Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 9Co/15/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8616201412 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8616201412.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a členov senátu JUDr. Jany Burešovej a Mgr. Miloša Koleka v spore žalobcu C. L., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt: P. XX, XXX XX P., prechodný pobyt: C. der H. XX/X, XXXX L., K., právne zastúpeného AZARIOVÁ & RUŽBAŠAN Law firm, s.r.o., sídlo: Kmeťova 26, 040 01 Košice, IČO: 47 237 406, proti žalovanej: H.. E. L., rod. H., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt: K. XXXX/X, XXX XX L., právne zastúpenej Advokátska kancelária, Law firm, Rechtsanwaltskanzlei, JUDr. Andrej Gara, advokát, sídlo: Štefánikova 14, 811 05 Bratislava, IČO: 30 850 436, o zaplatenie 1.927,66 eura s prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Svidník č.k. 7C/49/2016-425 zo dňa 29.05.2019 v spojení s opravným uznesením č.k. 7C/49/2016-458 zo dňa 06.08.2019 takto r o z h o d o l : Potvrdzuje rozsudok v spojení s opravným uznesením. Priznáva žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške trov bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Svidník (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol v spojení s opravným uznesením takto: ,,I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 1 927,66 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 639,64 eura od 14.5.2016 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1 288,02 eura od 12.7.2016 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. II. Žalobca má nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.“ V dôvodoch svojho rozhodnutia okrem iného uviedol, že medzi stranami nebolo sporné, že úprava styku otca (žalobcu) s maloletou bola v rozhodnom čase špecifikovanom v žalobe upravená vykonateľným uznesením Krajského súdu Prešov, sp. zn. 5CoP/5/2014-98 zo dňa 04.03.2014 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu Prešov, sp. zn. 5CoP/5/2014 zo dňa 20.03.2014 tak, že otec bol oprávnený stýkať sa s maloletou C. každý prvý víkend v mesiaci, a to v piatok od 9.00 hod. do 17.00 hod. a v sobotu od 9.00 hod. do nedele 17.00 hod. bez prítomnosti matky tak, že maloletú si otec prevezme pred bydliskom matky a na tom istom mieste dieťa matke odovzdá. Matka dieťa na styk riadne pripraví. Ďalej uviedol, že medzi stranami nebolo sporné, že styk otca s maloletou nebol v rozhodnom období a nikdy predtým a ani potom súdom obmedzený alebo zakázaný. Medzi stranami taktiež nebolo sporné, že úprava styku na mesiac apríl, jún a júl 2014 pripadla na dni tak, ako ich uviedol žalobca. Ďalej nebolo sporné, že žalobca sa na stretnutie s maloletou dostavil a žiadal realizáciu styku s maloletou, ku ktorej však nedošlo. Mal za to, že sporné medzi stranami bolo právne posúdenie zodpovednosti žalovanej za zbytočné cestovné náklady, ktoré týmto žalobcovi vznikli. Taktiež žalovaná namietala výšku škody spochybňovaním bydliska a pracoviska otca, vzdialenosti miest, použitie motorového vozidla, výšku ceny PHM. Súd prvej inštancie pokiaľ sa týka vznesenej námietky premlčania uviedol, že žalobca sa dozvedel o tom, že mu vznikla škoda dňa 06.06.2014 a návrh podal na súd dňa 06.06.2016 o 16.21 hod. e-mailom (č.l. 43 spisu) a podľa vtedy účinného § 42 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku podanie doplnil v zákonnej lehote 3 dní, a to dňa 07.06.2016 doručením písomného originálu (č.l. 47). Žalobca teda podal rozširujúci návrh v rámci dvojročnej premlčacej doby, a to v posledný deň tejto doby, čím bola lehota zachovaná. Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania úrokov z omeškania zo sumy 639,64 eura odo dňa doručenia žaloby žalovanej, mal za preukázané, že žalovaná sa dostala do omeškania so zaplatením sumy 639,64 eura (uplatnenej žalobou dňa 04.04.2016) až prvého dňa po doručení žaloby 13.05.2016 (č.l. 27), teda dňa 14.05.2016. Trojročná premlčacia doba na uplatnenie úrokov z omeškania začala plynúť dňa 14.05.2016, t.j. dňom nasledujúcim po doručení žaloby, uvedeným dňom sa žalovaná dostala do omeškania s plnením peňažného dlhu a žalobcovi v súlade s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka vznikol nárok na úrok z omeškania. Žalobca si nárok na úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 639,64 eura odo dňa nasledujúceho po dni doručenia žaloby žalovanej uplatnil návrhom doručeným súdu dňa 06.06.2016 prostredníctvom elektronického podania doplneného v písomnej podobe dňa 07.06.2016. Z uvedeného vyplýva, že žalobca si uplatnil nárok na úrok z omeškania v rámci plynutia trojročnej premlčacej doby, ktorá by uplynula dňa 14.05.2019, no najneskoršie dňom zániku hlavného záväzku, a preto námietku premlčania vznesenú žalovanou považoval za nedôvodnú. Ďalej uviedol, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že matka mala súdom uloženú povinnosť dieťa riadne pripraviť na styk s otcom, ktorý si dieťa v stanovenom čase mal prevziať pred bydliskom matky. Porušenie právnej povinnosti žalovanej malo teda spočívať v opomenutí toho, čo malo byť v súlade s právom vykonané. Zároveň uviedol, že v rámci vymedzeného predmetu konania bolo potrebné vysporiadať sa s porušením právnej povinnosti žalovanou v mesiacoch apríl, jún a júl 2014, preto pre účely tohto konania považoval za bez právneho významu konanie o výkon rozhodnutia sp. zn. 4Em/1/2015, ktorý časovo nesúvisí s predmetom tohto konania a skutkovými tvrdeniami žalobcu, ktoré sa vzťahujú na apríl, jún a júl roku 2014. Poznamenal, že na zdôraznenie toho, že konanie o výkon rozhodnutia sp. zn. 4Em/1/2015 je bez právneho významu pre účely tohto konania, aj to, že titulom nového výkonu rozhodnutia bolo uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 2CoP/30/2014 zo dňa 20.11.2014, ktorým bolo zmenené uznesenie Okresného súdu Svidník sp.zn. 2P/32/2013. Pokiaľ ide o nerealizovaný styk v mesiaci apríl 2014, bol toho názoru, že žalovaná v konaní nepreukázala, aby zdravotný stav dieťaťa vylučoval stretnutie s otcom. Konštatoval, že soplenie, kašeľ, užívanie antihistaminík, soluxovanie dieťaťa, nie je stav, ktorý by objektívne bránil tomu, aby dieťa mohlo byť so svojim rodičom, v danom prípade otcom, ktorého rodičovské práva a povinnosti neboli žiadnym spôsobom obmedzené. Zdôraznil, že otec nie je návšteva, ale je to osoba, ktorá je nositeľom rodičovských práv a povinností a prostredníctvom úpravy styku s dieťaťom realizuje svoju povinnosť dieťa vychovávať. Dieťa je doma a v domácom liečení nielen u matky, ale aj u otca. Ak zdravotný stav dieťaťu dovoľoval byť s matkou v domácom prostredí, rovnako dovoľoval byť s otcom v domácom prostredí. U dieťaťa nebola nariadená hospitalizácia a ani karanténa. Prípadná nespôsobilosť otca postarať sa o dieťa nebola v konaní preukázaná. Navyše, posúdenie, či dieťa má byť v starostlivosti matky alebo otca alebo tretej osoby nie je otázkou medicínskou, ale otázkou právnou, preto lekárovi neprislúcha túto otázku riešiť. Uzavrel, že keďže neexistoval objektívny dôvod k tomu, aby sa dieťa v mesiaci apríl 2014 nemohlo stretnúť s otcom, ani včasné oznámenie žalobcovi, aby necestoval na stretnutie, nič nezbavilo žalovanú zodpovednosti za škodu. Bol toho názoru, že žalovaná v konaní nepreukázala existenciu takých okolností, z ktorých by bolo možné spoľahlivo vyvodiť, že škode nemohla zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré bolo možné od nej objektívne požadovať. Pokiaľ sa týka nerealizovaných stretnutí v mesiacoch jún a júl 2014, uviedol, že tieto sa nezrealizovali podľa tvrdenia matky preto, lebo dieťa sa odmietalo obliekať, učesať a neustále pri týchto činnostiach plakalo a opakovalo, že s otcom nechce ísť. Nebolo sporné medzi stranami, že v uvedených termínoch žalobca maloletú ani nevidel. Žalovaná túto tvrdenú skutočnosť v konaní žiadnym spôsobom nepreukázala a zostala len v rovine skutkových tvrdení. Nebolo sporné medzi stranami, že dieťa absolvovalo stretnutie s otcom dňa 02.05.2014. Žalovaná ďalej tvrdila, že od uvedeného stretnutia sa dieťa odmieta stretnúť s otcom. Ďalej uviedol, že neuveril obrane žalovanej, že dieťa odmietalo stretnutie otca v mesiaci jún a júl 2014. Tvrdené skutočnosti žalovaná nepreukázala, a naopak, zo znaleckého dokazovania vykonaného v tom istom období, zistil bezproblémový kontakt maloletej s otcom. Tvrdenia žalovanej považoval za účelové, v snahe vyhnúť sa občianskoprávnej zodpovednosti. Pokiaľ sa týka výšky škody, súd prvej inštancie uviedol, že žalobca realizoval cesty za účelom stretnutia s maloletou v dňoch: 04.04.2014-06.04.2014, t.j. žalobca cestoval na Slovensko do obce Chotča už dňa 03.04.2014 a naspäť do mesta Bregenz cestoval dňa 06.04.2014; 06.06.2014-08.06.2014, t.j. žalobca cestoval na Slovensko do obce Chotča už dňa 05.06.2014 a naspäť do mesta Bregenz cestoval dňa 08.06.2014; 04.07.2014-06.07.2017, t.j. žalobca cestoval na Slovensko do obce Chotča už dňa 03.07.2014 a naspäť do mesta Bregenz cestoval dňa 06.07.2014. Z predložených listinných dôkazov vyplýva, že žalobca má na adrese Auf det Matte 28, Bregenz, Rakúsko prenajatý byt od 01.04.2014. Podľa potvrdenia zamestnávateľa - spoločnosti Hagn Leone Leuchten je žalobca zamestnaný v pracovnom pomere od 13.06.2012 a jeho pracovný pomer nebol vypovedaný. Žalobca predložil výplatné pásky za obdobie apríl 2014, jún 2014 a júl 2014, podľa ktorých čerpal dovolenku v mesiaci apríl 2014 v dňoch 03.04.-04.04.2014, v mesiaci jún 2014 v dňoch 05.06.-06.06. a v mesiaci júl 2014 dňa 04.07.2014, kedy v uvedené dni čerpal dovolenku za účelom cesty na Slovensko a realizácie stretnutí s maloletou. Súd prvej inštancie uvedenými listinnými dôkazmi mal za preukázané, že žalobca cestoval z miesta svojho trvalého pobytu (Bregenz, Rakúsko) vlastným motorovým vozidlom, o ktorom predložil osvedčenie o evidencii vozidla, podľa ktorého je držiteľom motorového vozidla S., druh pohonu diesel, ktorého spotreba je 7l/100 km. Použitie vlastného motorového vozidla považoval súd za rozumné vzhľadom na vzdialenosť medzi Bregenz v Rakúsku a obcou Chotča, komplikovanosť spojenia autobusom alebo vlakom s prestupovaniami, časovú náročnosť cca 20 hodín, ďalšie čerpanie dovolenky žalobcom a pod. Tieto skutočnosti žalobca v konaní preukázal listinnými dôkazmi. Aj s ohľadom na dôvod cesty žalobcu, a to stretnutie s maloletou počas troch dní, prepravu medzi Chotčou a Haburou a plnohodnotné strávenie času s maloletou, považoval súd za vhodnú žalobcom zvolenú prepravu. Vzdialenosť a komplikovanosť spojenia medzi Bregenz v Rakúsku a obcou Chotča 1.156 km je všeobecne známou skutočnosťou podľa § 186 ods. 1 CSP, preto ju nie je potrebné dokazovať. Námietku žalovanej k výške ceny pohonným hmôt nepovažoval za takú, ktorá by spochybňovala dôvodnosť uplatneného nároku žalobcom. Žalovaná poukázala na rozdiely v cenách pohonných hmôt v tisícinách eurocentov, resp. v mesiaci júl 2014 v stotine eurocentu, čo považoval súd za bagateľné. Zároveň vyčíslil náhradu škody podľa vyhlášky č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách za mesiac apríl vo výške 639,64 eura, za mesiac jún vo výške 643,04 eura a za mesiac júl 644,98, teda spolu vo výške 1 927,66 eura. Pokiaľ sa týka príčinnej súvislosti uviedol, že všetky vecné, logické, časové a miestne súvislosti, ktoré vyšli najavo počas konania preukazujú, že otec cestoval do bydliska maloletej z miesta svojho pobytu v Rakúsku za účelom realizácie styku s maloletou v zmysle vykonateľného rozhodnutia súdu. Skutočnosť, že žalobca trvalo žije a pracuje v Rakúsku bolo v tomto konaní preukázané listinnými dôkazmi a naviac pre žalovanú ide o notoricky známu skutočnosť vyplývajúcu zo súvisiacich konaní, ktorých účastníkmi sú obe strany. Bez právneho významu pre účely tohto konania je skutočnosť, že žalobca má aj na Slovensku vedený trvalý pobyt. Žalovaná v konaní nepreukázala, že žalobca sa trvalo zdržiava na Slovensku na adrese P.Poznamenal, že žalovaná v snahe zbaviť sa zodpovednosti za spôsobenú škodu argumentovala tým, že žalobca navštívil aj svojich rodičov a uskutočnil výsluchy na polícii. Tieto skutočnosti považoval súd za irelevantné pre účely tohto konania a navyše žalovaná o nich nepredložila žiaden dôkaz, takže zostali len v rovine jej tvrdení. Dospel k záveru, že žalobca v konaní preukázal všetky predpoklady zodpovednosti žalovanej za vzniknutú škodu a tieto v konaní precíznym spôsobom preukázal listinnými dôkazmi. Pri právnom posúdení odkázal na ustanovenia Občianskeho zákonníka - § 106 ods. 1, § 110 ods. 3, § 420 ods. 1, 3, § 442 ods. 1, 3, § 563, § 517 ods. 2, a na ust. § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku. 2. Proti tomuto rozhodnutiu podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná. Namietala, že k žalobe pripojená generálna plná moc je nedostatočná a súd prvej inštancie mal žalobu odmietnuť, resp. vyzvať na odstránenie vád. Taktiež, že súd prvej inštancie nielenže nerozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania až v meritórnom rozhodnutí, ale navyše ukrátil žalovanú o možnosť podania opravného prostriedku a týmto nesprávnym procesným postupom jej znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ďalej namietala, že navrhovala doplniť dokazovanie a v danej súvislosti žiadala súd prvej inštancie o zabezpečenie dôkazu od Obvodného oddelenia Policajného zboru v Stropkove, a to vyšetrovací spis ohľadom podaného trestného oznámenia zo dňa 04.04.2014, vedené pod DU: 176/2014, ako aj vyšetrovací spis ohľadom podaného trestného oznámenia zo dňa 06.06.2014, vedené pod ČVS: ORP-99/VYS-SK-2014, nakoľko z výsledku prešetrenia trestného oznámenia zo dňa 04.04.2016, ako aj zo dňa 06.06.2014 by bolo možné podrobnejšie posúdiť prípadnú protiprávnosť konania žalovanej za údajne zmarený styk za mesiac apríl 2014, ako aj za mesiac jún 2014. Poukázala na výmenný list - poukaz, ktorý dňa 02.04.2014 vystavila ošetrujúca lekárka maloletej H.. E. O. a mala za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Z lekárskych správ jasne vyplýva, že pre zhoršenie zdravotného stavu maloletej nebola zmena liečebného prostredia vhodná. Zároveň uviedla, že žalobca vyslovene trval čisto len na odovzdaní chorého maloletého dieťaťa, ktoré si chcel zobrať mimo domácnosť žalovanej. Žalobca sa už počas ďalších dvoch dní ani nezaujímal o zdravotný stav maloletej, či niečo náhodou nepotrebuje a ani sa nepokúsil ju navštíviť. Žalobca bol opakovane pozývaný na všetky psychologické sedenia, avšak sa na nich odmietol z jemu svojských dôvodov zúčastniť, a to preukazuje nezáujem žalobcu o maloletú a jeho motív následného konania, a to šikanovanie žalovanej zneužijúc orgány činné v trestnom konaní a súdy. Taktiež namietala, že žalobca svoje tvrdenia o údajnom cestovaní motorovým vozidlom S. Y. žiadnym spôsobom nepreukázal. Žalobca mal preukázať skutočnú výšku škody, čiže koľko kilometrov reálne prešiel a akú sumu minul za pohonné hmoty. Bola toho názoru, že styk žalobcu s maloletou sa riadne neuskutočnil, nie z dôvodov na strane žalovanej, ale z dôvodov na strane maloletej, ktorá bola chorá a následne po poslednom styku už odmietala ísť naspäť do obce Habura. Dala do pozornosti, že žalobca predovšetkým chodil na Slovensko navštevovať jeho rodičov, pričom potom by už nemal dôvod zostávať v ich domácnosti až do nedele resp. aj do pondelka, keď už v piatok vedel, že styk sa neuskutoční a ani sa napríklad v mesiaci apríl nezaujímal o zdravotný stav maloletej a ani neskúsil či už v sobotu alebo v nedeľu, prísť dcéru navštíviť. Poznamenala, že žalovaný sa po neúspešnom styku nevracal späť do Bregenzu, ale zostal v domácnosti jeho rodičov až do konca víkendu, čím realizoval svoj naplánovaný program, a to návštevu príbuzných. Žalovaný sa napríklad nedostavil na Slovensko v deň nariadeného styku, ale cestovával aj niekoľko dní pred nariadeným stykom. Žalovaný sa dostavil na Slovensko aj napriek tomu, mu žalovaná dala v niekoľkodňovom predstihu vedieť, že maloletá je chorá, a aby už prípadne necestoval. Ďalej uviedla, že prípadný nárok žalobcu nebolo možné vyčísliť podľa paušalizovaných náhrad v zmysle zákona o cestovných náhradách a navyše súd prvej inštancie aj zákon o cestovných náhradách nesprávne aplikoval. Poukázala na to, že žalobca svoj údajný nárok ani riadne nepreukázal. Uzavrela, že súd prvej inštancie nemohol mať za preukázané jej protiprávne konanie a ďalej nemal dokonca ani preukázanú výšku údajnej škody a navyše príčinná súvislosť nie je vôbec preukázaná. Zo strany žalobcu ide len o ďalšie špekulatívne a premyslené konanie, na základe ktorého si bezdôvodne nárokuje preplatiť jeho návštevy za príbuznými. Navrhla napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu odmietnuť, alebo zamietnuť ako nedôvodnú, alebo aby odvolací súd zrušil rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 3. Žalovaná doplnila svoje odvolanie za účelom doplnenia listinných dôkazov a predložila uznesenie Okresného súdu Svidník, č.: k. 9T/30/2018-1313, zo dňa 28.08.2019, ktorým bolo rozhodnuté o zastavení trestného stíhania vedeného proti nej. Poukázala na to, že z uvedeného uznesenia vyplýva, že proti nej sa pre údajne zmarený styk zo dňa 04.07.2015 ani nezačalo viesť trestné stíhanie, avšak aj keby bolo začaté, v zmysle zmieneného uznesenia by sa nejednalo o trestný čin, nakoľko z jej strany nedošlo k mareniu výkonu úradného rozhodnutia a ani ku konaniu, ktoré má byť právnym základom pre priznanie náhrady škody žalobcovi v tomto konaní. Rovnako tak aj žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody neobstojí, nakoľko sú tu iné súdne rozhodnutia, na základe ktorých je vylúčená zodpovednosť žalovanej za nerealizáciu styku, čím je definitívne vylúčený aj kauzálny nexus, ktorým žalobca odôvodňuje uplatnený nárok. Škoda uplatnená žalobcom proti žalovanej titulom jej domnelého a žalobcom tvrdeného protiprávneho konania pri realizácii styku žalobcu s dcérou je na základe uvedeného uznesenia a na základe ďalších rozhodnutí súdov vylúčená, resp. ak škoda žalobcovi aj vznikla, žalovaná nijako nenesie za jej vznik zodpovednosť. 4. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že zhoršený zdravotný stav maloletej ako aj detskou ošetrujúcou lekárkou vydané potvrdenie o zhoršenom stave, liečbe v domácom prostredí, nie je dôvodom na neuskutočnenie styku žalobcu s maloletou. Odporúčanie ošetrujúceho lekára o ponechaní dieťaťa v domácom prostredí nezakladá dôvod, prečo by túto domácu liečbu nemohol poskytnúť aj žalobca ako otec maloletej a to spôsobom a rozsahom, akým jej ju poskytuje aj žalovaná. Navyše v prejednávanom prípade, kde si žalobca uplatňuje nárok voči žalovanej, žalovaná (aj keď teraz tvrdí opak), vyslovene žalobcovi v danom čase neumožnila stretnutie s maloletou ani inou formou, či už v jej domácom prostredí, alebo na inom mieste, ani nenavrhla otcovi náhradný termín stretnutia. O uvedenom svedčí samotné vyjadrenie žalovanej ku konaniu sp.zn. 3Em/1/2014, kde žalovaná opísala súdu priebeh stretnutia maloletej so žalobcom počas víkendu 04.04.2014-06.04.2014 „podľa uznesenia Krajského súdu v Prešove otec si maloletú má prevziať pred bydliskom matky a nie vo vnútro rodičovského domu, preto nebol pádny dôvod, aby navrhovateľa vpustila do domu, keď dieťa bolo choré.“ Poukázal na skutočnosť, že maloletá strávila čas so svojím otcom (žalobcom) dňa 02.05.2014 v jeho bydlisku bez prítomnosti žalovanej, pričom toto stretnutie prebehlo bez akýchkoľvek problémov. Ďalej uviedol, že dňa 02.05.2014 odovzdal maloletú matke v poobedňajších hodinách cca v čase 17:00 hod., k hospitalizácii maloletej došlo až nasledujúci deň ráno, t.j. maloletá bola cca 15 hodín už v starostlivosti matky, ktorá jediná mohla ovplyvňovať jej zdravotný stav (rehydratovať maloletú ak podľa jej názoru v starostlivosti otca došlo k dehydratácii, prípadne s ňou ihneď navštíviť detskú pohotovosť). Poznamenal, že z psychologického posudku J.. G. P. č. 67/2014 nielenže jednoznačne vyplýva, že plnohodnotný vzťah medzi žalobcom a maloletou existuje, maloletá sa žalobcu dožaduje, ale je z neho zrejmé aj fabulovanie, vymýšľanie si žalovanej a jej tendencia ku klamstvu a manipulácii. Kópia znaleckého posudku č. 67/2014 bola predložená spolu s vyjadrením žalobcu zo dňa 07.09.2016, a preto nie je pravdou ako tvrdí žalovaná, že sa nenachádza v súdnom spise sp. zn. 7C/49/2016. Mal za preukázané, že konanie pod sp.zn. 3Em/1/2014 nebolo zastavené z dôvodu na strane maloletej alebo žalobcu, ale z dôvodu straty účinnosti exekučného titulu, ktorý bol podkladom výkonu rozhodnutia. K uzneseniu Okresného súdu Svidník zo dňa 27.04.2018 sp. zn. 4Em/1/2015-1107 uviedol, že toto bolo súdom vydané až v roku 2018, t.j. po tom čo sa žalobca približne 4 roky neúspešne pokúšal o stretnutie s dcérou podľa právoplatného a účinného súdneho rozhodnutia, a vychádzalo zo skutkového stavu z roku 2018. Vzhľadom k uvedenému nemožno dané uznesenie z roku 2018 použiť ako dôkaz preukazujúci, že maloletá v roku 2014 počas prvovíkendového styku v júni a júli odmietala otca, a preto sa stretnutie nerealizovalo. Zároveň uviedol, že tvrdenia žalovanej, a závery ňou predkladaných lekárskych správ popiera rozsudok Krajského súdu v Prešove, ktorý rozhodoval o odvolaní žalobcu a žalovanej voči rozsudku Okresného súdu Svidník sp. zn. 2P/16/2015 zo dňa 09.04.2018 o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej na čas po rozvode, o návrhu žalobcu na zverenie maloletej do jeho osobnej starostlivosti a o návrhu žalovanej na zákaz styku žalobcu s maloletou. Daným rozsudkom došlo k zmene napadnutého rozsudku Okresného súdu Svidník vo výroku III. a IV. tak, že krajský súd upravil styk žalobcu s maloletou dvakrát mesačne bez prítomnosti matky za asistencie psychológa do 30.08.2018, od decembra 2019 dvakrát mesačne počas dvoch víkendov v mesiaci bez prítomnosti matky, prázdniny pre oboch rodičov porovnateľne. Uvedené rozhodnutie Krajského súdu v Prešove považuje za najzásadnejšie vo vzťahu aj k žalovanou uvádzaným argumentom ohľadom dôvodov nerealizácie styku žalobcu s maloletou v období, za ktoré si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody v tomto konaní. Poukázal na skutočnosť, že žalovaná neuviedla žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by preukazovalo ňou tvrdené skutočnosti, t.j. že generálna plná moc je nepostačujúca a zároveň že je potrebné predložiť originál plnej moci. Uviedol, že predkladá v každom jednotlivom súdnom konaní (o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej, o návrhu matky na zvýšenie výživného a o návrhu na nariadenie výkonu rozhodnutia) tú istú generálnu plnú moc udelenú právnemu zástupcovi na zastupovanie. Je preto nanajvýš zvláštne a zarážajúce, že žalovaná doposiaľ nenamietala nesplnenie procesných podmienok z dôvodu predloženej generálnej plnej moci v iných konaniach. Ďalej uviedol, že predmetom konania bola občianskoprávna zodpovednosť žalovanej za spôsobenú škodu, kde sa prezumuje zavinenie v podobe nevedomej nedbanlivosti a pre naplnenie tejto zodpovednosti nie je nevyhnutné spáchať trestný čin. Ani prípadné odmietnutie trestného oznámenia nevylučuje občianskoprávnu zodpovednosť žalovanej. Taktiež poukazovanie na adresu trvalého bydliska žalobcu v Bregenzi a v Habure, z pohľadu uplatňovanej náhrady škody nemá žiaden právny význam. Poukázal na to, že maloletá vôbec v tom čase nepoznala domácnosť otca v Bregenz na rozdiel od domácnosti otca v Habure, ktorú aj s matkou do času rozvodu navštevovala a zároveň tam absolvovala aj pobyt dňa 02.05.2014. Poukázal na to, že realizoval svoje cesty na Slovensko za účelom realizácie styku s maloletou podľa predbežného opatrenia. O uvedenom svedčí tá skutočnosť, že na Slovensko pricestoval vždy v čase, kedy sa mal styk uskutočniť. Žalovaná nepreukázala, že v uvedenom čase cestoval za účelom stretnutia s rodinnými príslušníkmi. Za nepochopiteľné považuje tvrdenie žalovanej, že žalobca mal už v piatok vedieť, že styk sa nasledujúce dni (v sobotu a nedeľu) neuskutoční. Uviedol, že okrem piatka pricestoval za maloletou do Chotče znova aj v sobotu a nedeľu, o čom svedčia aj podané trestné oznámenia na žalovanú, žalobca nemal v piatok ako vedieť a predpokladať, že stretnutia s maloletou v sobotu a nedeľu sa neuskutočnia. Ďalej uviedol, že ak príbuzní žalobcu žijú v Habure, ktorá je vzdialená približne 50 km od obce Chotča, je len zrejmé a pochopiteľné, že v čase kedy mal realizovať styk s maloletou bol ubytovaný u svojich rodičov. Pokiaľ sa týka vyčíslenia škody uviedol, že pri vyčíslení škody použil vzdialenosť medzi Bregenz a Chotčou 1156 km, čo je časovo aj vzdialenostne najkratšia vzdialenosť medzi danými bodmi. Vzdialenosť medzi Bregenz a Chotča možno prekonať aj vzdialenostne a časovo dlhšími úsekmi, žalobca danú cestu absolvoval vzdialenostne aj časovo krátkym úsekom, a preto nevidel dôvod prečo by mu škoda v uplatnenej výške nemala byť nahradená. Zároveň vzdialenosť medzi Chotčou a Bregenzom považuje v zmysle § 186 ods. 1 CSP za všeobecne známu skutočnosť, ktorú nie je potrebné dokazovať. Pokiaľ sa týka odvolacej námietky ohľadom plynutia premlčacej doby uviedol, že si uplatnil nárok na úrok z omeškania v rámci plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby, ktorá by uplynula dňa 14.05.2019, no najneskoršie dňom zániku hlavného záväzku. Navrhol odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. 5. Žalobca vo vyjadrení k doplneniu odvolania žalovanej uviedol, že je irelevantné ako posúdil zavinenie žalovanej súd v trestnom konaní. Zastavenie trestného stíhania žalovanej pre prečin marenie výkonu úradného rozhodnutia v žiadnom prípade nevylučuje zodpovednosť žalovanej za škodu podľa Občianskeho zákonníka v dôsledku zmarených stretnutí žalobcu s maloletou. Z uvedeného dôvodu preto považuje predložené uznesenie o zastavení trestného stíhania žalovanej pre posúdenie veci za irelevantné. 6. Žalovaná vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedla, že dáva súdu druhej inštancie do pozornosti, že nariadený asistovaný styk žalobcu s maloletou za účasti psychológa sa nerealizoval aj napriek skutočnosti, že žalovaná sa s maloletou riadne a včas dostavovala na súdom určené termíny. Žalobca sa na určených termínoch stykov odmietol zúčastniť a následne aj odmietol ďalšiu spoluprácu. Opätovne k tvrdeniam ohľadom zastavenia výkonu rozhodnutia vedeným pod sp. zn. 3Em/1/2014 uviedla, že aj keď výkon rozhodnutia bol zastavený z dôvodu straty účinnosti exekučného titulu, ktorý navyše žalovaná nemohla ovplyvniť, tak práve z konania sp. zn.: 4Em/1/2015 je zrejmé, že žalovaná nemarila nariadený styk a nie je jej možné pričítať na zodpovednosť odmietanie žalobcu zo strany maloletej. Poznamenala, že jej nie je zrejmé, z akého dôvodu práve žalobca poukazuje na koncentráciu konania, keď on sám ešte po prvom pojednávaní predkladal do konania ďalšie dôkazy a listiny, ktorými odstraňoval nedostatky jeho vlastnej žaloby. Mala za to, že žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody neobstojí, nakoľko sú tu súdne rozhodnutia, na základe ktorých je vylúčená zodpovednosť žalovanej za nerealizáciu styku, čím je definitívne vylúčený aj kauzálny nexus, s ktorým žalobca odôvodňuje uplatnený nárok. Navyše žalobcom uplatňovaná výška škody bola vyčíslená v rozpore so zákonom. 7. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej okrem iného poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove, ktorý rozhodol o odvolaní žalobcu a žalovanej voči rozsudku Okresného súdu Svidník zo dňa 09.04.2018, sp. zn.: 2P/16/2015, ktorý považuje za najzásadnejší, pretože súd neprijal argumenty žalovanej o údajnom psychickom týraní maloletej a upravil styk s maloletou, čím potvrdil, že je v najlepšom záujme maloletej stretávať sa s otcom. Asistencia psychológa bola iba z dôvodu, že maloletá, nie v dôsledku konania otca, bola dlhší čas odlúčená od otca. Dôvodom odlúčenia bola práve nemožná spolupráca s matkou. Poukázal na to, že od septembra 2019 sa žalobca nemusí stretávať s maloletou pod dohľadom psychológa. Tvrdenie žalovanej, že otec sa odmietol zúčastniť stretnutia s maloletou je nepravdivé. Otec sa zúčastnil stretnutia dňa 31.05.2019, čoho dôkazom je Správa zo stretnutia zo dňa 31.05.2019 a Správa o začatí výchovného opatrenia, ktoré predložil. 8. Žalovaná vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu okrem iného uviedla, že žalobca žiadnym spôsobom reálne nepreukázal, aká skutočná výška škody mu mala vzniknúť a navyše si svoj údajný nárok vyčíslil v rozpore so zákonnými ustanoveniami, na základe ktorých si odvodzuje ním tvrdenú výšku škody. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na stranu 5. odôvodnenia rozvodového rozsudku Okresného súdu Svidník, č.k.: 2P/32/2013-407 zo dňa 04.09.2014, kde samotný žalovaný uvádzal, že jeho náklady na cestu na Slovensko za účelom styku s maloletou sú vo výške 286,50 eura. Pričom žalobca v súčasnosti tvrdí, že jeho náklady na cestu boli viac ako dvojnásobné, a to vo výške 639,64 eura. Zároveň súdu predložila vyjadrenie k listu akreditovaného subjektu SPDDD Úsmev ako dar zo dňa 10.11.2019. 9. Krajský súd v Prešove (ďalej aj len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP), vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce, v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nebolo dôvodné. 10. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé, že súd založil svoje rozhodnutie na zistení, že v konaní bolo preukázané splnenie podmienok, ktoré sú základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu, zdôrazňujúc, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalovaná spôsobila škodu žalobcovi svojim konaním. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná zmarila výkon súdneho rozhodnutia a jej tvrdenia o objektívnej nemožnosti realizácie styku neboli v konaní preukázané. Z hľadiska výšky škody považoval spôsob výpočtu výšky škody vykonaný žalobcom za správny. S týmto záverom sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. V tomto smere poukazuje na dôvody napadnutého rozsudku s ktorými sa stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP), a len na zdôraznenie správnosti tohto záveru uvádza: 11. Predmetom konania je žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody vzniknutú v dôsledku zmarenia styku s dieťaťom, keď žalovaná ako rodič bránila žalobcovi v styku s maloletou bez vopred oznámených objektívnych príčin v dňoch 04.04.2014-06.04.2014; 06.06.2014-08.06.2014 a 04.07.2014-06.07.2014. 12. Z obsahu spisu vyplýva, že v rozhodnom čase bol styk žalobcu s maloletou upravený uznesením Krajského súdu v Prešove č.k. 5CoP/5/2014-98 zo dňa 04.03.2014 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Prešove č.k. 5CoP/5/2014 zo dňa 20.03.2014 tak, že otec bol oprávnený stýkať sa s maloletou C. každý prvý víkend v mesiaci, a to v piatok od 9.00 hod. do 17.00 hod. a v sobotu od 9.00 hod. do nedele 17.00 hod. bez prítomnosti matky tak, že maloletú si otec prevezme pred bydliskom matky a na tom istom mieste dieťa matke odovzdá. Matka dieťa na styk riadne pripraví. 13. Odvolací súd je toho názoru, že žalobca v konaní preukázal tvrdené skutočnosti o tom, že žalovaná porušila svoju povinnosť v zmysle rozhodnutí Krajského súdu v Prešove a znemožnila stretnutie žalobcu ako otca s maloletou C. v dňoch 04.04.2014-06.04.2014; 06.06.2014-08.06.2014 a 04.07.2014-06.07.2014. 14. Pokiaľ ide o nerealizovaný styk v mesiaci apríl 2014, z SMS správy (č.l. 31 spisu) je zrejmé, že žalovaná informovala žalobcu dňa 02.04.2014 o chorobe dieťaťa, čo bolo v konaní aj preukázané, a to z potvrdenia detskej lekárky (č.l. 29 spisu), ktorá odporučila starostlivosť v domácom prostredí, pričom návšteva materskej škôlky, cestovanie, návštevy vzhľadom na možné zhoršenie zdravotného stavu dieťaťa neodporučila. Z výpisu dochádzky maloletej do Materskej škôlky Obce Chotča zo dňa 18.05.2016 (č.l. 111 spisu) vyplýva, že maloletá C. H. absentovala v škôlke dňa tretieho, štvrtého a siedmeho apríla 2014, teda deň pred úpravou styku, v deň, keď si otec mal maloletú prevziať a deň po úprave styku. 15. Odvolací súd sa však stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že ochorenie maloletej nebolo natoľko vážne, aby sa styk otca s maloletou nemohol realizovať, keďže podľa potvrdenia detskej lekárky si zdravotný stav dieťaťa nevyžadoval antibiotickú liečbu ani hospitalizáciu, či karanténu. Odvolací súd je toho názoru, že domácim prostredím dieťaťa pre liečebné účely je v danom prípade aj také miesto, v ktorom sa zdržiaval v danom čase žalobca, otec maloletej, s poukazom na skutočnosť, že v konaní nebolo preukázané, že otec sa o maloletú nedokáže v čase ľahkého ochorenia (soplenie, kašeľ) postarať. 16. Pokiaľ sa týka nerealizovaných stretnutí v dňoch 06.06.2014-08.06.2014 a 04.07.2014-06.07.2014, zo žalovanou uvádzaného dôvodu, že dieťa sa stretnúť s otcom odmietalo, odvolací súd uvádza, že žalovaná tieto skutočnosti v konaní žiadnym spôsobom nepreukázala a zostali len v rovine jej skutkových tvrdení a navyše zo znaleckého posudku znalkyne PhDr. G. P. zo dňa 16.07.2014 (č.l. 96 a nasl. spisu) cit.: „maloletá, keď zbadala otca, rozbehla sa k nemu, sadla si mu na kolená, začala s ním komunikovať, povedala, že už nie je chorá a chce ísť s otcom na prechádzku. Spontánne sa správa k matke aj k otcovi, v obslužných činnostiach preferuje matku, ale bez problémov ide na prechádzku s otcom,“, bol zistený bezproblémový kontakt maloletej s otcom. Tvrdenia žalovanej odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie považuje za účelové, v snahe vyhnúť sa občianskoprávnej zodpovednosti. 17. Odvolací súd je toho názoru, že neexistovala objektívna príčina, ktorá by bránila otcovi stretnúť sa v mesiacoch apríl, jún a júl 2014 s maloletou. Zároveň odvolací súd uvádza, že žalovaná v konaní nepreukázala, že umožnila otcovi navštíviť maloletú vo svojom bydlisku, alebo mu poskytla náhradný termín na realizáciu styku s maloletou, čím by prispela k splneniu účelu, pre ktorý bol upravený styk žalobcu s maloletou a eliminovala by tak dôsledky vlastného konania. 18. Z týchto dôvodov správne uzavrel súd prvej inštancie, že neexistoval objektívny dôvod k tomu, aby sa dieťa v mesiaci apríl, jún a júl 2014 nemohlo stretnúť s otcom a ani oznámenie žalovanej žalobcovi, aby necestoval na stretnutie s maloletou, nezbavilo žalovanú zodpovednosti za škodu. Žalovaná v konaní nepreukázala existenciu takých okolností, z ktorých by bolo možné spoľahlivo vyvodiť, že škode nemohla zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré bolo možné od nej objektívne požadovať. 19. Odvolací súd zároveň uvádza, že uznesením Okresného súdu Svidník č.k. 9T/30/2018-1313 zo dňa 28.08.2019 bolo trestné stíhanie proti obvinenej (žalovanej v tomto konaní), pre skutky právne kvalifikované ako pokračujúci prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 349 Trestného zákona, ktorého konania sa dopúšťala aj napriek tomu, že sa proti nej v minulosti použili bezvýsledné opatrenia Okresného súdu Svidník v občianskom súdnom konaní pod sp.zn. 2Em/1/2014, smerujúce k výkonu rozhodnutia súdu v podobe výzvy, ktorú si prevzala dňa 01.07.2014, zastavil z dôvodu, že tieto skutky podľa názoru súdu prvého stupňa nie sú trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Uznesením Krajského súdu v Prešove č.k. 9To/55/2019-1345 zo dňa 22.10.2019 bolo uznesenie Okresného súdu Svidník č.k. 9T/30/2018-1313 zo dňa 28.08.2019 podľa § 194 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zrušené a súdu prvého stupňa bola uložená povinnosť, aby vo veci znovu konal a rozhodol, za účelom skúmania, či konaním Okresného súdu Svidník vo veci sp.zn. 4Em/1/2015 v dňoch 05.09.2015 a 06.09.2015 nedošlo k výkonu rozhodnutia, hoc neúspešne, resp. či uvedené konanie nie je možné považovať za opatrenia smerujúce k výkonu rozhodnutia. 20. Z obsahu rozhodnutí v trestnom konaní vyplýva, že žalovanej sa podľa obžaloby kladie za vinu, že marila výkon úradného rozhodnutia tým, že pokračovacím konaním (celkovo 23 skutkov) úmyselne marila výkon súdnych rozhodnutí. Jedným zo skutkov, ktorý sa kladie žalovanej v trestnom konaní za vinu je aj zmarený styk žalobcu s maloletou dňa 04.07.2014, za zmarenie ktorého si žalobca uplatňuje náhradu škody v tomto konaní. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že žalovaná aj v ďalších obdobiach bránila otcovi stretávať sa s dcérou. 21. Pokiaľ sa týka odvolacej námietky žalovanej ohľadom neprerušenia konania súdom prvej inštancie odvolací súd uvádza, že prerušenie sporového konania podľa ustanovenia § 164 CSP súdom je odôvodnené v konaniach, v ktorých je konanie prerušené preto, lebo výsledok iného začatého konania môže relevantne ovplyvniť výsledok konania, a to toho, v ktorom bolo konanie prerušené. Tento záver sa uplatní najmä v prípade, ak toto iné konanie vec (skutkovo) súvisí s prebiehajúcim konaním, resp. môže významne ovplyvniť jeho výsledok a keď je vhodné vyčkať na výsledok ďalšieho konania tak, aby sa vlastným predbežným posúdením otázok, ktoré sa riešia v inom konaní, nedostal do rozporu s v ňom vydaným právoplatným rozhodnutím súdu. 22. Odvolací súd dospel k záveru, že výsledok trestného konania vedeného na Okresnom súde Svidník pod sp.zn. 9T/30/2018 nemôže relevantne ovplyvniť výsledok tohto súdneho konania, keďže pre to aby konanie bolo kvalifikované ako protiprávne, nemusí byť trestným činom. Pre naplnenie predpokladu vzniku zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka, je potrebné porušenie právnej povinnosti, ktorá bola uložená konkrétnemu subjektu. V danom prípade žalovaná porušila svoju povinnosť uloženú jej vyššie uvedenými súdnymi rozhodnutiami tým, že bez objektívnych príčin marila výkon súdneho rozhodnutia, a to tak, že bránila otcovi stretávať sa s maloletou. 23. K námietke poukazujúcej na účelnosť použitia motorového vozidla a výšku škody odvolací súd uvádza, že potreba použitia vlastného motorového vozidla rodiča na uskutočnenie styku s maloletým dieťaťom pri výchove druhého z rodičov sa posudzuje jednak z hľadiska prepravy rodiča do miesta styku a jednak aj z hľadiska účelnosti využitia vozidla v priebehu styku s dieťaťom. Pri vyčíslení nákladov spojených s týmto použitím vozidla možno prihliadať na paušálne náhrady nákladov obdobného používania osobných motorových vozidiel (Najvyšší súd ČSR z 22. decembra 1987, sp.zn. 1Cz 63/87, R 12/1990). V zmysle uvedeného sa odvolací súd stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie v tom, že vhodným, nielen z hľadiska možnosti prepravy medzi miestom pobytu žalobcu a miestom bydliska jeho dcéry, ale aj spôsobu a účelu, pre ktorý sa má styk realizovať, bolo použitie motorového vozidla v okolnostiach prejednávanej veci účelné. Námietka žalovanej vo vzťahu k vyčíslenej výške žalobcovi vzniknutej škody bola taktiež bez relevancie, žalobca predložil osvedčenie o evidencii motorového vozidla, vyúčtovanie cesty s príslušnými dokladmi a požadovaná náhrada škody zodpovedala vyčísleniu v zmysle zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách čo zodpovedá zaužívanej súdnej praxi. 24. Pokiaľ sa týka odvolacej námietky žalovanej, že generálna plná moc udelená žalobcom jeho právnemu zástupcovi nespĺňa náležitosti riadnej plnej moci, odvolací súd uvádza, že legalizácia, teda osvedčenie pravosti podpisu v zmysle § 58 ods. 2 písm. b) zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) sa vyznačí na listine vo forme osvedčovacej doložky, ktorá obsahuje okrem iného - trvalé bydlisko účastníka. V danom prípade je zrejmé, že v generálnej plnej moci je uvedené aktuálne bydlisko žalobcu v meste Bregenz (Rakúsko), avšak v osvedčení pravosti podpisu je uvedený trvalý pobyt žalobcu v obci Habura na základe dokladu totožnosti, a to občianskeho preukazu žalobcu. 25. Odvolací súd uvádza, že plnomocenstvo, ktoré preukazuje oprávnenie zástupcu konať za zastúpeného v celom konaní, je tzv. procesné plnomocenstvo. O procesné plnomocenstvo ide tiež vtedy, ak sa v plnomocenstve výslovne neuvádza, že platí len pre určité úkony (R 56/1969). Je vždy vecou zastúpeného, či v každej veci alebo ku každému právnemu úkonu, ktorý má byť urobený v jeho zastúpení, vystaví zástupcovi zvláštnu plnú moc, alebo či mu udelí takúto všeobecnú plnú moc. Určujúcim je v každom prípade iba to, či je z obsahu plnomocenstva dostatočne zrejmý rozsah oprávnenia zástupcu konať za zastúpeného. 26. Z uvedeného vyplýva, že nevyhnutnou obsahovou náležitosťou plnomocenstva je jeho rozsah a vôľa plnomocenstvo splnomocnencom prijať, inak je plnomocenstvo neplatné. O takéto ide napríklad v prípade, ak ani výkladom nie je možné sa dopátrať jeho rozsahu. 27. Odvolací súd je toho názoru, že v danom prípade generálna plná moc spĺňa všetky požadované náležitosti v zmysle § 24 - § 28 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok účinného do 30.06.2016. 28. Judikatúra súdov, vrátane Európskeho súdu pre ľudské práva, nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). 29. Odvolací súd s poukazom na rozsiahle a vyčerpávajúce odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa plne stotožňuje, nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami žalovanej, ktoré nemohli spôsobiť zmenu právneho posúdenia veci a boli by len opakovaním správnych záverov súdu prvej inštancie na ktoré odvolací súd v plnom rozsahu poukazuje. Vnímajúc však súčasne aj konflikt predstáv, nielen o súdom uložených povinnostiach, odvolací súd pripomína dôležitosť oboch rodičov pre emocionálny a intelektuálny rozvoj ich dieťaťa. Rodič, ktorý s dieťaťom nežije, má mať právo na bezproblémový kontakt s maloletým nakoľko akákoľvek deformácia vzťahu medzi rodičom a dieťaťom môže byť v dôsledku odcudzenia ťažko napraviteľná. Každý z rodičov by mal vyvinúť maximálnu snahu nielen pre to, aby umožnil styk dieťaťa s druhým rodičom , ale aj pre to, aby bol styk zmysluplný. 30. Z dôvodov ktoré uviedol nepovažoval odvolací súd odvolanie žalovanej za dôvodné, a preto napadnutý rozsudok v spojení s opravným uznesením ako vecne správny, čo sa týka aj nároku na náhradu trov prvoinštančného konania, odrážajúceho úspech v konaní, potvrdil v súlade s ust. § 387 ods. 1, 2 CSP. Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli ako aj na webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 19.11.2020 (§ 219 ods. 3 CSP). 31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd na základe § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní plne úspešný vo vzťahu k žalovanej, a preto mu odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnej žalovanej v plnom rozsahu, teda v rozsahu 100 %. Ich kvantifikáciu zrealizuje súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP. 32. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.