Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 3S/117/2024 0724101267 13. 02. 2026 JUDr. Ina Šingliarová ECLI:SK:SpSBA:2026:0724101267.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Iny Šingliarovej a členov senátu doc. JUDr. Mateja Horvata, PhD., a JUDr. Petry Šuttovej, LL.M., v právnej veci žalobcu: Trenčianske vodárne a kanalizácie, a. s., skratka obchodného mena: TVK, a. s., Trenčín, IČO: 36 302 724, so sídlom Kožušnícka 4, Trenčín, zastúpený: inLEGAL, s. r. o., IČO: 52 645 991, so sídlom Kamenárska 17/A, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, so sídlom Námestie Ľ. Štúra 1, Bratislava, za účasti: Úrad pre verejné obstarávanie, so sídlom Ružová dolina 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 4381/2024-9. (6/2023-rozkl.) zo dňa 21. júna 2024, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave rozhodnutie ministra životného prostredia Slovenskej republiky č. 4381/2024-9. (6/2023 – rozkl.) zo dňa 21. júna 2024 a rozhodnutie Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. konania 9167/2022-7., č. záznamu 74280/2022 zo dňa 20. decembra 2022 zrušuje a vec vracia orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. II. Správny súd v Bratislave Protokol Úradu pre verejné obstarávanie o výsledku kontroly dodržiavania zákona o verejnom obstarávaní č. 7667-7000/2014-OK/9 zo dňa 30. septembra 2016 zrušuje. III. Žalobcovi
priznáva
voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
IV. Ďalšiemu účastníkovi právo na náhradu trov konania nepriznáva. odôvodnenie: I. Predmet správneho súdneho prieskumu 1. Žalobca sa včas podanou žalobou (21.08.2024) domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 4381/2024-9. (6/2023 – rozkl.) zo dňa 21.06.2024, ktorým bol zmenený výrok prvostupňového rozhodnutia Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 9167/2022-7., 74280/2022 zo dňa 20.12.2022 nasledovne: „Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, sekcia environmentálnych programov a projektov, ako vecne príslušný správny orgán podľa § 6 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov v nadväznosti na § 16 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov, konajúci ako riadiaci orgán v zmysle § 7 zákona č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva v znení neskorších predpisov vo veci uloženia povinnosti prijímateľovi vrátiť sumu uvedenú v žiadosti o vrátenie poskytnutého príspevku na predmet zákazky podľa § 27a ods. 5 v spojení s § 27a ods. 4 zákona č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva v znení neskorších predpisov rozhodol takto:
1. Spoločnosť Trenčianske vodárne a kanalizácie, a. s., so sídlom Kožušnícka 4, 911 05 Trenčín, IČO: 36 302 724, ako verejný obstarávateľ porušila pravidlá a postupy verejného obstarávania pri postupe zadávania zákazky s názvom „Intenzifikácia ČOV, odkanalizovanie a zásobovanie pitnou vodou v Trenčianskom regióne“, vyhlásenej v Úradnom vestníku Európskej únie dňa 11.06.2011 pod značkou 2011/S 112-184523 a vo Vestníku verejného obstarávania č. 115/2011 dňa 14.06.2011 pod zn. 04416MSP. Spoločnosť Trenčianske vodárne a kanalizácie, a. s., ako verejný obstarávateľ stanovila v rámci bodu IV 3.3) oznámenia o vyhlásení verejného obstarávania lehotu na prijímanie žiadostí o súťažné podklady do 30.06.2011, pričom v rámci bodu IV. 3.4) oznámenia o vyhlásení verejného obstarávania stanovila lehotu na predkladanie ponúk do 08.08.2011. Spoločnosť Trenčianske vodárne a kanalizácie, a. s. ako verejný obstarávateľ tak v rámci oznámenia o vyhlásení verejného obstarávania stanovila o 39 dní kratšiu lehotu na prijímanie žiadostí o súťažné podklady oproti lehote na predkladanie ponúk, čím postupovala v rozpore s ustanovením § 9 ods. 4 zákona č. 25/2006 o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, konkrétne princípom nediskriminácie. Uvedené porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania na predmet zákazky „Intenzifikácia ČOV, odkanalizovanie a zásobovanie pitnou vodou v Trenčianskom regióne“ bolo konštatované Úradom pre verejné obstarávanie v Protokole o výsledku kontroly dodržiavania zákona o verejnom obstarávaní č. 7667-7000/2014-OK/9 zo dňa 30.09.2016 a mohlo mať vplyv na výsledok verejného obstarávania, 2. Listom č. SEF-464-2016 zo dňa 24.10.2016, doručeným dňa 26.10.2016, bola spoločnosti Trenčianske vodárne a kanalizácie, a. s. doručená Žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov č. 24110110155/Z01. Spoločnosť Trenčianske vodárne a kanalizácie, a. s. v lehote stanovenej listom č. SEF-464-2016 zo dňa 24.10.2016, t. j. v lehote najneskôr do 15.12.2016, nevrátila finančné prostriedky vo výške 2.126.666,11 EUR, 3. Spoločnosť Trenčianske vodárne a kanalizácie, a. s. so sídlom Kožušnícka 4, 911 05 Trenčín, IČO: 36 302 724 je povinná v súlade § 27a ods. 5 v spojení s § 27a ods. 4 zákona č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva v znení neskorších predpisov vrátiť finančné prostriedky vo výške 2.126.666,11 EUR poskytnuté na projekt „Intenzifikácia ČOV, odkanalizovanie a zásobovanie pitnou vodou v Trenčianskom regióne“ na základe Zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. 134/1.2 MP/2010 zo dňa 29.11.2012 z Operačného programu Životné prostredie, Prioritná os 1. Integrovaná ochrana a racionálne využívanie vôd, Opatrenie 1.2 Odvádzanie a čistenie komunálnych odpadových vôd v zmysle záväzkov SR voči EÚ, v členení: 1.807.666,19 EUR zdroje Európskej únie na číslo účtu: A. XX XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, VS: XXXXXXXX vedeného v B. C. a 318.999,92 EUR zdroje štátneho rozpočtu na číslo účtu: A. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, VS: XXXXXXXX vedeného v B. C. do 15 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia.“ 2. Rozdiel oproti prvostupňovému administratívnemu rozhodnutiu č. 9167/2022-7., 74280/2022 zo dňa 20.12.2022 bol vo výške sumy, ktorú mal žalobca vrátiť. Podľa prvostupňového rozhodnutia to bola suma 3.189.999,17 €, pričom rozdiel súm vo výške 1.063.333,06 € predstavoval pol násobok sumy uvedenej v žiadosti o vrátenie. Uvedenú zmenu vykonal žalovaný v súlade so zásadou hospodárnosti a zmenil výrok prvostupňového rozhodnutia tak, že ho zosúladil so znením § 27a ods. 5 zákona č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 528/2008 Z. z.“). Žalovaný uviedol, že dňa 01.09.2023 nadobudla účinnosť novela zákona č. 528/2008 Z. z., v rámci ktorej bolo upravené znenie § 27a ods. 5 tohto zákona a bolo vypustené vrátenie jeden a pol násobku sumy uvedenej v žiadosti o vrátenie a nahradené vrátením sumy uvedenej v žiadosti o vrátenie. II. Priebeh administratívneho konania 3. Dňa 29.11.2012 žalovaný ako poskytovateľ uzavrel so žalobcom ako prijímateľom Zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. 134/1.2 MP/2012 (ďalej len „Zmluva o NFP“). K Zmluve o NFP boli vyhotovené 3 dodatky a v znení Dodatku č. 3 zo dňa 28.10.2015 sa žalovaný zaviazal poskytnúť žalobcovi nenávratný finančný príspevok (ďalej len „NFP“) v maximálnej výške 46.437.925,68 € na projekt „Intenzifikácia ČOV, odkanalizovanie a zásobovanie pitnou vodou v Trenčianskom regióne“ (ďalej
len „Predmet zákazky“). Identifikované oprávnené náklady na Predmet zákazky predstavovali sumu v celkovej výške 45.261.345,47 €. 4. Úrad pre verejné obstarávanie (ďalej aj „ďalší účastník“ alebo „ÚVO“) na základe podnetu Úradu vlády Slovenskej republiky č. 7236-26738/2014/OCKÚ OLAF zo dňa 03.07.2014 vykonal v čase od 16.02.2015 do 30.09.2016 kontrolu dodržiavania zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 25/2006 Z. z.“) pri zadávaní zákazky po uzavretí zmluvy na Predmet zákazky vyhlásenej v Úradnom vestníku Európskej únie dňa 11.06.2011 pod značkou 2011/S 112-184523 a vo Vestníku verejného obstarávania č. 115/2011 dňa 14.06.2011 pod zn. 04416-MSP. V nadväznosti na vykonanú kontrolu ÚVO vyhotovil Protokol o výsledku kontroly dodržiavania zákona o verejnom obstarávaní č. 7667-7000/2014-OK/9 zo dňa 30.09.2016, ktorý bol prerokovaný dňa 18.10.2016 (ďalej len „Protokol“). V Protokole boli konštatované viaceré porušenia zákona č. 25/2006 Z. z., pričom len jedno z nich mohlo mať vplyv na výsledok verejného obstarávania. Predmetné porušenie sa týkalo toho, že žalobca v oznámení o vyhlásení verejného obstarávania stanovil o 39 dní kratšiu lehotu na prijímanie žiadostí o súťažné podklady oproti lehote na predkladanie ponúk. Týmto mal žalobca postupovať v rozpore s § 9 ods. 4 zákona č. 25/2006 Z. z., konkrétne s princípom nediskriminácie. 5. Listom č. 7667-7000/2014-OK/16 zo dňa 18.10.2016 zaslal ďalší účastník Protokol Slovenskej agentúre životného prostredia ako Sprostredkovateľskému orgánu pod riadiacim orgánom pre operačný program Životné prostredie (ďalej len „SORO“). Na základe zistení uvedených v Protokole, SORO vyhotovil Záznam z administratívnej kontroly verejného obstarávania zo dňa 21.10.2016 (ďalej len „Záznam zo dňa 21.10.2016“), Správy o zistenej nezrovnalosti č. N21601880/S01 zo dňa 21.10.2016 a č. N1601881/S01 zo dňa 21.10.2016 a Žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov č. 24110110155/ Z01 zo dňa 21.10.2016 (ďalej len „Žiadosť o vrátenie“). Tieto dokumenty boli doručené žalobcovi dňa 26.10.2016. 6. SORO identifikoval rovnaké porušenie zákona č. 25/2006 Z. z. ako ďalší účastník v rámci Protokolu a stanovil výšku finančnej opravy v zníženej sadzbe 5 % z hodnoty oprávnených výdavkov na predmetnú zákazku na uskutočnenie stavebných prác, čo predstavovalo sumu 2.263.067,31 €. Žiadosťou o vrátenie požiadal SORO žalobcu o vrátenie časti NFP vo výške 2.126.666,11 €. Žiadosť o vrátenie bola vystavená vo vzťahu k identifikovaným oprávneným výdavkom na predmetnú zákazku vo výške 44.771.918,€, teda bez časti výdavkov, ktoré už boli krátené. Lehota na vrátenie márne uplynula 15.12.2016. SORO následne listom č. SEF-464-2016, 11355/2016 zo dňa 19.12.2016 postúpil správnemu orgánu dokumentáciu potrebnú na začatie správneho konania. 7. Listom č. 2694/2019-7., 7359/2019 zo dňa 07.02.2019 označeným ako „Oznámenie o začatí správneho konania“, doručeným dňa 08.02.2019, bolo žalobcovi oznámené začatie správneho konania o uložení povinnosti vrátiť jeden a pol násobok sumy uvedenej v Žiadosti o vrátenie podľa § 27a ods. 5 zákona č. 528/2008 Z. z. Žalobca mal možnosť vyjadriť sa k podkladom pre vydanie rozhodnutia, čo aj využil. 8. Dňa 02.05.2019 bolo žalobcovi doručené rozhodnutie č. 2694/2019., 22419/2019 zo dňa 26.04.2019 (ďalej len „prvé prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť vrátiť sumu 3.189.999,17 €. Žalobca podal voči uvedenému prvému prvostupňovému rozhodnutiu rozklad, o ktorom rozhodol Minister životného prostredia Slovenskej republiky rozhodnutím č. 8153/2019-9.2 (11/2019 – rozkl.) zo dňa 20.12.2019 (ďalej len „prvé druhostupňové rozhodnutie“) tak, že zmenil výrok prvého prvostupňového rozhodnutia len v časti týkajúcej sa vplyvu identifikovaného porušenia zákona č. 25/2006 Z. z. na výsledok verejného obstarávania predmetnej zákazky. 9. Žalobca napadol správnou žalobou prvé druhostupňové rozhodnutie, o ktorej rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 1S/10/2020-110 zo dňa 24.09.2020 (ďalej len „rozsudok KS zo dňa 24.09.2020“), ktorým zrušil tak prvé prvostupňové, ako aj prvé druhostupňové rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Voči rozsudku KS zo dňa 24.09.2020 podal žalovaný kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „NSS“) rozsudkom sp. zn. 1Sžfk/21/2021 zo dňa 31.03.2022 (ďalej len „rozsudok NSS zo dňa 31.03.2022“) tak, že kasačnú sťažnosť žalovaného zamietol.
10. Krajský súd v Bratislave, ako aj NSS vo svojich rozsudkoch zo dňa 24.09.2020 a 31.03.2020 dospeli k záveru, že uloženie povinnosti žalobcovi vrátiť poskytnutý príspevok na podklade rozhodnutia podľa § 27a ods. 5 zákona č. 528/2008 Z. z. má povahu sankcie za protiprávne konanie spočívajúce v porušení pravidiel a postupov verejného obstarávania, obzvlášť ak prišlo k navýšeniu sumy o jeden a pol násobok oproti sume uvedenej v Žiadosti o vrátenie. Správne orgány zaviazali správne orgány k špecifikácii výroku administratívneho rozhodnutia o uloženej povinnosti vrátiť poskytnuté finančné prostriedky a k presvedčivému zdôvodneniu svojho rozhodnutia. 11. Po vrátení veci žalovaný opätovne vydal rozhodnutie vo veci. Žalovaný vydal prvostupňové rozhodnutie č. 9167/2022-7., 74280/2022 zo dňa 20.12.2022 (ďalej aj „druhé prvostupňové rozhodnutie“), ktorým opätovne uložil žalobcovi povinnosť vrátiť finančné prostriedky vo výške 3.189.999,17 €, čo predstavuje jeden a pol násobok sumy na vrátenie v súlade s § 27a ods. 5 zákona č. 528/2008 Z. z. Žalovaný rozhodnutím o podanom rozklade č. 4381/2024-9. (6/2023 – rozkl.) zo dňa 21.06.2024 (ďalej aj „druhé druhostupňové rozhodnutie“ alebo „napadnuté rozhodnutie“), ktoré je predmetom súdneho prieskumu v tomto správnom súdnom konaní, zmenil druhé prvostupňové rozhodnutie len vo výške sumy, ktorú má žalobca vrátiť. Teda rozhodol, že žalobca je povinný v súlade s § 27a ods. 5 zákona č. 528/2008 Z. z. vrátiť finančné prostriedky vo výške 2.126.666,11 €. Touto zmenou upravil výrok druhého prvostupňového rozhodnutia tak, že výrok rozhodnutia zosúladil so znením § 27a ods. 5 zákona č. 528/2008 Z. z., účinným od 01.09.2023. III. Žaloba 12. Žalobca sa včas podanou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 4381/2024-9. (6/2023 – rozkl.) zo dňa 21.06.2024 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 9167/2022-7., 74280/2022 zo dňa 20.12.2022 a ich zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Podanou žalobou sa podľa § 27 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) domáhal aj preskúmania Protokolu Úradu pre verejné obstarávanie č. 7667-7000/2014-OK/9 zo dňa 30.09.2016 a jeho zrušenia. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania. 13. Uviedol, že podľa § 27 ods. 1 SSP napáda aj Protokol. Poukázal na to, že ÚVO listom č. 7667-7000/2014-OK-2 zo dňa 11.02.2015 oznámil žalobcovi začatie výkonu kontroly postupu zadávania predmetnej zákazky, pričom oznámenie o začatí kontroly bolo žalobcovi doručené 16.02.2015. Kontrola bola začatá dňa 16.02.2015, pričom Protokol bol vyhotovený dňa 30.09.2016, z čoho vyplýva, že Protokol podľa neho nebol vyhotovený v zákonom stanovenej lehote, a teda postupom ÚVO došlo k porušeniu § 146c ods. 1 zákona č. 25/2006 Z. z. v znení účinnom do 17.04.2016 a tým i k porušeniu práv žalobcu na riadne a včasné vykonanie kontroly (prejedanie veci a rozhodnutie vo veci v primeranej lehote). Žalobca preto analogicky poukázal na rozhodovaciu súdnu prax vo veci zákonnosti daňových kontrol, kde je taktiež zákonom stanovená lehota na vykonanie kontroly, ktorá sa končí doručením protokolu kontrolovanému subjektu. Žalobca má za to, že postup ÚVO pri vykonávaní kontroly dodržiavania zákona č. 25/2006 Z. z. je potrebné posudzovať analogicky, ako je posudzovaný postup správnych orgánov na úseku správy daní a nevykonanie kontroly, resp. nevypracovanie protokolu o kontrole v súlade a v lehote určenej zákonom č. 25/2006 Z. z. má za následok porušenie zásady primeranosti ako i zákonnosti postupu správneho orgánu voči žalobcovi, čo spôsobuje nezákonnosť zistení ÚVO a súčasne žalovaného. Žalobca ešte zdôraznil, že ÚVO vytýkané protiprávne konanie žalobcu (porušenie § 9 ods. 4 zákona č. 25/2006 Z. z.) taktiež neposudzoval podľa právneho stavu v čase jeho uskutočnenia (r. 2011), čo potvrdzuje Odpoveď ÚVO zo dňa 05.01.2017, kde ÚVO de facto potvrdil na str. 3 zmenu dovtedajšej rozhodovacej paradigmy a odvolal sa na rozhodnutie Komisie zo dňa 19.12.2013, ktoré v čase verejného obstarávania neexistovalo. 14. Žalobca uviedol, že podľa platného práva v čase realizácie verejného obstarávania sa žiadneho protiprávneho konania nedopustil (zo žiadneho právneho predpisu explicitne ani implicitne nevyplývala protiprávnosť konania – postupu žalobcu vo verejnom obstarávaní a postup žalobcu bol plne v súlade s vtedy platným metodickým usmernením ÚVO z roku 2008, ako aj praxou vo verejnom obstarávaní). Stanovením kratšej lehoty na vyžiadanie súťažných podkladov sa nezaložilo žiadne zvýhodnenie či znevýhodnenie niektorých záujemcov, keďže všetci záujemcovia mali na získanie súťažných podkladov rovnaké podmienky. ÚVO podľa názoru žalobcu neobjasnil, v čom by znevýhodnenie záujemcov malo spočívať a predovšetkým podklady, z ktorých ÚVO vychádzalo, neodôvodňovali žiadny vplyv na
priebeh či výsledok verejného obstarávania. Podľa žalobcu táto časť odôvodnenia Protokolu spôsobila nepreskúmateľnosť Protokolu. Samotné určenie lehoty na prijímanie žiadostí o súťažné podklady, ktorá uplynula pred uplynutím lehoty na prijímanie ponúk, nebolo spôsobilé privodiť neúčasť akéhokoľvek záujemcu vo verejnom obstarávaní. Postupom žalobcu, ktorým určil kratšiu lehotu na prijímanie žiadostí o súťažné podklady ako lehotu na prijímanie ponúk, nemohlo dôjsť k porušeniu zásady nediskriminácie, pretože táto lehota bola určená rovnako voči všetkým uchádzačom, pričom žiadneho z uchádzačov priamo ani nepriamo nezvýhodňovala oproti iným uchádzačom. 15. Žalobca namietal nesprávne právne posúdenie. Poukázal na rozsudok NSS sp. zn. 3Sfk/29/2021 zo dňa 12.06.2023 a uviedol, že v čase podania rozkladu platila pôvodná právna úprava. Až dňa 01.09.2023 nadobudla účinnosť novela zákona o pomoci a podpore, v rámci ktorej bolo znenie § 27a ods. 5 zákona 528/2008 Z. z. zmenené. Zákonodarca vypustil možnosť ukladania sankcie vo výške 1,5 násobku finančnej opravy, čo sa prejavilo v napadnutom rozhodnutí. 16. Žalobca namietal tvrdenú možnosť diskriminácie účastníkov verejného obstarávania, keďže podklady k verejnému obstarávaniu si celkovo vyžiadalo 35 záujemcov a následne 9 uchádzačov predložilo ponuku. Počet 35 záujemcov podľa žalobcu svedčí o tom, že každý, kto mal záujem si podklady vyžiadať, si ich vyžiadal. Žalobca riadne odôvodnil, prečo lehota na predkladanie ponúk bola 60 dní, pričom lehota na vyžiadanie súťažných podkladov bola 21 dní. Žalobca postup pri stanovení lehôt riadne odôvodnil na základe toho, že záujemca, ktorý by predložil žiadosť o súťažné podklady neskôr (ako bolo stanovené žalobcom), by nebol schopný predložiť svoju ponuku v lehote menej ako 39 dní, vzhľadom na mimoriadnu náročnosť, komplexnosť a komplikovanosť zákazky. Vypracovanie ponúk na taký rozsiahly regionálny projekt bolo časovo, personálne a odborne vysoko náročné. Taktiež bolo časovo náročné, vzhľadom na rozsah súťažných podkladov, vyhotovovanie týchto podkladov pre jednotlivých záujemcov tak, aby boli záujemcom zaslané v písomnej podobe. Súťažné podklady týkajúce sa predmetného verejného obstarávania boli pre všetkých záujemcov v dobrej viere, nad rámec povinností stanovených zákonom, nepretržite k dispozícii na internetovej stránke žalobcu (dôkazy predkladal žalobca už vo vyjadrení zo dňa 07.11.2016, opätovne k rozkladu proti napadnutému rozhodnutiu a sú súčasťou administratívneho spisu). Žalobca poukázal na to, že išlo o ojedinelé verejné obstarávanie z pohľadu objemu zákazky na stavebnom trhu, a preto mali informáciu o verejnom obstarávaní všetky relevantné podnikateľské subjekty. Nikto z potenciálnych záujemcov nenamietal, že by lehota na vyžiadanie súťažných podkladov bola nedostačujúca. Súťažné podklady boli poskytnuté záujemcom v období od 15.06.2011 do 30.06.2011. 17. Verejné obstarávanie bolo realizované od 30.04.2011. Žalovaný v roku 2013 kontroloval verejné obstarávanie ex ante, teda všetky súťažné kritériá vrátane lehôt vo verejnom obstarávaní, so záverom o „neexistencii nedostatkov“ a „súlade so zákonom o VO“. Ako dôkaz žalobca priložil Záznam z administratívnej kontroly verejného obstarávania zo dňa 24.04.2013 (ďalej len „ZAK zo dňa 24.04.2013“). Žalobca poukázal na to, že ak raz orgán verejnej správy v postavení poskytovateľa príspevku rozhodne, že určitý postup je v súlade s príslušným zákonom, nemôže byť rozdielny výsledok kontroly iného orgánu verejnej správy v tej istej veci na ujmu prijímateľa príspevku. Napriek tomu, že na napadnuté rozhodnutie žalovaného sa má hľadieť ako na správne opatrenie, mal žalobca za to, že v konaní a pri rozhodovaní o správnom opatrení je potrebné aplikovať tak všeobecné princípy správneho konania (napr. princíp legality), ako aj tie prvky zásad správneho trestania, ktoré pramenia alebo sú odvodené zo všeobecných princípov správneho konania (napr. princíp zákazu retroaktivity). V neposlednom rade je potrebné zohľadniť ústavou zaručené práva, keďže akýkoľvek zásah orgánu verejnej moci do právneho postavenia fyzických alebo právnických osôb treba chápať ako zásah do ústavných práv. Žalovaný ako aj ÚVO podľa žalobcu nerešpektovali z hľadiska zisteného skutkového stavu zásadu nullum crimen sine lege prameniacu zo všeobecnej zásady legality. Podľa uvedenej zásady musí byť konanie, za ktoré má byť subjekt postihovaný, protiprávne, a to v priebehu celej doby, počas ktorej dochádza k vytýkanému konaniu. Orgány verejnej správy, ako aj ÚVO neposudzovali vytýkané konanie žalobcu podľa právneho stavu v čase uskutočnenia verejného obstarávania a plynutia lehôt (v roku 2011). Zo žiadnej európskej právnej úpravy nevyplývalo, že by bolo možné aplikovať zásadu retroaktivity v neprospech žalobcu. Orgány verejnej správy, ako i ÚVO svojím podkladovým rozhodnutím, postupovali v rozpore so zákonom, Ústavou SR, Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako i Listinou základných práv a slobôd, ak postupovali a rozhodovali retroaktívne. ÚVO de facto potvrdil v odpovedi zo dňa 05.01.2017 na str. 3 zmenu dovtedajšej rozhodovacej paradigmy, keď sa odvolal na rozhodnutie Komisie zo dňa 19.12.2013, ktoré v čase žalobcom realizovaného
verejného obstarávania neexistovalo. Teda ÚVO rozhodoval neprípustne retroaktívne a rovnako aj žalovaný. Svojím postupom podľa žalobcu porušili, okrem iného, aj zásadu právnej istoty ako i zásadu predvídateľnosti rozhodovania. 18. V čase realizácie verejného obstarávania nebola lehota na prijímanie žiadostí o súťažné podklady, ani lehota na prijímanie ponúk nijakým spôsobom regulovaná a nevyplývala ani zo žiadneho právne záväzného alebo nezáväzného dokumentu orgánu verejnej moci. Žalobca sa mohol v tom čase (r. 2011) riadiť výlučne platným § 19 ods. 4 zákona č. 25/2006 Z. z. Zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že lehotu na predloženie súťažných podkladov a následne i lehotu na vypracovanie ponuky je oprávnený určiť verejný obstarávateľ pričom má prihliadať na zložitosť predmetu zákazky a čas potrebný na vypracovanie ponúk. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ako i na zložitosť predmetu zákazky, by v prípade dlhšej lehoty na vyžiadanie súťažných podkladov, nebolo možné v lehote na predkladanie ponúk vypracovať na základe súťažných podkladov relevantnú ponuku. V tejto súvislosti poukázal na to, že ponuku predložila 1/4 záujemcov, t. j. 9 z 35 subjektov. 19. ÚVO sa v Protokole pri posudzovaní stanovenia kratšej lehoty na prijímanie žiadostí o súťažné podklady oproti lehote na predkladanie ponúk spoločnosťou vôbec podľa žalobcu nezaoberal zákonnými kritériami § 19 ods. 4 zákona č. 25/2006 Z. z., a to: (i) zložitosťou predmetu zákazky a (ii) časom potrebným na vypracovanie ponúk, relevantnými pre stanovenie lehôt. Na uvedené kritériá bol ÚVO povinný prihliadať ex lege, pretože samotný zákon č. 25/2006 Z. z. uvádzal výlučne tieto kritériá ako kritériá na určenie lehoty na predkladanie ponúk a predloženie žiadosti o súťažné podklady. Tvrdenie žalovaného, že zo zákona č. 25/2006 Z. z. nevyplýva oprávnenie skrátiť lehotu na vyžiadanie si súťažných podkladov oproti lehote na predkladanie ponúk, nemá podľa žalobcu oporu v príslušnej právnej úprave (§ 19 ods. 4). Práve naopak, ak by zákon takýto postup nepripúšťal (zakazoval), zákon č. 25/2006 Z. z. by musel obsahovať výslovný zákaz skrátiť lehotu na vyžiadanie súťažných podkladov oproti lehote na predkladanie ponúk, a to aj s ohľadom na čl. 2 ods. 3 Ústavy SR. 20. Žalobca namietal, že žalovaný na jednej strane bagatelizoval Metodické usmernenie ÚVO zo dňa 09.09.2008 (ďalej len „Metodické usmernenie zo dňa 09.09.2008“) a na druhej strane sa v napadnutom rozhodnutí odvolával na dokumenty z hľadiska záväznosti rovnakej právnej povahy, ktoré v čase vytýkaného protiprávneho konania (rok 2011) neexistovali - Výkladové stanovisko ÚVO č. 7/2013 zo dňa 04.07.2013, Rozhodnutie Európskej komisie č. C(2013) 9527 zo dňa 19.12.2013, List Úrady vlády SR č. 4693-31326/2013/SCKO zo dňa 06.12.2013, Metodický pokyn Centrálneho koordinačného orgánu (ďalej len „CKO“) č. 11, aktualizácia č. 6, zo dňa 19.05.2015. Žalovaný ani ÚVO neuviedli žiadny relevantný dokument, z ktorého by vyplýval zákaz, resp. protiprávnosť skrátenia lehoty na vyžiadanie súťažných podkladov v čase realizácie verejného obstarávania žalobcom. ÚVO vydal až dňa 04.07.2013 Výkladové stanovisko č. 7/2013 k stanoveniu lehoty na prijímanie žiadostí o súťažné podklady, kde odporučil v súvislosti s poskytovaním súťažných podkladov neobmedzovať lehotu na prijímanie žiadostí o súťažné podklady. Ani toto výkladové stanovisko teda nevymedzilo povinnosti obstarávateľov vo vzťahu k určovaniu lehôt. Verejní obstarávatelia (vrátane žalobcu) pred vydaním Výkladového stanoviska ÚVO č. 7/2013 postupovali plne v súlade s praxou a výkladom zákona. V čase, keď posudzované verejné obstarávanie prebehlo, nebolo možné predvídať zmenu výkladu zákona č. 25/2006 Z. z. zo strany ÚVO a ani akýchkoľvek iných orgánov verejnej moci, a teda uvedené závery bolo možné aplikovať len do budúcna (pro futuro). Až Rozhodnutie Komisie č. C(2013) 9527 zo dňa 19.12.2013 o stanovení a schválení usmernení o určení finančných opráv, ktoré má Komisia uplatňovať na výdavky financované Úniou v rámci zdieľaného hospodárenia pri nedodržaní pravidiel verejného obstarávania [ďalej len „Rozhodnutie Komisie č. C(2013) 9527 zo dňa 19.12.2013“] obsahovalo rozhodnutie č. 4 - nedostatočná doba na to, aby si potenciálni uchádzači vyžiadali súťažné podklady. Všetky uvedené skutočnosti potvrdzuje aj stanovisko Úradu vlády SR (CKO), ktorý dňa 24.06.2013 vydal informáciu k určovaniu lehôt na poskytovanie súťažných podkladov, v ktorom sa okrem iného uvádza: „V prípadoch verejných obstarávaní, ktoré sú začaté, avšak pri ktorých nedošlo k predkladaniu ponúk je potrebné, aby obstarávatelia opravou oznámení o vyhlásení verejného obstarávania resp. opravou výzvy na predloženie ponuky (vo vestníku ÚVO a pri nadlimitných zákazkách aj vo vestníku EÚ), korigovali lehotu na požiadanie o vydanie súťažných podkladov v zmysle vyššie uvedenej informácie. Pre monitorovanie uplatnenia a dosahu tohto opatrenia, požadujeme od riadiacich orgánov informáciu o všetkých verejných obstarávaniach, ktoré takouto zmenou budú dotknuté.” Z uvedených skutočností vyplýva, že až v druhej polovici roku 2013 sa kompetentné orgány začali metodicky zaoberať lehotou na vyžiadanie súťažných podkladov, zatiaľ čo tieto lehoty v posudzovanom verejnom obstarávaní žalobcu
plynuli v roku 2011. Metodické usmernenie zo dňa 09.09.2008 bolo v čase uskutočnenia posudzovaného verejného obstarávania jediným relevantným dokumentom, ktorým sa mohli riadiť obstarávatelia pri stanovení lehôt na poskytnutie súťažných podkladov. Tento dokument jednoznačne definuje oprávnenie verejných obstarávateľov určiť rôzne lehoty na vyžiadanie súťažných podkladov a na predloženie ponuky, a to výlučne v závislosti od druhu a zložitosti predmetu zákazky. 21. Žalovaný ako aj ÚVO pri konštatovaní porušenia zákona zo strany žalobcu preukázateľne vychádzali a priamo sa odvolávali na Rozhodnutie Komisie č. C(2013) 9527 zo dňa 19.12.2013, ktoré spätne aplikovali na tento prípad. Priamo z tohto rozhodnutia Komisie vyplýva, že jej usmernenia sú aktualizáciou usmernení o finančných opravách pri nedodržaní pravidiel verejného obstarávania na programové obdobia rokov 2000 – 2006 a 2007 – 2013 (bod 5) a usmerneniami stanovenými v jeho prílohe sa nahrádzajú usmernenia o finančných opravách pri nedodržaní pravidiel verejného obstarávania na programové obdobia rokov 2000 – 2006 a 2007 – 2013, ako sa uvádza v odôvodnení. Z uvedeného je podľa žalobcu zrejmé, že nebol žiadny dôvod aplikovať závery Rozhodnutia Komisie č. C(2013) 9527 zo dňa 19.12.2013 na tento prípad, pretože verejné obstarávanie bolo realizované v rámci Operačného programu Životné prostredie, ktorý predstavoval programový dokument SR pre čerpanie pomoci z fondov EÚ pre sektor životného prostredia na roky 2007 – 2013. 22. Pre posudzovaný prípad, teda aj podľa Rozhodnutia Komisie č. C(2013) 9527 zo dňa 19.12.2013: „Tieto usmernenia sa budú uplatňovať na všetky fondy v rámci zdieľaného hospodárenia, ktoré sú súčasťou viacročného finančného rámca na roky 2014 – 2020, a to vrátane tých, ktoré nie sú pokračovaním existujúcich fondov, ako je napríklad nástroj pre finančnú podporu v oblasti policajnej spolupráce, predchádzania trestnej činnosti, boja proti trestnej činnosti a krízového riadenia v rámci Fondu pre vnútornú bezpečnosť.“, boli relevantné predchádzajúce Usmernenia o určení finančných opráv COCOF 07 0037 03-SK z 29.11.2007, ktoré nevymedzovali vytýkané protiprávne konanie žalobcu ako konanie nesúladné s pravidlami EÚ (tzv. nezrovnalosť). 23. Porušenie pravidiel zo strany žalobcu nevyplýva ani zo Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/17/ES zo dňa 31.03.2004 o koordinácii postupov obstarávania subjektov pôsobiacich v odvetviach vodného hospodárstva, energetiky, dopravy a poštových služieb a Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/18/ES o koordinácii postupov pri zadávaní verejných zákaziek na práce, verejných zákaziek na dodávku tovaru a verejných zákaziek na služby (ďalej len „Smernice“). Aj samotný Metodický pokyn CKO č. 11 k určovaniu výšky vrátenia poskytnutého príspevku alebo jeho časti pri porušení pravidiel a postupov verejného obstarávania, aktualizácia č. 6 zo dňa 19.05.2015 (ďalej len „MP CKO č. 11“), ktorý aplikoval žalovaný pri vymedzení nezrovnalosti (protiprávneho konania), ako aj výšky finančnej korekcie vo výške 2.126.666,11 €, výslovne vychádza zo záverov Rozhodnutia Komisie č. C(2013) 9527 zo dňa 19.12.2013, a teda s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti pri aplikácii na prípad žalobcu MP CKO č. 11 pôsobí retroaktívne. 24. Ďalej žalobca namietal nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. Poukázal na napadnuté rozhodnutie žalovaného a na odôvodnenie porušenia princípu nediskriminácie: - účastník konania skrátením lehoty na poskytnutie súťažných podkladov obmedzil možnosť predloženia ponuky zo strany záujemcov, ktorí mohli požiadať o súťažné podklady po uplynutí lehoty na vyžiadanie si súťažných podkladov a nie je možné s určitosťou vylúčiť, že konkurencieschopnú ponuku by predložil uchádzač, ktorý z dôvodu uplynutia skrátenej lehoty na prijímanie žiadostí o súťažné podklady nepožiadal o ich poskytnutie; - uchádzači vo verejnom obstarávaní, ktorí by dokázali predložiť ponuku v neskoršom termíne, nemajú byť znevýhodňovaní vo vzťahu k uchádzačom, ktorí o predloženie súťažných podkladov požiadali skôr. 25. Podľa názoru žalobcu je uvedená argumentácia v rozpore s faktickým stavom a nezohľadňuje individuálne okolnosti prejednávanej veci. Podstatou princípu nediskriminácie vo verejnom obstarávaní je, že žiadny zo záujemcov alebo uchádzačov nesmie byť priamo alebo nepriamo, vedome alebo nevedome zvýhodnený alebo znevýhodnený oproti iným subjektom v rovnakom postavení. Základným znakom princípu rovnakého zaobchádzania so všetkými uchádzačmi, resp. záujemcami je, že verejný obstarávateľ a obstarávateľ posudzuje jednotlivých uchádzačov, resp. záujemcov v zásade podľa rovnakých kritérií, a teda nikoho úmyselne ani neúmyselne nezvýhodňuje. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 2 Sžo 69/2008 zo dňa 11.02.2009, podľa ktorého: „Princíp rovnakého zaobchádzania znamená, že každý záujemca alebo
uchádzač dostáva informácie rovnakým spôsobom, v rovnakom čase a v rovnakom obsahu. Pre princíp nediskriminácie platí, že nemôžu byť stanovené podmienky, ktoré by niektorého z uchádzačov alebo záujemcov zvýhodňovali a iného naopak znevýhodňovali, a pritom nemali objektívnu súvislosť s predmetom a realizáciou zákazky.“ Žalobca mal za to, že porušenie princípu nediskriminácie si správne orgány vykladali účelovo a arbitrárne. Žalobca poukázal aj na predchádzajúci rozsudok KS zo dňa 24.09.2020. 26. Žalobca poukázal na to, že ani druhé prvostupňové a druhostupňové rozhodnutie žalovaného, rovnako ako Protokol, mu nedávajú odpoveď na otázky: (i) aké konkrétne skutočnosti viedli žalovaného k záveru, že žalobca porušil princíp nediskriminácie podľa § 9 ods. 4 zákona č. 25/2006 Z. z. v r. 2011, (ii) na základe čoho mal alebo mohol žalobca konajúci v dobrej viere vedieť, že vytýkané konanie je protiprávne, (iii) či existovala akákoľvek rozhodovacia prax ktoréhokoľvek orgánu verejnej moci zakazujúca skracovanie lehôt na vyžiadanie súťažných podkladov oproti lehotám na predkladanie ponúk do r. 2011. 27. V napadnutom rozhodnutí sa žalovaný nevysporiadal s tvrdením žalobcu, že listom zo dňa 24.04.2013 oznámil žalobcovi schválenie verejného obstarávania. Prílohou predmetného listu bol ZAK zo dňa 24.04.2013, v ktorom je konštatované, že neboli zistené žiadne nedostatky a nesúlad so zákonom č. 25/2006 Z. z. Žalobcovi nie je zrejmé, prečo sa žalovaný v tejto súvislosti odvolával na ustanovenia Zmluvy o NFP. Samotná Zmluva o NFP obsahuje celý rad súkromnoprávnych právnych prostriedkov, ktoré žalovaný ako poskytovateľ mohol využiť na účely uplatnenia súkromnoprávnych nárokov podľa Zmluvy o NFP uzatvorenej podľa Obchodného zákonníka. Až do začatia konania podľa § 27a zákona č. 528/2008 Z. z. celý predchádzajúci postup žalovaného (SORO) voči žalobcovi nepredstavoval rozhodovací proces vo verejnej správe. Začatím správneho konania sa vzťah žalobcu a žalovaného transformoval do verejnoprávnej roviny s vrchnostenským (autoritatívnym) postavením žalovaného s decíznou právomocou. Až Výkladové stanovisko ÚVO č. 7/2013 zo dňa 04.07.2013 odporučilo v súvislosti s poskytovaním súťažných podkladov neobmedzovať lehotu na prijímanie žiadostí o súťažné podklady, teda ani žalovanému a ÚVO nebolo do tohto času zrejmé, že skracovanie lehôt bude môcť byť vnímané ako diskriminačné. 28. Žalobca namietal tiež nedostatočné zistenie skutkového stavu na riadne posúdenie veci. K otázke sprístupnenia súťažných podkladov všetkým potenciálnym uchádzačom na webovom sídle žalobcu, mal žalovaný predvolať ako svedkov bývalého výkonného riaditeľa a bývalého generálneho riaditeľa. V tejto súvislosti žalobca navrhol, aby súd predvolal a vypočul uvedených svedkov, nielen vo vzťahu k čestným vyhláseniam, ale aj vo vzťahu k lehotám a účasti vo verejnom obstarávaní, keďže išlo o vedúcich pracovníkov žalobcu v čase realizácie verejného obstarávania. 29. Žalobca namietal aj porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Sž/20/2010. Žalobca bol povinný nepretržite počas niekoľkých rokov strpieť vykonanie kontrol viacerými oprávnenými orgánmi. Správne konanie voči účastníkovi bolo začaté približne 7 rokov po vyhlásení verejného obstarávania a 5 rokov po uzatvorení zmluvy s úspešným uchádzačom. Postupom žalovaného dochádza k neoprávnenému zásahu do práva účastníka konania na rozhodnutie a postup správneho orgánu v primeranej lehote (podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv základných slobôd). V súčasnosti vyvodzovanie zodpovednosti proti žalobcovi prebieha trinásty rok od údajného protiprávneho konania a ôsmy rok od úspešnej realizácie projektu. 30. Pre úplnosť žalobca dodal, že právnu úpravu zákona č. 528/2008 Z. z. považuje za ústavne nekonformnú, pretože umožňuje ukladanie finančných opráv prakticky nepretržite. Samotné Nariadenie Rady (ES, Euratom) č. 2988/95 zo dňa 18.12.1995 o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev (ďalej len „Nariadenie zo dňa 18.12.1995“), ktoré je stále platné a účinné, upravuje v článku 3 premlčacie lehoty na vyvodenie zodpovednosti za nezrovnalosti. IV. Vyjadrenie žalovaného 31. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe navrhol žalobu zamietnuť a žalobcovi náhradu trov konania nepriznať. Zotrval na dôvodoch napadnutého rozhodnutia a poukázal na to, že rozhodovacia prax súdov Slovenskej republiky týkajúca sa zákonnosti daňový kontrol sa nevzťahuje na kontroly vykonávané zo
strany ÚVO, ale iba na daňové kontroly. Poukázal aj na rozsudok NS SR sp. zn. 10Sžd/14/2014 zo dňa 24.09.2014 a na to, že zo zákona č. 25/2006 Z. z. nevyplýva prekluzívny charakter 90-dňovej lehoty na vypracovanie protokolu o výsledku vykonanej kontroly. 32. K námietkam žalobcu ohľadom Protokolu ÚVO žalovaný odkázal na vyjadrenie ďalšieho účastníka konania. 33. Vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu žalovaný uviedol, že toto bolo vydané dňa 21.06.2024 podľa vtedy platnej a účinnej právnej úpravy zákona č. 528/2008 Z. z. (t. j. účinnej od 01.09.2023). Uvedeným rozhodnutím žalovaný zmenil výrok rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu tak, že výrok rozhodnutia zosúladil s právnou úpravou § 27a ods. 5 zákona č. 528/2008 Z. z. v znení účinnom od 01.09.2023. V čase konania a rozhodovania odvolacieho orgánu už existoval rozsudok NSS sp. zn. 3Sfk/29/2021 zo dňa 12.06.2023. 34. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal aj na Nariadenie zo dňa 18.12.1995, z ktorého vyplýva, že pri nezrovnalostiach sa odňatie neprávom získanej výhody povinnosťou zaplatiť alebo vrátiť dlžné alebo neprávom získané sumy nepovažuje za správnu sankciu, ale za správne opatrenie (čl. 4 Nariadenia zo dňa 18.12.1995). Žalovaný poukázal tiež na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“) v spojených veciach Judeţul Neamţ, C-260/14 a Judeţul Bacău, C-261/14 zo dňa 26.05.2016. Uloženú povinnosť vrátiť finančné prostriedky alebo ich časť vo výške sumy uvedenej v žiadosti o vrátenie, tzn. bez ich navýšenia, nemožno považovať za správnu sankciu, ale za správne opatrenie. Ani zákon č. 528/2008 Z. z. a ani nariadenie Rady (ES) č. 1083/2006 zo dňa 11.07.2006, ktorým sa ustanovujú všeobecné ustanovenia o Európskom fonde regionálneho rozvoja, Európskom sociálnom fonde a Kohéznom fonde a ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1260/1999, nepoužívajú pojem „sankcia“, ale používajú pojem „finančná oprava“. 35. K námietke žalobcu, že postup verejného obstarávania bol predmetom posúdenia a kontroly zo strany poskytovateľa (žalovaného), ktorý voči uvedenému postupu najskôr nenamietal, žalovaný uviedol, že za vykonanie verejného obstarávania má výlučnú a konečnú zodpovednosť žalobca. Ak sa aj pri akomkoľvek (prvotnom alebo neskoršom) overovaní súladu verejného obstarávania so zákonom č. 25/2006 Z. z. v rámci administratívnej kontroly verejného obstarávania alebo v rámci auditu neidentifikovali žiadne porušenia zákona č. 25/2006 Z. z. zo strany žalobcu, neznamená to automaticky, že k žiadnym takýmto porušeniam nedošlo a nezbavuje to žalobcu zodpovednosti za neskôr zistené porušenia. Žalovaný poukázal na čl. 2 ods. 3 Všeobecných zmluvných podmienok (ďalej len „VZP“) Zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. 134/1.2 MP/2012 zo dňa 29.11.2012 v znení dodatkov č. 1 až 3 (ďalej len „Zmluva o poskytnutí NFP“) a na sprievodný list zo dňa 24.04.2013 k ZAK zo dňa 24.04.2013. 36. Schválenie verejného obstarávania na základe ZAK zo dňa 24.04.2013 neznamená, že toto verejné obstarávanie bolo objektívne bez vád a že nie je daná možnosť opätovnej kontroly poskytovateľom alebo kontroly inými kontrolnými orgánmi, vykonanie ktorej vyplýva zo zmluvných dojednaní, z vnútroštátnej právnej úpravy, ale aj z komunitárnej právnej úpravy. Právny vzťah medzi žalobcom a poskytovateľom (žalovaným) založený Zmluvou o poskytnutí NFP umožňuje vykonanie opakovanej kontroly nakladania s nenávratným finančným príspevkom (§ 24b až 24j zákona č. 528/2008 Z. z. a tiež čl. 13 ods. 2 a 5 VZP Zmluvy o poskytnutí NFP). O tejto skutočnosti bol žalobca ako prijímateľ NFP výslovne upovedomený a vzal ju na vedomie (čl. 3 ods. 3.6 Zmluvy o poskytnutí NFP). 37. Prijímateľ (žalobca) sa v Zmluve o poskytnutí NFP zaviazal prijať poskytnutý nenávratný finančný príspevok a použiť ho v súlade s podmienkami stanovenými v Zmluve o poskytnutí NFP so všetkými dokumentmi, na ktoré Zmluva o poskytnutí NFP odkazuje a projekt realizovať riadne a včas (čl. 2 ods. 2.4 Zmluvy o poskytnutí NFP). Podľa čl. 3 ods. 3.6 posledná veta Zmluvy o poskytnutí NFP „Prijímateľ súčasne berie na vedomie, že podpisom tejto Zmluvy je povinný dodržiavať Systém finančného riadenia štrukturálnych fondov a Kohézneho fondu na programové obdobie 2007 – 2013 v platnom znení a Systém riadenia štrukturálnych fondov a Kohézneho fondu na programové obdobie 2007 – 2013 v platnom znení.“ 38. Podľa kapitoly 4.2.3 bodu 50 Systému riadenia štrukturálnych fondov a Kohézneho fondu na programové obdobie 2007 – 2013 „Činnosťou RO nie je dotknutá výlučná a konečná zodpovednosť
prijímateľa ako verejného obstarávateľa, obstarávateľa alebo osoby podľa § 7 zákona o verejnom obstarávaní za vykonanie verejného obstarávania pri dodržaní všeobecne záväzných právnych predpisov SR a EÚ, základných princípov verejného obstarávania a zmluvy o poskytnutí NFP.“ 39. Usmernenie pre prijímateľov o tejto zodpovednosti je uvedené aj v kapitole 2 bode 2.1 treťom odseku Príručky pre prijímateľa „Činnosťou poskytovateľa nie je dotknutá výlučná a konečná zodpovednosť prijímateľa ako verejného obstarávateľa, obstarávateľa alebo osoby podľa § 7 zákona o VO za vykonanie verejného obstarávania pri dodržaní všeobecne záväzných právnych predpisov SR a ES, základných princípov verejného obstarávania a zmluvy o poskytnutí NFP.“ 40. Podľa čl. 2 ods. 20 VZP Zmluvy o poskytnutí NFP „V prípade, ak Poskytovateľ identifikuje nedodržanie princípov a postupov verejného obstarávania, resp. porušenie pravidiel stanovených v legislatíve SR a EÚ, až počas realizácie projektu, po úhrade oprávnených výdavkov v Žiadosti o platbu, vzťahujúcou sa k nákladom projektu, ktoré vyplývajú z realizácie verejného obstarávania (napr. na základe výsledkov kontroly v zmysle čl. 12 tejto Zmluvy), Poskytovateľ postupuje v zmysle zákona o pomoci a podpore a ak to určí Poskytovateľ, Prijímateľ je povinný vrátiť NFP alebo jeho časť.“ Podľa čl. 11 ods. 1 písm. e) VZP Zmluvy o poskytnutí NFP „Prijímateľ je povinný vrátiť NFP alebo jeho časť, ak Prijímateľ porušil pravidlá a postupy verejného obstarávania.“ 41. Ďalej žalovaný poukázal tiež na rozsudok SD EÚ vo veci Eugénio Branco, Lda proti Komisii Európskych spoločenstiev, T-347/03. 42. K námietke retroaktívneho pôsobenia Rozhodnutia Komisie č. C(2013) 9527 zo dňa 19.12.2013 žalovaný uviedol, že retroaktívne pôsobenie tohto rozhodnutia je upravené priamo v ňom a v jeho prílohe v Usmerneniach o určení finančných opráv, ktoré je potrebné uplatňovať na výdavky financované Úniou v rámci zdieľaného hospodárenia pri nedodržaní pravidiel verejného obstarávania (ďalej aj „Usmernenia“), pretože podľa nich o protiprávnosti konania sa rozhoduje a finančné opravy sa ukladajú podľa normy účinnej v čase zistenia protiprávneho konania, nie v čase jeho spáchania. Žalovaný poukázal na čl. 2 druhú vetu Rozhodnutia Komisie č. C(2013) 9527 zo dňa 19.12.2013. 43. Porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania zo strany žalobcu bolo žalovaným zistené dňa 21.10.2016 (ukončením administratívnej kontroly verejného obstarávania po doručení Protokolu), teda po dátume prijatia Rozhodnutia Komisie č. C(2013) 9527 z 19.12.2013 a Usmernení, a preto žalovaný aplikoval na tento prípad Rozhodnutie Komisie č. C(2013) 9527 zo dňa 19.12.2013 a Usmernenia. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozsudok SD EÚ v spojených veciach Judeţul Neamţ, C-260/14 a Judeţul Bacău, C-261/14, konkrétne na bod 3 výrokovej časti rozsudku. 44. V súvislosti s vyššie uvedeným svoj záver k otázke, či sa majú zásady právnej istoty a legitímneho očakávania vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby členský štát uplatnil finančné opravy na základe vnútroštátneho právneho predpisu, ktorý nadobudol účinnosť neskôr, ako malo dôjsť k údajnému porušeniu pravidiel v oblasti verejného obstarávania, v citovanom rozsudku SD EÚ vysvetľuje nasledovne: „V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, že keď členské štáty prijímajú opatrenia, ktorými vykonávajú právo Únie, musia dodržiavať všeobecné zásady tohto práva, medzi ktoré patrí najmä zásada právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery (pozri najmä rozsudok z 3. septembra 2015, A2A, C-89/14, EU:C:2015:537, body 35 a 36 a citovanú judikatúru).“ SD EÚ ďalej v rozsudku konštatuje, že cit.: „Okrem toho treba pripomenúť, že podľa tej istej judikatúry hoci zásada právnej istoty bráni retroaktívnemu uplatneniu nariadenia, konkrétne na situáciu, ktorá nastala pred nadobudnutím jeho účinnosti, a to bez ohľadu na prípadné priaznivé alebo nepriaznivé účinky takéhoto uplatnenia pre dotknutú osobu, táto istá zásada vyžaduje, aby bol každý skutkový stav, ak nie je výslovne stanovené inak, riadne posúdený vo svetle účinných právnych noriem. Ak je však novoprijatý zákon účinný len do budúcnosti, okrem výnimiek sa uplatní aj na budúce následky situácií, ktoré vznikli počas účinnosti predchádzajúceho zákona (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. septembra 2015, A2A, C-89/14, EU:C:2015:537, bod 37 a citovanú judikatúru). Ako tiež vyplýva z tej istej judikatúry, rozsah pôsobnosti zásady ochrany legitímnej dôvery nemôže byť rozšírený do tej miery, aby vo všeobecnosti bránil uplatneniu novej právnej úpravy na budúce účinky situácií, ktoré vznikli za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy (pozri najmä rozsudok z 3. septembra 2015, A2A, C-89/14, EU:C:2015:537, bod 38 citovanú judikatúru).“
45. Žalovaný uviedol, že žalobcom realizovaný projekt bol spolufinancovaný z Kohézneho fondu v rámci operačného programu Životné prostredie programového obdobia 2007 – 2013. Zo žiadnej časti Rozhodnutia Komisie č. C(2013) 9527 zo dňa 19.12.2013 nevyplýva a ani žalobca nepreukázal, že by sa na tento prípad nemalo vzťahovať Rozhodnutie Komisie č. C(2013) 9527 zo dňa 19.12.2013. Žalobca chcel podľa názoru žalovaného pravdepodobne naznačiť, že toto rozhodnutie je určené len pre programové obdobie 2014 – 2020, a nie pre programové obdobie 2007 – 2013. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na čl. 1 Rozhodnutia Komisie č. C(2013) 9527 zo dňa 19.12.2013, v ktorom je uvedené, že „Týmto rozhodnutím sa v prílohe stanovujú usmernenia o určení finančných opráv, ktoré má Komisia uplatňovať na výdavky financované Úniou v rámci zdieľaného hospodárenia v programových obdobiach rokov 2007 – 2013 a 2014 – 2020 pri nedodržaní pravidiel verejného obstarávania.“ 46. Žalobca v podanej žalobe poukázal na bod 4 Rozhodnutia Komisie č. C(2013) 9527 zo dňa 19.12.2013, podľa ktorého „Tieto usmernenia sa budú uplatňovať na všetky fondy v rámci zdieľaného hospodárenia, ktoré sú súčasťou viacročného finančného rámca na roky 2014 – 2020, (...).“, na bod 5 Rozhodnutia Komisie č. C(2013) 9527 zo dňa 19.12.2013, podľa ktorého „Tieto usmernenia sú aktualizáciou usmernení o finančných opravách pri nedodržaní pravidiel verejného obstarávania na programové obdobia rokov 2000 – 2006 a 2007 – 2013“ (pozn. COCOF 07/0037/03-SK z 29.11.2007) a na čl. 2 prvá veta Rozhodnutia Komisie č. C(2013) 9527 zo dňa 19.12.2013, podľa ktorého „Usmerneniami stanovenými v prílohe sa nahrádzajú usmernenia o finančných opravách pri nedodržaní pravidiel verejného obstarávania na programové obdobia rokov 2000 – 2006 a 2007 – 2013, ako sa uvádza v odôvodnení 5“, z ktorých je zrejmé, že Rozhodnutie Komisie č. C(2013) 9527 zo dňa 19.12.2013 a Usmernenia sú určené pre programové obdobie rokov 2000 – 2006, 2007 – 2013 a 2014 – 2020. Zároveň v oddiele 1.2.1. prílohy Rozhodnutia Komisie č. C(2013) 9527 zo dňa 19.12.2013 (Usmernenia) je uvedené, že „Rozhodnutie o finančných opravách sa týka programového obdobia rokov 2007 – 2013 a stanovuje všeobecný rámec a tarify paušálnych finančných opráv, ktoré uplatňuje Komisia v rámci metódy zdieľaného hospodárenia na Európsky fond regionálneho rozvoja, Európsky sociálny fond a Kohézny fond.“ 47. Žalovaný uviedol, že porušenie pravidiel verejného obstarávania vyplýva z Rozhodnutia Komisie č. C(2013) 9527 zo dňa 19.12.2013 a Usmernení, ktoré vyplynulo o. i. z uvedených smerníc, z opakovaných zistení počas auditov Európskej komisie a z judikatúry SD EÚ. Podľa odseku 7 oddielu 1.1. prílohy Rozhodnutia Komisie č. C(2013) 9527 zo dňa 19.12.2013 „Typy nezrovnalostí opísané v oddiele 2 sú najčastejšie zistenými typmi nezrovnalostí.“ V rámci týchto typov nezrovnalostí je v bode 4 uvedená nezrovnalosť „Nedostatok času pre potenciálnych uchádzačov/záujemcov na získanie súťažných podkladov“ ako „porušenie čl. 39 ods. 1 smernice 2004/18/ES a čl. 46 ods. 1 smernice 2004/17/ES“, za ktoré sa ukladá finančná oprava vo výške 25 %, ak je čas, ktorý majú potenciálni uchádzači/záujemcovia na získanie súťažných podkladov, kratší ako 50 % lehoty na prijatie ponúk (v súlade s príslušnými ustanoveniami), vo výške 10 %, ak je čas, ktorý majú potenciálni uchádzači/ záujemcovia na získanie súťažných podkladov, kratší ako 60 % lehoty na prijatie ponúk (v súlade s príslušnými ustanoveniami), alebo vo výške 5 %, ak je čas, ktorý majú potenciálni uchádzači/ záujemcovia na získanie súťažných podkladov, kratší ako 80 % lehoty na prijatie ponúk (v súlade s príslušnými ustanoveniami). Opis uvedenej nezrovnalosti je nasledovný: „Čas pre potenciálnych uchádzačov/záujemcov na získanie súťažných podkladov je príliš krátky, čím vzniká neodôvodnená prekážka otvoreniu verejného obstarávania hospodárskej súťaži.“ 48. Žalovaný ďalej poukázal na oddiel 1.1. odsek 1 prílohy Rozhodnutia Komisie č. C(2013) 9527 zo dňa 19.12.2013 „Usmernenia o finančných opravách by sa mali uplatňovať predovšetkým v prípade nezrovnalostí, ktoré predstavujú porušenie pravidiel verejného obstarávania platných pre zákazky financované z rozpočtu Únie v rámci metódy zdieľaného hospodárenia. Tieto pravidlá verejného obstarávania sú stanovené v smerniciach o verejnom obstarávaní, ktoré sú uvedené v oddiele 1.2 (ďalej len „smernice“), a v príslušných vnútroštátnych právnych predpisoch.“ 49. V oddiele 1.1. odsek 3 prílohy Rozhodnutia Komisie č. C(2013) 9527 zo dňa 19.12.2013 je uvedené, že „Týmito usmerneniami sa nahrádzajú a aktualizujú predchádzajúce usmernenia týkajúce sa rovnakej témy (pozri odôvodnenie 5 tohto rozhodnutia). Aktualizované usmernenia odzrkadľujú skúsenosti získané pri uplatňovaní predchádzajúcich usmernení a ich cieľom je objasniť úroveň opráv, ktoré sa majú uplatňovať v súlade so zásadou proporcionality a s ohľadom na príslušnú judikatúru. Hlavnými rozdielmi v porovnaní s predchádzajúcimi usmerneniami sú: 1) objasnenie úrovne opráv,
ktoré sa majú uplatňovať v niektorých prípadoch, pričom sa zavádzajú jasnejšie kritériá; 2) zahrnutie ďalších nezrovnalostí, ktoré neboli vymedzené v predchádzajúcich usmerneniach, ale ktoré sa zistili počas auditov Únie a na ktoré sa uplatnili finančné opravy; 3) harmonizácia úrovne opráv týkajúcich sa zákaziek, na ktoré sa vzťahujú smernice a zásady zmluvy.“ 50. Podľa oddielu 1.1. odsek 9 prílohy Rozhodnutia Komisie č. C(2013) 9527 zo dňa 19.12.2013 „Nezrovnalosti môžu odhaliť aj členské štáty. V takom prípade sú povinné vykonať nevyhnutné opravy. Príslušným orgánom v členských štátoch v prípade opráv nezrovnalostí, ktoré zistili ich vlastné služby, sa odporúča uplatňovať rovnaké kritériá a sadzby, pokiaľ neuplatňujú prísnejšie normy.“ 51. Podľa oddielu 1.2. odsek 1 prílohy Rozhodnutia Komisie č. C(2013) 9527 zo dňa 19.12.2013 „Tieto usmernenia vychádzajú z článku 80 ods. 4 nariadenia (EÚ, Euratom) č. 966/2012 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Únie, predpisov platných pre spolufinancovanie Úniou v jednotlivých odvetviach v rámci metódy zdieľaného hospodárenia, zo smerníc a z referenčných dokumentov uvedených v oddieloch 1.2.1 a 1.2.2, konkrétne z rozhodnutia o finančných opravách, usmernení o Európskom fonde pre rybné hospodárstvo a výkladového oznámenia Komisie 2006/C 179/02 o právnych predpisoch Spoločenstva uplatniteľných na zadávanie zákaziek, na ktoré sa úplne alebo čiastočne nevzťahujú smernice o verejnom obstarávaní.“ 52. Podľa oddielu 1.2. odsek 2 prílohy Rozhodnutia Komisie č. C(2013) 9527 zo dňa 19.12.2013 „Oddiel 2 obsahuje odkaz na smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2004/17/ES z 31. marca 2004 o koordinácii postupov obstarávania subjektov pôsobiacich v odvetviach vodného hospodárstva, energetiky, dopravy a poštových služieb a smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2004/18/ES z 31. marca 2004 o koordinácii postupov zadávania verejných zákaziek na práce, verejných zákaziek na dodávku tovaru a verejných zákaziek na služby. Ak postup verejného obstarávania alebo zákazka podlieha skoršie uvedenej alebo nasledujúcej smernici, oprava sa vykoná v súlade s oddielom 2, pokiaľ je to možné, alebo analogicky s prípadmi opísanými v tomto oddiele. Pri analyzovaní predmetných nezrovnalostí by sa ako referencia mali zohľadniť aj rôzne vnútroštátne ustanovenia o verejnom obstarávaní, ktorými sa transponujú uvedené smernice.“ 53. Žalovaný zdôraznil, že Metodický pokyn CKO č. 11 k určovaniu výšky vrátenia poskytnutého príspevku alebo jeho časti pri porušení pravidiel a postupov verejného obstarávania, aktualizácia č. 6 zo dňa 19.05.20155 zohľadňuje Rozhodnutie Komisie č. C(2013) 9527 zo dňa 19.12.2013, ktorým Európska komisia dňa 19.12.2013 schválila v rámci jeho prílohy usmernenie o určení finančných opráv uskutočňovaných Európskou komisiou, ktoré je potrebné uplatňovať na výdavky v rámci zdieľaného hospodárenia fondov EÚ na programové obdobie 2007 – 2013 pri nedodržaní pravidiel a postupov vo verejnom obstarávaní. 54. Žalovaný tiež poukázal na to, že nemôže meniť závery ÚVO a tieto sú pre neho záväzné. Ustanovenie § 27a ods. 5 zákona č. 528/2008 Z. z. ukladá správnemu orgánu obligatórnu povinnosť v takomto prípade rozhodnúť o vrátení sumy uvedenej v žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov. K namietanej povinnosti samostatne dôsledne vyhodnotiť, či konanie žalobcu bolo porušením pravidiel a postupov verejného obstarávania, posúdiť jeho závažnosť a vyhodnotiť, či takéto porušenie malo alebo mohlo mať vplyv na výsledok verejného obstarávania, žalovaný poukázal na skutočnosť, že ÚVO je kompetentný autoritatívne posúdiť, či skutočne došlo k porušeniu pravidiel a postupov verejného obstarávania, a či toto porušenie malo alebo mohlo mať vplyv na výsledok verejného obstarávania. Výsledkom tohto posúdenia je potom rozhodnutie ÚVO alebo protokol, ktoré majú zase za následok rozhodnutie podľa § 27a ods. 5 zákona č. 528/2008 Z. z. 55. Žalovaný nemá právomoc zasahovať do konania a rozhodovania ÚVO a ani sa vysporiadavať s námietkami vznesenými voči Protokolu a ani ho právne hodnotiť. Výhrady voči Protokolu sa uplatňujú v priebehu konania a rozhodovania ÚVO. ÚVO ako ústredný orgán štátnej správy pre oblasť verejného obstarávania vykonáva dohľad nad dodržiavaním povinností verejného obstarávateľa a výsledky jeho kontroly sú pre poskytovateľa (žalovaného) záväzné, pretože tieto sú rozhodujúcou skutočnosťou pre začatie správneho konania. Uvedené vyplýva pre toto konanie aj z § 27a ods. 4 zákona č. 528/2008 Z. z., podľa ktorého má poskytovateľ povinnosť podať podnet správnemu orgánu na konanie podľa § 27a ods. 5 a z § 27a ods. 5 zákona č. 528/2008 Z. z., podľa ktorého má správny orgán povinnosť vydať rozhodnutie o povinnosti žalobcu vrátiť poskytnutý príspevok vo výške sumy uvedenej v žiadosti
o vrátenie, ak boli splnené zákonné podmienky. Tieto podmienky na začatie správneho konania boli v tomto prípade splnené. Žalovaný v tejto súvislosti uviedol, že v štádiu správneho konania by bolo neúčelné, aby správny orgán opätovne predmetné zistenia porušenia zákona č. 528/2008 Z. z. právne posudzoval a opätovne vykonával skutkové zistenia k uvedeným porušeniam zákona č. 25/2006 Z. z., keďže ich už predtým vykonal ÚVO. Ak by tak aj správny orgán urobil, a mal by odlišný názor ako ÚVO, zákon nedáva správnemu orgánu možnosť nejakým spôsobom ovplyvniť zistenia uvedené v Protokole a s nimi súvisiaci nasledujúci postup v zmysle zákona. 56. Pokiaľ ide o konanie správneho orgánu pri ukladaní povinnosti vrátiť finančné prostriedky podľa § 27a ods. 5 zákona č. 528/2008 Z. z., žalovaný uviedol, že v tomto prípade ide o špecifický proces, na ktorý sa síce vzťahuje zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“), ale zároveň sa aplikujú aj príslušné ustanovenia zákona č. 528/2008 Z. z., podľa ktorých v rámci správneho konania o skutkovom stave rozhoduje jeden správny orgán (ÚVO) a na základe výsledku tohto rozhodovania o výške ukladanej povinnosti rozhoduje iný správny orgán. Na základe vyššie uvedeného správny orgán nie je oprávnený upustiť od uloženia finančnej opravy, pretože z dikcie zákona vyplýva, v prípade zisteného porušenia pravidiel a postupov verejného obstarávania uvedeného v protokole a jeho vplyvu alebo možného vplyvu na výsledok verejného obstarávania, povinnosť uložiť finančnú opravu. V tejto súvislosti žalovaný poukázal aj na rozsudok NSS sp. zn. 3Sfk/29/2021 zo dňa 12.07.2023. 57. Na základe doručeného Protokolu, ktorý obsahoval zistenie porušenia pravidiel a postupov verejného obstarávania, ktoré mohli mať vplyv na výsledok verejného obstarávania, žalovaný v súlade s § 27a ods. 4 zákona č. 528/2008 Z. z. vyzval žalobcu na vrátenie finančných prostriedkov. Keďže žalobca tieto finančné prostriedky nevrátil v lehote uvedenej v žiadosti o vrátenie, poskytovateľ bol povinný podať podnet správnemu orgánu na konanie a rozhodnutie a správny orgán mal zase v súlade s § 27a ods. 5 zákona č. 528/2008 Z. z. povinnosť rozhodnúť o vrátení sumy. 58. K otázke predvolania svedkov žalovaný poukázal na § 21 ods. 1 Správneho poriadku. V danej veci rozhoduje správny orgán na základe listinných dôkazov, predovšetkým na základe protokolu. Ustanovenie § 27a ods. 5 zákona č. 528/2008 Z. z. obligatórne ukladá správnemu orgánu povinnosť rozhodnúť o vrátení poskytnutého príspevku v prípade, ak príslušný orgán, ktorým je ÚVO, zistí porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania uvedené v protokole, ktoré malo alebo mohlo mať vplyv na výsledok verejného obstarávania. Na tom by nemohli nič zmeniť ani výsluchy žalobcom uvádzaných svedkov. Žalobca mal právo vyjadriť svoje námietky k protokolu v čase, keď bol s ním oboznámený. Žalovaný preto nepovažoval za potrebné v danej veci nariadiť pojednávanie. V. Replika žalobcu 59. V podanej replike žalobca zotrval na tom, že podľa platného práva v čase realizácie predmetnej fázy verejného obstarávania v roku 2011 (plynutia lehôt na prijímanie žiadostí o predloženie súťažných podkladov a následne na predkladanie ponúk), sa nedopustil žiadneho protiprávneho konania vyplývajúceho či už explicitne alebo implicitne zo všeobecne záväzných právnych predpisov alebo tzv. soft law (metodických pokynov, usmernení a pod. príslušných orgánov). 60. Žalobca zdôraznil, že verejné obstarávanie zverejnil nielen na základe riadneho oznámenia, ale na účely zvýšenia transparentnosti a informovanosti potencionálnych záujemcov o zákazke vopred na základe Predbežného oznámenia o verejnom obstarávaní - príloha č. 1 podľa nariadenia komisie (ES) c. 1564/2005 - Vestník č. 89/2011 - číslo oznámenia v Ú. v. EÚ: 2011/S 087-130657 z 05.05.2011 „Intenzifikácia ČOV, odkanalizovanie a zásobovanie pitnou vodou v Trenčianskom regióne“. Zverejnenie predbežného oznámenia nebolo povinné. Až následne bolo zverejnené riadne Oznámenie o vyhlásení verejného obstarávania vo Vestníku č. 115/2011 dňa 14.06.2011. 61. Žalobca sa mohol v tom čase (2011) riadiť výlučne platným ustanovením § 19 ods. 4 zákona č. 25/2006 Z. z. Metodické usmernenie zo dňa 09.09.2008 bolo v čase uskutočnenia posudzovaného verejného obstarávania jediným relevantným dokumentom, ktorým sa mohli riadiť obstarávatelia pri stanovení lehôt na poskytnutie súťažných podkladov. Ani jeden z potenciálnych záujemcov nenamietal, že by lehota na vyžiadanie súťažných podkladov bola nedostačujúca.
62. Kľúčovou zásadou legality právneho poriadku je zásada, podľa ktorej „pravidlom prijatým dnes by sa malo riadiť to, čo sa stane zajtra, nie to, čo sa stalo včera...“. Inak povedané, vo funkčnom právnom režime právne predpisy musia pôsobiť najmä do budúcnosti. Ústavný súd SR (ďalej len „ústavný súd“) počas svojej existencie vymedzil vo svojej judikatúre svoj postoj k zákazu retroaktivity, keď zdôraznil, že v ústavnom poriadku Slovenskej republiky sa uplatňuje zásada lex retro non agit, čiže zákon nemá spätnú účinnosť (porov. I. ÚS 238/04). Podľa ústavného súdu zákaz retroaktivity spočíva najmä v tom, že „podľa súčasnej platnej právnej normy zásadne nie je možné posudzovať úkony, iné právne skutočnosti alebo právne vzťahy, ktoré sa stali alebo vznikli pred účinnosťou tejto právnej normy“ (pozri PL. ÚS 1/04). Na základe prezentovaného ústavný súd zovšeobecnil zásadu, podľa ktorej ten, „kto konal, resp. postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis (jeho normy), nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia“ (pozri PL. ÚS 36/95). Ústavný súd rozlíšil v súlade s právnou teóriou medzi pravou a nepravou retroaktivitou. Pravá retroaktivita právneho predpisu „predpokladá, že zákon dodatočne a pozmeňujúco zasahuje do už právne uzavretých minulých skutkových a právnych stavov (práv alebo povinností)“ (pozri PL. ÚS 3/00). Ako nepravú retroaktivitu právneho predpisu ústavný súd hodnotí situáciu, „ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali“ (pozri PL. ÚS 25/05). Platným zostáva v tejto súvislosti aj stanovisko ústavného súdu akcentujúce myšlienku, že „zákonodarca môže výnimočne uplatniť retroaktívne ustanovenia na úpravu nových (existujúcich) právnych stavov, pričom v takomto prípade musí preukázať závažné dôvody všeobecného záujmu, ktoré si môžu vyžiadať alebo odôvodniť prelomenie zásady zákazu spätnej pôsobnosti v prospech slobodnej tvorby právnej úpravy zo strany zákonodarcu...“ (pozri PL. ÚS 67/07). Zákaz retroaktivity je jeden zo základných právnych princípov demokratickej spoločnosti zaručujúci právnu istotu. 63. Z právnej úpravy práva EÚ, ani rozhodovacej praxe orgánov EÚ nevyplýva, aby by bolo možné v tomto prípade prelomiť princíp zákazu retroaktivity (v neprospech žalobcu). 64. Rozhodnutie Komisie C(2013) 9527 zo dňa 19.12.2023 je v celom rozsahu neaplikovateľné na vyvodzovanie zodpovednosti a ukladanie akejkoľvek administratívnej povinnosti voči žalobcovi (a to aj vo forme správneho opatrenia). 65. Rozhodnutia Komisie sú záväzné výlučne pre tých, ktorým sú určené, a sú priamo uplatniteľné len voči týmto subjektom. 66. Rozhodnutie Komisie C(2013) 9527 zo dňa 19.12.2023 je adresované členským štátom EÚ pri uplatňovaní finančných opráv voči členským štátom zo strany Komisie, t. j. pôsobí vo vertikálnej úrovni (Komisia – členský štát EÚ) tak, ako to vyplýva z úvodných ustanovení predmetného rozhodnutia Komisie: „(1) Účelom týchto usmernení je poskytnúť príslušným útvarom Komisie usmernenie o zásadách, kritériách a tarifách, ktoré je potrebné uplatňovať na finančné opravy uskutočnené Komisiou v súvislosti s výdavkami financovanými Úniou v rámci zdieľaného hospodárenia pri nedodržaní príslušných pravidiel verejného obstarávania, ako sa uvádza v usmerneniach. (2) V súlade s článkom 80 ods. 4 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 966/2012 z 25. októbra 2012 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Únie, je Komisia povinná: i) uplatňovať finančné opravy vo vzťahu k členským štátom s cieľom vylúčiť z financovania Únie výdavky vzniknuté v rozpore s platným právom... (6) Tieto usmernenia by Komisia mala používať na zabezpečenie rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k jednotlivým členským štátom, zabezpečenie transparentnosti a proporcionality pri uplatňovaní finančných opráv v súvislosti s výdavkami financovanými Úniou.“ 67. Žalovaný rozšíril osobnú, vecnú a časovú pôsobnosť Rozhodnutia Komisie C(2013) 9527 zo dňa 19.12.2013, ktoré nie je možné aplikovať vo vzťahu k individuálnym subjektom, ale výlučne vo vzťahu k členským štátom (ide o vyvodzovanie zodpovednosti Komisie voči členskému štátu). Vo vertikálnej rovine (Komisia – členský štát EÚ) sa prirodzene neaplikujú všetky princípy, ktoré musia byť dodržané pri vyvodzovaní administratívnoprávnej zodpovednosti na vnútroštátnej úrovni vo vzťahu k individuálnym subjektom.
68. Žalobca poukázal na Prílohu Rozhodnutia Komisie C(2013) 9527 zo dňa 19.12.2013, ktorou je Usmernenie o určení finančných opráv, ktoré je potrebné uplatňovať na výdavky financované Úniou v rámci zdieľaného hospodárenia pri nedodržaní pravidiel verejného obstarávania, ktorý nahradil do roku 2013 platné Usmernenie o určení finančných opráv COCOF 07/0037/03-SK týkajúce sa Európskeho fondu regionálneho rozvoja, Kohézneho fondu a Európskeho sociálneho fondu (ďalej len „Usmernenia COCOF“). 69. Komisia je povinná pri zistených nezrovnalostiach voči členským štátom uplatniť predchádzajúce platné Usmernenia COCOF, ak sú pre členský štát výhodnejšie. Nad rámec argumentácie o neaplikovateľnosti Rozhodnutia Komisie C(2013) 9527 zo dňa 19.12.2013 preto dodal, že aj táto skutočnosť per se pri analogickom prístupe voči žalobcovi spochybňuje celý argumentačný základ žalovaného, pretože žalovaný by bol v prejednávanej veci voči žalobcovi povinný aplikovať Usmernenie COCOF, ktoré nevymedzovalo postup žalobcu vo verejnom obstarávaní ako tzv. „nezrovnalosť“, teda bolo pre žalobcu výhodnejšie. 70. Usmernenie COCOF platné v období 2007-2013 vôbec nevymedzovalo skrátenie lehôt na vyžiadanie súťažných podkladov a lehôt na predkladanie ponúk ako nezrovnalosť tak, ako to neskôr vymedzovalo neskoršie Usmernenie o určení finančných opráv, ktoré je Prílohou Rozhodnutia Komisie C(2013) 9527 zo dňa 19.12.2013. 71. Žalobca zdôraznil, že porušenie pravidiel zo strany žalobcu nevyplýva (žalovaný to nekonštatuje) ani zo Smerníc. 72. Žalovaný a ÚVO pri konštatovaní protiprávneho konania žalobcu vychádzali a priamo sa odvolávali Rozhodnutie Komisie č. C(2013) 9527 zo dňa 19.12.2013 upravujúce nové usmernenia s novými „nezrovnalosťami“, ktoré retroaktívne aplikovali na tento prípad. Zodpovednosť za implementáciu pravidiel smerujúcich voči členským štátom EÚ na vnútroštátnej (národnej) úrovni majú jednotlivé členské štáty, pričom tieto sú povinné pravidlá implementovať do vnútroštátneho právneho poriadku tak, aby bola dodržaná zákonnosť, ústavnoprávne zásady, ochrana práv a právom chránených záujmov dotknutých subjektov (v tomto prípade žalobcu), voči ktorým štát vrchnostensky uplatňuje svoju právomoc s poukazom na princíp legality výkonu štátnej moci (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR). 73. Pre úplnosť žalobca zdôraznil, že aj samotný Metodický pokyn CKO č. 11 k určovaniu výšky vrátenia poskytnutého príspevku alebo jeho časti pri porušení pravidiel a postupov verejného obstarávania, aktualizácia č. 6 zo dňa 19.05.2015 (MP CKO č. 11), ktorý aplikuje žalovaný pri vymedzení nezrovnalosti (protiprávneho konania), ako aj výšky finančnej korekcie vo výške 2.126.666,11 EUR výslovne vychádza zo záverov Rozhodnutia Komisie č. C(2013) 9527 zo dňa 19.12.2013. 74. Aj v prípade, ak by malo Rozhodnutie Komisie C(2013) 9527 zo dňa 19.12.2013 účinok voči jednotlivcom a predmetné rozhodnutie bolo aplikované s poukazom na povinnosť eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva (tento princíp bol rozšírený na celé právo EÚ, bez ohľadu na to, či prichádza vo forme, ktorá má alebo nemá priamy účinok), povinnosť eurokonformného výkladu a uplatňovania relevantných ustanovení vnútroštátneho práva nie je absolútna – podlieha určitým obmedzeniam: i.) výsledkom uplatnenia nepriameho účinku nesmú byť narušené princípy právnej istoty, ochrany legitímnych očakávaní a princíp zákazu retroaktivity; ii.) nemôže slúžiť ako základ na výklad contra legem vnútroštátneho práva. 75. SD EÚ výnimočne pripúšťa retroaktivitu právneho predpisu, ak si to vyžaduje ustanovený cieľ a legitímne očakávania dotknutých osôb ostanú chránené. SD EÚ vo svojej judikatúre často uvádza, že nová právna úprava, ktorá má vplyv na budúce účinky situácií, sa za normálnych okolností neuplatňuje retrospektívne, teda nemá vplyv na práva alebo povinnosti vzniknuté pred jej účinnosťou. Účinky legislatívy musia byť jednoznačné a predvídateľné pre tie subjekty, ktoré sú ich adresátmi. Preto vo všeobecnosti platí princíp, podľa ktorého predpisy platia výlučne iba od okamihu ich publikovania (účinnosť). Tieto závery sú založené na princípe právnej istoty a ochrany legitímnych očakávaní. 76. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe poukázal na rozhodovaciu prax SD EÚ, podľa ktorej:
„Okrem toho treba pripomenúť, že podľa tej istej judikatúry hoci zásada právnej istoty bráni retroaktívnemu uplatneniu nariadenia, konkrétne na situáciu, ktorá nastala pred nadobudnutím jeho účinnosti, a to bez ohľadu na prípadné priaznivé alebo nepriaznivé účinky takéhoto uplatnenia pre dotknutú osobu, táto istá zásada vyžaduje, aby bol každý skutkový stav, ak nie je výslovne stanovené inak, riadne posúdený vo svetle účinných právnych noriem. Ak je však novoprijatý zákon účinný len do budúcnosti, okrem výnimiek sa uplatní aj na budúce následky situácií, ktoré vznikli počas účinnosti predchádzajúceho zákona (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. septembra 2015, A2A, C-89/14, EU:C:2015:537, bod 37 a citovanú judikatúru). Ako tiež vyplýva z tej istej judikatúry, rozsah pôsobnosti zásady ochrany legitímnej dôvery nemôže byť rozšírený do tej miery, aby vo všeobecnosti bránil uplatneniu novej právnej úpravy na budúce účinky situácií, ktoré vznikli za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy (pozri najmä rozsudok z 3. septembra 2015, A2A, C-89/14, EU:C:2015:537, bod 38 citovanú judikatúru).“ 77. Závery predmetných rozhodnutí SD EÚ však nie sú podľa žalobcu aplikovateľné v tejto právnej veci, a to z nasledovných dôvodov: i.) Podľa koncepcie spätnej účinnosti noriem vytvorenej SD EÚ: - je právny predpis považovaný za retroaktívny vtedy, ak upravuje právnu situáciu, ktorá existovala pred jeho vydaním a bola ukončená ešte pred jeho vstupom do platnosti. Pojem „situácie existujúcej pred vyhlásením právneho predpisu“ zahŕňa ukončené právne alebo skutkové situácie, pri ktorých subjekt nemohol dopredu vedieť o norme, ktorou sa má jeho správanie regulovať (ukončená situácia je taká, ktorá je úplne uzavretá a subjekt nemohol predvídať zmenu práva). Na základe predošlého možno konštatovať, že podľa koncepcie SD EÚ je právny prepis retroaktívny, ak pôsobí na už ukončené, minulé právne alebo minulé skutkové situácie s prihliadnutím na správanie subjektov práva. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutie vo veci Crispoltoni (SD EÚ, C-368/89), v ktorom súd konštatoval spätnú účinnosť nariadenia Komisie, ktorá stanovila tzv. maximálne zaručené množstvá pre určité odrody tabaku. Nadprodukcia tabaku mala mať za následok vrátenie časti poskytnutej dotácie na pestovanie danej odrody. Cieľom predmetného nariadenia bolo postupné znižovanie produkcie určitých odrôd tabaku. Nariadenie síce bolo zverejnené pred zberom plodiny, ale až po jeho zasadení a následnom presadení. Formálne síce právny predpis reguloval produkciu pri zbere, v skutočnosti ale reguloval rozhodnutie pestovateľov pri presádzaní mladých rastlín na pole. SD EÚ vyhlásil toto nariadenie za retroaktívne. - ak právny predpis zasiahne do prebiehajúcej situácie, nebude považovaný za retroaktívny. Prebiehajúca situácia nemusí byť považovaná za retroaktívnu, pretože právne normy zasahujú do práva alebo skutku, ktorý ešte nie je ukončený, a teda subjekt ešte môže rozhodovať alebo sa jeho správanie ešte môže meniť. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutie vo veci Rumi (SD EÚ, C-147/78): Súd konštatoval, že ak právny predpis zasahuje do právne relevantnej situácie, ktorá ešte prebieha (napríklad kvótna obdobie), tento zásah bude považovaný za novú úpravu s budúcim účinkom a nebude retroaktívny. To znamená, že postihnutá osoba má možnosť ešte primerane ovplyvniť svoju situáciu v čase, keď zákon nadobudne účinnosť, a jej práva z predchádzajúceho obdobia sú chránené. 78. Oznámenia a posudzované lehoty na vyžiadanie súťažných podkladov a predloženie ponúk vo verejnom obstarávaní plynuli v mesiacoch 05-08/2011. To znamená, že rozhodujúce právne skutočnosti v tejto veci nastali v roku 2011, plynuli určitý čas a skončením lehoty na predkladanie ponúk (08.08.2011, čas: 09.00h.) bola celá predmetná fáza verejného obstarávania ukončená a prebehla v tom čase v plnom súlade s platnými predpismi (ani ex ante kontrola verejného obstarávania nezistila nedostatky). Žiadne ďalšie „budúce účinky situácií, ktoré vznikli za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy“ preto vo vzťahu k posudzovanému konaniu žalobcu ani hypoteticky nemohli nastať po dátume 08.08.2011. V zmysle uvedenej rozhodovacej praxe SD EÚ by v tomto prípade išlo o neprípustnú retroaktivitu. 79. V súvislosti so Zmluvou o NFP č. 134/1.2 MP/2012 žalobca poukázal na to, že ani táto zmluva akýmkoľvek spôsobom v žiadnom svojom ustanovení, VZP alebo v prílohách nevymedzila zákaz alebo neprípustnosť skracovania lehôt na vyžiadanie súťažných podkladov oproti lehotám na predkladanie ponúk. Na porovnanie žalobca predložil aktuálnu Zmluvu o NFP z roku 2025 uzatvorenú medzi žalobcom a žalovaným, ktorej prílohou č. 4 s názvom: „Finančné opravy za porušenie pravidiel a postupov VO a obstarávania“, sú riadne vymedzené zakázané postupy vo verejnom obstarávaní, ktoré môžu viesť k uloženiu finančnej opravy, t. j. na rozdiel od Zmluvy o NFP č. 134/1.2 MP/2012 sú v prílohe č. 4 Zmluvy o NFP z roku 2025 riadne vymedzené skutky a výška finančných opráv/sankcií s nimi spojených.
80. Rozhodnutie Komisie C(2013) 9527 zo dňa 19.12.2013 a Metodický pokyn CKO č. 11 zo dňa 19.05.2015 sú na posudzovanie lehôt stanovených žalobcom vo verejnom obstarávaní v roku 2011 neaplikovateľné, a to nielen z pohľadu neprípustnosti v kontexte vnútroštátneho práva, ale aj práva EÚ a rozhodovacej praxe SD EÚ. 81. Žalovaný nepreukázal existenciu akejkoľvek rozhodovacej praxe, ktoréhokoľvek orgánu verejnej moci, zakazujúcej skracovanie lehôt na vyžiadanie súťažných podkladov oproti lehotám na predkladanie ponúk vo verejných obstarávaniach prebiehajúcich v roku 2011. VI. Vyjadrenie ďalšieho účastníka 82. Ďalší účastník vo svojom vyjadrení poukázal na znenie prechodných ustanovení § 155p ods. 3, § 155o ods. 3, § 155m ods. 4, § 155l ods. 3, § 155k ods. 4 zákona č. 25/2006 Z. z., podľa ktorých bol ÚVO pri výkone kontroly povinný postupovať podľa predpisov účinných v čase zadávania predmetnej zákazky, v nadväznosti na § 155k ods. 1 zákona č. 25/2006 Z. z. podľa zákona č. 25/2006 Z. z. účinného k 09.06.2011. Zákon č. 25/2006 Z. z. účinný k 09.06.2011 nestanovoval lehotu, v ktorej bol ÚVO povinný vypracovať protokol o výsledku kontroly vo vzťahu k dátumu začatia výkonu kontroly. ÚVO zároveň uviedol, že 90-dňová lehota stanovená v § 146c ods. 1 zákona č. 25/2006 Z. z. bola do neho zavedená zákonom č. 28/2013 Z. z. s účinnosťou od 18.02.2013, pričom táto lehota má poriadkový charakter. Poriadkový charakter lehoty stanovenej v § 146c ods. 1 zákona č. 25/2006 Z. z. je možné analogicky odvodiť aj zo súdnej praxe. ÚVO v tomto kontexte poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžf/129/2013 alebo Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/23/2013, sp. zn. 4S/133/2011 a sp. zn. 1S/244/2010. 83. Ďalší účastník zotrval na správnosti kontrolného zistenia Protokolu a uviedol, že i napriek absencii úpravy lehôt na prijímanie žiadostí o súťažné podklady, bol žalobca povinný v celom procese verejného obstarávania postupovať podľa zákona č. 25/2006 Z. z. a súčasne uplatňovať základné princípy verejného obstarávania obsiahnuté v § 9 ods. 4 tohto zákona (t. j. princíp rovnakého zaobchádzania, princíp nediskriminácie uchádzačov alebo záujemcov, princíp transparentnosti a princíp hospodárnosti a efektívnosti) a nie na základe výkladových stanovísk, metodických usmernení či jednotlivých kontrol. 84. Poukázal na to, že žalobca sa v správnej žalobe odvolával na Metodické usmernenie zo dňa 09.09.2008. Z obsahu tohto metodického usmernenia je zrejmé, že žiadnym spôsobom nelegitimovalo postup žalobcu, ktorý skrátil lehotu na vyžiadanie si súťažných podkladov oproti lehote na predkladanie ponúk o 39 dní. Predmetné metodické usmernenie uvádza len konštatovanie, že stanovenie lehoty na vyžiadanie si súťažných podkladov, ako aj lehoty na predkladanie ponúk je v kompetencii verejného obstarávateľa a uvedené údaje je povinný uviesť v oznámení o vyhlásení verejného obstarávania. Žiadnym spôsobom teda neoslobodzuje žalobcu od povinnosti dodržiavať princípy verejného obstarávania stanovené v § 9 ods. 4 zákona č. 25/2006 Z. z. Navyše metodické usmernenia vydávané úradom nie sú právne záväzné. 85. V súvislosti so žalobcom namietanou retroaktivitou vzhľadom na rozhodnutie Komisie č. C (2013) zo dňa 19.12.2013 ÚVO uviedol, že žalobca bol povinný dodržiavať princípy verejného obstarávania podľa § 9 ods. 4 zákona č. 25/2006 Z. z. v celom postupe zadávania zákazky. Rovnako tiež skutočnosť, že výkladové stanovisko bolo zverejnené po vyhlásení daného verejného obstarávania, je irelevantná, pretože povinnosť neobmedzovať súťaž vo verejnom obstarávaní vychádza zo základných princípov verejného obstarávania a nie z výkladového stanoviska a metodických usmernení. 86. K samotnému postupu žalobcu, ktorý bol ÚVO vyhodnotený ako rozporný so zákonom č. 25/2006 Z. z., ďalší účastník uviedol, že verejný obstarávateľ je povinný v rámci celého postupu zadávania zákazky vymedziť uplynutie lehoty na vyžiadanie si súťažných podkladov zo strany záujemcov tak, aby nedošlo k neodôvodnenému obmedzovaniu hospodárskej súťaže, a teda má zvoliť takú formu a spôsob sprístupnenia súťažných podkladov, pri uplatnení ktorej nedochádza k diskriminácii hospodárskych subjektov, ktoré majú záujem zúčastniť sa na vyhlásenom verejnom obstarávaní. Stanovenie kratšej lehoty na vyžiadanie súťažných podkladov ako lehoty na predkladanie ponúk je obmedzujúce, pretože sa tým vylučuje prístup k súťažným podkladom všetkých potenciálnych uchádzačov k postupu verejného obstarávania, ktorí môžu mať záujem na predložení ponuky. Skrátenie tejto lehoty oproti lehote na predkladanie ponúk môže viesť k následku, ktorým môže byť neúčasť vo verejnom obstarávaní zo
strany potenciálnych záujemcov, ktorí si súťažné podklady do uplynutia skrátenej lehoty na vyžiadanie si súťažných podkladov nestihnú prevziať, ale boli by spôsobilí predložiť verejnému obstarávateľovi ponuku na obstarávaný predmet zákazky, dokonca možno aj najlepšiu (najvýhodnejšiu) ponuku. Uvedené vyplýva aj zo záverov auditov Európskej komisie, v ktorých Európska komisia poukázala, že verejní obstarávatelia v Slovenskej republike stanovovali lehotu na vyžiadanie súťažných podkladov kratšiu, ako bola lehota na predkladanie ponúk, a teda takýmto postupom zabránili uplatneniu zásad nediskriminácie, rovnakého zaobchádzania, proporcionality a zásady transparentnosti, a tým riadnej súťaži hospodárskych subjektov v rámci jednotného trhu Európskej únie (ďalej len „EÚ“). 87. Ďalší účastník uviedol, že podľa ustálenej judikatúry SD EÚ hlavným cieľom pravidiel práva EÚ v oblasti verejného obstarávania je zabezpečenie voľného pohybu služieb a otvorenie nenarušenej hospodárskej súťaže vo všetkých členských štátoch (rozsudok zo dňa 11.01.2005 Stadt Halle a RLP Recyclingpark Lichau proti Arbeitsgemeinschaft Thermishe Restabfall- und Energieverwertungsanlage TREA Leuna, C-26/03). Pri realizácii tohto dvojakého cieľa právo EÚ uplatňuje najmä zásadu rovnosti zaobchádzania s uchádzačmi a z nej vyplývajúcu povinnosť transparentnosti (rozsudok zo dňa 19.06.2008 Pressetext Nachrichtenagentur GmbH proti Rakúsku, C-454/06). Daný právny názor potvrdzuje aj Rozhodnutie Komisie, ktorého príloha obsahuje konkrétne nezrovnalosti, ktoré predstavujú porušenie pravidiel verejného obstarávania, pričom jednou z nezrovnalostí je aj nedostatok v podobe určovania tzv. skrátených lehôt na vyžiadanie súťažných podkladov oproti lehote na predkladanie ponúk, čo smernica 2004/18/ES neumožňuje. Tak ako to vyplýva z čl. 2 Rozhodnutia Komisie, usmernenia v prílohe bude Komisia uplatňovať na finančné opravy, ktoré sa týkajú nezrovnalostí zistených po dátume prijatia tohto rozhodnutia. 88. Z uvedeného podľa ďalšieho účastníka vyplýva, že pokiaľ by orgán verejnej moci Slovenskej republiky konštatoval, že určenie skrátenej lehoty na vyžiadanie súťažných podkladov oproti lehote na predkladanie ponúk nie je porušením práva EÚ, resp. zákona č. 25/2006 Z. z., voči Slovenskej republike by minimálne nasledovali finančné opravy (korekcie) zo strany EÚ, a to bez ohľadu na skutočnosť, kedy bolo určité verejné obstarávanie vyhlásené a bez ohľadu na prípadnú prax verejných obstarávateľov pri určovaní lehôt na vyžiadanie súťažných podkladov vo verejných súťažiach. Tieto pochybenia by mohli viesť k obrovským finančným škodám pre Slovenskú republiku v podobe korekcií finančných prostriedkov zo strany EÚ. Zároveň by však voči Slovenskej republike mohlo byť začaté konanie o zodpovednosti členského štátu podľa čl. 258 až 260 ZFEÚ z dôvodu nesprávnej aplikácie práva EÚ v Slovenskej republike. 89. Ďalší účastník uviedol, že vnútroštátne súdne orgány nesmú aplikovať vnútroštátne ustanovenie, ak by tým došlo k ohrozeniu účinkov úniového rozhodnutia (Albako, 249/85, 21.05.1987, Zb. s. 2345, bod 17; pozri tiež ČEZ, C-115/08, 27.10.2009, b 138; Simmenthal, 106/77, 09.03.1978, Zb. s. 629, body 21 až 24). Článok 4 ods. 3 pododsek 2 Zmluvy o EÚ ukladá členským štátom povinnosť prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie účinnosti úniového práva, napríklad na účely vykonania povinností vyplývajúcich z aktov inštitúcií (Scheer, 17.12.1970, Zb. s. 1197, bod 8). Členské štáty nesmú prijať, ani dovoliť vnútroštátnym orgánom s normatívnou právomocou, aby prijali akýkoľvek akt, ktorým by zakryli úniovú povahu a účinky právnej normy. Členské štáty nesmú priamo ani prostredníctvom nimi zriadených alebo uznaných orgánov porušiť alebo tolerovať porušenie práva EÚ alebo ohroziť jeho účinky (Amsterdam Bulb, 50-76, 02.02.1977, Zb. s. 137). 90. Vzhľadom na uvedené, v súlade s povinnosťou zabezpečiť úplnú účinnosť práva EÚ, je vnútroštátny súd, správny orgán alebo aj iný orgán, ktorý aplikuje vnútroštátne právo, povinný vykladať ho čo najviac v zmysle znenia a cieľov smernice, aby sa dosiahol smernicou sledovaný výsledok (Impact, C-268/06, 15.04.2008, Zb. s. I-2483, bod 98; Kofoed, C-321/05, 05.07.2007, Zb. s. I-5795, bod 45; Pfeiffer, C-397 a 403/01, 05.10.2004, Zb. s. I-8835, bod 113; Coote, C-185/97, 22.09.1998, Zb. s. I-5199, ods. 18; Miret, C-334/92, 16.12.1993, Zb. s. I-6911, ods. 20 a 21; Faccini Dori, C-91/92, 14.07.1994, Zb. s. I-3325, bod 26; Marleasing, C-106/89, 13.11.1990, Zb. s. I-4135, bod 8; Johnston, 222/84, Zb. s. 1651, bod 53; Beentjes, 31/87, 20.09.1988, Zb. s. 4635, bod 39). Zásada eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva platí nielen v prípade vnútroštátnych ustanovení osobitne prijatých na vykonanie smernice, ale vzťahuje sa na vnútroštátne právo ako celok (Impact, C-268/06, 15.4.2008, Zb.s.I-2483, bod 115), vrátane vnútroštátnej judikatúry (Centrosteel, C-456/98, 13.7.2000, Zb. s. I-6007, bod 17).
91. Vo vzťahu k vyššie uvedeným skutočnostiam vyplývajúcim z judikatúry SD EÚ, že hlavným cieľom pravidiel práva EÚ v oblasti verejného obstarávania je zabezpečenie voľného pohybu služieb a otvorenie nenarušenej hospodárskej súťaže vo všetkých členských štátoch, ďalší účastník tiež poukázal na povinnosť výkladu vnútroštátneho práva v súlade s úniovým právom, ktorá vychádza z článku 4 ods. 3 Zmluvy o EÚ, pričom tá umožňuje vnútroštátnemu súdu, aby v rámci svojich právomocí zabezpečil plnú účinnosť práva EÚ pri rozhodovaní veci (Pfeiffer, C-397 a 403/01, 5.10.2004, Zb. s.I-8835, bod 113). 92. V tejto súvislosti ďalší účastník poukázal na rozsudok SD EÚ zo dňa 16.10.2003, Írsko proti Komisii, C-399/00, podľa ktorého prípadná existencia nezrovnalostí, ktoré predtým neboli sledované alebo zistené, nemôže v žiadnom prípade založiť legitímnu dôveru. SD EÚ ďalej uviedol nasledovné: Pokiaľ konanie inštitúcie alebo členského štátu nie je v súlade s úniovým právom, nemôže dôjsť k vzniku legitímnej dôvery (T-336/94, Efisol, 16.10.1996, Zb. s. II-1343, bod 36; Hauptzollamt Krefeld, 5/82, 15.12.1982, Zb. s. 4601, bod 22). Na zásadu ochrany legitímnej dôvery sa nemožno odvolávať na účely potvrdenia alebo zopakovania nesprávneho výkladu aktu (OPTUC, T-142/01 a 283/01, 28.01.2004, Zb. s. II-329, bod 103). VII. Vyjadrenie žalovaného 93. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 02.02.2026 zotrval na svojom písomnom vyjadrení zo dňa 05.05.2025 a stotožnil sa s vyjadrením ďalšieho účastníka. VIII. Vyjadrenie žalobcu 94. Žalobca v podanom vyjadrení zo dňa 02.02.2026 zdôraznil, že jadrom tohto sporu je snaha ÚVO a žalovaného retroaktívne sankcionovať žalobcu ako verejného obstarávateľa za postup realizovaný v roku 2011, a to na základe výkladových pravidiel, ktoré boli sformulované a publikované až v rokoch 2013 a 2015. 95. V podanom vyjadrení sa zameral na konflikt dvoch princípov práva EÚ a vnútroštátneho správneho práva: na jednej strane princípu efektivity práva EÚ a ochrany finančných záujmov EÚ, a na strane druhej princípu právnej istoty, ochrany legitímnych očakávaní a zákazu pravej retroaktivity. ÚVO vo svojom vyjadrení k správnej žalobe obhajuje postup, pri ktorom boli na skutkový stav z roku 2011 aplikované interpretačné závery a usmernenia [najmä Rozhodnutie Komisie č. C(2013) 9527 zo dňa 19.12.2013] prijaté až v roku 2013, pričom túto retroaktívnu aplikáciu odôvodňuje rozhodovacou praxou SD EÚ. V podanom vyjadrení žalobca uviedol rozbor rozhodnutí SD EÚ, na ktoré poukázal ďalší účastník konania, pričom tieto rozhodnutia nie sú na prejednávanú právnu vec žalobcu podľa neho aplikovateľné. 96. Kľúčové procesné lehoty stanovené žalobcom ako verejným obstarávateľom boli nasledovné: 1. Lehota na prijímanie žiadostí o súťažné podklady: do 30.06.2011. 2. Lehota na predkladanie ponúk: do 08.08.2011. 97. Rozdiel medzi týmito dvoma lehotami predstavoval 39 dní. Práve táto skutočnosť – že lehota na vyžiadanie podkladov uplynula skôr než lehota na predkladanie ponúk – bola ÚVO a žalovaným v roku 2016 kvalifikovaná ako porušenie princípu nediskriminácie podľa § 9 ods. 4 zákona č. 25/2006 Z. z. V čase vyhlásenia súťaže bol účinný zákon č. 25/2006 Z. z., ktorý explicitne neupravoval povinnosť zjednotiť lehotu na vyžiadanie podkladov s lehotou na predkladanie ponúk. Rozhodujúcim prvkom na posúdenie dobrej viery a legitímnych očakávaní žalobcu bolo Metodické usmernenie zo dňa 09.09.2008. Toto usmernenie výslovne uvádzalo: i. Zákon o verejnom obstarávaní neustanovuje lehotu, v ktorej je potrebné podať žiadosť o poskytnutie súťažných podkladov. ii. Určenie tejto lehoty je v výlučnej kompetencii verejného obstarávateľa, ktorý ju určuje v závislosti od druhu a zložitosti predmetu zákazky. 98. Žalobca teda v roku 2011 postupoval v súlade s explicitným výkladom gestora legislatívy (ÚVO), ktorý mu priznával diskrečnú právomoc pri nastavovaní tejto lehoty. Žalobca v konaní opakovane poukazoval na to, že jeho postup bol v čase realizácie verejného obstarávania v súlade s vtedy platným Metodickým usmernením zo dňa 09.09.2008. ÚVO na túto námietku reagoval tvrdením, že jeho usmernenia nie sú záväzné a že žalobca mal postupovať podľa „fundamentálnych princípov“ vyjadrených v § 9 ods.
4 zákona č. 25/2006 Z. z. Tento argument podľa názoru žalobcu neobstojí. Štátny orgán, ktorý je zo zákona povolaný na metodické usmerňovanie a dohľad nad verejným obstarávaním, vydá v roku 2008 oficiálny dokument a následne v roku 2016 ten istý orgán konštatuje, že toto usmernenie bolo v podstate irelevantné a obstarávateľ mal „predvídať“, že takýto postup je diskriminačný. Takýto prístup trestá prijímateľa za to, že dôveroval štátu. Je to v príkrom rozpore s judikatúrou ústavného súdu, podľa ktorej ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný predpis (vrátane jeho oficiálneho výkladu), nemôže byť vo svojej dôvere sklamaný spätným pôsobením zmeny výkladu. 99. K zmene v nazeraní na túto prax došlo až následne, pod vplyvom auditov Európskej komisie a prijatia nových usmernení: - Júl 2013: ÚVO vydáva nové Výkladové stanovisko č. 7/2013, v ktorom odporúča neobmedzovať lehotu na prijímanie žiadostí o súťažné podklady. - December 2013: Európska komisia prijíma Rozhodnutie Komisie č. C(2013) 9527 zo dňa 19.12.2013, ktorým sa stanovujú usmernenia pre finančné opravy. Toto rozhodnutie prvýkrát explicitne definuje „nedostatočný čas na získanie súťažných podkladov“ (konkrétne skrátenie lehoty oproti lehote na predkladanie ponúk) ako nezrovnalosť, za ktorú sa ukladá finančná oprava vo výške 25 %. - September 2016: ÚVO vydáva Protokol, v ktorom aplikuje optiku roku 2013 na konanie z roku 2011 a konštatuje porušenie zákona. Tento chronologický nesúlad je podľa žalobcu kľúčový pre posúdenie námietky retroaktivity. 100. ÚVO sa bráni tvrdením, že Rozhodnutie Komisie č. C(2013) 9527 zo dňa 19.12.2013 len „vysvetľuje“ už existujúce princípy. Avšak zavedenie novej skutkovej podstaty nezrovnalosti (špecifický pomer lehôt) a priradenie konkrétnej percentuálnej sadzby korekcie nie je len výkladom, ale normatívnou novotou. Aplikácia tejto novoty na uzavretý skutkový dej z roku 2011 je v rozpore s princípom právnej istoty, ako ho definuje aj SD EÚ, ktorý vyžaduje, aby právne následky boli pre subjekty predvídateľné v čase ich konania. V tejto súvislosti žalobca zdôraznil, že porušenie pravidiel zo strany žalobcu nevyplývalo ani zo Smerníc. 101. Žalobca ďalej vo vyjadrení uviedol analýzu rozsudkov SD EÚ, na ktoré poukázal ďalší účastník konania a žalovaný. Išlo o rozsudky SD EÚ vo veci Stadt Halle C-26/03 zo dňa 11.01.2005, Pressetext C-454/06 zo dňa 19.06.2008, Írsko proti Komisii (C-332169/00), ČEZ C-115/08 zo dňa 27.10.2009, Marleasing C-106/89 zo dňa 13.11.1990, Simmenthal C-106/77 zo dňa 09.03.1978, Albako 249/85 zo dňa 21.05.1987, Amsterdam Bulb 50/76 zo dňa 02.02.1977, Scheer 30/70 zo dňa 17.12.1970, Impact C-268/06 zo dňa 15.04.2008, Pfeiffer C-397/01, 403/01 zo dňa 05.10.2004, Kofoed C-321/05 zo dňa 05.07.2007, Faccini Dori C-91/92 zo dňa 14.07.1994, Centrosteel C-456/98 zo dňa 13.07.2000, Efisol T-336/94 zo dňa 16.10.1996, OPTUC T-142/01, 283/01 zo dňa 28.01.2004, Beentjes 31/87 zo dňa 20.09.1988, Johnston 222/84, A2A C-89/14 zo dňa 03.09.2015. 102. Žalobca poukázal na rozsudky SD EÚ, ktoré je podľa jeho názoru nutné aplikovať na prejednávaný prípad. Išlo o rozsudky Kolpinghuis Nijmegen 80/86 zo dňa 08.10.1987, Arcaro C-168/95 zo dňa 26.09.1996, Adeneler C-212/04 zo dňa 04.07.2006, Crispoltoni C-368/89 zo dňa 11.07.1991, ktoré sa týkajú všeobecných právnych zásad, najmä právnej istoty a zákazu retroaktivity. Povinnosť eurokonformného výkladu nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva contra legem (proti zneniu zákona) alebo na zhoršenie postavenia jednotlivca retroaktívne. Žalobca poukázal aj na judikatúru SD EÚ (Berlusconi, Pupino), z ktorej vyplýva, že eurokonformný výklad nemôže viesť k založeniu alebo sprísneniu administratívnej alebo trestnej zodpovednosti jednotlivca. 103. Podľa názoru žalobcu ÚVO aplikoval rozsudky SD EÚ na skutkové okolnosti, na ktoré nedopadajú, a ignoroval limity eurokonformného výkladu stanovené v rozsudkoch Kolpinghuis a Arcaro. ÚVO podľa žalobcu nesprávne aplikoval princíp z kauzy Írsko proti Komisii na situáciu žalobcu, kde existovalo aktívne uistenie (Metodické usmernenie zo dňa 09.09.2008), čím poprel právo žalobcu na ochranu legitímnej dôvery v akty orgánov verejnej moci. 104. Cieľom finančných opráv je vylúčiť výdavky vzniknuté v rozpore s platným právom, ktoré majú vplyv na rozpočet. V prejednávanej veci bol projekt úspešne zrealizovaný a slúži verejnosti, cena bola vysúťažená v konkurenčnom prostredí 9 uchádzačov, nebola preukázaná žiadna konkrétna finančná škoda spôsobená rozpočtu EÚ alebo SR. Uložiť korekciu vo výške viac ako 2 milióny € za to, že „lehota na
podklady bola o 39 dní kratšia“, pričom žiadny (ani potenciálny) uchádzač ju nenamietal a trh zareagoval masívnou účasťou, je podľa žalobcu popretím princípu proporcionality vyjadreného v judikatúre SD EÚ. 105. ÚVO vo svojom vyjadrení tvrdil, že vnútroštátne orgány sú povinné vykladať právo eurokonformne, a preto museli konštatovať porušenie zákona aj spätne. Tento argument je podľa žalobcu zavádzajúci. Povinnosť eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva nie je absolútna. SD EÚ v rozsudku Impact (C-268/06) a Adeneler (C-212/04) jasne uviedol, že tento výklad (i.) nesmie viesť k výkladu contra legem (proti jasnému zneniu zákona) a (ii.) je obmedzený všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity. IX. Duplika žalovaného 106. V podanej duplike žalovaný zdôraznil, že žalobca bol už v čase realizácie predmetného verejného obstarávania povinný uplatňovať základné princípy verejného obstarávania obsiahnuté v § 9 ods. 4 zákona č. 25/2006 Z. z. – konanie žalobcu tak bolo posúdené ako rozporné s ustanovením, ktoré v čase konania žalobcu bolo platné a účinné. V súvislosti k zmene výkladu právnych noriem poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/198/2017 zo dňa 19.03.2018, z ktorého vyplýva, že pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho pravidla; ide o tú istú normu, iba je nanovo vyjadrený jej obsah. Nový právny názor je potrebné aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania. Tým sa prípustné retrospektívne pôsobenie zmeny judikatúry líši od neprípustného retroaktívneho pôsobenia právnych noriem. Podľa názoru žalovaného, nie je možné v prípade aplikácie Rozhodnutia Komisie č. C (2013) 9527 zo dňa 19.12.2013 na právnu vec žalobcu hovoriť o neprípustnej retroaktivite právnej normy, ale maximálne o retrospektívnom pôsobení jej výkladu (t. j. eurokonformného výkladu § 9 ods. 4 zákona č. 25/2006 Z. z. v intenciách uvedeného rozhodnutia. Skutočnosť, že Rozhodnutia Komisie č. C (2013) 9527 zo dňa 19.12.2013 je adresované členským štátom, nebráni jeho použitiu ako rámca pre postup žalovaného, keďže ide o výkon povinností členského štátu pri správe prostriedkov EÚ. 107. Žalobca namietal, že aplikácia skorších usmernení Európskej Komisie – Usmernenia COCOF – by viedla k priaznivejšiemu posúdeniu jeho konania, pretože Usmernenia COCOF predmetný typ porušenia nevymedzovali. Žalovaný k tejto námietke uviedol, že Usmernenia COCOF, rovnako ako Usmernenia, ktoré sú prílohou k Rozhodnutiu Komisie č. C(2013) 9527 zo dňa 19.12.2013, nepredstavujú uzavretý zoznam všetkých možných porušení pravidiel verejného obstarávania. Oba dokumenty výslovne vychádzajú z toho, že tabuľka obsahuje najčastejšie druhy nezrovnalostí a že ostatné prípady sa posudzujú analogicky podľa najbližšieho typu porušenia pri zachovaní zásady proporcionality. Ide teda o systém typizácie porušení podľa ich závažnosti z hľadiska zásad transparentnosti, rovnakého zaobchádzania a hospodárskej súťaže, nie o vyčerpávajúci katalóg zákazov. Zmluva o poskytnutí NFP má povahu právneho nástroja realizácie verejnej podpory a upravuje podmienky poskytnutia finančných prostriedkov, nie úplný a vyčerpávajúci katalóg porušení pravidiel verejného obstarávania. Zmluva o poskytnutí NFP preto nemusela osobitne vymenúvať každý konkrétny typ porušenia pravidiel verejného obstarávania, keďže tieto pravidlá existovali nezávisle od nej. Skutočnosť, že v novších zmluvách sú jednotlivé typy porušení a výšky finančných opráv podrobnejšie špecifikované, neznamená, že ide o zavedenie novej povinnosti alebo nového zákazu. Tzn. nejde o dôkaz, že v minulosti takéto porušenia neboli relevantné len preto, že neboli explicitne uvedené v zmluvnej prílohe. 108. Žalovaný uplatnil zníženú sadzbu 5 %, čím zohľadnil konkrétne okolnosti prípadu v prospech žalobcu v súlade s usmernením CKO uvedeným v liste č. 4693-31326/2013/SCKO zo dňa 06.12.2013, označenom ako Skrátené lehoty na vyžiadanie súťažných podkladov – usmernenie, ktoré sa nachádza v administratívnom spise. X. Pojednávanie 109. Správny súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 10 a § 13 SSP rozhodol vo veci na nariadenom pojednávaní dňa 13.02.2026 rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil v prítomnosti právneho zástupcu žalobcu a poverených zástupcov žalovaného a ďalšieho účastníka konania. 110. Na pojednávaní poverená zástupkyňa žalovaného, okrem iného, poukázala na rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. BB-76S/55/2022, ktorý sa, okrem iného, týkal prípustnosti opakovaných administratívnych kontrol prijímateľov pomoci a podpory podľa zákona č. 528/2008 Z. z.
111. Právny zástupca žalobcu predniesol na pojednávaní svoju záverečnú reč, v ktorej zhrnul svoje doterajšie argumenty a v písomnej forme ju krátkou cestou doložil do súdneho spisu a ostatným účastníkom konania. 112. Člen senátu položil poverenému zástupcovi ďalšieho účastníka otázku: „Akým spôsobom Úrad pre verejné obstarávanie využíva metodické usmernenia v rámci svojej rozhodovacej činnosti?“ Poverený zástupca ďalšieho účastníka konania odpovedal, že metodickými usmerneniami sú vytvorené určité smerovania, ako sa majú vykladať jednotlivé ustanovenia zákona. Dodal, že konkrétne metodické usmernenie nezakladalo možnosť pre žalobcu postupovať tým spôsobom, akým postupoval. Člen senátu dodal, že teda Úrad pre verejné obstarávanie využíva metodické usmernenia v rámci rozhodovacej činnosti. XI. Relevantné právne predpisy 113. Podľa § 27a ods. 5 zákona č. 528/2008 Z. z. v znení účinnom ku dňu vydania druhého prvostupňového rozhodnutia správny orgán na základe podnetu podľa odseku 3 alebo odseku 4 rozhodne o vrátení jeden a pol násobku sumy uvedenej v žiadosti o vrátenie podľa odseku 1 alebo odseku 4, najviac však do výšky 100% poskytnutého príspevku alebo jeho časti vzťahujúcich sa na predmet zákazky. 114. Podľa § 27a ods. 5 zákona č. 528/2008 Z. z. v znení účinnom ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia správny orgán na základe podnetu podľa odseku 3 alebo odseku 4 rozhodne o vrátení sumy uvedenej v žiadosti o vrátenie podľa odseku 1 alebo odseku 4. 115. Podľa § 27a ods. 7 veta prvá zákona č. 528/2008 Z. z. v znení účinnom ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia na konanie podľa odseku 5 sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. Ak je viac správnych orgánov oprávnených rozhodnúť podľa odseku 5, rozhodne vo veci orgán, ktorý začal konať ako prvý. Správnym orgánom v konaní podľa odseku 5 je a) riadiaci orgán alebo b) sprostredkovateľský orgán podľa § 8 ods. 5. 116. Podľa § 9 ods. 4 zákona č. 25/2006 Z. z. v znení účinnom v čase uskutočnenia verejného obstarávania pri zadávaní zákaziek sa musí uplatňovať princíp rovnakého zaobchádzania, princíp nediskriminácie uchádzačov alebo záujemcov, princíp transparentnosti a princíp hospodárnosti a efektívnosti. 117. Podľa § 19 ods. 4 zákona č. 25/2006 Z. z. v znení účinnom v čase uskutočnenia verejného obstarávania pri určení lehoty na predkladanie ponúk a lehoty na predloženie žiadostí o účasť verejný obstarávateľ a obstarávateľ prihliada na zložitosť predmetu zákazky a čas potrebný na vypracovanie ponúk. 118. Podľa § 112 písm. j) zákona č. 25/2006 Z. z. úrad metodicky usmerňuje účastníkov procesu verejného obstarávania. 119. Podľa § 112 písm. k) zákona č. 25/2006 Z. z. úrad zverejňuje všetky svoje metodické usmernenia pre účastníkov procesu verejného obstarávania a všetky svoje rozhodnutia o námietkach vrátane odôvodnenia. 120. Podľa § 146c ods. 1 zákona č. 25/2006 Z. z. v znení účinnom v čase výkonu kontroly o výsledku vykonanej kontroly, ktorou boli zistené nedostatky, vypracujú zamestnanci úradu do 90 dní odo dňa začatia kontroly protokol, ktorý obsahuje najmä a) identifikačné údaje kontrolovaného, b) meno, priezvisko, číslo služobného preukazu zamestnancov úradu, ktorí kontrolu vykonali, c) čas vykonania kontroly, d) predmet kontroly, e) kontrolované obdobie, f) preukázané kontrolné zistenia,
g) označenie ustanovení zákona, ktoré boli porušené, h) údaj, či zistené porušenie zákona malo, mohlo mať alebo nemalo vplyv na výsledok verejného obstarávania, i) dátum vypracovania protokolu, j) podpisy zamestnancov úradu, k) podpis vedúceho kontrolovaného. XII. Posúdenie veci správnym súdom 121. Pri preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia správny súd zistil, že žalovaný uložil žalobcovi povinnosť vrátiť finančné prostriedky vo výške 2.126.666,11 €, a to za porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania pri postupe zadávania zákazky s názvom „Intenzifikácia ČOV, odkanalizovanie a zásobovanie pitnou vodou v Trenčianskom regióne“. Rozhodol tak podľa § 27a ods. 4 a ods. 5 zákona č. 528/2008 Z. z. Žalobca, ako verejný obstarávateľ stanovil v bode IV 3.3) „Podmienky na získanie súťažných podkladov a doplňujúcich dokumentov alebo informatívnych dokumentov“ Oznámenia o vyhlásení verejného obstarávania lehotu na prijímanie žiadostí o súťažné podklady do 30.06.2011 a v bode IV. 3.4) „Lehota na predkladanie ponúk alebo žiadostí o účasť“ Oznámenia o vyhlásení verejného obstarávania stanovil lehotu na predkladanie ponúk do 08.08.2011. Žalobca tak v rámci oznámenia o vyhlásení verejného obstarávania stanovil o 39 dní kratšiu lehotu na prijímanie žiadostí o súťažné podklady oproti lehote na predkladanie ponúk, čím mal podľa žalovaného postupovať v rozpore s § 9 ods. 4 zákona č. 25/2006 Z. z., konkrétne princípom nediskriminácie. Žalovaný odkázal na Protokol, v ktorom bolo konštatované rovnaké porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania na Predmet zákazky. 122. V prvom rade správny súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v prejednávanom prípade nejde o výkon správneho trestania, napriek tomu, že v rozsudku NSS zo dňa 31.03.2022 je v bode 18 uvedené, že právny následok spočívajúci v porušení pravidiel a postupov verejného obstarávania a dobrovoľného nevrátenia poskytnutého NFP možno označiť za sankciu v zmysle správneho trestania. Rozsudok NSS zo dňa 31.03.2022 bol vydaný v tejto istej veci žalobcu, ktorým bolo v spojení s Rozsudkom KS zo dňa 24.09.2020 zrušené prvé prvostupňové aj druhostupňové rozhodnutie o vrátení poskytnutého NFP žalobcovi. Odvtedy došlo k judikatórnemu posunu a už z rozhodnutia NSS sp. zn. 2Sfk/25/2021 zo dňa 22.07.2022 vyplýva záver, že uloženie povinnosti vrátiť NFP možno hodnotiť iba ako sankciu v širšom slova zmysle, čo však bez ďalšieho neznamená, že ide o sankciu trestnej povahy, na ktorú by bolo možné aplikovať zákonné inštitúty určené pre oblasť správneho trestania. NSS poukázal na rozsudok SD EÚ v spojených veciach Judeţul Neamţ, C-260/14 a Judeţul Bacău, C-261/14, kde SD EÚ najmä konštatoval, že povinnosť vrátiť výhodu neoprávnene získanú v dôsledku nezrovnalosti nie je sankciou, ale len jednoduchým dôsledkom zistenia, že podmienky požadované na získanie výhody vyplývajúcej z právnej úpravy Európskej únie neboli splnené, čím sa poskytnutá výhoda stala neoprávnenou. 123. K prvej námietke žalobcu, týkajúcej sa nedodržania lehoty na vyhotovenie Protokolu z kontroly správny súd poukazuje na § 146c ods. 1 zákona č. 25/2006 Z. z., z ktorého nevyplýva prekluzívny charakter tejto lehoty. Zo znenia tohto ustanovenia možno vyvodiť, že ide o procesnú lehotu, majúcu len poriadkový charakter. Jej účelom je vec vybaviť bez zbytočných prieťahov. Nedodržanie lehoty na vyhotovenie Protokolu nemožno teda považovať za takú vadu, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného a v zásade jej nedodržanie nepredstavuje ani taký zásah do práv a právom chránených záujmov, ktorým by vznikla ujma. Na dodržanie, resp. nedodržanie lehoty na vyhotovenie Protokolu nemožno aplikovať judikatúru vzťahujúcu sa na daňovú kontrolu, pretože ustanovenia upravujúce lehotu na vykonanie daňovej kontroly určujú maximálnu možnú dĺžku daňovej kontroly. Procesný charakter lehoty na vypracovanie Protokolu pri verejnom obstarávaní vyplýva aj z rozsudku NS SR sp. zn. 3Sžf/129/2013 zo dňa 25.11.2014. 124. Námietka žalobcu, ktorú správny súd taktiež vyhodnotil ako neopodstatnenú, sa týkala možnosti opakovaných kontrol. Žalobca namietal, že žalovaný už v roku 2013 kontroloval predmetné verejné obstarávanie ex ante, teda všetky súťažné kritériá vrátane lehôt vo verejnom obstarávaní, so záverom o „neexistencii nedostatkov“ a „v súlade so zákonom o VO“. Ako dôkaz žalobca priložil Záznam z administratívnej kontroly verejného obstarávania zo dňa 24.04.2013. Správny súd uvádza, že možnosť vykonania opakovanej kontroly vyplýva z čl. 2 ods. 3 VZP Zmluvy o NFP. Správny súd poukazuje na Systém riadenia štrukturálnych fondov a Kohézneho fondu 2007 – 2013, verzia 4.5 zo dňa 30.03.2012,
ktorá bola platná v čase vypracovania záznamu z administratívnej kontroly verejného obstarávania, konkrétne na časť 4.2.3 Realizácia projektov ods. 46, ktorý znie: „Vykonávanie administratívnej kontroly je možné vykonať v akejkoľvek fáze počas alebo po ukončení realizácie projektu, pričom predmetom kontroly môže byť aj overenie výkonu predchádzajúcich kontrol, ktoré riadiaci orgán vykonal u prijímateľa.“ Správny súd poukazuje aj na Sprievodný list č. 2655/2013-5.5, 23249/2012 zo dňa 24.04.2013 k ZAK zo dňa 24.04.2013, adresovaný žalobcovi, v ktorom je na záver uvedené: „Zároveň si Vás však dovoľujeme upozorniť, že toto overenie nekonštituuje v zmysle zmluvy o NFP právny nárok na preplatenie a overenie oprávnenosti akýchkoľvek platieb/čiastok realizovaných v rámci tejto zmluvy o dielo. Všetky platby žiadané na preplatenie zo zdrojov KF budú posudzované v zmysle platných pravidiel priebežne. Rovnako Vás toto overenie nezbavuje právnej zodpovednosti za verejné obstarávanie a prípadné dôsledky vyplývajúce pre Vás z následných kontrol vykonaných inými kontrolnými orgánmi.“ V neposlednom rade správny súd poukazuje na rozsudok SD EÚ vo veci Eugénio Branco, Lda proti Komisii Európskych spoločenstiev, T-347/03 zo dňa 30.06.2005, ktorý sa týkal Európskeho sociálneho fondu a možnosti Komisie znížiť finančnú pomoc aj po tom, čo už prebehla prvotná kontrola na národnej úrovni. SD EÚ v bode 103 uviedol: „Okolnosť, že vnútroštátny orgán v prejednávanej veci najskôr osvedčil vecnú a účtovnú správnosť žiadosti o vyplatenie zostatku, nemôže vytvoriť na strane príjemcu pomoci legitímnu dôveru vo vyplatenie tohto zostatku.“ Z uvedeného možno vyvodiť, že prvoradým cieľom je ochrana rozpočtu EÚ pred neoprávnenými výdavkami a skutočnosť, že už prebehla kontrola, nezakladá legitímnu dôveru, že pomoc z prostriedkov EÚ, nebude znížená, ak sa neskôr preukáže, že zo strany žiadateľa boli porušené pravidlá. 125. Správny súd nahliadnutím do administratívneho spisu zistil, že podľa čl. 2, bod 2.4. Zmluvy o NFP sa žalobca ako prijímateľ „zaväzuje prijať poskytnutý nenávratný finančný príspevok a použiť ho v súlade s podmienkami stanovenými v tejto Zmluve, so všetkými dokumentami, na ktoré zmluva odkazuje a Projekt realizovať riadne a včas...“ Podľa čl. 3, bod 3.6. Zmluvy o NFP „Prijímateľ súčasne berie na vedomie, že podpisom tejto Zmluvy je povinný dodržiavať Systém finančného riadenia štrukturálnych fondov a Kohézneho fondu na programové obdobie 2007 - 2013 v platnom znení a Systém riadenia štrukturálnych fondov a Kohézneho fondu na programové obdobie 2007 — 2013 v platnom znení.“ 126. Podľa čl. 2 ods. 3 VZP Zmluvy o NFP: „Činnosťou Poskytovateľa nie je dotknutá výlučná a konečná zodpovednosť Prijímateľa ako verejného obstarávateľa, obstarávateľa alebo osoby podľa § 7 zákona č. 25/2006 Z. z. za vykonanie verejného obstarávania pri dodržaní všeobecne záväzných právnych predpisov SR a ES, základných princípov verejného obstarávania a Zmluvy o poskytnutí NFP.“ 127. Vzhľadom na uvedené ustanovenia Zmluvy o NFP, ktorú sa žalobca dobrovoľne rozhodol uzavrieť a rešpektovať prísne podmienky poskytnutia nenávratného finančného príspevku, správny súd dospel k záveru, že námietka žalobcu ohľadom nedostatku oprávnenia na vykonanie opakovanej administratívnej kontroly nie je dôvodná. Podľa názoru správneho súdu obstojí argumentácia žalovaného, podľa ktorej Slovenská agentúra životného prostredia, ako sprostredkovateľský orgán, bola oprávnená vykonať administratívnu kontrolu opakovane podľa časti 4.2.3 Realizácia projektov, ods. 46 a 37 Systému riadenia štrukturálnych fondov a Kohézneho fondu 2007 – 2013 verzia 4.5 zo dňa 30.03.2012, ktorá bola platná v čase vypracovania záznamu z administratívnej kontroly (24.04.2013). 128. Každý prijímateľ pomoci a podpory, na ktorú nie je právny nárok a poskytuje sa len za splnenia konkrétnych stanovených podmienok, si musí byť vedomý toho, že podpisom zmluvy sa zaväzuje akceptovať povinnosti a častokrát prísnu úpravu vzájomných vzťahov, čo je dané predovšetkým tým, že ide o prijatie verejných prostriedkov, za hospodárenie s ktorými je SR, ako členský štát, zodpovedná EÚ. Týchto skutočností si musí byť vedomý každý žiadateľ o nenávratný finančný príspevok. 129. Žalobca poukázal na Protokol, s tým, že samostatne nie je spôsobilý na preskúmanie v správnom súdnom konaní. Tento protokol mal byť posudzovaný najskôr v správnom konaní a následne v správnom súdnom konaní. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozhodnutie NSS sp. zn. 3Sfk/29/2021 zo dňa 12.07.2023: „77. Po vydaní protokolu podľa § 27a ods. 5 zákona o pomoci a podpore už príslušný orgán nevykonáva posudzovanie otázky porušenia pravidiel verejného obstarávania, ale iba rozhodne o povinnosti vrátiť jeden a pol násobok sumy uvedenej v žiadosti. Závery uvedené v protokole tak už príslušný orgán neposudzuje a nekontroluje, teda v tomto smere nerealizuje správnu úvahu. Tak žalovaný, ako ani prvostupňový správny orgán potom nemohli autonómne posudzovať to, či zo strany sťažovateľa došlo k
porušeniu právnej úpravy na úseku verejného obstarávania. Tento záver sa odvíja nielen od toho, že by tým vstúpili do zákonných právomocí iného orgánu verejnej správy (t. j. Úradu pre verejné obstarávanie), ale najmä od toho, že by sa tak dialo v čase, kedy bola otázka nezákonnosti postupu (v rámci verejného obstarávania) už príslušným orgánom verejnej správy s konečnými účinkami ustálená, a to práve v podobe vydania predmetného protokolu orgánom na to určeným. Ak by zákonodarca predpokladal, že riadiaci orgán bude sám posudzovať porušovanie predpisov na úseku verejného obstarávania, je nesporné, že by nevytvoril procesný postup, v rámci ktorého by zveril posúdenie týchto odborných otázok najskôr na to odborne spôsobilému orgánu, pričom na jeho zistenia (protokol) naviazal povinnosť podania podnetu práve týmto osobitným orgánom podľa § 27a ods. 5 zákona o pomoci. Rovnako, ak by mal porušenie pravidiel verejného obstarávania posudzovať priamo riadiaci orgán, vytvorila by sa dvojkoľajnosť posudzovania týchto otázok a - okrem iných - by mohlo dôjsť k porušeniu princípu právnej istoty. 78. Rozhodujúci orgán podľa § 27a ods. 5 zákona o pomoci a podpore tak koná jedine na základe podkladu, ktorý mu predložil špecializovaný orgán v oblasti verejného obstarávania, pričom len tento robí záver o porušení pravidiel verejného obstarávania, a preto je jeho záver potrebné považovať za záväzný podklad pre vydanie rozhodnutia podľa § 27a ods. 5 zákona o pomoci a podpore.“ 130. Z tohto rozhodnutia NSS ďalej vyplýva, že Protokol je podkladovým rozhodnutím, ktoré je možné v konaní pred správnym súdom preskúmať len postupom podľa § 27 ods. 1 SSP, a to len na výslovný návrh dotknutého subjektu, ktorý sa prejaví aj v žalobnej žiadosti, pričom účastníkom konania pred súdom je v takomto prípade aj ÚVO (§ 32 ods. 3 písm. c/ v spojení s § 27 ods. 1 SSP). V prejednávanej veci takýto návrh bol podaný, a preto námietky žalobcu smerujúce k správnosti Protokolu boli predmetom preskúmania v konaní pred správnym súdom. 131. Podstatnou námietkou žalobcu v tejto veci je, že sa nedopustil žiadneho protiprávneho konania, pretože v čase realizácie verejného obstarávania zo žiadneho právneho predpisu nevyplývala protiprávnosť jeho konania. Správny súd vyhodnotil túto námietku žalobcu ako dôvodnú. Žalovaný, ako aj ďalší účastník mu kládli za vinu, že stanovil o 39 dní kratšiu lehotu na vyžiadanie si súťažných podkladov oproti lehote na predkladanie ponúk. Týmto mal žalobca postupovať v rozpore s § 9 ods. 4 zákona č. 25/2006 Z. z., konkrétne s princípom nediskriminácie. 132. Správny súd dospel k záveru, že skrátenie lehoty na prijímanie žiadostí o súťažné podklady oproti lehote na prijímanie ponúk nebolo v čase realizovania verejného obstarávania výslovne upravené v žiadnom právnom predpise a na účely vyvodenia zodpovednosti a povinnosti vrátenia finančných prostriedkov nie je možné takúto konkrétnu povinnosť vyvodiť len zo všeobecného princípu nediskriminácie. 133. Z Rozhodnutia Komisie č. C(2013) 9527 zo dňa 19.12.2013, konkrétne z odseku 7 oddielu 1.1 Prílohy k tomuto rozhodnutiu vyplýva ako nezrovnalosť „Nedostatok času pre potenciálnych uchádzačov/ záujemcov na získanie súťažných podkladov“. Teda až v roku 2013 je formulovaná konkrétne uvedená nezrovnalosť, ktorá sa žalobcovi kladie za vinu. Žalovaný argumentoval článkom 2 druhá veta Rozhodnutia Komisie č. C(2013) 9527 zo dňa 19.12.2013 „Usmernenia stanovené v prílohe bude Komisia uplatňovať na finančné opravy, ktoré sa týkajú nezrovnalostí zistených po dátume prijatia tohto rozhodnutia.“ V oddiele 1.1. odsek 4 prílohy Rozhodnutia Komisie č. C(2013) 9527 z 19.12.2013 je uvedené, že „Tieto usmernenia by sa mali uplatňovať na finančné opravy, ktoré sa týkajú nezrovnalostí zistených po dátume prijatia týchto usmernení.“ Z uvedeného podľa žalovaného vyplýva, že retroaktívne pôsobenie tohto rozhodnutia je upravené priamo v ňom, a preto ho bol žalovaný povinný aplikovať aj na verejné obstarávanie, ktoré sa uskutočnilo pred dátumom prijatia tohto rozhodnutia. 134. Správny súd v tejto veci aplikoval aj závery SD EÚ z rozsudku v spojenej veci Judeţul Neamţ, Judeţul Bacău, C-260/14 a C-261/14, kde je vo výroku uvedené, že zásady právnej istoty a legitímneho očakávania sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby členský štát uplatnil finančné opravy na základe vnútroštátneho právneho predpisu, ktorý nadobudol účinnosť neskôr, ako malo dôjsť k údajnému porušeniu pravidiel v oblasti verejného obstarávania, ak ide o uplatnenie novej právnej úpravy na budúce účinky situácií, ktoré vznikli za pôsobnosti predchádzajúceho pravidla, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu s prihliadnutím na všetky relevantné skutočnosti vo veci samej.
135. Z výroku tohto rozhodnutia je potrebné vziať do úvahy formuláciu – budúce účinky situácií, ktoré vznikli za pôsobnosti predchádzajúceho pravidla. Pravidlá súťaže verejného obstarávania musia byť známe v momente jeho vyhlásenia. Lehota na vyžiadanie si podkladov a predloženie ponúk bola stanovená v roku 2011. Nastavenie lehôt v súťažných podkladoch je jednorazovým úkonom, ktorý vyvolal svoje právne účinky dňom vyhlásenia verejného obstarávania a skončil uplynutím lehoty na predkladanie ponúk dňa 08.08.2011. Aplikácia výkladu z roku 2013 na úkon z roku 2011 nie je úpravou budúcich účinkov, ale nepredvídateľným spätným výkladom, ktorá zasahuje do právnej istoty žalobcu. Rozhodujúce právne skutočnosti nastali v roku 2011. Prvou skutočnosťou bolo stanovenie lehôt na vyžiadanie si súťažných podkladov a predloženie ponúk. Druhou skutočnosťou bolo plynutie týchto lehôt. Treťou skutočnosťou bolo márne uplynutie oboch lehôt 08.08.2011. Týmto okamihom nastala ukončená situácia ktorá nevyvolala žiadne budúce účinky. Nešlo o situáciu, ktorá by v roku 2013 prebiehala. 136. SD EÚ v tomto rozsudku tiež uviedol, že vnútroštátny súd má prihliadnuť na všetky relevantné skutočnosti vo veci samej. Takýmito relevantnými skutočnosťami sú § 19 ods. 4 zákona č. 25/2006 Z.z. podľa ktorého pri určení lehoty na predkladanie ponúk a lehoty na predloženie žiadosti o účasť verejný obstarávateľ prihliada na zložitosť predmetu zákazky a čas potrebný na vypracovanie ponúk. Skrátenie lehôt nebolo v danom ustanovení žiadnym spôsobom upravené. Ďalšou relevantnou skutočnosťou je existencia Metodického usmernenia zo dňa 09.09.2008, v ktorom je uvedené, že zákonom č. 25/2006 Z. z. nie je ustanovená lehota, v ktorej je potrebné podať žiadosť o poskytnutie súťažných podkladov vo verejnej súťaži. Určenie lehoty je v kompetencii verejného obstarávateľa, určuje ju v závislosti od druhu a zložitosti predmetu zákazy. Podľa názoru správneho súdu predmetné ustanovenia metodického usmernenia založili legitímne očakávanie jeho adresátom (vrátane žalobcu), ako bude ÚVO posudzovať verejné obstarávania v rozhodnom čase, t. j. v čase verejného obstarávania. V tejto súvislosti tiež správny súd poukazuje na § 31 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, podľa ktorého Úrad pre verejné obstarávanie je ústredným orgánom štátnej správy pre verejné obstarávanie. Rovnako tak tiež poukazuje na § 112 písm. b), j) a k) zákon č. 25/2006 Z. z., podľa ktorých Úrad vykonáva štátnu správu v oblasti verejného obstarávania (písm. b/), metodicky usmerňuje účastníkov procesu verejného obstarávania (písm. j/), zverejňuje všetky svoje metodické usmernenia pre účastníkov procesu verejného obstarávania a všetky svoje rozhodnutia o námietkach vrátane odôvodnenia (písm. k/). Z uvedených ustanovení vyplýva, že metodické usmernenia síce nepožívajú právnu záväznosť, na strane druhej však nie sú len obyčajnými dokumentami, ale dokumentami, ktoré majú svojich adresátov a ako už bolo uvedené, zakladajú u nich legitímne očakávanie. 137. Za takýchto relevantných skutočností nemohol žalobca predpokladať porušenie princípu nediskriminácie tým, že lehota na prijímanie žiadostí o súťažné podklady bude o 39 dní kratšia oproti lehote na predkladanie ponúk s následkom uloženia povinnosti vrátiť finančné prostriedky. Z uvedeného dôvodu správny súd dospel k záveru, že na predmetné verejné obstarávanie, nemožno po zohľadnení všetkých relevantných skutočností vo veci samej, aplikovať usmernenia uvedené v Rozhodnutí Komisie č. C(2013) 9527 zo dňa 19.12.2013. 138. Žalovaný, ako aj ďalší účastník konania zdôraznili, že verejní obstarávatelia majú povinnosť neobmedzovať súťaž vo verejnom obstarávaní, čo vychádza zo základných princípov verejného obstarávania a nie z výkladových stanovísk alebo metodických usmernení, preto bol žalobca povinný v celom procese verejného obstarávania dodržiavať § 9 ods. 4 zákona č. 25/2006 Z. z. Žalovaný, ako aj ďalší účastník opomenuli na vtedy platný a účinný § 19 ods. 4 zákona č. 25/2006 Z. z., ktorý lehoty na predkladanie ponúk a lehoty na predloženie žiadosti o účasť žiadnym spôsobom neobmedzoval a verejným obstarávateľom ukladal povinnosť prihliadať na zložitosť predmetu zákazky a čas potrebný na vypracovanie ponúk. 139. Správny súd nerozporuje povinnosť verejných obstarávateľov postupovať primárne podľa zákona a princípov verejného obstarávania; ide o základné povinnosti verejných obstarávateľov. Podľa názoru správneho súdu však využívanie princípov verejného obstarávania v rozsahu, v akom ho uplatnil žalovaný a ÚVO, v konečnom dôsledku poprelo jasnú a jednoznačnú (a tým aj predvídateľnú) formuláciu priamo zákonných ustanovení § 19 ods. 4 zákona č. 25/2006 Z. z., ktorá bola podporená aj výkladom ďalšieho účastníka poskytnutého v metodickom usmernení.
140. K problematike metodických usmernení správny súd poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn. 2Sžo/39/2008 zo dňa 11.02.2009 cit.: „...ide o vnútorný akt verejnej správy, ktorý smeruje dovnútra určitého systému orgánov verejnej správy. Zaväzuje len podriadené útvary, prípadne adresátov (normatívne inštrukcie, usmernenia, služobné pokyny). Tieto akty nie sú všeobecne záväzné, nie sú prameňom správneho práva, a preto nemôžu byť pre súd záväzné. Úrad pre verejné obstarávanie poskytuje v súvislosti s aplikáciou zákona o verejnom obstarávaní metodické usmernenie pre verejných obstarávateľov a obstarávateľov, čo jednoznačne vyjadruje charakter usmernení ako vnútorného aktu.“ Z uvedeného záveru vyplýva, že metodické usmernenia nie sú záväzné pre súd, avšak ÚVO poskytuje metodické usmernenia v súvislosti s aplikáciou právnych predpisov o verejnom obstarávaní pre verejných obstarávateľov a iné subjekty. Uvedené potvrdil aj poverený zástupca ďalšieho účastníka na pojednávaní dňa 13.02.2026, keď na otázku člena senátu: „Akým spôsobom využíva ÚVO metodické usmernenia v rámci svojej rozhodovacej činnosti?“ uviedol, že metodickými usmerneniami sú vytvorené určité smerovania, ako sa majú vykladať jednotlivé ustanovenia zákona. Síce dodal, že konkrétne metodické usmernenie nezakladalo možnosť pre žalobcu postupovať tým spôsobom, akým postupoval, avšak týmto nepoprel, že ÚVO využíva metodické usmernenia v rámci svojej činnosti. Správny súd dospel k záveru, že metodické usmernenia nepredstavujú záväzný výklad všeobecne záväzných právnych predpisov o verejnom obstarávaní, avšak ÚVO ich využíva ako vnútorný akt verejnej správy a predstavujú usmernenia pre verejných obstarávateľov. Súd nie je nimi viazaný a môže dospieť aj k inému výkladu, než aký bol prezentovaný v metodickom usmernení. ÚVO vykonáva metodickú činnosť na základe zákonného splnomocnenia (§ 112 písm. j/ zákona č. 25/2006 Z. z.) a jeho výstupy vytvárajú pre účastníkov procesu verejného obstarávania legitímne očakávanie o zákonnosti ich postupu. 141. V čase vyhlásenia verejného obstarávania na predmet zákazky „Intenzifikácia ČOV, odkanalizovanie a zásobovanie pitnou vodou v Trenčianskom regióne“ existovalo metodické usmernenie č. 729-2000/2008 zo dňa 09.09.2008, v ktorom je výslovne uvedené: „...Vzhľadom na skutočnosť, že predmetom zákazky môžu byť tovary, služby alebo stavebné práce a čas potrebný na posúdenie súťažných podkladov a spracovanie ponuky v požadovanej kvalite pre jednotlivé predmety zákazky sa môžu diametrálne líšiť, zákonom o verejnom obstarávaní nie je ustanovená lehota, v ktorej je potrebné podať žiadosť o poskytnutie súťažných podkladov vo verejnej súťaži. Určenie tejto lehoty je v kompetencii verejného obstarávateľa, určuje ju v závislosti od druhu a zložitosti predmetu zákazky. Účelom je zabezpečiť pre všetkých rovnaké podmienky v súvislosti s vypracovaním ich ponúk, teda vypracovaním porovnateľných ponúk na základe jednoznačného zadania a dostatočného času..“ Za situácie, keď v čase vyhlásenia verejného obstarávania existovalo metodické usmernenie, týkajúce sa lehoty na podanie žiadosti o poskytnutie súťažných podkladov a platnosti § 19 ods. 4 zákona č. 25/2006 Z. z., nemožno verejnému obstarávateľovi, v tomto prípade žalobcovi, pričítať na ťarchu, že podľa nich postupoval a lehotu na podanie žiadosti o súťažného podklady skrátil oproti lehote na predkladanie ponúk o 39 dní. Tento svoj postup žalobca odôvodnil (t. j. neponechal ho bez reakcie, neopomenul ho) tým, že išlo o mimoriadne náročnú, komplexnú a komplikovanú zákazku, pričom vypracovanie ponúk na taký rozsiahly regionálny projekt, bolo časovo, personálne a odborne vysoko náročné. Odôvodnenie skrátenia lehoty zo strany žalobcu preto vyhodnotil správny súd ako dostatočné. ÚVO vydal dňa 04.07.2013 výkladové stanovisko č. 7/2013, v ktorom odporučil neobmedzovať lehotu na prijímanie žiadostí o súťažné podklady. Dovtedy mali verejní obstarávatelia k dispozícii metodické usmernenie zo dňa 09.09.2008, ktoré určovalo, že lehoty na vyžiadanie si súťažných podkladov a na predloženie ponuky sú v dispozícií verejných obstarávateľov, ktorí mali prihliadať len na druh a zložitosť zákazky. 142. Možnosť odradiť potencionálnych uchádzačov, príp. záujemcov diskriminačnými podmienkami účasti, resp. inými diskriminačnými požiadavkami a možný vplyv tohto porušenia na výsledok verejného obstarávania, je judikovaná aj NS SR, avšak v prejednávanom prípade nemožno spájať porušenie princípu nediskriminácie s určením kratšej lehoty na prijímanie žiadostí o súťažné podklady s následkom vyvodenia zodpovednosti a uloženia povinnosti vrátiť časť poskytnutého NFP. Ako už správny súd uviedol vyššie, výklad (resp. závery výkladu) poskytnuté žalovaným a ÚVO za pomoci princípu diskriminácie tu boli formulované napriek jednoznačnej formulácii § 19 ods. 4 zákona č. 25/2006 Z. z. Nesprávne transponovanie smernice nemôže ísť na ťarchu fyzických a právnických osôb. 143. V čase vyhlásenia verejného obstarávania bol platný a účinný § 19 ods. 4 zákona č. 25/2006 Z. z., ktorý ukladal verejným obstarávateľom povinnosť pri určení lehoty na predkladanie ponúk a lehoty na predloženie žiadostí o účasť prihliadať na zložitosť predmetu zákazky a čas potrebný na vypracovanie
ponúk. Žiadnym spôsobom neurčoval, že majú byť obe lehoty rovnaké, resp. že lehotu na predloženie žiadostí o účasť nie je možné skrátiť. 144. Žalobca navrhol vypočuť ako svedkov bývalého výkonného riaditeľa a bývalého generálneho riaditeľa žalobcu vo vzťahu k čestným vyhláseniam a k lehotám v predmetnom verejnom obstarávaní. Správny súd nepovažoval za potrebné vypočuť uvedených svedkov z dôvodu, že náležité zistenie skutkového stavu patrí do právomoci orgánu verejnej správy a na posúdenie a rozhodnutie predmetnej právnej veci správnym súdom postačovali vyjadrenia účastníkov konania a obsah administratívneho spisu. 145. Žalobca vzniesol v podanej žalobe aj námietku premlčania na uloženie povinnosti vrátiť NFP v správnom konaní. Táto námietka má zásadný charakter, keďže smeruje k preskúmaniu práva vydať rozhodnutie vzhľadom na plynutie času. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí vo vzťahu k lehote, v rámci ktorej je správny orgán povinný začať správne konanie o vrátenie finančných prostriedkov, uviedol, že v slovenskom právnom poriadku zákonodarca neupravil prekluzívne lehoty na začatie správneho konania o uložení povinnosti vrátiť sumu uvedenú v žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov. Poukázal na to, že z hľadiska postupu podľa § 27a ods. 5 v spojení s § 27a ods. 4 zákona č. 528/2008 Z. z. SORO vedel objektívne identifikovať porušenie zákona č. 25/2006 Z. z. až po vykonaní administratívnej finančnej kontroly verejného obstarávania a po oboznámení sa so závermi vyplývajúcimi z Protokolu. Až na základe záverov predmetnej administratívnej finančnej kontroly verejného obstarávania, ktorá bola zachytená v rámci záznamu, mohol následne vyhotoviť žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov tak, ako to predpokladá zákonodarca v § 27a ods. 4 zákona č. 528/2008 Z. z. Na základe uvedeného a v nadväznosti na znenie § 27a ods. 4 zákona č. 528/2008 Z. z. mohol SORO podať podnet na začatie správneho konania po márnom uplynutí lehoty stanovenej na vrátenie finančných prostriedkov, t. j. po dátume 15.12.2016. 146. Takéto odôvodnenie vo vzťahu k premlčaniu, resp. uplynutiu prekluzívnej lehoty na vykonanie procesného úkonu, považuje správny súd za nedostatočné. Žalovaný poukázal na dátum, kedy mohol prvýkrát začať správne konanie, avšak neuviedol, ktorý dátum považuje za vznik nezrovnalosti. Z rozsudku NSS sp. zn. 3Sfk/89/2023 zo dňa 27.03.2025 body 37 – 43 vyplýva, že je povinnosťou správneho orgánu posúdiť premlčanie, resp. preklúziu vykonať namietaný procesný úkon. V tejto súvislosti je potrebné prihliadnuť aj na únijné právo. 147. Predmetný NFP bol poskytnutý aj z prostriedkov EÚ, čo vyplýva aj zo samotného textu uzavretej zmluvy o jeho poskytnutí. Za tejto situácie bolo potrebné vo veci z úradnej povinnosti zohľadniť aj európsku úpravu, ktorá vyplýva z príslušných nariadení, ktoré sú na vec priamo aplikovateľné. Únijné nariadenia sú za splnenia všetkých podmienok priamo použiteľnými právnymi predpismi, ktoré vyvolávajú právne účinky a majú aplikačnú prednosť pred vnútroštátnymi normami. Uvedené vyplýva aj z čl. 288 druhého pododseku Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Na základe zásady prednosti únijného práva tak majú priamo použiteľné akty únijného práva vo vzťahu k vnútroštátnemu právu členských štátov za následok nielen vylúčenie akéhokoľvek ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré by s nimi bolo v rozpore, ale aj bránia použitiu tých ustanovení zákona členského štátu, ktoré by boli nezlučiteľné s normami EÚ. 148. V prejednávanej veci je takýmto priamo použiteľným právnym predpisom únijného práva aj nariadenie č. 2988/95, ktoré stanovuje prekluzívne lehoty na začatie konania o nezrovnalosti, ako aj pre vydanie meritórneho rozhodnutia. Správny súd poukazuje na to, že aj keď toto nariadenie označuje lehoty ako premlčacie, zo znenia čl. 3 vyplýva že ide o lehoty prekluzívne. Tento výklad potvrdzuje napríklad aj stanovisko generálneho advokáta Manuela Campos Sánchez-Bordonu zo dňa 8.9.2016, vo veci C-584/15, Glencore Céréales France, body 24 až 26. 149. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na rozhodovaciu činnosť SD EÚ vo veci výkladu vyššie uvedeného čl. 3 nariadenia a jeho uplatnenia. Konkrétne vo veci C-383/14, Sodiaal International, SD EÚ výslovne uviedol, že čl. 3 sa má uplatniť tak na nezrovnalosti vedúce k uloženiu správnej sankcie podľa čl. 5 nariadenia (napr. správnej pokuty), ako aj na nezrovnalosti, ktoré sú predmetom správneho opatrenia podľa čl. 4 uvedeného nariadenia, ktorého cieľom je odňatie neoprávnene získanej výhody, ktorá však nevykazuje povahu sankcie.
150. Preklúzia je právny inštitút, ktorého hlavným účelom je zaistenie právnej istoty a sekundárne aj ochrana povinného subjektu. Jej predmetom môže byť aj možnosť vykonať určitý procesný úkon. Správny orgán musí prihliadať na preklúziu ex offo. V zmysle uvedeného bolo povinnosťou žalovaného zaoberať sa preklúziou aj bez námietky žalobcu. 151. Podľa čl. 3 Nariadenia zo dňa 18.12.1995 „1. Premlčacia doba konania je štyri roky od času spáchania nezrovnalosti uvedenej v článku 1 ods. 1. Odvetvové predpisy však môžu ustanoviť kratšie obdobie, ktoré však nesmie byť kratšie ako tri roky. V prípade pokračujúcej alebo opakujúcej sa nezrovnalosti, premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď sa nezrovnalosť skončila. V prípade mnohoročných programov plynie premlčacia doba až do úplného skončenia programu. Premlčacia doba sa prerušuje pri akomkoľvek akte príslušného orgánu, o ktorom je daná osoba upovedomená a týka sa vyšetrovania alebo právneho konania v súvislosti s nezrovnalosťou. Premlčacia doba začína plynúť znova po každom akte prerušenia. Premlčanie sa však stane účinným najneskôr v deň, keď vyprší dvojnásobok premlčacej doby bez toho, aby príslušný orgán uložil sankciu, s výnimkou prípadu, keď bolo správne konanie prerušené v zmysle článku 6 ods. 1. 2. Lehota na vykonanie rozhodnutia ukladajúceho správnu sankciu je tri roky. Toto obdobie sa začína dňom, keď sa rozhodnutie stáva konečným. Prípady prerušenia premlčacej doby a prerušenia správneho konania sú upravené príslušnými ustanoveniami vnútroštátneho práva. 3. Členské štáty si zachovávajú možnosť uplatňovať obdobie dlhšie doby a lehoty ako tie, ktoré sú ustanovené v odsekoch 1 a 2 v tomto poradí.“ 152. Hlavným cieľom pravidiel práva EÚ v oblasti verejného obstarávania je zabezpečenie voľného pohybu služieb a otvorenie nenarušenej hospodárskej súťaže vo všetkých členských štátoch (rozsudok zo dňa 11.01.2005 Stadt Halle a RLP Recyclingpark Lichau proti Arbeitsgemeinschaft Thermishe Restabfall- und Energieverwertungsanlage TREA Leuna, C-26/03). Pri realizácii tohto dvojakého cieľa právo EÚ uplatňuje najmä zásadu rovnosti zaobchádzania s uchádzačmi a z nej vyplývajúcu povinnosť transparentnosti (rozsudok z 19.06.2008 Pressetext Nachrichtenagentur GmbH proti Rakúsku, C-454/06). 153. V bode 52 rozsudku SD EÚ zo dňa 11.01.2005 vo veci Stadt Halle, C-26/03 je uvedené, že ak verejný obstarávateľ zamýšľa uzavrieť odplatnú zmluvu o poskytnutí služieb, na ktorú sa vzťahuje vecná pôsobnosť Smernice 92/50, musia sa vždy použiť postupy verejného obstarávania stanovené v Smernici 92/50. V tomto rozsudku SD EÚ išlo o situáciu, či verejný obstarávateľ môže zadať zákazku priamo, bez verejnej súťaže, spoločnosti, v ktorej mal verejný obstarávateľ väčšinový podiel. SD EÚ rozhodol, že takáto výnimka sa nemôže uplatniť, ak v subjekte figuruje súkromný kapitál, pretože by ho to zvýhodnilo oproti ostatným konkurentom na trhu. V prejednávanom prípade žalobca vyhlásil verejné obstarávanie na predmet zákazky „Intenzifikácia ČOV, odkanalizovanie a zásobovanie pitnou vodou v Trenčianskom regióne“, oznámenie bolo riadne zverejnené v Úradnom vestníku EÚ dňa 11.06.2011 a vo Vestníku verejného obstarávania dňa 14.06.2011, čím bola podmienka otvorenej súťaže zabezpečená. Z 35 záujemcov predložilo svoju ponuku 9 uchádzačov. SD EÚ v rozsudku Stadt Halle C-26/03, okrem iného, uviedol že cieľom smerníc o verejnom obstarávaní je zabezpečiť voľnú hospodársku súťaž a transparentnosť (body 37, 39, 44, 51 tohto rozsudku), čo v prípade žalobcu bolo zabezpečené. Postup žalobcu bol transparentný a predvídateľný, pretože postupoval podľa vtedajšieho výkladu ÚVO, uvedeného v Metodickom usmernení zo dňa 09.09.2008. Určenie kratšej lehoty na prijímanie žiadostí o súťažné podklady oproti lehote stanovenej na predkladanie ponúk sa opieralo aj o znenie § 19 ods. 4 zákona č. 25/2006 Z. z., podľa ktorého mal verejný obstarávateľ prihliadať na zložitosť predmetu zákazky a čas potrebný na vypracovanie ponúk. V rozsudku SD EÚ Pressetext C-454/06 išlo o zmenu podmienok súťaže a SD EÚ v ňom definoval, čo možno považovať za zmenu zmluvy. V prejednávanom prípade žalobcu išlo o prvotné nastavenie podmienok verejného obstarávania, ktoré bolo v súlade s Metodickým usmernením zo dňa 09.09.2008. 154. Vnútroštátne orgány majú povinnosť vykladať národné právo v súlade s cieľom smerníc (rozsudok SD EÚ ČEZ C-115/08 zo dňa 27.10.2009, rozsudok SD EÚ Simmenthal C-106/77 zo dňa 09.03.1978), avšak eurokonformný výklad má svoje limity v podobe všeobecných právnych zásad, najmä právnej istoty, čo vyplýva z bodu 13 rozsudku SD EÚ vo veci Kolpinghuis Nijmegen (80/86) zo dňa 08.10.1987. Princíp právnej istoty predpokladá, že adresát právnej normy bude vedieť, čo je považované za protiprávne, pričom práve z Metodického usmernenia zo dňa 09.09.2008 vyplývalo, že určenie lehôt je v kompetencii verejného obstarávateľa. Eurokonformný výklad nemôže byť použitý na prelomenie
zásady právnej istoty. Podstata právnej istoty spočíva v tom, že právny poriadok má byť dostatočne jasný, prehľadný a zrozumiteľný, aby mohli jednotlivé subjekty predvídať a poznať dôsledky svojho konania. ÚVO mal zo zákona č. 25/2006 Z. z. kompetenciu metodicky usmerňovať účastníkov procesu verejného obstarávania a Metodické usmernenie zo dňa 09.09.2008 predstavovalo pre žalobcu právnu istotu, že postupuje v súlade so zákonom č. 25/2006 Z. z. Ak subjekt postupuje podľa návodu, ktorý mu dal štátny orgán, nemôže mu to byť neskôr na ujmu, aj v prípade, ak by sa neskôr ukázalo, že výklad, podľa ktorého postupoval, bol nesprávny. 155. Z rozsudku SD EÚ vo veci OPTUC T-142/01 a T 283/01 zo dňa 28.01.2004, na ktorý poukázal ďalší účastník, vyplýva, že na zásadu legitímnej dôvery sa nemožno odvolávať na účely potvrdenia alebo zopakovania nesprávneho výkladu aktu. Žalobca však práve disponoval legitímnou dôverou, ktorá spočívala v Metodickom usmernení zo dňa 09.09.2008 a v znení § 19 ods. 4 zákona č. 25/2006 Z. z. a nemohol predpokladať neskoršiu zmenu výkladu § 9 ods. 4 zákona č. 25/2006 Z. z., konkrétne princípu nediskriminácie. Taktiež aj z rozsudku SD EÚ vo veci Crispoltoni C-368/89 zo dňa 11.07.1991 z bodu 21 vyplýva, že zmena pravidiel a výkladu je možná, ale adresáti týchto pravidiel musia byť včas o týchto zmenách informovaní. Legitímna dôvera neznamená, že pravidlá nebudú nikdy zmenené, ale táto zmena nesmie byť nepredvídateľná. Metodické usmernenie zo dňa 09.09.2008 tak u žalobcu zakladalo legitímnu dôveru, že určenie lehoty na podanie žiadosti o poskytnutie súťažných podkladov je plne v kompetencii verejného obstarávateľa a určuje ju v závislosti od druhu a zložitosti predmetu zákazky. 156. Ďalší účastník poukázal aj na rozsudok SD EÚ vo veci Faccini Dori C-91/92 zo dňa 14.07.1994, z ktorého vyplýva povinnosť zabezpečiť úplnú účinnosť práva EÚ tak, že vnútroštátny orgán, ktorý aplikuje vnútroštátne právo, je povinný vykladať ho čo najviac v zmysle znenia a cieľov smernice, aby sa dosiahol smernicou sledovaný výsledok. Z bodu 20 a 25 tohto rozsudku však vyplýva, že smernica nemá priamy účinok, a teda ňou nemožno ukladať povinnosti priamo jednotlivcom. 157. Vychádzajúc z uvedených záverov správny súd konštatoval dôvodnosť námietok žalobcu, a preto zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného, rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa a Protokol ďalšieho účastníka konania podľa § 191 ods. 1 písm. c/ SSP v spojení s § 191 ods. 3 písm. a) a b) SSP, pretože vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia a podľa § 191 ods. 4 SSP vrátil vec orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. 158. Vzhľadom na to, že Protokol ďalšieho účastníka konania je potrebné považovať za záväzný podklad pre vydanie rozhodnutia podľa § 27a ods. 5 zákona č. 528/2008 Z. z., správny súd rozhodol tak, že zrušil aj Protokol ďalšieho účastníka konania. 159. Správny súd podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP zrušil napadnuté rozhodnutia žalovaného a Protokol ďalšieho účastníka konania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia postupu žalobcu pri verejnom obstarávaní. V ďalšom konaní bude úlohou správnych orgánov postupovať spôsobom prezentovaným v tomto rozsudku. 160. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 SSP a úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 161. Správny súd nepriznal náhradu trov ďalšiemu účastníkovi konania podľa § 169 SSP a contrario, pretože neboli splnené podmienky na jeho aplikáciu. 162. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia, na Správny súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ podľa § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).