Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 5Co/55/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3011899475 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3011899475.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v právnej veci žalobcu: K.. I. I., bytom P., Y. N. Z. č. XX, právne zastúpený K.. R. N. I., advokátkou so sídlom v P., Y. I. č. XXX/XX proti žalovanému: W. C. v P., P., N. č. XX, o ochranu osobnosti, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu v Partizánskom zo dňa 22. apríla 2008, č. k. 4C/74/2008-253, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti, týkajúcej sa trov prvostupňového konania m e n í tak, že žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 340,37 Eur, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia a v časti zastavenia konania žiaden z účastníkov n e m á p r á v o na náhradu trov konania. Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa trov konania štátu m e n í tak, že štátu sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že informácia podpredsedníčky W. C. v P. K.. K. M. s obsahom: „I. I. G. W. C.. G. A. L., P.,“ uverejnená v denníku Y. W. dňa 09.04.2002 v článku s nadpisom „P. C. I. G. R.“ je v časti: „G. A. L., P. A. Y. C. R., G. J. W. R. Y. L. P.“ nepravdivá a právo žalobcu K.. I. I. priznané § 11 Občianskeho zákonníka porušené bolo. Žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy 10.000,- Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku žalobu zamietol. Súd pripustil späťvzatie žaloby v časti o uloženie povinnosti žalovanému v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku ospravedlniť sa žalobcovi formou platenej inzercie v denníkoch I., C. a Y. X.. Žalobcu zaviazal zaplatiť na účet súdu trovy konania štátu vo výške 819,50 Sk s tým, že trovy konania štátu vo výške 819,50 Sk znáša štát. Vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka. Žalobca sa domáhal ochrany osobnosti na základe informácie podpredsedníčky žalovaného, ktorú poskytla denníku Y. W. dňa 08.04.2002. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobca od januára 2002 vedel o tom, že z dovtedy pridelenej kancelárie sa bude musieť presťahovať do určenej kancelárie na 3. poschodí budovy W. C.. Ani samotný žalobca skutočnosť, že o sťahovaní vedel, nepopieral, čo vyplýva z jeho výpovede. Okrem toho žalovaný preukázal vedomosť žalobcu o sťahovaní sa harmonogramom vykonávania jednotlivých prác, ďalej opatrením predsedu súdu zo dňa 27.03.2002. Žalobca dňa 28.03.2002 nastúpil na riadnu dovolenku, z ktorej sa vrátil dňa 08.04.2002. Kancelária žalobcu bola presťahovaná počas dovolenky dňa 05.04.2002. Je preto zrejmé, že žalobca o tom, že predseda C. zriadil komisiu na vysťahovanie jeho kancelárie, nevedel a keď táto informácia bola poskytnutá, bola v tejto časti nepravdivá. Preto súd žalobe v tejto časti vyhovel a určil, že informácia podpredsedníčky W. C. v P. K.. K. M. s obsahom „I. I. G. W. C. A. G. A. L., P. A. Y. C. R., vysťahuje J. W. R. Y. L. P.“, uverejnená v denníku Y. W. dňa 09.04.2002 je v tejto časti nepravdivá a právo žalobcu K.. I. I., priznané § 11 Občianskeho zákonníka porušené bolo. Skutočnosť, že došlo k zásahu do práva žalobcu na ochranu osobnosti vyplýva zo svedeckých výpovedí K.. K. Y. a najmä K.. N. C.. Žalobca sa domáhal proti žalovanému náhrady nemajetkovej ujmy v sume 100.000,- Sk. V tejto časti žalobe vyhovel súd len sčasti a uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu 10.000,- Sk. Vychádzal zo závažnosti ujmy a zo všetkých okolností dôležitých pre rozhodnutie, najmä z toho, že prvotnú informáciu zverejnil samotný žalobca a zabezpečil jej medializáciu a žalovaný poskytoval informáciu len z toho dôvodu, že bol novinárom požiadaný o informáciu. V časti, kedy žalobca zobral žalobu späť o uloženie povinnosti žalovanému ospravedlniť sa mu formou platenej inzercie v denníkoch I., C. a Y. X., bolo konanie zastavené podľa § 96 O.s.p. O trovách konania štátu bolo rozhodnuté podľa § 148 ods. 1 O.s.p. a žalobcovi bola uložená povinnosť zaplatiť na účet súdu náhradu trov konania štátu vo výške 819,50 Sk s tým, že zbytok trov konania štátu bude znášať samotný štát, pretože v tejto časti vzhľadom na čiastočný úspech a neúspech v konaní by mal sa na P. trov konania podieľať žalovaný. Žalovaný je však oslobodený od platenia súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb., a preto tieto trovy znáša štát. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania z dôvodu, že tak žalobca, ako aj žalovaný boli v konaní úspešní len čiastočne. Proti tomuto rozsudku podal v časti, týkajúcej sa trov konania a trov konania štátu včas odvolanie žalobca. Poukazoval na tú skutočnosť, že v predmetnom spore síce uspel čiastočne, avšak uspel v tom, čo tvorilo merito veci. Nepriznanie požadovanej satisfakcie vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v uplatnenej výške bolo dané úvahou súdu. Takže aj keď mal úspech len čiastočný, má právo na plnú náhradu trov konania podľa § 142 ods. 3 O.s.p.. Poukazoval pritom na širokú judikatúru všeobecných súdov Slovenskej republiky. Poukazoval tiež na to, že jeho uplatňovanie práva nebolo bezdôvodné a samoúčelné. V spore o ochranu osobnosti bol úspešný, a preto je nespravodlivé, aby znášal náklady sporu a úspech v spore by dokonca znamenal zníženie jeho majetku. Žiadal preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že trovy konania štátu vo výške 1.639,- Sk bude znášať štát a žalovaný bude povinný zaplatiť mu trovy konania celkovo vo výške 36.900,- Sk. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal včas odvolanie žalovaný, a to v časti výroku, ktorým súdu prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 10.000,- Sk. V rámci dokazovania súd prvého stupňa dospel k záveru, že podľa opatrení bývalého predsedu W. C. P. mal sťahovanie zabezpečiť vedúci správy a hospodárka C.. Táto informácia však nenasvedčuje tomu, že sťahovanie bude zabezpečené komisiou. Zásah do práva žalobcu súd odôvodňuje odkazom na svedecké výpovede K.. Y. a K.. C.. Okrem všeobecného odkazu na dve svedecké výpovede uvádza, že vychádzal zo závažnosti ujmy a okolností dôležitých pre rozhodnutie. Žiadna závažnosť ujmy však v tomto rozsudku konštatovaná nie je a rovnako nie sú uvedené žiadne okolnosti dôležité pre rozhodnutie. Jedná sa len o všeobecné konštatovanie, ktoré nie je možné preskúmať. Je nepochybné, že žalobca o nutnosti presťahovať sa vedel, a to minimálne od mesiaca január 2002. Keďže o sťahovaní vedel, je irelevantné to, či bol následne vysťahovaný komisiou alebo iným spôsobom bez účasti osobitnej komisie. Čo sa týka samotného sťahovania, žalovaný je toho názoru, že žalobca ako bývalý zamestnanec nebol oprávnený z titulu svojho postavenia spochybňovať či odmietať presťahovanie. Žalovaný sa nestotožnil so závermi súdu prvého stupňa v tom smere, že tento zásah do osobnostnej sféry žalobcu by vyžadoval náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- Sk. Samotné tvrdenie o spôsobe vysťahovania či už komisiou alebo bez nej nemohlo privodiť žiaden zásah do osobnosti žalobcu. Žiadal preto, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti a v tejto časti žalobu zamietol. Žalovaný podal písomné vyjadrenie k odvolaniu žalobcu v časti, týkajúcej sa odvolania voči trovám konania. Poukazoval na to, že predmetom konania bolo uloženie povinnosti žalovanému ospravedlniť sa a tiež plnenie peňažnej povahy a plnenie nepeňažnej povahy. V časti o uloženie povinnosti uverejniť ospravedlnenie bolo konanie zastavené. K zastaveniu konania došlo zavinením žalobcu. Okrem toho bol žalobca čiastočne neúspešný v časti žiadosti o vyslovenie porušenia jeho práv a tiež v časti, kde žiadal o vyššiu nemajetkovú ujmu, ako mu bola priznaná. Preto mal žalovaný za to, že súd nemohol o trovách konania rozhodnúť podľa § 142 ods. 3 O.s.p., nakoľko nie je možné ustáliť, aký bol pomer úspechu a neúspechu účastníkov vzhľadom k tomu, že požadované plnenie bolo tak peňažnej, ako aj nepeňažnej povahy. Žiadal preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil. Žalobca podal písomné vyjadrenie k odvolaniu žalovaného. Poukazoval na tú skutočnosť, že podľa názoru Ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy, vyjadrenej v peniazoch prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je možné napraviť. To znamená, že neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu. Poukazoval tiež na právo na spravodlivé zadosťučinenie podľa článku 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Podmienkou úspešného uplatnenia občianskoprávnej ochrany podľa § 13 Občianskeho zákonníka nie je, aby spolu s neoprávneným zásahom došlo zároveň vždy k zníženiu vážnosti postihnutej osoby v spoločnosti. Poukazoval tiež na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.05.2005 sp. zn. 2Cdo/209/04. Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 22. októbra 2008, č. k. 5Co/157/2008-284 bol rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenený tak, že žaloba o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy bola zamietnutá, ďalej odvolací súd vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania a rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania štátu potvrdil. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. augusta 2009, č. k. 2Cdo/33/2009 bol rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 22. októbra 2008 pod sp. zn. 5Co/157/2008 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Dovolací súd preto vyslovil ten názor, že odvolací súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, ktorým zamietol žalobu o zaplatenie nemajetkovej ujmy. Vychádzal zo skutkových zistení súdu prvého stupňa, ale na rozdiel od prvostupňového súdu dospel k inému záveru o dôvodnosti uplatňovaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy bez toho, aby dostatočne vysvetlil, akými úvahami sa riadil, keď považoval za postačujúce a primerané zadosťučinenie formou uvedeného ospravedlnenia a bez toho, aby sa vysporiadal s argumentáciou žalobcu podstatnou pre rozhodnutie o tomto ním uplatnenom nároku. Rozsudkom Krajského súdu Trenčín zo dňa 11.11.2009, č.k. 5Co/280/2009-327 bol rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenený tak, že žaloba o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy bola zamietnutá a žalovaný bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 540,18 Eur, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, k rukám právnej zástupkyne žalobcu K.. L. I. a štátu náhradu trov konania nepriznal. Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.01.2011, č.k. 2Cdo 56/2010-354 bol rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 11.11.2009, sp.zn. 5Co/280/2009 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Dovolací súd mal za to, že Krajský súd v Trenčíne pre odlišný skutkový záver o tom, že už samotné konštatovanie, že došlo k zásahu do práv na ochranu osobnosti žalobcu žalovaným je dostatočným satisfakčným prostriedkom nezopakoval, prípadne nedoplnil dokazovanie na okolnosti oprávnenosti tvrdení žalobcu. Odvolací súd si tak nezadovážil rovnocenný zákonný procesný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. a jeho právne závery sú preto predčasné. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného v časti, v ktorej bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 10.000,- Sk dôvodné nie je, a preto v tejto časti je potrebné rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. z nasledovných dôvodov: Výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd určil, že informácia podpredsedníčky W. C. v P. K.. K. M. je v časti nepravdivá a právo žalobcu priznané § 11 Občianskeho zákonníka porušené bolo a zároveň výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bolo zastavené konanie v časti, kde sa žalobca domáhal voči žalovanému ospravedlniť sa formou platenej inzercie v denníkoch I., C. a Y. X., nadobudlo právoplatnosť, nakoľko tieto výroky rozsudku súdu prvého stupňa odvolaním napadnuté neboli, a preto sú rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknuté. Predmetom preskúmania odvolacím súdom bol potom výrok, na základe ktorého bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10.000,- Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a výroky rozsudku súdu prvého stupňa o trovách konania. Keďže výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bolo určené, že právo žalobcu K.. I. I. priznané § 11 Občianskeho zákonníka bolo porušené v tom smere, že informácia podpredsedníčky W. C. v P. K.. K. M. nie je pravdivá v časti, kedy uviedla, že žalobca vedel aj to, že ak neopustí svoju kanceláriu, vysťahuje ho odtiaľ komisia na to zriadená, je právoplatný a odvolací súd bol preto viazaný týmto výrokom, bolo potom potrebné sa zaoberať sa v prevyšujúcej časti výškou nemajetkovej ujmy, ktorú súd prvého stupňa priznal žalobcovi vo výške 10.000,- Sk. Podľa § 13 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1, najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Občianskoprávna ochrana osobnosti fyzickej osoby podľa § 13 Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy len u tých zásahov do osobnosti fyzickej, chránenej všeobecným osobnostným právom, ktoré možno kvalifikovať ako neoprávnené (protiprávne). Neoprávneným zásahom je taký zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, t. j. s právnym poriadkom. Neoprávnenosť každého zásahu do právom chránených hmotných statkov, a teda aj zásahu do osobnosti fyzickej osoby tvorí objektívnu kategóriu predstavujúcu záporné hodnotenie zásahu do osobnosti fyzickej osoby zo strany štátu. Túto objektívnu kategóriu je treba odlišovať od zavinenia, ako subjektívnej kategórie. Z konštantnej judikatúry vyplýva, že už samé uverejnenie nepravdivého údaju, ktorý sa dotýka osobnosti fyzickej osoby spravidla zakladá neoprávnený zásah na ochranu jej osobnosti. K zásahu do práva na ochranu osobnosti síce zásadne môže dôjsť aj objektívne, teda s vylúčením zavinenia narušiteľa práva, avšak každé zverejnenie nepravdivého údaju nemusí ešte automaticky znamenať neoprávnený zásah do osobnostných práv. Takýto zásah je daný len vtedy, ak existuje medzi zásahom a porušením osobnostnej sféry príčinná súvislosť a ak tento zásah v konkrétnom prípade presiahol určitú prípustnú intenzitu takou mierou, ktorú už v demokratickej spoločnosti nemožno tolerovať. Zároveň je však nutné rešpektovať určité špecifiká bežnej periodickej tlačoviny, určenej pre informovanie širšej verejnosti, ktorý v určitých prípadoch musí predovšetkým na rozsah jednotlivých príspevkov a čitateľský záujem pristupovať k určitým zjednodušeniam, takže nemožno bez ďalšieho tvrdiť, že každé zjednodušenie musí nutne viesť k zásahu do osobnostných správ dotknutých osôb. Ako už bolo konštatované, faktom je, že právo žalobcu na ochranu osobnosti podľa § 11 Občianskeho zákonníka porušené bolo. Pokiaľ vychádzame z kontextu celého článku a danej informácie, je pravdou, že v danom článku nebolo pravdivé tvrdenie v tom smere, že žalobca mal vedomosť o tom, že bude zriadená komisia na jeho vysťahovanie. Porušenie práva na ochranu osobnosti žalobcu spočívalo v postupe žalovaného, ktorý v rámci reakcie na vysťahovanie žalobcu z jeho kancelárie poskytol novinárom informáciu o tom, že žalobca mal vedomosť o tom, že bude zriadená komisia na jeho vysťahovanie sa z kancelárie. Faktom je, že vzhľadom na odstup času (k zásahu došlo zverejnením článku v denníku Y. W. dňa 09.04.2002) by sa už ospravedlnenie zverejnením článku v periodikách v tomto čase minulo účinkom. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že je potrebné rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy ako vecne správny potvrdiť. V tejto časti poukazuje odvolací súd na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa, na ktoré zároveň podľa § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje. Na zdôraznenie správnosti daného rozhodnutia odvolací súd dodáva, že možnosť priznania primeraného peňažného zadosťučinenia predpokladá, že sa morálne zadosťučinenie ako jeho primárna forma ukazuje v konkrétnom prípade ako nedostatočná. Dôvody priznania peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy sú uvedené len demonštratívne. Musí však ísť o takú ujmu, ktorú osoba - z hľadiska objektívneho - vzhľadom k intenzite, trvaniu, k široko verejnému ohlasu v spoločnosti, pociťuje ako závažnú. V prejednávanej veci je nutné zdôrazniť, že za takéto ujmy odôvodňujúce peňažné zadosťučinenie sú v súdnej praxi považované ujmy, vzniknuté prostredníctvom hromadných oznamovacích prostriedkov, ktoré majú následne široký vplyv na verejnosť. O následnej reakcii verejnosti na článok zverejnený v denníku dňa 09.04.2002 svedčia predovšetkým uvedené výpovede K.. K. Y., K.. N. C. a v konečnom dôsledku aj K.. V. I.. Správny bol potom postup súdu prvého stupňa, ktorý v konečnom dôsledku považoval za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- Sk. V ďalšej časti sa odvolací súd zaoberal odvolaním žalobcu voči trovám konania štátu, na ktoré bol zaviazaný v rámci prvostupňového rozsudku. Faktom je, že žalobca bol čiastočne úspešný, a to v časti, kedy sa domáhal určenia, že právo na ochranu jeho osobnosti bolo porušené. Čo sa týka ďalej časti žaloby, kde sa domáhal nemajetkovej ujmy, táto závisí od úvahy súdu, a preto dospel v konečnom dôsledku odvolací súd k záveru, že keďže výška nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu, je potrebné pri náhrade trov konania štátu použiť ust. § 142 ods. 3 O.s.p. a štátu náhradu trov konania nepriznať. Preto bolo potrebné v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa s poukazom na § 220 O.s.p. zmeniť a štátu náhradu trov konania nepriznať, keďže úspech žalobcu v prejednávanej veci závisel od úvahy súdu a žalovaný je oslobodený od platenia súdnych poplatkov. Odlišná bola situácia pri otázke náhrady trov prvostupňového konania. V časti, v ktorej bolo konanie zastavené, bolo potrebné o trovách konania rozhodnúť podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p., kedy žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené. V prejednávanej veci neprichádzalo do úvahy použitie § 146 ods. 2 O.s.p., pretože odvolací súd nezistil, že by niektorý z účastníkov konania zavinil, že sa toto muselo zastaviť a tiež nemožno konštatovať, že by bol vzatý späť návrh pre správanie sa odporcu. Preto v tejto časti odvolací súd rozhodol tak, že výrok prvostupňového rozhodnutia zmenil podľa § 220 O.s.p. a o trovách konania v zastavenej časti rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. O trovách prvostupňového konania bolo následne rozhodnuté tak, že nakoľko bol žalobca v rámci prvostupňového čo do určovacieho výroku v celom rozsahu úspešný v celom rozsahu, patrí mu náhrada trov prvostupňového konania v tejto časti podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a vo výroku o náhrade nemajetkovej ujmy bol síce len sčasti úspešný (čo do výšky 10.000,- Sk), avšak v tejto časti bolo potrebné použiť § 142 ods. 3 O.s.p., kedy rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu (§ 142 ods. 3 O.s.p.). Úspešnému žalobcovi takto patrí právo na náhradu trov právneho zastúpenia pred prvostupňovým súdom spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia zástupcom K.. C. E., I.. za prípravu a prevzatie zastúpenia a vypracovanie návrhu na súd (26.07.2002) podľa § 13 ods. 6, § 17 ods. 4 vyhl. 163/2002 Z.z. pri sadzbe 1.545,- Sk za úkon (1.170,- Sk za neurčitý určovací výrok + 1/2 sadzba za nemajetkovú ujmu 10.000,- Sk = 375,- Sk, ktorá bola v konečnom dôsledku priznaná), teda 2 x 1.545,- Sk = 3.090,- Sk + 2x režijný paušál po 100,- Sk = 200,- Sk, 2 úkony právnej pomoci za účasť na pojednávaní (v trvaní nad 2 hodiny) dňa 26.08.2004 pri sadzbe 1.735,- Sk (1.360,- Sk za neurčitý určovací výrok + 1/2 sadzba za nemajetkovú ujmu 10.000,- Sk = 375,- Sk), teda 3.470,- Sk + 1x režijný paušál 136,- Sk. Ďalej patrí úspešnému žalobcovi náhrada za 2 úkony právnej pomoci, t.j. účasť na pojednávaní dňa 19.05.2005 a návrh na zmenu žaloby 21.06.2005 za účinnosti vyhl. 655/2004 Z.z. pri sadzbe 1.529,- Sk za úkon (1.154,- Sk za neurčitý určovací výrok § 11 ods. 1 + 1/2 sadzba za nemajetkovú ujmu § 13 ods. 4 = 375,- Sk, t.j. 3.058,- Sk + 2x 150,- Sk režijný paušál, t.j. 300,- Sk. Celkovo teda v prospech právneho zástupcu K.. C. E. patrí odmena vo výške 10.254,- Sk, čo činí v prepočte 340,37 Eur. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti, týkajúcej sa trov prvostupňového konania, zmenil podľa § 220 O.s.p. a zaviazal žalovaného k náhrade trov prvostupňového konania vo výške 340,37 Eur tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. O náhrade trov odvolacieho konania a dovolacieho konania bude rozhodnuté samostatným uznesením s poukazom na § 214 ods. 4, 5 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .