Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Cob/167/2023 z 27. 5. 2025

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 5Cob/167/2023 4416209858 27. 05. 2025 JUDr. Blanka Malichová ECLI:SK:KSBA:2025:4416209858.3

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Malichovej a členiek senátu JUDr. Evy Fulcovej a Mgr. Mgr. Miriam Plavčákovej, v právnej veci žalobcu: ORCOM s.r.o., Biela 9, Nitra, IČO: 44 370 474, zastúpený: BURDA LEGAL s.r.o., Rudnícka 8, Bratislava - mestská časť Rača, IČO: 46 530 894, proti žalovanému: L.K.P., s.r.o., Komárňanská cesta 3, Nové Zámky, IČO: 44 118 490, o zaplatenie 22.815,60 eur a ďalších súm s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu aj žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky, č. k. 14Cb/69/2016-603 zo dňa 29. júna 2023 takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Nové Zámky, č. k. 14Cb/69/2016-603 zo dňa 29. júna 2023 v časti výroku III. p o t v r d z u j e. II. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Nové Zámky, č. k. 14Cb/69/2016-603 zo dňa 29. júna 2023 v časti výroku II. a V. z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. III. Žalobcovi súd p r i z n á v a proti žalovanému nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Prvým výrokom napadnutého rozsudku súd prvej inštancie zastavil konanie v časti o zaplatenie istiny 14.080,30 eur, tretím výrokom zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 19.706,60 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 6.451,14 eur od 01.07.2016 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a štvrtým výrokom žalobu vo zvyšku zamietol. O náhrade trov konania rozhodol tak, že v súvislosti s čiastočným zastavením konania priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (druhý výrok) a v súvislosti s konaním o tej časti žaloby, v ktorej konanie zastavené nebolo, priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 34 % (piaty výrok). Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 1, § 2, § 3 ods. 4, 5, § 4 ods. 4, § 5 ods. 1, 3, § 23 ods. 2, § 25 ods. 4 a § 29 ods. 9 Zákona č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach (ďalej aj „zákon č. 442/2002 Z.z. ”), Vyhláškou Ministerstva životného prostredia SR č. 397/2003 Z.z. (ďalej aj „vyhláška č. 397/2003 Z.z.”), ust. § 489, § 420 ods. 1, § 442 ods. 1, § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ”). 2. Pri odôvodnení rozsudku vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobca domáhal priznania nároku na zaplatenie náhrady škody v sume 22.815,60 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 07.06.2016 do zaplatenia, a mesačne sumy vo výške 433,44 eur od 01.06.2016 do 31.12.2016, sumy 486,82 eur od 01.01.2017 do 30.06.2017, sumy 210,06 eur od 01.07.2017 do 31.12.2017 a sumy 220,10 eur od 01.01.2018 do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, bez DPH. Poukázal na pripustenú zmenu a čiastočné späťvzatie žaloby, o ktorých procesných návrhoch žalobcu rozhodol uznesením zo dňa 16.10.2018, a na obsah žaloby, v ktorej žalobca z pozície prevádzkovateľa čističky odpadových vôd

(ďalej aj „ČOV“) tvrdil, že žalovaný ako výlučný vlastník nehnuteľností v katastrálnom území (ďalej aj „kat. úz.“) Z. R., obec Y., zapísaných na LV č. XXXX, nadobudnutých kúpou v rokoch 2010, 2011, 2012, napojených na verejnú kanalizáciu vo vlastníctve žalobcu, ústiacu do jeho ČOV, s ním odmietol uzatvoriť zmluvu o pripojení tvrdiac, že žalobca nepreukázal, že a odkedy je vlastníkom, resp. prevádzkovateľom verejnej kanalizácie a popierajúc produkciu odpadových vôd s tým, že zrážková voda vsakuje do priepustných plôch, alebo odteká do betónových nádrží, ktoré mal vybudované predchádzajúci vlastník na odpad, ktorý nesmel byť odvádzaný do verejnej kanalizácie, teda neprodukuje ani zrážkovú, ani splaškovú a ani priemyselnú odpadovú vodu. 3. Súd prvej inštancie poukázal na zamietnutie žaloby v poradí prvým rozsudkom sp. zn. 14Cb/69/2016-228 zo dňa 15.11.2018 z dôvodu, že kanalizácia, do ktorej má byť odvádzaná zrážková voda z nehnuteľností žalovaného nie je verejná v zmysle ust. § 2 zák. č. 442/2002 Z.z. ale vnútropodniková, resp. vnútro-areálová, slúžiaca na odvádzanie vôd z jednotlivých objektov a zariadení, a za verejnú kanalizáciu, resp. za jej súčasť, ju podľa cit. zákona (§ 3 ods. 4) nemožno považovať. V odôvodnení konštatoval, že žalobca je právnická osoba, ktorá má od 19.02.2013 v predmete činnosti okrem iných v obchodnom registri zapísané aj prevádzkovanie verejnej kanalizácie pre kategóriu KII. Osvedčenie o živnostenskom oprávnení k prevádzkovaniu tejto činnosti vydal Obvodný úrad Nitra dňa 30.01.2013. 4. Žalobca ako kupujúci uzavrel dňa 04.12.2012 so spoločnosťou VESTAM COMPANY s.r.o. kúpnu zmluvu, predmetom ktorej boli nehnuteľnosti zapísané v katastri nehnuteľností pod súp. č. XXX, prípojka vody, prípojka elektriny, vonkajšie schody, lapač piesku, biologický filter, vodomerná šachta, oplotenia areálu ČOV, kanalizácia, stoková sieť potrubí a pridružených objektov na neškodné odvádzanie odpadových alebo osobitných vôd do čistiarne odpadových vôd, ktorej výstavba bola povolená rozhodnutím ONV OPLVH zo dňa 13.08.1975. Uvedené predmety nadobudla VESTAM COMPANY s.r.o. ako kupujúci od správcu konkurznej podstaty úpadcu VTS s.r.o. v konkurze, na základe kúpnej zmluvy č. 177/2010 zo dňa 01.02.2010. Žalovaný bol od 17.04.2013 do júla 2017 vlastníkom nehnuteľností v k. ú. Z. R., zapísaných na LV č. XXXX, ako parc.č. XXXX/X, XX, XX, XX, XX, XX, XX, XX, č. XXXX, č. XXXX, č. XXXX, č. XXXX, č. XXXX, č. XXXX/X, č. XXXX/X, č. XXXX/XX spolu o výmere 14.598 m2 a stavieb so súp.č.: XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, nadobudnutých na základe kúpnych zmlúv a zapísaných v katastri nehnuteľností pod V6130/10-312/10, V1478/11-134/11, V6820/11-337/11, V4361/12-301/12. Od júla 2017 bol vlastníkom len parc. č. XXXX/X, XXXX/X, XX, XX, XX o výmere 7 351 m2. Listom zo dňa 01.10.2015 žalobca adresoval žalovanému výzvu na okamžité uzatvorenie zmluvy o odvádzaní a čistení splaškových a odpadových vôd, s poukazom na ust. § 23 ods. 2, § 25 ods. 4 zák. č. 442/2002 Z.z. a súčasne ho vyzval na zaplatenie odplaty za poskytnuté služby za roky 2013, 2014 a január až september 2015 celkom v sume 17.844,65 eur. V reakcii na túto výzvu žalovaný v liste zo dňa 15.10.2015 poukázal na list zo dňa 07.03.2012, v ktorom oznámil v tom čase spoločnosti VESTAM COMPANY s.r.o., že nie je producentom splaškovej ani priemyselnej odpadovej vody a zrážková voda z budovy vsakuje do priepustných plôch, alebo steká do betónových nádrží a súčasne požiadal o zaslanie výkresovej dokumentácie s vyznačením smeru a výšky podzemného potrubia kanalizácie, vedeného cez jeho nehnuteľnosti, s vyznačením miest pripojenia kanalizačných prípojok, za účelom stavebných úprav. Keďže žiadnu odpoveď nedostal a je presvedčený, že cez jeho nehnuteľnosť nevedie žiadna funkčná kanalizácia, trval na tom, že služby žalobcu nevyužíva, a žalobcom žiadanú odplatu považoval za bezpredmetnú. 5. V tomto rozsudku súd prvej inštancie poukázal aj na podnet žalobcu zo dňa 21.02.2017, adresovaný Okresnému úradu Nitra, rozhodujúcemu v pochybnostiach, či sa kanalizácia považuje za verejnú alebo nie, a ktorý v liste zo dňa 13.10.2017, adresovanom súdu, kanalizáciu žalobcu označil za vnútroareálovú, ktorú ak nebola prehlásená za verejnú kanalizáciu, zákon č. 442/2002 Z.z. nerieši. Súd potom dospel k záveru, že v prípade, ak žalobca aj je vlastníkom a prevádzkovateľom tejto kanalizácie, nie je prevádzkovateľom verejnej kanalizácie a preto sa na neho práva a povinnosti podľa zák. č. 442/2002 Z.z. a vyhlášky č. 397/2003 Z.z. nevzťahujú. Ak teda aj je voda z nehnuteľností vo vlastníctve žalovaného odvádzaná do kanalizácie žalobcu, nie je odvádzaná do verejnej kanalizácie, a preto sa na neho povinnosti podľa zák.č. 442/2002 Z.z. nevzťahujú a nemôže byť ani subjektom neoprávnene vypúšťajúcim odpadové vody do verejnej kanalizácie (§ 25 ods. 3 cit. zákona). Žalovaný preto zmluvu so žalobcom nebol povinný uzavrieť (§ 23 ods. 2 cit. zákona) a nevznikla mu ani povinnosť nahradiť škodu podľa ust. § 25 ods. 4 cit. zákona, ktoré pre prípad škody odkazuje na ust. § 420 Občianskeho zákonníka. Teda aj v prípade, ak by žalovaný neoprávnene, v zmysle zák. č. 442/2002 Z.z. odpadové vody do verejnej kanalizácie vo vlastníctve žalobcu vypúšťal, mal by povinnosť nahradiť škodu podľa ust. § 420 Občianskeho zákonníka, t.j. skutočnú škodu a ušlý zisk. Súd však nezistil, že by žalovaný porušil právnu povinnosť ako predpoklad zodpovednosti za škodu a ani to, že by žalobcovi nejaká skutočná škoda

vznikla, resp. túto skutočnosť nepreukázal. Škodu nebolo možné vyčísliť podľa vyhl. č. 397/2003 Z.z. ani analogicky, vo výške stočného a ani ako prípadné bezdôvodné obohatenie. Dostatočne preukázaný nebol podľa súdu ani rozsah v akom sa žalovaný na úkor žalobcu mal obohatiť a aké obohatenie, resp. jeho peňažný ekvivalent by mu mal žalovaný vydať. Keďže žalobca vznik nároku na náhradu škody alebo bezdôvodného obohatenia v uplatnenej výške nepreukázal, žalobcu zamietol. 6. Žalobca v odvolaní navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť, alebo ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedol, že sa domáhal odplaty za odvádzanie a čistenie zrážkových vôd z nehnuteľností vo vlastníctve žalovaného, odvádzaných prostredníctvom kanalizácie a čističky odpadových vôd v jeho vlastníctve, a pre výpočet výšky odplaty za obdobie od roku 2013 použil metodiku podľa prílohy č. 2 vyhlášky č. 397/2003 Z.z.. Súčasne poukázal na to, že autorizovaný stavebný technik Q.. N., na základe tváromiestnej obhliadky a overenia odtoku dažďovej kanalizácie zakreslil skutkový stav kanalizácie a pričlenených záujmových plôch, ktoré sú, resp. v tom čase boli systémom dažďovej kanalizácie a uličných vpustí odvádzané do vnútropodnikovej kanalizácie a súčasne konštatoval, že uvedené pozemky v areáli a mimo areálu sú odvodnené odvedením vody z povrchového odtoku do jestvujúcej vnútropodnikovej kanalizácie bývalého areálu VTS, teraz vo vlastníctve žalobcu a následne kanalizačným zberačom DN 1000 do ČOV tiež v jeho vlastníctve. Poukázal tiež na to, že toto konštatovanie je zhodné s jeho argumentáciou počas konania, že celý areál je odkanalizovaný vnútropodnikovou kanalizáciou ústiacou do ČOV v jeho vlastníctve a tým je vyvrátené tvrdenie žalovaného, že neprodukuje odpadové vody a že dažďová voda vsakuje do priepustných plôch, alebo vteká do betónových nádrží. Je tak preukázané, že žalovaný je producentom odpadových a zrážkových vôd, ktoré do vnútropodnikovej kanalizácie z nehnuteľností odtekajú, následne sú čistené v ČOV a žalovaný mu za túto službu žiadne protiplnenie neposkytuje. Súd prvej inštancie sa však s týmito zisteniami nevysporiadal vôbec, naopak, bez vecnej argumentácii a opory vo vykonanom dokazovaní ich spochybnil, čím rozhodol nesprávne, a to aj o nemožnosti analogicky v tejto veci vyčíslovať bezdôvodné obohatenie, či skutočnú škodu. 7. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Poznamenal, že dohoda na odplate a postupe podľa vyhlášky č. 397/2003 Z.z. závisí od strán, ktoré k takejto dohode nedospeli aj preto, lebo žalobca a ani jeho právny predchodca svoj postup nesmerovali k uskutočneniu rokovaní o objektivizácii skutočného stavu a uzavretiu dohody. Súd prvej inštancie sa podľa neho vysporiadal so všetkými žalobcom tvrdenými eventualitami a nárokmi na zaplatenie žalovanej sumy. 8. V ďalších vyjadreniach zotrvali obe strany na svojich predchádzajúcich stanoviskách. 9. Krajský súd v Nitre uznesením sp.zn. 15Cob/117/2019-309 zo dňa 25.08.2020 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Konštatoval nepochybné preukázanie v konaní, že žalobca je právnickou osobou s predmetom činnosti do 19.02.2013 prevádzkovanie verejnej kanalizácie pre kategóriu K-2, ktorý na základe kúpnej zmluvy so spoločnosťou VESTAM COMPANY s.r.o. v znení Dodatku č. 1 zo dňa 29.03.2010, realizuje od 14.12.2012 činnosť súvisiacu s čistením odpadových vôd a je tiež vlastníkom kanalizácie, ktorá sa nachádza na priľahlých pozemkoch, ale nemožno ju v zmysle ust. § 3 ods. 4 zák. č. 442/2002 Z.z. považovať za verejnú. Takáto neverejná sieť kanalizácie sa nachádza aj na pozemku žalovaného, pričom predmetom sporu malo byť preukázanie jej užívania žalovaným, resp. preukázanie odvádzania dažďovej vody existujúcimi odtokmi na pozemku žalovaného do kanalizácie žalobcu. Odvolací súd poukázal na žalobcom predložený listinný dôkaz - technickú správu Q.. E. N., autorizovaného stavebného inžiniera, z ktorej vyplýva, že na základe tváromiestnej ohliadky a overenia odtoku dažďovej vody bol zakreslený skutkový stav kanalizácie, pričom pričlenené plochy sú systémom dažďovej kanalizácie a uličných vpustí odvodnené do kanalizácie bývalého areálu Elitex a následne kanalizačným zberačom do ČOV žalobcu. S poukazom na tieto zistenia skonštatoval, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku s týmto listinným dôkazom nevysporiadal v tom smere, či preukazuje alebo nepreukazuje poskytnutie plnenia žalovanému vo forme odvádzania dažďovej vody vnútropodnikovou kanalizáciou žalobcu. Poukázal aj na to, že v prípade preukázania poskytnutia takéhoto plnenia je zrejmé, že existenciu zmluvného vzťahu medzi stranami sporu zákon č. 442/2002 Z.z. vylučuje, pretože nejde o verejnú kanalizáciu. Krajský súd v Nitre súčasne poznamenal, že užívanie vnútropodnikovej kanalizácie žalovaným bez zmluvného vzťahu, by bez poskytnutia primeraného plnenia nepochybne zakladalo bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného a preto súdu prvej inštancie uložil vysporiadať sa s dotknutým listinným dôkazom a ustáliť skutkový stav v tom, či žalovaný užíva vnútropodnikovú kanalizáciu vo vlastníctve žalobcu a ak áno, zaoberať sa otázkou bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného a jeho rozsahom. 10. Po vrátení veci bolo povinnosťou prvoinštančného súdu vysporiadať sa s technickou správou Q.. E. N. a prípadným bezdôvodným obohatením na strane žalovaného. Súd prvej inštancie v napadnutom

rozsudku konštatoval, že uzatvorenie akejkoľvek zmluvy medzi stranami v konaní preukázané nebolo, a v prípade zistenia, že žalovaný kanalizáciu a ČOV žalobcu užíva bezzmluvne, by prichádzalo do úvahy bezdôvodné obohatenie. Ako svedka súd vypočul Q.. E. N., ktorý vypracoval dve technické správy (č.l. 165 a č.l. 173 spisu), z ktorých vyplýva, že na základe tváromiestnej ohliadky a overenia odtoku dažďovej kanalizácie bol zakreslený skutkový stav kanalizácie a pričlenené záujmové plochy, ktoré sú systémom dažďovej kanalizácie a uličných vpustí odvedené do jestvujúcej kanalizácie bývalého areálu Elitex a následne kanalizačným zberačom do ČOV vo vlastníctve ORCOM, s.r.o.. Odtokové koeficienty vo výpočtoch sú stanovené v zmysle STN 75 6101 Stokové siete a kanalizačné prípojky. Z týchto technických správ vyplýva výpočet množstva odvedenej vody do kanalizácie žalobcu pri zohľadnení, že časť vody je odvádzaná do dažďovej kanalizácie mesta Nitra. Z výsluchu svedka vyplynulo, že tieto dve technické správy si objednal žalobca, a jeho úlohou bolo zakresliť odvodňovacie plochy v areáli Elitex. Umiestnenie kanalizácie patriacej žalobcovi zisťoval podľa povrchových znakov, t.j. najmä podľa uličných vpustí a kanalizačnej šachty, pričom podrobne popísal akým spôsobom tieto zistenia prebiehali. Následne urobil podľa príslušných koeficientov prepočty toho, koľko vody vteká do mestskej kanalizácie a koľko do kanalizácie žalobcu, do ktorej odteká veľká časť tejto vody. Tiež uviedol, že pri vypracovaní technickej správy zohľadnil aj to, že určitá časť vody zostáva na povrchu, určitá vsakuje do zeme, do trávnika, atď., k čomu slúžia práve koeficienty, ktoré pri výpočtoch používal. Pri zisťovaní bol prítomný aj geodet Q.. E., ktorý zameriaval jednotlivé uličné vpuste. Výsledkom jeho výpočtu bolo množstvo vody ktorá odteká do kanalizácie a že z týchto jeho technických správ je možné použiť plochu a odtokový koeficient k fakturácii. Z uvedeného listinného dôkazu mal súd prvej inštancie zistené množstvo vody odvedenej do ČOV žalobcu, t.j. mal preukázané poskytnutie služby žalovanému, avšak bez zmluvného vzťahu. 11. Na určenie obvyklej ceny poskytovanej služby, resp. výšky bezdôvodného obohatenia, žalobca predložil znalecký posudok č. 85/2022 spolu s doplnkom č. 1, v ktorom znalec vyčíslil výšku bezdôvodného obohatenia žalovaného na úkor žalobcu za obdobie rokov 2013-2022 v celkovej sume 19.706,60 eur. Na ozrejmenie spôsobu určenia výšky bezdôvodného obohatenia znalec Ing. Martin Hanzlík na pojednávaní súdu uviedol, že ho vyrátal s použitím veľkosti plochy, z ktorej voda odtekala, kde vychádzal z listov vlastníctva a z charakteru nehnuteľností. Ďalším ukazovateľom bol koeficient odtoku v danom čase a na danom mieste, ktorý určuje SHMÚ a ďalšou veličinou boli poplatky za odvedenie a čistenie vody, ktoré sú zverejnené vo vestníku Úradu pre reguláciu sieťových odvetví. Uviedol, že pri vypracovaní znaleckého posudku vychádzal z technických správ Q.. E. N., trasu si opäť prešiel, prešiel si každý poklop a skontroloval, či tam potrubia skutočne ústia. Keďže však nezohľadnil časť množstva vody odtekajúcej aj do mestskej kanalizácie (zistenie Q.. N.), k znaleckému posudku vypracoval doplnok č. 1, v ktorom už túto skutočnosť zohľadnil. Súd prvej inštancie konštatoval, že znalecký posudok vrátane jeho doplnku č. 1 bol predložený ako súkromný znalecký posudok, obsahujúci zákonom predpísané náležitosti a znalec v znaleckej doložke uviedol, že si je vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku. Na základe toho súd tento dôkaz akceptoval tak, ako by išlo o znalecký posudok súdom ustanoveného znalca (§ 209 ods. 2 CSP). Z vykonaného znaleckého dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázanú výšku bezdôvodného obohatenia žalovaného, ktoré získal tým, že zrážková voda z jeho nehnuteľností odtekala vnútropodnikovou kanalizáciou žalobcu do ČOV v jeho vlastníctve, a to bez existencie zmluvného vzťahu. Celková výška tohto bezdôvodného obohatenia v zmysle znaleckého posudku a jeho doplnku č. 1, predstavuje obvyklú cenu uvedenej služby za obdobia rokov 2013-2022, spolu v sume 19.706,60 eur. K tomuto znaleckému dokazovaniu a k vyčísleniu výšky bezdôvodného obohatenia mal výhrady žalovaný, k čomu sa podaním z 02.05.2023 vyjadril znalec, a vysvetlil, akým spôsobom vypracoval doplnok č. 1 k znaleckému posudku a čo všetko zohľadňoval. Znalec sa teda s námietkami žalovaného vysporiadal dostatočne. 12. Súd prvej inštancie poukázal aj na žalovaným v konaní opakovane spochybňované dôkazy zabezpečené žalobcom, či už technické správy Q.. E. N. č. 1 a 2 alebo znalecký posudok Ing. Martina Hanzlíka, o ktorých však súd pochybnosť nemal a žalovaný zistenia, ktoré vyplynuli z týchto dôkazov nijakým relevantným spôsobom nerozporoval, nespochybnil a svojimi vlastnými dôkazmi opak týchto zistení nepreukázal. 13. Ako prevádzkovateľ ČOV a vlastník stavieb slúžiacich na prevádzkovanie čistiarne sa žalobca v súvislosti s prvým čiastočným späťvzatím žaloby domáhal voči žalovanému pôvodne náhrady škody vo výške 22.815,60 eur s úrokom z omeškania 9 % ročne od 07.06.2016 do zaplatenia a nároku na zaplatenie súm bez DPH mesačne vo výške 433,44 eur od 01.06.2016 do 31.12.2016, sumy 486,82 eur od 01.01.2017 do 30.06.2017, sumy 210,06 eur od 01.07.2017 do 31.12.2017 a sumy 220,10 eur od 01.01.2018 do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Po vrátení veci z odvolacieho súdu, k dátumu 19.01.2023 žalobca časť žalovanej, v žalobe pevne nevyčíslenej sumy, uplatnenej ako opakujúce sa

plnenie vyčíslil, žalobu v časti istiny vzal späť, a domáhal sa zaplatenia sumy 29.284,46 eur s úrokom z omeškania 9% ročne. Do dátumu tohto čiastočného späťvzatia požadoval sumu 22.815,60 eur s prísl., ako nárok za obdobie od 01.01.2013 do 30.05.2016, plus mesačne sumu 433,44 eur od 01.06.2016 do 31.12.2016, sumu 486,82 eur od 01.01.2017 do 30.06.2017, sumu 210,06 eur od 01.07.2017 do 31.12.2017 a sumu 220,10 eur od 01.01.2018 do právoplatnosti rozsudku. Ku dňu tohto čiastočného späťvzatia žaloby, t.j. ku dňu 19.01.2023 predstavovala žalobcom uplatnená pohľadávka sumu vo výške 43.364,76 eur. Žalobca totiž za roky 2013 až 2016 žiadal spolu sumu 22.815,60 eur + sumu 3.034,08 eur (7x 433,44 eur) za obdobie od 01.06.2016 až 31.12.2016 a za celé roky 2013 až 2016 vrátane, sumu 25.849,68 eur (22.815,60+3.034,08). Podľa znaleckého posudku bezdôvodné obohatenie za tieto štyri roky predstavuje sumu 8.547,54 eur. 14. Žalobca ? za rok 2017 žiadal naviac sumu 4.181,28 eur, pozostávajúcu z čiastky 2.920,92 eur (6 x 486,82 eur) a 1.260,36 eur (6x 210,06 eur), avšak podľa znaleckého posudku má nárok len na sumu 2.080,96 eur, ? za rok 2018 žiadal sumu 2.641,20 eur (12 x 220,10 eur), ale podľa znaleckého posudku má nárok len na sumu 1.707,94 eur, ? za rok 2019 žiadal sumu 2.641,20 eur (12 x 220,10 eur), ale podľa znaleckého posudku má nárok len na sumu 1.660,27 eur, ? za rok 2020 žiadal sumu 2.641,20 eur (12 x 220,10 eur), ale podľa znaleckého posudku má nárok len na sumu 1.641,14 eur, ? za rok 2021 žiadal sumu 2.641,20 eur (12 x 220,10 eur), ale podľa znaleckého posudku má nárok len na sumu 2.091,91 eur, ? za rok 2022 žiadal sumu 2.641,20 eur (12 x 220,10 eur), ale podľa znaleckého posudku má nárok len na sumu 1.976,84 eur. ? za január 2023 pomernú časť do 19.01.2023, ktorá predstavuje čiastku 127,8 eur (220,10:31=7,1x18), výšku však nepreukázal a znalec výšku bezdôvodného obohatenia vyčíslil len do roku 2022. Vychádzajúc z uvedeného výpočtu, bola žalovaná istina ku dňu 19.01.2023 vyrátaná na sumu 43.364,76 eur. 15. Na pojednávaní dňa 19.01.2023 žalobca uviedol, že trvá len na úhrade sumy 29.284,46 eur a vo zvyšku istiny o zaplatenie 14.080,30 eur zobral žalobu späť. S čiastočným späťvzatím žalovaný súhlasil, preto súd v tejto časti konanie podľa ust. § 145 ods. 2 CSP zastavil. V súvislosti s čiastočným späťvzatím priznal súd nárok na náhradu trov konania podľa ust. § 256 ods. 1 CSP žalovanému voči žalobcovi. 16. Ku dňu čiastočného späťvzatia žaloby bolo možné už pevnou sumou vyčísliť aj v žalobe nevyčíslený nárok, žalobcom uplatnený ako opakujúce sa plnenie. Zostatok žalovanej sumy, t.j. istinu 29.284,46 eur a v žalobe uplatnený úrok z omeškania, vyhodnotil súd prvej inštancie ako nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý však priznal len vo výške 19.706,60 eur, t.j. vo výške bezdôvodného obohatenia vyčísleného znalcom, nakoľko len v tejto výške ho považoval za dôvodný a preukázaný. Keďže žalovaný takto bez uzavretia zmluvného vzťahu a bez poskytnutého protiplnenia využíval služby žalobcu a preto súd dospel k záveru, že žalobcovi vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia a priznal ho v rozsahu určenom znalcom Ing. Martinom Hanzlíkom, v znaleckom posudku č. 85/2022 v znení jeho doplnku č. 1. 17. Uplatnený úrok z omeškania súd prvej inštancie žalobcovi priznal z bezdôvodného obohatenia za obdobie rokov 2013-2015, nakoľko len z pohľadávky za toto obdobie, v žalobe vyčíslenej na sumu 22.076,31 eur bol uplatnený. Vychádzajúc zo znaleckého posudku, z výpočtu za roky 2013-2015 priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 6.451,14 eur (1.720,72 eur+2.342,66 eur +2.387,76 eur) a to až od doručenia žaloby žalovanému, t.j. od 01.07.2016, keďže nemal preukázanú výzvu žalobcu adresovanú žalovanému, na vydanie bezdôvodného obohatenia, t.j. že sa do omeškania dostal už skôr. Žalobcovi tak titulom bezdôvodného obohatenia priznal sumu 19.706,60 eur s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 6.451,14 eur od 01.07.2016 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamietol. 18. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP a s ohľadom na pomer úspechu a neúspechu strán, priznal žalobcovi nárok na náhradu 34 % z trov súvisiacich s konaním o tej časti žaloby, v ktorej nebolo konanie zastavené. Po späťvzatí žaloby zostala predmetom konania suma 29.284,46 eur, priznaná bola suma 19.706,60 eur, t.j. úspech žalobcu je 67 % a úspech žalovaného 33 %. Úspešnejší v konaní bol žalobca a preto mu súd priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 34 % (67 % úspech žalobcu - 33 % úspech žalovaného). 19. Keďže súd prvej inštancie uzavretie zmluvného vzťahu medzi stranami sporu a ani že by bol žalobca prevádzkovateľom verejnej kanalizácie preukázané nemal, neaplikoval na tento vzťah zákon č. 442/2002 Z.z., ale ust. § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení (§ 1 ods. 2 OBZ), a

to aj napriek tomu, že ide o vzťah medzi dvoma podnikateľskými subjektami, upravený Obchodným zákonníkom, ktorý však bezdôvodné obohatenie neupravuje. Titulom mimozmluvného vzťahu medzi dvoma podnikateľskými subjektmi, úroky z omeškania priznal podľa ust. § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka. 20. Žalovaný sa bránil najmä poukazom na inštitút dobrých mravov, upravený zákonom č. 250/2007 Z.z. a teda tým, že ide o spotrebiteľský vzťah. Súd sa s týmto názorom nestotožnil, nakoľko ide o vzťah medzi dvoma podnikateľskými subjektmi, producentom odpadovej vody nebol spotrebiteľ, ale podnikateľský subjekt a vlastníkom ČOV a kanalizácie je tiež podnikateľský subjekt. Žalovaný nijakým spôsobom nepreukázal, že nehnuteľnosti, z ktorých odtekala voda do kanalizácie a ČOV žalobcu, nemali charakter nehnuteľností slúžiacich na podnikanie, keďže išlo o priemyselný areál a neozrejmil ani nepreukázal, prečo by sa na neho malo hľadieť ako na spotrebiteľa. 21. K námietke žalovaného, že žalobca mal v zmysle zák. č. 442/2002 Z.z. prerušiť alebo obmedziť odvádzanie odpadových vôd, súd prvej inštancie konštatoval, že ust. § 32 cit. zákona upravuje uvedený postup len ako možnosť, nie ako povinnosť a súčasne, že tento zákon na právne vzťahy strán sporu nemožno aplikovať. Žalovaný nepreukázal, že by sám reálne opatrenia na zamedzenie odtekania vody z jeho nehnuteľností do kanalizácie a ČOV žalobcu uskutočňoval. Síce tvrdil, že sa zaujímal o to, kadiaľ kanalizácia vedie a kde sa vpuste nachádzajú, žiaden dôkaz o tom však nepredložil, ani nepreukázal že k zabezpečeniu odtoku zrážkovej vody iným spôsobom, nejaké kroky podnikol. Súd preto jeho tvrdenie, že ide o výkon práva a konanie žalobcu v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ktorý nepožíva právnu ochranu (§ 265 Obchodného zákonníka), prípadne že ide o konanie priečiace sa dobrým mravom (§ 3 ods. 1 Obchodného zákonníka) vyhodnotil ako ničím nepreukázanú obranu. Bolo však preukázané, že napriek výzvam žalobcu na uzatvorenie zmluvného vzťahu, žalovaný bez zmluvného vzťahu využíval kanalizáciu a ČOV žalobcu, čím sa bezdôvodne obohacoval. Z dokazovania vyplynulo, že minimálne od roku 2012 vedel, resp. mohol vedieť, že voda z jeho pozemkov môže odtekať do ČOV žalobcu, napriek tomu tvrdil, že žalobca koná v rozpore s dobrými mravmi, pričom sám dostatočne nepreukázal, že urobil všetko pre to, aby k bezdôvodnému obohateniu nedochádzalo, aby si zabezpečil odvod dažďovej vody iným spôsobom, a nie kanalizáciou žalobcu do jeho ČOV. Vzniklo mu tak bezdôvodné obohatenie, t.j. stačí, že žalovaný bez primeraného protiplnenia využíval služby žalobcu. Preto aj túto námietku súd vyhodnotil ako nedôvodnú. 22. V časti výroku II. a V., ktorými súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania, podal odvolanie žalobca, z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, teda že rozhodnutie v tejto otázke vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolaciemu súdu navrhol výrok v napadnutej časti zmeniť a priznať mu náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania v rozsahu 100%. Súdu prvej inštancie vytkol nesprávne použitie ust. § 256 ods. 1 CSP a nesprávnu aplikáciu zásady úspechu vo veci, keďže výška priznaného plnenia v plnej miere závisela od znaleckého posudku. Uplatňovaný nárok mu bol priznaný za celé požadované obdobie, i keď v nižšej ako uplatnenej sume, riadiac sa závermi znaleckého dokazovania a teda nárok na náhradu trov konania mu mal byť priznaný v rozsahu 100 %, jedným výrokom, bez rozdeľovania a zastavenú a nezastavenú časť. 23. S odkazom na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ÚS SR“) sp. zn. I. ÚS 56/2017-12 zo dňa 08.02.2017 (bod 21), sp. zn. II. ÚS 475/2018-31 zo dňa 04.02.2021, sp. zn. II. ÚS 399/2019 zo dňa 15.04.2020, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co 191/2017 zo dňa 13.12.2017 (bod 10), a komentár k CSP (strana 926 - 927, cit. Filová a., Sedlačko F., Kotrecová, A.: Rekodifikácia civilného procesného práva: Trovy konania a ich náhrada. In.: Bulletin SAK - 3/2016) konštatoval, že prístup súdu prvej inštancie k interpretácii ust. § 255 CSP a posudzovaniu zásady úspechu v spore nemá oporu v už ustálenej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ÚS SR“), v zmysle ktorej (nová) právna úprava CSP nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa doterajšej úpravy. Súdu prvej inštancie vyčítal, že pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania nevzal do úvahy fakt, že výška priznaného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia závisela od znaleckého posúdenia, čo vyplýva aj z bodu 12 rozsudku. Súd mal ustáliť, že žalobca bol v spore (čo do právneho základu, t.j. primárne) úspešný v celom rozsahu, a mal mu priznať nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Poukázal aj na uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 13.03.2018, sp. zn.: 4Co 53/2017- 280, v ktorom uviedol: „Zásada úspechu vo veci v prípade, ak výška plnenia závisela od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku, sa posudzuje vzhľadom na právny základ a nie výšku priznaného nároku. 24. Žalobca bol v spore úspešný v celom rozsahu aj napriek tomu, že mu bezdôvodné obohatenie nebolo priznané vo výške podľa Znaleckého posudku (29.284,46 eur) ale vo výške podľa Doplnku č. 1 k Znaleckému posudku (19.706,60 eur). O rozdelení procesného úspechu podľa ust. § 255 ods. 2 CSP

by bolo možné uvažovať v prípade, ak by žalobcovi nebol priznaný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému za celé žalované obdobie, napríklad, ak by si hypoteticky uplatnil premlčaný nárok a žalovaný by sa na podklade vznesenej námietky premlčania v časti úspešne ubránil. V uvedenej súvislosti poukázal na nález ÚS SR sp.zn. II. ÚS 399/2019 zo dňa 15.04.2020. 25. Proti výrokom III. a V. podal odvolanie žalovaný z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP). V napadnutých výrokoch žiadal rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že v časti výroku III. odvolací súd žalobu zamietne a v časti výroku V. mu prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 26. Akcentoval, že žalobca sa pôvodne úhrady žalovanej sumy domáhal z titulu „náhrady škody“ a po rozhodnutí Krajského súdu v Nitre sp.zn. 15Cob/117/2019-309 z 25.08.2020 má byť právnym titulom bezdôvodné obohatenie. Žalovaný poukázal na opakované tvrdenie svojej nevedomosti o odvádzaní zrážkovej vody z jeho nehnuteľností do kanalizácie a do ČOV žalobcu a poukázal na ich vzájomnú korešpondenciu, resp. korešpondenciu medzi ním a právnym predchodcom žalobcu. Listom zo dňa 07.03.2012 žiadal od spoločnosti VESTAM COMPANY s.r.o. vyznačenie potrubia verejnej kanalizácie do kópie katastrálnej mapy a súčasne oznámil, že neprodukuje zrážkovú, splaškovú a ani priemyselnú odpadovú vodu. Keďže na tento list žiadnu odpoveď nedostal, bol presvedčený, že nehnuteľnosti v jeho vlastníctve nie sú napojené na kanalizáciu žalobcu, resp. že kanalizácia cez jeho pozemky nevedie. Predmetné nehnuteľnosti nadobudol bez tiarch a dodnes žiadna ťarcha na jemu patriacich nehnuteľnostiach vyznačená nie je. 27. Tiež upozornil na námietky najmä v jeho podaniach zo dňa 28.01.2019 a 17.08.2022 proti správnosti záverov obsiahnutých v technických správach Q.. N. a v znaleckom posudku Ing. Hanzlíka. Q.. N. v oboch technických správach uviedol, že pre ich spracovanie bola vykonaná tváro-miestna obhliadka záujmového územia, bez uvedenia termínu a osôb prítomných pri jej realizácii. S jej konaním nebol oboznámený, nebol pozvaný ani prítomný a zistenia v týchto technických správach neuznáva. Rovnakú námietku vzniesol aj voči znaleckému posudku Ing. Hanzlíka, ktorý vychádzal z podkladov Q.. N.. Opätovne poukázal na to, že na LV č. XXXX bolo v čase podania žaloby zapísaných 15 pozemkov a päť stavieb vo vlastníctve žalovaného (na parc.č. XXXX,XXXX,XXXX,XXXX a XXXX). Voda bola odvádzaná na vlastné priepustné plochy, ktorými boli trávnaté plochy (parc.č. XXXX/XX, XXXX/ XX, XXXX/XX, XXXX/XX a XXXX/XX) a kameňom vysypaná plocha (parc.č. XXXX/XX) a uviedol, že teoreticky by mohol byť producentom vody z povrchového odtoku, tzv. zrážkovej vody, za ktorú by vlastník nehnuteľnosti mohol platiť, ak nevsiakne do zeme. Pokiaľ sa dažďové vody neodvádzajú do verejnej kanalizácie, ale do vybudovaného funkčného a kapacitne vyhovujúceho vsakovacieho zariadenia alebo sa odvádzajú na vlastné priepustné plochy, kde voda vsiakne v celom rozsahu, k spoplatneniu nedochádza. Predošlý vlastník, ktorý produkoval aj nebezpečné odpady, vybudoval betónové nádrže, z ktorých odpad ani nesmel byť do verejnej kanalizácie odvádzaný. Napríklad parc. č. XXXX - nádrže na mazut, kde bola zrážková voda zadržiavaná, postupne sa vyparovala ani nemala ako odtekať do kanalizácie. Žalovaný dôvodne predpokladal, že cez jeho pozemky kanalizácia nevedie, z jeho nehnuteľností dažďová voda odvádzaná nie je, nakoľko budovy boli zdevastované, opustené a schátrané a žiadne potrubia na odvod zrážkovej vody do kanalizácie tam neboli. Nový vlastník nehnuteľnosti zbúral a stavia tam budovy nové, čo potvrdzuje list vlastníctva č. XXXX v kat. úz. Z. R., obec Y.. XX. Q.. N.R. aj znalec Ing. Hanzlík na výpočet aplikovali zák. č. 442/2002 Z.z., ktorý sa týka verejných vodovodov a verejných kanalizácií, a vyhlášku SR č. 397/2003 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o meraní množstva vody dodanej verejným vodovodom a množstva vypúšťaných vôd, o spôsobe výpočtu množstva vypúšťaných odpadových vôd a vôd z povrchového odtoku a o smerných číslach spotreby vody. Žalobca je vlastníkom vnútropodnikovej a nie verejnej kanalizácie, pričom obidva predpisy, upravujú len vzťahy týkajúce sa verejných vodovodov a verejných kanalizácií a neupravujú pomery týkajúce sa vnútropodnikových kanalizácií. Krajský súd v Nitre v zrušujúcom uznesení sp.zn. 15Cob/117/2019-309 z 25.08.2020, konštatoval: „dokazovaním bolo preukázané, že žalobca prevádzkoval neverejnú kanalizáciu, ktorá sa nachádza aj na pozemkoch žalovaného a predmetom sporu malo byť preukázanie užívania tejto kanalizácie žalovaným“(16. ).... „pokiaľ súd dostatočne neustálil skutkový stav v tom, či žalovaný užíva vnútropodnikovú kanalizáciu vo vlastníctve žalobcu „bezzmluvne,“ nie je možné ustáliť záver o existencii bezdôvodného obohatenia.“ (19.) Prvostupňový súd k tejto spornej otázke po vrátení veci nevykonal žiadne nové dôkazy, zameral sa výlučne na vyčíslenie bezdôvodného obohatenia. 29. Žalovaný zdôraznil svoju požiadavku na aplikáciu ust. § 265 Obchodného zákonníka a zamietnutie žaloby v plnom rozsahu, a nadväzne poukázal na spotrebiteľské vzťahy upravené v ust. § 4 ods. 1 písm.

a/ a v § 8 zák.č. 250/2007 Z.z.. Podľa nich predávajúci nesmie spotrebiteľovi ukladať povinnosti bez právneho dôvodu a nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Za spotrebiteľa označuje zákon primárne fyzickú osobu, a to iba v prípadoch, keď nakupuje výrobky alebo používa služby pre priamu osobnú spotrebu fyzických osôb, najmä pre samotnú fyzickú osobu alebo pre príslušníkov svojej domácnosti. Zákonodarca nad rámec článku 2 písm. b/ Smernice rady 93/13 - EHS zo dňa 05.04.1993 definuje za spotrebiteľa aj právnickú osobu a to len takú, ktorá nakupuje výrobky alebo využíva služby, ktoré nie sú určené pre jej ďalšiu podnikateľskú činnosť, ako je to aj v prípade žalovaného. Bez ohľadu na to, či v danom prípade má alebo nemá byť aplikovaný zák.č. 250/2007 Z.z., analogicky treba aplikovať ustanovenie popisujúce čo treba kvalifikovať ako porušenie dobrých mravov. 30. Žalovaný poukázal na ust. § 32 ods. 1 písm. l zák.č. 442/2002 Z.z., podľa ktorého prevádzkovateľ môže prerušiť alebo obmedziť odvádzanie odpadových vôd do verejnej kanalizácie ak je preukázané neoprávnené vypúšťanie odpadových vôd. Za neoprávnené vypúšťanie odpadových vôd sa podľa ust. § 25 ods. 3 písm. a/ zák.č. 442/2002 Z.z. považuje vypúšťanie bez uzatvorenej zmluvy o odvádzaní odpadových vôd (prípad žalovaného). V prípade, že bolo prerušené odvádzanie odpadových vôd z dôvodov uvedených v ods. 1 písm. g/ až n/ ust. § 32 ods. 1 písm. l zák.č. 442/2002 Z.z., hradí s tým spojené náklady odberateľ alebo producent. 31. Na vzťahy medzi účastníkmi tohto konania sa zák. č. 442/2002 Z.z. nevzťahuje ale pre neexistenciu zvláštnej úpravy vzťahov pri prevádzkovaní vnútropodnikovej kanalizácie je možné na ne per analogiam prihliadnuť, a vyplýva z nich, že žalobca mal možnosť prerušiť odvádzanie odpadových vôd, pričom tak mohol a stále môže urobiť. Žalovaný tak urobiť nemohol, aj keď by o kanalizácii a napojení na ňu vedel (čo nevedel), pretože by tak zasiahol do predmetu vlastníctva žalobcu. Žalobca ani jeho právny predchodca žalovanému neoznámil, kadiaľ kanalizácia vedie a kde sa nachádzajú vpusty, hoci žalovaný o to listom zo dňa 07.03.2012 a 15.10.2015 žiadal. Žalobca bezdôvodne neprerušil odvádzanie odpadových, v tomto prípade výlučne dažďovej vody, hoci tak mohol a mal urobiť. Tým by zabránil, aby jemu vznikala škoda (náhradu ktorej pôvodne v žalobe uplatnil) resp. aby mohlo žalovanému vzniknúť bezdôvodné obohatenie. Takéto konanie žalobcu patrí medzi nekalé obchodné praktiky, pretože ním nútil žalovaného odoberať službu, ktorú využívať nechcel, pričom len žalobca bol oprávnený odoberanie tejto služby prerušiť. Keďže tak neurobil, nútil žalovaného odoberať službu proti jeho vôli, čím konal v rozpore s dobrými mravmi, proti zásadám poctivého obchodného styku a takto porušil zmluvnú slobodu žalovaného. 32. K odvolaniu žalovaného podal vyjadrenie žalobca, v plnej miere sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku, obsiahnutým v bode 16 odôvodnenia a odvolacie argumenty žalovaného označil za nedôvodné v celom rozsahu. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok vo výroku III. ako vecne správny potvrdiť a vo výroku V. rozhodnúť v zmysle odvolania žalobcu zo dňa 27.07.2023. 33. Tvrdenie žalovaného, že si nebol vedomý odvádzania zrážkovej vody z jeho nehnuteľností do kanalizácie vedúcej do čističky odpadových vôd je nepravdivé, pretože ho žalobca na túto skutočnosť opakovane upozornil. Argumentácia listom zo dňa 07.03.2012, adresovaným spoločnosti VESTÁM COMPANY s.r.o., tzn. subjektu odlišnému od žalobcu a v období, ktorého sa uplatnený nárok netýka, je pre toto konanie a rozhodnutie vo veci bez právneho významu. Minimálne od roku 2012 žalovaný vedel, resp. mohol vedieť, že zrážková voda z jeho nehnuteľností je odvádzaná kanalizáciou do ČOV a napriek tomu nepreukázal, že by urobil všetko pre zabránenie vzniku bezdôvodného obohatenia a pre zabezpečenie si odvodu zrážkovej vody iným spôsobom, tzn. nie do ČOV a prostredníctvom kanalizácie žalobcu. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že súd prvej inštancie návrh žalobcu na pribratie znalca z príslušného odboru, za účelom vykonania znaleckého dokazovania v rozsahu nevyhnutnom pre spravodlivé rozhodnutie vo veci výslovne odmietol a odkázal ho na zabezpečenie dôkazu vo vlastnej réžii. Výška bezdôvodného obohatenia bola v konaní preukázaná Znaleckým posudkom č. 85/2022 v znení Dodatku č. 1, vyhotoveným Ing. Martinom Hanzlíkom, znalcom z odboru stavebníctvo, odvetvie odhad hodnoty nehnuteľností, vodohospodárske stavby, líniové stavby a rozvody (ďalej aj „znalecký posudok"). 34. Skutočnosť, že žalovaný sa nezúčastnil „tváro-miestnej ohliadky záujmového územia" vykonanej Q.. E. N. za účelom vyhotovenia technických správ, nepovažuje žalobca za relevantný argument pre ich spochybnenie a bez akýchkoľvek pochybností preukázaného skutkového tvrdenia, že nehnuteľnosti žalovaného sú odvodnené napojením na vnútropodnikovú kanalizáciu žalobcu a neobstojí ani vo vzťahu k spochybneniu znaleckého posudku. Tento argument, žalovaný v konaní opakovane prezentoval a súd prvej inštancie sa s ním náležitým spôsobom vysporiadal. Znalecký posudok na určenie výšky bezdôvodného obohatenia pre potreby súdneho konania je vypracovaný kvalifikovaným znalcom a opatrený doložkou o tom, že znalec si je vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku v súlade s ust. § 209 ods. 2 CSP a ako taký je spôsobilým podkladom pre posúdenie výšky

bezdôvodného obohatenia a rozhodnutie vo veci. Žalovaný sám neprodukoval žiaden dôkaz, spôsobilý závery znaleckého posudku vyvrátiť (napr. vlastným znaleckým posudkom, ktorý by spĺňal parametre ekvivalentné k znaleckému posudku žalobcu). 35. Žalovaný na jednej strane spochybnil existenciu vnútropodnikovej kanalizácie, či svoju vedomosť o nej, na druhej strane však zároveň citoval z uznesenia Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 15Cob/117/2019-309 zo dňa 25.08.2020, ktorý zrušil predchádzajúci rozsudok Okresného súdu Nové Zámky v tejto veci s konštatovaním: „dokazovaním bolo preukázané, že žalobca prevádzkoval neverejnú kanalizáciu, ktorá sa nachádzala aj na pozemkoch žalovaného a predmetom sporu malo byť preukázanie užívania tejto kanalizácie žalovaným" a „pokiaľ súd dostatočne neustálil skutkový stav, v tom, či žalovaný užíva vnútropodnikovú kanalizáciu vo vlastníctve žalobcu „bezzmluvne," nie je možné ustáliť záver o existencii bezdôvodného obohatenia." Krajský súd tiež uviedol: „samotné užívanie vnútropodnikovej kanalizácie žalovaným bez zmluvného vzťahu by nepochybne zakladalo bez poskytnutia primeraného plnenia žalobcovi bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného. Žalobca s odkazom na ust. § 209 ods. 2 CSP: „Ak je spolu so žalobou predložený súkromný znalecký posudok, ktorý má všetky zákonom predpísané náležitosti a obsahuje doložku o tom, že znalec si je vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku, postupuje sa pri vykonávaní tohto dôkazu akoby išlo o znalecký posudok súdom ustanoveného znalca " konštatoval, že súdu prvej inštancie preto Krajský súd uložil ustáliť skutkový stav v tom, či žalovaný užíva vnútropodnikovú kanalizáciu vo vlastníctve žalobcu a ak áno, zaoberať sa otázkou bezdôvodného obohatenia a jeho rozsahu na strane žalovaného. 36. Skutočnosť, že žalovaný užíval a užíva vnútropodnikovú kanalizáciu žalobcu bola v konaní jasne preukázaná (technickými správami, súkromným znaleckým posudkom, fotodokumentáciu, či výsluchmi svedkov, znalca, resp. strán sporu), pričom skutočnosť, že toto užívanie bolo „bezzmluvné" medzi stranami ani nebolo sporné. Žalovaný návrh Zmluvy o odvádzaní a čistení vôd predložený žalobcom odmietol a neuzatvorenie zmluvy v konaní nepopieral a jej existenciu ani netvrdil. Žalobca zotrval na konštatovaní, že poskytovanú službu vzhľadom na jej charakter a technické podmienky, žalovanému nevie a nemôže prestať poskytovať bez vytvorenia bezprostredného nebezpečenstva vzniku škody (mechanické uzatvorenie uličných vpustov do vnútropodnikovej kanalizácie z nehnuteľností žalovaného by mohlo spôsobiť zaplavenie priemyselného areálu zrážkovými vodami) a s poukazom na všeobecnú prevenčnú povinnosť v zmysle ust. § 415 OZ je doslova nútený poskytovať túto službu, za ktorú žalovaný odmieta platiť primeranú odplatu, čo žalovaný žiadnym vecným spôsobom nevyvrátil. V tejto súvislosti sa žalobca stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, že žalovaný nepreukázal, že by robil nejaké kroky k zabezpečeniu odtoku vody iným spôsobom, tzn. nie do ČOV žalobcu prostredníctvom jeho kanalizácie. Ako nedôvodné a nepreukázané žalobca tiež odmietol tvrdenia žalovaného, že koná „v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku" či v „rozpore s dobrými mravmi" a že vzťah medzi nimi je spotrebiteľský. S touto argumentáciou a súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku náležitým spôsobom vysporiadal. 37. V odvolacej replike žalovaný poukázal na to, že Q.. I. W. je spoločníkom a konateľom spoločnosti VESTAM COMPANY s.r.o. a v tom čase bol aj spoločnosti ORCOM s.r.o. (od 22.01.2015 je len Q.. P. W.). List zo dňa 07.03.2012 bol adresovaný inej spoločnosti preto, lebo Q.. P. W. tak žalovaného upovedomila a list bol doručený konateľovi žalobcu, pretože v tom čase bol konateľom oboch spoločností. Žalobca o zmene vlastníka ČOV z VESTAM COMPANY s.r.o. na ORCOM s.r.o., žalovaného neinformoval. Pravdivým nie je ani tvrdenie, že od roku 2012 mohol žalovaný vedieť, že zrážková voda z jeho nehnuteľností je odvádzaná do ČOV, pretože na list zo dňa 07.03.2012 žiadnu odpoveď nedostal, a teda nemal vedomosť, že nehnuteľnosti v jeho vlastníctve sú napojené na kanalizáciu patriacu spoločnosti VESTAM COMPANY s.r.o., zo situácie na mieste samom usúdil, že vlastník či prevádzkovateľ kanalizácie uznáva, že žalovaný nie je producentom odpadových vôd. Po troch rokoch mu žalobca doručil výzvu z 01.10.2015 „na okamžité uzavretie zmluvy o odvádzaní a čistení splaškových a odpadových vôd a úhradu za poskytnuté služby“ spolu s návrhom „zmluvy o odvádzaní a čistení odpadových vôd“ a s vyčíslením náhrady za roky 2013, 2014 a 2015, spolu vo výške 17.844,65 eur. Tvrdenie žalobcu, že by ho bol v roku 2013 vyzval na uzavretie Zmluvy o odvádzaní a čistení splaškových a odpadových vôd, označil za nepravdivé a nepreukázané. Na výzvu žalobcu reagoval listom zo dňa 15.10.2015, v ktorom v prvom rade poukázal na list zo dňa 07.03.2012 a žalobcovi opakovane oznámil, že producentom odpadových vôd nie je, znova žiadal o zaslanie dokumentácie so zakreslením kanalizácie na jeho pozemkoch, na čo žalobca odpovedal listom zo dňa 27.10.2015, ktorým jeho žiadosti o vydokladovanie skutočného stavu veci nevyhovel. 38. Vo vzťahu k bodom 7. až 11. vyjadrenia žalobcu zotrval žalovaný na námietkach vznesených k jeho neúčasti na tváro-miestnej ohliadke záujmového územia a na dôvodoch uvedených v odvolaní. K bodom 13 a 14 poprel tvrdenie žalobcu, že nemohol prestať poskytovať žalovanému službu bez

zabránenia vzniku škody (mechanické uzatvorenie uličných vpustov by podľa neho mohlo spôsobiť zaplavenie priemyselného areálu). Opätovne poukázal na ust. § 32 ods.1 písm. l/, § 25 ods. 3 písm. a/ a § 32 ods. 8 zák.č. 442/2002 Z.z., prostredníctvom ktorých zákon ráta s možnosťou prerušenia odvádzania odpadových vôd prevádzkovateľom kanalizácie. Žalobca odvádzanie vôd prerušiť mohol a analogicky použijúc zák.č. 442/2002 Z.z. mohol potom od žalovaného žiadať náhradu nákladov vynaložených na toto prerušenie. Niet právneho predpisu, ktorý by vyžadoval, aby zrážková voda bola odvádzaná do kanalizácie, naopak všetky snahy vedú k tomu, aby čo najviac vody bolo v mieste jej spádu zadržanej. Za rozporné so zásadami dobrého obchodného styku je nútiť žalovaného „odoberať službu,“ ktorú nie je na základe žiadnej právnej úpravy ani dohody povinný odberať. 39. V odvolacej duplike sa žalobca v plnom rozsahu pridržiaval svojich doterajších ústnych a písomných prednesov, podaní a vyjadrenia k odvolaniu žalovaného zo dňa 01.08.2023, skonštatoval, že žalovaný v replike len opakuje svoje doterajšiu skutkovú a právnu argumentáciu s ktorou sa vo svojich podaniach vysporiadal žalobca a súd v odôvodnení napadnutého rozsudku. 40. Dňa 23.10.2024 doručil žalovaný súdu vyjadrenie v ktorom uviedol, že žalobca si ako titul pre zaplatenie jeho pohľadávky uplatnil nárok na náhradu škody, nie bezdôvodné obohatenie a súd jeho nárok posúdil inak, ako si ho uplatnil, vznáša voči všetkým nárokom žalobcu uplatneným v tomto súdnom konaní námietku premlčania. Žalobu navrhol ako nedôvodnú zamietnuť. Nakoľko námietku nemohol v konaní pred súdom prvej inštancie z dôvodu inej právnej kvalifikácie uplatniť, uplatnil si ju podľa ust. § 366 CSP v odvolacom konaní. 41. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu proti ktorému je prípustné (§ 357 písm. d/ CSP), po skonštatovaní, že obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, preskúmal napadnutý rozsudok v medziach rozsahu a dôvodov odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny a v súlade s ust. § 387 ods. 1, 2 CSP ho potvrdil. 42. Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. 43. Podľa § 150 ods. 1 CSP (Skutkové tvrdenia), strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. 44. Podľa § 151 ods. 1, 2 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné. 45. Podľa § 152 CSP, hmotnoprávna námietka je právny úkon strany spôsobujúci zmenu, zánik alebo oslabenie práva protistrany. 46. Podľa § 153 ods. 1, 2, 3 CSP, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej. 47. Podľa § 154 CSP (Zákonná koncentrácia konania), prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. 48. Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. 49. Podľa § 215 ods. 1, 2 CSP, súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Skutkový stav sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.

50. Podľa § 132 ods. 2 CSP, opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. 51. Podľa § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). 52. Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 53. Okrem uvedených procesných ustanovení odvolací súd rozhodoval podľa ustanovení § 489, § 420 ods. 1, § 442 ods. 1, § 451 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj „OZ“) a podľa § 1, § 2, § 3 ods. 4, 5, § 4 ods. 4, § 5 ods. 1, 3, § 29 ods. 9 zákona č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách, vyhlášky Ministerstva životného prostredia SR č. 397/2003 Z.z.. 54. Podstatou preskúmavanej veci pred súdom prvej inštancie bolo posúdenie dôvodnosti žaloby, z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobca preukazoval opodstatnenosť svojej žaloby a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa žalovaný proti uplatňovanému nároku bránil. Dôkazy potrebné na jeho posúdenie súd prvej inštancie vykonal zákonom predpísaným spôsobom a správne ich aj vyhodnotil. Jeho skutkové závery sú dostatočne podložené výsledkami vykonaného dokazovania, správne posúdené aj po aj po právnej stránke, jeho právne závery vychádzajú zo správnej aplikácie a výkladu právnych predpisov, nie sú v rozpore ani so závermi vyplývajúcimi z doterajšej súdno-aplikačnej praxe a v napadnutom rozsudku aj dostatočne odôvodnené. Odvolací súd preto odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje v plnom rozsahu a s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP nepovažuje za potrebné závery v ňom riadne rozanalyzované, opakovať. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa. 55. Predmetom sporu v rozsahu predloženom na odvolací prieskum je vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 19.706,60 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 6.451,14 eur od 01.07.2016 do zaplatenia, titulom neplatenia úhrady za odvádzanie odpadových vôd z nehnuteľností žalovaného kanalizačným zberačom žalobcu do čističky odpadových vôd, tiež v jeho vlastníctve. Nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č. XXXX v kat. úz. Z. R. v okrese Y., žalovaný nadobudol kúpnymi zmluvami uzavretými v rokoch 2010 až 2013, sú na túto vnútro-areálovú kanalizáciu žalobcu napojené a bez ohľadu na neuzatvorenie zmluvy so žalobcom ju využíva, avšak úhradu jej využívanie odmieta poskytovať dôvodiac, že žiadnu formu odpadových vôd neprodukuje. Toto žalobcovi oznámil a žiadal od neho zaslanie výkresovej dokumentácie s vyznačením smeru a výšky podzemného potrubia kanalizácie, vedeného cez jeho nehnuteľnosti, s vyznačením miest pripojenia kanalizačných prípojok, čo mu právny predchodca žalobcu neposkytol. Nehnuteľnosti v jeho vlastníctve nie sú podľa jeho tvrdení napojené na vlastný vodovod, nemá vlastné zdroje vody a neprodukuje splaškovú, zrážkovú a ani priemyselnú odpadovú vodu. 56. Žalobca si v konaní pôvodne uplatňoval nárok na náhradu škody, ktorej výšku odvodzoval z vyhlášky Ministerstva životného prostredia SR č. 397/2003 Z.z., vychádzajúc z ktorej ako vlastník celej vnútropodnikovej kanalizácie v bývalom výrobnom areáli Výroba textilných strojov spoločnosť s.r.o., určuje ceny aj ostatným vlastníkom nehnuteľností, nachádzajúcich sa v tomto areáli, zastavanom väčším počtom nehnuteľností, z ktorých odvádzaná odpadová voda. 57. Okresný súd v poradí prvým rozsudkom sp. zn. 14Cb/69/2016-228 zo dňa 15.11.2018 žalobu zamietol z dôvodu, že kanalizácia, do ktorej má byť odvádzaná zrážková voda z nehnuteľností žalovaného nie je verejná v zmysle ust. § 2 zák. č. 442/2002 Z.z. ale vnútropodniková, resp. vnútroareálová, slúžiaca na odvádzanie vôd z jednotlivých objektov a zariadení, a za verejnú kanalizáciu, resp. za jej súčasť, ju podľa cit. zákona (§ 3 ods. 4) nemožno považovať. Ak teda aj je voda z nehnuteľností vo vlastníctve žalovaného odvádzaná do kanalizácie žalobcu, nie je odvádzaná do verejnej kanalizácie, a preto sa na neho povinnosti podľa zák.č. 442/2002 Z.z. nevzťahujú a nemôže byť ani subjektom neoprávnene vypúšťajúcim odpadové vody do verejnej kanalizácie (§ 25 ods. 3 cit. zákona). Žalovaný preto zmluvu so žalobcom nebol povinný uzavrieť (§ 23 ods. 2 cit. zákona) a nevznikla mu ani povinnosť nahradiť škodu podľa ust. § 25 ods. 4 cit. zákona, ktoré pre prípad škody odkazuje na ust. § 420 Občianskeho zákonníka.

58. Zrušovacím uznesením sp. zn. 15Cob/117/2019-309 zo dňa 25.08.2020 Krajský súd v Nitre vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, konštatujúc nevysporiadanie sa súdu so žalobcom predloženým listinným dôkazom - technickou správou Q.. E. N., autorizovaného stavebného inžiniera, podľa ktorej na základe ohliadky na pozemku žalovaného a overenia odtoku dažďovej vody bol zakreslený skutkový stav kanalizácie, podľa ktorého pričlenené plochy sú systémom dažďovej kanalizácie a uličných vpustí odvodnené do kanalizácie bývalého areálu Elitex a následne kanalizačným zberačom do ČOV žalobcu a táto neverejná sieť kanalizácie sa nachádza aj na pozemku žalovaného. Súdu prvej inštancie uložil vysporiadať sa s týmto listinným dôkazom a ustáliť skutkový stav v tom, či žalovaný túto vnútropodnikovú kanalizáciu využíva a ak áno, zaoberať sa otázkou prípadného bezdôvodného obohatenia a aj jeho rozsahom, nakoľko uzatvorenie akejkoľvek zmluvy medzi stranami v konaní preukázané nebolo. Dôkazy sa v civilnom sporovom konaní v zásade vykonávajú na preukázanie sporných skutočností, t.j. vykonaniu dôkazu predchádza povinnosť procesnej strany tvrdiť určitú skutočnosť a tomu korešponduje oprávnenie druhej procesnej strany tvrdenú skutočnosť poprieť. A až v prípade popretia určitej skutočnosti je namieste vykonanie dokazovania na preukázanie spornej skutočnosti. 59. Dôkazy sa v civilnom sporovom konaní v zásade vykonávajú na preukázanie sporných skutočností, t.j. vykonaniu dôkazu predchádza povinnosť procesnej strany tvrdiť určitú skutočnosť a tomu korešponduje oprávnenie druhej procesnej strany, tvrdenú skutočnosť poprieť. A až v prípade popretia určitej skutočnosti je namieste vykonanie dokazovania na preukázanie spornej skutočnosti. 60. Na základe trvalého popierania povinnosti žalovaného platiť úhrady za využívanie vnútro-areálovej kanalizácie a aj ČOV vo vlastníctve žalobcu a za absencie zmluvného vzťahu, žalobca svoje tvrdenia o dôvodnosti základu žalovaného nároku dôkazne podporil dvoma technickými správami, ktorých vyhotovenie si objednal u Q.. E. N. (č.l. 165 a 173 spisu), ktorý na základe tváro-miestnej ohliadky zakreslil odvodňovacie plochy v areáli Elitex, v ktorom sa vnútro-areálová kanalizácia a aj nehnuteľnosti žalovaného nachádzajú. Umiestnenie kanalizácie vo vlastníctve žalobcu zisťoval podľa povrchových znakov, t.j. najmä podľa uličných vpustí a kanalizačnej šachty, podrobne popísal akým spôsobom tieto zisťovania vykonal a následne podľa príslušných koeficientov, vyplývajúcich z STN 75 6101 - Stokové siete a kanalizačné prípojky, urobil prepočty množstva vody vtekajúceho do kanalizácie mesta Nitra a do kanalizácie žalobcu a zistil, že do kanalizácie žalobcu odteká veľká časť tejto vody. Pri výpočtoch s použitím spomínaných koeficientov zohľadnil aj to, že určitá časť vody zostáva na povrchu, určitá vsakuje do zeme, do trávnika, atď., čo neustále počas konania namietal žalobca, teda že všetka voda z jeho nehnuteľností vsakuje do nespevnených plôch zeme, trávnika a pod. Tohto zisťovania sa zúčastnil aj geodet Q.. E., ktorý jednotlivé uličné vpuste zameriaval. 61. Dôvodnosť svojho nároku žalobca následne podložil aj znaleckým posudkom znalca Ing. Martina Hanzlíka č. 85/2022 (č.l. 469 až 501spisu) spolu s doplnkom č. 1, vypracovaným za účelom určenia obvyklej ceny za využívanie kanalizačného zariadenia, resp. výšky bezdôvodného obohatenia vzniknutého na strane žalovaného, ktoré za obdobie rokov 2013-2022 vyčíslil na celkovú sumu 19.706,60 eur. Výšku bezdôvodného obohatenia vyrátal vychádzajúc z listov vlastníctva, charakteru nehnuteľností, veľkosti plochy z ktorej voda odtekala, koeficientu odtoku v danom čase a na danom mieste určovaného SHMÚ a ďalších veličín, ktorými boli poplatky za odvedenie a čistenie vody, zverejnené vo vestníku Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, a aj z technických správ Q.. E. N., opätovne si prejdúc trasu, každý poklop a skontrolujúc, či tam potrubia skutočne ústia. Keďže však nezohľadnil časť množstva vody odtekajúcej aj do mestskej kanalizácie (zistenie Q.. N.), k znaleckému posudku vypracoval doplnok č. 1, v ktorom túto skutočnosť zohľadnil. 62. Znalecký posudok súd hodnotí ako každý iný dôkaz podľa ust. § 191 CSP, odborné závery v ňom obsiahnuté však hodnoteniu súdom nepodliehajú. Hodnotenie dôkazu v znaleckom posudku teda spočíva v posúdení, či jeho závery sú náležite odôvodnené, či je podložený obsahom nálezu, či sa v ňom prihliadlo na všetky skutočnosti, s ktorými sa bolo potrebné vysporiadať, či odôvodnenie znaleckého posudku zodpovedá pravidlám logického myslenia. Závery znaleckého posudku súd nemôže preberať bez ďalšieho, ale v prípade potreby ich musí overiť aj inými dôkazmi, predovšetkým vtedy, ak môžu byť pochybnosti o správnosti záverov znaleckého posudku, a teda musí posúdiť, či jeho závery nie sú v rozpore s výsledkami ostatných dôkazov. Podstata hodnotenia znaleckého posudku teda spočíva v tom, že súd vezme do úvahy jeho komplexnosť, úplnosť odpovedí, vzťah posudku k iným vo veci vykonaným dôkazom a napokon vychádza aj zo zásad správneho formálno - logického uvažovania. Súd však nie je spôsobilý hodnotiť odborné závery znalca z hľadiska ich vecnej správnosti. Ak má teda pochybnosti o vecnej správnosti znaleckého posudku, nemôže ho nahradiť vlastným názorom, ale musí znalcovi uložiť, aby podal vysvetlenie, posudok doplnil, alebo odstránil nedostatky, alebo je potrebné aby nový znalec vec znovu posúdil a vyjadril sa i k správnosti už podaného znaleckého posudku.

63. Na ozrejmenie nezrovnalostí a doplnenie, resp. vysvetlenie odborných postupov ale aj niektorých veličín dôležitých pri meraniach a následných záveroch z nich ústiacich, súd znalca Ing. Martina Hanzlíka ako aj technika Q.. E. N. v konaní vypočul. Z ich výpovedí nevyplynulo nič, čo by nárok žalobcu na spoplatnené užívanie vnútro-areálovej kanalizácie v jeho vlastníctve spochybňovalo. 64. Samotná skutočnosť, či strana sporu vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na jej povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi stranami sporu závisí od toho, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti strán sporu. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena tej - ktorej strany sporu treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. 65. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorí z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí (uznesenie NS SR sp. zn. 5Obo/52/2010 z 24. júna 2010). 66. Teda nie žalobca, ale žalovaný bol povinný preukázať svoje tvrdenia o tom, že žalobca uplatneným nárokom nedisponuje, že žalovaný jeho kanalizačné zariadenia nevyužíva a z toho dôvodu nemá ani povinnosť za užívanie jeho kanalizácie platiť. Žalovaný v priebehu celého konania ale aj v podanom odvolaní namietal nárok žalobcu ako taký, teda jeho základ, avšak jeho neexistenciu, resp. to, že žalobou uplatnený nárok je voči nemu nedôvodný, naopak nepreukázal nijako. Poukazoval len na výzvy predchádzajúcemu vlastníkovi kanalizačnej siete o jej zakreslenie do katastrálnej mapy, na to, že produkuje len zrážkovú vodu, ktorá cez priepustné plochy a trávnaté porasty vsakuje do zeme a tiež, že žalobca bol povinný urobiť opatrenia na odpojenie sa žalovaného do tejto kanalizácie, na to že sa nezúčastnil tváro-miestnej ohliadky pri zisťovaní terénu pre účely vyhotovenia technických správ Q.. N. a znaleckého posudku Ing. Hanzlíka, na aplíkáciu zák.č. 442/2002 Z.z., ktorý sa týka verejných vodovodov a verejných kanalizácií, a vyhlášku SR č. 397/2003 Z.z., ktorou sa stanovujú podrobnosti o meraní množstva vody dodanej verejným vodovodom a množstva vypúšťaných vôd, o spôsobe výpočtu množstva vypúšťaných odpadových vôd a vôd z povrchového odtoku a o smerných číslach spotreby vody, pričom žalobca je vlastníkom vnútropodnikovej a nie verejnej kanalizácie, a oba tieto predpisy, upravujú len vzťahy týkajúce sa verejných vodovodov a verejných kanalizácií a neupravujú pomery týkajúce sa vnútropodnikových kanalizácií, čo ale Q.. N. a Ing. Hanzlík vo svojich výpovediach objasnili, a na ďalšie okolnosti, ktoré však skutkovú situáciu nemôžu zmeniť nijako a nemajú na ňu vôbec žiaden dopad (napr. betónové nádrže vybudované predošlým vlastníkom nehnuteľností, produkujúcim nebezpečný odpad a pod.). Túto svoju argumentáciu doplnil v odvolacích námietkach o tvrdenia, že medzi ním a žalobcom existuje spotrebiteľský vzťah a žalobca konal v rozpore s dobrými mravmi a jeho konanie nesie znaky nekalej obchodnej praktiky. Spôsobilým predmetom prieskumu odvolacieho súdu môžu byť vzhľadom na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP) len riadne uplatnené odvolacie dôvody, t.j. aby išlo o niektorý z dôvodov zakotvených v ust. v § 365 CSP, aby odvolanie zároveň obsahovalo zdôvodnenie, prečo je v dôsledku označeného odvolacieho dôvodu napadnuté rozhodnutie nesprávne (§ 363 CSP) a nesprávnosť rozhodnutia v dôsledku príslušného odvolacieho dôvodu musí byť v neprospech odvolateľa. 67. Spôsobilým predmetom prieskumu odvolacieho súdu môžu byť vzhľadom na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP) len riadne uplatnené odvolacie dôvody, t.j. aby išlo o niektorý z dôvodov zakotvených v ust. v § 365 CSP, aby odvolanie zároveň obsahovalo zdôvodnenie, prečo je v dôsledku označeného odvolacieho dôvodu napadnuté rozhodnutie nesprávne (§ 363 CSP) a nesprávnosť rozhodnutia v dôsledku príslušného odvolacieho dôvodu musí byť v neprospech odvolateľa.

68. Odvolacie námietky založil žalovaný na dôvodoch zakotvených v písm. f/ a h/ ods. 1 ust. § 365 CSP, teda že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 69. Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (viď uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo 222/2009 z 26. februára 2010). 70. Z obsahu spisu v preskúmavanej veci ale ani z odvolacích námietok žalovaného odvolací súd ani jeden zo žalovaným uvedených dôvodov nenašiel. Ak mal žalovaný na mysli, aplíkáciu zák.č. 442/2002 Z.z., ktorý sa týka verejných vodovodov a verejných kanalizácií, a vyhlášku SR č. 397/2003 Z.z., nie je námietka nesprávneho právneho posúdenia na mieste, čo je zrejmé zo znaleckého posudku Ing. Hanzlíka, ktorého postup pri vypočítaní výšky bezdôvodného obohatenia bol správne založený práve na týchto právnych predpisoch, ktoré jediné môžu odzrkadliť výšku bezdôvodného obohatenia žalovaného práve preto, že obsahujú koeficienty pre výpočet množstva vôd z povrchového odtoku z nehnuteľností, odvádzaných do kanalizácie. Práve akýkoľvek iný postup pri výpočte by zakladal vadu nesprávneho právneho posúdenia veci. 71. Bez akejkoľvek relevancie je aj tvrdenie žalovaného s odkazom na ust. § 32 a § 25 zák.č. 442/2002 Z.z., že žalobca bezdôvodne neprerušil voči nemu odvádzanie odpadových vôd, čím mohol zabrániť vzniku bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd poukazuje na to, že pre bezdôvodné obohatenie sa nevyžaduje existencia protiprávneho konania a ani zavinenie na niektorej strane. Je objektívnou právnou skutočnosťou, ktorá nastáva bez akéhokoľvek psychického stavu konajúceho subjektu a táto nie je viazaná na porušenie akejkoľvek právnej povinnosti. Podstatné je, že došlo k úbytku majetku na jednej strane a majetkovému prospechu či k nezmenšeniu majetku ku ktorému by obvykle muselo dôjsť, medzi ktorými je príčinná súvislosť. Zákon v prípade bezdôvodného obohatenia neukladá povinnosť stranám uskutočniť také kroky, aby k tomuto ďalej nedochádzalo v zmysle napr. prevenčnej povinnosti ako v prípade náhrady škody. V tomto zmysle skutočnosť, kto mal povinnosť uskutočniť zásah na nehnuteľnostiach žalovaného za účelom odpojiť ich od kanalizačných zariadení na odvod zrážkovej vody pre posúdenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia je bez právneho významu. 72. Žalovaný tiež tvrdil spotrebiteľský vzťah medzi ním a žalobcom, na ktorý je potrebné aplikovať aj ustanovenia na ochranu spotrebiteľa, konkrétne § 4 ods. 1 písm a/ a § 8 zákona č. 250/2007 Z. z.. Medzi žalobcom a žalovaným nebola žiadna spotrebiteľská a ani iná zmluva uzatvorená, predmetom konania (po čiastočnom späťvzatí žaloby) je nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu užívania veci v jeho vlastníctve žalovaným, konkrétne za používanie kanalizačných zariadení žalobcu bez právneho dôvodu, čomu zodpovedá aj uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia (pôvodne o náhradu škody). Užívanie kanalizačných zariadení v tomto prípade nemožno posudzovať ako službu, ktorú by žalobca dodával žalovanému v areáli, ale len ako užívanie cudzej veci bez právneho dôvodu. Na takýto nárok teda nie je možné aplikovať ustanovenia zákona na ochranu spotrebiteľa, keďže vo vzťahu k žalovanému žalobca z titulu svojej podnikateľskej činnosti nedodáva tovary, ani služby (o ktoré žalovaný ani nemá záujem). Ide o vzťahy vyplývajúce z vlastníctva nehnuteľností žalovaným a vlastníctva kanalizácie a čističky odpadových vôd žalobcom, ktoré žalovaný užíva bez nájomnej zmluvy. Takýto vzťah preto mená povahu spotrebiteľského vzťahu. 73. Vadu rozhodnutia súdu spočívajúcu v písm. f/ ods. 1 ust. § 365 CSP, teda že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, žalovaný nerozvinul vôbec. Neuviedol aké navrhnuté dôkazy súd prvej inštancie nevykonal, a následne k akým nesprávnym skutkovým zisteniam dospel. 74. Vyjadrením žalovaného doručeným odvolaciemu súdu dňa 23.10.2024, sa odvolací súd vzhľadom k jeho oneskorenému podaniu (viac ako rok po vyhlásení rozsudku) a bez náležitého odôvodnenia vznesenej námietky premlčania, nezaoberal.

75. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Uvedené kritéria pre dostatočné odôvodnenie napadnutý rozsudok splnil. 76. Preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že skutočnosti, ktoré žalovaný uviedol v podanom odvolaní, bez ich podloženia akýmikoľvek listinnými či inými dôkazmi, nemajú vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku a ani nespochybňujú správnosť skutkových záverov súdu prvej inštancie, ním vykonaného dokazovania, ani právneho názoru, ku ktorému súd prvej inštancie vo svojich záveroch dospel. Odvolacia argumentácia žalovaného neumožňuje prijať záver o naplnení ani jedného z odvolacích dôvodov, ktorými spochybňoval správnosť napadnutého rozsudku, súd prvej inštancie procesnú obranu žalovaného správne vyhodnotil ako nedôvodnú, k čomu sa priklonil aj odvolací súd, keďže žalovaný ani v odvolacom konaní žiadnym relevantným dôkazom tvrdenia žalobcu nevyvrátil. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v súlade s ust. § 387 ods. 1, 2 CSP vo výroku III. ako vecne správne potvrdil. 77. Odvolací súd sa však nestotožnil so správnosťou výrokov súdu prvej inštancie o náhrade trov konania. 78. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 79. Podľa § 255 ods. 1, 2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 80. Podľa § 262 ods. 1, 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 81. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. 82. Podľa § 391 ods. 1, 2, 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať. 83. Súd prvej inštancie žalobu v časti o zaplatenie istiny vo výške 14.080,30 eur na základe späťvzatia žaloby zastavil, žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 19.706,60 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 6.451,14 eur od 01.07.2016 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamietol. O

nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP s odôvodnením: “berúc do úvahy pomer úspechu a neúspechu strán, priznal žalobcovi nárok na náhradu 34 % z trov súvisiacich s konaním o tej časti žaloby, v ktorej nebolo konanie zastavené. Po späťvzatí žaloby teda zostala predmetom konania suma 29.284,46 eur. Priznaná bola suma 19.706,60 eur, t.j. úspech žalobcu je 67 % a úspech žalovaného 33 %. Berúc do úvahy pomer úspechu a neúspechu, úspešnejší v konaní bol žalobca a preto mu súd priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 34 % (67 % úspech žalobcu - 33 % úspech žalovaného).“ 84. Toto právne posúdenie v časti trov konania navrhol žalobca v odvolaní zmeniť a priznať mu náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania v rozsahu 100%. Súdu prvej inštancie vytkol nesprávne použitie ust. § 256 ods. 1 CSP a nesprávnu aplikáciu zásady úspechu vo veci, keďže výška priznaného plnenia v plnej miere závisela od znaleckého posudku. Uplatňovaný nárok mu bol priznaný za celé požadované obdobie, i keď v nižšej ako uplatnenej sume, riadiac sa závermi znaleckého dokazovania a teda nárok na náhradu trov konania mu mal byť priznaný v rozsahu 100 %, jedným výrokom, bez rozdeľovania a zastavenú a nezastavenú časť. 85. Odvolací súd sa s názorom žalobcu stotožnil v tom, že nárok na náhradu trov konania mu mal byť priznaný jedným výrokom, bez rozdeľovania a zastavenú a nezastavenú časť. 86. Hodnotenie úspechu v spore je individuálne s prihliadnutím na konkrétnu právnu úpravu vzťahujúcu sa k samotnému uplatnenému nároku ako aj na všetky relevantné okolnosti prípadu. Úspech spore nemožno hodnotiť mechanicky, len porovnaním toho, akú sumu si žalobca podanou žalobou uplatnil a aká suma mu bola v konečnom rozhodnutí priznaná, ale je potrebné prihliadať aj na ďalšie skutočnosti, ako je druh uplatneného nároku, predmet a priebeh konania, ako aj ďalšie okolnosti prípadu, t.j. či rozhodnutie nezáviselo od úvahy súdu, alebo či výšku plnenia mohol žalobca pri podaní presne určiť, alebo či nezávisela od odborných znalostí a bola určená na základe znaleckého posudku alebo na základe úvahy súdu. 87. Právna úprava zakotvená v ust. § 142 ods. 3 zák.č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorej súd mohol sporovej strane priznať plnú náhradu trov konania aj v prípade, keď mal účastník v spore úspech iba čiastočný, ak rozhodnutie súdu záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu, v Civilnom sporovom poriadku absentuje. Uvedené ustanovenie je premietnuté do ust. § 255 ods. 1, 2 a kritérium priznania náhrady trov konania je určené len zásadou plného alebo čiastočného úspechu v spore. 88. Súd prvej inštanciu priznanie náhrady trov konania rozdelil na dve časti. Prvou priznal za zastavením zavinené konanie náhradu trov konania v rozsahu 100 % žalovanému, a to len vo výroku rozsudku, bez akéhokoľvek odôvodnenia tohto postupu a v časti týkajúcej sa povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu s príslušenstvom, priznal žalobcovi náhradu trov kanania v rozsahu 34 %. Opäť bez bližšieho odôvodnenia. 89. Odvolací súd preto v časti trov konania rozsudok súdu prvej inštancie zrušil, keďže takýmto procesným postupom súdu prvej inštancie došlo v časti trov konania k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, ktorý ak by v tejto časti rozhodol sám, pripravil by tým v odvolacom konaní neúspešnú sporovú stranu o právo podať v tejto časti opravný prostriedok, teda o právo na riadny dvojinštančný proces. Vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom sa okrem riadneho odôvodnenia vysporiada aj s odvolacou námietkou žalobcu vo vzťahu k možnej aplikácii obsahu ust. § 142 ods. 3 OSP, o priznaní náhrady trov konania v závislosti od znaleckého posudku, resp. úvahy súdu, ktoré sa síce do CSP neprenieslo, ale prípustnosť takéhoto postupu judikuje najmä ÚS SR. Súd prvej inštancie sa však bude najprv musieť vysporiadať s tým, či postup žalobcu v tejto veci zodpovedá možnej aplikácii obsahu tohto ustanovenia, musí vziať do úvahy, že výška bezdôvodného obohatenia žalovaného bola určená znaleckým posudkom, ale aj to, či došlo k jeho včasnému predloženiu do konania a tiež, že žalobca má ako jeden z predmetov činnosti zapísané aj prevádzkovanie verejnej kanalizácie pre kategóriu K-II a je v tejto oblasti podnikateľom, a teda či táto skutočnosť bola bez úplného vplyvu na možnosť určenia výšky žalovaného nároku.

90. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP a úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 91. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3: 0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu nadriadeného súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).