Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 11Co/72/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8716211146 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 01. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8716211146.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Andreja Radomského v spore žalobcov: 1. M. V.Á., G.. XX.X.XXXX, V. V. XXX/X, J. U., 2. T. V., G.. XX.X.XXXX, V. V. XXX/X, J. U., 3. A. K., G.. XX.X.XXXX, V. V. XXX/X, J. U.Q., zastúpená opatrovníčkou M. V.M., G.. XX.X.XXXX, V. V. XXX/X, J. U., 4. N. K., G.. XX.XX.XXXX, V. V. XXX/X, J. U., 5. T. V., G.. XX.XX.XXXX, V. V. XXX/X, J. U., právne zastúpených Beňo & partners advokátska kancelária, s. r. o., Námestie svätého Egídia 40/93, Poprad, IČO: 44 250 029, proti žalovaným: 1. UNIQA poisťovňa, a. s., Krasovského 15, 851 01 Bratislava, IČO: 00 653 501, právne zastúpenému PRK Partners, s. r. o., advokátska kancelária, Hurbanovo námestie 3, 811 06 Bratislava, IČO: 35 978 643, 2. N. W., G.. XX.X.XXXX, Ž. XXX/XX, J. U., právne zastúpenému slc partners, s.r.o., Hviezdoslavovo námestie 16, IČO: 47246634, o zaplatenie nemajetkovej ujmy 50.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní sporových strán proti rozsudku Okresného súdu Poprad, č.k. 11C/60/2017-207 zo dňa 22. mája 2019, takto r o z h o d o l : Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie. Nepriznáva sporovým stranám nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Poprad napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: „I. Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu 7.000,-- eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku s tým, že v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných zaniká povinnosť plniť druhého žalovaného. II. Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní zaplatiť žalobcovi v 2. rade sumu 7.000,-- eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku s tým, že v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných zaniká povinnosť plniť druhého žalovaného. III. Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní zaplatiť žalobkyni v 3. rade sumu 5.000,-- eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku s tým, že v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných zaniká povinnosť plniť druhého žalovaného. IV. Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní zaplatiť žalobcovi v 4. rade sumu 5.000,-- eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku s tým, že v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných zaniká povinnosť plniť druhého žalovaného. V. Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní zaplatiť žalobkyni v 5. rade sumu 5.000,-- eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku s tým, že v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných zaniká povinnosť plniť druhého žalovaného. VI. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta. VII. Žalobcovia v 1. až 5. rade majú nárok na náhradu trov konania voči žalovaným v 1. a 2. rade v rozsahu 100 %.“ 2. Výrok rozhodnutia odôvodnil tým, že žalobcovia žalobou zo dňa 21.12.2016 žiadali, aby súd zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade zaplatiť každému zo žalobcov sumu 10.000,- eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy. Žalobcovia uviedli, že pri dopravnej nehode dňa XX.XX.XXXX zomrel Z. V., syn žalobcov v 1. a 2. rade a brat žalobcov v 3. až 5. rade. Dopravnú nehodu zavinil žalovaný v 2. rade, ktorý aj bol v trestnom konaní odsúdený zo spáchania prečinu usmrtenia. Motorové vozidlo, ktorým bola nehoda spôsobená, bolo v čase nehody povinne zmluvne poistné u žalovanej v 1. rade. V žalobe uviedli, že so zosnulým žili v spoločnej domácnosti, boli si veľmi blízki a strata ich silne zasiahla. Poukázali na to, že smrť menovaného bola nečakaná, bezdôvodná, tragická. Tragické vyhasnutie mladého života, v čase smrti mal Z. V. len XX rokov, zanechalo v rodine žalobcu prázdne miesto, ktoré nie je možné ničím zaplniť. Jeho smrť vážne zasiahla do súkromia všetkých žalobcov. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy si uplatnili s poukazom na ustanovenie § 11 a § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V súvislosti s argumentáciou žalovanej v 1. rade poukázali na rozhodnutia Európskeho súdneho dvora z 24.10.2013, a to C-22/12 ako aj C-277/12. K námietke premlčania vznesenej žalovanou v 1. rade uviedli, že túto nepovažujú za dôvodnú, pretože nároky na náhradu nemajetkovej, ktoré sú uplatňované na základe § 11 Obč. zákonníka, sa premlčujú vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote a v tejto súvislosti poukázali aj na rozhodovaciu prax súdov. Nesúhlasili ani s argumentáciou, že by súd mal zohľadňovať majetkové pomery žalovaného v 2. rade, pretože majetkové pomery škodcu môžu výnimočne mať vplyv na výšku priznanej škody, avšak len v prípade, pokiaľ by táto škoda nebola krytá poistením. Žalovaná v 1. rade žiadala žalobu zamietnuť z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie, pretože nárok žalobcov voči nej nemá právny základ. Občiansky zákonník dôsledne rozlišuje medzi pojmom škoda a nemajetková ujma, pretože kým jedno je považované za ujmu materiálnu, vrátane škody spôsobenej na zdraví, ktorá je poisťovňou v režime povinného zmluvného poistenia za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla nahrádzaná, druhé predstavuje ujmu výlučne v osobnostnej sfére poškodených, preto tieto pojmy nemožno zamieňať. Aj Zákon č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v § 4 ods. 2 používa pojem škoda a nie nemajetková ujma. Tento zákon sa ako celok opiera o úpravu poistnej zmluvy obsiahnutej v Obč. zákonníku, preto občianskoprávnu úpravu v oblasti zodpovednosti za škodu a úpravu poistnej zmluvy skôr dopĺňa a špecifikuje, než ako lex specialis nahrádza. Poukázala pritom aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/301/2012, kde bolo konštatované, že ak Zákon o PZP hovorí o pojme škoda, nezahŕňa v sebe aj nemajetkovú ujmu a tým pádom nie je daná pasívna vecná legitimácia poisťovne. Tento výklad bol vyslovený už skôr v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/168/2009 a nebol prelomený ani rozsudkom Európskeho súdneho dvora. Vzhľadom na chýbajúcu vnútroštátnu úpravu má za to, že nárok žalobcov nie je dôvodný, pretože plnenie žalobcom zo strany žalovanej v 1. rade by predstavovalo plnenie bez právneho dôvodu, takže u žalobcov by vzniklo bezdôvodné obohatenie. Vo vzťahu k žalobcom v 3. až 5. rade namietla aj nedostatok aktívnej vecnej legitimácie, a to s poukazom na ust. § 15 Obč. zákonníka. K výške uplatneného nároku žalovaná v 1. rade namietla, že žalobcovia ničím nepreukázali túto výšku, a že ich nárok nebol ničím odôvodnený. Vzniesla voči uplatnenému nároku aj námietku premlčania, pretože ak ide o nárok z titulu škody, tak sa má premlčať v zmysle § 106 Obč. zákonníka a v danom prípade už subjektívna premlčacia lehota uplynula. Žalovaná tiež namietla písomné vyjadrenia žalobcov, ktorými má byť taktiež odôvodňovaná výška majetkovej ujmy, ktoré boli predložené až na pojednávaní dňa 5.3.2019. Tieto vyjadrenia boli vyhotovené v roku 2014, teda bolo povinnosťou žalobcov pripojiť ich k žalobe a nie je zrejmé prečo sú predkladané súdu až po piatich rokoch, teda považujú takýto dôkaz za neprípustný. Namietla tiež, že súd by mal v zmysle § 450 Obč. zákonníka vychádzať aj z majetkových pomerov toho, kto škodu spôsobil a namietla tiež, že nie je dôvod na plnenie z jej strany, pretože žalovaný v 2. rade nerozporuje uplatnenú výšku nároku, ani jeho právny základ, a preto nie je dôvod na plnenie zo strany poisťovne s poukazom na ust. § 5 ods. 2 písm. a/ a c/ Zák. č. 381/2001 Z. z. Žalovaný v 2. rade žiadal žalobu voči nemu zamietnuť, a to z dôvodu, že nie je v spore pasívne legitimovaný, pretože náhrada nemajetkovej ujmy je v tomto prípade krytá povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Aj podľa žalovaného v 2. rade ust. § 4 ods. 2 písm. a/ Zák. č. 381/2001 Z. z. je potrebné vykladať extenzívne tak, že do pojmu náklady pri usmrtení je možné zahrnúť aj náhradu nemajetkovej ujmy. Povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu je teda krytá aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do práva na súkromný a rodinný život pozostalých spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov, v dôsledku čoho je žalovaný v 1. rade nositeľom hmotnoprávnej povinnosti vyplývajúcej z poistno-právneho vzťahu v prípade nároku žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy. V zmysle rozsudku súdneho dvora EÚ vo veci sp. zn. C-22/12 zo dňa 24.10.2013 je preto akékoľvek znenie slovenského právneho predpisu potrebné vykladať eurokonformným spôsobom v súlade s cieľom implementovaných smerníc. Vnútroštátna úprava, ktorá vylučuje nárok na nemajetkovú ujmu zo systému povinného poistenia je v rozpore s právom Európskej únie. Ak je vodič motorového vozidla zaviazaný podľa vnútroštátneho práva nahradiť akúkoľvek škodu, teda aj nemajetkovú ujmu pozostalým, táto je krytá povinným zmluvným poistením. K tvrdeniam žalovanej v 1. rade uviedol, že žalovaný v 2. rade nárok žalobcov neuznal, iba tvrdí, že tento nárok nerozporuje. Nesúhlasil tiež s tým, že by z jeho strany nedošlo k poskytnutiu súčinnosti, pretože listom z 1.2.2018 požiadal žalovanú v 1. rade, aby dala stanovisko, či súhlasí s uznaním tohto záväzku, avšak žalovaná v 1. rade na tento list nereagovala, a preto z jeho strany ani nedošlo k uznaniu nároku. Pre súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v čase dopravnej nehody mal neb. Z. V. XX rokov a so všetkými žalobcami žil v spoločnej domácnosti. Z výpovede žalobkyne v 1. rade, čo potvrdzoval aj žalobca v 2. rade, vyplynulo, že im zomrelý im pomáhal či už finančne, alebo rôznymi prácami. Mali veľmi dobré vzťahy, čo taktiež ohľadom svojich vzťahov uviedli žalobcovia v 4. a 5. rade - súrodenci žalovaného. Z výpovedí všetkých žalobcov vyplynulo, že ich správa o smrti ťažko zasiahla a nevedeli sa s tým vyrovnať. Na základe týchto výpovedí možno konštatovať, že medzi žalobcami a zomrelým boli vytvorené normálne citové a rodinné väzby. Pokiaľ žalovaná v 1. rade namietala, že súd by mal aplikovať aj ustanovenie § 450 Obč. zákonníka a zohľadniť aj osobné a majetkové pomery na strane žalovaného, uviedol, že k otázke dopadu osobných a majetkových pomerov pôvodcu neoprávneného zásahu na priznanú výšku nemajetkovej ujmy už zaujala judikatúra súdov stanovisko tak, že táto skutočnosť nemá vplyv na priznanú výšku nemajetkovej ujmy, na ktorú majú vplyv iba okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/139/2011). Súd teda nemôže určovať výšku nemajetkovej ujmy v závislosti od osobných a majetkových pomerov pôvodcu zásahu, pretože by mohlo dôjsť k diskriminácii pozostalých osôb pri určení náhrady nemajetkovej ujmy. Taktiež aplikácia ustanovenia § 450 je možná iba v prípade nárokov upravených v VI. časti Obč. zákonníka. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd aplikuje voľnú úvahu, pričom vychádza z vyššie uvedených okolností prípadu. Vychádzajúc z výpovedí žalobcov a ďalšieho vykonaného dokazovania súd mal preukázané, že úmrtím poškodeného v dôsledku dopravnej nehody došlo k pretrhnutiu úzkych a rodinných väzieb žalobcov, čo predstavuje zásah do ich práva na súkromný a rodinný život. Dokazovaním neboli vyvrátené tvrdenia žalobcov, ktoré nasvedčujú tomu, že medzi zomrelým a žalobcami boli vytvorené silné citové väzby a harmonické vzťahy a teda neoprávnený zásah do týchto väzieb možno hodnotiť ako zásah výraznej intenzity. Aj vo vzťahu k žalobkyni v 3. rade, ktorá vzhľadom na svoj zdravotný stav nie je schopná samostatne sa zastupovať, možno hovoriť o vážnom zásahu a podľa názoru súdu nie je dôvodné, aby vzhľadom na svoj zdravotný stav bola vyňatá z priznania náhrady nemajetkovej ujmy, keďže aj ona je súčasťou rodinného spoločenstva, ktoré bolo dotknuté neoprávneným zásahom. S prihliadnutím na okolnosti, za ktorých došlo k dopravnej nehode, vek zomrelého v čase nehody a jeho vzťah k žalobcom súd priznal žalobcom v 1. a 2. rade (rodičom zomrelého) náhradu nemajetkovej ujmy po 7.000,- eur a žalobcom v 3. až 5. rade (súrodencom zomrelého) po 5.000,- eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalobcovia žiadali priznať aj úrok z omeškania z uplatnenej nemajetkovej ujmy, a to odo dňa podania žaloby. V zmysle cit. zák. ustanovenia právo požadovať popri plnení aj úroky z omeškania má veriteľ voči dlžníkovi, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu a dlžníkovi nevznikla povinnosť platiť poplatok z omeškania. Zákon teda právo na úroky z omeškania spája len so záväzkovými právnymi vzťahmi, z ktorých vzniká veriteľovi právo na plnenie a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok. Právny vzťah medzi pôvodcom neoprávneného zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby a touto osobou, ktorého obsahom je právo fyzickej osoby domáhať sa ochrany podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, však nie je záväzkovým právnym vzťahom, a preto na tento vzťah nemožno ani aplikovať cit. zák. ustanovenie. V prípade nároku na nemajetkovú ujmu výška tohto nároku nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu a závisí na úvahe súdu, teda podľa názoru súdu obdobne ako pri mimoriadnom zvýšení sťaženia spoločenského uplatnenia povinnosť plniť vzniká až na základe právoplatného rozhodnutia súdu, a preto sa povinná osoba nemôže odstať do omeškania so splnením povinnosti nahradiť nemajetkovú ujmu pred nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia, ktorým je takáto povinnosť uložená. Z tohto dôvodu súd aj v tejto časti žalobu zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcom priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Aj keď v danom prípade bola sčasti zamietnutá žaloba ohľadom uplatnených nárokov, tak je potrebné zohľadniť, že ide o nároky, ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu a aj v takomto konaní je potrebné aplikovať zásadu úspechu vo veci. Pri nárokoch na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu zásahov do osobnostných práv sa za zákonné rozhodnutie považuje to, že do práv žalobcov bolo zasiahnuté a výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Keďže žalobcovia mali plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia vyplývajúca z tohto ich procesného úspechu závisela výlučne od úvahy súdu, je potrebné ich považovať za plne procesne úspešných. Takýto názor zaujala aj rozhodovacia prax súdov (napr. rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/191/2017, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Co/141/2018). Z týchto dôvodov súd priznal žalobcom náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že ako vyplýva aj z rozhodnutí, na ktoré poukázal súd, pri výpočte trov konania sa bude vychádzať z prisúdenej istiny vo vzťahu k jednotlivým žalobcom. O výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením postupom podľa § 262 ods. 2 CSP. 3. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalobcovia a namietali, že sa podanou žalobou domáhali náhrady nemajetkovej ujmy, a to pre každého z nich v sume pod 10.000,- eur. Súd prvej inštancie nárok priznal aj s poukazom na ustálenú judikatúru ÚS SR a NS SR, avšak nároky priznal v nižšej ako žalovanej sumy, a to aplikujúc voľnú úvahu. Podľa ich názoru pri aplikácii voľnej úvahy súdu vo vzťahu k určeniu výšky nemajetkovej ujmy je potrebné prihliadnuť na to, že smrť blízkej osoby je pre jeho pozostalých mimoriadnym zásahom do ich osobnostných práv a v tej súvislosti je potrebné zohľadniť ako sa žalobcovia so smrťou nebohého vyrovnali a aké dôsledky spôsobilo následné pretrhnutie väzieb vo vnútri rodiny. Pri dopravnej nehode zahynul najbližší príbuzný žalobcov a jeho úmrtie bolo, je a bude pre nich nepochybne dlho traumatizujúce. Pri úvahe o výške tejto náhrady z hľadiska závažnosti vzniknutej ujmy je potrebné zohľadniť predovšetkým tú skutočnosť, že žalobcovia stratili v jednom okamihu blízkeho príbuzného, s ktorým tvorili harmonickú rodinu, ktorý sa staral aj o materiálne zabezpečenie rodiny a v dôsledku násilného úmrtia došlo k nezvratnému ukončeniu tohto spolužitia. Žalobcovia pri uplatnený nárokov vo výške tak ako to vyplýva zo žaloby vychádzali analogicky, napr. z českej rozhodovacej praxe ako aj zo slovenskej právnej úpravy týkajúcej sa jednorazového odškodnenia pozostalých pri smrteľnom pracovnom úraze. V tejto súvislosti poukázali na nálet Ústavného súdu ČR, Pl. ÚS 16/04. Uviedla, že podáva odvolanie proti výrokom I, II, III, IV, V a VII rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 22.5.2019, sp. zn. 11C/60/2017 z dôvodov podľa § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku, a to najmä, že Okresný súd Poprad dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistil skutkový stav tak, že neobstojí a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal pasívnu legitimáciu žalovanej v 1. rade, lebo pojem „škoda na zdraví“ nie je možné vykladať extenzívne tým spôsobom, že v sebe zahŕňa tiež nemajetkovú ujmu, a preto má za to, že v tomto konaní nie je a nemôže byť daná jej pasívna vecná legitimácia. Nesúhlasila s odôvodnením Okresného súdu Poprad jej pasívnej vecnej legitimácie. Namietala, že Okresný súd Poprad sa snažil ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a/ zákona o PZP vyložiť tak široko, že povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Záver Okresného súdu Poprad o existencii pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v 1. rade v tomto konaní je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu, konkrétne najmä z rozsudku najvyššieho súdu zo dňa 28.5.2014, sp. zn. 7 Cdo 65/2013 publikovaným v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 1/2015 (ďalej len „Rozsudok Najvyššieho súdu publikovaný v zbierke“). V tomto rozsudku najvyšší súd ustáli rozdiel medzi nemajetkovou ujmou podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a nemajetkovou ujmou vrátane ujmy na zdraví nasledovne: „Nemajetkovou ujmou v zmysle ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je ujma v nemajetkovej sfére života fyzickej osoby, ktorá sa bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do majetkovej sféry fyzickej osoby a treba ju dôsledne odlišovať od majetkovej ujmy vrátane ujmy na zdraví s majetkovými dôsledkami (pozri § 16 Občianskeho zákonníka) a inej nemajetkovej ujmy vzniknutej ako právny dôsledok zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby, za ktorú sa náhrada poskytuje podľa iných predpisov (pozri § 444 Občianskeho zákonníka)...... Podľa právneho názoru dovolacieho súdu záveru odvolacieho súdu, že rámec špeciálnej úpravy odškodnenia ujmy na zdraví blízkej osoby zahŕňa v sebe aj ochranu dôstojnosti osoby dotknutej neoprávneným zásahom, jej právo na súkromný a rodinný život, nemá oporu v platnej právnej úprave odškodnenia ujmy na zdraví.“ Z uvedeného vyplýva, že Občiansky zákonník dôsledne rozlišuje medzi pojmom „škoda“ a „nemajetková ujma“. Kým jedno je považované za ujmu materiálnu (vrátane škody na zdraví - ktorá je poisťovňou v režime povinného zmluvného poistenia za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla nahrádzaná), druhé predstavuje ujmu výlučne v osobnostnej sfére poškodeného. Ujma na zdraví je podľa slovenského právneho poriadku kompenzovaná poškodeným prostredníctvom § 444 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého „pri škode na zdraví sa jednorázovo odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia.“ Okresný súd Poprad vo svojom rozsudku vyslovil právny názor, ktorý sa odchyľuje od ustálenej rozhodovacej činnosti najvyššej všeobecnej súdnej autority - najvyššieho súdu. Najvyšší súd priamo vo vzťahu k problematike pasívnej vecnej legitimácie poisťovni v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy ako nároku vyplývajúceho z rozsahu povinného zmluvného poistenia podľa zákona o PZP viackrát vyslovil, že poisťovňa v týchto prípadoch nie je pasívne vecne legitimovaná. K údajnému posunu rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu, na ktoré poukazuje súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku namietal, že súd prvej inštancie nepostupoval správne ak sa priklonil k extenzívnemu výkladu pojmu škoda, pričom v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu 1, v ktorom jeden senát najvyššieho súdu dospel k odlišnému záveru ohľadom pasívnej vecnej legitimácie poisťovní z titulu uzatvoreného zmluvného poistenia za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy. Toto rozhodnutie najvyššieho súdu podľa jeho názoru predstavuje arbitrárne a nezákonné rozhodnutie, lebo senát, ktorý v tejto veci rozhodoval nepostúpil predmetnú vec na rozhodnutie veľkému senátu najvyššieho súdu, čo odôvodnil tým, že dovolanie bolo doručené najvyššiemu súdu ešte pred účinnosťou Civilného sporového poriadku a tiež tým, že táto otázka bola po vydaní uznesenia Ústavného súdu už nemôže byť sporná, keďže sa k tejto otázke vyslovil Ústavný súd. Namietala postup príslušného senátu najvyššieho súdu. Ďalej poukázala na to, že Okresný súd Poprad rozhodol vo veciach s ohľadom na výklad pojmu škoda, ako sa má chápať v komunitárnom práve, keďže zákon o PZP je výsledkom transpozície smerníc Európske únie a v tomto smere odkazuje na rozhodnutie SD EÚ vo veci I., t.j. za použitia eurokonformného výkladu pojmu škoda. Odvolateľka vyslovila nesúhlas s tým, že pojem škoda použitý v smerniciach týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti sa má vykladať spôsobom, že automaticky bez ďalšieho zahŕňa tiež náhradu nemajetkovej ujmy (t.j. v podmienkach Slovenskej republiky náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). K tejto odvolacej námietke žalovaná popísala výklad komunitárneho práva, ďalej nesprávne použitie eurokonformného výkladu pojmu škoda (na zdraví) contra legem. Ďalej poukázala na to, že Okresný súd Poprad rozhodol vo veci aj z ohľadom na uznesenie Ústavného súdu zo dňa 11.10.2016, sp. zn. III ÚS 666/2016 (ďalej len „uznesenie Ústavného súdu“), ale Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, pričom do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi môže zasahovať len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd preto nemôže nahrádzať najvyšší súd pri výklade a aplikácii zákona o PZP. Ústavný súd neposudzoval vecnú správnosť uznesenia Ústavného súdu, ale len to, či prípadné porušenie práva právoplatným rozhodnutím súdu predstavuje taký intenzívny zásah do základných práv účastníka konania, ktorý by odôvodňoval zrušenie tohto rozhodnutia Ústavným súdom. Ústavný súd neposudzoval správnosť výkladu a teda ani otázku, či ide v daných prípadoch skutočne o výklad „contra legem“. Posudzoval len to, či takýto hoc aj „contra legem“ výklad nepredstavuje zároveň postup „contra constitutionem“. Trval na tom, že vo veci nie je pasívne legitimovaný. Ďalej vzniesol námietku premlčania, ktorú vzniesol už aj v konaní pred súdom prvej inštancie a záver Okresného súdu Poprad o neodôvodnenosti námietky premlčania považuje za nesprávny. Okresný súd pre posúdenie námietky premlčania aplikoval § 101 Občianskeho zákonníka, avšak trojročná premlčacia doba podľa § 101 Občianskeho zákonníka sa aplikuje iba za predpokladu, že ostatné ustanovenia Občianskeho zákonníka neustanovujú inak. Občiansky zákonníka v § 106 ustanovuje inú (subjektívnu ako i objektívnu) premlčaciu dobu ak ide o premlčanie práva na náhradu škodu. V danom prípade bolo potrebné posúdiť premlčanie podľa ustanovenia § 106 Občianskeho zákonníka. Ďalej argumentoval tým, že žalobcovia (resp. žalobkyňa v 3. rade) v súdnom konaní nepredložili žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval vznik nemajetkovej ujmy u žalobkyni v 3. rade a z výpovedi žalobcov nevyplynulo, že žalobcom vznikla nemajetková ujma. Túto skutočnosť žalobcovia žiadnym spôsobom nepreukázali. Ďalej namietala výšku náhrady za nemajetkovú ujmu, ktorú žalobcom priznal Okresný súd Poprad ako neprimeranú. Okresný súd Poprad neodôvodnil ako pri rozhodovaní o výške náhrady za nemajetkovú ujmu prihliadol na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, akými úvahami sa Okresný súd Poprad riadil, keď ustálil, že náhrada vo výške 7.000,- eur pre rodičov poškodeného a 5.000,- eur pre súrodencov poškodeného je primeraná vzniknutej ujme. V tomto smere považuje rozsudok Okresného súdu Poprad za nepreskúmateľný. Dal do pozornosti odvolaciemu súdu rozhodnutia iných krajských súdov, keď priznávali náhrady nemajetkovej ujmy za úmrtia blízkej osoby vo výške 2.000,- až 6.500,- eur, pričom nikdy nebola na náhradu zaviazaná poisťovňa. Výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy má odrážať všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti za použitia princípu proporcionality. Výška náhrady za nemajetkovú ujmu priznanú Okresným súdom Poprad vyššie uvedené podmienky nespĺňa a z toho dôvodu je neprimeraná. Ďalej namietal výrok VII rozsudku, keď Okresný súd Poprad priznal žalovanej v 1. rade voči žalobcom náhradu trov konania. Je nepochybné, že žalovaná bola v tomto konaní čiastočne úspešná, nakoľko žalobcovia prostredníctvom žaloby požadovali sumu v celkovej výške až 50.000,- eur a súd žalobcom priznal 29.000,-. Žalovaná v 1. rade tak bola v konaní úspešná cca v rozsahu 2/5. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok Okresného súdu Poprad zo dňa 22.5.2019, sp. zn. 11C/60/2017 tak, že žalobu voči žalovanej v 1. rade v celom rozsahu zamieta. Žalovaná v 1. rade má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalovaná v 1. rade má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 4. Žalobcovia v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného v 1. rade navrhli, aby odvolací súd rozsudok prvej inštancie potvrdil ako vecne správny. K odvolacím námietkam žalovaného v 1. rade uviedli, že otázka, či nemajetková ujma pozostalých po obetiach dopravných nehôd spadá pod rozsah krytia podľa povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla bola podľa zákona 381/2001 Z. z. už vyriešená judikatúrou Najvyššieho súdu SR, a to rozhodnutím sp. zn. 6MCdo/1/2016 ako aj rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu, konkrétne uznesením zo dňa 11.10.2016, sp. zn. III ÚS 666/2016. Z uvedených rozhodnutí jednoznačne vyplýva, že v danom spore je žalovaný pasívne legitimovaný. Poukázali na to, že žalovaný v 1. rade poukazuje na staršie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktorých právny názor už bol prekonaný novou judikatúrou. K námietke premlčania uviedli, že predmetom tohto konania nie je nárok na náhradu škody ale nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti poukázali na ustálenú rozhodovaciu prax vyšších súdov, konkrétne na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 17.2.2011, sp. zn. 5Cdo/265/2009, ďalej rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo/194/2011 zo dňa 27.11.2012, z ktorých vyplýva, že počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za materiálnu ujmu podľa § 101 Občianskeho zákonníka je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné právo fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. Ďalej poukázali na rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho súdu ČR zo dňa 12.11.2008, sp. zn. 31Cdo/3161/2008, rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/18/2016 zo dňa 22.6.2016, ďalej poukázali aj na odôvodnenie rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 8.2.2018, sp. zn. 10Co/10/2018. K namietanej výške požadovanej náhrady za nemajetkovú ujmu uviedli, že pri aplikácii voľnej úvahy súd vo vzťahu k určeniu výšky nemajetkovej ujmy je potrebné prihliadnuť na to, že smrť blízkej osoby je pre jeho pozostalých mimoriadnym zásahom do ich osobnostných práv a v tej súvislosti je potrebné zohľadniť ako sa žalobcovia so smrťou nebohého vyrovnali a aké dôsledky spôsobilo násilné pretrhnutie väzieb vo vnútri rodiny. Pri dopravnej nehode zahynul najbližší príbuzný žalobcov a jeho úmrtie bolo, je a bude nich nepochybne dlhodobo traumatizujúce. 5. Žalovaní k odvolaniu žalobcov predložili písomné vyjadrenie, v ktorom žalovaná v 1. rade poukázala na svoje vyjadrenie k žalobe zo dňa 21.2.2017 a na podané odvolanie. V písomnom vyjadrení zopakovala argumentáciu uvedené v odvolaní. 6. Krajský súd v Prešove posúdil odvolanie žalobcov a žalovanej v 1. rade podľa § 34 CSP, preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP v rozsahu podaných odvolaní podľa § 379 CSP a z dôvodov vymedzených v odvolaniach podľa § 380 ods. 1 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o I, II, III, IV, V, VI a VII podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil. 7. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí ak je vo výroku vecne správne. 8. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia aj ďalšie dôvody. 9. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalobcov ako aj žalovanej v 1. rade a predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozsudkom prvej inštancie a konštatuje, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie ohľadne výšky prisúdenej nemajetkovej ujmy. V tomto smere si osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP na tieto v plnom rozsahu poukazuje. Takisto sa stotožňuje aj s vysporiadaním sa s námietkou pasívnej legitimácie žalovanej v 1. rade ako aj s námietkou premlčania vznesenou počas konania ako aj v odvolaní žalovanou v 1. rade. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a reagujúc na odvolacie dôvody odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v tomto smere na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný (§ 379 CSP a § 380 CSP), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami uvedenými v odvolaniach a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP). 10. Odvolací súd konštatuje, že odvolania žalobcov ako aj žalovanej v 1. rade nie sú dôvodné. V podanom odvolaní žalobcovia nesúhlasili so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie a jeho právnym posúdením veci vo vzťahu k záveru o výške nemajetkovej ujmy. Odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v tomto smere správny. Z hľadiska prejednávaného sporu možno dospieť k záveru, že súd prvej inštancie týmto postupom nevybočil z intervalu, priznávaných súm nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch, z ktorých vychádzal pri rozhodovaní, preto tomuto súdu prvej inštancie nemožno formálne nič vyčítať; preto aj podľa odvolacieho súdu na základe právnej úpravy a súdnou praxou formulovaných kritérií, na ktoré žalobcovia ako aj žalovaný v 1. rade v podaných odvolaniach poukazovali, do úvahy pripadajúca náhrada nemajetkovej ujmy žalobcov v 1. až 5. rade predstavuje sumu 29.000,- eur. Súd prvej inštancie pri stanovení sumy nemajetkovej ujmy správne nevychádzal len zo samotného porovnania prisúdenej nemajetkovej ujmy v iných súdnych konaniach (skutkovo a právne podobných veciach), pretože výlučne takýto prístup by nemohol vystihnúť individuálnu osobnosť každého zo žalobcov (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/18/2016 zo dňa 22.6.2016), ale pri rozhodovaní správne zohľadnil výsledky vykonaného dokazovania z pohľadu viacerých kritérií formulovaných zákonom a súdnou praxou. Podľa odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie so stanovením kritérií pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v prejednávanom spore riadne vysporiadal v súlade so zákonom a súdnou praxou. 11. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 12. Napriek tomu, že v prejednávanom spore nešlo o spoločný záväzok žalovaných a z procesného hľadiska ide medzi žalovanými o samostatné procesné spoločenstvo, aj keď odvolanie proti vyhovujúcemu výroku rozsudku podal len žalovaný v 1. rade, odvolací súd v dôsledku podaného odvolania preskúmal celý vyhovujúci výrok súdu prvej inštancie, keď vychádzal z názoru, že odvolanie podané len jedným zo žalovaných, ktorým bola uložená povinnosť splniť spoločne a nerozdielne má odkladný účinok aj vo vzťahu k tomu žalovanému, ktorý odvolanie nepodal. Povinnosťou odvolacieho súdu v takomto prípade bolo preskúmať celý výrok súdu prvej inštancie (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2MCdo 79/2002 zo dňa 27.8.2002). 13. Tak odvolanie žalobcov proti zamietavej časti ako aj odvolanie žalovaného v 2. rade nie je dôvodné. Ani žalobcovia ani žalovaný v 1. rade v podanom odvolaní nenamietali skutkové zistenia súdu prvej inštancie, že žalovaný v 2. rade porušením svojich povinností vodiča motorového vozidla zavinil dopravnú nehodu zo dňa 9.4.2014, preto pri viazanosti dôvodmi odvolaní bolo predmetom odvolacieho súdu preskúmať len právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie, že žalovaný v 1. rade ako poisťovateľ je v spore pasívne vecne legitimovaný, že nárok žalobcov nie je premlčaný ako aj výška nemajetkovej ujmy, na ktorej zaplatenia boli žalovaní v 1. a 2. rade zaviazaní je správna. 14. V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie ani z obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal. 15. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. 16. Odvolací súd na základe podaného odvolania žalobcov a žalovaného v 1. rade ako závislý výrok vzhľadom na odvolanie žalovaného v 2. rade preskúmal aj výrok napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania a dospel k záveru, že tento výrok o trovách konania je správny. V prípade prejednávaného sporu výška nároku závisela od úvahy súdu a žalobcovia boli v spore úspešní. Pri rozhodovaní o trovách konania v prípade, kedy rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu sa procesných úspech posudzuje len vo vzťahu k výsledku sporu ohľadne základu nároku, preto skutočnosť, že došlo aj k čiastočnému zamietnutiu žaloby žalobcov v prevyšujúcej časti nemá na rozhodnutie o trovách konania žiadny vplyv. V tomto prípade ak by dôsledky takéhoto rozhodnutia neboli vo vzťahu k žalovaným nespravodlivé sa výška náhrad trov konania odvíja len od prisúdenie sumy bez ohľadu na pôvodný predmet konania. Zamietnutie žaloby v prevyšujúcej časti nepredstavuje úspech žalovaných, ale je len dôsledkom úvahy súdu, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie potvrdil. 17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP, podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa používa aj na odvolacie konanie v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého prizná súd strane náhradu trov podľa pomeru jej úspechu vo veci v spojení s § 255 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak mala strana vo veci úspech len čiastočne súd náhradu trov konania rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo a v spojení s § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí ktorým sa konanie končí, nakoľko v tomto prípade podali odvolanie aj žalobcovia aj žalovaný v 1. rade, nebolo dôvodné so zohľadnením tejto skutočnosti vo vzťahu k trovám konania zaoberať sa úspechom protistrany rozhodol odvolací súd tak, že žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 18. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).