Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 5Co/574/2016 z 27. 8. 2017 Citácia: uznesenie Krajského súdu Nitra z 27. augusta 2017, sp. zn. 5Co/574/2016, ECLI:SK:KSNR:2017:4213221891.2 Krajský súd Nitra | 5Co/574/2016 | ECLI:SK:KSNR:2017:4213221891.2 | 2017-08-27 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: CSP, § 389 ods. 1 písm. b) CSP, § 389 ods. 1 písm. c) CSP, § 391 ods. 1 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/198bf230-c06a-4f12-922f-65d0180e171e Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2017:4213221891.2 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/574/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4213221891
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4213221891.2

Uznesenie
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr.
Renáty Pátrovičovej a JUDr. Borisa Minksa v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpený TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Advokátska kancelária
so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: P. V., nar. X.XX.XXXX, bytom
T., J. XXX/XX, o zaplatenie 347,13 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Komárno zo dňa 5. novembra 2015, č. k. 14C/531/2014-94, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Komárno (do 30.6.2016 ako súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok, ďalej len „OSP“ a od 1.7.2016 v zmysle § 12 zákona č. 160/2015 Z.z.
Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“ ako súd prvej inštancie) rozsudkom zo dňa 5. novembra 2015,
č. k. 14C/531/2014-94 návrh (ďalej len „žaloba“ v zmysle § 131 CSP) zamietol a odporcovi (ďalej len
„žalovanému“ v zmysle § 60 CSP) náhradu trov konania nepriznal.

2.1. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že navrhovateľ (ďalej len „žalobca“ v zmysle § 60 CSP)
doručil súdu žalobu, ktorou sa domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 347,13 € spolu s
príslušenstvom a náhradu trov konania, na tom skutkovom základe, že žalovaný uzatvoril dňa 23.6.2006
zmluvu o č. XXXXXXXXX, na základe ktorej mu boli poskytnuté finančné prostriedky, ktoré sa zaviazal
riadne splatiť. Celková dlžná suma ku dňu postúpenia pohľadávky predstavovala sumu 1.834,32 € (z
toho dlžná istina 1.419,53 €, riadny úrok 47,81 € a úrok z omeškania 366,98 €).

2.2. Podanou žalobou si žalobca uplatnil na zaplatenie dlžné splátky v počte 9, splatné v období od
10.10.2010 do 10.6.2011 v celkovej výške 347.13 €, uplatnil si na zaplatenie aj úrok z omeškania
vyčíslený za obdobie od 11.10.2010 do 10.6.2011 vo výške 10,64 € a úrok z omeškania vo výške 9%
ročne zo sumy 347,13 € od 11.6.2011 do zaplatenia.

3.1. Dokazovaním, vykonaným v neprítomnosti strán sporu a právneho zástupcu žalobcu, ktorí sa
napriek riadnemu predvolania na pojednávanie nedostavili a svoju neúčasť neospravedlnili, zistil,
že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 0900/2012/CE uzatvorenej medzi žalobcom a
spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s. dňa 27.6.2012, žalobca nadobudol od svojho právneho
predchodcu pohľadávku voči žalovanému titulom zmluvy o splátkovom úvere, pričom táto bola
špecifikovaná v prílohe č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok. O postúpení pohľadávky bol žalovaný
oboznámený právnym predchodcom žalobcu listom zo dňa 17.7.2012. Z prílohy zmluvy o postúpení
pohľadávok vyplynulo, že v čase postúpenia pohľadávky (t.j. k 27.6.2012) bol žalovaný v omeškaní
s úhradou dlžnej sumy 1 203 dní.



3.2. Žalovaný uzatvoril dňa 23.6.2006 s právnym predchodcom žalobcu zmluvu o splátkovom úvere č.
XXXXXXXXXX.. Na základe tejto zmluvy bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 1.659,70 € (50.000,-
Sk), ktorý sa zaviazal vrátiť veriteľovi v mesačných splátkach po 38,57 € (1.162,- Sk) v období od
10.7.2006 do 10.6.2011. Úroková sadzba bola ustálená vo výške 12 % ročne. RPMN bola zmluvnými
stranami ustálená vo výške 6,89 %. Súčasťou zmluvy boli všeobecné obchodné podmienky. Žalovaný
čerpal úver v sume 1.659,70 € dňa 23.6.2006, ale ho riadne a včas nesplácal, keď od 18.7.2009 už
neuhradil žiadnu splátku úveru. Konečná splatnosť úveru bola dojednaná ku dňu 10.6.2011.

3.3. Ku dňu postúpenia pohľadávky, t.j. k 27.6.2012 evidoval právny predchodca žalobcu v bankovom
informačnom systému pohľadávku zo zmluvy o splátkovom úvere v sume 1.834,32 €, ktorá pozostávala
z nesplatenej istiny vo výške 1.419,53 €, úroku vo výške 47,81 €, úroku z omeškania vo výške 366,98
€. Žalobca si v tomto konaní uplatnil na zaplatenie splátky úveru splatné od 10.10.2010 do 10.6.2011
v počte 9 a celkovej výške 347,13 €.

4. Žalovaný sa v priebehu konania k podanej žalobe a jej prílohám nevyjadril, hoci mu tieto listiny boli
spolu s výzvou na vyjadrenie sa doručené dňa 15.12.2014.

5. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie právne posúdil podľa ustanovení § 397, § 497, § 499, § 502
ods. 1 , § 506 Obchodného zákonníka, podľa § 52 ods. 1, § 54 ods. 1, 2, § 100 ods. 1, § 101, § 111
a § 879j Občianskeho zákonníka (v znení platnom od 01.01.2008) , podľa § 23a ods. 1 a ods. 2 zákona
č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a
o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov
v znení zákona č. 102/2014 Z.z.

6. Vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že žalobe žalobcu nie je možné vyhovieť. Mal za
preukázané, že právny predchodca žalobcu ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzavreli dňa 23.6.2006
zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX. Na základe tejto zmluvy bol žalovanému poskytnutý
úver vo výške 50.000,- Sk (1.659,70 €), ktorý sa zaviazal právnemu predchodcovi žalobcu uhradiť
spolu s dohodnutým zmluvným úrokom vo výške 12 % ročne v pravidelných mesačných splátkach vo
výške 38,57 € v období od 10.7.2006 do 10.6.2011 (teda v 60 mesačných splátkach splatných vždy k
10. dňu v mesiaci). RPMN bola zmluvnými stranami ustálená vo výške 6,89 %. Súčasťou zmluvy boli
všeobecné obchodné podmienky. Žalovaný čerpal úver v sume 1.659,70 € dňa 23.6.2006, úver riadne
a včas nesplácal, keď od 18.7.2009 už neuhradil žiadnu splátku úveru. Konečná splatnosť úveru bola
dojednaná ku dňu 10.6.2011.

7.1. Ku dňu postúpenia pohľadávky, t.j. k 27.6.2012 evidoval právny predchodca žalobcu v bankovom
informačnom systému pohľadávku zo zmluvy o splátkovom úvere v sume 1.834,32 €, keď žalobca
sa žalobou domáhal zaplatenia splátok splatných v období od 10.10.2010 do 10.6.2011.

7.2. Predmetom konania v tejto veci bol záväzok žalovaného, ktorý vznikol zo zmluvy o splátkovom
úvere. I keď sporná zmluva predstavuje tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah (§ 261 ods. 3 písm.
d) Obchodného zákonníka), predmetná zmluva je súčasne spotrebiteľskou zmluvou a na žalovaného
je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri jej uzavieraní nekonal v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, teda na právny vzťah založený zmluvou o úvere je potrebné
aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52
a nasl. Občianskeho zákonníka), a to cez odkaz podľa ustanovenia § 1 ods. 2 druhá veta Obchodného
zákonníka.

7.3. Podľa názoru súdu uvedený záver vyplýva zo skutočnosti, že tzv. spotrebiteľské zmluvy (i
keď sú upravené v Občianskom zákonníku) nepredstavujú osobitný zmluvný typ aplikovateľný len na
občianskoprávne vzťahy, naopak príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka je potrebné aplikovať
na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ bez ohľadu na to, či ide o občianskoprávny
alebo obchodnoprávny vzťah (vyplýva to najmä z toho, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách
sú systematicky zaradené vo všeobecnej časti Občianskeho zákonníka, a teda nepredstavujú osobitný
zmluvný typ zo záväzkovej časti). Preto na právny vzťah založený zmluvou o úvere aplikoval súd
ustanovenia Obchodného zákonníka (čo sa týka konkrétnych práv a povinností) ako aj ustanovenia
Občianskeho zákonníka (týkajúce sa spotrebiteľa a spotrebiteľských zmlúv).



8.1. S ohľadom na tento záver súdu bolo v konaní potrebné zaoberať sa i skutočnosťou, či žalobca
neuplatňuje premlčaný nárok, zistenie ktorej skutočnosti potom bráni súdu priznať mu plnenie voči
žalovanému ako spotrebiteľovi, keď počnúc účinnosťou novely zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo
zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých
zákonov vykonanej zákonom č. 102/2014 Z. z. je súd od 13.6.2014 povinný na premlčanie uplatneného
nároku prihliadať z úradnej povinnosti.

8.2. Zároveň bolo potrebné vysporiadať sa s otázkou, či na premlčanie (konkrétne premlčaciu
dobu) uplatneného nároku je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka alebo
Obchodného zákonníka. Pokiaľ ide aplikáciu novely zákona č. 250/2007 Z. z. na posudzovaný právny
vzťah súd zaujal názor, že prijatá novela nevykazuje znaky pravej retroaktivity, ktorá je v našom
právnom poriadku neprípustná, ale ide o retroaktivitu nepravú, ktorá prípustná je (Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky PL. ÚS 16/09 zo dňa 27.10.2010). Predmetnou novelou neboli dotknuté právne
skutočnosti, ktoré vznikli počas platnosti a účinnosti skorších právnych noriem, nebolo odňaté právo
navrhovateľa vzniknuté v minulosti podľa staršieho zákona (v prejednávanej veci právo na vrátenie
poskytnutého úveru s príslušenstvom), boli len zmenené isté práva do budúcnosti, konkrétne právo s
úspechom sa domáhať priznania tohto nároku v prípade, že tento je premlčaný.

8.3. Pretože predmetom konania je nárok vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy, na tento právny vzťah
je potrebné aplikovať aj ustanovenia Občianskeho zákonníka, ak je to pre spotrebiteľa priaznivejšie.
Z hľadiska posudzovanej otázky je pre žalovaného ako spotrebiteľa nepochybne výhodnejšia právna
úprava premlčania podľa Občianskeho zákonníka, pretože zakotvuje kratšiu (trojročnú) premlčaciu
dobu oproti úprave premlčania v Obchodnom zákonníku. Záver o aplikácii ustanovení Občianskeho
zákonníka o premlčaní na prejednávanú vec plynie podľa názoru súdu z ustanovenia § 266 ods. 5
Obchodného zákonníka ako aj z ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré ukladá na
právny vzťah, ktorého účastníkom je spotrebiteľ, aplikovať tie ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú
pre spotrebiteľa priaznivejšie. V zmysle § 54 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka si žalovaný
ako spotrebiteľ nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie len z dôvodu, že uzavrel zmluvu podľa
Obchodného zákonníka.

9.1. Z uvedeného právneho názoru súd v prejednávanej veci pri rozhodovaní vychádzal. Premlčacia
doba podľa Občianskeho zákonníka začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý
raz. Možnosť vykonania práva po prvý raz ako začiatok plynutia premlčacej doby nastáva v okamihu,
keď sa veriteľ môže oprávnene domáhať na súde splnenia záväzku. Inými slovami, je to okamih,
kedy oprávnený môže po prvýkrát s úspechom podať žalobu na plnenie záväzku. Občiansky zákonník
objektívny vymedzuje začiatok plynutia premlčacej doby, ktorý nezávisí od subjektívnej okolnosti, teda
od toho, či oprávnený subjekt vie alebo nevie o svojom práve. Všeobecná trojročná premlčacia doba
plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Tým je objektívne vymedzený začiatok
plynutia premlčacej doby. Tento okamih je daný objektívne a nezávisle od subjektívnej okolnosti, teda
či oprávnený vedel alebo nevedel o svojom práve. Právo mohlo byť prvýkrát vykonané vtedy, ak je
spôsobilé byť uplatnené v konaní pred súdom prostredníctvom návrhu na začatie konania.

9.2. V prejednávanej veci z predloženého prehľadu finančných operácií mal súd preukázané, že
poslednú splátku úveru uhradil žalovaný dňa 17.7.2009, pričom právny predchodca žalobcu si účtoval
úrok z omeškania z dlžných splátok až do dňa postúpenia pohľadávky, t.j. do 27.6.2012. Potom deň, kedy
bol žalobca oprávnený zosplatniť celý dlh, možno v zmysle citovaného ustanovenia § 101 Občianskeho
zákonníka považovať za deň, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz, a teda za deň začatia plynutia
premlčacej doby. Sám žalobca uviedol, že žalovaný naposledy uhradil splátku úveru dňa 17.7.2009.
Splátku splatnú dňa 10.8.2009 a nasledujúce splátky žalovaný neuhradil. Najneskôr od 11.11.2009 (teda
uplynutím troch mesiacov od splatnosti splátky splatnej dňa 10.8.2009) začala plynúť premlčacia doba
na uplatnenie dlžnej sumy zo zmluvy o úvere na súde (§ 392 ods. 2 Obchodného zákonníka) v trvaní
troch rokov (§ 101 Občianskeho zákonníka), ktorá márne uplynula dňa 10.11.2012.

9.3. Keďže konanie v prejednávanej veci začalo dňa 27.9.2013 doručením žaloby na súd (§ 82 ods.
1 O.s.p.), bolo to až po uplynutí premlčacej doby na uplatnenie tohto nároku. Súd žiadnym spôsobom
nespochybňuje právo žalobcu na uplatnenie jeho (aj keď premlčaného) nároku návrhom na súde, avšak
poznamenáva, že žalobca nárok na vrátenie dlžnej sumy úveru uplatnil po viac ako šiestich rokoch



odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Na uplatnenie takéhoto nároku zo spotrebiteľskej
zmluvy musel súd bezpochyby prihliadnuť aj bez návrhu, konkrétne na nemožnosť uplatnenia práva,
na oslabenie nároku žalobcu voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania ako zákonnej prekážky,
ktorá s poukazom na 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa bráni priznať plnenie voči
spotrebiteľovi, bez ohľadu na to, či sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. S ohľadom na uvedené
skutočnosti súd návrh navrhovateľa zamietol.

10. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods.1 OSP a v konaní úspešnému
žalovanému nepriznal náhradu trov konania, pretože si ju neuplatnil.

11.1. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci a nedostatočne zisteného skutkového stavu a navrhol, aby odvolací súd na základe
ustanovenia § 388 CSP rozsudok súdu I. inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobe žalobcu
vyhovie resp. ho zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
11.2. Súd vôbec v konaní nereflektuje na v konaní preukázaný skutkový stav. Žalobca zastáva názor, že
právne posúdenie súdu, kedy posudzoval premlčanie od splatnosti splátky, s ktorou sa žalovaný dostal
prvý krát do omeškania a právne uzavrel, že pohľadávka sa premlčala dňa 10.11.2012, nemá žiadnu
oporu v zákone.

11.3. Právny predchodca žalobcu a žalovaný si v zmluve o splátkovom úvere dojednali plnenie v
splátkach s presným stanovením termínov splatnosti jednotlivých splátok. Žalovaný sa dostal do
omeškania, uvedené termíny neplnil a žalobcovi (resp. už jeho právnemu predchodcovi) tým vzniklo
právo pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti . Právny predchodca žalobcu a rovnako tak ani
žalobca toto právo nevyužili (toto v konaní nebolo tvrdené ani jedným z účastníkov konania) a k splatnosti
úveru došlo uplynutím dátumu jeho konečnej splatnosti (t.j. uplynutím dňa 10.06.2011).

12.1. Odvolateľ uviedol, že aj v prípade pripustenia, že na uvedený záväzkový vzťah je potrebné
aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, čo však žalobca nepripúšťa, je z ust. § 565 Občianskeho
zákonníka nesporné, že pri plnení v splátkach vzniká veriteľovi právo na zosplatnenie celého dlhu len
do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky. Zároveň je z ust. § 103 Občianskeho zákonníka nesporné,
že ak veriteľ toto svoje oprávnenie k zosplatneniu celého dlhu nevyužije, plynie premlčacia doba pre
každú splátku samostatne.

12.2. Právny predchodca žalobcu a ani žalobca svoje právo zosplatniť pohľadávku nevyužili, a teda
aj v prípade aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka týkajúcich sa premlčacej doby by v zmysle
ust. § 103 Občianskeho zákonníka plynula pre každú splátku úveru samostatná premlčacia doba.
Žalobca si žalobou doručenou súdu dňa 27.09.2013 uplatnil voči žalovanému nárok na zaplatenie
splátok splatných od 10.10.2010 do 10.06.2011. Vzhľadom k uvedenému považuje za nesporné, že aj v
prípade aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka na premlčanie nemožno považovať za nesporné,
že aj v prípade aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka na premlčanie nemožno považovať nárok
uplatnený návrhom na začatie konania za premlčaný ani len v časti.

13.1. Žalobca zastáva názor, že súd na daný prípad nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho
zákonníka týkajúce sa premlčacej doby a na daný prípad bolo potrebné aplikovať ustanovenia
Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere, a teda o absolútny obchodno-záväzkový vzťah aj
napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ. Konštatoval, že predmetná úverová zmluva
bola uzavretá dňa 23.06.2006, pričom v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52až 54 OZ
len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8.časti OZ, ako aj na zmluvu podľa
§ 55 OZ. Zmluva o úvere bola upravená v OBZ. V dôsledku toho sa na účastníkov úverovej zmluvy
nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods.3 OZ.

13.2. Novelizovaným ustanovením § 52 ods.1 OZ sa nespravujú nároky vzniknuté pred 01.01.2008 a
neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 01.01.2008. To znamená, že pokiaľ
pred dňom 01.01.2008 bola uzavretá zmluva o úvere, kde bol dlžník spotrebiteľom, tak ako v danom
prípade, nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 01.01.2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa §
52 až 54 OZ. Právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 01.01.2008 sa spravujú ustanoveniami
OBZ bez ohľadu na povahu účastníkov.



13.3. Žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 M Cdo 3/2011 zo dňa 28.04.2011
a sp. zn. 6Mdo/4/2012 zo dňa 27.03.2013 opätovne potvrdil správnosť aplikácie ustanovení OBZ na
vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere vo svojom rozhodnutí zo dňa 24.03.2015, sp. zn. 7MCdo 9/2014,
ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove a rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou pre
nesprávne právne posúdenie, kedy tieto súdy nesprávne aplikovali Občiansky zákonník na predmetný
zmluvný vzťah.

14.1. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutia Krajského súdu v Trnave zo dňa 09.11.2015, sp. zn.
25Co/34/2015 , zo dňa 20-02.2014, sp. zn. 9Co/138/2013, zo dňa 05.02.2014, sp. zn. 11Co/456/2012,
zo dňa 30.04.2014, sp. zn. 11 Co/71/2013, na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo
dňa 21.11.2013, sp. zn. 15Co/132/2013 a zo dňa 30.10.2013, sp. zn. 15 Co/28/2013, na rozhodnutie
Krajského súdu v Prešove zo dňa 30.09.2014, sp. zn. 9Co/64/2013, na rozhodnutie Krajského súdu v
Žiline zo dňa 12.09.2013, sp. zn. 9Co/157/2013 a na rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach zo dňa
13.05.2015, sp. zn. 3Co/266/2015 a zo dňa 13.05.2015., sp. zn. 5Co/167/2015.

14.2. Vzhľadom na uvedené žalobca zastáva názor, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnených splátok
spolu s príslušným úrokom z omeškania z každej splátky odo dňa nasledujúceho po splatnosti každej
splátky až do zaplatenia, nakoľko nárok uplatnený žalobou nemožno považovať za premlčaný.

14.3. Ďalej odvolateľ uviedol, že podľa komentára k § 52 v Občianskom zákonníka k spotrebiteľským
zmluvám od prof. JUDr. Petra Vojčíka, CSc. je pri uplatňovaní jednotlivých právnych prostriedkov
veľmi dôležité posúdiť, akého charakteru je spotrebiteľská zmluva, či ide o zmluvu občianskoprávneho
charakteru alebo obchodnoprávneho charakteru. Má to zásadný význam pri uplatňovaní práv
spotrebiteľa. Iba v jednom prípade- práva na ochranu pred neprimeranými podmienkami je úprava
jednotná a spoločná bez ohľadu na to, o akú zmluvu ide.

15.1. Pokiaľ súd na daný prípad aplikoval ustanovenie § 5b zákona číslo 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa ,žalobca nesúhlasí s tým aby v danom prípade súd postupoval podľa tohto ustanovenia,
ktoré nadobudlo účinnosť dňa 1.5.2014. Poukázal na článok 1 ods. 1 Ústavy slovenskej republiky, nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. 5. 1995, P L. ÚS 16/95 ako aj zo dňa 3. 3. 1996, P
L.ÚS36/95, ako aj článok 125 ods. 1 písm. a) a článok 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Aplikáciou
ustanovenia § 5b citovaného zákona v dochádza k značnému narušeniu princípov právneho štátu podľa
článku 1 ods. 1 a článku 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, k porušeniu zákazu diskriminácie podľa
článku 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a článku 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd ,k
porušeniu práva na majetok a ochranu vlastníckeho práva podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a v článku 1 dodatkového protokolu ochrane
ľudských práv a základných slobôd, k porušeniu práva na prístup k nezávislému a nestrannému súdu
podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a
článku 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ak k porušeniu zásady rovnosti
účastníkov súdneho konania garantovanej v článku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a článku
37odstavec 3 Listiny základných práv a slobôd.

15.2. Právna úprava platná v Slovenskej republike do 30. 4. 2014 umožňovala spotrebiteľom brániť
sa proti pohľadávke uplatnenej po uplynutí premlčacej doby vznesením námietky premlčania. Za účel
zvýšenia ochrany spotrebiteľa prijala Národná rada v § 5b citovaného zákona v ktorom prikázala
orgánom rozhodujúcim o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy ex offo prihliadať na nemožnosť uplatnenia
práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo inú
prekážku a to bez stanovenia jasných pravidiel obsiahnutých v prechodných ustanoveniach, ktoré by
zabezpečili plynulý prechod z doposiaľ platného účinného režimu právnej úpravy do ich nového režimu.

15.3. Aplikáciou ust. § 5b citovaného zákona na prebiehajúce na súdne konaniu bez ohľadu na to, za
akého právneho stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a za akého právneho stavu došlo
k podaniu návrhu na začatie konania, došlo k zovretiu princípu právnej istoty ako jedného zo znakov
právneho štátu, ktorého súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci
a závažnému zásahu do majetkových práv veriteľa. Priamym aplikovaním § 5b súd porušil zásadu
stanovenú v článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej výklad a uplatňovanie ústavných
princípov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných predpisov musí byť v súlade s ústavou Slovenskej
republiky.



16. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

17. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok,
ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej
lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP),
prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods.1 CSP a contrario a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa
§ 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP v spojení s § 391 ods. 1 CPS zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

18.1. S účinnosťou od 01. 07. 2016, prijatím zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej
len „CSP“), došlo v súlade s § 473 CSP k zrušeniu zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok.
Nová právna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikovateľnosti procesnoprávnych noriem,
ktorý znamená, že nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a to aj na konania začaté pred
dňom účinnosti CSP s ustanovenými výnimkami z tohto základného pravidla.

18.2. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

18.3. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

19.1. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

19.2. Podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie
je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

20. Podľa § 391 ods. 1 CSP, k odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie
alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

21.1. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

21.2. Dôvodom zrušenia súdneho rozhodnutia je vždy nepreskúmateľnosť rozhodnutia v dôsledku jeho
nezrozumiteľnosti alebo nedostatku dôvodov.

22.1. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia
( § 157 ods.2 OSP), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné ( zásadné) otázky
a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie
ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho
rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou
každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia)( Uznesenie Najvyššieho súd Slovenskej republiky sp. zn. 1
Cdo 4/2009 zo dňa 29. júna 2010).



22.2. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so
všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a
právne významné (Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 236/06). Odôvodnenie má obsahovať
dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie
spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať
základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Z formulácie § 132 Občianskeho súdneho poriadku
možno vyvodiť, že súd je povinný navzájom si odporujúce dôkazy hodnotiť a zdôvodniť, napr. prečo
niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do
úvahy, prípadne aj prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol zaoberať vôbec. Tieto nedostatky
odôvodnenia, spolu s tzv. opomenutými dôkazmi (o ktorých súd v konaní nerozhodol vôbec) zakladajú
vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia (Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 114/08 z 12. júna 2008).

22.3. Nedostatok odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia je vo svojej podstate porušením
základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces. Judikatúra nevyžaduje, aby na
každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v
odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument. Aj rozhodnutie formou uznesenia (ak nejde o rozhodnutie,
ktorým sa celkom vyhovuje návrhu, ktorému nikto neodporoval alebo o uznesenie, ktoré sa týka
vedenia konania) musí obsahovať odôvodnenie, pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie
je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu,
ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Odôvodnenie písomného vyhotovenia
rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti
výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen
poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne
závery, ktoré prijal; niet v ňom miesta pre dohady a domnienky.

23. Súd je povinný rozsudok odôvodniť spôsobom zakotveným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP (do
30.6.2016 podľa § 157 ods.2 OSP), čo je jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu
vyplývajúcich z Listiny základných práv a slobôd ako aj z článku 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý
predstavuje súčasť práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať
vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov a právnymi závermi. Stav, kedy
rozsudok neobsahuje náležitosti uvedené v ust. § 220 ods. 2 CSP vedie v konečnom dôsledku k tomu, že
sa stáva nepreskúmateľným. Ak je rozhodnutie súdu prvého stupňa nepreskúmateľné, musí ho odvolací
súd zrušiť, pretože inak by zaťažil konanie vadou, ktorá môže mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci.

24. Odvolací súd preskúmavajúc dôvodnosť podaného odvolania žalobcu dospel k záveru, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie vykazuje vady v zmysle § 389 písm. b/ a c/ CSP, a teda, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné a taktiež vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia
veci ohľadne právneho posúdenia premlčania nároku žalobcu.

25. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (Uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS 115/03 z 3.júla 2003).

26. Z obsahu spisu vyplýva, že právny predchodca žalobcu (postupca Slovenská sporiteľňa a.s. so
sídlom Bratislava, Tomášikova 48, IČO: 00 151 653) dňa 23.06.2006 uzavrel so žalovaným Zmluvu o
splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX podľa § 497 až 507 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník
v znení neskorších predpisov. Na základe tejto zmluvy pod bodom I. Základné podmienky poskytla
Slovenská sporiteľňa a.s. Bratislava žalovanému Splátkový úver vo výške 50 000,- Sk, išlo o spotrebný
úver bezúčelový s výškou premenlivej úrokovej sadzby 12,00 % p.a. v deň uzavretia Úverovej zmluvy a
žalovaný ako dlžník bol povinný splatiť poskytnutý úver v 60 splátkach po 1 162 ,- Sk mesačne, k 10.dňu



v kalendárnom mesiaci, pričom splatnosť prvej splátky bola dohodnutá na deň 10.07.2006 a konečná
splatnosť úveru bola dohodnutá na 10.06.2011. Všetky údaje a náležitosti uvedené v Základných
podmienkach Úverovej zmluvy sú platné ku dňu uzatvorenia Úverovej zmluvy, ich zmeny sa riadia
Úverovou zmluvou, Úverovými podmienkami a VOP (Všeobecné obchodné podmienky).

27. Na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2012 uzavretej medzi postupcom
Slovenská sporiteľňa a.s. a Bratislava a žalobcom podľa § 524 a nasl. Zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník, postúpil postupca na žalobcu pohľadávku voči žalovanému, uvedenú v Prílohe č.1 k Zmluve
o postúpení pohľadávok SLSP č. 0900/2012/CE zo dňa 28.06.2012. Žalobca podal proti žalovanému
žalobu o zaplatenie 347,13 eura s príslušenstvom na Okresný súd Komárno dňa 27.09.2013, dôvodiac
tým, že žalobca si v tomto konaní uplatňuje splátky úveru splatné od 10.10.2010 do 10.06.2011 v počte 9
a celkovej výške 347,13 eura., spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % zo splátok za uvedené obdobie

28. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody, s
prihliadnutím na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či v danom prípade boli
splnené podmienky pre nepriznanie v žalobe uplatneného nároku žalobcovi v sume 347,13 eura s
príslušenstvom, z dôvodu jeho premlčania a či je na daný právny vzťah, a teda aj na premlčanie treba
aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka alebo ustanovenia Obchodného zákonníka.

29. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou odvolateľa, že súd prvej inštancie na predmetný
záväzkový vzťah mal aplikovať ustanovenie zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, ďalej len OBZ),
pretože ten upravuje zmluvu o úvere a podľa neho aj bola uzatvorená Zmluva o úvere a že ani Občiansky
zákonník v ustanovení § 52 účinného v čase uzatvorenia zmluvy, nezaraďoval zmluvy upravené podľa
Obchodného zákonníka ( úverovú zmluvu v zmysle § 261 ods.3 OBZ) pod režim spotrebiteľských zmlúv,
preto záväzkové vzťahy zo zmlúv upravených v § 261 ods.3 písm. d/ OBZ budú mať vždy charakter
absolútnych obchodov, a teda vždy budú podliehať režimu Obchodného zákonníka.

30. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 1. mája 2014) ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

31. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21.apríla 2015, sp. zn. 3MCdo 14/2014
„Ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj
keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred
jeho účinnosťou.“

32. Ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa ako aj ustanovenie § 52 ods. 2 tretia veta
Občianskeho zákonníka nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou
sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne
vzťahy založené pred týmto dňom ( pozri aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
8MCdo13/2014 z 28.2.2015) .

33. Odvolací súd sa predovšetkým sústredil na vyriešenie otázky nastolenej odvolateľom, či ust. § 5b
zák.č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č.372/1990
Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, zavedené novelou zákona č. 102/2014 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo
zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, je možné podľa žalobcu retroaktívne aplikovať i na právne vzťahy, ktoré vznikli pred jeho
účinnosťou, teda pred dňom 1.5.2014, pričom dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, že
áno. Zodpovedanie tejto otázky súvisí s časovou pôsobnosťou právnych noriem. Rozdiel medzi časovou
pôsobnosťou hmotnoprávnych a procesných noriem pritom nie je zásadný, pravidlom je, že právna
norma reguluje spoločenské vzťahy dopredu a nie spätne.



34. V danom prípade ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa normuje procesnú činnosť orgánu
rozhodujúceho o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy (teda a j súdu), má teda charakter procesnoprávny, a
to bez ohľadu na to, že je obsiahnuté v hmotnoprávnom predpise. Keďže zároveň táto norma neobsahuje
žiadne intertemporálne ustanovenia o časovej pôsobnosti novely, ktorá ho zaviedla, musí platiť pravidlo
okamžitej aplikovateľnosti tohto ustanovenia. Ak teda platí, že právna norma § 5b Zákona o ochrane
spotrebiteľa má procesný charakter a zákonodarca nestanovil osobitný právny režim intertemporality,
má súd prihliadať na premlčanie ex offo vo všetkých, aj pred nadobudnutím účinnosti tohto ustanovenia
začatých, konaniach podliehajúcich pod hypotézu tejto právnej normy. Vzhľadom na to prvoinštančný
súd, ktorý vo veci preskúmavaným rozsudkom rozhodol po účinnosti novelizovaného znenia § 5b zák.
č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (ktorý nadobudol účinnosť dňom 1.5.2014) správne ex offo
citované ustanovenie zohľadnil a v konaní aplikoval.

35. V zmysle § 5b zák. č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 1.5.2014 po novelizácii
zák. č. 102/2014 Z.z. orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu
na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho
premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať
plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď inak by bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto
skutočností dovolával. V ustanovení § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa tak zákonodarca priznal
ochranu subjektívnemu právu spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských vzťahoch a to v
konkrétnom, najmä však v občianskoprávnom súdnom konaní. Uvedené ustanovenie je špeciálnym
ustanovením vo vzťahu k Občianskemu zákonníku ako všeobecnému právnemu predpisu, ktorý v
ustanovení § 100 ods.1 stanovuje, že na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka.

36. Súd prvej inštancie sa však nesprávne vyporiadal s otázkou premlčania uplatneného nároku, ak
dospel k záveru, že žalovaný uhradil poslednú splátku úveru dňa 17.07.2009 , splátku splatnú dňa
10.08.2009 a nasledujúce splátky už neuhradil, preto najneskôr od 11.11.2009 (teda uplynutím troch
mesiacov od splatnosti splátky splatnej dňa 10.08.2009) začala plynúť premlčacia doba na uplatnenie
dlžnej sumy zo zmluvy o úvere na súde (§ 392 ods.2 Obchodného zákonníka) v trvaní troch rokov (§ 101
Občianskeho zákonníka), ktorá márne uplynula dňa 10.11.2012, preto keď konanie v prejednávanej veci
začalo dňa 27.09.2013 doručením žaloby na súd, bolo to až po uplynutí premlčacej doby na uplatnenie
tohto nároku.

37.1. Tento právny záver súdu prvej inštancie považuje odvolací súd za nepreskúmateľný
pre nedostatok dôvodov a v rozpore so zákonom. Dôvodom zrušenia rozhodnutia je vždy
nepreskúmateľnosť rozhodnutia v dôsledku jeho nezrozumiteľnosti alebo nedostatku dôvodov.

37.2. Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal ustanovením § 103 OZ, v zmysle ktorého ak bolo
dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich
zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť
premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.

37.3. Podľa § 565 OZ ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky
pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však
môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

37.4. Podľa § 53 ods.9 OZ v znení účinnom od 1.7.2011 (novela Občianskeho zákonníka uskutočnená
zákonom č. 161/2011 Z.z.), ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach,
môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so
zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie
tohto práva.

37.5. Podľa tejto úpravy dodávateľ môže uplatniť právo vyplývajúce z § 565, t.j. žiadať o zaplatenie celej
pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky (ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené) najskôr
po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky. Toto právo však môže uplatniť iba za
podmienky, že naň upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní. Z tejto úpravy jednoznačne
nevyplýva, od akej udalosti treba túto lehotu počítať. Z celého kontextu ustanovenia však možno vyvodiť,
že musí uplynúť najmenej 15 dní odo dňa, keď dodávateľ upozornil spotrebiteľa, že uplatňuje právo na
zaplatenie celej pohľadávky, do dňa, keď má dôjsť k splatnosti celej pohľadávky, resp. do dňa, keď ju



má spotrebiteľ uhradiť. Pre úplnosť treba dodať, že 15-dňová lehota však môže najskôr začať plynúť
po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením jednej zo splátok, teda nasledujúci deň po dni,
ktorý bol v splátkovom plnení dohodnutý ako deň splatnosti splátky.

38. Podľa § 101 OZ pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná
a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

39.1. Ak sa plnenie na základe určitého práva dohodlo v splátkach, premlčia sa vo všeobecnej 3-ročnej
premlčacej dobe jednotlivé splátky, teda každá zo splátok predstavuje samostatné plnenie, preto pre
každú z nich trojročná premlčacia doba podľa § 101 plynie samostatne.

39.2. Ak plnenie bolo dojednané v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok
odo dňa ich splatnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej splátky stane splatným celý dlh, začína plynúť
premlčacia doba odo dňa splatnosti nesplnenej splátky.

40. Zo zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXX nesporne vyplýva, že žalovaný ako dlžník bol
povinný splácať poskytnutý úver v pravidelných 60 mesačných splátkach po 1 162,- SK, t. j. sume 38,57
eura od 1.1.2009, kedy došlo k zavedeniu spoločnej meny „euro“ v Slovenskej republike , vždy k 10.dňu
v kalendárnom mesiaci, počnúc zaplatením prvej splátky istiny dňa 10.07.2006 a končiac poslednou
splátkou úveru dňa 10.06.2011.

41.1. Dohoda medzi účastníkmi zmluvy o splnení dlhu v splátkach umožňuje veriteľovi, aby od dlžníka
požadoval vždy iba zaplatenie tej splátky, ktorá sa stala splatnou (zročnou). Každá zo splátok totiž
prestavuje samostatné plnenie, a preto pre každú splátku začína plynúť premlčacia doba podľa § 101 OZ
samostatne. Ak bolo medzi účastníkmi zmluvy dohodnuté, že veriteľ je oprávnený odstúpiť od zmluvy
alebo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, ak dlžník podstatným spôsobom porušil ustanovenie zmluvy,
napríklad v prípade nesplácania pohľadávky riadne a včas, teda ak prestal platiť splátky, neznamená
to, že toto svoje právo je povinný veriteľ využiť. Uplatnenie práva na zaplatenie celej pohľadávky je v
právomoci veriteľa, ktorý toto právo môže, ale aj nemusí uplatniť.

41.2. Pokiaľ ide o premlčanie splátok , platí, že premlčacia doba tu začína plynúť osobitne vo vzťahu
ku každej splátke odo dňa jej splatnosti. Ak dlžník nesplní niektorú zo splátok a veriteľ vyhlási
mimoriadnu splatnosť úveru, čím sa stane splatným celý zostávajúci dlh, premlčacia trojročná doba pre
právo na zaplatenie celého zostávajúceho dlhu v prípade vyhlásenia zmluvnými stranami dohodnutej
mimoriadnej splatnosti dlhu začína plynúť od doby splatnosti celého zostávajúceho dlhu. Predčasné
zosplatnenie úveru predstavuje výrazný zásah do práv a povinností dlžníka, najmä zakladá jeho
povinnosť vrátiť celý poskytnutý úver aj s príslušenstvom, preto je nevyhnutné, aby veriteľ jednoznačne
a spoľahlivo preukázal, že boli splnené dohodnuté podmienky predčasného zosplatnenia úveru ako aj
to, kedy bolo zosplatnenie úveru oznámené dlžníkovi.

42. Z hore uvádzaných skutočností vyplýva, že záver súdu prvej inštancie o premlčaní
pohľadávky nemá oporu v obsahu spisu, nezodpovedá náležitému zisteniu skutkového stavu a ani
správnemu právnemu posúdeniu. Moment splatnosti peňažného záväzku prvoinštančný súd v rozpore s
právnou úpravou aj všeobecnými obchodnými podmienkami žalobcu a pre nedostatok dôvodov je jeho
záver o premlčaní pohľadávky žalobcu predčasný a nesprávny. Vzhľadom k hore uvedeným právnym
záverom odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené v enunciáte tohto uznesenia.

43. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne zaoberať sa tým, či ku dňu podania žaloby žalobcu
na súd dňa 27.09.2013, keď v žalobe uplatnil nárok na zaplatenie splátok úveru od 10.10.2010
do 10.06.2011 v počte 9 a v celkovej výške 347,13 eura , sú tieto splátky premlčané alebo či je
premlčaný celý nárok žalobcu, keďže v písomnom podaní zo dňa 22.08.2013, adresovanom žalovanému
a označenom ako „pokus o zmier“ uvádzal, že pôvodným veriteľom Slovenská sporiteľňa, a.s. bola
vyhlásená mimoriadna splatnosť poskytnutého úveru, ktorá skutočnosť bola žalovanému oznámená (nie
je uvedený dátum vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru ani dátum oznámenia), posúdil celú úverovú
zmluvu z pohľadu ochrany práva spotrebiteľa a až potom vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie odôvodní
v súlade s ust. § 220 ods.2 OSP tak, aby bolo preskúmateľné.



44. Podľa § 391 ods.2 CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

45. Podľa § 396 ods.3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

46. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 veta druhá
Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas
aj vtedy, ak bolo v lehote podané na
príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).