Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/344/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112217000 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1112217000.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľa: H. V., F. Y., J. X/XX, zastúpený JUDr. Lubomírom Müllerom, euroadvokátom, Praha 5, Symfonická 1496/9, Česká republika, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné nám. 13, o náhradu nemateriálnej ujmy, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30. 1. 2014 č.k. 21C/112/2012 - 74, v pomere hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania, a to trovy právneho zastúpenia v sume 427,98 €, k rukám JUDr. Lubomíra Müllera, euroadvokáta v Prahe 5, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal odporcu povinnosťou zaplatiť navrhovateľovi sumu 25.000 € s úrokom z omeškania 9 % ročne od 8. 5. 2012 do zaplatenia, ako aj trovy konania v sume 2.589,69 €, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku ( navrhovateľ sa domáhal zaplatenia nemateriálnej ujmy v sume 50.000 € s príslušenstvom ) návrh navrhovateľa zamietol dopĺňacím rozsudkom zo dňa 24. 3. 2004 č.k. 21C/112/2012 - 92. V odôvodnení svojho vyhovujúceho rozsudku uviedol, že z vykonaného dokazovania zistil, že navrhovateľ bol rozsudkom Vojenského obvodného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1T 42/1985 zo dňa 16. 4. 1985 uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách a odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov nepodmienečne; vo výkone trestu, vrátane väzby bol od XX. X. XXXX H. XX. X. XXXX. Ďalším rozsudkom Vojenského obvodného súdu Banská Bystrica 3T 140/1989 zo dňa 8. 12. 1989 bol navrhovateľ uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia v ozbrojených silách a odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní najmenej dvoch rokov nepodmienečne, pričom navrhovateľ bol vo väzbe od XX. XX. XXXX H. X. XX. XXXX. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 1Nt 61/2010 zo dňa 29. 11. 2010 v znení uznesenia Krajského súdu Trenčín sp. zn. 23Tos 47/2011 zo dňa 11. 8. 2011 bola vo vyššie Banská Bystrica boli zrušené. Následným uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1Tv 5/2011 zo dňa 13. 9. 2011 bolo trestné stíhanie navrhovateľa zastavené pre neprípustnosť. Z potvrdenia Archívu Zboru väzenskej a justičnej stráže zo dňa 7. 11. 2011 prvostupňový súd zistil, že navrhovateľ strávil vo výkone trestu odňatia slobody čas od XX. X. XXXX H. XX. X. XXXX, ďalej od XX. X. XXXX H. XX. X. XXXX a vo väzbe čas od XX. XX. XXXX H. X. XX. XXXX. Navrhovateľ si uplatnil listom zo dňa 7. 11. 2011 u odporcu nárok na odškodnenie, o.i. aj na priznanie náhrady nemateriálnej ujmy vo výške 50.000 €, spolu s úrokom z omeškania odo dňa, kedy odporcovi uplynula 6-mesačná lehota na plnenie. Ministerstvo spravodlivosti SR listom zo dňa 20. 8. 2012 priznalo navrhovateľovi odškodnenie v sume 160 € ako náhradu trov trestného konania, trov výkonu väzby a náhradu trov výkonu trestu odňatia slobody. V časti o náhradu trov obhajoby v pôvodných trestných konaniach a o náhradu nemajetkovej ujmy žiadosti nevyhovel. Navrhovateľovi priznal tiež náhradu materiálnej škody vo výške 1.890,28 €. Po právnej stránke oprel súd prvého stupňa svoje rozhodnutie o zákon č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, § 1 ods. 1, ods. 2, § 23 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, ods. 5, § 24 ods. 1, ods. 2, ďalej zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 27 ods. 1, ods. 2, tiež o zákon č. 58/1969 Zb. § 1, § 2, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, ods. 2, § 10, tiež čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Prvostupňový súd posudzoval nárok navrhovateľa ako náhradu za nemajetkovú ujmu vzniknutú v dôsledku vykonania trestu odňatia slobody na navrhovateľovi v trvaní 24 mesiacov a výkonu väzby v celkovej dĺžke 1 mesiac a 12 dní, na základe právoplatných rozhodnutí súdov, pričom v dôsledku obnovy konania boli výroky o vine a treste zrušené a následne trestné stíhanie vedené proti navrhovateľovi bolo zastavené. Skonštatoval, že rozhodnutie Vojenského obvodového súdu Banská Bystrica sp. zn. 1T 42/1985 zo dňa 16. 4. 1985 a rozhodnutie Vojenského obvodového súdu Banská Bystrica č.k. 3T 140/1989 zo dňa 8. 12. 1989, spĺňajú charakter nezákonného rozhodnutia v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. , pričom nárok na náhradu škody je v zmysle § 6 ods. 3 cit. zákona vylúčený, čo ale nie je prípad navrhovateľa. Zákon č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii je špeciálnou úpravou vo vzťahu k zákonu č. 58/1969 Zb. , nakoľko osobitne upravuje prípady poškodených osôb v súvislosti so zrušenými odsudzujúcimi súdnymi rozhodnutiami za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie prípadov týchto osôb, odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených nezákonností vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali. Pri uplatňovaní nárokov na odškodnenie týchto osôb pritom zákon odkazuje na postup podľa zákona č. 58/1969 Zb. Ani jeden z uvedených predpisov neumožňoval poškodeným osobám domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami alebo nesprávnym úradným postupom . Ustálená judikatúra v súlade s ústavnokonformným a eurokonformným výkladom však pripúšťa právo poškodenej osoby na náhradu nemajetkovej ujmy, hoci jeho nárok je posudzovaný podľa predpisu, ktorý výslovne takýto nárok nepriznáva ( zákon č. 58/1969 Zb.). Prvostupňový súd vychádzajú z uvedeného názoru dospel k záveru, že tak ako osoby poškodené vadným pozbavením osobnej slobody uplatňujúce si nárok podľa zák. č. 58/1969 Zb., aj osoby uplatňujúce si nárok vzniknutý v zmysle zák. č. 119/1990 Zb. majú právo domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy, pričom analogicky uplatňoval právny názor vo veci nemajetkovej ujmy, ktorý uviedol ďalej. Prvostupňový súd mal za to, že na danú vec treba aplikovať aj príslušné články Ústavy SR o ľudských právach a základných slobodách, ktoré sú súčasťou právneho poriadku SR ako aj príslušné ustanovenia Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd ( čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ako aj čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ). Súd prvého stupňa vychádzal aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z 31. 5. 2007 sp. zn. 4Cdo 177/2005 ( analogicky použitý na prípad vykonania trestu ), v zmysle ktorého „nárok na náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v súvislosti s čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, i keď nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa ust. § 5 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb.“ Najvyšší súd SR v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „podstatnou otázkou pre rozhodnutia o uplatnenom nároku bola otázka, či v súvislosti so zodpovednosťou štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe podľa § 5 zák. č. 58/1969 Zb. možno priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vyvolanej vo sfére osobnostných práv toho, na kom bola väzba vykonaná. Trestné stíhanie a v rámci neho i prípadný výkon väzby predstavujú vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvolávajú i ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud. Zasahujú do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, preto sú spôsobilé, okrem porušenia práva na osobnú slobodu garantovaného čl. 17 ods. 1 Ústavy SR, obmedziť, či porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy SR. Je teda nepochybné, že trestné stíhanie, výkon väzby, prípadne výkon uloženého trestu, ktoré boli realizované v rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom, sú spôsobilé vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv. medzi prípady vadného pozbavenia osobnej slobody patria aj prípady, v ktorých sú splnené podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe podľa § 5 zák. č. 58/1969 Zb. Tento záver vyplýva už len z toho, že zákon aj tieto prípady pozbavenia osobnej slobody (napriek inak zákonnému rozhodnutiu o väzbe) sankcionuje zodpovednosťou štátu za škodu, ktorá nastala v príčinnej súvislosti s väzbou. V zmysle čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť a každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie. Podmienkou práva na odškodnenie je porušenie niektorého ustanovenia čl. 5 ods. 1 až 4 Dohovoru, alebo že pozbavenie osobnej slobody je v rozpore s vnútroštátnym právom. Predpokladom nároku je vznik škody v príčinnej súvislosti s namietaným porušením čl. 5. Podľa Judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa pod škodou v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru rozumie ako škoda materiálna, tak nemateriálna. Ustanovenie § 5 zák. č. 58/1969 Zb. zakladá zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe, uväznenie alebo iné pozbavenie slobody. Subjektmi tejto zodpovednosti sú štát na jednej strane a na druhej strane ten, na kom bola väzba (uväznenie) vykonaná. Podmienkami tejto zodpovednosti sú rozhodnutia o väzbe (o treste odňatia slobody), škoda a príčinná súvislosť s nimi. Predpokladom zodpovednosti je skutočnosť, že voči tomu, na kom bola väzba (trest odňatia slobody) vykonaná, bolo trestné stíhanie zastavené, alebo bol oslobodený spod obžaloby.“ Súd prvého stupňa vychádzal z právneho názoru, že výklad zákona č. 58/1969 Zb. a teda aj zákona č. 119/1990 Zb. je potrebné smerovať tak, aby bol tento konformný s Ústavou SR a teda, že pod pojmom náhrada škody treba rozumieť aj škodu vo forme nemajetkovej ujmy. Nepripustením možnosti odškodnenia nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia a vzatí do väzby podľa zák. č. 58/1969 Zb. , by došlo k situácii, že by poškodené osoby, ktorým škoda vznikla z tohto dôvodu pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z. boli oproti osobám, ktorým škoda vznikla z toho istého dôvodu, avšak už za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. (ktorý náhradu nemajetkovej ujmy už upravuje), znevýhodnené a nedošlo by u nich k odškodneniu nemajetkovej ujmy, ktorá im preukázateľne vznikla. Súd prvého stupňa na základe vyššie uvedeného uzavrel, že je daný právny nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutia, ktorými bol navrhovateľ odsúdený k trestu odňatia slobody. Prvostupňový súd ďalej dospel k záveru, že v prípade uplatňovania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je potrebné v konaní preukázať závažnosť ujmy a závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, príp. v spoločenskom uplatnení, príp. ďalších skutočností, a to predovšetkým z dôvodu ustálenia výšky takejto peňažnej náhrady. Súd môže peňažné zadosťučinenie priznať iba v prípade, ak dospeje k záveru, že v konkrétnom prípade došlo ku skutočnému závažnému následku na poškodenom a tento zásah má značnú intenzitu, pričom dôkazné bremeno je na navrhovateľovi. Po vykonanom dokazovaní súd prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľ v uvedenom smere preukázal závažnosť ujmy ako aj následkov, ktoré vznikli navrhovateľovi ako poškodenému. Hoci samotná skutočnosť, že na navrhovateľovi bol vykonaný trest odňatia slobody (ako aj väzba), znamenala intenzívny zásah do života navrhovateľa, podstatnú mieru zásahu predstavovala aj hrozba, že navrhovateľ bude naďalej opakovane odsúdený, nakoľko posledný rozsudok za rovnaký trestný čin bol v poradí tretím, ktorým bol odsúdený na trest odňatia slobody a pri opakovanom doručovaní povolávacieho rozkazu bolo možné dôvodne predpokladať, že opakované odsúdenie za rovnaký trestný čin bude trvať až do skončenia brannej povinnosti navrhovateľa. Ako vyplynulo z výpovede navrhovateľa, odňatie slobody vážnym spôsobom ovplyvnilo jeho fyzický a psychický stav (schudol na 50 kg, mal žalúdočné vredy, trvalo dva roky po návrate z väzenia, kým bol schopný jesť normálu stravu), zaobchádzanie vo väznici na neho zle pôsobilo. Zároveň bolo zásahom do jeho rodinného života, s priamym dopadom na jeho najbližších (otec stále plakával, keď prišiel za ním do väzenia, preplakal celý čas, čo zle pôsobilo aj na navrhovateľa). Počas celého obdobia išlo v jeho prípade o systematický a neustály tlak zo strany vojenskej správy, prenasledovanie, doručovanie povolávacieho rozkazu aj v noci počas návratu z pracovnej cesty, prípadne v čase, keď bol vo väzení a odpykával si trest odňatia slobody za nenastúpenie služby v ozbrojených silách, neumožnenie vykonania náhrady za vojenskú službu absolvovaním 10-ročného pracovného pomeru v bani. V posudzovanom prípade ujmu, ktorá navrhovateľovi vznikla v dôsledku výkonu trestu odňatia slobody a výkonu väzby a s tým spojené traumatizujúce a dôstojnosť znižujúce pocity, ktoré navrhovateľ prežil, s priamym dopadom na jeho rodinný život a najbližších, možno odstrániť iba priznaním nemajetkovej ujmy. V danom prípade sú podľa prvostupňového súdu splnené predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko následky boli takej intenzity a závažnosti, že sa nejaví ako postačujúce poskytnutie iného zadosťučinenia. K určeniu výšky nemajetkovej ujmy súd prvého stupňa dospel voľnou úvahou, pričom zároveň prihliadal na ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. V konaní mal teda za preukázané, že došlo k zásahu do osobnostných práv navrhovateľa, ktorý mal dôsledok v znížení jeho dôstojnosti, v negatívnom dopade na jeho súkromný život, v psychických útrapách a to v takej výške, ktorú súd považoval za adekvátnu následkom spôsobeným nezákonným rozhodnutím so zreteľom na všetky skutočnosti a okolnosti, ktoré vyšli v tomto konaní najavo a ktorú tak v sume 25.000 € považoval za primeranú. Vo zvyšku uplatnenej nemajetkovej ujmy prvostupňový súd návrh navrhovateľa zamietol ( dopĺňacím rozsudkom ). O úroku z omeškania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. v spojení s § 20 zákona č. 58/1969 Zb. Keďže zákon č. 58/1969 Zb. a rovnako ani zákon č. 514/2003 Z.z. splatnosť pohľadávky na náhradu škody neustanovujú, použil súd prvého stupňa úpravu splatnosti podľa § 563 Obč. zák. , ktorý ustanovuje, že ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Navrhovateľ požadoval zaplatenie úrokov z omeškania odo dňa nasledujúceho po uplynutí 6-mesačnej lehoty od podania žiadosti o odškodnenie. Odporca bol požiadaný o plnenie dňa 7. 11. 2011, do omeškania sa tak dostal dňa 8. 5. 2012, t.j. prvý deň po dni, kedy mu uplynula lehota na plnenie; súd prvého stupňa ho zaviazal na zaplatenie 9 % úroku z omeškania ročne. Rozhodnutie o trovách konania oprel súd prvého stupňa o ust. § 142 ods. 3 O.s.p. a navrhovateľovi priznal plnú náhradu trov konania, hoci mal v konaní úspech len čiastočný, s odôvodnením, že rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu. Náhrada trov konania spočíva v trovách právneho zastúpenia celkom vo výške 2.566,19 € a v cestovných nákladoch vo výške 23,50 € ( odmena za jeden úkon právnej služby á 419,94 €, počítaná z hodnoty 25.000 €, za celkom 6 úkonov právnej služby : prevzatie a príprava zastúpenia, 3 x písomné podanie na súd a účasť na pojednávaní dňa 5. 12. 2013 a dňa 30. 1. 2014, ako aj režijný paušál 3 x 7,63 €, 2 x 7,81 € a 1 x 8,04 € ). Uvedený rozsudok napadol v zákonnej lehote odvolaním odporca; v celom rozsahu ( t.j. proti výroku, ktorým uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 25.000 € s príslušenstvom a výroku o trovách konania ), domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odporca si výslovne náhradu trov odvolacieho konania neuplatňoval. Odporca v odvolaní trval na tom, že zákon č. 119/1990 Zb. bol konštruovaný tak, aby štát spoločensky rehabilitoval osoby trestne stíhané v bývalom režime, pričom týmto osobám sa malo poskytnúť primerané hmotné odškodnenie. Navrhovateľom požadované odškodnenie nemajetkovej ujmy citovaný zákon nijakým spôsobom neupravuje a je potrebné predpokladať , že pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle odškodniť rehabilitované osoby aj za utrpenú nemajetkovú ujmu, bol by takýto nárok poškodeného v zákone výslovne upravený. Dodal, že do 31. 12. 2005 bola vojenská služba povinná a odmietnutie služby v ozbrojených silách napĺňalo skutkovú podstatu trestného činu, t.j. trestné stíhanie bolo v súlade s vtedy platným právnym poriadkom. Odporca v odvolaní vytýkal prvostupňovému súdu nedostatočné zistenie skutkového stavu veci a nesprávne právne posúdenie veci. Poukazoval na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. 11. 2011 č.k. 8Co 85/2011 - 9, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok prvostupňového súdu, ktorým súd prvého stupňa v analogickej veci návrh zamietol. Odporca namietal, že ani zákon č. 58/1969 Zb. ani zákon č. 119/1990 Zb. neupravujú odškodnenie nemajetkovej ujmy. Právny titul na priznanie nemajetkovej ujmy nie je daný ani čl. 46 ods. 3 Ústavy SR ani Listinou základných ľudských práv a slobôd a takýto nárok mu nemožno priznať ani na základe čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Navrhovateľovi bolo vyplatené a priznané odškodnenie vo výške 1.890,28 € titulom náhrady majetkovej ujmy v súvislosti s trestným konaním, výkonom väzby a výkonom trestu. Krajský súd v citovanom rozhodnutí v súvislosti s absenciou právneho základu pre priznanie navrhovateľom nárokovanej nemajetkovej ujmy uviedol, že všeobecný súd nemôže neprípustným spôsobom ako orgán súdnej moci nahradzovať činnosť zákonodarcu a priznávať v občianskom súdnom konaní aj iné nároky, ako tie, ktoré platné právne predpisy priznávajú fyzickým alebo právnickým osobám, pretože by tým neprípustne prekročil hranice deľby moci medzi súdnou a zákonodarnou mocou vymedzené v Ústave SR. Ak by zákonodarca mienil v danom prípade nárok na nemateriálnu ujmu zaradiť do ustanovenia § 23 zák. č. 119/1990 Zb., je nepochybné, že by tak pri jeho prijatí, prípadne neskôr, urobil. Ak tak zákonodarca v rámci vlastnej ústavnej kompetencie neurobil, nemôže jeho vôľu nahrádzať orgán súdnej moci pri aplikácii práva v súdnom konaní, pretože aj pre ten platí čl. 2 ods. 2 Ústavy SR . Judikatúra českých súdov pre slovenské súdy nie je záväzná a analogická právna vec nebola doposiaľ riešená žiadnym rozhodnutím Najvyššieho súdu SR alebo Ústavného súdu SR. Odporca je preto názoru, že súd prvého stupňa v danom prípade rozhodoval nad rámec zákona, a keď mu priznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, priznal mu viac práv než na aké má nárok. Pre prípad, že by sa odvolací súd nestotožnil s predchádzajúcou argumentáciou odporcu, namietal odporca aj nedostatočne zistený skutkový stav veci, keď súd nemôže priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy bez toho, aby mal v konaní preukázané splnenie ďalších predpokladov nároku a to vznik nemajetkovej ujmy a jej výšku, ako aj priamu príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom tvrdenej nemajetkovej ujmy. Pokiaľ prvostupňový súd dospel k záveru, že nemajetková ujma navrhovateľovi spôsobená bola a to v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, je potrebné, aby takýto záver a najmä výšku nemajetkovej ujmy náležite odôvodnil. Odporca vytýkal súdu prvého stupňa, že sa v odôvodnení svojho rozsudku nevysporiadal s otázkou primeranosti výšky nemajetkovej ujmy a že jeho rozhodnutie nenapĺňa požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Z odôvodnenia rozhodnutia vôbec nevyplýva, akými úvahami sa súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov spravoval a akým spôsobom dospel k výške priznanej nemajetkovej ujmy. Namietal, že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie v tejto časti náležite neodôvodnil, v rozpore s požiadavkami judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ( napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303- A ), Komisie ( napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z r. 1993, sťažnosť č. 18390/91 ) a Ústavného súdu SR ( nález z 12. 5. 2004 sp. zn. I ÚS 226/03 ), v zmysle ktorých treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Odporca osobitne namietal neprimeranosť výšky priznanej nemajetkovej ujmy. Účelom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je obohatenie sa poškodeného o premrštené finančné čiastky, ale je ním primerané vyváženie konkrétnej a preukázanej nemajetkovej ujmy, teda satisfakčná funkcia priznávanej peňažnej čiastky, ktorou je zabezpečiť primerané zmiernenie nemajetkovej ujmy a s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu možno priznať aj citeľnú sumu, nemožno však priznávať neprimerané či premrštené sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohateniu a ktoré by napr. pri porovnaní odškodnenia zásahu do práva na ochranu osobnosti s odškodňovaním zásahov do iných základných práv zaručených ústavou mohli niektoré ujmy na iných základných právach ( napr. na zdraví či dokonca na živote ) bagatelizovať. Odporca vyjadril presvedčenie, že ust. § 136 O.s.p. je potrebné v súčasných podmienkach vykladať jednak v súvislosti a kontexte s inými právnymi predpismi, kde je nárok na nemajetkovú ujmu, resp. spôsob jej výpočtu daný priamo zo zákona a jednak so zaužívanou rozhodovacou pracou súdov v podmienkach SR. V opačnom prípade by mohlo dôjsť k situácii, kedy by aplikáciou ust. § 136 O.s.p. za nemajetkovú ujmu vo väčšom rozsahu bola priznaná výška peňažnej čiastky, ktorá je nižšia, ako v prípade menej závažnej nemajetkovej ujmy. Ujma za stratu na živote v súčasnej hierarchii spoločenských hodnôt nemôže byť odškodňovaná nižšou sumou, ako ujma na povesti občana. Ak takáto situácia v rozhodovacej činnosti súdov nastane, je nutné konštatovať, že rozhodnutie, ktoré za menej závažnú ujmu priznáva väčšie odškodnenie, ako iné rozhodnutie priznáva za viac závažnú ujmu, je rozhodnutím arbitrárnym a nezákonným, bez ohľadu na to, že ust. § 136 O.s.p. takéto obmedzenia nestanovuje. Ustanovenie je potrebné aplikovať tak, aby nedochádzalo k neodôvodneným rozdielom medzi priznávanými nárokmi v podmienkach SR pri odstupňovaných intenzitách zásahov do osobnostných práv fyzických osôb, aby boli zohľadnené konkrétne zákonom určené nároky na nemajetkovú ujmu, v ktorých je taktiež obsiahnutý úmysel zákonodarcu v akých intenciách sa reálne môžu pohybovať priznávané náhrady za takéto nároky. Je taktiež nutné, aby súdy rozhodovali v súlade s rozhodovacou praxou súdov. Svoje odvolanie podporil odporca tiež poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6 Cdo 37/2012 zo dňa 31. 7. 2012, v ktorom NS SR vyslovil názor, že i keď ust. čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd pokiaľ ide o spôsob a rozsah odškodnenia neobsahuje žiadne hľadiská, jeho ustanovenie obsahuje tzv. neurčitý právny pojem, ktorý vyžaduje aplikáciu tohto pojmu na konkrétne skutkové okolnosti prípadu a výklad tohto pojmu vo svetle týchto skutkových okolností. Neurčité právne pojmy nie sú ustanoveniami, ktoré by súdu umožňovali ľubovôľu alebo ktoré by umožňovali súdu absolútne neobmedzenú úvahu. Odporca ďalej poukazoval na rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II č.k. 50C/100/2007, kedy za spôsobenú smrť dieťaťa bola rodičom priznaná nemajetková ujma vo výške 500.000 Sk ( 16.596 € ). Argumentoval tiež ust. § 5 ods. 1 zák. č. 215/2006 Z.z., podľa ktorého patrí poškodenému nemajetková ujma v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy ( cca 16.885 € ), ak bola trestným činom spôsobená smrť. Na základe bodového ohodnotenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia sa za závažné škody na zdraví, spôsobujúce trvalú invaliditu, priznávajú náhrady v súčasných podmienkach zriedka vyššie ako je 10.000 €. Odporca tiež poukazoval na judikatúru ESĽP v prípade C.-Z. v. Slovenská republika, kde bola sťažovateľke ako náhrada nemajetkovej ujmy za výkon nezákonnej väzby priznaná suma 5.400 €. V prípade Y. v. Slovenská republika bola sťažovateľovi za obdobných okolností ako v predchádzajúcom prípade priznaná nemajetková ujma vo výške 7.000 €. Na odvolanie sa písomne vyjadril navrhovateľ tak, že navrhoval napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania, a to trovy právneho zastúpenia, za jeden úkon právnej služby - písomné vyjadrenie v sume 427,98 € ( 220,74 + 12 x 16,60 + 8,04 ). Nesúhlasil s tvrdením odporcu v odvolaní, že konanie navrhovateľa naplnilo skutkovú podstatu trestného činu a teda že trestné stíhanie bolo v súlade s vtedy platným právnym poriadkom. Navrhovateľ poukazoval na to, že jeho konanie trestné nebolo, bol nezákonne väznený, v hrubom rozpore s jeho právom na slobodu svedomia a náboženského vyznania a naviac ešte aj v príkrom rozpore so zásadou „ne bis in idem,“ čo zdokladoval predložením rozhodnutí vydaných v jeho trestných konaniach. Pokiaľ odporca namieta, že zákon č. 119/1990 Zb. a ani zákon č. 58/1969 Zb. neupravujú odškodnenie nemajetkovej ujmy, navrhovateľ k tomu uviedol, že žiadne konanie na základe zák. č. 119/1990 Zb. neprebiehalo, preto je právna úprava v tomto zákone pre prejednávanú právnu vec irelevantná. Zákon č. 58/1969 Zb. náhradu nemajetkovej ujmy nijako nevylučuje. Nesúhlasil s názorom odporcu, že právny titul pre priznanie nároku na nemajetkovú ujmu nedáva ani čl. 46 ods. 3 Ústavy SR ani Listina základných práv a slobôd, ani čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Toto tvrdenie však nemá žiadny základ, pretože práve tieto ustanovenia základ pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy dávajú, a to aj vo vzťahu k zákonu č. 58/1969 Zb., ako to preukazujú nálezy Ústavného súdu ČR zo dňa 13. 7. 2006 sp. zn. I.ÚS 85/04, tiež zo dňa 11. 10. 2006 sp. zn. IV. ÚS 428/05. Odporca tvrdí, že judikatúra českých súdov pre slovenské súdy nie je záväzná, k čomu navrhovateľ dodal, že žiadna priama záväznosť síce daná nie je, avšak podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 20. 8. 2009 sp. zn. 4So 143/2008 vo veci R. Q. je neprijateľné, aby zákony prijaté v dobe spoločného československého štátu boli vykladané v Českej republike v prospech poškodených a v Slovenskej republike v ich neprospech. Výklad zákona totiž nesmie diskriminovať akéhokoľvek poškodeného na území nástupníckych štátov, a to aj s prihliadnutím na Chartu základných práv Európskej únie. Odporca tvrdí, že „analogická právna vec nebola doposiaľ riešená rozhodnutím Najvyššieho súdu SR alebo Ústavného súdu SR.“ Navrhovateľ k tomu uviedol, že aj keby to zodpovedalo skutočnosti, samo o sebe to nepredstavuje problém, vzhľadom na bohatú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva. Jej súhrnný prehľad obsahuje napr. nález Ústavného súdu ČR z 4. 11. 2013 sp. zn. IV.ÚS 500/13 vo veci E. T.. K námietke odporcu, že navrhovateľ výšku nemajetkovej ujmy neodôvodnil náležitým spôsobom, navrhovateľ uviedol, že podľa jeho názoru prvostupňový súd vo veci vykonal dôkladné dokazovanie ( vrátane výsluchu navrhovateľa ) a svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil. Odporca vytýkal súdu prvého stupňa, že sa nezaoberal skúmaním dôveryhodnosti a relevantnosti skutkových tvrdení zo strany navrhovateľa, avšak odporca nešpecifikoval, čo by malo byť nedôveryhodné či nerelevantné. K námietke odporcu, že v kauze C.-Z. U.. Slovenská republika bola ESĽP priznaná poškodenej náhrada nemajetkovej ujmy iba vo výške 5.400 €, navrhovateľ uviedol, že tieto prípady nemožno porovnávať, nakoľko T.. C.-Z. bola priznaná náhrada iba za neprimeranú dĺžku väzby; prípad C.-Z. v dobe rozhodovania ESĽP ešte nebol meritórne rozhodnutý; naopak navrhovateľ preukázal, že bol po celú dobu vo väzení nevinne. Odporca tiež argumentoval prípadom Y. v. Slovenská republika, v ktorom bola poškodenému zo strany ESĽP priznaná náhrada nemajetkovej ujmy iba vo výške 7.000 €. Avšak aj v tomto prípade sa riešila neprimeranosť pri uvalení a predlžovaní väzby, bez toho, aby sa riešila otázka, či sa dotyčná osoba dopustila nezákonného konania, z ktorého bola obvinená. Ani tento prípad preto nemožno porovnávať s prípadom navrhovateľa. Prípadmi, ktoré možno porovnávať s prípadom navrhovateľa sú M. E. V. proti J., kde ESĽP v rozsudku zo dňa 29. 5. 1997 priznal náhradu zodpovedajúcu sume 34.500 € za 13 mesiacov nezákonného väznenia, resp. 31.500 € za 12 mesiacov nezákonného väznenia. Pre porovnanie - navrhovateľ bol väznený 25 mesiacov a bolo mu priznaných 25.000 €, t.j. oveľa nižšie zadosťučinenie. Navrhovateľ poukazoval na ďalšie rozsudku Mestského súdu Praha, ktorými bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy slovenským občanom, ktorí boli neoprávnene väznení z rovnakého dôvodu ako navrhovateľ . rozsudok zo dňa 28. 3. 2013 č.k. 29Co 4/2013 - 79 vo veci Š. V. ( za 36 mesiacov väznenia cca 36.900 € ), zo dňa 10. 4. 2014 č.k. 29Co 57/2014 - 144 vo veci N. U. ( za 26 mesiacov väznenia cca 28.900 € ). Odporca vo svojom odvolaní argumentoval tiež rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. 11. 2011 č.k. 8Co 85/2011 - 92 vo veci R.na F.. Avšak tento rozsudok neprešiel dovolaním ani testom ústavnosti pred Ústavným súdom SR, pretože R. F. nemal vo svojich 90 rokoch sily na pokračovanie 20- ročného sporu a uspokojil sa so zadosťučinením vo výške 100.000 Sk, ktoré mu poskytol Ústavný súd SR vo svojom náleze zo dňa 22. 3. 2007 č.k. I.ÚS 373/06 - 28. Navrhovateľ zároveň poukázal na to, že právne názory obsiahnuté v uvedenom rozhodnutí boli prekonané napr. nálezmi ÚS ČR zo dňa 23. 5. 2012 sp. zn. I.ÚS 3438/11 vo veci U.C. O.; zo dňa 4. 3. 2013 sp. zn. IV.ÚS 3439/11 vo veci K. O.; zo dňa 30. 4. 2013 sp. zn. IV. ÚS 662/12 vo veci T. Z.; zo dňa 30. 5. 2013 sp. zn. II. ÚS 4487/12 vo veci T. S., tiež odvolacími rozsudkami Mestského súdu v Prahe zo dňa 18. 4. 2012 č. k. 69Co 496/2011 - 26 vo U. X. Y.Á., zo dňa 3. 4. 2013 č.k. 39Co 424/2012 - 36 v spojení s opravným uznesením zo dňa 3. 4. 2013 č.k. 39Co 424/2012 - 41 vo veci F. Á.; zo dňa 17. 4. 2013 č.k. 72Co 72/2013 - 39 vo veci K. F. a zo dňa 13. 6. 2013 sp. zn. 29Co 70/2013 vo veci C. Q.. Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p. ( t.j. vo vyhovujúcom výroku a výroku o trovách konania ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 O.s.p. ). Vo veci verejne vyhlásil rozsudok podľa § 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p., keď zistil, že odvolanie odporcu nie je dôvodné. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že prvostupňový súd vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne zistil skutkový stav veci v zmysle ust. § 153 ods. 1 O.s.p. Vec tiež správne právne posúdil, keď na danú právnu vec aplikoval ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb., ďalej články 17 ods. 2, čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a osobitne čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie tiež náležitým spôsobom odôvodnil, tak, ako to má na mysli ust. § 157 ods. 2 O.s.p. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre jeho rozhodnutie podstatné. S jeho závermi sa stotožnil v celom rozsahu aj odvolací súd. V konaní nebolo sporné, že navrhovateľovi vznikol nárok na odškodnenie na základe zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, ktorý odkazuje vo veci uplatnenia nárokov na odškodnenie na postup podľa zákona č. 58/1969 Zb. Je síce pravdou, že ako zákon č. 119/1990 Zb. tak ani zákon č. 58/1969 Zb. neumožňuje poškodenej osobe domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy, súd prvého stupňa ale správne základ takéhoto nároku aj v prípade navrhovateľa vyvodil z čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uvedený článok je ustanovením, ktorého aplikácia má prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva pod škodou v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru chápe nielen škodu materiálnu ale aj nemateriálnu, ktorá bola predmetom uplatneného nároku navrhovateľa. Jej nepriznanie by malo za následok vylúčenie navrhovateľa - ako poškodenej osoby - z odškodnenia nemajetkovej ujmy a tým jeho znevýhodnenie oproti tým poškodeným osobám, ktorých nároky sa odškodňujú už podľa zákona č. 514/2003 Z.z. ( ktorý nahradil predtým platný zákon č. 58/1969 Zb. ) a ktorý už umožňuje priznanie aj náhrady nemajetkovej ujmy. Túto skutočnosť pri svojom rozhodovaní správne vzal prvostupňový súd do úvahy. Odvolací súd považuje za správne aj rozhodnutie prvostupňového súdu pokiaľ ide o priznanie výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Podľa ustálenej judikatúry je trestné stíhanie a v rámci neho aj prípadný výkon väzby vždy vážnym zásahom do osobnej slobody jednotlivca ( už spomínané rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31. 5. 2007 sp. zn. 4Cdo 177/2005 ), ktorý je spojený s rozsiahlymi negatívnymi následkami pre poškodenú osobu, a to prakticky vo všetkých sférach jej života - je spojený so stratou osobnej slobody, s vyradením z bežného súkromného, rodinného, pracovného života, s následkami na fyzickom či psychickom zdraví. Takýto zásah poškodenú osobu stigmatizuje v spoločnosti ako človeka, ktorý má trestnú minulosť, znižuje jeho česť, dôstojnosť, vážnosť v spoločnosti. Vychádzajúc z okolností danej právnej veci je plne oprávnené konštatovanie prvostupňového súdu aj o tom, že v prípade navrhovateľa bola celkom reálna hrozba, že bude aj v budúcnosti za rovnaký trestný čin naďalej opakovane odsúdený ( do skončenia brannej povinnosti navrhovateľa ), keď k naplneniu tejto hrozby nedošlo zjavne len vďaka zmene spoločenských pomerov. Navrhovateľ strávil vo výkone trestu odňatia slobody celkom 24 mesiacov a vo výkone väzby 1 mesiac a 12 dní, t.j. úhrnom bol ( nezákonne ) pozbavený osobnej slobody 772 dní, čo pri náhrade nemajetkovej ujmy vo výške 25.000 € predstavuje zaokrúhlene 32,40 €/deň. Priznanú náhradu nemajetkovej ujmy v sume 25.000 € preto aj odvolací súd vníma ako primeranú následkom, ktorým bol navrhovateľ vystavený a s ktorými sa musel ( musí ) vo svojom živote vyrovnávať. Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil, včítane výroku o trovách konania, v ktorom súd prvého stupňa rovnako nepochybil ( § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ). O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. V odvolacom konaní úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov odvolacieho konania v sume 427,98 € ( jeden úkon právnej služby á 419,94 € + režijný paušál 8,04 € , podľa § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm.b/, § 16 ods. 3 vyhl.č. 655/2004 Z.z. ). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.