Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1Cob/34/2022 z 31. 10. 2024

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 1Cob/34/2022 1211225996 31. 10. 2024 JUDr. Viera Marková ECLI:SK:KSBA:2024:1211225996.4

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Markovej a členiek senátu JUDr. Antónie Bednarčík a JUDr. Miriamy Žákovej v právnej veci žalobcu: Poľnohospodárske družstvo podielnikov Veľké Uherce, so sídlom Veľké Uherce č. 3, 958 41 Veľké Uherce, IČO: 00 205 869, právne zastúpeného: JUDr. Ivan Jánošík, advokát, so sídlom Klincová 35, 810 05 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 31 763 898, proti žalovanému 1: Všeobecná úverová banka, a.s.; skrátený názov: VÚB, a.s., so sídlom Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava, IČO: 31 320 155, právne zastúpeného: ČERNEJOVÁ & HRBEK, s. r. o., so sídlom Kýčerského 5, 811 05 Bratislava - mestská časť Staré mesto, IČO: 36 857 513, žalovanému 2: A. B. C., súdny exekútor, so sídlom D. A. E. XXX/XXX, XXX XX A., IČO: XX XXX XXX, o zaplatenie 794.640,81 eur s príslušenstvom a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 23Cb/177/2011-721 zo dňa 09.12.2021, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave o p r a v u j e záhlavie rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 23Cb/177/2011-721 zo dňa 09.12.2021 v časti označenia žalovaného 1 tak, že správne má znieť: „... Všeobecná úverová banka, a.s.; skrátený názov: VÚB, a.s., so sídlom Mlynské Nivy 1, 829 90 Bratislava, IČO: 31 320 155 ...“, v časti označenia právneho zástupcu žalovaného 1 tak, že správne má znieť:“...ČERNEJOVÁ & HRBEK, s.r.o., so sídlom Kýčerského 7, 811 05 Bratislava, IČO: 36 857 513 ...“, v časti označenia žalovaného 2 tak, že správne má znieť:„... A. B. C., súdny exekútor, so sídlom D. A. F. E. XXX/XXX, XXX XX A., IČO: XX XXX XXX ...“. II. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 23Cb/177/2011-721 zo dňa 09.12.2021 p o t v r d z u j e . III. Súd p r i z n á v a žalovanému 1 a žalovanému 2 voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %. odôvodnenie: 1. Okresný súd Bratislava II ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vo výroku I. zamietol žalobu, vo výroku II. priznal žalovanému 1 voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, vo výroku III. priznal žalovanému 2 voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Rozhodol tak s poukazom na ustanovenia § 255 ods. 1, § 396 ods. 1, § 453 ods. 3, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), § 268, § 373, § 394 ods. 2, ods. 3, § 397, § 398, § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „ObZ“), § 3 ods. 1, § 420 ods. 1, § 451 ods. 1, ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj „OZ“). 2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca odôvodnil podanú žalobu tým, že medzi ním a žalovaným 1 bola dňa 03.11.2003 uzavretá zmluva o úvere č. 172/2003, ktorou mal byť žalobcovi poskytnutý úver 863.486,75 eur (25.200.000,- Sk) určený na platbu v prospech tretích

osôb podľa jednoznačnej a úplnej požiadavky žalobcu. Úver mal slúžiť na splnenie záväzkov zaniknutej spoločnosti AGRO Partizánske, a.s., o ktorej sa žalobca domnieval, že je jej právnym nástupcom. Pohľadávka žalovaného 1 z úverovej zmluvy bola zabezpečená exekučnou notárskou zápisnicou č. N 386/2003 NZ 100539/2003, ako aj záložnými zmluvami č. 479/2003 a 480/2003 uzavretými 03.11.2002. Žalovaný 1 úverovú zmluvu neplnil, žalobcovi úver neposkytol, napriek tomu však od žalobcu prijímal plnenia. Celkovo od žalobcu prijal sumu 344.898,50 eur (10.390.412,15 Sk). Po zmene obchodného vedenia žalobca zistil omyl, do ktorého ho uviedol žalovaný 1 a bez zbytočného odkladu si na Okresnom súde Bratislava II uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 10.390.412,15 Sk s príslušenstvom. Okresný súd Bratislava II rozsudkom č.k. 23Cb/229/2005-301 zo dňa 15.03.2007 žalobe v celom rozsahu vyhovel. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 1Cob/103/2007-355 zo dňa 15.11.2007 zmenil rozhodnutie okresného súdu tak, že žalobu zamietol a žalobcu zaviazal na náhradu trov konania. Rozsudok odvolacieho súdu bol na základe dovolania žalobcu zrušený rozsudkom Najvyššieho súdu SR č.k. 2Obdo/6/2007-383 zo dňa 08.05.2008 a vrátený na opätovné prejednanie veci. Po vrátení veci Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 1Cob/207/2008-403 zo dňa 04.06.2009 pôvodný rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a žalovaného 1 zaviazal na náhradu trov odvolacieho aj dovolacieho konania. Proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podal mimoriadne dovolanie generálny prokurátor, ktoré Najvyšší súd SR rozsudkom sp.zn. 1MObdo/4/2010 zo dňa 22.09.2010 zamietol. Od podania žaloby vo veci 23Cb/229/2005 až do právoplatného skončenia konania realizoval žalovaný 1 z titulu údajného postavenia veriteľa úkony, ktorými sa snažil svoju údajnú pohľadávku zo zmluvy o úvere č. 172/2003 uspokojiť v exekúcii. Konanie žalovaného 1 žalobcovi (okrem pohľadávky uplatnenej v konaní vedenom OS Bratislava II sp.zn. 23Cb/229/2005) spôsobilo náklady vzniknuté inkasovaním úrokov z úveru, nakoľko žalovaný 1 napriek prebiehajúcemu súdnemu konaniu od žalobcu na základe úverovej zmluvy č. 172/2003 zinkasoval úroky z „poskytnutých“ peňažných prostriedkov za obdobie od januára 2005 do mája 2006, v celkovej sume 37.929,87 eur (1.142.675,32 Sk), ako aj exekúciou vedenou súdnym exekútorom B. B. A. pod sp.zn. EX 1018/06, nakoľko žalovaný 1, napriek existencii súdneho sporu o oprávnenosti nárokov, podal po začatí konania sp.zn. 23Cb/229/2005, návrh na začatie exekúcie pre vymoženie údajnej pohľadávky z úverovej zmluvy č. 172/2003, spočívajúcej v nezaplatenom zostatku istiny úveru vo výške 435.572,60 eur (13.122.060,Sk) s príslušenstvom. Žalobca z opatrnosti zložil domnelý dlh do úradnej úschovy Okresného súdu Topoľčany. Napriek námietkam žalobcu exekúcia prebehla a žalovaný 1 dosiahol úspešné vymoženie sumy 13.122.060,- Sk s príslušenstvom. Exekučným titulom bola exekučná notárska zápisnica N 386/2003 NZ 100539/2003. Vykonaním exekúcie EX 1018/06 vznikla žalobcovi strata na majetku v sume 572.311,- eur (17.241.440,88 Sk), pozostávajúca z vymoženej pohľadávky vo výške 435.572,60 eur (13.122.060,- Sk), súdneho poplatku za vydanie poverenia vo výške 16,60 eur (500,- Sk), úroku z úveru vo výške 97.041,80 eur (2.923.481,18 Sk), 20 % odmeny exekútora vo výške 39.500,76 eur (1.190.000,- Sk), hotových výdavkov súdneho exekútora v sume 179,23 eur (5.399,70 Sk). Žalobcovi vznikla škoda v sume 99.581,76 eur (3.000.000,- Sk) predstavujúca finančné prostriedky úschovy na Okresnom súde Topoľčany vydané žalovanému 1 počas exekúcie EX 1018/06, ďalšia škoda pozostávala z uhradených súdnych poplatkov, ktoré žalobca vynaložil vo výške 165,97 eur (5.000,- Sk) v konaní o súdnej úschove sp.zn. 13U/1/05. Sumu 663,87 eur (20.000,- Sk) v konaní o súdnej úschove sp.zn. 13U/5/06, 16.862,49 eur v súvislosti s nasledovnými návrhmi doručenými súdu v exekučnom konaní EX 1018/06, vedenom súdnym exekútorom A., a to za odklad exekúcie 99,58 eur (3.000,- Sk), za zastavenie exekúcie 99,58 eur, (3.000,- Sk), za námietky proti exekúcii 16.596,95 eur, (500.000,- Sk), za námietku zaujatosti 66,38 eur (2.000,- Sk). Škoda žalobcovi vznikla aj úhradou úrokov z úveru poskytnutého žalobcovi z Tatra banky, a.s. za účelom prefinancovania úveru z úverovej zmluvy č. 172/2003, nakoľko žalobca bol v príčinnej súvislosti s neoprávnenými nárokmi žalovaného 1 nútený požičať si finančné prostriedky na úhradu plnenia požadovaného žalovaným 1. Dňa 06.09.2006 žalobca uzatvoril zmluvu o splátkovom úvere č. 1833/06 s Tatra bankou, a.s., na základe ktorej mu bol poskytnutý úver v sume 14.400.000,- Sk za úrok 1M BRIOR + 1,40 % p.a., floating. Celkovo žalobca za poskytnutý úver uhradil Tatra banke, a.s., úroky v sume 42.965,94 eur. V exekúcii EX 148/2007, vedenej súdnym exekútorom A. B. C., na podklade exekučného titulu - zmeňujúceho rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 1Cob/103/2007-355 zo dňa 15.11.2007, ktorým odvolací súd zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanému 1 náhradu trov konania 20.693,88 eur (623.424,- Sk) vznikla žalobcovi strata na majetku v sume 24.159,90 eur, t.j. 727.840,00,- Sk, pozostávajúca z exekučne vymáhanej pohľadávky 623.424,- Sk a predbežných trov exekúcie 104.424,- Sk. 3. Žalovaný 1 v písomných vyjadreniach k žalobe namietol nejasnosť a neurčitosť žalobného návrhu, skutkový opis žaloby označil za nedostatočný. Uviedol, že žalobca nepreukázal splnenie

hmotnoprávnych podmienok zodpovednosti žalovaného 1 za nárok, uplatňovaný ako náhrada škody. Mal za to, že žalobca nenadobudol žiadne z čiastkových nárokov uvedených v žalobe a v konaní nemá aktívnu vecnú legitimáciu. Zmluva o úvere č. 172/2003 nie je absolútne neplatným právnym úkonom. Rozhodnutia všeobecných súdov, na ktoré sa žalobca v súvislosti s úverovou zmluvou č. 172/2003 odvoláva, žalovaný 1 označil za nesprávne a nezákonné, vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zároveň vzniesol námietku premlčania žalobou uplatňovaného nároku. Uviedol, že hoci zo žaloby nie je zrejmý moment vzniku škody ani skutočnosť, kedy sa mal žalobca o škode dozvedieť (čo má vplyv na plynutie premlčacích lehôt), nesporne sú premlčané všetky nároky, vzniknuté pred 28.10.2007. 4. Žalobca podaním doručeným súdu dňa 22.10.2012 rozšíril žalobu o žalovaného 2 a v nadväznosti na túto skutočnosť navrhol pripustiť zmenu žalobného petitu korešpondujúc so zmenou v okruhu účastníkov konania. Žalovaného nároku sa žalobca na rovnakom skutkovom podklade ďalej domáhal voči žalovaným 1 a 2, ktorých žiadal zaviazať na plnenie spoločne a nerozdielne. O návrhu žalobcu rozhodol súd uznesením č.k. 23Cb/177/2011-257 zo dňa 10.12.2012, ktoré v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 1Cob/35/2013-288 nadobudlo právoplatnosť dňa 03.04.2013. 5. Žalovaný 2 namietol nedostatok pasívnej vecnej legitimácie pre absenciu hmotnoprávneho súvisu žalovaných nárokov s jeho osobou a konaním. Pokiaľ ide o nárok týkajúci sa exekučného konania vedeného žalovaným 2 ako súdnym exekútorom uviedol, že exekúciu vykonával v súlade so zákonom, na základe poverenia súdu pre vymoženie pohľadávky žalovaného 1 z exekučného titulu, ktorý bol v čase trvania exekúcie právoplatný a vykonateľný. S poukazom na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky uviedol, že podanie mimoriadneho opravného prostriedku voči exekučnému titulu nemá samo o sebe vplyv na právoplatnosť ani vykonateľnosť exekučného titulu. Exekučne vymáhanú pohľadávku uhradil sám priamo žalovanému 1. Trovy exekúcie boli uhradené zo strany žalovaného 1. Súčasne vzniesol námietku premlčania celého žalovaného nároku. 6. Okresný súd Bratislava II rozsudkom č.k. 23Cb/177/2011-540 zo dňa 10.06.2014, vo výroku I. konanie v časti o zaplatenie sumy 8.060,82 eur spolu s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 31.10.2011 do zaplatenia zastavil, vo výroku II. žalovanému 1 uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 662.132,90 eur spolu s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 31.10.2011 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, vo výroku III. vo zvyšku návrh voči žalovanému 1 zamietol, a vo výroku VI. voči žalovanému 2 celý návrh zamietol. Zároveň rozsudkom vo výroku IV. žalovanému 1 uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 33.386,73 eur, vo výroku V. žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému 1 náhradu trov konania v časti, v ktorej bolo konanie zastavené, vo výške 2.335,37 eur a vo výroku VII. žalovanému 2 náhradu trov konania vo výške 174,86 eur. Rozhodnutie odôvodnil tým, že prejudiciálna otázka platnosti, resp. neplatnosti úverovej zmluvy č. 172/2003, ako aj právneho nástupníctva žalobcu voči subjektu AGRO Partizánske a.s., týkajúca sa rovnakých strán sporu, v rovnakom procesnom postavení, bola riešená v súčasnosti už právoplatne skončených súdnych konaniach Okresného súdu Bratislava II vo veciach sp.zn. 23Cb/229/2005, sp.zn. 23Cb/72/2005 a Okresného súdu Topoľčany vo veci sp.zn. 6C/22/2005. Súdy v týchto konaniach dospeli k záveru o absolútnej neplatnosti úverovej zmluvy č. 172/2003 a neexistencii právneho nástupníctva žalobcu voči subjektu AGRO Partizánske a.s. a konštatovali absolútnu neplatnosť úverovej zmluvy č. 172/2003 podľa § 39 OZ pre rozpor so zákonom, konkrétne § 497 ObZ. Túto neplatnosť zavinil žalovaný 1, ktorý zmluvu vyhotovil, predložil ju na podpis žalobcovi a uviedol ho do omylu nielen v tom, že je právnym nástupcom spoločnosti AGRO Partizánske a.s., ale aj tým, že žalobcovi žiadny úver neposkytol a v rozpore s dohodnutým účelom úveru, peňažné prostriedky úveru použil na uspokojenie vlastných pohľadávok z úverových zmlúv uzavretých so subjektom, ktorého záväzky žalobca neprevzal. Pokiaľ preto žalovaný 1 podnikol na základe absolútne neplatnej zmluvy o úvere č. 172/2003 voči žalobcovi právne kroky smerujúce k vymoženiu pohľadávky z úveru, musí znášať právne následky, ktoré sú s takýmto konaním spojené, a ktoré sa v majetkovej sfére žalovaného 1 prejavili ako bezdôvodné obohatenie, alebo ktoré v majetkovej sfére žalobcu, vyvolali vznik škody. V otázke vecnej pasívnej legitimácie žalovaných 1 a 2, ktorí legitimáciu v konaní namietali, súd prvej inštancie dospel k záveru, že pasívna vecná legitimácia žalovaného 1 (a jej zodpovedajúca vecná aktívna legitimácia žalobcu), je daná vo vzťahu ku všetkým žalovaným nárokom. Pokiaľ však ide o žalovaného 2, súd prvej inštancie sa stotožnil s jeho argumentáciou o absencii pasívnej vecnej legitimácie vo vzťahu ku všetkým žalovaným nárokom. Žalobca v konaní nepreukázal žiadne pochybenie žalovaného 2, jeho vzťah, hmotnoprávnu zodpovednosť, ani príčinnú súvislosť k žiadnemu z nárokov uplatňovaných žalobou. Pokiaľ ide o žalovaného 2 (okrem nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie - ktorej absencia je významná v

prípade včas uplatnených nárokov), dospel súd prvej inštancie k záveru, že námietka premlčania vznesená žalovaným 2, je vo vzťahu k jeho osobe opodstatnená a dôvodná v prípade nárokov, resp. ich častí uplatnených v žalobe pod písm. a) až d). Z dôvodu úspešne uplatnenej námietky premlčania, súd prvej inštancie návrh v tejto časti voči žalovanému 2, zamietol. Vo zvyšnej časti žalovaných nárokov sa nestotožnil s premlčaním nároku, avšak pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie voči nemu, návrh aj v tejto časti zamietol (okrem nárokov vzatých späť, kde okresný súd konanie zastavil). K námietke premlčania žalovaného 1 súd prvej inštancie vo vzťahu k nárokom na náhradu škody podľa § 268 ObZ uviedol, že pre rozpor s dobrými mravmi, predmetnej námietke nepriznal právnu ochranu. K nároku označenému ako úroky z úveru, plnených podľa zmluvy o úvere č. 1472/2003 v sume 37.929,87 eur, súd prvej inštancie uviedol, že tento nárok nepriznal z dôvodu vznesenej námietky premlčania, ktorú súd vzhliadol dôvodnou. Ohľadom nároku vo výške 572.311,- eur, ktorá suma bola vymožená od žalobcu v exekúcii vedenej súdnym exekútorom B. B. A., pod sp.zn. EX 1018/06 a sumy 99.581,76 eur, predstavujúcej peňažné prostriedky úschov vydané žalovanému 1, súd prvej inštancie uviedol, že v exekučnom konaní bola vymožená pohľadávka, ktorá neexistovala a oprávnený - žalovaný 1, nebol hmotnoprávnym nositeľom vymáhaného plnenia. Vymožením tohto plnenia získal žalovaný 1 na úkor povinného (žalobcu), bezdôvodné obohatenie a súčasne žalobcovi svojím konaním spôsobil aj škodu. Prijatím exekvovanej pohľadávky 435.572,59 eur (13.122.060,- Sk) a 97.041,80 eur (2.923.481,18 Sk), ktorá žalovanému 1 hmotnoprávne nesvedčila, keďže nebol veriteľom žalobcu, sa žalovaný 1 na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil prijatím plnenia z neplatného právneho úkonu. K vzniku bezdôvodného obohatenia žalovaného 1 vo vzťahu k týmto plneniam, došlo ich prijatím v mesiacoch február a marec 2008, pričom nedošlo k premlčaniu týchto plnení. Sumu 16,60 eur (500,- Sk), predstavujúcu súdny poplatok za vydanie poverenia, sumu 39.500,76 eur (1.190.000,- Sk) predstavujúcu odmenu exekútora a sumu 179,24 eur (5.399,70 Sk) predstavujúcu hotové výdavky exekútora (spolu 39.696,60 eur/1.195.899,70 Sk), exekučne vymoženú v roku 2008, súd posúdil ako nárok na náhradu škody vzniknutej plnením z neplatnej zmluvy podľa § 268 ObZ, ktoré však boli premlčané. Ostatné nároky v rozsahu 16.596,95 eur (500.000,- Sk), súd prvej inštancie právne kvalifikoval ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, vykonaným dokazovaním preukázaný, a preto ho žalobcovi priznal. V prevyšujúcej časti 82.984,81 eur, nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, získaného prijatím súm súdnych úschov ako nepreukázaný, zamietol. K nárokom v sume 16.862,49 eur, predstavujúcej súdne poplatky uhradené žalobcom v exekučnom konaní EX 1018/06, 8Er/28/06 a v sume 829,85 eur, predstavujúcej súdne poplatky uhradené žalobcom v konaní o súdnych úschovách sp.zn. 13U/1/2005 a 13U/5/2006, súd prvej inštancie uviedol, že ide o vyrubené súdne poplatky za námietky voči exekúcii vo výške 16.596,95 eur (500.000,- Sk), za návrh na odklad exekúcie vo výške 99,58 eur (3.000,- Sk), za návrh na zastavenie exekúcie vo výške 99,58 eur (3.000,- Sk) a za vznesenie námietky zaujatosti vo výške 66,38 eur (2.000,- Sk). Nakoľko žalobca súdne poplatky v stanovenej lehote neuhradil, vymáhanie týchto súm, bolo uznesením postúpené na vymáhanie Justičnej pokladnici. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní ustálil, že predmetom konania ostala suma vo výške 9.631,51 eur. Tento nárok, súd prvej inštancie právne kvalifikoval ako nárok na náhradu škody podľa § 268 ObZ a vzhliadol ho dôvodným v sume 9.565,13 eur. Za nedôvodný, okresný súd vzhliadol nárok žalobcu v časti súdneho poplatku 66,38 eur za námietku zaujatosti súdneho exekútora, ktorá bola uznesením Okresného súdu Nitra č.k. 8Er/28/2006-310 zo dňa 14.02.2008, vyhodnotená ako nedôvodná. V zostávajúcej časti sumy uhradených súdnych poplatkov, súd prvej inštancie nárok žalobcu na náhradu škody vzhliadol voči žalovanému 1, ako opodstatnený. Vzhľadom na vyššie uvedené, dospel k záveru, že návrh žalobcu je čiastočne dôvodný voči žalovanému 1, a to v sume 662.132,90 eur s príslušenstvom, v časti ktorej súd prvej inštancie nárok priznal a vo zvyšku žalobu voči žalovanému 1 ako nedôvodnú z dôvodu neunesenia dôkazného bremena opodstatnenosti nárokov, zamietol. Zamietnutie návrhu v sume 124.447,30 eur s príslušenstvom, sa týkalo nároku v sume 37.929,87 eur pozostávajúceho z uplatňovaných úrokov z úverovej zmluvy č. 172/2003, nároku v sume 82.984,81 eur pozostávajúcej časti uplatňovanej sumy úschov, sumy 66,38 eur - súdneho poplatku za námietku zaujatosti a nároku v sume 3.466,24 eur pozostávajúceho z predbežných trov exekúcie v konaní sp.zn. EX 148/07. Voči žalovanému 2 súd návrh z dôvodu čiastočného akceptovania námietky premlčania a pre absenciu vecnej pasívnej legitimácie (vo zvyšku nárokov) ako neopodstatnený zamietol. V časti 8.060,82 eur s príslušenstvom, súd z dôvodu späťvzatia žaloby konanie zastavil. 7. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací, rozsudkom č.k. 1Cob/285/2014-596 zo dňa 09.06.2016, prvým výrokom rozsudok okresného súdu vo vyhovujúcej časti voči žalovanému 1, v časti o zaplatenie sumy 92.227,67 eur spolu s úrokom z omeškania 9,25 % ročne od 31.10.2011 do zaplatenia a vo výroku o trovách konania súvisiacich s konaním vo veci samej, zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a vo

zvyšnej napadnutej vyhovujúcej časti voči žalovanému 1 rozsudok súdu prvej inštancie, potvrdil. Druhým výrokom, rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti voči žalovanému 1, potvrdil. Tretím výrokom, rozsudok súdu v prvej časti, v ktorej súd rozhodol o náhrade trov konania voči žalovanému 1 v súvislosti so zastavením konania, potvrdil. Štvrtým výrokom rozsudok súdu prvej inštancie, v časti náhrady trov konania priznanej žalovanému 2, zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd k žalovanému nároku v celkovej výške 569.905,23 eur priznaných žalobcovi z titulu bezdôvodného obohatenia, uviedol, že súd prvej inštancie dostatočným spôsobom zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správne právne závery. Odvolací súd, taktiež považoval rozsudok súdu prvej inštancie, za vecne správny aj v časti nárokov vo výške 97.041,80 eur (2.923.481,18 Sk) a 16.596,95 eur (500.000,- Sk) uvedené pod písm. b) návrhu žalobcu a sumy 20.693,86 eur (623.424,- Sk), uvedenej pod písm. e) žaloby. Na základe už vysloveného právneho názoru súdov o predmetnej predbežnej otázke týkajúcej sa platnosti, resp. neplatnosti úverovej zmluvy, súd konajúci v prejednávanej veci, nemal dôvod skúmať znovu, už skôr zodpovedanú predbežnú otázku všeobecnými súdmi (aj vyššieho stupňa) v označených právoplatne skončených konaniach. Pokiaľ ide o nároky žalobcu v celkovej sume 92.227,67 eur s príslušenstvom, a to súdny poplatok za vydanie poverenia vo výške 16,60 eur, 20 % odmeny exekútora vo výške 39.500,76 eur, hotové výdavky súdneho exekútora v sume 179,23 eur, uvedené v žalobe pod písm. c): súdom priznaná zostatková suma uhradených súdnych poplatkov 9.565,13 eur, a uvedené v žalobe pod písm. d): úroky z úveru zaplatené Tatra banke, a.s. vo výške 42.965,94 eur, súd prvej inštancie tieto nároky žalobcu posúdil ako nároky na náhradu škody vzniknutej plnením z neplatnej zmluvy podľa § 268 ObZ. Odvolací súd prisvedčil žalovanému 1, že rozhodnutie súdu je v tejto časti zmätočné a nepreskúmateľné, pretože okresný súd pri týchto nárokoch žalobcu dostatočne neodôvodnil, na základe akých skutočností dospel k záveru o existencii zodpovednosti žalovanému 1, za škodu spôsobenú neplatným právnym úkonom podľa § 268 ObZ. Odvolací súd v súvislosti s aplikáciou § 268 ObZ, považoval za zmätočnú konkrétne tú argumentáciu súdu, že neplatnosť zmluvy o úvere č. 172/2003 podľa § 39 OZ, a to z dôvodu odporovania § 497 ObZ, zavinil žalovaný 1 tým, že zmluvu vyhotovil a predložil ju na podpis žalobcovi, ako aj tým, že ho uviedol do omylu, že je právnym nástupcom spoločnosti AGRO Partizánske a.s., pričom žalobcovi ani žiadny úver neposkytol a v rozpore s dohodnutým účelom úveru peňažné prostriedky úveru použil na uspokojenie vlastných pohľadávok z úverových zmlúv uzavretých so subjektom, ktorého záväzky žalobca neprevzal. Pokiaľ teda pri absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere č. 172/2003, vyslovenej z dôvodu porušenia právnej a zmluvnej povinnosti úkonom odporujúcim § 497 ObZ a obsahu zmluvy o úvere č. 172/2003, súd prvej inštancie žalobcovi priznal nároky na náhradu škody podľa § 268 ObZ, ktorého aplikácia je možná len pri zodpovednosti, ktorá nie je dôsledkom porušenia právnej alebo zmluvnej povinnosti (súd prvej inštancie nároky na náhradu škody priznal zrejme z dôvodu omylu podľa § 49a OZ, ktorý však spôsobuje relatívnu neplatnosť právneho úkonu), odvolací súd považoval takéto rozhodnutie súdu prvej inštancie o uplatnených nárokoch na náhradu škody za zmätočné a nezrozumiteľné s tým, že súd prvej inštancie, si toto svoje rozhodnutie ani neodôvodňoval vo vzťahu k vyššie uvedeným predpokladom vzniku zodpovednosti podľa § 268 ObZ. Z uvedených dôvodov, preto odvolací súd rozsudok okresného súdu v časti uplatnených nárokov na náhradu škody v celkovej sume 92.227,67 eur s príslušenstvom, ako aj v závislom výroku o trovách konania súvisiacich s konaním vo veci samej, zrušil. 8. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp.zn. 2Obdo/40/2017 zo dňa 21.03.2019, rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 1Cob/285/2014-596 zo dňa 09.06.2016 v napadnutej časti, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Proti rozsudku odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcom výroku, podal dovolanie žalovaný 1. Podľa dovolateľa bolo hlavnou úlohou súdov oboch inštancií, posúdenie platnosti (neplatnosti) zmluvy o úvere č. 172/2003 zo dňa 03.11.2003, uzavretej medzi dovolateľom ako veriteľom a žalobcom ako dlžníkom, resp. či došlo k poskytnutiu úveru, ktorá je v súčasnosti už prevládajúcou judikatúrou vyriešená v úplnom protiklade s právnym záverom prezentovaným v napadnutom rozhodnutí, s tým, že zmluva o úvere je platným právnym úkonom, tzv. reúverovanie je možné a zákonom dovolené. Dovolací súd v odôvodnení tohto uznesenia uviedol, že ak už došlo k judikatórnemu vyriešeniu určitej otázky a k publikovaniu niektorého rozhodnutia alebo stanoviska riešiaceho túto otázku v Zbierke, je potrebné, aby súdy tento judikatórny posun vo svojej rozhodovacej praxi zohľadňovali. Právnou otázkou, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, je právna otázka, či tzv. reúverovanie, predstavuje prípustnú a zákonom dovolenú alebo naopak neprípustnú a priamo zákonom zakázanú, formu poskytnutia úveru. Zo skutkového stavu ustáleného súdmi nižšej inštancie vyplýva, že okrem iného, prejudiciálna otázka platnosti, resp. neplatnosti úverovej zmluvy č. 172/2003, týkajúca sa rovnakých strán sporu, v rovnakom procesnom postavení, už bola riešená v súčasnosti už v právoplatne skončených súdnych konaniach, v ktorých prvoinštančné,

ako aj odvolacie súdy a dovolací súd, dospeli k záveru o absolútnej neplatnosti úverovej zmluvy č. 172/2003, pretože táto zmluva odporuje zákonu, konkrétne § 497 ObZ. Dovolací súd v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho Slovenskej republiky, sp.zn. ObdoV/47/2001, publikované v odbornom časopise ZSP 8/2004, ako aj na rozhodnutia zo dňa 30.05.2007, č.k. 1ObdoV/28/2005 a zo dňa 31.03.2010, č.k. 1ObdoV/79/2008, sp.zn. 1ObdoV/6/2011. Dovolací súd preto uzavrel, že tzv. reúverovanie, nezakladá absolútnu neplatnosť zmluvy o úvere, nakoľko ide o zákonnom aprobovaný - dovolený spôsob, resp. aj reúverovaním dochádza k poskytnutiu úveru. Osobitne dovolací súd, a to s prihliadnutím na vyriešenie prejudiciálnej otázky platnosti úverovej zmluvy dodáva, že výrokmi týchto rozhodnutí iných súdov, nie je súd v predmetnom konaní viazaný s tým, že za daných okolností nedochádza k rozporu ústavou zaručenej zásady právnej istoty, nakoľko výrokmi súdov, ktoré sú v rozpore s ustálenou judikatúrou, nie je súd v ďalšom konaní viazaný. S poukazom na vyslovené právne závery, dovolací súd konštatoval, že dovolateľ opodstatnene vytýkal odvolaciemu súdu nesprávne právne posúdenie veci, pretože rozhodnutie odvolacieho súdu, záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a to v konaní sp.zn. ObdoV/47/2001, ktoré uznesenie bolo publikované v odbornom časopise ZSP 8/2004. Rovnakým právnym posúdením, akým bola otázka „reúveru“ hodnotená vo vyššie označenom rozhodnutí, rozhodol dovolací súd aj v ostatných konaniach, na ktoré poukázal dovolateľ. 9. Krajský súd v Bratislave následne uznesením č.k. 1Cob/124/2019-673 rozsudok Okresného súdu Bratislava II v napadnutej vyhovujúcej časti voči žalovanému 1, a to v časti o zaplatenie sumy 569.905,23 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu SR vysloveným v uznesení sp.zn. 2Obdo/40/2017 zo dňa 21.03.2019, na základe podaného odvolania žalovaného 1 konštatoval, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, pretože rozhodnutie súdu, záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa súd prvej inštancie odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a to v konaní sp.zn. ObdoV/47/2001, ktoré uznesenie bolo publikované v odbornom časopise „Zo súdnej praxe 8/2004“. Rovnakým právnym posúdením, akým bola otázka „reúveru“ hodnotená vo vyššie označenom rozhodnutí, rozhodol dovolací súd aj v iných konaniach (sp.zn. 1ObdoV/28/2005, 1ObdoV/79/2008, 1 ObdoV6/2011). Odvolací súd súčasne uviedol, že pokiaľ sa súd prvej inštancie nestotožní s rozhodnutím najvyššieho súdu vydaným v skutkovo a právne obdobnej veci (sp.zn. ObdoV/47/2001), je nevyhnutné, aby svoj odlišný právny názor argumentačne konfrontoval v odôvodnení rozhodnutia a dostatočne vysvetlil, prečo sa od neho odchýlil. 10. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku vysvetlil, že na pojednávaní konanom dňa 09.11.2021 zamietol návrh žalobcu na spojenie veci so súdnym konaním vedeným na Okresnom súde Partizánske pod sp.zn. 3Cb/13/2019, nakoľko v zmysle § 166 ods. 1 CSP môžu byť spojené iba také konania, ktoré sú vedené pred tým istým súdom. Predmetom konania na Okresnom súde Partizánske pod sp.zn. 3Cb/13/2019, je nárok žalovaného 1 (vystupujúceho v konaní sp.zn. 3Cb/13/2019 na strane žalobcu), ktorý si v tomto konaní uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia spočívajúce v platbe, ktorá bola uhradená žalobcovi na základe rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 1Cob/285/2014-596 zo dňa 09.06.2016. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 1Cob/285/2014-596 zo dňa 09.06.2016 prvým výrokom zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v časti o zaplatenie 92.227,67 eur s príslušenstvom a vec vrátil na ďalšie konanie, pričom v tejto časti jeho rozsudok nebol napadnutý odvolaním. Naopak vo zvyšnej časti teda v časti, v ktorej súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 569.905,23 eur spolu s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 31.10.2011 potvrdil a tento nadobudol právoplatnosť dňa 25.07.2016. Žalovaný 1 prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol v písomnom podaní zo dňa 12.05.2021, ako aj priamo na pojednávaní dňa 09.11.2021, skutkové tvrdenia, podľa ktorých povinnosť, ktorá mu vyplývala z rozhodnutia rozsudkom č.k. 1Cob/285/2014-596 zo dňa 09.06.2016 splnil. Žalobca tieto skutkové tvrdenia žiadnym spôsobom nepoprel, a preto tieto tvrdenia považoval za nesporné. Súd prvej inštancie práve s poukazom na nepopreté skutkové tvrdenia žalobcu dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná v časti, v ktorej sa domáhal zaplatenia sumy 569.905,23 eur spolu s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 31.10.2011, keďže došlo k zániku jeho záväzku splnením (solúciou). Podľa súdu prvej inštancie je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia, pričom keď v priebehu konania došlo k uspokojeniu záväzku, ktorý tvoril predmet sporu, tento nárok žalobcovi nie je možné opätovne priznať. Pokiaľ dôjde v priebehu konania k zániku žalovaného záväzku jeho splnením, stáva sa žalobcova žaloba v uspokojenej časti nedôvodnou a to aj vtedy, ak v čase podania žaloby dôvodnou bola. Inými slovami aj keby bol nárok žalobcu v tejto časti žaloby skutočne daný (čo súd týmto netvrdí) zanikol by jeho splnením. Druhú časť nárokov, o ktorých súd prvej inštancie

po rozhodnutiach odvolacieho súdu č.k. 1Cob/285/2014-596 a 1Cob/124/2019-673 rozhodoval, bol nárok na zaplatenie sumy 92.227,67 eur s príslušenstvom. Tento nárok pozostával zo súdneho poplatku za vydanie poverenia vo výške 16,60 eur, 20 % odmeny exekútora vo výške 39.500,76 eur, hotových výdavkov súdneho exekútora v sume 179,23 eur, súdom priznanej zostatkovej sumy uhradených súdnych poplatkov 9.565,13 eur, úrokov z úveru zaplatených Tatra banke, a.s. vo výške 42.965,94 eur. Súd prvej inštancie tento nárok žalobcu posúdil ako nárok na náhradu škody vzniknutej žalobcovi v súvislosti s neplatnou zmluvou podľa § 268 ObZ. Touto neplatnou zmluvou mala byť zmluva o úvere č. 172/2003. Žalovaný voči týmto nárokom (rovnako ako aj voči ostatným) vzniesol námietku premlčania. Podľa § 394 ods. 3 ObZ pri práve na náhradu škody podľa § 268 začína premlčacia doba plynúť odo dňa, keď sa právny úkon stal neplatným. Určenie začiatku plynutia premlčacej doby nároku domáhať sa náhrady škody spôsobenej v dôsledku neplatnosti dražby nehnuteľnosti, je upravené v § 394 ods. 3 ObZ, ktoré jasne hovorí o tom, že premlčacia doba na náhradu škody spôsobenej neplatnosťou právneho úkonu začína plynúť dňom, kedy sa právny úkon stal neplatným. Pri absolútnej neplatnosti, ako aj relatívnej neplatnosti právnych úkonov, ak sa jej oprávnená osoba dovolá, bude začiatok plynutia premlčacej doby spojený s okamihom vzniku právneho úkonu, pričom objektívne zistenie, že určitý právny úkon je neplatný, nebude mať na počiatok plynutia premlčacej doby žiaden vplyv. Zmluva o úvere č. 172/2003 bola medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená dňa 03.11.2003 a tento deň je aj začiatkom plynutia premlčacej doby, ktorá tak v súlade s ustanovením § 397 ObZ uplynula dňa 03.11.2007, teda pred podaním samotnej žaloby, to znamená, že žalobou uplatnený nárok je v tejto časti premlčaný a námietka premlčania vznesená žalovaným je dôvodná. Súd prvej inštancie nedospel k záveru, že by uplatnenie námietky premlčania zo strany žalovaného bolo možné považovať za konanie v rozpore s dobrým mravmi, pričom v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo 41/2012 (ZSP 1/2015). S poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS/176/2011 je potrebné konštatovať, že žalobca v súlade so zásadou vigilantibus iura scripta sunt nepostupoval. Z obsahu spisu bolo súdu prvej inštancie zrejmé, že žalobca už dňa 23.03.2005 doručil súdu žalobu, v ktorej sa ako žalobca domáhal od žalovaného, ktorým bol žalovaný v 1. rade, zaplatenia sumy 10.390.412,15 Sk, pričom svoj nárok odvodzoval práve od neplatnosti úverovej zmluvy č. 172/2003. Aj dôvody neplatnosti tejto zmluvy uvádzal rovnaké ako v tomto konaní. Žalovaný teda mal subjektívnu vedomosť o dôvodoch, od ktorých odvodzoval neplatnosť úverovej zmluvy už dávno pred uplynutím premlčacej doby. Za týchto okolností tak nemôže byť ani námietka premlčania vznesená žalovaným za konanie, ktoré by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie uviedol, že predpokladmi pre vznik zodpovednosti za škodu podľa § 268 ObZ je existencia neplatnosti právneho úkonu, zavinenie neplatnosti právneho úkonu, vznik škody a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a zavinením neplatnosti právneho úkonu. Zodpovednosť za škodu podľa § 268 ObZ, sankcionuje každého, kto spôsobil neplatnosť právneho úkonu, v dôsledku ktorej škoda vznikla. Liberácia spod zodpovednosti spočíva v tom, že oprávnená osoba o neplatnosti právneho úkonu vedela. Iné liberačné dôvody pri všeobecnej úprave zodpovednosti za škodu, sa nepoužijú. Ide pritom o zodpovednosť, ktorá nie je dôsledkom porušenia právnej alebo zmluvnej povinnosti. Základným predpokladom pre úspešné uplatnenie nároku podľa § 268 ObZ je samozrejme preukázanie neplatnosti samotného právneho úkonu. Pokiaľ mala byť žalobcovi ujma spôsobená v súvislosti s uplatňovaním práv a povinností z úkonu, ktorý je platný, nemožno hovoriť o škode a ani o vzniku zodpovednosti žalovaného 1 za takúto ujmu. Právnou otázkou, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie o tom, či je úverová zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným 1 platná, alebo neplatná, bola podľa názoru súdu prvej inštancie otázka, či tzv. reúverovanie, predstavuje prípustnú a zákonom dovolenú alebo naopak neprípustnú a priamo zákonom zakázanú, formu poskytnutia úveru. Dovolací súd v rozhodnutí sp.zn. 2Obdo/40/2017 poukázal na to, že zo skutkového stavu ustáleného súdmi nižšej inštancie vyplýva, že okrem iného, prejudiciálna otázka platnosti, resp. neplatnosti úverovej zmluvy č. 172/2003, týkajúca sa rovnakých strán sporu, v rovnakom procesnom postavení, už bola riešená v súčasnosti už v právoplatne skončených súdnych konaniach, v ktorých prvoinštančné, ako aj odvolacie súdy a dovolací súd, dospeli k záveru o absolútnej neplatnosti úverovej zmluvy č. 172/2003, pretože táto zmluva odporuje zákonu, konkrétne § 497 ObZ. Súd prvej inštancie, v súlade s právnym názorom vysloveným v tomto konaní dovolacím, ako aj odvolacím súdom, poukázal na rozhodnutie Najvyššieho Slovenskej republiky, sp.zn. ObdoV/47/2001, publikované v odbornom časopise ZSP 8/2004, podľa ktorého „§ 497 ObZ, ani ďalšie ustanovenia o úverovej zmluve, bližšie neupravujú spôsob, akým sa majú peňažné prostriedky dlžníkovi poskytnúť a ponechávajú v tomto účastníkom úplnú zmluvnú voľnosť. Rovnako žiadne z ustanovení zákona, ktoré upravuje úverovú zmluvu, ničím neobmedzuje účel, na ktorý by bolo možné úver poskytnúť. Žiadne zákonné ustanovenie nebráni ani tomu, aby bol úver poskytnutý na splnenie dlhu toho, komu sa poskytuje alebo tretej osoby, ktorý vznikol poskytnutím iného, predchádzajúceho úveru“. Ďalším rozhodnutím Najvyššieho súdu SR

sp.zn. 1ObdoV/28/2005 zo dňa 30.05.2007, dovolací súd konštatoval, že úver charakteru „reúveru“, nie je podľa žiadnej právnej zákonnej úpravy zakázaný, a teda neprípustný. Rovnako uznesením sp.zn. 1ObdoV/79/2008 zo dňa 31.03.2010, dovolací súd konštatoval, že na vznik záväzkového vzťahu z úverovej zmluvy č. 3/95 uzavretej v zmysle § 497 a nasl. ObZ, sa nevyžaduje reálne čerpanie úveru dlžníkom, s tým, že poskytnutie tzv. „reúveru“, neodporuje konsenzuálnemu charakteru tohto zmluvného typu. Dovolací súd napokon v konaní sp.zn. 1ObdoV/6/2011, uzavrel, že tzv. reúverovanie, nie je zákonom reprobované, a preto zmluva o úvere, nie je z dôvodu tzv. reúverovania, neplatným právnym úkonom. Tzv. reúverovanie, nezakladá absolútnu neplatnosť zmluvy o úvere, nakoľko ide o zákonnom aprobovaný - dovolený spôsob, resp. aj reúverovaním dochádza k poskytnutiu úveru. Súd prvej inštancie taktiež pri posudzovaní tejto prejudiciálnej otázky nie je viazaný výrokmi týchto rozhodnutí iných súdov, s tým, že za daných okolností nedochádza k rozporu ústavou zaručenej zásady právnej istoty, nakoľko výrokmi súdov, ktoré sú v rozpore s ustálenou judikatúrou, nie je súd v ďalšom konaní viazaný. Pokiaľ teda mala neplatnosť zmluvy o úvere spočívať v tom, že prostriedky z úveru neboli poskytnuté žalobcovi ako veriteľovi, ale slúžili na splatenie iného záväzku, a to záväzku spoločnosti AGRO Partizánske, a.s., táto skutočnosť neplatnosť zmluvy č. 172/2003 nespôsobuje. Ďalšou skutočnosťou, ktorá mala podľa žalobcu spôsobovať neplatnosť úverovej zmluvy bola vada vôle na strane žalobcu, ktorý mal zmluvu uzatvoriť v dôsledku omylu vyvolaného žalovaným 1. Tento omyl mal spočívať v tom, že žalobca sa mal mylne domnievať, že je právnym nástupcom spoločnosti AGRO Partizánske, a.s., resp. že zodpovedá za jej záväzky. Vôľa uzatvoriť právny úkon má právnu relevanciu iba vtedy, ak spĺňa náležitosti, ktoré predpisuje právo. Občianskym právom požadovanou náležitosťou takejto vôle, okrem toho, že vôľa musí byť skutočne daná, je to, aby bola slobodná, vážna a bez omylu. Vôľa je teda vadná aj vtedy, keď k jej prejavu došlo v dôsledku omylu. Omyl vo vôli spočíva v nesprávnej, alebo nedostatočnej predstave o následkoch právneho úkonu. Musí ísť teda o omyl vo vôli, omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným. Predpokladom právnej relevancie omylu je, že omyl sa týka rozhodujúcej (podstatnej) okolnosti. Musí teda ísť o omyl v predmete plnenia (error in corpore), v akosti dohodnutého plnenia (error in qualitate), v osobe spolukontrahenta (error in persona), alebo aj iných okolností za predpokladu, že pre uskutočnenie príslušného právneho úkonu boli rozhodujúce (napr. omyl v kvalifikácii právneho úkonu). V súvislosti s uvedeným súd prvej inštancie konštatoval, že z vykonaného dokazovania, ba ani zo skutkových tvrdení samotného žalobcu nevyplýva, že by žalobca nevedel, s kým úverovú zmluvu uzatvára, čo jej jej predmetom a akým spôsobom bude úver poskytnutý. Žalobca mal vedomosť, že úver mu žalovaným 1 priamo vyplatený nebude, ale bude použitý na úhradu záväzkov spoločnosti AGRO Partizánske, a.s. a jeho úmyslom bolo spôsobiť zánik týchto záväzkov. Pohnútkou (motívom) tohto konania bola domnienka žalobcu, že za tieto záväzky sám zodpovedá a bude povinný ich uhradiť, resp. že v prípade, ak ich neuhradí budú môcť byť exekvované na úkor jeho majetku. Omyl na jeho strane spočívajúci v tom, že je právnym nástupcom tejto spoločnosti a teda, že pri ich nesplnení záväzkov tejto spoločnosti môže dôjsť k exekúcii jeho majetku, nie je možné kvalifikovať inak, než ako omyl v pohnútke, ktorý neplatnosť právneho úkonu nespôsobuje. Žalobca v priebehu celého konania neuviedol žiadne konkrétne skutkové tvrdenie, z ktorých by bolo možné odvodiť, že žalovaný 1 musel vedieť, že žalobca nie je právnym nástupcom spoločnosti AGRO Partizánske (najmä, ak to nevedel ani sám žalobca), resp. že omyl žalobcu žalovaný 1 sám vyvolal. V súlade s uvedenými skutočnosťami tak súd dospel k záveru, že v konaní nebolo preukázané, že by zmluva o úvere č. 172/1993 bol medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená neplatne. 11. O nároku na náhradu trov konania žalovaných 1 a 2 rozhodol súd prvej inštancie v súlade s § 255 ods. 1, v spojení s § 396 ods. 1 a § 453 ods. 3 CSP tak, že úspešným žalovaným 1 a 2 priznal právo na náhradu trov konania voči neúspešnému žalobcovi. O nároku na náhradu trov žalovaného 1 v časti, v ktorej bolo konanie zastavené, už bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Bratislava II č.k. 23Cb/177/2011-540 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 1Cob/285/2014-596. 12. Proti tomuto rozsudku podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie v celom rozsahu, a to z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), písm. h) CSP a navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu, alternatívne, aby zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a žalovanému (správne malo byť žalovaným) uloží povinnosť nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 13. V odôvodnení podaného odvolania uviedol, že úverovou zmluvou malo dôjsť k plneniu za iného, a to za spoločnosť AGRO Partizánske, a.s., avšak išlo o právny úkon, k naplneniu ktorého však nikdy nedošlo. Žalovaný 1 napriek tomu, že úver vo výške 25.200.000,- Sk nikdy neposkytol, vyvolával

dojem o poskytnutí úveru, a to s evidentným cieľom zaťažiť žalobcu. Žalovaný 1 na základe vlastných simulovaných úkonov a tvrdení vyvolal u žalobcu omyl o jeho postavení dlžníka a potrebe plniť žalovanému 1 ako veriteľovi. Omyl do ktorého dostal žalobcu, žalovanému 1 vyhovoval a napriek tomu, že žalovaný 1 sám podľa zmluvy o úvere č. 172/2003 neplnil, plnenia od žalobcu prijímal. Na základe zmluvy o úvere č. 172/2003 žalovaný 1 od žalobcu prijal celkovo 10.390.412,15 Sk. Žalovaný 1 voči majetku žalobcu podal návrh na vykonanie exekúcie a pod. Išlo o úkony, ktoré vyvolávajú škodu, ktorej náhrady sa žalobca domáha. Otázka posúdenia platnosti, resp. neplatnosti zmluvy o úvere bola právoplatne vyriešená v inom konaní. Súd prvej inštancie argumentom žalovaného 1 vo vzťahu k platnosti úverovej zmluvy prisvedčil, bez vyriešenia otázky spornosti takéhoto rozhodnutia a jeho rozporu s právoplatným názorom konajúcich súdov v iných právnych veciach, ktoré rozhodovali o totožnej otázke, vo veci sám rozhodol a žalobu zamietol. Súd prvej inštancie však žiadnym právne relevantným spôsobom nezdôvodnil, z akého dôvodu sa rozhodol ignorovať právoplatné rozhodnutia iných súdov a totožnú právnu otázku posúdil rozdielne, v rozpore s princípom právnej istoty, ako aj so zásadou predvídateľnosti súdneho rozhodovania a na škodu žalobcu. Predmetná otázka bola právoplatne vyriešená v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava II pod sp.zn. 23Cb/229/2005, v ktorom konajúce súdy v súvislosti s posúdením vzťahu medzi účastníkmi konania ako predbežnú riešili práve otázku platnosti, ev. neplatnosti zmluvy o úvere č. 172/2003. Uvedená otázka bola s konečnou platnosťou vyriešená rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 1Cob/207/2008-403 zo dňa 04.06.2009, ktorý na podklade záverov rozsudku Najvyššieho súdu SR č.k. 2Obdo/6/2007-383 zo dňa 28.05.2008, dospel k záveru o tom, že: „Uvedená úverová zmluva č. 172/2003 je absolútne neplatná podľa ust. § 39 OZ, pretože odporuje zákonu a to ust. § 497 a nasl. ObZ, pretože nebola splnená podmienka tohto ustanovenia, keď finančné prostriedky poskytnuté touto zmluvou vo výške 25.200.000,Sk nikdy neboli odovzdané do dispozície navrhovateľa ako veriteľa za účelom vykonania platieb (splnenia záväzkov navrhovateľa) v prospech tretích osôb. Najvyšší súd SR rozhodol o mimoriadnom dovolaní rozsudkom č.k. 1MObdo/4/2010 zo dňa 22.09.2010 tak, že mimoriadne dovolanie zamietol. V danom význame je jediným právne významným argumentom právne posúdenie danej otázky súdmi konajúcimi v predmetnej právnej veci. Ústavný súd SR uznesením sp.zn. I.ÚS/201/2011-31 zo dňa 09.06.2011 odmietol ústavnú sťažnosť podanú žalovaným 1 ako zjavne neopodstatnenú. Uvedená právna otázka preto bola s konečnou platnosťou vyriešená tak, že v zmysle záverov rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 1Cob/207/2008-403 zo dňa 04.06.2009, je zmluva o úvere č. 172/2003 zo dňa 03.11.2003 absolútne neplatná podľa § 39 OZ, pretože odporuje zákonu, a to § 497 a nasl. ObZ. Žalobca ďalej poukázal na závery prijaté uznesením Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo/44/2010 zo dňa 31.01.2012, uverejneným v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR pod publikačným číslom 40/2013 o otázke prejudiciálneho účinku právoplatného rozhodnutia a zásady prejudiciality. Súdna judikatúra uverejnená v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR, ako aj v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR, je záväzná erga omnes, keďže vyplýva z výkladovej právomoci Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR (napr. § 22 a nasl. zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). V prejednávanej veci sa navyše nejednalo o riešenie právnej otázky analogickej, ale o riešenie totožnej právnej otázky, t.j. hmotnoprávneho vzťahu medzi tými istými účastníkmi vyplývajúceho z toho istého právneho úkonu, a to zmluvy o úvere č. 172/2003 zo dňa 03.11.2003. V zmysle záverov prijatých uznesením Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS/192/2011, zo dňa 04.05.2011, uverejneným v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR pod publikačným číslom 104/2011: „Súd tohto istého stupňa (v danom prípade okresný súd) nemôže, resp. nie je v jeho právomoci zasahovať, resp. prehodnocovať a ovplyvňovať závery či rozhodnutia iného súdu toho istého stupňa v inej veci, pretože tieto závery môžu byť menené, resp. prehodnocované iba v rámci hierarchie súdov na základe účastníkovi konania dostupných riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov.“ V danom prípade sa navyše jedná o závery prijaté nielen iným súdom toho istého stupňa, ale potvrdené a právoplatne vyriešené v rámci hierarchie súdov na základe účastníkovi konania dostupných riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, k využitiu ktorých v danom prípade aj reálne došlo. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo/44/2010 zo dňa 31.01.2012, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR pod publikačným číslom 40/2013, sp.zn. 1Cdo 185/2006 zo dňa 01.10.2013, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR pod publikačným číslom 41/2013. Uvedená (totožná) právna otázka bola v minulosti právoplatne vyriešená v inom konaní, a preto konajúci súd ju nebol oprávnený opakovane riešiť, resp. prehodnocovať v tomto konaní. S prihliadnutím na uvedené, preto žalobca považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vzťahu k právnemu posúdeniu otázky platnosti zmluvy o úvere č. 172/2003 zo dňa 03.11.2003 za nesprávne právne posúdenie, realizované v rozpore s princípom právnej istoty a zásadou predvídateľnosti súdneho rozhodovania.

Súd prvej inštancie v rozpore s právnymi závermi o totožnej právnej otázke prijal záver o tom, že zmluva o úvere č. 172/2003 zo dňa 03.11.2003 je platným právnym úkonom, a to napriek tomu, že totožná právna otázka bola právoplatne vyriešená v konaniach vo veci vedenej pred Okresným súdom Bratislava II pod sp.zn. 23Cb/229/2005, ďalej vo veci vedenej pred Okresným súdom Bratislava II pod sp.zn. 23Cb/72/2005 a vo veci vedenej pred Okresným súdom Topoľčany pod sp.zn. 6C/22/2005 tak, že zmluva o úvere č. 172/2003 zo dňa 03.11.2003 je absolútne platným právnym úkonom. Vo vzťahu k otázke platnosti zmluvy o úvere č. 172/2003 je preto rozhodnutie súdu prvej inštancie nesprávnym právnym posúdením veci. Súd prvej inštancie sa pritom vôbec nezaoberal otázkou, čo vlastne „reúver“ resp. „reúverovanie“ je, aký je jeho význam a pod ktoré zákonné ustanovenie takéto konanie je vôbec možné podriadiť. Za konania totiž došlo k vývoju právneho názoru konajúceho súdu takým spôsobom, že súd absolútne nezaujímalo, ktoré ustanovenia zákona je vôbec na takéto konania možné aplikovať a prijal pojmy „reúver“ ev. „reúverovanie“ ako podklad na zdôvodnenie svojho rozhodnutia. Súd prvej inštancie úplne prehliadol skutočnosť, že ani jeden z týchto pojmov nemá legálnu definíciu. „Reúver“ z anglického „reloan“ predstavuje formu účtovnej operácie, na základe ktorej dochádza k obnoveniu úverového vzťahu, ktorý by inak zanikol tým, že tie isté peniaze sa dlžníkovi poskytnú na užívanie na ďalšie obdobie. „Reloan“ je teda skratkou od „renewal of a loan“, teda obnovením úveru. V žiadnom prípade preto „reúver“ nie je možné vykladať spôsobom, akým ho na podnet žalovaného 1 začali vykladať súdy. Spôsob, ktorým súdy začali odôvodňovať svoje rozhodnutia tým, že sa odvolávajú na pojem, ktorý nie je právne definovaný, je neurčitý v celom svojom obsahu, no napriek tomu ho používajú ako základ odôvodnenia svojich rozhodnutí, je absolútne neprípustný a v rozpore s princípom právnej istoty a právom na spravodlivý proces. V tejto spojitosti poukázal na právne závery prijaté nálezom Ústavného súdu ČR sp.zn. I.ÚS/1826/11 zo dňa 07.03.2012, rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Sžo/125/2010 zo dňa 28.04.2011, nálezom Ústavného súdu SR sp.zn. III.ÚS/72/2010 zo dňa 04.05.2010, sp.zn. III.ÚS/72/2010 zo dňa 04.05.2010, sp.zn. I.ÚS/243/07 zo dňa 19.06.2008. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia právom nedefinovaným výrazom „reúver“ ev. „reúverovanie“ je úplne neprípustné. Pri snahe zadefinovať uvedený výraz a podriadiť daný pojem pod konkrétne právne normy by však súdy dospeli len k jedinému, a to, že „reúver“ ev. „reúverovanie“ nepredstavuje skutočné poskytnutie predmetu úveru, ale ide len o neprípustnú finančno-účtovnú operáciu, ktorej výsledkom nie je reálny kontrakt, ale len vytvorenie dlhu. V tejto súvislosti žalobca upozornil na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 1Cob/207/2008, Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1MObdo/4/2010. Odhliadnuc od uvedeného, pokiaľ žalovaný 1 argumentoval tým, že právne závery vyslovené Najvyšším súdom SR v konaniach vedených pod sp.zn. ObdoV/47/2001, 1ObdoV/28/2005, 1ObdoV/79/2008 obsahujú právne názory, ktoré „prekonávajú“ právne závery prijaté súdmi v konaniach vedených pre Okresným súdom Bratislava II pod sp.zn. 23Cb/229/2005 a 23Cb/72/2005 a pred Okresným súdom Topoľčany pod sp.zn. 6C/22/2005, na tomto mieste žalobca poukázal, že ide len o spisové značky konaní vedených na prvom stupni. Právne závery prijaté rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1MObdo/4/2010 však naopak prekonávajú právne závery dovtedy prijaté v konaniach vedených pod sp.zn. ObdoV/47/2001, 1ObdoV/28/2005, 1ObdoV/79/2008. Dovtedy všeobecne prijímané právne závery o tom, že „reúverovanie“ je zákonom dovoleným spôsobom konania bolo prekonané uvedeným názorom Najvyššieho súdu SR tak, že ide o neprípustnú finančno-účtovnú operáciu, na základe ktorej sa dlh splatí dlhom, výsledkom čoho je opätovne dlh, pričom takéto konanie je v rozpore s právnou úpravou vymedzenou § 497 a nasl. ObZ, a teda absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 39 OZ. Vo vzťahu k posúdeniu právnej otázky dovolenosti konania nazývaného ako „reúver“ ev. „reúverovanie“, je potom právny názor súdu prvej inštancie nesprávny, nakoľko takéto konanie je pre svoju neurčitosť a rozpor s právnou úpravou zmluvy o úvere podľa § 497 a nasl. ObZ absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 39 OZ, a teda nesprávnym právnym posúdením veci zo strany súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie prehliada skutočnosť, že absolútna neplatnosť zmluvy o úvere č. 172/2003 zo dňa 03.11.2003 už bola právoplatne vyslovená. Následkom absolútnej neplatnosti je, že zmluva sa zrušuje ex tunc a vo sfére práva neexistuje, t.j. je zrušená od začiatku. Žiaden iný súd ju už nemôže posudzovať ako platnú a ani predpokladať jej existenciu v čase rozhodovania. Pokiaľ súd prvej inštancie v rozhodnutí poukazoval na „neplatnosť“, nie je zrejmé, či argumentoval absolútnou alebo relatívnou neplatnosťou, a či si pri rozhodovaní vôbec uvedomoval zásadné rozdiely medzi nimi. Žalobca poukázal na skutočnosť, že žalovaný 1 uznal nárok, čo do základu aj výšky vznesením údajnej námietky premlčania. V zmysle § 388 ods. 1 ObZ sa dlžník (povinná osoba) môže dovolávať premlčania veriteľom (oprávnená osoba) uplatňovaného nároku, avšak vždy len voči nároku existujúcemu. Súd prvej inštancie námietku premlčania uznal bez toho, aby sa vôbec zaoberal základom žaloby. Uznať námietku premlčania je možné len vo vzťahu k nároku, ktorý existuje a ktorého výška nie je sporná. Súd prvej inštancie tak v odôvodnení na jednej strane uvádza, že nárok žalobcu je nedôvodný, nakoľko nie je nárokom na náhradu

škody, avšak napriek tomu uznáva námietku žalovaného 1 vo vzťahu k premlčaniu tohto nároku. Pokiaľ by nárok žalobcu bol skutočne nedôvodný, potom by následkom bolo zamietnutie žaloby bez potreby uznania námietky premlčania. Námietku premlčania je možné uznať len vo vzťahu k existujúcemu nároku. V prípade, ak nárok neexistuje vôbec, alebo za neho nezodpovedá žalovaný (vada pasívnej vecnej legitimácie), potom nie je na mieste, aby súd vôbec posudzoval námietky premlčania a už vôbec aby ju uznával. Pokiaľ to urobí, potom jeho rozhodnutie nie je koherentné a jeho závery a premisy sú v extrémnom nesúlade s jednotlivými časťami odôvodnenia, ako aj jednotlivými dôkazmi. Žalobca namietal, že nie je zrejmé, z akého dôvodu sa súd prvej inštancie zaoberá v odôvodnení náhradou škody, keď žalobou uplatnený nárok bol uplatnený ako nárok z bezdôvodného obohatenia a celý čas bol tak aj prezentovaný. Uvedené vyplývalo zo skutočnosti, že zmluva o úvere č. 172/2003 bola absolútne neplatným právnym úkonom, pričom plnenie zo zmluvy založilo nárok žalobcu z titulu bezdôvodného obohatenia, čomu zodpovedala aj skutková podstata bezdôvodného obohatenia - plnenie z neplatného právneho úkonu. Z akého dôvodu súd prvej inštancie nárok žalobcu začal posudzovať, ako nárok na náhradu škody z odôvodnenia rozsudku vo veci samej nie je zrejmé. Odhliadnuc od uvedeného urobil súd prvej inštancie aj ďalšiu chybu, a to v právnom posúdení námietky premlčania v nadväznosti na nesprávne posúdenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie vec nesprávne posudzoval ako nárok na náhradu škody namiesto nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. V tejto súvislosti poukázal na § 107 ods. 3 OZ. Žalobca sa však na základe konania žalovaného 1 a 2 dostal situácie, v ktorej mu právo uplatniť námietku premlčania zo synalagmatického vzťahu nepatrilo, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že tak z dôvodu niečoho, čo je nazvané ako „reúverovanie“, ako aj z dôvodu, že v prípade exekúcie nie je navrátenie do predošlého stavu možné. Žalobca ako druhý účastník úverovej zmluvy preto nemohol za uvedenej situácie žiadne premlčanie namietať. Ide o dôvod, pre ktorý bol súd prvej inštancie povinný zohľadniť aplikáciu § 107 ods. 3 OZ ako lex specialis na prejednávanú vec, čo však opomenul. V danom význame preto žalobca namietal posúdenie žalobného nároku súdom prvej inštancie ako nároku na náhradu škody, uznanie námietky premlčania a neaplikovanie § 107 ods. 3 OZ na prejednávanú vec, ako nesprávne právne posúdenie veci. 14. Žalovaný 2 sa vyjadril k podanému odvolaniu tak, že žaloba voči nemu bola rozsudkom Okresného súdu Bratislava II č.k. 23Cb/177/2011-540 zo dňa 10.06.2014 zamietnutá a rozsudok sa stal v tejto časti právoplatný, a preto sa k odvolaniu žalobcu nebude vyjadrovať. Keďže nesúhlasil s výškou priznaných trov konania, podal odvolanie proti tej časti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 23Cb/177/2011-540 zo dňa 10.06.2014, ktorou mu boli tieto trovy priznané. Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 1Cob/124/2019-673 zo dňa 30.03.2021 štvrtým výrokom napadnutý rozsudok v časti náhrady trov konania priznanej žalovanému 2, zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Pokiaľ ide o trovy konania, tak tieto si nebude uplatňovať osobne svojou účasťou na pojednávaní, nakoľko tým by sa mi ďalej zvyšovali výdavky a náklady v tejto veci. Požiadal, aby súd rozhodol o trovách konania na základe jeho vyčíslenia, ktoré odovzdal dňa 10.06.2014 s doplnením zo dňa 11.06.2014. 15. Žalovaný 1 sa vyjadril k podanému odvolaniu tak, že pohľadávky uplatnené v konaní a) buď tieto sporné pohľadávky žalobcu zanikli splnením (ak vôbec predtým hmotnoprávne existovali, čo žalovaný popiera), b) alebo tieto sporné pohľadávky žalobcu ani len nikdy predtým v minulosti nevznikli (čo je primárny hmotno-právny argument, vysvetľujúci, prečo bola žaloba žalobcu nedôvodnou od počiatku). Odvolanie žalobca dôvodí prekvapivo a žiadnym spôsobom argumentačne „nenapáda“ jedno z kľúčových zistení prvoinštančného súdu, kvôli ktorému bolo nutné žalobu zamietnuť. Toto základné zistenie je uvedené pod bodom 75. odôvodnenia rozsudku týkajúce sa solúcie, pričom zo strany žalobcu ostalo „absolútne nedotknuté“ a v odvolaní žalobcu nie je uvedený žiaden protiargument, ktorým by mal žalobca ambíciu čo i len atakovať (či už vyvrátiť alebo aspoň spochybniť) správnosť tohto tvrdenia. Už len z tohto dôvodu nemôže žalobca pomýšľať na úspech v odvolacom konaní. Žalovaný v celom doterajšom konaní nepoprel skutkové tvrdenie o tom, že v priebehu konania došlo k „uspokojeniu“ podstatnej časti domnelého záväzku, ktorý tvoril predmet sporu. V celom doterajšom priebehu tohto súdneho konania zostalo toto skutkové tvrdenie nepopreté zo strany žalobcu a dokonca ani len v odvolaní žalobca nenapáda kľúčové zistenie o neexistencii zažalovaných pohľadávok z dôvodu ich splnenia. Keďže takéto prostriedky procesného útoku, resp. procesnej obrany nemá žalobca možnosť dodatočne uskutočniť v priebehu odvolacieho konania, je téma „solúcie“ žalovaných pohľadávok témou uzavretou a odvolanie žalobcu je už len z tohto dôvodu odsúdené na neúspech. Pohľadávky, ktorých zaplatenia sa žalobca dožadoval (a stále dožaduje), nemohol žalobca nikdy nadobudnúť, pričom presne rovnaký záver vyplýva aj z hmotno-právneho posúdenia prípadu Najvyšším súdom SR, ktorým sú viazané všetky ostatné súdy konajúce v tomto súdnom spore. Neexistencia žalovaných pohľadávok v čase vyhlásenia napadnutého

rozsudku vyplynula nielen zo zistenia, že dané pohľadávky (ak vôbec niekedy predtým vznikli) museli už v minulosti zaniknúť v dôsledku solúcie, no rovnako aj z ďalšieho úplne samostatného zistenia o tom, že tieto žalované pohľadávky nikdy nemohli vzniknúť. Vzhľadom k právnym záverom v uznesení Krajského súdu v Bratislave č.k. 1Cob/124/2019-673 zo dňa 30.03.2021 (rovnako ako predtým i k záverom v uznesení Najvyššieho súdu SR ako súdu dovolacieho sp.zn. 2Obdo/40/2017 zo dňa 21.03.2019), by malo dôjsť k neúspechu žalobcu aj z tohto druhého dôvodu. Z daného hmotnoprávneho posúdenia prípadu je totiž jednoznačne zrejmé, že: a) pohľadávky, ktorých zaplatenia sa žalobca domáha, nemohol nikdy nadobudnúť, b) a v dôsledku toho treba považovať výrok napadnutého rozsudku o zamietnutí žaloby za výrok správny. Vo vyššie citovaných súdnych rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR a Krajského súdu Bratislava boli vyslovené záväzné právne názory na všetky rozhodujúce otázky, a to interpretácia platnej právnej úpravy tzv. reúverovania a posúdenie, či tzv. reúverovanie predstavuje prípustnú a zákonom dovolenú, alebo naopak neprípustnú a priamo zákonom zakázanú formu poskytnutia úveru. Interpretujúc otázku „reúverovania“ (zodpovedajúcim súčasne prevládajúcej judikatúre v tejto téme), je nutné dospieť k nasledovným čiastkovým záverom o obsahu platnej právnej úpravy: a) v zmysle platnej právnej úpravy sa akákoľvek banka, ktorá poskytla dlžníkovi úver, môže s dlžníkom platne dohodnúť, že právny vzťah z úverovej zmluvy nahradí novým úverovým vzťahom, b) nová úverová zmluva je po obsahovej stránke nováciou pôvodného záväzku, ktorá spôsobuje zánik pôvodného záväzku dlžníka splatiť pôvodný úver a nahrádza ho novým záväzkom z novej úverovej zmluvy, c) zo žiadneho ustanovenia platného právneho poriadku nevyplýva, že by takáto dohoda bola dohodou neplatnou. Neplatnosť novej úverovej zmluvy nemožno vyvodiť ani z toho, že banka „neodovzdá peňažné prostriedky do dispozície dlžníka“, čo niektoré konajúce súdy v minulosti považovali mylne za neprípustné a čoho sa stále dožaduje žalobca, d) v zmysle platnej právnej úpravy sa banka a dlžník tiež môžu dohodnúť, že banka poskytne dlžníkovi úver tak, že dohodnuté finančné prostriedky vyplatí tretej osobe alebo, že ich započíta na úhradu vlastnej pohľadávky voči tretej osobe. Takáto dohoda je možná bez ohľadu na skutočnosť, či má dlžník voči tretej osobe záväzok. Ide mimochodom o rozpoznanú právnu konštrukciu, ktorú súkromné právo reguluje inštitútom poukážky (§ 535 a nasledujúce OZ). Z uvedeného nepochybne vyplýva, že právny názor o neprípustnosti tzv. reúverovania prezentovaný v odvolaní žalobcu, je: - právnym názorom nesprávnym a teda mylným, - právnym názorom, ktorý nemá oporu v Obchodnom zákonníku ani inom právnom predpise právneho poriadku Slovenskej republiky, - právnym názorom bezpochyby prekonaným neskoršou dovolacou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako i judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky. Vo svojom odvolaní sa žalobca venuje aj téme tzv. odklonu od nesprávnej predchádzjúcej judikatúry. Žalobca však opomína vysvetliť prečo vzhliada potrebu „obnoviť“ už prekonanú judikatúru v otázke tzv. reúverovania a znovu si teda „osvojiť“ právne názory predchádzajúcej (evidentne nesprávnej) judikatúry v tejto otázke. Posudzovaná zmluva o úvere je platná a na jej základe došlo k poskytnutiu úveru žalobcovi - iný záver právny poriadok Slovenskej republiky ani nepripúšťa: žalovaný sa neobohatil tým, že žalobca úver splácal. Žalovaný 1 nezodpovedná za údajnú „škodu“, ktorá vraj žalobcovi vznikla. Žiadny údajný právne významný omyl na strane žalobcu, ktorý mal údajne žalovaný 1 svojím presne neurčeným konaním údajne vyvolať, sa v posudzovanom prípade nevyskytol; obe zmluvné strany sa dohodli, že úverom bude splatený konkrétny záväzok. Obe strany poznali všetky relevantné skutkové okolnosti privatizácie. Prípadný omyl v otázke, či tento záväzok prešiel z dôvodu známych skutkových okolností na žalobcu, je omylom právnym, čiže omylom irelevantným. Navyše, tento omyl nemal vplyv na ekonomickú kauzu zmluvy (pohnútku strán), nakoľko žalobca by mal na uzavretí zmluvy o úvere ekonomický záujem aj vtedy, ak by na neho záväzok AGRO Partizánske, a.s. nebol prešiel, keďže tento záväzok bol zabezpečený exekučným záložným právom na nehnuteľnostiach žalobcu. Vzhľadom na uvedené, žalovaný 1 navrhol predmetné rozhodnutie potvrdiť. 16. Podľa § 224 CSP súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O oprave súd vydá opravné uznesenie, ktoré doručí subjektom konania. 17. Vzhľadom na to, že v písomnom vyhotovení záhlavia rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 23Cb/177/2011-721 zo dňa 09.12.2021 v časti označenia obchodného mena žalovaného 1, v časti označenia obchodného mena a v časti absencie IČO právneho zástupcu žalovaného 1, ale aj v časti označenia sídla žalovaného 2, došlo k zjavnému pochybeniu ich označenia, keď v čase vyhláseného rozsudku mali správne znieť, tak ako je uvedené vo výroku I. tohto rozsudku, odvolací súd tieto zrejmé chyby opravil. 18. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací v zmysle § 34 CSP po oboznámení sa s obsahom spisu a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania

a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, keď súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, z ktorého po vyhodnotení dôkazov vyvodil správne právne závery premietnuté do výrokovej časti napadnutého rozsudku. 19. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 20. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 21. Podľa § 268 ObZ kto spôsobil neplatnosť právneho úkonu, je povinný nahradiť škodu osobe, ktorej bol právny úkon určený, ibaže táto osoba o neplatnosti právneho úkonu vedela. Pre náhradu tejto škody platia obdobne ustanovenia o náhrade škody spôsobenej porušením zmluvnej povinnosti (§ 373 a nasl.). 22. Podľa § 373 ObZ, kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinností bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť. 23. Podľa § 451 ods. 1 OZ, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. 24. Podľa § 451 ods. 2 OZ, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. 25. Podľa § 394 ods. 2 ObZ, pri práve na vrátenie plnenia uskutočneného podľa neplatnej zmluvy začína premlčacia doba plynúť odo dňa, keď k plneniu došlo. 26. Podľa § 394 ods. 3 ObZ, pri práve na náhradu škody podľa § 268 začína premlčacia doba plynúť odo dňa, keď sa právny úkon stal neplatným. 27. Podľa § 397 ObZ, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky. 28. Podľa § 398 ObZ, pri práve na náhradu škody plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa poškodený dozvedel alebo mohol dozvedieť o škode a o tom, kto je povinný na jej náhradu; končí sa však najneskôr uplynutím 10 rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu povinnosti. 29. Podľa § 497 ObZ, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. 30. Po oboznámení sa s obsahom spisu, ako aj s obsahom odvolania žalovaného, odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku s tým, že súd prvej inštancie na základe dostatočne zisteného skutkového stavu vyvodil správne právne závery premietnuté do výrokovej časti napadnutého rozsudku a svoje rozhodnutie spôsobom súladným s dikciou ustanovenia § 220 ods. 2 CSP podrobne a dostatočne presvedčivo odôvodnil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je jednoznačne zrejmý myšlienkový postup súdu prvej inštancie vedúci ku v ňom ustáleným skutkovým a právnym záverom premietnutým do výrokovej časti zamietajúceho výroku rozsudku, teda neopodstatnenosti časti nároku na zaplatenie náhrady škody, ako nároku premlčaného v zmysle § 394 ods. 3 ObZ, a to s ohľadom na tú skutočnosť, že odvolateľ závery súdu prvej inštancie týkajúce sa časti nároku na vrátenie plnenia z titulu bezdôvodného obohatenia uvedené v bode 75. odôvodnenia rozsudku nenamietal. Súd prvej inštancie sa v podstatnom rozsahu dostatočne zaoberal aj procesným útokom žalobcu, keď sa v dôsledku záverov odvolacieho a dovolacieho súdu v danej veci zaoberal aj právnym posúdením v zmysle § 268 ObZ, v nadväznosti na čo správne skonštatoval, že tzv. reúverovanie predstavuje prípustnú a zákonom dovolenú formu poskytnutiu úveru. Súd prvej inštancie správne posúdil, že skutočnosť, že prostriedky z úveru neboli poskytnuté žalobcovi ako veriteľovi, ale slúžili na splatenie iného záväzku, nespôsobuje neplatnosť úverovej zmluvy č. 172/2003. Súd prvej inštancie sa zaoberal aj skutkovými tvrdeniami žalobcu vo vzťahu k právnej relevancii omylu vo vôli, keď dospel k záveru, že žalobca neuviedol žiadne

skutkové tvrdenie, z ktorého by bolo možné odvodiť, že žalovaný 1 musel vedieť, že žalobca nie je právnym nástupcom spoločnosti AGRO Partizánske, resp. že žalovaný 1 sám omyl vyvolal a rovnako tak, že omyl na strane žalobcu by bolo možné kvalifikovať len ako omyl v pohnútke, ktorý neplatnosť nespôsobuje. 31. Konanie pred súdom prvej inštancie bolo vedené v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného procesu a odvolací súd nezistil žiadne vady procesného charakteru, ktoré by mali za následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd nevzhliadol dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť, keďže súd prvej inštancie sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie vysporiadal a odvolací súd sa s týmto odôvodnením v plnej miere stotožnil. Na zdôraznenie vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací súd dopĺňa nasledovné dôvody v kontexte odvolacích dôvodov. 32. Odvolateľ v podanom odvolaní uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Za nesprávne právne posúdenie považoval vyhodnotenie záveru týkajúceho sa platnosti zmluvy o úvere č. 172/2003, keď súd prvej inštancie ignoroval právoplatné rozhodnutia súdov v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II sp.zn. 23Cb/229/2005, Krajskom súde v Bratislave sp.zn. 1Cob/207/2008, Najvyššom súde SR sp.zn. 2Obdo/6/2007 a sp.zn. 1MObdo/4/2010. Odvolateľ namietal rozpor s predvídateľnosťou súdneho konania, ako aj to, že otázka platnosti úverovej zmluvy bola právoplatne vyriešená práve v citovaných rozhodnutiach, pričom rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1MObdo/4/2010 prekonáva právne závery uvedené v rozhodnutí sp.zn. ObdoV/47/2001. Odvolateľ namietal aj posúdenie nároku ako náhrady škody namiesto bezdôvodného obohatenia, opomenutie aplikácie § 107 ods. 3 OZ v rámci uplatnenej námietky premlčania, uznanie nároku prostredníctvom námietky premlčania, ako aj nekoherentné rozhodnutie, keď sa mal súd prvej inštancie zaoberať najprv existujúcim nárokom, až následne námietkou premlčania. 33. Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (viď uznesenie NS SR sp.zn. 1Cdo/222/2009 zo dňa 26.02.2010). 34. V prvom rade považuje odvolací súd za potrebné vysvetliť, že nároky žalobcu, tak ako boli v konaní uplatnené, predstavovali v časti nároky z titulu bezdôvodného obohatenia a v časti aj nároky z titulu náhrady škody. Nároky z titulu bezdôvodného obohatenia, ktorými sa mal súd prvej inštancie zaoberať po zrušení a vrátení veci odvolacím súdom uznesením Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 1Cob/124/2019 v nadväznosti na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Obdo/40/2017 boli v celkovej výške 569.905,23 eur s príslušenstvom. Ide o nároky žalobcu uplatnené v žalobe pod písm. b) v sume 435.572,- eur a 97.041,80 eur, predstavujúce nezaplatený zostatok istiny úveru a úrokov z úverovej zmluvy č. 172/2003, teda sumu exekvovanej pohľadávky v exekučnom konaní, vykonávanej súdnym exekútorom B. A. EX 1018/2006 ďalej sumy 16.596,95 eur zloženej žalobcom do súdnej úschovy 13U/1/2005 a vydanej žalovanému 1 na základe uznesenia Okresného súdu Topoľčany č.k. 13U/1/2005-37 zo dňa 01.04.2008; ako aj nárok uvedený v žalobe pod písm. e) vo výške 20.693,86 eur predstavujúci trovy konania priznané žalovanému 1 v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp.zn. 23Cb/229/2005 v dôsledku zmeňujúceho rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 1Cob/103/2007-355. S uvedenými nárokmi sa súd prvej inštancie vysporiadal v bode 75. odôvodnenia rozsudku, keď skonštatoval, že žaloba v časti nárokov uplatnených z titulu bezdôvodného obohatenia je nedôvodnou z dôvodu zániku záväzkov solúciou. Odvolací súd sa v tomto smere stotožňuje so žalovaným 1, ktorý uviedol, že žalobca žiadnym spôsobom predmetný záver v podanom odvolaní nenamietal. Vzhľadom na predmetnú skutočnosť (a keďže nejde o procesnú podmienku konania), odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380 ods.1 CSP), sa ďalej záverom súdu prvej inštancie týkajúcim solúcie bližšie nezaoberal. 35. Pokiaľ ide o nárok žalobcu v sume 92.227,67 eur s príslušenstvom, tento predstavuje nárok na náhradu škody vzniknutej plnením z neplatnej zmluvy podľa § 268 ObZ v podobe vynaložených nákladov, ktoré mali žalobcovi vzniknúť v súvislosti s uplatňovaním nárokov z úverovej zmluvy (podľa žalobcu neplatnej). Ide o súdne poplatky, odmenu exekútora, hotové výdavky exekútora etc. samotný žalobca

v podanom odvolaní uviedol, že „žalovaný 1 voči majetku žalobcu podal návrh na vykonanie exekúcie a pod.; ide o úkony, ktoré vyvolávajú škodu, ktorej náhrady sa žalobca domáha“. Konkrétne sú to nároky žalobcu uplatnené v žalobe pod písm. b) ako súdny poplatok za vydanie poverenia vo výške 16,60 eur, 20 % odmena exekútora vo výške 39.500,- eur, hotové výdavky súdneho exekútora v sume 179,23 eur; ďalej v žalobe uvedené pod písm. c) ako súdom prvej inštancie priznaná zostatková suma uhradených súdnych poplatkov vo výške 9.565,13 eur (v ostatnej časti boli tieto nároky právoplatne zamietnuté) v rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 23Cb/177/2011-540; ďalej uvedené v žalobe pod písm. d) ako zaplatená suma úrokov z úveru poskytnutého žalobcovi z Tatra banky, a.s. za účelom prefinancovania úveru z úverovej zmluvy č. 172/2003 vo výške 42.965,94 eur. Priznaná zostatková suma uhradených súdnych poplatkov vo výške 9.565,13 eur rozsudkom Okresného súdu Bratislava II č.k. 23Cb/177/2011-540 predstavuje úhradu súdnych poplatkov, ktoré žalobca vynaložil za námietky proti exekúcii v exekučnom konaní EX 1018/06, vedenej súdnym exekútorom A., v sume 9.200,eur, 2 x za návrh za odklad exekúcie a zastavenie exekúcie v sume 99,58 eur a súdneho poplatku zaplateného žalobcom za úschovu v konaní sp.zn. 13U/1/2005 v sume 165,97 eur. Predmetné nároky predstavujú škodu, ktorá mala žalobcovi vzniknúť v dôsledku neplatne uzatvorenej úverovej zmluvy (bližšie špecifikované nároky aj v zmysle vyššie uvedeného v bode 3., 4., 16.-21. odôvodnenia súdu prvej inštancie). V danej veci žalobca uvedené nároky v rámci opisu skutkového deja vymedzil v zmysle vyššie uvedeného, z čoho vyplýva, že tieto je potrebné subsumovať pod nárok na náhradu škody, keďže predstavujú náklady v majetkovej sfére žalobcu, ktoré vynaložil v súvislosti s uplatňovaním nárokov „z absolútne neplatnej úverovej zmluvy“ (podľa žalobcu túto neplatnosť spôsobil žalovaný 1), a preto je treba tieto vynaložené náklady posudzovať ako ujmu, ktorá mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti žalovaného 1 uzatvoriť so žalobcom platnú úverovú zmluvu. 36. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo/155/2011, v zmysle ktorého: „Pri riešení kolízie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a nároku na náhradu škody treba vychádzať zo zásady, že vzhľadom na subsidiárnu povahu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia má prednosť uspokojenie nároku z titulu náhradu škody, a len v prípade, ak nie sú splnené podmienky pre dosiahnutie rovnakého uspokojenia z titulu náhrady škody, možno uplatniť nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia“ (bližšie pozri aj rozhodnutie Najvyššieho súdu sp.zn. 5Cdo/11/2020 zo dňa 27.10.2021). Na základe uvedeného, potom odvolací súd vyhodnotil námietku žalobcu týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia predmetnej časti nárokov, teda nárokov ako náhrady škody v sume 92.227,67 eur namiesto bezdôvodného obohatenia, ako nedôvodnú. 37. V nadväznosti na rozdielnosť nárokov, ktoré boli v konaní uplatňované, ako aj s ohľadom na obchodnoprávny charakter daného sporu, je námietka odvolateľa opomenutia aplikácie § 107 ods. 3 OZ nedôvodnou. V súvislostiach k súdenej veci je treba predovšetkým uviesť, že ide o obchodnoprávny spor, v zmysle ktorého sa právny vzťah týkajúci obchodného záväzkového vzťahu medzi žalobcom a žalovaným 1, riadi právnou úpravou obsiahnutou v ObZ. Aj keď sa bezdôvodné obohatenie riadi Občianskym zákonníkom, premlčanie práv z neho v obchodných vzťahoch bude podliehať iným pravidlám ako tým, ktoré platia v režime Občianskeho zákonníka (bližšie pozri rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. IV.ÚS/214/2004). Obchodný zákonník v § 394 ods. 2 výslovne rieši právo na vrátenie plnenia uskutočneného podľa neplatnej obchodnej zmluvy tak, že pri tomto práve začína premlčacia doba plynúť odo dňa, keď k plneniu došlo. Otázka posúdenia začiatku plynutia premlčacej doby uplatniteľnosti žalovaného nároku na vrátenie plnenia uskutočneného podľa neplatnej zmluvy bola Najvyšším súdom SR posudzovaná v rozhodnutí R 34/2002 (MObdoV/2/2000), v zmysle ktorého je zrejmé, že nakoľko Obchodný zákonník premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného formou plnenia z neplatnej zmluvy upravuje, nie je možné, vzhľadom na § 1 ods. 2 ObZ, použiť na premlčanie tohto práva ustanovenie § 107 OZ. Platí to pre ustanovenie začiatku plynutia premlčacej doby i pre určenie jej dĺžky. Z uvedených dôvodov sa právo na vrátenie plnenia uskutočneného podľa neplatnej zmluvy premlčuje v štvorročnej premlčacej dobe podľa § 397 ObZ, ktorá začína plynúť odo dňa, keď k plneniu došlo (bližšie pozri aj rozhodnutie Najvyššieho súdu 2Obdo/99/2021 zo dňa 25.10.2022, ako aj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. III.ÚS/117/2024 zo dňa 20.02.2024). Predmetný záver sa však vzťahuje len na časť nárokov v sume 569.905,23 eur, uplatnených z titulu bezdôvodného obohatenia, avšak tento bol súdom prvej inštancie posúdený tak, že došlo k jeho zániku solúciou. Odvolateľ však voči tomuto záveru v podanom odvolaní nič nenamietal, a preto nie je dôvod, aby sa odvolací súd nad rámec uvedeného (to znamená, že § 107 ods. 3 OZ by nebolo možné aplikovať ani na časť nárokov týkajúcu sa bezdôvodného obohatenia a už vôbec nie na nárok z titulu náhrady škody z neplatnej zmluvy, keďže tam súd aplikuje § 394 ods. 3 ObZ) bližšie zaoberal predmetnou námietkou.

38. K námietke odvolateľa o nekoherentnom rozhodnutí, keď sa mal súd prvej inštancie zaoberať najprv existujúcim nárokom, až následne námietkou premlčania, odvolací súd upozorňuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS/452/2015 zo dňa 29.07.2015. V zmysle citovaného rozhodnutia je zrejmé, že „otázkou premlčania uplatneného nároku sa musí súd zaoberať na námietku vždy ako otázkou primárnou, a až následne posudzovať žalobcom uplatnený nárok meritórne. Zásada hospodárnosti konania musí viesť teda konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov na zistenie, napr. výšky zostatku pôžičky, bezdôvodného obohatenia, škody a podobne“. Obdobne aj z rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS/380/2018 zo dňa 30.03.2021 vyplýva, že „pri vznesení námietky premlčania stranou sporu sa súd, sledujúc naplnenie zásady hospodárnosti konania, primárne zaoberá vyhodnotením dôvodnosti vznesenej námietky premlčania bez toho, aby skúmal samotnú existenciu a rozsah nároku, pretože ak je námietka premlčania dôvodná, je bez právneho významu skúmať, či nárok reálne vznikol a v akom rozsahu. Dôvodne vznesená námietka premlčania totiž bráni súdu vyhovieť žalobe, ktorou bol premlčaný nárok uplatnený. K tomuto však ústavný súd uvádza, že pre náležité vyhodnotenie dôvodnosti námietky premlčania musí všeobecný súd v prvom rade s ohľadom na zistené skutkové okolnosti sporu ustáliť, ktorá právna norma upravuje existenciu žalobou uplatneného nároku, čo má následne význam pre prijatie záveru, podľa ktorej právnej normy sa má premlčanie tohto nároku posudzovať“. 39. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, ak sa vo vzťahu k „druhej časti“ nárokov vo výške 92.227,67 eur s príslušenstvom, ktoré ostali solúciou nedotknuté, zaoberal premlčaním nároku s ustálením právnej normy upravujúcej žalobou uplatnený nárok, a to § 268 ObZ. Tak ako bolo uvedené vyššie, táto časť nároku predstavovala náklady, ktoré mal žalobca vynaložiť v dôsledku neplatne uzatvorenej zmluvy o úvere č. 172/2003. Predmetnou úverovou zmluvou mal byť žalobcovi poskytnutý úver v prospech tretích osôb, avšak žalovaný 1 podľa žalobcu túto úverovú zmluvu neplnil a žalobcovi úver neposkytol, pričom tento úver mal slúžiť na splnenie záväzkov zaniknutej spoločnosti AGRO Partizánske, a.s., o ktorom sa žalobca domnieval, že ide o jeho právneho nástupcu a do tohto omylu ho mal uviesť žalovaný 1. Súd prvej inštancie v bode 89. a 90. odôvodnenia rozhodnutia vysvetlil, v akom prípade ide o vadu vôle v podobe kvalifikovaného omylu a rovnako tak, že v prípade omylu v pohnútke na strane žalobcu, o ktorý v danom prípade išlo, tento nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu. Avšak v dôsledku najmä absencie akýchkoľvek skutkových tvrdení žalobcu, ako mal omyl žalovaný 1 vyvolať, či mať vedomosť o tom, že AGRO Partizánske nie je právnym predchodcom žalobcu, tvoriacej základ skutkovej podstaty relatívne neplatného úkonu v zmysle § 49a OZ (osoba, ktorej je právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť), nebolo možné nad aplikáciou tohto ustanovenia uvažovať. Súd prvej inštancie preto s ohľadom na tvrdenie vzniku nákladov v časti nároku v sume 92.227,67 eur s príslušenstvom v dôsledku neplatne uzatvorenej zmluvy a neplnenia zmluvy neposkytnutím úveru zo strany žalovaného 1 (a podľa žalobcom zákonom zakázanej finančno-účtovnej operácie reúveru), aplikoval na skutkové tvrdenia vymedzené žalobcom špeciálnu úpravu zodpovednosti pre obchodnoprávne vzťahy uvedenú v § 268 ObZ. Zároveň odvolací súd musí skonštatovať, že vznesenie námietky premlčania nepredstavuje uznanie nároku, tak ako sa nesprávne domnieval žalobca. Žalovaný uplatnenou námietkou premlčania neuznáva čo do základu, teda dôvodu a výšky nárok žalobcu. V nadväznosti na uvedené právne posúdenie, sa súd prvej inštancie pri práve na náhradu škody správne zaoberal námietkou premlčania v zmysle § 394 ods. 3 ObZ. Z hľadiska aplikácie § 394 ods. 3 ObZ odvolateľ v podanom odvolaní aplikáciu citovaného ustanovenia nenamietal a odvolací súd v predchádzajúcom texte vysvetlil rozdielnosť nárokov na náhradu škody a bezdôvodného obohatenia. 40. Súd prvej inštancie sa napriek aplikácii § 394 ods. 3 ObZ na nárok na náhrady škody podľa § 268 ObZ, nad rámec zaoberal aj otázkou existencie samotného nároku, keď skonštatoval, že na právnu otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie o tom, či je úverová zmluva platná, teda či reúverovanie predstavuje prípustnú a zákonom dovolenú alebo naopak neprípustnú a priamo zákonom zakázanú, formu poskytnutia úveru, odkázal na závery dovolacieho súdu v predmetnej veci vedenej na Najvyššom súde pod sp.zn. 2Obdo/40/2017. Súd prvej inštancie v tomto smere správne skonštatoval, že pre úspešné uplatnenie nároku podľa § 268 ObZ je podstatným preukázanie neplatnosti samotného právneho úkonu. Zo záverov súdu prvej inštancie v nadväznosti na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp.zn. 2Obdo/40/2017 vyplýva, že v rámci riešenia prejudiciálnej otázky platnosti úverov zmluvy, dospel k záveru o platnosti predmetnej úverovej zmluvy č. 172/2003, keďže reúverovanie, je zákonnom

aprobovaný - dovolený spôsob, resp. aj reúverovaním dochádza k poskytnutiu úveru. V tomto smere súd prvej inštancie teda nad rámec primárneho dôvodu pre zamietnutie žaloby-dôvodne uplatnenej námietky premlčania v časti nároku na náhrady škody, skonštatoval, že aj keď neboli prostriedky z úveru poskytnuté žalobcovi ako veriteľovi, ale slúžili na splatenie iného záväzku, a to záväzku spoločnosti AGRO Partizánske, a.s., táto skutočnosť neplatnosť zmluvy č. 172/2003 nespôsobuje. Súd prvej inštancie v tomto smere správne odkázal na závery rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Obdo/40/2017, sp.zn. ObdoV/47/2001, publikované v odbornom časopise ZSP 8/2004, sp.zn. 1ObdoV/28/2005, sp.zn. 1ObdoV/79/2008, sp.zn. 1ObdoV/6/2011. Odvolateľ v bode 2 a 3 podaného odvolania namietal predmetný záver, ako aj nesprávne právne posúdenie platnosti úverovej zmluvy, výkladu reúverovania ako poskytnutia zákonom dovoleného spôsobu poskytnutia úveru, ako aj porušenia právnej istoty a viazanosti súdov predchádzajúcimi rozhodnutiami, keď totožná otázka bola v konaniach vedených na Okresnom súde Bratislava II pod sp.zn. 23Cb/229/2005, sp.zn. 23Cb/72/2005, na Okresnom súde Topoľčany pod sp.zn. 6C/22/2005 vyriešená tak, že zmluva o úvere č. 172/2003 je absolútne neplatný právny úkon. Predmetná právna otázka však bola posúdená Najvyšším súdom SR v rozhodnutí 2Obdo/40/2017 in concreto v danom konaní s tým, že dovolací súd uzavrel, že tzv. reúverovanie, nezakladá absolútnu neplatnosť zmluvy o úvere, nakoľko ide o zákonnom aprobovaný dovolený spôsob, resp. aj reúverovaním dochádza k poskytnutiu úveru. V tejto súvislosti odvolací súd zhodujúc sa so závermi tak dovolacieho súdu, ako aj súdu prvej inštancie v bode 85. a 86. odôvodnenia rozhodnutia, pre doplnenie poukazuje aj na závery Ústavného súdu SR sp.zn. IV.ÚS/20/2012, v zmysle ktorých je zrejmé, že je na dohode účastníkov, akým spôsobom sa bude realizovať povinnosť veriteľa poskytnúť v prospech dlžníka peňažné prostriedky. V tejto časti ústavný súd nepovažoval tieto závery napadnutého rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1ObdoV/6/2011 za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené. Vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1MObdo/4/2010 zo dňa 22.09.2010 je treba uviesť, že tieto už boli prekonané neskoršou judikatúrou, a to práve rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1ObdoV/6/2011 zo dňa 31.05.2011, ktoré prešlo aj ústavným prieskumom práve v citovanom rozhodnutí Ústavného súdu SR sp.zn. IV.ÚS/20/2012 zo dňa 12.01.2012, no najmä kasačne záväzným rozhodnutím v danej konkrétnej veci rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Obdo/40/2017 zo dňa 21.03.2019. K námietke odvolateľa zákonom nedefinovanému pojmu reúver, odvolací súd len vo všeobecnosti uvádza a dáva do pozornosti, že v prípade reúveru ide o zánik pôvodného záväzku dlžníka splatiť pôvodný úver a nahradenie tohto pôvodného úverového vzťahu novým záväzkovým vzťahom z novo uzatvorenej úverovej zmluvy, čo po obsahovej stránke napĺňa definíciu kumulatívnej novácie. Daná konkrétna situácia však bola špecifická tým, že žalobca nebol pôvodným dlžníkom (nebolo v konaní sporné), avšak v dôsledku uzatvorenej úverovej zmluvy uhradil záväzok tretej osoby, čo však nie je v rozpore s § 497 ObZ, v zmysle ktorého boli splnené podstatné náležitosti predmetnej zmluvy. Skutočnosť, že tento úver bol použitý na účel úhrady záväzkov tretej osoby, či skutočnosť, že úver bol poskytnutý formou finančno-účtovnej operácie, keď tento záväzok bol uhradený priamo na účet žalovaného 1, nespôsobuje neplatnosť úverovej zmluvy č. 172/2003 podľa § 39 OZ pre rozpor so zákonom § 497 ObZ. 41. Pod porušením práva na spravodlivý proces a naplnením odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b), ktoré síce odvolateľ neoznačil, avšak obsahom svojich námietok ho uplatnil, je treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. V danom prípade ide o predvídateľnosť rozhodnutia a rozpor s princípom právnej istoty, ktoré bolo zo strany odvolateľa namietané. 42. Prejudiciálne otázky sú také otázky, ktoré samy nie sú predmetom daného konania, ale od ktorých vyriešenia závisí rozhodnutie súdu vo veci samej. Zo zákona (§ 194 CSP) vyplýva, že prejudiciálne otázky môže súd v civilnom konaní posúdiť sám, bez ohľadu na to, či tieto patria alebo nepatria do jeho právomoci. Výnimkou sú len rozhodnutia uvedené v § 193 CSP. Podľa § 228 ods. 1 CSP výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre strany a pre tých, ktorí sa stali právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku, ak nie je ustanovené inak. Citované ustanovenie upravuje tzv. materiálnu stránku právoplatnosti súdneho rozhodnutia, ktorá spočíva v záväznosti tohto rozhodnutia pre určitý okruh subjektov. Ide o subjektívnu hranicu záväznosti súdneho rozhodnutia. V tomto zmysle je výrok právoplatného rozsudku záväzný predovšetkým pre sporové strany. So subjektívnou záväznosťou rozsudku úzko súvisí otázka tzv. prejudiciálneho účinku súdneho rozhodnutia vyjadrená v § 193 a § 194 CSP, v zmysle ktorej musí súd v novom konaní rešpektovať prejudiciálny účinok právoplatného

rozhodnutia u tých istých účastníkov (totožnosť účastníkov nie je dotknutá rozdielnosťou ich procesného postavenia v oboch konaniach). Prejudiciálna otázka, aj keď by bola v zmysle § 194 ods. 2 CSP vyriešená, teda ak o určite otázke existuje právoplatné rozhodnutie kompetentného orgánu, znamená, že súd na túto prejudiciálne vyriešenú otázku prihliadne a vysporiada sa s ňou. Neznamená to však, povinnosť súdu pridŕžať sa tohto rozhodnutia za každých okolností, a to najmä v situácii, ak riešenie právnej otázky od ktorej bola prejudiciálna otázka vyriešená, je súčasnou judikatúrou prekonaná, tak ako sa to stalo v danom prípade. Samotný dovolací súd v predmetnom rozhodnutí v danej veci sp. zn. 2Obdo/40/2017 osobitne uviedol, „a to s prihliadnutím na vyriešenie prejudiciálnej otázky platnosti úverovej zmluvy dodáva, že výrokmi týchto rozhodnutí iných súdov, nie je súd v predmetnom konaní viazaný s tým, že za daných okolností nedochádza k rozporu ústavou zaručenej zásady právnej istoty, nakoľko výrokmi súdov, ktoré sú v rozpore s ustálenou judikatúrou, nie je súd v ďalšom konaní viazaný“. V dôsledku práve uvedeného konštatovania zo strany dovolacieho súdu, ktoré prevzal aj súd prvej inštancie v bode 86. odôvodnenia rozhodnutia, nebolo potrebné, aby sa osobitne zaoberal s právoplatnými rozhodnutiami iných konajúcich súdov, ktoré rozhodli o otázke platnosti úverovej zmluvy opačne, a to obzvlášť za situácie, ak časť nároku týkajúcu sa bezdôvodného obohatenia posúdil tak, že došlo k jeho zániku solúciou a časť nároku týkajúcu sa náhrady škody posúdil ako nedôvodnú z hľadiska dôvodne uplatnenej námietky premlčania. Na základe uvedeného preto odvolací súd dospel k záveru, že ani predmetná odvolacia námietka žalobcu nebola naplnená. 43. Odvolací súd s poukazom na uvedené dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalobcom nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, a preto podľa § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 44. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému 1 a 2 priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi vo výške 100 %, keďže boli v odvolacom konaní plne úspešní. 45. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).