{"guid": "dc945485-45d1-418d-b90e-8d9fd8800233:676b5775-2c84-4cc6-814c-a362f02c1be3", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2019:6315207980.2", "spisova_znacka": "15Co/4/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/4/2019 z 24. 9. 2019", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 24. septembra 2019, sp. zn. 15Co/4/2019, ECLI:SK:KSBB:2019:6315207980.2", "identifikacne_cislo": "6315207980", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Jozef Ryant", "sudca_id": 235, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jozef-ryant-235", "datum_vydania": "2019-09-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2009/400/#paragraf-59.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 59 ods. 1 písm. b) zákona č. 400/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/400/#paragraf-59.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/400-2009/paragraf-59"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2009/400#paragraf-59"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/676b5775-2c84-4cc6-814c-a362f02c1be3", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2019:6315207980.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2019:6315207980.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2019:6315207980.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/4/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6315207980
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6315207980.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr.
Jaroslava Galla a Mgr. Martina Štubniaka, v právnej veci žalobcu: Bc. L. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom K. XXX/XX, XXX XX P., zastúpená: JUDr. Peter Tonhauser, advokát, s.r.o., IČO: 47234725, so
sídlom J. Cikkera 8, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,
IČO: 00151866, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o zaplatenie 3.638,- € s príslušenstvom, na
odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Brezno zo dňa 22. 10. 2018, č. k.: 5C/180/2016
- 383, takto

r o z h o d o l :

I.   Rozsudok okresného súdu  vo výroku II. a  IV.   p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania                            v rozsahu
100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že:
„I. Súd konanie   z a s t a v u j e   v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8,05 % ročne
zo sumy 103,- € od 01.02.2015 do 10.02.2015, úroku z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy
103,- € od 01.03.2015 do 10.03.2015, úroku z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 103,- € od
01.04.2015 do 10.04.2015, úroku z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 103,- € od 01.05.2015 do
10.05.2015, úroku z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 103,- € od 01.06.2015 do 10.06.2015,
úroku z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 104,- € od 01.07.2015 do 10.07.2015, úroku z
omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 105,- € od 01.08.2015 do 10.08.2015, úroku z omeškania
vo výške 8,05 % ročne zo sumy 105,- € od 01.09.2015 do 10.09.2015, úroku z omeškania vo výške
8,25 % ročne zo sumy 100,50 € od 01.02.2014 do 10.02.2014, úroku z omeškania vo výške 8,25 %
ročne zo sumy 100,50 € od 01.03.2014 do 10.03.2014, úroku z omeškania vo výške 8,25 % ročne
zo sumy 100,50 € od 01.04.2014 do 10.04.2014, úroku z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy
100,50 € od 01.05.2014 do 10.05.2014, úroku z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 100,50 € od
01.06.2014 do 10.06.2014, úroku z omeškania vo výške 8,15 % ročne zo sumy 100,50 € od 01.07.2014
do 10.07.2014, úroku z omeškania vo výške 8,15 % ročne zo sumy 101,- € od 01.08.2014 do 10.08.2014,
úroku z omeškania vo výške 8,15 % ročne zo sumy 101,- € od 01.09.2014 do 10.09.2014, úroku z
omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 101,- € od 01.10.2014 do 10.10.2014, úroku z omeškania
vo výške 8,05 % ročne zo sumy 101,- € od 01.11.2014 do 10.11.2014, úroku z omeškania vo výške
8,05 % ročne zo sumy 101,- € od 01.12.2014 do 10.12.2014, úroku z omeškania vo výške 8,05 % ročne
zo sumy 103,- € od 01.01.2015 do 10.01.2015, úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy
99,50 € od 01.02.2013 do 10.02.2013, úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 99,50 € od
01.03.2013 do 10.03.2013, úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 99,50 € od 01.04.2013 do
10.04.2013, úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 99,50 € od 01.05.2013 do 10.05.2013,



úroku z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 99,50 € od 01.06.2013 do 10.06.2013, úroku z
omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 99,50 € od 01.07.2013 do 10.07.2013, úroku z omeškania
vo výške 8,50 % ročne zo sumy 100,50 € od 01.08.2013 do 10.08.2013, úroku z omeškania vo výške
8,50 % ročne zo sumy 100,50 € od 01.09.2013 do 10.09.2013, úroku z omeškania vo výške 8,50 %
ročne zo sumy 100,50 € od 01.10.2013 do 10.10.2013, úroku z omeškania vo výške 8,50 % ročne
zo sumy 100,50 € od 01.11.2013 do 10.11.2013, úroku z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy
100,50 € od 01.12.2013 do 10.12.2013, úroku z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 100,50 € od
01.01.2014 do 10.01.2014, úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 99,50 € od 01.01.2013 do
12.01.2013, úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 99,50 € od 01.12.2012 do 12.12.2012,
úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 99,50 € od 01.11.2012 do 12.11.2012.

II. Žalovaný je   p o v i n n ý   zaplatiť žalobkyni sumu 3.442,13 € spolu s úrokom z omeškania vo
výške 8,05 % ročne zo sumy 103,- € od 11.02.2015 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške
8,05 % ročne zo sumy 103,- € od 11.03.2015 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,05 %
ročne zo sumy 103,- € od 11.04.2015 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne
zo sumy 103,- € od 11.05.2015 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy
103,- € od 11.06.2015 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 103,-
€ od 11.07.2015 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 104,- € od
11.08.2015 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 105,- € od 11.09.2015
do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 100,50 € od 11.02.2014 do
zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 100,50 € od 11.03.2014 do zaplatenia,
s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 100,50 € od 11.04.2014 do zaplatenia, s úrokom z
omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 100,50 € od 11.05.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania
vo výške 8,15 % ročne zo sumy 68,52 € od 11.06.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške
8,15 % ročne zo sumy 52,64 € od 11.07.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,15 %
ročne zo sumy 100,50 € od 11.08.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne
zo sumy 101,- € od 11.09.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy
101,- € od 11.10.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 101,- € od
11.11.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 101,- € od 11.12.2014
do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 101,- € od 11.01.2015 do
zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 99,50 € od 11.02.2013 do zaplatenia,
s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 99,50 € od 11.03.2013 do zaplatenia, s úrokom z
omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 99,50 € od 11.04.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania
vo výške 8,50 % ročne zo sumy 18,09 € od 11.05.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške
8,50 % ročne zo sumy 64,88 € od 11.06.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,50 %
ročne zo sumy 99,50 € od 11.07.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne
zo sumy 99,50 € od 11.08.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy
100,50 € od 11.09.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 100,50
€ od 11.10.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 100,50 € od
11.11.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 100,50 € od 11.12.2013
do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 100,50 € od 11.01.2014 do
zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 99,50 € od 15.01.2013 do zaplatenia,
s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 99,50 € od 13.12.2012 do zaplatenia, s úrokom
z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 99,50 € od 13.11.2012 do zaplatenia, a to všetko v lehote
3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

III. V prevyšujúcej časti súd žalobu   z a m i e t a .

IV. Žalobkyňa  m á  nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 89,24 %.
2. Žalobkyňa sa žalobou zo dňa 1. septembra 2015, doručenou súdu dňa 21. októbra 2015 voči
žalovanému domáhala zaplatenia sumy 3.638 EUR spolu s úrokom z omeškania. V priebehu konania
17. februára 2016 požiadala o zmenu žaloby s tým, že žiada žalovaného zaplatiť 3.638 EUR s úrokom
z omeškania od 11. dňa mesiaci, okrem troch mesiacov, kedy žiadala zaplatiť úrok z omeškania od
13. dňa v mesiaci. Súd jej návrhu vyhovel a konanie v časti úrokov z omeškania vo vzťahu k dátumu
splatnosti mzdy zastavil.
3. Žalobkyňa tvrdila, že pracovný pomer so zamestnávateľom Okresným úradom Brezno, katastrálny
odbor, bol založený pracovnou zmluvou zo dňa 13.01.1999 s miestom výkonu práce Okresný úrad
Brezno, katastrálny odbor, pracovná pozícia hlavný referent, pričom bola zaradená do 4. platovej



triedy. Pretože vykonávala činnosť nad rámec jej opisu najnáročnejšej činnosti, konkrétne „samostatné
prešetrovanie, posudzovanie spôsobilosti listín na zápis právnych vzťahov; odborná príprava rozhodnutí
v 1. stupni správneho konania“, dňa 25.02.2013 požiadala o preradenie do 5. platovej triedy. Táto žiadosť
bola zamietnutá. V roku 2014 podľa dokumentu Opis štátnozamestnaneckého miesta zo dňa 01.03.2014
sa rozšírila najnáročnejšia činnosť žalobkyne a táto najnáročnejšia činnosť korešponduje s výberovými
konaniami vyhlásenými služobným úradom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v roku 2014 a 2015
s miestom výkonu práce Okresný úrad Bratislava, pričom v týchto výberových konaniach je uvádzaná
pre pozíciu hlavný referent 5. platová trieda. Nakoľko reálne vykonáva činnosť, a to samostatné
posudzovanie doručených listín na zápis do katastra nehnuteľností, tvrdila, že má byť aj s ohľadom na
zaraďovanie ostatných zamestnancov na iných okresných úradoch, katastrálnych odboroch, zaradená
v 5. platovej triede. Poukázala na to, že podľa Opisu štátnozamestnaneckého miesta na Okresnom
úrade v Brezne, katastrálny odbor, zamestnanec s rovnakým opisom najnáročnejšej činnosti je zaradený
v 5. platovej triede. Takéto zaraďovanie zamestnancov je vážnym porušením zásady nediskriminácie.
Keďže vykonáva pracovné činnosti, ktoré odôvodňujú jej zaradenie do 5. platovej triedy, domáhala sa od
žalovaného zaplatenia finančného rozdielu medzi platovou triedou 4. a 5., a to za obdobie október 2012
až september 2015. Tvrdila, že spĺňa aj kvalifikačný predpoklad vzdelania a odbornej praxe, nakoľko
k 31.07.2015 má služobnú prax v trvaní 28 rokov a 348 dní. Poukázala aj na rozhodnutie Európskeho
súdneho dvora v právnej veci C-170/84 Bilka, ako aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6Cdo/288/2013 z 23.04.2014.
4. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Poukázal na opisy štátnozamestnaneckého miesta žalobkyne zo
dňa 01.01.2013 a zo dňa 01.03.2014, v ktorých bol opis najnáročnejšej činnosti nasledovný: „Odborná
činnosť vyžadujúca spoluprácu s inými organizačnými útvarmi. Vybavovanie odbornej agendy vo
vymedzenom úseku tvoriaci podklad na rozhodovanie.“ V rámci najnáročnejšej činnosti žalobkyňa okrem
iného aj posudzuje spôsobilosť verejných a iných listín na zápis do katastra nehnuteľností. Na oddelení
zápisov práv k nehnuteľnostiam katastrálneho odboru Okresného úradu Brezno sú zaradení šiesti
zamestnanci ako hlavný referent a všetci, rovnako ako žalobkyňa, zapisujú práva k nehnuteľnostiam a
všetci zapisovatelia majú rovnaký opis štátnozamestnaneckého miesta, vykonávajú rovnaké pracovné
činnosti a sú zaradení v 4. platovej triede. K posudzovaniu spôsobilosti zmlúv, verejných listín a iných
listín na zápis do katastra nehnuteľností, uviedol, že žalobkyňa pri tejto pracovnej činnosti vychádza
z ust. § 42 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv
k nehnuteľnostiam (ďalej v texte len „katastrálny zákon“), teda posudzuje listiny, či spĺňajú náležitosti
uvedené v § 42 katastrálneho zákona, kontroluje, či vychádzajú z údajov vedených na listoch vlastníctva,
či majú potrebné prílohy, v prípade rozsudkov či majú vyznačenú právoplatnosť a či vychádzajú z
údajov katastra. V prípade notárskych osvedčení kontroluje, či majú potrebné prílohy, napr. prehlásenie
existujúcich vlastníkov. Záznamové listiny sa zapisujú na základe § 28 vyhlášky č. 461/2009 Z. z.
a § 42 katastrálneho zákona. Napríklad pri osvedčení o dedičstve, po jeho doručení na katastrálny
odbor zamestnanci registratúry listinu zaregistrujú v jednotlivých registroch, pridelia číslo, zaplombujú
dotknutú nehnuteľnosť a listina sa ďalej pridelí jednotlivým zapisovateľom podľa poradia. Zapisovateľ
verejnú listinu posúdi, či je spôsobilá na zápis podľa § 42 katastrálneho zákona a v prípade, že
spĺňa všetky náležitosti, zaeviduje ju na dotknuté listy vlastníctva a vyvedie plombu. Po zápise napíše
oznámenie o zápise do katastra nehnuteľností všetkým dotknutým účastníkom. V prípade, že verejná
listina nespĺňa všetky náležitosti, listinu vráti účastníkovi a vo vrátenke uvedie dôvod vrátenia. V prípade
poznámky zapisovatelia evidujú poznámku na základe uznesenia súdu, prípadne návrhu účastníka
súdneho konania, upovedomenia o začatí exekúcie, rozhodnutia o schválení projektu pozemkových
úprav, oznámenia veriteľa o začatí výkonu záložného práva. V prípade vkladového konania všetci
zapisovatelia zapisujú rozhodnutia o povolení vkladu do listov vlastníctva, to znamená, že žalobkyňa len
technicky zaeviduje rozhodnutie, ktoré vydá zamestnanec oprávnený na vkladovanie (právnik) do listov
vlastníctva. Žalobkyňa nerobí žiadne písomné rozhodnutia. V prípade obsahovo právne náročnejších
verejných listín, posudzuje listinu právnik. Rozhodnutia pri vkladovom konaní a pri oprave chýb robia
právnici, ktorí sú na Okresnom úrade Brezno zaradení v 5. platovej triede a vyššie. S poukazom na
prílohu č. 1 k zákonu č. 400/2009 Z. z. uviedol, že rozdiel medzi náplňou práce štátnych zamestnancov
zaradených v 4. a 5. platovej triede je v tom, že zamestnancovi zaradenému v 5. platovej triede je zverená
samostatná odborná činnosť spočívajúca v samostatnom rozhodovaní. Žalobkyňa ako zapisovateľka
zaradená v 4. platovej triede samostatne nevyhotovuje žiadne rozhodnutia. Náplňou práce žalobkyne je
posudzovanie spôsobilosti listín na zápis do katastra nehnuteľností a ich evidencia a uvedená činnosť
spadá pod charakteristiku 4. platovej triedy podľa prílohy č. 1 k zákonu č. 400/2009 Z. z. K zaraďovaniu
štátnych zamestnancov na iných katastrálnych odboroch okresných úradov uviedol, že okresné úrady
vyhlasujú výbery samostatne.



5. Žalobkyňa počas konania naviac argumentovala, že okrem zápisu práv k nehnuteľnostiam na
základe rozhodnutí o povolení vkladu aj samostatne rozhodovala na základe vlastného odborného
posúdenia a myšlienkových postupov o vyznačenie poznámky bez akejkoľvek súčinnosti s právnikom,
či iným zamestnancom zaradeným vo vyššej platovej triede. Zdôraznila, že podľa bodu 9 najnáročnejšej
činnosti opisu štátnozamestnaneckého miesta pre funkciu hlavný referent, zaradený v 4. platovej triede,
zamestnanci zaradení v tejto platovej triede vykonávajú, pokiaľ ide o zápisy práv k nehnuteľnostiam,
okrem iných činností len vyznačovanie poznámok a zapisovanie práv k nehnuteľnostiam na základe
rozhodnutí o povolení vkladu, z čoho vyplýva, že samostatné posudzovanie skutočností odôvodňujúcich
vykonanie záznamu a jeho následná realizácia je pracovnou činnosťou, ktorá je obsiahnutá v rámci
5. a vyššej platovej triedy. Poukázala aj na porušenie žalovaného vo vzťahu k zákazu diskriminácie,
pretože práca, ktorú vykonáva v rovnakom útvare ako ďalší zamestnanci Okresného úradu Brezno, ktorí
sú zaradení do 5. platovej triedy, ako aj Okresného úradu Bratislava sú odmeňovaní z jedného a toho
istého zdroja a odlišné odmeňovanie je v rozpore so zákonom.
6. Žalovaný v duplike zdôraznil, že príslušný služobný úrad rozhoduje o zaradení zamestnanca do
funkcie v súlade so zákonom č. 400/2009 Z. z. a žiadny všeobecne záväzný právny predpis nepriznáva
súdu právomoc rozhodovať o tom, akým spôsobom má služobný úrad postupovať pri zaradení
zamestnanca do funkcie a platovej triedy. Preto vyslovil názor, že nie je daná právomoc súdu rozhodovať
vo veciach, ktoré sa týkajú zaradenia štátnych zamestnancov do funkcií a toto patrí výlučne služobnému
úradu. Žalovaný zároveň vzniesol námietku premlčania.
7. Okresný súd vo veci vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, výsluchom svedkov ako aj žalobkyne,
pričom dospel k záveru, že nárok žalobkyne je v podstatnej miere dôvodný. S argumentom žalovaného
o nedostatku právomoci sa nestotožnil, keď dospel k záveru, že žalobkyňa sa žalobou nedomáha iného
zaradenia do funkcie a platovej triedy, ale predmetom žaloby je peňažné plnenie ako náhrada platu
predstavujúceho rozdiel medzi platovou triedou, v ktorej je žalobkyňa nesprávne zaradená a medzi
platovou triedou, v ktorej žalobkyňa podľa najnáročnejšej činnosti, ktorú vykonáva, mala by zaradená, v
dôsledku čoho jej bol vyplácaný nižší plat. V tejto súvislosti súd poukázal na § 125 zákona č. 400/2009
Z. z., pričom dospel k záveru, že je daná právomoc súdu v prejednávanej veci.
8. Súd konštatoval, že nebolo medzi stranami sporné, že žalobkyňa uzatvorila s právnym predchodcom
žalovaného, Okresným úradom v Brezne, štátnozamestnanecký pomer pracovnou zmluvou zo dňa
04.01.1999. Žalobkyňa bola prijatá na pozíciu referent a bola zaradená do 4. platovej triedy s miestom
výkonu práce Okresný úrad Brezno, katastrálny odbor. S účinnosťou od 01.10.2013 bola žalobkyňa
na základe dodatku k služobnej zmluve, Dohoda o zmene štátnozamestnaneckého pomeru - trvalé
preloženie zo dňa 12.09.2013 preložená zo služobného úradu Správa katastra F. funkcia hlavný
referent, odbor štátnej služby 2.03 geodézia, kartografia a kataster s pravidelným miestom výkonu
štátnej služby Správa katastra Brezno do služobného úradu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky s
pravidelným miestom výkonu štátnej služby Okresný úrad Brezno, katastrálny odbor, oddelenie zápisov
práv k nehnuteľnostiam s tým, že ostatné náležitosti služobnej zmluvy (odbor štátnej služby, platové
náležitosti, funkcia, činnosti uvedené v ostatnom opise činností štátnozamestnaneckého miesta) zostali
nezmenené. Touto dohodou sa žalobkyni menil len služobný úrad na základe zákona č. 180/2013 Z. z.
o organizácii miestnej štátnej správy.
9.  Spornou medzi stranami bola otázka správnosti zaradenia žalobkyne do príslušnej funkcie a platovej
triedy. Súd dospel k záveru, že predpokladom pre vyhovenie nároku je posúdenie prejudiciálnej otázky,
ktorou je zaradenie žalobkyne do príslušnej platovej triedy podľa zákona č. 400/2009 Z. z., ktorý
nadobudol účinnosť od 1. novembra 2009. Poukázal na právnu úpravu zákona č. 312/2001 Z. z. o
štátnej službe, ktorý bol platný do 31. 10. 2009, v ktorom 4. platová trieda pre funkciu hlavný referent
bola charakterizovaná okrem iného ako samostatná odborná činnosť alebo samostatné vykonávanie
ucelených agend s rozhodovacou právomocou vo vymedzenom úseku štátnej správy, ale aj ako odborná
príprava rozhodnutí v 1. stupni správneho konania a samostatné činnosti vyžadujúce spoluprácu aj s
inými organizačnými útvarmi v služobnom úrade. V rozhodnom žalovanom období od októbra 2012
až do septembra 2015 žalobkyni bol vyplácaný plat podľa funkcie zariadenia, hlavný referent podľa 4.
platovej triedy, žalobkyňa však tvrdila, že vykonáva pracovné činnosti, ktoré odôvodňujú jej zaradenie
do 5. platovej triedy, a preto aj podľa tohto zariadenia jej patrí plat. Súd sa preto zaoberal najnáročnejšou
činnosťou, ktorú žalobkyňa vykonáva v porovnaní so 4. platovou triedou a 5. platovou triedou podľa
citovaného zákona 400/2009 Z. z.. Mal preukázané, že žalobkyňa pracuje ako zapisovateľka na
oddelení zápisov práv k nehnuteľnostiam, pričom pracovná náplň žalobkyne sa v rozhodnom období
nemenila, počas celej doby trvania štátnozamestnaneckého pomeru vykonáva stále tú istú prácu a ako
najnáročnejšiu činnosť uviedla posudzovanie spôsobilosti listín na zápis do katastra nehnuteľností.



10. Z vykonaného dokazovania, najmä z výsluchu svedkov Ing. Y. F. a U. M. vyplynulo, že vo všetkých
troch prípadoch - vklad, záznam aj poznámka, ide o katastrálne konanie, ktoré má 2 fázy, 1. fáza je
fáza posudzovaco - hodnotiaca, 2. fáza je fáza zapisovacia. Následne sú podrobne rozhodnutia uviedol,
doktora sa za z hľadiska činnosti žalobkyne obsahuje. Vo vzťahu k opisu činnosti poukázal na definíciu
slova spolupráca, v zmysle ktorej za spoluprácu možno považovať iba aktívnu účasť inej osoby alebo
organizačného útvaru pri riešení toho ktorého prípadu, ktorým sa zaoberá žalobkyňa. K záveru, že
činnosť žalobkyne vykonávanou v súvislosti s jej najnáročnejšou činnosťou je potrebné považovať za
samostatnú odbornú činnosť vo vymedzenom úseku argumentoval Opisom štátnozamestnaneckého
miesta žalobkyne zo dňa 29. 5. 2009, ktorý bol vydaný ešte za účinnosti zákona č. 312/2001 Z. z., ktorý v
bode 8 vymedzil najnáročnejšiu činnosť žalobkyne ako „Samostatné odborné činnosti alebo samostatné
vykonávanie ucelených agend s rozhodovacou právomocou na príslušnom úseku štátnej služby“ pričom
žalobkyňa bola zaradená vo funkcii hlavný referent, odbor štátnej služby 2.03 geodézia, kartografia a
kataster, oddelenie zápisov práv k nehnuteľnostiam, v platovej triede 4. V tejto súvislosti súd poukázal
na výpoveď svedkyne Ing. Y. F., ktorá bola vedúca oddelenia zápisov od marca 2002, pričom citovaný
zákon uložil zamestnávateľovi povinnosť prehodnotiť činnosti, ktoré sa vykonávajú na úseku katastra
a bolo potrebné ich priradiť podľa stupňa náročnosti činnostiam, ktoré zadefinoval Katalóg pracovných
činností, ktorý bol prílohou tohto zákona. Už v tomto období roku 2002 dospel zamestnávateľ k záveru,
že činnosti vykonávané žalobkyňou je potrebné považovať za samostatnú odbornú činnosť. Súd teda
dospel k záveru, že pokiaľ sám žalovaný, resp. jeho právny predchodca od tohto obdobia považoval
činnosti vykonávané žalobkyňou za samostatné odborné činnosti, žalobkyňa počas celej doby trvania
štátnozamestnaneckého pomeru vykonávala stále tú istú prácu, nebol dôvod neskôr meniť charakter
najnáročnejšej činnosti žalobkyne, pričom tento bol zmenený už v Opise štátnozamestnaneckého miesta
žalobkyne zo dňa 29. 4. 2010 a ktorý bol vydaný po nadobudnutí účinnosti zákona č. 400/2009 Z. z., kde
mala žalobkyňa vymedzenú ako najnáročnejšiu činnosť len odbornú činnosť vyžadujúcu spoluprácu s
inými organizačnými útvarmi. Žalovaný žiadnym spôsobom nevysvetlil, z akého dôvodu k tejto zmene
došlo bez zmeny v pracovných činnostiach žalobkyne. Zároveň súd poukázal na výpoveď svedka U.
M., podľa ktorého k zmene došlo z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov. Ak by žalobkyni zostal
zachovaný rovnaký opis najnáročnejšej činnosti, aj podľa neskôr platného zákona o štátnej službe
musela by byť zaradená do 5. platovej triedy, čo by malo vplyv na finančné prostriedky vyčlenené z
rozpočtu. Súd aj vzhľadom na námietku žalovaného k tomuto svedkovi považoval jeho výpoveď sa
dôveryhodnú.
11. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k názoru, že činnosť žalobkyne vykonávanú v súvislosti s
jej najnáročnejšou činnosťou je potrebné považovať za samostatnú odbornú činnosť vo vymedzenom
úseku, ktorá zodpovedá charakteristike 5. platovej triedy, keď týmto vymedzeným úsekom je úsek
zápisov práv k nehnuteľnostiam. Žalobkyňa samostatne koná na základe vlastného odborného
posúdenia a myšlienkových postupov, o vyznačenie poznámky bez akejkoľvek súčinnosti v spolupráci
s právnikom alebo inými organizačnými útvarmi. V rámci samostatného rozhodovania zapisuje práva k
nehnuteľnostiam vykonaním záznamu, pričom posudzovanie predložených listín spočíva v samostatnom
posúdení spôsobilosti predložených listín na vykonanie zápisu a v správnej subsumácii skutkového stavu
veci pod právny režim niektorého z právnych predpisov, listiny posudzuje nielen podľa ustanovenia §
42 katastrálneho zákona, ale aj podľa ďalších príslušných predpisov. Ústredným pojmom pre správnu
subsumáciu činnosti pod 4. platovú triedu alebo 5. platovú triedu podľa zákona o štátnej služby
je pojem samostatná odborná činnosť vo vymedzenom úseku a súd sa stotožnil s argumentáciou
žalobkyne, že pod samostatnú odbornú činnosť vo vymedzenom úseku treba rozumieť okruh pracovných
činností zamestnanca vyznačujúcich sa samostatnou odbornou činnosťou spočívajúcou v myšlienkovom
postupe za použitia myšlienkových logických metód, najmä indukcie, dedukcie pri aplikácii predpisov
hmotného práva.
12. Súd prihliadol aj na zaraďovanie iných zamestnancov žalovaného vykonávajúcich rovnakú pracovnú
činnosť ako žalobkyňa, keď si vyžiadal od Okresného úradu Bratislava správu ohľadom výberového
konania, na ktoré žalobkyňa poukazovala, keď boli prijatí do stálej štátnej služby zamestnanci na
oddelenie zápisov práv k nehnuteľnostiam katastrálneho odboru Okresného súdu Bratislava, ktorí boli
zaradení do platovej triedy 5, funkcia radca s najnáročnejšiu činnosťou samostatná odborná činnosť na
úseku katastra nehnuteľnosti. Porovnaním zápisov súd zistil, že žalobkyňa vykonáva rovnakú pracovnú
činnosť ako títo zamestnanci. Súd pri rozhodovaní vychádzal z § 1 ods. 3, § 5 ods. 1, 3, § 25 ods. 1
písm. a), § 27 ods. 2, 4, 5, § 29 ods. 1, 3 a § 59 ods. 1 písm. b) zákona č. 400/2009 Z. z..
13. Následne súd posúdil nárok žalobkyne vo vzťahu k uplatnenému nároku, keď žalobe čiastočne
vyhovel, nakoľko žalovaný predložil vlastný výpočet, ktorý žalobkyňa následne nenamietala a priznal
náhradu platu za žalované obdobie v rozdiele medzi 4. a 5. platovou triedou za október 2012 až



september 2015 vo výške 3.442,13 EUR. Zároveň súd priznal žalobkyni úrok z omeškania s poukazom
na § 129 ods. 1 Zákonníka práce, § 120 zákona č. 400/2009 Z. z., § 130 ods. 2 Zákonníka práce a
na Pracovný poriadok účinný od 1. 2. 2010 a jeho nasledujúce časové varianty. Vo zvyšku súd žalobu
zamietol. K argumentu žalovaného, že v prípade žaloby malo ísť o náhradu škody, súd poukázal na to,
že predmetom konania tento nárok nebol, a preto nemožno použiť ani ustanovenie § 106 ods. 1 OZ
vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania, pretože nárok sa premlčuje podľa § 101 OZ a tento bol
žalobkyňou uplatnený včas. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP.
14. Proti rozsudku sa odvolal žalovaný, a to proti výroku II. a IV. Ako odvolací dôvod uviedol ustanovenie
§ 365 ods. 1 písm. a) f) a h) CSP. Napadnutý rozsudok žiadal zmeniť a žalobu zamietnuť.
15. V odvolaní zotrval na všetkých svojich tvrdeniach, ktoré produkoval počas konania a v rámci
argumentácie neuviedol žiadne nové podstatné skutočnosti, ktoré by súd nezachytil v odôvodnení
rozhodnutia. Žalovaný nenamietal vady dokazovania vo vzťahu k rozsahu vykonaného dokazovania,
avšak namietal vyhodnotenie svedeckých výpovedí svedkov svedčiacich v prospech žalobkyne
zdôrazňujúc závery, ktoré vyplynuli z výpovede svedkyne P., ktorú navrhol žalovaný.
16. Predovšetkým opakovane namietal právomoc súdu rozhodovať v danej veci. S poukazom na § 9
CSP namietal, že súd nemôže rozhodovať o zaradení žalobkyne do funkcie a následne platovej triedy,
pretože toto právo patrí výlučne služobnému úradu. Ku svojej argumentácii poukázal na ust. zákona č.
55/2017 Z. z. o štátnej službe, podľa ktorého služobný úrad určuje opisy štátnozamestnaneckých miest,
pričom označenie funkcie, do ktorej je zamestnanec zaradený, je súčasťou služobnej zmluvy, z čoho je
zrejmé, že o zaradení zamestnanca do funkcie štátnej služby rozhoduje príslušný služobný úrad. Žiaden
všeobecne záväzný právny predpis nepriznáva súdu právomoc rozhodovať o tom, akým spôsobom má
služobný úrad postupovať pri zaradení zamestnanca do funkcie a platovej triedy.
17. Taktiež namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
a súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Namietal záver súdu
v bode 79 rozhodnutia, že činnosť žalobkyne je potrebné posudzovať za samostatnú odbornú činnosť vo
vymedzenom úseku, ktorá by zodpovedala charakteristike 5. platovej triedy. V tejto súvislosti namietol
výpoveď svedka X. M., ktorý je zaujatý z dôvodov zreteľných, nakoľko je jeho bývalým zamestnávateľom,
pričom svedok sa opakovane uchádzal o pracovnú pozíciu u žalovaného, avšak neúspešne. Vo vzťahu
k svedkyni C.. Y. F. namietal, že táto nie je na danom oddelení viac ako 14 rokov a relevantnosť jej
výpovede o skutočnostiach, ktoré boli pred viac ako štrnástimi rokmi, je veľmi sporná. Vzhľadom na
vyššie uvedené preto rozporoval skutkový stav ustálený prvostupňovým súdom. Zdôraznil ním navrhnutú
svedkyňu P.. P., ktorá je v reálnom čase na svojej pozícii a má aktuálny prehľad o činnostiach, ktoré
vykonáva žalobkyňa. Táto svedkyňa nie je zaujatá.
18. Zdôraznil, že žalobkyňa podpisom služobnej zmluvy s určitým opisom najnáročnejšej činnosti
akceptovala možnosť, že jej v rámci tohto opisu budú prideľované pracovné úlohy zodpovedajúce
náročnosti pracovnej náplne tak, ako je dohodnuté služobnej zmluve. Opis štátnozamestnaneckého
miesta, ktorý žalobkyňa pri podpise zmluvy ako aj dodatku akceptovala, stanovuje, že najnáročnejšia
činnosť je definovaná ako odborná činnosť vyžadujúca spoluprácu s inými organizačnými útvarmi,
teda ide o vybavovanie odbornej agendy vo vymedzenom úseku tvoriacim podklad pre rozhodovanie.
Na základe toho vyslovil záver, že pre zaradenie žalobkyne do platovej triedy je rozhodný len opis
štátnozamestnaneckého miesta, ktorý je súčasťou služobnej zmluvy. Namietal, že nie je zrejmé, čo
konkrétne prvostupňový súd považuje sa odborný a myšlienkový postup pri vykonávaní či už záznamu
alebo poznámky. Úlohou zapisovateľa na rozdiel od vkladára, ktorý vydáva rozhodnutia, je posúdiť, či
daná listina neobsahuje zjavné pisárske chyby a následne jednoduchou výzvou vyzýva predkladateľa
tieto pisárske chyby odstrániť. Zdôraznil, že výzva je odosielaná a podpísaná menom vedúceho
oddelenia. Pri vklade zapisovateľ je viazaný rozhodnutím. V prípade chyby vydaného rozhodnutia
vkladárom zodpovednosť je plne na vkladárovi, nie na zapisovateľke.
19. I keď práca zapisovateľa je veľmi dôležitá, tvrdením, že ide o samostatnú odbornú činnosť, je táto
činnosť je daná na rovnakú úroveň, ako je vydanie rozhodnutia o povolení vkladu, ktoré sa spravuje
ustanoveniami o správnom konaní, čo žalovaný nepovažuje sa adekvátne činnosti. Zastáva názor, že
to, čo vykonáva žalobkyňa je odborná činnosť, ktorá si vyžaduje žalobkyňou určité odborné znalosti.
Zdôraznil, že táto odborná činnosť si vyžaduje spoluprácu s inými organizačnými útvarmi aj mimo
služobného úradu. Zo zákonných ustanovení katastrálneho zákona a osobitných  právnych predpisov
vyplýva spolupráca medzi osobou vykonávajúcou zápis práv k nehnuteľnostiam a inými organizačnými
útvarmi. Pri odbornom posúdení verejnej listiny je samozrejmosťou, že žalobkyňa pracuje s dostupnými
dokumentmi, správne právne ich využije, pričom sa riadi prioritne katastrálnym zákonom. Žalobkyňa
nerieši vzniknutý problém tým spôsobom, že sama je tvorcom dokumentov potrebných pre ďalšie
rozhodovanie, pracuje s už vyhotovenými dokumentami a verejnými listinami v intenciách katastrálneho



zákona. Ide o iba o kontrolu vyhotovených dokumentov, nie ich tvorbu. Žalovaný chápe charakter
samostatnej odbornej činnosti ako činnosť, kde štátny zamestnanec samostatne a ucelene vypracúva
agendu a zodpovedá za jej obsahovú stránku, ktorú pripravuje v rámci svojej odbornej činnosti. Podľa
jeho názoru však žalobkyňa nevykonáva samostatnú odbornú činnosť. Naopak tvrdí, že žalobkyňa
vykonáva odbornú činnosť vyžadujúcu spoluprácu s inými organizačnými útvarmi mimo služobného
úradu.
20. K záverom súdu uvedeným v bode 80 odôvodnenia ohľadom rozhodnutia jeho právneho predchodcu
namietal, že Opis štátnozamestnaneckého miesta žalobkyne zo dňa 29. 5. 2009 nie je totožný s opisom
štátnozamestnaneckého miesta žalobkyne zo dňa 1. 3. 2014, ktorý bol platný v žalovanom období. Opis
zo dňa 29. 5. 2009 neplatil v rozhodnom období a zdôraznil, že v opise zo dňa 29. 5. 2009, ktorý považuje
súd za kľúčový, nie je uvedená najnáročnejšia činnosť posudzovanie spôsobilosti verejných a iných
listín. V tejto súvislosti poukázal na prílohu číslo 1 k zákonu č. 312/2001 Z. z. platného v čase tvorby
opisu z 29. 5. 2009. Namietal, že žalovaný v roku 2009 nebol v pozícii zamestnávateľa a nijako nemohol
ovplyvniť zaradenie žalobkyne do príslušnej platovej triedy. Podľa zákona 312/2001 Z. z. v čase vydania
opisu činnosti zo dňa 29. 5. 2004 do 4. platovej triedy patrili štátni zamestnanci, ktorí robili aj rozhodnutie
na 1. stupni správneho konania a do 5. triedy patrili štátni zamestnanci, ktorí robili rozhodnutia v 2.
stupni  správneho konania. Žalobkyňa nevykonávala ani nevykonáva ucelené agendy s rozhodovacou
právomocou, nekoná v správnom konaní. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a predovšetkým na prílohu
číslo 1 k zákonu č. 312/2001 Z. z. je viac než zrejmé, že došlo v tom čase k nesprávnemu zaradeniu
žalobkyne do 4. platovej triedy.
21. Žalovaný poukázal aj na to, že predmetom sporu je obdobie od roku 2012 do roku 2015, preto nie
je možné aplikovať na daný spor zákon č. 312/2001 Z. z.. Poukázal na historický vývoj, pričom správy
katastra sa zrušili od 1. 10. 2013 a až vtedy prešli práva a povinnosti zo štátnozamestnaneckých vzťahov
na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ktoré nebolo v rokoch 2002 - 2004 v pozícii zamestnávateľa
žalobkyne a nemohlo žiadnym spôsobom ovplyvniť zaradenie žalobkyne do príslušnej platovej triedy.
Z prílohy k zákonu č. 312/2001 Z. z. jednoznačne vyplýva, že v rokoch 2002 - 2004 do 4. platovej
triedy patrili štátni zamestnanci, ktorí robili aj rozhodnutia na 1. stupni správneho konania alebo súdneho
konania a do 5. triedy patrili štátni zamestnanci, ktorí robili rozhodnutia v 2. stupni správneho konania.
Žalobkyňa nevykonávala ani nevykonáva ucelené agendy s rozhodovacou právomocou, nekoná v
správnom konaní, preto pri zaradení bývalou vedúcou C.. F. do 4. platovej triedy došlo k nesprávnemu
zaradeniu žalobkyne. Z toho vyplýva, že činnosti „posudzovanie spôsobilosti listín na zápis do katastra
nehnuteľností“ neboli podľa prílohy vyššie uvedenej považované za samostatné odborné činnosti, ako
sa mylne domnieva súd prvej inštancie. Súd taktiež mylne uviedol, že C.. F. bola vedúcou žalobkyne v
roku 2009, pričom svedkyňa uviedla, že iba v rokoch 2002 - 2004 bola vedúcou oddelenia zápisu práv
k nehnuteľnostiam. Žalovaný nikdy nepovažoval činnosť posudzovanie spôsobilosti verejných a iných
listín za samostatnú odbornú činnosť. Taktiež zastáva názor, že súd nesprávne vyhodnotil opisy činností
z výberových konaní v Bratislave, keď konštatoval, že činnosti citovaných opisov sú totožné s činnosťami
žalobkyne, pretože sú tam aj činnosti, ktoré nie sú uvedené v opise žalobkyne.
22. Žalovaný taktiež namietal nesprávne právne posúdenie vo vzťahu k priznaným úrokom z omeškania,
pričom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31. 5. 2012, sp. zn. 2 Cdo/76/2011,
v zmysle ktorého má aj štátny zamestnanec právo v prípade omeškania s platením požadovať od
služobného úradu úroky z omeškania. Nestotožňuje sa s názorom súdu, pretože toto rozhodnutie sa
týka neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a náhrady funkčného platu, z tejto veci
platové nároky neboli plnené v reálnom období. v rozhodovanej právnej veci žalovaný žalobkyni vyplácal
funkčný plat v súlade s opisom jej štátnozamestnaneckého miesta ako aj v súlade s jej zaradením
do príslušnej platovej triedy, t. j. žalovaný sa nedostal do žiadneho omeškania s výplatou funkčného
platu, ako sa mylne domnieva súd prvej inštancie. Žalovaný platil a plnil v lehote splatnosti žalobkyni v
súlade s platnou a účinnou právnou úpravou. Preto nemohlo dôjsť k jeho meškaniu. Taktiež namietal
priznanie výšky úrokov z omeškania zo sumy brutto žalobkyni, nakoľko táto by celou takouto mzdou
nemohla disponovať ani v prípade, ak by bola vyplácaná v bežnom pracovnom pomere vzhľadom na
odvodovú povinnosť. Podľa neho je v rozpore so záväznými právnymi predpismi, aby v prípade, ak
bola zamestnancovi priznaná náhrada mzdy s úrokom z omeškania, bol úrok z omeškania stanovený
zo mzdy brutto.
23. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že ho považuje za nedôvodné, nakoľko rozhodnutie
súdu prvej inštancie je založené na dostatočne odôvodnenej, zrozumiteľnej a racionálnej právnej
argumentácii. Žalovaný v odvolaní opätovne predkladá právnu argumentáciu, s ktorou sa súd prvej
inštancie už argumentačne vysporiadal. Rozsudok okresného súdu v napadnutej časti žiadala potvrdiť.



24. K namietanej právomoci uviedla, že rozhodnutie o danej veci patrí do právomoci konajúceho
súdu, pretože neexistuje iný orgán, ktorý by danú vec mohol prejednať. Tvrdenie žalovaného v tomto
smere sa nezakladá na relevantnej právnej argumentácii. Konanie bolo začaté ešte za účinnosti O.
s. p. a nemožno konanie zastaviť iba z dôvodu nadobudnutia účinnosti nového procesného predpisu.
Nevidí žiaden dôvod na zastavenie konania pre nedostatok právomoci súdu. Doplnila, že zaradenie
zamestnanca do príslušnej platobnej triedy nemá povahu individuálneho správneho aktu. Služobný úrad
nevystupuje v pozícii správneho orgánu vo vzťahu k tretím osobám, ale vykonáva pôsobnosť smerom
dovnútra svojej organizačnej štruktúry, ide o interný akt riadenia. Žalovaný na podklade normatívneho
právneho aktu, ktorý predstavuje zákon č. 55/2017 Z. z., ktorý nahradil zákon č. 400/2009 Z. z. najmä
na základe jednotlivých platobných tried následne prijíma opis činností štátnozamestnaneckého miesta
pre jednotlivé pozície, ktoré majú povahy interných normatívnych aktov (inštrukcií). Tejto línii zodpovedá
aj tvrdenie žalovaného vo vyjadrení, že súd nie je oprávnený rozhodovať o zaradení zamestnanca
do konkrétnej platovej triedy, pretože to je v riadiacej pôsobnosti služobného úradu. Konkrétny opis
štátnozamestnaneckého miesta pre jednotlivé pozície v rámci organizačnej štruktúry žalovaného
predstavuje interný normatívny akt. Napriek námietke právomoci vznesenej zo strany žalovaného tento
neuviedol, z akého dôvodu by mal byť vo veci konajúci súd nepríslušný. Nakoľko právna úprava
takýto akt riadenia z preskúmavania v správnom súdnictve vylučuje (§ 7 písm. b) Správneho súdneho
poriadku), žalobkyňa nemá k dispozícii inú možnosť ochrany svojich práv ako prostredníctvom vecne
a miestne príslušného civilného súdu, pretože by inak išlo o odmietnutie spravodlivosti, čo by bolo v
rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
25. Tvrdenie žalovaného, že súd nie je oprávnený rozhodovať o zaradení zamestnanca do konkrétnej
platovej triedy, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, resp. z účelového prispôsobovania
si skutkového a právneho stavu veci, pretože tak v podanej žalobe, ako aj počas celého konania
pred súdom prvej inštancie sa raz nezmienila o tom, že predmetom konania je rozhodnutie o
zradení zamestnanca do príslušnej platovej triedy. Faktom je, že súd prvej inštancie je oprávnený
zaradenie zamestnanca do príslušnej platovej triedy podľa skutočne ním vykonávanej práce posúdiť ako
prejudiciálnu otázku a rozhodnúť o doplatení rozdielu medzi platovou triedou, do ktorej bola žalobkyňa
nesprávne zaradená a platovou triedu, do ktorej mala by skutočne podľa vykonávanej práce a opisu
štátnozamestnaneckého miesta zaradená v zmysle najnáročnejšej činnosti podľa 5. platovej triedy
zákona o štátnej službe. Zaradenie zamestnanca do správnej platovej triedy je primárnou povinnosťou
žalovaného zamestnávateľa. Zodpovednosti za doplatenie platu sa nemôže zbaviť len tvrdením, že súd
nemôže rozhodovať o zaradení do platovej triedy.
26. K namietanému záveru o nesprávnom právnom posúdení uviedla, že súd prvej inštancie dospel k
správnemu zisteniu skutkového stavu a následnej subsumpcii pod príslušné právne normy. Podotkla,
že žalovaný počas celého konania neuplatnil prostriedok procesnej obrany spočívajúci v popretí
skutkových tvrdení, že žalobkyňa skutočne vykonáva posudzovanie spôsobilosti listín na zápis do
katastra nehnuteľností a tiež zapisovanie práv k nehnuteľnostiam záznamom a poznámkou ako aj ďalšie
činnosti v rámci opisu najnáročnejšej činnosti. Spornou skutočnosťou teda nie je, že žalobkyňa uvedenú
činnosť vykonáva,  spornou je len kvalifikácia tejto činnosti z pohľadu „samostatnej odbornej činnosti“, či
naopak „odbornej činnosti vyžadujúcej si spoluprácu s inými organizačnými útvarmi aj mimo služobného
úradu“. Poukázala na záver súdu prvej inštancie, ktorý posúdil samostatnú odbornú činnosť vo
vymedzenom úseku ako okruh pracovných činností zamestnanca vyznačujúci sa samostatnou odbornou
činnosťou spočívajúcou v myšlienkovom postupe za použitia myšlienkových logických metód, najmä
indukcie, dedukcie pri aplikácii predpisov hmotného práva a ich právnych noriem na skutkový stav veci.
Pod samostatnosťou výkonu týchto činností treba rozumieť vykonávanie tejto činnosti zamestnancov na
základe svojich vlastných vedomostí, zručností a skúseností bez relevantnej súčinnosti, a to od prevzatia
zadania, podkladov alebo iných vstupov až po finalizáciu výstupu. Posudzovanie návrhu pri vykonaní
záznamu spočíva v samostatnom posúdení spôsobilosti predložených listín na vykonanie záznamu a v
správnej subsumpcii skutkového stavu pod právny režim niektorého z právnych predpisov. Vo vzťahu
k poznámke zapisovanie údajov prebieha analogicky ako pri zázname, avšak tu väčšinou sa postupuje
podľa § 42 katastrálneho zákona. Ako inak, než samostatnosťou sa dá nazvať posudzovanie spôsobilosti
listiny na vykonanie záznamu alebo poznámky do katastra nehnuteľností od okamihu jej predloženia až
do samostatného fyzického vykonania záznamu alebo poznámky pomocou technických prostriedkov.
Vykonávanie záznamu alebo poznámky prestavuje dostatočne určitý a špecificky vymedzený okruh
pracovnej činnosti, aby bola naplnená aj náležitosť určitého vymedzeného úseku činností, ktoré
žalobkyňa vykonáva. Žalobkyňa vykonáva činnosť, ktorá kumulatívne spĺňa všetky podstatné náležitosti
samostatnej odbornej činnosti vo vymedzenom úseku.



27. Vo vzťahu k tvrdenej spolupráci s inými organizačnými útvarmi upriamila pozornosť na bod 79
odôvodnenia, kde podrobným spôsobom súd odpovedá na žalovaným tvrdenú spoluprácu žalobkyne
s inými organizačnými útvarmi. Plne sa stotožnila s názorom súdu, ako správne poukázal na výklad
slova „spolupráca“ podľa Slovníka slovenského jazyka, pričom odmietol pod pojem spolupráce podradiť
napr. konanie žalobkyne spočívajúce v oznámení súpisného čísla alebo inom oznamovaní alebo
vyzývaní štátnych orgánov alebo orgánu štátnej správy. Pokiaľ žalobkyňa prichádza do styku s inými
orgánmi štátnej správy alebo orgánmi verejnej správy, reaguje na určitý zistený nesúlad alebo inú
skutočnosť, ku ktorej dospela výhradne na základe vlastného odborného a právneho posúdenia veci. Iné
organizačné útvary, dokonca mimo služobného úradu, so žalobkyňou žiadnym spôsobom spočívajúcim v
poskytnutí rady, usmernenia alebo konzultovaní pokiaľ ide o posúdenie spôsobilosti na zápis do katastra
nehnuteľností, ale aj iných najnáročnejších činností, nespolupracujú.
28. Domnieva sa, že žalovaný si s poukazom na uvádzané príklady, v ktorých vidí spoluprácu
žalobkyne s inými organizačnými útvarmi zjavne odporuje, pretože na prvý pohľad je zrejmé, že ním
tvrdená spolupráca nie je žiadnou spoluprácu, ale výsledkom tvorivej duševnej činnosti žalobkyne.
Dotyčné orgány dostávajú výstup od žalobkyne najčastejšie v podobe žiadosti o doplnenie listiny
alebo oznámenia o vykonaní záznamu alebo poznámky, avšak až potom, čo bola spôsobilosť tejto
listiny na zápis do katastra nehnuteľností posúdená žalobkyňou v rámci samostatnej odbornej činnosti.
Odmieta vytváranie obrazu, že činnosť žalobkyne spočíva len v kontrole chýb v písaní, počítaní alebo
iných zrejmých nesprávnostiach. Žalovaný v odvolaní poukazuje na tie činnosti žalobkyne, ktoré sa
mu javia ako činnosti spočívajúci v hľadaní chýb v písaní a iných zrejmých nesprávností, čo nie je
pravda, pretože aj v týchto prípadoch sa vyžaduje znalosť právnych predpisov a poznanie súvisiacich
vykonávacích predpisov. Žalovaný nespochybňuje činnosť žalobkyne, ktoré vykonáva zapisovanie práv
k nehnuteľnostiam záznamom a poznámkou, ktoré síce nespôsobujú také účinky (konštitutívne) ako
vklad, ale nepochybne sa prostredníctvom týchto zápisov zapisujú dôležité právne skutočnosti. V tomto
smere odkázala na zákon o konkurze. V prípade, že by žalobkyňa neovládala tieto všeobecne záväzné
právne predpisy, návrh na vykonanie záznamu alebo poznámky by mohol požadovať ktokoľvek, čo
by viedlo k deštrukcii funkcií katastra nehnuteľností. Tvrdenie, že žalobkyňa len kontroluje chyby v
písaní a iné zrejmé nesprávnosti, považuje za absurdné. Odmieta zľahčovanie  jej pracovnej činnosti.
Je síce pravdou, že činnosti ktoré vykonáva, nemajú konštitutívne účinky, ale tento argument nie je
spôsobilý žiadnym spôsobom vyvrátiť to, že vykonáva samostatnú odbornú činnosť, za ktorú nemôže
byť považované len zapisovanie práva k nehnuteľnostiam vkladom, ktorý zakladá konštitutívne právne
účinky.
29. K takémuto záveru je možné dôjsť aj pomocou logického výkladu zákona o štátnej službe so
zreteľom na charakteristiku platových tried štátneho zamestnanca, z ktorej je zrejmé, že samostatná
odborná činnosť je charakteristická aj pre 5. platovú triedu až 6. platovú triedu, napriek tomu, že štátni
zamestnanci, ktorí vykonávajú zapisovanie práv k nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľností vkladom,
sú zaradení až do 7. platovej triedy. Preto tvrdenia žalovaného sú zjavne skreslené.  Zdôraznila, že
rozdiel medzi žalobkyňou a osobou, ktoré vykonáva vklad do katastra, je rozdiel troch platových tried
(rozdiel medzi 2. a 5. platovou triedou podľa zákona č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a rovnako rozdiel
medzi 4. a 7. platovou triedou aj podľa zákona č. 400/2009 Z. z.. Takýto rozdiel v platových triedach
považuje za spravodlivý. To, či žalovaný považuje takýto rozdiel za adekvátny alebo neadekvátny, nemá
význam pre rozhodnutie vo veci samej.
30. K námietke, že žalobkyňa nie je tvorcom žiadnych dokumentov a že pracuje s už vyhotovenými
dokumentmi a verejnými listinami uviedla, že odmieta, aby samostatnou odbornou činnosťou bola len
činnosť, kde sa zákonite musia by to vyhotovovať nejaké dokumenty, pretože to do súpisu najnáročnejšej
činnosti nevyplýva.
31. K námietke vznesenej voči vykonaným dôkazom uviedla, že žalovaný sa ďalej snaží spochybniť
relevantnosť výpovede svedkyne Ing. XXXX F.. Je pravdou, že svedkyňa v súčasnosti nepracuje na
tom istom oddelení, kde žalobkyňa, to však neznamená, že nemá vedomosť o pracovných činnostiach
vykonávaných žalobkyňou, pretože z dokazovania vyplynulo, že činnosť žalobkyne sa v konkrétnych
obdobiach nemenila a teda, že pracovné činnosti, ktoré vykonávala aj v období od roku 2002 do 1.
3. 2015, sa nezmenili. Svedkyňa ako bývalá vedúca oddelenia zápisov práv k nehnuteľnostiam má
konkrétne pracovné skúsenosti s prácou žalobkyne a prácu štátnych zamestnancov zaradených v tomto
oddelení mohla na rozdiel od hod P.. C. P. - prednostky Okresného úradu v Brezne, vnímať vlastnými
zmyslovými orgánmi dennodenne. Opisy štátnozamestnaneckých miest úspešných zamestnancov vo
výberových konaniach v Bratislave sa ukázali ako rovnaké s opisom štátnozamestnaneckého miesta
žalobkyne, pričom žalobkyňa bola podľa zákona o štátnej službe zaradená do 4. platovej triedy, a títo
úspešní zamestnanci zaradení do 5. platovej triedy. Súd správne konštatoval, že ide o porušenie zásady



rovnakého zaobchádzania bez toho, aby na to existoval legitímny dôvod, pričom zdôraznila, že takéto
správanie je o to závažnejšie, že žalobkyňa ako aj úspešní zamestnanci sú odmeňovaní z jedného
zdroja.
32. Jediný dôkaz, na ktorom žalovaný stavia svoju obranu, je výpoveď svedkyne P.. C. P., ktorá nastúpila
do svojej funkcie v roku 2016. Žalovaný si teda odporuje, keď na jednej strane spochybňuje výsluch
svedkyne C.. Y. F. argumentujúc, že táto bola vedúcou oddelenia, na ktorom žalobkyňa pracuje, len v
rokoch 2002 - 2004, na druhej strane mu nevadí, že pani P.. C. P. nastúpila do funkcie prednostky taktiež
mimo rozhodujúceho obdobia, ktoré je predmetom sporu. Základný rozdiel medzi svedkyňami spočíva
v tom, že pani Ing. Y. F. má reálne skúsenosti s prácu štátnych zamestnancov zaradených v danom
oddelení, na ktorom aj pôsobila, na rozdiel od pani PhDr. C. P., ktorá do funkcie prednostky nastúpila v
roku 2016, a ako vyplýva z jej výsluchu, vôbec nepopiera, že s prácou žalobkyne nemá žiadne pracovné
skúsenosti.
33. Preto vyslovila názor, že výpoveď svedkyne C.. Y. F. musí disponovať väčšou dôkaznou silou, než
výsluch pani P.. C. P.. Táto nie je ako svedok spôsobilá uviesť skutočnosti, o ktorých sa mohla dozvedieť
pri výkone svojej činnosti, ale uvádza len tie skutočnosti, o ktorých sa dozvedela sprostredkovane od
tretích osôb. Je taktiež nemysliteľné, aby prednostka Okresného úradu mala podrobnú vedomosť o
činnostiach vykonávaných jednotlivými zamestnancami. Z jej výpovede vyplynulo, že nemá absolútne
žiadnu vedomosť o tom, aké pracovné činnosti žalobkyňa vykonáva, čo je vzhľadom na jej funkciu
úplne prirodzené. Svedkyňa sa vo výpovedi zmieňovala neustále o posudzovaní spôsobilosti verejných
listín na zápis do katastra nehnuteľností, čo však nie je jediná bližšie určená najnáročnejšia činnosť,
ktorú žalobkyňa vykonávala. Opomenula aj to, že vykonáva aj iné pracovné činnosti. Žalovaný sa
snaží dehonestovať prácu žalobkyne, keď uvádza, že svedok JUDr. U. M. uviedol, že v prípade, ak je
obtiažnejšia vec, je bežnou praxou, že zapisovatelia sa radia s vedúcim oddelenia. Táto skutočnosť
z výsluchu svedka vôbec nevyplýva. Malo by byť bežnou praxou, dokonca by malo byť prirodzené a
žiadúce, aby sa konkrétny zamestnanec pri náročných veciach poradil so svojím nadriadeným, táto
skutočnosť by nemala byť žalobkyni na ujmu.
34. K námietke žalovaného ohľadom jednotlivých Opisov štátnozamestnaneckých miest žalobkyne
uviedla, že v „Opise štátnozamestnaneckého miesta\" žalobkyne zo dňa 28. 5. 2009, kde v rámci
opisu najnáročnejšej činnosti má uvedené „Samostatné odborné činnosti alebo samostatné vykonávanie
ucelených agent s rozhodovacou právomocou na príslušnom úseku štátnej služby“, pričom v
„Opise štátnozamestnaneckého miesta“ zo dňa 1. 1. 2013 má žalobkyňa v rámci najnáročnejšej
činnosti uvedené už len „Odborná činnosť vyžadujúca spoluprácu s inými organizačnými útvarmi\",
hoci žalobkyňa aj naďalej vykonávala tie isté pracovné činnosti, ktoré podľa predchádzajúceho
Opisu štátnozamestnaneckého miesta žalovaný kvalifikoval ako „Samostatné odborné činnosti alebo
samostatné vykonávanie ucelených agend s rozhodovacou právomocou na príslušnom úseku štátnej
služby“. Tzn., že žalovaný bez toho, aby došlo k reálnej zmene v ním vykonávaných pracovných
činnostiach, bez toho, aby existoval akýkoľvek spravodlivý a legitímny dôvod, vypustil z „Opisu
štátnozamestnaneckého miesta“ zo dňa 1. 1. 2013 „Samostatné odborné činnosti alebo samostatné
vykonávanie ucelených agend s rozhodovacou právomocou na príslušnom úseku štátnej služby“
a ponechal len „Odborná činnosť vyžadujúca spoluprácu s inými organizačnými útvarmi“. Tento
nepochopiteľný počin žalovaného treba vykladať v intenciách historického výkladu. Podľa prílohy číslo
1 zákona č. 312/2001 Z. z. hlavný referent zaradený do 4. platovej triedy v rámci najnáročnejšej
činnosti vykonáva „Samostatné odborné činnosti alebo samostatné vykonávanie ucelených agend s
rozhodovacou právomocou na príslušnom úseku štátnej služby“. Nadobudnutím účinnosti zákona č.
400/2009 Z. z. o štátnej službe v znení neskorších predpisov však zákonodarca „Samostatné odborné
činnosti“ subsumoval pod 5. platovú triedu s funkciou radca. Argument žalovaného, že v roku 2009 nebol
v pozícii zamestnávateľa je irelevantný, pretože nejde o rozhodujúce obdobie a taktiež to nevylučuje
jeho zodpovednosť. Odo dňa, keď sa žalovaný stal zamestnávateľom žalobkyne mal dostatočný časový
priestor na to, aby platovú triedu žalobkyni zvýšil. Zamestnávateľ podľa § 29 zákona o štátnej službe
je povinný zaradiť zamestnanca do príslušnej platovej triedy, ktorú vykonáva podľa služobnej zmluvy
alebo podľa opisu činností štátnozamestnaneckého miesta. Zaradenie zamestnanca do niektorých z
príslušných platových tried musí vždy reflektovať nielen na štátnym zamestnancom reálne vykonávané
pracovné činnosti, ale musí rešpektovať aj právnu úpravu de lege lata, v ktorom časovom období, so
zreteľom na legislatívne zmeny.
35. K argumentácii žalovaného k opisu štátnozamestnaneckého miesta poukázala na znenie
ustanovenie § 29 ods. 1 zákona o štátnej službe, podľa ktorého štátnemu zamestnancovi patrí funkcia
v 1. platovej triede až 11. platovej triede podľa najnáročnejšej činnosti, ktorú vykonáva podľa služobnej
zmluvy alebo podľa opisu činností štátnozamestnaneckého miesta, z čoho je zrejmé, že zákonodarca



použil formuláciu „podľa najnáročnejšej činnosti“ a nie podľa najnáročnejších činností. Konkrétnemu
štátnemu zamestnancovi vzniká nárok na zaradenie do príslušnej platovej triedy, ak vykonáva čo i
len jednu najnáročnejšiu činnosť, resp. bližšie určenú najnáročnejšiu činnosť. K námietke ohľadom
opisov výberového konania pre Bratislavu, že sú tam uvedené aj činnosti, ktoré nie sú uvedené v
opise žalobkyne, uviedla, že v prípade, ak by zákonodarca mienil, aby štáty štátni zamestnanci boli do
príslušnej platovej triedy zaraďovaní tak, že zákonite budú musieť vykonávať všetky pracovné činnosti
špecifikované v rámci bližšie určenej najnáročnejšej činnosti, v § 29 ods. 1 zákona o štátnej službe
by namiesto dikcie „podľa najnáročnejšej činnosti“ legislatívne zakotvil znenie „podľa najnáročnejších
činností\". Pri výklade tohto ustanovenia je potrebné aplikovať taktiež teologický výklad so zreteľom na
účel sledovaný zákonodarcom. Pokiaľ by sa pripustil taký výklad právnej normy, aký aplikoval žalovaný,
znamenalo by to cestu k zneužívaniu práva, pretože zamestnávateľ by štátnemu zamestnancovi určil
výkon pracovných činností tak, aby vykonal len niektoré z bližšie určených najnáročnejších činností
v rámci určitej platovej triedy, pričom určitú pracovnú činnosť by štátnemu zamestnancovi „nedovolil\"
vykonávať, aby ho nemusel zaradiť do takej platovej triedy, podľa ktorej by mal štátny zamestnanec nárok
vyšší funkčný plat. To, že štátny zamestnanec vykonáva len jednu pracovnú činnosť z diapazónu bližšie
určených najnáročnejších činností v rámci konkrétnej platovej triedy, nemôže byť tomuto zamestnancovi
na ujmu. Preto zamestnanec musí byť zaradený do príslušnej platovej triedy nielen podľa služobnej
zmluvy, ale aj podľa skutočne vykonávaných pracovných činností.
36. V tejto súvislosti poukázal na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý judikoval, že
pre správne zaradenie zamestnanca do príslušnej platovej triedy je rozhodujúca skutočne vykonávaná
práca. Odmieta výklad práva žalovaným, keď tvrdí, že je úplne v poriadku, ak štátny zamestnanec v
skutočnosti vykonáva náročnejšiu prácu spadajúcu do vyššej platovej triedy, než do ktorej je podľa
služobnej zmluvy zaradený, pretože relevantnou iba výhradne služobná zmluva a to, čo je v nej v
absolútnom rozpore s realitou napísané.
37. K námietkam žalovaného vo vzťahu k úrokom z omeškania uviedla, že žalovanému zrejme uniklo,
že ten, kto je povinný plniť peňažný záväzok, teda žalovaný žalobkyni za ňou vykonávanú prácu,
sa do omeškania dostáva vtedy, ak nielenže neplní včas, ale aj vtedy, ak neplní riadne. Na to, aby
sa žalovaný zbavil zodpovednosti za plnenie úrokov z omeškania, bol povinný plniť včas, čo plnil, a
zároveň riadne, čo neplnil. Ak súd prvej inštancie poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2
Cdo/76/2011 zo dňa 31. 5. 2012, toto považovala za aplikovateľné na daný skutkový a právny stav. Pokiaľ
žalovaný poukázal na rozhodovaciu činnosť - rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I, jeho argument
nemôže obstáť, pretože tento názor už je prekonaný rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu SR,
takéto rozhodnutie nemožno zaradiť pod pojem najvyššej súdnej autority (rozhodnutie Okresného súdu).
V uznesení 6 Cdo/246/2010 Najvyšší súd uviedol, že zamestnancovi patrí náhrada mzdy spolu s
príslušenstvom, povedal tiež, že pokiaľ odvolací súd viazal okamih nároku na náhradu mzdy ku dňu
rozhodnutia súdu o neplatnom skončení pracovného pomeru, nesprávne vec právne posúdil. Pokiaľ by
sa okamih omeškania zamestnávateľa viazal na nadobudnutie právoplatnosti rozhodnutia o neplatnom
skončení pracovného pomeru, znamenalo by to, že zamestnávateľ, ktorý neplatne so zamestnancom
skončil pracovný pomer, sa počas trvania súdneho konania nedostal do omeškania, čo by znamenalo
popretie významu úrokov z omeškania a ich satisfakčnej funkcie. V unesení sp. zn. 1 Cdo 116/2008 tiež
Najvyšší súd SR vyslovil, že úrok z omeškania je majetkovou sankciou zamestnávateľa a má veriteľa -
zamestnanca odškodniť za to, že nemohol použiť dlhovanú istinu náhrady mzdy. To, že žalovaný plnil v
súlade s opisom štátnozamestnaneckého miesta a v zásade plnil aj včas, neznamená, že plnil aj riadne.
V žiadnom prípade plniť riadne nemohol, pretože žalobkyni nevyplatil funkčný plat v sume rovnajúcej sa
platovej triede, do ktorej mala byť zaradená. Názory Najvyššieho súdu SR možno v danej veci aplikovať
analogicky.
38. V replike žalovaný zdôraznil svoje doterajšie argumenty a neuviedol žiadne iné podstatné skutočnosti
než tie, ktoré uvádzal počas konania ako aj v odvolaní proti rozsudku.
39. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379, 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu v napadnutej časti podľa
§ 387 ods. 1, 2  CSP potvrdil.
40. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
41. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je vo výroku vecne
správny, pričom sa stotožňuje aj s dôvodmi jeho odvolania. Okresný súd vykonal náležité dokazovanie,
z ktorého vyvodil správne skutkové závery, na ktoré taktiež správne aplikoval relevantné právne normy.



Skutkové závery, z ktorých pri rozhodovaní vychádzal, sú logické a v súlade so zisteniami, ktoré
vyplynuli z vykonaného dokazovania, všetky rozhodujúce skutočnosti súd vysvetlil, zohľadnil relevanciu
jednotlivých dôkazov, vyhodnotil ich silu, pričom rozhodnutie aj náležite odôvodnil vo vzťahu k aplikácii
vzťahujúci sa právnych noriem.
42. K námietke právomoci vznesenej žalovaným odvolací súd uvádza, že po jej preskúmaní dospel k
záveru, že táto nie je dôvodná, pretože žalovaný presvedčivo a vyčerpávajúco neargumentoval, prečo
by súd nemal právomoc o podanej žalobe rozhodovať. Jediná námietka spočíva v tom, že o zaradení
zamestnanca do funkcie štátnej služby rozhoduje príslušný služobný úrad a že žiaden všeobecne
záväzný právny predpis nepriznáva súdu právomoc rozhodovať o tom, akým spôsobom má ktorýkoľvek
služobný úrad postupovať pri zaradení zamestnanca. Okresný súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že
nerozhodoval o povinnosti zamestnávateľa zaradiť žalobkyňu do určitej platovej triedy a takto neznel ani
petit žaloby, teda, že by sa domáhala zariadenia do určitej konkrétnej platovej triedy. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. 2. 2009, sp. zn.
3 Cdo 31/2008, v ktorom spore sa navrhovateľ  domáhal určenia platu v konkrétnej platovej triede.
Okresný súd Komárno návrhu vyhovel a určil zaradenie navrhovateľa do platovej triedy, na čo Krajský
súd v Nitre, ako odvolací súd, tento zmenil a návrh zamietol, pričom v odôvodnení okrem iného uviedol,
že o určení, či zaradenie zamestnanca do platovej triedy rozhoduje zamestnávateľ, teda súd nemôže
určovacou žalobou rozhodovať o týchto skutočnostiach, pretože to patrí do pôsobnosti zamestnávateľa.
Tvrdenie žalovaného v rozhodovanej veci korešponduje s týmto názorom, čo nerozporuje ani odvolací
súd, avšak z vyššie uvedeného rozhodnutia vyplýva aj to, že súd môže rozhodovať iba o tom, či
je zamestnanec správne zaradený do určitej platovej triedy, platového stupňa alebo nie, z čoho sa
potom odvodzuje určenie výšky platu zamestnanca zamestnávateľom, tarifného platu zamestnanca,
pretože predpoklady pre posúdenie týchto skutočností sú objektívne stanovené v príslušných právnych
predpisoch. Na základe dovolania najvyšší súd sa stotožnil so záverom odvolacieho súdu, že o zaradení
zamestnanca do určitej platovej triedy je oprávnený rozhodovať iba zamestnávateľ. V rozhodovanej veci
sa navrhovateľ domáhal určenia o zaradení zamestnanca do platovej triedy. Najvyšší súd konštatoval,
že rozsudok súdu, ktorý je založený na vecnom posúdení otázok z hľadiska hmotného práva, v sebe
aj bez výslovného vyjadrenia zahŕňa záver, že uvedená vec patrí do právomoci súdov a tak isto aj
krajský súd, ktorý rozhodoval o odvolaní, vychádzal z toho, že vec patrí do právomoci súdov, pretože
navrhovateľ vyvodzoval svoj nárok z pracovnoprávneho vzťahu. Najvyšší súd prisvedčil správnosti
záveru odvolacieho súdu, že súd je oprávnený rozhodovať, resp. iba preskúmavať správnosť takéhoto
zaradenia zamestnanca do príslušnej platovej triedy, o ktorom rozhodol zamestnávateľ. Vzhľadom na
vyššie uvedené odvolací súd v tejto veci konštatuje, že žalobkyňa sa nedomáhala zaradenia do určitej
platovej triedy.
43. Na podporu správnosti rozhodnutia okresného súdu odvolací súd poukazuje aj na uznesenie
Krajského súdu Trnava sp. zn. 23 Co/368/2014 zo dňa 23. 6. 2015, v ktorej veci sa navrhovateľka
domáhala povinnosti žalovaného zaplatiť určitú sumu s poukazom na zákon č. 313/2001 Z. z. o verejnej
službe, a to z dôvodu doplatenia rozdielu medzi tarifným platom pre 9. a 11. platovú triedu. V rámci
tohto konania rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 23. 4. 2014, sp. zn.: 6
Cdo/288/2012, z ktorého záverov vyplynulo, že najvyšší súd sa vecou zaoberal a konanie nezastavil
pre nedostatok právomoci súdov, ani súdu nevytkol, že by takto uplatnený nárok na konkrétne plnenie
nemohol byť takto žalovaný. Zo záverov tiež vyplynulo, že je potrebné posúdiť, či činnosti vykonávané
navrhovateľkou zodpovedajú alebo nezodpovedajú opisu pracovnej činnosti uvedené v katalógu.
44. Odvolací súd taktiež poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
20. júna 2011, sp. zn. 5 M Cdo 9/2009, v ktorom spore sa navrhovateľ domáhal určenia povinnosti
zaradenia do určitého platového stupňa ako aj náklady mzdy s príslušenstvom, pričom súd konal na
základe mimoriadneho dovolania Generálny prokurátora Slovenskej republiky. Z odôvodnenia vyplýva,,
že Najvyšší súd poukazuje na svoje skoršie rozhodnutie, a to rozsudok zo dňa 30. novembra 2004,
sp. zn. 2 Cdo 88/2004 v ktorom uviedol, že žaloba na splnenie povinnosti (vtedy podľa § 80 písm.
b) O. s. p. ) môže mať úspech, t. j. súd mu v rozsudku vyhovie, aj zistí, že žalovaný porušil určité
žalobcovo právo tým, že nesplnil svoju povinnosť zodpovedajúcu tomuto právu žalobcu, ktorá pre neho
vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva. Cieľom je obnoviť porušené právo
žalobcu, teda ide o reparáciu. Poskytnutie ochrany hmotnému právu žalobcu prostriedkami občianskeho
procesného práva predpokladá také znenie žalobného návrhu, ktorý bude možné vykonať v prípade,
že žalovaný dobrovoľne nesplní súdom uloženú povinnosť. Dospel k záveru, že taká žaloba je zásadne
prípustné, keďže otázku, či je zamestnanec zaradený do správnej platovej triedy, je otázkou, ktorú
súd nepochybne môže preskúmať, pretože predpoklady takéhoto zariadenia sú objektívne stanovené v



mzdovom predpise, pričom odkázal na R 14/1978. Takej žalobe je možné vyhovieť len vtedy, ak spĺňa
všetky procesné požiadavky.
45. Odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. októbra
2011, sp. zn. III. ÚS 452/2011 - 10, ktorým odmietol sťažnosť zamestnávateľa vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Rožňava zo dňa 6. decembra 2010, sp. zn. 5 C/45/2009
a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27. apríla 2011, sp. zn. 5 Co/55/2011. V sporovom
konaní sa navrhovateľka domáhala zaplatenia sumy 793,33 EUR s príslušenstvom z dôvodu, že ide o
nárok, ktorý uplatňuje na tom základe, že sťažovateľka (zamestnávateľ) ju zle zaradila do 8. platovej
triedy, pričom mala byť zaradená do 9. platovej triedy, z čoho vyplýva uplatnený nárok ako rozdiel oproti
mzde, ktorá jej mala byť priznaná. Okresný súd nároku vyhovel, pričom posudzoval najnáročnejšiu prácu
navrhovateľky, pričom dospel k záveru, že v danom prípade splnila podmienky pracovnej činnosti pre
zaradenie do 9. platovej triedy podľa katalógu pedagogických zamestnancov. Na odvolanie krajský súd
rozsudok potvrdil. Ústavný súd okrem iného poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
tiež ústavného súdu, pričom konštatoval ústavnú konformnosť odôvodnenia tohto rozhodnutia, pričom
boli preukázané všetky rozhodujúce skutočnosti. Z tohto rozhodnutia nevyplýva, že by ústavný súd zistil
podstatnú vadu nedostatku právomoci súdu rozhodovať o tomto nároku, pričom závery všeobecných
súdov akceptoval.
46. Z § 1 zákona č. 400/2009 Z. z. vyplýva, že tento zákon upravuje štátnozamestnanecké vzťahy
v súvislosti s vykonávaním štátnej služby štátnymi zamestnancami. Z ust. § 125 tohto zákona
jednoznačne vyplýva, že spory medzi štátnym zamestnancom a služobným úradom o nároky zo
štátnozamestnaneckých vzťahov prejednávajú a rozhodujú súdy. Je nepochybné, že v danej veci ide o
spor medzi žalobkyňou, ktoré je štátna zamestnankyňa a žalovaným, ktorý je služobným úradom, pričom
žalobkyňa uplatňuje nárok z tohto vzťahu, a to doplatenie mzdy. Aj z tohto ustanovenia nepochybne
vyplýva, že v zmysle daného zákona na prejednávanie veci je právomocný súd. Žaloba na okresom
súde bola podaná dňa 21. 10. 2015, teda v čase platnosti citovaného zákona.
47. Aj nová právna úprava, ktorá nahradila zákon č. 400/2009 Z. z., a to zákon č. 55/2007 Z. z. zákon o
štátnej službe v § 176 obsahuje rovnakú právnu úpravu, v znení: „Spor medzi štátnym zamestnancom
a služobným úradom týkajúci sa štátnozamestnaneckého vzťahu prejednáva a rozhoduje súd podľa
Civilného sporového poriadku.\" Na základe uvedeného odvolací súd preto vyslovuje záver, že námietka
ohľadom nedostatku právomoci všeobecných súdov rozhodovať o danej veci nie je dôvodná, naviac, v
odvolaní priamo žalovaný uvádza dôvod, že táto právomoc súdu nie je daná vo veci zaradenia štátnych
zamestnancov do funkcií, o takto špecifikovanom nároku, ktorý tvorí základ námietky žalovaného, však
súd nerozhoduje.
48. Odvolací súd mimochodom poukazuje  na názor, ktorý vyplýva z komentára Barancová, H.  Zákonník
práce. Komentár. 4. Vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2015, 811 s., podľa ktorého zaradenie do
príslušnej platovej triedy a príslušného platového stupňa je právny právnym nárokom zamestnanca,
ktorý zamestnanec môže uplatniť na súde.
49. Ďalšia podstatná námietka žalovaného spočíva v tom, že súd prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci a z nesprávnych skutkových záverov, ktoré vyplynuli z
vykonaného dokazovania. Pre správne rozhodnutie je dôležité najskôr čo najobjektívnejšie zistiť
skutkový stav, a to v rámci poskytnutých dôkazov stranami sporu, z ktorých súd pri rozhodovaní
vychádza. Žalovaný nenamieta, že by súd nedostatočne vykonal dokazovanie, namieta, že na základe
takto vykonaného dokazovania súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Okresný súd vo svojom
odôvodnení veľmi podrobne uviedol všetky tvrdenia strán sporu, jednotlivo vyhodnotil vykonané dôkazy,
či už listinné, alebo výpovede svedkov a následne tieto dôkazy vyhodnotil vo vzájomnej súvislosti,
pričom prihliadol na všetko, čo počas konania vyšlo najavo. Závery súdu sú uvedené zrozumiteľne,
preskúmateľne, pričom odvolací súd nezistil, že medzi relevantnými dôkazmi, ktoré tvoria základ
skutkového stavu, by existovali logické rozpory, ktoré by spochybňovali správnosť rozhodnutia súdu.
Podstatná námietka v tomto smere zo strany žalovaného smeruje k vyhodnoteniu vykonaných dôkazov,
kedy namieta výpovede svedkov C.. Y. F. a L.. U.. U. M.. Zvýrazňuje, že súd mal prihliadnuť na výpoveď
svedkyne PhDr. P..
50. Z výpovede svedkyne C.. Y. F. nepochybne vyplynulo, že od roku 2002 bola vo funkcii
vedúcej oddelenia zápisov práv k nehnuteľnostiam, teda mala dostatok vedomostí pre to, aby mohla
poskytnúť kvalifikovanú výpoveď, z jej výpovede jednoznačne vyplýva, že s odbornou problematikou je
oboznámená a vie sa k nej aj kvalifikovane vyjadriť. Z hľadiska posúdenia základnej otázky vykonávania
pracovnej činnosti žalobkyňou nie je rozhodujúce, či v žalovanom období (1. 10. 2012 - 30. 9. 2015)



pracovala akou vedúca oddelenia zápisov, z ktorej funkcie odišla na materskú dovolenku. Potvrdila vo
svojej výpovedi, že s činnosťou, ktorú vykonáva žalobkyňa, sa stretáva aj v súčasnosti a že charakter
jej činnosti sa nezmenil od obdobia platnosti prvého zákona o štátnej službe až doteraz. Odvolací súd
posúdiac výpoveď tejto svedkyne, s prihliadnutím na vyhodnotenie výpovede súdom prvej inštancie
v odôvodnení rozsudku nedospel k záveru, že by jej výpoveď bola tendenčná, nekvalifikovaná, či
nepoužiteľná pre zistenie skutkového stavu veci, rozporná, preto súd tento dôkaz mohol urobiť základom
pre zistenie skutkového stavu veci.
51. Podobne možno vyvodiť záver o výpovedi svedka L.. U.. U. M., ktorý mal dostatočné skúsenosti
a kvalifikačné predpoklady pre to, aby sa mohol s vedomosťou vyjadriť k činnosti žalobkyne. Ani
námietka, že je zaujatý pre dôvody uvedené v odvolaní žalovaným odvolací súd nepovažuje za také,
ktoré vzhľadom na všetky vykonané dôkazy by túto výpoveď spochybnili, pretože jeho výpoveď nemožno
vyhodnotiť samostatne, ale v kontexte vykonaných dôkazov a skutočností, ktoré z takto vykonaného
dokazovania vzišli. Pre rozhodnutie veci nie je najrozhodujúcejšia výpoveď týchto svedkov, ktorí  len
ozrejmili, resp. potvrdili to, čo uvádzala v žalobe žalobkyňa a ani žalovaný počas konania v rámci
procesnej obrany nenamietal činnosť, ktorú vykonáva žalobkyňa, resp. ktorú aj v minulosti vykonávala.
52. Odvolací súd považuje za dôvodnú námietku žalobkyne uvedenú vo vyjadrení k odvolaniu, ak vytýka
žalovanému, že namieta výpoveď svedkyne C.. F., pričom PhDr. P. do funkcie nastúpila až v roku 2016,
teda tiež mimo rozhodného obdobia, naviac, z výpovede vyplýva aj skutočnosť, že po nástupe do funkcie
si urobila poradu s vedúcimi odborov, aby sa bližšie a podrobnejšie oboznámila s činnosťou odborov
a vedúcou odboru katastrálneho. Je pravdou, že vo svojej výpovedi vychádza prevažne z informácií,
ktoré získava od tretích osôb, keďže nie je priamou nadriadenou žalobkyne, ani nemá bližšie vedomosti
o jej činnosti, ako správne žalobkyňa podotkla, vzhľadom na jej funkciu, ani mať nemôže. Nemožno
ani dospieť k záveru, že by súd z výpovede tejto svedkyne nevychádzal, avšak pre rozhodnutie použil
tie skutkové poznatky z výpovedí svedkov, ktoré pre rozhodnutie boli relevantné. Pretože žalovaný
namietal, resp. spochybňoval výpoveď svedka U. F., súd v rozhodnutí poukázal aj na túto skutočnosť a
vyhodnotili ju. Súd správne rozhodol, ak svoje skutkové závery nezaložil len na výpovedi svedkyne PhDr.
P., ale všetky výpovede vyhodnotil v kontexte, urobili si záverečný obraz o skutkovom stave, ktorý bol
podporený zároveň aj listinnými dôkazmi. Súd musí hodnotiť všetky dôkazy komplexne, nemôže vytrhnúť
z kontextu len výpoveď toho-ktorého svedka, zvlášť, ak by mohla svedčiť v prospech tej-ktorej strany,
naviac, vo vzťahu k argumentácii žalovaného by bolo možné dospieť k záveru, že v danom prípade tiež
môže ísť o zaujatú svedkyňu, a to vzhľadom na hájenie finančného rozpočtu, ale aj vykonávanie funkcie
prednostky Okresného úradu Brezno.
53. Z hľadiska zistenia skutkového stavu treba taktiež uviesť, že medzi stranami bola sporná v prvom
rade otázka adekvátneho odmeňovania žalobkyne vo vzťahu k vykonávanej práci. Pretože žalobkyňa
tvrdila, že vykonáva také odborné práce, ktoré odôvodňujú priznanie vyššieho platu, sú správne zameral
dokazovanie na činnosti, ktoré vykonáva žalobkyňa vo vzťahu ustanoveniu § 29 ods. 1 zákona č.
400/2009 Z. z., opisu činností štátnozamestnaneckého miesta v zmysle § 27 ods. 4 citovaného zákona,
pričom pri rozhodovaní vychádzal z ustanovenia § 59 ods. 1 písm. b) citovaného zákona, podľa ktorého
zamestnanec má právo na plat podľa tohto zákona. Okresný súd správne v bode 32 odôvodnenia
rozhodnutia vychádzal z opisu štátnozamestnaneckého miesta žalobkyne zo dňa 29. 5. 2009, keď
žalobkyňa bola zaradená vo funkcii hlavný referent, odbor štátnej služby 2.03 geodézia, kartografia a
kataster, pričom bola zaradená v platovej triede 4., v zmysle opisu bola uvedená najnáročnejšia činnosť
ako „Samostatné odborné činnosti alebo samostatné vykonávanie ucelených agend s rozhodovacou
právomocou na príslušnom úseku štátnej služby. Samostatné činnosti vyžadujúce spoluprácu aj s inými
organizačnými útvarmi v služobnom úrade.“ V zmysle najnáročnejšej činnosti vykonávala zapisovanie
práv k nehnuteľnostiam na základe rozhodnutia o povolení vkladu, vyznačovala poznámky v katastri
nehnuteľností A ďalšie činnosti uvedené v citovanom bode odôvodnenia rozhodnutia Okresného súdu.
Z výpovede svedkyne Ing. Y. F. vyplynulo, že zákon č. 312/2001 Z. z. uložil zamestnávateľovi povinnosť
prehodnotiť činnosti, ktoré sa vykonávajú na úseku katastra a zároveň ich bolo potrebné priradiť podľa
stupňa náročnosti činnostiam, ktoré zadefinoval Katalóg pracovných činností, ktorý bol prílohou k zákonu
č. 312/2001 Z. z.. Zamestnávateľ dospel k záveru, že činnosti, ktoré vykonáva žalobkyňa, je potrebné
považovať za samostatnú odbornú činnosť na základe toho bolo žalobkyni prejde na platová trieda
4. Odvolací súd na tomto mieste podotýka, že svedkyňa konala ako priama nadriadená žalobkyne a
výsledok zaradenia žalobkyne bol výsledkom vykonanej  analýzy, teda konečný výstup zamestnávateľa.
Nie je dôležité, či v tomto okamihu bola správne zaradená alebo nie, pretože k takémuto zaradeniu došlo
na základe  zamestnávateľom.
54. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalobkyňa vykonáva počas celej doby trvania
štátnozamestnaneckého pomeru stále tú istú prácu, pričom neskoršia zmena charakteru najnáročnejšej



činnosti žalobkyne zo strany žalovaného nie je nijako presvedčivo odôvodnená, a to ani v odvolaní.
K zmene charakteru činnosti došlo už v Opise štátnozamestnaneckého miesta zo dňa 29. 4. 2010,
ktorý bol vydaný po nadobudnutí účinnosti zákona č. 400/2009 Z. z., kde má aj žalobkyňa vymedzenú
ako najnáročnejšiu činnosť len odbornú činnosť vyžadujúcu spoluprácu s inými organizačnými útvarmi.
Záver súdu prvej inštancie v bode 79 odvolací súd považuje za správny, ak dospel k záveru, že činnosť
žalobkyne vykonávaná v súvislosti s jej najnáročnejšou činnosťou je potrebné považovať za samostatnú
odbornú činnosť vo vymedzenom úseku a za túto činnosť jej patrí plat v rozsahu charakteristiky 5.
platovej triedy. Okresný súd v tomto bode dostatočne zrozumiteľne a podrobne analyzoval samotný
pojem, ktorý je rozhodujúci pre posúdenie nároku žalobkyne, a to „samostatná odborná činnosť“.
55. Bolo nepochybne preukázané, že žalobkyňa činnosť vykonávala samostatne, zápisy nevykonávala
v súčinnosti s inými subjektami z hľadiska odborného posúdenia, pri zápisoch nebola limitovaná ani
podmienená iným faktorom, ktorý by jej znemožňoval možnosť samostatného úsudku. Okresný súd
bude 79 správne vyvodil závery ohľadom tejto činnosti, pričom správny je aj jeho záver ohľadom
skutočnosti, že ide o odbornú činnosť. Žalovaný odvolací súd nijako nepresvedčil, že činnosť žalobkyne
by nebola samostatnou odbornou činnosťou, neposkytol žiaden dôkaz o bližšom popise tejto činnosti,
ktorá by bezpochyby bližšie definovala túto činnosť tak, aby nemohlo dôjsť k jej zámene, čomu
samozrejme zodpovedá aj primerané finančné ohodnotenie. Pojem samostatná odborná činnosť a
odborná činnosť, ktoré sú podstatnou okolnosťou posúdenia danej veci zostal tak v teoretickej rovine,
všeobecným pojmom, čo môže byť aj zneužívané v neprospech zamestnancov. Zjednodušene by
sa dalo povedať, že odborná činnosť vyžaduje určité špecifické znalosti pre výkon takejto činnosti,
pričom doplnený zvrat „samostatná“ znamená, že sa vykonáva s vlastnou zodpovednosťou a výstupom
je výsledok, ktorý je výsledkom odbornej činnosti jeho tvoriteľa. Činnosť žalobkyne je bezpochyby
samostatná a odborná. Nedošlo k žiadnej zmene, ktorá by prekvalifikovala akceptovateľnú samostatnú
odbornú činnosť žalobkyne na odbornú činnosť, ak neberieme do úvahy neodôvodnenú ingerenciu
zamestnávateľa pri zmene Opisu, čo navádza k záveru, že išlo o účelový krok. Odvolací súd nezdieľa
názor žalovaného, že po výsledkom samostatnej odbornej činnosti je potrebné vidieť iba rozhodnutie
v správnom konaní. To, že výsledkom samostatnej odbornej činnosti musí byť vydanie rozhodnutia v
správnom konaní, z ničoho nevyplýva.   Nič nebráni žalovanému bližšie definovať tieto činnosti tak,
aby boli určité a zrozumiteľné. Nie je ani správne a spravodlivé, aby zamestnávateľ v dôsledku takejto
všeobecnej charakteristiky argumentoval len s odkazom na skutočnosť, že zamestnávateľ môže zaradiť
zamestnanca bez ohľadu na to, aby tento mal možnosť brániť sa. Správne žalobkyňa uviedla, že pokiaľ
by platili argumenty žalovaného, žalobkyni by bola odopretá spravodlivosť, teda možnosť domáhať sa
svojho práva na súde, čo nie je prípustné. Odvolací súd sa s týmito závermi žalobkyne stotožňuje, pričom
postup žalovaného považuje sa neakceptovateľný. Pojem samostatná odborná činnosť a odborná
činnosť je vágny vytvárajúci priestor pre špekulácie. Odvolací súd poukazuje na staršie rozhodnutia,
ktoré sú v zásade aplikovateľné aj dnes, a to R 31/1965: Pre výšku odmeny za vykonanú prácu je
rozhodujúce, aké práce pracovník v podniku v skutočnosti vykonával a do akej funkcie mal byť zaradený
podľa opisu vykonávaných prác v rámci nomenklatúry funkcií platnej v žalovanom podniku. Nie je
rozhodujúce, aká odmena bola medzi účastníkmi pracovného pomeru dohodnutá vopred. R 8/1967:
Dojednanie o výške mzdy obsiahnuté v pracovnej zmluve, ktorá nie je v súlade s platnými mzdovými
predpismi, nebráni úspešnému uplatneniu nároku na vyplatenie mzdy v rozsahu a za podmienok
ustanovených mzdovými predpismi. Z hľadiska výšky nárokov na mzdu rozhodujúca je zásadne práca,
ktorú pracovník fakticky vykonáva. Tie isté podmienky možno akceptovať aj pod pojem plat.
56. Súd na základe takto zisteného skutkového stavu dôvodne prikročil k zisteniu platového rozdielu,
ktorý aj správne odôvodnil a vyšiel v podstate za argumentu žalovaného. Žalovaný namietal úrok z
omeškania priznanie brutto mzdy, pričom argumentoval, že je v rozpore so všeobecne záväznými
predpismi, aby bola zamestnancovi priznaná náhrada mzdy s úrokom z omeškania, pričom tento úrok
z omeškania je stanovený z brutto mzdy. Vo svojom argumente však neuviedol, v rozpore s ktorými
všeobecne záväznými právnymi predpismi je to v rozpore, odvolací súd poukazuje na to, že práve
naopak, mzda, v tomto prípade plat, sa priznáva brutto, odvodové povinnosti plní v tomto prípade
zamestnávateľ. Zákon č. 400/2009 Z. z. v § 59 ods. 1 písm. b) jednoznačne upravuje, že štátny
zamestnanec má právo na plat podľa tohto zákona, ten sa priznáva vždy brutto a z neho sa vypočítavajú
potom odvody, dane.
57. Odvolací súd nepovažuje za dôvodný ani argument, že žalovaný sa dostal do omeškania, pretože
plnil včas. Okresný súd správne poukázal na § 1 ods. 4 Zákonníka práce, kedy sa v danom prípade
vychádza z úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku. Zákonník práce, ani iný pracovnoprávny
predpis nezakotvuje výšku úroku z omeškania, preto sa postupuje podľa občianskoprávnych predpisov,
ako správne postupoval okresný súd. Podľa § 517 ods. 2 OZ ak ide o omeškanie s plnením peňažného



dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona
povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje
vykonávací predpis. Dlžník sa dostane do omeškania vtedy, ak svoj dlh nesplní riadne, t.j. nesplní všetky
náležitosti ustanovené o predmete, spôsobe, mieste splnenia toho, kto mal splniť alebo komu sa malo
plniť a pod. a ak dlh nesplní včas t.j. v určenom čase (§ 559 OZ). Omeškanie dlžníka má zo zákona za
následok zmenu práv veriteľa a povinností dlžníka, resp. ich doplnenie novými právami a povinnosťami.
V dôsledku omeškania dlžníka dochádza zo zákona k zmene obsahu právneho vzťahu bez ohľadu na
to, či dlžník omeškanie zavinil, alebo nie. Žalobkyňa argumentovala, že žalovaný plnil včas, ale nie
riadne. Odvolací súd len spresňuje, že žalovaný plnil včas len časť platu, ktorý nebol sporný, avšak s
nárokovanou časťou bol v omeškaní, teda neplnil ju ani včas ani riadne.
58. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP, §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní bola v celom rozsahu úspešná žalobkyňa, preto
jej odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
59. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).



Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5C/180/2016", "guid": "c038fa34-f442-4ff6-a07b-102643488eab:e031c271-4199-4d42-b071-cb29d898d7b9", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:91d32e95-5b75-4aef-9b1a-de8f39cb2741", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 452/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 452/2011 z 18. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-18", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:91d32e95-5b75-4aef-9b1a-de8f39cb2741"}, {"guid": "dc945485-45d1-418d-b90e-8d9fd8800233:7a5c25d5-ae64-4094-ac68-bb8e7b0011f6", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2019:6315207980.2", "spisova_znacka": "15Co/4/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/4/2019 z 24. 9. 2019", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2019-09-24", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2019:6315207980.2"}, {"guid": "f2edf197-03b5-47a9-a3e1-0dbfc297f7d4:08bbb1ef-388e-4f54-9f26-aa601ad268b9", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2015:2105227737.4", "spisova_znacka": "23Co/368/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 23Co/368/2014 z 22. 6. 2015", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2015-06-22", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2015:2105227737.4"}, {"guid": "b05025df-c65e-4cf9-ad16-fa6baff5b30a:92d1e29b-48c7-4050-97e1-f280e25e1d12", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2012:3011899475.1", "spisova_znacka": "5Co/55/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5Co/55/2011 z 26. 3. 2012", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2012-03-26", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3011899475.1"}], "citovane_v": []}