Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 15Co/4/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6315207980 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6315207980.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr. Jaroslava Galla a Mgr. Martina Štubniaka, v právnej veci žalobcu: Bc. L. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom K. XXX/XX, XXX XX P., zastúpená: JUDr. Peter Tonhauser, advokát, s.r.o., IČO: 47234725, so sídlom J. Cikkera 8, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00151866, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o zaplatenie 3.638,- € s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Brezno zo dňa 22. 10. 2018, č. k.: 5C/180/2016 - 383, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok okresného súdu vo výroku II. a IV. p o t v r d z u j e. II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že: „I. Súd konanie z a s t a v u j e v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 103,- € od 01.02.2015 do 10.02.2015, úroku z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 103,- € od 01.03.2015 do 10.03.2015, úroku z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 103,- € od 01.04.2015 do 10.04.2015, úroku z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 103,- € od 01.05.2015 do 10.05.2015, úroku z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 103,- € od 01.06.2015 do 10.06.2015, úroku z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 104,- € od 01.07.2015 do 10.07.2015, úroku z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 105,- € od 01.08.2015 do 10.08.2015, úroku z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 105,- € od 01.09.2015 do 10.09.2015, úroku z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 100,50 € od 01.02.2014 do 10.02.2014, úroku z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 100,50 € od 01.03.2014 do 10.03.2014, úroku z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 100,50 € od 01.04.2014 do 10.04.2014, úroku z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 100,50 € od 01.05.2014 do 10.05.2014, úroku z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 100,50 € od 01.06.2014 do 10.06.2014, úroku z omeškania vo výške 8,15 % ročne zo sumy 100,50 € od 01.07.2014 do 10.07.2014, úroku z omeškania vo výške 8,15 % ročne zo sumy 101,- € od 01.08.2014 do 10.08.2014, úroku z omeškania vo výške 8,15 % ročne zo sumy 101,- € od 01.09.2014 do 10.09.2014, úroku z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 101,- € od 01.10.2014 do 10.10.2014, úroku z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 101,- € od 01.11.2014 do 10.11.2014, úroku z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 101,- € od 01.12.2014 do 10.12.2014, úroku z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 103,- € od 01.01.2015 do 10.01.2015, úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 99,50 € od 01.02.2013 do 10.02.2013, úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 99,50 € od 01.03.2013 do 10.03.2013, úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 99,50 € od 01.04.2013 do 10.04.2013, úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 99,50 € od 01.05.2013 do 10.05.2013, úroku z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 99,50 € od 01.06.2013 do 10.06.2013, úroku z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 99,50 € od 01.07.2013 do 10.07.2013, úroku z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 100,50 € od 01.08.2013 do 10.08.2013, úroku z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 100,50 € od 01.09.2013 do 10.09.2013, úroku z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 100,50 € od 01.10.2013 do 10.10.2013, úroku z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 100,50 € od 01.11.2013 do 10.11.2013, úroku z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 100,50 € od 01.12.2013 do 10.12.2013, úroku z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 100,50 € od 01.01.2014 do 10.01.2014, úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 99,50 € od 01.01.2013 do 12.01.2013, úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 99,50 € od 01.12.2012 do 12.12.2012, úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 99,50 € od 01.11.2012 do 12.11.2012. II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 3.442,13 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 103,- € od 11.02.2015 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 103,- € od 11.03.2015 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 103,- € od 11.04.2015 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 103,- € od 11.05.2015 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 103,- € od 11.06.2015 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 103,- € od 11.07.2015 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 104,- € od 11.08.2015 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 105,- € od 11.09.2015 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 100,50 € od 11.02.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 100,50 € od 11.03.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 100,50 € od 11.04.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 100,50 € od 11.05.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,15 % ročne zo sumy 68,52 € od 11.06.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,15 % ročne zo sumy 52,64 € od 11.07.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,15 % ročne zo sumy 100,50 € od 11.08.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 101,- € od 11.09.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 101,- € od 11.10.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 101,- € od 11.11.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 101,- € od 11.12.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 101,- € od 11.01.2015 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 99,50 € od 11.02.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 99,50 € od 11.03.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 99,50 € od 11.04.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 18,09 € od 11.05.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 64,88 € od 11.06.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 99,50 € od 11.07.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 99,50 € od 11.08.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 100,50 € od 11.09.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 100,50 € od 11.10.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 100,50 € od 11.11.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 100,50 € od 11.12.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 100,50 € od 11.01.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 99,50 € od 15.01.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 99,50 € od 13.12.2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 99,50 € od 13.11.2012 do zaplatenia, a to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. III. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a . IV. Žalobkyňa m á nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 89,24 %. 2. Žalobkyňa sa žalobou zo dňa 1. septembra 2015, doručenou súdu dňa 21. októbra 2015 voči žalovanému domáhala zaplatenia sumy 3.638 EUR spolu s úrokom z omeškania. V priebehu konania 17. februára 2016 požiadala o zmenu žaloby s tým, že žiada žalovaného zaplatiť 3.638 EUR s úrokom z omeškania od 11. dňa mesiaci, okrem troch mesiacov, kedy žiadala zaplatiť úrok z omeškania od 13. dňa v mesiaci. Súd jej návrhu vyhovel a konanie v časti úrokov z omeškania vo vzťahu k dátumu splatnosti mzdy zastavil. 3. Žalobkyňa tvrdila, že pracovný pomer so zamestnávateľom Okresným úradom Brezno, katastrálny odbor, bol založený pracovnou zmluvou zo dňa 13.01.1999 s miestom výkonu práce Okresný úrad Brezno, katastrálny odbor, pracovná pozícia hlavný referent, pričom bola zaradená do 4. platovej triedy. Pretože vykonávala činnosť nad rámec jej opisu najnáročnejšej činnosti, konkrétne „samostatné prešetrovanie, posudzovanie spôsobilosti listín na zápis právnych vzťahov; odborná príprava rozhodnutí v 1. stupni správneho konania“, dňa 25.02.2013 požiadala o preradenie do 5. platovej triedy. Táto žiadosť bola zamietnutá. V roku 2014 podľa dokumentu Opis štátnozamestnaneckého miesta zo dňa 01.03.2014 sa rozšírila najnáročnejšia činnosť žalobkyne a táto najnáročnejšia činnosť korešponduje s výberovými konaniami vyhlásenými služobným úradom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v roku 2014 a 2015 s miestom výkonu práce Okresný úrad Bratislava, pričom v týchto výberových konaniach je uvádzaná pre pozíciu hlavný referent 5. platová trieda. Nakoľko reálne vykonáva činnosť, a to samostatné posudzovanie doručených listín na zápis do katastra nehnuteľností, tvrdila, že má byť aj s ohľadom na zaraďovanie ostatných zamestnancov na iných okresných úradoch, katastrálnych odboroch, zaradená v 5. platovej triede. Poukázala na to, že podľa Opisu štátnozamestnaneckého miesta na Okresnom úrade v Brezne, katastrálny odbor, zamestnanec s rovnakým opisom najnáročnejšej činnosti je zaradený v 5. platovej triede. Takéto zaraďovanie zamestnancov je vážnym porušením zásady nediskriminácie. Keďže vykonáva pracovné činnosti, ktoré odôvodňujú jej zaradenie do 5. platovej triedy, domáhala sa od žalovaného zaplatenia finančného rozdielu medzi platovou triedou 4. a 5., a to za obdobie október 2012 až september 2015. Tvrdila, že spĺňa aj kvalifikačný predpoklad vzdelania a odbornej praxe, nakoľko k 31.07.2015 má služobnú prax v trvaní 28 rokov a 348 dní. Poukázala aj na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora v právnej veci C-170/84 Bilka, ako aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/288/2013 z 23.04.2014. 4. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Poukázal na opisy štátnozamestnaneckého miesta žalobkyne zo dňa 01.01.2013 a zo dňa 01.03.2014, v ktorých bol opis najnáročnejšej činnosti nasledovný: „Odborná činnosť vyžadujúca spoluprácu s inými organizačnými útvarmi. Vybavovanie odbornej agendy vo vymedzenom úseku tvoriaci podklad na rozhodovanie.“ V rámci najnáročnejšej činnosti žalobkyňa okrem iného aj posudzuje spôsobilosť verejných a iných listín na zápis do katastra nehnuteľností. Na oddelení zápisov práv k nehnuteľnostiam katastrálneho odboru Okresného úradu Brezno sú zaradení šiesti zamestnanci ako hlavný referent a všetci, rovnako ako žalobkyňa, zapisujú práva k nehnuteľnostiam a všetci zapisovatelia majú rovnaký opis štátnozamestnaneckého miesta, vykonávajú rovnaké pracovné činnosti a sú zaradení v 4. platovej triede. K posudzovaniu spôsobilosti zmlúv, verejných listín a iných listín na zápis do katastra nehnuteľností, uviedol, že žalobkyňa pri tejto pracovnej činnosti vychádza z ust. § 42 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (ďalej v texte len „katastrálny zákon“), teda posudzuje listiny, či spĺňajú náležitosti uvedené v § 42 katastrálneho zákona, kontroluje, či vychádzajú z údajov vedených na listoch vlastníctva, či majú potrebné prílohy, v prípade rozsudkov či majú vyznačenú právoplatnosť a či vychádzajú z údajov katastra. V prípade notárskych osvedčení kontroluje, či majú potrebné prílohy, napr. prehlásenie existujúcich vlastníkov. Záznamové listiny sa zapisujú na základe § 28 vyhlášky č. 461/2009 Z. z. a § 42 katastrálneho zákona. Napríklad pri osvedčení o dedičstve, po jeho doručení na katastrálny odbor zamestnanci registratúry listinu zaregistrujú v jednotlivých registroch, pridelia číslo, zaplombujú dotknutú nehnuteľnosť a listina sa ďalej pridelí jednotlivým zapisovateľom podľa poradia. Zapisovateľ verejnú listinu posúdi, či je spôsobilá na zápis podľa § 42 katastrálneho zákona a v prípade, že spĺňa všetky náležitosti, zaeviduje ju na dotknuté listy vlastníctva a vyvedie plombu. Po zápise napíše oznámenie o zápise do katastra nehnuteľností všetkým dotknutým účastníkom. V prípade, že verejná listina nespĺňa všetky náležitosti, listinu vráti účastníkovi a vo vrátenke uvedie dôvod vrátenia. V prípade poznámky zapisovatelia evidujú poznámku na základe uznesenia súdu, prípadne návrhu účastníka súdneho konania, upovedomenia o začatí exekúcie, rozhodnutia o schválení projektu pozemkových úprav, oznámenia veriteľa o začatí výkonu záložného práva. V prípade vkladového konania všetci zapisovatelia zapisujú rozhodnutia o povolení vkladu do listov vlastníctva, to znamená, že žalobkyňa len technicky zaeviduje rozhodnutie, ktoré vydá zamestnanec oprávnený na vkladovanie (právnik) do listov vlastníctva. Žalobkyňa nerobí žiadne písomné rozhodnutia. V prípade obsahovo právne náročnejších verejných listín, posudzuje listinu právnik. Rozhodnutia pri vkladovom konaní a pri oprave chýb robia právnici, ktorí sú na Okresnom úrade Brezno zaradení v 5. platovej triede a vyššie. S poukazom na prílohu č. 1 k zákonu č. 400/2009 Z. z. uviedol, že rozdiel medzi náplňou práce štátnych zamestnancov zaradených v 4. a 5. platovej triede je v tom, že zamestnancovi zaradenému v 5. platovej triede je zverená samostatná odborná činnosť spočívajúca v samostatnom rozhodovaní. Žalobkyňa ako zapisovateľka zaradená v 4. platovej triede samostatne nevyhotovuje žiadne rozhodnutia. Náplňou práce žalobkyne je posudzovanie spôsobilosti listín na zápis do katastra nehnuteľností a ich evidencia a uvedená činnosť spadá pod charakteristiku 4. platovej triedy podľa prílohy č. 1 k zákonu č. 400/2009 Z. z. K zaraďovaniu štátnych zamestnancov na iných katastrálnych odboroch okresných úradov uviedol, že okresné úrady vyhlasujú výbery samostatne. 5. Žalobkyňa počas konania naviac argumentovala, že okrem zápisu práv k nehnuteľnostiam na základe rozhodnutí o povolení vkladu aj samostatne rozhodovala na základe vlastného odborného posúdenia a myšlienkových postupov o vyznačenie poznámky bez akejkoľvek súčinnosti s právnikom, či iným zamestnancom zaradeným vo vyššej platovej triede. Zdôraznila, že podľa bodu 9 najnáročnejšej činnosti opisu štátnozamestnaneckého miesta pre funkciu hlavný referent, zaradený v 4. platovej triede, zamestnanci zaradení v tejto platovej triede vykonávajú, pokiaľ ide o zápisy práv k nehnuteľnostiam, okrem iných činností len vyznačovanie poznámok a zapisovanie práv k nehnuteľnostiam na základe rozhodnutí o povolení vkladu, z čoho vyplýva, že samostatné posudzovanie skutočností odôvodňujúcich vykonanie záznamu a jeho následná realizácia je pracovnou činnosťou, ktorá je obsiahnutá v rámci 5. a vyššej platovej triedy. Poukázala aj na porušenie žalovaného vo vzťahu k zákazu diskriminácie, pretože práca, ktorú vykonáva v rovnakom útvare ako ďalší zamestnanci Okresného úradu Brezno, ktorí sú zaradení do 5. platovej triedy, ako aj Okresného úradu Bratislava sú odmeňovaní z jedného a toho istého zdroja a odlišné odmeňovanie je v rozpore so zákonom. 6. Žalovaný v duplike zdôraznil, že príslušný služobný úrad rozhoduje o zaradení zamestnanca do funkcie v súlade so zákonom č. 400/2009 Z. z. a žiadny všeobecne záväzný právny predpis nepriznáva súdu právomoc rozhodovať o tom, akým spôsobom má služobný úrad postupovať pri zaradení zamestnanca do funkcie a platovej triedy. Preto vyslovil názor, že nie je daná právomoc súdu rozhodovať vo veciach, ktoré sa týkajú zaradenia štátnych zamestnancov do funkcií a toto patrí výlučne služobnému úradu. Žalovaný zároveň vzniesol námietku premlčania. 7. Okresný súd vo veci vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, výsluchom svedkov ako aj žalobkyne, pričom dospel k záveru, že nárok žalobkyne je v podstatnej miere dôvodný. S argumentom žalovaného o nedostatku právomoci sa nestotožnil, keď dospel k záveru, že žalobkyňa sa žalobou nedomáha iného zaradenia do funkcie a platovej triedy, ale predmetom žaloby je peňažné plnenie ako náhrada platu predstavujúceho rozdiel medzi platovou triedou, v ktorej je žalobkyňa nesprávne zaradená a medzi platovou triedou, v ktorej žalobkyňa podľa najnáročnejšej činnosti, ktorú vykonáva, mala by zaradená, v dôsledku čoho jej bol vyplácaný nižší plat. V tejto súvislosti súd poukázal na § 125 zákona č. 400/2009 Z. z., pričom dospel k záveru, že je daná právomoc súdu v prejednávanej veci. 8. Súd konštatoval, že nebolo medzi stranami sporné, že žalobkyňa uzatvorila s právnym predchodcom žalovaného, Okresným úradom v Brezne, štátnozamestnanecký pomer pracovnou zmluvou zo dňa 04.01.1999. Žalobkyňa bola prijatá na pozíciu referent a bola zaradená do 4. platovej triedy s miestom výkonu práce Okresný úrad Brezno, katastrálny odbor. S účinnosťou od 01.10.2013 bola žalobkyňa na základe dodatku k služobnej zmluve, Dohoda o zmene štátnozamestnaneckého pomeru - trvalé preloženie zo dňa 12.09.2013 preložená zo služobného úradu Správa katastra F. funkcia hlavný referent, odbor štátnej služby 2.03 geodézia, kartografia a kataster s pravidelným miestom výkonu štátnej služby Správa katastra Brezno do služobného úradu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky s pravidelným miestom výkonu štátnej služby Okresný úrad Brezno, katastrálny odbor, oddelenie zápisov práv k nehnuteľnostiam s tým, že ostatné náležitosti služobnej zmluvy (odbor štátnej služby, platové náležitosti, funkcia, činnosti uvedené v ostatnom opise činností štátnozamestnaneckého miesta) zostali nezmenené. Touto dohodou sa žalobkyni menil len služobný úrad na základe zákona č. 180/2013 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy. 9. Spornou medzi stranami bola otázka správnosti zaradenia žalobkyne do príslušnej funkcie a platovej triedy. Súd dospel k záveru, že predpokladom pre vyhovenie nároku je posúdenie prejudiciálnej otázky, ktorou je zaradenie žalobkyne do príslušnej platovej triedy podľa zákona č. 400/2009 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť od 1. novembra 2009. Poukázal na právnu úpravu zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe, ktorý bol platný do 31. 10. 2009, v ktorom 4. platová trieda pre funkciu hlavný referent bola charakterizovaná okrem iného ako samostatná odborná činnosť alebo samostatné vykonávanie ucelených agend s rozhodovacou právomocou vo vymedzenom úseku štátnej správy, ale aj ako odborná príprava rozhodnutí v 1. stupni správneho konania a samostatné činnosti vyžadujúce spoluprácu aj s inými organizačnými útvarmi v služobnom úrade. V rozhodnom žalovanom období od októbra 2012 až do septembra 2015 žalobkyni bol vyplácaný plat podľa funkcie zariadenia, hlavný referent podľa 4. platovej triedy, žalobkyňa však tvrdila, že vykonáva pracovné činnosti, ktoré odôvodňujú jej zaradenie do 5. platovej triedy, a preto aj podľa tohto zariadenia jej patrí plat. Súd sa preto zaoberal najnáročnejšou činnosťou, ktorú žalobkyňa vykonáva v porovnaní so 4. platovou triedou a 5. platovou triedou podľa citovaného zákona 400/2009 Z. z.. Mal preukázané, že žalobkyňa pracuje ako zapisovateľka na oddelení zápisov práv k nehnuteľnostiam, pričom pracovná náplň žalobkyne sa v rozhodnom období nemenila, počas celej doby trvania štátnozamestnaneckého pomeru vykonáva stále tú istú prácu a ako najnáročnejšiu činnosť uviedla posudzovanie spôsobilosti listín na zápis do katastra nehnuteľností. 10. Z vykonaného dokazovania, najmä z výsluchu svedkov Ing. Y. F. a U. M. vyplynulo, že vo všetkých troch prípadoch - vklad, záznam aj poznámka, ide o katastrálne konanie, ktoré má 2 fázy, 1. fáza je fáza posudzovaco - hodnotiaca, 2. fáza je fáza zapisovacia. Následne sú podrobne rozhodnutia uviedol, doktora sa za z hľadiska činnosti žalobkyne obsahuje. Vo vzťahu k opisu činnosti poukázal na definíciu slova spolupráca, v zmysle ktorej za spoluprácu možno považovať iba aktívnu účasť inej osoby alebo organizačného útvaru pri riešení toho ktorého prípadu, ktorým sa zaoberá žalobkyňa. K záveru, že činnosť žalobkyne vykonávanou v súvislosti s jej najnáročnejšou činnosťou je potrebné považovať za samostatnú odbornú činnosť vo vymedzenom úseku argumentoval Opisom štátnozamestnaneckého miesta žalobkyne zo dňa 29. 5. 2009, ktorý bol vydaný ešte za účinnosti zákona č. 312/2001 Z. z., ktorý v bode 8 vymedzil najnáročnejšiu činnosť žalobkyne ako „Samostatné odborné činnosti alebo samostatné vykonávanie ucelených agend s rozhodovacou právomocou na príslušnom úseku štátnej služby“ pričom žalobkyňa bola zaradená vo funkcii hlavný referent, odbor štátnej služby 2.03 geodézia, kartografia a kataster, oddelenie zápisov práv k nehnuteľnostiam, v platovej triede 4. V tejto súvislosti súd poukázal na výpoveď svedkyne Ing. Y. F., ktorá bola vedúca oddelenia zápisov od marca 2002, pričom citovaný zákon uložil zamestnávateľovi povinnosť prehodnotiť činnosti, ktoré sa vykonávajú na úseku katastra a bolo potrebné ich priradiť podľa stupňa náročnosti činnostiam, ktoré zadefinoval Katalóg pracovných činností, ktorý bol prílohou tohto zákona. Už v tomto období roku 2002 dospel zamestnávateľ k záveru, že činnosti vykonávané žalobkyňou je potrebné považovať za samostatnú odbornú činnosť. Súd teda dospel k záveru, že pokiaľ sám žalovaný, resp. jeho právny predchodca od tohto obdobia považoval činnosti vykonávané žalobkyňou za samostatné odborné činnosti, žalobkyňa počas celej doby trvania štátnozamestnaneckého pomeru vykonávala stále tú istú prácu, nebol dôvod neskôr meniť charakter najnáročnejšej činnosti žalobkyne, pričom tento bol zmenený už v Opise štátnozamestnaneckého miesta žalobkyne zo dňa 29. 4. 2010 a ktorý bol vydaný po nadobudnutí účinnosti zákona č. 400/2009 Z. z., kde mala žalobkyňa vymedzenú ako najnáročnejšiu činnosť len odbornú činnosť vyžadujúcu spoluprácu s inými organizačnými útvarmi. Žalovaný žiadnym spôsobom nevysvetlil, z akého dôvodu k tejto zmene došlo bez zmeny v pracovných činnostiach žalobkyne. Zároveň súd poukázal na výpoveď svedka U. M., podľa ktorého k zmene došlo z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov. Ak by žalobkyni zostal zachovaný rovnaký opis najnáročnejšej činnosti, aj podľa neskôr platného zákona o štátnej službe musela by byť zaradená do 5. platovej triedy, čo by malo vplyv na finančné prostriedky vyčlenené z rozpočtu. Súd aj vzhľadom na námietku žalovaného k tomuto svedkovi považoval jeho výpoveď sa dôveryhodnú. 11. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k názoru, že činnosť žalobkyne vykonávanú v súvislosti s jej najnáročnejšou činnosťou je potrebné považovať za samostatnú odbornú činnosť vo vymedzenom úseku, ktorá zodpovedá charakteristike 5. platovej triedy, keď týmto vymedzeným úsekom je úsek zápisov práv k nehnuteľnostiam. Žalobkyňa samostatne koná na základe vlastného odborného posúdenia a myšlienkových postupov, o vyznačenie poznámky bez akejkoľvek súčinnosti v spolupráci s právnikom alebo inými organizačnými útvarmi. V rámci samostatného rozhodovania zapisuje práva k nehnuteľnostiam vykonaním záznamu, pričom posudzovanie predložených listín spočíva v samostatnom posúdení spôsobilosti predložených listín na vykonanie zápisu a v správnej subsumácii skutkového stavu veci pod právny režim niektorého z právnych predpisov, listiny posudzuje nielen podľa ustanovenia § 42 katastrálneho zákona, ale aj podľa ďalších príslušných predpisov. Ústredným pojmom pre správnu subsumáciu činnosti pod 4. platovú triedu alebo 5. platovú triedu podľa zákona o štátnej služby je pojem samostatná odborná činnosť vo vymedzenom úseku a súd sa stotožnil s argumentáciou žalobkyne, že pod samostatnú odbornú činnosť vo vymedzenom úseku treba rozumieť okruh pracovných činností zamestnanca vyznačujúcich sa samostatnou odbornou činnosťou spočívajúcou v myšlienkovom postupe za použitia myšlienkových logických metód, najmä indukcie, dedukcie pri aplikácii predpisov hmotného práva. 12. Súd prihliadol aj na zaraďovanie iných zamestnancov žalovaného vykonávajúcich rovnakú pracovnú činnosť ako žalobkyňa, keď si vyžiadal od Okresného úradu Bratislava správu ohľadom výberového konania, na ktoré žalobkyňa poukazovala, keď boli prijatí do stálej štátnej služby zamestnanci na oddelenie zápisov práv k nehnuteľnostiam katastrálneho odboru Okresného súdu Bratislava, ktorí boli zaradení do platovej triedy 5, funkcia radca s najnáročnejšiu činnosťou samostatná odborná činnosť na úseku katastra nehnuteľnosti. Porovnaním zápisov súd zistil, že žalobkyňa vykonáva rovnakú pracovnú činnosť ako títo zamestnanci. Súd pri rozhodovaní vychádzal z § 1 ods. 3, § 5 ods. 1, 3, § 25 ods. 1 písm. a), § 27 ods. 2, 4, 5, § 29 ods. 1, 3 a § 59 ods. 1 písm. b) zákona č. 400/2009 Z. z.. 13. Následne súd posúdil nárok žalobkyne vo vzťahu k uplatnenému nároku, keď žalobe čiastočne vyhovel, nakoľko žalovaný predložil vlastný výpočet, ktorý žalobkyňa následne nenamietala a priznal náhradu platu za žalované obdobie v rozdiele medzi 4. a 5. platovou triedou za október 2012 až september 2015 vo výške 3.442,13 EUR. Zároveň súd priznal žalobkyni úrok z omeškania s poukazom na § 129 ods. 1 Zákonníka práce, § 120 zákona č. 400/2009 Z. z., § 130 ods. 2 Zákonníka práce a na Pracovný poriadok účinný od 1. 2. 2010 a jeho nasledujúce časové varianty. Vo zvyšku súd žalobu zamietol. K argumentu žalovaného, že v prípade žaloby malo ísť o náhradu škody, súd poukázal na to, že predmetom konania tento nárok nebol, a preto nemožno použiť ani ustanovenie § 106 ods. 1 OZ vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania, pretože nárok sa premlčuje podľa § 101 OZ a tento bol žalobkyňou uplatnený včas. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP. 14. Proti rozsudku sa odvolal žalovaný, a to proti výroku II. a IV. Ako odvolací dôvod uviedol ustanovenie § 365 ods. 1 písm. a) f) a h) CSP. Napadnutý rozsudok žiadal zmeniť a žalobu zamietnuť. 15. V odvolaní zotrval na všetkých svojich tvrdeniach, ktoré produkoval počas konania a v rámci argumentácie neuviedol žiadne nové podstatné skutočnosti, ktoré by súd nezachytil v odôvodnení rozhodnutia. Žalovaný nenamietal vady dokazovania vo vzťahu k rozsahu vykonaného dokazovania, avšak namietal vyhodnotenie svedeckých výpovedí svedkov svedčiacich v prospech žalobkyne zdôrazňujúc závery, ktoré vyplynuli z výpovede svedkyne P., ktorú navrhol žalovaný. 16. Predovšetkým opakovane namietal právomoc súdu rozhodovať v danej veci. S poukazom na § 9 CSP namietal, že súd nemôže rozhodovať o zaradení žalobkyne do funkcie a následne platovej triedy, pretože toto právo patrí výlučne služobnému úradu. Ku svojej argumentácii poukázal na ust. zákona č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe, podľa ktorého služobný úrad určuje opisy štátnozamestnaneckých miest, pričom označenie funkcie, do ktorej je zamestnanec zaradený, je súčasťou služobnej zmluvy, z čoho je zrejmé, že o zaradení zamestnanca do funkcie štátnej služby rozhoduje príslušný služobný úrad. Žiaden všeobecne záväzný právny predpis nepriznáva súdu právomoc rozhodovať o tom, akým spôsobom má služobný úrad postupovať pri zaradení zamestnanca do funkcie a platovej triedy. 17. Taktiež namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Namietal záver súdu v bode 79 rozhodnutia, že činnosť žalobkyne je potrebné posudzovať za samostatnú odbornú činnosť vo vymedzenom úseku, ktorá by zodpovedala charakteristike 5. platovej triedy. V tejto súvislosti namietol výpoveď svedka X. M., ktorý je zaujatý z dôvodov zreteľných, nakoľko je jeho bývalým zamestnávateľom, pričom svedok sa opakovane uchádzal o pracovnú pozíciu u žalovaného, avšak neúspešne. Vo vzťahu k svedkyni C.. Y. F. namietal, že táto nie je na danom oddelení viac ako 14 rokov a relevantnosť jej výpovede o skutočnostiach, ktoré boli pred viac ako štrnástimi rokmi, je veľmi sporná. Vzhľadom na vyššie uvedené preto rozporoval skutkový stav ustálený prvostupňovým súdom. Zdôraznil ním navrhnutú svedkyňu P.. P., ktorá je v reálnom čase na svojej pozícii a má aktuálny prehľad o činnostiach, ktoré vykonáva žalobkyňa. Táto svedkyňa nie je zaujatá. 18. Zdôraznil, že žalobkyňa podpisom služobnej zmluvy s určitým opisom najnáročnejšej činnosti akceptovala možnosť, že jej v rámci tohto opisu budú prideľované pracovné úlohy zodpovedajúce náročnosti pracovnej náplne tak, ako je dohodnuté služobnej zmluve. Opis štátnozamestnaneckého miesta, ktorý žalobkyňa pri podpise zmluvy ako aj dodatku akceptovala, stanovuje, že najnáročnejšia činnosť je definovaná ako odborná činnosť vyžadujúca spoluprácu s inými organizačnými útvarmi, teda ide o vybavovanie odbornej agendy vo vymedzenom úseku tvoriacim podklad pre rozhodovanie. Na základe toho vyslovil záver, že pre zaradenie žalobkyne do platovej triedy je rozhodný len opis štátnozamestnaneckého miesta, ktorý je súčasťou služobnej zmluvy. Namietal, že nie je zrejmé, čo konkrétne prvostupňový súd považuje sa odborný a myšlienkový postup pri vykonávaní či už záznamu alebo poznámky. Úlohou zapisovateľa na rozdiel od vkladára, ktorý vydáva rozhodnutia, je posúdiť, či daná listina neobsahuje zjavné pisárske chyby a následne jednoduchou výzvou vyzýva predkladateľa tieto pisárske chyby odstrániť. Zdôraznil, že výzva je odosielaná a podpísaná menom vedúceho oddelenia. Pri vklade zapisovateľ je viazaný rozhodnutím. V prípade chyby vydaného rozhodnutia vkladárom zodpovednosť je plne na vkladárovi, nie na zapisovateľke. 19. I keď práca zapisovateľa je veľmi dôležitá, tvrdením, že ide o samostatnú odbornú činnosť, je táto činnosť je daná na rovnakú úroveň, ako je vydanie rozhodnutia o povolení vkladu, ktoré sa spravuje ustanoveniami o správnom konaní, čo žalovaný nepovažuje sa adekvátne činnosti. Zastáva názor, že to, čo vykonáva žalobkyňa je odborná činnosť, ktorá si vyžaduje žalobkyňou určité odborné znalosti. Zdôraznil, že táto odborná činnosť si vyžaduje spoluprácu s inými organizačnými útvarmi aj mimo služobného úradu. Zo zákonných ustanovení katastrálneho zákona a osobitných právnych predpisov vyplýva spolupráca medzi osobou vykonávajúcou zápis práv k nehnuteľnostiam a inými organizačnými útvarmi. Pri odbornom posúdení verejnej listiny je samozrejmosťou, že žalobkyňa pracuje s dostupnými dokumentmi, správne právne ich využije, pričom sa riadi prioritne katastrálnym zákonom. Žalobkyňa nerieši vzniknutý problém tým spôsobom, že sama je tvorcom dokumentov potrebných pre ďalšie rozhodovanie, pracuje s už vyhotovenými dokumentami a verejnými listinami v intenciách katastrálneho zákona. Ide o iba o kontrolu vyhotovených dokumentov, nie ich tvorbu. Žalovaný chápe charakter samostatnej odbornej činnosti ako činnosť, kde štátny zamestnanec samostatne a ucelene vypracúva agendu a zodpovedá za jej obsahovú stránku, ktorú pripravuje v rámci svojej odbornej činnosti. Podľa jeho názoru však žalobkyňa nevykonáva samostatnú odbornú činnosť. Naopak tvrdí, že žalobkyňa vykonáva odbornú činnosť vyžadujúcu spoluprácu s inými organizačnými útvarmi mimo služobného úradu. 20. K záverom súdu uvedeným v bode 80 odôvodnenia ohľadom rozhodnutia jeho právneho predchodcu namietal, že Opis štátnozamestnaneckého miesta žalobkyne zo dňa 29. 5. 2009 nie je totožný s opisom štátnozamestnaneckého miesta žalobkyne zo dňa 1. 3. 2014, ktorý bol platný v žalovanom období. Opis zo dňa 29. 5. 2009 neplatil v rozhodnom období a zdôraznil, že v opise zo dňa 29. 5. 2009, ktorý považuje súd za kľúčový, nie je uvedená najnáročnejšia činnosť posudzovanie spôsobilosti verejných a iných listín. V tejto súvislosti poukázal na prílohu číslo 1 k zákonu č. 312/2001 Z. z. platného v čase tvorby opisu z 29. 5. 2009. Namietal, že žalovaný v roku 2009 nebol v pozícii zamestnávateľa a nijako nemohol ovplyvniť zaradenie žalobkyne do príslušnej platovej triedy. Podľa zákona 312/2001 Z. z. v čase vydania opisu činnosti zo dňa 29. 5. 2004 do 4. platovej triedy patrili štátni zamestnanci, ktorí robili aj rozhodnutie na 1. stupni správneho konania a do 5. triedy patrili štátni zamestnanci, ktorí robili rozhodnutia v 2. stupni správneho konania. Žalobkyňa nevykonávala ani nevykonáva ucelené agendy s rozhodovacou právomocou, nekoná v správnom konaní. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a predovšetkým na prílohu číslo 1 k zákonu č. 312/2001 Z. z. je viac než zrejmé, že došlo v tom čase k nesprávnemu zaradeniu žalobkyne do 4. platovej triedy. 21. Žalovaný poukázal aj na to, že predmetom sporu je obdobie od roku 2012 do roku 2015, preto nie je možné aplikovať na daný spor zákon č. 312/2001 Z. z.. Poukázal na historický vývoj, pričom správy katastra sa zrušili od 1. 10. 2013 a až vtedy prešli práva a povinnosti zo štátnozamestnaneckých vzťahov na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ktoré nebolo v rokoch 2002 - 2004 v pozícii zamestnávateľa žalobkyne a nemohlo žiadnym spôsobom ovplyvniť zaradenie žalobkyne do príslušnej platovej triedy. Z prílohy k zákonu č. 312/2001 Z. z. jednoznačne vyplýva, že v rokoch 2002 - 2004 do 4. platovej triedy patrili štátni zamestnanci, ktorí robili aj rozhodnutia na 1. stupni správneho konania alebo súdneho konania a do 5. triedy patrili štátni zamestnanci, ktorí robili rozhodnutia v 2. stupni správneho konania. Žalobkyňa nevykonávala ani nevykonáva ucelené agendy s rozhodovacou právomocou, nekoná v správnom konaní, preto pri zaradení bývalou vedúcou C.. F. do 4. platovej triedy došlo k nesprávnemu zaradeniu žalobkyne. Z toho vyplýva, že činnosti „posudzovanie spôsobilosti listín na zápis do katastra nehnuteľností“ neboli podľa prílohy vyššie uvedenej považované za samostatné odborné činnosti, ako sa mylne domnieva súd prvej inštancie. Súd taktiež mylne uviedol, že C.. F. bola vedúcou žalobkyne v roku 2009, pričom svedkyňa uviedla, že iba v rokoch 2002 - 2004 bola vedúcou oddelenia zápisu práv k nehnuteľnostiam. Žalovaný nikdy nepovažoval činnosť posudzovanie spôsobilosti verejných a iných listín za samostatnú odbornú činnosť. Taktiež zastáva názor, že súd nesprávne vyhodnotil opisy činností z výberových konaní v Bratislave, keď konštatoval, že činnosti citovaných opisov sú totožné s činnosťami žalobkyne, pretože sú tam aj činnosti, ktoré nie sú uvedené v opise žalobkyne. 22. Žalovaný taktiež namietal nesprávne právne posúdenie vo vzťahu k priznaným úrokom z omeškania, pričom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31. 5. 2012, sp. zn. 2 Cdo/76/2011, v zmysle ktorého má aj štátny zamestnanec právo v prípade omeškania s platením požadovať od služobného úradu úroky z omeškania. Nestotožňuje sa s názorom súdu, pretože toto rozhodnutie sa týka neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a náhrady funkčného platu, z tejto veci platové nároky neboli plnené v reálnom období. v rozhodovanej právnej veci žalovaný žalobkyni vyplácal funkčný plat v súlade s opisom jej štátnozamestnaneckého miesta ako aj v súlade s jej zaradením do príslušnej platovej triedy, t. j. žalovaný sa nedostal do žiadneho omeškania s výplatou funkčného platu, ako sa mylne domnieva súd prvej inštancie. Žalovaný platil a plnil v lehote splatnosti žalobkyni v súlade s platnou a účinnou právnou úpravou. Preto nemohlo dôjsť k jeho meškaniu. Taktiež namietal priznanie výšky úrokov z omeškania zo sumy brutto žalobkyni, nakoľko táto by celou takouto mzdou nemohla disponovať ani v prípade, ak by bola vyplácaná v bežnom pracovnom pomere vzhľadom na odvodovú povinnosť. Podľa neho je v rozpore so záväznými právnymi predpismi, aby v prípade, ak bola zamestnancovi priznaná náhrada mzdy s úrokom z omeškania, bol úrok z omeškania stanovený zo mzdy brutto. 23. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že ho považuje za nedôvodné, nakoľko rozhodnutie súdu prvej inštancie je založené na dostatočne odôvodnenej, zrozumiteľnej a racionálnej právnej argumentácii. Žalovaný v odvolaní opätovne predkladá právnu argumentáciu, s ktorou sa súd prvej inštancie už argumentačne vysporiadal. Rozsudok okresného súdu v napadnutej časti žiadala potvrdiť. 24. K namietanej právomoci uviedla, že rozhodnutie o danej veci patrí do právomoci konajúceho súdu, pretože neexistuje iný orgán, ktorý by danú vec mohol prejednať. Tvrdenie žalovaného v tomto smere sa nezakladá na relevantnej právnej argumentácii. Konanie bolo začaté ešte za účinnosti O. s. p. a nemožno konanie zastaviť iba z dôvodu nadobudnutia účinnosti nového procesného predpisu. Nevidí žiaden dôvod na zastavenie konania pre nedostatok právomoci súdu. Doplnila, že zaradenie zamestnanca do príslušnej platobnej triedy nemá povahu individuálneho správneho aktu. Služobný úrad nevystupuje v pozícii správneho orgánu vo vzťahu k tretím osobám, ale vykonáva pôsobnosť smerom dovnútra svojej organizačnej štruktúry, ide o interný akt riadenia. Žalovaný na podklade normatívneho právneho aktu, ktorý predstavuje zákon č. 55/2017 Z. z., ktorý nahradil zákon č. 400/2009 Z. z. najmä na základe jednotlivých platobných tried následne prijíma opis činností štátnozamestnaneckého miesta pre jednotlivé pozície, ktoré majú povahy interných normatívnych aktov (inštrukcií). Tejto línii zodpovedá aj tvrdenie žalovaného vo vyjadrení, že súd nie je oprávnený rozhodovať o zaradení zamestnanca do konkrétnej platovej triedy, pretože to je v riadiacej pôsobnosti služobného úradu. Konkrétny opis štátnozamestnaneckého miesta pre jednotlivé pozície v rámci organizačnej štruktúry žalovaného predstavuje interný normatívny akt. Napriek námietke právomoci vznesenej zo strany žalovaného tento neuviedol, z akého dôvodu by mal byť vo veci konajúci súd nepríslušný. Nakoľko právna úprava takýto akt riadenia z preskúmavania v správnom súdnictve vylučuje (§ 7 písm. b) Správneho súdneho poriadku), žalobkyňa nemá k dispozícii inú možnosť ochrany svojich práv ako prostredníctvom vecne a miestne príslušného civilného súdu, pretože by inak išlo o odmietnutie spravodlivosti, čo by bolo v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. 25. Tvrdenie žalovaného, že súd nie je oprávnený rozhodovať o zaradení zamestnanca do konkrétnej platovej triedy, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, resp. z účelového prispôsobovania si skutkového a právneho stavu veci, pretože tak v podanej žalobe, ako aj počas celého konania pred súdom prvej inštancie sa raz nezmienila o tom, že predmetom konania je rozhodnutie o zradení zamestnanca do príslušnej platovej triedy. Faktom je, že súd prvej inštancie je oprávnený zaradenie zamestnanca do príslušnej platovej triedy podľa skutočne ním vykonávanej práce posúdiť ako prejudiciálnu otázku a rozhodnúť o doplatení rozdielu medzi platovou triedou, do ktorej bola žalobkyňa nesprávne zaradená a platovou triedu, do ktorej mala by skutočne podľa vykonávanej práce a opisu štátnozamestnaneckého miesta zaradená v zmysle najnáročnejšej činnosti podľa 5. platovej triedy zákona o štátnej službe. Zaradenie zamestnanca do správnej platovej triedy je primárnou povinnosťou žalovaného zamestnávateľa. Zodpovednosti za doplatenie platu sa nemôže zbaviť len tvrdením, že súd nemôže rozhodovať o zaradení do platovej triedy. 26. K namietanému záveru o nesprávnom právnom posúdení uviedla, že súd prvej inštancie dospel k správnemu zisteniu skutkového stavu a následnej subsumpcii pod príslušné právne normy. Podotkla, že žalovaný počas celého konania neuplatnil prostriedok procesnej obrany spočívajúci v popretí skutkových tvrdení, že žalobkyňa skutočne vykonáva posudzovanie spôsobilosti listín na zápis do katastra nehnuteľností a tiež zapisovanie práv k nehnuteľnostiam záznamom a poznámkou ako aj ďalšie činnosti v rámci opisu najnáročnejšej činnosti. Spornou skutočnosťou teda nie je, že žalobkyňa uvedenú činnosť vykonáva, spornou je len kvalifikácia tejto činnosti z pohľadu „samostatnej odbornej činnosti“, či naopak „odbornej činnosti vyžadujúcej si spoluprácu s inými organizačnými útvarmi aj mimo služobného úradu“. Poukázala na záver súdu prvej inštancie, ktorý posúdil samostatnú odbornú činnosť vo vymedzenom úseku ako okruh pracovných činností zamestnanca vyznačujúci sa samostatnou odbornou činnosťou spočívajúcou v myšlienkovom postupe za použitia myšlienkových logických metód, najmä indukcie, dedukcie pri aplikácii predpisov hmotného práva a ich právnych noriem na skutkový stav veci. Pod samostatnosťou výkonu týchto činností treba rozumieť vykonávanie tejto činnosti zamestnancov na základe svojich vlastných vedomostí, zručností a skúseností bez relevantnej súčinnosti, a to od prevzatia zadania, podkladov alebo iných vstupov až po finalizáciu výstupu. Posudzovanie návrhu pri vykonaní záznamu spočíva v samostatnom posúdení spôsobilosti predložených listín na vykonanie záznamu a v správnej subsumpcii skutkového stavu pod právny režim niektorého z právnych predpisov. Vo vzťahu k poznámke zapisovanie údajov prebieha analogicky ako pri zázname, avšak tu väčšinou sa postupuje podľa § 42 katastrálneho zákona. Ako inak, než samostatnosťou sa dá nazvať posudzovanie spôsobilosti listiny na vykonanie záznamu alebo poznámky do katastra nehnuteľností od okamihu jej predloženia až do samostatného fyzického vykonania záznamu alebo poznámky pomocou technických prostriedkov. Vykonávanie záznamu alebo poznámky prestavuje dostatočne určitý a špecificky vymedzený okruh pracovnej činnosti, aby bola naplnená aj náležitosť určitého vymedzeného úseku činností, ktoré žalobkyňa vykonáva. Žalobkyňa vykonáva činnosť, ktorá kumulatívne spĺňa všetky podstatné náležitosti samostatnej odbornej činnosti vo vymedzenom úseku. 27. Vo vzťahu k tvrdenej spolupráci s inými organizačnými útvarmi upriamila pozornosť na bod 79 odôvodnenia, kde podrobným spôsobom súd odpovedá na žalovaným tvrdenú spoluprácu žalobkyne s inými organizačnými útvarmi. Plne sa stotožnila s názorom súdu, ako správne poukázal na výklad slova „spolupráca“ podľa Slovníka slovenského jazyka, pričom odmietol pod pojem spolupráce podradiť napr. konanie žalobkyne spočívajúce v oznámení súpisného čísla alebo inom oznamovaní alebo vyzývaní štátnych orgánov alebo orgánu štátnej správy. Pokiaľ žalobkyňa prichádza do styku s inými orgánmi štátnej správy alebo orgánmi verejnej správy, reaguje na určitý zistený nesúlad alebo inú skutočnosť, ku ktorej dospela výhradne na základe vlastného odborného a právneho posúdenia veci. Iné organizačné útvary, dokonca mimo služobného úradu, so žalobkyňou žiadnym spôsobom spočívajúcim v poskytnutí rady, usmernenia alebo konzultovaní pokiaľ ide o posúdenie spôsobilosti na zápis do katastra nehnuteľností, ale aj iných najnáročnejších činností, nespolupracujú. 28. Domnieva sa, že žalovaný si s poukazom na uvádzané príklady, v ktorých vidí spoluprácu žalobkyne s inými organizačnými útvarmi zjavne odporuje, pretože na prvý pohľad je zrejmé, že ním tvrdená spolupráca nie je žiadnou spoluprácu, ale výsledkom tvorivej duševnej činnosti žalobkyne. Dotyčné orgány dostávajú výstup od žalobkyne najčastejšie v podobe žiadosti o doplnenie listiny alebo oznámenia o vykonaní záznamu alebo poznámky, avšak až potom, čo bola spôsobilosť tejto listiny na zápis do katastra nehnuteľností posúdená žalobkyňou v rámci samostatnej odbornej činnosti. Odmieta vytváranie obrazu, že činnosť žalobkyne spočíva len v kontrole chýb v písaní, počítaní alebo iných zrejmých nesprávnostiach. Žalovaný v odvolaní poukazuje na tie činnosti žalobkyne, ktoré sa mu javia ako činnosti spočívajúci v hľadaní chýb v písaní a iných zrejmých nesprávností, čo nie je pravda, pretože aj v týchto prípadoch sa vyžaduje znalosť právnych predpisov a poznanie súvisiacich vykonávacích predpisov. Žalovaný nespochybňuje činnosť žalobkyne, ktoré vykonáva zapisovanie práv k nehnuteľnostiam záznamom a poznámkou, ktoré síce nespôsobujú také účinky (konštitutívne) ako vklad, ale nepochybne sa prostredníctvom týchto zápisov zapisujú dôležité právne skutočnosti. V tomto smere odkázala na zákon o konkurze. V prípade, že by žalobkyňa neovládala tieto všeobecne záväzné právne predpisy, návrh na vykonanie záznamu alebo poznámky by mohol požadovať ktokoľvek, čo by viedlo k deštrukcii funkcií katastra nehnuteľností. Tvrdenie, že žalobkyňa len kontroluje chyby v písaní a iné zrejmé nesprávnosti, považuje za absurdné. Odmieta zľahčovanie jej pracovnej činnosti. Je síce pravdou, že činnosti ktoré vykonáva, nemajú konštitutívne účinky, ale tento argument nie je spôsobilý žiadnym spôsobom vyvrátiť to, že vykonáva samostatnú odbornú činnosť, za ktorú nemôže byť považované len zapisovanie práva k nehnuteľnostiam vkladom, ktorý zakladá konštitutívne právne účinky. 29. K takémuto záveru je možné dôjsť aj pomocou logického výkladu zákona o štátnej službe so zreteľom na charakteristiku platových tried štátneho zamestnanca, z ktorej je zrejmé, že samostatná odborná činnosť je charakteristická aj pre 5. platovú triedu až 6. platovú triedu, napriek tomu, že štátni zamestnanci, ktorí vykonávajú zapisovanie práv k nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľností vkladom, sú zaradení až do 7. platovej triedy. Preto tvrdenia žalovaného sú zjavne skreslené. Zdôraznila, že rozdiel medzi žalobkyňou a osobou, ktoré vykonáva vklad do katastra, je rozdiel troch platových tried (rozdiel medzi 2. a 5. platovou triedou podľa zákona č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a rovnako rozdiel medzi 4. a 7. platovou triedou aj podľa zákona č. 400/2009 Z. z.. Takýto rozdiel v platových triedach považuje za spravodlivý. To, či žalovaný považuje takýto rozdiel za adekvátny alebo neadekvátny, nemá význam pre rozhodnutie vo veci samej. 30. K námietke, že žalobkyňa nie je tvorcom žiadnych dokumentov a že pracuje s už vyhotovenými dokumentmi a verejnými listinami uviedla, že odmieta, aby samostatnou odbornou činnosťou bola len činnosť, kde sa zákonite musia by to vyhotovovať nejaké dokumenty, pretože to do súpisu najnáročnejšej činnosti nevyplýva. 31. K námietke vznesenej voči vykonaným dôkazom uviedla, že žalovaný sa ďalej snaží spochybniť relevantnosť výpovede svedkyne Ing. XXXX F.. Je pravdou, že svedkyňa v súčasnosti nepracuje na tom istom oddelení, kde žalobkyňa, to však neznamená, že nemá vedomosť o pracovných činnostiach vykonávaných žalobkyňou, pretože z dokazovania vyplynulo, že činnosť žalobkyne sa v konkrétnych obdobiach nemenila a teda, že pracovné činnosti, ktoré vykonávala aj v období od roku 2002 do 1. 3. 2015, sa nezmenili. Svedkyňa ako bývalá vedúca oddelenia zápisov práv k nehnuteľnostiam má konkrétne pracovné skúsenosti s prácou žalobkyne a prácu štátnych zamestnancov zaradených v tomto oddelení mohla na rozdiel od hod P.. C. P. - prednostky Okresného úradu v Brezne, vnímať vlastnými zmyslovými orgánmi dennodenne. Opisy štátnozamestnaneckých miest úspešných zamestnancov vo výberových konaniach v Bratislave sa ukázali ako rovnaké s opisom štátnozamestnaneckého miesta žalobkyne, pričom žalobkyňa bola podľa zákona o štátnej službe zaradená do 4. platovej triedy, a títo úspešní zamestnanci zaradení do 5. platovej triedy. Súd správne konštatoval, že ide o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania bez toho, aby na to existoval legitímny dôvod, pričom zdôraznila, že takéto správanie je o to závažnejšie, že žalobkyňa ako aj úspešní zamestnanci sú odmeňovaní z jedného zdroja. 32. Jediný dôkaz, na ktorom žalovaný stavia svoju obranu, je výpoveď svedkyne P.. C. P., ktorá nastúpila do svojej funkcie v roku 2016. Žalovaný si teda odporuje, keď na jednej strane spochybňuje výsluch svedkyne C.. Y. F. argumentujúc, že táto bola vedúcou oddelenia, na ktorom žalobkyňa pracuje, len v rokoch 2002 - 2004, na druhej strane mu nevadí, že pani P.. C. P. nastúpila do funkcie prednostky taktiež mimo rozhodujúceho obdobia, ktoré je predmetom sporu. Základný rozdiel medzi svedkyňami spočíva v tom, že pani Ing. Y. F. má reálne skúsenosti s prácu štátnych zamestnancov zaradených v danom oddelení, na ktorom aj pôsobila, na rozdiel od pani PhDr. C. P., ktorá do funkcie prednostky nastúpila v roku 2016, a ako vyplýva z jej výsluchu, vôbec nepopiera, že s prácou žalobkyne nemá žiadne pracovné skúsenosti. 33. Preto vyslovila názor, že výpoveď svedkyne C.. Y. F. musí disponovať väčšou dôkaznou silou, než výsluch pani P.. C. P.. Táto nie je ako svedok spôsobilá uviesť skutočnosti, o ktorých sa mohla dozvedieť pri výkone svojej činnosti, ale uvádza len tie skutočnosti, o ktorých sa dozvedela sprostredkovane od tretích osôb. Je taktiež nemysliteľné, aby prednostka Okresného úradu mala podrobnú vedomosť o činnostiach vykonávaných jednotlivými zamestnancami. Z jej výpovede vyplynulo, že nemá absolútne žiadnu vedomosť o tom, aké pracovné činnosti žalobkyňa vykonáva, čo je vzhľadom na jej funkciu úplne prirodzené. Svedkyňa sa vo výpovedi zmieňovala neustále o posudzovaní spôsobilosti verejných listín na zápis do katastra nehnuteľností, čo však nie je jediná bližšie určená najnáročnejšia činnosť, ktorú žalobkyňa vykonávala. Opomenula aj to, že vykonáva aj iné pracovné činnosti. Žalovaný sa snaží dehonestovať prácu žalobkyne, keď uvádza, že svedok JUDr. U. M. uviedol, že v prípade, ak je obtiažnejšia vec, je bežnou praxou, že zapisovatelia sa radia s vedúcim oddelenia. Táto skutočnosť z výsluchu svedka vôbec nevyplýva. Malo by byť bežnou praxou, dokonca by malo byť prirodzené a žiadúce, aby sa konkrétny zamestnanec pri náročných veciach poradil so svojím nadriadeným, táto skutočnosť by nemala byť žalobkyni na ujmu. 34. K námietke žalovaného ohľadom jednotlivých Opisov štátnozamestnaneckých miest žalobkyne uviedla, že v „Opise štátnozamestnaneckého miesta" žalobkyne zo dňa 28. 5. 2009, kde v rámci opisu najnáročnejšej činnosti má uvedené „Samostatné odborné činnosti alebo samostatné vykonávanie ucelených agent s rozhodovacou právomocou na príslušnom úseku štátnej služby“, pričom v „Opise štátnozamestnaneckého miesta“ zo dňa 1. 1. 2013 má žalobkyňa v rámci najnáročnejšej činnosti uvedené už len „Odborná činnosť vyžadujúca spoluprácu s inými organizačnými útvarmi", hoci žalobkyňa aj naďalej vykonávala tie isté pracovné činnosti, ktoré podľa predchádzajúceho Opisu štátnozamestnaneckého miesta žalovaný kvalifikoval ako „Samostatné odborné činnosti alebo samostatné vykonávanie ucelených agend s rozhodovacou právomocou na príslušnom úseku štátnej služby“. Tzn., že žalovaný bez toho, aby došlo k reálnej zmene v ním vykonávaných pracovných činnostiach, bez toho, aby existoval akýkoľvek spravodlivý a legitímny dôvod, vypustil z „Opisu štátnozamestnaneckého miesta“ zo dňa 1. 1. 2013 „Samostatné odborné činnosti alebo samostatné vykonávanie ucelených agend s rozhodovacou právomocou na príslušnom úseku štátnej služby“ a ponechal len „Odborná činnosť vyžadujúca spoluprácu s inými organizačnými útvarmi“. Tento nepochopiteľný počin žalovaného treba vykladať v intenciách historického výkladu. Podľa prílohy číslo 1 zákona č. 312/2001 Z. z. hlavný referent zaradený do 4. platovej triedy v rámci najnáročnejšej činnosti vykonáva „Samostatné odborné činnosti alebo samostatné vykonávanie ucelených agend s rozhodovacou právomocou na príslušnom úseku štátnej služby“. Nadobudnutím účinnosti zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe v znení neskorších predpisov však zákonodarca „Samostatné odborné činnosti“ subsumoval pod 5. platovú triedu s funkciou radca. Argument žalovaného, že v roku 2009 nebol v pozícii zamestnávateľa je irelevantný, pretože nejde o rozhodujúce obdobie a taktiež to nevylučuje jeho zodpovednosť. Odo dňa, keď sa žalovaný stal zamestnávateľom žalobkyne mal dostatočný časový priestor na to, aby platovú triedu žalobkyni zvýšil. Zamestnávateľ podľa § 29 zákona o štátnej službe je povinný zaradiť zamestnanca do príslušnej platovej triedy, ktorú vykonáva podľa služobnej zmluvy alebo podľa opisu činností štátnozamestnaneckého miesta. Zaradenie zamestnanca do niektorých z príslušných platových tried musí vždy reflektovať nielen na štátnym zamestnancom reálne vykonávané pracovné činnosti, ale musí rešpektovať aj právnu úpravu de lege lata, v ktorom časovom období, so zreteľom na legislatívne zmeny. 35. K argumentácii žalovaného k opisu štátnozamestnaneckého miesta poukázala na znenie ustanovenie § 29 ods. 1 zákona o štátnej službe, podľa ktorého štátnemu zamestnancovi patrí funkcia v 1. platovej triede až 11. platovej triede podľa najnáročnejšej činnosti, ktorú vykonáva podľa služobnej zmluvy alebo podľa opisu činností štátnozamestnaneckého miesta, z čoho je zrejmé, že zákonodarca použil formuláciu „podľa najnáročnejšej činnosti“ a nie podľa najnáročnejších činností. Konkrétnemu štátnemu zamestnancovi vzniká nárok na zaradenie do príslušnej platovej triedy, ak vykonáva čo i len jednu najnáročnejšiu činnosť, resp. bližšie určenú najnáročnejšiu činnosť. K námietke ohľadom opisov výberového konania pre Bratislavu, že sú tam uvedené aj činnosti, ktoré nie sú uvedené v opise žalobkyne, uviedla, že v prípade, ak by zákonodarca mienil, aby štáty štátni zamestnanci boli do príslušnej platovej triedy zaraďovaní tak, že zákonite budú musieť vykonávať všetky pracovné činnosti špecifikované v rámci bližšie určenej najnáročnejšej činnosti, v § 29 ods. 1 zákona o štátnej službe by namiesto dikcie „podľa najnáročnejšej činnosti“ legislatívne zakotvil znenie „podľa najnáročnejších činností". Pri výklade tohto ustanovenia je potrebné aplikovať taktiež teologický výklad so zreteľom na účel sledovaný zákonodarcom. Pokiaľ by sa pripustil taký výklad právnej normy, aký aplikoval žalovaný, znamenalo by to cestu k zneužívaniu práva, pretože zamestnávateľ by štátnemu zamestnancovi určil výkon pracovných činností tak, aby vykonal len niektoré z bližšie určených najnáročnejších činností v rámci určitej platovej triedy, pričom určitú pracovnú činnosť by štátnemu zamestnancovi „nedovolil" vykonávať, aby ho nemusel zaradiť do takej platovej triedy, podľa ktorej by mal štátny zamestnanec nárok vyšší funkčný plat. To, že štátny zamestnanec vykonáva len jednu pracovnú činnosť z diapazónu bližšie určených najnáročnejších činností v rámci konkrétnej platovej triedy, nemôže byť tomuto zamestnancovi na ujmu. Preto zamestnanec musí byť zaradený do príslušnej platovej triedy nielen podľa služobnej zmluvy, ale aj podľa skutočne vykonávaných pracovných činností. 36. V tejto súvislosti poukázal na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý judikoval, že pre správne zaradenie zamestnanca do príslušnej platovej triedy je rozhodujúca skutočne vykonávaná práca. Odmieta výklad práva žalovaným, keď tvrdí, že je úplne v poriadku, ak štátny zamestnanec v skutočnosti vykonáva náročnejšiu prácu spadajúcu do vyššej platovej triedy, než do ktorej je podľa služobnej zmluvy zaradený, pretože relevantnou iba výhradne služobná zmluva a to, čo je v nej v absolútnom rozpore s realitou napísané. 37. K námietkam žalovaného vo vzťahu k úrokom z omeškania uviedla, že žalovanému zrejme uniklo, že ten, kto je povinný plniť peňažný záväzok, teda žalovaný žalobkyni za ňou vykonávanú prácu, sa do omeškania dostáva vtedy, ak nielenže neplní včas, ale aj vtedy, ak neplní riadne. Na to, aby sa žalovaný zbavil zodpovednosti za plnenie úrokov z omeškania, bol povinný plniť včas, čo plnil, a zároveň riadne, čo neplnil. Ak súd prvej inštancie poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo/76/2011 zo dňa 31. 5. 2012, toto považovala za aplikovateľné na daný skutkový a právny stav. Pokiaľ žalovaný poukázal na rozhodovaciu činnosť - rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I, jeho argument nemôže obstáť, pretože tento názor už je prekonaný rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu SR, takéto rozhodnutie nemožno zaradiť pod pojem najvyššej súdnej autority (rozhodnutie Okresného súdu). V uznesení 6 Cdo/246/2010 Najvyšší súd uviedol, že zamestnancovi patrí náhrada mzdy spolu s príslušenstvom, povedal tiež, že pokiaľ odvolací súd viazal okamih nároku na náhradu mzdy ku dňu rozhodnutia súdu o neplatnom skončení pracovného pomeru, nesprávne vec právne posúdil. Pokiaľ by sa okamih omeškania zamestnávateľa viazal na nadobudnutie právoplatnosti rozhodnutia o neplatnom skončení pracovného pomeru, znamenalo by to, že zamestnávateľ, ktorý neplatne so zamestnancom skončil pracovný pomer, sa počas trvania súdneho konania nedostal do omeškania, čo by znamenalo popretie významu úrokov z omeškania a ich satisfakčnej funkcie. V unesení sp. zn. 1 Cdo 116/2008 tiež Najvyšší súd SR vyslovil, že úrok z omeškania je majetkovou sankciou zamestnávateľa a má veriteľa - zamestnanca odškodniť za to, že nemohol použiť dlhovanú istinu náhrady mzdy. To, že žalovaný plnil v súlade s opisom štátnozamestnaneckého miesta a v zásade plnil aj včas, neznamená, že plnil aj riadne. V žiadnom prípade plniť riadne nemohol, pretože žalobkyni nevyplatil funkčný plat v sume rovnajúcej sa platovej triede, do ktorej mala byť zaradená. Názory Najvyššieho súdu SR možno v danej veci aplikovať analogicky. 38. V replike žalovaný zdôraznil svoje doterajšie argumenty a neuviedol žiadne iné podstatné skutočnosti než tie, ktoré uvádzal počas konania ako aj v odvolaní proti rozsudku. 39. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379, 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu v napadnutej časti podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. 40. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 41. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je vo výroku vecne správny, pričom sa stotožňuje aj s dôvodmi jeho odvolania. Okresný súd vykonal náležité dokazovanie, z ktorého vyvodil správne skutkové závery, na ktoré taktiež správne aplikoval relevantné právne normy. Skutkové závery, z ktorých pri rozhodovaní vychádzal, sú logické a v súlade so zisteniami, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, všetky rozhodujúce skutočnosti súd vysvetlil, zohľadnil relevanciu jednotlivých dôkazov, vyhodnotil ich silu, pričom rozhodnutie aj náležite odôvodnil vo vzťahu k aplikácii vzťahujúci sa právnych noriem. 42. K námietke právomoci vznesenej žalovaným odvolací súd uvádza, že po jej preskúmaní dospel k záveru, že táto nie je dôvodná, pretože žalovaný presvedčivo a vyčerpávajúco neargumentoval, prečo by súd nemal právomoc o podanej žalobe rozhodovať. Jediná námietka spočíva v tom, že o zaradení zamestnanca do funkcie štátnej služby rozhoduje príslušný služobný úrad a že žiaden všeobecne záväzný právny predpis nepriznáva súdu právomoc rozhodovať o tom, akým spôsobom má ktorýkoľvek služobný úrad postupovať pri zaradení zamestnanca. Okresný súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že nerozhodoval o povinnosti zamestnávateľa zaradiť žalobkyňu do určitej platovej triedy a takto neznel ani petit žaloby, teda, že by sa domáhala zariadenia do určitej konkrétnej platovej triedy. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. 2. 2009, sp. zn. 3 Cdo 31/2008, v ktorom spore sa navrhovateľ domáhal určenia platu v konkrétnej platovej triede. Okresný súd Komárno návrhu vyhovel a určil zaradenie navrhovateľa do platovej triedy, na čo Krajský súd v Nitre, ako odvolací súd, tento zmenil a návrh zamietol, pričom v odôvodnení okrem iného uviedol, že o určení, či zaradenie zamestnanca do platovej triedy rozhoduje zamestnávateľ, teda súd nemôže určovacou žalobou rozhodovať o týchto skutočnostiach, pretože to patrí do pôsobnosti zamestnávateľa. Tvrdenie žalovaného v rozhodovanej veci korešponduje s týmto názorom, čo nerozporuje ani odvolací súd, avšak z vyššie uvedeného rozhodnutia vyplýva aj to, že súd môže rozhodovať iba o tom, či je zamestnanec správne zaradený do určitej platovej triedy, platového stupňa alebo nie, z čoho sa potom odvodzuje určenie výšky platu zamestnanca zamestnávateľom, tarifného platu zamestnanca, pretože predpoklady pre posúdenie týchto skutočností sú objektívne stanovené v príslušných právnych predpisoch. Na základe dovolania najvyšší súd sa stotožnil so záverom odvolacieho súdu, že o zaradení zamestnanca do určitej platovej triedy je oprávnený rozhodovať iba zamestnávateľ. V rozhodovanej veci sa navrhovateľ domáhal určenia o zaradení zamestnanca do platovej triedy. Najvyšší súd konštatoval, že rozsudok súdu, ktorý je založený na vecnom posúdení otázok z hľadiska hmotného práva, v sebe aj bez výslovného vyjadrenia zahŕňa záver, že uvedená vec patrí do právomoci súdov a tak isto aj krajský súd, ktorý rozhodoval o odvolaní, vychádzal z toho, že vec patrí do právomoci súdov, pretože navrhovateľ vyvodzoval svoj nárok z pracovnoprávneho vzťahu. Najvyšší súd prisvedčil správnosti záveru odvolacieho súdu, že súd je oprávnený rozhodovať, resp. iba preskúmavať správnosť takéhoto zaradenia zamestnanca do príslušnej platovej triedy, o ktorom rozhodol zamestnávateľ. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd v tejto veci konštatuje, že žalobkyňa sa nedomáhala zaradenia do určitej platovej triedy. 43. Na podporu správnosti rozhodnutia okresného súdu odvolací súd poukazuje aj na uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 23 Co/368/2014 zo dňa 23. 6. 2015, v ktorej veci sa navrhovateľka domáhala povinnosti žalovaného zaplatiť určitú sumu s poukazom na zákon č. 313/2001 Z. z. o verejnej službe, a to z dôvodu doplatenia rozdielu medzi tarifným platom pre 9. a 11. platovú triedu. V rámci tohto konania rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 23. 4. 2014, sp. zn.: 6 Cdo/288/2012, z ktorého záverov vyplynulo, že najvyšší súd sa vecou zaoberal a konanie nezastavil pre nedostatok právomoci súdov, ani súdu nevytkol, že by takto uplatnený nárok na konkrétne plnenie nemohol byť takto žalovaný. Zo záverov tiež vyplynulo, že je potrebné posúdiť, či činnosti vykonávané navrhovateľkou zodpovedajú alebo nezodpovedajú opisu pracovnej činnosti uvedené v katalógu. 44. Odvolací súd taktiež poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. júna 2011, sp. zn. 5 M Cdo 9/2009, v ktorom spore sa navrhovateľ domáhal určenia povinnosti zaradenia do určitého platového stupňa ako aj náklady mzdy s príslušenstvom, pričom súd konal na základe mimoriadneho dovolania Generálny prokurátora Slovenskej republiky. Z odôvodnenia vyplýva,, že Najvyšší súd poukazuje na svoje skoršie rozhodnutie, a to rozsudok zo dňa 30. novembra 2004, sp. zn. 2 Cdo 88/2004 v ktorom uviedol, že žaloba na splnenie povinnosti (vtedy podľa § 80 písm. b) O. s. p. ) môže mať úspech, t. j. súd mu v rozsudku vyhovie, aj zistí, že žalovaný porušil určité žalobcovo právo tým, že nesplnil svoju povinnosť zodpovedajúcu tomuto právu žalobcu, ktorá pre neho vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva. Cieľom je obnoviť porušené právo žalobcu, teda ide o reparáciu. Poskytnutie ochrany hmotnému právu žalobcu prostriedkami občianskeho procesného práva predpokladá také znenie žalobného návrhu, ktorý bude možné vykonať v prípade, že žalovaný dobrovoľne nesplní súdom uloženú povinnosť. Dospel k záveru, že taká žaloba je zásadne prípustné, keďže otázku, či je zamestnanec zaradený do správnej platovej triedy, je otázkou, ktorú súd nepochybne môže preskúmať, pretože predpoklady takéhoto zariadenia sú objektívne stanovené v mzdovom predpise, pričom odkázal na R 14/1978. Takej žalobe je možné vyhovieť len vtedy, ak spĺňa všetky procesné požiadavky. 45. Odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. októbra 2011, sp. zn. III. ÚS 452/2011 - 10, ktorým odmietol sťažnosť zamestnávateľa vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Rožňava zo dňa 6. decembra 2010, sp. zn. 5 C/45/2009 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27. apríla 2011, sp. zn. 5 Co/55/2011. V sporovom konaní sa navrhovateľka domáhala zaplatenia sumy 793,33 EUR s príslušenstvom z dôvodu, že ide o nárok, ktorý uplatňuje na tom základe, že sťažovateľka (zamestnávateľ) ju zle zaradila do 8. platovej triedy, pričom mala byť zaradená do 9. platovej triedy, z čoho vyplýva uplatnený nárok ako rozdiel oproti mzde, ktorá jej mala byť priznaná. Okresný súd nároku vyhovel, pričom posudzoval najnáročnejšiu prácu navrhovateľky, pričom dospel k záveru, že v danom prípade splnila podmienky pracovnej činnosti pre zaradenie do 9. platovej triedy podľa katalógu pedagogických zamestnancov. Na odvolanie krajský súd rozsudok potvrdil. Ústavný súd okrem iného poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva tiež ústavného súdu, pričom konštatoval ústavnú konformnosť odôvodnenia tohto rozhodnutia, pričom boli preukázané všetky rozhodujúce skutočnosti. Z tohto rozhodnutia nevyplýva, že by ústavný súd zistil podstatnú vadu nedostatku právomoci súdu rozhodovať o tomto nároku, pričom závery všeobecných súdov akceptoval. 46. Z § 1 zákona č. 400/2009 Z. z. vyplýva, že tento zákon upravuje štátnozamestnanecké vzťahy v súvislosti s vykonávaním štátnej služby štátnymi zamestnancami. Z ust. § 125 tohto zákona jednoznačne vyplýva, že spory medzi štátnym zamestnancom a služobným úradom o nároky zo štátnozamestnaneckých vzťahov prejednávajú a rozhodujú súdy. Je nepochybné, že v danej veci ide o spor medzi žalobkyňou, ktoré je štátna zamestnankyňa a žalovaným, ktorý je služobným úradom, pričom žalobkyňa uplatňuje nárok z tohto vzťahu, a to doplatenie mzdy. Aj z tohto ustanovenia nepochybne vyplýva, že v zmysle daného zákona na prejednávanie veci je právomocný súd. Žaloba na okresom súde bola podaná dňa 21. 10. 2015, teda v čase platnosti citovaného zákona. 47. Aj nová právna úprava, ktorá nahradila zákon č. 400/2009 Z. z., a to zákon č. 55/2007 Z. z. zákon o štátnej službe v § 176 obsahuje rovnakú právnu úpravu, v znení: „Spor medzi štátnym zamestnancom a služobným úradom týkajúci sa štátnozamestnaneckého vzťahu prejednáva a rozhoduje súd podľa Civilného sporového poriadku." Na základe uvedeného odvolací súd preto vyslovuje záver, že námietka ohľadom nedostatku právomoci všeobecných súdov rozhodovať o danej veci nie je dôvodná, naviac, v odvolaní priamo žalovaný uvádza dôvod, že táto právomoc súdu nie je daná vo veci zaradenia štátnych zamestnancov do funkcií, o takto špecifikovanom nároku, ktorý tvorí základ námietky žalovaného, však súd nerozhoduje. 48. Odvolací súd mimochodom poukazuje na názor, ktorý vyplýva z komentára Barancová, H. Zákonník práce. Komentár. 4. Vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2015, 811 s., podľa ktorého zaradenie do príslušnej platovej triedy a príslušného platového stupňa je právny právnym nárokom zamestnanca, ktorý zamestnanec môže uplatniť na súde. 49. Ďalšia podstatná námietka žalovaného spočíva v tom, že súd prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a z nesprávnych skutkových záverov, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania. Pre správne rozhodnutie je dôležité najskôr čo najobjektívnejšie zistiť skutkový stav, a to v rámci poskytnutých dôkazov stranami sporu, z ktorých súd pri rozhodovaní vychádza. Žalovaný nenamieta, že by súd nedostatočne vykonal dokazovanie, namieta, že na základe takto vykonaného dokazovania súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Okresný súd vo svojom odôvodnení veľmi podrobne uviedol všetky tvrdenia strán sporu, jednotlivo vyhodnotil vykonané dôkazy, či už listinné, alebo výpovede svedkov a následne tieto dôkazy vyhodnotil vo vzájomnej súvislosti, pričom prihliadol na všetko, čo počas konania vyšlo najavo. Závery súdu sú uvedené zrozumiteľne, preskúmateľne, pričom odvolací súd nezistil, že medzi relevantnými dôkazmi, ktoré tvoria základ skutkového stavu, by existovali logické rozpory, ktoré by spochybňovali správnosť rozhodnutia súdu. Podstatná námietka v tomto smere zo strany žalovaného smeruje k vyhodnoteniu vykonaných dôkazov, kedy namieta výpovede svedkov C.. Y. F. a L.. U.. U. M.. Zvýrazňuje, že súd mal prihliadnuť na výpoveď svedkyne PhDr. P.. 50. Z výpovede svedkyne C.. Y. F. nepochybne vyplynulo, že od roku 2002 bola vo funkcii vedúcej oddelenia zápisov práv k nehnuteľnostiam, teda mala dostatok vedomostí pre to, aby mohla poskytnúť kvalifikovanú výpoveď, z jej výpovede jednoznačne vyplýva, že s odbornou problematikou je oboznámená a vie sa k nej aj kvalifikovane vyjadriť. Z hľadiska posúdenia základnej otázky vykonávania pracovnej činnosti žalobkyňou nie je rozhodujúce, či v žalovanom období (1. 10. 2012 - 30. 9. 2015) pracovala akou vedúca oddelenia zápisov, z ktorej funkcie odišla na materskú dovolenku. Potvrdila vo svojej výpovedi, že s činnosťou, ktorú vykonáva žalobkyňa, sa stretáva aj v súčasnosti a že charakter jej činnosti sa nezmenil od obdobia platnosti prvého zákona o štátnej službe až doteraz. Odvolací súd posúdiac výpoveď tejto svedkyne, s prihliadnutím na vyhodnotenie výpovede súdom prvej inštancie v odôvodnení rozsudku nedospel k záveru, že by jej výpoveď bola tendenčná, nekvalifikovaná, či nepoužiteľná pre zistenie skutkového stavu veci, rozporná, preto súd tento dôkaz mohol urobiť základom pre zistenie skutkového stavu veci. 51. Podobne možno vyvodiť záver o výpovedi svedka L.. U.. U. M., ktorý mal dostatočné skúsenosti a kvalifikačné predpoklady pre to, aby sa mohol s vedomosťou vyjadriť k činnosti žalobkyne. Ani námietka, že je zaujatý pre dôvody uvedené v odvolaní žalovaným odvolací súd nepovažuje za také, ktoré vzhľadom na všetky vykonané dôkazy by túto výpoveď spochybnili, pretože jeho výpoveď nemožno vyhodnotiť samostatne, ale v kontexte vykonaných dôkazov a skutočností, ktoré z takto vykonaného dokazovania vzišli. Pre rozhodnutie veci nie je najrozhodujúcejšia výpoveď týchto svedkov, ktorí len ozrejmili, resp. potvrdili to, čo uvádzala v žalobe žalobkyňa a ani žalovaný počas konania v rámci procesnej obrany nenamietal činnosť, ktorú vykonáva žalobkyňa, resp. ktorú aj v minulosti vykonávala. 52. Odvolací súd považuje za dôvodnú námietku žalobkyne uvedenú vo vyjadrení k odvolaniu, ak vytýka žalovanému, že namieta výpoveď svedkyne C.. F., pričom PhDr. P. do funkcie nastúpila až v roku 2016, teda tiež mimo rozhodného obdobia, naviac, z výpovede vyplýva aj skutočnosť, že po nástupe do funkcie si urobila poradu s vedúcimi odborov, aby sa bližšie a podrobnejšie oboznámila s činnosťou odborov a vedúcou odboru katastrálneho. Je pravdou, že vo svojej výpovedi vychádza prevažne z informácií, ktoré získava od tretích osôb, keďže nie je priamou nadriadenou žalobkyne, ani nemá bližšie vedomosti o jej činnosti, ako správne žalobkyňa podotkla, vzhľadom na jej funkciu, ani mať nemôže. Nemožno ani dospieť k záveru, že by súd z výpovede tejto svedkyne nevychádzal, avšak pre rozhodnutie použil tie skutkové poznatky z výpovedí svedkov, ktoré pre rozhodnutie boli relevantné. Pretože žalovaný namietal, resp. spochybňoval výpoveď svedka U. F., súd v rozhodnutí poukázal aj na túto skutočnosť a vyhodnotili ju. Súd správne rozhodol, ak svoje skutkové závery nezaložil len na výpovedi svedkyne PhDr. P., ale všetky výpovede vyhodnotil v kontexte, urobili si záverečný obraz o skutkovom stave, ktorý bol podporený zároveň aj listinnými dôkazmi. Súd musí hodnotiť všetky dôkazy komplexne, nemôže vytrhnúť z kontextu len výpoveď toho-ktorého svedka, zvlášť, ak by mohla svedčiť v prospech tej-ktorej strany, naviac, vo vzťahu k argumentácii žalovaného by bolo možné dospieť k záveru, že v danom prípade tiež môže ísť o zaujatú svedkyňu, a to vzhľadom na hájenie finančného rozpočtu, ale aj vykonávanie funkcie prednostky Okresného úradu Brezno. 53. Z hľadiska zistenia skutkového stavu treba taktiež uviesť, že medzi stranami bola sporná v prvom rade otázka adekvátneho odmeňovania žalobkyne vo vzťahu k vykonávanej práci. Pretože žalobkyňa tvrdila, že vykonáva také odborné práce, ktoré odôvodňujú priznanie vyššieho platu, sú správne zameral dokazovanie na činnosti, ktoré vykonáva žalobkyňa vo vzťahu ustanoveniu § 29 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z. z., opisu činností štátnozamestnaneckého miesta v zmysle § 27 ods. 4 citovaného zákona, pričom pri rozhodovaní vychádzal z ustanovenia § 59 ods. 1 písm. b) citovaného zákona, podľa ktorého zamestnanec má právo na plat podľa tohto zákona. Okresný súd správne v bode 32 odôvodnenia rozhodnutia vychádzal z opisu štátnozamestnaneckého miesta žalobkyne zo dňa 29. 5. 2009, keď žalobkyňa bola zaradená vo funkcii hlavný referent, odbor štátnej služby 2.03 geodézia, kartografia a kataster, pričom bola zaradená v platovej triede 4., v zmysle opisu bola uvedená najnáročnejšia činnosť ako „Samostatné odborné činnosti alebo samostatné vykonávanie ucelených agend s rozhodovacou právomocou na príslušnom úseku štátnej služby. Samostatné činnosti vyžadujúce spoluprácu aj s inými organizačnými útvarmi v služobnom úrade.“ V zmysle najnáročnejšej činnosti vykonávala zapisovanie práv k nehnuteľnostiam na základe rozhodnutia o povolení vkladu, vyznačovala poznámky v katastri nehnuteľností A ďalšie činnosti uvedené v citovanom bode odôvodnenia rozhodnutia Okresného súdu. Z výpovede svedkyne Ing. Y. F. vyplynulo, že zákon č. 312/2001 Z. z. uložil zamestnávateľovi povinnosť prehodnotiť činnosti, ktoré sa vykonávajú na úseku katastra a zároveň ich bolo potrebné priradiť podľa stupňa náročnosti činnostiam, ktoré zadefinoval Katalóg pracovných činností, ktorý bol prílohou k zákonu č. 312/2001 Z. z.. Zamestnávateľ dospel k záveru, že činnosti, ktoré vykonáva žalobkyňa, je potrebné považovať za samostatnú odbornú činnosť na základe toho bolo žalobkyni prejde na platová trieda 4. Odvolací súd na tomto mieste podotýka, že svedkyňa konala ako priama nadriadená žalobkyne a výsledok zaradenia žalobkyne bol výsledkom vykonanej analýzy, teda konečný výstup zamestnávateľa. Nie je dôležité, či v tomto okamihu bola správne zaradená alebo nie, pretože k takémuto zaradeniu došlo na základe zamestnávateľom. 54. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalobkyňa vykonáva počas celej doby trvania štátnozamestnaneckého pomeru stále tú istú prácu, pričom neskoršia zmena charakteru najnáročnejšej činnosti žalobkyne zo strany žalovaného nie je nijako presvedčivo odôvodnená, a to ani v odvolaní. K zmene charakteru činnosti došlo už v Opise štátnozamestnaneckého miesta zo dňa 29. 4. 2010, ktorý bol vydaný po nadobudnutí účinnosti zákona č. 400/2009 Z. z., kde má aj žalobkyňa vymedzenú ako najnáročnejšiu činnosť len odbornú činnosť vyžadujúcu spoluprácu s inými organizačnými útvarmi. Záver súdu prvej inštancie v bode 79 odvolací súd považuje za správny, ak dospel k záveru, že činnosť žalobkyne vykonávaná v súvislosti s jej najnáročnejšou činnosťou je potrebné považovať za samostatnú odbornú činnosť vo vymedzenom úseku a za túto činnosť jej patrí plat v rozsahu charakteristiky 5. platovej triedy. Okresný súd v tomto bode dostatočne zrozumiteľne a podrobne analyzoval samotný pojem, ktorý je rozhodujúci pre posúdenie nároku žalobkyne, a to „samostatná odborná činnosť“. 55. Bolo nepochybne preukázané, že žalobkyňa činnosť vykonávala samostatne, zápisy nevykonávala v súčinnosti s inými subjektami z hľadiska odborného posúdenia, pri zápisoch nebola limitovaná ani podmienená iným faktorom, ktorý by jej znemožňoval možnosť samostatného úsudku. Okresný súd bude 79 správne vyvodil závery ohľadom tejto činnosti, pričom správny je aj jeho záver ohľadom skutočnosti, že ide o odbornú činnosť. Žalovaný odvolací súd nijako nepresvedčil, že činnosť žalobkyne by nebola samostatnou odbornou činnosťou, neposkytol žiaden dôkaz o bližšom popise tejto činnosti, ktorá by bezpochyby bližšie definovala túto činnosť tak, aby nemohlo dôjsť k jej zámene, čomu samozrejme zodpovedá aj primerané finančné ohodnotenie. Pojem samostatná odborná činnosť a odborná činnosť, ktoré sú podstatnou okolnosťou posúdenia danej veci zostal tak v teoretickej rovine, všeobecným pojmom, čo môže byť aj zneužívané v neprospech zamestnancov. Zjednodušene by sa dalo povedať, že odborná činnosť vyžaduje určité špecifické znalosti pre výkon takejto činnosti, pričom doplnený zvrat „samostatná“ znamená, že sa vykonáva s vlastnou zodpovednosťou a výstupom je výsledok, ktorý je výsledkom odbornej činnosti jeho tvoriteľa. Činnosť žalobkyne je bezpochyby samostatná a odborná. Nedošlo k žiadnej zmene, ktorá by prekvalifikovala akceptovateľnú samostatnú odbornú činnosť žalobkyne na odbornú činnosť, ak neberieme do úvahy neodôvodnenú ingerenciu zamestnávateľa pri zmene Opisu, čo navádza k záveru, že išlo o účelový krok. Odvolací súd nezdieľa názor žalovaného, že po výsledkom samostatnej odbornej činnosti je potrebné vidieť iba rozhodnutie v správnom konaní. To, že výsledkom samostatnej odbornej činnosti musí byť vydanie rozhodnutia v správnom konaní, z ničoho nevyplýva. Nič nebráni žalovanému bližšie definovať tieto činnosti tak, aby boli určité a zrozumiteľné. Nie je ani správne a spravodlivé, aby zamestnávateľ v dôsledku takejto všeobecnej charakteristiky argumentoval len s odkazom na skutočnosť, že zamestnávateľ môže zaradiť zamestnanca bez ohľadu na to, aby tento mal možnosť brániť sa. Správne žalobkyňa uviedla, že pokiaľ by platili argumenty žalovaného, žalobkyni by bola odopretá spravodlivosť, teda možnosť domáhať sa svojho práva na súde, čo nie je prípustné. Odvolací súd sa s týmito závermi žalobkyne stotožňuje, pričom postup žalovaného považuje sa neakceptovateľný. Pojem samostatná odborná činnosť a odborná činnosť je vágny vytvárajúci priestor pre špekulácie. Odvolací súd poukazuje na staršie rozhodnutia, ktoré sú v zásade aplikovateľné aj dnes, a to R 31/1965: Pre výšku odmeny za vykonanú prácu je rozhodujúce, aké práce pracovník v podniku v skutočnosti vykonával a do akej funkcie mal byť zaradený podľa opisu vykonávaných prác v rámci nomenklatúry funkcií platnej v žalovanom podniku. Nie je rozhodujúce, aká odmena bola medzi účastníkmi pracovného pomeru dohodnutá vopred. R 8/1967: Dojednanie o výške mzdy obsiahnuté v pracovnej zmluve, ktorá nie je v súlade s platnými mzdovými predpismi, nebráni úspešnému uplatneniu nároku na vyplatenie mzdy v rozsahu a za podmienok ustanovených mzdovými predpismi. Z hľadiska výšky nárokov na mzdu rozhodujúca je zásadne práca, ktorú pracovník fakticky vykonáva. Tie isté podmienky možno akceptovať aj pod pojem plat. 56. Súd na základe takto zisteného skutkového stavu dôvodne prikročil k zisteniu platového rozdielu, ktorý aj správne odôvodnil a vyšiel v podstate za argumentu žalovaného. Žalovaný namietal úrok z omeškania priznanie brutto mzdy, pričom argumentoval, že je v rozpore so všeobecne záväznými predpismi, aby bola zamestnancovi priznaná náhrada mzdy s úrokom z omeškania, pričom tento úrok z omeškania je stanovený z brutto mzdy. Vo svojom argumente však neuviedol, v rozpore s ktorými všeobecne záväznými právnymi predpismi je to v rozpore, odvolací súd poukazuje na to, že práve naopak, mzda, v tomto prípade plat, sa priznáva brutto, odvodové povinnosti plní v tomto prípade zamestnávateľ. Zákon č. 400/2009 Z. z. v § 59 ods. 1 písm. b) jednoznačne upravuje, že štátny zamestnanec má právo na plat podľa tohto zákona, ten sa priznáva vždy brutto a z neho sa vypočítavajú potom odvody, dane. 57. Odvolací súd nepovažuje za dôvodný ani argument, že žalovaný sa dostal do omeškania, pretože plnil včas. Okresný súd správne poukázal na § 1 ods. 4 Zákonníka práce, kedy sa v danom prípade vychádza z úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku. Zákonník práce, ani iný pracovnoprávny predpis nezakotvuje výšku úroku z omeškania, preto sa postupuje podľa občianskoprávnych predpisov, ako správne postupoval okresný súd. Podľa § 517 ods. 2 OZ ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Dlžník sa dostane do omeškania vtedy, ak svoj dlh nesplní riadne, t.j. nesplní všetky náležitosti ustanovené o predmete, spôsobe, mieste splnenia toho, kto mal splniť alebo komu sa malo plniť a pod. a ak dlh nesplní včas t.j. v určenom čase (§ 559 OZ). Omeškanie dlžníka má zo zákona za následok zmenu práv veriteľa a povinností dlžníka, resp. ich doplnenie novými právami a povinnosťami. V dôsledku omeškania dlžníka dochádza zo zákona k zmene obsahu právneho vzťahu bez ohľadu na to, či dlžník omeškanie zavinil, alebo nie. Žalobkyňa argumentovala, že žalovaný plnil včas, ale nie riadne. Odvolací súd len spresňuje, že žalovaný plnil včas len časť platu, ktorý nebol sporný, avšak s nárokovanou časťou bol v omeškaní, teda neplnil ju ani včas ani riadne. 58. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní bola v celom rozsahu úspešná žalobkyňa, preto jej odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 59. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. CSP) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. (§ 127 ods. 1 CSP) Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).