Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/58/2012 z 10. 6. 2012
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 10. júna 2012, sp. zn. 6Co/58/2012, ECLI:SK:KSBA:2012:1108215461.1
Krajský súd Bratislava | 6Co/58/2012 | ECLI:SK:KSBA:2012:1108215461.1 | 2012-06-10 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci
Citované ustanovenia: § 5 zákona č. 514/2003 Z. z., § 6 zákona č. 514/2003 Z. z., zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, zákon č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení, zákon č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov, zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, § 219 ods. 1 OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/bd6df2f8-45ec-4607-ad03-4a85f31066fa
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2012:1108215461.1

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/58/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1108215461
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1108215461.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a členov senátu
JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Aleny Svetlovskej v právnej veci žalobkyne: B.H. L., X. X. Č.. X, W.,
zast. JUDr. Vladimírom Stankom, bytom ul. Výstavby č. 6, Košice, proti žalovanej: Slovenská republika
- Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám. č. 13, Bratislava, o náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č. k. 7C 87/2008
- 235 zo 6. októbra 2011, pomerom hlasov 3 : 0 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa    p o t v r d z u j e.

Žalovanej  náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia
53.832,70 eur titulom náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci a nemajetkovej ujmy 100.000,-
eur, zamietol návrh žalobkyne na prerušenie konania a podanie návrhu o súlade právnych predpisov
na Ústavný súd Slovenskej republiky a žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Súd prvého stupňa
vykonaným dokazovaním zistil, že Sociálna poisťovňa, ústredie v Bratislave rozhodnutím z 27. 1.
2005, č. 566 022 6176 zamietla žiadosť žalobkyne o poskytnutie vdovského dôchodku s poukazom
na ust. § 46 zák. č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení. Krajský súd v Košiciach rozsudkom č.
k. 2Sd 34/2005 - 32 z 29. 4. 2005 potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pričom v odôvodnení
rozsudku uviedol, že Dohovor o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia č. 102 sa na posudzovaný
prípad nevzťahuje, pretože predmetom posúdenia je nárok žalobkyne na ďalšiu výplatu vdovského
dôchodku a preto je potrebné vychádzať z platných právnych predpisov o dôchodkovom zabezpečení a
dôchodkovom poistení. Najvyšší súd SR rozsudkom č. k. 3So 70/2005 z 3. 11. 2005 rozsudok Krajského
súdu v Košiciach potvrdil, pričom s poukazom na čl. 7 ods. 5 Ústavy SR konštatoval, že Dohovor
priamo nezakladá práva a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb tak, aby úprava obsiahnutá
v Dohovore mohla mať prednosť pred zákonom. Z takto zisteného skutkového stavu vyvodil záver,
že nie sú splnené podmienky na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z., nakoľko predmetné
rozhodnutia, od ktorých žalobkyňa odvíja škodu a nemajetkovú ujmu neboli nikdy zrušené (posudzovanie
zákonnosti rozhodnutia štátneho orgánu vydaného v dôsledku porušenia právnej povinnosti orgánu
štátu je možné len v rámci správneho konania na vecne príslušnom krajskom súde), preto nemôžu
byť nezákonnými rozhodnutiami. Súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že súd v rozhodovaní
o náhrade škody je viazaný predmetnými právoplatnými rozhodnutiami, ktoré ku dňu rozhodnutia
súdu vo veci samej neboli zrušené ani zmenené, t. j. v danom prípade nebola preukázaná existencia
nezákonného rozhodnutia a výklad a aplikáciu noriem či už vnútroštátneho alebo medzinárodného práva
pri rozhodovaní súdov nie je možné považovať za nesprávny úradný postup. Súd prvého stupňa mal za
to, že konanie Sociálnej poisťovne v konaní č. 56602206176, Krajského súdu v Košiciach v konaní č.



k. 2Sd 34/2005 a Najvyššieho súdu SR v konaní č. 3So 70/2005 nie je možné považovať za porušenie
zákonom stanovenej povinnosti a v danom prípade neboli splnené zákonom stanovené podmienky
pre priznanie náhrady škody a nemajetkovej ujmy žalobkyni. Poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa v
konaní nepreukázala vznik škody, ktorý si uplatňuje v súvislosti s nevyplateným dôchodkom (nárok na
jeho výplatu jej nikdy nevznikol) a nepreukázala tým ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom (nezákonným rozhodnutím) a vznikom škody. K diskriminácii žalobkyne v danom prípade
nedošlo, o jej nárokoch bolo právoplatne rozhodnuté. Súd prvého stupňa navyše podotkol, že v prípade
diskriminácie nie je daná pasívna legitimácia na strane žalovanej. Z týchto dôvodov žalobu v celom
rozsahu zamietol. Opakovane podaný návrh žalobkyne zo 6. 7. 2010 na prerušenie konania a podanie
návrhu na začatie konania na Ústavný súd SR o súlade právnych predpisov súd prvého stupňa zamietol
ako bezpredmetný z dôvodu, že ako aj samotný Ústavný súd SR uviedol, Okresný súd Bratislava I
nedospel k záveru, že označený právny predpis nižšej sily nie je v súlade s právnym predpisom vyššej
právnej sily a tento nemá súvislosť s rozhodovacou činnosťou tunajšieho súdu v predmetnej veci. O
trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p..

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil
a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedla, že podľa čl. 71 ods. 1 Dohovoru o invalidných,
starobných a pozostalostných dávkach členský štát preberá všeobecnú zodpovednosť za náležité
zabezpečenie dávok podľa tohto Dohovoru a urobí všetky potrebné opatrenia na dosiahnutie tohto cieľa,
z čoho vyplýva, že Slovenská republika podpísaním Dohovorov prevzala všeobecnú zodpovednosť
za náležité zabezpečenie dávok a tejto zodpovednosti sa nemôže zbaviť. Poukázala na čl. 59, čl. 67
písm. c/, čl. 71 ods. 3 Dohovoru o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia č. 102 s tým, že pre
Slovenskú republiku vyplýva povinnosť zabezpečiť chráneným osobám poskytovanie dávok pozostalých
podľa jednotlivých článkov tohto Dohovoru. Taktiež uviedla, že Slovenská republika neposkytuje
pozostalostné dávky podľa jednotlivých článkov Dohovoru o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia
č. 102, náležite nezabezpečila dávky podľa tohto Dohovoru a neurobila všetky potrebné opatrenia
na dosiahnutie tohto cieľa, nezabezpečila za predpísaných podmienok zachovanie nadobudnutých
práv na pozostalostné dôchodky, nezabezpečila poskytovanie pozostalostných dávok po celú dobu
sociálnej udalosti, nezabezpečila, aby úhrn dávky a iných prostriedkov dostačoval na zabezpečenie
zdravých a slušných životných podmienok pre rodinu požívateľa dávky, neplní povinnosť presvedčovať
sa o tom, že sa potrebné zisťovania a výpočty z odboru matematiky týkajúce sa finančnej rovnováhy
vykonávajú pravidelne a vždy so zmenou dávok, nesleduje údaje o mzde "nekvalifikovaného robotníka"
alebo o "nekvalifikovanom robotníkovi v strojárenskom priemysle", resp. o mzde "kvalifikovaného
robotníka" alebo o mzde "kvalifikovaného robotníka v strojárenskom priemysle". Konštatovala, že nárok
na náhradu škody vychádzal z § 71 ods. 3 Dohovoru, podľa ktorého členský štát preberá všeobecnú
zodpovednosť za náležité zabezpečenie dávok podľa tohto Dohovoru, ktorým je Slovenská republika
viazaná a vyplýva z nesplnenia povinností Slovenskou republikou vyplývajúce z tohto Dohovoru. Z
toho vyplýva, že nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy bol uplatnený z dôvodu nesprávneho
úradného postupu Slovenskej republiky pri poskytovaní pozostalostných dávok a z dôvodu nesplnenia
povinností vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Bola názoru,
že nevyplácanie sociálnych dávok, u ktorých právo vyplýva z medzinárodných zmlúv je v rozpore s čl.
26 a 27 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve. Mala za to, že jej nebohý manžel bol poberateľom
invalidného dôchodku a preto jej vzniklo právo na vdovský dôchodok a trvá po celú dobu sociálnej
udalosti a preto namietla porušenie práva na poskytnutie dávky po celú dobu sociálnej odkázanosti, ktoré
je upravené v čl. 64 Dohovoru a preto jej poisťovňa tento nemohla odňať. Taktiež namietla porušenia čl.
69 Dohovoru, keď Dohovor taxatívne stanovuje skutočnosti, za splnenie ktorých možno dávky zastaviť
a iné dôvody na zastavenie dávok ako sú uvedené v citovanom článku Dohovor nepripúšťa. Zároveň
namietla porušenie čl. 71 ods. 1 Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach, keď
členský štát preberá všeobecnú zodpovednosť za náležité zabezpečenie dávok podľa tohto Dohovoru a
urobí všetky potrebné opatrenia na dosiahnutie tohto cieľa. Namietla, že súd prvého stupňa nevyhovel
jej návrhu na prerušenie konania, pričom jej návrh vychádzal z ust. § 71 ods. 1 Dohovoru o minimálnej
norme sociálneho zabezpečenia a súd prvého stupňa mal posúdiť, či Slovenská republika plní záväzky
vyplývajúce z tejto zmluvy a rovnako aj z iných medzinárodných zmlúv uvádzaných v jej podaniach,
pričom procesný poriadok ukladá súdu povinnosť tak učiniť vo vzťahu ku všetkým zmluvám, ktorými
je SR viazaná. V prípade, že veci prejednávanej súdom sa týka buď ustanovenie prednostnej, resp.
podmienečne prednostnej medzinárodnej zmluvy, ktoré nie je spôsobilé na priamu aplikáciu alebo
ustanovenie neprednostnej medzinárodnej zmluvy, je súd povinný prerušiť konanie a podať návrh na
začatie konania ústavnému súdu o súlade právnych predpisov. Vzhľadom k tomu, že súd prvého stupňa



nepodal návrh na začatie konania ústavného súdu porušil jej základné právo na spravodlivé súdne
konanie. Ďalej namietala jej diskrimináciu pri neposkytnutí vdovského dôchodku, keď tvrdila, že jej práva
boli dotknuté v dôsledku nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania pri poskytovaní vdovského
dôchodku v porovnaní s vdovským dôchodkom vdov po policajtovi alebo profesionálnom vojakovi.
Mala za to, že zákonodarca nemôže rozlišovať vdovu obyčajnú a vdovu privilegovanú na základe
toho, koho mala za manžela a zároveň poukázala na čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a
politických právach, podľa ktorého všetci sú si pred zákonom rovní a majú právo na rovnakú ochranu
zákona bez akejkoľvek diskriminácie. Tvrdila, že odôvodnenie zákonodarcu, že negatíva vyplývajúce pri
dlhotrvajúcej službe policajta a vojaka si vyžadujú, aby sa tieto čiastočne kompenzovali zvýhodnenou
úpravou vdovského dôchodku nie je primerané a nie je objektívne ospravedlnené, keď sama sa ocitla v
podobnej situácii, platila dane, ako aj jej nebohý manžel a nemá právo na vdovský dôchodok, pričom sa
ocitla v nedôstojnej situácii, keď si nevie zaplatiť základné životné potreby. Ak sú dôchodky poskytované
z jedného dôchodkového systému je takýto prístup diskriminujúci, teda založený na zvýhodnení určitej
skupiny osôb bez objektívneho ospravedlnenia. Ďalej poukázala na čl. 34 ods. 2 Charty základných práv
Európskej únie, pričom podľa tohto článku za účelom boja proti vylúčeniu zo spoločnosti a chudobe Únia
uznáva a rešpektuje právo na sociálnu pomoc a pomoc pri bývaní s cieľom zabezpečiť slušnú existenciu
všetkých osôb, ktoré majú nedostatok zdrojov v súlade s právom Spoločenstva a národnými zákonmi a
postupmi, pričom jej čiastočný invalidný dôchodok vo výšky 122,- eur nepostačuje na slušnú existenciu.

Žalovaná žiadala rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť.
Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a
dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Podľa § 5 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa §
5 - 6  zákona je existencia rozhodnutia, ktorým v konkrétnej veci štátny orgán aplikuje pravidlo
právnej normy na ním posudzovaný prípad a rozhoduje tak o právach a povinnostiach individuálnych
subjektov. Podľa ust. § 6 zákona je nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti štátu, aby bolo
právoplatné alebo bez ohľadu na právoplatnosť vykonateľné rozhodnutie ako nezákonné zrušené
či zmenené. Vznik zodpovednosti štátu podľa prvej časti zák. č. 514/2003 Z. z. teda predpokladá
odstránenie (zrušenie) nezákonného rozhodnutia, lebo inak by sa súčasnou existenciou nezákonného
rozhodnutia a rozhodnutia priznávajúceho zodpovednostný nárok na základe jeho nezákonnosti vytvoril
nekonsolidovaný právny stav. Rozhodnutie vydané vo veci nezákonnosti rozhodnutia príslušným
orgánom je pre súd rozhodujúci o náhrade škody záväzné (§ 6 ods. 1 zákona) a tento súd musí
vychádzať zo zistenia nezákonnosti príslušným orgánom, resp. musí sa držať jeho výroku, že napadnuté
rozhodnutie nie je nezákonné. Súd rozhodujúci o zodpovednosti štátu nemôže sám otázku jeho
nezákonnosti v žiadnom smere preskúmať.

Z obsahu spisu vyplýva, že Sociálna poisťovňa ústredie rozhodnutím z 27. 1. 2005 zamietla žiadosť
žalobkyne o priznanie vdovského dôchodku z dôvodu, že vdovský dôchodok jej bol odňatý právoplatným
rozhodnutím č. 566 022 6176 z 11. 12. 2002 od 29. 1. 2003, pretože nespĺňala ani jednu z podmienok
nároku na vdovský dôchodok podľa ust. § 46 ods. 2, 4 zák. č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení
v znení neskorších predpisov. Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 2Sd 34/05 - 32 z 29.
4. 2005 rozhodnutie Sociálnej poisťovne potvrdil s tým, že žalobkyňa nespĺňa podmienky ust. § 46
ods. 4 zákona pre nárok na výplatu vdovského dôchodku, nakoľko vychovala jedno dieťa a vek 50
rokov dosiahne až 22. 10. 2006 a preto nebolo možné výplatu vdovského dôchodku obnoviť. Krajský
súd ďalej uviedol, že žalobkyňou citovaný dohovor o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia
sa nevzťahuje na posudzovaný prípad, pretože predmetom posúdenia je nárok žalobkyne na ďalšiu
výplatu vdovského dôchodku, pri ktorom je potrebné vychádzať z právnych predpisov o dôchodkovom
zabezpečení a dôchodkovom poistení. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 3So 70/2005 z 3. 11. 2005



rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Sd 34/05 - 32 potvrdil s tým, že jeho rozhodnutie je vecne
správne. K žiadosti žalobkyne, aby súd aplikoval Dohovor o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia,
Najvyšší súd SR s poukazom na čl. 7 ods. 5 Ústavy SR konštatoval, že Dohovor nezakladá práva
a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb tak, aby úprava obsiahnutá v Dohovore mohla mať
prednosť pred zákonom. Práva a povinnosti v ňom zakotvené nie sú v ňom stanovené jednoznačne
a dostatočne konkrétne a zároveň  vnútroštátne právne predpisy aj podľa čl. 60 Dohovoru môžu
ustanoviť, že výplata dávky sa za určitých podmienok zastavuje. Ustanovenie § 46 je tou zákonnou
úpravou, ktorú Dohovor predpokladá a je jeho konkrétnym naplnením. Najvyšší súd SR rozsudkom
sp. zn. 1Sdo 8/2006 dovolanie žalobkyne proti rozsudku Najvyššieho súdu SR č. k. 3So 70/2005
zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že Dohovor je všeobecnou deklaráciou, ktorá však
oprávňuje každú krajinu upraviť aj vlastný zákon na svoje vlastné podmienky. Všeobecná deklarácia
nie je záväzná, pokiaľ jej obsah je zakotvený v konkrétnom právnom predpise. Na základe toho
konštatoval, že Slovenská republika akceptovala Dohovor, na konkrétne podmienky upravila možnosť
riešenia otázok sociálneho zabezpečenia a tak riešila aj otázku vyplácania vdovského dôchodku a to
na konkrétne podmienky. Sprísnenie vyplácania sociálnych dávok v krajine ešte neznamená, že tieto
sa vyplácajú, resp. nevyplácajú v rozpore s Dohovorom. Konkrétnosť právneho predpisu záleží nielen
na otázkach všeobecného charakteru, ale aj na ekonomických a iných podmienkach tej - ktorej krajiny
a na filozofii vyplácania sociálnych dávok. Aj dovolací súd dospel k záveru, že zákon č. 100/1988 Zb.
nevybočoval z Dohovoru, obsahom bol v súlade s ním a za týchto okolností bola žalobkyňa, ako aj
súdy povinné rešpektovať platnú právnu úpravu v Slovenskej republike. Ústavný súd SR uznesením
sp. zn. II.ÚS 46/08-68 z 31. 1. 2008 odmietol sťažnosť žalobkyne, ktorou namietala porušenie jej
základných práv upravených  v čl. 20, 39 Ústavy SR, v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, v čl. 30 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce č. 95
o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach a v čl. 64, 67 Dohovoru č. 102 o minimálnej norme
sociálneho zabezpečenia s tým, že neboli splnené podmienky na vyhovenie dovolaniu sťažovateľky
z toho dôvodu, že Dohovor č. 102 zaväzuje štát, nezakladá práva a povinnosti fyzických osôb a
právnických osôb tak, aby úprava v ňom obsiahnutá mala prednosť pred zákonom. Čl. 60 Dohovoru
č. 102 umožňuje nárok na pozostalostnú dávku urobiť závislou od toho, že sa podľa vnútroštátnych
právnych predpisov ustanoví, ktorá osoba sa považuje za odkázanú, neschopnú starať sa o svoje
živobytie; a vnútroštátne predpisy pritom môžu ustanoviť, že sa výplata dávky za určitých podmienok
zastavuje. Pokiaľ zákonodarca využil (aplikoval) takúto možnosť ustanovenia podmienky vzniku nároku
na túto pozostalostnú dávku, nepostupoval v rozpore so sťažovateľkou označenými článkami Dohovoru
č. 102, ktorých porušenie namietala a neporušil sťažovateľkou označené články tohto Dohovoru a ani jej
základné práva na sociálne zabezpečenie. Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie svojich hmotných
práv na zabezpečenie z dôvodu straty živiteľa, Ústavný súd SR uviedol, že domáhať sa ochrany týchto
práv možno len v medziach zákonov, ktoré toto základné právo vykonávajú, čo však sťažovateľka
nepreukázala a napriek tomu ich namietala. Aj túto časť sťažnosti vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebolo preukázané, že
by právoplatné rozhodnutie Sociálnej poisťovne ústredie č. 56602206176 z 27. 1. 2005 a následne
rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach a Najvyššieho súdu SR boli zrušené alebo zmenené pre
nezákonnosť príslušným orgánom a teda nie je splnená rozhodujúca podmienka vzniku zodpovednosti
žalovanej za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Predmetné rozhodnutia neboli nikdy zrušené
a preto nemôžu byť rozhodnutiami nezákonnými. Taktiež bol správny záver súdu prvého stupňa, že
súd rozhodujúci o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
správy nemôže sám preskúmať otázku jeho nezákonnosti, keď všeobecný súd nie je oprávnený mimo
správneho súdnictva skúmať vecnú správnosť správnych aktov vydaných príslušným orgánom a je
predmetnými právoplatnými rozhodnutiami viazaný t. j. v danom prípade nebola preukázaná existencia
nezákonného rozhodnutia a výklad a aplikáciu noriem či už vnútroštátneho alebo medzinárodného
práva pri rozhodovaní súdov nie je možné považovať za nesprávny úradný postup. Odvolací súd sa
stotožňuje i so záverom súdu prvého stupňa, že žalobkyňa v konaní nepreukázala ani vznik škody, ktorý
si uplatňovala v súvislosti s nevyplateným dôchodkom (keď nárok na jeho výplatu jej nikdy nevznikol) a
tým nepreukázala ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

K odvolacím námietkam žalobkyne odvolací súd uvádza, že k otázke aplikácie Dohovoru o minimálnej
norme sociálneho zabezpečenia i ďalších dohovorov, o aplikáciu ktorých žalobkyňa žiadala, zaujal
stanovisko i Najvyšší súd SR vo svojich vyššie citovaných rozhodnutiach, ako i Ústavný súd SR, ktorý
zamietol sťažnosť žalobkyne. V prejednávanej veci je odvolací súd týmito právnymi závermi Najvyššieho



súdu SR i Ústavného súdu SR viazaný a nie je možné zaujať odlišné stanovisko, ako zaujali súdy
vyššieho stupňa. K namietanej otázke diskriminácie odvolací súd uvádza, že vnútroštátne predpisy,
konkrétne zákon č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení stanovovali  podmienky pre nárok na výplatu
vdovského dôchodku, ktoré žalobkyňa nespĺňala. Pokiaľ namietala svoju diskrimináciu v porovnaní s
vdovami po policajtoch alebo vojakoch, odvolací súd uvádza, že nárok pre výplatu vdovského dôchodku
po príslušníkoch policajného zboru alebo ozbrojených síl upravujú iné právne predpisy (zák. č. 328/2002
Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov) a nie zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení
a preto žalobkyňa nemôže svoje postavenie odvodzovať od postavenia vdov po policajtoch alebo
vojakoch. Navyše, ako vyplýva zo spisu, nebohý manžel žalobkyne nebol ani vojakom, ani policajtom,
ale bol poberateľom invalidného dôchodku.

K žiadosti žalobkyne o podanie návrhu na začatie konania pred Ústavným súdom SR odvolací súd
uvádza, že bol správny postup súdu prvého stupňa, keď tento návrh zamietol. Súd prvého stupňa
nedospel k záveru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym predpisom vyššej
právnej sily a zároveň (ako bolo uvedené vyššie) i súd prvého stupňa poukázal na právny názor, ktorý
bol vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR č. k. 3So 70/2005 a č. k. 1Sdo 8/2006. Odvolací súd
navyše poukazuje i na právny názor Ústavného súdu SR, ktorý vyslovil vo svojom uznesení sp. zn. II.ÚS
46/0-68.

Z uvedeného vyplýva, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a preto ho odvolací súd potvrdil
podľa § 219 ods. 1 O. s. p..

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O. s.
p.. Žalovaná mala v odvolacom konaní úspech, ale nakoľko jej v odvolacom konaní trovy odvolacieho
konania nevznikli, odvolací súd jej ich náhradu nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.