Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/344/2014 z 8. 6. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 8. júna 2016, sp. zn. 9Co/344/2014, ECLI:SK:KSBA:2016:1112217000.1 Krajský súd Bratislava | 9Co/344/2014 | ECLI:SK:KSBA:2016:1112217000.1 | 2016-06-08 | Rozsudok Citované ustanovenia: OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/7c75a36f-434d-4287-9fbd-6798ca3cb86c Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2016:1112217000.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/344/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112217000
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1112217000.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a
členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľa:
H. V., F. Y., J. X/XX, zastúpený JUDr. Lubomírom Müllerom, euroadvokátom, Praha 5, Symfonická
1496/9, Česká republika, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, Bratislava, Župné nám. 13, o náhradu nemateriálnej ujmy, na odvolanie odporcu proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30. 1. 2014 č.k. 21C/112/2012 - 74, v pomere hlasov 3 : 0, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania, a to trovy
právneho zastúpenia v sume 427,98 €, k rukám JUDr. Lubomíra Müllera, euroadvokáta v Prahe 5, do
troch dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal odporcu povinnosťou zaplatiť navrhovateľovi sumu
25.000 € s úrokom z omeškania 9 % ročne od 8. 5. 2012 do zaplatenia, ako aj trovy konania
v sume 2.589,69 €, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku ( navrhovateľ sa
domáhal zaplatenia nemateriálnej ujmy v sume 50.000 € s príslušenstvom ) návrh navrhovateľa zamietol
dopĺňacím rozsudkom zo dňa 24. 3. 2004 č.k. 21C/112/2012 - 92.
V odôvodnení svojho vyhovujúceho rozsudku uviedol, že z vykonaného dokazovania zistil, že
navrhovateľ bol rozsudkom Vojenského obvodného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1T 42/1985 zo dňa
16. 4. 1985 uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách a
odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov nepodmienečne; vo výkone trestu, vrátane väzby bol
od XX. X. XXXX H. XX. X. XXXX. Ďalším rozsudkom Vojenského obvodného súdu Banská Bystrica 3T
140/1989 zo dňa 8. 12. 1989 bol navrhovateľ uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia
v ozbrojených silách a odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní najmenej dvoch rokov nepodmienečne,
pričom navrhovateľ bol vo väzbe od XX. XX. XXXX H. X. XX. XXXX.
Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 1Nt 61/2010 zo dňa 29. 11. 2010 v znení
uznesenia Krajského súdu Trenčín sp. zn. 23Tos 47/2011 zo dňa 11. 8. 2011 bola vo vyššie Banská
Bystrica boli zrušené. Následným uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1Tv 5/2011 zo
dňa 13. 9. 2011 bolo trestné stíhanie navrhovateľa zastavené pre neprípustnosť.
Z potvrdenia Archívu Zboru väzenskej a justičnej stráže zo dňa 7. 11. 2011 prvostupňový súd zistil, že
navrhovateľ strávil vo výkone trestu odňatia slobody čas od XX. X. XXXX H. XX. X. XXXX, ďalej od
XX. X. XXXX H. XX. X. XXXX a vo väzbe čas od XX. XX. XXXX H. X. XX. XXXX.
Navrhovateľ si uplatnil listom zo dňa 7. 11. 2011 u odporcu nárok na odškodnenie, o.i. aj na priznanie
náhrady nemateriálnej ujmy vo výške 50.000 €, spolu s úrokom z omeškania odo dňa, kedy odporcovi
uplynula 6-mesačná lehota na plnenie. Ministerstvo spravodlivosti SR listom zo dňa 20. 8. 2012 priznalo
navrhovateľovi odškodnenie v sume 160 € ako náhradu trov trestného konania, trov výkonu väzby a



náhradu trov výkonu trestu odňatia slobody. V časti o náhradu trov obhajoby v pôvodných trestných
konaniach a o náhradu nemajetkovej ujmy žiadosti nevyhovel. Navrhovateľovi priznal tiež náhradu
materiálnej škody vo výške 1.890,28 €.
Po právnej stránke oprel súd prvého stupňa svoje rozhodnutie o zákon č. 119/1990 Zb. o súdnej
rehabilitácii, § 1 ods. 1, ods. 2, § 23 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, ods. 5, § 24 ods. 1, ods. 2, ďalej zákon
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 27 ods. 1, ods. 2,
tiež o zákon č. 58/1969 Zb. § 1, § 2, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, ods. 2, § 10, tiež čl. 17 ods. 2,
čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Prvostupňový súd posudzoval nárok navrhovateľa ako náhradu za nemajetkovú ujmu vzniknutú v
dôsledku vykonania trestu odňatia slobody na navrhovateľovi v trvaní 24 mesiacov a výkonu väzby v
celkovej dĺžke 1 mesiac a 12 dní, na základe právoplatných rozhodnutí súdov, pričom v dôsledku
obnovy konania boli výroky o vine a treste zrušené a následne trestné stíhanie vedené proti
navrhovateľovi bolo zastavené. Skonštatoval, že rozhodnutie Vojenského obvodového súdu Banská
Bystrica sp. zn. 1T 42/1985 zo dňa 16. 4. 1985 a rozhodnutie Vojenského obvodového súdu Banská
Bystrica č.k. 3T 140/1989 zo dňa 8. 12. 1989, spĺňajú charakter nezákonného rozhodnutia v zmysle
§ 6 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. , pričom nárok na náhradu škody je v zmysle § 6 ods. 3 cit. zákona
vylúčený, čo ale nie je prípad navrhovateľa. Zákon č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii je špeciálnou
úpravou vo vzťahu k zákonu č. 58/1969 Zb. , nakoľko osobitne upravuje prípady poškodených osôb
v súvislosti so zrušenými odsudzujúcimi súdnymi rozhodnutiami za činy, ktoré v rozpore s princípmi
demokratickej spoločnosti zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie prípadov týchto
osôb, odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám
spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených nezákonností
vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali. Pri uplatňovaní
nárokov na odškodnenie týchto osôb pritom zákon odkazuje na postup podľa zákona č. 58/1969 Zb. Ani
jeden z uvedených predpisov neumožňoval poškodeným osobám domáhať sa náhrady nemajetkovej
ujmy v súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami alebo nesprávnym úradným postupom . Ustálená
judikatúra v súlade s ústavnokonformným a eurokonformným výkladom však pripúšťa právo poškodenej
osoby na náhradu nemajetkovej ujmy, hoci jeho nárok je posudzovaný podľa predpisu, ktorý výslovne
takýto nárok nepriznáva ( zákon č. 58/1969 Zb.). Prvostupňový súd vychádzajú z uvedeného názoru
dospel k záveru, že tak ako osoby poškodené vadným pozbavením osobnej slobody uplatňujúce si
nárok podľa zák. č. 58/1969 Zb., aj osoby uplatňujúce si nárok vzniknutý v zmysle zák. č. 119/1990 Zb.
majú právo domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy, pričom analogicky uplatňoval právny názor vo veci
nemajetkovej ujmy, ktorý uviedol ďalej.
Prvostupňový súd mal za to, že na danú vec treba aplikovať aj príslušné články Ústavy SR o ľudských
právach a základných slobodách, ktoré sú súčasťou právneho poriadku SR ako aj príslušné ustanovenia
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd ( čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ako aj čl. 5 ods.
1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ).
Súd prvého stupňa vychádzal aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z 31. 5. 2007 sp. zn. 4Cdo 177/2005
( analogicky použitý na prípad vykonania trestu ), v zmysle ktorého „nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
treba posudzovať aj v súvislosti s čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, i keď nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa ust. § 5 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb.“ Najvyšší
súd SR v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „podstatnou otázkou pre rozhodnutia o uplatnenom
nároku bola otázka, či v súvislosti so zodpovednosťou štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe
podľa § 5 zák. č. 58/1969 Zb. možno priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vyvolanej vo sfére
osobnostných práv toho, na kom bola väzba vykonaná. Trestné stíhanie a v rámci neho i prípadný
výkon väzby predstavujú vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvolávajú i ďalšie negatívne
dopady na jeho osobný život a životný osud. Zasahujú do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a
dobrej povesti, preto sú spôsobilé, okrem porušenia práva na osobnú slobodu garantovaného čl. 17 ods.
1 Ústavy SR, obmedziť, či porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného
života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy SR. Je teda
nepochybné, že trestné stíhanie, výkon väzby, prípadne výkon uloženého trestu, ktoré boli realizované
v rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom, sú spôsobilé vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody
aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv. medzi prípady vadného pozbavenia osobnej
slobody patria aj prípady, v ktorých sú splnené podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
rozhodnutím o väzbe podľa § 5 zák. č. 58/1969 Zb. Tento záver vyplýva už len z toho, že zákon aj
tieto prípady pozbavenia osobnej slobody (napriek inak zákonnému rozhodnutiu o väzbe) sankcionuje
zodpovednosťou štátu za škodu, ktorá nastala v príčinnej súvislosti s väzbou. V zmysle čl. 5 ods. 1 a
5 Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť a každý, kto bol obeťou zatknutia alebo



zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie. Podmienkou práva na
odškodnenie je porušenie niektorého ustanovenia čl. 5 ods. 1 až 4 Dohovoru, alebo že pozbavenie
osobnej slobody je v rozpore s vnútroštátnym právom. Predpokladom nároku je vznik škody v príčinnej
súvislosti s namietaným porušením čl. 5. Podľa Judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa pod
škodou v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru rozumie ako škoda materiálna, tak nemateriálna. Ustanovenie
§ 5 zák. č. 58/1969 Zb. zakladá zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe, uväznenie
alebo iné pozbavenie slobody. Subjektmi tejto zodpovednosti sú štát na jednej strane a na druhej strane
ten, na kom bola väzba (uväznenie) vykonaná. Podmienkami tejto zodpovednosti sú rozhodnutia o
väzbe (o treste odňatia slobody), škoda a príčinná súvislosť s nimi. Predpokladom zodpovednosti je
skutočnosť, že voči tomu, na kom bola väzba (trest odňatia slobody) vykonaná, bolo trestné stíhanie
zastavené, alebo bol oslobodený spod obžaloby.“
Súd prvého stupňa vychádzal z právneho názoru, že výklad zákona č. 58/1969 Zb. a teda aj zákona
č. 119/1990 Zb. je potrebné smerovať tak, aby bol tento konformný s Ústavou SR a teda, že pod
pojmom náhrada škody treba rozumieť aj škodu vo forme nemajetkovej ujmy. Nepripustením možnosti
odškodnenia nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia a vzatí
do väzby podľa zák. č. 58/1969 Zb. , by došlo k situácii, že by poškodené osoby, ktorým škoda vznikla
z tohto dôvodu pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z. boli oproti osobám, ktorým škoda vznikla
z toho istého dôvodu, avšak už za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. (ktorý náhradu nemajetkovej
ujmy už upravuje), znevýhodnené a nedošlo by u nich k odškodneniu nemajetkovej ujmy, ktorá im
preukázateľne vznikla. Súd prvého stupňa na základe vyššie uvedeného uzavrel, že je daný právny
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutia, ktorými bol navrhovateľ odsúdený k
trestu odňatia slobody.
Prvostupňový súd ďalej dospel k záveru, že v prípade uplatňovania nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch je potrebné v konaní preukázať závažnosť ujmy a závažnosť následkov, ktoré vznikli
poškodenému v súkromnom živote, príp. v spoločenskom uplatnení, príp. ďalších skutočností, a to
predovšetkým z dôvodu ustálenia výšky takejto peňažnej náhrady. Súd môže peňažné zadosťučinenie
priznať iba v prípade, ak dospeje k záveru, že v konkrétnom prípade došlo ku skutočnému závažnému
následku na poškodenom a tento zásah má značnú intenzitu, pričom dôkazné bremeno je na
navrhovateľovi. Po vykonanom dokazovaní súd prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľ
v uvedenom smere preukázal závažnosť ujmy ako aj následkov, ktoré vznikli navrhovateľovi ako
poškodenému. Hoci samotná skutočnosť, že na navrhovateľovi bol vykonaný trest odňatia slobody (ako
aj väzba), znamenala intenzívny zásah do života navrhovateľa, podstatnú mieru zásahu predstavovala
aj hrozba, že navrhovateľ bude naďalej opakovane odsúdený, nakoľko posledný rozsudok za rovnaký
trestný čin bol v poradí tretím, ktorým bol odsúdený na trest odňatia slobody a pri opakovanom
doručovaní povolávacieho rozkazu bolo možné dôvodne predpokladať, že opakované odsúdenie za
rovnaký trestný čin bude trvať až do skončenia brannej povinnosti navrhovateľa. Ako vyplynulo z
výpovede navrhovateľa, odňatie slobody vážnym spôsobom ovplyvnilo jeho fyzický a psychický stav
(schudol na 50 kg, mal žalúdočné vredy, trvalo dva roky po návrate z väzenia, kým bol schopný
jesť normálu stravu), zaobchádzanie vo väznici na neho zle pôsobilo. Zároveň bolo zásahom do jeho
rodinného života, s priamym dopadom na jeho najbližších (otec stále plakával, keď prišiel za ním do
väzenia, preplakal celý čas, čo zle pôsobilo aj na navrhovateľa). Počas celého obdobia išlo v jeho prípade
o systematický a neustály tlak zo strany vojenskej správy, prenasledovanie, doručovanie povolávacieho
rozkazu aj v noci počas návratu z pracovnej cesty, prípadne v čase, keď bol vo väzení a odpykával si
trest odňatia slobody za nenastúpenie služby v ozbrojených silách, neumožnenie vykonania náhrady za
vojenskú službu absolvovaním 10-ročného pracovného pomeru v bani.
V posudzovanom prípade ujmu, ktorá navrhovateľovi vznikla v dôsledku výkonu trestu odňatia slobody
a výkonu väzby a s tým spojené traumatizujúce a dôstojnosť znižujúce pocity, ktoré navrhovateľ prežil,
s priamym dopadom na jeho rodinný život a najbližších, možno odstrániť iba priznaním nemajetkovej
ujmy. V danom prípade sú podľa prvostupňového súdu splnené predpoklady pre priznanie nemajetkovej
ujmy v peniazoch, nakoľko následky boli takej intenzity a závažnosti, že sa nejaví ako postačujúce
poskytnutie iného zadosťučinenia. K určeniu výšky nemajetkovej ujmy súd prvého stupňa dospel voľnou
úvahou, pričom zároveň prihliadal na ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. V konaní mal teda za
preukázané, že došlo k zásahu do osobnostných práv navrhovateľa, ktorý mal dôsledok v znížení jeho
dôstojnosti, v negatívnom dopade na jeho súkromný život, v psychických útrapách a to v takej výške,
ktorú súd považoval za adekvátnu následkom spôsobeným nezákonným rozhodnutím so zreteľom na
všetky skutočnosti a okolnosti, ktoré vyšli v tomto konaní najavo a ktorú tak v sume 25.000 € považoval
za primeranú. Vo zvyšku uplatnenej nemajetkovej ujmy prvostupňový súd návrh navrhovateľa zamietol
( dopĺňacím rozsudkom ).



O úroku z omeškania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. v spojení s § 20 zákona
č. 58/1969 Zb. Keďže zákon č. 58/1969 Zb. a rovnako ani zákon č. 514/2003 Z.z. splatnosť pohľadávky
na náhradu škody neustanovujú, použil súd prvého stupňa úpravu splatnosti podľa § 563 Obč. zák. ,
ktorý ustanovuje, že ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v
rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Navrhovateľ
požadoval zaplatenie úrokov z omeškania odo dňa nasledujúceho po uplynutí 6-mesačnej lehoty od
podania žiadosti o odškodnenie. Odporca bol požiadaný o plnenie dňa 7. 11. 2011, do omeškania sa
tak dostal dňa 8. 5. 2012, t.j. prvý deň po dni, kedy mu uplynula lehota na plnenie; súd prvého stupňa
ho zaviazal na zaplatenie 9 % úroku z omeškania ročne.
Rozhodnutie o trovách konania oprel súd prvého stupňa o ust. § 142 ods. 3 O.s.p. a navrhovateľovi
priznal plnú náhradu trov konania, hoci mal v konaní úspech len čiastočný, s odôvodnením, že
rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu. Náhrada trov konania spočíva v trovách právneho
zastúpenia celkom vo výške 2.566,19 € a v cestovných nákladoch vo výške 23,50 € ( odmena za jeden
úkon právnej služby á 419,94 €, počítaná z hodnoty 25.000 €, za celkom 6 úkonov právnej služby :
prevzatie a príprava zastúpenia, 3 x písomné podanie na súd a účasť na pojednávaní dňa 5. 12. 2013
a dňa 30. 1. 2014, ako aj režijný paušál 3 x 7,63 €, 2 x 7,81 € a 1 x 8,04 € ).
Uvedený rozsudok napadol v zákonnej lehote odvolaním odporca; v celom rozsahu ( t.j. proti výroku,
ktorým uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 25.000 € s príslušenstvom a výroku o trovách
konania ), domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odporca
si výslovne náhradu trov odvolacieho konania neuplatňoval.
Odporca v odvolaní trval na tom, že zákon č. 119/1990 Zb. bol konštruovaný tak, aby štát spoločensky
rehabilitoval osoby trestne stíhané v bývalom režime, pričom týmto osobám sa malo poskytnúť primerané
hmotné odškodnenie. Navrhovateľom požadované odškodnenie nemajetkovej ujmy citovaný zákon
nijakým spôsobom neupravuje a je potrebné predpokladať , že pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle
odškodniť rehabilitované osoby aj za utrpenú nemajetkovú ujmu, bol by takýto nárok poškodeného v
zákone výslovne upravený. Dodal, že do 31. 12. 2005 bola vojenská služba povinná a odmietnutie
služby v ozbrojených silách napĺňalo skutkovú podstatu trestného činu, t.j. trestné stíhanie bolo v súlade
s vtedy platným právnym poriadkom.
Odporca v odvolaní vytýkal prvostupňovému súdu nedostatočné zistenie skutkového stavu veci a
nesprávne právne posúdenie veci. Poukazoval na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.
11. 2011 č.k. 8Co 85/2011 - 9, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok prvostupňového súdu, ktorým
súd prvého stupňa v analogickej veci návrh zamietol. Odporca namietal, že ani zákon č. 58/1969
Zb. ani zákon č. 119/1990 Zb. neupravujú odškodnenie nemajetkovej ujmy. Právny titul na priznanie
nemajetkovej ujmy nie je daný ani čl. 46 ods. 3 Ústavy SR ani Listinou základných ľudských práv a slobôd
a takýto nárok mu nemožno priznať ani na základe čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd. Navrhovateľovi bolo vyplatené a priznané odškodnenie vo výške 1.890,28 € titulom
náhrady majetkovej ujmy v súvislosti s trestným konaním, výkonom väzby a výkonom trestu. Krajský
súd v citovanom rozhodnutí v súvislosti s absenciou právneho základu pre priznanie navrhovateľom
nárokovanej nemajetkovej ujmy uviedol, že všeobecný súd nemôže neprípustným spôsobom ako orgán
súdnej moci nahradzovať činnosť zákonodarcu a priznávať v občianskom súdnom konaní aj iné nároky,
ako tie, ktoré platné právne predpisy priznávajú fyzickým alebo právnickým osobám, pretože by tým
neprípustne prekročil hranice deľby moci medzi súdnou a zákonodarnou mocou vymedzené v Ústave
SR. Ak by zákonodarca mienil v danom prípade nárok na nemateriálnu ujmu zaradiť do ustanovenia
§ 23 zák. č. 119/1990 Zb., je nepochybné, že by tak pri jeho prijatí, prípadne neskôr, urobil. Ak tak
zákonodarca v rámci vlastnej ústavnej kompetencie neurobil, nemôže jeho vôľu nahrádzať orgán súdnej
moci pri aplikácii práva v súdnom konaní, pretože aj pre ten platí čl. 2 ods. 2 Ústavy SR . Judikatúra
českých súdov pre slovenské súdy nie je záväzná a analogická právna vec nebola doposiaľ riešená
žiadnym rozhodnutím Najvyššieho súdu SR alebo Ústavného súdu SR.
Odporca je preto názoru, že súd prvého stupňa v danom prípade rozhodoval nad rámec zákona, a keď
mu priznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, priznal mu viac práv než na aké má nárok.
Pre prípad, že by sa odvolací súd nestotožnil s predchádzajúcou argumentáciou odporcu, namietal
odporca aj nedostatočne zistený skutkový stav veci, keď súd nemôže priznať nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy bez toho, aby mal v konaní preukázané splnenie ďalších predpokladov nároku a to
vznik nemajetkovej ujmy a jej výšku, ako aj priamu príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím
a vznikom tvrdenej nemajetkovej ujmy. Pokiaľ prvostupňový súd dospel k záveru, že nemajetková ujma
navrhovateľovi spôsobená bola a to v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, je potrebné, aby
takýto záver a najmä výšku nemajetkovej ujmy náležite odôvodnil. Odporca vytýkal súdu prvého stupňa,
že sa v odôvodnení svojho rozsudku nevysporiadal s otázkou primeranosti výšky nemajetkovej ujmy a



že jeho rozhodnutie nenapĺňa požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v zmysle ust. § 157 ods. 2
O.s.p. Z odôvodnenia rozhodnutia vôbec nevyplýva, akými úvahami sa súd prvého stupňa pri hodnotení
dôkazov spravoval a akým spôsobom dospel k výške priznanej nemajetkovej ujmy. Namietal, že súd
prvého stupňa svoje rozhodnutie v tejto časti náležite neodôvodnil, v rozpore s požiadavkami judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva ( napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-
A ), Komisie ( napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z r. 1993, sťažnosť č. 18390/91 ) a
Ústavného súdu SR ( nález z 12. 5. 2004 sp. zn. I ÚS 226/03 ), v zmysle ktorých treba za porušenie
práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia
súdneho rozhodnutia.
Odporca osobitne namietal neprimeranosť výšky priznanej nemajetkovej ujmy. Účelom náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je obohatenie sa poškodeného o premrštené finančné čiastky, ale
je ním primerané vyváženie konkrétnej a preukázanej nemajetkovej ujmy, teda satisfakčná funkcia
priznávanej peňažnej čiastky, ktorou je zabezpečiť primerané zmiernenie nemajetkovej ujmy a s
prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu možno priznať aj citeľnú sumu, nemožno však priznávať
neprimerané či premrštené sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohateniu
a ktoré by napr. pri porovnaní odškodnenia zásahu do práva na ochranu osobnosti s odškodňovaním
zásahov do iných základných práv zaručených ústavou mohli niektoré ujmy na iných základných
právach ( napr. na zdraví či dokonca na živote ) bagatelizovať.
Odporca vyjadril presvedčenie, že ust. § 136 O.s.p. je potrebné v súčasných podmienkach vykladať
jednak v súvislosti a kontexte s inými právnymi predpismi, kde je nárok na nemajetkovú ujmu, resp.
spôsob jej výpočtu daný priamo zo zákona a jednak so zaužívanou rozhodovacou pracou súdov
v podmienkach SR. V opačnom prípade by mohlo dôjsť k situácii, kedy by aplikáciou ust. § 136
O.s.p. za nemajetkovú ujmu vo väčšom rozsahu bola priznaná výška peňažnej čiastky, ktorá je nižšia,
ako v prípade menej závažnej nemajetkovej ujmy. Ujma za stratu na živote v súčasnej hierarchii
spoločenských hodnôt nemôže byť odškodňovaná nižšou sumou, ako ujma na povesti občana. Ak
takáto situácia v rozhodovacej činnosti súdov nastane, je nutné konštatovať, že rozhodnutie, ktoré za
menej závažnú ujmu priznáva väčšie odškodnenie, ako iné rozhodnutie priznáva za viac závažnú
ujmu, je rozhodnutím arbitrárnym a nezákonným, bez ohľadu na to, že ust. § 136 O.s.p. takéto
obmedzenia nestanovuje. Ustanovenie je potrebné aplikovať tak, aby nedochádzalo k neodôvodneným
rozdielom medzi priznávanými nárokmi v podmienkach SR pri odstupňovaných intenzitách zásahov
do osobnostných práv fyzických osôb, aby boli zohľadnené konkrétne zákonom určené nároky na
nemajetkovú ujmu, v ktorých je taktiež obsiahnutý úmysel zákonodarcu v akých intenciách sa reálne
môžu pohybovať priznávané náhrady za takéto nároky. Je taktiež nutné, aby súdy rozhodovali v súlade
s rozhodovacou praxou súdov.
Svoje odvolanie podporil odporca tiež poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6 Cdo 37/2012 zo dňa
31. 7. 2012, v ktorom NS SR vyslovil názor, že i keď ust. čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a slobôd pokiaľ ide o spôsob a rozsah odškodnenia neobsahuje žiadne hľadiská, jeho ustanovenie
obsahuje tzv. neurčitý právny pojem, ktorý vyžaduje aplikáciu tohto pojmu na konkrétne skutkové
okolnosti prípadu a výklad tohto pojmu vo svetle týchto skutkových okolností. Neurčité právne pojmy
nie sú ustanoveniami, ktoré by súdu umožňovali ľubovôľu alebo ktoré by umožňovali súdu absolútne
neobmedzenú úvahu.
Odporca ďalej poukazoval na rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II č.k. 50C/100/2007, kedy za
spôsobenú smrť dieťaťa bola rodičom priznaná nemajetková ujma vo výške 500.000 Sk ( 16.596 € ).
Argumentoval tiež ust. § 5 ods. 1 zák. č. 215/2006 Z.z., podľa ktorého patrí poškodenému nemajetková
ujma v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy ( cca 16.885 € ), ak bola trestným činom spôsobená
smrť. Na základe bodového ohodnotenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia sa za
závažné škody na zdraví, spôsobujúce trvalú invaliditu, priznávajú náhrady v súčasných podmienkach
zriedka vyššie ako je 10.000 €. Odporca tiež poukazoval na judikatúru ESĽP v prípade C.-Z. v. Slovenská
republika, kde bola sťažovateľke ako náhrada nemajetkovej ujmy za výkon nezákonnej väzby priznaná
suma 5.400 €. V prípade Y. v. Slovenská republika bola sťažovateľovi za obdobných okolností ako v
predchádzajúcom prípade priznaná nemajetková ujma vo výške 7.000 €.
Na odvolanie sa písomne vyjadril navrhovateľ tak, že navrhoval napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa ako vecne správny potvrdiť. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania, a to trovy právneho
zastúpenia, za jeden úkon právnej služby - písomné vyjadrenie v sume 427,98 € ( 220,74 + 12 x 16,60
+ 8,04 ). Nesúhlasil s tvrdením odporcu v odvolaní, že konanie navrhovateľa naplnilo skutkovú podstatu
trestného činu a teda že trestné stíhanie bolo v súlade s vtedy platným právnym poriadkom. Navrhovateľ
poukazoval na to, že jeho konanie trestné nebolo, bol nezákonne väznený, v hrubom rozpore s jeho



právom na slobodu svedomia a náboženského vyznania a naviac ešte aj v príkrom rozpore so zásadou
„ne bis in idem,“ čo zdokladoval predložením rozhodnutí vydaných v jeho trestných konaniach.
Pokiaľ odporca namieta, že zákon č. 119/1990 Zb. a ani zákon č. 58/1969 Zb. neupravujú odškodnenie
nemajetkovej ujmy, navrhovateľ k tomu uviedol, že žiadne konanie na základe zák. č. 119/1990 Zb.
neprebiehalo, preto je právna úprava v tomto zákone pre prejednávanú právnu vec irelevantná.
Zákon č. 58/1969 Zb. náhradu nemajetkovej ujmy nijako nevylučuje. Nesúhlasil s názorom odporcu,
že právny titul pre priznanie nároku na nemajetkovú ujmu nedáva ani čl. 46 ods. 3 Ústavy SR ani
Listina základných práv a slobôd, ani čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Toto tvrdenie však nemá žiadny základ, pretože práve tieto ustanovenia základ pre priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy dávajú, a to aj vo vzťahu k zákonu č. 58/1969 Zb., ako to preukazujú
nálezy Ústavného súdu ČR zo dňa 13. 7. 2006 sp. zn. I.ÚS 85/04, tiež zo dňa 11. 10. 2006 sp.
zn. IV. ÚS 428/05. Odporca tvrdí, že judikatúra českých súdov pre slovenské súdy nie je záväzná,
k čomu navrhovateľ dodal, že žiadna priama záväznosť síce daná nie je, avšak podľa rozsudku
Najvyššieho súdu SR zo dňa 20. 8. 2009 sp. zn. 4So 143/2008 vo veci R. Q. je neprijateľné, aby
zákony prijaté v dobe spoločného československého štátu boli vykladané v Českej republike v prospech
poškodených a v Slovenskej republike v ich neprospech. Výklad zákona totiž nesmie diskriminovať
akéhokoľvek poškodeného na území nástupníckych štátov, a to aj s prihliadnutím na Chartu základných
práv Európskej únie.
Odporca tvrdí, že „analogická právna vec nebola doposiaľ riešená rozhodnutím Najvyššieho súdu SR
alebo Ústavného súdu SR.“ Navrhovateľ k tomu uviedol, že aj keby to zodpovedalo skutočnosti, samo
o sebe to nepredstavuje problém, vzhľadom na bohatú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva.
Jej súhrnný prehľad obsahuje napr. nález Ústavného súdu ČR z 4. 11. 2013 sp. zn. IV.ÚS 500/13
vo veci E. T..
K námietke odporcu, že navrhovateľ výšku nemajetkovej ujmy neodôvodnil náležitým spôsobom,
navrhovateľ uviedol, že podľa jeho názoru prvostupňový súd vo veci vykonal dôkladné dokazovanie
( vrátane výsluchu navrhovateľa ) a svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil. Odporca vytýkal súdu
prvého stupňa, že sa nezaoberal skúmaním dôveryhodnosti a relevantnosti skutkových tvrdení zo
strany navrhovateľa, avšak odporca nešpecifikoval, čo by malo byť nedôveryhodné či nerelevantné.
K námietke odporcu, že v kauze C.-Z. U.. Slovenská republika bola ESĽP priznaná poškodenej
náhrada nemajetkovej ujmy iba vo výške 5.400 €, navrhovateľ uviedol, že tieto prípady nemožno
porovnávať, nakoľko T.. C.-Z. bola priznaná náhrada iba za neprimeranú dĺžku väzby; prípad C.-Z. v
dobe rozhodovania ESĽP ešte nebol meritórne rozhodnutý; naopak navrhovateľ preukázal, že bol po
celú dobu vo väzení nevinne. Odporca tiež argumentoval prípadom Y. v. Slovenská republika, v ktorom
bola poškodenému zo strany ESĽP priznaná náhrada nemajetkovej ujmy iba vo výške 7.000 €. Avšak
aj v tomto prípade sa riešila neprimeranosť pri uvalení a predlžovaní väzby, bez toho, aby sa riešila
otázka, či sa dotyčná osoba dopustila nezákonného konania, z ktorého bola obvinená. Ani tento prípad
preto nemožno porovnávať s prípadom navrhovateľa.
Prípadmi, ktoré možno porovnávať s prípadom navrhovateľa sú M. E. V. proti J., kde ESĽP v rozsudku
zo dňa 29. 5. 1997 priznal náhradu zodpovedajúcu sume 34.500 € za 13 mesiacov nezákonného
väznenia, resp. 31.500 € za 12 mesiacov nezákonného väznenia. Pre porovnanie - navrhovateľ bol
väznený 25 mesiacov a bolo mu priznaných 25.000 €, t.j. oveľa nižšie zadosťučinenie. Navrhovateľ
poukazoval na ďalšie rozsudku Mestského súdu Praha, ktorými bola priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy slovenským občanom, ktorí boli neoprávnene väznení z rovnakého dôvodu ako navrhovateľ .
rozsudok zo dňa 28. 3. 2013 č.k. 29Co 4/2013 - 79 vo veci Š. V. ( za 36 mesiacov väznenia cca 36.900
€ ), zo dňa 10. 4. 2014 č.k. 29Co 57/2014 - 144 vo veci N. U. ( za 26 mesiacov väznenia cca 28.900 € ).
Odporca vo svojom odvolaní argumentoval tiež rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.
11. 2011 č.k. 8Co 85/2011 - 92 vo veci R.na F.. Avšak tento rozsudok neprešiel dovolaním ani testom
ústavnosti pred Ústavným súdom SR, pretože R. F. nemal vo svojich 90 rokoch sily na pokračovanie 20-
ročného sporu a uspokojil sa so zadosťučinením vo výške 100.000 Sk, ktoré mu poskytol Ústavný súd
SR vo svojom náleze zo dňa 22. 3. 2007 č.k. I.ÚS 373/06 - 28. Navrhovateľ zároveň poukázal na to,
že právne názory obsiahnuté v uvedenom rozhodnutí boli prekonané napr. nálezmi ÚS ČR zo dňa 23.
5. 2012 sp. zn. I.ÚS 3438/11 vo veci U.C. O.; zo dňa 4. 3. 2013 sp. zn. IV.ÚS 3439/11 vo veci K. O.; zo
dňa 30. 4. 2013 sp. zn. IV. ÚS 662/12 vo veci T. Z.; zo dňa 30. 5. 2013 sp. zn. II. ÚS 4487/12 vo veci
T. S., tiež odvolacími rozsudkami Mestského súdu v Prahe zo dňa 18. 4. 2012 č. k. 69Co 496/2011 -
26 vo U. X. Y.Á., zo dňa 3. 4. 2013 č.k. 39Co 424/2012 - 36 v spojení s opravným uznesením zo dňa
3. 4. 2013 č.k. 39Co 424/2012 - 41 vo veci F. Á.; zo dňa 17. 4. 2013 č.k. 72Co 72/2013 - 39 vo veci
K. F. a zo dňa 13. 6. 2013 sp. zn. 29Co 70/2013 vo veci C. Q..



Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p. ( t.j. vo vyhovujúcom
výroku a výroku o trovách konania ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 O.s.p. ). Vo
veci verejne vyhlásil rozsudok podľa § 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p., keď zistil, že odvolanie
odporcu nie je dôvodné.
Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že prvostupňový súd vzhľadom
na vykonané dokazovanie riadne zistil skutkový stav veci v zmysle ust. § 153 ods. 1 O.s.p. Vec tiež
správne právne posúdil, keď na danú právnu vec aplikoval ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb., ďalej
články 17 ods. 2, čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a osobitne čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie tiež náležitým spôsobom
odôvodnil, tak, ako to má na mysli ust. § 157 ods. 2 O.s.p. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvého
stupňa vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre jeho
rozhodnutie podstatné. S jeho závermi sa stotožnil v celom rozsahu aj odvolací súd.
V konaní nebolo sporné, že navrhovateľovi vznikol nárok na odškodnenie na základe zákona č.
119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, ktorý odkazuje vo veci uplatnenia nárokov na odškodnenie na
postup podľa zákona č. 58/1969 Zb. Je síce pravdou, že ako zákon č. 119/1990 Zb. tak ani zákon
č. 58/1969 Zb. neumožňuje poškodenej osobe domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy, súd prvého
stupňa ale správne základ takéhoto nároku aj v prípade navrhovateľa vyvodil z čl. 5 ods. 5 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uvedený článok je ustanovením, ktorého aplikácia
má prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské
práva pod škodou v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru chápe nielen škodu materiálnu ale aj nemateriálnu,
ktorá bola predmetom uplatneného nároku navrhovateľa. Jej nepriznanie by malo za následok vylúčenie
navrhovateľa - ako poškodenej osoby - z odškodnenia nemajetkovej ujmy a tým jeho znevýhodnenie
oproti tým poškodeným osobám, ktorých nároky sa odškodňujú už podľa zákona č. 514/2003 Z.z. ( ktorý
nahradil predtým platný zákon č. 58/1969 Zb. ) a ktorý už umožňuje priznanie aj náhrady nemajetkovej
ujmy. Túto skutočnosť pri svojom rozhodovaní správne vzal prvostupňový súd do úvahy.
Odvolací súd považuje za správne aj rozhodnutie prvostupňového súdu pokiaľ ide o priznanie výšky
náhrady nemajetkovej ujmy. Podľa ustálenej judikatúry je trestné stíhanie a v rámci neho aj prípadný
výkon väzby vždy vážnym zásahom do osobnej slobody jednotlivca ( už spomínané rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 31. 5. 2007 sp. zn. 4Cdo 177/2005 ), ktorý je spojený s rozsiahlymi
negatívnymi následkami pre poškodenú osobu, a to prakticky vo všetkých sférach jej života - je
spojený so stratou osobnej slobody, s vyradením z bežného súkromného, rodinného, pracovného
života, s následkami na fyzickom či psychickom zdraví. Takýto zásah poškodenú osobu stigmatizuje v
spoločnosti ako človeka, ktorý má trestnú minulosť, znižuje jeho česť, dôstojnosť, vážnosť v spoločnosti.
Vychádzajúc z okolností danej právnej veci je plne oprávnené konštatovanie prvostupňového súdu aj o
tom, že v prípade navrhovateľa bola celkom reálna hrozba, že bude aj v budúcnosti za rovnaký trestný
čin naďalej opakovane odsúdený ( do skončenia brannej povinnosti navrhovateľa ), keď k naplneniu
tejto hrozby nedošlo zjavne len vďaka zmene spoločenských pomerov.
Navrhovateľ strávil vo výkone trestu odňatia slobody celkom 24 mesiacov a vo výkone väzby 1 mesiac a
12 dní, t.j. úhrnom bol ( nezákonne ) pozbavený osobnej slobody 772 dní, čo pri náhrade nemajetkovej
ujmy vo výške 25.000 € predstavuje zaokrúhlene 32,40 €/deň. Priznanú náhradu nemajetkovej ujmy v
sume 25.000 € preto aj odvolací súd vníma ako primeranú následkom, ktorým bol navrhovateľ vystavený
a s ktorými sa musel ( musí ) vo svojom živote vyrovnávať.
Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil,
včítane výroku o trovách konania, v ktorom súd prvého stupňa rovnako nepochybil ( § 219 ods. 1, 2
O.s.p. ).
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. V
odvolacom konaní úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov odvolacieho konania v sume 427,98
€ ( jeden úkon právnej služby á 419,94 € + režijný paušál 8,04 € , podľa § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm.b/,
§ 16 ods. 3 vyhl.č. 655/2004 Z.z. ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.