Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Mestský súd Bratislava IV B3-64Cpr/7/2022 8720202757 26. 09. 2025 Mgr. Adam Hradský ECLI:SK:MSBA4:2025:8720202757.4
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Mestský súd Bratislava IV, v konaní pred sudcom Mgr. Adamom Hradským, v spore žalobkyne: C.. Z. Y., nar. XX.XX.XXXX, s pobytom M. XXXXX/X, H., proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, IČO: 30 794 536, so sídlom Špitálska 2206/8, Bratislava, o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, takto rozhodol: I. Súd žalobu žalobkyne zamieta. II. Súd žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznáva. odôvodnenie: I. 1. Žalobou zo dňa 22.09.2020 sa žalobkyňa domáhala, aby súd určil, že skončenie jej štátnozamestnaneckého pomeru oznámením o skončení štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona, ktoré bolo doručené dňa 22.07.2020, je neplatné. 2. Žalobkyňa v rámci skutkových a právnych tvrdení odôvodňujúcich svoj žalobný návrh uviedla, že do funkcie riaditeľky Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Prešove (ďalej len ako „ÚPSVaR Prešov“) bola vymenovaná podľa § 5 ods. 5 zákona č. 453/2003 Z.z. dňa 16.5.2012 so začiatkom výkonu funkcie dňom 17.05.2012, pričom jej štátnozamestnanecký pomer vznikol vymenovaním do funkcie štatutárneho orgánu rozpočtovej organizácie štátu podľa § 17 ods. 2 zákona č. 400/2009 Z.z. Žalobkyňa bola podľa § 136 Zákonníka práce dlhodobo uvoľnená na výkon verejnej funkcie od pôvodného zamestnávateľa Prešovského samosprávneho kraja. Uviedla, že dňa 01.01.2015 nadobudol účinnosť zákon č. 310/2014 Z.z., pričom podľa § 5 ods. 4 tohto zákona riaditeľa úradu menuje a odvoláva generálny riaditeľ ústredia. Uviedla, že úrad sa stal preddavkovou organizáciou bez právnej subjektivity. Právne postavenie žalobkyne v štátnozamestnaneckom vzťahu sa tým zmenilo, keďže zanikol jej štatút štatutárneho orgánu, a preto doterajší štátnozamestnanecký pomer založený vymenovaním sa zmenil na štátnozamestnanecký pomer založený služobnou zmluvou podľa § 25 ods. 1 písm. a) a § 27 zákona č. 400/2009 Z.z. Uviedla, že bola nútená ukončiť pracovný pomer s doterajším zamestnávateľom, u ktorého bola uvoľnená na výkon verejnej funkcie - Prešovským samosprávnym krajom. Stala sa štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe na neurčitý čas. Uviedla, že účinnosťou zákona č. 55/2017 Z.z. sa od 31.05.2017 považovala za vedúceho zamestnanca podľa tohto zákona. Následne podľa zmeneného § 7 ods. 7 zákona č. 55/2017 Z.z. sa za štatutárny orgán považoval aj riaditeľ úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vymenovaný podľa osobitného predpisu. V tejto súvislosti poukázala na § 36 ods. 2 zákona č. 55/2017 Z.z. vetu za bodkočiarkou. Dňa 11.6.2020 bol žalobkyni doručený nový opis činností štátnozamestnaneckého miesta so spätnou účinnosťou odo dňa 21.05.2020 a oznámenie o zmene zákona č. 55/2017 vo vzťahu k riaditeľom ÚPSVaR č. XXXX/XXXXX zo dňa 21.05.2020. K žalovaným tvrdenému rozporu medzi zákonom o orgánoch štátnej správy a zákonom č. 55/2017 Z.z. uviedla, že
žiadny rozpor medzi nimi neexistoval. Podľa nej bolo účelom novely politická snaha odvolať riaditeľov úradov práce, napriek tomu, že ich štátnozamestnanecký pomer nebol založený vymenovaním do dočasnej štátnej služby, ale služobnou zmluvou do stálej štátnej služby. Žalobkyňa mala pochybnosti o zákonnosti takejto zmeny. Zdôraznila, že nikdy nebola vymenovaná do funkcie riaditeľky úradu generálnym riaditeľom a generálnym tajomníkom ústredia, a preto mala za to, že zákonné ustanovenia účinné do 21.05.2020 sú na pomery žalobkyne neaplikovateľné. Zdôraznila, že žalobkyňa nebola v dočasnej, ale v stálej štátnej službe. Uviedla, že dňa 22.07.2020 bola odvolaná z funkcie riaditeľky ÚPSVaR Prešov a toho istého dňa jej bolo doručené aj oznámenie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona. Žalobkyni bolo priznané odstupné vo výške trojnásobku jej naposledy priznaného funkčného platu (§ 83 ods. 7 v spojení s odsekom 6 zákona č. 55/2017 Z.z.). Uviedla, že jej nebolo ponúknuté iné vhodné štátnozamestnanecké miesto, ani možnosť trvalého preloženia a taktiež sa so žalobkyňou žalovaný nepokúsil dohodnúť inak. Uviedla, že nevie preukázať aké voľné štátnozamestnanecké miesta v čase pred skončením štátnozamestnaneckého pomeru mal služobný úrad (žalovaný) k dispozícii. Žalobkyňa uviedla, že porovnaním opisu činností štátnozamestnaneckého miesta zo dňa 01.06.2017 s opisom činností štátnozamestnaneckého miesta zo dňa 21.05.2020 možno konštatovať, že služobný úrad zrušil štátnozamestnanecké miesto štátneho radcu, vedúceho štátneho zamestnanca riaditeľa ÚPSVaR a vytvoril nové štátnozamestnanecké miesto s inou najnáročnejšou činnosťou, čím naplnil pojmové znaky organizačnej zmeny zadefinovanej v § 24 ods. 1 písm. b) zákona č. 55/2017 Z.z. Uviedla, že koncepčná a systémová činnosť pri tvorbe opatrení so zodpovednosťou za rozhodnutia s dôsledkami na územie kraja alebo viacerých krajov bola preklasifikovaná na koncepčnú a systémovú činnosť pri tvorbe opatrení so zodpovednosťou za rozhodnutia s dôsledkami na územie kraja. Žalobkyňa konštatovala, že služobný úrad skončil so žalobkyňou štátnozamestnanecký pomer na základe zákona, aj keď si bol vedomý toho, že ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru nedošlo zo zákona, ale na základe skrytej organizačnej zmeny. Žalobkyňa mala za to, že žalovaný si bol vedomý skutočnosti, že ruší štátnozamestnanecké miesto a vytvára nové štátnozamestnanecké miesto s inou najnáročnejšou činnosťou, a napriek tomu simuloval skončenie štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona. Žalobkyňa taktiež poukázala na to, že skončenie jej štátnozamestnaneckého pomeru nebolo prerokované so zástupcami zamestnancov. 3. Žalobkyňa na preukázanie skutkových tvrdení navrhla vykonať nasledovné listinné dôkazy, a to: dekrét o vymenovaní zo dňa 16.05.2012, list o uvoľnení žalobkyne zo dňa 17.05.2012, žiadosť o uvoľnenie zo dňa 15.05.2012, služobnú zmluvu zo dňa 30.12.2014, opis činností štátneho zamestnanca zo dňa 01.01.2015, dohodu o skončení pracovného pomeru zo dňa 28.01.2015, oznámenie o ukončení výkonu verejnej funkcie zo dňa 28.01.2015, oznámenie o úprave obsahu služobnej zmluvy zo dňa 31.05.2017, opis činností štátneho zamestnanca zo dňa 01.06.2017, opis činností štátneho zamestnanca zo dňa 21.05.2020, oznámenie zo dňa 21.05.2020, odvolanie žalobkyne z funkcie zo dňa 15.07.2020, oznámenie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona zo dňa 15.07.2020, opis činností štátneho zamestnanca zo dňa 01.06.2017 a opis činností štátneho zamestnanca zo dňa 21.05.2020, a zároveň žiadala, aby žalovaný predložil výpis z centrálneho informačného systému o voľných štátnozamestnaneckých miestach v čase pred 22.7.2020. II. 4. Žalovaný v rámci skutkových a právnych tvrdení odôvodňujúcich svoju procesnú obranu uviedol, že s názorom žalobkyne, že bola nútená ukončiť pracovný pomer s Prešovským samosprávnym krajom, u ktorého bola uvoľnená na výkon verejnej funkcie, nemožno súhlasiť, keďže sa mohla rozhodnúť, či bude zamestnancom Prešovského samosprávneho kraja alebo bude vykonávať funkciu riaditeľky Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Na tejto pozícii sa podľa žalovaného výrazne zmenili podmienky vykonávania štátnej služby, keďže (tak ako uviedla žalobkyňa) došlo k zrušeniu právnej subjektivity úradov a tie boli následne zadefinované ako preddavkové organizácie; došlo k zmene postavenia riaditeľa úradov, ktorý už nebol štatutárom a vedúcim služobného úradu a prišiel aj o svoje kompetencie; došlo k zmene spôsobu vymenovaniu a odvolávaniu riaditeľa úradu generálnym riaditeľom ústredia a došlo aj k zmene oblastí, v ktorých mal úrad spôsobilosť konať. Žalovaný uviedol, že do 31.12.2014 bol riaditeľ úradu menovaný v súlade s § 5 ods. 5 zákona č. 453/2003 Z.z. na návrh ministra práce, sociálnych vecí a rodiny Vládou SR, a teda išlo o tzv. politickú nomináciu. Žalovaný poukázal na to, že od 01.01.2015 mala žalobkyňa vykonávať funkciu riaditeľky úradu práce, sociálnych vecí a rodiny za výrazne odlišných podmienok, než pri vymenovaní do funkcie Vládou SR. Navyše podľa § 37 ods. 4 zákona o štátnej službe vedúci služobného úradu mohol so súhlasom štatutárneho orgánu odvolať z funkcie vedúceho zamestnanca, ktorého priamo riadi, aj bez uvedenia
dôvodu, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Žalobkyňa bola v tom čase priamo riadená vedúcim služobného úradu, a preto mohla byť kedykoľvek odvolaná bez uvedenia dôvodu. Žalovaný uviedol, že služobnou zmluvou zo dňa 30.12.2014 sa len formálne bližšie upravili podmienky vykonávania štátnej služby, ktorá trvala od 17.05.2012, teda od vymenovania do funkcie riaditeľky úradu. Dôvodom vykonania formálnej zmeny bola zmena zákona č. 453/2003 Z.z. Služobnou zmluvou sa špecifikovala funkcia, odbor štátnej služby, druh štátnej služby, najnáročnejšie činnosti, pravidelné miesto vykonávania štátnej služby a jeho adresa. Výkon funkcie riaditeľky úradu žalobkyňou nebol ku dňu 31.12.2014 ukončený, ale služobný pomer a výkon funkcie ako riaditeľky úradu žalobkyne trval kontinuálne od 17.05.2012 až do 22.07.2020. Ďalšie vymenovanie do funkcie riaditeľky úradu nebolo potrebné, pretože menovanie do funkcie riaditeľky úradu uskutočnené vládou SR bolo stále účinné vzhľadom na vtedy platné predpisy. Na základe toho mal žalovaný za to, že podľa § 12 ods. 2 zákona č. 453/2003 Z.z. sa žalobkyňa považovala za riaditeľku ÚPSVaR Prešov vymenovanú podľa platných predpisov od 01.01.2015, pretože spĺňala podmienky prijatia do štátnej služby podľa osobitného predpisu okrem podmienky úspešne absolvovaného výberového konania. Žalovaný uviedol, že dodatok k služobnej zmluve zo dňa 05.11.2015 bol uzatvorený podľa vtedy platného zákona, teda podľa zákona č. 400/2009 Z.z. Dôvodom zmeny bola zmena opisu činností štátnozamestnaneckého miesta. Žalobkyňa udelila k uvedenému právnemu úkonu predchádzajúci súhlas dňa 04.11.2015. Dodatkom k služobnej zmluve sa nemenili zásadné podmienky vykonávania štátnej služby, do opisu činností štátnozamestnaneckého miesta v časti ostatné činnosti bolo doplnené: „rozhodovanie o sprístupnení a zverejnení informácií vo vecnej pôsobnosti úradu podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov“. Samotný dodatok k služobnej zmluve zo dňa 05.11.2015 uzatvorený v zmysle § 31 ods. 1 písm. c), § 31 ods. 2, § 32 ods. 1 písm. b), § 35 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z. z. nebolo možné stotožňovať so zmenami štátnozamestnaneckého pomeru vykonávaných podľa ustanovenia § 55 zákona č. 55/2017 Z.z. Ustanovenie § 55 zákona č. 55/2017 Z. z. bolo aplikovateľné len na tých štátnych zamestnancov, ktorí už vykonávali štátnu službu a následne boli preložení na vykonávanie funkcie riaditeľa úradu na základe dočasného preloženia. Žalobkyňa nevykonávala štátnu službu podľa zákona č. 400/2009 Z.z. alebo podľa zákona č. 55/2017 Z.z. vo vzťahu k služobnému úradu v inej funkcii ako vo funkcii riaditeľky úradu Prešov. Uviedol, že od 01.06.2017 nadobudol účinnosť zákon č. 55/2017 Z.z., pričom podľa § 180 ods. 1 a 2 tohto zákona sa štátny zamestnanec, ktorý na základe služobnej zmluvy uzatvorenej podľa predpisov účinných do 31.05.2017 vykonával štátnu službu k 31.05.2017, považoval za štátneho zamestnanca podľa tohto (nového) zákona. Zároveň štátny zamestnanec, ktorý bol k 31.05.2017 vymenovaný do funkcie vedúceho zamestnanca podľa predpisov účinných do 31.05.2017, sa považuje za vedúceho zamestnanca podľa tohto (nového) zákona. Oznámenie o úprave obsahu služobnej zmluvy bolo žalobkyni riadne oznámené v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o štátnej službe. Žalovaný poukázal na to, že štátnozamestnanecký pomer riaditeľov úradov práce bol založený služobnou zmluvou v súlade s § 25 ods. 1 písm. a) a § 27 zákona č. 400/2009 Z.z. a zároveň v súlade s § 5 ods. 4 zákona o orgánoch štátnej správy v znení účinnom od 01.01.2015 menovaním generálnym riaditeľom ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny. Išlo o zásadný rozpor medzi zákonom č. 400/2009 Z.z. a zákonom č. 453/2003 Z.z. Tento rozpor nebol odstránený ani účinnosťou zákona č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe, keďže v súlade s § 180 ods. 2 zákona č. 55/2017 Z.z. štátny zamestnanec, ktorý bol k 31. máju 2017 vymenovaný do funkcie vedúceho zamestnanca podľa predpisov účinných do 31. mája 2017, sa považoval za vedúceho zamestnanca podľa tohto zákona. Uviedol, že účinnosťou od 21.05.2020 došlo k zmene zákona č. 55/2017 Z.z. a odstráneniu predmetného rozporu, keďže bolo do zákona doplnené ustanovenie (§ 193da), pod ktoré je možné štátnozamestnanecký pomer riaditeľa úradu práce, sociálnych vecí a rodiny subsumovať. Poukázal na to, že v prípade štátnych zamestnancov, ktorí vykonávajú štátnu službu na základe zvolenia alebo vymenovania podľa osobitého predpisu, ide o tzv. politické nominácie, ktoré sa vyznačujú svojou dočasnosťou ovplyvnenou spravidla výsledkami volieb a štátna služba sa vykonáva v režime dočasnej štátnej služby. Následne poukázal na § 193da zákon č. 55/2017 Z.z., podľa ktorého sa riaditeľ úradu vymenovaný podľa osobitného predpisu (t.j. zákona č. 453/2003 Z.z.) pred účinnosťou tohto zákona považuje za štatutárny orgán vymenovaný podľa osobitného predpisu podľa tohto zákona. Podľa § 7 ods. 7 zákona č. 55/2017 Z.z. sa za štatutárny orgán vymenovaný do funkcie podľa osobitného predpisu na účely tohto zákona považuje aj riaditeľ úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vymenovaný podľa osobitného predpisu (§ 5 ods. 4 zákona o orgánoch štátnej správy). Ďalej poukázal na § 36 ods. 2 zákona č. 55/2017 Z.z., podľa ktorého štátny zamestnanec vo verejnej funkcii, riaditeľ kancelárie bezpečnostnej rady, štatutárny orgán, ktorý je vymenovaný podľa osobitného predpisu, veľvyslanec, odborník ústavného činiteľa, justičný čakateľ a štátny zamestnanec podľa § 7 ods. 8 vykonáva štátnu službu v dočasnej štátnej službe. V tejto
súvislosti následne poukázal na § 37 písm. b) zákona č. 55/2017 Z.z., podľa ktorého dočasná štátna služba štátneho zamestnanca vo funkcii štatutárneho orgánu, ktorý bol vymenovaný do funkcie podľa osobitného predpisu, trvá po dobu vykonávania tejto funkcie. Žalovaný mal za to, že na žalobkyňu sa vzťahuje výlučne § 36 ods. 2 zákona č. 55/2017 Z.z. pred bodkočiarkou, keďže veta za ňou sa vzťahuje len na štátnych zamestnancov, ktorí v čase „nadobudnutia“ funkcie boli štátnymi zamestnancami v stálej štátnej službe a ktorí vykonávajú uvedenú funkciu na základe zmeny štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 55 zákona o štátnej službe, pričom všetky podmienky musia byť splnené kumulatívne. Žalovaný uviedol, že o týchto skutočnostiach oboznámil žalobkyňu listom zo dňa 21.05.2020 a zároveň jej doručil aj nový opis činností štátnozamestnaneckého miesta. Žalovaný zdôraznil, že okamihom účinnosti novely prišlo k zmene postavenia žalobkyne, avšak neprišlo k zmene štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne podľa § 55 zákona č. 55/2017 Z.z. Uvedená zmena postavenia žalobkyne nastala priamo zo zákona (ex lege) pôsobením novely celkom mimo pôsobenia § 55 zákona č. 55/2017 Z.z. Žalovaný uviedol, že dňa 22.07.2020 bola žalobkyňa generálnym riaditeľom Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny v zmysle ustanovenia § 5 ods. 4 zákona č. 453/2003 Z.z., odvolaná z funkcie riaditeľky Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov, a toho istého dňa jej bolo doručené aj oznámenie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona. V tejto súvislosti odkázal na § 82 ods. 4 prvej vety zákona č. 55/2017 Z.z. podľa ktorého štátnozamestnanecký pomer štátneho zamestnanca vo verejnej funkcii, riaditeľa kancelárie bezpečnostnej rady alebo štatutárneho orgánu vymenovaného do funkcie podľa osobitného predpisu, ktorý vykonáva štátnu službu v dočasnej štátnej službe, sa skončí dňom uvedeným v odvolaní z tejto funkcie, vzdaním sa tejto funkcie podľa osobitného predpisu alebo dňom uplynutia doby vykonávania tejto funkcie. Žalobkyni bolo priznané odstupné vo výške trojnásobku jej naposledy priznaného funkčného platu, a teda jej štátnozamestnanecké miesto zaniklo odvolaním z funkcie riaditeľky. Žalovaný uviedol, že mu nevyplývala povinnosť ponúknuť žalobkyni iné vhodné štátnozamestnanecké miesto. Žalovaný mal za to, že zmena, ktorá vznikla v opise štátnozamestnaneckých miest, na ktorú poukázala žalobkyňa a z ktorej dôvodila údajnú organizačnú zmenu, bola len chybou v písaní, ktorá vznikla nedopatrením. Uviedol, že v prílohe č. 2 zákona o štátnej službe, v charakteristike 7. platovej triedy, funkcia štátny radca, je uvedená činnosť „koncepčná a systémová činnosť pri tvorbe opatrení so zodpovednosťou za rozhodnutia s dôsledkami na územie kraja alebo viacerých krajov”. Táto činnosť nie je zameniteľná so žiadnou inou činnosťou podľa prílohy č. 2 zákona o štátnej službe. Žalovaný si bol vedomý, že v znení charakteristík platových tried sa nemôže odchýliť od zákonnej úpravy (prílohy č. 2 zákona o štátnej službe). Pokiaľ by malo dôjsť k organizačnej zmene podľa § 24 písm. b) zákona o štátnej službe, musela by byť ako najnáročnejšia činnosť uvedená úplne iná činnosť podľa charakteristík platových tried. Zároveň zdôraznil, že nebolo prijaté akékoľvek rozhodnutie o organizačnej zmene podľa § 24 zákona č. 55/2017 Z.z. Žalovaný zdôraznil, že k zmene právneho postavenia žalobkyne došlo v dôsledku zákona č. 126/2010 Z.z., pričom oznámením zo dňa 21.05.2020 bola len oboznámená s predmetnou zmenou zákona. 5. Žalovaný na preukázanie skutkových tvrdení navrhol vykonať nasledovné listinné dôkazy, a to: vyjadrenie ústredia zo dňa 13.10.2020, dekrét o vymenovaní zo dňa 16.05.2012, služobnú zmluvu zo dňa 30.12.2014, opis činností štátneho zamestnanca zo dňa 01.01.2015, oznámenie o úprave obsahu služobnej zmluvy zo dňa 31.05.2017, opis činností štátneho zamestnanca zo dňa 01.06.2017, opis činností štátneho zamestnanca zo dňa 21.05.2020, oznámenie zo dňa 21.05.2020, odvolanie žalobkyne z funkcie zo dňa 15.07.2020, oznámenie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona zo dňa 15.07.2020, vyjadrenie ústredia zo dňa 04.01.2021, vyjadrenie ústredia zo dňa 06.09.2022, súhlas žalobkyne s trvalým preložením zo dňa 04.11.2015, dodatok k služobnej zmluve zo dňa 05.11.2015 a opis činností štátneho zamestnanca zo dňa 05.11.2015. III. 6. Súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie, na ktorom vykonal stranami sporu navrhnuté listinné dôkazy, z ktorých následne vychádzal pri zistení dole uvedeného skutkového stavu rozhodného pre právne posúdenie veci. 7. Vláda SR dňa 16.05.2012 vymenovala žalobkyňu do funkcie riaditeľky Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny so sídlom Prešov, čomu predchádzalo uvoľnenie žalobkyne zo strany jej zamestnávateľa Prešovského samosprávneho kraja na výkon uvedenej verejnej funkcie. 8. Žalobkyňa a žalovaný uzatvorili dňa 30.12.2014 služobnú zmluvu, ktorou bol založený štátnozamestnanecký pomer žalobkyne ako štátneho zamestnanca u žalovaného ako služobného
úradu, s odkazom na § 12 ods. 2 zákona č. 453/2003 Z.z., so vznikom k 01.01.2015 vo funkcii štátny radca - riaditeľ ÚPSVaR Prešov, odbor - 1.01 riadenie štátnej služby, druh - stála štátna služba, a to všetko z dôvodu, že s účinnosťou od 01.01.2015 bola žalobkyňa generálnym riaditeľom žalovaného podľa § 5 ods. 4 zákona č. 453/2003 Z.z. vymenovaná za riaditeľku ÚPSVaR Prešov (čo vyplývalo z oznámenia žalovaného zo dňa 21.05.2020). 9. Zo služobnej zmluvy vyplývalo, že najnáročnejšou činnosťou bola koncepčná a systémová činnosť pri tvorbe opatrení so zodpovednosťou za rozhodnutia s dôsledkami na územie kraja alebo viacerých krajov, pričom z opisu činností tohto štátnozamestnaneckého miesta zo dňa 01.01.2015 vyplývalo, že uvedená najnáročnejšia činnosť mala dôsledky len za územie kraja. 10. Žalobkyňa dňa 28.01.2015 oznámila Prešovskému samosprávnemu kraju, že ku dňu 31.12.2014 došlo zo zákona k zániku jej verejnej funkcie riaditeľky ÚPSVaR Prešov, na výkon ktorej bola uvoľnená, na základe čoho žalobkyňa a Prešovský samosprávny kraj uzatvorili dohodu o skončení pracovného pomeru ku dňu 31.01.2015. 11. Žalobkyňa dňa 04.11.2015 súhlasila s trvalým preložením podľa § 35 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z.z. v tom istom služobnom úrade a v tom istom odbore štátnej služby, na základe čoho došlo medzi ňou a žalovaným k uzatvoreniu dodatku k služobnej zmluve, čím zároveň došlo k zmene opisu činností jej štátnozamestnaneckého miesta s účinnosťou od 06.11.2015. Najnáročnejšou činnosťou bola koncepčná a systémová činnosť pri tvorbe opatrení so zodpovednosťou za rozhodnutia s dôsledkami za územie kraja, čo vyplývalo z uvedeného opisu činností štátnozamestnaneckého miesta zo dňa 05.11.2015. 12. Žalovaný dňa 31.05.2017 žalobkyni oznámil úpravu obsahu služobnej zmluvy, a to s odkazom na § 180 zákona č. 55/2017 Z.z., pričom jej najnáročnejšia činnosť bola definovaná ako koncepčná a systémová činnosť pri tvorbe opatrení so zodpovednosťou za rozhodnutia s dôsledkami na územie kraja alebo viacerých krajov, čo korešpondovalo aj s opisom činností tohto štátnozamestnaneckého miesta zo dňa 01.06.2017. Toto oznámenie malo zároveň povahu dodatku k služobnej zmluve s tým, že žalobkyňa mala aj postavenie vedúceho štátneho zamestnanca a funkciu riaditeľky ÚPSVaR Prešov. 13. Žalovaný dňa 21.05.2020 oznámil žalobkyni, že tento deň nadobudol účinnosť zákona č. 126/2020 Z.z., ktorým došlo k zmene zákona č. 55/2017 Z.z., pričom v zmysle § 7 ods. 7 zákona č. 55/2017 Z.z. sa za štatutárny orgán vymenovaný do funkcie podľa osobitného predpisu na účely tohto zákona považuje aj riaditeľ úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vymenovaný podľa osobitného predpisu (§ 5 ods. 4 zákona č. 453/2003 Z.z.). Následne žalovaný upozornil na to, že podľa § 36 ods. 2 zákona č. 55/2017 Z.z. štatutárny orgán, ktorý je vymenovaný podľa osobitného predpisu, vykonáva štátnu službu v dočasnej službe, ktorá podľa § 37 písm. b) zákona č. 55/2017 Z.z. trvá po dobu výkonu tejto funkcie. Na základe uvedeného žalovaný konštatoval, že sa žalobkyňa s účinnosťou od 21.05.2020 považuje za štatutárny orgán vymenovaný do funkcie podľa osobitného predpisu (zákona č. 453/2003 Z.z.). Z opisu jej štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 21.05.2020 vyplývalo, že najnáročnejšou činnosťou bola koncepčná a systémová činnosť pri tvorbe opatrení so zodpovednosťou za rozhodnutia s dôsledkami za územie kraja. 14. Generálny riaditeľ žalovaného dňa 15.07.2020, s účinnosťou od 22.07.2020, odvolal žalobkyňu z funkcie riaditeľky ÚPSVaR Prešov a zároveň žalobkyni oznámením zo dňa 15.07.2020, ktoré žalobkyňa prevzala dňa 22.07.2020 oznámil, že dňom odvolania z jej funkcie sa končí aj jej štátnozamestnanecký pomer, a keďže jej štátnozamestnanecký pomer trval viac ako dva roky, poskytol jej aj odstupné v sume trojnásobku jej naposledy priznaného funkčného platu. IV. 15. Súd na takto zistený skutkový stav aplikoval príslušné ustanovenia zákona č. 453/2003 Z.z. upravujúce postavenie a pôsobnosť Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny (§ 4), úradu práce, sociálnych vecí a rodiny (§ 5) a prechodné ustanovenia účinné od 01.01.2015 (§ 12), ako aj príslušné ustanovenia zákona č. 400/2009 Z.z. a 55/2017 Z.z. 16. Zriadenie a postavenie orgánov štátnej správy v oblasti sociálnych vecí a rodiny upravuje zákon č. 453/2003 Z.z., pričom medzi tieto orgány patrí Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny (ďalej len „ústredie“) a úrad práce, sociálnych vecí
a rodiny (ďalej len „úrad“). Podľa znenia predmetného zákona účinného do 31.12.2014, tak ústredie, ako aj jednotlivé úrady, mali postavenie služobného úradu, a teda disponovali každý vlastnou právnou subjektivitou. Ústredie riadil generálny riaditeľ, ktorý bol menovaný a odvolávaný vládou SR na návrh ministra. Rovnako tiež bol menovaný a odvolávaný riaditeľ úradu, ktorý ho riadil a aj zodpovedal za jeho činnosť. Takto vymenovanému riaditeľovi sa podľa § 25 ods. 1 písm. b) zákona č. 400/2009 Z.z. (v znení účinnom do 31.12.2014) založil a zároveň ku dňu vymenovania podľa § 26 ods. 2 zákona č. 400/2009 Z.z. (v znení účinnom do 31.12.2014) aj vznikol štátnozamestnanecký pomer. Štátna služba riaditeľa úradu mala podľa § 17 ods. 2 zákona č. 400/2009 Z.z. (v znení účinnom do 31.12.2014) charakter dočasnej služby, pričom išlo o funkciu vykonávanú na základe tzv. politickej nominácie. Následne štátnozamestnanecký pomer riaditeľa úradu sa skončil na základe zákona podľa § 52, a to dňom jeho odvolania, vzdania sa funkcie alebo dňom uplynutia doby vykonávania jeho funkcie. Uvedené sa však už počas právnej úpravy účinnej do 31.12.2014 nevzťahovalo na toho riaditeľa úradu, ktorý uvedenú funkciu vykonával na základe zmeny štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 32 ods. 1 písm. k) zákona č. 400/2009 Z.z. (v znení účinnom do 31.12.2014), teda išlo o situáciu, keď za riaditeľa úradu bol vymenovaný štátny zamestnanec v stálej štátnej službe, vo vzťahu ku ktorému došlo len k zmene štátnozamestnaneckého pomeru z dôvodu jeho vymenovania do funkcie riaditeľa. Následne, ak by aj došlo k jeho odvolaniu z funkcie riaditeľa úradu, nenastali by účinky zániku jeho štátnozamestnaneckého pomeru zo zákona § 52, ale bol by daný dôvod na zmenu jeho štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 32 ods. 1 písm. k) zákona č. 400/2009 Z.z. (v znení účinnom do 31.12.2014), t.j. rovnako ako to bolo v prípade jeho vymenovania za riaditeľa úradu. 17. V danom prípade mal súd preukázané, a zároveň bolo medzi stranami sporu aj nesporné, že žalobkyňa bola do funkcie riaditeľa ÚPSVaR Prešov vymenovaná dňa 16.05.2012 vládou SR, a teda k tomu dňu bol podľa § 25 ods. 1 písm. b) zákona č. 400/2009 Z.z. založený a zároveň podľa § 26 ods. 2 tohto zákona aj vznikol jej štátnozamestnanecký pomer. Zároveň bolo možné konštatovať, že žalobkyňa v čase jej vymenovania nebola štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe, keďže jej zamestnávateľom v čase vymenovania bol Prešovský samosprávny kraj, ktorý ju na výkon funkcie riaditeľa ÚPSVaR Prešov podľa § 136 ods. 1 Zákonníka práce uvoľnil, a preto sa na ňu nevzťahovala výnimka podľa § 17 ods. 2 vety za bodkočiarkou zákona č. 400/2009 Z.z., a teda svoju štátnu službu vo funkcii riaditeľa ÚPSVAR Prešov vykonávala v dočasnej štátnej službe, a tým pádom skončenie jej štátnozamestnaneckého pomeru bolo naviazané podľa § 52 ods. 2 zákona č. 400/2009 Z.z. na deň odvolania z funkcie riaditeľa ÚPSVaR Prešov, alebo deň vzdania sa tejto funkcie, prípade deň uplynutia výkonu funkcie. 18. S účinnosťou od 01.01.2015 došlo k zmene zákona č. 453/2003 Z.z., podľa ktorého služobným úradom zamestnancov ústredia, ako aj zamestnancov úradov, bolo už len ústredie, ktoré riadil generálny riaditeľ menovaný a odvolávaný vládou SR, pričom riaditeľov jednotlivých úradov už nemenovala a neodvolávala vláda SR, ale práve generálny riaditeľ ústredia. Hoci úrady už nemali postavenie služobného úradu, bola im ponechaná (zo zákona) spôsobilosť byť účastníkom súdneho konania, ako aj samostatne konať pred súdom s tým, že za úrad konal riaditeľ alebo ním poverený štátny zamestnanec alebo zamestnanec. Zároveň však bolo v prechodnom ustanovení § 12 tohto zákona ustanovené, že riaditeľ úradu vymenovaný podľa predpisov účinných do 31.12.2014, ktorý spĺňal podmienky prijatia do štátnej služby podľa osobitného predpisu, okrem podmienky úspešne absolvovaného výberového konania, sa považoval za riaditeľa úradu vymenovaného podľa predpisov účinných od 01.01.2015. Ak tieto podmienky nespĺňal, došlo k zániku jeho funkcie zo zákona (t.j. nie odvolaním, ani vzdaním sa funkcie alebo uplynutím času), a tým pádom aj k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru. Išlo o zákonom ustanovenú právnu fikciu vymenovania za riaditeľa úradu, na základe ktorej, za splnenia podmienok, sa riaditeľ úradu vymenovaný do 31.12.2014 vládou SR považoval za riaditeľa úradu vymenovaného generálnym riaditeľom ústredia, a to aj bez toho, aby k takémuto úkonu generálneho riaditeľa došlo. V tejto súvislosti preto bola právne irelevantná námietka žalobkyne, že nikdy nebola generálnym riaditeľom ústredia menovaná do funkcie riaditeľa ÚPSVaR Prešov, keďže k jej vymenovaniu došlo na základe uvedenej právnej fikcie podľa § 12 ods. 2 zákona č. 453/2003 Z.z. v znení od 01.01.2015. 19. Na základe uvedeného, s účinnosťou od 01.01.2015 došlo k zmene právneho postavenia žalobkyne ako riaditeľa ÚPSVaR Prešov, keďže stratila postavenie štátneho zamestnanca v dočasnej štátnej službe podľa § 17 ods. 2 vety pred bodkočiarkou zákona č. 400/2009 Z.z., teda štátneho zamestnanca vykonávajúceho verejnú funkciu. Avšak keďže spĺňala podmienky pre vymenovanie za riaditeľa úradu
stanovené podľa § 12 ods. 2 zákona č. 453/2003 Z.z., bol založený nový štátnozamestnanecký pomer žalobkyne ako štátneho zamestnanca u žalovaného (t.j. ústredia) ako služobného úradu, a to služobnou zmluvou zo dňa 30.12.2014, so vznikom štátnozamestnaneckého pomeru ku dňu 01.01.2015, vo funkcii štátny radca - riaditeľ ÚPSVaR Prešov, pričom išlo o stálu štátnu službu. Následne dňa 05.11.2015 došlo podľa § 31 ods. 1 písm. c) zákona č. 400/2009 Z.z. k zmene štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne z dôvodu zmeny opisu činností štátnozamestnaneckého miesta a trvalým preložením žalobkyne podľa § 32 ods. 1 písm. b) zákona č. 400/2009 Z.z. 20. S účinnosťou od 01.06.2017 nadobudol účinnosť zákon č. 55/2017 Z.z., ktorým došlo k zrušeniu zákona č. 400/2009 Z.z., pričom podľa § 180 ods. 1 zákona č. 55/2017 Z.z. sa štátny zamestnanec, ktorý vykonával štátnu službu na základe služobnej zmluvy uzatvorenej za účinnosti zákona č. 400/2009 Z.z., považoval za štátneho zamestnanca aj podľa zákona č. 55/2017 Z.z., čo platilo aj pre vedúceho zamestnanca podľa § 180 ods. 2 zákona č. 55/2017 Z.z. Na základe uvedeného došlo podľa § 180 ods. 1 zákona č. 55/2017 Z.z. k úprave služobnej zmluvy žalobkyne, a to oznámením žalovaného zo dňa 31.05.2017, ktoré sa podľa tohto zákonného ustanovenia považovalo za dodatok k služobnej zmluve. Zároveň z tohto oznámenia vyplývalo, že žalobkyňa mala postavenie vedúceho zamestnanca podľa § 20 zákona č. 55/2017 Z.z. 21. S účinnosťou od 21.05.2020 došlo k zmene zákona č. 55/2017 Z.z., podľa ktorej sa riaditeľ úradu, ktorý bol vymenovaný podľa zákona č. 453/2003 Z.z. pred účinnosťou tohto zákona (t.j. pred 21.05.2020), považuje za štatutárny orgán vymenovaný podľa osobitného predpisu. Na základe uvedeného, s účinnosťou od 21.05.2020, došlo k zmene právneho postavenia žalobkyne, ktorá sa od tohto dátumu, na základe zákona, považovala za štátneho zamestnanca podľa § 7 ods. 7 zákona č. 55/2017 Z.z., ktorý podľa § 36 ods. 2 tohto zákona vykonáva štátnu službu v dočasnej štátnej službe. Zákon č. 55/2017 Z.z. pripúšťal výnimku, podľa ktorej sa uvedené nevzťahovalo na štátneho zamestnanca v stálej štátnej službe, ktorý uvedenú funkciu vykonáva na základe zmeny štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 55, čím argumentovala aj samotná žalobkyňa. Išlo teda o rovnakú výnimku ako platila za účinnosti zákona č. 400/2009 Z.z., a ktorej podstata (ako už súd uviedol) spočívala v tom, že za riaditeľa úradu bol vymenovaný štátny zamestnanec, teda osoba, ktorá už v čase vymenovania, vykonávala stálu štátnu službu v štátnozamestnaneckom pomere a jej menovaním za riaditeľa došlo len k zmene jej štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 55 ods. 1 písm. r) zákona č. 55/2017 Z.z. Uvedená situácia však u žalobkyne nenastala, keďže dňom jej menovania do funkcie riaditeľky ÚPSVaR Prešov podľa § 12 ods. 2 zákona č. 453/2003 Z.z. a uzatvorením služobnej zmluvy došlo dňa 01.01.2015 práve len k založeniu a vzniku jej nového štátnozamestnaneckého pomeru, a teda nie k zmene už existujúceho štátnozamestnaneckého pomeru podľa vtedy platného § 32 zákona č. 400/2009 Z.z., keďže jej doposiaľ existujúci štátnozamestnanecký pomer v zmysle jej vymenovania zo dňa 16.05.2012 zo zákona zanikol, a preto v jeho súvislosti nemohlo dôjsť ani k zmene služobného pomeru podľa § 32 zákona č. 400/2009 Z.z. Na základe uvedeného súd nemohol dospieť k inému záveru, než tomu, že na žalobkyňu nebolo možné vztiahnuť výnimku podľa § 36 ods. 2 vety za bodkočiarkou zákona č. 55/2017 Z.z., a preto jej námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. 22. Z vyššie uvedeného teda vyplývalo, že žalobkyňa od 17.05.2012 do 31.12.2014 mala postavenie štátneho zamestnanca vykonávajúceho štátnu službu v služobnom úrade na základe vymenovania do funkcie podľa § 5 ods. 5 zákona č. 453/2003 Z.z. (v znení účinnom do 31.12.2014), pričom následne bol od 01.01.2015 založený nový štátnozamestnanecký pomer uzatvorením služobnej zmluvy v dôsledku jej vymenovania za riaditeľa ÚPSVaR Prešov podľa § 12 ods. 2 zákona č. 453/2003 Z.z. (v znení účinnom od 01.01.2015), ktorý vykonávala v stálej štátnej službe, pričom s účinnosťou od 21.05.2020, v dôsledku novej právnej úpravy (§ 193da zákona č. 55/2017 Z.z.), sa jej štátnozamestnanecký pomer považoval za vykonávaný v dočasnej štátnej službe podľa § 36 ods. 2 zákona č. 55/2017 Z.z., keďže sa podľa § 7 ods. 7 druhej vety zákona č. 55/2017 Z.z. v spojení s § 193da zákona č. 55/2017 Z.z. považovala za štatutárny orgán vymenovaný do funkcie podľa osobitného predpisu. To znamenalo, že štátnozamestnanecký pomer žalobkyne mohol od 21.05.2020 zaniknúť na základe zákona z dôvodu jej odvolania podľa § 82 ods. 4 zákona č. 55/2017 Z.z., ak by k takémuto úkonu zo strany oprávneného subjektu - t.j. generálneho riaditeľa ústredia došlo. 23. Na základe uvedeného bolo možné konštatovať, že právnou úpravou účinnou od 21.05.2020 došlo ku kvalitatívnej zmene jej štátnozamestnaneckého pomeru, a to len v dôsledku zmeny právnej úpravy.
24. K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty (PL. ÚS 16/95). Nie každá retroaktivita je však nezlučiteľná s princípmi, na ktorých je budovaný právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a nepravá spätná účinnosť (retroaktivita) právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený na skutočnosti, že pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu štátu, nepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie ustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej moci. Pri pravej retroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise neuzná práva alebo povinnosti založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe skoršieho (predchádzajúceho) právneho predpisu. O pravú retroaktivitu ide napr. vtedy, keď neskorší právny predpis so spätnou účinnosťou (s dopadom do minulosti) upravuje vzťahy, ktoré vznikli v minulosti. Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv (alebo povinností), ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu) zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy. 25. V danom prípade mal súd za to, že právna úprava účinná od 21.05.2020 (t.j. zákon č. 126/2020 Z.z., ktorým došlo k novele zákona č. 55/2017 Z.z., konkrétne § 7 ods. 7 tohto zákona - t.j. že riaditeľ úradu sa považoval za štatutárny orgán vymenovaný podľa osobitného predpisu), mala prvky nepravej retroaktivity, keďže jej účinnosťou nedošlo k zániku právneho vzťahu žalobkyne a žalovaného, keď štátnozamestnanecký pomer ako taký medzi žalobkyňou a žalovaným platil aj naďalej, nová právna úprava do tohto právneho vzťahu však vstúpila, a to zmenou jeho „kvality“, keď ten už nemal charakter stálej štátnej služby ale dočasnej a tým, že jeho trvanie, resp. skončenie bolo naviazané na už iné právne významné skutočnosti, ako napr. odvolanie žalobkyne zo strany oprávneného subjektu, prípadne vzdanie sa funkcie žalobkyňou. To znamenalo, že v konečnom dôsledku nová právna úprava nepôsobila do minulosti, štátnozamestnanecký pomer strán sporu akceptovala, zmenila len jeho obsah, a teda stav, ktorý nastal počas predchádzajúcej právnej úpravy akceptovala, avšak mu priznala odo dňa svojej účinnosti nový obsah. 26. Vzhľadom na uvedené súd žalobu žalobkyne ako nedôvodnú zamietol, keďže jej štátnozamestnanecký pomer zanikol na základe zákona podľa § 82 ods. 4 zákona č. 55/2017 Z.z., a to v dôsledku jej odvolania z funkcie riaditeľky ÚPSVaR Prešov generálnym riaditeľom ústredia s účinnosťou ku dňu 22.07.2020. 27. Za právne irelevantné považoval súd argumentáciu žalobkyne ohľadom nesplnenia ponukovej povinnosti žalovaným, keďže tá mu v prípade skončenia pracovného pomeru na základe zákona ani nevzniká. Za nepodstatnú súd považoval aj argumentáciu žalobkyne ohľadom skrytej organizačnej zmeny, keďže zo strany žalovaného nedošlo k žiadnemu rozhodnutiu o organizačnej zmene, pričom zmeny v opise činností štátnozamestnaneckého miesta, na ktoré žalobkyňa poukazovala, predstavovali len chybu v písaní žalovaného. 28. Súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade s princípom úspechu v konaní a žalovanému ako úspešnej strane sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže mu žiadne trovy ani nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré môže strana sporu podať v lehote 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 355 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 362 C.s.p.).
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 C.s.p.). Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na súdny výkon rozhodnutia alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.