Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Mestský súd Bratislava IV B1-10Csp/2/2023 1123200402 23. 09. 2024 JUDr. Dana Káčerová ECLI:SK:MSBA4:2024:1123200402.4
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Mestský súd Bratislava IV pred sudkyňou JUDr. Danou Káčerovou v právnej veci žalobkyne: A. A., narodená XX.XX.XXXX, bytom B. C. XX, XXX XX D. E., zastúpenej: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, proti žalovanej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO : 35807598, zastúpenej: JUDr. Katarína Hegedüšová, advokátka, so sídlom Majerníkova 3/A, 841 05 Bratislava, o náhradu primeraného finančného zadosťučinenia v sume 450 € takto rozhodol: Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni sumu 450 € v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Súd žalobkyni vo vzťahu ku žalovanej priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu sto percent (100%). odôvodnenie: 1.Žalobkyňa žalobou doručenou súdu dňa 17.01.2023 žiadala, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 450 € titulom náhrady finančného zadosťučinenia na tom skutkovom základe, že dňa 18.10.2007 žalovaná, v zmluvnom postavení veriteľa, poskytla žalobkyni v zmluvnom postavení dlžníka, na základe zmluvy o úvere č. 6730107 spotrebiteľský úver. Žalobkyňa však titulom uzatvorenej úverovej zmluvy zaplatila žalovanej finančné prostriedky prevyšujúce poskytnuté plnenie, na základe čoho došlo na strane žalovanej k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobkyne. Žalobkyňa, ako spotrebiteľka, bola úspešná v konaní pred Okresným súdom Žiar nad Hronom, ktorý rozsudkom žalovanú zaviazal na vydanie bezdôvodného obohatenia v prospech žalobkyne v sume 936,04 €. Predmetné rozhodnutie bolo potvrdené Krajským súdom v Banskej Bystrici. Na základe vydaných rozhodnutí úver poskytnutý žalovanou v prospech žalobkyni bolo potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Žalobkyňa v žalobe konštatovala, že súdy deklarovali, že postupom žalovanej boli porušené práva spotrebiteľa žalobkyne. Na základe právoplatne skončeného konania o vydanie bezdôvodného obohatenia žalobkyni vznikol, ako spotrebiteľke, nárok na primerané finančné zadosťučinenie podľa ustanovenia § 3 ods. 5 B1-10Csp/2/2023 2 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Žalobkyňa v žalobe konštatovala, že uvedené ustanovenie upravuje práva spotrebiteľa, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie svojho práva alebo povinnosti vyplývajúceho zo zákona na ochranu spotrebiteľa, či z osobitných predpisov upravujúcich postavenie spotrebiteľa a spotrebiteľské právne vzťahy a ktorý má nárok na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za toto porušenie zodpovedá. Žalobkyňa má za to, že jej nárok na náhradu primeraného finančného zadosťučinenia vznikol a v tomto kontexte poukázala na znenie z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019. Najvyšší súd pri výklade ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. konštatoval, že predmetné ustanovenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú a aj funkciu sankčnú. Najvyšší súd v rozhodnutí uviedol, že cieľom tohto ustanovenia je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom.
Predmetné ustanovenie podľa najvyššieho súdu možno však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany ich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia svoje povinnosti hrubým spôsobom porušujú. Najvyšší súd v rozhodnutí uviedol, že účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Najvyšší súd uviedol, že jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatnil porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle predmetného ustanovenia treba rozumieť, že súdy judikujú v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napríklad nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, respektíve vo výroku rozsudku určia neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve. Najvyšší súd uviedol, že žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, predmetné ustanovenie nevyžaduje. Najvyšší súd v rozhodnutí konštatoval, že zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody, resp. bezdôvodného obohatenia, je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadlo problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo, podľa názoru dovolacieho súdu, spravidla nereálne. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí taktiež uviedol, že pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, zákon neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Najvyšší súd v rozhodnutí konštatoval, že bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu stanovil rozsah finančného zadosťučinenia. Žalobkyňa v žalobe uviedla s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.1.2019, ako aj s poukazom na ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, že jej vznikol nárok voči žalovanej na náhradu primeraného finančného zadosťučinenia, keďže konaním žalovanej došlo k porušeniu práv žalobkyne ako spotrebiteľky v rozsahu žaloby uvedenom. Žalobkyňa vzhľadom na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít konštatovala, že vznik ujmy v konaní o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nie je potrebné skúmať a zo strany žalobcu preukazovať z dôvodu, že na vznik tohto práva postačí samotné porušenie B1-10Csp/2/2023 3 práva spotrebiteľa alebo povinnosti veriteľom, čo v prejednávanej veci splnené bolo a jediným kritériom posúdenia výšky primeraného finančného zadosťučinenia je jeho primeranosť. Žalobkyňa v závere žaloby uviedla, že z dôvodu zneužitia slabšieho postavenia žalobkyne, ako spotrebiteľky, žalovaná získala majetkový prospech za použitia nekalých obchodných praktík, čím bola žalobkyňa, ako spotrebiteľka, nútená obrátiť sa s ochranou svojich práv na príslušný súd, čo vyústilo do časovo a psychicky náročných konaní pred všeobecnými súdmi, v ktorých žalobkyňa bola úspešná, keďže súdy deklarovali porušenie jej práv žalovanou a teda žalobkyňa mala za to, že výška uplatneného nároku v sume 450 €, vzhľadom na skutkový stav opísaný v žalobe, je primeraná. Žalobkyňa spolu so žalobou súdu doručila listinné dôkazy: rozsudok vydaný Okresným súdom Žiar nad Hronom č. k. 9C/125/2014 – 137 zo dňa z 13.04.2021, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17Co/39/2021 – 250 zo dňa 23.03.2022, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 9C/125/2014 – 137. 2. Žalovaná súdu dňa 13.02.2023 doručila písomné vyjadrenie k obsahu žaloby, v zmysle ktorého žiadala žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť. Žalovaná v písomnom vyjadrení k obsahu žaloby konštatovala, že ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. síce priznáva spotrebiteľovi právo domáhať sa primeraného finančného zadosťučinenia, avšak podľa názoru žalovanej, predmetné ustanovenie je potrebné vykladať reštriktívne. Žalovaná konštatovala, že pri rozhodovaní o tom, či sa má priznať finančné zadosťučinenie a v akej výške je potrebné zohľadniť nielen úspešnosť toho - ktorého účastníka, ale aj iné skutočnosti, ktoré majú vplyv na konkrétny prípad. Žalovaná uviedla v písomnom vyjadrení k obsahu žaloby, že primerané finančné zadosťučinenie je nutné chápať ako náhradu za spôsobenú nemajetkovú ujmu vyjadrenú v rôznych formách. Priznanie požadovaných finančných prostriedkov prichádza do úvahy, podľa názoru žalovanej, len v tých prípadoch, keď porušenie práva nie je možné už napraviť inak. Žalovaná uviedla, že podľa jej názoru cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušení práv spotrebiteľa. Žalovaná konštatovala, že rozhodnutia, na základe ktorých bola žalovaná zaviazaná na
vydanie bezdôvodného obohatenia v prospech žalobkyni majú dostatočný sankčný charakter v zmysle individuálnej a generálnej prevencie. Žalovaná uviedla, že je dôležitý gramatický výklad slova primerane. V tomto kontexte poukázala na výkladové pravidlá pojmu primerané vo výkladových slovníkoch. Podľa názoru žalovanej priznanie požadovaných finančných prostriedkov v rozsahu žaloby prichádza do úvahy len v tých prípadoch, keď porušenie práva nie je možné napraviť inak. V tomto kontexte žalovaná uviedla, že porušenie práva by nebolo možné napraviť inak, napríklad v tom prípade, ak by právo žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia bolo už premlčané. Žalovaná uviedla, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany nielen jeho deklaráciu. Žalovaná má za to, že opätovné jej sankcionovanie by bolo, vzhľadom na predchádzajúce konanie opísané žalobkyňou v žalobe, za neprimerane prísne. Žalovaná zároveň uviedla, že žalobkyni žiadna ujma nevznikla, ktorá by odôvodňovala priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a preto vyhovenie žalobe súdom by malo za následok spôsobenie hrubej nerovnováhy B1-10Csp/2/2023 4 medzi právami a povinnosťami veriteľa a spotrebiteľa a to bez akéhokoľvek právneho dôvodu. Žalovaná uviedla, že žalobkyňa v konaniach o vydanie bezdôvodného obohatenia vedených voči žalovanej bola úspešná a preto žalovaná má za to, že už raz došlo k náprave porušenia práv žalobkyne a teda nárok na vyplatenie primeraného finančného zadosťučinenia žalobkyni v kontexte s pôvodne uvedenými súdnymi konaniami nevznikol. Žalovaná v písomnom vyjadrení k obsahu žaloby zároveň uviedla, že je potrebné, ak by sa súd nestotožnil s jej obranou v konaní, vychádzať z okolností prejednávaného prípadu a aby súd pri rozhodovaní vzal do úvahy aj konanie samotnej žalobkyne, ktorá sa domáha vydania finančného zadosťučinenia napriek tomu, že sama konala v rámci kontraktakčného postupu ľahostajne, keď svojím podpisom vyhlásila, že súhlasí s obsahom zmluvy a že bola oboznámená so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, že nemá k ich obsahu žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Žalovaná zároveň konštatovala, že žalobkyňa svojím podpisom na zmluve ďalej prehlásila, že zmluvu o úvere si prečítala, že ju uzatvorila vážne, zrozumiteľne, nie v tiesni, ani za nápadne nevýhodných podmienok. Žalovaná uviedla, že žalobkyňa mala možnosť si zmluvu o úvere pred jej podpisom prečítať, čo aj urobila a žalovaná poskytla žalobkyni úver v dobrej viere, že sú jej známe zmluvné dojednania. Žalovaná zároveň uviedla, že považuje za spornú výšku uplatneného nároku na náhradu finančného zadosťučinenia žalobou z dôvodu, že žalobkyňa relevantne neodôvodnila výšku požadovaného finančného zadosťučinenia. Žalovaná v kontexte výkladu ustanovenia § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa uviedla, že podľa predmetného ustanovenia predpoklady priznania finančného zadosťučinenia sú porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom a osobitnými predpismi, úspešné uplatnenie porušeného práva alebo povinnosti, primeranosť zadosťučinenia a musí byť určená zodpovedná osoba. Žalovaná uviedla, že všetky vyššie uvedené predpoklady priznania finančného zadosťučinenia musia byť naplnené kumulatívne, teda nepostačuje naplnenie len niektorých z nich, ale musia byť naplnené všetky súčasne. Žalovaná poukázala na vágnosť pojmu primeranosť, čo umožňuje subjektívny výklad a v praxi, podľa názoru žalovanej, spôsobuje aplikačné problémy. Žalovaná uviedla, že v zákone nie je bližšie konkretizované, podľa akých kritérií sa má posudzovať, či priznanie finančného zadosťučinenia je primerané. Podľa názoru žalovanej inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nie je a nesmie slúžiť ako prostriedok ospravedlňujúci ľahostajnosť spotrebiteľa, ktorý vstupuje do právneho vzťahu s dodávateľom bez toho, aby sa sám zaujímal o svoje povinnosti plynúce mu z existujúceho záväzkovo právneho vzťahu. Žalovaná uviedla, že žalobkyňu ako spotrebiteľku nijakým spôsobom nenútila vstúpiť do záväzkovo právneho vzťahu a umožnila žalobkyni pred podpísaním zmluvy oboznámiť sa s obsahom zmluvy a so zmluvnými dojednaniami. Skutočnosť, že žalobkyňa ako spotrebiteľka neprejavovala absolútne žiaden záujem oboznámiť sa so zmluvnými ustanoveniami a pochopiť ich obsah, nemôže byť automaticky na ujmu žalovanej ako dodávateľa. Žalovaná uviedla, že primerané finančné zadosťučinenie má nesporne sankčnú funkciu a jeho cieľom nie je kompenzovať žalobcu, ale skôr trestať žalovaného za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil vo vzťahu k žalobkyni a odradiť žalovaného alebo akúkoľvek tretiu osobu od opakovania takého konania v budúcnosti. Žalovaná zároveň uviedla, že sankčná funkcia primeraného finančného zadosťučinenia teda trestá a súčasne pôsobí preventívne. Preventívna funkcia primeraného finančného zadosťučinenia, podľa názoru žalovanej, má B1-10Csp/2/2023 5 pôsobiť naprieč existujúcim spotrebiteľským právnym vzťahom, teda má pôsobiť aj na dodávateľa, ale aj na spotrebiteľa. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia každému subjektu a to je aj subjektu
správajúcemu sa ľahostajne, v žiadnom prípade nemožno chápať ako pozitívne preventívne pôsobenie, práve naopak, podľa názoru žalovanej, takýto postup v aplikačnej praxi súdov by mal za následok ľahostajnosť každého spotrebiteľa, ktorý dôverujúc bezhraničnej ochrane súdov, bude vstupovať do akéhokoľvek právneho vzťahu bez toho, aby sa spoliehal aj na vlastný úsudok. Žalovaná zároveň uviedla, že v prípade, ak bola spotrebiteľovi skutočne spôsobená ujma sa do popredia dostáva kompenzačná funkcia, t. j. navrátenia do predošlého stavu a v prejednávanej veci žalobkyni bolo priznané právo na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanej a teda podľa názoru žalovanej nie je čo kompenzovať. Žalovaná zároveň uviedla, že uplatnený nárok na zaplatenie finančného zadosťučinenia nie je možné považovať za žiadnych okolností sa primerané a spravodlivé z dôvodu, že ide len o niekoľko násobné uplatnenie a priznanie sumy bezdôvodného obohatenia. Žalovaná síce konštatovala, že určenie konkrétnej výšky finančného zadosťučinenia je vo výlučnej kompetencii všeobecných súdov, ktoré sú povinné individuálne posúdiť každý jednotlivý prípad s ohľadom na kritériá stanovené v zákone, avšak tieto sú povinné priznanú výšku finančného zadosťučinenia aj riadne odôvodniť s poukazom na nemateriálnu ujmu, ktorá mala spotrebiteľovi vzniknúť. Žalovaná v závere vyjadrenia uviedla, že konanie žalobkyne formou podania žaloby na priznanie finančného zadosťučinenia je neadekvátne okolnostiam z dôvodu, že žalobkyňa mala možnosť brániť sa už v počiatkoch kontraktačného postupu a napriek tomu bola absolútne ľahostajná. Žalovaná žalobu žiadala ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť. 3. Žalobkyňa súdu dňa 06.03.2023 doručila repliku, v zmysle ktorej uviedla, že s argumentáciou žalovanej nesúhlasí. Žiadala, aby súd žalobe v celom rozsahu vyhovel, keďže argumentáciu žalovanej je potrebné, podľa názoru žalobkyne, považovať za zavadzajúcu a nezohľadňujúcu aktuálnu právnu úpravu a ani rozhodovaciu prax súdov v skutkovo totožný konaniach. Žalobkyňa v replike konštatovala, že preukázala splnenie všetkých podmienok zakladajúcich jej nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Žalobkyňa v tomto kontexte poukázala na právoplatné rozhodnutie Okresného súdu Žiar nad Hronom zo dňa 13.04.2021, ktoré nadobudlo právoplatnosť 08.04.2020 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici. Žalobkyňa v replike uviedla, že tvrdenie žalovanej v tom smere, že priznanie požadovaných finančných prostriedkov prichádza do úvahy len v tých prípadoch, keď porušenie práva nie je možné už napraviť inak napríklad, ak by právo žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia už bolo premlčané a že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu dochádza spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany nielen jeho deklaráciu, je potrebné považovať za zavádzajúce. Žiaden právny predpis nikde nedefinuje B1-10Csp/2/2023 6 ako podmienku vzniku nároku spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie skutočnosť deklarovanú žalovanou, že porušenie práva nie je už možné napraviť inak. Žalobkyňa sa nestotožnila s argumentáciou žalovanej, že rozhodnutie Okresného súdu Žiar nad Hronom by malo mať dostatočný sankčných charakter v zmysle individuálnej a generálnej prevencie. Žalobkyňa uviedla v replike, že účelom ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. je odradiť podnikateľov od porušovania práv spotrebiteľa, ide o preventívnu funkciu a zároveň aj potrestať podnikateľa za dokonané porušenie spotrebiteľských práv a tu ide o sankčnú funkciu predmetného ustanovenia. Žalobkyňa teda jednoznačne zastávala názor, že Okresný súd Žiar nad Hronom deklaroval porušenie jej práva ako spotrebiteľa žalovanou ako veriteľom v rozsahu v právoplatnom rozsudku uvedenom. Vo vzťahu k argumentácii žalovanej, ktorá je názoru, že žalobkyni žiadna ujma, ktorá by odôvodňovala priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nevznikla a preto by priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, podľa názoru žalovanej, malo za následok spôsobenie hrubej nerovnováhy medzi právami a povinnosťami veriteľa a spotrebiteľa bez akéhokoľvek právneho dôvodu žalobkyňa uviedla, že s takouto argumentáciou žalovanej nie je možné sa stotožniť, keďže platná a účinná právna úprava preukázanie vzniku a existencie takejto ujmy, ako podmienku pre priznanie primeraného finančného nároku, nevyžaduje. V tomto kontexte žalobkyňa poukázala na znenie ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. platného a účinného do 10.06.2013, podľa ktorého na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sa vyžadoval vznik a preukázanie ujmy. Podľa ustanovenia § 3 ods. 5 uvedeného zákona v znení od 10.06.2013 na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sa nevyžaduje vznik a preukázanie ujmy, dostačujúce je, ak spotrebiteľ úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom na súde. Podľa názoru žalobkyne žalovaná takýmto spôsobom výkladu ustanovenia § 3 ods. 5 zákona uvádza nepravdivé podmienky, pre ktorých nesplnenie nemá mať žalobkyňa nárok na primerané finančné zadosťučinenie, čo je v rozpore s aktuálne platnou
a účinnou právnou úpravou v zmysle ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, keďže platná a účinná právna úprava preukázanie vzniku a existencie takejto ujmy, ako podmienky pre priznanie tohto nároku nevyžaduje. Žalobkyňa aj napriek svojej argumentácii vo vzťahu k nesprávnej interpretácii právnej úpravy žalovanou uviedla, že ako spotrebiteľka utrpela ujmu minimálne v psychickej rovine a to neprimeranou záťažou spôsobenou nezákonným postupom žalovanej ako veriteľa, ktorá jej predložila zmluvu o spotrebiteľskom úvere v rozpore so zákonom, zneužila svoje silnejšie postavenie, začala proti žalobkyni rozhodcovské konanie a na podklade nulitného rozhodcovského rozsudku iniciovala exekučné konanie, čím výrazne narušila ekonomickú a majetkovú stabilitu u žalobkyne a jej rodiny. Žalobkyňa tak ako v žalobe uviedla, že bola nútená sa s ochranou svojich práv spotrebiteľky obrátiť na okresný súd za účelom poskytnutia súdnej ochrany. Žalobkyňa konštatovala, že celý tento zdĺhavý a náročný postup trvajúci roky, bol pre ňu ako spotrebiteľku nesmiernou psychickou záťažou, ktorá napriek tomu, že ujma nie je v súčasnej právnej úprave jedným z definičných znakov práva na primerané finančné zadosťučinenie, iba umocňuje vznik a existenciu tohto jej práva. V tomto kontexte žalobkyňa poukázala na rozhodnutie Krajského súdu Bratislave zo dňa 24.06.2021 sp. zn. 3CoCsp/5/2021. Žalobkyňa vo vzťahu k obrane žalovanej, že žalobkyňa relevantne nezdôvodnila výšku požadovaného finančného zadosťučinenia a uplatnená výška primeraného finančného zadosťučinenia, podľa názoru žalovanej, nie je primeraná žalobkyňa uviedla, že jediným kritériom pre priznanie finančného B1-10Csp/2/2023 7 zadosťučinenia je primeranosť, ktorej posúdenie je však dané do kompetencie súdu. Žalobkyňa si finančné zadosťučinenie voči žalovanej uplatňuje v sume 450 €, ktorú sumu ustálila na tom skutkovom základe, že v rámci súdneho konania vedeného Okresným súdom Žiar nad Hronom bolo konštatované, že žalovaná sa na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatila v celkovej sume 936,04 €. Žalobkyni bola poskytnutá súdna ochrana vo vzťahu ku konaniu žalovanej, ktorá sa na úkor žalobkyni bezdôvodne ako veriteľ obohatila. V tomto kontexte poukázala na rad rozhodnutí vydaných Krajským súdom v Bratislave, ako aj v Košiciach. Žalobkyňa v kontexte uvedených rozhodnutí jednoznačne zastávala názor, že zákon neustanovuje žiadne kritéria, ktoré by boli potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadňovať, jediným kritériom je len primeranosť uplatneného nároku, ktorú je povinný posúdiť súd na základe zisteného skutkového stavu. Vo vzťahu k obrane žalovanej, ktorá žiadala súd, aby pri posudzovaní otázky žalobkyňou uplatneného práva posudzoval aj konkrétne okolnosti týkajúce sa vzťahu žalobkyne a žalovanej a pri rozhodovaní vzal do úvahy aj konanie žalobkyne, ktorá sa domáha priznania finančného zadosťučinenia napriek tomu, že sama konala, podľa názoru žalovanej, v rámci kontraktačného postupu ľahostajne, keď svojím podpisom vyhlásila, že súhlasí s obsahom zmluvy, bola oboznámená so všeobecnými obchodnými podmienkami poskytnutia úveru. Žalobkyňa uviedla, že tieto tvrdenia žalovanej by mali opodstatnenosť v pôvodnom konaní, v ktorom sa preukazovali okolnosti uzavretia samotnej zmluvy o úvere, ako aj opomenutia povinností zo strany žalovanej ako veriteľa dodržať obligatórne ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch. Obrana žalovanej, podľa názoru žalobkyne, v tomto smere je vo vo vzťahu k meritu veci bezpredmetná. Žalobkyňa konštatovala, že jej nárok je daný na základe splnenia podmienok na priznanie nároku podľa ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., žalobkyňa má postavenie spotrebiteľa, čo bolo konštatované Okresným súdom Žiar nad Hronom, zo strany žalovanej došlo k porušeniu práva alebo povinnosti zo zákona o ochrane spotrebiteľa alebo osobitných predpisov na ochranu spotrebiteľa, žalobkyňa ako spotrebiteľka porušenie práva alebo povinnosti úspešne uplatnila na súde a právo na primerané finančné zadosťučinenie jej patrí voči žalovanej, ktorá za porušenie práva alebo povinnosti zodpovedá. V tomto kontexte žalobkyňa poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.01.2019 sp. zn. 6Cdo/127/2017, na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/56/2019 zo dňa 11.06.2019, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 11Co/177/2018 zo dňa 31.01.2019. Žalobkyňa v závere repliky žiadala, aby súd žalobe v celom rozsahu vyhovel. 4. Žalovaná súdu nedoručila dupliku v zmysle uznesenia súdu č. k. 10Csp/2/2023 - 130. 5. Súd vo veci určil termín pojednávania na deň 23.09.2024, ktorého sa zúčastnil právny zástupca žalobkyne, ktorý neprítomnosť žalobkyne z dôvodu plnenia pracovných povinností ospravedlnil. Pojednávania sa nezúčastnil štatutárny zástupca žalovanej, ani právna zástupkyňa žalovanej, svoju neprítomnosť ospravedlnil žalovaný písomným podaním doručeným súdu dňa 20.09.2024 z dôvodu vysokej pracovnej zaneprázdnenosti a zároveň súhlasil, aby súd konanie viedol v jeho neprítomnosti. B1-10Csp/2/2023 8
6. Na pojednávaní konanom dňa 23.09.2024 prítomný právny zástupca žalobkyne zotrval na obsahu žaloby, ako aj repliky žiadal, aby súd žalobe vyhovel a do súdneho spisu založil listinný dôkaz s označením Upovedomenie o začatí exekúcie vydané exekútorským úradom pod spisovou značkou 275EX 186/22 - 3 zo dňa 02.06.2022. 7. Podľa ustanovenia § 3 ods.5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len "kolektívne záujmy spotrebiteľov"). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. 8. Súd na základe vykonaného dokazovania oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov, konkrétne oboznámením sa s obsahom rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom vydaného dňa 13.04.2021, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17Co/39/2021-252 vydaného dňa 23.3. 2022 mal preukázané, že Okresný súd Žiar nad Hronom zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni sumu 936,04 € spolu s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Predmetný rozsudok bol potvrdený rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici. Súdy jednoznačne skonštatovali, že konaním žalovanej, ako veriteľa, došlo k poškodeniu práv žalobcu ako spotrebiteľa. 9. Súd na základe citovaného ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 255/ 2007 Z.z. žalobe vyhovel a zaviazal žalovanú zaplatiť v prospech žalobkyni sumu 450 € titulom náhrady primeraného finančného zadosťučinenia, keďže táto suma sa súdu javila ako primeraná a bola ustálená vo vzťahu k sume na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 936,04 € na vydanie, ktorého žalovaná v prospech žalobkyne bola zaviazaná právoplatným rozsudkom vydaným Okresným súdom Žiar nad Hronom. Súd výšku uplatneného nároku žalobkyňou titulom náhrady primeraného finančného zadosťučinenia vyhodnotil ako primeranú vzhľadom na konštatované porušenia povinností žalovanou, ako veriteľom a táto suma priznaná v prospech žalobkyne je primeraná aj vo vzťahu k psychickým útrapám, ktoré žalobkyňa prežívala výhradne v priamej príčinnej súvislosti s nekalým konaním žalovanej opísanom žalobkyňou v žalobe a replike a právnym zástupcom žalobkyne na pojednávaní. Súd pri priznaní uplatneného nároku vychádzal aj z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II.ÚS 229/2017-15, ktorý v obdobnej veci konštatoval dôvodnosť uplatneného nároku spotrebiteľom, do práv ktorého bolo zasiahnuté konaním veriteľa pri uzavretí spotrebiteľskej zmluvy. Ústavný súd zamietol sťažnosť obchodnej spoločnosti, ktorá bola B1-10Csp/2/2023 9 zaviazaná na náhradu finančného zadosťučinenia v zmysle ustanovenia § 3 ods. 5 zákona číslo 250/2007 Z.z. a v plnom rozsahu odkázal na rozhodnutia tak prvostupňového, ako aj druhostupňového súdu, v zmysle ktorých vznikol spotrebiteľovi nárok na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia v dôsledku porušenia práv spotrebiteľa. Ústavný súd s odkazom na správnosť záverov prijatých súdmi v napadnutých rozhodnutiach sťažovateľom konštatoval, že ustanovenie § 3 ods. 5 zákona číslo 250/2007 Z.z. či už v pôvodnom, alebo terajšom znení je potrebné považovať za ustanovenie s takzvanou relatívne neurčitou hypotézou, ktorá neustanovuje žiadne kritériá na vymedzenie toho, čo predstavuje primerané finančné zadosťučinenie a ako treba určiť jeho výšku. Ústavný súd s odkazom na citované rozhodnutia zároveň uviedol, že novšie znenie zákona o ochrane spotrebiteľa dokonca ešte zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia, pretože toto sa v súčasnosti poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinnosti spotrebiteľa ustanovené zákonom o ochrane spotrebiteľa, alebo osobitným predpisom bolo spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi. Súd v prejednávanej veci konštatuje, že nárok žalobne je opodstatnený o to viac, že aj keď v zmysle rozhodnutia Ústavného súdu SR, podľa aktuálnej právnej úpravy nie je podmienkou úspešného uplatnenia práva na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia porušenie práva spotrebiteľa zo strany veriteľa, no vo vzťahu k žalobkyni rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom, potvrdeného rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, v prejednávanej veci boli prejudiciálne konštatované jednotlivé porušenia povinnosti žalovanej, ako veriteľa, vo vzťahu k žalobkyni, ako spotrebiteľovi,
konaním žalovanej a teda je jednoznačne daný nárok žalobkyne na náhradu primeraného finančného zadosťučinenia priznaného súdom vo výške 450 €. Pokiaľ ide o samotnú výšku priznaného nároku, skúmanie primeranosti alebo neprimeranosti nároku na primerané finančné zadosťučinenie je dané výlučne do kompetencie súdu, kde vyjadrenia strán majú už len podporný charakter. Je tomu tak preto, lebo k samotnej výške primeraného finančného zadosťučinenia zákon nestanovuje žiadne osobitné kritériá, teda jediným kritériom pre jej posúdenie je primeranosť. Vzhľadom na to, že iné kritériá zákonodarca v § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa nestanovil, k výške primeraného finančného zadosťučinenia nie je možné pristúpiť osobitným špecifickým výpočtom. Súd poukazuje na to, že novšie znenie zákona č. 250/20007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa zmiernilo podmienky poskytovania primeraného finančného zadosťučinenia a toto sa v súčasnosti poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinnosti bolo spôsobilé privodiť spotrebiteľovi ujmu. Súd zároveň uvádza, že podľa Čl. 2 ods. 2 Základných princípov CSP právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. Za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu treba považovať predovšetkým rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, vydávanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky od 1.1.1993, ako i B1-10Csp/2/2023 10 rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých bol opakovane potvrdený určitý právny názor, alebo výnimočne aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili, prípadne ich akceptovali a vecne na ne nadviazali. Otázku podmienok pre priznanie finančného zadosťučinenia spotrebiteľa podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa aktuálne riešil Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí z 30.6.2022, sp. zn. 7Cdo 92/2021, publikovanom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 48, ročník 2022, v ktorom poukázal na to, že už v uznesení z 30.1.2019, sp. zn. 6Cdo 127/2017 sa v rámci podaného dovolania zaoberal (aj) právnou otázkou, či možno priznať primerané finančné zadosťučinenie spotrebiteľovi podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. bez toho, aby bola v konaní preukázaná existencia a výška vzniknutej ujmy a bez toho, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy. Vo svojich nosných záveroch uviedol: "Aplikujúc režim zákona č. 250/2007 Z. z. je potom nutné použiť jeho § 3 ods. 5, podľa ktorého spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Citované ustanovenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ, na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia ... Pre úspešné uplatnenie tohto nároku zákon nevyžaduje, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a ani to, aby žalobcovia preukazovali existenciu a výšku vzniknutej ujmy." B1-10Csp/2/2023 11
10. Súd má za to, že v prejdnávanej veci rozhodol aj v súlade s právnym názorom vyjadreným najvyšším súdom v citovanom rozhodnutí vyššie v odôvodnení rozsudku. A keďže sa jedná sa o rozhodnutie zásadného významu uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky, vyššie uvedené rozhodnutie predstavuje ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, od ktorej (okrem celkom výnimočných prípadov, o aký sa však v prejednávanej veci nejedná) nie je v obdobných veciach možný odklon. Súd pri rozhodovaní o nároku žalobkyne podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, tak ako už uviedol, vychádzal z toho, že zákon pre priznanie finančného zadosťučinenia žiadne osobitné podmienky nestanovuje a jediným kritériom priznania finančného zadosťučinenia je jeho primeranosť. Súd opakovane uvádza, že nárok žalobkyne je o to viac daný a preukázaný z dôvodu, že v prípade žalobkyne, aj keď to zákon a ani rozhodovacia prax súdov nevyžaduje, boli jednotlivé porušenia práv žalobkyne, ako spotrebiteľa, žalovanou, ako veriteľom, prejudiciálne konštatované Okresným súdom Žiar nad Hronom, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici. Pri posudzovaní primeranosti výšky finančného zadosťučinenia následne súd vychádzal z toho, že v dôsledku konštatovaných porušení práv žalobkyne ako spotrebiteľa, Okresný súd Žiar nad Hronom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni titulom bezdôvodného obohatenia sumu 936,04 € s príslušenstvom. V nadväznosti na uvedené zistenia za primerané, tak ako už súd uviedol, považuje priznané finančné zadosťučinenie v sume 450 €. 11. Podľa ustanovenia § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa ustanovenia § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa ustanovenia §262 ods.2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 12. Súd úspešnej žalobkyni voči žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu sto percent v zmysle zásady úspechu vyjadrenej v ustanovení § 255 ods. 1 CSP. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Poučenie: P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Mestskom súde Bratislava IV, písomne v dvoch vyhoveniach. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh)/ § 363 CSP/. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania/§ 364 CSP/. B1-10Csp/2/2023 12 Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci/ § 365 ods.1 CSP/. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej /§ 365 ods.2 CSP/.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania/§ 365 ods.3 CSP/. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie/ § 366 CSP/. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie. V Bratislave dňa 23. septembra 2024