Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 9Co/38/2024 1112217000 05. 09. 2024 JUDr. Magdaléna Floreková ECLI:SK:KSBA:2024:1112217000.4
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu : H. V., nar. XX. X. XXXX, bytom Y., J. X/XXXX, zastúpený : JUDr. Lubomír Müller, usadený euroadvokát, Česká republika, Praha, Symfonická 1496/9, Slovenská republika, Prievidza, Nábrežie sv. Metoda 120/14, proti žalovanému : Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Račianska 71, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku (bývalého) Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30. 1. 2014 č.k. 21C/112/2012 - 74 v spojení s dopĺňacím rozsudkom toho istého súdu zo dňa 24. 3. 2014 č.k. 21C/112/2012 - 92, takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 30. 1. 2014 č.k. 21C/112/2012 - 74 vo veci samej z m e ň u j e tak, že žalobu žalobcu z a m i e t a. Žalovanému n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho ani dovolacieho konania. odôvodnenie: 1/ Rozsudkom zo dňa 30. 1. 2014 č.k. 21C/112/2012 - 74 súd prvej inštancie (bývalý Okresný súd Bratislava I, dnes Mestský súd Bratislava IV) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 25.000 € s úrokom z omeškania 9 % ročne od 8. 5. 2012 do zaplatenia, ako aj trovy konania v sume 2.589,69 €, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Dopĺňacím rozsudkom zo dňa 24. 3. 2004 č.k. 21C/112/2012 - 92 súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol (žalobca sa domáhal zaplatenia nemateriálnej ujmy celkom v sume 50.000 € s príslušenstvom). V odôvodnení rozsudku, ktorým žalobe žalobcu vyhovel, uviedol, že z vykonaného dokazovania zistil, že žalobca bol rozsudkom Vojenského obvodného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1T 42/1985 zo dňa 16. 4. 1985 uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách a odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov nepodmienečne; vo výkone trestu, vrátane väzby bol od 19. 2. 1985 do 19. 2. 1987. Ďalším rozsudkom Vojenského obvodného súdu Banská Bystrica 3T 140/1989 zo dňa 8. 12. 1989 bol žalobca uznaný vinným zo spáchania ďalšieho trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách a odsúdený na ďalší trest odňatia slobody v trvaní najmenej dvoch rokov nepodmienečne, pričom žalobca strávil vo väzbe čas od 25. 10. 1989 do 5. 12. 1989; do výkonu trestu odňatia slobody nenastúpil z dôvodu, že na danú trestnú vec sa neskôr vzťahovala amnestia. 2/ Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 1Nt 61/2010 zo dňa 29. 11. 2010 v znení uznesenia Krajského súdu Trenčín sp. zn. 23Tos 47/2011 zo dňa 11. 8. 2011 bola vo vyššie uvedených trestných veciach povolená obnova konania a oba rozsudky boli zrušené. Následným uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1Tv 5/2011 zo dňa 13. 9. 2011 (ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 27. 9. 2011) bolo trestné stíhanie žalobcu zastavené pre neprípustnosť z dôvodu porušenia zásady ne bis in idem.
3/ Z potvrdenia Archívu Zboru väzenskej a justičnej stráže zo dňa 7. 11. 2011 prvoinštančný súd zistil, že žalobca strávil vo výkone trestu odňatia slobody čas od 21. 4. 1983 do 21. 4. 1984, ďalej od 19. 2. 1985 do 19. 2. 1987 a vo väzbe čas od 25. 10. 1989 do 5. 12. 1989. 4/ Žalobca si uplatnil listom zo dňa 7. 11. 2011 u žalovaného nárok na odškodnenie, o.i. aj na priznanie náhrady nemateriálnej ujmy vo výške 50.000 €, spolu s úrokom z omeškania odo dňa, kedy žalovanému uplynula 6-mesačná lehota na plnenie. Ministerstvo spravodlivosti SR listom zo dňa 20. 8. 2012 priznalo žalobcovi odškodnenie v sume 160 € ako náhradu trov trestného konania, trov výkonu väzby a náhradu trov výkonu trestu odňatia slobody. V časti o náhradu trov obhajoby v pôvodných trestných konaniach a o náhradu nemajetkovej ujmy žiadosti nevyhovelo; žalobcovi ministerstvo priznalo tiež náhradu materiálnej škody vo výške 1.890,28 €. 5/ Súd prvej inštancie oprel po právnej stránke svoje rozhodnutie o zákon č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, § 1 ods. 1, ods. 2, § 23 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, ods. 5, § 24 ods. 1, ods. 2, ďalej zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 27 ods. 1, ods. 2, tiež o zákon č. 58/1969 Zb. § 1, § 2, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, ods. 2, § 10, tiež čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 6/ Súd posudzoval nárok žalobcu ako náhradu za nemajetkovú ujmu vzniknutú v dôsledku vykonania trestu odňatia slobody na žalobcovi v trvaní 24 mesiacov a výkonu väzby v celkovej dĺžke 1 mesiac a 12 dní, na základe právoplatných rozhodnutí súdov, pričom v dôsledku obnovy konania boli výroky o vine a treste zrušené a následne trestné stíhanie vedené proti žalobcovi bolo zastavené. Skonštatoval, že rozhodnutie Vojenského obvodového súdu Banská Bystrica sp. zn. 1T 42/1985 zo dňa 16. 4. 1985 a rozhodnutie Vojenského obvodového súdu Banská Bystrica č.k. 3T 140/1989 zo dňa 8. 12. 1989, spĺňajú charakter nezákonného rozhodnutia v zmysle § 6 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb., pričom nárok na náhradu škody je v zmysle § 6 ods. 3 cit. zákona vylúčený, čo ale nie je prípad žalobcu. Zákon č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii je špeciálnou úpravou vo vzťahu k zákonu č. 58/1969 Zb., nakoľko osobitne upravuje prípady poškodených osôb v súvislosti so zrušenými odsudzujúcimi súdnymi rozhodnutiami za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie prípadov týchto osôb, odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených nezákonností vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali. Pri uplatňovaní nárokov na odškodnenie týchto osôb pritom zákon odkazuje na postup podľa zákona č. 58/1969 Zb. Ani jeden z uvedených predpisov neumožňoval poškodeným osobám domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami alebo nesprávnym úradným postupom. Ustálená judikatúra v súlade s ústavnokonformným a eurokonformným výkladom však pripúšťa právo poškodenej osoby na náhradu nemajetkovej ujmy, hoci jeho nárok je posudzovaný podľa predpisu, ktorý výslovne takýto nárok nepriznáva (zákon č. 58/1969 Zb.). Prvoinštančný súd vychádzajúc z uvedeného názoru dospel k záveru, že tak ako osoby poškodené vadným pozbavením osobnej slobody uplatňujúce si nárok podľa zák. č. 58/1969 Zb., aj osoby uplatňujúce si nárok vzniknutý v zmysle zák. č. 119/1990 Zb. majú právo domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy, pričom analogicky uplatňoval právny názor vo veci nemajetkovej ujmy, ktorý uviedol ďalej. 7/ Prvoinštančný súd mal za to, že na danú vec treba aplikovať aj príslušné články Ústavy SR o ľudských právach a základných slobodách, ktoré sú súčasťou právneho poriadku SR ako aj príslušné ustanovenia Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ako aj čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ). Ďalej vychádzal aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z 31. 5. 2007 sp. zn. 4Cdo 177/2005 (analogicky použitý na prípad vykonania trestu), v zmysle ktorého „nárok na náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v súvislosti s čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, i keď nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa ust. § 5 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb.“ Najvyšší súd SR v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „podstatnou otázkou pre rozhodnutia o uplatnenom nároku bola otázka, či v súvislosti so zodpovednosťou štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe podľa § 5 zák. č. 58/1969 Zb. možno priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vyvolanej vo sfére osobnostných práv toho, na kom bola väzba vykonaná. Trestné stíhanie a v rámci neho i prípadný výkon väzby predstavujú vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvolávajú i ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud. Zasahujú do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, preto sú spôsobilé, okrem porušenia práva na osobnú slobodu garantovaného čl. 17 ods. 1 Ústavy SR, obmedziť, či porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy SR. Je teda nepochybné, že trestné stíhanie, výkon väzby, prípadne výkon uloženého trestu, ktoré boli realizované v rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom, sú spôsobilé vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody
aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv. medzi prípady vadného pozbavenia osobnej slobody patria aj prípady, v ktorých sú splnené podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe podľa § 5 zák. č. 58/1969 Zb. Tento záver vyplýva už len z toho, že zákon aj tieto prípady pozbavenia osobnej slobody (napriek inak zákonnému rozhodnutiu o väzbe) sankcionuje zodpovednosťou štátu za škodu, ktorá nastala v príčinnej súvislosti s väzbou. V zmysle čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť a každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie. Podmienkou práva na odškodnenie je porušenie niektorého ustanovenia čl. 5 ods. 1 až 4 Dohovoru, alebo že pozbavenie osobnej slobody je v rozpore s vnútroštátnym právom. Predpokladom nároku je vznik škody v príčinnej súvislosti s namietaným porušením čl. 5. Podľa Judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa pod škodou v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru rozumie ako škoda materiálna, tak nemateriálna. Ustanovenie § 5 zák. č. 58/1969 Zb. zakladá zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe, uväznenie alebo iné pozbavenie slobody. Subjektmi tejto zodpovednosti sú štát na jednej strane a na druhej strane ten, na kom bola väzba (uväznenie) vykonaná. Podmienkami tejto zodpovednosti sú rozhodnutia o väzbe (o treste odňatia slobody), škoda a príčinná súvislosť s nimi. Predpokladom zodpovednosti je skutočnosť, že voči tomu, na kom bola väzba (trest odňatia slobody) vykonaná, bolo trestné stíhanie zastavené, alebo bol oslobodený spod obžaloby.“ 8/ Súd prvej inštancie vychádzal z právneho názoru, že zákona č. 58/1969 Zb. a teda aj zákon č. 119/1990 Zb. je potrebné vykladať tak, aby bol tento konformný s Ústavou SR a teda, že pod pojmom náhrada škody treba rozumieť aj škodu vo forme nemajetkovej ujmy. Nepripustením možnosti odškodnenia nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia a vzatí do väzby podľa zák. č. 58/1969 Zb., by došlo k situácii, že by poškodené osoby, ktorým škoda vznikla z tohto dôvodu pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z. boli oproti osobám, ktorým škoda vznikla z toho istého dôvodu, avšak už za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. (ktorý náhradu nemajetkovej ujmy už upravuje), znevýhodnené a nedošlo by u nich k odškodneniu nemajetkovej ujmy, ktorá im preukázateľne vznikla. Súd prvej inštancie na základe vyššie uvedeného uzavrel, že je daný právny nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutia, ktorými bol žalobca odsúdený k trestu odňatia slobody. 9/ V prípade uplatňovania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je potrebné v konaní preukázať závažnosť ujmy a závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, príp. v spoločenskom uplatnení, príp. ďalších skutočností, a to predovšetkým z dôvodu ustálenia výšky takejto peňažnej náhrady. Súd môže peňažné zadosťučinenie priznať iba v prípade, ak dospeje k záveru, že v konkrétnom prípade došlo ku skutočnému závažnému následku na poškodenom a tento zásah má značnú intenzitu, pričom dôkazné bremeno je na žalobcovi. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca v uvedenom smere preukázal závažnosť ujmy ako aj následkov, ktoré vznikli žalobcovi ako poškodenému. Hoci samotná skutočnosť, že na žalobcovi bol vykonaný trest odňatia slobody (ako aj väzba), znamenala intenzívny zásah do života navrhovateľa, podstatnú mieru zásahu predstavovala aj hrozba, že žalobca bude naďalej opakovane odsúdený, nakoľko posledný rozsudok za rovnaký trestný čin bol v poradí tretím, ktorým bol odsúdený na trest odňatia slobody a pri opakovanom doručovaní povolávacieho rozkazu bolo možné dôvodne predpokladať, že opakované odsúdenie za rovnaký trestný čin bude trvať až do skončenia brannej povinnosti žalobcu. Ako vyplynulo z výpovede žalobcu, odňatie slobody vážnym spôsobom ovplyvnilo jeho fyzický a psychický stav (schudol na 50 kg, mal žalúdočné vredy, trvalo dva roky po návrate z väzenia, kým bol schopný jesť normálnu stravu), zaobchádzanie vo väznici na neho zle pôsobilo. Zároveň bolo zásahom do jeho rodinného života, s priamym dopadom na jeho najbližších (otec stále plakával, keď prišiel za ním do väzenia, preplakal celý čas, čo zle pôsobilo aj na žalobcu). Počas celého obdobia išlo v jeho prípade o systematický a neustály tlak zo strany vojenskej správy, prenasledovanie, doručovanie povolávacieho rozkazu aj v noci počas návratu z pracovnej cesty, prípadne v čase, keď bol vo väzení a odpykával si trest odňatia slobody za nenastúpenie služby v ozbrojených silách, neumožnenie vykonania náhrady za vojenskú službu absolvovaním 10-ročného pracovného pomeru v bani. 10/ V posudzovanom prípade ujmu, ktorá žalobcovi vznikla v dôsledku výkonu trestu odňatia slobody a výkonu väzby a s tým spojené traumatizujúce a dôstojnosť znižujúce pocity, ktoré žalobca prežil, s priamym dopadom na jeho rodinný život a najbližších, možno odstrániť iba priznaním nemajetkovej ujmy. V danom prípade boli podľa súdu prvej inštancie splnené predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko následky boli takej intenzity a závažnosti, že sa nejaví ako postačujúce poskytnutie iného zadosťučinenia. K určeniu výšky nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie dospel voľnou úvahou, pričom zároveň prihliadal na ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. V konaní mal teda za preukázané, že došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu, ktorý mal dôsledok v znížení jeho dôstojnosti, v negatívnom dopade na jeho súkromný život, v psychických útrapách, a to v takej výške,
ktorú súd považoval za adekvátnu následkom spôsobeným nezákonným rozhodnutím so zreteľom na všetky skutočnosti a okolnosti, ktoré vyšli v tomto konaní najavo, a ktorú tak v sume 25.000 € považoval za primeranú. Vo zvyšku uplatnenej nemajetkovej ujmy prvostupňový súd žalobu žalobcu zamietol (dopĺňacím rozsudkom). 11/ O úroku z omeškania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. v spojení s § 20 zákona č. 58/1969 Zb. Keďže zákon č. 58/1969 Zb. a rovnako ani zákon č. 514/2003 Z.z. splatnosť pohľadávky na náhradu škody neustanovujú, použil súd prvej inštancie úpravu splatnosti podľa § 563 Obč. zák., ktorý ustanovuje, že ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Žalobca požadoval zaplatenie úrokov z omeškania odo dňa nasledujúceho po uplynutí 6-mesačnej lehoty od podania žiadosti o odškodnenie. Žalovaný bol požiadaný o plnenie dňa 7. 11. 2011, do omeškania sa tak dostal dňa 8. 5. 2012, t.j. prvý deň po dni, kedy mu uplynula lehota na plnenie; súd ho preto zaviazal na zaplatenie 9 % úroku z omeškania ročne. 12/ Rozhodnutie o trovách konania oprel súd prvej inštancie o ust. § 142 ods. 3 O.s.p. a žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania, hoci mal v konaní úspech len čiastočný, s odôvodnením, že rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu. Náhrada trov konania spočíva v trovách právneho zastúpenia celkom vo výške 2.566,19 € a v cestovných nákladoch vo výške 23,50 € (odmena za jeden úkon právnej služby á 419,94 €, počítaná z hodnoty 25.000 €, za celkom 6 úkonov právnej služby : prevzatie a príprava zastúpenia, 3 x písomné podanie na súd a účasť na pojednávaní dňa 5. 12. 2013 a dňa 30. 1. 2014, ako aj režijný paušál 3 x 7,63 €, 2 x 7,81 € a 1 x 8,04 €). 13/ Uvedený rozsudok (zo dňa 30. 1. 2014) napadol v zákonnej lehote odvolaním žalovaný v celom rozsahu (t.j. odvolala sa proti výroku, ktorým mu súd uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 25.000 € s príslušenstvom a proti výroku o trovách konania ako tzv. závislému výroku), domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalovaný si výslovne náhradu trov odvolacieho konania neuplatňoval. 14/ Žalovaný v odvolaní trval na tom, že zákon č. 119/1990 Zb. bol konštruovaný tak, aby štát spoločensky rehabilitoval osoby trestne stíhané v bývalom režime, pričom týmto osobám sa malo poskytnúť primerané hmotné odškodnenie. Žalobcom požadované odškodnenie nemajetkovej ujmy citovaný zákon nijakým spôsobom neupravuje a je potrebné predpokladať, že pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle odškodniť rehabilitované osoby aj za utrpenú nemajetkovú ujmu, bol by takýto nárok poškodeného v zákone výslovne upravený. Dodal, že do 31. 12. 2005 bola vojenská služba povinná a odmietnutie služby v ozbrojených silách napĺňalo skutkovú podstatu trestného činu, t.j. trestné stíhanie bolo v súlade s vtedy platným právnym poriadkom. Žalovaný v odvolaní vytýkal prvoinštančnému súdu nedostatočné zistenie skutkového stavu veci a nesprávne právne posúdenie veci. Poukazoval na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. 11. 2011 č.k. 8Co 85/2011 - 9, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým súd žalobu v analogickej veci zamietol. Žalovaný namietal, že ani zákon č. 58/1969 Zb., ani zákon č. 119/1990 Zb. neupravujú odškodnenie nemajetkovej ujmy. Právny titul na priznanie nemajetkovej ujmy nie je daný ani čl. 46 ods. 3 Ústavy SR ani Listinou základných ľudských práv a slobôd a takýto nárok mu nemožno priznať ani na základe čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Navrhovateľovi bolo vyplatené a priznané odškodnenie vo výške 1.890,28 € titulom náhrady majetkovej ujmy v súvislosti s trestným konaním, výkonom väzby a výkonom trestu. Krajský súd v citovanom rozhodnutí v súvislosti s absenciou právneho základu pre priznanie žalobcom nárokovanej nemajetkovej ujmy uviedol, že všeobecný súd nemôže neprípustným spôsobom ako orgán súdnej moci nahradzovať činnosť zákonodarcu a priznávať v občianskom súdnom konaní aj iné nároky, ako tie, ktoré platné právne predpisy priznávajú fyzickým alebo právnickým osobám, pretože by tým neprípustne prekročil hranice deľby moci medzi súdnou a zákonodarnou mocou vymedzené v Ústave SR. Ak by zákonodarca mienil v danom prípade nárok na nemateriálnu ujmu zaradiť do ustanovenia § 23 zák. č. 119/1990 Zb., je nepochybné, že by tak pri jeho prijatí, prípadne neskôr, urobil. Ak tak zákonodarca v rámci vlastnej ústavnej kompetencie neurobil, nemôže jeho vôľu nahrádzať orgán súdnej moci pri aplikácii práva v súdnom konaní, pretože aj pre ten platí čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Judikatúra českých súdov pre slovenské súdy nie je záväzná a analogická právna vec nebola doposiaľ riešená žiadnym rozhodnutím Najvyššieho súdu SR alebo Ústavného súdu SR. Žalovaný je preto názoru, že súd prvej inštancie v danom prípade rozhodoval nad rámec zákona, a keď mu priznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, priznal mu viac práv než na aké má nárok. 15/ Pre prípad, že by sa odvolací súd nestotožnil s predchádzajúcou argumentáciou žalovaného, namietal žalovaný aj nedostatočne zistený skutkový stav veci, keď súd nemôže priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy bez toho, aby mal v konaní preukázané splnenie ďalších predpokladov nároku a to vznik nemajetkovej ujmy a jej výšku, ako aj priamu príčinnú súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím a vznikom tvrdenej nemajetkovej ujmy. Pokiaľ súd dospel k záveru, že nemajetková ujma žalobcovi spôsobená bola, a to v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, je potrebné, aby takýto záver a najmä výšku nemajetkovej ujmy náležite odôvodnil. Žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie, že sa v odôvodnení svojho rozsudku nevysporiadal s otázkou primeranosti výšky nemajetkovej ujmy a že jeho rozhodnutie nenapĺňa požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Z odôvodnenia rozhodnutia vôbec nevyplýva, akými úvahami sa súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov spravoval a akým spôsobom dospel k výške priznanej nemajetkovej ujmy. Namietal, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie v tejto časti náležite neodôvodnil, v rozpore s požiadavkami judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. C. M. c/a Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z r. 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu SR (nález z 12. 5. 2004 sp. zn. I ÚS 226/03), v zmysle ktorých treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. 16/ Žalovaný osobitne namietal neprimeranosť výšky priznanej nemajetkovej ujmy. Účelom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je obohatenie sa poškodeného o premrštené finančné čiastky, ale je ním primerané vyváženie konkrétnej a preukázanej nemajetkovej ujmy, teda satisfakčná funkcia priznávanej peňažnej čiastky, ktorou je zabezpečiť primerané zmiernenie nemajetkovej ujmy a s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu možno priznať aj citeľnú sumu, nemožno však priznávať neprimerané či premrštené sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohateniu a ktoré by napr. pri porovnaní odškodnenia zásahu do práva na ochranu osobnosti s odškodňovaním zásahov do iných základných práv zaručených ústavou mohli niektoré ujmy na iných základných právach (napr. na zdraví či dokonca na živote) bagatelizovať. 17/ Žalovaný vyjadril presvedčenie, že ust. § 136 O.s.p. je potrebné v súčasných podmienkach vykladať jednak v súvislosti a kontexte s inými právnymi predpismi, kde je nárok na nemajetkovú ujmu, resp. spôsob jej výpočtu daný priamo zo zákona a jednak so zaužívanou rozhodovacou pracou súdov v podmienkach SR. V opačnom prípade by mohlo dôjsť k situácii, kedy by aplikáciou ust. § 136 O.s.p. za nemajetkovú ujmu vo väčšom rozsahu bola priznaná výška peňažnej čiastky, ktorá je nižšia, ako v prípade menej závažnej nemajetkovej ujmy. Ujma za stratu na živote v súčasnej hierarchii spoločenských hodnôt nemôže byť odškodňovaná nižšou sumou, ako ujma na povesti občana. Ak takáto situácia v rozhodovacej činnosti súdov nastane, je nutné konštatovať, že rozhodnutie, ktoré za menej závažnú ujmu priznáva väčšie odškodnenie, ako iné rozhodnutie priznáva za viac závažnú ujmu, je rozhodnutím arbitrárnym a nezákonným, bez ohľadu na to, že ust. § 136 O.s.p. takéto obmedzenia nestanovuje. Ustanovenie je potrebné aplikovať tak, aby nedochádzalo k neodôvodneným rozdielom medzi priznávanými nárokmi v podmienkach SR pri odstupňovaných intenzitách zásahov do osobnostných práv fyzických osôb, aby boli zohľadnené konkrétne zákonom určené nároky na nemajetkovú ujmu, v ktorých je taktiež obsiahnutý úmysel zákonodarcu v akých intenciách sa reálne môžu pohybovať priznávané náhrady za takéto nároky. Je taktiež nutné, aby súdy rozhodovali v súlade s rozhodovacou praxou súdov. Svoje odvolanie podporil žalovaný tiež poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6 Cdo 37/2012 zo dňa 31. 7. 2012, v ktorom NS SR vyslovil názor, že i keď ust. čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd pokiaľ ide o spôsob a rozsah odškodnenia neobsahuje žiadne hľadiská, jeho ustanovenie obsahuje tzv. neurčitý právny pojem, ktorý vyžaduje aplikáciu tohto pojmu na konkrétne skutkové okolnosti prípadu a výklad tohto pojmu vo svetle týchto skutkových okolností. Neurčité právne pojmy nie sú ustanoveniami, ktoré by súdu umožňovali ľubovôľu alebo ktoré by umožňovali súdu absolútne neobmedzenú úvahu. 18/ Žalovaný ďalej poukazoval na rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II č.k. 50C/100/2007, kedy za spôsobenú smrť dieťaťa bola rodičom priznaná nemajetková ujma vo výške 500.000 Sk (16.596 €). Argumentoval tiež ust. § 5 ods. 1 zák. č. 215/2006 Z.z., podľa ktorého patrí poškodenému nemajetková ujma v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy (cca 16.885 €), ak bola trestným činom spôsobená smrť. Na základe bodového ohodnotenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia sa za závažné škody na zdraví, spôsobujúce trvalú invaliditu, priznávajú náhrady v súčasných podmienkach zriedka vyššie ako je 10.000 €. Tiež poukazoval na judikatúru ESĽP v prípade C.Z. v. Slovenská republika, kde bola sťažovateľke ako náhrada nemajetkovej ujmy za výkon nezákonnej väzby priznaná suma 5.400 €. V prípade Y. v. Slovenská republika bola sťažovateľovi za obdobných okolností ako v predchádzajúcom prípade priznaná nemajetková ujma vo výške 7.000 €. 19/ Na odvolanie sa písomne vyjadril žalobca tak, že navrhoval napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania, a to trovy právneho zastúpenia, za jeden úkon právnej služby - písomné vyjadrenie v sume 427,98 € (220,74 + 12 x 16,60 + 8,04). Nesúhlasil s tvrdením žalovaného v odvolaní, že konanie žalobcu naplnilo skutkovú podstatu trestného činu, a teda že trestné stíhanie bolo v súlade s vtedy platným právnym
poriadkom. Žalobca poukazoval na to, že jeho konanie trestné nebolo, bol nezákonne väznený, v hrubom rozpore s jeho právom na slobodu svedomia a náboženského vyznania a naviac ešte aj v príkrom rozpore so zásadou „ne bis in idem,“ čo zdokladoval predložením rozhodnutí vydaných v jeho trestných konaniach. Pokiaľ žalovaný namieta, že zákon č. 119/1990 Zb. a ani zákon č. 58/1969 Zb. neupravujú odškodnenie nemajetkovej ujmy, žalobca k tomu uviedol, že žiadne konanie na základe zák. č. 119/1990 Zb. neprebiehalo, preto je právna úprava v tomto zákone pre prejednávanú právnu vec irelevantná. Zákon č. 58/1969 Zb. náhradu nemajetkovej ujmy nijako nevylučuje. Nesúhlasil s názorom žalovaného, že právny titul pre priznanie nároku na nemajetkovú ujmu nedáva ani čl. 46 ods. 3 Ústavy SR ani Listina základných práv a slobôd, ani čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Toto tvrdenie však nemá žiadny základ, pretože práve tieto ustanovenia základ pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy dávajú, a to aj vo vzťahu k zákonu č. 58/1969 Zb., ako to preukazujú nálezy Ústavného súdu ČR zo dňa 13. 7. 2006 sp. zn. I.ÚS 85/04, tiež zo dňa 11. 10. 2006 sp. zn. IV. ÚS 428/05. Žalovaný tvrdí, že judikatúra českých súdov pre slovenské súdy nie je záväzná, k čomu žalobca dodal, že žiadna priama záväznosť síce daná nie je, avšak podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 20. 8. 2009 sp. zn. 4So 143/2008 vo veci R.N. Q. je neprijateľné, aby zákony prijaté v dobe spoločného československého štátu boli vykladané v Českej republike v prospech poškodených a v Slovenskej republike v ich neprospech. Výklad zákona totiž nesmie diskriminovať akéhokoľvek poškodeného na území nástupníckych štátov, a to aj s prihliadnutím na Chartu základných práv Európskej únie. 20/ Žalovaný tvrdí, že „analogická právna vec nebola doposiaľ riešená rozhodnutím Najvyššieho súdu SR alebo Ústavného súdu SR“, avšak aj keby to zodpovedalo skutočnosti, samo osebe to nepredstavuje problém, vzhľadom na bohatú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva. Jej súhrnný prehľad obsahuje napr. nález Ústavného súdu ČR z 4. 11. 2013 sp. zn. IV.ÚS 500/13 vo veci E. T.. K námietke žalovaného, že žalobca výšku nemajetkovej ujmy neodôvodnil náležitým spôsobom, žalobca uviedol, že podľa jeho názoru prvoinštančný súd vo veci vykonal dôkladné dokazovanie (vrátane výsluchu žalobcu) a svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil. Žalovaný vytýkal súdu prvého stupňa, že sa nezaoberal skúmaním dôveryhodnosti a relevantnosti skutkových tvrdení zo strany žalobcu, avšak pričom nešpecifikoval, čo by malo byť nedôveryhodné či nerelevantné. 21/ K námietke žalovaného, že v kauze C.-Z. v. Slovenská republika bola ESĽP priznaná poškodenej náhrada nemajetkovej ujmy iba vo výške 5.400 €, žalobca uviedol, že tieto prípady nemožno porovnávať, nakoľko p. C.-Z. bola priznaná náhrada iba za neprimeranú dĺžku väzby; prípad C.-Z. v dobe rozhodovania ESĽP ešte nebol meritórne rozhodnutý; naopak žalobca preukázal, že bol po celú dobu vo väzení nevinne. Žalovaný tiež argumentoval prípadom Y. v. Slovenská republika, v ktorom bola poškodenému zo strany ESĽP priznaná náhrada nemajetkovej ujmy iba vo výške 7.000 €. Avšak aj v tomto prípade sa riešila neprimeranosť pri uvalení a predlžovaní väzby, bez toho, aby sa riešila otázka, či sa dotyčná osoba dopustila nezákonného konania, z ktorého bola obvinená. Ani tento prípad preto nemožno porovnávať s prípadom žalobcu. 22/ Prípadmi, ktoré možno porovnávať s prípadom žalobcu sú M. a V. proti Grécku, kde ESĽP v rozsudku zo dňa 29. 5. 1997 priznal náhradu zodpovedajúcu sume 34.500 € za 13 mesiacov nezákonného väznenia, resp. 31.500 € za 12 mesiacov nezákonného väznenia. Pre porovnanie - žalobca bol väznený 25 mesiacov a bolo mu priznaných 25.000 €, t.j. oveľa nižšie zadosťučinenie. Žalobca poukazoval na ďalšie rozsudku Mestského súdu Praha, ktorými bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy slovenským občanom, ktorí boli neoprávnene väznení z rovnakého dôvodu ako žalobca : rozsudok zo dňa 28. 3. 2013 č.k. 29Co 4/2013 - 79 vo veci Š. V. (za 36 mesiacov väznenia cca 36.900 € ), zo dňa 10. 4. 2014 č.k. 29Co 57/2014 - 144 vo veci N. U. (za 26 mesiacov väznenia cca 28.900 €). 23/ Žalobca vo svojom odvolaní argumentoval tiež rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. 11. 2011 č.k. 8Co 85/2011 - 92 vo veci R. F.Ž.. Avšak tento rozsudok neprešiel dovolaním ani testom ústavnosti pred Ústavným súdom SR, pretože R.W. F. nemal vo svojich 90 rokoch sily na pokračovanie 20-ročného sporu a uspokojil sa so zadosťučinením vo výške 100.000 Sk, ktoré mu poskytol Ústavný súd SR vo svojom náleze zo dňa 22. 3. 2007 č.k. I.ÚS 373/06 - 28. Žalobca zároveň poukázal na to, že právne názory obsiahnuté v uvedenom rozhodnutí boli prekonané napr. nálezmi ÚS ČR zo dňa 23. 5. 2012 sp. zn. I.ÚS 3438/11 vo veci U. O.; zo dňa 4. 3. 2013 sp. zn. IV.ÚS 3439/11 vo veci K. O.; zo dňa 30. 4. 2013 sp. zn. IV. ÚS 662/12 vo veci T. Z.; zo dňa 30. 5. 2013 sp. zn. II. ÚS 4487/12 vo veci T. S., tiež odvolacími rozsudkami Mestského súdu v Prahe zo dňa 18. 4. 2012 č. k. 69Co 496/2011 26 vo veci X. Y., zo dňa 3. 4. 2013 č.k. 39Co 424/2012 - 36 v spojení s opravným uznesením zo dňa 3. 4. 2013 č.k. 39Co 424/2012 - 41 vo veci F. Á.; zo dňa 17. 4. 2013 č.k. 72Co 72/2013 - 39 vo veci K. F. a zo dňa 13. 6. 2013 sp. zn. 29Co 70/2013 vo veci C. Q.. 24/ O odvolaní žalovaného rozhodol odvolací súd svojím v poradí prvým rozsudkom dňa 9. 6. 2016 č.k. 9Co/344/2014 - 120 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil; žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 427,98 €, keď dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne zistil skutkový stav veci v zmysle ust. § 153 ods. 1 O.s.p. Vec tiež správne právne posúdil, keď na danú právnu vec aplikoval ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb., ďalej články 17 ods. 2, čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a osobitne čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie tiež náležitým spôsobom odôvodnil, tak, ako to má na mysli ust. § 157 ods. 2 O.s.p. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre jeho rozhodnutie podstatné. S jeho závermi sa stotožnil v celom rozsahu aj odvolací súd. Žalobcovi vznikol nárok na odškodnenie na základe zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, ktorý odkazuje vo veci uplatnenia nárokov na odškodnenie na postup podľa zákona č. 58/1969 Zb. Je síce pravdou, že ako zákon č. 119/1990 Zb. tak ani zákon č. 58/1969 Zb. neumožňuje poškodenej osobe domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie správne základ takéhoto nároku vyvodil z čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uvedený článok je ustanovením, ktorého aplikácia má prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva pod škodou v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru chápe nielen škodu materiálnu ale aj nemateriálnu, ktorá bola predmetom uplatneného nároku žalobcu. Jej nepriznanie by malo za následok vylúčenie žalobcu ako poškodenej osoby z odškodnenia nemajetkovej ujmy a tým jeho znevýhodnenie oproti tým poškodeným osobám, ktorých nároky sa odškodňujú už podľa zákona č. 514/2003 Z.z. (ktorý nahradil predtým platný zákon č. 58/1969 Zb.) a ktorý už umožňuje priznanie aj náhrady nemajetkovej ujmy. Túto skutočnosť pri svojom rozhodovaní vzal prvoinštančný súd správne do úvahy. Ako správne posúdil odvolací súd aj rozhodnutie prvoinštančného súdu čo do výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Podľa ustálenej judikatúry je trestné stíhanie a v rámci neho aj prípadný výkon väzby vždy vážnym zásahom do osobnej slobody jednotlivca (už spomínané rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31. 5. 2007 sp. zn. 4Cdo 177/2005), ktorý je spojený s rozsiahlymi negatívnymi následkami pre poškodenú osobu, a to prakticky vo všetkých sférach jej života - je spojený so stratou osobnej slobody, s vyradením z bežného súkromného, rodinného, pracovného života, s následkami na fyzickom či psychickom zdraví. Takýto zásah poškodenú osobu stigmatizuje v spoločnosti ako človeka, ktorý má trestnú minulosť, znižuje jeho česť, dôstojnosť, vážnosť v spoločnosti. Vychádzajúc z okolností danej právnej veci je plne oprávnené konštatovanie súdu prvej inštancie aj o tom, že v prípade žalobcu bola celkom reálnou hrozba, že bude aj v budúcnosti za rovnaký trestný čin naďalej opakovane odsúdený (do skončenia brannej povinnosti žalobcu), keď k naplneniu tejto hrozby nedošlo zjavne len vďaka zmene spoločenských pomerov. Žalobca strávil vo výkone trestu odňatia slobody celkom 24 mesiacov a vo výkone väzby 1 mesiac a 12 dní, t.j. úhrnom bol (nezákonne) pozbavený osobnej slobody 772 dní, čo pri náhrade nemajetkovej ujmy vo výške 25.000 € predstavuje zaokrúhlene 32,40 €/deň. Priznanú náhradu nemajetkovej ujmy v sume 25.000 € preto aj odvolací súd vnímal ako primeranú následkom, ktorým bol žalobca vystavený a s ktorými sa musel (musí) vo svojom živote vyrovnávať. 25/ Proti (v poradí prvému) rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný včas dovolanie, o ktorom Najvyšší súd SR rozhodol svojím uznesením zo dňa 13. 9. 2018 č. k. 3Cdo/19/2017 - 153 tak, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zo dňa 9. 6. 2016 č.k. 9Co/344/2014 zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Vo svojom zrušujúcom rozhodnutí uviedol, že síce ako skonštatoval odvolací súd vo vzťahu k aplikácii čl. 5 ods. 5 Dohovoru, predmetné ustanovenie Dohovoru má prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou a judikatúra ESĽP pod škodou v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru chápe aj nemateriálnu ujmu, avšak žalovaný odôvodnenie odvolaciemu súdu vytýka, že nevysvetlil, či je vôbec možné na prípad žalobcu aplikovať ustanovenia Dohovoru, keďže k „nezákonnému zásahu“ do práv žalobcu došlo v čase, kedy Dohovor pre vtedajší štát nebol právne záväzný. Náležité odôvodnenie možnej aplikácie Dohovoru na daný prípad malo pritom kľúčový význam, ku ktorému sa však odvolací súd nevyjadril, čím odvolací súd porušil svoju procesnú povinnosť vysporiadať sa v odôvodnení svojho rozhodnutia s podstatnými vyjadreniami sporových strán v konaní. Procesná nesprávnosť takej intenzity zakladá prípustnosť dovolania podľa ust. § 420 písm. f/ CSP a zároveň odôvodňuje záver o opodstatnenosti podaného dovolania (§ 431 ods. 1 CSP). 26/ Následne odvolací súd po zrušení jeho (v poradí prvého) rozsudku zo dňa 9. 6. 2016 č.k. 9Co/344/2014 - 120 a po vrátení veci najvyšším súdom opätovne prejednal vec v napadnutom rozsahu a rozsudkom zo dňa 18. 4. 2019 č.k. 9Co/10/2019 - 199 (v poradí druhým) rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP, aj keď z iných dôvodov. 27/ Na dovolanie podané žalovaným Najvyšší súd SR ako súd dovolací svojím uznesením zo dňa 27. 10. 2021 sp. zn. 3Cdo/172/2019 zrušil (v poradí druhý) rozsudok odvolacieho súdu v danej veci zo dňa 18. 4. 2019 č.k. 9Co/10/2019 - 199.
28/ Dňa 24. 2. 2022 Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací opätovne prejednal vec v napadnutom rozsahu podľa § 380 ods. 1 CSP na odvolacom pojednávaní, na ktorom podľa § 204, § 384 ods. 2 CSP doplnil dokazovanie a rozsudkom (v poradí tretím) opätovne potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny, hoci z iných dôvodov. 29/ Vo svojom (v poradí treťom) rozsudku odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci (keď skutkové zistenia ani neboli sporné), ale pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy vec nesprávne právne posúdil, keď žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy podľa ustanovení zák. č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 3 Ústavy a čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru. Odvolací súd poukázal na skutočnosť, že od vydania napadnutého rozsudku zo dňa 24. 3. 2014, resp. rozsudku odvolacieho súdu zo dňa 9. 6. 2016, prijalo Občianskoprávne kolégium Krajského súdu v Bratislave na rokovaní dňa 1. 3. 2017 vzhľadom na výkladové rozdiely právoplatných rozhodnutiach senátov 3Co, 4Co, 8Co, 9Co, 14Co, k otázke právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu podľa zák. č. 58/1969 Zb. a jej vzťah k právnej úprave obsiahnutej v zák. č. 119/1990 Zb. a k otázke priznania náhrad nemajetkovej ujmy s odkazom na čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Stanovisko č. 1/2017, podľa ktorého : „Zo všeobecnej zásady o zákone o všeobecnom a špeciálnom lex specialis derogat lex generali) jednoznačne vyplýva, že ak sú naplnené podmienky pre použitie špeciálnej úpravy, musí sa táto úprava aplikovať a nemožno použiť úpravu všeobecnú. Znamená to, že pre osoby, ktoré podľa zákona č. 119/1990 Zb. sú osobami oprávnenými žiadať odškodnenie, platí pre uplatňovanie a uspokojovanie majetkových nárokov vo vzťahu medzi nimi a štátom zvláštna úprava, bez ohľadu na to, ktorý predpis je pre ne priaznivejší. V prípadoch, na ktoré sa zákon č. 119/1990 Zb. vzťahuje, sa teda nemožno proti štátu domáhať iných či ďalších nárokov, ako tých, ktoré tento zákon upravuje. Napriek tomu, že ustanovenie § 23 ods. 1 zák. č. 119/1990 Zb. uvádza len demonštratívny výpočet položiek nárokov na odškodnenie, a teda výslovne neupravuje ani nárok na nemajetkovú ujmu, nemôže všeobecný súd neprípustným spôsobom ako orgán súdnej moci nahradzovať činnosť zákonodarcu a priznať v občianskom súdnom konaní aj iné nároky, než ktoré platné právne predpisy priznávajú fyzickým, prípadne právnickým osobám, pretože by tým prekročil hranice deľby moci medzi súdnou a zákonodarnou mocou vymedzenou v Ústave SR. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru vzniká za predpokladu, že k zásahu do osobnej slobody dotknutej osoby došlo, resp. tento zásah bol ukončený až potom, čo sa tento medzinárodný Dohovor stal pre SR záväzný (t.j. od 18. 3. 1992) s tým, že okamih účasti tejto osoby na rehabilitácii z tohto pohľadu nie je relevantný.“ 30/ Odvolací súd vo svojom (v poradí treťom) rozsudku tiež uviedol, že zákon č. 119/1990 Zb. je vo vzťahu k ďalším zákonom upravujúcim odškodňovanie neprávom odsúdených osôb (zákon č. 58/1969 Zb., zákon č. 504/2014 Z.z., Občiansky zákonník) zákonom špeciálnym a jeho úprava má tak prednosť pred týmito všeobecnými úpravami. Pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle odškodniť rehabilitované osoby aj za utrpenú nemajetkovú ujmu, bol by to v zákone upravil výslovne. Pokiaľ zákonodarca pri stanovení rozsahu odškodnenia pri súdnych rehabilitáciách na nemateriálnu ujmu nepamätal, nie je táto úprava v rozpore s ústavne zaručenými právami, nakoľko Ústava SR v čl. 46 ods. 3, 4 stanovuje, že každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu a orgánu verejnej správy alebo ich nesprávnym úradným postupom, ale za podmienok ustanovených zákonom. Aj podľa čl. 51 ods. 1 Ústavy SR sa možno domáhať práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Ako nedôvodnú posúdil odvolací súd aj argumentáciu žalobcu, že priznanie ním uplatneného nároku umožňuje čl. 9 ods. 5 a čl. 14 ods. 6 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach vydaného v Zbierke zákonov pod č. 120/1976 Zb., keď mal za to, že ani ustanovenia medzinárodného paktu nezakladajú priamy nárok na náhradu nemateriálnej ujmy, ale odkazujú na príslušnú právnu úpravu. Dospel tak k záveru, že žalobcovi nebolo možné priznať náhradu nemajetkovej ujmy, a to ani s odkazom na čl. 5 ods. 5 Dohovoru, keďže k zásahu do osobnej slobody žalobcu došlo v období rokov 1985 - 1987 a v roku 1989, t.j. predtým, ako sa Dohovor stal pre Slovenskú republiku záväzným (od 18. 3. 1992), keďže okamih účasti žalobcu na rehabilitácii nie je z tohto pohľadu relevantný. 31/ Odvolací súd zároveň zistil, že po zrušení v poradí prvého jeho rozhodnutia (rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 9. 6. 2016 č.k. 9Co/344/2014 - 120 Najvyšším súdom SR uznesením sp. zn. 3Cdo/19/2017 zo dňa 13. 9. 2018 nebolo v konaní sporné, že žalovaný na základe napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 30. 1. 2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 9. 6. 2016 č.k. 9Co/344/2014 - 120, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 8. 8. 2016 a vykonateľnosť dňa 12. 8. 2016, žalobcovi vyplatil priznanú náhradu nemajetkovej ujmy, vrátane príslušenstva. Uvedené by znamenalo, že v prípade zmeny napadnutého rozsudku by žalobcovi vznikla povinnosť náhradu
nemajetkovej ujmy žalovanému vrátiť vrátane príslušenstva. V tejto súvislosti odvolací súd dodal, že obdobné situácie, kedy štát priznanú náhradu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 119/1990 Zb. poškodeným osobám na základe právoplatného rozsudku najskôr vyplatil a následne sa domáhal vrátenia vyplateného odškodnenia, riešil Ústavný súd Českej republiky vo svojich nálezoch sp. zn. I. ÚS 819/15, sp. zn. I. ÚS 723/15, sp. zn. II. ÚS 859/15; vo všetkých spomínaných nálezoch Ústavný súd ČR poukazoval na Stanovisko pléna Ústavného súdu ČR zo dňa 25. 11. 2014, sp. zn. PL. ÚS - st. 39/14. 32/ Odvolací súd poukazoval na to, že v prípade uplatneného nároku žalobcu do prijatia Stanoviska č. 1/2017 občianskoprávneho kolégia tak súdy prvej inštancie ako aj Krajský súd v Bratislave predmetné nároky (náhradu nemajetkovej ujmy) posudzovali s odkazom na čl. 5 ods. 5 Dohovoru rozdielne, čo je zrejmé aj z prejednávanej veci. Žalovaný na základe napadnutého rozsudku, ktorý nadobudol právoplatnosť, ktorý bol ale založený na nesprávnom výklade vnútroštátneho práva a Dohovoru, vyplatil žalobcovi priznanú nemajetkovú ujmu; tým založil legitímne očakávania poškodeného, že práve jemu urobené krivdy sa štát rozhodol odškodniť. Odvolací súd mal za to, že je v súlade s princípmi všeobecnej spravodlivosti, aby tieto legitímne očakávania žalobcu ako obete komunistického režimu nesklamal, keďže žalobcovi bola vyplatená náhrada nemajetkovej ujmy skôr ako bolo prijaté Stanovisko č. 1/2017, ktorým odvolací súd uznal chybnosť svojho doterajšieho výkladu. Odvolací súd vzhľadom na uvedené v súlade s Ústavným súdom ČR dospel k záveru, že je lepšie, keď neskoršie uznanú výkladovú chybu v prospech obetí komunistického režimu zaplatia prostriedky štátneho rozpočtu, akoby mali tieto obete pocit, že s nimi štátne orgány demokratického štátu hrajú nedôstojnú hru na sklamanú nádej. Odvolací súd uzavrel, že tieto závery sa netýkajú len vyplatenej náhrady nemajetkovej ujmy ale aj úrokov z omeškania ako príslušenstva pohľadávky. Ak teda žalovaný na základe napadnutého rozsudku, ktorý bol založený na nesprávnom výklade vnútroštátneho práva a Dohovoru, vyplatil žalobcovi priznanú nemajetkovú ujmu aj s priznaným úrokom z omeškania, založil tým legitímne očakávania poškodeného, práve jemu urobené krivdy sa štát rozhodol odškodniť. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 453 ods. 3 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. 33/ Proti (v poradí tretiemu) rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný včas dovolanie, ktoré odôvodnil tým, že mu odvolací súd nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f/ CSP. Dovolanie tiež odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom podľa § 432 CSP. Prípustnosť dovolania vyvodzoval žalovaný z ust. § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP (každý z dôvodov v osobitnej/parciálnej otázke právneho posúdenia), nakoľko rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo aj od vyriešenia právnej otázky, pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (v časti opätovného potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie, aj keď poznal skutkový stav, podľa ktorého dovolateľ už žalobcovi zaplatil sumu, o ktorej zaplatení sa opätovne právoplatne rozhodlo), zároveň rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (v časti priznania nároku, hoci tento podľa právneho posúdenia odvolacieho súdu žalobcovi nepatril, len preto, že tento už bol žalobcovi vyplatený v zmysle skoršieho právoplatného rozhodnutia). V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP dovolateľ uviedol, že z doposiaľ známej rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu je mu známe rozhodnutie, v ktorom sa tento venoval riešeniu právnej otázky, či „pri opätovnom rozhodovaní o žalobe o splnení povinnosti v peniazoch po tom, ako bolo jeho skoršie rozhodnutie zrušené dovolacím súdom a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, prihliadne na to, že žalovaný už splnil povinnosť uloženú skorším právoplatným a vykonateľným rozhodnutím“ (uznesenie NS SR z 25. 10. 2017 sp. zn. 8Cdo/30/2017 publikované v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 2/2018 pod č. 25), ako aj rozhodnutie, v ktorom sa tento venoval riešeniu právnej otázky, kedy vzniká povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. 6. 1998 sp. zn. 1 Cdo/15/97, publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, zošit 3, pod por. č. 45/2000). Dovolateľ vytýka odvolaciemu súdu, že sa tento neprípustným spôsobom odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vyjadrenej publikovaným uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. 10. 2017, sp. zn. 8Cdo/30/2017 publikované v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 2/2018 pod č. 25, v dôsledku ktorého za danej procesnej situácie bolo povinnosťou súdu opätovne konajúceho o žalobe o splnení povinnosti v peniazoch po tom, ako bolo jeho skoršie rozhodnutie zrušené dovolacím súdom a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, prihliadnuť podľa § 154 ods. 1 O.s.p. (teraz § 217 ods. 1 CSP) na to, že dovolateľ už splnil povinnosť uloženú mu skorším právoplatným a vykonateľným rozhodnutím; inak neprípustne založil exekučný titul na opätovné vymáhanie už raz splnenej povinnosti. V súvislosti s priznanými úrokmi z omeškania dovolateľ odmieta, že by žalobcovi takýto nárok vznikol, nakoľko priznanie náhrady nemateriálnej ujmy nie je vnímať ako automatické a samotná výška takto priznanej náhrady závisí od
úvahy súdu, teda je vylúčené, aby sa márnym uplynutím lehoty na predbežné prerokovanie žiadosti dovolateľ dostal do omeškania. V tejto súvislosti dovolateľ poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14. 3. 2012, sp. zn. 6Cdo/185/2011, v ktorom sa uvádza, „Povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania“. Dovolateľ podaným dovolaním zároveň namieta parciálnu právnu otázku, ktorá podľa neho dovolacím súdom nebola vyriešená, čím je naplnený dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 písm. b/ CSP. Dovolací súd doposiaľ nevyriešil právnu otázku, „či v prípade osoby, ktorá bola rehabilitovaná podľa zákona č. 119/1990 Zb. a bolo jej priznané odškodnenie v položkách podľa § 23 zákona č. 119/1990 Zb., patrí i náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.“ Zároveň dovolací súd nevyriešil ani otázku, „či osoby, ktoré boli rehabilitované podľa zákona č. 119/1990 Zb. mali legitímne očakávania, že im bude priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.“ Neexistenciu riešenia tejto právnej otázky dovolacím súdom odvolací súd výslovne priznáva v bode 21. 1. Svojho rozhodnutia a vyhlasuje, že preto túto otázku musel vyriešiť on. Podľa názoru dovolateľa túto otázku vyriešil nesprávne. Nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom vidí dovolateľ v tom, že tento dospel k záveru že žalobca v tomto konaní mohol mať legitímne očakávania, že jemu spáchaná krivda sa bude naprávať a odškodňovať rovnako alebo aspoň analogicky (už neuviedol, rovnako alebo analogicky s čím). Podľa názoru dovolateľa žalobca nemohol mať iné legitímne očakávania ako tie, že mu bude poskytnuté a vyplatené odškodnenie v položkách podľa § 23 zák. č. 119/1990 Zb., v týchto položkách mu odškodnenie aj poskytnuté bolo a keďže neexistovala žiadna ustálená rozhodovacia činnosť súdov, ktorá by hovorila o odškodnení náhrady nemajetkovej ujmy osôb, ktoré boli rehabilitované podľa zák. č. 119/1990 Zb., žalobca v tejto veci nemohol mať žiadne legitímne očakávania. Naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f/ CSP vidí dovolateľ v nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f/ CSP dovolateľ vidí aj v nesprávnom procesnom postupe odvolacieho súdu, keď vychádzal zo skutkového zistenia, ktoré nevyplynulo z vykonaného dokazovania, resp. vykonané dokazovanie oboznámením obsahu listiny uskutočnil v rozpore s Civilným sporovým poriadkom mimo pojednávania, neoboznámil o tomto dokazovaní a skutkovom zistení dovolateľa, čím mu znemožnil, aby sa k vykonanému dokazovaniu vyjadril. Postup súdu, pri ktorom aj za existujúceho právneho posúdenia a pri skutkovom zistení spočívajúcom v tom, že žalobcovi žalovaný povinnosť, o ktorej sa rozhoduje, už splnil, predstavuje nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ktorý znemožnil strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, čo podľa dovolateľa zakladá dovolací dôvod podľa § 420 písm. f/ CSP. Dovolateľ navrhoval napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, príp. napadnutý rozsudok zmeniť tak, že dovolací súd žalobu žalobcu zamietne a žalobcovi neprizná právo na náhradu trov konania. 34/ Žalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalovaného nesúhlasil s dôvodmi dovolania a navrhol dovolanie odmietnuť, príp. zamietnuť. 35/ Najvyšší súd SR ako súd dovolací svojím uznesením zo dňa 20. 3. 2024 sp. zn. 1Cdo/138/2022 v poradí tretí rozsudok odvolacieho súdu zo dňa 24. 2. 2022 sp. zn. 9Co/2/2022 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie; po preskúmaní veci dospel k záveru, že konanie na odvolacom súde je postihnuté vadou zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP, keď tento nedostatok spočíva najmä v tom, že odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu je vnútorne protirečivé. V posudzovanom prípade odvolací súd dospel k záveru, že žalobcovi nebolo možné priznať náhradu nemajetkovej ujmy s ohľadom na Stanovisko občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave č. 1/2017, teda ani podľa zák. č. 119/19900 Zb. o súdnej rehabilitácii, ani podľa čl.l 5 ods. 5 Dohovoru a priznanie nároku neumožňuje ani čl. 9 ods. 5 a čl. 14 ods. 6 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. Odôvodnenie rozhodnutia však nekorešponduje s jeho výrokom o priznaní nároku, čo odvolací súd vysvetlil v bode 17 odôvodnenia tým, že v prípade zmeny napadnutého rozsudku by bol žalobca povinný priznanú náhradu nemajetkovej ujmy, vrátane príslušenstva, vrátiť žalovanému a odkazom na rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky. Napokon v bode 20 sám odvolací súd konštatuje, že rozhodnutia Ústavného súdu ČR nemajú v Slovenskej republike žiadne právne účinky, ale podľa jeho názoru nie sú z dôvodu kontinuity právneho poriadku celkom zanedbateľné. Dovolací súd tak uzavrel, že odôvodnenie je vnútorne rozporné a pôsobí v mnohých ohľadoch protirečivo, čo zakladá procesnú vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f/ CSP. 36/ Dovolací súd tiež poukázal na dovolaciu námietku žalovaného, ktorý odvolaciemu súdu vytýkal, že sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vyjadrenej v rozhodnutí NS SR z 25. 10. 2017 sp. zn. 8Cdo/30/2017 publikované v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 2/2018 pod č. 25. Dovolateľ tvrdený nedostatok rozhodnutia odvolacieho súdu označil ako nesprávne právne posúdenie podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP a súčasne aj ako vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f/ CSP, keď
napriek skutkovému zisteniu, že žalovaný žalobcovi povinnosť už splnil a súd napriek tomu opätovne žalobcovi priznal žalovaný nárok. To v okolnostiach jeho prípadu nie je nepochopiteľné, hoci obvykle nenastáva situácia, že by obsahovo tá istá dovolacia námietka spadala pod obidva dôvody prípustnosti dovolania (m.m. IV ÚS 372/2020). 37/ Dovolací súd poukazoval na pravidlo obsiahnuté v ust. § 217 ods. 1 CSP, ktoré určuje, že súd rozhoduje na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov alebo na základe nesporných skutočností tvrdených účastníkmi konania, ak o ich pravdivosti nemá súd dôvodné a závažné pochybnosti v čase vyhlásenia jeho rozhodnutia. To znamená, že súd pri rozhodovaní veci nemôže brať do úvahy skutočnosti, ktoré nastali v minulosti, avšak v čase vyhlásenia rozhodnutia už netrvajú, ako ani predvídať skutočnosti, ktoré v čase vyhlásenia ešte nenastali (s výnimkou pravidla obsiahnutého v ods. 2 tohto ustanovenia). Skutkový stav v čase vyhlásenia rozhodnutia je pre súd záväzný a rozhodujúci v sporových i nesporových konaniach v prípadoch, keď sa rozhoduje konštitutívne alebo deklaratórne. Aj odvolací súd musí rešpektovať zásadu viazanosti súdu stavom v čase vyhlásenia rozsudku (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Musí teda zohľadniť všetky skutočnosti významné pre rozhodnutie, ku ktorým došlo od vyhlásenia rozhodnutia súdu prvej inštancie (8Cdo/30/2017). Potom v súlade s vyššie cit. rozhodnutím možno uzavrieť, že ak žalovaný na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku súdu, ktorý bol následne zrušený, zaplatil žalobcovi prisúdenú čiastku, bolo potrebné uvedenú skutočnosť zohľadniť pri novom prejednaní veci. Odvolací súd tým, že v rozpore s vyššie uvedeným priznal svojím novým rozsudkom žalobcovi právo na zaplatenie pohľadávky, ktorá už bola uhradená, založil tým neprípustne exekučný titul na jeho opätovné vymáhanie. 38/ Dovolací súd tak uzavrel, že dovolanie žalovaného za takejto situácie bolo nielen procesne prípustné (§ 420 písm. f/ CSP), ale tiež dôvodné (§ 431 CSP), lebo v ňom opodstatnene namietal, že súd (odvolací) mu nesprávnym procesným postupom znemožnil ako strane, aby uskutočňovala jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Z dôvodu, že konanie bolo zaťažené vadou podľa § 420 písm. f/ CSP, pre ktorú bolo potrebné rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť, dovolací súd sa v ďalšom už nezaoberal ani žalovaným namietanou prípustnosťou dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP. Najvyšší súd postupoval v súlade s rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, ktorá sa ustálila na názore, že v prípade dôvodne namietanej vady zmätočnosti ide o procesnú nesprávnosť, pri ktorej je predčasné podrobiť napadnuté rozhodnutie meritórnemu dovolaciemu prieskumu (1Cdo/166/2017; 2Cdo/88/2017; 3Cdo/146/2018; 4Cdo/191/2018; 5Cdo/29/2016; 8Cdo/70/2017). Najvyšší súd vzhľadom na vyslovené závery v súlade s ust. § 449 ods. 1 CSP a § 450 CSP napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Doplnil tiež, že ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Daný súd tiež s poukazom na ust. § 453 ods. 3 CSP rozhodne aj o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania. 39/ Krajský súd ako súd odvolací po vrátení veci dovolacím súdom opätovne preskúmal a prejednal vec v napadnutom rozsahu podľa § 379, § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania, keď nariadenie ústneho pojednávania v danom prípade nepovažoval za nutné, s prihliadnutím na to, že k doplneniu a zopakovaniu dokazovania došlo pred odvolacím súdom na ústnom odvolacom pojednávaní ešte dňa 18. 4. 2019, resp. 24. 2. 2022 (ktorý skutkový stav tak, ako bol už zistený, sa nezmenil). Odvolací súd rešpektujúc usmernenie dovolacieho súdu dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 30. 1. 2014 č.k. 21C/112/2012 - 74 je nutné zmeniť. 40/ Vzhľadom na právne závery formulované dovolacím súdom v jeho ostatnom zrušujúcom uznesení zo dňa 20. 3. 2024 sp. zn. 1Cdo/138/2022 považoval odvolací súd za potrebné umožniť stranám sporu vyjadriť sa k obsahu spomínaného uznesenia najvyššieho súdu. Žalobca tak urobil svojím písomným vyjadrením zo dňa 26. 6. 2024 (č.l. 401 spisu), v ktorom uviedol, že sa podľa jeho názoru musí odvolací súd dôkladnejšie argumentačne vysvetliť, prečo argumentáciu žalobcu považuje v danej veci za silnejšiu než argumentáciu žalovaného. Keď odvolací súd porovnáva českú a slovenskú judikatúru mal by výslovne uviesť, že je neprijateľné, aby zákony z obdobia spoločného československého štátu boli v jednej nástupníckej krajine (Česká republika) vykladané v prospech poškodených osôb a v druhej (Slovensko) v ich neprospech (viď rozsudok NS SR zo dňa 20. 8. 2009 sp. zn. 4So 143/2008 vo veci R. Q.). Odvolací súd by mal tiež vychádzať z toho, že jeho Stanovisko č. 1/2017 sa netýka prípadov, kedy už došlo k vyplateniu zadosťučinenia. Žalobca dodal, že sa v žiadnom prípade nemieni domáhať dvojnásobného plnenia na základe jedného právneho titulu. S ohľadom na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25. 10. 2017 sp. zn. 8Cdo/30/2017 žalobca súhlasí s tým, aby v novom rozsudku odvolacieho súdu bolo uvedené, napr. doplňujúcim výrokom, že žalovaný si už povinnosť zaplatiť priznanú sumu splnila a že žalobca nie je oprávnený plnenie znovu vymáhať. Žalobca preto navrhuje uvedeným
spôsobom odstrániť rozporuplnosť vytýkanú odvolaciemu súdu a aby odvolací súd rozhodol tak, ako vo svojom predchádzajúcom rozsudku. 41/ Žalovaný vo vzťahu k spomínanému ostatnému uzneseniu najvyššieho súdu zo dňa 20. 3. 2024 zopakoval, že po tom, ako odvolací súd svojím v poradí prvým rozsudkom zo dňa 9. 6. 2016 č.k. 9Co/344/2014 - 120 potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 30. 1. 2014 č.k. 21C/112/2012 - 74, ktorým bol žalovaný zaviazaný povinnosťou zaplatiť žalobcovi titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 25.000 € s úrokom z omeškania 9 % ročne od 8. 5. 2012 do zaplatenia, a to tak, že hoci sa s predmetným rozhodnutím nestotožnil, uhradil žalobcovi dňa 25. 8. 2016 sumu 34.648,25 € (istina 25.000 € + úroky z omeškania v sume 9.684,25 €) a právnemu zástupcov žalobcu náhradu trov konania vo výške 3.017,67 €. Žalovaný zotrval vo svojom vyjadrení na tom, že odôvodnenie ostatného rozhodnutia odvolacieho súdu zo dňa 24. 2. 2022 č.k. 9Co/2/2022 - 316 je zaťažené vadou zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP, keď aj dovolací súd konštatoval, že odôvodnenie rozsudku je vnútorne rozporné a obsahuje argumenty podporujúce určitý typ záveru a súčasne protiargumenty proti tomuto záveru. Dovolací súd vytýkal odvolaciemu súdu, že na jednej strane dospel k záveru o tom, že žalobcovi nebolo možné priznať náhradu nemajetkovej ujmy s ohľadom na stanovisko č. 1/2017 občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 1. 3. 2017, čo ale nekorešponduje s jeho výrokom o priznaní nároku. Priznanie nároku odôvodnil odkazom na judikatúru Ústavného súdu ČR, keď ale zároveň skonštatoval, že tieto nemajú v Slovenskej republike žiadne právne účinky. Žalovaný v tejto súvislosti zopakoval, že v podmienkach Českej republiky plenárny nález Ústavného súdu ČR zo dňa 25. 11. 2014 sp. zn. Pl. ÚS - st. 39/4 priniesol zásadnú zmenu rozhodovacej činnosti, keď v predchádzajúcom období samotný Ústavný súd ČR mal presne opačnú ustálenú rozhodovaciu prax, a teda prijal predpoklad, že existuje ohraničený okruh osôb, ktoré si v dôsledku ustálenej rozhodovacej praxe Ústavného súdu ČR uplatňovali svoje nároky na náhradu nemajetkovej ujmy, a teda s ohľadom na dlhoročnú súdnu prax mohli mať poškodení legitímne očakávania úspešnosti svojich uplatnených nárokov. Situácia v podmienkach Slovenskej republiky je ale diametrálne odlišná, keď obdobná rozhodovacia prax Ústavného súdu SR neexistuje. Žalovaný zdôraznil, že vyplatením nároku žalobcovi na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku nemohol založiť žalobcovi „legitímne očakávania“, že práve jemu spôsobené krivdy sa štát rozhodol odškodniť. Žalovaný upovedomil žalobcu, že v prípade úspešnosti ním podaného dovolania si bude od neho nárokovať vrátenie poukázaných finančných prostriedkov. Nemôže byť na ťarchu žalovaného, že vo veci postupoval zákonom predpokladaným spôsobom a na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku pristúpil k plneniu. Žalovaný tiež poukazoval na to, že vo svojom ostatnom zrušujúcom uznesení mu Najvyšší súd SR dal za pravdu aj pokiaľ ide o otázku ďalšieho postupu odvolacieho súdu po tom, ako bolo zrušené jeho právoplatné a vykonateľné rozhodnutie, na podklade ktorého potom žalovaný plnil. Odvolací súd musí rešpektovať zásadu viazanosti súdu stavom v čase vyhlásenia rozsudku, t.j. musí zohľadniť všetky skutočnosti významné pre rozhodnutie, ku ktorým došlo od vyhlásenia rozhodnutia súdom prvej inštancie (napr. uznesenie NS SR zo dňa 25. 10. 2017 sp. zn. 8Cdo 30/2017). Dovolací súd uviedol, že ak žalovaný na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia, ktoré bolo následne zrušené, plnil v prospech žalobcu prisúdenú čiastku, bolo potrebné zo strany odvolacieho súdu zohľadniť túto skutočnosť pri novom prejednávaní veci. Odvolací súd svojím novým rozsudkom priznal žalobcovi právo na zaplatenie pohľadávky, ktorá už bola zaplatená a tým neprípustne založil exekučný titul na jeho opätovné vymáhanie. Žalovaný v tejto súvislosti vo vyjadrení dodal, že skutkový stav sa od posledného rozhodovania vo veci nezmenil, t.j. aj naďalej platí, že žalovaný na základe rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30. 1. 2014 č.k. 21C/112/2012 - 74 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 9. 6. 2016 č.k. 9Co/344/2014 - 120 vyplatil žalobcovi sumu 34.648,25 € (istinu 25.000 € + úroky z omeškania 9.684,25 €) a právnemu zástupcovi náhradu trov konania v sume 3.017,67 € ; vyplatené prostriedky neboli žalovanému vrátené. Žalovaný navrhoval napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že odvolací súd žalobu žalobcu zamietne. 42/ Na stanovisko žalovaného podal žalobca písomné vyjadrenie (č.l. 410 spisu), pričom potvrdil skutkový stav, tak ako ho popísal žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 25. 6. 2024, t.j., že mu žalovaný vyplatil priznané zadosťučinenie vrátane úrokov z omeškania a náhrady trov konania a že k vráteniu týchto prostriedkov žalovanému nedošlo. Žalobca nesúhlasí s názorom žalovaného, že žalobu je nutné zamietnuť už len z dôvodu, že už bolo plnené, a to aj vtedy, ak by bola žaloba dôvodná. Uvedený názor by podľa žalobcu obstál v prípade, ak by k plneniu došlo ešte pred podaním žaloby. Odvolací súd môže prvoinštančný rozsudok potvrdiť, s tým, že žalovaný už žalobcovi plnenie poskytol. Inou možnosťou by bolo, že by odvolací súd konanie zastavil (práve z dôvodu, že po podaní žaloby už bolo plnené); v takom prípade by mala byť žalobcovi priznaná náhrada trov konania podľa § 256 ods. 1, ods. 2 CSP.
43/ V predmetnej právnej veci rozhodujú súdy o nároku žalobcu na priznanie sumy vo výške 25.000 € s príslušenstvom, titulom náhrady nemajetkovej ujmy; žalobca bol v období komunistického režimu opakovane trestne stíhaný pre trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa (v tom čase účinného) § 269 ods. 1 Trest. zák. Trestné stíhanie žalobcu skončilo jeho (opakovaným) odsúdením, a to prvýkrát rozsudkom Vojenského obvodného súdu Banská Bystrica zo dňa 16. 4. 1985 sp. zn. 1T 42/85, kedy bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov nepodmienečne (žalobca bol vo výkone trestu, vrátane väzby od 19. 2. 1985 do 19. 2. 1987) a následne bol ďalším (druhým) rozsudkom Vojenského obvodného súdu Banská Bystrica zo dňa 8. 12. 1989 sp. zn. 3T 140/89 pre rovnaký trestný čin odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov nepodmienečne, kedy žalobca bol vo väzbe od 25. 10. 1989 do 5. 12. 1989. V tomto druhom prípade už žalobca výkon trestu nenastúpil, keď sa na vec vzťahovala amnestia. Neskôr bola v označených trestných veciach povolená obnova konania (uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 29. 11. 2010 sp. zn. 1Nt/61/2010 v znení uznesenia Krajského súdu Trenčín zo dňa 11. 8. 2011 č.k. 23Tos/47/2011 - 75), oba trestné rozsudky boli zrušené; následným uznesením Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 13. 9. 2011 sp. zn. 1Tv/5/2011 (s právoplatnosťou dňa 27. 9. 2011) bolo trestné stíhanie žalobcu zastavené pre neprípustnosť (porušenie zásady ne bis in idem). Dôvodom, pre ktorý žalobca odmietal splniť službu v ozbrojených silách bolo jeho náboženské presvedčenie, kedy mu viera a svedomie nedovoľovali vykonávať vojenskú službu. Zároveň mu nebola daná možnosť, aby si svoju povinnosť voči štátu splnil v súlade s jeho náboženským presvedčením a jeho svedomím iným spôsobom. 44/ Žalobca bol trestnoprávne postihnutý bývalým čsl. režimom napriek tomu, že bývalá ČSSR bola signatárom Všeobecnej deklarácie ľudských práv OSN zo dňa 10. 12. 1948, v ktorej sa štát o. i. zaviazal, že nebude brániť slobode myslenia, svedomia, náboženstvu, ako aj slobode presvedčenia a prejavu. Podľa odvolacieho súdu nemožno mať pochybnosti o tom, že žalobca bol nezákonne zbavený slobody trestnými rozhodnutiami súdov za skutky, ktoré vtedajší represívny režim v rozpore so základnými princípmi demokratickej spoločnosti považoval za trestné. Otázne zostalo, či žalobcovi vzhľadom na vnútroštátnu právnu úpravu možno priznať ním uplatňovaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Právne posudzovanie súdnych sporov s obdobným predmetom konania bolo poznačené výkladovými rozdielmi, ktoré na Krajskom súde v Bratislave viedli občianskoprávne kolégium krajského súdu dňa 1. 3. 2017 k prijatiu Stanoviska č. 1/2017, podľa ktorého : „Zo všeobecnej zásady o zákone o všeobecnom a špeciálnom lex specialis derogat lex generali) jednoznačne vyplýva, že ak sú naplnené podmienky pre použitie špeciálnej úpravy, musí sa táto úprava aplikovať a nemožno použiť úpravu všeobecnú. Znamená to, že pre osoby, ktoré podľa zákona č. 119/1990 Zb. sú osobami oprávnenými žiadať odškodnenie, platí pre uplatňovanie a uspokojovanie majetkových nárokov vo vzťahu medzi nimi a štátom zvláštna úprava, bez ohľadu na to, ktorý predpis je pre ne priaznivejší. V prípadoch, na ktoré sa zákon č. 119/1990 Zb. vzťahuje, sa teda nemožno proti štátu domáhať iných či ďalších nárokov, ako tých, ktoré tento zákon upravuje. Napriek tomu, že ustanovenie § 23 ods. 1 zák. č. 119/1990 Zb. uvádza len demonštratívny výpočet položiek nárokov na odškodnenie, a teda výslovne neupravuje ani nárok na nemajetkovú ujmu, nemôže všeobecný súd neprípustným spôsobom ako orgán súdnej moci nahradzovať činnosť zákonodarcu a priznať v občianskom súdnom konaní aj iné nároky, než ktoré platné právne predpisy priznávajú fyzickým, prípadne právnickým osobám, pretože by tým prekročil hranice deľby moci medzi súdnou a zákonodarnou mocou vymedzenou v Ústave SR. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru vzniká za predpokladu, že k zásahu do osobnej slobody dotknutej osoby došlo, resp. tento zásah bol ukončený až potom, čo sa tento medzinárodný Dohovor stal pre SR záväzný (t.j. od 18. 3. 1992) s tým, že okamih účasti tejto osoby na rehabilitácii z tohto pohľadu nie je relevantný.“ 45/ V zmysle uvedeného stanovisko tak nutno uzavrieť, že žalobcovi, vzhľadom na vnútroštátnu právnu úpravu nemohol vzniknúť nárok na náhradu nemajetkovej ujmy na základe zák. č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, ani zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym postupom (predmetné právne predpisy neupravovali možnosť priznania náhrady nemajetkovej ujmy), ale v prípade žalobcu ani na základe čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, z dôvodu, že bývalý režim zasiahol do osobnej slobody žalobcu v období, kedy spomínaný Dohovor nebol pre Slovenskú republiku záväzný (stalo sa tak až počnúc 18. 3. 1992), pričom pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy nie je relevantné, že bol Dohovor účinný v čase, kedy sa žalobca domáhal rehabilitácie. Uplatňovanú náhradu nebolo možné žalobcovi priznať ani s poukazom na Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, vydaného v Zbierke zákonov pod č. 120/1976 (ktorý sa stal záväzným pre bývalú ČSSR dňa 23. 3. 1976), nakoľko aj tento odkazoval v prípade poskytnutia náhrady na vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá ale náhradu nemajetkovej ujmy neupravovala (čl. 9 ods. 5, čl. 14 ods. 6). 46/ Podľa § 217 ods. 1 prvá veta CSP, pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.
47/ Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 10. 2017 sp. zn. 8Cdo/30/2017, súd opätovne konajúci o žalobe o splnení povinnosti v peniazoch, po tom, ako bolo jeho skoršie rozhodnutie zrušené dovolacím súdom a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, prihliadne podľa § 154 ods. 1 O.s.p. (teraz § 217 ods. 1 CSP) na to, že žalovaný už splnil povinnosť uloženú mu skorším právoplatným a vykonateľným rozhodnutím; inak neprípustne založí exekučný titul na opätovné vymáhanie už raz splnenej povinnosti. 48/ V uznesení sp. zn. 8Cdo/30/2017 najvyšší súd vychádzal z toho, že ust. § 217 ods. 1 CSP určuje, že „súd rozhoduje na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov alebo na základe nesporných skutočností tvrdených účastníkmi konania, ak o ich pravdivosti nemá súd dôvodné a závažné pochybnosti v čase vyhlásenia jeho rozhodnutia.....Skutkový stav v čase vyhlásenia rozhodnutia je pre súd záväzný a rozhodujúci v sporových i nesporových konaniach v prípadoch, keď sa rozhoduje konštitutívne alebo deklaratórne. Pravda, odvolací súd preskúmava zákonnosť rozhodnutí súdu nižšieho stupňa podľa stavu, ktorý tu bol v čase rozhodovania súdu prvej inštancie. Aj odvolací súd však musí rešpektovať zásadu viazanosti súdu stavom v čase vyhlásenia rozsudku. Musí teda zohľadniť všetky skutočnosti významné pre rozhodnutie, ku ktorým došlo od vyhlásenia rozhodnutia súdu prvej inštancie.“ 49/ V čase rozhodovania odvolacieho súdu už bola skôr priznaná pohľadávka (právoplatným a vykonateľným súdnym rozhodnutím, ktoré bolo následne dovolacím súdom zrušené a vec vrátená odvolaciemu súdu na ďalšie konanie) v sume 25.000 € s príslušenstvom žalobcovi zo strany žalovaného uhradená, a síce ešte dňa 25. 8. 2016 vo výške 34.648,25 € (istina 25.000 € + úroky z omeškania v sume 9.684,25 €) a právnemu zástupcovi žalobcu náhrada trov konania vo výške 3.017,67 €. 50/ Podľa § 455 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu. 51/ V zmysle citovaného zákonného ustanovenia je súd, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie povinný riadiť sa právnym názorom vysloveným dovolacím súdom v zrušujúcom rozhodnutí. Právny názor predstavuje záver ohľadom aplikácie hmotného ako aj procesného práva na rovnaký skutkový stav. Pokiaľ by došlo v ďalšom konaní k zmene skutkového základu veci, z ktorého vychádzal dovolací súd, záväznosť jeho právneho názoru by sa nemohla uplatniť. Ku zmene skutkového stavu v danom prípade nedošlo; za danej situácie bol teda odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, v zmysle ktorého mal odvolací súd pri svojom rozhodovaní vziať zreteľ na skutočnosť, že žalovaný už žalobcovi jemu priznanú istinu s príslušenstvom zaplatil. 52/ Odvolací súd s prihliadnutím na vyššie spomenuté rozhodnutie NS SR sp. zn. 8Cdo/30/2017, zároveň súc viazaný právnym názorom najvyššieho súdu vyjadreným v tejto právnej veci v jeho ostatnom zrušujúcom uznesení sp. zn. 1Cdo/138/2022 zo dňa 20. 3. 2024, uvedenú skutočnosť - už vykonanú úhradu priznanej istiny s príslušenstvom - zohľadnil pri novom prejednaní a rozhodovaní veci, keď dospel k záveru, že vykonaná úhrada uplatňovanej istiny s príslušenstvom zo strany žalovaného žalobcovi má za následok, že odpadol predmet konania; v prípade opačného rozhodnutia by odvolací súd založil nový exekučný titul na opätovné vymáhanie pohľadávky. 53/ Odvolací súd z uvedených dôvodov (vzhľadom na nezmenený skutkový stav veci) s prihliadnutím na vykonanú úhradu sumy 34.648,25 € (istina 25.000 € + úroky z omeškania v sume 9.684,25 €) a právnemu zástupcov žalobcu náhradu trov konania vo výške 3.017,67 €, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 30. 1. 2014 č.k. 21C/112/2012 - 74 zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietol (§ 388 CSP). 54/ O trovách celého (prvoinštančného, odvolacieho aj dovolacieho) konania rozhodol odvolací súd tak, že v konaní v celom rozsahu úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov voči žalobcovi nepriznal, nakoľko žalovaný tieto neuplatňoval a z obsahu spisového materiálu mu žiadne trovy nevyplývajú (§ 255 ods. 1, § 262 ods. 1, § 396 ods. 1, ods. 2, § 453 ods. 1, ods. 3 CSP). 55/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 CSP).