Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 5Co/574/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4213221891 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4213221891.2 Uznesenie Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr. Renáty Pátrovičovej a JUDr. Borisa Minksa v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpený TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Advokátska kancelária so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: P. V., nar. X.XX.XXXX, bytom T., J. XXX/XX, o zaplatenie 347,13 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 5. novembra 2015, č. k. 14C/531/2014-94, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Komárno (do 30.6.2016 ako súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ďalej len „OSP“ a od 1.7.2016 v zmysle § 12 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“ ako súd prvej inštancie) rozsudkom zo dňa 5. novembra 2015, č. k. 14C/531/2014-94 návrh (ďalej len „žaloba“ v zmysle § 131 CSP) zamietol a odporcovi (ďalej len „žalovanému“ v zmysle § 60 CSP) náhradu trov konania nepriznal. 2.1. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že navrhovateľ (ďalej len „žalobca“ v zmysle § 60 CSP) doručil súdu žalobu, ktorou sa domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 347,13 € spolu s príslušenstvom a náhradu trov konania, na tom skutkovom základe, že žalovaný uzatvoril dňa 23.6.2006 zmluvu o č. XXXXXXXXX, na základe ktorej mu boli poskytnuté finančné prostriedky, ktoré sa zaviazal riadne splatiť. Celková dlžná suma ku dňu postúpenia pohľadávky predstavovala sumu 1.834,32 € (z toho dlžná istina 1.419,53 €, riadny úrok 47,81 € a úrok z omeškania 366,98 €). 2.2. Podanou žalobou si žalobca uplatnil na zaplatenie dlžné splátky v počte 9, splatné v období od 10.10.2010 do 10.6.2011 v celkovej výške 347.13 €, uplatnil si na zaplatenie aj úrok z omeškania vyčíslený za obdobie od 11.10.2010 do 10.6.2011 vo výške 10,64 € a úrok z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 347,13 € od 11.6.2011 do zaplatenia. 3.1. Dokazovaním, vykonaným v neprítomnosti strán sporu a právneho zástupcu žalobcu, ktorí sa napriek riadnemu predvolania na pojednávanie nedostavili a svoju neúčasť neospravedlnili, zistil, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 0900/2012/CE uzatvorenej medzi žalobcom a spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s. dňa 27.6.2012, žalobca nadobudol od svojho právneho predchodcu pohľadávku voči žalovanému titulom zmluvy o splátkovom úvere, pričom táto bola špecifikovaná v prílohe č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok. O postúpení pohľadávky bol žalovaný oboznámený právnym predchodcom žalobcu listom zo dňa 17.7.2012. Z prílohy zmluvy o postúpení pohľadávok vyplynulo, že v čase postúpenia pohľadávky (t.j. k 27.6.2012) bol žalovaný v omeškaní s úhradou dlžnej sumy 1 203 dní. 3.2. Žalovaný uzatvoril dňa 23.6.2006 s právnym predchodcom žalobcu zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX.. Na základe tejto zmluvy bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 1.659,70 € (50.000,- Sk), ktorý sa zaviazal vrátiť veriteľovi v mesačných splátkach po 38,57 € (1.162,- Sk) v období od 10.7.2006 do 10.6.2011. Úroková sadzba bola ustálená vo výške 12 % ročne. RPMN bola zmluvnými stranami ustálená vo výške 6,89 %. Súčasťou zmluvy boli všeobecné obchodné podmienky. Žalovaný čerpal úver v sume 1.659,70 € dňa 23.6.2006, ale ho riadne a včas nesplácal, keď od 18.7.2009 už neuhradil žiadnu splátku úveru. Konečná splatnosť úveru bola dojednaná ku dňu 10.6.2011. 3.3. Ku dňu postúpenia pohľadávky, t.j. k 27.6.2012 evidoval právny predchodca žalobcu v bankovom informačnom systému pohľadávku zo zmluvy o splátkovom úvere v sume 1.834,32 €, ktorá pozostávala z nesplatenej istiny vo výške 1.419,53 €, úroku vo výške 47,81 €, úroku z omeškania vo výške 366,98 €. Žalobca si v tomto konaní uplatnil na zaplatenie splátky úveru splatné od 10.10.2010 do 10.6.2011 v počte 9 a celkovej výške 347,13 €. 4. Žalovaný sa v priebehu konania k podanej žalobe a jej prílohám nevyjadril, hoci mu tieto listiny boli spolu s výzvou na vyjadrenie sa doručené dňa 15.12.2014. 5. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie právne posúdil podľa ustanovení § 397, § 497, § 499, § 502 ods. 1 , § 506 Obchodného zákonníka, podľa § 52 ods. 1, § 54 ods. 1, 2, § 100 ods. 1, § 101, § 111 a § 879j Občianskeho zákonníka (v znení platnom od 01.01.2008) , podľa § 23a ods. 1 a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 102/2014 Z.z. 6. Vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že žalobe žalobcu nie je možné vyhovieť. Mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzavreli dňa 23.6.2006 zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX. Na základe tejto zmluvy bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 50.000,- Sk (1.659,70 €), ktorý sa zaviazal právnemu predchodcovi žalobcu uhradiť spolu s dohodnutým zmluvným úrokom vo výške 12 % ročne v pravidelných mesačných splátkach vo výške 38,57 € v období od 10.7.2006 do 10.6.2011 (teda v 60 mesačných splátkach splatných vždy k 10. dňu v mesiaci). RPMN bola zmluvnými stranami ustálená vo výške 6,89 %. Súčasťou zmluvy boli všeobecné obchodné podmienky. Žalovaný čerpal úver v sume 1.659,70 € dňa 23.6.2006, úver riadne a včas nesplácal, keď od 18.7.2009 už neuhradil žiadnu splátku úveru. Konečná splatnosť úveru bola dojednaná ku dňu 10.6.2011. 7.1. Ku dňu postúpenia pohľadávky, t.j. k 27.6.2012 evidoval právny predchodca žalobcu v bankovom informačnom systému pohľadávku zo zmluvy o splátkovom úvere v sume 1.834,32 €, keď žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia splátok splatných v období od 10.10.2010 do 10.6.2011. 7.2. Predmetom konania v tejto veci bol záväzok žalovaného, ktorý vznikol zo zmluvy o splátkovom úvere. I keď sporná zmluva predstavuje tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka), predmetná zmluva je súčasne spotrebiteľskou zmluvou a na žalovaného je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri jej uzavieraní nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, teda na právny vzťah založený zmluvou o úvere je potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka), a to cez odkaz podľa ustanovenia § 1 ods. 2 druhá veta Obchodného zákonníka. 7.3. Podľa názoru súdu uvedený záver vyplýva zo skutočnosti, že tzv. spotrebiteľské zmluvy (i keď sú upravené v Občianskom zákonníku) nepredstavujú osobitný zmluvný typ aplikovateľný len na občianskoprávne vzťahy, naopak príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka je potrebné aplikovať na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ bez ohľadu na to, či ide o občianskoprávny alebo obchodnoprávny vzťah (vyplýva to najmä z toho, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách sú systematicky zaradené vo všeobecnej časti Občianskeho zákonníka, a teda nepredstavujú osobitný zmluvný typ zo záväzkovej časti). Preto na právny vzťah založený zmluvou o úvere aplikoval súd ustanovenia Obchodného zákonníka (čo sa týka konkrétnych práv a povinností) ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka (týkajúce sa spotrebiteľa a spotrebiteľských zmlúv). 8.1. S ohľadom na tento záver súdu bolo v konaní potrebné zaoberať sa i skutočnosťou, či žalobca neuplatňuje premlčaný nárok, zistenie ktorej skutočnosti potom bráni súdu priznať mu plnenie voči žalovanému ako spotrebiteľovi, keď počnúc účinnosťou novely zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov vykonanej zákonom č. 102/2014 Z. z. je súd od 13.6.2014 povinný na premlčanie uplatneného nároku prihliadať z úradnej povinnosti. 8.2. Zároveň bolo potrebné vysporiadať sa s otázkou, či na premlčanie (konkrétne premlčaciu dobu) uplatneného nároku je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka. Pokiaľ ide aplikáciu novely zákona č. 250/2007 Z. z. na posudzovaný právny vzťah súd zaujal názor, že prijatá novela nevykazuje znaky pravej retroaktivity, ktorá je v našom právnom poriadku neprípustná, ale ide o retroaktivitu nepravú, ktorá prípustná je (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 16/09 zo dňa 27.10.2010). Predmetnou novelou neboli dotknuté právne skutočnosti, ktoré vznikli počas platnosti a účinnosti skorších právnych noriem, nebolo odňaté právo navrhovateľa vzniknuté v minulosti podľa staršieho zákona (v prejednávanej veci právo na vrátenie poskytnutého úveru s príslušenstvom), boli len zmenené isté práva do budúcnosti, konkrétne právo s úspechom sa domáhať priznania tohto nároku v prípade, že tento je premlčaný. 8.3. Pretože predmetom konania je nárok vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy, na tento právny vzťah je potrebné aplikovať aj ustanovenia Občianskeho zákonníka, ak je to pre spotrebiteľa priaznivejšie. Z hľadiska posudzovanej otázky je pre žalovaného ako spotrebiteľa nepochybne výhodnejšia právna úprava premlčania podľa Občianskeho zákonníka, pretože zakotvuje kratšiu (trojročnú) premlčaciu dobu oproti úprave premlčania v Obchodnom zákonníku. Záver o aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní na prejednávanú vec plynie podľa názoru súdu z ustanovenia § 266 ods. 5 Obchodného zákonníka ako aj z ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré ukladá na právny vzťah, ktorého účastníkom je spotrebiteľ, aplikovať tie ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú pre spotrebiteľa priaznivejšie. V zmysle § 54 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka si žalovaný ako spotrebiteľ nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie len z dôvodu, že uzavrel zmluvu podľa Obchodného zákonníka. 9.1. Z uvedeného právneho názoru súd v prejednávanej veci pri rozhodovaní vychádzal. Premlčacia doba podľa Občianskeho zákonníka začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Možnosť vykonania práva po prvý raz ako začiatok plynutia premlčacej doby nastáva v okamihu, keď sa veriteľ môže oprávnene domáhať na súde splnenia záväzku. Inými slovami, je to okamih, kedy oprávnený môže po prvýkrát s úspechom podať žalobu na plnenie záväzku. Občiansky zákonník objektívny vymedzuje začiatok plynutia premlčacej doby, ktorý nezávisí od subjektívnej okolnosti, teda od toho, či oprávnený subjekt vie alebo nevie o svojom práve. Všeobecná trojročná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Tým je objektívne vymedzený začiatok plynutia premlčacej doby. Tento okamih je daný objektívne a nezávisle od subjektívnej okolnosti, teda či oprávnený vedel alebo nevedel o svojom práve. Právo mohlo byť prvýkrát vykonané vtedy, ak je spôsobilé byť uplatnené v konaní pred súdom prostredníctvom návrhu na začatie konania. 9.2. V prejednávanej veci z predloženého prehľadu finančných operácií mal súd preukázané, že poslednú splátku úveru uhradil žalovaný dňa 17.7.2009, pričom právny predchodca žalobcu si účtoval úrok z omeškania z dlžných splátok až do dňa postúpenia pohľadávky, t.j. do 27.6.2012. Potom deň, kedy bol žalobca oprávnený zosplatniť celý dlh, možno v zmysle citovaného ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka považovať za deň, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz, a teda za deň začatia plynutia premlčacej doby. Sám žalobca uviedol, že žalovaný naposledy uhradil splátku úveru dňa 17.7.2009. Splátku splatnú dňa 10.8.2009 a nasledujúce splátky žalovaný neuhradil. Najneskôr od 11.11.2009 (teda uplynutím troch mesiacov od splatnosti splátky splatnej dňa 10.8.2009) začala plynúť premlčacia doba na uplatnenie dlžnej sumy zo zmluvy o úvere na súde (§ 392 ods. 2 Obchodného zákonníka) v trvaní troch rokov (§ 101 Občianskeho zákonníka), ktorá márne uplynula dňa 10.11.2012. 9.3. Keďže konanie v prejednávanej veci začalo dňa 27.9.2013 doručením žaloby na súd (§ 82 ods. 1 O.s.p.), bolo to až po uplynutí premlčacej doby na uplatnenie tohto nároku. Súd žiadnym spôsobom nespochybňuje právo žalobcu na uplatnenie jeho (aj keď premlčaného) nároku návrhom na súde, avšak poznamenáva, že žalobca nárok na vrátenie dlžnej sumy úveru uplatnil po viac ako šiestich rokoch odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Na uplatnenie takéhoto nároku zo spotrebiteľskej zmluvy musel súd bezpochyby prihliadnuť aj bez návrhu, konkrétne na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku žalobcu voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania ako zákonnej prekážky, ktorá s poukazom na 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa bráni priznať plnenie voči spotrebiteľovi, bez ohľadu na to, či sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. S ohľadom na uvedené skutočnosti súd návrh navrhovateľa zamietol. 10. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods.1 OSP a v konaní úspešnému žalovanému nepriznal náhradu trov konania, pretože si ju neuplatnil. 11.1. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočne zisteného skutkového stavu a navrhol, aby odvolací súd na základe ustanovenia § 388 CSP rozsudok súdu I. inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobe žalobcu vyhovie resp. ho zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 11.2. Súd vôbec v konaní nereflektuje na v konaní preukázaný skutkový stav. Žalobca zastáva názor, že právne posúdenie súdu, kedy posudzoval premlčanie od splatnosti splátky, s ktorou sa žalovaný dostal prvý krát do omeškania a právne uzavrel, že pohľadávka sa premlčala dňa 10.11.2012, nemá žiadnu oporu v zákone. 11.3. Právny predchodca žalobcu a žalovaný si v zmluve o splátkovom úvere dojednali plnenie v splátkach s presným stanovením termínov splatnosti jednotlivých splátok. Žalovaný sa dostal do omeškania, uvedené termíny neplnil a žalobcovi (resp. už jeho právnemu predchodcovi) tým vzniklo právo pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti . Právny predchodca žalobcu a rovnako tak ani žalobca toto právo nevyužili (toto v konaní nebolo tvrdené ani jedným z účastníkov konania) a k splatnosti úveru došlo uplynutím dátumu jeho konečnej splatnosti (t.j. uplynutím dňa 10.06.2011). 12.1. Odvolateľ uviedol, že aj v prípade pripustenia, že na uvedený záväzkový vzťah je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, čo však žalobca nepripúšťa, je z ust. § 565 Občianskeho zákonníka nesporné, že pri plnení v splátkach vzniká veriteľovi právo na zosplatnenie celého dlhu len do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky. Zároveň je z ust. § 103 Občianskeho zákonníka nesporné, že ak veriteľ toto svoje oprávnenie k zosplatneniu celého dlhu nevyužije, plynie premlčacia doba pre každú splátku samostatne. 12.2. Právny predchodca žalobcu a ani žalobca svoje právo zosplatniť pohľadávku nevyužili, a teda aj v prípade aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka týkajúcich sa premlčacej doby by v zmysle ust. § 103 Občianskeho zákonníka plynula pre každú splátku úveru samostatná premlčacia doba. Žalobca si žalobou doručenou súdu dňa 27.09.2013 uplatnil voči žalovanému nárok na zaplatenie splátok splatných od 10.10.2010 do 10.06.2011. Vzhľadom k uvedenému považuje za nesporné, že aj v prípade aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka na premlčanie nemožno považovať za nesporné, že aj v prípade aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka na premlčanie nemožno považovať nárok uplatnený návrhom na začatie konania za premlčaný ani len v časti. 13.1. Žalobca zastáva názor, že súd na daný prípad nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčacej doby a na daný prípad bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere, a teda o absolútny obchodno-záväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ. Konštatoval, že predmetná úverová zmluva bola uzavretá dňa 23.06.2006, pričom v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52až 54 OZ len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8.časti OZ, ako aj na zmluvu podľa § 55 OZ. Zmluva o úvere bola upravená v OBZ. V dôsledku toho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods.3 OZ. 13.2. Novelizovaným ustanovením § 52 ods.1 OZ sa nespravujú nároky vzniknuté pred 01.01.2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 01.01.2008. To znamená, že pokiaľ pred dňom 01.01.2008 bola uzavretá zmluva o úvere, kde bol dlžník spotrebiteľom, tak ako v danom prípade, nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 01.01.2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa § 52 až 54 OZ. Právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 01.01.2008 sa spravujú ustanoveniami OBZ bez ohľadu na povahu účastníkov. 13.3. Žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 M Cdo 3/2011 zo dňa 28.04.2011 a sp. zn. 6Mdo/4/2012 zo dňa 27.03.2013 opätovne potvrdil správnosť aplikácie ustanovení OBZ na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere vo svojom rozhodnutí zo dňa 24.03.2015, sp. zn. 7MCdo 9/2014, ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove a rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou pre nesprávne právne posúdenie, kedy tieto súdy nesprávne aplikovali Občiansky zákonník na predmetný zmluvný vzťah. 14.1. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutia Krajského súdu v Trnave zo dňa 09.11.2015, sp. zn. 25Co/34/2015 , zo dňa 20-02.2014, sp. zn. 9Co/138/2013, zo dňa 05.02.2014, sp. zn. 11Co/456/2012, zo dňa 30.04.2014, sp. zn. 11 Co/71/2013, na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21.11.2013, sp. zn. 15Co/132/2013 a zo dňa 30.10.2013, sp. zn. 15 Co/28/2013, na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 30.09.2014, sp. zn. 9Co/64/2013, na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline zo dňa 12.09.2013, sp. zn. 9Co/157/2013 a na rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 13.05.2015, sp. zn. 3Co/266/2015 a zo dňa 13.05.2015., sp. zn. 5Co/167/2015. 14.2. Vzhľadom na uvedené žalobca zastáva názor, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnených splátok spolu s príslušným úrokom z omeškania z každej splátky odo dňa nasledujúceho po splatnosti každej splátky až do zaplatenia, nakoľko nárok uplatnený žalobou nemožno považovať za premlčaný. 14.3. Ďalej odvolateľ uviedol, že podľa komentára k § 52 v Občianskom zákonníka k spotrebiteľským zmluvám od prof. JUDr. Petra Vojčíka, CSc. je pri uplatňovaní jednotlivých právnych prostriedkov veľmi dôležité posúdiť, akého charakteru je spotrebiteľská zmluva, či ide o zmluvu občianskoprávneho charakteru alebo obchodnoprávneho charakteru. Má to zásadný význam pri uplatňovaní práv spotrebiteľa. Iba v jednom prípade- práva na ochranu pred neprimeranými podmienkami je úprava jednotná a spoločná bez ohľadu na to, o akú zmluvu ide. 15.1. Pokiaľ súd na daný prípad aplikoval ustanovenie § 5b zákona číslo 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa ,žalobca nesúhlasí s tým aby v danom prípade súd postupoval podľa tohto ustanovenia, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 1.5.2014. Poukázal na článok 1 ods. 1 Ústavy slovenskej republiky, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. 5. 1995, P L. ÚS 16/95 ako aj zo dňa 3. 3. 1996, P L.ÚS36/95, ako aj článok 125 ods. 1 písm. a) a článok 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Aplikáciou ustanovenia § 5b citovaného zákona v dochádza k značnému narušeniu princípov právneho štátu podľa článku 1 ods. 1 a článku 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, k porušeniu zákazu diskriminácie podľa článku 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a článku 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd ,k porušeniu práva na majetok a ochranu vlastníckeho práva podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a v článku 1 dodatkového protokolu ochrane ľudských práv a základných slobôd, k porušeniu práva na prístup k nezávislému a nestrannému súdu podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ak k porušeniu zásady rovnosti účastníkov súdneho konania garantovanej v článku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a článku 37odstavec 3 Listiny základných práv a slobôd. 15.2. Právna úprava platná v Slovenskej republike do 30. 4. 2014 umožňovala spotrebiteľom brániť sa proti pohľadávke uplatnenej po uplynutí premlčacej doby vznesením námietky premlčania. Za účel zvýšenia ochrany spotrebiteľa prijala Národná rada v § 5b citovaného zákona v ktorom prikázala orgánom rozhodujúcim o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy ex offo prihliadať na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo inú prekážku a to bez stanovenia jasných pravidiel obsiahnutých v prechodných ustanoveniach, ktoré by zabezpečili plynulý prechod z doposiaľ platného účinného režimu právnej úpravy do ich nového režimu. 15.3. Aplikáciou ust. § 5b citovaného zákona na prebiehajúce na súdne konaniu bez ohľadu na to, za akého právneho stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a za akého právneho stavu došlo k podaniu návrhu na začatie konania, došlo k zovretiu princípu právnej istoty ako jedného zo znakov právneho štátu, ktorého súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci a závažnému zásahu do majetkových práv veriteľa. Priamym aplikovaním § 5b súd porušil zásadu stanovenú v článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej výklad a uplatňovanie ústavných princípov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných predpisov musí byť v súlade s ústavou Slovenskej republiky. 16. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril. 17. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods.1 CSP a contrario a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP v spojení s § 391 ods. 1 CPS zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 18.1. S účinnosťou od 01. 07. 2016, prijatím zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), došlo v súlade s § 473 CSP k zrušeniu zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Nová právna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikovateľnosti procesnoprávnych noriem, ktorý znamená, že nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a to aj na konania začaté pred dňom účinnosti CSP s ustanovenými výnimkami z tohto základného pravidla. 18.2. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 18.3. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 19.1. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. 19.2. Podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom. 20. Podľa § 391 ods. 1 CSP, k odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí. 21.1. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 21.2. Dôvodom zrušenia súdneho rozhodnutia je vždy nepreskúmateľnosť rozhodnutia v dôsledku jeho nezrozumiteľnosti alebo nedostatku dôvodov. 22.1. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia ( § 157 ods.2 OSP), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné ( zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia)( Uznesenie Najvyššieho súd Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 4/2009 zo dňa 29. júna 2010). 22.2. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 236/06). Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Z formulácie § 132 Občianskeho súdneho poriadku možno vyvodiť, že súd je povinný navzájom si odporujúce dôkazy hodnotiť a zdôvodniť, napr. prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, prípadne aj prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol zaoberať vôbec. Tieto nedostatky odôvodnenia, spolu s tzv. opomenutými dôkazmi (o ktorých súd v konaní nerozhodol vôbec) zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia (Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 114/08 z 12. júna 2008). 22.3. Nedostatok odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces. Judikatúra nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Aj rozhodnutie formou uznesenia (ak nejde o rozhodnutie, ktorým sa celkom vyhovuje návrhu, ktorému nikto neodporoval alebo o uznesenie, ktoré sa týka vedenia konania) musí obsahovať odôvodnenie, pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. 23. Súd je povinný rozsudok odôvodniť spôsobom zakotveným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP (do 30.6.2016 podľa § 157 ods.2 OSP), čo je jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúcich z Listiny základných práv a slobôd ako aj z článku 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý predstavuje súčasť práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov a právnymi závermi. Stav, kedy rozsudok neobsahuje náležitosti uvedené v ust. § 220 ods. 2 CSP vedie v konečnom dôsledku k tomu, že sa stáva nepreskúmateľným. Ak je rozhodnutie súdu prvého stupňa nepreskúmateľné, musí ho odvolací súd zrušiť, pretože inak by zaťažil konanie vadou, ktorá môže mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 24. Odvolací súd preskúmavajúc dôvodnosť podaného odvolania žalobcu dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vykazuje vady v zmysle § 389 písm. b/ a c/ CSP, a teda, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné a taktiež vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci ohľadne právneho posúdenia premlčania nároku žalobcu. 25. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS 115/03 z 3.júla 2003). 26. Z obsahu spisu vyplýva, že právny predchodca žalobcu (postupca Slovenská sporiteľňa a.s. so sídlom Bratislava, Tomášikova 48, IČO: 00 151 653) dňa 23.06.2006 uzavrel so žalovaným Zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX podľa § 497 až 507 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov. Na základe tejto zmluvy pod bodom I. Základné podmienky poskytla Slovenská sporiteľňa a.s. Bratislava žalovanému Splátkový úver vo výške 50 000,- Sk, išlo o spotrebný úver bezúčelový s výškou premenlivej úrokovej sadzby 12,00 % p.a. v deň uzavretia Úverovej zmluvy a žalovaný ako dlžník bol povinný splatiť poskytnutý úver v 60 splátkach po 1 162 ,- Sk mesačne, k 10.dňu v kalendárnom mesiaci, pričom splatnosť prvej splátky bola dohodnutá na deň 10.07.2006 a konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na 10.06.2011. Všetky údaje a náležitosti uvedené v Základných podmienkach Úverovej zmluvy sú platné ku dňu uzatvorenia Úverovej zmluvy, ich zmeny sa riadia Úverovou zmluvou, Úverovými podmienkami a VOP (Všeobecné obchodné podmienky). 27. Na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2012 uzavretej medzi postupcom Slovenská sporiteľňa a.s. a Bratislava a žalobcom podľa § 524 a nasl. Zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, postúpil postupca na žalobcu pohľadávku voči žalovanému, uvedenú v Prílohe č.1 k Zmluve o postúpení pohľadávok SLSP č. 0900/2012/CE zo dňa 28.06.2012. Žalobca podal proti žalovanému žalobu o zaplatenie 347,13 eura s príslušenstvom na Okresný súd Komárno dňa 27.09.2013, dôvodiac tým, že žalobca si v tomto konaní uplatňuje splátky úveru splatné od 10.10.2010 do 10.06.2011 v počte 9 a celkovej výške 347,13 eura., spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % zo splátok za uvedené obdobie 28. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody, s prihliadnutím na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či v danom prípade boli splnené podmienky pre nepriznanie v žalobe uplatneného nároku žalobcovi v sume 347,13 eura s príslušenstvom, z dôvodu jeho premlčania a či je na daný právny vzťah, a teda aj na premlčanie treba aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka alebo ustanovenia Obchodného zákonníka. 29. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou odvolateľa, že súd prvej inštancie na predmetný záväzkový vzťah mal aplikovať ustanovenie zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, ďalej len OBZ), pretože ten upravuje zmluvu o úvere a podľa neho aj bola uzatvorená Zmluva o úvere a že ani Občiansky zákonník v ustanovení § 52 účinného v čase uzatvorenia zmluvy, nezaraďoval zmluvy upravené podľa Obchodného zákonníka ( úverovú zmluvu v zmysle § 261 ods.3 OBZ) pod režim spotrebiteľských zmlúv, preto záväzkové vzťahy zo zmlúv upravených v § 261 ods.3 písm. d/ OBZ budú mať vždy charakter absolútnych obchodov, a teda vždy budú podliehať režimu Obchodného zákonníka. 30. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 1. mája 2014) ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. 31. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21.apríla 2015, sp. zn. 3MCdo 14/2014 „Ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou.“ 32. Ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa ako aj ustanovenie § 52 ods. 2 tretia veta Občianskeho zákonníka nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom ( pozri aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8MCdo13/2014 z 28.2.2015) . 33. Odvolací súd sa predovšetkým sústredil na vyriešenie otázky nastolenej odvolateľom, či ust. § 5b zák.č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č.372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, zavedené novelou zákona č. 102/2014 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov, je možné podľa žalobcu retroaktívne aplikovať i na právne vzťahy, ktoré vznikli pred jeho účinnosťou, teda pred dňom 1.5.2014, pričom dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, že áno. Zodpovedanie tejto otázky súvisí s časovou pôsobnosťou právnych noriem. Rozdiel medzi časovou pôsobnosťou hmotnoprávnych a procesných noriem pritom nie je zásadný, pravidlom je, že právna norma reguluje spoločenské vzťahy dopredu a nie spätne. 34. V danom prípade ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa normuje procesnú činnosť orgánu rozhodujúceho o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy (teda a j súdu), má teda charakter procesnoprávny, a to bez ohľadu na to, že je obsiahnuté v hmotnoprávnom predpise. Keďže zároveň táto norma neobsahuje žiadne intertemporálne ustanovenia o časovej pôsobnosti novely, ktorá ho zaviedla, musí platiť pravidlo okamžitej aplikovateľnosti tohto ustanovenia. Ak teda platí, že právna norma § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa má procesný charakter a zákonodarca nestanovil osobitný právny režim intertemporality, má súd prihliadať na premlčanie ex offo vo všetkých, aj pred nadobudnutím účinnosti tohto ustanovenia začatých, konaniach podliehajúcich pod hypotézu tejto právnej normy. Vzhľadom na to prvoinštančný súd, ktorý vo veci preskúmavaným rozsudkom rozhodol po účinnosti novelizovaného znenia § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (ktorý nadobudol účinnosť dňom 1.5.2014) správne ex offo citované ustanovenie zohľadnil a v konaní aplikoval. 35. V zmysle § 5b zák. č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 1.5.2014 po novelizácii zák. č. 102/2014 Z.z. orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď inak by bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. V ustanovení § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa tak zákonodarca priznal ochranu subjektívnemu právu spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských vzťahoch a to v konkrétnom, najmä však v občianskoprávnom súdnom konaní. Uvedené ustanovenie je špeciálnym ustanovením vo vzťahu k Občianskemu zákonníku ako všeobecnému právnemu predpisu, ktorý v ustanovení § 100 ods.1 stanovuje, že na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. 36. Súd prvej inštancie sa však nesprávne vyporiadal s otázkou premlčania uplatneného nároku, ak dospel k záveru, že žalovaný uhradil poslednú splátku úveru dňa 17.07.2009 , splátku splatnú dňa 10.08.2009 a nasledujúce splátky už neuhradil, preto najneskôr od 11.11.2009 (teda uplynutím troch mesiacov od splatnosti splátky splatnej dňa 10.08.2009) začala plynúť premlčacia doba na uplatnenie dlžnej sumy zo zmluvy o úvere na súde (§ 392 ods.2 Obchodného zákonníka) v trvaní troch rokov (§ 101 Občianskeho zákonníka), ktorá márne uplynula dňa 10.11.2012, preto keď konanie v prejednávanej veci začalo dňa 27.09.2013 doručením žaloby na súd, bolo to až po uplynutí premlčacej doby na uplatnenie tohto nároku. 37.1. Tento právny záver súdu prvej inštancie považuje odvolací súd za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a v rozpore so zákonom. Dôvodom zrušenia rozhodnutia je vždy nepreskúmateľnosť rozhodnutia v dôsledku jeho nezrozumiteľnosti alebo nedostatku dôvodov. 37.2. Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal ustanovením § 103 OZ, v zmysle ktorého ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky. 37.3. Podľa § 565 OZ ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. 37.4. Podľa § 53 ods.9 OZ v znení účinnom od 1.7.2011 (novela Občianskeho zákonníka uskutočnená zákonom č. 161/2011 Z.z.), ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. 37.5. Podľa tejto úpravy dodávateľ môže uplatniť právo vyplývajúce z § 565, t.j. žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky (ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené) najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky. Toto právo však môže uplatniť iba za podmienky, že naň upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní. Z tejto úpravy jednoznačne nevyplýva, od akej udalosti treba túto lehotu počítať. Z celého kontextu ustanovenia však možno vyvodiť, že musí uplynúť najmenej 15 dní odo dňa, keď dodávateľ upozornil spotrebiteľa, že uplatňuje právo na zaplatenie celej pohľadávky, do dňa, keď má dôjsť k splatnosti celej pohľadávky, resp. do dňa, keď ju má spotrebiteľ uhradiť. Pre úplnosť treba dodať, že 15-dňová lehota však môže najskôr začať plynúť po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením jednej zo splátok, teda nasledujúci deň po dni, ktorý bol v splátkovom plnení dohodnutý ako deň splatnosti splátky. 38. Podľa § 101 OZ pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. 39.1. Ak sa plnenie na základe určitého práva dohodlo v splátkach, premlčia sa vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe jednotlivé splátky, teda každá zo splátok predstavuje samostatné plnenie, preto pre každú z nich trojročná premlčacia doba podľa § 101 plynie samostatne. 39.2. Ak plnenie bolo dojednané v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich splatnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej splátky stane splatným celý dlh, začína plynúť premlčacia doba odo dňa splatnosti nesplnenej splátky. 40. Zo zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXX nesporne vyplýva, že žalovaný ako dlžník bol povinný splácať poskytnutý úver v pravidelných 60 mesačných splátkach po 1 162,- SK, t. j. sume 38,57 eura od 1.1.2009, kedy došlo k zavedeniu spoločnej meny „euro“ v Slovenskej republike , vždy k 10.dňu v kalendárnom mesiaci, počnúc zaplatením prvej splátky istiny dňa 10.07.2006 a končiac poslednou splátkou úveru dňa 10.06.2011. 41.1. Dohoda medzi účastníkmi zmluvy o splnení dlhu v splátkach umožňuje veriteľovi, aby od dlžníka požadoval vždy iba zaplatenie tej splátky, ktorá sa stala splatnou (zročnou). Každá zo splátok totiž prestavuje samostatné plnenie, a preto pre každú splátku začína plynúť premlčacia doba podľa § 101 OZ samostatne. Ak bolo medzi účastníkmi zmluvy dohodnuté, že veriteľ je oprávnený odstúpiť od zmluvy alebo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, ak dlžník podstatným spôsobom porušil ustanovenie zmluvy, napríklad v prípade nesplácania pohľadávky riadne a včas, teda ak prestal platiť splátky, neznamená to, že toto svoje právo je povinný veriteľ využiť. Uplatnenie práva na zaplatenie celej pohľadávky je v právomoci veriteľa, ktorý toto právo môže, ale aj nemusí uplatniť. 41.2. Pokiaľ ide o premlčanie splátok , platí, že premlčacia doba tu začína plynúť osobitne vo vzťahu ku každej splátke odo dňa jej splatnosti. Ak dlžník nesplní niektorú zo splátok a veriteľ vyhlási mimoriadnu splatnosť úveru, čím sa stane splatným celý zostávajúci dlh, premlčacia trojročná doba pre právo na zaplatenie celého zostávajúceho dlhu v prípade vyhlásenia zmluvnými stranami dohodnutej mimoriadnej splatnosti dlhu začína plynúť od doby splatnosti celého zostávajúceho dlhu. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje výrazný zásah do práv a povinností dlžníka, najmä zakladá jeho povinnosť vrátiť celý poskytnutý úver aj s príslušenstvom, preto je nevyhnutné, aby veriteľ jednoznačne a spoľahlivo preukázal, že boli splnené dohodnuté podmienky predčasného zosplatnenia úveru ako aj to, kedy bolo zosplatnenie úveru oznámené dlžníkovi. 42. Z hore uvádzaných skutočností vyplýva, že záver súdu prvej inštancie o premlčaní pohľadávky nemá oporu v obsahu spisu, nezodpovedá náležitému zisteniu skutkového stavu a ani správnemu právnemu posúdeniu. Moment splatnosti peňažného záväzku prvoinštančný súd v rozpore s právnou úpravou aj všeobecnými obchodnými podmienkami žalobcu a pre nedostatok dôvodov je jeho záver o premlčaní pohľadávky žalobcu predčasný a nesprávny. Vzhľadom k hore uvedeným právnym záverom odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené v enunciáte tohto uznesenia. 43. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne zaoberať sa tým, či ku dňu podania žaloby žalobcu na súd dňa 27.09.2013, keď v žalobe uplatnil nárok na zaplatenie splátok úveru od 10.10.2010 do 10.06.2011 v počte 9 a v celkovej výške 347,13 eura , sú tieto splátky premlčané alebo či je premlčaný celý nárok žalobcu, keďže v písomnom podaní zo dňa 22.08.2013, adresovanom žalovanému a označenom ako „pokus o zmier“ uvádzal, že pôvodným veriteľom Slovenská sporiteľňa, a.s. bola vyhlásená mimoriadna splatnosť poskytnutého úveru, ktorá skutočnosť bola žalovanému oznámená (nie je uvedený dátum vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru ani dátum oznámenia), posúdil celú úverovú zmluvu z pohľadu ochrany práva spotrebiteľa a až potom vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie odôvodní v súlade s ust. § 220 ods.2 OSP tak, aby bolo preskúmateľné. 44. Podľa § 391 ods.2 CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. 45. Podľa § 396 ods.3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. 46. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 veta druhá Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).