Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 3Co/377/2015 z 2. 11. 2016
Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 2. novembra 2016, sp. zn. 3Co/377/2015, ECLI:SK:KSPO:2016:8308202607.3
Krajský súd Prešov | 3Co/377/2015 | ECLI:SK:KSPO:2016:8308202607.3 | 2016-11-02 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: predpis č. 79/1957 Zb., zákon č. 251/2012 Z. z. o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov, zákon č. 656/2004 Z. z. o energetike a o zmene niektorých zákonov, CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/52b5a1a8-45bc-4c8d-91aa-10bc799ae98e
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8308202607.3

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/377/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8308202607
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8308202607.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členiek senátu
JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Elišky Wagshalovej v spore žalobcu W., L., právne zastúpeného JUDr.
Miroslavom Korchom, advokátom, Kukorelliho 1505/50, Humenné proti žalovanému Východoslovenská
distribučná, a.s., Mlynská 31, Košice, IČO: 36 599 361, za účasti intervenienta Stredoslovenská
energetika - Distribúcia, a.s., Pri Rajčianke 2927/8, Žilina, IČO: 36 442 151, právne zastúpeného JUDr.
Petrom Šmeringaiom, AK Consulta v.o.s., Šafárikovo námestie 4, Bratislava, o zaplatenie 3 790,48 eura
s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné č. k. 10C 2/2009 - 612
zo dňa 29.09.2015 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e  rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a
vyslovil, že o trovách strán rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

2.  Svoje rozhodnutie právne odôvodnil  ust. § 22 ods. 1, 5, § 26 ods. 2, § 28 ods. 1, 2  zákona č.
79/1957 o výrobe, rozvode a spotrebe elektriny (ďalej len „Elektrizačný zákon“),  § 35 ods. 1, 2, §
68 ods. 1, 3, § 68a ods. 4, 5 zákona č. 326/2005 Z.z. o lesoch (ďalej len „Zákon o lesoch“), § 69
ods. 10 zákona č. 656/2004 o energetike (ďalej len „Zákon o energetike“).  Uviedol, že žalobca sa
domáhal (po ustálení okruhu strán sporu) voči žalovanému zaplatenia 3 790,48 eura s príslušným
úrokom z omeškania a náhrady trov konania z dôvodu, že žalovaný je vlastníkom a prevádzkovateľom
nadzemného elektrického vedenia č. XXX, ktoré prechádza na pozemkoch žalobcu. Žalovaný prevzal
všetok majetok, povinnosti a záväzky bývalého štátneho podniku G.. V.. Žalobca sa domáhal náhrady
za obmedzenie vlastníckych práv za roky 2005, 2006 a 2007 dôvodiac tým, že ochrana súkromného
vlastníctva je atribútom právneho štátu, pričom obmedzenie vo vlastníckom práve je podľa čl. 20 Ústavy
Slovenskej republiky možné len za primeranú náhradu. Žalovaný a  intervenient na strane žalovaného
navrhli žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

3.  Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca si uplatňuje náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vo
vzťahu k vedeniu č. XXX, ktoré bolo postavené v roku XXXX na základe stavebného povolenia a v
zmysle vtedy platnej právnej úpravy Elektrizačného zákona. Tento zákon upravoval tiež náhradu škody,
ktorá vznikla v prípade, ak bolo vlastníctvo podstatne obmedzené, a to v lehote 3 mesiacov od  vtedy,
keď bolo zariadenie uvedené do prevádzky. Ide o lehotu prekluzívnu a pokiaľ takýto nárok nebol u
prevádzkovateľa uplatnený, zanikol. Zákon o energetike v ust. § 69 ods. 10 stanovil, že oprávnenia k
cudzím nehnuteľnostiam, ako aj obmedzenia ich užívania, ktoré vznikli pred účinnosťou tohto zákona
zostávajú nedotknuté. V danom prípade sa súd prvej inštancie stotožnil s vyjadrením intervenienta
a s jeho právnou argumentáciou v tom zmysle, že Elektrizačný zákon upravoval samostatne v ust.



§ 22 otázku náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva a v ust. § 28 otázku náhrady škody. Lesné
spoločenstvo, ktoré združovalo pôvodných žalobcov, bolo za účinnosti Elektrizačného zákona zrušené
na  základe Znárodňovacieho zákona, avšak tento zákon sa nijakým spôsobom nedotkol vlastníctva
členov týchto lesných spoločenstiev a z toho dôvodu v čase zrealizovania predmetného elektrického
vedenia v roku 1959 jednotliví vlastníci týchto lesných pozemkov, ktoré sa nachádzali pod vedením si
mohli uplatniť náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 22 Elektrizačného zákona. V tom
čase oprávnenou osobou na uplatnenie si náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva boli jednotliví
vlastníci pozemkov, pokiaľ nešlo o nehnuteľnosti v socialistickom vlastníctve.

4.  Súd prvej inštancie konštatoval, že v danom prípade nie je možné aplikovať ust.§  35 ods. 1 druhá
veta Zákona o lesoch. Ustanovenia § 68a ods. 4 a 5 Zákona o lesoch sa vzťahujú na také líniové
stavby, pri ktorých nebola uzavretá dohoda o výške a spôsobe náhrady za obmedzenie vlastníckych
práv a zároveň k právnemu titulu obmedzenia došlo do 01.09.2005. Pod právny režim Zákona o
lesoch však nemôžu patriť také líniové stavby, ktorých právny režim upravuje osobitný režim. Toto
vyplýva priamo z ust. § 35 ods. 1 druhá veta Zákona o lesoch. Osobitným zákonom, na ktorý toto
ustanovenie odkazuje je aj Zákon o energetike, ktorý osobitne rieši aj otázku náhrady za obmedzenie
vlastníckych práv spôsobené zriadením energetickej líniovej stavby. Týmito osobitnými predpismi sú
však aj predchádzajúce energetické predpisy, ktorým v otázke náhrady za obmedzenie vlastníckych práv
vracia účinnosť intertemporálne ustanovenie Zákona o energetike (§ 69 ods. 10 Zákona o energetike).
Režim náhrady škody, ako aj náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva podľa Elektrizačného zákona
je súčasťou právneho režimu oprávnení a obmedzení k cudzím nehnuteľnostiam podľa tohto zákona.
V otázke náhrady škody a v otázke náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva sa Elektrizačnému
zákonu vracia spätná účinnosť prostredníctvom intertemporálneho ustanovenia Zákona o energetike a
spätná účinnosť v tejto súvislosti Elektrizačnému zákonu vracia všetky právne vzťahy vzniknuté za jeho
účinnosti. Preto v prípade zrušených lesných spoločenstiev prináležala ich bývalým členom v zmysle
Elektrizačného zákona náhrada za obmedzenie vlastníckych práv dotknutých výstavbou energetických
zariadení. Ustanovenia § 35 Zákona o lesoch sa na tento prípad nemôžu vzťahovať vzhľadom na
ust. § 35 ods. 1 druhá veta tohto zákona, že náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva sa poskytne
podľa tohto zákona, ak osobitné predpisy neustanovujú inak. V danom prípade náhradu za obmedzenie
vlastníckeho práva jednoznačne upravujú zákony týkajúce sa energetiky, teda pôvodne Elektrizačný
zákon ako aj Zákon o energetike. V priebehu konania bol prijatý Zákon o energetike č. 251/2012
Z.z., ktorý prevzal intertemporálne ustanovenia § 69 ods. 10 zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike
do svojich ustanovení (§ 96 ods. 4). Zároveň v ust. § 96 ods. 6 dopĺňa tieto ustanovenia tak, že:
„Nárok za primeranú jednorazovú náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti nemožno
priznať, ak lehota na uplatnenie nároku za primeranú jednorazovú náhradu za nútené obmedzenie
užívania nehnuteľnosti podľa doterajších predpisov uplynula. Na počítanie lehôt na uplatnenie nároku za
primeranú jednorazovú náhradu, ktoré začínali plynúť podľa doterajších predpisov, sa použijú doterajšie
predpisy“. Podľa názoru súdu prvej inštancie ust. § 35 ods. 1 druhá veta Zákona  o lesoch nemožno
v tomto prípade použiť, pretože Zákon o energetike otázku náhrad za obmedzenie vlastníckeho práva
pod energetickými líniovými stavbami vždy upravoval osobitne a to počnúc Elektrizačným zákonom a
pokračujúc Zákonom o energetike č. 656/2004 Z. z. a následne zákonom č. 251/2012 Z. z..

5. Podľa názoru súdu prvej inštancie je žalobca právnym nástupcom pôvodného pozemkového
spoločenstva, čo vyplýva z ust. § 9 Znárodňovacieho zákona č. 2/1958, ktoré zachovalo vlastnícke
pomery dotknutých lesných pozemkov a znárodnenie sa týkalo len samotného obhospodarovania.
Vlastníci týchto pozemkov na základe Reštitučného zákona č. 229/1991 Zb. sa mali možnosť združiť
do pozemkového, resp. lesného spoločenstva založeného podľa osobitného predpisu a to najprv podľa
zák. č. 293/1992 Zb., zák. č. 181/1995 Z.z. o pozemkových spoločenstvách aj podľa zákona súčasne
platného 97/2013 o pozemkových spoločenstvách. Oba tieto zákony deklarujú obnovenie spoločenstiev
vzniknutých podľa predchádzajúcej právnej úpravy, pričom demonštratívne odkazujú už na zákony z čias
Rakúsko-uhorskej monarchie. Pokiaľ došlo k zrušeniu týchto pozemkových spoločenstiev, vlastnícke
právo k týmto lesným pozemkom sa zachovalo jednotlivým vlastníkom, ktorí si mohli uplatniť v zmysle
ustanovení Zák. č. 79/1957 Zb. náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva a to v lehote 3 mesiacov
odvtedy, keď bolo zariadenie uvedené do prevádzky. Ide o lehotu prekluzívnu, čiže keď takýto nárok
nebol jednotlivými vlastníkmi uplatnený, zanikol. Preto žalobu súd zamietol.

6.  Výrok o trovách konania súd odôvodnil s poukazom na ust. § 151 ods. 3 O.s.p.



7. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalobca. Namietal, že rozsudok súdu
prvej inštancie je prekvapivý, spočíva na nesprávnom právnom posúdení, je ústavne nekonformný a
nezákonný. Uviedol, že súd rozsudkom č. k. 10C 2/2009 - 247 zo dňa 31.05.2011 rozhodol okrem
iného aj o tom, že základ nároku je dôvodný. Odvolací súd zrušil rozsudok pre vady konania bez
toho, aby sa zaoberal  meritom veci, nevyslovil  k tomuto žiadny odlišný právny názor. Po vrátení
veci na nové prejednanie a rozhodnutie došlo k odstráneniu vytýkaných vád a žalobca nevidí ústavne
konformný dôvod, aby sa súd prvej inštancie  odchýlil od svojho pôvodného právneho názoru. Ďalej
žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie nerozoznal, že ide o dva odlišné nároky vyplývajúce z odlišných
skutočností. To, že na pozemku žalobcov sa nachádzajú líniové stavby (stožiare vzdušných elektrických
vedení) žalobcovia rešpektujú  ako legálne bremená a žaloba nesmerovala k náhradám za obmedzenie
z tohto titulu. Žaloba smeruje na poskytnutie náhrad podľa § 35 ods. 4 Zákona o lesoch z dôvodu
predčasného vyrúbania lesného porastu. Jedná sa o lesný pozemok tvoriaci hospodársky les s obnovou
90 - 130 rokov, pričom žalobca je povinný lesný porast pravidelne v ochrannom pásme odstraňovať
(na náklady žalovaného). Tento porast nemôže nikdy dosiahnuť stanovený rubný vek a vlastníkovi tým
vzniká ujma.  S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžp 3/2010 je možné podľa
žalobcu nárok oprieť o ust. § 35 ods. 1 Zákona o lesoch, lebo odkaz zákonodarcu uvedený pod čiarou
k príslušnému ustanoveniu zákona, nie je súčasťou právnej normy a nemá záväzný charakter, ale
len informačný. K právnemu nástupníctvu uviedol, že žalobca nie je právnym nástupcom žiadneho
pôvodného pozemkového spoločenstva, pretože pôvodné pozemkové spoločenstvá boli zrušené bez
právneho nástupníctva a ich pozemky prešli do podielového spoluvlastníctva bývalých členov rušených
útvarov. Náhrada za majetkovú ujmu patrí vlastníkovi, bez ohľadu na vlastnícky subjekt. Žalovaný je
komerčným subjektom a je rozumné i spravodlivé (s poukazom aj na čl. 11 Listiny základných práv a
slobôd), aby obmedzenie vlastníckeho práva bolo kompenzované tým subjektom, v ktorého prospech je
obmedzenie zriadené. Nemožno spravodlivo požadovať, aby náklady znášal samotný vlastník, ktorého
vlastnícka sféra je obmedzovaná. Ďalej poukázal, že v spore do konania vstúpil intervenient, pričom
súd sa nevysporiadal s právnym záujmom tretej osoby  na výsledku sporu i jeho priamym dopadom
na predmet sporu, vrátane prípadných trov konania. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V prípade, ak odvolací súd potvrdí napadnutý rozsudok, navrhol
v zmysle ust. § 238 ods. 3 O.s.p. pripustiť dovolanie pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu. Otázku zásadného významu navrhol formulovať tak, že či z práva na náhradu za
obmedzenie vlastníckych práv podľa § 35 Zákona o lesoch predčasným výrubom lesného porastu sú
(nie sú) vylúčené pozemky, cez ktoré prechádzajú vzdušné vedenia elektrických zariadení a predčasný
výrub bol vykonaný (vykonáva sa) v záujme prevádzkovateľa týchto zariadení.

8.  Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že súd prvej inštancie posudzoval nárok žalobcu výlučne
podľa ust. § 35 ods. 1 vo väzbe na § 68a ods. 4 a 5 Zákona o lesoch. Žalobca s výkladom uvedených
ustanovení zo strany súdu nesúhlasil, no z odôvodnenia napadnutého rozsudku  je zrejmé, že súd
žalobu zamietol práve na základe aplikácie ust. § 35 ods. 1 Zákona o lesoch. Súdu prvej inštancie nie je
možné vytýkať nesprávnu právnu kvalifikáciu uplatneného nároku. Pokiaľ ide o povinnosť odstraňovať
porast  pod líniovými stavbami, vyjadril názor, že vyjadrenie žalobcu je nepresné v tom zmysle, že
povinnosť odstraňovať lesný porast pod elektroenergetickými líniovými stavbami neprináleží žalobcovi,
ale žalovanému ako prevádzkovateľovi  distribučnej siete. Pokiaľ by žalobca odmietol porast pod
líniovými stavbami žalovaného (za riadne dohodnutú a vyfakturovanú odmenu) odstrániť, žalovaný by
bol povinný odstrániť tento porast vo vlastnej réžii alebo prostredníctvom iného subjektu. Žalobca je
povinný odstraňovanie porastu iba strpieť, no nie je povinný ho aj sám vykonávať a žalovaný nie je
oprávnený akýmkoľvek spôsobom ho k tomu nútiť. Napokon samotná skutočnosť, kto má povinnosť
odstraňovať porast pod elektroenergetickými stavbami nijako nesúvisí s prejednávanou vecou. Podľa
názoru žalovaného súd sa dostatočne zaoberal posúdením, prečo nárok žalobcu nie je možné oprieť
o ust. § 35 ods. 1 Zákona o lesoch, keďže náhradu v danom prípade osobitné predpisy pre oblasť
energetiky skutočne  a preukázateľne upravujú inak.  Súd prvej inštancie uviedol, že na právny
režim Zákona o energetike odkazuje priamo ust. § 35 ods. 1 Zákona o lesoch, nie jeho odkaz pod
čiarou. Námietka žalobcu o tom, že žalobca nie je právnym nástupcom pôvodného pozemkového
spoločenstva nemá oporu v zákone. Všetky zákony prijaté po roku 1989 ohľadom tzv. pozemkových
spoločenstiev upravovali jednak vznik nových pozemkových spoločenstiev a jednak deklarovali obnovu
pôvodných spoločenstiev, ktoré boli zrušené zákonom č. 2/1958 Zb., vrátane žalobcu. Žalovaný
nepopiera samotný vznik nároku na obmedzenie vlastníckeho práva vlastníkov pozemkov dotknutých
umiestnením energetických stavieb, avšak daný nárok žalobcu nie je možné opierať o ustanovenia
Zákona o lesoch, ale výlučne o právne predpisy v oblasti energetiky. Námietku ohľadom intervenienta



považoval žalovaný za účelovú, nakoľko iba odkláňa pozornosť od merita veci. Navrhol napadnutý
rozsudok  potvrdiť.

9.  Intervenient navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť z totožných dôvodov ako uviedol žalovaný vo
vyjadrení k odvolaniu.
10.  Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní    (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj
konanie, ktoré mu predchádzalo, v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP, bez
nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
zverejnil na úradnej tabuli a webovej stránke súdu dňa 26.10.2016 (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.

11.  Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam
a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo
ani v štádiu odvolacieho konania. Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, ako
aj s dôvodmi tam uvedenými a k odvolacím námietkam žalobcu len na doplnenie v zmysle § 387 ods.
2 CSP  konštatuje:

12.  Žalobca svoj nárok na zaplatenie 3 790,48 eura s príslušenstvom uplatňuje v zmysle ust. § 35 Zákona
o lesoch, konkrétne § 35 ods. 4 písm. a)  bod 2. 1 ako náhradu za predčasný vyrúb lesného porastu.
V zmysle ust. § 35 ods. 1 Zákona o lesoch, náhrada za obmedzenie vlastníckych práv patrí vlastníkovi
alebo správcovi, ak vyňatím, obmedzením využívania alebo osobitným režimom hospodárenia dôjde
k obmedzeniu vlastníckych práv. Náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva sa poskytne podľa tohto
zákona, ak osobitné predpisy neustanovujú inak. Žalobca správne poukázal na skutočnosť, že odkaz
zákonodarcu pod čiarou nie je súčasťou právnej normy a má len informačný charakter. V danom prípade
Zákon o lesoch v poznámke č. 24 pod čiarou odkazuje na zákon č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a
krajiny a na zákon č. 364/2004 Z.z. o vodách. V prejednávanom prípade, však osobitný právny predpis,
ktorým je zákon č. 79/1957 Zb. o výrobe, rozvode a spotrebe elektriny (ďalej len Elektrizačný zákon) v
ust. § 22 ustanovil inak.

13.  Podľa § 22 ods. 1 Elektrizačného zákona, energetickým podnikom prislúcha oprávnenie:
a) stavať a prevádzať na cudzích nehnuteľnostiach v rozsahu vyplývajúcom z povolenej stavby elektrické
vedenie, ako i malé stanice do rozlohy 30 m2, s príslušenstvom (ďalej len "vedenie"), najmä zriaďovať
na nehnuteľnostiach podperné body, prepnúť nehnuteľnosti vodičmi a umiestňovať v nich vedenie;
b) vstupovať a vchádzať s vozidlami pri stavbe, prevádzke, opravách, zmenách alebo pri odstraňovaní
vedenia na príchodové a priechodové cudzie nehnuteľnosti, ktoré sú vedením priamo dotknuté;
c) odstraňovať a okliesňovať stromovie prekážajúce vedeniu (§§ 23 a 24).
Podľa § 22 ods. 2 Elektrizačného zákona, za výkon oprávnení uvedených v predchádzajúcom odseku nie
sú energetické podniky povinné poskytovať náhradu. Ak je však vlastník alebo užívateľ nehnuteľností,
ktorá nie je v štátnom socialistickom vlastníctve, zriadením vedenia podstatne obmedzený v užívaní
nehnuteľností, môže žiadať u orgánu, ktorý je podľa predpisov o povoľovaní stavieb kompetentný pre
povolenie stavby energetického diela (ďalej len "povoľujúci orgán"), aby mu energetický podnik poskytol
primeranú jednorazovú náhradu; žiadosť musí byť pod stratou nároku podaná do troch mesiacov odo
dňa, keď sa dielo uviedlo do trvalej prevádzky (užívania).
Podľa § 22 ods. 5 Elektrizačného zákona, povinnosť trpieť výkon oprávnení uvedených v odseku 1
viazne na dotyčnej nehnuteľnosti ako vecné bremeno.

14. V konaní bolo nesporne preukázané, že pozemok, na ktorom žalobca ako lesohospodárske
spoločenstvo hospodári,  je zaťažený vecným bremenom spočívajúcim v povinnosti strpieť obmedzenia
vyplývajúce z existujúcej líniovej  stavby  - elektrického vedenia č. XXX, ktoré bolo postavené v roku
1959.

15.  Právny poriadok Slovenskej republiky definuje vecné bremeno ako právo niekoho iného než
vlastníka veci, ktorého obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať.
Vecné bremená zriaďované zákonom takýto charakter majú, aj keď ich režim nie je celkom totožný
s režimom zmluvných vecných bremien, pretože sa riadi špeciálnou právnou úpravou zákona, na
základe ktorého ex lege vznikli. Zákonné vecné bremeno vzniká priamo zo zákona bez ohľadu na
jeho zápis v katastri nehnuteľnosti. V danom prípade vzniklo vecné bremeno momentom zriadenia



elektroenergetickej stavby (r.  1959). Osobitným zákonom, ktorý umožňoval výstavbu vedení na cudzích
nehnuteľnostiach bol Elektrizačný zákon účinný od 01. 01. 1958, ktorý zároveň obsahoval úpravu
náhrady za zriadenie vecného bremena v prípade, ak bol vlastník  podstatne obmedzený v užívaní
nehnuteľností. Toto ustanovenie zároveň obsahovalo aj prekluzívnu 3 - mesačnú lehotu, v ktorej bolo
potrebné si náhradu uplatniť. V prípade, ak nárok na náhradu nebol uplatnený v lehote 3 mesiacov od
uvedenia stavby do trvalej prevádzky, tento zanikol a nebolo ho možné následne priznať, lebo špeciálny
právny predpis (Elektrizačný zákon)  upravoval osobitne poskytnutie náhrady za obmedzenie užívacieho
práva vlastníka.

16.  Vecné bremeno zaťažujúce pozemok pôvodne vo vlastníckeho práva predchodcu žalobcu a
teraz vo vlastníctve žalobcu vzniklo za účinnosti Elektrizačného zákona a zostalo zachované aj po
nadobudnutí účinnosti zákona č. 70/1998 Z. z. o energetike, ktorým bol s účinnosťou od 01. 07. 1998
zrušený Elektrizačný zákon. Rovnako zostalo toto právo nedotknuté i po nadobudnutí účinnosti zákona
o energetike, ktorý bol s účinnosťou od 01. 01. 2005 zrušený a bol prijatý zákon č. 656/2004 Z. z. o
energetike, ktorý bol od 01. 09. 2012 zrušený a bol prijatý zákon č. 251/2012 Z. z. o energetike. Platný
zákon o energetike je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku lex specialis a rovnakú povahu mali aj
predchádzajúce právne úpravy (elektrizačný zákon a zákon o energetike). Pokiaľ si právny predchodca
žalobcu neuplatnil nárok za podstatné obmedzenie v užívaní pozemku zriadením vecného bremena
podľa Elektrizačného zákona, hoci tento zákon takúto náhradu (pod stratou zániku nároku na náhradu,
ak nebola uplatnená v stanovenej lehote) umožňoval, nemôže byť požadovaná náhrada za obmedzenie
vlastníckeho práva priznaná podľa Občianskeho zákonníka. Aj teraz platný zákon o energetike umožňuje
len priznanie jednorazovej náhrady za obmedzenie užívania nehnuteľnosti, resp. za zriadenie práva
vecného bremena.

17. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4Cdo 89/2008 zo dňa 21.12.2009, v zmysle ktorého, cit: „Pri nedostatku inej právnej úpravy by právo na
náhradu za vzniklé zákonné vecné bremená bolo možné odvodiť aj zo všeobecne uznávaných právnych
princípov ako príkazov na ochranu základných práv a slobôd, teda aj základného práva vlastniť a užívať
majetok. Pokiaľ ale tieto špeciálne predpisy, na základe ktorých vznikli zákonné vecné bremená, otázku
náhrad za s tým spojené obmedzenie vlastníckeho práva upravujú, treba podmienky vzniku a zániku
práva na náhradu ako aj formu a spôsob náhrady posudzovať podľa v nich obsiahnutej hmotnoprávnej
úprave. Pri aplikácii tejto úpravy treba rešpektovať zásadu zákazu pravej retroaktivity, z ktorej vyplýva,
že vznik právnych vzťahov a nároky z nich vzniknuté pred účinnosťou novej právnej úpravy sa zásadne
posudzujú podľa právnej úpravy platnej v dobe ich vzniku. V preskúmavanej veci to potom znamená, že
ak došlo k vzniku vecného bremena za účinnosti Elektrizačného zákona (§ 22 ods. 1), nárok na náhradu
za obmedzenie vlastníckeho práva bolo potrebné posudzovať podľa tohto zákona. Pretože tento zákon
umožňoval priznanie takejto náhrady len ako jednorazovej, neprichádzalo do úvahy jej priznanie ako
opakujúceho plnenia za konkrétne vymedzenú dobu. V zmysle § 22 ods. 2 tohto zákona vlastník
nehnuteľnosti, ktorý bol zriadením vecného bremena podstatne obmedzený v užívaní nehnuteľnosti,
mohol žiadať, aby mu energetický podnik poskytol primeranú jednorazovú náhradu, pričom žiadosť
musela byť pod stratou nároku podaná do troch mesiacov odo dňa, keď sa energetické dielo uviedlo do
prevádzky (užívania).“ Otázku náhrady za obmedzenie užívania nehnuteľnosti upravuje osobitný zákon,
preto nebolo možné aplikovať na daný skutkový stav všeobecný právny predpis.

18.  Nárok žalobcu nie je dôvodný ani v súvislosti so zmenou právnej úpravy upravujúcej poskytovanie
náhrad  za obmedzenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Elektrizačný zákon bol s účinnosťou od
01.07.1998  nahradený zákonom č. 70/1998 Z. z. o energetike, ktorý poskytovanie náhrad neupravoval.
Následne bol s účinnosťou od 01.01.2005 prijatý zákon č. 656/2004 Z.z. o energetike, v zmysle ktorého
oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam, ako aj obmedzenia ich užívania, ktoré vznikli pred účinnosťou
tohto zákona, zostávajú nedotknuté (§ 69 ods. 10). Rovnako aj nasledujúci právny predpis zákon č.
251/2012 Z.z. o energetike účinný od 01.09.2012, stanovil, že oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam,
ako aj obmedzenia ich užívania, ktoré vznikli pred účinnosťou tohto zákona, zostávajú nedotknuté, ak
tento zákon neustanovuje inak (§ 96 ods. 4).  V zmysle ust. § 96 ods. 6 zákona č. 251/2012 Z.z.,
nárok na primeranú jednorazovú náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti nemožno
priznať, ak lehota na uplatnenie nároku na primeranú jednorazovú náhradu za nútené obmedzenie
užívania nehnuteľnosti podľa doterajších predpisov uplynula. Lehota na uplatnenie nároku na primeranú
jednorazovú náhradu pri zákonných vecných bremenách zodpovedajúcich oprávneniam podľa § 11 ods.
1 písm. f) a g) začína plynúť odo dňa vykonania zápisu vecného bremena do katastra nehnuteľností len



pri zákonných vecných bremenách, ktoré vznikli po nadobudnutí účinnosti tohto zákona. Na počítanie
lehôt na uplatnenie nároku na primeranú jednorazovú náhradu, ktoré začali plynúť podľa doterajších
predpisov sa použijú doterajšie predpisy. Konania vo veci nároku na primeranú jednorazovú náhradu
za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti, nároku na primeranú jednorazovú náhradu za nútené
obmedzenie užívania pozemku v ochrannom pásme a bezpečnostnom pásme a nároku na primeranú
jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena začaté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona
sa dokončia podľa doterajších predpisov.

19. Z vyššie uvedených citovaných ustanovení vyplýva, že ani novšia (postsocialistická) právna úprava
neumožňuje priznanie inej ako jednorazovej náhrady za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti
a navyše neplatí retroaktívne (so spätnými účinkami) vo vzťahu k pôvodnej právnej úprave. Preto
pokiaľ si žalobca, resp. jednotliví podieloví spoluvlastníci, neuplatnili náhradu za nútené obmedzenie
užívania nehnuteľnosti včas, teda v prekluzívnej lehote 3 mesiacov od uvedenia stavby (vedenia) do
prevádzky, žalobe nemožno vyhovieť. Otázka, či súčasný žalobca je alebo nie je právnym nástupcom
pôvodného pozemkového spoločenstva je právne irelevantná, pretože náhrada za obmedzenie užívania
nehnuteľnosti, ktorá je predmetom sporu, nebola uplatnená včas, a teda nárok zanikol.

20.  Odvolací súd dáva do pozornosti rímskoprávnu zásadu „vigilantibus iura scripta sunt" t. j. „práva
patria len bdelým" (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú
o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou
starostlivosťou a predvídavosťou. Je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili
a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné,
satisfakčné a pod.. Táto zásada zdôrazňuje vlastné pričinenie  účastníkov občianskoprávnych vzťahov,
aby dôsledne sledovali svoje subjektívne práva a vykonávali také úkony, v dôsledku ktorých by
nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu.

21. Žalobca v podanom odvolaní namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je prekvapivé, lebo v
prvom rozsudku bolo o základe nároku rozhodnuté ako o dôvodnom nároku. Odvolací súd uvádza,
že pokiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté o dôvodnosti základu nároku, nemožno súdu prvej inštancie
vyčítať nezákonnosť rozhodnutia, keď na základe ďalších vykonaných dôkazov došlo k zmene právnych
či skutkových okolností, z ktorých súd pri rozhodovaní vychádzal. Odvolacia námietka žalobcu nebola
dôvodná.

22.  Vo vzťahu k návrhu žalobcu na pripustenie dovolania, odvolací súd poukazuje na zmenu
právnej úpravy zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016, ktorá
odvolaciemu súdu nedáva oprávnenie pripustiť dovolanie, pretože ide rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu, tak ako to upravovalo ust. § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku účinného
do 30.06.2016. Odvolací súd posudzoval rozsah a dôvody podaného odvolania podľa Civilného
sporového poriadku, lebo v zmysle ust. § 470 ods. 1, 2, prvá veta CSP právne účinky úkonov, ktoré nastali
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostali zachované, avšak Civilný sporový poriadok
platí aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, pokiaľ nie je ustanovené inak (princíp
okamžitej aplikability v spojení s princípom justifikácie účinkov procesných úkonov). Vzhľadom na
skutočnosť, že s účinnosťou od 01.07.2016 nový procesný predpis neumožňuje odvolaciemu súdu, aby
pripustil dovolanie, odvolací súd tomuto návrhu žalobcu nevyhovel. Podmienky prípustnosti dovolania
sú upravené v zákone a nie je možné ich rozširovať.

23. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 ods. 1, 2 CSP
rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby ako vecne správny potvrdil.

23.  Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie o náhrade trov konania doposiaľ nerozhodol, bude jeho
úlohou rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania.

24.   Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.



Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy        (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).