Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 14CoPr/3/2021 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6720201547 Dátum vydania rozhodnutia: 01. 06. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2021:6720201547.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Jána Auxta, v právnej veci žalobkyne: F.. H. X., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom O. nad G. XXX, XXX XX O. nad G., zastúpená Aequitas s. r. o., so sídlom Dolná 19, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 628 841, proti žalovanému: Základná škola internátna, Veľká Čalomija 65, 991 09 Veľká Čalomija, IČO: 37 831 704, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 10Cpr/3/2020 - 54 zo dňa 06. 07. 2020, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 10Cpr/3/2020 - 54 zo dňa 06. 07. 2020 vo výroku, ktorým súd určil, že skončenie pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného výpoveďou žalovaného zo dňa 04. 02. 2020 je neplatné a vo výroku, ktorým súd určil, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného trvá, p o t v r d z u j e . II. Vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol, že skončenie pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného výpoveďou žalovaného zo dňa 04. 02. 2020 je neplatné (výrok I.). Určil, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného trvá (výrok II.). Ďalej rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 1.708,- Eur mesačne brutto, počnúc dňom 05. 04. 2020 do dňa právoplatnosti tohto rozsudku, najviac však za obdobie 36 mesiacov (výrok III.). O trovách konania rozhodol tak, že žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 % (výrok IV.). Súd prvej inštancie na základe skutkových zistení v konaní, ktoré uviedol v bode 4. odôvodnenia súdu prvej inštancie a pri právnom posúdení v zmysle § 59 ods. 1, § 61 ods. 1, 2, § 62 ods. 2, 3, 7, § 63 ods. 1, 2, § 74, § 77, § 79 ods. 1 Zákonníka práce dospel k názoru, že žaloba žalobkyne je v celom rozsahu dôvodná. Mal za preukázané, že žalobkyňa podala žalobu na súd v zákonnej lehote. Medzi stranami nebolo sporné, že dňa 04. 02. 2020 bola žalobkyni doručená žalovaným výpoveď zo dňa 04. 02. 2020, ktorá jej bola daná podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, z dôvodu nadbytočnosti. Z obsahu predmetnej výpovede priamo nevyplýva odkaz na organizačnú zmenu, ktorá mala byť u žalovaného prijatá, keď vo výpovedi je len uvedené, že táto je daná „z dôvodu zníženia stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce“. Až následne v liste zo dňa 12. 02. 2020, ktorým žalovaný reagoval na list žalobkyne ohľadne neplatnosti predmetnej výpovede a trvaní na jej ďalšom zamestnávaní, je zmienka o tom, že výpoveď jej bola daná z dôvodu rozhodnutia o organizačnej zmene - zníženie stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce a predtým je o tom zmienka len v zápisnici z pohovoru so žalobkyňou, ako zamestnancom, zo dňa 04. 02. 2020, kde je uvedené, že od 01. 09. 2019 došlo k zmene organizačnej štruktúry školy, keď z pôvodných dvoch zástupcov vznikla funkcia iba jedného zástupcu riaditeľa školy, pričom táto organizačná štruktúra mala byť prerokovaná na pedagogickej rade 30. 08. 2019. Keďže žalovaný sa k žalobe nevyjadril a ani sa nedostavil na pojednávanie, kde by mohol prostredníctvom svojho štatutárneho zástupcu ozrejmiť tieto sporné otázky, musel súd konštatovať, že nebolo v konaní preukázané kedy, kým resp. akým spôsobom malo byť prijaté rozhodnutie o organizačnej zmene a v čom konkrétne táto organizačná zmena mala spočívať. Súd pritom poukazuje na vyššie citované znenie § 61 ods. 2 Zákonníka práce, v zmysle ktorého platí, že dôvod výpovede sa musí v nej skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom pod sankciou neplatnosti výpovede. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že predmetnú výpoveď danú žalobkyni je nutné považovať za neplatnú, okrem iného aj z dôvodu nedostatočnej konkretizácie výpovedného dôvodu, vzhľadom na jeho neurčitosť, tak ako bol tento definovaný v predmetnej výpovedi, keďže aj v zmysle právnej teórie je potrebné výpovedný dôvod uplatnený zamestnávateľom uviesť tak, aby bolo zrejmé, aký je skutočný dôvod výpovede. Súd nespochybnil, že zamestnávateľ nie je vždy povinný pripojiť k výpovedi svoje predmetné rozhodnutie o organizačnej zmene, avšak v prípade, že je výpoveď daná práve podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu nadbytočnosti, zastáva súd názor, že v takom prípade je potrebné aspoň do textu výpovede poňať nielen odkaz na predmetné rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene (s tým, že v tomto prípade ani len táto podmienka nebola splnená), ale aj jeho podstatnú časť tak, aby z obsahu samotnej výpovede mal možnosť zamestnanec zistiť o akú organizačnú zmenu sa jedná a či následne táto organizačná zmena je v príčinnej súvislosti voči nemu tvrdenou nadbytočnosťou, pretože bez toho nie je zamestnanec ani schopný posúdiť, či je takáto výpoveď zákonná a platná, a pokiaľ nie je výpovedný dôvod skutkovo vymedzený takýmto spôsobom, tak je možné aj konštatovať, že ho je možné zameniť s iným dôvodom resp. by ho bolo možné dodatočne zmeniť. Jednoznačne však platí, že v prípade súdneho sporu ohľadne určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou daného z tohto dôvodu je na zamestnávateľovi, teda v tomto prípade žalovanom, aby preukázal splnenie všetkých troch predpokladov tohto výpovedného dôvodu, a to existenciu organizačnej zmeny, nadbytočnosť zamestnanca a príčinnú súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou toho ktorého konkrétneho zamestnanca. Inak povedané, na to, aby mohol byť použitý tento výpovedný dôvod, musia byť splnené všetky tri tieto podmienky. Súd však na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že táto hmotnoprávna podmienka platnosti výpovede vo vzťahu k žalobkyni nebola splnená a preto aj z tohto dôvodu súd túto výpoveď považoval za neplatnú. Ak by totiž súd aj vychádzal z toho, že predmetnou organizačnou zmenou mala byť zmena organizačnej štruktúry spočívajúca v tom, že namiesto pôvodných dvoch zástupcov riaditeľa mala ďalej existovať už iba funkcia jedného zástupcu riaditeľa školy, žalovaný nijakým spôsobom nespochybnil tvrdenia žalobkyne, že nakoľko druhá zástupkyňa školy, ktorou mala byť F.. Y. O., bola dňom 04. 03. 2019 poverená vedením školy a následne s účinnosťou od 01. 02. 2020 sa táto mala stať riaditeľkou školy, čiže nemohla byť zároveň zástupcom riaditeľa, a teda súd nemal v konaní preukázané, že by žalobkyňa ako v tom čase už jediná zástupkyňa riaditeľa sa ku dňu 04. 02. 2020 mala stať nadbytočnou a v dôsledku toho teda súd nemal preukázanú ani príčinnú súvislosť medzi údajnou nadbytočnosťou zamestnanca a organizačnou zmenou, ktorá mala spočívať v znížení počtu zástupcov riaditeľa školy. Súd dospel k názoru, že predmetná výpoveď daná žalobkyni je neplatná aj z dôvodu, že nebola splnená ďalšia hmotnoprávna podmienka tejto výpovede, a to ponuková povinnosť, keďže z vykonaného dokazovania súd považoval za preukázané, že ku dňu 05. 02. 2020 žalovaný ako zamestnávateľ mal zverejnenú pracovnú ponuku na internetovom portáli, druh práce učiteľka 1. stupňa základnej školy s požadovaným vzdelaním učiteľstvo vysokoškolské vzdelanie 2. stupňa, s tým, že táto ponuka na internetovom portáli mala byť pridaná 06. 09. 2019 a aktualizovaná 27. 01. 2020, keď tento stav bol nezmenený k 05. 02. 2020 a teda je jednoznačné, že žalovaný ako zamestnávateľ mal ponúknuť žalobkyni túto pracovnú pozíciu (ak by súd aj pripustil, že napriek vyššie uvedeným skutočnostiam stala sa žalobkyňa nadbytočnou pre pozíciu zástupkyne riaditeľa), pričom opätovne žalovaný v konaní nepreukázal, že by si túto svoju ponukovú povinnosť pred daním výpovede žalobkyni splnil. Na okraj súd uviedol, že pokiaľ bolo v konaní nepriamo poukazované na to, že žalovaný ponúkal žalobkyni pracovné miesto asistenta učiteľa s odôvodnením, že žalobkyňa nespĺňala kvalifikačné predpoklady na inú prácu, táto otázka bola pre účely tohto súdneho konania irelevantná a súd preto ani bližšie nepreskúmaval otázku kvalifikácie žalobkyne, keďže pokiaľ by žalovaný dospel k názoru, že žalobkyňa ako zamestnanec nespĺňa kvalifikačné predpoklady ustanovené právnymi predpismi na výkon dohodnutej práce, musel by s ňou byť ukončený pracovný pomer z iného výpovedného dôvodu, k čomu ale nedošlo. Súd sa nestotožnil s právnym názorom žalobkyne, že je predmetná výpoveď neplatná aj podľa § 74 Zákonníka práce, nakoľko nebola prerokovaná so zástupcami zamestnancov. Totiž žalobkyňa nijakým spôsobom nepreukázala, že by u žalovaného ako zamestnávateľa pôsobil buď odborový orgán alebo zamestnanecká rada, prípadne zamestnanecký dôverník, s tým, že žalovaný sa nepriamo k tejto otázke vyjadril tak, ako to vyplýva z predmetnej zápisnice z pohovoru so žalobkyňou dňa 04. 02. 2020, keď táto žiadala, aby bol prítomný zástupca zamestnancov, pričom riaditeľka školy sa vyjadrila, že neboli na škole uskutočnené právoplatné voľby zástupcu zamestnancov, a teda žiadny zástupca zamestnancov nie je. S poukazom na túto skutočnosť súd vychádzal z toho, že žalovaný nebol povinný, keďže ani takú možnosť nemal, prerokovať vopred danú výpoveď, ktorá bola následne daná žalobkyni, so zástupcami zamestnancov, nakoľko u neho žiadni nepôsobili a preto mohol konať samostatne, v dôsledku čoho nie je možné právny úkon - výpoveď vyhodnotiť z tohto dôvodu ako neplatnú. Pretože však súd už predtým vyššie konštatoval a ozrejmil, že predmetná výpoveď je neplatná z viacerých iných dôvodov, bola táto skutočnosť pre účely rozhodnutia súdu v danej veci už irelevantná, bez právneho významu vo vzťahu k výsledku sporu. S poukazom k vyššie uvedeným skutočnostiam teda súd rozhodol, že skončenie pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného predmetnou výpoveďou zo dňa 04. 02. 2020 je neplatné a pracovný pomer žalobkyne u žalovaného trvá. Žalobkyňa si touto žalobou uplatnila aj svoj zákonný nárok na náhradu mzdy, ktorý vyčíslila a keďže žalovaný nespochybnil ani výšku uplatneného nároku ohľadne predmetnej náhrady mzdy, v dôsledku toho súd žalobkyni priznal tento jej nárok v požadovanej výške, s tým, že nakoľko nemohol prekročiť žalobný návrh, priznal jej nárok na náhradu mzdy od 05. 04. 2020 tak, ako to požadovala žalobkyňa v podanej žalobe a nie od 10. 02. 2020, odkedy oznámila žalobkyňa žalovanému, že trvá na tom, aby ju ďalej zamestnával a do dňa právoplatnosti tohto rozsudku (najviac za obdobie 36 mesiacov) a nie do času, keď jej žalovaný ako zamestnávateľ umožní pokračovať v práci, s tým, že pokiaľ by žalovaný žalobkyni ďalej neprideľoval prácu resp. nevyplácal mzdu napriek právoplatnému rozhodnutiu súdu v tejto veci, musela by sa žalobkyňa svojich nárokov domáhať z iného titulu v inom súdnom konaní. O trovách konania rozhodol pri aplikácii ust. § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP a keďže žalobkyňa bola v konaní v celom rozsahu úspešná, priznal jej nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. 2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal odvolanie žalovaný. Navrhol rozsudok súdu v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odvolaní namietal neúčinnosť doručenia návrhu na začatie konania a predvolania na pojednávanie v dôsledku toho, že nebolo možné sfunkčniť elektronickú schránku u žalovaného s poukazom aj na prerušenie vyučovania počnúc marcom 2020 na škole z dôvodu pandémie COVID-19. Z týchto dôvodov nesúhlasil s konštatovaním súdu, že uznesením zo dňa 09. 04. 2020 boli vyzvaní, aby sa v lehote 15 dní písomne vyjadrili k žalobe a uviedli rozhodujúce skutočnosti na ich obranu a s konštatovaním súdu, že k žalobe sa žalovaný nevyjadril. Súd mal bližšie rozviesť najmä odkiaľ má za preukázané, že schránka žalovaného bola aktívna. Prvýkrát sa v ich elektronickej schránke objavilo oznámenie zo strany súdu, že je určený termín pojednávania na deň 06. 07. 2020, avšak tento sa objavil na portáli až dňa 16. 07. 2020. Spolu s predvolaním na pojednávanie žalovanému bola doručená aj žaloba v odpise bez príslušného poučenia. Pri telefonickom kontakte riaditeľky školy so súdom ju pracovníčka informovala, že má podať ospravedlnenie a vyčkať a nebola informovaná, že vo veci už bol vyhlásený rozsudok. Má za to, že v predmetnej veci súd nedôvodne konal, pričom žalovaný nemohol správu prevziať a ani oboznámiť sa s jej obsahom pre poruchu v doručovaní. Žalovaný má za to, že nastala neúčinnosť elektronického doručovania, pričom zároveň v odvolaní uviedol, že týmto podaním (odvolaním) podáva zároveň aj návrh na vyslovenie neúčinnosti doručovania s uvedením, že listiny, týkajúce sa problémov s aktiváciou elektronickej schránky v prípade potreby doloží. Žalovaný má za to, že výpoveď, ktorú doručili žalobkyni, je platná, lebo spĺňa všetky zákonom požadované náležitosti. Pokiaľ súd zaujal stanovisko, že z obsahu predmetnej výpovede priamo nevyplýva odkaz na organizačnú zmenu, ktorá mala byť u žalovaného prijatá, lebo vo výpovedi je uvedené len to, že ide o zníženie stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce, poukázal na to, že krátko pred doručením písomnej výpovede rokovali so žalobkyňou a bol dôsledne prebratý výpovedný dôvod v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Jednoznačne teda vedela, že má ísť o organizačnú zmenu, ktorou malo dôjsť k zníženie systematizovanej funkcie zástupcu riaditeľa školy, takže jej argumentáciu obsiahnutú v žalobe a prevzatú súdom považuje žalovaný za účelovú. Pokiaľ žalobkyňa poukazuje na to, že z tohto pohovoru existujú 2 prvé strany zápisnice s čiastočne rozdielnym - minimálne - textom, táto situácia vznikla tak, že po predložení zápisnice na podpis žalobkyňa žiadala opravu zápisnice a do bodu číslo 2 žiadala doplniť text : „Uvádza, že súhlasila s tým, že pošle doklad o kvalifikovanosti. Poslala pracovníčke personálneho oddelenia vysokoškolský diplom.“. Žalovaný nevie, prečo pôvodný koncept zápisnice o pohovore nenechala žalobkyňa pre archív, ale v súčasnosti ho zneužíva len preto, že chce využiť drobné administratívne pochybenia. Samotná právna úprava výpovedného dôvodu, uvedeného v § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je dostatočne široko formulovaná a nemôže osobe s vysokoškolským vzdelaním robiť výkladové problémy, naviac, ak maturovala aj zo slovenského jazyka. Je nesporné, že organizačné opatrenie na zefektívnenie práce, resp. o organizačnej zmene bolo prijaté v súlade so zákonom. Žalobkyňa v čase od 04. 03. 2019 do 31. 01. 2020 bola nepretržite práceneschopná, na škole sa udiali práve mnohé organizačné zmeny, ktoré si okrem iného vyžiadali aj zníženie počtu riadiacich funkcií. Nemalo by ujsť pozornosti súdu, že žalobkyňa dňom, keď vo funkcii skončil predchádzajúci riaditeľ, na základe jeho výpovede, začala byť práceneschopná a keď zistila, že jej postavenie môže byť neudržateľné, prejavila aj tendenciu na zmenu pracovného miesta v základnej škole s vyučovacím jazykom maďarským v inej obci. Po odchode pôvodného riaditeľa bola poverená riadením školy súčasná riaditeľka a v rámci svojej činnosti preverovala aj správnosť kvalifikačných zaradení jednotlivých zamestnancov školy, učiteľov, vychovávateľov, asistentov, pomocného personálu. Už dňa 15. 10. 2019, t. j. v čase PN žalobkyne, bol prijatý zákon č. 138/2019 a tento určil rozsah pracovnej činnosti pedagogických zamestnancov a odborných zamestnancov. Podľa uvedeného zákona zamestnávateľ žalobkyne bol povinný konštatovať, že žalobkyňa nespĺňa kvalifikačné predpoklady na to mzdové zaradenie, ako to urobilo predchádzajúce vedenie školy. Od žalobkyne žalovaný žiadal, aby sa vyjadrila, resp. doložila doklady o tom, že spĺňa kvalifikačné predpoklady na vyučovanie v základnej škole s vyučovacím jazykom slovenským. Bola požiadaná, aby doložila vysvedčenie (osvedčenie) o štátnej skúške z magisterského štúdia, ktoré však nedoložila. V tejto veci škola korešpondovala s Ministerstvom školstva, vedy výskumu a športu SR, Okresným úradom, odbor školstva, Banská Bystrica, ako riadiacim orgánom, odkiaľ dostali ubezpečenie, že žalobkyňa nespĺňa kvalifikačné predpoklady na výkon funkcie učiteľa I. stupňa základnej školy s vyučovacím jazykom slovenským, ani na výkon funkcie vedúceho pedagogického zamestnanca - zástupcu riaditeľa školy, lebo absolvovala iný študijný odbor, a to učiteľstvo pre I. stupeň základnej školy s vyučovacím jazykom maďarským. Žalobkyňa bola nesprávne platovo zaradená aj podľa právneho predpisu, ktorý bol účinný pred prijatím zákona č. 138/2019 Z. z. a vyhlášky č. 1/2020 Z. z., t. j. za účinnosti zákona č. 317/2009 Z. z. a vyhlášky č. 437/2009 Z. z. Ak žalobkyni predchádzajúce vedenie priznalo vyšší funkčný plat, než jej prináležal, možno prijímanie tejto mzdy považovať za dobromyseľné, a preto ho spätne žalovaný nepožaduje, avšak odo dňa rozhodnutia žalovaného, ktorým oznámil žalobkyni, že neoprávnene poberá mzdu vo výške 1.708,- Eur, jej nepatrí. Pokiaľ súd priznal žalobkyni nárok na náhradu mzdy vo výške 1.708,- Eur, aj toto rozhodnutie napáda žalovaný odvolaním s poukazom na nesprávne určenie mzdy, ktorú skutočnosť mal súd vziať do úvahy aj pri svojom konečnom rozhodnutí a mal sa hlbšie zaoberať zákonnými nárokmi, ktoré vyplývajú z právnych predpisov. Pokiaľ žalobkyňa poukazuje na platové zaradenie učiteľky I. stupňa P. O., táto okolnosť nie je predmetom súdneho sporu. Žalobkyni nič nebránilo reagovať na stanovisko žalovaného ohľadom kvalifikačného zaradenia žalobkyne. V súlade so zákonom ukončovali pracovný pomer so žalobkyňou, tejto v súlade s § 63 ods. 2 Zákonníka práce riadne ponúkli pre ňu vhodnú prácu, ako aj dohodu o zmene obsahu pracovných podmienok, na ktorú má príslušnú kvalifikáciu, pracovnú pozíciu asistenta učiteľa s platovou triedou 6 a funkčným platom 1.153.50 Eur, ktorú odmietla. 3. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že odvolanie žalovaného považuje za nedôvodné, stotožňuje sa s právnym názorom súdu, že posudzovaná výpoveď nemôže byť považovaná za platnú z dôvodu jej neurčitosti. Zo znenia výpovede nie je možné odvodiť, z akých konkrétnych dôvodov bola žalobkyni daná výpoveď. Pre naplnenie zákonných požiadaviek na platnú výpoveď je potrebné, aby došlo k organizačnej zmene u zamestnávateľa, zamestnanec sa stal nadbytočným, existovala príčinná súvislosť medzi uskutočnenou organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. Dôkazné bremeno ohľadom naplnenia zákonných predpokladov musí uniesť zamestnávateľ. Ani jeden zo zákonných predpokladov nebol v prvostupňovom konaní naplnený, preto považuje rozhodnutie súdu za správne a zákonné. Žalovaný mal preukázať existenciu písomného rozhodnutia o organizačnej zmene, takéto rozhodnutie však žalovaný vo výpovedi danej žalobkyni nijako neoznačil (nieto ešte citoval) a taktiež ho v prvostupňovom konaní nepredložil. Existencia písomného rozhodnutia teda nebola počas celého prvostupňového konania nijako preukázaná. Charakter organizačných zmien, ktoré mali u žalovaného nastať, bol taký, že u žalovaného už nebudú pôsobiť dvaja zástupcovia riaditeľa, ale len jeden. Z predložených listín však vyplýva, že u žalovaného počas pôsobenia predchádzajúceho riaditeľa pôsobili dve zástupkyne riaditeľa, z ktorých sa jedna stala riaditeľkou školy, a teda neexistoval dôvod na to, aby druhá zástupkyňa školy (žalobkyňa), nemohla naďalej pôsobiť ako zástupkyňa riaditeľa školy. Vzhľadom na uvedené je zjavné, že žalobkyňa sa nemohla stať nadbytočnou. Vzhľadom na skutočnosť, že nebola preukázaná existencia písomného rozhodnutia o organizačnej zmene a nadbytočnosť žalobkyne, nie je ani objektívne možné, aby bola preukázaná príčinná súvislosť medzi nimi. Aj v prípade, ak by súd aj napriek uvedenému považoval výpoveď danú žalobkyni za zákonnú a dostatočne určitú, tvrdí, že žalovaný nesplnil ponukovú povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 63 ods. 2 Zákonníka práce, a teda aj z tohto dôvodu bol pracovný pomer so žalobkyňou skončený neplatne. Tak, ako bolo preukázané výpisom z istp.sk - žalovaný mal v čase podania výpovede voľné pracovné miesto, na ktoré mohla byť zaradená žalobkyňa, avšak toto pracovné miesto jej neponúkol s odôvodnením, že žalobkyňa nespĺňa kvalifikačné predpoklady na dané pracovné miesto. Žalobkyňa uzatvorila pracovnú zmluvu so žalovaným dňa 04. 01. 2018, a preto sa jej spôsobilosť na vykonávanie pracovnej činnosti v zmysle pracovnej zmluvy posudzovala v súlade so zákonom č. 317/2009 Z. z., ktorého vykonávacím predpisom je vyhláška ministerstva školstva SR č. 437/2009 Z. z. ktorou sa ustanovujú kvalifikačné predpoklady a osobitné kvalifikačné požiadavky pre jednotlivé kategórie pedagogických zamestnancov a odborných zamestnancov, pričom na žalobkyňu je potrebné aplikovať znenie písm. A bodu 1., ktorý znie: „Kvalifikačné predpoklady A. Vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, 1. v študijnom odbore učiteľstvo pre 1. - 4. ročník základnej školy“. Takéto znenie zákona, bez ďalšieho nevylučuje, aby žalobkyňa mohla vykonávať prácu učiteľa prvého stupňa základnej školy, keďže žalobkyňa získala vysokoškolské vzdelanie v študijnom odbore učiteľstvo pre 1. stupeň základnej školy s vyučovacím jazykom maďarským. Posudzovanie ovládania jazyka pedagogickým zamestnancom upravuje zákon č. 317/2009 Z. z. (§ 11 ods. 1, 2), pričom poukázala na to, že pedagogický zamestnanec a odborný zamestnanec podľa ods. 1 (§ 11 ods. 1 zákona č. 317/2009 Z. z.) nemusí preukazovať ovládanie štátneho jazyka, ak úspešne vykonal maturitnú skúšku zo štátneho jazyka alebo štátnu jazykovú skúšku zo štátneho jazyka. Žalobkyňa nezískala vzdelanie v inom ako štátnom jazyku. Avšak, ak v prípade, ak by tomu tak bolo vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa vykonala maturitnú skúšku zo slovenského jazyka, spĺňa všetky predpoklady na to, aby mohla vykonávať prácu učiteľa prvého stupňa základnej školy nielen s vyučovacím jazykom maďarským, ale aj slovenským. Maturitné vysvedčenie je súčasťou súdneho spisu. Keďže žalobkyňa spĺňala predpoklady na výkon práce učiteľa pre prvý stupeň základnej školy aj pred účinnosťou zákona č. 138/2019 Z. z., tvrdí, že ich spĺňa aj po jeho prijatí. Aj v prípade, ak by sa kvalifikačné predpoklady žalobkyne posudzovali podľa zákona č. 138/2019 Z. z. a vyhlášky č. 1/2020 Z. z., žalobkyňa by kvalifikačné predpoklady v zmysle Prílohy č. 1, II. časť bod 8 vyhlášky č. 1/2020 Z. z. a v zmysle § 17 ods. 1 a 2 zákona č. 138/2019 Z. z. spĺňala. Poukázala na to, že osobou, ktorá vykonala posudzovanie kvalifikačných predpokladov žalobkyne pred uzatvorením pracovného pomeru, bol práve žalovaný, ktorý evidentne sám vyhodnotil, že žalobkyňa kvalifikačné predpoklady splna, inak by s ňou neuzatvoril pracovný pomer. Tvrdenia žalovaného, že neprevzal žalobu a ani predvolanie na pojednávanie, považuje za vysoko účelové, so snahou ospravedlniť svoju procesnú nečinnosť, nakoľko tieto listiny riadne prevzal, čo potvrdzujú aj údaje z elektronického súdneho spisu. Všetky tvrdenia žalovaného v odvolaní sa javia ako ničím nepodložené špekulácie vzhľadom na skutočnosť, že v prvostupňovom konaní bol absolútne neaktívny. V prípade, ak žalovaný chcel tvrdiť, že dostatočne vysvetlil žalobkyni dôvod výpovede, mal to preukázať už v prvostupňovom konaní a nie to uvádzať ako novú skutočnosť v podanom odvolaní. Väčšina tvrdení žalovaného v podanom odvolaní predstavuje novoty, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie a nemožno ich v odvolaní použiť. Žalovaný mohol všetky dôkazy prezentované v odvolaní uplatniť pred súdom prvej inštancie, avšak tak pre vlastné pochybenie neurobil. Neexistuje žiadny zo zákonných dôvodov v zmysle § 366 CSP, prečo by mal odvolací súd prihliadnuť na nové skutočnosti uvádzané v odvolaní. Pokiaľ žalovaný v odvolaní uvádza, že žalobkyňa nespĺňa kvalifikačné predpoklady na mzdové zaradenie, ktoré bolo určené predchádzajúcim riaditeľom školy, posudzovanie kvalifikačných predpokladov žalovanej je vzhľadom na charakter prebiehajúceho konania absolútne irelevantné. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní rozporuje aj výšku náhrady mzdy uplatnenej žalobkyňou v prvostupňovom konaní, stotožňuje sa s názorom súdu uvedeným v odôvodnení rozsudku. V prípade, ak žalobca chcel rozporovať výšku náhrady mzdy uplatnenej v prvostupňovom konaní, mal tak urobiť v prvostupňovom konaní a nie až v odvolaní. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. 4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že jej argumentáciu obsiahnutú v žalobe ako aj písomnom vyjadrení neuznáva, rozsudok súdu prvej inštancie považuje za predčasne vydaný, a to za situácie, že boli ukrátení na ich procesných právach v dôsledku vadnosti doručovania písomností, ako aj závade pri spúšťaní elektronického doručovania, a tým súd vychádzal jedine a výlučne z obsahu tvrdení žalobkyne. Akákoľvek argumentácia, týkajúca sa kvalifikačných predpokladov na strane žalobkyne na zastávanie existujúceho pracovného miesta, nesúvisí s predmetom tohto súdneho sporu. Zákon uznáva výpovedný dôvod uvedený v § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce vtedy, ak existuje písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úlohy, technického vybavenia, alebo zníženia stavu zamestnancov, pretože to sleduje potreba zvýšiť efektívnosť práce. Predpokladom výpovede je teda písomné rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách, ktoré musí predchádzať dátumu výpovede. Pri splnení týchto podmienok je samotný výber nadbytočného zamestnanca v právomoci zamestnávateľa a tento výber nemôže namietať ani súd. Pred skončením pracovného pomeru má zamestnávateľ povinnosť zamestnancovi ponúknuť iné voľné pracovné miesto, ak takéto v danom čase existuje. Len vtedy, ak u zamestnávateľa pôsobia zástupcovia zamestnancov, je zamestnávateľ povinný prerokovať výpoveď so zástupcami zamestnancov pod následkami neplatnosti. Ak má zamestnávateľ voľné pracovné miesto, môže dať zamestnancovi výpoveď len vtedy a až po tom, keď túto ponuku zamestnanec odmietne. V danom prípade na strane žalobkyne neexistoval žiadny dôvod, ktorý by žalovanému prikazoval zákaz výpovede zo zákonných dôvodov. V danom prípade neexistuje žiadna ochranná doba. Je pozoruhodné, že súd prvej inštancie vo veci nevykonal dokazovanie výsluchom strán a vychádzal jedine z listín, ale uvádza, že vykonal dokazovanie listinami, ktoré doložila žalobkyňa, avšak nespomína, že by sa oboznámil s rozhodnutím zamestnávateľa, týkajúcim sa znižovania počtu zamestnancov. Túto listinu účelovo žalobkyňa nedoložila súdu k návrhu na začatie konania, dokonca aj vo vyjadrení k odvolaniu, uvádza, že zákonný predpoklad na danie výpovede nebol daný. Podľa žalobkyne bolo povinnosťou žalovaného preukázať existenciu písomného rozhodnutia o organizačnej zmene a takéto rozhodnutie vo výpovedi žalovaný neoznačil, ani ho necitoval a v prvostupňovom konaní nepredložil. Aktivita žalovaného na dokazovanie sa začala po tom, keď sa žalovaný oboznámil s rozsudkom súdu prvej inštancie, ako aj dôvodmi odvolania, pričom pre potreby odvolacieho súdu doložil žalovaný listinu, ktorá tvorí základný rámec pre rozhodnutie žalovaného. Jedná sa o rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene zo dňa 22. 08. 2019 č. 225/2019, z obsahu ktorého vyplýva, že zamestnávateľ prijíma zmenu vo forme zníženia stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce formou zrušenia miesta zástupcu riaditeľa školy od 01. 09. 2019. Žalovaný má za to, že z hľadiska gramatického výkladu toto zrejmé, jednoznačné a nevzbudzujúce znenie a formulácia výpovedného dôvodu nespôsobuje výkladové problémy. Naviac poukazuje aj na obsah zápisnice zo vzájomného pohovoru prejednávania celej problematiky za prítomnosti žalobkyne, s poukazom na ust. § 62 ods. 2 Zákonníka práce žalobkyňa ani okrajovo neudáva, v čom by bol žalovaným uvádzaný výpovedný dôvod zameniteľný. Treba vychádzať z kontextu a tiež napríklad aj z obsahu vzájomnej korešpondencie vrátane odmietnutia návrhu dohody o zmene obsahu pracovných podmienok alebo aj z obsahu zápisnice z pohovoru so zamestnancom, kde k bodu č. 2 sa jednoznačne uvádza, že od 01. 09. 2019 došlo k zmene organizačnej štruktúry školy, teda z pôvodných dvoch zástupcov vznikla funkcia iba jedného zástupcu riaditeľa školy. Nemožno prisvedčiť záveru žalobkyne, že nerozumie obsahu výpovede a z písomného prejavu žalovaného nie je zrejmé, čo žalovaný sledoval v danej veci, t. j. zrušiť v podstate konkrétne miesto zástupkyne riaditeľa, ktoré pôvodne obsadzovala žalobkyňa. Žalovaný je jednoznačne toho názoru, že nespĺňa ani kvalifikačné predpoklady, čo by mohlo byť však aj iným výpovedným dôvodom. Objektívne stanovisko je možné v predmetnej veci zaujať len za situácie, že odvolací súd bude uvažovať ustálenie skutkového stavu za predčasné a napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu zruší a prikáže súdu prvej inštancie vykonať rozsiahle dokazovanie. 5. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedla, že súd prvej inštancie plnil povinnosti v zmysle ust. § 167 ods. 1, 2, § 178 a § 160 CSP, postupom podľa § 105 ods. 1 vety za bodkočiarkou CSP v spojení s ust. § 27 zákona č. 305/213 Z. z., t. j. doručením úradného dokumentu, a to povinnosť doručiť žalobu spolu s prílohami do vlastných rúk, vyzvať žalovaného na vyjadrenie k žalobe s výzvou na pripojenie listín, na ktoré sa odvoláva, poučiť žalovaného o jeho procesných právach a povinnostiach dňa 16. 04. 2020 a predvolať žalovaného na pojednávanie dňa 09. 06. 2020. Vzhľadom na to, že CSP neustanovuje iný spôsob doručovania elektronickými prostriedkami, elektronické doručovanie elektronických úradných dokumentov sa vykonalo podľa zákona č. 305/2013 Z. z. Súd prvej inštancie uvedené písomnosti doručoval do elektronickej schránky žalovaného, a to do jeho vlastných rúk. Tak, ako vyplýva z elektronických doručeniek, v zmysle ust. § 32 ods. 5 písm. b) zákona č. 305/2013 Z. z, došlo k doručeniu uvedených písomností. Poukázala na to, že žalovaný v podanom odvolaní okrem iného namieta neúčinnosť doručenia návrhu na začatie konania, predvolania na hlavné pojednávanie s tým, že odvolanie má slúžiť aj ako návrh na vyslovenie neúčinnosti doručovania. Žalobkyňa uviedla, že ak by súd odvolanie vo vyššie uvedenej častí posúdil zároveň ako návrh v zmysle § 33 zákona č. 305/2013 Z. z. na vyslovenie neúčinnosti vo vzťahu k včasnosti jeho podania, namietala, že tento návrh nie je podaný včas, nakoľko ho žalovaný podal po uplynutí 15 dní odo dňa, kedy sa s predmetnými písomnosťami, t. j. so žalobou a predvolaním na pojednávanie, oboznámil, pričom odpustenie zmeškania tejto lehoty nie je možné. Čo sa týka ostatnej časti odvolania spočívajúcej v stanovisku žalovaného k jednotlivým častiam výroku rozsudku, jedná sa o novoty v odvolacom konaní v zmysle § 366 CSP, pričom nebola naplnená a nijakým spôsobom preukázaná žiadna z podmienok prípustnosti ich použitia. 6. Po predložení spisu odvolaciemu súdu Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní 14CoPr/4/2020 dňa 23. 03. 2021 vrátil spis súdu prvej inštancie z dôvodu, že súd prvej inštancie po podanom odvolaní žalovanou spis predložil odvolaciemu súdu predčasne z dôvodu, že súd prvej inštancie nerozhodol o návrhu žalovaného, že elektronické doručenie nie je účinné s tým, že súd prvej inštancie po vrátení spisu bol povinný posúdiť návrh žalovanej, ktorým sa domáhala vyslovenia neúčinnosti doručenia a s poukazom na ust. § 33 zákona č. 305/2013 Z. z. a rozhodnúť o tomto návrhu s tým, že až po rozhodnutí súdom prvej inštancie o návrhu žalovanej, ktorým sa domáhala rozhodnutia, že elektronické doručenie je neúčinné, predloží opätovne vec odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní žalovanej. 7. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 10Cpr/3/2020 - 161 zo dňa 19. 03. 2021 rozhodol tak, že zamietol návrh žalovanej na vyslovenie neúčinnosti elektronického doručovania, pričom hlavným dôvodom, pre ktorý súd návrh na určenie neúčinnosti elektronického doručovania zamietol, bolo podanie návrhu po zákonnej lehote 15 dní určenej v ust. § 33 ods. 2 zákona č. 305/2013 Z. z. Súd prvej inštancie však v odôvodnení uznesenia konštatoval doručenie žaloby s prílohami, poučenie o procesných právach a povinnostiach strán sporu a uznesenie č. k. 10Cpr/3/2020 - 41 zo dňa 09. 04. 2020 s tým, že tieto listiny boli žalovanému doručované elektronicky s dátumom doručenia 16. 04. 2020 o 7.39 h, tak ako to vyplýva z elektronickej doručenky v spise na č. l. 45 od prevádzkovateľa portálu slovensko.sk. Predvolanie na pojednávanie súdu na deň 06. 07. 2020 doručoval súd elektronicky, pričom prevádzkovateľ portálu slovensko.sk doručil súdu potvrdenie, že správa bola doručená dňa 09. 06. 2020 o 7.43 h žalovanej, o čom svedčí elektronická doručenka v spise na č. l. 50. Práve z elektronických doručeniek, ktoré súdu doručil prevádzkovateľ systému portál slovensko.sk, vyplýva skutočnosť, že elektronická schránka žalovaného bola aktívna, preto súd z týchto elektronických doručeniek vychádzal, čo konštatoval aj v písomnom vyhotovení rozsudku. Poukázal na to, že stav schránky aktívna/neaktívna ukazuje súdu jeho vlastný program - register (súdny manažment), spravovaný Ministerstvom spravodlivosti SR. Tvrdenie žalovanej, že elektronická schránka žalovaného bola neaktívna, neobstojí s poukazom, že v súdnom programe - registri (súdny manažment) by elektronická schránka žalovaného bola označená ako neaktívna a navyše by sa súdu nevrátila elektronická doručenka, ktorá sa vracia až po doručení elektronického dokumentu adresátovi. Žalovaný ničím nepreukázal opak, teda nepreukázal, že elektronická schránka žalovaného nebola aktívna, resp. nešpecifikoval žiadne technické dôvody, pre ktoré údajne mali byť žalovanému predmetné dokumenty doručené oneskorene s poukazom na ust. § 30 ods. 5 zákona č. 305/2013 Z. z., podľa ktorého údaje uvedené v elektronickej doručenke, ktorá bola potvrdená podľa odseku 3, sa považujú za pravdivé, kým nie je preukázaný opak. Súd sa vysporiadal aj s námietkou žalobcu, že z dôvodu pandémie COVID-19 nechodili zamestnanci školy vrátane riaditeľky do školy od 16. 03. 2020 do 30. 06. 2020 pravidelne, iba občas, podľa názoru súdu mal žalovaný dostatok času na oboznámenie sa s listinami doručovanými elektronicky s poukazom na to, že prvé elektronické doručenie (žaloby s prílohami, poučenie o procesných právach a povinnostiach strán sporu, uznesenie č. k. 10Cpr/3/2020 - 41 zo dňa 09. 04. 2020) mu bolo doručené dňa 16. 04. 2020 a druhé doručovanie (predvolanie na pojednávanie súdu), mal žalovaný elektronicky doručené dňa 09. 06. 2020, z čoho vyplýva, že v období od 16. 04. 2020 do 09. 06. 2020, resp. 09. 06. - 03. 07. 2020 mal žalovaný dostatok časového priestoru na prezretie svojej elektronickej schránky. Okrem toho štatutárny orgán právnickej osoby má možnosť v ním určenom rozsahu poveriť aj inú osobu na prístup a disponovanie s elektronickou schránkou, a teda takouto osobou v danom čase mohla byť žalovaným uvádzaná ekonómka, keď údajne len ona vykonávala svoje pracovné povinnosti priamo na pracovisku. Uznesenie Okresného súdu Zvolen č. k. 10Cpr/3/2020 - 161 zo dňa 19. 03. 2021, ktorým súd zamietol návrh žalovanej na vyslovenie neúčinnosti elektronického doručovania, nadobudlo právoplatnosť dňom 16. 04. 2021. Následne súd prvej inštancie spis opätovne predložil odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie č. k. 10Cpr/3/2020 - 54 zo dňa 06. 07. 2020. 8. V dôsledku odvolania podaného žalovaným krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 Zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok súdu prvej inštancie podľa vo výrokoch, ktorými súd rozhodol, že skončenie pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného výpoveďou žalovaného zo dňa 04. 02. 2020 je neplatné (výrok I.) a vo výroku, ktorým súd určil, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného trvá (výrok II.), postupom podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil a vo zvyšnej časti, t. j. vo výroku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdu vo výške 1.708,- Eur mesačne brutto počnúc dňom 05. 04. 2020 do dňa právoplatnosti rozsudku, najviac však za obdobie 36 mesiacov (výrok III.), postupom v zmysle § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a vec v tejto časti vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň odvolací súd z dôvodu, že zrušil výrok III. rozsudku súdu prvej inštancie, zrušil aj závislý výrok, ktorý súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania. 9. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 10. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 11. Odvolací súd na základe podaného odvolania tak v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 CSP a dôvodov podaného odvolania podľa § 380 CSP po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie, týkajúceho sa výrokov I. a II., ktorým súd rozhodol, že skončenie pracovného pomeru je neplatné a pracovný pomer žalobkyne u žalovaného trvá, s prihliadnutím aj na konanie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu súdu prvej inštancie, dospel k záveru, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania v odôvodnení rozhodnutia aj skonštatoval skutkový stav veci správne, so skutkovými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a v zmysle ust. § 383 CSP je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. Súd dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 191 ods. 1 CSP, rozhodnutie odôvodnil dôkladne a presvedčivo, pričom odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti výrokov I. a II. má náležitosti aj podľa § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu, pričom neboli naplnené procesné predpoklady doplňovať dokazovanie, prípadne nariaďovať odvolacie pojednávanie zo strany odvolacieho súdu; zároveň neboli v konaní naplnené podmienky pre prípadnú aplikáciu ust. § 366 CSP, pričom odvolací súd poukazuje na to, že odvolacia argumentácia v podobe nových skutočností a dôkazov (novoty) je v odvolacom konaní prípustná len za splnenia zákonom stanovených podmienok, ktoré sú upravené v ust. § 366 CSP, ktoré však v súdenej veci splnené neboli. S prihliadnutím na rozsah odvolania žalovaného a odvolacie dôvody uvedené v jeho odvolaní odvolací súd konštatuje, že na základe preskúmania veci vo vzťahu k výrokom I. a II. rozsudku súdu prvej inštancie dospel k záveru, že podané odvolanie žalovaného dôvodné nie je a nemožno mu vyhovieť. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a II. napadnuté odvolaním žalovaného považuje za vecne správne. Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil žiadne vady konania pred súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali procesných podmienok. 12. S poukazom na ust. § 378 ods. 2 CSP odvolací súd považuje rozsudok súdu prvej inštancie v časti rozhodnutia, že skončenie pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného výpoveďou žalovaného zo dňa 04. 02. 2020 je neplatné a pracovný pomer žalobkyne u žalovaného trvá, za vecne správny ako vo výrokovej časti, tak aj v časti odôvodnenia. Odvolací súd zároveň v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie osobitne na bod 6. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým odôvodnením sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Nad rámec uvedeného odvolací súd s prihliadnutím na odvolacie námietky žalovaného uvedené v podanom odvolaní uvádza: 13. K odvolacej námietke, v ktorej žalovaný namietal neúčinnosť doručenia návrhu na začatie konania a predvolania na pojednávanie v dôsledku nemožnosti sfunkčnenia elektronickej schránky u žalovaného s poukazom aj na situáciu u žalovaného po vyhlásení pandémie COVID-19, počnúc marcom 2020, odvolací súd poukazuje na už vyššie uvedené okolnosti, keď po predložení spisu odvolaciemu súdu odvolací súd vrátil vec z dôvodu predčasného predloženia spisu odvolaciemu súdu súdom prvej inštancie z dôvodu, že obsahom odvolania bol aj návrh žalovaného, ktorým sa domáhal rozhodnutia, že elektronické doručenie žaloby spolu s prílohami vrátane uznesenia zo dňa 09. 04. 2020 a predvolania na pojednávanie dňa 06. 07. 2020 je neúčinné, na rozhodnutie funkčne príslušnému súdu, a to súdu prvej inštancie, pričom súd o tomto návrhu žalovaného rozhodol uznesením č. k. 10Cpr/3/2020 - 161 zo dňa 19. 03. 2020 tak, že súd návrh žalovanej na vyslovenie neúčinnosti elektronického doručovania zamietol, uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 06. 04. 2021. Keďže o návrhu žalobcu, ktorým sa domáhal vyslovenia neúčinnosti elektronického doručovania, je funkčne príslušný na rozhodnutie súd prvej inštancie, súd prvej inštancie o tomto návrhu právoplatne rozhodol, odvolací súd pri rozhodovaní z tohto rozhodnutia vychádza. Keďže však žalovaný zároveň uviedol aj ako odvolaciu námietku neúčinnosť doručenia žaloby a predvolania na pojednávanie, odvolací súd preskúmaním veci, obsahu spisu má nepochybne preukázané, že došlo k účinnému doručeniu všetkých listín, teda nielen žaloby a predvolania na pojednávanie, ale aj všetkých ostatných listín, u ktorých sa žalovaný domáhal vyslovenia neúčinnosti elektronického doručovania listín, pričom preskúmaním obsahu spisu ako aj odôvodnením uznesenia súdu prvej inštancie č. k. 10Cpr/3/2020 - 161 zo dňa 19. 03. 2020 dospel odvolací súd k názoru, že súd prvej inštancie vecne správne rozhodol, keď zamietol návrh žalovaného na vyslovenie neúčinnosti elektronického doručovania. Odvolací súd sa s odôvodnením súdu prvej inštancie vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu v plnom rozsahu stotožňuje a naň v celom rozsahu poukazuje. S prihliadnutím už na vyššie uvedené, keďže aj odvolací súd preskúmaním obsahu spisu dospel k názoru, že v súdenej veci nemožno dospieť k názoru, že by sa jednalo o neúčinné elektronické doručovanie, čo sa týka doručenia žaloby s prílohami, uznesenia súdu zo dňa 09. 04. 2020 a predvolania na pojednávanie na deň 06. 07. 2020, z týchto dôvodov preto odvolací súd túto odvolaciu námietku žalovaného vyhodnotil ako nedôvodnú. Rovnako za nedôvodnú považuje odvolací súd odvolaciu námietku žalovaného, keď namieta záver súdu vo vzťahu k neplatnosti výpovede, že z výpovede priamo nevyplýva odkaz na organizačnú zmenu, poukazujúc na to, že osobne žalovaný so žalobkyňou prerokoval dôvod výpovede, a to nadbytočnosť, teda žalobkyňa vedela, že má ísť o organizačnú zmenu. Súd prvej inštancie správne poukázal na ust. § 61 ods. 2 Zákonníka práce a s prihliadnutím k obsahu samotnej výpovede, čo sa týka konkretizácie výpovedného dôvodu, správne súd prvej inštancie ustálil, že predmetnú výpoveď je nutné považovať za neplatnú, okrem iného, aj z dôvodu nedostatočnej konkretizácie výpovedného dôvodu vzhľadom na jeho neurčitosť tak, ako bol definovaný v predmetnej výpovedi s poukazom na to, že výpovedný dôvod uplatnený zamestnávateľom je potrebné vo výpovedi uviesť tak, aby bolo zrejmé, aký je skutočný dôvod výpovede. Odvolací súd je v zhode s názorom súdu prvej inštancie, že zamestnávateľ má formulovať výpovedný dôvod spôsobom, aby z textu samotnej výpovede vyplývalo, vzhľadom na ktoré rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene je daná zamestnancovi výpoveď tak, aby z obsahu samotnej výpovede mal zamestnanec možnosť zistiť, o akú organizačnú zmenu sa jedná a tiež posúdiť, či táto organizačná zmena je v príčinnej súvislosti s tvrdenou nadbytočnosťou zamestnanca, ktorému zamestnávateľ dal výpoveď, pretože bez toho nie je zamestnanec schopný posúdiť, či výpoveď daná mu zamestnávateľom z dôvodu nadbytočnosti v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je v súlade s príslušnými ustanoveniami Zákonníka práce, či sa jedná o platnú výpoveď a pokiaľ výpovedný dôvod nie je skutkovo vymedzený takýmto spôsobom, nemožno konštatovať, že je vymedzený spôsobom, že ho nie je možné zamedziť s iným dôvodom, resp. že by ho bolo možné dostatočne zmeniť. Aj podľa názoru odvolacieho súdu v danej výpovedi nie je skutkovo vymedzený dôvod výpovede tak, aby ho nebolo možné zamedziť s iným dôvodom, pričom v prípade nesplnenia náležitostí výpovede v zmysle § 61 ods. 2 Zákonníka práce je výpoveď neplatná. Pokiaľ teda súd prvej inštancie už s poukazom na ust. § 61 ods. 2 Zákonníka práce dospel k názoru, že výpoveď je neplatná z dôvodu, nedostatočne skutkovo vymedzeného dôvodu výpovede, súd prvej inštancie vo veci vecne správne rozhodol a vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie sa následne však podrobne zaoberal neplatnosťou výpovede aj s prihliadnutím na splnenie hmotnoprávnych podmienok platnosti výpovede, a to aj s poukazom na ust. § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, ako aj s poukazom na ponukovú povinnosť zamestnávateľa pred daním výpovede žalobkyni, odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi žalovaného nepovažuje za potrebné sa podrobnejšie vyjadrovať k ďalším hmotnoprávnym podmienkam platnosti výpovede, keďže súd prvej inštancie sa s týmito náležite vysporiadal. Na doplnenie odvolací súd uvádza s prihliadnutím na tvrdenie žalovaného v odvolaní o existencii písomného rozhodnutia o organizačnej zmene zo dňa 22. 08. 2019, že vo vzťahu k posúdeniu neplatnosti výpovede v zmysle § 61 ods. 2 Zákonníka práce, toto rozhodnutie nemá právnu relevanciu práve z dôvodov nedostatočne skutkovo vymedzeného dôvodu výpovede vo výpovedi, ktorú žalovaný dal žalobkyni listom zo dňa 04. 02. 2020. Rovnako súd prvej inštancie správne považoval v tomto súdnom konaní za právne bezvýznamné posudzovanie kvalifikácie žalobkyne, keďže nesplnenie kvalifikačných predpokladov ustanovených právnymi predpismi na výkon dohodnutej práce nebolo dôvodom dania výpovede žalovaným žalobkyni. Odvolací súd preskúmaním veci teda dospel k názoru, že súd prvej inštancie vecne správne rozhodol, že skončenie pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného výpoveďou zo dňa 04. 02. 2020 je neplatné a pracovný pomer žalobkyne u žalovaného trvá a postupom v zmysle § 387 ods. 1 a 2 rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti (výroky I. a II.) potvrdil. 14. Čo sa týka rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 1.708,- Eur mesačne brutto počnúc dňom 05. 04. 2020 do dňa právoplatnosti rozsudku, najviac však za obdobie 36 mesiacov (výrok III.) s prihliadnutím na odvolaciu námietku žalovaného, ktorý namietal, že súd prvej inštancie sa mal zaoberať zákonnými nárokmi, ktoré vyplývajú z právnych predpisov vo vzťahu k náhrade mzdy, preskúmaním veci odvolací súd zistil, že túto odvolaciu námietku je potrebné považovať za dôvodnú s tým, že v tejto časti rozsudku (výrok III.) bolo potrebné zrušiť rozsudok súdu prvej inštancie postupom v zmysle § 389 ods. 1 písm. c/ CSP, keď súd prvej inštancie nesprávne aplikoval ust. § 79 ods. 1 a § 134 Zákonníka práce, pričom súd prvej inštancie § 134 Zákonníka práce v súdenej veci neaplikoval vôbec. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce náhrada mzdy patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci, alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Hoci je zrejmé, že žalobkyňa sa domáhala náhrady mzdy spôsobom, ako rozhodol súd prvej inštancie, teda súd prvej inštancie vyhovel návrhu žalobkyne a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 1.708,- Eur mesačne brutto, ktorý nárok však s prihliadnutím na ust. § 79 ods. 1 a § 134 takto uplatnený neobstojí. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na to, že predmetom sporu bol individuálny pracovnoprávny spor, pričom Civilný sporový poriadok v prípade individuálnych pracovnoprávnych sporov upravuje osobitný procesný postup súdu, pre ktorý je charakteristický príklon k vyšetrovaciemu princípu v civilnom súdnom konaní. Podľa ust. § 319 CSP, súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz; na tento účel je zamestnávateľ povinný poskytnúť súčinnosť, ak to možno od neho spravodlivo žiadať. Keďže v prípade rozhodnutia súdu o neplatnosti výpovede danej zamestnávateľom zamestnancovi, zamestnancovi patrí náhrada v sume jeho priemerného zárobku, pričom zisťovanie priemerného zárobku na pracovnoprávne účely je upravené v ust. § 134 Zákonníka práce a priemerný zárobok nie je totožný s funkčným platom, tak ako sa tohto domáhala žalobkyňa podanou žalobou, za situácie, že v súdenej veci súd rozhodoval o individuálnom pracovnoprávnom spore, mal súd v súlade s ust. § 318 CSP extenzívnu poučovaciu povinnosť vo vzťahu k žalobkyni, a to aj vo vzťahu k uplatňovaniu náhrady mzdy. V tomto smere odvolací súd uvádza, že súd nemôže priznať náhradu mzdy v rozpore so zákonným ust. § 79 ods. 1 pri aplikácii ust. § 134 Zákonníka práce. Keďže v tejto časti (výrok III. rozsudku súdu prvej inštancie) sú splnené podmienky na zrušenie rozhodnutia v zmysle § 389 písm. c/ v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia súdom prvej inštancie, pričom zároveň pri aplikácii ust. § 319 CMP súd môže vykonať aj dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie veci (tak ako v súdenej veci), a zároveň nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti priznanej náhrady mzdy zrušil a v tejto časti vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V ďalšom konaní súd prvej inštancie posúdi nárok žalobkyne v zmysle § 79 ods. 1 pri aplikácii § 134 Zákonníka práce a vo veci znova rozhodne. 15. Keďže odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v časti náhrady mzdy, zároveň zrušil aj rozhodnutie súdu v časti trov konania (výrok IV.). O náhrade trov v novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie pri rozhodovaní o veci pri aplikácii ust. § 396 ods. 3 CSP. 16. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).