{"guid": "f32d6d4b-0ba0-4a4d-b6bc-7b7e002384c1:a18a654c-2ab2-46bb-abc7-d7a02b699a23", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2026:8823201750.2", "spisova_znacka": "14CoCsp/25/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 14CoCsp/25/2025 z 23. 4. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 23. apríla 2026, sp. zn. 14CoCsp/25/2025, ECLI:SK:KSPO:2026:8823201750.2", "identifikacne_cislo": "8823201750", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr. Roman Lajoš", "sudca_id": 1195, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-roman-lajos-1195", "datum_vydania": "2026-04-23", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2007/250", "nazov": "zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (zrušený k 1. 7. 2024)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2007/250", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/250-2007"}, {"iri": "/SK/ZZ/1990/372", "nazov": "zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1990/372", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/372-1990"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/a18a654c-2ab2-46bb-abc7-d7a02b699a23", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2026:8823201750.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2026:8823201750.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2026:8823201750.2/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Prešov\n14CoCsp/25/2025\n8823201750\n23. 04. 2026\nJUDr. Roman Lajoš\nECLI:SK:KSPO:2026:8823201750.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Lajoša a členov senátu\nJUDr. Andreja Radomského a JUDr. Kataríny Krochtovej, v sporovej veci žalobkyne: A. B., nar.\nXX.XX.XXXX, XXX XX C. D. E. XXX, právne zastúpená: JUDr. Igor Šafranko, advokát, Ul. Sovietskych\nhrdinov 163/66, Svidník, IČO: 31 954 448, proti žalovanému: F. G., A., H. XXX/X, XXX XX F., I.:\nXX XXX XXX, právne zastúpenému: ČOLLÁK & PARTNERI advokátska kancelária s.r.o., Floriánska\n19, 040 01 Košice, IČO: 45 946 868, o primerané finančné zadosťučinenie, o odvolaní žalovaného\nproti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 10Csp/89/2023-105 z 27.02.2025, v spojení\ns opravným uznesením č. k. 10Csp/89/2023-152 z 24.09.2025 takto\nrozhodol:\nI. Potvrdzuje rozsudok v spojení s opravným uznesením vo výroku I. v rozsahu priznaného nároku 800,eur a v prevyšujúcej časti výrok I. rozsudku mení tak, že žalobu zamieta.\nII. Žalobkyni priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorého\nrozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie\nkončí.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 10Csp/89/2023-105 z\n27.02.2025 v znení opravného uznesenia Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 10Csp/89/2023-152\nz 24.09.2025 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) rozhodol takto cit.:\n„I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni 4.000,- eur do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti\ntohto rozsudku.\nII. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a.\nIII. Žalobkyňa m á voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, avšak len z\npriznanej sumy výrokom I. tohto rozsudku ako vymeriavacieho základu pre výpočet týchto trov. O výške\ntohto nároku rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti tohto\nrozsudku.“\n2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala voči žalovanému zaplatenia finančného\nzadosťučinenia vo výške 7.995,66 eur a náhrady trov konania.\n3. Svoje rozhodnutie založil na aplikácii § 3 ods. 3 a 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a\no zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov\n\n(ďalej len „zákon č. 250/2007 Z. z.“) a § 3 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „OZ“).\n4. V odôvodnení poukázal na skutočnosť, že v inom konaní vedenom na súde prvej inštancie pod\nsp. zn. 11Csp/99/2022 si žalobkyňa ako spotrebiteľka úspešne uplatnila svoje právo, keď rozsudkom\noznačeného súdu č. k. 11Csp/99/2022-73 z 20.03.2023 bola žalovanému uložená povinnosť zdržať\nsa použitia dohody o zrážkach zo mzdy k Zmluve o úvere č. XXXXXXXX B. XX.XX.XXXX na výkon\nzrážok zo mzdy žalobkyne. Z dokazovania mu vyplynulo, že žalobkyňa bola nedôvodne vystavená\npsychickému vypätiu najmä vzhľadom na praktiky žalovaného spočívajúce v spôsoboch uzavretia\nzmluvy a tiež tým, že na dosiahnutie stavu relatívnej právnej istoty musela byť účastníkom súdneho\nkonania na ochranu svojich spotrebiteľských práv, keď musela iniciovať dva súdne konania, a to\n„základné“, vedené pod sp. zn. 11Csp/99/2022, v ktorom bola plne úspešná a následne aj toto konanie\no priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Niet pochýb, že i keď išlo o konania iniciované\nžalobkyňou, tieto museli u nej ako právnej laičky byť stresujúcim faktorom odôvodňujúcim priznanie\nfinančného zadosťučinenia. Pri priznaní primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal najmä z\nporušenia práv žalobkyne ako spotrebiteľky zo strany žalovaného a intenzity tohto zásahu do jej práv.\nVzal do úvahy funkciu výšky zadosťučinenia, ktoré má kompenzovať ujmu nemateriálnej povahy a jeho\núlohou nemá byť sankcionovanie žalovaného ako dodávateľa, k čomu poukázal na rozsudok Krajského\nsúdu v Prešove sp. zn. 25CoCsp/8/2024 z 28.11.2024. Pri určení výšky finančného zadosťučinenia\nzohľadnil, že na základe dohody o zrážkach zo mzdy súvisiacej s úverovou zmluvou došlo v neprospech\nžalobkyne k zrazeniu „púhych“ 10,- eur, ďalej na status žalobkyne ako právnej laičky odkázanej na\nprávnu pomoc, tiež na sumu, ktorú si žalovaný voči žalobkyni pri predložení dohody o zrážkach zo\nmzdy zamestnávateľovi žalobkyne uplatnil (do 8 416,12 eura) pri poskytnutej výške úveru 3 000,eur. Takéto konanie žalovaného označil za rozporné s dobrými mravmi, bezcharakterné a súčasne\nza občianskoprávnu úžeru. Konštatoval danosť hmotnoprávneho základu pre uplatnenie nároku na\nfinančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., ktorá vyplýva z existencie rozsudku\nsúdu prvej inštancie sp. zn. 11Csp/99/2022. K záveru o rozpore konania žalovaného s dobrými mravmi\na úžerníckej povahe konania žalovaného poukázal na skutočnosť, že žalovanému bola postúpená\npohľadávka z istiny z úverovej zmluvy a keby aj zmluva nebola považovaná za bezúročnú a bez\npoplatkov, tak vyčíslené náklady spotrebiteľky na zaplatenie úveru v zmluve boli len vo výške 2 029,98\neura (po korektnom prepočte by tieto náklady mali predstavovať sumu 2 270,30 eura), čo je spolu\n5 270,30 eura, na ktoré by mal veriteľ nárok. V kontexte sumy 8 416,12 eura, ktorú si na zrážanie\nu zamestnávateľa žalobkyne žalovaný uplatnil konštatoval, že nevidí žiaden iný dôvod a motiváciu\nžalovaného pre tento postup, než iba sa ľstivo a bezcharakterne úžerníckym spôsobom obohatiť na úkor\nžalobkyne ako laickej spotrebiteľky z pôvodne riadneho bankového úveru, ktorý mu bol postúpený radom\ntroch postúpení. Odmietol pritom obhajobu žalovaného v tom smere, že k zásahu do práv žalobkyne na\nzáklade uplatnenej dohody o zrážkach zo mzdy došlo len v marginálnej miere, a že ochrana spotrebiteľa\nmá mať svoje medze a hranice. Uvedené faktory predstavujú podľa súdu prvej inštancie sebastredné\nkonanie žalovaného bez štipky empatie. Priznaná výška finančného zadosťučinenia podľa súdu prvej\ninštancie nepredstavuje sankcionovanie žalovaného ako dodávateľa, ale vzhľadom na všetky okolnosti\nkompenzuje ujmu žalobkyne, ktorú takýmto konaním žalovaného utrpela. K námietke vecnej pasívnej\nlegitimácie žalovaného poukázal na to, že nárok žalobkyne, priznaný jej v „základnom konaní“ bol\nuložený identickému žalovanému už ako postupníkovi pohľadávky. Priznané finančné zadosťučinenie\npovažoval za vyrovnanie ujmy žalobkyne, ktorá jej vznikla konaním žalovaného a satisfakciu za stav,\nktorý musela v dôsledku konania žalovaného trpieť. Súčasne poukázal na skutočnosť, že zákon o\nochrane spotrebiteľa priznáva spotrebiteľovi právo na finančné zadosťučinenie nielen v prípade vzniku\nujmy spotrebiteľovi, ale už vtedy, keď mu ujma v nadväznosti na porušenie práv spotrebiteľa vzniknúť\nmohla. Pokiaľ ide o nárok na náhradu trov konania, súd prvej inštancie vyhodnotil žalobkyňu voči\nžalovanému za plne procesne úspešnú, z dôvodu ktorého má nárok na trovy konania vo výške 100 %\nz rozsudkom priznanej sumy ako vymeriavacieho základu pre výpočet trov konania.\n5. Proti tomuto rozhodnutiu podal čo do výroku I. a súvisiaceho III. napadnutého rozsudku odvolanie\nžalovaný, a to z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP, t.j. že súd prvej inštancie\nnesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému uskutočňovať jemu patriace procesné práva\nv takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ďalej že konanie má inú vadu, ktorá\nmohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel na základe\nvykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie\nvychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V podstatnom namietal samotnú danosť nároku\n\nžalobkyne na finančné zadosťučinenie zotrvajúc na tvrdení, že v predošlom konaní nebolo rozhodnuté\no porušení práva žalobkyne a povinnosti odvolateľa ako žalovaného, keď v „základnom konaní“ bolo\nrozhodnuté len o povinnosti odvolateľa (žalovaného) zdržať sa výkonu práva na zrážky zo mzdy\nžalobkyne na základe Dohody o zrážkach zo mzdy. Zo znenia výrokovej časti tohto súdneho rozhodnutia\npodľa žalovaného záver súdu o porušení práv žalobkyne nevyplýva. V ďalšom namietal aj hodnotiacu\núvahu súdu prvej inštancie, ktorá nesmie byť svojvoľná a musí byť odôvodnená, k čomu v uvedenom\nprípade nedošlo, keď súd prvého stupňa pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia\nuvádzané kritériá a osobité okolnosti prípadu nezohľadnil, rozhodol arbitrárne a svojvoľne, pričom svoj\npostup ani náležite neodôvodnil. Argumentoval, že nárok na finančné zadosťučinenie v zmysle § 3\nods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. má povahu náhrady nemajetkovej ujmy, a pre jej úspešné uplatnenie\nje nevyhnutné, aby bola existencia nemajetkovej ujmy (i) tvrdená, a (ii) preukázaná ako skutočná. Aj\nkeď podmienka preukázania vzniku ujmy nie je v označenom ustanovení expressis verbis vyjadrená,\nje možné ju vyvodiť z podmienky primeranosti závislej od konkrétnych aspektov toho-ktorého prípadu.\nK dôvodom uvádzaným súdom prvej inštancie v napadnutom rozsudku poukázal na skutočnosť, že\nvyužitím dohody došlo k zrazeniu len nepatrnej peňažnej sumy 10,- eur, a že práve žalobkyňa prioritne\nporušila svoje záväzkové povinnosti zo zmluvy o úvere uzatvorenej medzi ňou a právnym predchodcom\nodvolateľa, v dôsledku čoho pôvodný veriteľ vyhlásil predčasnú splatnosť úveru a následne bola\npohľadávka postúpená na odvolateľa, ktorý len využil zákonom prípustný prostriedok na vymoženie\nsvojej pohľadávky. Žalobkyňa pritom neuhradila ani len istinu poskytnutého úveru. Žalovanému nie je\nzrejmé, prečo súd prvej inštancie neprihliadal na skutočnosť, že žalobkyňa nesplatila ani len istinu\nposkytnutého úveru 3 000,- eur, z ktorého splatila len 2 579,54 eur. Vzhľadom na uvádzané žiadal zmeniť\nnapádaný rozsudok vo výroku I. a III. tak, že súd žalobu zamietne a prizná mu nárok na náhradu trov\nkonania, alebo napádaný rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.\n6. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného z 13.05.2025 uviedla, že napadnutý rozsudok\nsúdu prvej inštancie má atribúty jasnosti, stručnosti a zrozumiteľnosti odôvodnenia a je dostatočne\nodôvodnený. Opodstatnenosť podanej žaloby s poukazom na ciele inštitútu PFZ podľa nej odôvodňuje\nskutočnosť, že žalovaný si ani v odvolaní nepriznáva pochybenie a porušenie spotrebiteľských noriem\na jej práv. Argumentovala, že žalovaný dlhodobo a vo veľkom rozsahu porušuje spotrebiteľské práva na\nfinančnom trhu a napriek početným rozsudkom vydaných proti nemu neustále používa nekalé obchodné\npraktiky a finančne sa snaží na úkor spotrebiteľov obohatiť. Argumentovala, že súdy by pri úvahách\no PFZ mali zohľadňovať postup žalovaného voči spotrebiteľom majúci charakter tzv. špeciálnej recidívy.\nPoukázala na to, že členský štát EÚ má v zmysle práva EÚ prijať dostatočne odradzujúce mechanizmy\nna zabránenie porušovaniu práv spotrebiteľov. Takýmto inštitútom je PFZ, prejavujúci sa vo svojich\nfunkciách - sankčnej, preventívnej a satisfakčnej. Sankcia spočívajúca len v symbolickej sume PFZ (iba\nniekoľko desiatok alebo stoviek EUR) nezodpovedá požiadavke čl. 23 Smernice 2008/48 na účinné,\nprimerané a odradzujúce sankcie. Osobitne poukázala na priebeh tzv. základného konania, ako aj\nštádium tohto konania, postoj žalovaného a intenzitu porušení spotrebiteľských noriem, ako aj, že\nbola nútená sa „zaktivizovať“, vyhľadať advokáta a vec s ním prejednať, pričom advokát musel podať\nrelevantnú žalobu a podania. Práve zo strany žalovaného sa jedná o mimoriadne závažné porušenie\nspotrebiteľských práv a povinností, ktoré malo bezpochyby majetkový charakter. V ďalšom citovala § 24\nods. 1 a § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z. z. ako aj článok 7 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla\n1993 a poukazovala výšku sankcií (pokút až do výšky 50 000,- eur), ktoré podľa zákona č. 128/2002\nZ.z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa alebo zákona č. 747/2004 Z.z.\no dohľade nad finančný trhom je oprávnená dodávateľovi uložiť J. K. I. A. D. F. J.. S ohľadom na to je\npriznané PFZ vo výške 4 000,- eur podľa žalobkyne primerané. Primerané finančné zadosťučinenie má\nzabezpečiť ochranu spoločnosti pred nečestnými dodávateľmi tým, že primeraným a najmä dostatočným\nspôsobom, skrz finančnú sankciu, bude docielené, aby sa rovnakého nekalého konania nedopúšťali, a\nzároveň toto bude vyjadrením dostatočného zadosťučinenia spotrebiteľovi za ujmu a príkorie zo strany\ndodávateľa. Na podporu vecnej správnosti napadnutého rozsudku v ďalšom poukázal na rozsudok\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/237/2021 z 30.03.2023, ktorým bolo zamietnuté dovolanie proti\nrozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18CoCsp/20/2020 z 23.09.2020, ktorým bola ako PFZ\npriznaná suma 3 000,- eur. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak navrhla ako vecne správny\npotvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania.\n7. V odvolacej replike z 11.07.2025 k vyjadreniu žalobkyne voči jeho odvolaniu žalovaný nad rámec\nsvojho odvolania doplnil, že návrh žalobkyne na priznanie PFZ v uplatnenej výške je odrazom zjavného\nzneužitia jej postavenia ako spotrebiteľky, ako aj že pokiaľ ide o preukázanie dôvodnosti nároku, najmä\n\nuplatnenej výšky, žalobkyňa bola v konaní pasívna, keď v priebehu konania neuviedla, či konanie\nžalovaného a následné domáhanie sa uloženia povinnosti zdržať sa použitia dohody o zrážkach zo\nmzdy na výkon zrážok zo mzdy žalobkyne, viedlo prostredníctvom toho k vzniku aj iných negatívnych\ndôsledkov v jej súkromnom a spoločenskom živote. Tvrdenia žalobkyne, že žalovaný spôsobil\nmimoriadne závažné porušenie spotrebiteľských práv a povinností, ktoré malo majetkový charakter\nneboli pred súdom žiadnym právne relevantným spôsobom preukázané, keď žalobkyňa v konaní\nneoznačila ani nepreukázala žiadnu konkrétnu majetkovú alebo nemajetkovú ujmu, ktorú by v súvislosti s\npredmetnou vecou mala utrpieť. Na toto jej vyjadrenie preto nemožno prihliadať, nakoľko je formulované\nvšeobecne, bez konkrétneho popisu skutkových okolností či dôkazov, ktoré by umožnili posúdiť, v čom\nkonkrétne malo spočívať údajné závažné porušenie práv spotrebiteľa, alebo aký zásah, v akom rozsahu\na akým spôsobom mal do jej majetkovej sféry nastať. V súvislosti s preukázaním primeranosti výšky\nfinančného zadosťučinenia je dôkazná povinnosť a povinnosť tvrdenia na strane spotrebiteľa, pričom\nuvedená výška nároku musí byť objektívne preukázaná. Pokiaľ žalobkyňa nepožaduje len symbolickú\nvýšku zadosťučinenia, musí podľa žalovaného opísať povahu, intenzitu, trvanie a rozsah pôsobenia\nakýchkoľvek nepriaznivých následkov a preukázať, ako tieto následky pociťovala a prežívala. Všetky\ntieto predpoklady musí súd v rámci úvahy o výške nároku posúdiť kvalitatívne a kvantitatívne, a to aj\nz hľadísk ich významu pre rozhodnutie, ku ktorému dospel. Inštitút PFZ nemôže slúžiť na finančné\nobohatenie sa žalobkyne, resp. na kompenzáciu jej majetkovej škody, ale zostať vo funkcii účinného a\nodradzujúceho prostriedku právnej ochrany. Kritériom kvantifikácie nároku by mali byť najmä okolnosti,\nza ktorých k porušeniu došlo, ich dosah na sféru individuálnych preferencií spotrebiteľa, ako aj závažnosť\nporušenia práv spotrebiteľa. Žalobkyňou uplatnenú sumu označil za zjavne neodôvodnenú, presahujúcu\nciele, ktoré má PFZ sledovať, a sekundárne sa javiacu ako snahu bezdôvodne sa na úkor žalovaného\nobohatiť. Poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa túto formu finančnej kompenzácie uplatňuje opakovane,\no čom svedčí rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci vedenej pod sp. zn. 10Csp/99/2023, v ktorom si\nžalobkyňa uplatnila nárok na PFZ vo výške 4 102,09 eur, z ktorého jej bola priznaná suma 2 000,- eur\na priznaný nárok na náhradu trov konania vo výške 650,90 eur. Pokračovanie takýchto iniciatív môže\nmať nedozerné následky v podobe bezdôvodného uplatňovania a priznávania neprimeraných nárokov,\nnekorešpondujúcich so zásadou primeranosti a účelom právnej úpravy.\n8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z § 34 CSP, po zistení,\nže odvolanie žalobkyne bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) a oprávnenou\nosobou (§ 359 CSP), preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce\nv zmysle zásad vyplývajúcich z § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie\npodľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané\nprvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť\nskutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého\nrozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že napadnutý rozsudok\nnebol oprávnený preskúmavať z iných dôvodov, než tých, ktoré boli výslovne uvedené. Výnimkou by\nmohli byť len vady konania týkajúce sa procesných podmienok, aj keď v odvolacích dôvodoch neboli\nuplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací\nsúd v zákonom stanovenej lehote uverejnil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli\nsúdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP), resp. uvedené\noznámil sporovým stranám, ktoré o to predom požiadali.\n9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach,\nv ktorých sa odvolateľ domáha jej prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej\ninštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie\nnastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený\na povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.\n10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte\ns namietaným nesprávnym procesným postupom znemožňujúcim strane, aby uskutočňovala jej patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nesprávnymi\nskutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením veci i to, či súd prvej inštancie na zistený\nskutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie\nodôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na\nkaždú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam\npre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).\n\n11. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP, t. j. že súd prvej inštancie svojím\nnesprávnym procesným postupom znemožnil odvolateľovi uskutočnenie procesných práv v takej miere,\nže došlo k porušeniu práva odvolateľa na spravodlivý proces, odvolací súd uvádza, že medzi zložky\npráva na spravodlivý proces (right to fair trial) možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu,\nprávo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu,\nprávo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a\npovinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť\nkonania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa\nso všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie\nrozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany\nsporu postupom súdu síce predstavuje pochybenie súdu, avšak o naplnenie odvolacieho dôvodu v\nzmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP pôjde iba vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci\nrealizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie\nsa javí ako nespravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého\nkonania.\n12. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) CSP, t. j. že konanie má inú vadu,\nktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci odvolací súd uvádza, že tento dôvod\ndopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné\nodvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci\n(napr. nesprávne realizovanie manudukačnej povinnosti súdu, vykonanie nezákonne získaného dôkazu,\nporušenie povinnosti viazanosti súdu iným rozhodnutím, alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore\ns existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu v zmysle ust. § 194 ods. 2 CSP), pričom jej dôsledkom\nje vecná nesprávnosť, nie zmätočnosť súdneho rozhodnutia.\n13. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 CSP písm. f) CSP, t.j. že súd prvej inštancie dospel na\nzáklade vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd uvádza, že dokazovanie\nje procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a\nich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na\nzáklade ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na\nktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie\nskutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci\nsporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený\nskutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia\ndôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane\nrozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že súd nemusí rozhodovať\nv súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne\nnemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a\nobsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné\núkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným\nprocesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje\nsvoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. K námietke\nnesprávneho skutkového zistenia z vykonaných dôkazov odvolací súd taktiež uvádza, že vykonané\ndôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej\nsúvislosti. Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku podľa § 220 ods.\n2 CSP. Voľné hodnotenie dôkazov súdom prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd hodnotí\njednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne\nsúd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných\ndôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením\npravidiel formálnej logiky.\n14. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t. j. nesprávnemu právnemu posúdeniu\nveci súdom prvej inštancie, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej\nzo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový\nstav. Je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme,\nktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Riešenie právnej\notázky (quaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej\nprávnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel,\n\nnormu interpretuje a na podklade svojich skutkových zistení prijíma právne závery o existencii alebo\nneexistencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad (pozri napr.\nuznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 9Cdo/23/2021 z 29.09.2021). Nesprávnym právnym posúdením\nveci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny\nprávny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak\nzo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.\nzn. 7Cdo/7/2010).\n15. Súd prvej inštancie vo veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu a zo zistených skutočností,\npredovšetkým pokiaľ ide o danosť nároku prijal vecne správne právne závery. Z uvedených dôvodov\nodvolací súd preberá skutkový stav ustálený vo veci súdom prvej inštancie a v tomto smere poukazuje\nhlavne na body 8. až 13. ako aj 29. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Vo veci tiež bolo rozhodnuté\nna základe aplikácie správnych (vecne dopadajúcich) právnych noriem, predovšetkým § 3 ods. 3 a 5\nzákona č. 250/2007 Z. z., ktoré súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku aj náležite citoval.\n16. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie súčasne nemožno považovať za nepreskúmateľné,\nnakoľko obsahuje zásadné vysvetlenia dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu a právne korektným\nspôsobom sa vyporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi skutočnosťami a dôkazmi\npodstatnými pre rozhodnutie vo veci, pričom jeho odôvodnenie zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim\nz § 220 ods. 2 CSP. V súdenom prípade tak nebol dôvod konštatovať naplnenie odvolacích dôvodov\nv zmysle § 365 ods. 1 písm. b) ani písm. d) CSP, na ktoré žalovaný v odvolaní poukazoval, hoci aj len\nvšeobecne uvádzanými výhradami.\n17. Zo skutkových okolností prípadu zistených prvoinštančným súdom je nepochybné, že žalobkyňa\nako spotrebiteľka uzavrela s právnym predchodcom žalovaného ako dodávateľom dňa XX.XX.XXXX\nzmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX a že súd prvej inštancie v inom (základnom) konaní\nrozsudkom č. k. 11Csp/99/2022-73 z 20.03.2023 uložil žalovanému povinnosť zdržať sa použitia\ndohody o zrážkach zo mzdy k Zmluve o úvere č. XXXXXXXX B. XX.XX.XXXX na výkon zrážok zo\nmzdy žalobkyne. Označené súdne rozhodnutie tak predstavuje splnenie podmienok pre uplatnenie\nprimeraného finančného zadosťučinenia.\n18. Vo vzťahu k námietke odvolateľa voči záveru o danosti žalobou uplatneného nároku sa odvolací súd\nstotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že nárok žalobcu je daný, keď vo vyššie označenom konaní\npred súdom prvej inštancie (sp. zn. 11Csp/99/2022) bola na základe rozsudku uložená žalovanému\npovinnosť zdržať sa použitia dohody o zrážkach zo mzdy k Zmluve o úvere č. XXXXXXXX B.\nXX.XX.XXXX na výkon zrážok zo mzdy žalobkyne. Uvedené rozhodnutie bolo prijaté na podklade\nzáveru súdu prvej inštancie, že dojednanie dohody o zrážkach zo mzdy, resp. zmluvy obsahujúcej\ndojednanie možnosti uspokojenia sa zrážkami zo mzdy žalobkyne právnym predchodcom žalovaného\nso žalobkyňou predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve a súčasne nekalú\nobchodnú praktiku, v dôsledku čoho je nutné túto dohodu považovať za neplatnú. Žalovaný v konaní\nvedenom pod sp. zn. 11Csp/99/2022 nepodal odvolanie a na základe tohto rozhodnutia upustil od\nvykonávania zrážok. Na podporu tohto názoru odvolací súd poukazuje na právnu vetu publikovanú\nv Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR pod č. 30/2023, prijatú na podklade uznesenia\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/31/2020 z 25.05.2022, cit.: „Podmienka úspešného uplatnenia\npráva spotrebiteľa namietať v konaní pred súdom porušenie práva alebo povinnosti (§ 3 ods. 5 veta\ntretia zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č.\n372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších zmien a doplnení a osobitnými predpismi), je splnená\naj vtedy, keď súd v inom konaní konštatoval toto porušenie pri rozhodovaní o predbežnej otázke.“\nEurokonformným a k slabšej strane spotrebiteľského vzťahu náležite ústretovým sa preto javí len taký\nvýklad úpravy urobenej aj predmetom sporu v prejednávanej veci, pri ktorom splnením podmienky\núspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa\na osobitnými predpismi, zakladajúcej právo spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie podľa\nčl. I § 3 ods. 5 vety tretej zákona č. 250/2007 Z.z. je vyslovenie sa súdom o porušení práva alebo\npovinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi v akomkoľvek rozhodnutí v prospech\nspotrebiteľa, teda aj len vo forme konštatovania porušenia len v odôvodnení rozhodnutia, resp. ako o\notázke predbežnej.\n\n19. Pokiaľ ide o určenie výšky finančného zadosťučinenia v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.,\nodvolací súd dáva do pozornosti rozhodnutie Ústavného súdu č. k. III. ÚS 420/2025, bode 13.\nodôvodnenia, kde bolo uvedené, cit.: „Zamietnutie žaloby sťažovateľa je tak postavené na argumentácii,\nktorá sa vymyká právnej úprave sťažovateľom uplatneného nároku, tak ako je obsiahnutá v § 3\nods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní\nporušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo\nna primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej\ntýmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Na to nadväzuje judikatúra najvyššieho súdu,\npodľa ktorej pre priznanie práva na zadosťučinenie spotrebiteľa je rozhodujúcim kritériom primeranosť\npožadovaného zadosťučinenia, pričom jeho konkrétnu výšku určuje súd úvahou so zreteľom na okolnosti\nkaždého jednotlivého prípadu (R 48/2022) a primerané zadosťučinenie je satisfakčný prostriedok\ns preventívnou a sankčnou funkciou a okrem satisfakcie má odrádzať dodávateľa od protiprávneho\nkonania (2Cdo/131/2023).“\n20. Finančné zadosťučinenie sa vo všeobecnosti skladá z náhrady morálnej ujmy a výdavkov spojených\ns reparáciou navodeného stavu, ako aj zo satisfakcie za stav, ktorý dotknutá osoba musela trpieť. Za\nnemajetkovú ujmu pre spotrebiteľa je možné považovať každé obmedzenie spotrebiteľovho komfortu,\na všetko čo mu berie čas a kľud. Pre priznanie práva na zadosťučinenie spotrebiteľa, ktorý na súde\núspešne uplatnil porušenie práva alebo povinnosti v zmysle § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007\nZ. z. je rozhodujúcim kritériom primeranosť požadovaného zadosťučinenia; jeho konkrétnu výšku určuje\nsúd úvahou so zreteľom na okolnosti každého jednotlivého prípadu (k tomu pozri uznesenie Najvyššieho\nsúdu SR zo dňa 30.06.2022, sp. zn. 7Cdo/92/2021 - R 48/2022). Vždy je však potrebné prihliadnuť na\nto, že pri uplatňovaní takéhoto nároku musí žalobca v žalobe tvrdiť nielen základ uplatňovaného nároku,\nale musí uviesť aj okolnosti, na základe ktorých má za to, že jeho nárok je daný práve vo výške, ktorú\npožaduje.\n21. V prejednávanej veci žalobkyňa žiadala, aby jej ako primerané finančné zadosťučinenie bola\npriznaná suma 7995,66 eur z dôvodu, že práve o túto sumu sa žalovaný ako právny nástupca dodávateľa\nchcel na jej úkor obohatiť, keď sa prostredníctvom dohody o zrážkach zo mzdy domáhal zrážok z jej\nmzdy do sumy 8 416,12 eur, hoci mal nárok len na doplatenie istiny vo výške 420,46 eur. Svoju žiadosť\nodôvodňovala ujmou, ktorá konaním žalovaného u nej preukázateľne zasahovala do jej majetkovej\nsféry, bol ňou narušený jej reálny život. Vo vyjadrení k odvolaniu proti napadnutému rozsudku k tomu\npoukazovala na celkový postoj žalovaného k svojmu konaniu, intenzitu porušenia spotrebiteľských\nnoriem, ako aj potrebu uloženia odradzujúcej sankcie žalovanému vzhľadom na recidívu v jeho konaní.\n22. K odvolacej námietke žalovaného, že žalobkyňa nekonkretizovala a nepreukázala v čom konkrétne\njej vznikla ujma ako aj, že by reálne zasiahla do jeho majetkovej sféry takým spôsobom, aby bolo\nodôvodnené priznať žalobou žiadanú výšku finančného zadosťučinenia odvolací súd uvádza, že pri\nuplatňovaní primeraného finančného zadosťučinenia nie je zásadné, či ujma spotrebiteľovi reálne\nvznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy, avšak súčasne sa nemožno striktne držať\nani vyčíslenia ujmy, ktorá žalobkyni hrozila. Zásadným je, aby finančné zadosťučinenie naplnilo svoju\nsatisfakčnú funkciu, teda aby bolo dostatočnou a primeranou satisfakciou poškodenej žalobkyni za\nporušenie jej práv. Neodôvodnene preto žalovaný argumentuje v tom smere, že do úvahy prichádza\nlen priznanie finančného zadosťučinenia žalobkyni v symbolickej výške, keď z okolností prípadu\njednoznačne vyplýva, že žalobou prejednávanou v základnom konaní sa žalobkyňa domohla zákazu\ntakého konania žalovaného, ktoré vychádzalo z uplatňovania neprijateľných a tým neplatných zmluvných\ndojednaní o dohode zo zrážkach zo mzdy, umožňujúcich bez súdnej kontroly vymáhanie aj takých\nnárokov, ktoré nemali základ v platných ustanoveniach zmluvy o úvere. Hoci spotrebiteľovi priznané\nfinančné zadosťučinenie plní aj sankčnú funkciu, jej naplnenie nie je rozhodujúce. Nemožno sa preto bez\nďalšieho opierať o argumentáciu žalobkyne o výške zákonných sankcií, ktoré za porušenie povinností\nustanovených zákonom č. 250/2007 Z. z. alebo právne záväznými aktmi Európskej únie v oblasti ochrany\nspotrebiteľa môžu uložiť orgány dohľadu.\n23. Pri určení primeranej výšky finančného zadosťučinenia odvolací súd vychádzal z okolností, za\nktorých došlo k porušeniu spotrebiteľských práv žalobkyne a závažnosti ich porušenia teda, že toto\nporušenie vyplýva z ich vzájomného právneho vzťahu spotrebiteľského charakteru, založené zmluvou\no spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX B. XX.XX.XXXX, v ktorom podľa právoplatného rozsudku\nsúdu prvej inštancie č. k. 11Csp/99/2022-73 z 20.03.2023 bola žalovanému uložená povinnosť zdržať\n\nsa použitia dohody o zrážkach zo mzdy k Zmluve o úvere č. XXXXXXXX B. XX.XX.XXXX na výkon\nzrážok zo mzdy žalobkyne potom, ako v dôsledku uplatnenia tejto dohody u jej zamestnávateľa bola\nžalobkyni z jej príjmu zrazená suma 10,- eur, avšak za situácie, kedy žalobkyňa nemala úplne zaplatenú\nistinu úveru poskytnutého právnym predchodcom žalovaného, konkrétne v rozsahu sumy 420,46 eur.\nOdvolací súd považoval za dôvodné kompenzovať útrapy, stres a neistotu žalobkyne súvisiace s (i)\nkonaním žalovaného spočívajúceho v uplatnení neplatnej dohody o zrážkach zo mzdy u zamestnávateľa\nžalobkyne, ktorým bolo zo mzdy žalobkyne zrazených 10,- eur, (ii), konaním žalovaného o žalobe\nna zdržanie sa použitia dohody o zrážkach zo mzdy, ako aj s (iii) konaním o žalobe na zaplatenie\nprimeraného finančného zadosťučinenia, v súvislosti s ktorými bola odkázaná na využitie právnej\npomoci poskytovanej advokátom. Vzhľadom na uvedené okolnosti svedčiace o konkrétnej intenzite\nporušenia práva žalobkyne mal odvolací súd za to, že súdom prvej inštancie priznaná výška finančného\nzadosťučinenia (4.000,- eur) nezodpovedá zisteným parametrom prípadu. Pôvodne priznaná výška\nfinančného zadosťučinenia kladie neprimeraný dôraz na satisfakčnú funkciu tohto inštitútu na úkor\nsatisfakčnej a preventívnej funkcie a nenavodzuje spravodlivú rovnováhu medzi účastníkmi daného\nprávneho vzťahu. Možno prisvedčiť žalovanému, že súdom prvej inštancie priznaná výška finančného\nzadosťučinenia by mohla viesť až k neodôvodnenému obohateniu žalobkyne na úkor žalovaného. Za\nprimeranú výšku finančného zadosťučinenia v okolnostiach veci preto odvolací súd vyhodnotil sumu\n800,- eur, čo predstavuje cca 10% sumy, ktorej zrazenia sa žalovaný domáhal u zamestnávateľa\nžalobkyne na základe neplatnej dohody o zrážkach zo mzdy a iných príjmov.\n24. Z už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov vyplýva, že súd nemusí\ndať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný\nvýznam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali\ndo všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď\nna každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby\nbolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (viď napr. aj rozhodnutia ÚS SR II. ÚS\n251/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu sporových strán, zachádzajúcu do\nnadbytočných podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech odvolaniu, preto už na tomto mieste odvolací\nsúd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou\n25. Z uvedeného dôvodu odvolací súd postupom podľa ust. § 378 ods. 1 a 2 CSP výrok I. napadnutého\nrozsudku v rozsahu priznaného nároku 800,- eur potvrdil ako vecne správny a vo zvyšnej časti ho\npostupom podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobu zamietol.\n26. S ohľadom na čiastočnú zmenu napadnutého rozsudku bol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 2\nCSP v spojení s ust. § 255 ods.1 CSP a 262 ods. 1 CSP povinný rozhodnúť aj o trovách celého\nkonania. Rovnako ako súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, aj odvolací súd hodnotí žalobkyňu\nv konaní o nároku na priznanie finančného zadosťučinenia ako plne procesne úspešnú, a to ako\nv konaní pred súdom prvej inštancie, tak aj v konaní pred odvolacím súdom. Nie je podstatné, že\nnapadnutým rozsudkom v spojení s týmto rozsudkom odvolacieho súdu nebolo žalobkyni priznané\nfinančné zadosťučinenie v celom žalobou požadovanom rozsahu (t. j. vo výške 7.995,66 eur), resp.\nže v odvolacom konaní bolo oproti úrovni priznanej v prvoinštančnom konaní potvrdené len v menšom\nrozsahu, nakoľko výška uplatneného nároku závisela len od úvahy súdu. Hoci bola výška finančného\nzadosťučinenia odvolacím súdom znížená, žalobkyňa bola aj v odvolacom konaní, čo sa týka základu\nnároku úspešná, preto jej odvolací súd priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, s tým\nže náhrada účelných trov konania bude vypočítaná z prisúdenej istiny a o jej výške rozhodne súd\nprvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP). Dôvody hodného zreteľa, pre\nktoré by náhrada trov konania nemala byť žalobkyni priznaná (§ 257 CSP) neboli odvolacím súdom\nv okolnostiach prípadu vzhliadnuté.\n27. Na zdôraznenie opodstatnenosti prijatého rozhodnutia o trovách konania odvolací súd uvádza, cit.:\n„Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy\nsúdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne\nneúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho\ntotiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu\nalebo znaleckej činnosti“ (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková,\nJ., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016 k § 255 CSP).\n\n28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.\n2 CSP).\nPodanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu\ntreba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného\npredpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné\ndoručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).\nDovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.\nDovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "10Csp/89/2023", "guid": "bf0c4910-a968-4ec8-bd24-14b566806dc0:cb98e577-6627-4e22-8309-57cf4164f07d", "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6110fc16-d1aa-451e-91b0-7995c4973bea", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.420.2025.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 420/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 420/2025 z 11. 9. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-09-11", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.420.2025.2"}, {"guid": "ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 200/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 z 19. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-19", "citacie_n": 5114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d"}, {"guid": "ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04 z 19. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-19", "citacie_n": 5412, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "33348733-c2d4-4a5e-a52e-3267782edade:2d9727da-873e-4810-91a8-5517725f4d52", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:8720201248.1", "spisova_znacka": "2Cdo/131/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/131/2023 z 18. 12. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-12-18", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:8720201248.1"}, {"guid": "e7a412dd-b194-4c0e-a52c-0732fa7e2ba7:812b6524-a8da-4f80-8f1b-663936093aa5", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:3818204886.1", "spisova_znacka": "7Cdo/92/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/92/2021 z 30. 6. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-06-30", "citacie_n": 154, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:3818204886.1"}, {"guid": "68480825-3723-4e2f-ba54-631d950fe64e:04e34441-aa77-4935-85e6-e33604968acc", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:8717210821.1", "spisova_znacka": "3Cdo/31/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/31/2020 z 25. 5. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-05-25", "citacie_n": 130, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:8717210821.1"}, {"guid": "d2983e79-9580-49c9-8f6a-163af780df89:9aad871c-27d4-416b-91b9-105aa3670f22", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:8622200735.1", "spisova_znacka": "25CoCsp/8/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 25CoCsp/8/2024 z 28. 11. 2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2024-11-28", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:8622200735.1"}, {"guid": "dc66234f-f565-419c-9fcd-cac3c3d5296d:3c1b92ff-ba11-4971-92c5-342fa1099055", "ecli": null, "spisova_znacka": "18CoCsp/20/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 18CoCsp/20/2020 z 23. 9. 2020", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2020-09-23", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/dc66234f-f565-419c-9fcd-cac3c3d5296d:3c1b92ff-ba11-4971-92c5-342fa1099055"}, {"guid": "13cc11c3-29e5-4d8d-9a5f-99c795d3f348:6e81c2a2-7388-4ac7-ae33-fc4ec05c86c6", "ecli": null, "spisova_znacka": "10Csp/89/2023", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. 10Csp/89/2023 z 18. 4. 2024", "sud": "Mestský súd Bratislava IV", "datum_vydania": "2024-04-18", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/13cc11c3-29e5-4d8d-9a5f-99c795d3f348:6e81c2a2-7388-4ac7-ae33-fc4ec05c86c6"}], "citovane_v": [{"guid": "c7e470ab-ea48-4e62-99b5-26c55e7e4795:a6cef573-9efc-49be-8041-471d591d461b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:6124343187.1", "spisova_znacka": "9CdoS/4/2026", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9CdoS/4/2026 z 13. 5. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-05-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:6124343187.1"}]}