Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 3Co/377/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8308202607 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8308202607.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členiek senátu JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Elišky Wagshalovej v spore žalobcu W., L., právne zastúpeného JUDr. Miroslavom Korchom, advokátom, Kukorelliho 1505/50, Humenné proti žalovanému Východoslovenská distribučná, a.s., Mlynská 31, Košice, IČO: 36 599 361, za účasti intervenienta Stredoslovenská energetika - Distribúcia, a.s., Pri Rajčianke 2927/8, Žilina, IČO: 36 442 151, právne zastúpeného JUDr. Petrom Šmeringaiom, AK Consulta v.o.s., Šafárikovo námestie 4, Bratislava, o zaplatenie 3 790,48 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné č. k. 10C 2/2009 - 612 zo dňa 29.09.2015 jednohlasne takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a vyslovil, že o trovách strán rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 22 ods. 1, 5, § 26 ods. 2, § 28 ods. 1, 2 zákona č. 79/1957 o výrobe, rozvode a spotrebe elektriny (ďalej len „Elektrizačný zákon“), § 35 ods. 1, 2, § 68 ods. 1, 3, § 68a ods. 4, 5 zákona č. 326/2005 Z.z. o lesoch (ďalej len „Zákon o lesoch“), § 69 ods. 10 zákona č. 656/2004 o energetike (ďalej len „Zákon o energetike“). Uviedol, že žalobca sa domáhal (po ustálení okruhu strán sporu) voči žalovanému zaplatenia 3 790,48 eura s príslušným úrokom z omeškania a náhrady trov konania z dôvodu, že žalovaný je vlastníkom a prevádzkovateľom nadzemného elektrického vedenia č. XXX, ktoré prechádza na pozemkoch žalobcu. Žalovaný prevzal všetok majetok, povinnosti a záväzky bývalého štátneho podniku G.. V.. Žalobca sa domáhal náhrady za obmedzenie vlastníckych práv za roky 2005, 2006 a 2007 dôvodiac tým, že ochrana súkromného vlastníctva je atribútom právneho štátu, pričom obmedzenie vo vlastníckom práve je podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky možné len za primeranú náhradu. Žalovaný a intervenient na strane žalovaného navrhli žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. 3. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca si uplatňuje náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vo vzťahu k vedeniu č. XXX, ktoré bolo postavené v roku XXXX na základe stavebného povolenia a v zmysle vtedy platnej právnej úpravy Elektrizačného zákona. Tento zákon upravoval tiež náhradu škody, ktorá vznikla v prípade, ak bolo vlastníctvo podstatne obmedzené, a to v lehote 3 mesiacov od vtedy, keď bolo zariadenie uvedené do prevádzky. Ide o lehotu prekluzívnu a pokiaľ takýto nárok nebol u prevádzkovateľa uplatnený, zanikol. Zákon o energetike v ust. § 69 ods. 10 stanovil, že oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam, ako aj obmedzenia ich užívania, ktoré vznikli pred účinnosťou tohto zákona zostávajú nedotknuté. V danom prípade sa súd prvej inštancie stotožnil s vyjadrením intervenienta a s jeho právnou argumentáciou v tom zmysle, že Elektrizačný zákon upravoval samostatne v ust. § 22 otázku náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva a v ust. § 28 otázku náhrady škody. Lesné spoločenstvo, ktoré združovalo pôvodných žalobcov, bolo za účinnosti Elektrizačného zákona zrušené na základe Znárodňovacieho zákona, avšak tento zákon sa nijakým spôsobom nedotkol vlastníctva členov týchto lesných spoločenstiev a z toho dôvodu v čase zrealizovania predmetného elektrického vedenia v roku 1959 jednotliví vlastníci týchto lesných pozemkov, ktoré sa nachádzali pod vedením si mohli uplatniť náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 22 Elektrizačného zákona. V tom čase oprávnenou osobou na uplatnenie si náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva boli jednotliví vlastníci pozemkov, pokiaľ nešlo o nehnuteľnosti v socialistickom vlastníctve. 4. Súd prvej inštancie konštatoval, že v danom prípade nie je možné aplikovať ust.§ 35 ods. 1 druhá veta Zákona o lesoch. Ustanovenia § 68a ods. 4 a 5 Zákona o lesoch sa vzťahujú na také líniové stavby, pri ktorých nebola uzavretá dohoda o výške a spôsobe náhrady za obmedzenie vlastníckych práv a zároveň k právnemu titulu obmedzenia došlo do 01.09.2005. Pod právny režim Zákona o lesoch však nemôžu patriť také líniové stavby, ktorých právny režim upravuje osobitný režim. Toto vyplýva priamo z ust. § 35 ods. 1 druhá veta Zákona o lesoch. Osobitným zákonom, na ktorý toto ustanovenie odkazuje je aj Zákon o energetike, ktorý osobitne rieši aj otázku náhrady za obmedzenie vlastníckych práv spôsobené zriadením energetickej líniovej stavby. Týmito osobitnými predpismi sú však aj predchádzajúce energetické predpisy, ktorým v otázke náhrady za obmedzenie vlastníckych práv vracia účinnosť intertemporálne ustanovenie Zákona o energetike (§ 69 ods. 10 Zákona o energetike). Režim náhrady škody, ako aj náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva podľa Elektrizačného zákona je súčasťou právneho režimu oprávnení a obmedzení k cudzím nehnuteľnostiam podľa tohto zákona. V otázke náhrady škody a v otázke náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva sa Elektrizačnému zákonu vracia spätná účinnosť prostredníctvom intertemporálneho ustanovenia Zákona o energetike a spätná účinnosť v tejto súvislosti Elektrizačnému zákonu vracia všetky právne vzťahy vzniknuté za jeho účinnosti. Preto v prípade zrušených lesných spoločenstiev prináležala ich bývalým členom v zmysle Elektrizačného zákona náhrada za obmedzenie vlastníckych práv dotknutých výstavbou energetických zariadení. Ustanovenia § 35 Zákona o lesoch sa na tento prípad nemôžu vzťahovať vzhľadom na ust. § 35 ods. 1 druhá veta tohto zákona, že náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva sa poskytne podľa tohto zákona, ak osobitné predpisy neustanovujú inak. V danom prípade náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva jednoznačne upravujú zákony týkajúce sa energetiky, teda pôvodne Elektrizačný zákon ako aj Zákon o energetike. V priebehu konania bol prijatý Zákon o energetike č. 251/2012 Z.z., ktorý prevzal intertemporálne ustanovenia § 69 ods. 10 zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike do svojich ustanovení (§ 96 ods. 4). Zároveň v ust. § 96 ods. 6 dopĺňa tieto ustanovenia tak, že: „Nárok za primeranú jednorazovú náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti nemožno priznať, ak lehota na uplatnenie nároku za primeranú jednorazovú náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti podľa doterajších predpisov uplynula. Na počítanie lehôt na uplatnenie nároku za primeranú jednorazovú náhradu, ktoré začínali plynúť podľa doterajších predpisov, sa použijú doterajšie predpisy“. Podľa názoru súdu prvej inštancie ust. § 35 ods. 1 druhá veta Zákona o lesoch nemožno v tomto prípade použiť, pretože Zákon o energetike otázku náhrad za obmedzenie vlastníckeho práva pod energetickými líniovými stavbami vždy upravoval osobitne a to počnúc Elektrizačným zákonom a pokračujúc Zákonom o energetike č. 656/2004 Z. z. a následne zákonom č. 251/2012 Z. z.. 5. Podľa názoru súdu prvej inštancie je žalobca právnym nástupcom pôvodného pozemkového spoločenstva, čo vyplýva z ust. § 9 Znárodňovacieho zákona č. 2/1958, ktoré zachovalo vlastnícke pomery dotknutých lesných pozemkov a znárodnenie sa týkalo len samotného obhospodarovania. Vlastníci týchto pozemkov na základe Reštitučného zákona č. 229/1991 Zb. sa mali možnosť združiť do pozemkového, resp. lesného spoločenstva založeného podľa osobitného predpisu a to najprv podľa zák. č. 293/1992 Zb., zák. č. 181/1995 Z.z. o pozemkových spoločenstvách aj podľa zákona súčasne platného 97/2013 o pozemkových spoločenstvách. Oba tieto zákony deklarujú obnovenie spoločenstiev vzniknutých podľa predchádzajúcej právnej úpravy, pričom demonštratívne odkazujú už na zákony z čias Rakúsko-uhorskej monarchie. Pokiaľ došlo k zrušeniu týchto pozemkových spoločenstiev, vlastnícke právo k týmto lesným pozemkom sa zachovalo jednotlivým vlastníkom, ktorí si mohli uplatniť v zmysle ustanovení Zák. č. 79/1957 Zb. náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva a to v lehote 3 mesiacov odvtedy, keď bolo zariadenie uvedené do prevádzky. Ide o lehotu prekluzívnu, čiže keď takýto nárok nebol jednotlivými vlastníkmi uplatnený, zanikol. Preto žalobu súd zamietol. 6. Výrok o trovách konania súd odôvodnil s poukazom na ust. § 151 ods. 3 O.s.p. 7. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalobca. Namietal, že rozsudok súdu prvej inštancie je prekvapivý, spočíva na nesprávnom právnom posúdení, je ústavne nekonformný a nezákonný. Uviedol, že súd rozsudkom č. k. 10C 2/2009 - 247 zo dňa 31.05.2011 rozhodol okrem iného aj o tom, že základ nároku je dôvodný. Odvolací súd zrušil rozsudok pre vady konania bez toho, aby sa zaoberal meritom veci, nevyslovil k tomuto žiadny odlišný právny názor. Po vrátení veci na nové prejednanie a rozhodnutie došlo k odstráneniu vytýkaných vád a žalobca nevidí ústavne konformný dôvod, aby sa súd prvej inštancie odchýlil od svojho pôvodného právneho názoru. Ďalej žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie nerozoznal, že ide o dva odlišné nároky vyplývajúce z odlišných skutočností. To, že na pozemku žalobcov sa nachádzajú líniové stavby (stožiare vzdušných elektrických vedení) žalobcovia rešpektujú ako legálne bremená a žaloba nesmerovala k náhradám za obmedzenie z tohto titulu. Žaloba smeruje na poskytnutie náhrad podľa § 35 ods. 4 Zákona o lesoch z dôvodu predčasného vyrúbania lesného porastu. Jedná sa o lesný pozemok tvoriaci hospodársky les s obnovou 90 - 130 rokov, pričom žalobca je povinný lesný porast pravidelne v ochrannom pásme odstraňovať (na náklady žalovaného). Tento porast nemôže nikdy dosiahnuť stanovený rubný vek a vlastníkovi tým vzniká ujma. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžp 3/2010 je možné podľa žalobcu nárok oprieť o ust. § 35 ods. 1 Zákona o lesoch, lebo odkaz zákonodarcu uvedený pod čiarou k príslušnému ustanoveniu zákona, nie je súčasťou právnej normy a nemá záväzný charakter, ale len informačný. K právnemu nástupníctvu uviedol, že žalobca nie je právnym nástupcom žiadneho pôvodného pozemkového spoločenstva, pretože pôvodné pozemkové spoločenstvá boli zrušené bez právneho nástupníctva a ich pozemky prešli do podielového spoluvlastníctva bývalých členov rušených útvarov. Náhrada za majetkovú ujmu patrí vlastníkovi, bez ohľadu na vlastnícky subjekt. Žalovaný je komerčným subjektom a je rozumné i spravodlivé (s poukazom aj na čl. 11 Listiny základných práv a slobôd), aby obmedzenie vlastníckeho práva bolo kompenzované tým subjektom, v ktorého prospech je obmedzenie zriadené. Nemožno spravodlivo požadovať, aby náklady znášal samotný vlastník, ktorého vlastnícka sféra je obmedzovaná. Ďalej poukázal, že v spore do konania vstúpil intervenient, pričom súd sa nevysporiadal s právnym záujmom tretej osoby na výsledku sporu i jeho priamym dopadom na predmet sporu, vrátane prípadných trov konania. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V prípade, ak odvolací súd potvrdí napadnutý rozsudok, navrhol v zmysle ust. § 238 ods. 3 O.s.p. pripustiť dovolanie pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Otázku zásadného významu navrhol formulovať tak, že či z práva na náhradu za obmedzenie vlastníckych práv podľa § 35 Zákona o lesoch predčasným výrubom lesného porastu sú (nie sú) vylúčené pozemky, cez ktoré prechádzajú vzdušné vedenia elektrických zariadení a predčasný výrub bol vykonaný (vykonáva sa) v záujme prevádzkovateľa týchto zariadení. 8. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že súd prvej inštancie posudzoval nárok žalobcu výlučne podľa ust. § 35 ods. 1 vo väzbe na § 68a ods. 4 a 5 Zákona o lesoch. Žalobca s výkladom uvedených ustanovení zo strany súdu nesúhlasil, no z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd žalobu zamietol práve na základe aplikácie ust. § 35 ods. 1 Zákona o lesoch. Súdu prvej inštancie nie je možné vytýkať nesprávnu právnu kvalifikáciu uplatneného nároku. Pokiaľ ide o povinnosť odstraňovať porast pod líniovými stavbami, vyjadril názor, že vyjadrenie žalobcu je nepresné v tom zmysle, že povinnosť odstraňovať lesný porast pod elektroenergetickými líniovými stavbami neprináleží žalobcovi, ale žalovanému ako prevádzkovateľovi distribučnej siete. Pokiaľ by žalobca odmietol porast pod líniovými stavbami žalovaného (za riadne dohodnutú a vyfakturovanú odmenu) odstrániť, žalovaný by bol povinný odstrániť tento porast vo vlastnej réžii alebo prostredníctvom iného subjektu. Žalobca je povinný odstraňovanie porastu iba strpieť, no nie je povinný ho aj sám vykonávať a žalovaný nie je oprávnený akýmkoľvek spôsobom ho k tomu nútiť. Napokon samotná skutočnosť, kto má povinnosť odstraňovať porast pod elektroenergetickými stavbami nijako nesúvisí s prejednávanou vecou. Podľa názoru žalovaného súd sa dostatočne zaoberal posúdením, prečo nárok žalobcu nie je možné oprieť o ust. § 35 ods. 1 Zákona o lesoch, keďže náhradu v danom prípade osobitné predpisy pre oblasť energetiky skutočne a preukázateľne upravujú inak. Súd prvej inštancie uviedol, že na právny režim Zákona o energetike odkazuje priamo ust. § 35 ods. 1 Zákona o lesoch, nie jeho odkaz pod čiarou. Námietka žalobcu o tom, že žalobca nie je právnym nástupcom pôvodného pozemkového spoločenstva nemá oporu v zákone. Všetky zákony prijaté po roku 1989 ohľadom tzv. pozemkových spoločenstiev upravovali jednak vznik nových pozemkových spoločenstiev a jednak deklarovali obnovu pôvodných spoločenstiev, ktoré boli zrušené zákonom č. 2/1958 Zb., vrátane žalobcu. Žalovaný nepopiera samotný vznik nároku na obmedzenie vlastníckeho práva vlastníkov pozemkov dotknutých umiestnením energetických stavieb, avšak daný nárok žalobcu nie je možné opierať o ustanovenia Zákona o lesoch, ale výlučne o právne predpisy v oblasti energetiky. Námietku ohľadom intervenienta považoval žalovaný za účelovú, nakoľko iba odkláňa pozornosť od merita veci. Navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. 9. Intervenient navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť z totožných dôvodov ako uviedol žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu. 10. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku zverejnil na úradnej tabuli a webovej stránke súdu dňa 26.10.2016 (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené. 11. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, ako aj s dôvodmi tam uvedenými a k odvolacím námietkam žalobcu len na doplnenie v zmysle § 387 ods. 2 CSP konštatuje: 12. Žalobca svoj nárok na zaplatenie 3 790,48 eura s príslušenstvom uplatňuje v zmysle ust. § 35 Zákona o lesoch, konkrétne § 35 ods. 4 písm. a) bod 2. 1 ako náhradu za predčasný vyrúb lesného porastu. V zmysle ust. § 35 ods. 1 Zákona o lesoch, náhrada za obmedzenie vlastníckych práv patrí vlastníkovi alebo správcovi, ak vyňatím, obmedzením využívania alebo osobitným režimom hospodárenia dôjde k obmedzeniu vlastníckych práv. Náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva sa poskytne podľa tohto zákona, ak osobitné predpisy neustanovujú inak. Žalobca správne poukázal na skutočnosť, že odkaz zákonodarcu pod čiarou nie je súčasťou právnej normy a má len informačný charakter. V danom prípade Zákon o lesoch v poznámke č. 24 pod čiarou odkazuje na zákon č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny a na zákon č. 364/2004 Z.z. o vodách. V prejednávanom prípade, však osobitný právny predpis, ktorým je zákon č. 79/1957 Zb. o výrobe, rozvode a spotrebe elektriny (ďalej len Elektrizačný zákon) v ust. § 22 ustanovil inak. 13. Podľa § 22 ods. 1 Elektrizačného zákona, energetickým podnikom prislúcha oprávnenie: a) stavať a prevádzať na cudzích nehnuteľnostiach v rozsahu vyplývajúcom z povolenej stavby elektrické vedenie, ako i malé stanice do rozlohy 30 m2, s príslušenstvom (ďalej len "vedenie"), najmä zriaďovať na nehnuteľnostiach podperné body, prepnúť nehnuteľnosti vodičmi a umiestňovať v nich vedenie; b) vstupovať a vchádzať s vozidlami pri stavbe, prevádzke, opravách, zmenách alebo pri odstraňovaní vedenia na príchodové a priechodové cudzie nehnuteľnosti, ktoré sú vedením priamo dotknuté; c) odstraňovať a okliesňovať stromovie prekážajúce vedeniu (§§ 23 a 24). Podľa § 22 ods. 2 Elektrizačného zákona, za výkon oprávnení uvedených v predchádzajúcom odseku nie sú energetické podniky povinné poskytovať náhradu. Ak je však vlastník alebo užívateľ nehnuteľností, ktorá nie je v štátnom socialistickom vlastníctve, zriadením vedenia podstatne obmedzený v užívaní nehnuteľností, môže žiadať u orgánu, ktorý je podľa predpisov o povoľovaní stavieb kompetentný pre povolenie stavby energetického diela (ďalej len "povoľujúci orgán"), aby mu energetický podnik poskytol primeranú jednorazovú náhradu; žiadosť musí byť pod stratou nároku podaná do troch mesiacov odo dňa, keď sa dielo uviedlo do trvalej prevádzky (užívania). Podľa § 22 ods. 5 Elektrizačného zákona, povinnosť trpieť výkon oprávnení uvedených v odseku 1 viazne na dotyčnej nehnuteľnosti ako vecné bremeno. 14. V konaní bolo nesporne preukázané, že pozemok, na ktorom žalobca ako lesohospodárske spoločenstvo hospodári, je zaťažený vecným bremenom spočívajúcim v povinnosti strpieť obmedzenia vyplývajúce z existujúcej líniovej stavby - elektrického vedenia č. XXX, ktoré bolo postavené v roku 1959. 15. Právny poriadok Slovenskej republiky definuje vecné bremeno ako právo niekoho iného než vlastníka veci, ktorého obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Vecné bremená zriaďované zákonom takýto charakter majú, aj keď ich režim nie je celkom totožný s režimom zmluvných vecných bremien, pretože sa riadi špeciálnou právnou úpravou zákona, na základe ktorého ex lege vznikli. Zákonné vecné bremeno vzniká priamo zo zákona bez ohľadu na jeho zápis v katastri nehnuteľnosti. V danom prípade vzniklo vecné bremeno momentom zriadenia elektroenergetickej stavby (r. 1959). Osobitným zákonom, ktorý umožňoval výstavbu vedení na cudzích nehnuteľnostiach bol Elektrizačný zákon účinný od 01. 01. 1958, ktorý zároveň obsahoval úpravu náhrady za zriadenie vecného bremena v prípade, ak bol vlastník podstatne obmedzený v užívaní nehnuteľností. Toto ustanovenie zároveň obsahovalo aj prekluzívnu 3 - mesačnú lehotu, v ktorej bolo potrebné si náhradu uplatniť. V prípade, ak nárok na náhradu nebol uplatnený v lehote 3 mesiacov od uvedenia stavby do trvalej prevádzky, tento zanikol a nebolo ho možné následne priznať, lebo špeciálny právny predpis (Elektrizačný zákon) upravoval osobitne poskytnutie náhrady za obmedzenie užívacieho práva vlastníka. 16. Vecné bremeno zaťažujúce pozemok pôvodne vo vlastníckeho práva predchodcu žalobcu a teraz vo vlastníctve žalobcu vzniklo za účinnosti Elektrizačného zákona a zostalo zachované aj po nadobudnutí účinnosti zákona č. 70/1998 Z. z. o energetike, ktorým bol s účinnosťou od 01. 07. 1998 zrušený Elektrizačný zákon. Rovnako zostalo toto právo nedotknuté i po nadobudnutí účinnosti zákona o energetike, ktorý bol s účinnosťou od 01. 01. 2005 zrušený a bol prijatý zákon č. 656/2004 Z. z. o energetike, ktorý bol od 01. 09. 2012 zrušený a bol prijatý zákon č. 251/2012 Z. z. o energetike. Platný zákon o energetike je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku lex specialis a rovnakú povahu mali aj predchádzajúce právne úpravy (elektrizačný zákon a zákon o energetike). Pokiaľ si právny predchodca žalobcu neuplatnil nárok za podstatné obmedzenie v užívaní pozemku zriadením vecného bremena podľa Elektrizačného zákona, hoci tento zákon takúto náhradu (pod stratou zániku nároku na náhradu, ak nebola uplatnená v stanovenej lehote) umožňoval, nemôže byť požadovaná náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva priznaná podľa Občianskeho zákonníka. Aj teraz platný zákon o energetike umožňuje len priznanie jednorazovej náhrady za obmedzenie užívania nehnuteľnosti, resp. za zriadenie práva vecného bremena. 17. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 89/2008 zo dňa 21.12.2009, v zmysle ktorého, cit: „Pri nedostatku inej právnej úpravy by právo na náhradu za vzniklé zákonné vecné bremená bolo možné odvodiť aj zo všeobecne uznávaných právnych princípov ako príkazov na ochranu základných práv a slobôd, teda aj základného práva vlastniť a užívať majetok. Pokiaľ ale tieto špeciálne predpisy, na základe ktorých vznikli zákonné vecné bremená, otázku náhrad za s tým spojené obmedzenie vlastníckeho práva upravujú, treba podmienky vzniku a zániku práva na náhradu ako aj formu a spôsob náhrady posudzovať podľa v nich obsiahnutej hmotnoprávnej úprave. Pri aplikácii tejto úpravy treba rešpektovať zásadu zákazu pravej retroaktivity, z ktorej vyplýva, že vznik právnych vzťahov a nároky z nich vzniknuté pred účinnosťou novej právnej úpravy sa zásadne posudzujú podľa právnej úpravy platnej v dobe ich vzniku. V preskúmavanej veci to potom znamená, že ak došlo k vzniku vecného bremena za účinnosti Elektrizačného zákona (§ 22 ods. 1), nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva bolo potrebné posudzovať podľa tohto zákona. Pretože tento zákon umožňoval priznanie takejto náhrady len ako jednorazovej, neprichádzalo do úvahy jej priznanie ako opakujúceho plnenia za konkrétne vymedzenú dobu. V zmysle § 22 ods. 2 tohto zákona vlastník nehnuteľnosti, ktorý bol zriadením vecného bremena podstatne obmedzený v užívaní nehnuteľnosti, mohol žiadať, aby mu energetický podnik poskytol primeranú jednorazovú náhradu, pričom žiadosť musela byť pod stratou nároku podaná do troch mesiacov odo dňa, keď sa energetické dielo uviedlo do prevádzky (užívania).“ Otázku náhrady za obmedzenie užívania nehnuteľnosti upravuje osobitný zákon, preto nebolo možné aplikovať na daný skutkový stav všeobecný právny predpis. 18. Nárok žalobcu nie je dôvodný ani v súvislosti so zmenou právnej úpravy upravujúcej poskytovanie náhrad za obmedzenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Elektrizačný zákon bol s účinnosťou od 01.07.1998 nahradený zákonom č. 70/1998 Z. z. o energetike, ktorý poskytovanie náhrad neupravoval. Následne bol s účinnosťou od 01.01.2005 prijatý zákon č. 656/2004 Z.z. o energetike, v zmysle ktorého oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam, ako aj obmedzenia ich užívania, ktoré vznikli pred účinnosťou tohto zákona, zostávajú nedotknuté (§ 69 ods. 10). Rovnako aj nasledujúci právny predpis zákon č. 251/2012 Z.z. o energetike účinný od 01.09.2012, stanovil, že oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam, ako aj obmedzenia ich užívania, ktoré vznikli pred účinnosťou tohto zákona, zostávajú nedotknuté, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 96 ods. 4). V zmysle ust. § 96 ods. 6 zákona č. 251/2012 Z.z., nárok na primeranú jednorazovú náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti nemožno priznať, ak lehota na uplatnenie nároku na primeranú jednorazovú náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti podľa doterajších predpisov uplynula. Lehota na uplatnenie nároku na primeranú jednorazovú náhradu pri zákonných vecných bremenách zodpovedajúcich oprávneniam podľa § 11 ods. 1 písm. f) a g) začína plynúť odo dňa vykonania zápisu vecného bremena do katastra nehnuteľností len pri zákonných vecných bremenách, ktoré vznikli po nadobudnutí účinnosti tohto zákona. Na počítanie lehôt na uplatnenie nároku na primeranú jednorazovú náhradu, ktoré začali plynúť podľa doterajších predpisov sa použijú doterajšie predpisy. Konania vo veci nároku na primeranú jednorazovú náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti, nároku na primeranú jednorazovú náhradu za nútené obmedzenie užívania pozemku v ochrannom pásme a bezpečnostnom pásme a nároku na primeranú jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena začaté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov. 19. Z vyššie uvedených citovaných ustanovení vyplýva, že ani novšia (postsocialistická) právna úprava neumožňuje priznanie inej ako jednorazovej náhrady za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti a navyše neplatí retroaktívne (so spätnými účinkami) vo vzťahu k pôvodnej právnej úprave. Preto pokiaľ si žalobca, resp. jednotliví podieloví spoluvlastníci, neuplatnili náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti včas, teda v prekluzívnej lehote 3 mesiacov od uvedenia stavby (vedenia) do prevádzky, žalobe nemožno vyhovieť. Otázka, či súčasný žalobca je alebo nie je právnym nástupcom pôvodného pozemkového spoločenstva je právne irelevantná, pretože náhrada za obmedzenie užívania nehnuteľnosti, ktorá je predmetom sporu, nebola uplatnená včas, a teda nárok zanikol. 20. Odvolací súd dáva do pozornosti rímskoprávnu zásadu „vigilantibus iura scripta sunt" t. j. „práva patria len bdelým" (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. Je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod.. Táto zásada zdôrazňuje vlastné pričinenie účastníkov občianskoprávnych vzťahov, aby dôsledne sledovali svoje subjektívne práva a vykonávali také úkony, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu. 21. Žalobca v podanom odvolaní namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je prekvapivé, lebo v prvom rozsudku bolo o základe nároku rozhodnuté ako o dôvodnom nároku. Odvolací súd uvádza, že pokiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté o dôvodnosti základu nároku, nemožno súdu prvej inštancie vyčítať nezákonnosť rozhodnutia, keď na základe ďalších vykonaných dôkazov došlo k zmene právnych či skutkových okolností, z ktorých súd pri rozhodovaní vychádzal. Odvolacia námietka žalobcu nebola dôvodná. 22. Vo vzťahu k návrhu žalobcu na pripustenie dovolania, odvolací súd poukazuje na zmenu právnej úpravy zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016, ktorá odvolaciemu súdu nedáva oprávnenie pripustiť dovolanie, pretože ide rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, tak ako to upravovalo ust. § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016. Odvolací súd posudzoval rozsah a dôvody podaného odvolania podľa Civilného sporového poriadku, lebo v zmysle ust. § 470 ods. 1, 2, prvá veta CSP právne účinky úkonov, ktoré nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostali zachované, avšak Civilný sporový poriadok platí aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, pokiaľ nie je ustanovené inak (princíp okamžitej aplikability v spojení s princípom justifikácie účinkov procesných úkonov). Vzhľadom na skutočnosť, že s účinnosťou od 01.07.2016 nový procesný predpis neumožňuje odvolaciemu súdu, aby pripustil dovolanie, odvolací súd tomuto návrhu žalobcu nevyhovel. Podmienky prípustnosti dovolania sú upravené v zákone a nie je možné ich rozširovať. 23. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 ods. 1, 2 CSP rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby ako vecne správny potvrdil. 23. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie o náhrade trov konania doposiaľ nerozhodol, bude jeho úlohou rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania. 24. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).