Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 17Co/40/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8510205651 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 07. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8510205651.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a sudkýň JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Gabriely Világiovej v právnej veci žalobcu Prvá stavebná sporiteľňa, a.s., so sídlom Bajkalská 30, 829 48 Bratislava, IČO: 31 335 004 proti žalovaným 1/ D. V., nar. XX.X.XXXX, bytom T. č. XX, okr. D. P., 2/ Ing. C. P., nar. X.X.XXXX, bytom W. XXXX/X, XXX XX T., Sídlisko L. I., obaja žalovaní zastúpení JUDr. Jánom Jenčom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Velické námestie 1178/15, Poprad - Veľká, v konaní o zaplatenie 7.359 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu aj žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k. 2C 14/2011 - 60 zo dňa 22.septembra 2011 jednohlasne takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zaviazal žalovanú v 1. rade a žalovaného v 2. rade zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 7.359 Eur s 9 % úrokom z omeškania ročne z istiny 7.204,77 Eur od 1.11.2010 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania vo výške 441,50 Eur, a to všetko do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsah plnenia povinnosť druhého žalovaného. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že účastníci konania uzatvorili dňa 07.05.2005 zmluvu o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere, na základe ktorej žalobca ako veriteľ poskytol žalovanej v 1. rade ako dlžníkovi mimoriadny medziúver vo výške 300.000,- Sk ( 9.958,18 Eur ). Žalovaná v 1. rade sa zaviazala splácať úroky mimoriadneho medziúveru vo výške 6,49 % ročne pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 53,87 Eur a do nasporenia 50 % cieľovej sumy vkladať na účet zmluvy o stavebnom sporení pravidelné mesačné vklady vo výške 49,79 Eur. Po pridelení cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení a zúčtovaní účtu mimoriadneho medziúveru s účtom stavebného sporenia splácať stavebný úver, vrátane úrokov 4,7 % ročne pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 49,79 Eur. Žalovaný v 2. rade prevzal ručením na seba povinnosť uspokojiť pohľadávku, ak ju neuspokojí žalovaná v 1. rade. Na základe takejto zmluvy žalobca poskytol žalovanej v 1. rade mimoriadny medziúver, ktorý však žalovaná v 1. rade nesplácala v dohodnutých splátkach a v dohodnutej výške. Žalobca preto listom zo dňa 01.07.2010 od zmluvy odstúpil a vyzval žalovanú v 1. rade k úhrade dlžnej sumy, ktorá k 01.07.2010 predstavuje 7.137,85 Eur. Túto skutočnosť žalobca dal na vedomie aj žalovanému v 2. rade listom zo dňa 01.07.2010, ktorý mu doručil na adresu uvedenú v zmluve. Prvostupňový súd skonštatoval, že zmluva bola uzatvorená medzi žalobcom ako dodávateľom v rámci jeho podnikateľskej činnosti a žalovanými ako spotrebiteľmi, ktorí nekonali v rámci svojej podnikateľskej činnosti a nemali možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy. Preto na tento záväzkovo právny vzťah je potrebné aplikovať ustanovenia týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv. Prvostupňový súd s poukazom na ustanovenie § 2 ods. 1 a § 23a ods. 1 zákona č. 634/92 Zb. a ďalej s poukazom na ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 53 ods. 1, § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka skonštatoval, že spotrebiteľ sa najmä nemôže vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva alebo inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Z ustanovenia § 54 ods. 1 OZ vyplýva jednoznačný záver o tom, že práva a povinnosti účastníkov spotrebiteľskej zmluvy sa nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ si ani iným spôsobom nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Uvedený záver podporuje aj ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kde zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sa nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa. To vedie k tomu, že normy obchodného práva sú v takomto prípade použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisov vydaných na jeho základe. V praxi to znamená, že Obchodný zákonník sa môže uplatniť len tam, kde nenarazí na obmedzenia v Občianskom zákonníku a vo vykonávacích predpisoch k nemu. Prvostupňový súd aplikujúc ustanovenie § 497 ods. 1 Obchodného zákonníka skonštatoval, že zmluva o úvere je ako osobitný zmluvný typ upravená v Obchodnom zákonníku. Použitie Obchodného zákonníka vyplýva z absolútneho obchodno záväzkového vzťahu. V súvislosti s ručením prvostupňový súd aplikoval ustanovenie § 303, § 306 ods. 1, § 308 Obchodného zákonníka, v súvislosti s odstúpením od zmluvy ustanovenie § 344 Obchodného zákonníka a čl. VII. všeobecných podmienok, čl. XIV. bod 3 písm. c/ v spojení s bodom 2 písm. a/ všeobecných podmienok. Dospel k záveru, že účastníci konania uzatvorili platnú zmluvu o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere, žalobca v postavení veriteľa, žalovaná v 1. rade v postavení dlžníka a žalovaný v 2. rade v postavení ručiteľa. Žalobca poskytol žalovanej v 1. rade mimoriadny medziúver, ktorý však žalovaná v 1. rade nesplácala v dohodnutých splátkach a v dohodnutej výške. Žalobca v súlade s dohodnutými zmluvnými podmienkami od zmluvy odstúpil a vyzval žalovanú v 1. rade k úhrade dlžnej sumy, ktorá k 01.07.2010 predstavuje 7.137,85 Eur. Túto skutočnosť oznámil žalovanému v 2. rade. Prvostupňový súd sa zaoberal aj námietkami žalovaných, aj keď tieto námietky boli podané prostredníctvom právneho zástupcu žalovaných bez podpísania tejto listiny. Žalovaní namietali, že pred odstúpením od zmluvy žalovaný v 2. rade nebol vyzvaný k splneniu dlhu namiesto žalovanej v 1. rade, ak by tomu tak bolo, dlh by za žalovanú v 1. rade splnil a k odstúpeniu od zmluvy by nedošlo. Prvostupňový súd poukázal na samotný obsah zmluvy a všeobecných zmluvných podmienok, ktoré už boli vyššie citované, z ktorých nevyplýva povinnosť veriteľa pred využitím práva na odstúpenie od zmluvy pri porušení zmluvy dlžníkom obrátiť sa s výzvou na plnenie na ručiteľa. Žalovaná v 1. rade si mala byť vedomá následkov neplnenia povinností vyplývajúcich z tejto zmluvy. Prvostupňový súd poukázal na samotný vzťah ručenia, ktorý je konštruovaný ako vzťah akcesorický. Vzniká na základe vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom, a to ako jeho zabezpečovací mechanizmus. Jeho znakom je subsidiarita, ktorá sa prejavuje v tom, že veriteľ sa musí najprv domáhať splnenia záväzku od dlžníka. Povinnosť ručiteľa splniť záväzok namiesto dlžníka sa aktivizuje až v druhom slede. Tu prvostupňový súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 44/99, v zmysle ktorého doručením žaloby, ktorou sa veriteľ domáha splnenia záväzku od dlžníka aj ručiteľa, dlžníkovi je splnením podmienky písomnej výzvy v zmysle § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka. Preto prvostupňový súd zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade na úhradu istiny 7.359 Eur. Prvostupňový súd sa ďalej zaoberal uplatneným nárokom na úrok z omeškania vo výške 11,49 % ročne zo sumy 7.204,77 Eur od 01.11.2010. Zmluvné strany sa v čl. VI. bod 4 dohodli pre prípad uvedený v ods. 3 čl. VI. úrok z omeškania nad dohodnutú úrokovú sadzbu z celého ostatku dlhu pri medziúvere 5 % ročne. Výšku úrokovej sadzby mimoriadneho medziúveru dohodli v sadzbe 6,49 % ročne. Teda celkový úrok z omeškania dohodli v sadzbe 11,49 % ročne. Prvostupňový súd aplikoval ustanovenie § 365 Obchodného zákonníka, ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/95 Z.z. a skonštatoval že má za to, vzhľadom na ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, že ustanovenie čl. VI. bod 4 úverovej zmluvy je nevyhnutné hodnotiť ako neprijateľnú podmienku, podmienku, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, znevýhodňujúca spotrebiteľa - žalovaných v danom zmluvnom vzťahu. Keďže ide o neprijateľnú podmienku, ktorá je zo zákona neplatná, v tejto časti prvostupňový súd konštatoval neplatnosť úverovej zmluvy. Poukázal na aplikáciu ustanovenia § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády 87/95 Z.z. a uviedol, že prijateľnou sankciou za omeškanie žalovaných sa javí sankcia, ktorá zodpovedá ustanoveniu § 3 Nariadenia vlády č. 87/95 Z.z. účinnej ku prvému dňu omeškania splnením jednotlivých splátok, teda vo výške 9 % ročne. Preto prvostupňový súd priznal úroky z omeškania len vo výške 9 % a nad rámec tejto priznanej sumy v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 3 O.s.p. Trovy konania žalobcu tvorí zaplatený súdny poplatok za návrh v sume 441,50 Eur, ktoré sú povinní uhradiť žalovaní spoločne a nerozdielne do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Proti tomuto rozsudku, a to proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, podal odvolanie žalobca. Namietal, že prvostupňový súd nesprávne vec právne posúdil. Právny vzťah založený zmluvou o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere zo dňa 7.9.2005 je absolútnym obchodom podľa Obchodného zákonníka, na uvedený právny vzťah sa nevzťahuje zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov, ako aj ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, pretože toto ustanovenie platí až na právne vzťahy vzniknuté po účinnosti zákona č. 379/2008 Z.z. Zamietnutie návrhu súdom v časti rozdielu úrokov z omeškania uplatňovaných nad 9 % je v rozpore so zákonom. Ak by aj bolo možné aplikovať na tento právny vzťah, ktorého predmetom je poskytnutie peňažných prostriedkov, ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, je žalobca toho názoru, že súd musí skúmať, či ide o podstatné prevýšenie odplaty, teda vrátane úrokov z omeškania požadovaných bankami za spotrebiteľské úvery v mieste bydliska spotrebiteľa a v čase uzavretia zmluvy. Toto konštatovanie sa rovnako týka i aktuálneho znenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného do 1.6.2010. Preto žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že zaviaže žalovaných v 1. a 2. rade na úhradu sumy 7.359 Eur s 11,49 % -ným úrokom z omeškania ročne zo sumy 7.204,77 Eur od 1.11.2010 do zaplatenia a trov konania vo výške 441,50 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. K tomuto odvolaniu sa žalovaní písomne nevyjadrili. Proti rozsudku súdu prvého stupňa, a to proti vyhovujúcemu výroku, v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie žalovaní. Namietali, že zmluva o úvere je postihnutá viacerými formálnymi chybami a je nevýhodná pre dlžníka. Výška úrokov je v rozpore s dobrými mravmi. Prvostupňový súd vôbec nemal o nároku žalobcu rozhodnúť a mal ho v celosti zamietnuť. Namietal, že ručiteľ nikdy nebol upovedomený veriteľom o tom, že dlžník dlh riadne nespláca. Pokiaľ by sa tak stalo, ručiteľ by začal riadne uhrádzať dlh a nebolo by nutné pristúpiť k odstúpeniu od zmluvy, čím sa stala splatná celá pohľadávka a nabehli sankcie vo forme úrokov z omeškania, ktoré by inak nebolo potrebné uhradiť. Žalovaní namietali odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu judikatúrou, čím rozhodnutie prvostupňového súdu je nepresvedčivé, nepreskúmateľné a pre tento dôvod je potrebné rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť. Žalovaní naviac namietali, že im bola odňatá možnosť konať pred súdom a právo obhajovať klientov advokátovi žalovaných, pretože v deň pojednávania advokát žalovaných doručil svoje ospravedlnenie o neúčasti. Je pravdou, že nedoložil doklad o dôvode neúčasti, to neurobil preto, že sa v ten deň telefonicky dozvedel, že aj tak prvostupňový súd rozhodol rozsudkom. Žiadal, aby odvolací súd odvolaniu vyhovel. Pre prípad, že by potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa žiadal, aby vyslovil vo svojom rozsudku prípustnosť dovolania, pretože rozhodnutie je rozhodnutím po právnej stránke zásadného významu, pretože treba ozrejmiť, či takýto postup žalobcu voči ručiteľovi je v súlade s právom. Žiadal, aby žalovaní boli oslobodení od platenia súdnych poplatkov. Prvostupňový súd po preskúmaní majetkových pomerov žalovaných uznesením č.k. 2C 14/2011 - 111 zo dňa 21. februára 2012 priznal žalovanej v 1. rade oslobodenie od súdnych poplatkov a žalovanému v 2. rade uznesením č.k. 2 C 14/2011 - 113 zo dňa 21. februára 2012 nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov. Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovenia § 10 ods. 1 O.s.p., preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 212 O.s.p., vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie, čo je v súlade s ustanovením § 214 ods. 1,2 O.s.p., vo veci nariadil verejné vyhlásenie rozsudku, ktoré upovedomenie o termíne verejného vyhlásenia rozsudku bolo vyvesené na úradnej tabuli súdu dňa 30. mája 2012, preskúmal aj námietky v súvislosti s vadami konania prvostupňového súdu, ktoré mohli mať vplyv na správnosť rozhodnutia vo veci (§ 212 ods. 3 O.s.p.) a zistil, že odvolania účastníkov konania nie sú dôvodné. Odvolací súd sa najskôr vysporiadal s námietkou žalovaných, na základe ktorej im malo byť odňaté právo konať pred súdom, pretože pojednávanie nebolo odročené, aj keď o to ich právny zástupca požiadal. Z obsahu spisu súdu prvého stupňa vyplýva, že rozsudok bol vyhlásený na pojednávaní prvostupňového súdu nariadeného na 22.9.2011. Termín pojednávania prevzal žalobca dňa 14.7.2011 a právny zástupca žalovaných dňa 22.8.2011. Na tomto pojednávaní sa právny zástupca žalovaných nezúčastnil. Pojednávanie bolo nariadené o 9.00 hodine ráno, pojednávať sa začalo o 9.00 hodine. Po vyvolaní veci prvostupňový súd zistil neprítomnosť účastníkov konania, preto podľa § 101 ods. 2 O.s.p., pojednával v ich neprítomnosti. Pojednávanie bolo ukončené o 9.45 hodine, kedy bola podpísaná zápisnica z tohto úkonu súdu. Z listín, ktoré sa nachádzajú na č.l. 58 a 59 súdneho spisu, bolo zistené, že právny zástupca žalovaných e-mailovou poštou zaslal na podateľňu Okresného súdu v Starej Ľubovni o 9.35 hodine dňa 22. septembra 2011 ospravedlnenie z pojednávania, ktorého sa nemôže zúčastniť, žiadal pojednávanie odročiť, pretože mu jeho zdravotný stav neumožňuje zúčastniť sa takéhoto pojednávania, pretože utrpel úraz prsta na nohe. Uviedol, že lekárske potvrdenie doloží dodatočne. Zo spisového materiálu nevyplýva, že by právny zástupca žalovaných doposiaľ, teda ani počas odvolacieho konania, predložil lekárske potvrdenie o dôvode neúčasti na pojednávaní pred prvostupňovým súdom dňa 29. septembra 2011. Nič nebránilo právnemu zástupcovi žalovaných aj dodatočne preukázať dôvod neúčasti na pojednávaní. Keďže potvrdenie o neprítomnosti zástupcu žalovaných na pojednávaní tento nezdokladoval, nie je možné vyhodnotiť postup prvostupňového súdu, ktorý začal pojednávanie včas a vo veci konal v neprítomnosti účastníkov konania, ako odňatie práva konať pred súdom a tým ako dôvod na zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa. Naviac odvolací súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že pojednávanie vo veci prvostupňový súd začal o 9.00 hodine. Ospravedlnenie z neprítomnosti a žiadosť o odročenie bola doručené prvostupňovému súdu až o 9.35 hodine, teda potom, čo prvostupňový súd vec vyvolal a začal vo veci riadne konať a rozhodol. Preto aj táto okolnosť svedčí o tom, že prvostupňový súd postupoval správne, keď vo veci riadne a ďalej konal a neodňal tým žalovaným právo konať pred súdom. Ďalej odvolací súd skúmal, či rozhodnutie prvostupňového súdu vzhľadom na námietku žalovaných nie je dostatočne odôvodnené. Vo vzťahu k tejto námietke je potrebné poukázať na ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p., ktoré uvádza, akým spôsobom je potrebné odôvodniť rozsudok súdu prvého stupňa. Prvostupňový rozsudok je odôvodnený v súlade s citovaným zákonným ustanovením, poukázaním na judikatúru prvostupňovým súdom nespôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa, pretože na skutkový stav prvostupňový súd správne aplikoval právne predpisy a z týchto vyvodil aj správny právny záver, ktorý podporil rozhodovacou praxou súdov, ktoré rozhodovali v obdobných veciach. Uvedená argumentácia je len podporná k argumentácii právnej, ktorú prvostupňový súd zvládol bez výhrad odvolacieho súdu. Preto aj táto odvolacia námietka poukazujúc na ustanovenie § 212 ods. 3 O.s.p. odvolaciemu súdu sa javila ako účelová. Ďalej odvolací súd skúmal, či vecné dôvody odvolania žalovaných v prejednávanej veci obstoja, keďže odvolací súd môže preskúmavať napadnutý výrok len v rozsahu odvolacích námietok. Ide o námietku, na základe ktorej bolo povinnosťou žalobcu pred odstúpením od zmluvy o dlhu dlžníka informovať veriteľa. Prvostupňový súd sa touto námietkou, ktorá bola vznesená žalovanými aj počas prvostupňového konania, riadne vysporiadal, zistil riadne skutkový stav, riadne aplikoval právny predpis a správne vec aj právne posúdil. Odvolací súd v celom rozsahu vo vzťahu k tejto námietke poukazuje na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa a naviac je potrebné uviesť už aj s poukazom na ustanovenie § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka, že veriteľ nemá povinnosť domáhať sa splnenia dlhu voči ručiteľovi, aj keď záväzok je zabezpečený ručením, ale povinnosťou veriteľa je vymôcť dlh od dlžníka a pokiaľ veriteľ sám uzná, že bude využívať zabezpečovací záväzok vo forme ručenia, je oprávnený sám domáhať sa splnenia záväzku voči ručiteľovi, nie je to však jeho povinnosťou. Preto námietka žalovaných o nedôvodnosti úrokov, keď nebol vyzvaný ručiteľ na splnenie dlhu, je nedôvodná. Odvolací súd skúmal ďalej aj námietku prípustnosti dovolania a či takýto postup veriteľa bol v súlade s právom. Odvolací súd aplikujúc ustanovenie § 238 ods. 3 O.s.p. nepripustil dovolanie proti napadnutému rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pretože nejde o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, uvedené právne vzťahy súdmi boli už judikované, a preto nie je dôvodom preskúmať v tomto rozsahu vec dovolacím súdom. Žalobca vo svojom odvolaní namietal nepriznanú výšku úrokov z omeškania v uplatnenom rozsahu, teda vo výške 11,49 %. Vzťah medzi účastníkmi konania vznikol na základe zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere zo dňa 7.9.2005. Aj keď takáto zmluva, tak ako to správne uviedol prvostupňový súd, je zmluvou, ktorá vykazuje známky absolútneho obchodu a je potrebné ju posúdiť podľa Obchodného zákonníka, je zároveň aj zmluvou spotrebiteľskou, ako to opäť správne posúdil prvostupňový súd. To vedie odvolací súd k záveru, že normy obchodného práva sú v takomto prípade použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave spotrebiteľských vzťah podľa Občianskeho zákonníka a vykonávacích predpisov, ktoré ustanovenia majú prednosť pred aplikáciou Obchodného zákonníka. Zo žaloby vyplýva, že žalobca žiada vrátiť istinu s úrokom z omeškania 11,49 % ročne zo sumy 7.204,77 Eur od 01.11.2010. Teda podľa § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoje dlhy riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočne primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť. Ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za takýchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis, ktorý je § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/95 Z.z., podľa ktorého výška úrokov z omeškania je o 8 % bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Citované zákonné ustanovenia sú zákonnými ustanoveniami kogentnými, ktoré určujú maximálnu hornú hranicu úrokov z omeškania, ktorú nie je možné prekročiť. Každá dohoda, ktorá prekračuje toto zákonné ustanovenie, je neplatná. Odvolací súd zistil, že úroková sadzba Európskej centrálnej banky k prvému dňu omeškania žalovaných bola 1 % a preto aplikujúc ustanovenie § 517 ods. 2 OZ a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/95 Z.z., výška úrokov z omeškania, tak ako to správne prvostupňový súd uviedol, je 9 %, teda 1 % + 8 percentných bodov. Preto prvostupňový súd ani odvolanie žalobcu nepovažoval za dôvodné, keď žiadal priznať vyššiu úrokovú mieru pre určenie úrokov z omeškania, mu patrí platná podľa citovaných zákonných ustanovení. Vzhľadom na uvedené okolnosti odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v oboch výrokoch ako správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 2 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p., keď sporové strany náhradu trov odvolacieho konania nežiadali. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.