{"guid": "97e74975-01dd-4e78-ab7b-6e89d55103db:2d874df2-8c30-4270-a838-a2b6fabc457f", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2020:8716211146.1", "spisova_znacka": "11Co/72/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 11Co/72/2019 z 15. 1. 2020", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 15. januára 2020, sp. zn. 11Co/72/2019, ECLI:SK:KSPO:2020:8716211146.1", "identifikacne_cislo": "8716211146", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr. Silvia Izsáková", "sudca_id": 184, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-silvia-izsakova-184", "datum_vydania": "2020-01-15", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/381", "nazov": "zákon č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/381", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/381-2001"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/2d874df2-8c30-4270-a838-a2b6fabc457f", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2020:8716211146.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2020:8716211146.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2020:8716211146.1/text", "citacie_n": 2, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/72/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8716211146
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8716211146.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu
JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Andreja Radomského v spore žalobcov: 1. M. V.Á., G.. XX.X.XXXX,
V. V. XXX/X, J. U., 2. T. V., G.. XX.X.XXXX, V. V. XXX/X, J. U., 3. A. K., G.. XX.X.XXXX, V. V.
XXX/X, J. U.Q., zastúpená opatrovníčkou M. V.M., G.. XX.X.XXXX, V. V. XXX/X, J. U., 4. N. K., G..
XX.XX.XXXX, V. V. XXX/X, J. U., 5. T. V., G.. XX.XX.XXXX, V. V. XXX/X, J. U., právne zastúpených
Beňo & partners advokátska kancelária, s. r. o., Námestie svätého Egídia 40/93, Poprad, IČO: 44 250
029, proti žalovaným: 1. UNIQA poisťovňa, a. s., Krasovského 15, 851 01 Bratislava, IČO: 00 653
501, právne zastúpenému PRK Partners, s. r. o., advokátska kancelária, Hurbanovo námestie 3, 811
06 Bratislava, IČO: 35 978 643, 2. N. W., G.. XX.X.XXXX, Ž. XXX/XX, J. U., právne zastúpenému
slc partners, s.r.o., Hviezdoslavovo námestie 16, IČO: 47246634, o zaplatenie nemajetkovej ujmy
50.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní sporových strán proti rozsudku Okresného súdu Poprad, č.k.
11C/60/2017-207 zo dňa 22. mája 2019, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Nepriznáva sporovým stranám nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I. Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu 7.000,-- eur do 3 dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku s tým, že v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných zaniká povinnosť plniť
druhého žalovaného.

II. Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní zaplatiť žalobcovi v 2. rade sumu
7.000,-- eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku s tým, že v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných
zaniká povinnosť plniť druhého žalovaného.

III. Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní zaplatiť žalobkyni v 3. rade sumu
5.000,-- eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku s tým, že v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných
zaniká povinnosť plniť druhého žalovaného.

IV. Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní zaplatiť žalobcovi v 4. rade sumu
5.000,-- eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku s tým, že v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných
zaniká povinnosť plniť druhého žalovaného.

V. Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní zaplatiť žalobkyni v 5. rade sumu



5.000,-- eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku s tým, že v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných
zaniká povinnosť plniť druhého žalovaného.

VI. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

VII. Žalobcovia v 1. až 5. rade majú nárok na náhradu trov konania voči žalovaným v 1. a 2. rade v
rozsahu 100 %.“

2. Výrok rozhodnutia odôvodnil tým, že žalobcovia žalobou zo dňa 21.12.2016 žiadali, aby súd zaviazal
žalovaných v 1. a 2. rade zaplatiť každému zo žalobcov sumu 10.000,- eur z titulu náhrady nemajetkovej
ujmy. Žalobcovia uviedli, že pri dopravnej nehode dňa XX.XX.XXXX zomrel Z. V., syn žalobcov v 1.
a 2. rade a brat žalobcov v 3. až 5. rade. Dopravnú nehodu zavinil žalovaný v 2. rade, ktorý aj bol
v trestnom konaní odsúdený zo spáchania prečinu usmrtenia. Motorové vozidlo, ktorým bola nehoda
spôsobená, bolo v čase nehody povinne zmluvne poistné u žalovanej v 1. rade. V žalobe uviedli, že
so zosnulým žili v spoločnej domácnosti, boli si veľmi blízki a strata ich silne zasiahla. Poukázali na
to, že smrť menovaného bola nečakaná, bezdôvodná, tragická. Tragické vyhasnutie mladého života,
v čase smrti mal Z. V. len XX rokov, zanechalo v rodine žalobcu prázdne miesto, ktoré nie je možné
ničím zaplniť. Jeho smrť vážne zasiahla do súkromia všetkých žalobcov. Nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy si uplatnili s poukazom na ustanovenie § 11 a § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V súvislosti s
argumentáciou žalovanej v 1. rade poukázali na rozhodnutia Európskeho súdneho dvora z 24.10.2013,
a to C-22/12 ako aj C-277/12. K námietke premlčania vznesenej žalovanou v 1. rade uviedli, že túto
nepovažujú za dôvodnú, pretože nároky na náhradu nemajetkovej, ktoré sú uplatňované na základe §
11 Obč. zákonníka, sa premlčujú vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote a v tejto súvislosti poukázali
aj na rozhodovaciu prax súdov. Nesúhlasili ani s argumentáciou, že by súd mal zohľadňovať majetkové
pomery žalovaného v 2. rade, pretože majetkové pomery škodcu môžu výnimočne mať vplyv na výšku
priznanej škody, avšak len v prípade, pokiaľ by táto škoda nebola krytá poistením. Žalovaná v 1. rade
žiadala žalobu zamietnuť z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie, pretože nárok žalobcov voči nej
nemá právny základ. Občiansky zákonník dôsledne rozlišuje medzi pojmom škoda a nemajetková ujma,
pretože kým jedno je považované za ujmu materiálnu, vrátane škody spôsobenej na zdraví, ktorá je
poisťovňou v režime povinného zmluvného poistenia za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla nahrádzaná, druhé predstavuje ujmu výlučne v osobnostnej sfére poškodených, preto tieto
pojmy nemožno zamieňať. Aj Zákon č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v § 4 ods. 2 používa pojem škoda a nie nemajetková
ujma. Tento zákon sa ako celok opiera o úpravu poistnej zmluvy obsiahnutej v Obč. zákonníku, preto
občianskoprávnu úpravu v oblasti zodpovednosti za škodu a úpravu poistnej zmluvy skôr dopĺňa a
špecifikuje, než ako lex specialis nahrádza. Poukázala pritom aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 3Cdo/301/2012, kde bolo konštatované, že ak Zákon o PZP hovorí o pojme škoda, nezahŕňa
v sebe aj nemajetkovú ujmu a tým pádom nie je daná pasívna vecná legitimácia poisťovne. Tento
výklad bol vyslovený už skôr v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/168/2009 a nebol prelomený ani rozsudkom
Európskeho súdneho dvora. Vzhľadom na chýbajúcu vnútroštátnu úpravu má za to, že nárok žalobcov
nie je dôvodný, pretože plnenie žalobcom zo strany žalovanej v 1. rade by predstavovalo plnenie bez
právneho dôvodu, takže u žalobcov by vzniklo bezdôvodné obohatenie. Vo vzťahu k žalobcom v 3.
až 5. rade namietla aj nedostatok aktívnej vecnej legitimácie, a to s poukazom na ust. § 15 Obč.
zákonníka. K výške uplatneného nároku žalovaná v 1. rade namietla, že žalobcovia ničím nepreukázali
túto výšku, a že ich nárok nebol ničím odôvodnený. Vzniesla voči uplatnenému nároku aj námietku
premlčania, pretože ak ide o nárok z titulu škody, tak sa má premlčať v zmysle § 106 Obč. zákonníka a
v danom prípade už subjektívna premlčacia lehota uplynula. Žalovaná tiež namietla písomné vyjadrenia
žalobcov, ktorými má byť taktiež odôvodňovaná výška majetkovej ujmy, ktoré boli predložené až na
pojednávaní dňa 5.3.2019. Tieto vyjadrenia boli vyhotovené v roku 2014, teda bolo povinnosťou žalobcov
pripojiť ich k žalobe a nie je zrejmé prečo sú predkladané súdu až po piatich rokoch, teda považujú
takýto dôkaz za neprípustný. Namietla tiež, že súd by mal v zmysle § 450 Obč. zákonníka vychádzať
aj z majetkových pomerov toho, kto škodu spôsobil a namietla tiež, že nie je dôvod na plnenie z jej
strany, pretože žalovaný v 2. rade nerozporuje uplatnenú výšku nároku, ani jeho právny základ, a
preto nie je dôvod na plnenie zo strany poisťovne s poukazom na ust. § 5 ods. 2 písm. a/ a c/ Zák.
č. 381/2001 Z. z. Žalovaný v 2. rade žiadal žalobu voči nemu zamietnuť, a to z dôvodu, že nie je v
spore pasívne legitimovaný, pretože náhrada nemajetkovej ujmy je v tomto prípade krytá povinným
zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Aj podľa
žalovaného v 2. rade ust. § 4 ods. 2 písm. a/ Zák. č. 381/2001 Z. z. je potrebné vykladať extenzívne



tak, že do pojmu náklady pri usmrtení je možné zahrnúť aj náhradu nemajetkovej ujmy. Povinným
zmluvným poistením zodpovednosti za škodu je teda krytá aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah
do práva na súkromný a rodinný život pozostalých spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke
dopravných prostriedkov, v dôsledku čoho je žalovaný v 1. rade nositeľom hmotnoprávnej povinnosti
vyplývajúcej z poistno-právneho vzťahu v prípade nároku žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy. V
zmysle rozsudku súdneho dvora EÚ vo veci sp. zn. C-22/12 zo dňa 24.10.2013 je preto akékoľvek
znenie slovenského právneho predpisu potrebné vykladať eurokonformným spôsobom v súlade s cieľom
implementovaných smerníc. Vnútroštátna úprava, ktorá vylučuje nárok na nemajetkovú ujmu zo systému
povinného poistenia je v rozpore s právom Európskej únie. Ak je vodič motorového vozidla zaviazaný
podľa vnútroštátneho práva nahradiť akúkoľvek škodu, teda aj nemajetkovú ujmu pozostalým, táto je
krytá povinným zmluvným poistením. K tvrdeniam žalovanej v 1. rade uviedol, že žalovaný v 2. rade
nárok žalobcov neuznal, iba tvrdí, že tento nárok nerozporuje. Nesúhlasil tiež s tým, že by z jeho
strany nedošlo k poskytnutiu súčinnosti, pretože listom z 1.2.2018 požiadal žalovanú v 1. rade, aby dala
stanovisko, či súhlasí s uznaním tohto záväzku, avšak žalovaná v 1. rade na tento list nereagovala, a
preto z jeho strany ani nedošlo k uznaniu nároku. Pre súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že v čase dopravnej nehody mal neb. Z. V. XX rokov a so všetkými žalobcami žil v spoločnej
domácnosti. Z výpovede žalobkyne v 1. rade, čo potvrdzoval aj žalobca v 2. rade, vyplynulo, že im
zomrelý im pomáhal či už finančne, alebo rôznymi prácami.  Mali veľmi dobré vzťahy, čo taktiež ohľadom
svojich vzťahov uviedli žalobcovia v 4. a 5. rade - súrodenci žalovaného. Z výpovedí všetkých žalobcov
vyplynulo, že ich správa o smrti  ťažko zasiahla a nevedeli sa s tým vyrovnať. Na základe týchto výpovedí
možno konštatovať, že medzi žalobcami a zomrelým boli vytvorené normálne citové a rodinné väzby.
Pokiaľ žalovaná v 1. rade namietala, že súd by mal aplikovať aj ustanovenie § 450 Obč. zákonníka a
zohľadniť aj osobné a majetkové pomery na strane žalovaného, uviedol, že k otázke dopadu osobných
a majetkových pomerov pôvodcu neoprávneného zásahu na priznanú výšku nemajetkovej ujmy už
zaujala judikatúra súdov stanovisko tak, že táto skutočnosť nemá vplyv na priznanú výšku nemajetkovej
ujmy, na ktorú majú vplyv iba okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (napr. rozsudok NS SR
sp. zn. 4Cdo/139/2011). Súd teda nemôže určovať výšku nemajetkovej ujmy v závislosti od osobných
a majetkových pomerov pôvodcu zásahu, pretože by mohlo dôjsť k diskriminácii pozostalých osôb pri
určení náhrady nemajetkovej ujmy. Taktiež aplikácia ustanovenia § 450 je možná iba v prípade nárokov
upravených v VI. časti Obč. zákonníka. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd aplikuje voľnú
úvahu, pričom vychádza z vyššie uvedených okolností prípadu. Vychádzajúc z výpovedí žalobcov a
ďalšieho vykonaného dokazovania súd mal preukázané, že úmrtím poškodeného v dôsledku dopravnej
nehody došlo k pretrhnutiu úzkych a rodinných väzieb žalobcov, čo predstavuje zásah do ich práva na
súkromný a rodinný život. Dokazovaním neboli vyvrátené tvrdenia žalobcov, ktoré nasvedčujú tomu, že
medzi zomrelým a žalobcami boli vytvorené silné citové väzby a harmonické vzťahy a teda neoprávnený
zásah do týchto väzieb možno hodnotiť ako zásah výraznej intenzity. Aj vo vzťahu k žalobkyni v 3.
rade, ktorá vzhľadom na svoj zdravotný stav nie je schopná samostatne sa zastupovať, možno hovoriť
o vážnom zásahu a podľa názoru súdu nie je dôvodné, aby vzhľadom na svoj zdravotný stav bola
vyňatá z priznania náhrady nemajetkovej ujmy, keďže aj ona je súčasťou rodinného spoločenstva, ktoré
bolo dotknuté neoprávneným zásahom. S prihliadnutím na okolnosti, za ktorých došlo k dopravnej
nehode, vek zomrelého v čase nehody a jeho vzťah k žalobcom súd priznal žalobcom v 1. a 2. rade
(rodičom zomrelého) náhradu nemajetkovej ujmy po 7.000,- eur a žalobcom v 3. až 5. rade (súrodencom
zomrelého) po 5.000,- eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalobcovia žiadali priznať aj úrok z
omeškania z uplatnenej nemajetkovej ujmy, a to odo dňa podania žaloby. V zmysle cit. zák. ustanovenia
právo požadovať popri plnení aj úroky z omeškania má veriteľ voči dlžníkovi, ak ide o omeškanie s
plnením peňažného dlhu a dlžníkovi nevznikla povinnosť platiť poplatok z omeškania. Zákon teda právo
na úroky z omeškania spája len so záväzkovými právnymi vzťahmi, z ktorých vzniká veriteľovi právo
na plnenie a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok. Právny vzťah medzi pôvodcom neoprávneného
zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby a touto osobou, ktorého obsahom je právo fyzickej osoby
domáhať sa ochrany podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, však nie je záväzkovým právnym
vzťahom, a preto na tento vzťah nemožno ani aplikovať cit. zák. ustanovenie. V prípade nároku na
nemajetkovú ujmu výška tohto nároku nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu a závisí na úvahe súdu,
teda podľa názoru súdu obdobne ako pri mimoriadnom zvýšení sťaženia spoločenského uplatnenia
povinnosť plniť vzniká až na základe právoplatného rozhodnutia súdu, a preto sa povinná osoba
nemôže odstať do omeškania so splnením povinnosti nahradiť nemajetkovú ujmu pred nadobudnutím
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým je takáto povinnosť uložená. Z tohto dôvodu súd aj v tejto časti žalobu
zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcom priznal náhradu trov
konania v rozsahu 100 %. Aj keď v danom prípade bola sčasti zamietnutá žaloba ohľadom uplatnených



nárokov, tak je potrebné zohľadniť, že ide o nároky, ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu a aj v
takomto konaní je potrebné aplikovať zásadu úspechu vo veci. Pri nárokoch na náhradu nemajetkovej
ujmy z titulu zásahov do osobnostných práv sa za zákonné rozhodnutie považuje to, že do práv žalobcov
bolo zasiahnuté a výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Keďže žalobcovia mali plný úspech čo
do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia vyplývajúca z tohto ich procesného úspechu
závisela výlučne od úvahy súdu, je potrebné ich považovať za plne procesne úspešných. Takýto názor
zaujala aj rozhodovacia prax súdov (napr. rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/191/2017,
rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Co/141/2018). Z týchto dôvodov súd priznal žalobcom
náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že ako vyplýva aj z rozhodnutí, na ktoré poukázal súd, pri
výpočte trov konania sa bude vychádzať z prisúdenej istiny vo vzťahu k jednotlivým žalobcom. O výške
náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením postupom podľa § 262 ods. 2 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalobcovia a namietali, že sa podanou žalobou domáhali
náhrady nemajetkovej ujmy, a to pre každého z nich v sume pod 10.000,- eur. Súd prvej inštancie
nárok priznal aj s poukazom na ustálenú judikatúru ÚS SR a NS SR, avšak nároky priznal v nižšej
ako žalovanej sumy, a to aplikujúc voľnú úvahu. Podľa ich názoru pri aplikácii voľnej úvahy súdu vo
vzťahu k určeniu výšky nemajetkovej ujmy je potrebné prihliadnuť na to, že smrť blízkej osoby je pre jeho
pozostalých mimoriadnym zásahom do ich osobnostných práv a v tej súvislosti je potrebné zohľadniť ako
sa žalobcovia so smrťou  nebohého vyrovnali a aké dôsledky spôsobilo následné pretrhnutie väzieb vo
vnútri rodiny. Pri dopravnej nehode zahynul najbližší príbuzný žalobcov a jeho úmrtie bolo, je a bude pre
nich nepochybne dlho traumatizujúce. Pri úvahe o výške tejto náhrady z hľadiska závažnosti vzniknutej
ujmy je potrebné zohľadniť predovšetkým tú skutočnosť, že žalobcovia stratili v jednom okamihu blízkeho
príbuzného, s ktorým tvorili harmonickú rodinu, ktorý sa staral aj o materiálne zabezpečenie rodiny a
v dôsledku násilného úmrtia došlo k nezvratnému ukončeniu tohto spolužitia. Žalobcovia pri uplatnený
nárokov vo výške tak ako to vyplýva zo žaloby vychádzali analogicky, napr. z českej rozhodovacej
praxe ako aj zo slovenskej právnej úpravy týkajúcej sa jednorazového odškodnenia pozostalých pri
smrteľnom pracovnom úraze. V tejto súvislosti poukázali na nálet Ústavného súdu ČR, Pl. ÚS 16/04.
Uviedla, že podáva odvolanie proti výrokom I, II, III, IV, V a VII rozsudku Okresného súdu Poprad zo
dňa 22.5.2019, sp. zn. 11C/60/2017 z dôvodov podľa § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku, a
to najmä, že Okresný súd Poprad dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, zistil skutkový stav tak, že neobstojí a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Namietal pasívnu legitimáciu žalovanej v 1. rade, lebo pojem „škoda na zdraví“ nie je možné vykladať
extenzívne tým spôsobom, že v sebe zahŕňa tiež nemajetkovú ujmu, a preto má za to, že v tomto konaní
nie je a nemôže byť daná jej pasívna vecná legitimácia. Nesúhlasila s odôvodnením Okresného súdu
Poprad jej pasívnej vecnej legitimácie. Namietala, že Okresný súd Poprad sa snažil ustanovenie § 4
ods. 2 písm. a/ zákona o PZP vyložiť tak široko, že povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13
ods. 2 Občianskeho zákonníka. Záver Okresného súdu Poprad o existencii pasívnej vecnej legitimácie
žalovanej v 1. rade v tomto konaní je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu,
konkrétne najmä z rozsudku najvyššieho súdu zo dňa 28.5.2014, sp. zn. 7 Cdo 65/2013 publikovaným
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 1/2015 (ďalej
len „Rozsudok Najvyššieho súdu publikovaný v zbierke“). V tomto rozsudku najvyšší súd ustáli rozdiel
medzi nemajetkovou ujmou podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a nemajetkovou ujmou vrátane
ujmy na zdraví nasledovne: „Nemajetkovou ujmou v zmysle ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka je ujma v nemajetkovej sfére života fyzickej osoby, ktorá sa bezprostredne nepremieta do
fyzickej integrity ani do majetkovej sféry fyzickej osoby a treba ju dôsledne odlišovať od majetkovej
ujmy vrátane ujmy na zdraví s majetkovými dôsledkami (pozri § 16 Občianskeho zákonníka) a inej
nemajetkovej ujmy vzniknutej ako právny dôsledok zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby, za ktorú
sa náhrada poskytuje podľa iných predpisov (pozri § 444 Občianskeho zákonníka)...... Podľa právneho
názoru dovolacieho súdu záveru odvolacieho súdu, že rámec špeciálnej úpravy odškodnenia ujmy na
zdraví blízkej osoby zahŕňa v sebe aj ochranu dôstojnosti osoby dotknutej neoprávneným zásahom,
jej právo na súkromný a rodinný život, nemá oporu v platnej právnej úprave odškodnenia ujmy na
zdraví.“ Z uvedeného vyplýva, že Občiansky zákonník dôsledne rozlišuje medzi pojmom „škoda“ a
„nemajetková ujma“. Kým jedno je považované za ujmu materiálnu (vrátane škody na zdraví - ktorá
je poisťovňou v režime povinného zmluvného poistenia za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla nahrádzaná), druhé predstavuje ujmu výlučne v osobnostnej sfére poškodeného. Ujma na
zdraví je podľa slovenského právneho poriadku kompenzovaná poškodeným prostredníctvom § 444
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého  „pri škode na zdraví sa jednorázovo odškodňujú bolesti



poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia.“ Okresný súd Poprad vo svojom rozsudku
vyslovil právny názor, ktorý sa odchyľuje od ustálenej rozhodovacej činnosti najvyššej všeobecnej súdnej
autority - najvyššieho súdu. Najvyšší súd priamo vo vzťahu k problematike pasívnej vecnej legitimácie
poisťovni v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy ako nároku vyplývajúceho z rozsahu povinného
zmluvného poistenia podľa zákona o PZP viackrát vyslovil, že poisťovňa v týchto prípadoch nie je
pasívne vecne legitimovaná. K údajnému posunu rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu, na ktoré
poukazuje súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku namietal, že súd prvej inštancie nepostupoval
správne ak sa priklonil k extenzívnemu výkladu pojmu škoda, pričom v tejto súvislosti poukázal na
rozhodnutie najvyššieho súdu 1, v ktorom jeden senát najvyššieho súdu dospel k odlišnému záveru
ohľadom pasívnej vecnej legitimácie poisťovní z titulu uzatvoreného zmluvného poistenia za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy. Toto rozhodnutie
najvyššieho súdu podľa jeho názoru predstavuje arbitrárne a nezákonné rozhodnutie, lebo senát, ktorý
v tejto veci rozhodoval nepostúpil predmetnú vec na rozhodnutie veľkému senátu najvyššieho súdu, čo
odôvodnil tým, že dovolanie bolo doručené najvyššiemu súdu ešte pred účinnosťou Civilného sporového
poriadku a tiež tým, že táto otázka bola po vydaní uznesenia Ústavného súdu už nemôže byť sporná,
keďže sa k tejto otázke vyslovil Ústavný súd. Namietala postup príslušného senátu najvyššieho súdu.
Ďalej poukázala na to, že Okresný súd Poprad rozhodol vo veciach s ohľadom na výklad pojmu
škoda, ako sa má chápať v komunitárnom práve, keďže zákon  o PZP je výsledkom transpozície
smerníc Európske únie a v tomto smere odkazuje na rozhodnutie SD EÚ vo veci I., t.j. za použitia
eurokonformného výkladu pojmu škoda. Odvolateľka vyslovila nesúhlas s tým, že pojem škoda použitý
v smerniciach týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a
kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti sa má vykladať spôsobom, že automaticky
bez ďalšieho zahŕňa tiež náhradu nemajetkovej ujmy (t.j. v podmienkach Slovenskej republiky náhradu
nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). K tejto odvolacej námietke žalovaná
popísala výklad komunitárneho práva, ďalej nesprávne použitie eurokonformného výkladu pojmu škoda
(na zdraví) contra legem. Ďalej poukázala na to, že Okresný súd Poprad rozhodol vo veci aj z ohľadom
na uznesenie Ústavného súdu zo dňa 11.10.2016, sp. zn. III ÚS 666/2016 (ďalej len „uznesenie
Ústavného súdu“), ale Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, pričom do výkladu
zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi môže zasahovať len
v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to
má za následok porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd preto nemôže nahrádzať
najvyšší súd pri výklade a aplikácii zákona o PZP. Ústavný súd neposudzoval vecnú správnosť uznesenia
Ústavného súdu, ale len to, či prípadné porušenie práva právoplatným rozhodnutím súdu predstavuje
taký intenzívny zásah do základných práv účastníka konania, ktorý by odôvodňoval zrušenie tohto
rozhodnutia Ústavným súdom. Ústavný súd neposudzoval správnosť výkladu a teda ani otázku, či
ide v daných prípadoch skutočne o výklad „contra legem“. Posudzoval len to, či takýto hoc aj „contra
legem“ výklad nepredstavuje zároveň postup „contra constitutionem“. Trval na tom, že vo veci nie je
pasívne legitimovaný. Ďalej vzniesol námietku premlčania, ktorú vzniesol už aj v konaní pred súdom
prvej inštancie a záver Okresného súdu Poprad o neodôvodnenosti námietky premlčania považuje za
nesprávny. Okresný súd pre posúdenie námietky premlčania aplikoval § 101 Občianskeho zákonníka,
avšak trojročná premlčacia doba podľa § 101 Občianskeho zákonníka sa aplikuje iba za predpokladu,
že ostatné ustanovenia Občianskeho zákonníka neustanovujú inak. Občiansky zákonníka v § 106
ustanovuje inú (subjektívnu ako i objektívnu) premlčaciu dobu ak ide o premlčanie práva na náhradu
škodu. V danom prípade bolo potrebné posúdiť premlčanie podľa ustanovenia § 106 Občianskeho
zákonníka. Ďalej argumentoval tým, že žalobcovia (resp. žalobkyňa v 3. rade) v súdnom konaní
nepredložili žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval vznik nemajetkovej ujmy u žalobkyni v 3. rade a z
výpovedi žalobcov nevyplynulo, že žalobcom vznikla nemajetková ujma. Túto skutočnosť žalobcovia
žiadnym spôsobom nepreukázali. Ďalej namietala výšku náhrady za nemajetkovú ujmu, ktorú žalobcom
priznal Okresný súd Poprad ako neprimeranú. Okresný súd Poprad neodôvodnil ako pri rozhodovaní o
výške náhrady za nemajetkovú ujmu prihliadol na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých
k porušeniu práva došlo. Z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, akými úvahami sa Okresný súd Poprad
riadil, keď ustálil, že náhrada vo výške 7.000,- eur pre rodičov poškodeného a 5.000,- eur pre súrodencov
poškodeného je primeraná vzniknutej ujme. V tomto smere považuje rozsudok Okresného súdu Poprad
za nepreskúmateľný. Dal do pozornosti odvolaciemu súdu rozhodnutia iných krajských súdov, keď
priznávali náhrady nemajetkovej ujmy za úmrtia blízkej osoby vo výške 2.000,- až 6.500,- eur, pričom
nikdy nebola na náhradu zaviazaná poisťovňa. Výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy má odrážať
všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti za použitia princípu proporcionality. Výška náhrady za
nemajetkovú ujmu priznanú Okresným súdom Poprad vyššie uvedené podmienky nespĺňa a z toho



dôvodu je neprimeraná. Ďalej namietal výrok VII rozsudku, keď Okresný súd Poprad priznal žalovanej v
1. rade voči žalobcom náhradu trov konania. Je nepochybné, že žalovaná bola v tomto konaní čiastočne
úspešná, nakoľko žalobcovia prostredníctvom žaloby požadovali sumu v celkovej výške až 50.000,-
eur a súd žalobcom priznal 29.000,-. Žalovaná v 1. rade  tak bola v konaní úspešná cca v rozsahu
2/5. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok Okresného súdu Poprad zo dňa 22.5.2019, sp. zn.
11C/60/2017 tak, že žalobu voči žalovanej v 1. rade v celom rozsahu zamieta. Žalovaná v 1. rade
má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalovaná v 1. rade má nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

4. Žalobcovia v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného v 1. rade navrhli, aby odvolací súd rozsudok
prvej inštancie potvrdil ako vecne správny. K odvolacím námietkam žalovaného v 1. rade uviedli, že
otázka, či nemajetková ujma pozostalých po obetiach dopravných nehôd spadá pod rozsah krytia podľa
povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
bola podľa zákona 381/2001 Z. z. už vyriešená judikatúrou Najvyššieho súdu SR, a to rozhodnutím
sp. zn. 6MCdo/1/2016 ako aj rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu, konkrétne uznesením zo
dňa 11.10.2016, sp. zn. III ÚS 666/2016. Z uvedených rozhodnutí jednoznačne vyplýva, že v danom
spore je žalovaný pasívne legitimovaný. Poukázali na to, že žalovaný v 1. rade poukazuje na staršie
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktorých právny názor už bol prekonaný novou judikatúrou. K námietke
premlčania uviedli, že predmetom tohto konania nie je nárok na náhradu škody ale nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti poukázali
na ustálenú rozhodovaciu prax vyšších súdov, konkrétne na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo
dňa 17.2.2011, sp. zn. 5Cdo/265/2009, ďalej rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo/194/2011
zo dňa 27.11.2012, z ktorých vyplýva, že počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby
náhrady za materiálnu ujmu podľa § 101 Občianskeho zákonníka je viazaný na okamih, kedy došlo
k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné právo fyzickej
osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu
do osobnostných práv. Ďalej poukázali na rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho súdu ČR zo dňa
12.11.2008, sp. zn. 31Cdo/3161/2008, rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/18/2016 zo dňa
22.6.2016, ďalej poukázali aj na odôvodnenie rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 8.2.2018,
sp. zn. 10Co/10/2018.  K namietanej výške požadovanej náhrady za nemajetkovú ujmu uviedli, že pri
aplikácii voľnej úvahy súd vo vzťahu k určeniu výšky nemajetkovej ujmy je potrebné prihliadnuť na to,
že smrť blízkej osoby je pre jeho pozostalých mimoriadnym zásahom do ich osobnostných práv a v
tej súvislosti je potrebné zohľadniť ako sa žalobcovia so smrťou nebohého vyrovnali a aké dôsledky
spôsobilo násilné pretrhnutie väzieb vo vnútri rodiny. Pri dopravnej nehode zahynul najbližší príbuzný
žalobcov a jeho úmrtie bolo, je a bude nich nepochybne dlhodobo traumatizujúce.

5. Žalovaní k odvolaniu žalobcov predložili písomné vyjadrenie, v ktorom žalovaná v 1. rade poukázala na
svoje vyjadrenie k žalobe zo dňa 21.2.2017 a na podané odvolanie. V písomnom vyjadrení zopakovala
argumentáciu uvedené v odvolaní.

6. Krajský súd v Prešove posúdil odvolanie žalobcov a žalovanej v 1. rade podľa § 34 CSP, preskúmal
vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP v rozsahu podaných
odvolaní podľa § 379 CSP a z dôvodov vymedzených v odvolaniach podľa § 380 ods. 1 CSP a rozsudok
súdu prvej inštancie vo výroku o I, II, III, IV, V, VI a VII podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny
potvrdil.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí ak je vo výroku vecne
správne.

8. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia aj ďalšie dôvody.

9. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalobcov ako aj žalovanej v 1. rade
a predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozsudkom prvej inštancie a konštatuje, že sa v plnom
rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie ohľadne výšky prisúdenej
nemajetkovej ujmy. V tomto smere si osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a podľa
§ 387 ods. 1 a 2 CSP na tieto v plnom rozsahu poukazuje. Takisto sa stotožňuje aj s vysporiadaním sa



s námietkou pasívnej legitimácie žalovanej v 1. rade ako aj s námietkou premlčania vznesenou počas
konania ako aj v odvolaní žalovanou v 1. rade. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a
reagujúc na odvolacie dôvody odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v tomto smere na základe
vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie
právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a
dôvodmi odvolania viazaný (§ 379 CSP a § 380 CSP), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami
uvedenými v odvolaniach a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu
napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok (§ 380 ods.
2 CSP).

10. Odvolací súd konštatuje, že odvolania žalobcov ako aj žalovanej v 1. rade nie sú dôvodné. V
podanom odvolaní žalobcovia nesúhlasili so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie a jeho právnym
posúdením veci vo vzťahu k záveru o výške nemajetkovej ujmy. Odvolací súd dospel k záveru, že
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v tomto smere správny. Z hľadiska prejednávaného sporu
možno dospieť k záveru, že súd prvej inštancie týmto postupom nevybočil z intervalu, priznávaných
súm nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch, z ktorých vychádzal pri rozhodovaní, preto tomuto
súdu prvej inštancie nemožno formálne nič vyčítať; preto aj podľa odvolacieho súdu na základe
právnej úpravy a súdnou praxou formulovaných kritérií, na ktoré žalobcovia ako aj žalovaný v 1. rade
v podaných odvolaniach poukazovali, do úvahy pripadajúca náhrada nemajetkovej ujmy žalobcov v
1. až 5. rade predstavuje sumu 29.000,- eur. Súd prvej inštancie pri stanovení sumy nemajetkovej
ujmy správne nevychádzal len zo samotného porovnania prisúdenej nemajetkovej ujmy v iných
súdnych konaniach (skutkovo a právne podobných veciach), pretože výlučne takýto prístup by nemohol
vystihnúť individuálnu osobnosť každého zo žalobcov (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 3Cdo/18/2016 zo dňa 22.6.2016), ale pri rozhodovaní správne zohľadnil výsledky vykonaného
dokazovania z pohľadu viacerých kritérií formulovaných zákonom a súdnou praxou. Podľa odvolacieho
súdu sa súd prvej inštancie so stanovením kritérií pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v prejednávanom
spore riadne vysporiadal v súlade so zákonom a súdnou praxou.

11. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

12. Napriek tomu, že v prejednávanom spore nešlo o spoločný záväzok žalovaných a z procesného
hľadiska ide medzi žalovanými o samostatné procesné spoločenstvo, aj keď odvolanie proti
vyhovujúcemu výroku rozsudku podal len žalovaný v 1. rade, odvolací súd v dôsledku podaného
odvolania preskúmal celý vyhovujúci výrok súdu prvej inštancie, keď vychádzal z názoru, že odvolanie
podané len jedným zo žalovaných, ktorým bola uložená povinnosť splniť spoločne a nerozdielne má
odkladný účinok aj vo vzťahu k tomu žalovanému, ktorý odvolanie nepodal. Povinnosťou odvolacieho
súdu v takomto prípade bolo preskúmať celý výrok súdu prvej inštancie (porovnaj rozsudok Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 2MCdo 79/2002 zo dňa 27.8.2002).

13. Tak odvolanie žalobcov proti zamietavej časti ako aj odvolanie žalovaného v 2. rade nie je dôvodné.
Ani žalobcovia ani žalovaný v 1. rade v podanom odvolaní nenamietali skutkové zistenia súdu prvej
inštancie, že žalovaný v 2. rade porušením svojich povinností vodiča motorového vozidla zavinil
dopravnú nehodu zo dňa 9.4.2014, preto pri viazanosti dôvodmi odvolaní bolo predmetom odvolacieho
súdu preskúmať len právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie, že žalovaný v 1. rade ako
poisťovateľ je v spore pasívne vecne legitimovaný, že nárok žalobcov nie je premlčaný ako aj výška
nemajetkovej ujmy, na ktorej zaplatenia boli žalovaní v 1. a 2. rade zaviazaní je správna.

14. V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie
ani z obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej inštancie
nevysporiadal.

15. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne
potvrdil.

16. Odvolací súd na základe podaného odvolania žalobcov a žalovaného v 1. rade ako závislý výrok
vzhľadom na odvolanie žalovaného v 2. rade preskúmal aj výrok napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie o trovách konania a dospel k záveru, že tento výrok o trovách konania je správny. V prípade



prejednávaného sporu výška nároku závisela od úvahy súdu a žalobcovia boli v spore úspešní. Pri
rozhodovaní o trovách konania v prípade, kedy rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu
sa procesných úspech posudzuje len vo vzťahu k výsledku sporu ohľadne základu nároku, preto
skutočnosť, že došlo aj k čiastočnému zamietnutiu žaloby žalobcov v prevyšujúcej časti nemá na
rozhodnutie o trovách konania žiadny vplyv. V tomto prípade ak by dôsledky takéhoto rozhodnutia neboli
vo vzťahu k žalovaným nespravodlivé sa výška náhrad trov konania odvíja len od prisúdenie sumy bez
ohľadu na pôvodný predmet konania. Zamietnutie žaloby v prevyšujúcej časti nepredstavuje úspech
žalovaných, ale je len dôsledkom úvahy súdu, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo
výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie potvrdil.

17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP,
podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa používa aj na odvolacie
konanie v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého prizná súd strane náhradu trov podľa pomeru
jej úspechu vo veci v spojení s § 255 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak mala strana vo veci úspech len
čiastočne súd náhradu trov konania rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov
konania právo a v spojení s § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne
aj bez návrhu súd v rozhodnutí ktorým sa konanie končí, nakoľko v tomto prípade podali odvolanie aj
žalobcovia aj žalovaný v 1. rade, nebolo dôvodné so zohľadnením tejto skutočnosti vo vzťahu k trovám
konania zaoberať sa úspechom protistrany rozhodol odvolací súd tak, že žiadnej zo strán nepriznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

18. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 druhá
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "11C/60/2017", "guid": "983fb6c9-9a2a-4a9f-8a94-74a12c78c836:dc3f0bcb-0d91-42f0-9967-4f4050b16115", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:1ae3201f-37c3-4972-9687-0eabb6e7e2f2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.666.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 666/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 666/2016 z 11. 10. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-10-11", "citacie_n": 585, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.666.2016.1"}, {"guid": "ffd2c57d-6b93-4a16-8f64-8e5c1e7c9212:f2ad0a21-7af9-4798-bffa-cc6a3d7508d0", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:4613209266.1", "spisova_znacka": "6MCdo/1/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/1/2016 z 30. 7. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-07-30", "citacie_n": 395, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:4613209266.1"}, {"guid": "d1fe1f39-9bd1-4289-ad2c-4ad2ea73412e:26a5be18-910d-47a7-9e58-0fe449e15fad", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:8311201982.1", "spisova_znacka": "3Cdo/18/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/18/2016 z 21. 6. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-06-21", "citacie_n": 139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:8311201982.1"}, {"guid": "a8f727fc-3300-48b8-8f68-67d96dcae56a:d1a545a3-e683-4185-ba08-2da9e4f4c88c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:7110227291.1", "spisova_znacka": "3Cdo/301/2012", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/301/2012 z 30. 3. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-03-30", "citacie_n": 371, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:7110227291.1"}, {"guid": "97e74975-01dd-4e78-ab7b-6e89d55103db:35e491aa-aa0f-4de2-8ce3-6c013404a0b0", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2020:8716211146.1", "spisova_znacka": "11Co/72/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 11Co/72/2019 z 15. 1. 2020", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2020-01-15", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2020:8716211146.1"}, {"guid": "a1da29be-21d0-43bd-9801-ac426a614c07:a0e232b5-6765-44c9-b2d3-f95a41f6e77c", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2018:7116217441.1", "spisova_znacka": "2Co/141/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/141/2018 z 27. 6. 2018", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2018-06-27", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7116217441.1"}, {"guid": "1854e2ab-430a-4f1b-a354-6adbbfcb31f1:4a8726ee-49d9-44be-816b-08146c84b791", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2018:8316209244.2", "spisova_znacka": "10Co/10/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 10Co/10/2018 z 7. 2. 2018", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2018-02-07", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2018:8316209244.2"}, {"guid": "476fb175-8502-4890-8093-6cc36ef2e7f6:4fdf98af-8b38-48a7-8c83-e05e7adcfe25", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2017:2604899877.5", "spisova_znacka": "10Co/191/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/191/2017 z 12. 12. 2017", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2017-12-12", "citacie_n": 175, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2017:2604899877.5"}], "citovane_v": [{"guid": "9e9ed0be-7972-423e-96ff-b43207840f8e:2f0212b8-4438-4bcc-af22-e6b51f96ffe3", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2020:2217218214.1", "spisova_znacka": "23Co/114/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 23Co/114/2019 z 24. 5. 2020", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2020-05-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2020:2217218214.1"}, {"guid": "b91dccd2-fddd-4c39-8f19-d267d70dacb5:e1198b82-812b-45ee-91f9-ae7a3aa794c9", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2020:5117207021.2", "spisova_znacka": "11CoCsp/11/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 11CoCsp/11/2020 z 30. 3. 2020", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2020-03-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2020:5117207021.2"}]}