalovaného v tom smere, že počas celej dĺžky trvania služobnej\npohotovosti nemusí byť žalobca bdelý a aktívny a že má k dispozícii miesto na oddych a teda v prípade\nak nie je nariadený služobný zásah, môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, je v tejto súvislosti\nbez právneho významu, nakoľko žalobca počas povinností musí byť v budove hasičskej stanice, túto\nnemôže opustiť, musí byť ustrojený a pripravený do jednej minúty od ohlásenia vykonať výjazd. Týmto\nzamestnanec plní pokyny zamestnávateľa. Skutočnosť, že zamestnávateľom počas tejto doby nie sú\nurčené žiadne iné činnosti nemôže byť na ťarchu zamestnanca.\n1.4. Súd prvej inštancie vo veci skúmal, či je daný základ nároku žalobcu na náhradu škody v dôsledku\nporušenia jeho práv plynúcich z článku 2 a 6 písm. b) Smernice. Súdny dvor judikoval vo viacerých\nprípadoch, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky: 1./\ncieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné;\n2./ existencia škody a 3./ priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou spôsobenou poškodeným\njednotlivcom. Posúdenie, či tieto podmienky boli naplnené je na rozhodnutí toho ktorého vnútroštátneho\nsúdu. Pokiaľ ide o prvú podmienku, súd prvej inštancie konštatoval, že v prejednávanej veci je splnená,\nnakoľko čl. 2 a čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s\nosobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou\nurčenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom stanoviť 48hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, táto hranica zahŕňa aj nadčasy, ako aj pracovnú\npohotovosť a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je\nčinnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej. Súčasne podľa judikatúry Súdneho dvora ide o dostatočne\nzávažné porušenie práva únie - v každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ\nje v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti (uvádzaná vyššie). Čo sa týka druhej\npodmienky (existencia škody) a tretej podmienky (príčinná súvislosť), táto úzko súvisí s posúdením\nnároku, ktorý si žalobca z titulu porušenia unijného práva uplatnil. Súdny dvor ustálil, že náhrada škody\nspôsobenej jednotlivcom porušením komunitárneho práva zo strany členského štátu musí byť adekvátna\nspôsobenej škode. Keďže v tejto oblasti neexistuje komunitárna právna úprava, kritériá na určenie\nrozsahu odškodnenia vyplývajú z vnútroštátneho právneho poriadku, pričom však tieto kritériá nemôžu\nbyť menej priaznivé ako tie, ktoré sa uplatňujú v prípade porušenia vnútroštátneho práva, a rovnako tieto\nkritériá nesmú mať taký charakter, že spôsobia praktickú nemožnosť dosiahnutia odškodnenia, prípadne\nho neprimerane sťažia. V neposlednom rade náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva\nÚnie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je potom\n\nna vnútroštátnom práve členských štátov, aby pri dodržaní zásady rovnocennosti a efektivity určili, či\nsa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna, alebo vo forme\nfinančného odškodnenia a aby definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Slovenská\nprávna úprava neobsahuje pravidlá na odškodňovanie jednotlivcov pri porušovaní komunitárneho práva.\nV posudzovanej veci dospel súd k záveru, že je potrebné stotožniť sa s argumentáciou žalobcu, že\nnerešpektovaním Smernice mu vnikla nemajetková ujma, ktorú je možné analogicky (pozn. súdu - §\n853 Obč. Z.) posudzovať podľa zásad upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich\nsa na právo na ochranu osobnosti. Podľa článku 36 ods. 1 písm. c), d) a e) Ústavy SR majú mať\nzamestnanci (teda aj žalobca) právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky a zákon (v\ndanom prípade ZoHaZZ) im má zabezpečiť ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, najvyššiu prípustnú\ndĺžku pracovného času a primeraný odpočinok po práci (obdobne v zmysle čl. 40 Ústavy SR má každý\nprávo na ochranu zdravia). V oblasti pracovnoprávnej je právo na ochranu zdravia zabezpečované\npredovšetkým zavádzaním takých opatrení, ako je organizácia pracovného času a odpočinku. Každý má\npritom právo na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelne\nplatenej dovolenky tak, ako to je zakotvené aj v článku 24 Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Samotná\nSmernica 2003/88/ES, ako aj Smernica 89/391/EHS vychádzali z faktu, že ešte je stále príliš vysoký\nvýskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a preto sa musia bezodkladne zaviesť, resp. zlepšiť\npreventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a tento cieľ sa nemá\npodriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci majú mať primeranú dobu odpočinku a všetkým\npracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a\nprimerané prestávky v práci. Na základe uvedeného je potom potrebné zaviesť maximálnu hranicu\ntýždenného času. Na základe dokladov predložených žalobcom vyplynulo, že pri určovaní ev. nariadení\npracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo k prekračovaniu maximálneho limitu 48hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období od októbra 2020 do júna 2023.\nSúd vzhľadom na uvedené potom konštatuje, že žalobcovi v príčinnej súvislosti nerešpektovania čl. 2\na 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES vznikla nemajetková ujma, nakoľko došlo (dlhodobo) k porušovaniu\njeho základných osobnostných práv - práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia\npri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci,\nako aj práva na vedenie súkromného rodinného života. V zmysle § 13 Občianskeho zákonníka môže\npoškodená osoba požadovať popri morálnej satisfakcii aj peňažnú satisfakciu a to tam, kde by sa\nsatisfakcia morálna nejavila ako postačujúca. V prejednávanej veci, ktorá vychádza z tej skutočnosti,\nže SR neprijala takú vnútroštátnu úpravu pri služobnom pomere hasičov, aby boli transformované\ndotknuté ustanovenia smernice do vnútroštátneho poriadku, je potrebné dospieť k záveru, že žaloba\nna upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na\nmieste, vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát) a vzhľadom na dĺžku trvania\nneoprávnených zásahov zo strany žalovaného do práv žalobcu. Rovnako tak neprichádza do úvahy\nani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie. Tieto\nprostriedky nápravy za uvedených okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takom prípade\nsúdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie. Samotné ustanovenie\n§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka uvádza pritom možnosti domáhať sa peňažného zadosťučinenia\nlen príkladmo a podmienky pre vznik tohto práva sú splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených\nzásahov obdobnej závažnosti, kedy bude len morálne zadosťučinenie nepostačujúce. V danej veci je tiež\npodstatnou tá skutočnosť, že právo žalobcu na primeraný odpočinok po vykonanej práci je permanentne\n- niekoľko rokov porušovaný, pričom povaha výkonu práce žalobcu je veľmi psychicky ako aj fyzicky\nnáročná, neraz si vyžaduje aj nasadenie vlastného života a preto je nesmierne dôležité, aby žalobca\nmal možnosť si po vykonanej práci si aj primerane odpočinúť, venovať sa svojim záľubám, rodine a\niným aktivitám.\n1.5. Na základe skutočností vyššie uvedených dospel prvoinštančný súd k záveru, že základ nároku\nžalobcu je tak daný. V dôsledku nerešpektovania čl. 2 ods. 1 a 2 a čl. 6 písm. b Smernice 2003/88/ES pri\nrozvrhovaní pracovného času prišiel žalobca o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval\nrozvíjaniu osobných, rodinných a priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k\nzásahu do jeho osobnostných práv (práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia\npri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci\na práva na vedenie súkromného rodinného života), za čo mu nepochybne patrí nárok na primerané\nodškodnenie. Samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a práve\npeňažná náhrada sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takejto vzniknutej ujmy.\n\n1.6. K žalovaným vznesenej námietke premlčania súd prvej inštancie uviedol, že je nesporné, že žalobca\nsi podanou žalobou uplatnil nárok na náhradu škody za obdobie od júla 2020 do júna 2023 vrátane.\nAko už súd konštatoval, slovenský právny poriadok neobsahuje pravidlá na odškodnenie jednotlivcov\npri porušení komunitárneho práva. Nerešpektovaním Smernice 2003/88/ES vznikla žalobcovi ujma,\nktorú súd analogicky posúdil podľa ustanovení\n§ 11 až 13 Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich\nsa na ochranu osobnosti. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je právo majetkovej\npovahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho\nzákonníka. Začiatok plynutia premlčacej doby pri náhrade za nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih,\nkedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva\nfyzickej osoby (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo/194/2011 zo dňa 27. 11.\n2012). Z dochádzkového systému vyplýva, že každý mesiac bol určený plán, koľko mal žalobca\nodpracovať, ďalej koľko odpracoval s rozdelením tohto údaju na odpracovanú službu a pohotovosť,\nkoľko nadčasov odpracoval (za nadčas sa považuje aj výkon služby počas pohotovosti, a či čerpal\ndovolenku, bol práceneschopný, príp. nebol v práci z iných dôvodov vyznačených určitou skratkou).\nVšeobecná trojročná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz; tým\nje objektívne vymedzený začiatok plynutia premlčacej lehoty od slova „mohlo“ a nie od slova „mohol“;\ntento okamih je daný objektívne a nezávisle na subjektívnej okolnosti, teda či oprávnený subjekt vedel\nalebo nevedel o svojom práve. Žalobca v podstate argumentoval, že svoj nárok uplatnil v trojročnej\npremlčacej dobe počítanej podľa 6 mesačného referenčného obdobia, a preto uplatnil nárok od júla\n2020. Na základe uvedeného neobstojí argumentácia žalobcu, že nárok nie je čiastočne premlčaný,\nnakoľko ide o referenčné obdobie, v ktorom je stanovený časový úsek, v rámci ktorého dochádza k\nspriemerovanou odpracovaných hodín na účely zistenia, či došlo alebo nedošlo k prekročeniu max.\nprípustného pracovného času. Smernica a ani zákon ZoHaZZ nestanovuje, že referenčné obdobie sa\npočíta od 01.- 06, 07.-12, preto tvrdenie žalobcu, že nárok nie je čiastočné premlčaný nepovažoval za\ndôvodný. Navyše predmetom konania nie je mzdový nárok žalobcu, preto uplatnený nárok na náhradu\nnemajetkovej ujmy nemá žiadny súvis so mzdou žalobcu a jej splatnosťou. Počiatok plynutia všeobecnej\ntrojročnej premlčacej doby v prípade náhrady nemajetkovej ujmy je v tomto prípade viazaný na okamih,\nkedy došlo k neoprávnenému zásahu do práva žalobcu na zachovanie priemerného pracovného\n(služobného) času podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ ES. Premlčacia doba začína plynúť dňom\nnasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo. Či došlo k prekročeniu priemerného pracovného\n(služobného) času podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES možno spravidla zistiť v priebehu,\nresp. najneskôr po dovŕšení príslušného mesiaca. S poukazom na dátum podania žaloby 24.10.2023\nsúd považoval za premlčaný nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahov do jeho\nosobnostných práv, ku ktorým došlo pred 24.10.2020, keďže právo majetkovej povahy sa premlčuje\nvo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Začiatok plynutia\npremlčacej doby pri náhrade za nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému\nzásahu do osobnostných práv fyzickej osoby. Námietka premlčania uplatneného nároku vznesená\nžalovaným bola v tomto rozsahu dôvodná.\n1.7. Námietka žalovaného v priebehu konania bola smerovaná aj na povinnosť žalobcu upozorniť\nnadriadeného na jeho porušovanie práv a na to, že mu vzniká v dôsledku porušovania jeho práva ujma.\nV tejto súvislosti súd opätovne poukazuje na rozhodnutia súdneho dvora, predovšetkým na rozsudok\nvo veci Günter Fuß zo dňa 25.11.2010. Jedná sa o rozhodnutie týkajúce sa pracovníka, ktorý bol ako\nhasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora a jeho rozpis služieb\n(pracovných zmien) stanovoval priemerne 54 hodín týždenne a zahŕňal 24 hodinové zmeny, pričom\nkaždá takáto 24 hodinová zmena, v rámci ktorej musel byť hasič prítomný na pracovisku, pozostávala\nz aktívnej služby a pohotovostnej služby, ktorá mohla byť prerušená zásahovou činnosťou. Išlo o\nskutkovo a právne identickú vec aká bola predmetom tohto sporu. V prípade porušenia ustanovenia\npráva únie s priamym účinkom zo strany zamestnávateľa vo verejnom sektore, vyžadovanie splnenia\npodmienky, aby dotknutý pracovníci najprv požadovali svojho zamestnávateľa o skončenie porušovania\npráva únie na účely získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku toho porušenia, by malo za následok,\nže orgánom dotknutého členského štátu by sa umožnilo, aby bola povinnosť dbať o dodržiavanie\ntakýchto noriem systematicky prenášaná na jednotlivca, čím sa týmto orgánom môže umožniť, aby\nboli v prípade nepodania takejto žiadosti vyňatí z ich dodržiavania. Vyžadovanie tejto podmienky by\nznamenalo spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku európskej\núnie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie bez toho, aby ju mohli preniesť na\njednotlivcov. Navyše je nesporné, že Slovenská republika bola stranou vo viacerých sporoch, kde\nsi práve príslušníci HaZZ uplatňovali nárok na náhradu škody titulom nemajetkovej ujmy z dôvodu\n\nneimplementácie smernice do zákona o HaZZ, kde do dnešného dňa nebola vykonaná náprava. Preto\ntáto námietka neobstojí. Považuje súd za nelogické, aby žalobca mal upozorniť svojho zamestnávateľa,\nže prekračuje limit pohotovosti, kde zamestnávateľ je ten, ktorý má dodržiavať stanovený limit svojich\nzamestnancov. Taktiež článok 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci\npožiadali svojho zamestnávateľa o dodržanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením,\na preto za týchto podmienok nemožno považovať za primerané od žalobcu, ktorému vznikla škoda z\ndôvodu, že boli porušené jeho práva, aby na účely uplatnenia nároku na získanie nemajetkovej ujmy\nnajprv vyvíjal iniciatívu vo vzťahu k svojmu zamestnávateľovi.\n1.8. Žalovaný namietal výšku uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú považoval za neprimeranú.\nPri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je súd viazaný len v tom smere,\nže má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácii normy\neurópskej únie žalobca utrpel. Pre stanovenie výšky nie sú smerodajné výpočty vychádzajúce z výšky\nmzdy, resp. doplatenie peňažnej náhrady. Súd konštatuje, že nemajetková ujma nevznikla tým, že\npracovná pohotovosť je ohodnotená nižšie ako výkon v rámci pracovného času, ale tým, že v dôsledku\nvnútroštátnej úpravy musel reálne fyzicky odpracovať viac ako bol povinný. Spôsob určenia, resp.\nposudzovania výšky je na úvahe súdu. Súd pri takomto rozhodovaní hodnotí jednotlivé okolnosti, ako\naj celkovú povahu konkrétneho prípadu a musí sa pri vykonaní dokazovania zaoberať primeranosťou\npožadovanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Primeranosť výšky nároku žalobca vyvodzoval aj z toho,\nže sa služobná pohotovosť žalobcovi ako hasičovi nezapočítava do služobného (pracovného) času a\nteda odslúžená služobná pohotovosť nie je vykazovaná ako odpracovaný čas. V danom prípade išlo o\njednotlivé dielčie nároky žalobcu na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy, ktoré vznikajú postupne\na osobitne za každý jednotlivý mesiac, v ktorom boli jeho práva porušované, a to vždy ku dňu splatnosti\nmzdy za daný mesiac. Ak by sa malo vychádzať zo žalovaným deklarovaného výpočtu, v ktorom bez\nďalšieho odpočítava od služobného času nároky na zákonom priznané dovolenky, dodatkové dovolenky\na voľno za štátnu službu, potom by to nevyhnutne znamenalo len to, že žiaden z príslušníkov HaZZ\nby nikdy nečerpal tieto zákonné nároky, pretože tieto nároky na dovolenku a pod. by boli automaticky\nodpočítavané od služobného času, čo je v zjavnom rozpore nielen s účelom a cieľom predmetnej\nSmernice, ale aj v rozpore s § 97 ods. 1 ZoHaZZ, ktorý za čas vykonávania štátnej služby považuje\naj čerpanie dovolenky, plateného služobného voľna, náhradného voľna za štátnu službu nadčas a\nvo sviatok, ale aj neprítomnosť príslušníka v štátnej službe z dôvodu dočasnej práceneschopnosti\nz dôvodu choroby alebo úrazu. Napriek tomu, že žalovaný sa vo svojej duplike pomerne rozsiahlo\nzaoberá referenčnými obdobiami a nerovnomerne rozvrhnutým pracovným časom, vôbec nereaguje na\ntú podstatnú skutočnosť, že aj počas referenčného obdobia sú štáty povinné garantovať neprekročenie\n48 hodinového týždenného pracovného času. Pri rozvrhnutí pracovného času, a to aj v prípade\nnerovnomerného rozvrhnutia pracovného času v stanovenom referenčnom období, žalovaný nemôže\npredpokladať a počítať s čerpaním dovolenky, či s pracovnou neschopnosťou príslušníka, ale tento\npracovný čas rozvrhuje tak, aby boli jednotlivé zmeny a služobný čas príslušníka rozvrhnuté v súlade\ns podmienkami ustanovenými zákonom (pri dodržaní prestávok na odpočinok a dodržania časového\nodstupu medzi dvomi zmenami), čo znamená, že celkový plánovaný pracovný čas príslušníka v\nstanovenom období nemôže prekročiť v priemere 40 hodín v zmysle ZoHaZZ, resp. maximálne 48 hodín\ntýždenne vrátane nadčasov podľa Smernice (ak by tieto predpisy mali byť dodržané). S poukazom na\nuvedené skutkové a právne dôvody považuje súd za nepochybné, že žalovaným uvádzaný „výpočet“\núdajného priemerného týždenného pracovného času hasiča je absolútne nereálny a zavádzajúci.\n1.8.1. Z predložených výplatných pások a z tabuľky žalobcu vyplýva, že referenčnom období október\n2020 do marca 2021 odpracoval 1390,69 hodín v 24,858 týždňoch, čo predstavuje 174 dní, žalobca\nodpracoval 55,95 hodín týždenne, referenčnom období od 04/2021 do 09/2021, počas ktorého žalobca\nskutočne odpracoval 1432,50 hodín v 25,572 týždňoch, čo predstavuje 179 dní, žalobca odpracoval\n56,018 hodín týždenne, referenčnom období od 10/2021 do 03/2022, počas ktorého žalobca skutočne\nodpracoval 1281,98 hodín v 25,286 týždňoch, čo predstavuje 177 dní, žalobca odpracoval 50,70 hodín\ntýždenne, referenčnom období od 04/2022 do 09/2022, počas ktorého žalobca skutočne odpracoval\n1366 hodín v 25 týždňoch, čo predstavuje 175 dní, žalobca odpracoval 54,64 hodín týždenne,\nreferenčnom období od 10/2022 do 03/2023, počas ktorého žalobca skutočne odpracoval 1349,57\nhodín v 24,5 týždňoch, čo predstavuje 172 dní, žalobca odpracoval 55,08 hodín týždenne, referenčnom\nobdobí od 04/2023 do 06/2023, počas ktorého žalobca skutočne odpracoval 929,50 hodín v 12,286\ntýždňoch, čo predstavuje 86 dní, žalobca odpracoval 75,65 hodín týždenne. Vychádzajúc z výpovede\nžalobcu, z rozpisu jeho pracovnej pohotovosti, z evidencie dochádzky za žalované obdobie možno\nkonštatovať, že pri určení pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom dochádzalo k\n\nprekročovaniu maximálneho limitu 48 hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom\nobdobí. V dôsledku nerešpektovania Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného času tak žalobca\nprišiel o veľký počet hodín voľného času, ktorý by inak mohol venovať svojej manželke, rozvíjaniu\nosobných, rodinných, priateľských aktivít, fyzickej, psychickej relaxácii a odpočinku. Žalobca počas\nvykonávania služobnej pohotovosti musí byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom,\nje teda oddelený od svojho vlastného sociálneho, súkromného prostredia, rodinných a spoločenských\nväzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným\npotrebám je z týchto dôvodov fakticky vylúčená. Bez ohľadu na to, že nemusí byť aktívny počas celej\ndĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky aj na oddych, resp. spánok, musí byť\nplne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti. Kde súd má za to, že nemožno porovnávať\npracovný priestor, kde má žalobca zabezpečenú oddychovú miestnosť s domácim prostredím.\n1.8.2. Vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a trvanie\nzásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov ako to namietal žalovaný\n(v prípade zásahov do osobnosti usmrtením člena rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti). Žalobcom\nuplatnená náhrada nemajetkovej ujmy navyše ani neprevyšuje náhrady priznané v prípadoch zásahov\ndo osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny alebo obetiam trestných činov. Podľa\nUznesenia Najvyššieho súdu sp.zn. 5Cdo/126/2007, súd pri úvahách o tom, či je namieste priznanie\nnáhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliada aj na iné kritéria, ako sú kritéria uvedené v § 13 ods.\n2 Občianskeho zákonníka priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch zákon ponecháva na voľnej úvahe\nsúdu - ten však musí hodnotiť tak jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. Určiť\nkonkrétne pravidlá hodnotenia je takmer nemožné vzhľadom na rozdielnosť toho - ktorého konkrétneho\nprípadu a vzhľadom na povahu osobnostného práva, ochrany ktorého sa fyzická osoba domáha.\nVzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania, z ktorého vyplynulo, že žalobca je v stálej štátnej\nslužbe v hodnosti práporčík, vo funkcii hasič - záchranár, v rámci Okresného riaditeľstva Hasičského\na záchranného zboru Pezinok, na Hasičskej stanici v Pezinku, pričom do funkcie bol vymenovaný\ndňa 01.05.2014, je ženatý, bezdetný. Žalobca vo výpovedi uviedol, že popri práci má menej času na\nmanželku, kde uviedol, že potrebuje viacej času na oddych, regeneráciu, nakoľko práca je psychicky a\nfyzicky náročná. Súd ma objektívne za preukázané, že žalobca sa nemôže venovať manželke, rodine v\nrozsahu v akom by chcel. Má nedostatok času na oddych, hoci relax je vzhľadom na rizikovosť jeho práce\nnesmierne potrebný. U žalobcu je nárok na odpočinok permanentne niekoľko rokov porušovaný, napriek\ntomu, že plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života.\nSúd mal za preukázané, že žalobca vykonáva náročnú prácu nad čas povolený právom únie, ktorá\nvyžaduje aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, a tým dochádza k\nzásahu do jeho práva na súkromie, ktorého súčasťou je aj právo na rodinný život, teda právo utvárať,\nudržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny. Súd prvej inštancie poukázal nato, že práca žalobcu ako\nhasiča je nielen náročná a riziková, ale aj veľmi dôležitá, nakoľko v súčasnosti okrem požiarov zasahujú\nhasiči aj pri dopravných nehodách, hromadných haváriách, množstve rôznych technických zásahov a\nrôznych záchranných prácach atď. O to viac sa javí potreba, aby žalobca ako hasič mal dostatok času\nna odpočinok, regeneráciu, čo je hlavným cieľom smernice. Preto v danom prípade je podľa súdu prvej\ninštancie namieste žalobcom požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej zmyslom je\nzmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu, ku ktorému zo strany žalovaného nepochybne\ndochádza tak, aby bola chránená jeho osobnosť aj vo sfére práva na súkromie a rodinný život, pričom\nsúd prvej inštancie považoval za primerané, aby náhrada zohľadňovala strednú mieru závažnosti\ntohto zásahu, nakoľko vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca v súčasnosti netrpí žiadnym vážnym\nochorením v dôsledku porušenia jeho práva zo strany žalovaného a taktiež jeho súkromný a osobný život\nnebol negovaný zo strany žalovaného v značnej miere. Preto za účelom kompenzácie vyššie uvedených\nnepriaznivých následkov neoprávneného zásahu za daných okolností považoval za primeranú peňažnú\nnáhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2.500,-€ v prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol.\n1.9. Pokiaľ ide o návrh na vykonanie dokazovania výsluchom svedka pD.. G.. T. S., súd prvej inštancie\npovažoval takto navrhnuté dokazovanie za nadbytočné, nakoľko vzhľadom na ustálený skutkový stav,\nani vykonanie dokazovania v navrhnutom rozsahu by nebolo spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie súdu.\n1.10. O nároku na náhradu trov konania prvoinštančný súd rozhodol podľa § 255 C.s.p, tak, že svedčí\nplne úspešnému žalobcovi v rozsahu 100 %, (zo súdom priznanej sumy 2.500,- €), pretože stanovenie\nvýšky náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu. Žalobcu nemožno zaťažiť procesnou\nzodpovednosťou za (ne)predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Podľa § 262 ods. 2 C.s.p., o výške\n\nnáhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie\nkončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.\n2. Proti tomuto rozsudku a to proti výrokom I. a III. podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie\nžalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) C.s.p. a žiadal aby odvolací súd\nnapadnutý rozsudok v jeho I. a III. výroku zmenil tak, že žalobu žalobcu zamieta a žalovanému\npriznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Poukázal nato, že súd prvej inštancie\nkonštatoval, že obsah Smernice 2003/88/ES bol do zákona č. 315/2001 Z. z. prebratý nesprávne. Ak\nsa však súd prvej inštancie chcel dostať do pozície orgánu, ktorému je zverená právomoc posudzovať\nsúlad slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov platných na území\nSlovenskej republiky so smernicou Európskej únie, tak toto právo bez akýchkoľvek pochybností nespadá\ndo kompetencie súdu prvej inštancie, resp. do kompetencie iného všeobecného súdu členského štátu\nEurópskej únie. Súd prvej inštancie nemá zverenú právomoc na porovnanie súladu, resp. právne\nzáväznému vysloveniu nesúladu zákona č. 315/2001 Z. z. (alebo len niektorých ustanovení tohto\nzákona) so Smernicou 2003/88/ES vo všeobecnosti, ani v konkrétnom prejednávanom prípade žalobcu.\nSúd prvej inštancie si takýto záver nemohol osvojiť ani ako predbežnú právnu otázku, nakoľko dôsledky\na aplikácia takéhoto konštatovania by presiahli predmet tohto súdneho sporu, kde sa posudzuje len\nindividuálny nárok žalobcu na náhradu škody či nemajetkovej ujmy, keď že uvedené nie je v medziach\nprávomocí vnútroštátnych súdov, a to ani pre individuálne posúdenie prípadu. Žalovaný trval aj na\nskutočnosti, že nejde o žalobu na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy, ale o žalobu, ktorou sa\nžalobca domáha mzdových nárokov nakoľko žaluje doplatok za štátnu službu, ktorú údajne odpracoval\nnad rámec smernice 2003/88/ES, vo výške služobného platu za práce nadčas v pracovné dni podľa §\n116 zákona č. 315/2001, nakoľko vychádza z jasne daného mzdového vzorca, pričom nemajetkovú ujmu\nnemožno exaktne vypočítať akýmkoľvek vzorcom, (viď. nižšie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 7Cdo/29/2021). Žalobca pri výpočte porušenia smernice 2003/88/ES vychádza z fondu\npracovného času, ktorý sa využíva pre naplnenie plánovaných hodín tak, aby z neho bolo možné\nvypočítať mzdu.\n2.1. Žalovaný v odvolaní zotrval na námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, keď je potrebné\nrozlišovať medzi Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky ako dvoma\nsamostatnými subjektmi. Taktiež nebral do úvahy rozdiel medzi prebratím smernice a aplikáciou\nsmernice a následne nesprávnym právnym posúdením aplikoval tento záver na vznik zodpovednosti\nkompetentných orgánov za porušenie predpisov v procese preberania a následnej aplikácie smernice.\nŽalovaný zdôraznil, že v prvom prípade ide o transponovanie, t. j. prebratie konkrétneho znenia\nalebo obsahu smernice do vnútroštátneho poriadku štátu. Prebratie smernice je potom premietnuté\ndo podoby a textu právneho predpisu, ktoré musia byť s obsahom alebo znením smernice v súlade.\nAk sa teda žalobca domnieval, že Slovenská republika v pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej\nrepubliky nesprávne prebrala Smernicu do zákona musel práve žalobca preukázať, v čom vidí zásadné\npochybenie, pre ktoré by mohla vzniknúť škoda. Na to, aby bolo možné konštatovať, že smernica bola\nprebratá nesprávne, musí dôjsť k porovnaniu zákona č. 315/2001 Z.z. v jeho znení pred účinnosťou ako\naj po účinnosti (t. j. po prebratí) smernice. Žalobca síce v žalobe pripúšťa, že HaZZ výslovne nestanovuje,\nže služobná pohotovosť hasičov v miestne výkonu služby je považovaná za súčasť ich služobného času,\nani neobsahuje ustanovenie stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín. Žalovaný sa\ndomnieva, že táto skutočnosť neznamená, žeby smernica bola do zákona č. 315/2001 Z.z. prebratá\nnesprávne, aj keby sa na prípad žalobcu vzťahovala. Nebolo povinnosťou žalovaného skopírovať\ndoslovné znenie každého ustanovenia smernice do textu zákona č. 315/2001 Z.z. aj vzhľadom na priamy\núčinok smerníc. Inak povedané, žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z.z. nie je možné považovať za\nrozporné so smernicou. V druhom prípade ide o aplikácii, t. j. použitie konkrétnych článkov smernice na\nkonkrétny prípad. Porušenie smernice preto môže byť spôsobené až aplikáciou jednotlivých ustanovení\nsmernice, ak si adresát účinkov smernice vyloží jej ustanovenie v rozpore s jej obsahom. Smernica môže\nbyť do vnútroštátneho poriadku prebratá správne, ale jej konkrétne použitie môže byť v konkrétnom\nprípade v rozpore s cieľom a obsahom smernice. Až nesprávna aplikácia smernice by mohla v konečnom\ndôsledku založiť prípadný nárok na náhradu škody. Súd prvej inštancie celkom opomenul, že žalovaný pri\npreberaní smernice de facto neporušil žiadne predpisy, preto pri absencii protiprávneho konania nemohla\nvzniknúť žiadna škoda a tým ani zodpovednosť žalovaného za nároky, ktoré si žalobca uplatňuje v tomto\nsúdnom konaní, navyše ide o nároky, ktoré vyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu, pričom sa mzdový\nnárok skrýva za náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy. Žalovaný opätovne pripomína, že žalobca\nnamietal nesprávne prebratie smernice, nie však jej aplikáciu na v individuálnom prípade žalobcu a\npreto nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú nesprávnu aplikáciu smernice na pracovnoprávny vzťah\nžalobcu u jeho zamestnávateľa. Žalovaný nie je zamestnávateľom žalobcu a nie je ani orgánom, ktorá by\n\nsa na aplikáciu smernice podieľala a miera zodpovednosti za prípadný vznik škody sa musí medzi dvoma\nsamostatnými subjektmi rozlišovať. Nie je prípustné, aby sa zodpovednosť žalovaného odvodzovala od\nindividuálneho prístupu inej osoby k pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho zamestnanca. Žalovaný\na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky sú dva samostatné a nezávislé subjekty právnych vzťahov a\npotom nie je možné dospieť k inému záveru, než posúdenie ich zodpovednosti za prípadný vznik škody\nako dôsledok výkonu určitých práv, nie je možné zamieňať. Preto aj keby súd prvej inštancie konštatoval,\nže aplikácia smernice na služobný pomer žalobcu bola nesprávna, nijako táto skutočnosť nesúvisí\nso zodpovednosťou žalovaného za správnosť prebratia smernice do právneho poriadku Slovenskej\nrepubliky.\n2.2. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil pôsobnosť smernice, ktorá sa na služobný pomer\npríslušníkov Hasičského a záchranného zboru, vzhľadom na charakter vykonávaných činností a\ns tým spojený rozvrh služobného času, nevzťahuje v plnom rozsahu. Článok 1 ods. 2 smernice\nvymedzuje vecnú pôsobnosť. Osobná pôsobnosť je upravená v článku 1 ods. 3 smernice. Smernica\nsa neuplatňuje na odvetvia činnosti, ktoré nezahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.\nVzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa smernica\nna služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu,\npreto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak ako to tvrdí žalobca. Štátnu službu príslušníkov\nHasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť, možno jednoznačne subsumovať\npod negatívne vymedzenie pôsobnosti smernice. Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna\nslužba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov\nPolicajného zboru ako aj profesionálnych vojakov. Rovnako úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a\nzáchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany,\nintegrovaného záchranného systému ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a záchranného\nzboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.\nŽalovaný v odvolaní poukázal na právne predpisy, z ktorých vyplýva, že Hasičský a záchranný\nzbor, vykonáva zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi, aj úlohy na\núseku civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností.\nInak povedané v súčasnosti iné zložky (okrem Hasičského a záchranného zboru), ktorým by boli\nzverené činnosti služieb civilnej ochrany neexistujú. Žalovaný súčasne zdôrazňuje, že čl. 2 smernice\nlen príkladom vymenováva určité osobitné činnosti verejných služieb, preto ak príslušníci Hasičského a\nzáchranného zboru tu nie sú taxatívne vymenovaní, neznamená to, že aplikácia ustanovení smernice\nje aj v tejto oblasti automatická. Žalovaný poukázal nato, že rozhodnutie vo veci V-429/09 G. Fuss sa\ntýka mestského hasiča zamestnanca StadtHalle, preto nie je možné považovať za smerodajné, nakoľko\nrežim výkonu hasičských činností v takom zriadení a štruktúre mestských hasičov sú absolútne odlišné\nod režimu, v akom fungujú príslušníci Hasičského a záchranného zboru v Slovenskej republiky, ktorého\nzriaďovateľom je štát a sú im poskytnuté rôzne osobitné výhody od definitívy až po systém sociálneho\nzabezpečenia, tak ako v prípade príslušníkov Policajného zboru. Nakoľko smernica sa na príslušníkov\nHasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovanie nevzťahuje, je\ntáto oblasť v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy. Vzhľadom na uvedené sa príslušné\nustanovenia smernice na prípad žalobcu nemôžu aplikovať, preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla\nvzniknúť žiadna škoda.\n2.3. Čo sa týka nároku na náhradu škody poukázal žalovaný na všeobecné podmienky vyplývajúce z\njudikatúry Súdneho dvora, ktoré musia byť kumulatívne splnené na úspešné uplatnenie si nároku na\nnáhradu škody za porušenie práva Únie. Tieto podmienky sú, že 1. cieľom porušenej právnej normy\nEÚ je priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie je dostatočne závažné, 3. medzi týmto porušením a\nškodou spôsobenou jednotlivcom existuje príčinná súvislosť. Mal zato, že žalobca nepreukázal tretiu\npodmienku a teda existenciu porušenia povinnosti štátu, škodu a príčinnú súvislosť medzi nimi. Článok\n6 smernice 2003/88/ES priznáva sociálne právo pracovníkom, avšak to neznamená, že je predmetný\nčlánok porušený vo vzťahu ku každému príslušníkovi HaZZ v Slovenskej republike, tak ako to všeobecne\nskonštatoval súd prvej inštancie. Žalovaný mal za to, že smernica 2003/88/ES jasne vymedzuje čo je\nto pracovný čas a zároveň ho jasne oddeľuje od času odpočinku. Cieľom smernice nie je, aby sa do\nmaximálneho týždenného pracovného času započítaval aj čas odpočinku, inak by ho nerozlišovala.\nPráve naopak, smernica 2003/88/ES považuje za potrebné, aby mal pracovník dostatočný čas na\nodpočinku a zároveň stanovuje hranicu maximálneho priemerného týždenného pracovného času. Zo\nsystematického výkladu smernice 2003/88/ES je zrejmý rozdiel medzi pracovným časom a časom\nodpočinku. Zákonodarca sa rozhodol jasne definovať predmetné dva pojmy v úplnom úvode smernice\nč.l. 2k dokonca ich rozdelil už v preambule. Žalovaný má teda za to, že nemožno tieto dva pojmy\nzamieňať. Žalobca vo svojich výpočtoch maximálneho týždenného pracovného času vychádza z fondu\n\npracovného času v súčte so služobnom pohotovosťou a nočnými nadčasmi, čo nie sú relevantné\nukazovatele odpracovaného času v zmysle čl. 2 smernice 2003/88/ES na výpočet, či bolo zasiahnuté\ndo práva žalobcu v zmysle čl. 6 predmetnej smernice. Aj napriek jasnej definícií času odpočinku\na pracovného času, žalobca účelne mylne zamieňa predmetné dva pojmy, aby umelo povýšil svoj\npracovný čas a mohol sa nedôvodné obohatiť na úkor príslušníkov HaZZ. u ktorých došlo v zmysle\nrozsudkov súdov k zásahu do ich práv. Súd prvej inštancie právny nárok na náhradu škody subsumoval\npod ustanovenia Občianskeho zákonníka v podobe nemajetkovej ujmy. Žalovaný zotrval na svojich\ntvrdeniach ohľadne určenia prípadnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 11 až § 13 Občianskeho\nzákonníka, že výška náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú súd vo svojom rozhodnutí žalobcovi priznal,\nt.j.\n2.500,- €, žalovaný považuje s poukazom na premlčanú časť nároku a na\nskutočnosť, že nedošlo k porušeniu čl. 6 smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi za neprimeranú\na premrštenú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých\nujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa nášho názoru podstatne vyššia. Žalobca vo svojich\npodaniach ani na pojednávaní neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej náhrady, pretože neuviedol\nv čom tento „údajný neoprávnený“ zásah spočíval. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy\nv peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného\nprípadu existencie závažnej ujmy, ktorú treba riadne a konkrétne preukázať. Je neprípustné, aby žalobca\nodôvodnil ujmu len v konštelácií tvrdení, že došlo k zásahu do jeho práva na súkromný život, zdravia\na do jeho rodinných pomerov avšak bez potrebných dôkazov a to najmä s ohľadom výšky priznanej\nsumy. Žalovaný ďalej na podporu svojho právneho názoru ohľadne priznania nároku na náhradu škody,\nresp. nemajetkovej ujmy poukázal na rozhodnutia súdnych autorít Slovenskej republiky (rozhodnutia\nKrajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/159/2019, Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5Co/192/2019-310,\nKrajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/66/2023). Žalovaný mal za to, že v tomto súdnom konaní nebolo\nna základe výpovede žalobcu ani iným dôkazným prostriedkom preukázané ako tento stav zasiahol do\nosobnostnej sféry žalobcu ako základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. Otáznym zostáva,\nakú inú činnosť by chcel žalobca vykonávať v čase služobnej pohotovosti, kedy musí byť prítomný na\npracovisku, keď tento čas pripadá na nočné hodiny, ktoré každá fyzická osoba využíva na spanie a je\nobjektívne (takmer) vylúčené, aby sa tento čas mohol využívať nejakou inou zmysluplnou činnosťou,\nprípadne ho plnohodnotne tráviť s rodinou. Ak by aj súd prvej inštancie po vyhodnotení všetkých\nnámietok žalovaného predsa len dospel k záveru, že Smernica bola žalovaným (resp. zamestnávateľom\nžalobcu) uplatňovaná nesprávne, nemožno na strane žalobcu hovoriť o vzniku akejkoľvek škody, resp.\nnemajetkovej ujmy, keď žalobca nepreukázal že by ujma bola dostatočne závažná), čo je bez ďalšieho\ndôvodom na zamietnutie žaloby. Skutočnosť, že žalobca namieta celkovú organizáciu pracovného\nčasu, t. j. nerovnomerné rozloženie pracovného času, je podľa názoru žalovaného vecou medzi\nžalobcom a jeho služobným úradom, uvedené nespadá pod charakter žalôb o ochranu osobnosti,\ninak povedané žalovaný nevidí priamu a bezprostrednú príčinnú súvislosť medzi ujmou spôsobenou\nžalobcovi v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice a organizáciou pracovného času, ktorú žalobca\nnamieta. Súd prvej inštancie sa stotožnil s tvrdeniami žalobcu o prekračovaní maximálneho limitu 48\nhodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu z rozhodnom období, pričom vychádzal zo žalobcom\npredložených výplatných pások a z tabuľky žalobcu. Nie je možné sa stotožniť s právnym názorom súdu\nprvej inštancie (...., že žalovaným uvádzaný „výpočet\" údajného priemerného týždenného pracovného\nčasu hasiča je absolútne nereálny a zavádzajúci.“) predovšetkým z dôvodu, že z predložených výpočtov\n(tabuliek) vyplýva, že žalovaný vychádzal zo skutočne odslúžených hodín žalobcu, pričom žalovaný do\npriemerného počtu skutočne odslúžených hodín za týždeň započítaval celé 24 hodinové zmeny, t. j.\ndennú aj nočnú časť zmeny. K nároku na náhradu nemajetkovej ujmy zopakoval argumenty, že výška\nnemajetkovej ujmy nemôže presiahnuť výšku odškodnenia obetí násilných trestných činov a že súdy by\npri určovaní konkrétnej výšky náhrady za spôsobenú ujmu, mali zohľadňovať nielen primeranosť k iným\nfinančným kompenzáciám, ale naďalej prihliadať napríklad na osobu poškodeného, jeho doterajší život\na prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,\nzávažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré\nvznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. V tomto smere poukázal na rozhodnutia Krajského\nsúdu v Košiciach sp. zn. 6Co/66/2023, 11Co/168/2022. Skutočnosť, že žalobca nemôže venovať toľko\nčasu, koľko by si predstavoval rodine, priateľom a/alebo voľnočasovým aktivitám a koníčkom, nie je\nargumentom utrpenej ujmy v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice; medzi uvedeným neexistuje\npriama a bezprostredná príčinná súvislosť. Z výsluchu žalobcu nie je podľa názoru žalovaného\nzrejmá dôvodnosť žalobcom uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca neosvedčil\ndôvodnosť ani výšku ním uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko z výsluchu\nžalobcu nie je preukázaná priama a bezprostredná príčinná súvislosť medzi žalobcom utrpenou ujmou v\n\ndôsledku nesprávneho prebratia Smernice, keďže žalobca na osvedčenie svojho nároku nešpecifikoval\nžiadne konkrétne negatívne zásahy, ktoré by utrpel vo svojou súkromnom živote, ktoré by boli v priamej\nsúvislosti s nesprávnym prebratím Smernice. Žalobca neuniesol bremeno tvrdení ani bremeno dôkazu,\nneosvedčil svoj nárok a nepreukázal utrpenú ujmu v kontexte vyššie uvedených skutočností tak, aby\nbolo možné konštatovať, že žalobca ujmu na svojich právach v bezprostrednej súvislosti s nesprávnym\nprebratím Smernice utrpel, a to v značnej miere. Súd prvej inštancie nijako bližšie nevysvetlil, prečo\nujmu na právach žalobcu videl ako závažnú, a to aj napriek jeho výsluchu, ktorým žiadnu utrpenú ujmu\nneuviedol a neosvedčil. Žalovaný zastáva názor, že súd prvej inštancie nezohľadnil žalobcom tvrdené\nskutočnosti atómu zodpovedajúce námietky nepreukázania nemajetkovej ujmy a jej výšky zo strany\nžalovaného a týmito sa nijakým spôsobom nevysporiadal. Súd prvej inštancie všetku žalobcom tvrdenú\nujmu pripisoval žalovanému a táto mala vzniknúť výlučne v súvislosti s výkonom povolania hasiča.\nŽalovaný považuje za zásadné tvrdenie v rámci konania a dokazovania osobitne, ak žalobca popri svojej\nnáročnej práci (uvedené tak konštatoval aj súd prvej inštancie) má priestor aj na ďalšiu prácu, resp.\nbrigády, pritom žalovaný zastáva názor, že nie je dôležité, z akých dôvodov k súbežnému vykonávaniu\nprác dochádza. Z výsluchu žalobcu tiež vyplynulo, že pôsobí aj ako dobrovoľný hasič v dobrovoľnom\nhasičskom zbore Abrahám, nechodí na výjazdy z dôvodu vzdialenosti (20 km od Senca, kde býva), ale\nzúčastňuje sa kultúrnych podujatí, športových podujatí obce, technicky vypomáha (kontrola hydrantov).\nŽalovaný namieta, že predmetné skutočnosti súd prvej inštancie nijakým spôsobom nezohľadnil a ani ich\nvplyv na žalobcom tvrdenú utrpenú ujmu a jej výšku neposudzoval, čo žalovaný považuje za porušenie\npráva žalovaného na presvedčivé odôvodnenie právneho názoru súdu prvej inštancie a tiež práva\nna spravodlivý súdny proces. Žalovaný uvádza, že aktivity žalobcu v dobrovoľnom hasičskom zbore\nAbrahám sú výhradne dobrovoľnými aktivitami. Bez ohľadu na to, aký dlhý čas žalobca trávi/venuje\ndobrovoľnej hasičskej činnosti, je nesporným faktom, že tieto aktivity vykonáva a teda si na ne musel\nnájsť a vyčleniť čas - musel ich vykonávať jedine v čase svojho osobného voľna (ktoré by podľa vlastných\nslov mohol venovať svojej manželke, rodine, priateľom, pomoci blízkym a/alebo koníčkom), t. j. keď\nnemal 24hodinovú zmenu. Nemožno teda jednoznačne tvrdiť, že ujmu na právach, na náhradu ktorej\nbol žalovaný súdom prvej inštancie zaviazaný, spôsobil výlučne žalovaný v priamej a bezprostrednej\npríčinnej súvislosti s nesprávnym prebratím smernice. Záverom žalovaný poukázal na právny názor\nOkresného súdu Lučenec uvedený v bodoch 13 až 16 odôvodnenia jeho rozsudku č. k. 16C/11/2023-215\nzo dňa 30.01.2024.\n2.4. K nepripusteniu výsluchu svedka F.. G.. T. S., riaditeľa KR HaZZ v Bratislave, žalovaný uviedol,\nže tohto navrhoval vypočuť za účelom bližšieho a detailnejšieho popísania a vysvetlenia predovšetkým\npredložených tabuliek spolu s fungovaním systému SAP a s tým súvisiacim plánovaním hodín\npríslušníkov HaZZ s poukazom na podstatu a charakter prejednávaného prípadu. Súd prvej inštancie\nvýsluch svedka za žalovaného nepripustil zdôvodňujúc nadbytočnosťou s poukazom na ustálený\nskutkový stav. Žalovaný uvedený postup súdu prvej inštancie nepovažuje za správny, pričom podľa\nnázoru žalovaného uvedené zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) C.s.p., t. j. súd\nprvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Súd prvej\ninštancie považoval navrhovaný výsluch za nadbytočný, nakoľko mal byť ustálený skutkový stav. Súd\nprvej inštancie dopredu ustálil, že výsluch svedka by aj tak nijako nezvrátil rozhodnutie súdu vo veci\nsamej, avšak žiadna zo strán a ani súd prvej inštancie nemohli vedieť, aké skutočnosti by svedok bližšie\nozrejmil, čo by vypovedal, resp. v akej miere by jeho výsluch prispel k objasneniu skutkového stavu,\nčím súd prvej inštancie zaťažil konanie vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie\nvo veci samej. Žalovaný tiež zastáva názor, že uvedeným postupom súd prvej inštancie znemožnil\nžalovanému, aby uskutočňovala jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva\nna spravodlivý proces.\n2.5. Záverom k výroku o náhrade trov konania uviedol, že sa s ním nestotožňuje a má za to, že nárok\nžalobcom bol nesprávne uplatnený a má za to, že aj v danom prípade sa jedná o nesprávne právne\nposúdenie veci. V prípade, ak by odvolací súd vyhovel podanému odvolaniu žalovaného, tak tento výrok\no trovách konania (ako závislý výrok) musí byť v celom rozsahu zmenený v prospech žalovaného.\n3. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý žiadal aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako\nvecne správny potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. K námietkam\nžalovaného o nedostatku právomoci všeobecných súdov a nedostatku pasívnej legitimácie uviedol, že\nodkázal na čl. V žaloby, ktorý sa zaoberá aktívnou a pasívnou vecnou legitimáciou v danej sporovej\nveci. Pokiaľ žalovaný namieta, že súd nebol oprávnený o uvedenej otázke rozhodovať, poukazujeme\nna rozhodnutie kompetenčného senátu Najvyššieho súdu SR v skutkovo a právne identickej veci zo\ndňa 25.11.2020, sp. zn.: 1KO/5/2020, v ktorom bolo konštatované, že žalobou uplatnený nárok nemá\nverejnoprávny charakter, nepatrí do agendy správneho súdnictva, ale patrí do agendy všeobecného\n\nsúdnictva. Ide o rovnakú a opakujúcu sa argumentáciu žalovaného v skutkovo a právne identických\nsporoch, ktorá už bola vyriešená na úrovni judikatúry SD EU a tiež v rozhodnutiach vnútroštátnych\nsúdov (čl. IX žaloby). Žalovaný opätovne namieta, že žalobca si uplatňuje mzdový nárok, čo sa však\nnezakladá na pravde a ide opätovne o absurdnú argumentáciu žalovaného. Žalobca si neuplatňuje\nmzdový nárok, ale domáha sa náhrady škody spôsobenej porušením úniového práva. Pokiaľ ide o\nprávne posúdenie žalovaného nároku na náhradu škody, ide o nárok, ktorý je pri absencii explicitnej\nvnútroštátnej úpravy nároku na náhradu škody z porušenia práva EÚ jednotlivcovi, potrebné posudzovať\nanalogicky podľa ustanovení slovenského právneho poriadku, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom\nnajbližšie. Pokiaľ žalovaný upozorňuje na potrebu rozlišovania medzi aplikáciou a prebratím smernice,\nk uvedenému uvádzame, že podľa čl. 29 Smernice je táto Smernica adresovaná členským štátom.\nNakoľko Smernica je určená žalovanému, ktorý zodpovedá za jej správne prebratie, v konaní o náhradu\nškody spôsobenej nesprávnym prebratím Smernice do právneho poriadku je pasívne vecne legitimovaný\nžalovaný a subjektom, ktorý má právomoc o tom rozhodnúť, je jednoznačne všeobecný súd.\n3.1. K skutočnostiam namietaným čo sa týka pôsobnosti smernice žalobca uviedol, že argumentácia\nžalovaného obsiahnutá nezodpovedá interpretačnému záveru, ktorý v tejto otázke zaujal SD EU v\nrozhodnutí vo veci C - 429/09 (Gúnter FuB proti Stadt Halle). V predmetnom rozhodnutí sa SD EU\njasne vyjadril k povahe práce hasičov ako takých, bez náznaku rozlíšenia, či sú tieto práce vykonávané\nna celoštátnej alebo regionálnej úrovni a či je zamestnávateľom štát alebo iný subjekt. Nemožno v\ntejto súvislosti prehliadať ani to, že v tomto rozhodnutí SD EU nadväzuje na svoju skoršiu judikatúru,\nv ktorej sa už kategoricky vyjadril k spôsobu interpretácie slovného spojenia „určité osobitné činnosti\nverejných služieb“, použitého pri negatívnom vymedzení pôsobnosti Smernice. V uvedenej súvislosti\nje napokon potrebné dať do pozornosti súdu aj uznesenie SD EU C-52/04 zo dňa 14.07.2005 vo\nveci Personalrat der Feuerwehr Hamburg. V neposlednom rade je predmetná argumentácia vyvrátená\ndesiatkami potvrdzujúcich rozhodnutí krajských súdov SR, nakoľko žalovaný predmetnú argumentáciu\npoužíva v každom spore tohto druhu. Bolo by nehospodárne opätovne na tomto mieste uvádzať spisové\nznačky všetkých rozhodnutí, a žalobca odkázal v tejto súvislosti na čl. IX žaloby.\n3.2. K nároku na náhradu škody žalovaný v podstate namietal, že neboli naplnené všetky tri podmienky,\nktoré musia byť splnené pre účely uplatnenia práva na náhradu škody, ktorými sú: cieľom porušenia\nprávnej normy únie je priznať jednotlivcovi práva a porušenie je dostatočne závažné, existencia\nškody, priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou. Žalobca poukázal nato, že zákon\nč. 315/2001 Z.z. v ustanovení § 97 explicitne a taxatívne vymenúva, čo všetko sa posudzuje ako\nvykonávanie štátnej služby, pričom neuvádza len čas prehlbovania kvalifikácie a zvyšovania kvalifikácie,\nči čas účasti na rekondičnom pobyte, ale aj čas čerpania dovolenky, plateného služobného voľna a\nneprítomnosti príslušníka v štátnej službe z dôvodu dočasnej neschopnosti na vykonávanie štátnej\nslužby z dôvodu choroby alebo úrazu, a pod. Avšak § 97 nie je zaradený v siedmej hlave druhej časti\nzákona Platové náležitosti a ďalšie náležitosti, ani predmetné ustanovenie neuvádza, že predmetné\nčasy sa ako vykonávanie štátnej služby posudzujú pre účely výpočtu mzdy, alebo výlučne nejaký\niný účel. Preto aplikáciu tohto ustanovenia nemožno limitovať v intenciách názoru žalovaného o\njeho účele a legálnu definíciu v ňom obsiahnutú nemožno vykladať takýmto zužujúcim spôsobom.\nPokiaľ zákonodarca upravil definíciu výkonu štátnej služby širšie v porovnaní so Smernicou, teda\npriaznivejšie v prospech ochrany bezpečnosti a zdravia zamestnanca, nemožno od tejto rozšírenej\nochrany abstrahovať a je potrebné ju v súlade s ustanovením čl. 15 Smernice rešpektovať. Neexistenciu\npráce počas období v rámci jedného referenčného obdobia nemožno použiť na kompenzáciu iných\nobdobí v rámci toho istého referenčného obdobia, počas ktorých sa presiahol maximálny týždenný\nčas. Teda pokiaľ zamestnanec čerpal dovolenku alebo bol práceneschopný, v dôsledku čoho reálne\nodpracoval menej, nemôže to v rámci referenčného obdobia ovplyvňovať výsledný priemerný pracovný\nčas v neprospech zamestnanca. Účelom ustanovenia čl. 16 písm. b) Smernice je nepochybne zabrániť\ntomu, aby zamestnanec nebol znevýhodnený na základe skutočnosti, že čerpal dovolenku alebo že\nbol práceneschopný, tým, že by v inom sedemdňovom období (v rámci toho istého referenčného\nobdobia) mohol byť nútený odpracovať ďalšie hodiny v rozsahu zodpovedajúcom príslušnej pomernej\nčasti maximálneho týždenného pracovného času za dobu dovolenky alebo práceneschopnosti. Z tohto\ndôvodu je potrebné pri výpočte priemerného týždenného pracovného času postupovať tak, aby výsledný\npriemerný týždenný pracovný čas nebol znížený v dôsledku čerpania dovolenky, prípadne pracovnej\nneschopnosti. V opačnom prípade by to viedlo k absurdnému záveru ktorý by bol rozporný z účelom\nSmernice, pričom týmto účelom je ochrana zdravia a organizácia pracovného času.\n3.3. Pokiaľ ide o námietku neprimeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy, k uvedenému žalobca\nuviedol, že súd prvej inštancie sa s týmito skutočnosťami dôsledne vysporiadal. Žalovaný zavádza,\nkeď tvrdí, že z výsluchu žalobcu vyplynulo, že popri služobnom pomere má dve iné brigády (rozvoz\n\npotravín a práca v pneuservise). Žalobca vo výsluchu uviedol, že brigáda v pneuservise trvala len 10-11\ndní (žalobca je pritom príslušníkom HaZZ od roku 2014) a rozvoz potravín bol v zmysle jeho výsluchu\ntaktiež len dočasného charakteru. V snahe o primeranosť uplatnenej výšky náhrady nemajetkovej ujmy\nv peniazoch si pri kvantifikácii nároku napomohol výpočtom, koľko by žalobca obdržal za daný čas plat\nza štátnu službu nadčas, ak by vykonával štátnu službu nadčas, nakoľko povaha štátnej služby nadčas\nspomedzi platových náležitostí najlepšie vyjadruje podstatu skutkového stavu u žalobcu spočívajúcej\nv tom, že v dôsledku porušenia povinnosti žalovaným bol žalobca nútený pracovať, aj keď danom\nčase pracovať nemal, no bolo mu to prikázané. Z výsluchu žalobcu jednoznačne vyplynulo, že v\ndôsledku neustáleho porušovania práva EU zo strany štátu žalobca odpracuje viac, než by odpracovať\nmal, v dôsledku čoho nemá čas venovať sa manželke, blízkej rodine a priateľom, nakoľko dni jeho\nvoľna často vychádzajú na týždeň, kedy je jeho manželka, blízka rodina a priatelia v práci, že k tomu\ndochádza v rodine k neustálym hádkam, nakoľko je mu vyčítané, že je takmer neustále v práci (aj počas\nvíkendu a sviatkov), že máva migrény, ktoré sú s najväčšou pravdepodobnosťou zapríčinené dlhodobým\nprerušovaným spánkom počas nočnej neaktívnej časti služobnej pohotovosti, kedy žalobca jasne vo\nvýsluchu uviedol, ako takýchto „spánok“ prebieha. Uvedené (ako aj ďalšie skutočnosti) prvoinštančný\nsúd zohľadnil a posúdil ako „strednú“ závažnosť a preto nepriznal žalobcovi ním požadovanú výšku,\nale túto výšku ustálil na sume 2.500,- €. Žalobca si je vedomý, že napriek uznaniu základu nároku vo\nvšetkých rozhodnutiach vnútroštátnych súdov v skutkovo a právne identických veciach (vrátane tých, na\nktoré poukazuje žalovaný), výšky priznaných náhrad oscilujú cca v sumách od tisíc do 5 tisíc €, domnieva\nsa však, že v týchto výškach priznávané sumy v konečnom dôsledku neplnia svoj účel, ktorým má byť\nčiastočné zmiernenie zásahov do osobnostných práv, a to obzvlášť za situácie, kedy štát vie o tomto\nprobléme prakticky od roku 2001, kedy bol prijatý zákon č. 315/2001 Z.z., v stovkách rozhodnutí už bolo\npotvrdené, že žalovaný porušuje svoju povinnosť a napriek uvedenému žalovaný cynicky poukazuje na\nto, že žalobca mal byť ten, kto sa mal pokúsiť o nápravu.\n3.4. Vo vzťahu k zamietnutiu návrhu na vykonanie dokazovania výsluchom svedka plk. G.. T. S., riaditeľa\nKR HaZZ v Bratislave, uvedené bolo jednoznačne správne, nakoľko v rozsahu skutkového stavu by\nsvedok nevniesol do konania „iné hodiny“, než ktoré v rámci svojich skutkových tvrdení uvádzajú strany\nsporu, pričom vyhodnotenie, čo sa má alebo nemá započítavať do výkonu štátnej služby, je otázkou\nprávneho posúdenia, ku ktorej by svedok pravdepodobne uvádzal svoje právne názory, čo však logicky\nnie je úlohou svedka.\n4. V replike žalovaný zotrval na svojich argumentoch uvedených v odvolaní a žiadal aby odvolací súd\nrozhodol v zmysle jeho odvolacieho petitu. S vyjadrením žalobcu nesúhlasil, pričom si dovoľujeme\nkeď, že žalobca vo svojom vyjadrení neuviedol žiadne nové ani relevantné skutkové či právne\nskutočnosti, ktoré už v konaní pred súdom prvej inštancie neuvádzal. Žalobca sa nevyjadril ani ku\nvšetkým skutočnostiam uvádzaným v odvolaní, predovšetkým na detailne špecifikovanú argumentáciu\nžalovaného vo vzťahu k nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy a jej výšky spolu s jednotlivými\nfaktormi determinujúcimi jej priznanie, resp. náhradu prostredníctvom súdneho konania, ktorá tvorí\nimanentnú časť tohto konania. Žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v celkovej výške\n6.760,38 € ktorá predstavuje adekvátnu náhradu „strateného času“ žalobcu. Priznaním sumy 2.500,- €\nžalobca demonštroval, že táto zodpovedá náhrade jeho nemajetkovej ujmy, čo potvrdil tým, že nepodal\nproti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie. Žalovaný v uvedenom vidí zrejmý vnútorný rozpor, čo\ndo dôvodov, ako aj hodnoty utrpenej ujmy žalobcu, ktorej má zodpovedať jej náhrada v peniazoch\n(po zohľadnení všetkých vstupných faktorov determinujúcich jednak samotný vznik morálnej ujmy a\njednak jej ocenenie, resp. ohodnotenie v peniazoch). Žalovaný mal zato, že matematický výpočet\nnemajetkovej ujmy zodpovedajúci výške platu žalobcu za štátnu službu nadčas nie je udržateľný a\nv tomto smere poukázal na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/82/2023, rozsudok\nOkresného súdu Prievidza sp. zn. 8C/12/2024, rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn.\n3C/18/2023, rozsudok Okresného súdu Michalovce sp. zn. 27C/87/2021, uznesenie Krajského súdu v\nKošiciach sp. zn. 6Co/66/2023. K nepripusteniu výsluchu svedka žalovaný nesúhlasil s argumentáciou\nžalobcu a v plnom rozsahu zotrval na dôvodoch svojho odvolania v tejto časti, keď svedka nenavrhoval\nz dôvodu, aby súdu prvej inštancie prednášal svoje právne názory, či sa vyjadroval k otázkam právneho\nposúdenia veci a postup súdu prvej inštancie nepovažuje za správny, pričom podľa názoru žalovaného\nuvedené zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) C.s.p., t. j. súd prvej inštancie nevykonal\nnavrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.\n4.1. Žalobca zastal názor (súd prvej inštancie tiež v súvislosti s čiastočným vyhovením žalobe), že\nosvedčil svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalovaný s uvedeným nesúhlasil, a\nnaďalej zastáva názor, že súd prvej inštancie nezohľadnil všetky skutočnosti, ktoré v rámci výsluchu\nžalobcu vyšli najavo a tieto nezobral do úvahy v ich vzájomnom súvise. Žalobca počas svojho výsluchu\n\nnijakým spôsobom bližšie nekonkretizoval ujmu, ktorá mu mala v priamej a bezprostrednej príčinnej\nsúvislosti s nesprávnym prebratím smernice vzniknúť. Žalobca apeloval na nedostatok času, ktorý by\nmohol tráviť so svojou rodinou, avšak bližšie neuviedol, aký spôsobom, t. j. neuviedol, na aké aktivity\na aké povinnosti mu čas nemá zostať práve a výlučne v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti\ns nesprávnym prebratím smernice. Žalovaný v tomto smer zopakoval svoje argumenty uvedené v\nodvolaní. Pokým žalobca vo vydrení uvádza, že má migrény tento ako argument odôvodňujúci priznanie\nnároku na náhradu nemajetkovej ujmy spomína prvýkrát v odvolacom konaní, a preto žalovaný navrhuje\nodvolaciemu súdu, aby na uvedené s poukazom na § 366 C.s.p., tzv. novoty v odvolacom konaní\nneprihliadal. Z výsluchu žalobcu vyplynulo, že má zdravotnú klasifikáciu „A“, teda plne spôsobilý na\nvýkon služby zásahového hasiča. Okrem toho, žalobca v rámci konania pred súdom prvej inštancie\nnepredložil žiadnu lekársku správu preukazujúcu, že žalobca trpí migrénami, ktoré sú vyvolávané\nvýlučne nedostatočným a prerušovaným spánkom na hasičskej stanici počas neaktívnej časti služobnej\npohotovosti. Tvrdenie žalobcu, že migrény sú u žalobcu vyvolávané, resp. zapríčinené pravdepodobne\ndlhodobým prerušovaným spánkom počas nočnej neaktívnej časti služobnej pohotovosti je hypotetickým\nnepreukázaným tvrdením. Záverom v replike poukázal na aktuálnu rozhodovaciu prax k náhrade\nnemajetkovej ujmy a to na právny názor Mestského súdu Bratislava IV v rozsudku č. k. 4Cos/1/2023 206 a Mestského súdu Košice v rozsudku č. k. 77C/17/2023 - 88.\n5. Žalobca v duplike zdôraznil, že pokiaľ žalovaný uvádza, že nepodaním odvolania voči výške priznanej\nsumy uznáva, že priznaná suma je primeraná ním pociťovanej ujme, ide o argumentáciu, ktorá vychádza\nz nepochopenia procesného práva a jeho základných zásad. Je výsostne osobným právom žalobcu\nrozhodnúť sa, či odvolanie podá alebo nepodá a faktory, ktoré ho pri tomto rozhodnutí ovplyvňujú,\nnie je povinný žalovanému predkladať a žalovaný z uvedeného nemôže nič právne relevantné\nvyvodzovať. K neustálemu opakovaniu žalovaného o tom, že si uplatňuje mzdový nárok, opätovne ide\no nerešpektovania zásady procesnej ekonómie, kedy opakovane v tom istom konaní uvádza tú istú\nargumentáciu, ku ktorej už zaujal stanovisko. Samotná judikatúra krajských súdov, na ktorú poukazuje\nžalovaný vo svojom vyjadrení (napr. rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 6Co/66/2023),\nje v zhode stým, čo uviedol v napádanom rozsudku aj tunajší súd, nakoľko krajské súdy sa v danej\nveci väčšinou neriadia výpočtom, ale priznávajú celé sumy okolo 2.500,00 €, ako to je konštatované\nv žalovaným uvádzaných rozhodnutiach. V ďalšej časti svojej dupliky zopakoval skutočnosti uvedené\nvo vyjadrení k odvolaniu a v replike týkajúce sa nevykonania výsluchu svedka, príčinnej súvislosti a\nnáhrady nemajetkovej ujmy.\n6. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania (výrok I., III.) v zmysle\n§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom\nverejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného\nnie je dôvodné.\n7. Predmetom sporu je zaplatenie sumy 6.760,38€ z titulu náhrady škody spočívajúcej v nemajetkovej\nujme spôsobenej žalobcovi za porušenie jeho práva na maximálny týždenný pracovný čas s poukazom\nna čl. 6 písm. b) smernice, ktorý nebol dostatočne prebratý do vnútroštátneho právneho poriadku\nSlovenskej republiky, konkrétne do zákona č. 315/2001 Z.z..\n8. Podľa článku 1 bod 2 smernice, táto smernica sa vzťahuje na:\na) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a\nna maximálny týždenný pracovný čas a\nb) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.\n8.1. Podľa článku 2 bod 1 smernice, na účely tejto smernice platia tieto definície:1. \"pracovný čas\"\nje akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju\nčinnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;\n8.2. Podľa článku 6 písm. b) smernice, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho,\nže v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: b) priemerný pracovný čas pre každé\nobdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.\n8.3. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z., služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom\npríslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.\n\n8.4. Podľa § 85 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z., služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie\ntýždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.\n8.5. Podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z., služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý\nnerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich\nmesiacov.\n8.6. Podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z., pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka\nslužobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania\nštátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania\nštátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.\n8.7. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z., služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť\nv štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie\nštátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.\n8.8. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením\nnapadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov\nnapadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie\ndôvody.\n9. Po oboznámením sa s obsahom spisu má odvolací súd zato, že súd prvej inštancie riadne zistil\nskutkový stav veci v zmysle § 215 ods. 1 C.s.p. V preskúmavanej veci rozhodnutie súdu prvej inštancie\nvo veci samej zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle §\n220 C.s.p., pretože súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový\nstav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán sporu k prejednávanej veci,\nvýsledky vykonaného dokazovania riadne zhodnotil, keď dôsledne rozviedol ktoré skutočnosti považuje\nza preukázané a ktoré nie, z ktorých jednotlivých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení\ndôkazov riadil. Súd prvej inštancie citoval ustanovenia Smernice 2003/88/ES Európskeho parlamentu\na Rady zo 4.novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, zákona č. 315/2001\nZ. z. o hasičskom a záchrannom zbore, Občianskeho zákonníka ktoré aplikoval na prejednávaný prípad\na ktoré ho viedli k čiastočnému vyhoveniu žaloby. Súd prvej inštancie po vysporiadaní sa s námietkou\nnesplnenia procesnej podmienok konania týkajúcej sa právomoci a s námietkou premlčania nároku\nprimerane vysvetlil, že žalovaný je vecne pasívnym subjektom, nesúcim zodpovednosť a sú splnene\npodmienky na poskytnutie náhrady za vznik nemajetkovej ujmy na strane žalobcu (pozri odsek 15. a 22.\nodôvodnenia napadnutého rozsudku). Rovnako podrobne a detailne uviedol, ako dospel k záveru, že\nsuma 2.500,-€ ako náhrada nemajetkovej ujmy vzniknutej žalobcovi sa javí ako primeraná (pozri odsek\n26. a 33. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku vo veci\nsamej dalo odpoveď na skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany\na z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení\nvšeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd\nprvej inštancie teda svoje rozhodnutie vo veci samej patričným spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2,3\nC.s.p. ) na ktoré odôvodnenie poukazuje aj odvolací súd a s ktorým sa s poukazom na ustanovenie §\n387 ods. 2 C.s.p. v celom rozsahu stotožňuje a podstatným dôvodom odvolania žalovaného považuje\npotrebné uviesť nasledovné fakty.\n10. Žalovaný ako počas konania na súde prvej inštancie aj v odvolaní zotrval na námietke nedostatku\nprávomoci súdu konať vo veci a nedostatku pasívnej vecnej legitimácie (pozri odsek 2., 2.1.).\n10.1. Ustanovenie § 3 C.s.p. vymedzuje právomoc civilných súdov metódou konkrétneho výpočtu\nprávnych vzťahov, o ktorých súdy konajú a rozhodujú. Súkromnoprávne vzťahy, z ktorých vychádzajú\nsúkromnoprávne spory a iné veci, sú charakterizované najmä právnou rovnosťou a vôľovou autonómiou\nich účastníkov. Ich postavenie je rovnocenné, čo znamená, že jeden z účastníkov súkromnoprávneho\nvzťahu nie je oprávnený jednostranne ukladať povinnosti druhému účastníkovi a ani sám autoritatívne\nvynucovať splnenie povinnosti druhého účastníka súkromnoprávneho vzťahu. Zisťovanie danosti\nprávomoci civilných súdov sa spravuje zásadou, že to, či právny vzťah a jeho riešenie patrí do ich\nprávomoci alebo nie, je závislé od jeho obsahu, a nie iba od jeho úpravy konkrétnym právnym odvetvím\nhmotného (najčastejšie) súkromného práva. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením\n\npráva Európskej únie v dôsledku nesprávneho prebratia - transpozície smernice Európskej únie do\nvnútroštátneho právneho poriadku, je potrebné zaradiť medzi súkromnoprávne spory, pričom odvolací\nsúd poukazuje na to, že z judikatúry súdneho dvora vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej\nporušením práva Európskej únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne\nsúdy. Keďže v posudzovanom spore sa medzi žalobcom a žalovaným jedná o súkromnoprávny\nspor týkajúci sa žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody porušením práva Európskej únie,\nktorej sa domáhal ako nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie mal v zmysle ustanovenia § 3 C.s.p.\nprávomoc spor medzi žalobcom a žalovaným prejednať a v spore rozsudkom rozhodnúť. Súd prvej\ninštancie pri posudzovaní veci predmetu sporu musel posudzovať zodpovednosť žalovaného za škodu\nžalobcovi, ktorá mu bola spôsobená porušením práva Európskej únie, pričom jedným z predpokladov\nzodpovednosti je „dostatočne závažné porušenie právnej normy Európskej únie, ktorej cieľom je\npriznanie práv jednotlivcom“. Súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom spore\noprávnený a povinný skúmať, či zo strany žalovaného došlo k tvrdenému porušeniu práva Európskej únie\npri preberaní smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky, a to konkrétne vo vzťahu k zákonu č.\n315/2001 Z.z., čo znamená, že v jednotlivostiach bol oprávnený a povinný skúmať, či zákon č. 315/2001\nZ.z. zodpovedá cieľom čl. 6 písm. b/ smernice. Z týchto dôvodov preto argumentácia žalovaného v\npodanom odvolaní, že súd prvej inštancie nebol oprávnený, a teda nemal právomoc posudzovať súlad\nzákona . 315/2001 Z.z. so smernicou, je nedôvodná.\n10.2. Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj námietku žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej\nlegitimácie s tým, že žalovaný v konaní poukázal na potrebu rozlišovania medzi „prebratím smernice“ a\n„aplikáciou smernice“ a že na aplikácii smernice sa žalovaný nepodieľal. Odvolací súd sa so záverom\nsúdu prvej inštancie o nesprávnom prebratí smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky\nstotožňuje, pričom skutočnosť, že žalovaný sa priamo nepodieľal na aplikácii smernice, je z hľadiska\nprejednávaného sporu bez právneho významu. Podľa čl. 29 smernice je táto smernica adresovaná\nčlenským štátom, pričom žalovaný ako členský štát Európskej únie a adresát smernice po vstupe\nSlovenskej republiky do Európskej únie je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej a aj\nfaktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípade že žalovaný túto povinnosť nesplní, je\nzodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu smernice, pokiaľ k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku\njej nesprávneho prebratia do právneho poriadku. Keďže žalobca sa žalobným nárokom domáha náhrady\nškody spočívajúcej v nemajetkovej ujme z titulu porušenia práva Európskej únie členským štátom\nEurópskej únie, žalovaný Slovenská republika, v mene ktorej koná ústredný orgán verejnej správy, a\nto ministerstvo vnútra, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre hasičský a záchranný zbor\ndisponuje pasívnou vecnou legitimáciou.\n11. Za právne irelevantnú považuje odvolací súd aj námietku žalovaného ( pozri odsek 2.2.), že súd\nprvej inštancie nesprávne právne posúdil pôsobnosť smernice, ktorá sa na služobný pomer príslušníkov\nhasičského a záchranného zboru vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený\nrozvrh služobného času nevzťahuje v plnom rozsahu, pretože sa neuplatňuje na odvetvia činností,\nktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany (čl. 1 ods. 3 smernice v spojení s čl.\n2 smernice Rady 89), pričom zároveň namietal, že rozhodnutie súdneho dvora vo veci C- 429/09\nsa týka „mestského hasiča. Odvolací súd poukazuje nato, že pri právnom posúdení veci aj v znení\nsmernice pri rozhodovaní je potrebné vychádzať aj z príslušnej judikatúry súdneho dvora, pretože\nsúd je povinný plne uplatňovať výklad práva Európskej únie, ktorý súdny dvor podal (pozri rozsudok\nC-261/2021 zo dňa 07. júla 2022). Súdny dvor rozhodol, že čl. 6 písm. b/ smernice má priamy účinok,\nteda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi.\nSúdny dvor rozhodol, že smernica sa má uplatniť na činnosti hasičského a záchranného zboru, aj\nkeď sú vykonávané zásahovými silami v teréne, pričom nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti\npožiarom, alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v\nsúlade s poslaním im zvereným, a to aj v prípade, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú\nsvojim charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám. Na účely smernice\npojem pracovníka nemôže byť vykladaný rôzne podľa právnych predpisov toho ktorého štátu, ktorý\nje členským štátom Európskej únie, ale má autonómny význam vlastný právu Európskej únie, keď\nza pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a\nprávna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať žiaden dosah\nna postavenie pracovníka v zmysle práva Európskej únie. Znamená to teda, že skutočnosť, či niekto\nje podľa vnútroštátneho práva dobrovoľným hasičom alebo profesionálnym hasičom, nie je vo vzťahu k\nposudzovaniu charakteristiky pracovníka relevantná, a na takéhoto pracovníka sa vzťahujú ustanovenia\n\nsmernice (rozsudky C-397/01 až C-403/01, C-429/09, C-518/15). Vzhľadom už na uvedené je preto\nnedôvodná odvolacia námietka žalovaného, že smernica sa nevzťahuje na žalobcu ako hasiča a bez\nprávneho významu je skutočnosť, či hasič plní svoje úlohy v pracovnom, resp. služobnom pomere ako\nhasič dobrovoľný, mestský alebo štátny. Čl. 6 písm. b/ smernice predstavuje v rozsahu v akom ukladá\nčlenským štátom Európskej únie maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá\nmusí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva\nEurópskej únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke, alebo akémukoľvek obmedzeniu a ktoré\njednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudok\nC-429/09 vo veci Fuß body 33. až 35.). Členské štáty Európskej únie teda nemôžu jednostranne určiť\nrozsah pôsobnosti článku 6 písm. b/ smernice tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na\nnejakú podmienku, alebo určitým spôsobom obmedzovali (C-397/01 bod 99., C-429/09 body 35. a 52.).\nSúdny dvor judikoval, a to opakovane, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom\nrozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 bod\n95.) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v\nzariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne\npracovník vykonáva (rozsudok C-437/08 bod 27.).\n11.1. Súdny dvor osobitne v prípade hasičov potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej\npohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,\nje súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený\nsmernicou (rozsudok C-429/09, C-52/04). Z dôvodu, že žalobca počas výkonu služobnej pohotovosti\nmusí byť k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, t. j. v mieste výkonu práce, celý čas služobnej\npohotovosti je potom potrebné započítať do pracovného času žalobcu, pričom skutočnosť, že za\npracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada v zmysle § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001\nZ.z. nemá vplyv na porušenie článku 6 písm. b/ smernice. Námietka žalovaného, že smernica sa na\npríslušníkov hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania\nnevzťahuje, je preto z uvedených dôvodov nedôvodná. Odvolací súd poukazuje na to, že aj z aktuálnej\njudikatúry súdneho dvora vyplýva, že v prípade, ak povaha a rozsah povinností a režim zodpovednosti,\nktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu práce, resp.\npovinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto pracovníkovi počas\npohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka\nslobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje a\nvenovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto doba služobnej pohotovosti pracovný čas\npracovníka (rozsudky vo veci C-214/20, C-580/19, C-344/19).\n12. Vo vzťahu k námietkam týkajúcich sa nároku na náhradu škody (pozri odsek 2.3.) žalovaný\nnamietal, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym spôsobom, pričom\nveľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú\nslužobnú pohotovosť, za ktorú bol žalobca v zmysle platnej legislatívy odmeňovaný, odvolací súd\nuvádza, že zo žaloby ako aj z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je nepochybne zrejmé,\nže žalobca uplatnil nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) z dôvodu, že u žalobcu došlo v\npríčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného k vzniku škody (nemajetkovej ujmy)\nv dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy SR) z dôvodu, že účelom\nstanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia smernice č. 2003/88/\nES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania, alebo iného\nnepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a\naby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie a súčasne zásahu do práva žalobcu na súkromie\na rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy SR), pretože reálne musel odpracovať viac, ako bol povinný\nv zmysle smernice č. 2003/88/ES a musel tráviť čas v práci, prichádzal o čas, ktorý by mohol venovať\nrodine, záľubám, resp. iných aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Odvolací súd\nďalej uvádza, že smernica neobsahuje ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade jej porušenia.\nNáhrada škody spôsobená jednotlivcovi porušením práva Európskej únie musí byť primeraná vzniknutej\nškode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv jednotlivca. Vnútroštátne právo členských štátov\nEurópskej únie musí určiť, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektívnosti bolo stanovené, či sa\nnáhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme\nfinančného odškodnenia a tiež definovať pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Právny\nporiadok Slovenskej republiky tiež nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody\nproti štátu spôsobenej porušením práva Európskej únie. Odvolacia námietka žalovaného, že žalobca\n\nnepreukázal spôsobenú ujmu nie je dôvodná, pretože z vykonaného dokazovania v konaní pred súdom\nprvej inštancie vyplynulo, že žalobca v žalovanom období (10/2020 až 6/2023) bol každý mesiac v práci\nviac než by prináležalo podľa maximálneho pracovného času a zároveň opakovane dochádzalo u žalobu\nk prekračovaniu limitu 48-hodinového služobného času. Odvolací súd uvádza, že žalobca v dôsledku\ntakého rozvrhu pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom Európskej únie, prišiel o čas, ktorý by inak\n(za situácie, že by nemal nariadenú pracovnú pohotovosť s povinnosťou zdržiavať sa na pracovisku)\nvenoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov fyzickej a psychickej relaxácii, mohol by\nrozhodnúť o trávení tohto času podľa vlastného uváženia.\n12.1. Odvolací súd nesúhlasí ani s námietkou žalovaného, že v súdenej veci neboli splnené podmienky\npre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho\nzákonníka z dôvodu, že žalobca sa mal domáhal upustenia od takého zásahu od svojho zamestnávateľa\ns poukazom na to, že žalobca sa domáha len finančného plnenia, ktoré má slúžiť len ako akási\nkompenzácia bez toho, aby tento údajný protiprávny stav bol do budúcna napravený. Súd je pri\nposudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy viazaný v tom smere, že má posúdiť\nprimeranosť výšky náhrady ujmy, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácii smernice žalobca utrpel,\npričom spôsob určenia ako aj posudzovanie výšky nároku z titulu náhrady nemajetkovej ujmy je na\núvahe súdu. Súd však musí pri úvahe o priznaní ako aj výške náhrady nemajetkovej ujmy hodnotiť tak\njednotlivé okolnosti ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. Určenie výšky náhrady nemajetkovej\nujmy zo zákona je na voľnej úvahe súdu, ktorá však musí byť odôvodnená a musí mať základ v zistenom\nskutkovom stave. Súd prvej inštancie so zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom\nprípade porušené, a to právo na ochranu zdravia a právo na súkromie a okolnosti porušovania práva\nžalobcu správne dospel k záveru, že v súdenej veci sú splnené podmienky na aplikáciu § 13 ods. 2\nObčianskeho zákonníka, t. j. na priznanie zadosťučinenia v peniazoch. Aj podľa názoru odvolacieho\nsúdu vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, keď\nžalovaný ako členský štát Európskej únie neprijal opatrenia nevyhnutné za zabezpečenie požiadavky,\naby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6\npísm. b/ smernice a zároveň za situácie, že do pracovného času nie sú zarátavané nadčasy služobnej\npohotovosti, je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na\nodstránenie trvajúcich následkov nie je vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah,\nktorým je štát namieste. Rovnako berúc do úvahy už uvedené neprichádza do úvahy ani morálna\nsatisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a\npod. Z formulácie § 13 ods. 2 v Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti\nfyzickej osobe v spoločnosti je len príkladmo uvedené, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na\nnáhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom právna úprava v ust. § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho\nzákonníka nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Odvolací súd v zhode s\nnázorom súdu prvej inštancie konštatuje, že žalobcovi ako fyzickej osobe vzniklo právo na náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch. Práva žalobcu vyplývajúce zo Smernice 2003/88/ES neboli štátom\ndodržiavané, pričom zároveň bolo pomerne dlhé obdobie porušované právo žalobcu na odpočinok, a to\naj napriek tej skutočnosti, že žalobca v spoločnosti plní zodpovedné úlohy, a preto bolo dôležité, aby mal\nmožnosť si po práci náležite odpočinúť. Z týchto dôvodov preto odvolací súd považuje nárok žalobcu\nza dôvodný a prisúdenú náhradu nemajetkovej ujmy za primeranú, pričom k porušeniu práv žalobcu\ndochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti.\n12.2. Odvolací súd osobitne k predmetnej námietke žalovaného týkajúcej sa výšky priznanej náhrady\nnemajetkovej ujmy dodáva, že základnou požiadavkou pri ustálení výšky nemajetkovej ujmy je zásada\njej primeranosti k okolnostiam a následkom (intenzite) nezákonného zásahu do sféry poškodenej osoby.\nPričom neexistuje paušálny vzorec výpočtu, resp. vyčíslenia nemajetkovej ujmy (nie je objektívne\nkvantifikovateľná), a preto sa spôsob ustálenia výšky nemajetkovej ujmy odvíja od konkrétnej povahy\nposudzovaného prípadu. V predmetnej veci išlo o zásah do osobnosti žalobcu spôsobený porušením\nmaximálneho limitu týždenného pracovného času, keď do pracovného času, resp. služobného času\nžalobcu, neboli zahrnuté hodiny ním odpracovanej určenej a nariadenej pracovnej pohotovosti. Pokiaľ\nide o výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy tak odvolací súd zastáva názor, že v danom prípade\nsa súd prvej inštancie riadne vysporiadal s priznanou výškou nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie\nnepriznal celú sumu 6.760,38€, ktorú považoval žalobca, ale priznal z nej len 2.500,-€. Tento záver\naj riadne odôvodnil, prečo nevyhovel žalobe v celom rozsahu, keď považoval za primerané, aby\nnáhrada zohľadňovala strednú mieru závažnosti tohto zásahu, nakoľko vykonaným dokazovaním zistil,\nže žalobca v súčasnosti netrpí žiadnym vážnym ochorením v dôsledku porušenia jeho práva zo strany\n\nžalovaného a taktiež jeho súkromný a osobný život nebol negovaný zo strany žalovaného v značnej\nmiere. V konaní bolo preukázané, že žalobca pracoval nad rozsah stanovený smernicou v rozhodnej\ndobe (súd prvej inštancie v odseku 28. napadnutého rozsudku riadne a rozsiahlo odôvodnil koľko\nodpracoval) a aj keď neboli preukázané rodinné problémy a zdravotné problémy na strane žalobcu, prišlo\nk zásahu do jeho práv. Odvolací sú má za to, že bolo v konaní jednoznačne preukázané, že žalobca sa\nnemôže venovať manželke, rodine v rozsahu v akom by chcel. Má nedostatok času na oddych, hoci relax\nje vzhľadom na rizikovosť jeho práce nesmierne potrebný. U žalobcu je nárok na odpočinok permanentne\nniekoľko rokov porušovaný, napriek tomu, že plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz\nvyžadujú aj nasadenie vlastného života. Súd mal za preukázané, že žalobca vykonáva náročnú prácu\nnad čas povolený právom únie, ktorá vyžaduje aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu\nzamestnávateľovi, a tým dochádza k zásahu do jeho práva na súkromie, ktorého súčasťou je aj právo\nna rodinný život, teda právo utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny a preto tak ako\nkonštatoval súd prvej inštancie vznikol žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Vzhľadnom\nna uvedené neobstoja argumenty žalovaného, že súd prvej inštancie nezohľadni všetky skutočnosti,\nktoré vyplynuli so samotnej výpovede žalobcu čo žalovaný považuje za porušenie práva žalovaného\nna presvedčivé odôvodnenie právneho názoru súdu prvej inštancie a tiež práva na spravodlivý súdny\nproces. Samotná skutočnosť, že žalovaný sa nestotožňuje s právnymi závermi súdu prvej inštancie,\nnemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti a neznamená ani oprávnenie odvolacieho súdu\nnahradiť správne právne názory súdu prvej inštancie jeho vlastnými, len preto, že nezodpovedajú\npredstavám žalovaného o tom, ako má súd vo veci rozhodnúť pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej\nujmy. Súd prvej inštancie sa pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy neodchýlil príslušných ustanovení\nObčianskeho zákonníka a ani nepoprel ich účel a význam a pri stanovení jej výšky sa riadil správnou\núvahou a priznanú sumu aj riadne odôvodnil, keď odvolací súd zastáva názor, že táto priznaná\nnáhrad nemajetkovej ujmy je primeraná k okolnostiam a následkom (intenzite) nezákonného zásahu\ndo sféry poškodenej osoby. Prisúdená náhradu nemajetkovej ujmy je podľa názoru odvolacieho\nsúdu aj primeraná, a to aj v porovnaní s rozhodnutiami súdov v porovnateľných veciach keď\nodvolaciemu súdu je v zmysle § 186 ods. 1 C.s.p. z jeho rozhodovacej činnosti známe množstvo\nrozhodnutí odvolacích súdov, ktoré priznali nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávnej\ntranspozície smernice ohľadom maximálne prípustnej dĺžke priemerného týždenného pracovného\nčasu vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín (napr. rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici\nsp. zn. 14Co/34/2022, 14Co/113/2023, 14Co/134/2023, 15Co/81/2022, 15Co/25/2024, 15Co/30/2024,\n16Co/11/2022, 16Co/36/2022, 16Co/53/2022, 16Co/106/2023, 17Co/16/2022, 17Co/47/2022,\n17Co/59/2022, 17Co/40/2023, 17Co/84/2023, 17Co/86/2023,17Co/100/2023; rozhodnutia Krajského\nsúdu v Bratislave sp. zn. 9Co/40/2024, 9Co54/2024, 2Co/33/2024).\n13. K námietkam žalovaného ktoré sa týkajú nevykonania nim navrhnutého dôkazu a to výsluchu\nsvedka F.. G.. T. S., riaditeľa KR HaZZ v Bratislave (pozri odsek 2.4.) odvolací súd poukazuje nato,\nže celkovo súd rozhoduje na základe skutkového stavu veci zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj\nna základe skutočností, ktoré neboli medzi stranami sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá\ndôvodné a závažné pochybnosti. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie\ndokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie\ndokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou\nsúdu a nie strán sporu. Predovšetkým nevykoná dôkazy, ktoré sú pre vec nerozhodujúce a nemôžu\nsmerovať k zisteniu skutkového stavu veci ako je tomu aj v tomto prípade. Skutočnosť prečo súd prvej\ninštancie navrhovaný dôkaz (výsluch svedka) nevykonal a z akého dôvodu je uvedené v jednak\nv odôvodnení napadnutého rozsudku (pozri odsek 34. odôvodnenia napadnutého rozsudku) a túto\nskutočnosť súd prvej inštancie odôvodnil priamo na pojednávaní dňa 22.5.2024 čo vyplýva zo zápisnice\nz tohto pojednávania ako aj zo zvukového záznamu z tohto pojednávania ktorý je uložený v registri ESS, keď vykonanie tohto dôkazu považoval súd prvej inštancie za nadbytočné. S uvedeným záverom\nsa stotožňuje aj odvolací súd a preto nevykonanie navrhovaného dôkazu nepredstavuje porušenie\npráva na spravodlivý súdny proces. Naviac, z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu\nnevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal\na riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou\na požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia\nňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných\ndôkazov (porovnaj rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II.\nÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery\nvyjadrené v judikátoch R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp.\nzn. 1Cdo/85/2010, 2Cdo/29/2011, 3Cdo/268/2012, 3Cdo/108/2016, 2Cdo/130/2011, 5Cdo/244/2011,\n\n6Cdo/185/2011, 7Cdo/38/2012, v dôsledku čoho tieto odvolacie námietky nie sú spôsobilé privodiť pre\nžalovaného priaznivejšie rozhodnutie vo veci.\n14. Ďalšími námietkami žalovaného sa odvolací súd opätovne nezoberal, keď tieto nie sú spôsobilé\nprivodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína\na odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky\notázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne\ndostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých\ndetailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré\nstručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto\naspektu je plne realizované právo strán konania na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II.\nÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05).\n15. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti obsah odvolania žalovaného teda nie je spôsobilý\nspochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích\ndôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové\nrozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by\nspochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie,\nv dôsledku čoho odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti (výrok I.)\npodľa § 387 ods.1,2 C.s.p. ako vecne správne potvrdil vrátane výroku o náhrade trov konania (výrok III.).\n15.1. Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania (výrok III.) odvolací súd považuje za potrebné uviesť,\nže konanie o náhrade nemajetkovej ujme, je konaním, kde je konečný výsledok daný na úvahe súdu. V\ndanom prípade konštatoval súd dôvodnosť žaloby a priznal žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej\nujmy, len využil úvahu a nepriznal celú žalovanú sumu. Zásadu úspechu vo veci (§ 255 C.s.p.) treba\nuplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku.\nV týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť\nžalobou uplatneného nároku, nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za\npredvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov\nkonania je potrebné rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie,\nže do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Civilný sporový\nporiadok neobsahuje zákonné ustanovenie, ktoré by bolo obdobou § 142 ods. 3 O.s.p., a ktoré by\nvýslovne upravovalo spôsob rozhodovania o náhrade trov konania v situácií, keď rozhodnutie o výške\nplnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu. Avšak ani nová právna úprava nevylučuje\nosobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška\nplnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne\nako podľa doterajšej úpravy (pozri II. ÚS 225/2020 z 27. augusta 2020, zverejnenom v Zbierke nálezov\na uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 31/2020, rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.\nzn. II. ÚS 399/2019, sp. zn. I. ÚS 56/2017, sp. zn. IV. ÚS 652/2018, I. ÚS 24/2021, II. ÚS 225/2020).\nOdvolací súd vzhľadom na uvedené zastáva názor, že aj ustanovenie § 255 C.s.p., podľa ktorého súd\nprizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, umožňuje v takýchto veciach\npriznať strane plnú náhradu trov konania. V prípade uplatňovania nároku, ktorý žalobca objektívne nie je\nschopný presne vyčísliť (nakoľko jeho konkrétna výška závisí od úvahy súdu), je potrebné posudzovať\núspech strán sporu v konaní podľa toho, či žalobca preukázal danosť svojho nároku čo do základu\n(pozri aj rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/70/2021, rozhodnutia Krajského súdu Bratislava sp. zn.\n9Co/151/2018, 9Co/100/2020, 9Co/40/2024). Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené a spôsob\nrozhodnutia súdu prvej inštancie v súlade so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca bol s\npoukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 Cs.p. plne procesne úspešný čo do základu uplatneného nároku\nnáhrady nemajetkovej ujmy a súčasne výška plnenie vyplývajúca z tohto jeho procesného úspechu\nzávisela výlučne od úvahy súdu a preto správne súd prvej inštancie žalobcovi priznal voči žalovanému\nnárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100%.\n16. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 , v spojení s § 255\nods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Nakoľko odvolací súd odvolaniu žalovaného\nnevyhovel a napadnuté\nrozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, mal žalobca v odvolacom konaní plný úspech a vznikol mu\nvoči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov\nkonania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti\nrozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.\n\n17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 10\nzák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,\n§ 393 ods. 2 C.s.p.).\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\nDovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.).\nDovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).\nDovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.).\nDovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom\nsúde (§ 427 ods.2 C.s.p.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).\nPovinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou\na ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého\nstupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.).\nDovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto\nustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.).\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.).\nDovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,\na uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "8C/51/2023", "guid": "2ac455e5-6960-4b8a-a3bc-81db8868cb71:f29bc996-f18c-46bd-b3eb-abc8b75c9168", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:bf14b824-ba19-4d66-8ef5-37e5e5e5d0b7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.24.2021.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 24/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 24/2021 z 4. 8. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-08-04", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.24.2021.2"}, {"guid": "ussr:d5445e38-fd44-4696-b233-788ed9fa3006", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.225.2020.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 225/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 225/2020 z 27. 8. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-08-27", "citacie_n": 209, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.225.2020.2"}, {"guid": "ussr:45924d35-e787-4d32-b53b-74517146d7bc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.399.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 399/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 399/2019 z 15. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-15", "citacie_n": 219, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.399.2019.1"}, {"guid": "ussr:56ba2daa-f035-44a1-8923-72249c112191", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.652.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 652/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 652/2018 z 13. 2. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-02-13", "citacie_n": 104, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.652.2018.1"}, {"guid": "ussr:4e4dd85e-3c84-4a18-a487-5de06d24d4ec", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.56.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 56/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/2017 z 8. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-08", "citacie_n": 424, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.56.2017.1"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 112/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 112/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 1888, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 44/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 44/03 z 5. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-05", "citacie_n": 1384, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "46db80c0-4f6b-4063-989d-6472d7790441:d7eaaa45-8188-47bc-a1bf-9169d52e7fcf", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1722202304.1", "spisova_znacka": "9Co/54/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/54/2024 z 17. 10. 2024", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2024-10-17", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1722202304.1"}, {"guid": "ef3c7c12-454d-42a6-9b67-f0531d7a9f3d:ca44b3f9-39c8-42db-a9e0-eb1f5dbe6b57", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:8323201798.1", "spisova_znacka": "2Co/33/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 2Co/33/2024 z 10. 9. 2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2024-09-10", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:8323201798.1"}, {"guid": "634f42a7-3a70-4b16-b962-016174ed713f:f46757cd-2c0a-4e06-9f40-f6d643e7748a", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2024:6723201441.1", "spisova_znacka": "14Co/134/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/134/2023 z 7. 5. 2024", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2024-05-07", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2024:6723201441.1"}, {"guid": "650c6bb2-3eb7-465c-830e-3c7ea9b12137:0aeb6e32-8cd1-4b08-9a11-8f6ed25c40a8", "ecli": null, "spisova_znacka": "15Co/30/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/30/2024 z 24. 4. 2024", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2024-04-24", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/650c6bb2-3eb7-465c-830e-3c7ea9b12137:0aeb6e32-8cd1-4b08-9a11-8f6ed25c40a8"}, {"guid": "374aeece-9ed5-4b01-bdf2-9cd0ff0ff434:d7d4a5a8-26db-4340-8024-dc4124a0fd06", "ecli": null, "spisova_znacka": "15Co/25/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/25/2024 z 17. 4. 2024", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2024-04-17", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/374aeece-9ed5-4b01-bdf2-9cd0ff0ff434:d7d4a5a8-26db-4340-8024-dc4124a0fd06"}, {"guid": "67bafe68-a4b0-46da-8b0b-ff5fa0a289ca:2f0a4985-b85a-402d-90d9-37089a03a5d4", "ecli": null, "spisova_znacka": "9Co/40/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 9Co/40/2024 z 10. 4. 2024", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2024-04-10", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/67bafe68-a4b0-46da-8b0b-ff5fa0a289ca:2f0a4985-b85a-402d-90d9-37089a03a5d4"}, {"guid": "14bd1333-46f5-4b5b-bfb1-aad1c9e428cb:c72dd599-d13d-43a6-98cf-baa93f8a1835", "ecli": null, "spisova_znacka": "17Co/86/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/86/2023 z 20. 3. 2024", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2024-03-20", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/14bd1333-46f5-4b5b-bfb1-aad1c9e428cb:c72dd599-d13d-43a6-98cf-baa93f8a1835"}, {"guid": "42e3d412-cb66-47b1-8101-0b3fa4d617f1:af445dbf-0873-4047-8db5-0f866707ec7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "14Co/113/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/113/2023 z 27. 2. 2024", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2024-02-27", "citacie_n": 66, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/42e3d412-cb66-47b1-8101-0b3fa4d617f1:af445dbf-0873-4047-8db5-0f866707ec7d"}, {"guid": "4bb11773-01ec-4f7b-8a43-3db4b85b3482:fca9a278-ca5f-4e1d-851b-8d61fbf40151", "ecli": null, "spisova_znacka": "16Co/106/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/106/2023 z 22. 2. 2024", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2024-02-22", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/4bb11773-01ec-4f7b-8a43-3db4b85b3482:fca9a278-ca5f-4e1d-851b-8d61fbf40151"}, {"guid": "47a48a9d-0e9a-425b-947e-8b016fa5be77:5de0c9e7-3889-4f16-930f-6403a4ce37d9", "ecli": null, "spisova_znacka": "5Co/82/2023", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5Co/82/2023 z 13. 12. 2023", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2023-12-13", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/47a48a9d-0e9a-425b-947e-8b016fa5be77:5de0c9e7-3889-4f16-930f-6403a4ce37d9"}, {"guid": "c622415d-4b15-472a-a81d-7f9de5c1102e:84d5f3b5-f69e-4d9e-a3cd-a0a4f7cd388e", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2023:1114200040.1", "spisova_znacka": "15Co/81/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/81/2022 z 27. 6. 2023", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2023-06-27", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2023:1114200040.1"}, {"guid": "f6919135-8b73-449c-86d9-048c8b55bd73:7376b8cf-db68-43df-8960-357a8084af49", "ecli": null, "spisova_znacka": "16Co/36/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/36/2022 z 23. 3. 2023", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2023-03-23", "citacie_n": 130, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/f6919135-8b73-449c-86d9-048c8b55bd73:7376b8cf-db68-43df-8960-357a8084af49"}, {"guid": "617185fe-2570-4bee-b51b-75f319286b27:1fac9038-2734-4353-95b5-1a280788928d", "ecli": null, "spisova_znacka": "14Co/34/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/34/2022 z 24. 1. 2023", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2023-01-24", "citacie_n": 90, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/617185fe-2570-4bee-b51b-75f319286b27:1fac9038-2734-4353-95b5-1a280788928d"}, {"guid": "312ca400-3c80-4b4e-b20c-f0cf078df244:3a7b841c-0bca-4942-905b-2a1d3edfaa3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "17Co/16/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/16/2022 z 26. 10. 2022", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2022-10-26", "citacie_n": 77, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/312ca400-3c80-4b4e-b20c-f0cf078df244:3a7b841c-0bca-4942-905b-2a1d3edfaa3c"}, {"guid": "0c28fce7-4fd7-432f-96bf-d365cbab7b01:bdefc155-48f3-42a0-b6e2-0c8a3ac3bc57", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2021:5817203474.2", "spisova_znacka": "9Co/100/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 9Co/100/2020 z 17. 3. 2021", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2021-03-17", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2021:5817203474.2"}, {"guid": "b409c9a8-a825-48b2-9a69-7e6cbeaa814e:d9579af9-b4df-47d2-ac93-eddf794efef2", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2020:5918201615.1", "spisova_znacka": "6Co/159/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 6Co/159/2019 z 26. 5. 2020", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2020-05-26", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2020:5918201615.1"}], "citovane_v": [{"guid": "872f9edf-9dc5-44e5-b094-80e509d7ff22:0cb59fd7-6863-4ccf-ab01-83e09213a5fa", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2026:2124203066.1", "spisova_znacka": "28Co/110/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 28Co/110/2025 z 23. 6. 2026", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2026-06-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2026:2124203066.1"}, {"guid": "a91cfda8-9fe7-4fad-b403-4dff83b0f4b1:8c6fdc38-399d-41d5-87a2-b49d0ae6b0ef", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1423202880.1", "spisova_znacka": "7Co/5/2026", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/5/2026 z 26. 5. 2026", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2026-05-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1423202880.1"}, {"guid": "cfe99ede-b944-46a3-b2f1-110b0ce022dd:33c76e77-14cb-46a1-a07a-dd72a64a4ae2", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1523201586.1", "spisova_znacka": "7Co/32/2026", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/32/2026 z 26. 5. 2026", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2026-05-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1523201586.1"}, {"guid": "bfa1e332-d62c-4fd9-b57c-2da75e4747d5:400a4f95-b3ad-4927-8eac-d19071e8870d", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1723202727.2", "spisova_znacka": "14Co/160/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/160/2025 z 24. 3. 2026", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2026-03-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1723202727.2"}, {"guid": "f19234ab-edfd-4fa8-849a-2d041b6419c7:dc392fc8-9f02-40ad-b081-9ed8dbf71e0e", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2026:2124203084.1", "spisova_znacka": "24Co/126/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/126/2025 z 4. 3. 2026", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2026-03-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2026:2124203084.1"}, {"guid": "1990d935-5db0-4273-b6f8-1728c22dc270:fa528b11-4d32-48f1-b27c-10f54a4c9dc0", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2025:4124210148.1", "spisova_znacka": "11Co/66/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 11Co/66/2025 z 4. 12. 2025", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2025-12-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2025:4124210148.1"}, {"guid": "f8fd2c73-9db1-49b0-a5a4-4b79d88e448f:bacda469-d635-4986-adda-04a317411c5d", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2025:4125201019.1", "spisova_znacka": "26Co/42/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 26Co/42/2025 z 23. 10. 2025", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2025-10-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2025:4125201019.1"}, {"guid": "aa4ccf08-a240-422e-951c-e3d07966c721:6592823c-2f3c-4cb3-9c45-994196f4fceb", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2025:4124210152.1", "spisova_znacka": "26Co/30/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 26Co/30/2025 z 4. 9. 2025", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2025-09-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2025:4124210152.1"}, {"guid": "328d3f36-ad8a-4e14-be1d-96760e365b3d:fffb8686-bdbd-4d44-9978-b5fc12bd03d6", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2025:4124206177.2", "spisova_znacka": "26CoPr/1/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 26CoPr/1/2025 z 19. 6. 2025", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2025-06-19", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2025:4124206177.2"}, {"guid": "dbe11482-05b1-49c7-acf8-8a0e45e34820:0d4ac990-57a8-4ad1-8e03-43fa79f24b15", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2025:7523202143.2", "spisova_znacka": "9Co/54/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 9Co/54/2025 z 14. 5. 2025", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2025-05-14", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2025:7523202143.2"}, {"guid": "fa8d9941-04e7-4b87-a90b-def17e167668:9b20d091-197c-4ce3-b04a-138f34efdb76", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1723201374.1", "spisova_znacka": "10Co/42/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 10Co/42/2024 z 27. 2. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-02-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1723201374.1"}, {"guid": "f64a3536-c548-4fa4-ba99-ff11accf0df1:9f11e6de-f1b9-4723-83fd-b57ddfb11444", "ecli": "ECLI:SK:OSPK:2025:1723202727.4", "spisova_znacka": "47C/37/2023", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Pezinok sp. zn. 47C/37/2023 z 15. 8. 2025", "sud": "Okresný súd Pezinok", "datum_vydania": "2025-08-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSPK:2025:1723202727.4"}]}