{"guid": "992c2454-10ab-4ce6-b766-ebb3743b6c35:b6ef5916-b19c-40ed-a73e-60697154d745", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1112217000.4", "spisova_znacka": "9Co/38/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/38/2024 z 5. 9. 2024", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 5. septembra 2024, sp. zn. 9Co/38/2024, ECLI:SK:KSBA:2024:1112217000.4", "identifikacne_cislo": "1112217000", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Magdaléna Floreková", "sudca_id": 160, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-magdalena-florekova-160", "datum_vydania": "2024-09-05", "forma": "Rozsudok", "povaha": [], "oblast": [], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b6ef5916-b19c-40ed-a73e-60697154d745", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1112217000.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1112217000.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1112217000.4/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n9Co/38/2024\n1112217000\n05. 09. 2024\nJUDr. Magdaléna Floreková\nECLI:SK:KSBA:2024:1112217000.4\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a\nčlenov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu : H. V., nar.\nXX. X. XXXX, bytom Y., J. X/XXXX, zastúpený : JUDr. Lubomír Müller, usadený euroadvokát, Česká\nrepublika, Praha, Symfonická 1496/9, Slovenská republika, Prievidza, Nábrežie sv. Metoda 120/14,\nproti žalovanému : Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky,\nBratislava, Račianska 71, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku\n(bývalého) Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30. 1. 2014 č.k. 21C/112/2012 - 74 v spojení s dopĺňacím\nrozsudkom toho istého súdu zo dňa 24. 3. 2014 č.k. 21C/112/2012 - 92, takto\nrozhodol:\nOdvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 30. 1. 2014 č.k. 21C/112/2012 - 74 vo\nveci samej z m e ň u j e tak, že žalobu žalobcu z a m i e t a.\nŽalovanému n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho ani dovolacieho\nkonania.\nodôvodnenie:\n1/ Rozsudkom zo dňa 30. 1. 2014 č.k. 21C/112/2012 - 74 súd prvej inštancie (bývalý Okresný súd\nBratislava I, dnes Mestský súd Bratislava IV) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu\n25.000 € s úrokom z omeškania 9 % ročne od 8. 5. 2012 do zaplatenia, ako aj trovy konania v sume\n2.589,69 €, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Dopĺňacím rozsudkom zo dňa 24. 3. 2004\nč.k. 21C/112/2012 - 92 súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol (žalobca sa domáhal zaplatenia\nnemateriálnej ujmy celkom v sume 50.000 € s príslušenstvom). V odôvodnení rozsudku, ktorým žalobe\nžalobcu vyhovel, uviedol, že z vykonaného dokazovania zistil, že žalobca bol rozsudkom Vojenského\nobvodného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1T 42/1985 zo dňa 16. 4. 1985 uznaný vinným zo spáchania\ntrestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách a odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní\n2 rokov nepodmienečne; vo výkone trestu, vrátane väzby bol od 19. 2. 1985 do 19. 2. 1987. Ďalším\nrozsudkom Vojenského obvodného súdu Banská Bystrica 3T 140/1989 zo dňa 8. 12. 1989 bol žalobca\nuznaný vinným zo spáchania ďalšieho trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách a\nodsúdený na ďalší trest odňatia slobody v trvaní najmenej dvoch rokov nepodmienečne, pričom žalobca\nstrávil vo väzbe čas od 25. 10. 1989 do 5. 12. 1989; do výkonu trestu odňatia slobody nenastúpil z\ndôvodu, že na danú trestnú vec sa neskôr vzťahovala amnestia.\n2/ Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 1Nt 61/2010 zo dňa 29. 11. 2010 v znení\nuznesenia Krajského súdu Trenčín sp. zn. 23Tos 47/2011 zo dňa 11. 8. 2011 bola vo vyššie uvedených\ntrestných veciach povolená obnova konania a oba rozsudky boli zrušené. Následným uznesením\nOkresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1Tv 5/2011 zo dňa 13. 9. 2011 (ktoré nadobudlo právoplatnosť\ndňa 27. 9. 2011) bolo trestné stíhanie žalobcu zastavené pre neprípustnosť z dôvodu porušenia zásady\nne bis in idem.\n\n3/ Z potvrdenia Archívu Zboru väzenskej a justičnej stráže zo dňa 7. 11. 2011 prvoinštančný súd zistil,\nže žalobca strávil vo výkone trestu odňatia slobody čas od 21. 4. 1983 do 21. 4. 1984, ďalej od 19.\n2. 1985 do 19. 2. 1987 a vo väzbe čas od 25. 10. 1989 do 5. 12. 1989.\n4/ Žalobca si uplatnil listom zo dňa 7. 11. 2011 u žalovaného nárok na odškodnenie, o.i. aj na\npriznanie náhrady nemateriálnej ujmy vo výške 50.000 €, spolu s úrokom z omeškania odo dňa, kedy\nžalovanému uplynula 6-mesačná lehota na plnenie. Ministerstvo spravodlivosti SR listom zo dňa 20.\n8. 2012 priznalo žalobcovi odškodnenie v sume 160 € ako náhradu trov trestného konania, trov výkonu\nväzby a náhradu trov výkonu trestu odňatia slobody. V časti o náhradu trov obhajoby v pôvodných\ntrestných konaniach a o náhradu nemajetkovej ujmy žiadosti nevyhovelo; žalobcovi ministerstvo priznalo\ntiež náhradu materiálnej škody vo výške 1.890,28 €.\n5/ Súd prvej inštancie oprel po právnej stránke svoje rozhodnutie o zákon č. 119/1990 Zb. o súdnej\nrehabilitácii, § 1 ods. 1, ods. 2, § 23 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, ods. 5, § 24 ods. 1, ods. 2, ďalej zákon\nč. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 27 ods. 1, ods. 2,\ntiež o zákon č. 58/1969 Zb. § 1, § 2, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, ods. 2, § 10, tiež čl. 17 ods. 2,\nčl. 46 ods. 3 Ústavy SR, čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n6/ Súd posudzoval nárok žalobcu ako náhradu za nemajetkovú ujmu vzniknutú v dôsledku vykonania\ntrestu odňatia slobody na žalobcovi v trvaní 24 mesiacov a výkonu väzby v celkovej dĺžke 1 mesiac a 12\ndní, na základe právoplatných rozhodnutí súdov, pričom v dôsledku obnovy konania boli výroky o vine\na treste zrušené a následne trestné stíhanie vedené proti žalobcovi bolo zastavené. Skonštatoval, že\nrozhodnutie Vojenského obvodového súdu Banská Bystrica sp. zn. 1T 42/1985 zo dňa 16. 4. 1985\na rozhodnutie Vojenského obvodového súdu Banská Bystrica č.k. 3T 140/1989 zo dňa 8. 12. 1989,\nspĺňajú charakter nezákonného rozhodnutia v zmysle § 6 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb., pričom nárok na\nnáhradu škody je v zmysle § 6 ods. 3 cit. zákona vylúčený, čo ale nie je prípad žalobcu. Zákon č. 119/1990\nZb. o súdnej rehabilitácii je špeciálnou úpravou vo vzťahu k zákonu č. 58/1969 Zb., nakoľko osobitne\nupravuje prípady poškodených osôb v súvislosti so zrušenými odsudzujúcimi súdnymi rozhodnutiami za\nčiny, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti zákon označoval za trestné, umožniť rýchle\npreskúmanie prípadov týchto osôb, odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť\nneprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a umožniť\nzo zistených nezákonností vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo\nporušovali. Pri uplatňovaní nárokov na odškodnenie týchto osôb pritom zákon odkazuje na postup\npodľa zákona č. 58/1969 Zb. Ani jeden z uvedených predpisov neumožňoval poškodeným osobám\ndomáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami alebo nesprávnym\núradným postupom. Ustálená judikatúra v súlade s ústavnokonformným a eurokonformným výkladom\nvšak pripúšťa právo poškodenej osoby na náhradu nemajetkovej ujmy, hoci jeho nárok je posudzovaný\npodľa predpisu, ktorý výslovne takýto nárok nepriznáva (zákon č. 58/1969 Zb.). Prvoinštančný súd\nvychádzajúc z uvedeného názoru dospel k záveru, že tak ako osoby poškodené vadným pozbavením\nosobnej slobody uplatňujúce si nárok podľa zák. č. 58/1969 Zb., aj osoby uplatňujúce si nárok vzniknutý\nv zmysle zák. č. 119/1990 Zb. majú právo domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy, pričom analogicky\nuplatňoval právny názor vo veci nemajetkovej ujmy, ktorý uviedol ďalej.\n7/ Prvoinštančný súd mal za to, že na danú vec treba aplikovať aj príslušné články Ústavy SR o\nľudských právach a základných slobodách, ktoré sú súčasťou právneho poriadku SR ako aj príslušné\nustanovenia Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ako\naj čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ). Ďalej vychádzal\naj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z 31. 5. 2007 sp. zn. 4Cdo 177/2005 (analogicky použitý na\nprípad vykonania trestu), v zmysle ktorého „nárok na náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj\nv súvislosti s čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, i keď nárok\nna odškodnenie väzby vznikol podľa ust. § 5 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb.“ Najvyšší súd SR v odôvodnení\nsvojho rozhodnutia uviedol, že „podstatnou otázkou pre rozhodnutia o uplatnenom nároku bola otázka,\nči v súvislosti so zodpovednosťou štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe podľa § 5 zák. č.\n58/1969 Zb. možno priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vyvolanej vo sfére osobnostných\npráv toho, na kom bola väzba vykonaná. Trestné stíhanie a v rámci neho i prípadný výkon väzby\npredstavujú vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvolávajú i ďalšie negatívne dopady na jeho\nosobný život a životný osud. Zasahujú do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti,\npreto sú spôsobilé, okrem porušenia práva na osobnú slobodu garantovaného čl. 17 ods. 1 Ústavy\nSR, obmedziť, či porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života,\ndôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy SR. Je teda\nnepochybné, že trestné stíhanie, výkon väzby, prípadne výkon uloženého trestu, ktoré boli realizované\nv rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom, sú spôsobilé vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody\n\naj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv. medzi prípady vadného pozbavenia osobnej\nslobody patria aj prípady, v ktorých sú splnené podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú\nrozhodnutím o väzbe podľa § 5 zák. č. 58/1969 Zb. Tento záver vyplýva už len z toho, že zákon aj\ntieto prípady pozbavenia osobnej slobody (napriek inak zákonnému rozhodnutiu o väzbe) sankcionuje\nzodpovednosťou štátu za škodu, ktorá nastala v príčinnej súvislosti s väzbou. V zmysle čl. 5 ods. 1 a\n5 Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť a každý, kto bol obeťou zatknutia alebo\nzadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie. Podmienkou práva na\nodškodnenie je porušenie niektorého ustanovenia čl. 5 ods. 1 až 4 Dohovoru, alebo že pozbavenie\nosobnej slobody je v rozpore s vnútroštátnym právom. Predpokladom nároku je vznik škody v príčinnej\nsúvislosti s namietaným porušením čl. 5. Podľa Judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa pod\nškodou v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru rozumie ako škoda materiálna, tak nemateriálna. Ustanovenie\n§ 5 zák. č. 58/1969 Zb. zakladá zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe, uväznenie\nalebo iné pozbavenie slobody. Subjektmi tejto zodpovednosti sú štát na jednej strane a na druhej strane\nten, na kom bola väzba (uväznenie) vykonaná. Podmienkami tejto zodpovednosti sú rozhodnutia o\nväzbe (o treste odňatia slobody), škoda a príčinná súvislosť s nimi. Predpokladom zodpovednosti je\nskutočnosť, že voči tomu, na kom bola väzba (trest odňatia slobody) vykonaná, bolo trestné stíhanie\nzastavené, alebo bol oslobodený spod obžaloby.“\n8/ Súd prvej inštancie vychádzal z právneho názoru, že zákona č. 58/1969 Zb. a teda aj zákon\nč. 119/1990 Zb. je potrebné vykladať tak, aby bol tento konformný s Ústavou SR a teda, že pod\npojmom náhrada škody treba rozumieť aj škodu vo forme nemajetkovej ujmy. Nepripustením možnosti\nodškodnenia nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia a vzatí\ndo väzby podľa zák. č. 58/1969 Zb., by došlo k situácii, že by poškodené osoby, ktorým škoda vznikla\nz tohto dôvodu pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z. boli oproti osobám, ktorým škoda vznikla z\ntoho istého dôvodu, avšak už za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. (ktorý náhradu nemajetkovej ujmy už\nupravuje), znevýhodnené a nedošlo by u nich k odškodneniu nemajetkovej ujmy, ktorá im preukázateľne\nvznikla. Súd prvej inštancie na základe vyššie uvedeného uzavrel, že je daný právny nárok na náhradu\nnemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutia, ktorými bol žalobca odsúdený k trestu odňatia slobody.\n9/ V prípade uplatňovania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je potrebné v konaní\npreukázať závažnosť ujmy a závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,\npríp. v spoločenskom uplatnení, príp. ďalších skutočností, a to predovšetkým z dôvodu ustálenia výšky\ntakejto peňažnej náhrady. Súd môže peňažné zadosťučinenie priznať iba v prípade, ak dospeje k záveru,\nže v konkrétnom prípade došlo ku skutočnému závažnému následku na poškodenom a tento zásah\nmá značnú intenzitu, pričom dôkazné bremeno je na žalobcovi. Po vykonanom dokazovaní súd prvej\ninštancie dospel k záveru, že žalobca v uvedenom smere preukázal závažnosť ujmy ako aj následkov,\nktoré vznikli žalobcovi ako poškodenému. Hoci samotná skutočnosť, že na žalobcovi bol vykonaný\ntrest odňatia slobody (ako aj väzba), znamenala intenzívny zásah do života navrhovateľa, podstatnú\nmieru zásahu predstavovala aj hrozba, že žalobca bude naďalej opakovane odsúdený, nakoľko posledný\nrozsudok za rovnaký trestný čin bol v poradí tretím, ktorým bol odsúdený na trest odňatia slobody a\npri opakovanom doručovaní povolávacieho rozkazu bolo možné dôvodne predpokladať, že opakované\nodsúdenie za rovnaký trestný čin bude trvať až do skončenia brannej povinnosti žalobcu. Ako\nvyplynulo z výpovede žalobcu, odňatie slobody vážnym spôsobom ovplyvnilo jeho fyzický a psychický\nstav (schudol na 50 kg, mal žalúdočné vredy, trvalo dva roky po návrate z väzenia, kým bol schopný\njesť normálnu stravu), zaobchádzanie vo väznici na neho zle pôsobilo. Zároveň bolo zásahom do jeho\nrodinného života, s priamym dopadom na jeho najbližších (otec stále plakával, keď prišiel za ním do\nväzenia, preplakal celý čas, čo zle pôsobilo aj na žalobcu). Počas celého obdobia išlo v jeho prípade o\nsystematický a neustály tlak zo strany vojenskej správy, prenasledovanie, doručovanie povolávacieho\nrozkazu aj v noci počas návratu z pracovnej cesty, prípadne v čase, keď bol vo väzení a odpykával si\ntrest odňatia slobody za nenastúpenie služby v ozbrojených silách, neumožnenie vykonania náhrady za\nvojenskú službu absolvovaním 10-ročného pracovného pomeru v bani.\n10/ V posudzovanom prípade ujmu, ktorá žalobcovi vznikla v dôsledku výkonu trestu odňatia slobody\na výkonu väzby a s tým spojené traumatizujúce a dôstojnosť znižujúce pocity, ktoré žalobca prežil, s\npriamym dopadom na jeho rodinný život a najbližších, možno odstrániť iba priznaním nemajetkovej\nujmy. V danom prípade boli podľa súdu prvej inštancie splnené predpoklady pre priznanie nemajetkovej\nujmy v peniazoch, nakoľko následky boli takej intenzity a závažnosti, že sa nejaví ako postačujúce\nposkytnutie iného zadosťučinenia. K určeniu výšky nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie dospel voľnou\núvahou, pričom zároveň prihliadal na ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. V konaní mal teda za\npreukázané, že došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu, ktorý mal dôsledok v znížení jeho\ndôstojnosti, v negatívnom dopade na jeho súkromný život, v psychických útrapách, a to v takej výške,\n\nktorú súd považoval za adekvátnu následkom spôsobeným nezákonným rozhodnutím so zreteľom na\nvšetky skutočnosti a okolnosti, ktoré vyšli v tomto konaní najavo, a ktorú tak v sume 25.000 € považoval\nza primeranú. Vo zvyšku uplatnenej nemajetkovej ujmy prvostupňový súd žalobu žalobcu zamietol\n(dopĺňacím rozsudkom).\n11/ O úroku z omeškania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. v spojení s § 20\nzákona č. 58/1969 Zb. Keďže zákon č. 58/1969 Zb. a rovnako ani zákon č. 514/2003 Z.z. splatnosť\npohľadávky na náhradu škody neustanovujú, použil súd prvej inštancie úpravu splatnosti podľa § 563\nObč. zák., ktorý ustanovuje, že ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo\nurčený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.\nŽalobca požadoval zaplatenie úrokov z omeškania odo dňa nasledujúceho po uplynutí 6-mesačnej\nlehoty od podania žiadosti o odškodnenie. Žalovaný bol požiadaný o plnenie dňa 7. 11. 2011, do\nomeškania sa tak dostal dňa 8. 5. 2012, t.j. prvý deň po dni, kedy mu uplynula lehota na plnenie; súd\nho preto zaviazal na zaplatenie 9 % úroku z omeškania ročne.\n12/ Rozhodnutie o trovách konania oprel súd prvej inštancie o ust. § 142 ods. 3 O.s.p. a žalobcovi priznal\nplnú náhradu trov konania, hoci mal v konaní úspech len čiastočný, s odôvodnením, že rozhodnutie o\nvýške plnenia záviselo od úvahy súdu. Náhrada trov konania spočíva v trovách právneho zastúpenia\ncelkom vo výške 2.566,19 € a v cestovných nákladoch vo výške 23,50 € (odmena za jeden úkon právnej\nslužby á 419,94 €, počítaná z hodnoty 25.000 €, za celkom 6 úkonov právnej služby : prevzatie a príprava\nzastúpenia, 3 x písomné podanie na súd a účasť na pojednávaní dňa 5. 12. 2013 a dňa 30. 1. 2014,\nako aj režijný paušál 3 x 7,63 €, 2 x 7,81 € a 1 x 8,04 €).\n13/ Uvedený rozsudok (zo dňa 30. 1. 2014) napadol v zákonnej lehote odvolaním žalovaný v celom\nrozsahu (t.j. odvolala sa proti výroku, ktorým mu súd uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 25.000 € s\npríslušenstvom a proti výroku o trovách konania ako tzv. závislému výroku), domáhajúc sa jeho zrušenia\na vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalovaný si výslovne náhradu trov odvolacieho\nkonania neuplatňoval.\n14/ Žalovaný v odvolaní trval na tom, že zákon č. 119/1990 Zb. bol konštruovaný tak, aby štát\nspoločensky rehabilitoval osoby trestne stíhané v bývalom režime, pričom týmto osobám sa malo\nposkytnúť primerané hmotné odškodnenie. Žalobcom požadované odškodnenie nemajetkovej ujmy\ncitovaný zákon nijakým spôsobom neupravuje a je potrebné predpokladať, že pokiaľ by zákonodarca\nmal v úmysle odškodniť rehabilitované osoby aj za utrpenú nemajetkovú ujmu, bol by takýto nárok\npoškodeného v zákone výslovne upravený. Dodal, že do 31. 12. 2005 bola vojenská služba povinná a\nodmietnutie služby v ozbrojených silách napĺňalo skutkovú podstatu trestného činu, t.j. trestné stíhanie\nbolo v súlade s vtedy platným právnym poriadkom. Žalovaný v odvolaní vytýkal prvoinštančnému súdu\nnedostatočné zistenie skutkového stavu veci a nesprávne právne posúdenie veci. Poukazoval na\nrozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. 11. 2011 č.k. 8Co 85/2011 - 9, ktorým odvolací\nsúd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým súd žalobu v analogickej veci zamietol. Žalovaný\nnamietal, že ani zákon č. 58/1969 Zb., ani zákon č. 119/1990 Zb. neupravujú odškodnenie nemajetkovej\nujmy. Právny titul na priznanie nemajetkovej ujmy nie je daný ani čl. 46 ods. 3 Ústavy SR ani\nListinou základných ľudských práv a slobôd a takýto nárok mu nemožno priznať ani na základe čl.\n5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Navrhovateľovi bolo vyplatené a\npriznané odškodnenie vo výške 1.890,28 € titulom náhrady majetkovej ujmy v súvislosti s trestným\nkonaním, výkonom väzby a výkonom trestu. Krajský súd v citovanom rozhodnutí v súvislosti s absenciou\nprávneho základu pre priznanie žalobcom nárokovanej nemajetkovej ujmy uviedol, že všeobecný súd\nnemôže neprípustným spôsobom ako orgán súdnej moci nahradzovať činnosť zákonodarcu a priznávať\nv občianskom súdnom konaní aj iné nároky, ako tie, ktoré platné právne predpisy priznávajú fyzickým\nalebo právnickým osobám, pretože by tým neprípustne prekročil hranice deľby moci medzi súdnou a\nzákonodarnou mocou vymedzené v Ústave SR. Ak by zákonodarca mienil v danom prípade nárok na\nnemateriálnu ujmu zaradiť do ustanovenia\n§ 23 zák. č. 119/1990 Zb., je nepochybné, že by tak pri\njeho prijatí, prípadne neskôr, urobil. Ak tak zákonodarca v rámci vlastnej ústavnej kompetencie neurobil,\nnemôže jeho vôľu nahrádzať orgán súdnej moci pri aplikácii práva v súdnom konaní, pretože aj pre ten\nplatí čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Judikatúra českých súdov pre slovenské súdy nie je záväzná a analogická\nprávna vec nebola doposiaľ riešená žiadnym rozhodnutím Najvyššieho súdu SR alebo Ústavného súdu\nSR. Žalovaný je preto názoru, že súd prvej inštancie v danom prípade rozhodoval nad rámec zákona, a\nkeď mu priznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, priznal mu viac práv než na aké má nárok.\n15/ Pre prípad, že by sa odvolací súd nestotožnil s predchádzajúcou argumentáciou žalovaného,\nnamietal žalovaný aj nedostatočne zistený skutkový stav veci, keď súd nemôže priznať nárok na\nnáhradu nemajetkovej ujmy bez toho, aby mal v konaní preukázané splnenie ďalších predpokladov\nnároku a to vznik nemajetkovej ujmy a jej výšku, ako aj priamu príčinnú súvislosť medzi nezákonným\n\nrozhodnutím a vznikom tvrdenej nemajetkovej ujmy. Pokiaľ súd dospel k záveru, že nemajetková ujma\nžalobcovi spôsobená bola, a to v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, je potrebné, aby takýto\nzáver a najmä výšku nemajetkovej ujmy náležite odôvodnil. Žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie, že\nsa v odôvodnení svojho rozsudku nevysporiadal s otázkou primeranosti výšky nemajetkovej ujmy a že\njeho rozhodnutie nenapĺňa požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v zmysle ust. § 157 ods. 2\nO.s.p. Z odôvodnenia rozhodnutia vôbec nevyplýva, akými úvahami sa súd prvého stupňa pri hodnotení\ndôkazov spravoval a akým spôsobom dospel k výške priznanej nemajetkovej ujmy. Namietal, že súd\nprvej inštancie svoje rozhodnutie v tejto časti náležite neodôvodnil, v rozpore s požiadavkami judikatúry\nEurópskeho súdu pre ľudské práva (napr. C. M. c/a Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A), Komisie\n(napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z r. 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu SR\n(nález z 12. 5. 2004 sp. zn. I ÚS 226/03), v zmysle ktorých treba za porušenie práva na spravodlivé súdne\nkonanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.\n16/ Žalovaný osobitne namietal neprimeranosť výšky priznanej nemajetkovej ujmy. Účelom náhrady\nnemajetkovej ujmy v peniazoch nie je obohatenie sa poškodeného o premrštené finančné čiastky, ale\nje ním primerané vyváženie konkrétnej a preukázanej nemajetkovej ujmy, teda satisfakčná funkcia\npriznávanej peňažnej čiastky, ktorou je zabezpečiť primerané zmiernenie nemajetkovej ujmy a s\nprihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu možno priznať aj citeľnú sumu, nemožno však priznávať\nneprimerané či premrštené sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohateniu\na ktoré by napr. pri porovnaní odškodnenia zásahu do práva na ochranu osobnosti s odškodňovaním\nzásahov do iných základných práv zaručených ústavou mohli niektoré ujmy na iných základných\nprávach (napr. na zdraví či dokonca na živote) bagatelizovať.\n17/ Žalovaný vyjadril presvedčenie, že ust. § 136 O.s.p. je potrebné v súčasných podmienkach vykladať\njednak v súvislosti a kontexte s inými právnymi predpismi, kde je nárok na nemajetkovú ujmu, resp.\nspôsob jej výpočtu daný priamo zo zákona a jednak so zaužívanou rozhodovacou pracou súdov v\npodmienkach SR. V opačnom prípade by mohlo dôjsť k situácii, kedy by aplikáciou ust. § 136 O.s.p.\nza nemajetkovú ujmu vo väčšom rozsahu bola priznaná výška peňažnej čiastky, ktorá je nižšia,\nako v prípade menej závažnej nemajetkovej ujmy. Ujma za stratu na živote v súčasnej hierarchii\nspoločenských hodnôt nemôže byť odškodňovaná nižšou sumou, ako ujma na povesti občana. Ak\ntakáto situácia v rozhodovacej činnosti súdov nastane, je nutné konštatovať, že rozhodnutie, ktoré za\nmenej závažnú ujmu priznáva väčšie odškodnenie, ako iné rozhodnutie priznáva za viac závažnú\nujmu, je rozhodnutím arbitrárnym a nezákonným, bez ohľadu na to, že ust. § 136 O.s.p. takéto\nobmedzenia nestanovuje. Ustanovenie je potrebné aplikovať tak, aby nedochádzalo k neodôvodneným\nrozdielom medzi priznávanými nárokmi v podmienkach SR pri odstupňovaných intenzitách zásahov\ndo osobnostných práv fyzických osôb, aby boli zohľadnené konkrétne zákonom určené nároky na\nnemajetkovú ujmu, v ktorých je taktiež obsiahnutý úmysel zákonodarcu v akých intenciách sa reálne\nmôžu pohybovať priznávané náhrady za takéto nároky. Je taktiež nutné, aby súdy rozhodovali v\nsúlade s rozhodovacou praxou súdov. Svoje odvolanie podporil žalovaný tiež poukazom na rozhodnutie\nNS SR sp. zn. 6 Cdo 37/2012 zo dňa 31. 7. 2012, v ktorom NS SR vyslovil názor, že i keď ust.\nčl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd pokiaľ ide o spôsob a rozsah odškodnenia\nneobsahuje žiadne hľadiská, jeho ustanovenie obsahuje tzv. neurčitý právny pojem, ktorý vyžaduje\naplikáciu tohto pojmu na konkrétne skutkové okolnosti prípadu a výklad tohto pojmu vo svetle týchto\nskutkových okolností. Neurčité právne pojmy nie sú ustanoveniami, ktoré by súdu umožňovali ľubovôľu\nalebo ktoré by umožňovali súdu absolútne neobmedzenú úvahu.\n18/ Žalovaný ďalej poukazoval na rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II č.k. 50C/100/2007, kedy za\nspôsobenú smrť dieťaťa bola rodičom priznaná nemajetková ujma vo výške 500.000 Sk (16.596 €).\nArgumentoval tiež ust. § 5 ods. 1 zák. č. 215/2006 Z.z., podľa ktorého patrí poškodenému nemajetková\nujma v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy (cca 16.885 €), ak bola trestným činom spôsobená\nsmrť. Na základe bodového ohodnotenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia sa za\nzávažné škody na zdraví, spôsobujúce trvalú invaliditu, priznávajú náhrady v súčasných podmienkach\nzriedka vyššie ako je\n10.000 €. Tiež poukazoval na judikatúru ESĽP v prípade C.Z. v. Slovenská republika, kde bola sťažovateľke ako náhrada nemajetkovej ujmy za výkon nezákonnej\nväzby priznaná suma 5.400 €. V prípade Y. v. Slovenská republika bola sťažovateľovi za obdobných\nokolností ako v predchádzajúcom prípade priznaná nemajetková ujma vo výške 7.000 €.\n19/ Na odvolanie sa písomne vyjadril žalobca tak, že navrhoval napadnutý rozsudok súdu prvej\ninštancie ako vecne správny potvrdiť. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania, a to trovy právneho\nzastúpenia, za jeden úkon právnej služby - písomné vyjadrenie v sume\n427,98 € (220,74\n+ 12 x 16,60 + 8,04). Nesúhlasil s tvrdením žalovaného v odvolaní, že konanie žalobcu naplnilo\nskutkovú podstatu trestného činu, a teda že trestné stíhanie bolo v súlade s vtedy platným právnym\n\nporiadkom. Žalobca poukazoval na to, že jeho konanie trestné nebolo, bol nezákonne väznený, v hrubom\nrozpore s jeho právom na slobodu svedomia a náboženského vyznania a naviac ešte aj v príkrom\nrozpore so zásadou „ne bis in idem,“ čo zdokladoval predložením rozhodnutí vydaných v jeho trestných\nkonaniach. Pokiaľ žalovaný namieta, že zákon č. 119/1990 Zb. a ani zákon č. 58/1969 Zb. neupravujú\nodškodnenie nemajetkovej ujmy, žalobca k tomu uviedol, že žiadne konanie na základe zák. č. 119/1990\nZb. neprebiehalo, preto je právna úprava v tomto zákone pre prejednávanú právnu vec irelevantná.\nZákon č. 58/1969 Zb. náhradu nemajetkovej ujmy nijako nevylučuje. Nesúhlasil s názorom žalovaného,\nže právny titul pre priznanie nároku na nemajetkovú ujmu nedáva ani čl. 46 ods. 3 Ústavy SR ani\nListina základných práv a slobôd, ani čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd. Toto tvrdenie však nemá žiadny základ, pretože práve tieto ustanovenia základ pre priznanie\nnáhrady nemajetkovej ujmy dávajú, a to aj vo vzťahu k zákonu č. 58/1969 Zb., ako to preukazujú nálezy\nÚstavného súdu ČR zo dňa 13. 7. 2006 sp. zn. I.ÚS 85/04, tiež zo dňa 11. 10. 2006 sp. zn. IV. ÚS\n428/05. Žalovaný tvrdí, že judikatúra českých súdov pre slovenské súdy nie je záväzná, k čomu žalobca\ndodal, že žiadna priama záväznosť síce daná nie je, avšak podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa\n20. 8. 2009 sp. zn. 4So 143/2008 vo veci R.N. Q. je neprijateľné, aby zákony prijaté v dobe spoločného\nčeskoslovenského štátu boli vykladané v Českej republike v prospech poškodených a v Slovenskej\nrepublike v ich neprospech. Výklad zákona totiž nesmie diskriminovať akéhokoľvek poškodeného na\núzemí nástupníckych štátov, a to aj s prihliadnutím na Chartu základných práv Európskej únie.\n20/ Žalovaný tvrdí, že „analogická právna vec nebola doposiaľ riešená rozhodnutím Najvyššieho súdu\nSR alebo Ústavného súdu SR“, avšak aj keby to zodpovedalo skutočnosti, samo osebe to nepredstavuje\nproblém, vzhľadom na bohatú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva. Jej súhrnný prehľad\nobsahuje napr. nález Ústavného súdu ČR z 4. 11. 2013 sp. zn. IV.ÚS 500/13 vo veci E. T.. K námietke\nžalovaného, že žalobca výšku nemajetkovej ujmy neodôvodnil náležitým spôsobom, žalobca uviedol, že\npodľa jeho názoru prvoinštančný súd vo veci vykonal dôkladné dokazovanie (vrátane výsluchu žalobcu)\na svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil. Žalovaný vytýkal súdu prvého stupňa, že sa nezaoberal\nskúmaním dôveryhodnosti a relevantnosti skutkových tvrdení zo strany žalobcu, avšak pričom\nnešpecifikoval, čo by malo byť nedôveryhodné či nerelevantné.\n21/ K námietke žalovaného, že v kauze C.-Z. v. Slovenská republika bola ESĽP priznaná poškodenej\nnáhrada nemajetkovej ujmy iba vo výške 5.400 €, žalobca uviedol, že tieto prípady nemožno porovnávať,\nnakoľko p. C.-Z. bola priznaná náhrada iba za neprimeranú dĺžku väzby; prípad C.-Z. v dobe\nrozhodovania ESĽP ešte nebol meritórne rozhodnutý; naopak žalobca preukázal, že bol po celú dobu\nvo väzení nevinne. Žalovaný tiež argumentoval prípadom Y. v. Slovenská republika, v ktorom bola\npoškodenému zo strany ESĽP priznaná náhrada nemajetkovej ujmy iba vo výške 7.000 €. Avšak aj v\ntomto prípade sa riešila neprimeranosť pri uvalení a predlžovaní väzby, bez toho, aby sa riešila otázka,\nči sa dotyčná osoba dopustila nezákonného konania, z ktorého bola obvinená. Ani tento prípad preto\nnemožno porovnávať s prípadom žalobcu.\n22/ Prípadmi, ktoré možno porovnávať s prípadom žalobcu sú M. a V. proti Grécku, kde ESĽP v rozsudku\nzo dňa 29. 5. 1997 priznal náhradu zodpovedajúcu sume 34.500 € za 13 mesiacov nezákonného\nväznenia, resp. 31.500 € za 12 mesiacov nezákonného väznenia. Pre porovnanie - žalobca bol väznený\n25 mesiacov a bolo mu priznaných 25.000 €, t.j. oveľa nižšie zadosťučinenie. Žalobca poukazoval na\nďalšie rozsudku Mestského súdu Praha, ktorými bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy slovenským\nobčanom, ktorí boli neoprávnene väznení z rovnakého dôvodu ako žalobca : rozsudok zo dňa 28. 3.\n2013 č.k. 29Co 4/2013 - 79 vo veci Š. V. (za 36 mesiacov väznenia cca 36.900 € ), zo dňa 10. 4. 2014\nč.k. 29Co 57/2014 - 144 vo veci N. U. (za 26 mesiacov väznenia cca 28.900 €).\n23/ Žalobca vo svojom odvolaní argumentoval tiež rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.\n11. 2011 č.k. 8Co 85/2011 - 92 vo veci R. F.Ž.. Avšak tento rozsudok neprešiel dovolaním ani testom\nústavnosti pred Ústavným súdom SR, pretože R.W. F. nemal vo svojich 90 rokoch sily na pokračovanie\n20-ročného sporu a uspokojil sa so zadosťučinením vo výške 100.000 Sk, ktoré mu poskytol Ústavný\nsúd SR vo svojom náleze zo dňa 22. 3. 2007 č.k. I.ÚS 373/06 - 28. Žalobca zároveň poukázal na to,\nže právne názory obsiahnuté v uvedenom rozhodnutí boli prekonané napr. nálezmi ÚS ČR zo dňa 23.\n5. 2012 sp. zn. I.ÚS 3438/11 vo veci U. O.; zo dňa 4. 3. 2013 sp. zn. IV.ÚS 3439/11 vo veci K. O.; zo\ndňa 30. 4. 2013 sp. zn. IV. ÚS 662/12 vo veci T. Z.; zo dňa 30. 5. 2013 sp. zn. II. ÚS 4487/12 vo veci\nT. S., tiež odvolacími rozsudkami Mestského súdu v Prahe zo dňa 18. 4. 2012 č. k. 69Co 496/2011 26 vo veci X. Y., zo dňa 3. 4. 2013 č.k. 39Co 424/2012 - 36 v spojení s opravným uznesením zo dňa\n3. 4. 2013 č.k. 39Co 424/2012 - 41 vo veci F. Á.; zo dňa 17. 4. 2013 č.k. 72Co 72/2013 - 39 vo veci\nK. F. a zo dňa 13. 6. 2013 sp. zn. 29Co 70/2013 vo veci C. Q..\n24/ O odvolaní žalovaného rozhodol odvolací súd svojím v poradí prvým rozsudkom dňa 9. 6. 2016\nč.k. 9Co/344/2014 - 120 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil; žalovanému uložil\n\npovinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 427,98 €, keď dospel k záveru,\nže súd prvej inštancie vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne zistil skutkový stav veci v zmysle ust. §\n153 ods. 1 O.s.p. Vec tiež správne právne posúdil, keď na danú právnu vec aplikoval ustanovenia zákona\nč. 58/1969 Zb., ďalej články 17 ods. 2, čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a osobitne čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie tiež náležitým\nspôsobom odôvodnil, tak, ako to má na mysli ust. § 157 ods. 2 O.s.p. V odôvodnení svojho rozsudku\nsa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a\nktoré boli pre jeho rozhodnutie podstatné. S jeho závermi sa stotožnil v celom rozsahu aj odvolací súd.\nŽalobcovi vznikol nárok na odškodnenie na základe zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, ktorý\nodkazuje vo veci uplatnenia nárokov na odškodnenie na postup podľa zákona č. 58/1969 Zb. Je síce\npravdou, že ako zákon č. 119/1990 Zb. tak ani zákon č. 58/1969 Zb. neumožňuje poškodenej osobe\ndomáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie správne základ takéhoto nároku vyvodil\nz čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uvedený článok je ustanovením,\nktorého aplikácia má prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou. Ustálená judikatúra Európskeho\nsúdu pre ľudské práva pod škodou v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru chápe nielen škodu materiálnu ale aj\nnemateriálnu, ktorá bola predmetom uplatneného nároku žalobcu. Jej nepriznanie by malo za následok\nvylúčenie žalobcu ako poškodenej osoby z odškodnenia nemajetkovej ujmy a tým jeho znevýhodnenie\noproti tým poškodeným osobám, ktorých nároky sa odškodňujú už podľa zákona č. 514/2003 Z.z. (ktorý\nnahradil predtým platný zákon č. 58/1969 Zb.) a ktorý už umožňuje priznanie aj náhrady nemajetkovej\nujmy. Túto skutočnosť pri svojom rozhodovaní vzal prvoinštančný súd správne do úvahy. Ako správne\nposúdil odvolací súd aj rozhodnutie prvoinštančného súdu čo do výšky priznanej náhrady nemajetkovej\nujmy. Podľa ustálenej judikatúry je trestné stíhanie a v rámci neho aj prípadný výkon väzby vždy\nvážnym zásahom do osobnej slobody jednotlivca (už spomínané rozhodnutie Najvyššieho súdu SR\nzo dňa 31. 5. 2007 sp. zn. 4Cdo 177/2005), ktorý je spojený s rozsiahlymi negatívnymi následkami\npre poškodenú osobu, a to prakticky vo všetkých sférach jej života - je spojený so stratou osobnej\nslobody, s vyradením z bežného súkromného, rodinného, pracovného života, s následkami na fyzickom\nči psychickom zdraví. Takýto zásah poškodenú osobu stigmatizuje v spoločnosti ako človeka, ktorý má\ntrestnú minulosť, znižuje jeho česť, dôstojnosť, vážnosť v spoločnosti. Vychádzajúc z okolností danej\nprávnej veci je plne oprávnené konštatovanie súdu prvej inštancie aj o tom, že v prípade žalobcu bola\ncelkom reálnou hrozba, že bude aj v budúcnosti za rovnaký trestný čin naďalej opakovane odsúdený (do\nskončenia brannej povinnosti žalobcu), keď k naplneniu tejto hrozby nedošlo zjavne len vďaka zmene\nspoločenských pomerov. Žalobca strávil vo výkone trestu odňatia slobody celkom 24 mesiacov a vo\nvýkone väzby 1 mesiac a 12 dní, t.j. úhrnom bol (nezákonne) pozbavený osobnej slobody 772 dní, čo pri\nnáhrade nemajetkovej ujmy vo výške 25.000 € predstavuje zaokrúhlene 32,40 €/deň. Priznanú náhradu\nnemajetkovej ujmy v sume 25.000 € preto aj odvolací súd vnímal ako primeranú následkom, ktorým bol\nžalobca vystavený a s ktorými sa musel (musí) vo svojom živote vyrovnávať.\n25/ Proti (v poradí prvému) rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný včas dovolanie, o ktorom Najvyšší\nsúd SR rozhodol svojím uznesením zo dňa 13. 9. 2018 č. k. 3Cdo/19/2017 - 153 tak, že napadnutý\nrozsudok odvolacieho súdu zo dňa 9. 6. 2016 č.k. 9Co/344/2014 zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu\nna ďalšie konanie. Vo svojom zrušujúcom rozhodnutí uviedol, že síce ako skonštatoval odvolací súd\nvo vzťahu k aplikácii čl. 5 ods. 5 Dohovoru, predmetné ustanovenie Dohovoru má prednosť pred\nvnútroštátnou právnou úpravou a judikatúra ESĽP pod škodou v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru chápe aj\nnemateriálnu ujmu, avšak žalovaný odôvodnenie odvolaciemu súdu vytýka, že nevysvetlil, či je vôbec\nmožné na prípad žalobcu aplikovať ustanovenia Dohovoru, keďže k „nezákonnému zásahu“ do práv\nžalobcu došlo v čase, kedy Dohovor pre vtedajší štát nebol právne záväzný. Náležité odôvodnenie\nmožnej aplikácie Dohovoru na daný prípad malo pritom kľúčový význam, ku ktorému sa však odvolací\nsúd nevyjadril, čím odvolací súd porušil svoju procesnú povinnosť vysporiadať sa v odôvodnení\nsvojho rozhodnutia s podstatnými vyjadreniami sporových strán v konaní. Procesná nesprávnosť takej\nintenzity zakladá prípustnosť dovolania podľa ust. § 420 písm. f/ CSP a zároveň odôvodňuje záver o\nopodstatnenosti podaného dovolania (§ 431 ods. 1 CSP).\n26/ Následne odvolací súd po zrušení jeho (v poradí prvého) rozsudku zo dňa 9. 6. 2016 č.k.\n9Co/344/2014 - 120 a po vrátení veci najvyšším súdom opätovne prejednal vec v napadnutom rozsahu a\nrozsudkom zo dňa 18. 4. 2019 č.k. 9Co/10/2019 - 199 (v poradí druhým) rozsudok súdu prvej inštancie\nako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP, aj keď z iných dôvodov.\n27/ Na dovolanie podané žalovaným Najvyšší súd SR ako súd dovolací svojím uznesením zo dňa 27.\n10. 2021 sp. zn. 3Cdo/172/2019 zrušil (v poradí druhý) rozsudok odvolacieho súdu v danej veci zo dňa\n18. 4. 2019 č.k. 9Co/10/2019 - 199.\n\n28/ Dňa 24. 2. 2022 Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací opätovne prejednal vec v napadnutom\nrozsahu podľa § 380 ods. 1 CSP na odvolacom pojednávaní, na ktorom podľa\n§ 204, § 384\nods. 2 CSP doplnil dokazovanie a rozsudkom (v poradí tretím) opätovne potvrdil rozsudok súdu prvej\ninštancie v napadnutej časti ako vecne správny, hoci z iných dôvodov.\n29/ Vo svojom (v poradí treťom) rozsudku odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie riadne zistil\nskutkový stav veci (keď skutkové zistenia ani neboli sporné), ale pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej\nujmy vec nesprávne právne posúdil, keď žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy podľa ustanovení\nzák. č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú\nrozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 3\nÚstavy a čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru. Odvolací súd poukázal na skutočnosť, že od vydania\nnapadnutého rozsudku zo dňa 24. 3. 2014, resp. rozsudku odvolacieho súdu zo dňa 9. 6. 2016,\nprijalo Občianskoprávne kolégium Krajského súdu v Bratislave na rokovaní dňa 1. 3. 2017 vzhľadom na\nvýkladové rozdiely právoplatných rozhodnutiach senátov 3Co, 4Co, 8Co, 9Co, 14Co, k otázke právnej\núpravy zodpovednosti štátu za škodu podľa zák. č. 58/1969 Zb. a jej vzťah k právnej úprave obsiahnutej v\nzák. č. 119/1990 Zb. a k otázke priznania náhrad nemajetkovej ujmy s odkazom na čl. 5 ods. 5 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd Stanovisko č. 1/2017, podľa ktorého : „Zo všeobecnej\nzásady o zákone o všeobecnom a špeciálnom lex specialis derogat lex generali) jednoznačne vyplýva,\nže ak sú naplnené podmienky pre použitie špeciálnej úpravy, musí sa táto úprava aplikovať a nemožno\npoužiť úpravu všeobecnú. Znamená to, že pre osoby, ktoré podľa zákona č. 119/1990 Zb. sú osobami\noprávnenými žiadať odškodnenie, platí pre uplatňovanie a uspokojovanie majetkových nárokov vo\nvzťahu medzi nimi a štátom zvláštna úprava, bez ohľadu na to, ktorý predpis je pre ne priaznivejší. V\nprípadoch, na ktoré sa zákon č. 119/1990 Zb. vzťahuje, sa teda nemožno proti štátu domáhať iných či\nďalších nárokov, ako tých, ktoré tento zákon upravuje. Napriek tomu, že ustanovenie § 23 ods. 1 zák.\nč. 119/1990 Zb. uvádza len demonštratívny výpočet položiek nárokov na odškodnenie, a teda výslovne\nneupravuje ani nárok na nemajetkovú ujmu, nemôže všeobecný súd neprípustným spôsobom ako orgán\nsúdnej moci nahradzovať činnosť zákonodarcu a priznať v občianskom súdnom konaní aj iné nároky,\nnež ktoré platné právne predpisy priznávajú fyzickým, prípadne právnickým osobám, pretože by tým\nprekročil hranice deľby moci medzi súdnou a zákonodarnou mocou vymedzenou v Ústave SR. Nárok na\nnáhradu nemajetkovej ujmy podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru vzniká za predpokladu, že k zásahu do osobnej\nslobody dotknutej osoby došlo, resp. tento zásah bol ukončený až potom, čo sa tento medzinárodný\nDohovor stal pre SR záväzný (t.j. od 18. 3. 1992) s tým, že okamih účasti tejto osoby na rehabilitácii\nz tohto pohľadu nie je relevantný.“\n30/ Odvolací súd vo svojom (v poradí treťom) rozsudku tiež uviedol, že zákon č. 119/1990 Zb. je vo\nvzťahu k ďalším zákonom upravujúcim odškodňovanie neprávom odsúdených osôb (zákon č. 58/1969\nZb., zákon č. 504/2014 Z.z., Občiansky zákonník) zákonom špeciálnym a jeho úprava má tak prednosť\npred týmito všeobecnými úpravami. Pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle odškodniť rehabilitované osoby\naj za utrpenú nemajetkovú ujmu, bol by to v zákone upravil výslovne. Pokiaľ zákonodarca pri stanovení\nrozsahu odškodnenia pri súdnych rehabilitáciách na nemateriálnu ujmu nepamätal, nie je táto úprava v\nrozpore s ústavne zaručenými právami, nakoľko Ústava SR v čl. 46 ods. 3, 4 stanovuje, že každý má\nprávo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu a orgánu\nverejnej správy alebo ich nesprávnym úradným postupom, ale za podmienok ustanovených zákonom.\nAj podľa čl. 51 ods. 1 Ústavy SR sa možno domáhať práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a\nčl. 44 až 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Ako nedôvodnú posúdil\nodvolací súd aj argumentáciu žalobcu, že priznanie ním uplatneného nároku umožňuje čl. 9 ods. 5 a čl.\n14 ods. 6 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach vydaného v Zbierke zákonov pod\nč. 120/1976 Zb., keď mal za to, že ani ustanovenia medzinárodného paktu nezakladajú priamy nárok na\nnáhradu nemateriálnej ujmy, ale odkazujú na príslušnú právnu úpravu. Dospel tak k záveru, že žalobcovi\nnebolo možné priznať náhradu nemajetkovej ujmy, a to ani s odkazom na čl. 5 ods. 5 Dohovoru, keďže\nk zásahu do osobnej slobody žalobcu došlo v období rokov 1985 - 1987 a v roku 1989, t.j. predtým, ako\nsa Dohovor stal pre Slovenskú republiku záväzným (od 18. 3. 1992), keďže okamih účasti žalobcu na\nrehabilitácii nie je z tohto pohľadu relevantný.\n31/ Odvolací súd zároveň zistil, že po zrušení v poradí prvého jeho rozhodnutia (rozsudok Krajského\nsúdu v Bratislave zo dňa 9. 6. 2016 č.k. 9Co/344/2014 - 120 Najvyšším súdom SR uznesením sp.\nzn. 3Cdo/19/2017 zo dňa 13. 9. 2018 nebolo v konaní sporné, že žalovaný na základe napadnutého\nrozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 30. 1. 2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo\ndňa 9. 6. 2016 č.k. 9Co/344/2014 - 120, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 8. 8. 2016 a vykonateľnosť\ndňa 12. 8. 2016, žalobcovi vyplatil priznanú náhradu nemajetkovej ujmy, vrátane príslušenstva. Uvedené\nby znamenalo, že v prípade zmeny napadnutého rozsudku by žalobcovi vznikla povinnosť náhradu\n\nnemajetkovej ujmy žalovanému vrátiť vrátane príslušenstva. V tejto súvislosti odvolací súd dodal,\nže obdobné situácie, kedy štát priznanú náhradu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 119/1990 Zb.\npoškodeným osobám na základe právoplatného rozsudku najskôr vyplatil a následne sa domáhal\nvrátenia vyplateného odškodnenia, riešil Ústavný súd Českej republiky vo svojich nálezoch sp. zn. I. ÚS\n819/15, sp. zn. I. ÚS 723/15, sp. zn. II. ÚS 859/15; vo všetkých spomínaných nálezoch Ústavný súd ČR\npoukazoval na Stanovisko pléna Ústavného súdu ČR zo dňa 25. 11. 2014, sp. zn. PL. ÚS - st. 39/14.\n32/ Odvolací súd poukazoval na to, že v prípade uplatneného nároku žalobcu do prijatia Stanoviska č.\n1/2017 občianskoprávneho kolégia tak súdy prvej inštancie ako aj Krajský súd v Bratislave predmetné\nnároky (náhradu nemajetkovej ujmy) posudzovali s odkazom na čl. 5 ods. 5 Dohovoru rozdielne,\nčo je zrejmé aj z prejednávanej veci. Žalovaný na základe napadnutého rozsudku, ktorý nadobudol\nprávoplatnosť, ktorý bol ale založený na nesprávnom výklade vnútroštátneho práva a Dohovoru, vyplatil\nžalobcovi priznanú nemajetkovú ujmu; tým založil legitímne očakávania poškodeného, že práve jemu\nurobené krivdy sa štát rozhodol odškodniť. Odvolací súd mal za to, že je v súlade s princípmi všeobecnej\nspravodlivosti, aby tieto legitímne očakávania žalobcu ako obete komunistického režimu nesklamal,\nkeďže žalobcovi bola vyplatená náhrada nemajetkovej ujmy skôr ako bolo prijaté Stanovisko č. 1/2017,\nktorým odvolací súd uznal chybnosť svojho doterajšieho výkladu. Odvolací súd vzhľadom na uvedené\nv súlade s Ústavným súdom ČR dospel k záveru, že je lepšie, keď neskoršie uznanú výkladovú chybu\nv prospech obetí komunistického režimu zaplatia prostriedky štátneho rozpočtu, akoby mali tieto obete\npocit, že s nimi štátne orgány demokratického štátu hrajú nedôstojnú hru na sklamanú nádej. Odvolací\nsúd uzavrel, že tieto závery sa netýkajú len vyplatenej náhrady nemajetkovej ujmy ale aj úrokov z\nomeškania ako príslušenstva pohľadávky. Ak teda žalovaný na základe napadnutého rozsudku, ktorý\nbol založený na nesprávnom výklade vnútroštátneho práva a Dohovoru, vyplatil žalobcovi priznanú\nnemajetkovú ujmu aj s priznaným úrokom z omeškania, založil tým legitímne očakávania poškodeného,\npráve jemu urobené krivdy sa štát rozhodol odškodniť. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa\n§ 396 ods. 1, § 453 ods. 3 v spojení s § 255 ods. 1 a\n§ 262 ods. 1 CSP.\n33/ Proti (v poradí tretiemu) rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný včas dovolanie, ktoré odôvodnil\ntým, že mu odvolací súd nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm.\nf/ CSP. Dovolanie tiež odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom podľa § 432\nCSP. Prípustnosť dovolania vyvodzoval žalovaný z ust. § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP (každý z dôvodov\nv osobitnej/parciálnej otázke právneho posúdenia), nakoľko rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo\naj od vyriešenia právnej otázky, pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej\npraxe dovolacieho súdu (v časti opätovného potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie, aj keď poznal\nskutkový stav, podľa ktorého dovolateľ už žalobcovi zaplatil sumu, o ktorej zaplatení sa opätovne\nprávoplatne rozhodlo), zároveň rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,\nktorá v rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (v časti priznania nároku,\nhoci tento podľa právneho posúdenia odvolacieho súdu žalobcovi nepatril, len preto, že tento už\nbol žalobcovi vyplatený v zmysle skoršieho právoplatného rozhodnutia). V súvislosti s dovolacím\ndôvodom podľa\n§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP dovolateľ uviedol, že z doposiaľ známej\nrozhodovacej činnosti dovolacieho súdu je mu známe rozhodnutie, v ktorom sa tento venoval riešeniu\nprávnej otázky, či „pri opätovnom rozhodovaní o žalobe o splnení povinnosti v peniazoch po tom, ako\nbolo jeho skoršie rozhodnutie zrušené dovolacím súdom a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie,\nprihliadne na to, že žalovaný už splnil povinnosť uloženú skorším právoplatným a vykonateľným\nrozhodnutím“ (uznesenie NS SR z 25. 10. 2017 sp. zn. 8Cdo/30/2017 publikované v Zbierke stanovísk\nNS a súdov SR 2/2018 pod č. 25), ako aj rozhodnutie, v ktorom sa tento venoval riešeniu právnej\notázky, kedy vzniká povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch“ (rozsudok Najvyššieho\nsúdu SR z 24. 6. 1998 sp. zn. 1 Cdo/15/97, publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a\nrozhodnutí súdov Slovenskej republiky, zošit 3, pod por. č. 45/2000). Dovolateľ vytýka odvolaciemu\nsúdu, že sa tento neprípustným spôsobom odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu\nvyjadrenej publikovaným uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. 10. 2017, sp. zn.\n8Cdo/30/2017 publikované v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 2/2018 pod č. 25, v dôsledku ktorého\nza danej procesnej situácie bolo povinnosťou súdu opätovne konajúceho o žalobe o splnení povinnosti\nv peniazoch po tom, ako bolo jeho skoršie rozhodnutie zrušené dovolacím súdom a vec mu bola vrátená\nna ďalšie konanie, prihliadnuť podľa § 154 ods. 1 O.s.p. (teraz § 217 ods. 1 CSP) na to, že dovolateľ\nuž splnil povinnosť uloženú mu skorším právoplatným a vykonateľným rozhodnutím; inak neprípustne\nzaložil exekučný titul na opätovné vymáhanie už raz splnenej povinnosti. V súvislosti s priznanými\núrokmi z omeškania dovolateľ odmieta, že by žalobcovi takýto nárok vznikol, nakoľko priznanie náhrady\nnemateriálnej ujmy nie je vnímať ako automatické a samotná výška takto priznanej náhrady závisí od\n\núvahy súdu, teda je vylúčené, aby sa márnym uplynutím lehoty na predbežné prerokovanie žiadosti\ndovolateľ dostal do omeškania. V tejto súvislosti dovolateľ poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky zo dňa 14. 3. 2012, sp. zn. 6Cdo/185/2011, v ktorom sa uvádza, „Povinnosť\nzaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom\nje určená doba plnenia, až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania“.\nDovolateľ podaným dovolaním zároveň namieta parciálnu právnu otázku, ktorá podľa neho dovolacím\nsúdom nebola vyriešená, čím je naplnený dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 písm. b/ CSP.\nDovolací súd doposiaľ nevyriešil právnu otázku, „či v prípade osoby, ktorá bola rehabilitovaná podľa\nzákona č. 119/1990 Zb. a bolo jej priznané odškodnenie v položkách podľa § 23 zákona č. 119/1990 Zb.,\npatrí i náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.“ Zároveň dovolací súd nevyriešil ani otázku, „či osoby,\nktoré boli rehabilitované podľa zákona č. 119/1990 Zb. mali legitímne očakávania, že im bude priznaná\nnáhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.“ Neexistenciu riešenia tejto právnej otázky dovolacím súdom\nodvolací súd výslovne priznáva v bode 21. 1. Svojho rozhodnutia a vyhlasuje, že preto túto otázku\nmusel vyriešiť on. Podľa názoru dovolateľa túto otázku vyriešil nesprávne. Nesprávne právne posúdenie\nveci odvolacím súdom vidí dovolateľ v tom, že tento dospel k záveru že žalobca v tomto konaní mohol\nmať legitímne očakávania, že jemu spáchaná krivda sa bude naprávať a odškodňovať rovnako alebo\naspoň analogicky (už neuviedol, rovnako alebo analogicky s čím). Podľa názoru dovolateľa žalobca\nnemohol mať iné legitímne očakávania ako tie, že mu bude poskytnuté a vyplatené odškodnenie v\npoložkách podľa § 23 zák. č. 119/1990 Zb., v týchto položkách mu odškodnenie aj poskytnuté bolo\na keďže neexistovala žiadna ustálená rozhodovacia činnosť súdov, ktorá by hovorila o odškodnení\nnáhrady nemajetkovej ujmy osôb, ktoré boli rehabilitované podľa zák. č. 119/1990 Zb., žalobca v tejto\nveci nemohol mať žiadne legitímne očakávania. Naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f/\nCSP vidí dovolateľ v nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Dovolací dôvod\nv zmysle § 420 písm. f/ CSP dovolateľ vidí aj v nesprávnom procesnom postupe odvolacieho súdu,\nkeď vychádzal zo skutkového zistenia, ktoré nevyplynulo z vykonaného dokazovania, resp. vykonané\ndokazovanie oboznámením obsahu listiny uskutočnil v rozpore s Civilným sporovým poriadkom mimo\npojednávania, neoboznámil o tomto dokazovaní a skutkovom zistení dovolateľa, čím mu znemožnil, aby\nsa k vykonanému dokazovaniu vyjadril. Postup súdu, pri ktorom aj za existujúceho právneho posúdenia\na pri skutkovom zistení spočívajúcom v tom, že žalobcovi žalovaný povinnosť, o ktorej sa rozhoduje, už\nsplnil, predstavuje nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ktorý znemožnil strane uskutočňovať\njej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, čo podľa\ndovolateľa zakladá dovolací dôvod podľa § 420 písm. f/ CSP. Dovolateľ navrhoval napadnutý rozsudok\nodvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, príp. napadnutý rozsudok\nzmeniť tak, že dovolací súd žalobu žalobcu zamietne a žalobcovi neprizná právo na náhradu trov\nkonania.\n34/ Žalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalovaného nesúhlasil s dôvodmi dovolania a navrhol\ndovolanie odmietnuť, príp. zamietnuť.\n35/ Najvyšší súd SR ako súd dovolací svojím uznesením zo dňa 20. 3. 2024 sp. zn. 1Cdo/138/2022 v\nporadí tretí rozsudok odvolacieho súdu zo dňa 24. 2. 2022 sp. zn. 9Co/2/2022 zrušil a vec mu vrátil na\nďalšie konanie; po preskúmaní veci dospel k záveru, že konanie na odvolacom súde je postihnuté vadou\nzmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP, keď tento nedostatok spočíva najmä v tom, že odôvodnenie\nrozsudku odvolacieho súdu je vnútorne protirečivé. V posudzovanom prípade odvolací súd dospel\nk záveru, že žalobcovi nebolo možné priznať náhradu nemajetkovej ujmy s ohľadom na Stanovisko\nobčianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave č. 1/2017, teda ani podľa zák. č. 119/19900 Zb.\no súdnej rehabilitácii, ani podľa čl.l 5 ods. 5 Dohovoru a priznanie nároku neumožňuje ani čl. 9 ods. 5\na čl. 14 ods. 6 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. Odôvodnenie rozhodnutia\nvšak nekorešponduje s jeho výrokom o priznaní nároku, čo odvolací súd vysvetlil v bode 17 odôvodnenia\ntým, že v prípade zmeny napadnutého rozsudku by bol žalobca povinný priznanú náhradu nemajetkovej\nujmy, vrátane príslušenstva, vrátiť žalovanému a odkazom na rozhodnutia Ústavného súdu Českej\nrepubliky. Napokon v bode 20 sám odvolací súd konštatuje, že rozhodnutia Ústavného súdu ČR nemajú\nv Slovenskej republike žiadne právne účinky, ale podľa jeho názoru nie sú z dôvodu kontinuity právneho\nporiadku celkom zanedbateľné. Dovolací súd tak uzavrel, že odôvodnenie je vnútorne rozporné a pôsobí\nv mnohých ohľadoch protirečivo, čo zakladá procesnú vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f/ CSP.\n36/ Dovolací súd tiež poukázal na dovolaciu námietku žalovaného, ktorý odvolaciemu súdu vytýkal, že\nsa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vyjadrenej v rozhodnutí NS SR z 25.\n10. 2017 sp. zn. 8Cdo/30/2017 publikované v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 2/2018 pod č. 25.\nDovolateľ tvrdený nedostatok rozhodnutia odvolacieho súdu označil ako nesprávne právne posúdenie\npodľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP a súčasne aj ako vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f/ CSP, keď\n\nnapriek skutkovému zisteniu, že žalovaný žalobcovi povinnosť už splnil a súd napriek tomu opätovne\nžalobcovi priznal žalovaný nárok. To v okolnostiach jeho prípadu nie je nepochopiteľné, hoci obvykle\nnenastáva situácia, že by obsahovo tá istá dovolacia námietka spadala pod obidva dôvody prípustnosti\ndovolania (m.m. IV ÚS 372/2020).\n37/ Dovolací súd poukazoval na pravidlo obsiahnuté v ust. § 217 ods. 1 CSP, ktoré určuje, že\nsúd rozhoduje na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov alebo na základe\nnesporných skutočností tvrdených účastníkmi konania, ak o ich pravdivosti nemá súd dôvodné a\nzávažné pochybnosti v čase vyhlásenia jeho rozhodnutia. To znamená, že súd pri rozhodovaní veci\nnemôže brať do úvahy skutočnosti, ktoré nastali v minulosti, avšak v čase vyhlásenia rozhodnutia už\nnetrvajú, ako ani predvídať skutočnosti, ktoré v čase vyhlásenia ešte nenastali (s výnimkou pravidla\nobsiahnutého v ods. 2 tohto ustanovenia). Skutkový stav v čase vyhlásenia rozhodnutia je pre súd\nzáväzný a rozhodujúci v sporových i nesporových konaniach v prípadoch, keď sa rozhoduje konštitutívne\nalebo deklaratórne. Aj odvolací súd musí rešpektovať zásadu viazanosti súdu stavom v čase vyhlásenia\nrozsudku (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Musí teda zohľadniť všetky skutočnosti významné pre rozhodnutie,\nku ktorým došlo od vyhlásenia rozhodnutia súdu prvej inštancie (8Cdo/30/2017). Potom v súlade s\nvyššie cit. rozhodnutím možno uzavrieť, že ak žalovaný na základe právoplatného a vykonateľného\nrozsudku súdu, ktorý bol následne zrušený, zaplatil žalobcovi prisúdenú čiastku, bolo potrebné uvedenú\nskutočnosť zohľadniť pri novom prejednaní veci. Odvolací súd tým, že v rozpore s vyššie uvedeným\npriznal svojím novým rozsudkom žalobcovi právo na zaplatenie pohľadávky, ktorá už bola uhradená,\nzaložil tým neprípustne exekučný titul na jeho opätovné vymáhanie.\n38/ Dovolací súd tak uzavrel, že dovolanie žalovaného za takejto situácie bolo nielen procesne prípustné\n(§ 420 písm. f/ CSP), ale tiež dôvodné (§ 431 CSP), lebo v ňom opodstatnene namietal, že súd (odvolací)\nmu nesprávnym procesným postupom znemožnil ako strane, aby uskutočňovala jemu patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Z dôvodu, že konanie bolo\nzaťažené vadou podľa § 420 písm. f/ CSP, pre ktorú bolo potrebné rozhodnutie odvolacieho súdu\nzrušiť, dovolací súd sa v ďalšom už nezaoberal ani žalovaným namietanou prípustnosťou dovolania\npodľa\n§ 421 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP. Najvyšší súd postupoval v súlade s rozhodovacou\npraxou dovolacieho súdu, ktorá sa ustálila na názore, že v prípade dôvodne namietanej vady\nzmätočnosti ide o procesnú nesprávnosť, pri ktorej je predčasné podrobiť napadnuté rozhodnutie\nmeritórnemu dovolaciemu prieskumu (1Cdo/166/2017; 2Cdo/88/2017; 3Cdo/146/2018; 4Cdo/191/2018;\n5Cdo/29/2016; 8Cdo/70/2017). Najvyšší súd vzhľadom na vyslovené závery v súlade s ust. § 449\nods. 1 CSP a § 450 CSP napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil\nodvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Doplnil tiež, že ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená\nna ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom\ndovolacieho súdu (§ 455 CSP). Daný súd tiež s poukazom na ust. § 453 ods. 3 CSP rozhodne aj o\ntrovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania.\n39/ Krajský súd ako súd odvolací po vrátení veci dovolacím súdom opätovne preskúmal a prejednal vec v\nnapadnutom rozsahu podľa § 379, § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania,\nkeď nariadenie ústneho pojednávania v danom prípade nepovažoval za nutné, s prihliadnutím na to, že k\ndoplneniu a zopakovaniu dokazovania došlo pred odvolacím súdom na ústnom odvolacom pojednávaní\nešte dňa 18. 4. 2019, resp. 24. 2. 2022 (ktorý skutkový stav tak, ako bol už zistený, sa nezmenil).\nOdvolací súd rešpektujúc usmernenie dovolacieho súdu dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu\nprvej inštancie zo dňa 30. 1. 2014 č.k. 21C/112/2012 - 74 je nutné zmeniť.\n40/ Vzhľadom na právne závery formulované dovolacím súdom v jeho ostatnom zrušujúcom uznesení\nzo dňa 20. 3. 2024 sp. zn. 1Cdo/138/2022 považoval odvolací súd za potrebné umožniť stranám sporu\nvyjadriť sa k obsahu spomínaného uznesenia najvyššieho súdu. Žalobca tak urobil svojím písomným\nvyjadrením zo dňa 26. 6. 2024 (č.l. 401 spisu), v ktorom uviedol, že sa podľa jeho názoru musí\nodvolací súd dôkladnejšie argumentačne vysvetliť, prečo argumentáciu žalobcu považuje v danej veci\nza silnejšiu než argumentáciu žalovaného. Keď odvolací súd porovnáva českú a slovenskú judikatúru\nmal by výslovne uviesť, že je neprijateľné, aby zákony z obdobia spoločného československého štátu\nboli v jednej nástupníckej krajine (Česká republika) vykladané v prospech poškodených osôb a v druhej\n(Slovensko) v ich neprospech (viď rozsudok NS SR zo dňa 20. 8. 2009 sp. zn. 4So 143/2008 vo veci\nR. Q.). Odvolací súd by mal tiež vychádzať z toho, že jeho Stanovisko č. 1/2017 sa netýka prípadov,\nkedy už došlo k vyplateniu zadosťučinenia. Žalobca dodal, že sa v žiadnom prípade nemieni domáhať\ndvojnásobného plnenia na základe jedného právneho titulu. S ohľadom na uznesenie Najvyššieho súdu\nSR zo dňa 25. 10. 2017 sp. zn. 8Cdo/30/2017 žalobca súhlasí s tým, aby v novom rozsudku odvolacieho\nsúdu bolo uvedené, napr. doplňujúcim výrokom, že žalovaný si už povinnosť zaplatiť priznanú sumu\nsplnila a že žalobca nie je oprávnený plnenie znovu vymáhať. Žalobca preto navrhuje uvedeným\n\nspôsobom odstrániť rozporuplnosť vytýkanú odvolaciemu súdu a aby odvolací súd rozhodol tak, ako vo\nsvojom predchádzajúcom rozsudku.\n41/ Žalovaný vo vzťahu k spomínanému ostatnému uzneseniu najvyššieho súdu zo dňa 20. 3. 2024\nzopakoval, že po tom, ako odvolací súd svojím v poradí prvým rozsudkom zo dňa 9. 6. 2016 č.k.\n9Co/344/2014 - 120 potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 30. 1. 2014 č.k.\n21C/112/2012 - 74, ktorým bol žalovaný zaviazaný povinnosťou zaplatiť žalobcovi titulom náhrady\nnemajetkovej ujmy sumu 25.000 € s úrokom z omeškania 9 % ročne od 8. 5. 2012 do zaplatenia,\na to tak, že hoci sa s predmetným rozhodnutím nestotožnil, uhradil žalobcovi dňa 25. 8. 2016\nsumu 34.648,25 € (istina 25.000 € + úroky z omeškania v sume 9.684,25 €) a právnemu zástupcov\nžalobcu náhradu trov konania vo výške 3.017,67 €. Žalovaný zotrval vo svojom vyjadrení na tom,\nže odôvodnenie ostatného rozhodnutia odvolacieho súdu zo dňa 24. 2. 2022 č.k. 9Co/2/2022 - 316\nje zaťažené vadou zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP, keď aj dovolací súd konštatoval, že\nodôvodnenie rozsudku je vnútorne rozporné a obsahuje argumenty podporujúce určitý typ záveru a\nsúčasne protiargumenty proti tomuto záveru. Dovolací súd vytýkal odvolaciemu súdu, že na jednej\nstrane dospel k záveru o tom, že žalobcovi nebolo možné priznať náhradu nemajetkovej ujmy s\nohľadom na stanovisko č. 1/2017 občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave zo dňa\n1. 3. 2017, čo ale nekorešponduje s jeho výrokom o priznaní nároku. Priznanie nároku odôvodnil\nodkazom na judikatúru Ústavného súdu ČR, keď ale zároveň skonštatoval, že tieto nemajú v Slovenskej\nrepublike žiadne právne účinky. Žalovaný v tejto súvislosti zopakoval, že v podmienkach Českej republiky\nplenárny nález Ústavného súdu ČR zo dňa 25. 11. 2014 sp. zn. Pl. ÚS - st. 39/4 priniesol zásadnú\nzmenu rozhodovacej činnosti, keď v predchádzajúcom období samotný Ústavný súd ČR mal presne\nopačnú ustálenú rozhodovaciu prax, a teda prijal predpoklad, že existuje ohraničený okruh osôb,\nktoré si v dôsledku ustálenej rozhodovacej praxe Ústavného súdu ČR uplatňovali svoje nároky na\nnáhradu nemajetkovej ujmy, a teda s ohľadom na dlhoročnú súdnu prax mohli mať poškodení legitímne\nočakávania úspešnosti svojich uplatnených nárokov. Situácia v podmienkach Slovenskej republiky je\nale diametrálne odlišná, keď obdobná rozhodovacia prax Ústavného súdu SR neexistuje. Žalovaný\nzdôraznil, že vyplatením nároku žalobcovi na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku nemohol\nzaložiť žalobcovi „legitímne očakávania“, že práve jemu spôsobené krivdy sa štát rozhodol odškodniť.\nŽalovaný upovedomil žalobcu, že v prípade úspešnosti ním podaného dovolania si bude od neho\nnárokovať vrátenie poukázaných finančných prostriedkov. Nemôže byť na ťarchu žalovaného, že vo veci\npostupoval zákonom predpokladaným spôsobom a na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku\npristúpil k plneniu. Žalovaný tiež poukazoval na to, že vo svojom ostatnom zrušujúcom uznesení mu\nNajvyšší súd SR dal za pravdu aj pokiaľ ide o otázku ďalšieho postupu odvolacieho súdu po tom, ako\nbolo zrušené jeho právoplatné a vykonateľné rozhodnutie, na podklade ktorého potom žalovaný plnil.\nOdvolací súd musí rešpektovať zásadu viazanosti súdu stavom v čase vyhlásenia rozsudku, t.j. musí\nzohľadniť všetky skutočnosti významné pre rozhodnutie, ku ktorým došlo od vyhlásenia rozhodnutia\nsúdom prvej inštancie (napr. uznesenie NS SR zo dňa 25. 10. 2017 sp. zn. 8Cdo 30/2017). Dovolací súd\nuviedol, že ak žalovaný na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia, ktoré bolo následne\nzrušené, plnil v prospech žalobcu prisúdenú čiastku, bolo potrebné zo strany odvolacieho súdu zohľadniť\ntúto skutočnosť pri novom prejednávaní veci. Odvolací súd svojím novým rozsudkom priznal žalobcovi\nprávo na zaplatenie pohľadávky, ktorá už bola zaplatená a tým neprípustne založil exekučný titul na jeho\nopätovné vymáhanie. Žalovaný v tejto súvislosti vo vyjadrení dodal, že skutkový stav sa od posledného\nrozhodovania vo veci nezmenil, t.j. aj naďalej platí, že žalovaný na základe rozsudku Okresného súdu\nBratislava I zo dňa 30. 1. 2014 č.k. 21C/112/2012 - 74 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave\nzo dňa 9. 6. 2016 č.k. 9Co/344/2014 - 120 vyplatil žalobcovi sumu\n34.648,25 €\n(istinu 25.000 € + úroky z omeškania 9.684,25 €) a právnemu zástupcovi náhradu trov konania v sume\n3.017,67 € ; vyplatené prostriedky neboli žalovanému vrátené. Žalovaný navrhoval napadnutý rozsudok\nsúdu prvej inštancie zmeniť tak, že odvolací súd žalobu žalobcu zamietne.\n42/ Na stanovisko žalovaného podal žalobca písomné vyjadrenie (č.l. 410 spisu), pričom potvrdil\nskutkový stav, tak ako ho popísal žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 25. 6. 2024, t.j., že mu žalovaný\nvyplatil priznané zadosťučinenie vrátane úrokov z omeškania a náhrady trov konania a že k vráteniu\ntýchto prostriedkov žalovanému nedošlo. Žalobca nesúhlasí s názorom žalovaného, že žalobu je nutné\nzamietnuť už len z dôvodu, že už bolo plnené, a to aj vtedy, ak by bola žaloba dôvodná. Uvedený názor\nby podľa žalobcu obstál v prípade, ak by k plneniu došlo ešte pred podaním žaloby. Odvolací súd môže\nprvoinštančný rozsudok potvrdiť, s tým, že žalovaný už žalobcovi plnenie poskytol. Inou možnosťou by\nbolo, že by odvolací súd konanie zastavil (práve z dôvodu, že po podaní žaloby už bolo plnené); v takom\nprípade by mala byť žalobcovi priznaná náhrada trov konania podľa § 256 ods. 1, ods. 2 CSP.\n\n43/ V predmetnej právnej veci rozhodujú súdy o nároku žalobcu na priznanie sumy vo výške 25.000\n€ s príslušenstvom, titulom náhrady nemajetkovej ujmy; žalobca bol v období komunistického režimu\nopakovane trestne stíhaný pre trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa (v tom čase\núčinného) § 269 ods. 1 Trest. zák. Trestné stíhanie žalobcu skončilo jeho (opakovaným) odsúdením,\na to prvýkrát rozsudkom Vojenského obvodného súdu Banská Bystrica zo dňa 16. 4. 1985 sp. zn. 1T\n42/85, kedy bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov nepodmienečne (žalobca bol vo\nvýkone trestu, vrátane väzby od 19. 2. 1985 do 19. 2. 1987) a následne bol ďalším (druhým) rozsudkom\nVojenského obvodného súdu Banská Bystrica zo dňa 8. 12. 1989 sp. zn. 3T 140/89 pre rovnaký trestný\nčin odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov nepodmienečne, kedy žalobca bol vo väzbe od\n25. 10. 1989 do 5. 12. 1989. V tomto druhom prípade už žalobca výkon trestu nenastúpil, keď sa\nna vec vzťahovala amnestia. Neskôr bola v označených trestných veciach povolená obnova konania\n(uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 29. 11. 2010 sp. zn. 1Nt/61/2010 v znení uznesenia\nKrajského súdu Trenčín zo dňa 11. 8. 2011 č.k. 23Tos/47/2011 - 75), oba trestné rozsudky boli zrušené;\nnásledným uznesením Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 13. 9. 2011 sp. zn. 1Tv/5/2011 (s\nprávoplatnosťou dňa 27. 9. 2011) bolo trestné stíhanie žalobcu zastavené pre neprípustnosť (porušenie\nzásady ne bis in idem). Dôvodom, pre ktorý žalobca odmietal splniť službu v ozbrojených silách bolo\njeho náboženské presvedčenie, kedy mu viera a svedomie nedovoľovali vykonávať vojenskú službu.\nZároveň mu nebola daná možnosť, aby si svoju povinnosť voči štátu splnil v súlade s jeho náboženským\npresvedčením a jeho svedomím iným spôsobom.\n44/ Žalobca bol trestnoprávne postihnutý bývalým čsl. režimom napriek tomu, že bývalá ČSSR bola\nsignatárom Všeobecnej deklarácie ľudských práv OSN zo dňa 10. 12. 1948, v ktorej sa štát o. i. zaviazal,\nže nebude brániť slobode myslenia, svedomia, náboženstvu, ako aj slobode presvedčenia a prejavu.\nPodľa odvolacieho súdu nemožno mať pochybnosti o tom, že žalobca bol nezákonne zbavený slobody\ntrestnými rozhodnutiami súdov za skutky, ktoré vtedajší represívny režim v rozpore so základnými\nprincípmi demokratickej spoločnosti považoval za trestné. Otázne zostalo, či žalobcovi vzhľadom na\nvnútroštátnu právnu úpravu možno priznať ním uplatňovaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy.\nPrávne posudzovanie súdnych sporov s obdobným predmetom konania bolo poznačené výkladovými\nrozdielmi, ktoré na Krajskom súde v Bratislave viedli občianskoprávne kolégium krajského súdu dňa 1.\n3. 2017 k prijatiu Stanoviska č. 1/2017, podľa ktorého : „Zo všeobecnej zásady o zákone o všeobecnom\na špeciálnom lex specialis derogat lex generali) jednoznačne vyplýva, že ak sú naplnené podmienky pre\npoužitie špeciálnej úpravy, musí sa táto úprava aplikovať a nemožno použiť úpravu všeobecnú. Znamená\nto, že pre osoby, ktoré podľa zákona č. 119/1990 Zb. sú osobami oprávnenými žiadať odškodnenie, platí\npre uplatňovanie a uspokojovanie majetkových nárokov vo vzťahu medzi nimi a štátom zvláštna úprava,\nbez ohľadu na to, ktorý predpis je pre ne priaznivejší. V prípadoch, na ktoré sa zákon č. 119/1990 Zb.\nvzťahuje, sa teda nemožno proti štátu domáhať iných či ďalších nárokov, ako tých, ktoré tento zákon\nupravuje. Napriek tomu, že ustanovenie § 23 ods. 1 zák. č. 119/1990 Zb. uvádza len demonštratívny\nvýpočet položiek nárokov na odškodnenie, a teda výslovne neupravuje ani nárok na nemajetkovú\nujmu, nemôže všeobecný súd neprípustným spôsobom ako orgán súdnej moci nahradzovať činnosť\nzákonodarcu a priznať v občianskom súdnom konaní aj iné nároky, než ktoré platné právne predpisy\npriznávajú fyzickým, prípadne právnickým osobám, pretože by tým prekročil hranice deľby moci medzi\nsúdnou a zákonodarnou mocou vymedzenou v Ústave SR. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa\nčl. 5 ods. 5 Dohovoru vzniká za predpokladu, že k zásahu do osobnej slobody dotknutej osoby došlo,\nresp. tento zásah bol ukončený až potom, čo sa tento medzinárodný Dohovor stal pre SR záväzný (t.j.\nod 18. 3. 1992) s tým, že okamih účasti tejto osoby na rehabilitácii z tohto pohľadu nie je relevantný.“\n45/ V zmysle uvedeného stanovisko tak nutno uzavrieť, že žalobcovi, vzhľadom na vnútroštátnu právnu\núpravu nemohol vzniknúť nárok na náhradu nemajetkovej ujmy na základe zák. č. 119/1990 Zb. o\nsúdnej rehabilitácii, ani zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu\nštátu alebo jeho nesprávnym postupom (predmetné právne predpisy neupravovali možnosť priznania\nnáhrady nemajetkovej ujmy), ale v prípade žalobcu ani na základe čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd, z dôvodu, že bývalý režim zasiahol do osobnej slobody žalobcu v\nobdobí, kedy spomínaný Dohovor nebol pre Slovenskú republiku záväzný (stalo sa tak až počnúc 18.\n3. 1992), pričom pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy nie je relevantné, že bol Dohovor účinný v\nčase, kedy sa žalobca domáhal rehabilitácie. Uplatňovanú náhradu nebolo možné žalobcovi priznať ani\ns poukazom na Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, vydaného v Zbierke zákonov\npod č. 120/1976 (ktorý sa stal záväzným pre bývalú ČSSR dňa 23. 3. 1976), nakoľko aj tento odkazoval\nv prípade poskytnutia náhrady na vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá ale náhradu nemajetkovej ujmy\nneupravovala (čl. 9 ods. 5, čl. 14 ods. 6).\n46/ Podľa § 217 ods. 1 prvá veta CSP, pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.\n\n47/ Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 10. 2017 sp. zn. 8Cdo/30/2017,\nsúd opätovne konajúci o žalobe o splnení povinnosti v peniazoch, po tom, ako bolo jeho skoršie\nrozhodnutie zrušené dovolacím súdom a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, prihliadne podľa\n§ 154 ods. 1 O.s.p. (teraz § 217 ods. 1 CSP) na to, že žalovaný už splnil povinnosť uloženú mu\nskorším právoplatným a vykonateľným rozhodnutím; inak neprípustne založí exekučný titul na opätovné\nvymáhanie už raz splnenej povinnosti.\n48/ V uznesení sp. zn. 8Cdo/30/2017 najvyšší súd vychádzal z toho, že ust. § 217 ods. 1 CSP\nurčuje, že „súd rozhoduje na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov alebo\nna základe nesporných skutočností tvrdených účastníkmi konania, ak o ich pravdivosti nemá súd\ndôvodné a závažné pochybnosti v čase vyhlásenia jeho rozhodnutia.....Skutkový stav v čase vyhlásenia\nrozhodnutia je pre súd záväzný a rozhodujúci v sporových i nesporových konaniach v prípadoch, keď sa\nrozhoduje konštitutívne alebo deklaratórne. Pravda, odvolací súd preskúmava zákonnosť rozhodnutí\nsúdu nižšieho stupňa podľa stavu, ktorý tu bol v čase rozhodovania súdu prvej inštancie. Aj odvolací súd\nvšak musí rešpektovať zásadu viazanosti súdu stavom v čase vyhlásenia rozsudku. Musí teda zohľadniť\nvšetky skutočnosti významné pre rozhodnutie, ku ktorým došlo od vyhlásenia rozhodnutia súdu prvej\ninštancie.“\n49/ V čase rozhodovania odvolacieho súdu už bola skôr priznaná pohľadávka (právoplatným a\nvykonateľným súdnym rozhodnutím, ktoré bolo následne dovolacím súdom zrušené a vec vrátená\nodvolaciemu súdu na ďalšie konanie) v sume 25.000 € s príslušenstvom žalobcovi zo strany žalovaného\nuhradená, a síce ešte dňa 25. 8. 2016 vo výške 34.648,25 € (istina 25.000 € + úroky z omeškania v\nsume 9.684,25 €) a právnemu zástupcovi žalobcu náhrada trov konania vo výške 3.017,67 €.\n50/ Podľa § 455 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové\nrozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu.\n51/ V zmysle citovaného zákonného ustanovenia je súd, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie\npovinný riadiť sa právnym názorom vysloveným dovolacím súdom v zrušujúcom rozhodnutí. Právny\nnázor predstavuje záver ohľadom aplikácie hmotného ako aj procesného práva na rovnaký skutkový\nstav. Pokiaľ by došlo v ďalšom konaní k zmene skutkového základu veci, z ktorého vychádzal dovolací\nsúd, záväznosť jeho právneho názoru by sa nemohla uplatniť. Ku zmene skutkového stavu v danom\nprípade nedošlo; za danej situácie bol teda odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu,\nv zmysle ktorého mal odvolací súd pri svojom rozhodovaní vziať zreteľ na skutočnosť, že žalovaný už\nžalobcovi jemu priznanú istinu s príslušenstvom zaplatil.\n52/ Odvolací súd s prihliadnutím na vyššie spomenuté rozhodnutie NS SR sp. zn. 8Cdo/30/2017,\nzároveň súc viazaný právnym názorom najvyššieho súdu vyjadreným v tejto právnej veci v jeho ostatnom\nzrušujúcom uznesení sp. zn. 1Cdo/138/2022 zo dňa 20. 3. 2024, uvedenú skutočnosť - už vykonanú\núhradu priznanej istiny s príslušenstvom - zohľadnil pri novom prejednaní a rozhodovaní veci, keď dospel\nk záveru, že vykonaná úhrada uplatňovanej istiny s príslušenstvom zo strany žalovaného žalobcovi má\nza následok, že odpadol predmet konania; v prípade opačného rozhodnutia by odvolací súd založil nový\nexekučný titul na opätovné vymáhanie pohľadávky.\n53/ Odvolací súd z uvedených dôvodov (vzhľadom na nezmenený skutkový stav veci) s prihliadnutím\nna vykonanú úhradu sumy 34.648,25 € (istina 25.000 € + úroky z omeškania v sume 9.684,25 €) a\nprávnemu zástupcov žalobcu náhradu trov konania vo výške 3.017,67 €, napadnutý rozsudok súdu prvej\ninštancie zo dňa 30. 1. 2014 č.k. 21C/112/2012 - 74 zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietol (§ 388 CSP).\n54/ O trovách celého (prvoinštančného, odvolacieho aj dovolacieho) konania rozhodol odvolací súd tak,\nže v konaní v celom rozsahu úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov voči žalobcovi nepriznal,\nnakoľko žalovaný tieto neuplatňoval a z obsahu spisového materiálu mu žiadne trovy nevyplývajú (§ 255\nods. 1, § 262 ods. 1, § 396 ods. 1, ods. 2, § 453 ods. 1, ods. 3 CSP).\n55/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0\n(§\n3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\nzákonov, § 393 ods. 2 CSP).\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\n\nb/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\nDovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 CSP).\nDovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).\nDovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta CSP).\nDovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom\nsúde (§ 427 ods.2 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nPovinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou\na ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého\nstupňa (§ 429 ods.2 CSP).\nDovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto\nustanovení (§ 431 ods.1 CSP).\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 CSP).\nDovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,\na uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 CSP).", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:59c1067a-b431-4cfa-b8e3-65fd02302009", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.372.2020.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/2020 z 10. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-10", "citacie_n": 236, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.372.2020.2"}, {"guid": "ussr:4c87bdf2-0db1-40a8-9568-5ea9f4f0248e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 373/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 373/06 z 22. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-22", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c87bdf2-0db1-40a8-9568-5ea9f4f0248e"}, {"guid": "ussr:f1216a42-0929-45b4-a527-85e03d833414", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 226/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 226/03 z 12. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-12", "citacie_n": 1430, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f1216a42-0929-45b4-a527-85e03d833414"}, {"guid": "ussr:104ea648-09d1-4bab-a4b0-d6925a162302", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 85/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 85/04 z 29. 4. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-04-29", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:104ea648-09d1-4bab-a4b0-d6925a162302"}, {"guid": "58be63f0-7b60-4407-a191-50b4c42ec61c:f9484724-2b13-40e1-bc78-7d0694272a4d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:5699899385.1", "spisova_znacka": "2Cdo/88/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/88/2017 z 29. 11. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-11-29", "citacie_n": 104, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:5699899385.1"}, {"guid": "f89a2175-5fb1-4535-8788-56846b2a99eb:878c1619-2022-48ed-a69e-7368b5389e2f", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2014:4613212122.1", "spisova_znacka": "9Co/344/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 9Co/344/2014 z 1. 12. 2014", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2014-12-01", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2014:4613212122.1"}, {"guid": "6b80f9dc-7e90-4b61-8a0c-90fd83209023:e3f4b51e-dff8-4ade-b3e8-5e5cb1107233", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2011:1109221284.1", "spisova_znacka": "8Co/85/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/85/2011 z 28. 11. 2011", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2011-11-28", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2011:1109221284.1"}], "citovane_v": [{"guid": "2bba371f-0831-4f11-87e7-b86ced1b3b6e:8ecc915a-c2ae-487e-becd-b60b3540dbe7", "ecli": "ECLI:SK:OSZA:2025:5124202374.4", "spisova_znacka": "45C/14/2024", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. 45C/14/2024 z 30. 6. 2025", "sud": "Okresný súd Žilina", "datum_vydania": "2025-06-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSZA:2025:5124202374.4"}]}