Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 22CoPr/1/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8718203166 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8718203166.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov senátu JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobcu: Nemocnica Alexandra Wintera n.o., so sídlom Winterova 66/66, 921 63 Piešťany, IČO: 36 084 221, právne zastúpený: Advokátska kancelária MAJLING & NINČÁK s.r.o., so sídlom Palárikova 14/14, 811 04 Bratislava, IČO: 35 960 728, proti žalovanej: Z.. F.Á. E., H.. X.X.XXXX, C. Q. XXXX/X, XXX XX C., právne zastúpená: Advokátska kancelária Mihalda, Valach, Kišac s.r.o., so sídlom Gogoľova 18, 852 02 Bratislava, IČO: 36 663 051, o zaplatenie 8.507,54 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 29.5.2019 č.k. 7Cpr/17/2018-273 takto jednohlasne r o z h o d o l : I. Potvrdzuje sa rozsudok. II. Priznáva sa žalovanej náhrada trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %, o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) zamietol žalobu a priznal žalovanej voči žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že súd rozhodne o trovách konania uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. 2. Citoval ustanovenia § 2 písm. a), § 3 ods. 1, § 5a ods. 1,3 a 4 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách, § 47 ods. 1 a § 47a ods. 1 a 4 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 4 a § 17 ods. 2 a 3, § 118 ods. 2, § 155 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, § 215, § 316 ods. 1 a § 320 zákona č 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP). 3. V odôvodnení okrem iného uviedol, že žalobe nemožno vyhovieť z dôvodu, že žaloba je v časti nároku úhrady zaplatenej mzdy a odvodov nedôvodná za roky 2015, 2016 a v časti úhrady náhrady mzdy a odvodov za rok 2017 nepreskúmateľná a nedostatočne špecifikovaná. Konštatoval, že v konaní nebolo sporné medzi procesnými stranami, že pracovná zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovanou je platným právnym úkonom. Zistil, že žalobca umožnil žalovanej ako svojej zamestnankyni zvýšenie kvalifikácie formou absolvovania špecializovaného štúdia v špecializovanom odbore ortopédia vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou v C.. Zároveň sa jej zaviazal poskytnúť pracovné voľno a uhradiť jej zaň náhradu mzdy v sume jej priemerného zárobku. Žalovaná sa v Dohode zaviazala zotrvať v pracovnom pomere u žalobcu po dobu 5 rokov po skončení atestačnej skúšky. Pri nedodržaní záväzku zotrvania u žalobcu sa zaviazala uhradiť žalobcovi náklady spojené so zvyšovaním kvalifikácie. V súlade s Dohodou poskytol žalobca v roku 2017 46 pracovných dní a za tieto dni jej vyplatil náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku a odviedol za žalovanú poistné do Sociálnej poisťovne a M.. Napriek tomu mu žalovaná doručila výpoveď. Zo strany žalovanej preukázateľne nebol splnený záväzok zotrvať u žalobcu v pracovnom pomere po dobu stanovenú v Dohode a teda po zákonnú dobu. Riešil spornú otázku, či Dohoda o zvýšení kvalifikácie je platným a účinným právnym úkonom. Dospel k záveru, že k uzavretiu Dohody medzi zmluvnými stranami došlo a nemožno ju považovať za neexistujúcu, ničotnú, non negotium, z ktorej neplynú záväzky oboch strán, práve naopak žalobkyňa má povinnosť plniť zákonné, zmluvné záväzky, ktoré jej z Dohody vyplývajú. Dohodu o zvyšovaní kvalifikácie nepovažoval za povinne zverejňovanú zmluvu v zmysle Zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Súd prvej inštancie sa ďalej vyporiadal s ďalšou spornou otázkou, či Dohoda je absolútne neplatná z dôvodov absencie náležitostí v zmysle ust. § 155 ods. 2 Zákonníka práce. Zistil, že Dohoda obsahuje druh kvalifikácie - atestácia diaľkovou formou b) študijný odbor - ortopédia a označenie školy na V. E. v C., c) dobu, po ktorú sa zamestnanec zaväzuje zotrvať u zamestnávateľa v pracovnom pomere - 5 rokov, d) druhy nákladov - náhrada mzdy v sume jej priemerného zárobku s odvodmi do poisťovní a ich celkovú sumu, ktorú bude zamestnanec povinný uhradiť zamestnávateľovi, ak nesplní svoj záväzok zotrvať u neho v pracovnom pomere počas dohodnutej doby. Podľa názoru súdu prvej inštancie je jasne koncipovaná a teda aj platná. Súd prvej inštancie mal za dôvodnú námietku žalovanej, čo sa tyká namietanej čiastočnej neplatnosti Dohody, z dôvodu povinností žalovanej hradiť žalobcovi náklady za mzdu za dni praxe na pracoviskách iných zdravotníckych zariadení. V tejto časti považoval Dohodu za čiastočne neplatnú v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, čo do nároku náhrad za vyplatenú mzdu a súvisiacich odvodov. Zamestnancovi vždy patrí mzda za riadne vykonanú prácu. Žalobca netvrdil a ani nepredložil dôkazy, ktoré by spochybnili riadny výkon práce žalovanou. Žalovaná nie je povinná vracať mzdu, ktorú ako zamestnanec obdržala od zamestnávateľa a to bez ohľadu na akom pracovisku vykonávala pre zamestnávateľa prácu, preto žalobu v tejto časti zamietol. Súd prvej inštancie zamietol aj nárok žalobcu predstavujúci náhradu mzdy a odvodov za rok 2017 z dôvodu, že žalobca v zastúpení nevedel bližšie špecifikovať nárok s poukázaním na konkrétne listinné dôkazy. Žalobca nešpecifikoval, za ktoré konkrétne dni mala byť náhrada mzdy poskytnutá žalovanej a či boli poskytnuté v súvislosti s Dohodou. Nepreukázal, či vôbec takéto náhrady poskytol žalovanej. Súd prvej inštancie v v tomto prípade uplatnil sudcovskú koncentráciu a nebolo jeho povinnosťou vyzývať na bližšiu špecifikáciu nároku. 4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“) a priznal žalovanej nárok na náhradu trov konania z dôvodu, že v konaní bola úspešná. 5. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca v zákonnej lehote v zmysle ustanovení § 355 ods. 1 a § 365, ods. 1, písm. b), d), e), f), g) a h) CSP. Namietal, že konajúci súd postupoval nesprávnym procesným postupom, v dôsledku čoho žalobcovi znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keď na prvom pojednávaní vo veci uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené, a to i napriek skutočnosti, že právny zástupca žalobcu navrhol možnosť doplnenia už predloženého dôkazu, ktorého doplnenie nebolo možné uskutočniť ad hoc na danom pojednávaní. Podľa jeho názoru, ako i podľa názoru Okresného súdu Banská Bystrica boli predložené dôkazy jednoznačné, preskúmateľné a najmä dostatočné, nakoľko už tento iný prvostupňový súd vydal na ich základe rozhodnutie vo veci - Platobný rozkaz Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 01.12.2017, sp. zn. 18Up/490/2017, voči ktorému žalovaná podala odpor a došlo tak k postúpeniu veci na konajúci súd. Konajúci súd ani raz nevyzval žalobcu na doplnenie dôkazov a podkladov, ak sa mu tieto zdali nedostatočné, a vyjadril sa k nim až na pojednávaní, kedy nebolo v možnostiach právneho zástupcu žalobcu predmetné dôkazy ad hoc detailnejšie podložiť. Ďalej namietal, že súd dospel na základe predložených dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázal na to, že súd v bode 44 odôvodnenia rozsudku vyslovil, že žalobca nešpecifikoval, za ktoré konkrétne dni mali byť peňažné plnenia poskytnuté žalovanej a nepreukázal, či vôbec takéto peňažné plnenia žalovanej poskytol. S predmetným tvrdením súdu nesúhlasil, nakoľko v predloženom vyčíslení nákladov tvoriacom prílohu k žalobe je jasne uvedené, za ktoré konkrétne dni boli peňažné plnenia poskytnuté žalovanej, pričom sám súd si v odôvodnení rozsudku protirečí, nakoľko v bodoch 16 a 17 odôvodnenia rozsudku uviedol, za ktoré konkrétne dni boli peňažné plnenia žalobcom žalovanej poskytnuté, pričom následne v bode 44 odôvodnenia rozsudku už súd uvádza, že žalobca nešpecifikoval, za ktoré konkrétne dni mali byť žalobcom žalovanej poskytnuté. Taktiež nesúhlasil s tvrdením súdu, že nepreukázal, či vôbec takéto peňažné plnenia žalovanej poskytol, nakoľko prílohou k podanej žalobe boli výpisy z účtu žalobcu, s vyznačením jednotlivých platieb vykonaných v prospech účtu žalovanej, pričom žalovaná počas celého priebehu konania nenamietla obdŕžanie predmetných platieb zo strany žalobcu. Čo sa týka námietky súdu ohľadom údajnej nejasnosti, do akých poisťovní, resp. inštitúcií, boli odvody za mesiace apríl až jún 2017 odvádzané, opätovne poukázal na dôkazy priložené k žalobe - mesačné výkazy poistného do Sociálnej poisťovne a Zdravotnej poisťovne. Z daného je jednoznačne zrejmé, že išlo o vyčíslenie odvodov odvádzaných na sociálne a zdravotné poistenie. Žalobca sa taktiež nemohol stotožniť s tvrdením súdu, v zmysle ktorého žalovaná nie je povinná vracať mzdu, ktorú ako zamestnanec obdŕžala od zamestnávateľa, a to bez ohľadu na akom pracovisku vykonávala pre zamestnávateľa prácu. Vzhľadom k skutočnosti, že žalovaná v predmetnom období, za ktoré si žalobca uplatňuje svoj nárok na náhradu, neposkytovala žalobcovi svoju pracovnú silu, žalobca nie je povinný žalovanej poskytovať odmenu. Odmenou zamestnávateľa za svoju ústretovosť a skutočnosť, že zamestnanca uvoľní na určitý čas z pracovného zaradenia a umožní mu návštevu vzdelávacej inštitúcie alebo pracoviska inej organizácie/spoločnosti, je využitie úspešne nadobudnutej kvalifikácie zamestnanca. Znamená to teda, že zamestnávateľ sa na určitý čas vzdá požiadavky vykonávania práce zamestnancom, aby následne po úspešnom zvýšení kvalifikácie zamestnanca túto využil vo svoj prospech počas medzi nimi dohodnutej doby. V prípade, ak zamestnanec nedodrží danú podmienku a záväzok poskytovať zamestnávateľovi prospech zo svojej zvýšenej kvalifikácie počas medzi nimi dohodnutej doby, nastupuje sankcia zamestnanca vo forme povinnosti vrátiť pomernú časť náhrady nákladov vynaložených na zvyšovanie jeho kvalifikácie zamestnávateľovi. Konanie žalovanej, ktorá si na základe benefitov získaných od žalobcu zvýšila svoju kvalifikáciu, ktorú aj následne využíva vo svojej profesii, a potom odmieta žalobcovi vrátiť ním poskytnuté peňažné plnenie a splniť tak záväzok z Dohody, ktorú slobodne uzatvorila, považoval za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Na základe vyššie uvedeného týmto navrhol príslušnému odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil, vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu; alebo, alternatívne, ho zmenil, žalobe v celom rozsahu vyhovel a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 6. K odvolaniu žalobcu podala vyjadrenie žalovaná. Je toho názoru, že konajúci súd tým, že nepripustil vykonanie ďalších dôkazov, ktoré mohli byť vykonané skôr, postupoval v plnom súlade s CSP, resp. jedným z cieľov CSP, ktorým je zrýchlenie sporového konania. Žalovaná sa plne stotožnila s dôvodmi zamietnutia žaloby v časti o zaplatenie nároku žalobcu predstavujúceho náhradu mzdy a odvodov za rok 2017, pričom zdôrazňuje, že žalovaná od začiatku konania poukazovala na to, že nárok žalobcu je nepreukázaný. Ak žalobca aktuálne tvrdí, že ním predložené dôkazy boli jasné a preukazovali jeho nárok, toto nie je pravdou, keďže ani samotný právny zástupca žalobcu na pojednávaní konanom dňa 29.05.2019 na priamu otázku súdu k vysvetleniu uplatňovaných nákladov, tieto nevedel špecifikovať. Namietala, že predložený dôkaz tzv. rozšírené vyčíslenie nákladov, je v rámci odvolacieho konania neprípustný, keďže mohol byť uplatnený v rámci prostriedkov procesného útoku alebo obrany žalobcom v konaní pred súdom prvej inštancie. Súd tak na takto predložený dôkaz nemôže prihliadať. Žalobca v rámci prvoinštančného konania nepreukázal riadne ním uplatňovaný nárok, resp. ním predložené dôkazy boli nedostatočné. Prenesenie iných nákladov na zamestnanca, ktoré by mohli vzniknúť zamestnávateľovi v súvislosti so zvyšovaním kvalifikácie zamestnanca, považovala za nemožné, pričom takéto dojednanie by bolo neplatné pre rozpor so zákonom, t.j. ustanovením § 155 ods. 1 Zákonníka práce. Nad rámec všetkého vyššie uvedeného je žalovaná toho názoru, že súd mohol žalobu žalobcu zamietnuť aj z toho dôvodu, že Dohoda nikdy nenadobudla účinnosť a k jej vzniku nikdy nedošlo, keďže išlo o tzv. povinne zverejňovanú zmluvu v zmysle § 5a ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) (ďalej len „Zákon o slobode informácií“) v znení účinnom v čase podpísania Dohody, a teda Dohoda mala byť zverejnená v Centrálnom registri zmlúv, k čomu však neprišlo. S ohľadom na všetko vyššie uvedené, navrhla, aby odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozsudok ako vecne správny a priznal jej náhradu trov odvolacieho konania. 7. Vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej žalobca zotrval na tvrdeniach a skutočnostiach prezentovaných v odvolaní. Je toho názoru, že jediným kvalifikovaným subjektom konania je súd, ktorý v prípade, ak má za to, že nárok nie je dostatočne preukázaný, má o tomto upovedomiť alebo vyzvať stranu sporu, aby predložila ďalšie dôkazy alebo vysvetlenia a rozšírenia predložených dôkazov. Nakoľko tak konajúci súd až do tretej tretiny pojednávania vo veci neurobil, mal odôvodnene za to, že predložené dôkazy sú dostatočné, a to i s poukazom na skutočnosť, že na ich základe rozhodol v jeho prospech už iný prvoinštančný súd, a to Okresný súd Banská Bystrica, ktorý na ich podklade vydal platobný rozkaz. Skutočnosť, že žalovaná namietala preukázateľnosť, resp. spornosť uplatneného nároku žalobcu, považoval v celom rozsahu za logický a racionálny postup protistrany v akomkoľvek súdnom konaní a o efektívne uplatnenie procesnej obrany, nie však o zhodnotenie predložených dôkazov subjektom konania, ktorý je na tento úkon a hodnotenie ustanovený. Trval naďalej na názore, že žalovaná v predmetnom období neposkytovala žalobcovi svoju pracovnú silu a teda nevykonávala pre neho práce, a preto nemôže byť pravdou tvrdenie súdu, že jej prináleží mzda, aj keď prácu vykonáva na inom pracovisku. Predmetné tvrdenie by bolo pravdivé iba v prípade, ak by žalovaná prácu vykonávala na inom pracovisku patriacom žalobcovi, ktorý by i napriek zmene miesta výkonu práce poberal z práce žalovanej úžitky. Konanie žalovanej, ktorá si na základe benefitov získaných od žalobcu zvýšila svoju kvalifikáciu, ktorú aj následne využíva vo svojej profesii, a potom odmieta žalobcovi vrátiť ním poskytnuté peňažné plnenie a splniť tak záväzok z Dohody, ktorú slobodne uzatvorila, považoval za konanie v rozpore s dobrými mravmi. 8. Vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu žalovaná opakovane uviedla, že tým, že súd nepripustil vykonanie ďalších dôkazov, ktoré mohli byť vykonané skôr, postupoval v plnom súlade s CSP, resp. s jedným cieľov CSP, ktorým je zrýchlenie sporového konania. Žalobca sa nemal spoliehať na to, že súd ho vyzve na prípadné doplnenie alebo spresnenie jeho nároku, a to najmä s ohľadom na rozporovanie jeho nároku uvedeným v odpore a v jej jednotlivých vyjadreniach podaných pred pojednávaním konaným dňa 29.05.2019. Zotrvala na svojich tvrdeniach o neprípustnosti predloženia rozšírenia vyčíslenia v rámci odvolacieho konania, nedôvodnosti tvrdenia žalobcu, že neposkytovala žalobcovi pracovnú silu a z tohto dôvodu jej nepatrí mzda, ako aj neúčinnosti dohody o zvyšovaní kvalifikácie pre jej nezverejnenie v Centrálnom registri zmlúv. 9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie dôvodné. 10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (citované z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky II.ÚS 78/05). 11. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vecne správne, pokiaľ zamietol v plnom rozsahu žalobu o zaplatenie sumy 8.507,54 eura s príslušenstvom titulom náhrady nákladov na zvýšenie kvalifikácie žalovanej pre jej nezotrvanie v pracovnom pomere u žalobcu po úspešnom zvýšení kvalifikácie v zmysle uzavretej Dohody o zvýšení kvalifikácie zo dňa 28.07.2011. Žalobca si podanou žalobou uplatnil voči žalovanej náklady spojené zo zvýšením jej kvalifikácie a to konkrétne : mzdu a náhradu mzdy v sume jej priemerného zárobku vrátane príslušných odvodov za zamestnávateľa za dni praxe a pracovného voľna. 12. Žalobca ako odvolateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie spočívajúce v právnom závere, že žalovaná nie je povinná vracať mzdu, ktorú ako zamestnanec obdŕžala od zamestnávateľa a to bez ohľadu na akom pracovisku vykonávala pre zamestnávateľa prácu. Konanie žalovanej, ktorá si na základe benefitov získaných od žalobcu zvýšila svoju kvalifikáciu a potom odmietla vrátiť ním poskytnuté peňažné plnenie a splniť tak záväzok z Dohody o zvýšení kvalifikácie, považoval za konanie v rozpore s dobrými mravmi. 13. Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že odvolací súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (citované z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 2MCdo/4/2009). 14. V danom prípade z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že žalovaná bola v pracovnoprávnom vzťahu so žalobcom na základe pracovnej zmluvy z 30.07.2010 od 01.09.2010 na výkon práce lekár - výkon diagnostickej a preventívno-liečebnej činnosti, na dobu neurčitú. Strany sporu sa dohodli na zvýšení kvalifikácie žalovanej a 28.07.2011 uzatvorili s poukazom na § 155 Zákonníka práce Dohodu o zvyšovaní kvalifikácie v spojení s Dodatkom č 1. k Dohode zo dňa 11.2.2016 (ďalej len ,,Dohoda“), na základe ktorej sa zaviazal umožniť žalovanej ako zamestnankyni získať externou formou špecializáciu na V. E. v C., v odbore X.. Z dohody o zvýšení kvalifikácie vyplýva nárok na náklady spojené zo zvyšovaním kvalifikácie a mzdu a náhrady mzdy vrátane príslušných poistných odvodov do poistných fondov za dni praxe a pracovného voľna, ktorý si žalobca voči žalovanej uplatní, pokiaľ žalovaná nezotrvá po určenú dobu piatich rokov po úspešnom ukončení štúdia u svojho zamestnávateľa. Žalovaná ukončila predmetné špecializačné štúdium dňa 09.06.2017. Dňa 24.07.2017 žalovaná doručila výpoveď z pracovného pomeru, ktorý skončil uplynutím dvojmesačnej výpovednej doby dňa 30.09.2017. 15. Podľa žalobcom predloženého Vyčíslenia nákladov na poskytnutie mzdy a náhrady mzdy v zmysle Dohody o zvyšovaní kvalifikácie (č. l. 74 spisu) žalovaná vykonávala odbornú prax/zúčastňovala sa na vyučovaní v období od 01.09 do 31.12.2015 v M. C., od 04.01 do 15.01.2016 v X. S. C., od 01.02 do 29.02.2016 v H. C. a od 01.03. do 31.03.2016 v V. C.. V období od 03.04 do 30.04.2017 mala študijné voľno v zmysle Dohody, od 02.05. do 07.06.2017 absolvovala kurz pred špecializačnou skúškou a 08.06. až 09.06.2017 špecializačnú skúšku. 16. Podľa § 155 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom v čase uzavretia dohody zo dňa 28.07.2011, zamestnávateľ môže so zamestnancom uzatvoriť dohodu, ktorou sa zamestnávateľ zaväzuje umožniť zamestnancovi zvýšenie kvalifikácie poskytovaním pracovného voľna, náhrady mzdy a úhrady ďalších nákladov spojených so štúdiom, a zamestnanec sa zaväzuje zotrvať po skončení štúdia u zamestnávateľa určitý čas v pracovnom pomere alebo mu uhradiť náklady spojené so štúdiom, a to aj vtedy, keď zamestnanec skončí pracovný pomer pred skončením štúdia. Dohoda sa musí uzatvoriť písomne, inak je neplatná. 17. Obsah dohody o zvýšení kvalifikácie tvoria navzájom si korešpondujúce práva a povinnosti jej účastníkov. To znamená, že záväzok jedného z účastníkov zakladá oprávnenie druhého z nich a naopak, oprávnenie jedného sa podmieňuje záväzkom druhého účastníka dohody. Povinnosť zamestnanca zotrvať u zamestnávateľa po určitý čas v pracovnom pomere alebo v prípade nedodržania tohto záväzku vrátiť náklady vynaložené na zvýšenie kvalifikácie, resp. ich časť, sa kompenzuje záväzkom zamestnávateľa jednak poskytovať zamestnancovi počas ďalšieho vzdelávania pracovné voľno, prípadne aj náhradu mzdy a náhradu súvisiacich nákladov, a jednak záväzkom po úspešnom skončení ďalšieho vzdelávania využívať nadobudnutú kvalifikáciu zamestnanca. Dohodou o zvýšení kvalifikácie zamestnanec na seba preberá záväzok zotrvať u zamestnávateľa v pracovnom pomere po absolvovaní štúdia (po nadobudnutí kvalifikácie) určitý, v dohode uvedený čas, čím zamestnávateľovi v podstate vracia ním vynaložené náklady súvisiace so zvýšením kvalifikácie. Doba zotrvania v pracovnom pomere nesmie presiahnuť päť rokov. Prevzatím záväzku zotrvať po nadobudnutí kvalifikácie u zamestnávateľa v pracovnom pomere po určitý čas sa zamestnanec zároveň nezbavuje možnosti skončiť pracovný pomer pred uplynutím dohodnutej doby. Právnym následkom nesplnenia záväzku je vznik povinnosti zamestnanca uhradiť zamestnávateľovi náklady, ktoré vynaložil v súvislosti s jeho štúdiom (zvýšením kvalifikácie). 18. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že rozsah nákladov, na ktorých náhradu sa môže zamestnanec prostredníctvom dohody o zvýšení kvalifikácie zaviazať, je limitovaný ustanovením § 155 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého ide o náhradu mzdy a úhradu ďalších nákladov spojených so štúdiom, t.j. nákladov, ktoré môžu vzniknúť zamestnancovi v súvislosti so štúdiom, ako napr. na cestovné, stravné, ubytovanie, poplatky spojené so štúdiom a pod. Zaviazať zamestnanca na náhradu iných nákladov (než so štúdiom), ktoré by mohli vzniknúť zamestnávateľovi v súvislosti so zvyšovaním kvalifikácie zamestnanca, nie je možné, keďže takéto dojednanie by bolo absolútne neplatné. Dojednanie povinnosti žalovanej na náhradu nákladov spojených so zvýšením kvalifikácie v rozsahu náhrady mzdy vrátane príslušných odvodov do poistných fondov za zamestnávateľa za dni praxe, uvedené v článku V. Dohody, bolo neplatné. 19. Platne bolo možné dojednať len náhradu ďalších nákladov vzniknutých zamestnancovi v súvislosti so štúdiom zamestnanca, takýmto nákladom však nie je mzda, ktorú zamestnanec obdŕžal od zamestnávateľa, a to bez ohľadu na to, na akom pracovisku vykonával pre zamestnávateľa prácu. Na zamestnanca nie je možné preniesť náklad zamestnávateľa na mzdu zamestnanca, počas výkonu odbornej zdravotníckej praxe zamestnanca na pracovisku iného zdravotníckeho zariadenia, keďže aj v takomto prípade vždy ide o výkon práce zamestnanca pre zamestnávateľa, len na inom mieste, ako bolo dohodnuté v pracovnej zmluve. Za takýto výkon práce patrí zamestnancovi príslušná mzda, bez možnosti jej zahrnutia pod dohodu o zvyšovaní kvalifikácie. 20. Ako správne poukázal súd prvej inštancie, ak zamestnanec vykonal pre zamestnávateľa prácu, bez ohľadu na miesto výkonu práce (iné zdravotnícke pracovisko), má zamestnanec nárok na mzdu, pričom nemožno od zamestnanca požadovať vrátenie mzdy za prácu, ktorú riadne vykonal (§ 118 ods. 2 Zákonníka práce). Nemožno sa preto stotožniť s názorom žalobcu, podľa ktorého mu žalovaná neposkytovala pracovnú silu, resp. že tento z jej práce nemal úžitky. Vyplácanie mzdy nie je viazané na to, či (prípadne aké veľké) úžitky má zamestnávateľ z práce zamestnanca. Podstatné pre úhradu mzdy je, že zamestnanec prácu pre zamestnávateľa vykonáva. Následne rozhodné nie je ani to, na akom mieste je takáto práca vykonávaná. Z uvedených dôvodov sa preto odvolací súd nestotožnil s tvrdením žalobcu, že by išlo o konanie žalovanej v rozpore s dobrými mravmi. Ak by žalovaná požadovanú náhradu nákladov nahradila, ostala by bez riadnej mzdy za ňou skutočne vykonanú prácu. Žalobca netvrdil a nepredložil žiadne dôkazy, že by zo strany žalovanej nebola vykonaná práca na iných odborných zdravotných pracoviskách riadne. 21. Odvolateľ ďalej namietal, že súd prvej inštancie postupoval nesprávnym procesným postupom, v dôsledku čoho žalobcovi znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keď striktnou aplikáciou ustanovenia o sudcovskej koncentrácii na prvom pojednávaní vo veci uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené, a to i napriek skutočnosti, že navrhol možnosť doplnenia už predloženého dôkazu, ktorého doplnenie nebolo možné uskutočniť ad hoc na danom pojednávaní. 22. Súd prvej inštancie zamietol nárok žalobcu na náhradu mzdy a príslušných odvodov za obdobie roka 2017 vzhľadom na sudcovskú koncentráciu konania, keď žalobca v právnom zastúpení tento nárok nevedel špecifikovať vzhľadom na konkrétne listinné dôkazy. Žalobca prostredníctvom jeho právneho zástupcu na pojednávaní bližšie nešpecifikoval, za ktoré konkrétne dni mala byť náhrada mzdy poskytnutá žalovanej a či boli poskytnuté v súvislosti s Dohodou. 23. Odvolací súd konštatuje, že porušením práva na spravodlivý súdny proces sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv strany sporu, ktoré jej poskytujú predpisy upravujúce civilný proces. O procesnú vadu, ktorá má za následok nesprávny procesný postup v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ CSP ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva. 24. V individuálnych pracovnoprávnych sporoch, o aký ide aj v prejednávanej veci, sa ustanovenie § 153 CSP o sudcovskej koncentrácii konania neaplikuje na procesné úkony zamestnanca (§ 320). Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany zamestnávateľa podliehajú sudcovskej koncentrácii konania. 25. Povinnosť riadneho vedenia sporu je všeobecne vyjadrená v článku 8 CSP tak, že strany sporu sú povinné vykonať prostriedky procesného úkonu a prostriedky procesnej obrany v súlade s princípom hospodárnosti. 26. Podľa čl. 10 ods. 3 CSP, súd môže určiť záväzné procesné lehoty na niektoré procesné úkony. 27. Podľa čl. 5 CSP, môže súd (v rozsahu ustanovenom zákonom) odmietnuť procesné úkony, ktoré vedú k nedôvodným prieťahom v konaní. 28. Podľa § 153 ods. 1 CSP, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. 29. Podľa § 153 ods. 2 CSP, súd nemusí prihliadnuť na prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré neboli stranou predložené včas. Podobne tak v zmysle § 181 ods. 4 CSP po márnom uplynutí koncentrovanej lehoty nemusí súd na skutkové tvrdenia a skutkové návrhy procesnej strany prihliadať. 30. Účelom sudcovskej koncentrácie konania je zabrániť tomu, aby strany zdržiavali spor neskoro vykonanými procesnými úkonmi. Napr. nie je želateľné, aby strana sporu predkladala skutkové tvrdenia alebo dôkazné návrhy až na pojednávaní, čo by mohlo znamenať zmarenie účelu už nariadeného pojednávania a požiadavku na vytýčenie ďalšieho pojednávania. Nemožno však vylúčiť, že predloženie skutkového tvrdenia alebo dôkazného návrhu až na pojednávaní je v konkrétnom prípade dôvodné, napr. ak je bezprostrednou reakciou na nové skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania. Včasnosť predloženia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany vyhodnotí v okolnostiach konkrétneho prípadu súd a je ponechané na jeho úvahe, či prípadné omeškanie procesného úkonu ospravedlní, alebo či prijme procesnú sankciu, ktorá spočíva v tom, že súd na procesný úkon neprihliadne, a tým mu neprizná procesné účinky. Procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko) (TOMAŠOVIČ, Marek. § 153 [Sudcovská koncentrácia konania]. In: ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ, Svetlana, BARICOVÁ, Jana, MESIARKINOVÁ, Soňa, BAJÁNKOVÁ, Jana, TOMAŠOVIČ, Marek. Civilný sporový poriadok. 1. vydanie. Praha: Nakladatelství C. H. Beck, 2017, s. 576.). 31. Koncentrácia konania predstavuje efektívny nástroj racionálneho a odôvodneného zrýchlenia sporového konania. Predkladateľ uviedol, že koncentrácia tvorí funkčnú a teleologickú jednotu s jedným z nosných princípov novej právnej úpravy sporového konania a to s princípom arbitrárneho poriadku (čl. 10 CSP). Vychádza sa z názoru, že sudca so znalosťou konkrétnej veci vie najlepšie posúdiť adekvátnosť a včasnosť uplatnenia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, preto novum spočívajúce v zavedení inštitútu sudcovskej koncentrácie je podľa predkladateľa plne odôvodnené a žiaduce. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, teda najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom a hmotnoprávne námietky nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany sú uplatnené včas aj vtedy, ak ich strana predložila ako reakciu na skutočnosti, o ktorých nevedela, ani ich nemohla predvídať a ktoré vyšli najavo až po tom, ako mala strana povinnosť označiť a predložiť skutočnosti a dôkazy (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4Co/111/2019 zo dňa 28.05.2020). 32. V prvom rade odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie uznesením zo dňa 02.11.2018 vyzval žalobcu, aby sa v lehote 15 dní od doručenia tohto uznesenia sa vyjadril k vyjadreniu žalovanej doručeného súdu dňa 17.10.2018, uviedol ďalšie skutočnosti a označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, s tým, že ho poučil o tom, že na neskôr preložené a označené skutočnosti a dôkazy nemusí prihliadať podľa § 153 CSP. Uznesenie bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu dňa 16.11.2018. 33. Odvolací súd konštatuje, že z odporu a vyjadrení žalovanej muselo byť žalobcovi, konajúcemu starostlivo, zrejmé, že žalovaná rozporuje výšku žalovaného nároku, keď tvrdila, že žalobca v žalobe nešpecifikoval, za ktoré konkrétne dni mala byť náhrada mzdy a ňou súvisiace odvody poskytnuté, o aké poistné odvody malo ísť a do ktorých poisťovní a že túto skutočnosť nepovažuje za preukázanú. Je zrejmé, že spornosť nároku žalobcu na náhradu mzdy a príslušných odvodov za obdobie roka 2017, nevyplynula až z priebehu pojednávania konaného dňa 29.05.2019, ale táto spornosť tu bola od samého začiatku konania a žalobcovi konajúcemu starostlivo musela byť táto spornosť objektívne známa už pred pojednávaním zo dňa 29.05.2019. Napriek vedomosti žalobcu o spornosti žalovaného nároku a poučeniu o následkoch sudcovskej koncentrácie konania súdom prvej inštancie, žalobca pred pojednávaním zo dňa 29.05.2019 nenavrhol vykonanie ďalších dôkazov na preukázanie svojho nároku na náhradu mzdy a príslušných odvodov za rok 2017, aj keď mu v takom konaní nič nebránilo. Súd prvej inštancie preto postupoval plne v súlade s ustanoveniami CSP a správne aplikoval vo veci inštitút sudcovskej koncentrácie konania, keď nepripustil vo veci ďalšie dôkazy týkajúce sa špecifikácie náhrady mzdy a odvodov za obdobie roka 2017. 34. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že i podľa názoru Okresného súdu Banská Bystrica predložené dôkazy boli jednoznačné a najmä dostatočné odvolací súd konštatuje, že Okresný súd Banská Bystrica pri vydávaní platobného rozkazu posúdil uplatnený nárok iba v rámci požiadaviek stanovených zákonom č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní a o doplnení niektorých zákonov, pričom vychádzal iba z dokumentov predložených žalobcom. V rámci upomínacieho konania, ktoré je špecifické zrýchleným konaním, súd neskúmal opodstatnenosť nárokov žalobcu v takom rozsahu, v akom sú nároky a tvrdenia na preukázanie týchto nárokov posudzované v klasickom sporovom konaní. Žalovaná voči platobnému rozkazu podala odpor, ktorým poprela uplatnený nárok žalobcu a považovala ho za nepreukázaný. 35. Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca v rámci konania pred súdom prvej inštancie nepreukázal riadne ním uplatňovaný nárok v časti náhrady mzdy za obdobie apríla až mája 2017, resp. ním predložené dôkazy boli nedostatočné. 36. V zmysle ustanovenia § 132 ods. 1 CSP musí žalobca v žalobe uviesť pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok (povinnosť tvrdenia), teda vymedziť skutkové okolnosti, ktoré majú byť podkladom rozhodnutia, označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť), a uviesť žalobný návrh. Žalobca teda procesne zodpovedá za to čo a prečo žaluje, a za výber a formuláciu procesných prostriedkov. 37. V návrhovom (sporovom) konaní je povinnosťou a zodpovednosťou žalobcu tvrdiť všetky také skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali (bremeno tvrdenia), v zmysle prejednacej zásady a zásady kontradiktórnosti súd nie je povinný a ani oprávnený vyhľadávať za žalobcu rozhodujúce skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali, a tieto len posudzuje (vychádza z tvrdeného a zisteného skutkového stavu). Skutkový stav sa pritom zisťuje len v rámci vymedzenom procesným útokom a obranou procesným postupom podľa zákona, a teda, okrem niektorých výnimiek, iba na základe predložených skutkových tvrdení, a to či už zhodných (§ 186 ods. 2 CSP), nepopretých (§ 151 ods. 1 CSP) alebo verifikovaných (preukázaných) po vykonanom dokazovaní (§ 220 ods. 2 CSP). Zároveň zákonodarca v ustanovení § 132 ods. 2 CSP výslovne stanovil, že opísanie rozhodujúcich skutočností v žalobe nie je možné nahradiť odkazom na označené dôkazy. 38. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na uznesenie Nejvyššího soudu ČR zo dňa 17.6.2010, sp. zn. 33Cdo/2259/2008, podľa ktorého nestačí len „aby žalobce předložil soudu celou řadu listin a v žalobě (či jejím doplňku) souhrnně a nekonkrétně, bez vztahu k jednotlivým rozhodným tvrzením odkázal na tyto listiny. Takový postup by stíral rozdíl mezi skutkovými tvrzeními stran a skutkovými zjištěními, která soud činí z provedených důkazů, a zcela nepřípustným způsobem by přenášel aktivitu a odpovědnost příslušející účastníkům řízení na soud a byl by též v rozporu se základními zásadami občanského (sporného) řízení - zásadou dispoziční, projednací, rychlosti a hospodárnosti.“ 39. Žalobca svoj nárok na náhradu mzdy v žalobe nešpecifikoval. Nešpecifikoval, za ktoré konkrétne dni mala byť náhrada mzdy (vrátané príslušných odvodov do poisťovní) poskytnutá žalovanej. V žalobe nepreukázal, či takéto náhrady poskytol žalovanej a či uhradil príslušné odvody. Žalobca až neskôr vo svojom vyjadrení k odporu žalovanej (č. l. 72 spisu) uviedol, že žiada úhradu náhrady mzdy (vrátane príslušných odvodov do poistných fondov), ktorú jej poskytol v mesiacoch september 2015 až december 2015, január 2016 až marec 2016 a apríl 2017 až jún 2017 z dôvodu účasti na vyučovaní, výkonu odbornej praxe v uvedených zariadeniach a študijného voľna, pričom jeho špecifikáciu odkázal na Vyčíslenie, ktoré je predmetom prílohy č. 1 k jeho vyjadreniu. 40. V danom prípade pritom z tejto prílohy, ako aj ďalších príloh, ktoré žalobca priložil k svojmu vyjadreniu k odporu nevyplývajú jasne a zrozumiteľne všetky dôvody uplatneného nároku na náhradu mzdy. Odvolací súd síce prisvedčuje tvrdeniu žalobcu, že vo Vyčíslení nákladov zo dňa 01.02.2018 špecifikoval konkrétne dni, za ktoré mali byť peňažné plnenia poskytnuté žalovanej, avšak z predloženého Vyčíslenia nákladov nie je možné jednoznačne vydedukovať, či si žalobca za obdobia od 6.-30.04.2017,02.-31.05.2017 a 01.-09.06.2017 uplatňuje mzdu alebo náhradu mzdy. 41. Súd nie je „detektív“ ani „vyhľadávací orgán“, aby bez pripojenia náležitého vysvetlenia k žalobcom predloženému Vyčísleniu nákladov, mesačných výkazov poistného a preddavkov, výpisov z účtov žalobcu, výkazov preddavkov na poistné na verejné zdravotné poistenie zamestnávateľa a ťažko čitateľných mzdových listov dedukoval výšku skutočne poskytnutých peňažných plnení a odvodov za tieto plnenia do poisťovní. 42. Postup súdu spočívajúci v zamietnutí žaloby z dôvodu, že žalobca dostatočne nepreukázal uplatňovaný nárok v časti náhrady mzdy, bol preto správny. 43. Za toho stavu odvolací súd napadnutý rozsudok vrátane výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 a 2 CSP). 44. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 a 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách konania bola skutočnosť, že žalobca v konaní nebol úspešný, preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania vznikol plne úspešnej žalovanej v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 CSP). 45. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).