Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Prešov 14CoCsp/25/2025 8823201750 23. 04. 2026 JUDr. Roman Lajoš ECLI:SK:KSPO:2026:8823201750.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Lajoša a členov senátu JUDr. Andreja Radomského a JUDr. Kataríny Krochtovej, v sporovej veci žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, XXX XX C. D. E. XXX, právne zastúpená: JUDr. Igor Šafranko, advokát, Ul. Sovietskych hrdinov 163/66, Svidník, IČO: 31 954 448, proti žalovanému: F. G., A., H. XXX/X, XXX XX F., I.: XX XXX XXX, právne zastúpenému: ČOLLÁK & PARTNERI advokátska kancelária s.r.o., Floriánska 19, 040 01 Košice, IČO: 45 946 868, o primerané finančné zadosťučinenie, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 10Csp/89/2023-105 z 27.02.2025, v spojení s opravným uznesením č. k. 10Csp/89/2023-152 z 24.09.2025 takto rozhodol: I. Potvrdzuje rozsudok v spojení s opravným uznesením vo výroku I. v rozsahu priznaného nároku 800,eur a v prevyšujúcej časti výrok I. rozsudku mení tak, že žalobu zamieta. II. Žalobkyni priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorého rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. odôvodnenie: 1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 10Csp/89/2023-105 z 27.02.2025 v znení opravného uznesenia Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 10Csp/89/2023-152 z 24.09.2025 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) rozhodol takto cit.: „I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni 4.000,- eur do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku. II. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a. III. Žalobkyňa m á voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, avšak len z priznanej sumy výrokom I. tohto rozsudku ako vymeriavacieho základu pre výpočet týchto trov. O výške tohto nároku rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku.“ 2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala voči žalovanému zaplatenia finančného zadosťučinenia vo výške 7.995,66 eur a náhrady trov konania. 3. Svoje rozhodnutie založil na aplikácii § 3 ods. 3 a 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 250/2007 Z. z.“) a § 3 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“). 4. V odôvodnení poukázal na skutočnosť, že v inom konaní vedenom na súde prvej inštancie pod sp. zn. 11Csp/99/2022 si žalobkyňa ako spotrebiteľka úspešne uplatnila svoje právo, keď rozsudkom označeného súdu č. k. 11Csp/99/2022-73 z 20.03.2023 bola žalovanému uložená povinnosť zdržať sa použitia dohody o zrážkach zo mzdy k Zmluve o úvere č. XXXXXXXX B. XX.XX.XXXX na výkon zrážok zo mzdy žalobkyne. Z dokazovania mu vyplynulo, že žalobkyňa bola nedôvodne vystavená psychickému vypätiu najmä vzhľadom na praktiky žalovaného spočívajúce v spôsoboch uzavretia zmluvy a tiež tým, že na dosiahnutie stavu relatívnej právnej istoty musela byť účastníkom súdneho konania na ochranu svojich spotrebiteľských práv, keď musela iniciovať dva súdne konania, a to „základné“, vedené pod sp. zn. 11Csp/99/2022, v ktorom bola plne úspešná a následne aj toto konanie o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Niet pochýb, že i keď išlo o konania iniciované žalobkyňou, tieto museli u nej ako právnej laičky byť stresujúcim faktorom odôvodňujúcim priznanie finančného zadosťučinenia. Pri priznaní primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal najmä z porušenia práv žalobkyne ako spotrebiteľky zo strany žalovaného a intenzity tohto zásahu do jej práv. Vzal do úvahy funkciu výšky zadosťučinenia, ktoré má kompenzovať ujmu nemateriálnej povahy a jeho úlohou nemá byť sankcionovanie žalovaného ako dodávateľa, k čomu poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 25CoCsp/8/2024 z 28.11.2024. Pri určení výšky finančného zadosťučinenia zohľadnil, že na základe dohody o zrážkach zo mzdy súvisiacej s úverovou zmluvou došlo v neprospech žalobkyne k zrazeniu „púhych“ 10,- eur, ďalej na status žalobkyne ako právnej laičky odkázanej na právnu pomoc, tiež na sumu, ktorú si žalovaný voči žalobkyni pri predložení dohody o zrážkach zo mzdy zamestnávateľovi žalobkyne uplatnil (do 8 416,12 eura) pri poskytnutej výške úveru 3 000,eur. Takéto konanie žalovaného označil za rozporné s dobrými mravmi, bezcharakterné a súčasne za občianskoprávnu úžeru. Konštatoval danosť hmotnoprávneho základu pre uplatnenie nároku na finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., ktorá vyplýva z existencie rozsudku súdu prvej inštancie sp. zn. 11Csp/99/2022. K záveru o rozpore konania žalovaného s dobrými mravmi a úžerníckej povahe konania žalovaného poukázal na skutočnosť, že žalovanému bola postúpená pohľadávka z istiny z úverovej zmluvy a keby aj zmluva nebola považovaná za bezúročnú a bez poplatkov, tak vyčíslené náklady spotrebiteľky na zaplatenie úveru v zmluve boli len vo výške 2 029,98 eura (po korektnom prepočte by tieto náklady mali predstavovať sumu 2 270,30 eura), čo je spolu 5 270,30 eura, na ktoré by mal veriteľ nárok. V kontexte sumy 8 416,12 eura, ktorú si na zrážanie u zamestnávateľa žalobkyne žalovaný uplatnil konštatoval, že nevidí žiaden iný dôvod a motiváciu žalovaného pre tento postup, než iba sa ľstivo a bezcharakterne úžerníckym spôsobom obohatiť na úkor žalobkyne ako laickej spotrebiteľky z pôvodne riadneho bankového úveru, ktorý mu bol postúpený radom troch postúpení. Odmietol pritom obhajobu žalovaného v tom smere, že k zásahu do práv žalobkyne na základe uplatnenej dohody o zrážkach zo mzdy došlo len v marginálnej miere, a že ochrana spotrebiteľa má mať svoje medze a hranice. Uvedené faktory predstavujú podľa súdu prvej inštancie sebastredné konanie žalovaného bez štipky empatie. Priznaná výška finančného zadosťučinenia podľa súdu prvej inštancie nepredstavuje sankcionovanie žalovaného ako dodávateľa, ale vzhľadom na všetky okolnosti kompenzuje ujmu žalobkyne, ktorú takýmto konaním žalovaného utrpela. K námietke vecnej pasívnej legitimácie žalovaného poukázal na to, že nárok žalobkyne, priznaný jej v „základnom konaní“ bol uložený identickému žalovanému už ako postupníkovi pohľadávky. Priznané finančné zadosťučinenie považoval za vyrovnanie ujmy žalobkyne, ktorá jej vznikla konaním žalovaného a satisfakciu za stav, ktorý musela v dôsledku konania žalovaného trpieť. Súčasne poukázal na skutočnosť, že zákon o ochrane spotrebiteľa priznáva spotrebiteľovi právo na finančné zadosťučinenie nielen v prípade vzniku ujmy spotrebiteľovi, ale už vtedy, keď mu ujma v nadväznosti na porušenie práv spotrebiteľa vzniknúť mohla. Pokiaľ ide o nárok na náhradu trov konania, súd prvej inštancie vyhodnotil žalobkyňu voči žalovanému za plne procesne úspešnú, z dôvodu ktorého má nárok na trovy konania vo výške 100 % z rozsudkom priznanej sumy ako vymeriavacieho základu pre výpočet trov konania. 5. Proti tomuto rozhodnutiu podal čo do výroku I. a súvisiaceho III. napadnutého rozsudku odvolanie žalovaný, a to z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP, t.j. že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ďalej že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V podstatnom namietal samotnú danosť nároku
žalobkyne na finančné zadosťučinenie zotrvajúc na tvrdení, že v predošlom konaní nebolo rozhodnuté o porušení práva žalobkyne a povinnosti odvolateľa ako žalovaného, keď v „základnom konaní“ bolo rozhodnuté len o povinnosti odvolateľa (žalovaného) zdržať sa výkonu práva na zrážky zo mzdy žalobkyne na základe Dohody o zrážkach zo mzdy. Zo znenia výrokovej časti tohto súdneho rozhodnutia podľa žalovaného záver súdu o porušení práv žalobkyne nevyplýva. V ďalšom namietal aj hodnotiacu úvahu súdu prvej inštancie, ktorá nesmie byť svojvoľná a musí byť odôvodnená, k čomu v uvedenom prípade nedošlo, keď súd prvého stupňa pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia uvádzané kritériá a osobité okolnosti prípadu nezohľadnil, rozhodol arbitrárne a svojvoľne, pričom svoj postup ani náležite neodôvodnil. Argumentoval, že nárok na finančné zadosťučinenie v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. má povahu náhrady nemajetkovej ujmy, a pre jej úspešné uplatnenie je nevyhnutné, aby bola existencia nemajetkovej ujmy (i) tvrdená, a (ii) preukázaná ako skutočná. Aj keď podmienka preukázania vzniku ujmy nie je v označenom ustanovení expressis verbis vyjadrená, je možné ju vyvodiť z podmienky primeranosti závislej od konkrétnych aspektov toho-ktorého prípadu. K dôvodom uvádzaným súdom prvej inštancie v napadnutom rozsudku poukázal na skutočnosť, že využitím dohody došlo k zrazeniu len nepatrnej peňažnej sumy 10,- eur, a že práve žalobkyňa prioritne porušila svoje záväzkové povinnosti zo zmluvy o úvere uzatvorenej medzi ňou a právnym predchodcom odvolateľa, v dôsledku čoho pôvodný veriteľ vyhlásil predčasnú splatnosť úveru a následne bola pohľadávka postúpená na odvolateľa, ktorý len využil zákonom prípustný prostriedok na vymoženie svojej pohľadávky. Žalobkyňa pritom neuhradila ani len istinu poskytnutého úveru. Žalovanému nie je zrejmé, prečo súd prvej inštancie neprihliadal na skutočnosť, že žalobkyňa nesplatila ani len istinu poskytnutého úveru 3 000,- eur, z ktorého splatila len 2 579,54 eur. Vzhľadom na uvádzané žiadal zmeniť napádaný rozsudok vo výroku I. a III. tak, že súd žalobu zamietne a prizná mu nárok na náhradu trov konania, alebo napádaný rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 6. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného z 13.05.2025 uviedla, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie má atribúty jasnosti, stručnosti a zrozumiteľnosti odôvodnenia a je dostatočne odôvodnený. Opodstatnenosť podanej žaloby s poukazom na ciele inštitútu PFZ podľa nej odôvodňuje skutočnosť, že žalovaný si ani v odvolaní nepriznáva pochybenie a porušenie spotrebiteľských noriem a jej práv. Argumentovala, že žalovaný dlhodobo a vo veľkom rozsahu porušuje spotrebiteľské práva na finančnom trhu a napriek početným rozsudkom vydaných proti nemu neustále používa nekalé obchodné praktiky a finančne sa snaží na úkor spotrebiteľov obohatiť. Argumentovala, že súdy by pri úvahách o PFZ mali zohľadňovať postup žalovaného voči spotrebiteľom majúci charakter tzv. špeciálnej recidívy. Poukázala na to, že členský štát EÚ má v zmysle práva EÚ prijať dostatočne odradzujúce mechanizmy na zabránenie porušovaniu práv spotrebiteľov. Takýmto inštitútom je PFZ, prejavujúci sa vo svojich funkciách - sankčnej, preventívnej a satisfakčnej. Sankcia spočívajúca len v symbolickej sume PFZ (iba niekoľko desiatok alebo stoviek EUR) nezodpovedá požiadavke čl. 23 Smernice 2008/48 na účinné, primerané a odradzujúce sankcie. Osobitne poukázala na priebeh tzv. základného konania, ako aj štádium tohto konania, postoj žalovaného a intenzitu porušení spotrebiteľských noriem, ako aj, že bola nútená sa „zaktivizovať“, vyhľadať advokáta a vec s ním prejednať, pričom advokát musel podať relevantnú žalobu a podania. Práve zo strany žalovaného sa jedná o mimoriadne závažné porušenie spotrebiteľských práv a povinností, ktoré malo bezpochyby majetkový charakter. V ďalšom citovala § 24 ods. 1 a § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z. z. ako aj článok 7 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 a poukazovala výšku sankcií (pokút až do výšky 50 000,- eur), ktoré podľa zákona č. 128/2002 Z.z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa alebo zákona č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančný trhom je oprávnená dodávateľovi uložiť J. K. I. A. D. F. J.. S ohľadom na to je priznané PFZ vo výške 4 000,- eur podľa žalobkyne primerané. Primerané finančné zadosťučinenie má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred nečestnými dodávateľmi tým, že primeraným a najmä dostatočným spôsobom, skrz finančnú sankciu, bude docielené, aby sa rovnakého nekalého konania nedopúšťali, a zároveň toto bude vyjadrením dostatočného zadosťučinenia spotrebiteľovi za ujmu a príkorie zo strany dodávateľa. Na podporu vecnej správnosti napadnutého rozsudku v ďalšom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/237/2021 z 30.03.2023, ktorým bolo zamietnuté dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18CoCsp/20/2020 z 23.09.2020, ktorým bola ako PFZ priznaná suma 3 000,- eur. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak navrhla ako vecne správny potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania. 7. V odvolacej replike z 11.07.2025 k vyjadreniu žalobkyne voči jeho odvolaniu žalovaný nad rámec svojho odvolania doplnil, že návrh žalobkyne na priznanie PFZ v uplatnenej výške je odrazom zjavného zneužitia jej postavenia ako spotrebiteľky, ako aj že pokiaľ ide o preukázanie dôvodnosti nároku, najmä
uplatnenej výšky, žalobkyňa bola v konaní pasívna, keď v priebehu konania neuviedla, či konanie žalovaného a následné domáhanie sa uloženia povinnosti zdržať sa použitia dohody o zrážkach zo mzdy na výkon zrážok zo mzdy žalobkyne, viedlo prostredníctvom toho k vzniku aj iných negatívnych dôsledkov v jej súkromnom a spoločenskom živote. Tvrdenia žalobkyne, že žalovaný spôsobil mimoriadne závažné porušenie spotrebiteľských práv a povinností, ktoré malo majetkový charakter neboli pred súdom žiadnym právne relevantným spôsobom preukázané, keď žalobkyňa v konaní neoznačila ani nepreukázala žiadnu konkrétnu majetkovú alebo nemajetkovú ujmu, ktorú by v súvislosti s predmetnou vecou mala utrpieť. Na toto jej vyjadrenie preto nemožno prihliadať, nakoľko je formulované všeobecne, bez konkrétneho popisu skutkových okolností či dôkazov, ktoré by umožnili posúdiť, v čom konkrétne malo spočívať údajné závažné porušenie práv spotrebiteľa, alebo aký zásah, v akom rozsahu a akým spôsobom mal do jej majetkovej sféry nastať. V súvislosti s preukázaním primeranosti výšky finančného zadosťučinenia je dôkazná povinnosť a povinnosť tvrdenia na strane spotrebiteľa, pričom uvedená výška nároku musí byť objektívne preukázaná. Pokiaľ žalobkyňa nepožaduje len symbolickú výšku zadosťučinenia, musí podľa žalovaného opísať povahu, intenzitu, trvanie a rozsah pôsobenia akýchkoľvek nepriaznivých následkov a preukázať, ako tieto následky pociťovala a prežívala. Všetky tieto predpoklady musí súd v rámci úvahy o výške nároku posúdiť kvalitatívne a kvantitatívne, a to aj z hľadísk ich významu pre rozhodnutie, ku ktorému dospel. Inštitút PFZ nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobkyne, resp. na kompenzáciu jej majetkovej škody, ale zostať vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku právnej ochrany. Kritériom kvantifikácie nároku by mali byť najmä okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo, ich dosah na sféru individuálnych preferencií spotrebiteľa, ako aj závažnosť porušenia práv spotrebiteľa. Žalobkyňou uplatnenú sumu označil za zjavne neodôvodnenú, presahujúcu ciele, ktoré má PFZ sledovať, a sekundárne sa javiacu ako snahu bezdôvodne sa na úkor žalovaného obohatiť. Poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa túto formu finančnej kompenzácie uplatňuje opakovane, o čom svedčí rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci vedenej pod sp. zn. 10Csp/99/2023, v ktorom si žalobkyňa uplatnila nárok na PFZ vo výške 4 102,09 eur, z ktorého jej bola priznaná suma 2 000,- eur a priznaný nárok na náhradu trov konania vo výške 650,90 eur. Pokračovanie takýchto iniciatív môže mať nedozerné následky v podobe bezdôvodného uplatňovania a priznávania neprimeraných nárokov, nekorešpondujúcich so zásadou primeranosti a účelom právnej úpravy. 8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z § 34 CSP, po zistení, že odvolanie žalobkyne bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) a oprávnenou osobou (§ 359 CSP), preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že napadnutý rozsudok nebol oprávnený preskúmavať z iných dôvodov, než tých, ktoré boli výslovne uvedené. Výnimkou by mohli byť len vady konania týkajúce sa procesných podmienok, aj keď v odvolacích dôvodoch neboli uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd v zákonom stanovenej lehote uverejnil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP), resp. uvedené oznámil sporovým stranám, ktoré o to predom požiadali. 9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha jej prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. 10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym procesným postupom znemožňujúcim strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením veci i to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).
11. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP, t. j. že súd prvej inštancie svojím nesprávnym procesným postupom znemožnil odvolateľovi uskutočnenie procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva odvolateľa na spravodlivý proces, odvolací súd uvádza, že medzi zložky práva na spravodlivý proces (right to fair trial) možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu síce predstavuje pochybenie súdu, avšak o naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP pôjde iba vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania. 12. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) CSP, t. j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci odvolací súd uvádza, že tento dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (napr. nesprávne realizovanie manudukačnej povinnosti súdu, vykonanie nezákonne získaného dôkazu, porušenie povinnosti viazanosti súdu iným rozhodnutím, alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu v zmysle ust. § 194 ods. 2 CSP), pričom jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, nie zmätočnosť súdneho rozhodnutia. 13. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 CSP písm. f) CSP, t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd uvádza, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. K námietke nesprávneho skutkového zistenia z vykonaných dôkazov odvolací súd taktiež uvádza, že vykonané dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP. Voľné hodnotenie dôkazov súdom prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej logiky. 14. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t. j. nesprávnemu právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Riešenie právnej otázky (quaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel,
normu interpretuje a na podklade svojich skutkových zistení prijíma právne závery o existencii alebo neexistencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 9Cdo/23/2021 z 29.09.2021). Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7Cdo/7/2010). 15. Súd prvej inštancie vo veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu a zo zistených skutočností, predovšetkým pokiaľ ide o danosť nároku prijal vecne správne právne závery. Z uvedených dôvodov odvolací súd preberá skutkový stav ustálený vo veci súdom prvej inštancie a v tomto smere poukazuje hlavne na body 8. až 13. ako aj 29. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Vo veci tiež bolo rozhodnuté na základe aplikácie správnych (vecne dopadajúcich) právnych noriem, predovšetkým § 3 ods. 3 a 5 zákona č. 250/2007 Z. z., ktoré súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku aj náležite citoval. 16. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie súčasne nemožno považovať za nepreskúmateľné, nakoľko obsahuje zásadné vysvetlenia dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu a právne korektným spôsobom sa vyporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi skutočnosťami a dôkazmi podstatnými pre rozhodnutie vo veci, pričom jeho odôvodnenie zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 220 ods. 2 CSP. V súdenom prípade tak nebol dôvod konštatovať naplnenie odvolacích dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) ani písm. d) CSP, na ktoré žalovaný v odvolaní poukazoval, hoci aj len všeobecne uvádzanými výhradami. 17. Zo skutkových okolností prípadu zistených prvoinštančným súdom je nepochybné, že žalobkyňa ako spotrebiteľka uzavrela s právnym predchodcom žalovaného ako dodávateľom dňa XX.XX.XXXX zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX a že súd prvej inštancie v inom (základnom) konaní rozsudkom č. k. 11Csp/99/2022-73 z 20.03.2023 uložil žalovanému povinnosť zdržať sa použitia dohody o zrážkach zo mzdy k Zmluve o úvere č. XXXXXXXX B. XX.XX.XXXX na výkon zrážok zo mzdy žalobkyne. Označené súdne rozhodnutie tak predstavuje splnenie podmienok pre uplatnenie primeraného finančného zadosťučinenia. 18. Vo vzťahu k námietke odvolateľa voči záveru o danosti žalobou uplatneného nároku sa odvolací súd stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že nárok žalobcu je daný, keď vo vyššie označenom konaní pred súdom prvej inštancie (sp. zn. 11Csp/99/2022) bola na základe rozsudku uložená žalovanému povinnosť zdržať sa použitia dohody o zrážkach zo mzdy k Zmluve o úvere č. XXXXXXXX B. XX.XX.XXXX na výkon zrážok zo mzdy žalobkyne. Uvedené rozhodnutie bolo prijaté na podklade záveru súdu prvej inštancie, že dojednanie dohody o zrážkach zo mzdy, resp. zmluvy obsahujúcej dojednanie možnosti uspokojenia sa zrážkami zo mzdy žalobkyne právnym predchodcom žalovaného so žalobkyňou predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve a súčasne nekalú obchodnú praktiku, v dôsledku čoho je nutné túto dohodu považovať za neplatnú. Žalovaný v konaní vedenom pod sp. zn. 11Csp/99/2022 nepodal odvolanie a na základe tohto rozhodnutia upustil od vykonávania zrážok. Na podporu tohto názoru odvolací súd poukazuje na právnu vetu publikovanú v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR pod č. 30/2023, prijatú na podklade uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/31/2020 z 25.05.2022, cit.: „Podmienka úspešného uplatnenia práva spotrebiteľa namietať v konaní pred súdom porušenie práva alebo povinnosti (§ 3 ods. 5 veta tretia zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších zmien a doplnení a osobitnými predpismi), je splnená aj vtedy, keď súd v inom konaní konštatoval toto porušenie pri rozhodovaní o predbežnej otázke.“ Eurokonformným a k slabšej strane spotrebiteľského vzťahu náležite ústretovým sa preto javí len taký výklad úpravy urobenej aj predmetom sporu v prejednávanej veci, pri ktorom splnením podmienky úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi, zakladajúcej právo spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. I § 3 ods. 5 vety tretej zákona č. 250/2007 Z.z. je vyslovenie sa súdom o porušení práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi v akomkoľvek rozhodnutí v prospech spotrebiteľa, teda aj len vo forme konštatovania porušenia len v odôvodnení rozhodnutia, resp. ako o otázke predbežnej.
19. Pokiaľ ide o určenie výšky finančného zadosťučinenia v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., odvolací súd dáva do pozornosti rozhodnutie Ústavného súdu č. k. III. ÚS 420/2025, bode 13. odôvodnenia, kde bolo uvedené, cit.: „Zamietnutie žaloby sťažovateľa je tak postavené na argumentácii, ktorá sa vymyká právnej úprave sťažovateľom uplatneného nároku, tak ako je obsiahnutá v § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Na to nadväzuje judikatúra najvyššieho súdu, podľa ktorej pre priznanie práva na zadosťučinenie spotrebiteľa je rozhodujúcim kritériom primeranosť požadovaného zadosťučinenia, pričom jeho konkrétnu výšku určuje súd úvahou so zreteľom na okolnosti každého jednotlivého prípadu (R 48/2022) a primerané zadosťučinenie je satisfakčný prostriedok s preventívnou a sankčnou funkciou a okrem satisfakcie má odrádzať dodávateľa od protiprávneho konania (2Cdo/131/2023).“ 20. Finančné zadosťučinenie sa vo všeobecnosti skladá z náhrady morálnej ujmy a výdavkov spojených s reparáciou navodeného stavu, ako aj zo satisfakcie za stav, ktorý dotknutá osoba musela trpieť. Za nemajetkovú ujmu pre spotrebiteľa je možné považovať každé obmedzenie spotrebiteľovho komfortu, a všetko čo mu berie čas a kľud. Pre priznanie práva na zadosťučinenie spotrebiteľa, ktorý na súde úspešne uplatnil porušenie práva alebo povinnosti v zmysle § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z. z. je rozhodujúcim kritériom primeranosť požadovaného zadosťučinenia; jeho konkrétnu výšku určuje súd úvahou so zreteľom na okolnosti každého jednotlivého prípadu (k tomu pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.06.2022, sp. zn. 7Cdo/92/2021 - R 48/2022). Vždy je však potrebné prihliadnuť na to, že pri uplatňovaní takéhoto nároku musí žalobca v žalobe tvrdiť nielen základ uplatňovaného nároku, ale musí uviesť aj okolnosti, na základe ktorých má za to, že jeho nárok je daný práve vo výške, ktorú požaduje. 21. V prejednávanej veci žalobkyňa žiadala, aby jej ako primerané finančné zadosťučinenie bola priznaná suma 7995,66 eur z dôvodu, že práve o túto sumu sa žalovaný ako právny nástupca dodávateľa chcel na jej úkor obohatiť, keď sa prostredníctvom dohody o zrážkach zo mzdy domáhal zrážok z jej mzdy do sumy 8 416,12 eur, hoci mal nárok len na doplatenie istiny vo výške 420,46 eur. Svoju žiadosť odôvodňovala ujmou, ktorá konaním žalovaného u nej preukázateľne zasahovala do jej majetkovej sféry, bol ňou narušený jej reálny život. Vo vyjadrení k odvolaniu proti napadnutému rozsudku k tomu poukazovala na celkový postoj žalovaného k svojmu konaniu, intenzitu porušenia spotrebiteľských noriem, ako aj potrebu uloženia odradzujúcej sankcie žalovanému vzhľadom na recidívu v jeho konaní. 22. K odvolacej námietke žalovaného, že žalobkyňa nekonkretizovala a nepreukázala v čom konkrétne jej vznikla ujma ako aj, že by reálne zasiahla do jeho majetkovej sféry takým spôsobom, aby bolo odôvodnené priznať žalobou žiadanú výšku finančného zadosťučinenia odvolací súd uvádza, že pri uplatňovaní primeraného finančného zadosťučinenia nie je zásadné, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy, avšak súčasne sa nemožno striktne držať ani vyčíslenia ujmy, ktorá žalobkyni hrozila. Zásadným je, aby finančné zadosťučinenie naplnilo svoju satisfakčnú funkciu, teda aby bolo dostatočnou a primeranou satisfakciou poškodenej žalobkyni za porušenie jej práv. Neodôvodnene preto žalovaný argumentuje v tom smere, že do úvahy prichádza len priznanie finančného zadosťučinenia žalobkyni v symbolickej výške, keď z okolností prípadu jednoznačne vyplýva, že žalobou prejednávanou v základnom konaní sa žalobkyňa domohla zákazu takého konania žalovaného, ktoré vychádzalo z uplatňovania neprijateľných a tým neplatných zmluvných dojednaní o dohode zo zrážkach zo mzdy, umožňujúcich bez súdnej kontroly vymáhanie aj takých nárokov, ktoré nemali základ v platných ustanoveniach zmluvy o úvere. Hoci spotrebiteľovi priznané finančné zadosťučinenie plní aj sankčnú funkciu, jej naplnenie nie je rozhodujúce. Nemožno sa preto bez ďalšieho opierať o argumentáciu žalobkyne o výške zákonných sankcií, ktoré za porušenie povinností ustanovených zákonom č. 250/2007 Z. z. alebo právne záväznými aktmi Európskej únie v oblasti ochrany spotrebiteľa môžu uložiť orgány dohľadu. 23. Pri určení primeranej výšky finančného zadosťučinenia odvolací súd vychádzal z okolností, za ktorých došlo k porušeniu spotrebiteľských práv žalobkyne a závažnosti ich porušenia teda, že toto porušenie vyplýva z ich vzájomného právneho vzťahu spotrebiteľského charakteru, založené zmluvou o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX B. XX.XX.XXXX, v ktorom podľa právoplatného rozsudku súdu prvej inštancie č. k. 11Csp/99/2022-73 z 20.03.2023 bola žalovanému uložená povinnosť zdržať
sa použitia dohody o zrážkach zo mzdy k Zmluve o úvere č. XXXXXXXX B. XX.XX.XXXX na výkon zrážok zo mzdy žalobkyne potom, ako v dôsledku uplatnenia tejto dohody u jej zamestnávateľa bola žalobkyni z jej príjmu zrazená suma 10,- eur, avšak za situácie, kedy žalobkyňa nemala úplne zaplatenú istinu úveru poskytnutého právnym predchodcom žalovaného, konkrétne v rozsahu sumy 420,46 eur. Odvolací súd považoval za dôvodné kompenzovať útrapy, stres a neistotu žalobkyne súvisiace s (i) konaním žalovaného spočívajúceho v uplatnení neplatnej dohody o zrážkach zo mzdy u zamestnávateľa žalobkyne, ktorým bolo zo mzdy žalobkyne zrazených 10,- eur, (ii), konaním žalovaného o žalobe na zdržanie sa použitia dohody o zrážkach zo mzdy, ako aj s (iii) konaním o žalobe na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia, v súvislosti s ktorými bola odkázaná na využitie právnej pomoci poskytovanej advokátom. Vzhľadom na uvedené okolnosti svedčiace o konkrétnej intenzite porušenia práva žalobkyne mal odvolací súd za to, že súdom prvej inštancie priznaná výška finančného zadosťučinenia (4.000,- eur) nezodpovedá zisteným parametrom prípadu. Pôvodne priznaná výška finančného zadosťučinenia kladie neprimeraný dôraz na satisfakčnú funkciu tohto inštitútu na úkor satisfakčnej a preventívnej funkcie a nenavodzuje spravodlivú rovnováhu medzi účastníkmi daného právneho vzťahu. Možno prisvedčiť žalovanému, že súdom prvej inštancie priznaná výška finančného zadosťučinenia by mohla viesť až k neodôvodnenému obohateniu žalobkyne na úkor žalovaného. Za primeranú výšku finančného zadosťučinenia v okolnostiach veci preto odvolací súd vyhodnotil sumu 800,- eur, čo predstavuje cca 10% sumy, ktorej zrazenia sa žalovaný domáhal u zamestnávateľa žalobkyne na základe neplatnej dohody o zrážkach zo mzdy a iných príjmov. 24. Z už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov vyplýva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (viď napr. aj rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu sporových strán, zachádzajúcu do nadbytočných podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech odvolaniu, preto už na tomto mieste odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou 25. Z uvedeného dôvodu odvolací súd postupom podľa ust. § 378 ods. 1 a 2 CSP výrok I. napadnutého rozsudku v rozsahu priznaného nároku 800,- eur potvrdil ako vecne správny a vo zvyšnej časti ho postupom podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobu zamietol. 26. S ohľadom na čiastočnú zmenu napadnutého rozsudku bol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 255 ods.1 CSP a 262 ods. 1 CSP povinný rozhodnúť aj o trovách celého konania. Rovnako ako súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, aj odvolací súd hodnotí žalobkyňu v konaní o nároku na priznanie finančného zadosťučinenia ako plne procesne úspešnú, a to ako v konaní pred súdom prvej inštancie, tak aj v konaní pred odvolacím súdom. Nie je podstatné, že napadnutým rozsudkom v spojení s týmto rozsudkom odvolacieho súdu nebolo žalobkyni priznané finančné zadosťučinenie v celom žalobou požadovanom rozsahu (t. j. vo výške 7.995,66 eur), resp. že v odvolacom konaní bolo oproti úrovni priznanej v prvoinštančnom konaní potvrdené len v menšom rozsahu, nakoľko výška uplatneného nároku závisela len od úvahy súdu. Hoci bola výška finančného zadosťučinenia odvolacím súdom znížená, žalobkyňa bola aj v odvolacom konaní, čo sa týka základu nároku úspešná, preto jej odvolací súd priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, s tým že náhrada účelných trov konania bude vypočítaná z prisúdenej istiny a o jej výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP). Dôvody hodného zreteľa, pre ktoré by náhrada trov konania nemala byť žalobkyni priznaná (§ 257 CSP) neboli odvolacím súdom v okolnostiach prípadu vzhliadnuté. 27. Na zdôraznenie opodstatnenosti prijatého rozhodnutia o trovách konania odvolací súd uvádza, cit.: „Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti“ (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016 k § 255 CSP).
28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).