Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/58/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1108215461 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1108215461.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a členov senátu JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Aleny Svetlovskej v právnej veci žalobkyne: B.H. L., X. X. Č.. X, W., zast. JUDr. Vladimírom Stankom, bytom ul. Výstavby č. 6, Košice, proti žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám. č. 13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č. k. 7C 87/2008 - 235 zo 6. októbra 2011, pomerom hlasov 3 : 0 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia 53.832,70 eur titulom náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci a nemajetkovej ujmy 100.000,- eur, zamietol návrh žalobkyne na prerušenie konania a podanie návrhu o súlade právnych predpisov na Ústavný súd Slovenskej republiky a žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že Sociálna poisťovňa, ústredie v Bratislave rozhodnutím z 27. 1. 2005, č. 566 022 6176 zamietla žiadosť žalobkyne o poskytnutie vdovského dôchodku s poukazom na ust. § 46 zák. č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení. Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 2Sd 34/2005 - 32 z 29. 4. 2005 potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pričom v odôvodnení rozsudku uviedol, že Dohovor o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia č. 102 sa na posudzovaný prípad nevzťahuje, pretože predmetom posúdenia je nárok žalobkyne na ďalšiu výplatu vdovského dôchodku a preto je potrebné vychádzať z platných právnych predpisov o dôchodkovom zabezpečení a dôchodkovom poistení. Najvyšší súd SR rozsudkom č. k. 3So 70/2005 z 3. 11. 2005 rozsudok Krajského súdu v Košiciach potvrdil, pričom s poukazom na čl. 7 ods. 5 Ústavy SR konštatoval, že Dohovor priamo nezakladá práva a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb tak, aby úprava obsiahnutá v Dohovore mohla mať prednosť pred zákonom. Z takto zisteného skutkového stavu vyvodil záver, že nie sú splnené podmienky na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z., nakoľko predmetné rozhodnutia, od ktorých žalobkyňa odvíja škodu a nemajetkovú ujmu neboli nikdy zrušené (posudzovanie zákonnosti rozhodnutia štátneho orgánu vydaného v dôsledku porušenia právnej povinnosti orgánu štátu je možné len v rámci správneho konania na vecne príslušnom krajskom súde), preto nemôžu byť nezákonnými rozhodnutiami. Súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že súd v rozhodovaní o náhrade škody je viazaný predmetnými právoplatnými rozhodnutiami, ktoré ku dňu rozhodnutia súdu vo veci samej neboli zrušené ani zmenené, t. j. v danom prípade nebola preukázaná existencia nezákonného rozhodnutia a výklad a aplikáciu noriem či už vnútroštátneho alebo medzinárodného práva pri rozhodovaní súdov nie je možné považovať za nesprávny úradný postup. Súd prvého stupňa mal za to, že konanie Sociálnej poisťovne v konaní č. 56602206176, Krajského súdu v Košiciach v konaní č. k. 2Sd 34/2005 a Najvyššieho súdu SR v konaní č. 3So 70/2005 nie je možné považovať za porušenie zákonom stanovenej povinnosti a v danom prípade neboli splnené zákonom stanovené podmienky pre priznanie náhrady škody a nemajetkovej ujmy žalobkyni. Poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa v konaní nepreukázala vznik škody, ktorý si uplatňuje v súvislosti s nevyplateným dôchodkom (nárok na jeho výplatu jej nikdy nevznikol) a nepreukázala tým ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom (nezákonným rozhodnutím) a vznikom škody. K diskriminácii žalobkyne v danom prípade nedošlo, o jej nárokoch bolo právoplatne rozhodnuté. Súd prvého stupňa navyše podotkol, že v prípade diskriminácie nie je daná pasívna legitimácia na strane žalovanej. Z týchto dôvodov žalobu v celom rozsahu zamietol. Opakovane podaný návrh žalobkyne zo 6. 7. 2010 na prerušenie konania a podanie návrhu na začatie konania na Ústavný súd SR o súlade právnych predpisov súd prvého stupňa zamietol ako bezpredmetný z dôvodu, že ako aj samotný Ústavný súd SR uviedol, Okresný súd Bratislava I nedospel k záveru, že označený právny predpis nižšej sily nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily a tento nemá súvislosť s rozhodovacou činnosťou tunajšieho súdu v predmetnej veci. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedla, že podľa čl. 71 ods. 1 Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach členský štát preberá všeobecnú zodpovednosť za náležité zabezpečenie dávok podľa tohto Dohovoru a urobí všetky potrebné opatrenia na dosiahnutie tohto cieľa, z čoho vyplýva, že Slovenská republika podpísaním Dohovorov prevzala všeobecnú zodpovednosť za náležité zabezpečenie dávok a tejto zodpovednosti sa nemôže zbaviť. Poukázala na čl. 59, čl. 67 písm. c/, čl. 71 ods. 3 Dohovoru o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia č. 102 s tým, že pre Slovenskú republiku vyplýva povinnosť zabezpečiť chráneným osobám poskytovanie dávok pozostalých podľa jednotlivých článkov tohto Dohovoru. Taktiež uviedla, že Slovenská republika neposkytuje pozostalostné dávky podľa jednotlivých článkov Dohovoru o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia č. 102, náležite nezabezpečila dávky podľa tohto Dohovoru a neurobila všetky potrebné opatrenia na dosiahnutie tohto cieľa, nezabezpečila za predpísaných podmienok zachovanie nadobudnutých práv na pozostalostné dôchodky, nezabezpečila poskytovanie pozostalostných dávok po celú dobu sociálnej udalosti, nezabezpečila, aby úhrn dávky a iných prostriedkov dostačoval na zabezpečenie zdravých a slušných životných podmienok pre rodinu požívateľa dávky, neplní povinnosť presvedčovať sa o tom, že sa potrebné zisťovania a výpočty z odboru matematiky týkajúce sa finančnej rovnováhy vykonávajú pravidelne a vždy so zmenou dávok, nesleduje údaje o mzde "nekvalifikovaného robotníka" alebo o "nekvalifikovanom robotníkovi v strojárenskom priemysle", resp. o mzde "kvalifikovaného robotníka" alebo o mzde "kvalifikovaného robotníka v strojárenskom priemysle". Konštatovala, že nárok na náhradu škody vychádzal z § 71 ods. 3 Dohovoru, podľa ktorého členský štát preberá všeobecnú zodpovednosť za náležité zabezpečenie dávok podľa tohto Dohovoru, ktorým je Slovenská republika viazaná a vyplýva z nesplnenia povinností Slovenskou republikou vyplývajúce z tohto Dohovoru. Z toho vyplýva, že nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy bol uplatnený z dôvodu nesprávneho úradného postupu Slovenskej republiky pri poskytovaní pozostalostných dávok a z dôvodu nesplnenia povinností vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Bola názoru, že nevyplácanie sociálnych dávok, u ktorých právo vyplýva z medzinárodných zmlúv je v rozpore s čl. 26 a 27 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve. Mala za to, že jej nebohý manžel bol poberateľom invalidného dôchodku a preto jej vzniklo právo na vdovský dôchodok a trvá po celú dobu sociálnej udalosti a preto namietla porušenie práva na poskytnutie dávky po celú dobu sociálnej odkázanosti, ktoré je upravené v čl. 64 Dohovoru a preto jej poisťovňa tento nemohla odňať. Taktiež namietla porušenia čl. 69 Dohovoru, keď Dohovor taxatívne stanovuje skutočnosti, za splnenie ktorých možno dávky zastaviť a iné dôvody na zastavenie dávok ako sú uvedené v citovanom článku Dohovor nepripúšťa. Zároveň namietla porušenie čl. 71 ods. 1 Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach, keď členský štát preberá všeobecnú zodpovednosť za náležité zabezpečenie dávok podľa tohto Dohovoru a urobí všetky potrebné opatrenia na dosiahnutie tohto cieľa. Namietla, že súd prvého stupňa nevyhovel jej návrhu na prerušenie konania, pričom jej návrh vychádzal z ust. § 71 ods. 1 Dohovoru o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia a súd prvého stupňa mal posúdiť, či Slovenská republika plní záväzky vyplývajúce z tejto zmluvy a rovnako aj z iných medzinárodných zmlúv uvádzaných v jej podaniach, pričom procesný poriadok ukladá súdu povinnosť tak učiniť vo vzťahu ku všetkým zmluvám, ktorými je SR viazaná. V prípade, že veci prejednávanej súdom sa týka buď ustanovenie prednostnej, resp. podmienečne prednostnej medzinárodnej zmluvy, ktoré nie je spôsobilé na priamu aplikáciu alebo ustanovenie neprednostnej medzinárodnej zmluvy, je súd povinný prerušiť konanie a podať návrh na začatie konania ústavnému súdu o súlade právnych predpisov. Vzhľadom k tomu, že súd prvého stupňa nepodal návrh na začatie konania ústavného súdu porušil jej základné právo na spravodlivé súdne konanie. Ďalej namietala jej diskrimináciu pri neposkytnutí vdovského dôchodku, keď tvrdila, že jej práva boli dotknuté v dôsledku nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania pri poskytovaní vdovského dôchodku v porovnaní s vdovským dôchodkom vdov po policajtovi alebo profesionálnom vojakovi. Mala za to, že zákonodarca nemôže rozlišovať vdovu obyčajnú a vdovu privilegovanú na základe toho, koho mala za manžela a zároveň poukázala na čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, podľa ktorého všetci sú si pred zákonom rovní a majú právo na rovnakú ochranu zákona bez akejkoľvek diskriminácie. Tvrdila, že odôvodnenie zákonodarcu, že negatíva vyplývajúce pri dlhotrvajúcej službe policajta a vojaka si vyžadujú, aby sa tieto čiastočne kompenzovali zvýhodnenou úpravou vdovského dôchodku nie je primerané a nie je objektívne ospravedlnené, keď sama sa ocitla v podobnej situácii, platila dane, ako aj jej nebohý manžel a nemá právo na vdovský dôchodok, pričom sa ocitla v nedôstojnej situácii, keď si nevie zaplatiť základné životné potreby. Ak sú dôchodky poskytované z jedného dôchodkového systému je takýto prístup diskriminujúci, teda založený na zvýhodnení určitej skupiny osôb bez objektívneho ospravedlnenia. Ďalej poukázala na čl. 34 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie, pričom podľa tohto článku za účelom boja proti vylúčeniu zo spoločnosti a chudobe Únia uznáva a rešpektuje právo na sociálnu pomoc a pomoc pri bývaní s cieľom zabezpečiť slušnú existenciu všetkých osôb, ktoré majú nedostatok zdrojov v súlade s právom Spoločenstva a národnými zákonmi a postupmi, pričom jej čiastočný invalidný dôchodok vo výšky 122,- eur nepostačuje na slušnú existenciu. Žalovaná žiadala rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Podľa § 5 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa § 5 - 6 zákona je existencia rozhodnutia, ktorým v konkrétnej veci štátny orgán aplikuje pravidlo právnej normy na ním posudzovaný prípad a rozhoduje tak o právach a povinnostiach individuálnych subjektov. Podľa ust. § 6 zákona je nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti štátu, aby bolo právoplatné alebo bez ohľadu na právoplatnosť vykonateľné rozhodnutie ako nezákonné zrušené či zmenené. Vznik zodpovednosti štátu podľa prvej časti zák. č. 514/2003 Z. z. teda predpokladá odstránenie (zrušenie) nezákonného rozhodnutia, lebo inak by sa súčasnou existenciou nezákonného rozhodnutia a rozhodnutia priznávajúceho zodpovednostný nárok na základe jeho nezákonnosti vytvoril nekonsolidovaný právny stav. Rozhodnutie vydané vo veci nezákonnosti rozhodnutia príslušným orgánom je pre súd rozhodujúci o náhrade škody záväzné (§ 6 ods. 1 zákona) a tento súd musí vychádzať zo zistenia nezákonnosti príslušným orgánom, resp. musí sa držať jeho výroku, že napadnuté rozhodnutie nie je nezákonné. Súd rozhodujúci o zodpovednosti štátu nemôže sám otázku jeho nezákonnosti v žiadnom smere preskúmať. Z obsahu spisu vyplýva, že Sociálna poisťovňa ústredie rozhodnutím z 27. 1. 2005 zamietla žiadosť žalobkyne o priznanie vdovského dôchodku z dôvodu, že vdovský dôchodok jej bol odňatý právoplatným rozhodnutím č. 566 022 6176 z 11. 12. 2002 od 29. 1. 2003, pretože nespĺňala ani jednu z podmienok nároku na vdovský dôchodok podľa ust. § 46 ods. 2, 4 zák. č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov. Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 2Sd 34/05 - 32 z 29. 4. 2005 rozhodnutie Sociálnej poisťovne potvrdil s tým, že žalobkyňa nespĺňa podmienky ust. § 46 ods. 4 zákona pre nárok na výplatu vdovského dôchodku, nakoľko vychovala jedno dieťa a vek 50 rokov dosiahne až 22. 10. 2006 a preto nebolo možné výplatu vdovského dôchodku obnoviť. Krajský súd ďalej uviedol, že žalobkyňou citovaný dohovor o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia sa nevzťahuje na posudzovaný prípad, pretože predmetom posúdenia je nárok žalobkyne na ďalšiu výplatu vdovského dôchodku, pri ktorom je potrebné vychádzať z právnych predpisov o dôchodkovom zabezpečení a dôchodkovom poistení. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 3So 70/2005 z 3. 11. 2005 rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Sd 34/05 - 32 potvrdil s tým, že jeho rozhodnutie je vecne správne. K žiadosti žalobkyne, aby súd aplikoval Dohovor o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia, Najvyšší súd SR s poukazom na čl. 7 ods. 5 Ústavy SR konštatoval, že Dohovor nezakladá práva a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb tak, aby úprava obsiahnutá v Dohovore mohla mať prednosť pred zákonom. Práva a povinnosti v ňom zakotvené nie sú v ňom stanovené jednoznačne a dostatočne konkrétne a zároveň vnútroštátne právne predpisy aj podľa čl. 60 Dohovoru môžu ustanoviť, že výplata dávky sa za určitých podmienok zastavuje. Ustanovenie § 46 je tou zákonnou úpravou, ktorú Dohovor predpokladá a je jeho konkrétnym naplnením. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 1Sdo 8/2006 dovolanie žalobkyne proti rozsudku Najvyššieho súdu SR č. k. 3So 70/2005 zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že Dohovor je všeobecnou deklaráciou, ktorá však oprávňuje každú krajinu upraviť aj vlastný zákon na svoje vlastné podmienky. Všeobecná deklarácia nie je záväzná, pokiaľ jej obsah je zakotvený v konkrétnom právnom predpise. Na základe toho konštatoval, že Slovenská republika akceptovala Dohovor, na konkrétne podmienky upravila možnosť riešenia otázok sociálneho zabezpečenia a tak riešila aj otázku vyplácania vdovského dôchodku a to na konkrétne podmienky. Sprísnenie vyplácania sociálnych dávok v krajine ešte neznamená, že tieto sa vyplácajú, resp. nevyplácajú v rozpore s Dohovorom. Konkrétnosť právneho predpisu záleží nielen na otázkach všeobecného charakteru, ale aj na ekonomických a iných podmienkach tej - ktorej krajiny a na filozofii vyplácania sociálnych dávok. Aj dovolací súd dospel k záveru, že zákon č. 100/1988 Zb. nevybočoval z Dohovoru, obsahom bol v súlade s ním a za týchto okolností bola žalobkyňa, ako aj súdy povinné rešpektovať platnú právnu úpravu v Slovenskej republike. Ústavný súd SR uznesením sp. zn. II.ÚS 46/08-68 z 31. 1. 2008 odmietol sťažnosť žalobkyne, ktorou namietala porušenie jej základných práv upravených v čl. 20, 39 Ústavy SR, v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v čl. 30 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce č. 95 o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach a v čl. 64, 67 Dohovoru č. 102 o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia s tým, že neboli splnené podmienky na vyhovenie dovolaniu sťažovateľky z toho dôvodu, že Dohovor č. 102 zaväzuje štát, nezakladá práva a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb tak, aby úprava v ňom obsiahnutá mala prednosť pred zákonom. Čl. 60 Dohovoru č. 102 umožňuje nárok na pozostalostnú dávku urobiť závislou od toho, že sa podľa vnútroštátnych právnych predpisov ustanoví, ktorá osoba sa považuje za odkázanú, neschopnú starať sa o svoje živobytie; a vnútroštátne predpisy pritom môžu ustanoviť, že sa výplata dávky za určitých podmienok zastavuje. Pokiaľ zákonodarca využil (aplikoval) takúto možnosť ustanovenia podmienky vzniku nároku na túto pozostalostnú dávku, nepostupoval v rozpore so sťažovateľkou označenými článkami Dohovoru č. 102, ktorých porušenie namietala a neporušil sťažovateľkou označené články tohto Dohovoru a ani jej základné práva na sociálne zabezpečenie. Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie svojich hmotných práv na zabezpečenie z dôvodu straty živiteľa, Ústavný súd SR uviedol, že domáhať sa ochrany týchto práv možno len v medziach zákonov, ktoré toto základné právo vykonávajú, čo však sťažovateľka nepreukázala a napriek tomu ich namietala. Aj túto časť sťažnosti vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebolo preukázané, že by právoplatné rozhodnutie Sociálnej poisťovne ústredie č. 56602206176 z 27. 1. 2005 a následne rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach a Najvyššieho súdu SR boli zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom a teda nie je splnená rozhodujúca podmienka vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Predmetné rozhodnutia neboli nikdy zrušené a preto nemôžu byť rozhodnutiami nezákonnými. Taktiež bol správny záver súdu prvého stupňa, že súd rozhodujúci o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej správy nemôže sám preskúmať otázku jeho nezákonnosti, keď všeobecný súd nie je oprávnený mimo správneho súdnictva skúmať vecnú správnosť správnych aktov vydaných príslušným orgánom a je predmetnými právoplatnými rozhodnutiami viazaný t. j. v danom prípade nebola preukázaná existencia nezákonného rozhodnutia a výklad a aplikáciu noriem či už vnútroštátneho alebo medzinárodného práva pri rozhodovaní súdov nie je možné považovať za nesprávny úradný postup. Odvolací súd sa stotožňuje i so záverom súdu prvého stupňa, že žalobkyňa v konaní nepreukázala ani vznik škody, ktorý si uplatňovala v súvislosti s nevyplateným dôchodkom (keď nárok na jeho výplatu jej nikdy nevznikol) a tým nepreukázala ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. K odvolacím námietkam žalobkyne odvolací súd uvádza, že k otázke aplikácie Dohovoru o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia i ďalších dohovorov, o aplikáciu ktorých žalobkyňa žiadala, zaujal stanovisko i Najvyšší súd SR vo svojich vyššie citovaných rozhodnutiach, ako i Ústavný súd SR, ktorý zamietol sťažnosť žalobkyne. V prejednávanej veci je odvolací súd týmito právnymi závermi Najvyššieho súdu SR i Ústavného súdu SR viazaný a nie je možné zaujať odlišné stanovisko, ako zaujali súdy vyššieho stupňa. K namietanej otázke diskriminácie odvolací súd uvádza, že vnútroštátne predpisy, konkrétne zákon č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení stanovovali podmienky pre nárok na výplatu vdovského dôchodku, ktoré žalobkyňa nespĺňala. Pokiaľ namietala svoju diskrimináciu v porovnaní s vdovami po policajtoch alebo vojakoch, odvolací súd uvádza, že nárok pre výplatu vdovského dôchodku po príslušníkoch policajného zboru alebo ozbrojených síl upravujú iné právne predpisy (zák. č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov) a nie zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení a preto žalobkyňa nemôže svoje postavenie odvodzovať od postavenia vdov po policajtoch alebo vojakoch. Navyše, ako vyplýva zo spisu, nebohý manžel žalobkyne nebol ani vojakom, ani policajtom, ale bol poberateľom invalidného dôchodku. K žiadosti žalobkyne o podanie návrhu na začatie konania pred Ústavným súdom SR odvolací súd uvádza, že bol správny postup súdu prvého stupňa, keď tento návrh zamietol. Súd prvého stupňa nedospel k záveru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily a zároveň (ako bolo uvedené vyššie) i súd prvého stupňa poukázal na právny názor, ktorý bol vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR č. k. 3So 70/2005 a č. k. 1Sdo 8/2006. Odvolací súd navyše poukazuje i na právny názor Ústavného súdu SR, ktorý vyslovil vo svojom uznesení sp. zn. II.ÚS 46/0-68. Z uvedeného vyplýva, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p.. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p.. Žalovaná mala v odvolacom konaní úspech, ale nakoľko jej v odvolacom konaní trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd jej ich náhradu nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.