{"guid": "c6388b6a-f518-4bcc-ab64-65ff6b07f752:feafebff-92e0-4541-9243-20b303c60be1", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1211225996.4", "spisova_znacka": "1Cob/34/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1Cob/34/2022 z 31. 10. 2024", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 31. októbra 2024, sp. zn. 1Cob/34/2022, ECLI:SK:KSBA:2024:1211225996.4", "identifikacne_cislo": "1211225996", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Viera Marková", "sudca_id": 1396, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-viera-markova-1396", "datum_vydania": "2024-10-31", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Zmluva o úvere"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/feafebff-92e0-4541-9243-20b303c60be1", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1211225996.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1211225996.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1211225996.4/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n1Cob/34/2022\n1211225996\n31. 10. 2024\nJUDr. Viera Marková\nECLI:SK:KSBA:2024:1211225996.4\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Markovej a členiek\nsenátu JUDr. Antónie Bednarčík a JUDr. Miriamy Žákovej v právnej veci žalobcu: Poľnohospodárske\ndružstvo podielnikov Veľké Uherce, so sídlom Veľké Uherce č. 3, 958 41 Veľké Uherce, IČO: 00 205 869,\nprávne zastúpeného: JUDr. Ivan Jánošík, advokát, so sídlom Klincová 35, 810 05 Bratislava - mestská\nčasť Staré Mesto, IČO: 31 763 898, proti žalovanému 1: Všeobecná úverová banka, a.s.; skrátený\nnázov: VÚB, a.s., so sídlom Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava, IČO: 31 320 155, právne zastúpeného:\nČERNEJOVÁ & HRBEK, s. r. o., so sídlom Kýčerského 5, 811 05 Bratislava - mestská časť Staré mesto,\nIČO: 36 857 513, žalovanému 2: A. B. C., súdny exekútor, so sídlom D. A. E. XXX/XXX, XXX XX A.,\nIČO: XX XXX XXX, o zaplatenie 794.640,81 eur s príslušenstvom a o odvolaní žalobcu proti rozsudku\nOkresného súdu Bratislava II č. k. 23Cb/177/2011-721 zo dňa 09.12.2021, takto\nrozhodol:\nI. Krajský súd v Bratislave o p r a v u j e záhlavie rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.\nk. 23Cb/177/2011-721 zo dňa 09.12.2021 v časti označenia žalovaného 1 tak, že správne má znieť:\n„... Všeobecná úverová banka, a.s.; skrátený názov: VÚB, a.s., so sídlom Mlynské Nivy 1, 829 90\nBratislava, IČO: 31 320 155 ...“, v časti označenia právneho zástupcu žalovaného 1 tak, že správne má\nznieť:“...ČERNEJOVÁ & HRBEK, s.r.o., so sídlom Kýčerského 7, 811 05 Bratislava, IČO: 36 857 513 ...“,\nv časti označenia žalovaného 2 tak, že správne má znieť:„... A. B. C., súdny exekútor, so sídlom D. A.\nF. E. XXX/XXX, XXX XX A., IČO: XX XXX XXX ...“.\nII. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 23Cb/177/2011-721 zo dňa\n09.12.2021 p o t v r d z u j e .\nIII. Súd p r i z n á v a žalovanému 1 a žalovanému 2 voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho\nkonania vo výške 100 %.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Bratislava II ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vo výroku I. zamietol žalobu,\nvo výroku II. priznal žalovanému 1 voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu,\nvo výroku III. priznal žalovanému 2 voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.\nRozhodol tak s poukazom na ustanovenia § 255 ods. 1, § 396 ods. 1, § 453 ods. 3, § 262 ods. 2 zákona\nč. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), § 268, § 373, § 394 ods. 2, ods. 3, §\n397, § 398, § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „ObZ“), § 3 ods. 1, § 420 ods.\n1, § 451 ods. 1, ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj „OZ“).\n2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca odôvodnil podanú žalobu\ntým, že medzi ním a žalovaným 1 bola dňa 03.11.2003 uzavretá zmluva o úvere č. 172/2003, ktorou\nmal byť žalobcovi poskytnutý úver 863.486,75 eur (25.200.000,- Sk) určený na platbu v prospech tretích\n\nosôb podľa jednoznačnej a úplnej požiadavky žalobcu. Úver mal slúžiť na splnenie záväzkov zaniknutej\nspoločnosti AGRO Partizánske, a.s., o ktorej sa žalobca domnieval, že je jej právnym nástupcom.\nPohľadávka žalovaného 1 z úverovej zmluvy bola zabezpečená exekučnou notárskou zápisnicou č. N\n386/2003 NZ 100539/2003, ako aj záložnými zmluvami č. 479/2003 a 480/2003 uzavretými 03.11.2002.\nŽalovaný 1 úverovú zmluvu neplnil, žalobcovi úver neposkytol, napriek tomu však od žalobcu prijímal\nplnenia. Celkovo od žalobcu prijal sumu 344.898,50 eur (10.390.412,15 Sk). Po zmene obchodného\nvedenia žalobca zistil omyl, do ktorého ho uviedol žalovaný 1 a bez zbytočného odkladu si na Okresnom\nsúde Bratislava II uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 10.390.412,15 Sk\ns príslušenstvom. Okresný súd Bratislava II rozsudkom č.k. 23Cb/229/2005-301 zo dňa 15.03.2007\nžalobe v celom rozsahu vyhovel. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 1Cob/103/2007-355 zo\ndňa 15.11.2007 zmenil rozhodnutie okresného súdu tak, že žalobu zamietol a žalobcu zaviazal\nna náhradu trov konania. Rozsudok odvolacieho súdu bol na základe dovolania žalobcu zrušený\nrozsudkom Najvyššieho súdu SR č.k. 2Obdo/6/2007-383 zo dňa 08.05.2008 a vrátený na opätovné\nprejednanie veci. Po vrátení veci Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 1Cob/207/2008-403 zo\ndňa 04.06.2009 pôvodný rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a žalovaného 1 zaviazal na náhradu\ntrov odvolacieho aj dovolacieho konania. Proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podal\nmimoriadne dovolanie generálny prokurátor, ktoré Najvyšší súd SR rozsudkom sp.zn. 1MObdo/4/2010\nzo dňa 22.09.2010 zamietol. Od podania žaloby vo veci 23Cb/229/2005 až do právoplatného skončenia\nkonania realizoval žalovaný 1 z titulu údajného postavenia veriteľa úkony, ktorými sa snažil svoju\núdajnú pohľadávku zo zmluvy o úvere č. 172/2003 uspokojiť v exekúcii. Konanie žalovaného 1\nžalobcovi (okrem pohľadávky uplatnenej v konaní vedenom OS Bratislava II sp.zn. 23Cb/229/2005)\nspôsobilo náklady vzniknuté inkasovaním úrokov z úveru, nakoľko žalovaný 1 napriek prebiehajúcemu\nsúdnemu konaniu od žalobcu na základe úverovej zmluvy č. 172/2003 zinkasoval úroky z „poskytnutých“\npeňažných prostriedkov za obdobie od januára 2005 do mája 2006, v celkovej sume 37.929,87 eur\n(1.142.675,32 Sk), ako aj exekúciou vedenou súdnym exekútorom B. B. A. pod sp.zn. EX 1018/06,\nnakoľko žalovaný 1, napriek existencii súdneho sporu o oprávnenosti nárokov, podal po začatí konania\nsp.zn. 23Cb/229/2005, návrh na začatie exekúcie pre vymoženie údajnej pohľadávky z úverovej zmluvy\nč. 172/2003, spočívajúcej v nezaplatenom zostatku istiny úveru vo výške 435.572,60 eur (13.122.060,Sk) s príslušenstvom. Žalobca z opatrnosti zložil domnelý dlh do úradnej úschovy Okresného súdu\nTopoľčany. Napriek námietkam žalobcu exekúcia prebehla a žalovaný 1 dosiahol úspešné vymoženie\nsumy 13.122.060,- Sk s príslušenstvom. Exekučným titulom bola exekučná notárska zápisnica N\n386/2003 NZ 100539/2003. Vykonaním exekúcie EX 1018/06 vznikla žalobcovi strata na majetku v\nsume 572.311,- eur (17.241.440,88 Sk), pozostávajúca z vymoženej pohľadávky vo výške 435.572,60\neur (13.122.060,- Sk), súdneho poplatku za vydanie poverenia vo výške 16,60 eur (500,- Sk), úroku\nz úveru vo výške 97.041,80 eur (2.923.481,18 Sk), 20 % odmeny exekútora vo výške 39.500,76 eur\n(1.190.000,- Sk), hotových výdavkov súdneho exekútora v sume 179,23 eur (5.399,70 Sk). Žalobcovi\nvznikla škoda v sume 99.581,76 eur (3.000.000,- Sk) predstavujúca finančné prostriedky úschovy na\nOkresnom súde Topoľčany vydané žalovanému 1 počas exekúcie EX 1018/06, ďalšia škoda pozostávala\nz uhradených súdnych poplatkov, ktoré žalobca vynaložil vo výške 165,97 eur (5.000,- Sk) v konaní\no súdnej úschove sp.zn. 13U/1/05. Sumu 663,87 eur (20.000,- Sk) v konaní o súdnej úschove sp.zn.\n13U/5/06, 16.862,49 eur v súvislosti s nasledovnými návrhmi doručenými súdu v exekučnom konaní EX\n1018/06, vedenom súdnym exekútorom A., a to za odklad exekúcie 99,58 eur (3.000,- Sk), za zastavenie\nexekúcie 99,58 eur, (3.000,- Sk), za námietky proti exekúcii 16.596,95 eur, (500.000,- Sk), za námietku\nzaujatosti 66,38 eur (2.000,- Sk). Škoda žalobcovi vznikla aj úhradou úrokov z úveru poskytnutého\nžalobcovi z Tatra banky, a.s. za účelom prefinancovania úveru z úverovej zmluvy č. 172/2003, nakoľko\nžalobca bol v príčinnej súvislosti s neoprávnenými nárokmi žalovaného 1 nútený požičať si finančné\nprostriedky na úhradu plnenia požadovaného žalovaným 1. Dňa 06.09.2006 žalobca uzatvoril zmluvu\no splátkovom úvere č. 1833/06 s Tatra bankou, a.s., na základe ktorej mu bol poskytnutý úver v sume\n14.400.000,- Sk za úrok 1M BRIOR + 1,40 % p.a., floating. Celkovo žalobca za poskytnutý úver uhradil\nTatra banke, a.s., úroky v sume 42.965,94 eur. V exekúcii EX 148/2007, vedenej súdnym exekútorom\nA. B. C., na podklade exekučného titulu - zmeňujúceho rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k.\n1Cob/103/2007-355 zo dňa 15.11.2007, ktorým odvolací súd zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanému 1\nnáhradu trov konania 20.693,88 eur (623.424,- Sk) vznikla žalobcovi strata na majetku v sume 24.159,90\neur, t.j. 727.840,00,- Sk, pozostávajúca z exekučne vymáhanej pohľadávky 623.424,- Sk a predbežných\ntrov exekúcie 104.424,- Sk.\n3. Žalovaný 1 v písomných vyjadreniach k žalobe namietol nejasnosť a neurčitosť žalobného\nnávrhu, skutkový opis žaloby označil za nedostatočný. Uviedol, že žalobca nepreukázal splnenie\n\nhmotnoprávnych podmienok zodpovednosti žalovaného 1 za nárok, uplatňovaný ako náhrada škody.\nMal za to, že žalobca nenadobudol žiadne z čiastkových nárokov uvedených v žalobe a v konaní nemá\naktívnu vecnú legitimáciu. Zmluva o úvere č. 172/2003 nie je absolútne neplatným právnym úkonom.\nRozhodnutia všeobecných súdov, na ktoré sa žalobca v súvislosti s úverovou zmluvou č. 172/2003\nodvoláva, žalovaný 1 označil za nesprávne a nezákonné, vychádzajúce z nesprávneho právneho\nposúdenia veci. Zároveň vzniesol námietku premlčania žalobou uplatňovaného nároku. Uviedol, že hoci\nzo žaloby nie je zrejmý moment vzniku škody ani skutočnosť, kedy sa mal žalobca o škode dozvedieť\n(čo má vplyv na plynutie premlčacích lehôt), nesporne sú premlčané všetky nároky, vzniknuté pred\n28.10.2007.\n4. Žalobca podaním doručeným súdu dňa 22.10.2012 rozšíril žalobu o žalovaného 2 a v nadväznosti\nna túto skutočnosť navrhol pripustiť zmenu žalobného petitu korešpondujúc so zmenou v okruhu\núčastníkov konania. Žalovaného nároku sa žalobca na rovnakom skutkovom podklade ďalej domáhal\nvoči žalovaným 1 a 2, ktorých žiadal zaviazať na plnenie spoločne a nerozdielne. O návrhu žalobcu\nrozhodol súd uznesením č.k. 23Cb/177/2011-257 zo dňa 10.12.2012, ktoré v spojení s uznesením\nKrajského súdu v Bratislave č.k. 1Cob/35/2013-288 nadobudlo právoplatnosť dňa 03.04.2013.\n5. Žalovaný 2 namietol nedostatok pasívnej vecnej legitimácie pre absenciu hmotnoprávneho súvisu\nžalovaných nárokov s jeho osobou a konaním. Pokiaľ ide o nárok týkajúci sa exekučného konania\nvedeného žalovaným 2 ako súdnym exekútorom uviedol, že exekúciu vykonával v súlade so zákonom,\nna základe poverenia súdu pre vymoženie pohľadávky žalovaného 1 z exekučného titulu, ktorý bol v\nčase trvania exekúcie právoplatný a vykonateľný. S poukazom na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky uviedol, že podanie mimoriadneho opravného prostriedku voči exekučnému titulu nemá samo\no sebe vplyv na právoplatnosť ani vykonateľnosť exekučného titulu. Exekučne vymáhanú pohľadávku\nuhradil sám priamo žalovanému 1. Trovy exekúcie boli uhradené zo strany žalovaného 1. Súčasne\nvzniesol námietku premlčania celého žalovaného nároku.\n6. Okresný súd Bratislava II rozsudkom č.k. 23Cb/177/2011-540 zo dňa 10.06.2014, vo výroku I.\nkonanie v časti o zaplatenie sumy 8.060,82 eur spolu s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od\n31.10.2011 do zaplatenia zastavil, vo výroku II. žalovanému 1 uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu\n662.132,90 eur spolu s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 31.10.2011 do zaplatenia do 3 dní\nod právoplatnosti rozsudku, vo výroku III. vo zvyšku návrh voči žalovanému 1 zamietol, a vo výroku\nVI. voči žalovanému 2 celý návrh zamietol. Zároveň rozsudkom vo výroku IV. žalovanému 1 uložil\npovinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 33.386,73 eur, vo výroku V. žalobcovi\nuložil povinnosť zaplatiť žalovanému 1 náhradu trov konania v časti, v ktorej bolo konanie zastavené,\nvo výške 2.335,37 eur a vo výroku VII. žalovanému 2 náhradu trov konania vo výške 174,86 eur.\nRozhodnutie odôvodnil tým, že prejudiciálna otázka platnosti, resp. neplatnosti úverovej zmluvy č.\n172/2003, ako aj právneho nástupníctva žalobcu voči subjektu AGRO Partizánske a.s., týkajúca sa\nrovnakých strán sporu, v rovnakom procesnom postavení, bola riešená v súčasnosti už právoplatne\nskončených súdnych konaniach Okresného súdu Bratislava II vo veciach sp.zn. 23Cb/229/2005, sp.zn.\n23Cb/72/2005 a Okresného súdu Topoľčany vo veci sp.zn. 6C/22/2005. Súdy v týchto konaniach dospeli\nk záveru o absolútnej neplatnosti úverovej zmluvy č. 172/2003 a neexistencii právneho nástupníctva\nžalobcu voči subjektu AGRO Partizánske a.s. a konštatovali absolútnu neplatnosť úverovej zmluvy\nč. 172/2003 podľa § 39 OZ pre rozpor so zákonom, konkrétne § 497 ObZ. Túto neplatnosť zavinil\nžalovaný 1, ktorý zmluvu vyhotovil, predložil ju na podpis žalobcovi a uviedol ho do omylu nielen v tom,\nže je právnym nástupcom spoločnosti AGRO Partizánske a.s., ale aj tým, že žalobcovi žiadny úver\nneposkytol a v rozpore s dohodnutým účelom úveru, peňažné prostriedky úveru použil na uspokojenie\nvlastných pohľadávok z úverových zmlúv uzavretých so subjektom, ktorého záväzky žalobca neprevzal.\nPokiaľ preto žalovaný 1 podnikol na základe absolútne neplatnej zmluvy o úvere č. 172/2003 voči\nžalobcovi právne kroky smerujúce k vymoženiu pohľadávky z úveru, musí znášať právne následky, ktoré\nsú s takýmto konaním spojené, a ktoré sa v majetkovej sfére žalovaného 1 prejavili ako bezdôvodné\nobohatenie, alebo ktoré v majetkovej sfére žalobcu, vyvolali vznik škody. V otázke vecnej pasívnej\nlegitimácie žalovaných 1 a 2, ktorí legitimáciu v konaní namietali, súd prvej inštancie dospel k záveru,\nže pasívna vecná legitimácia žalovaného 1 (a jej zodpovedajúca vecná aktívna legitimácia žalobcu), je\ndaná vo vzťahu ku všetkým žalovaným nárokom. Pokiaľ však ide o žalovaného 2, súd prvej inštancie sa\nstotožnil s jeho argumentáciou o absencii pasívnej vecnej legitimácie vo vzťahu ku všetkým žalovaným\nnárokom. Žalobca v konaní nepreukázal žiadne pochybenie žalovaného 2, jeho vzťah, hmotnoprávnu\nzodpovednosť, ani príčinnú súvislosť k žiadnemu z nárokov uplatňovaných žalobou. Pokiaľ ide o\nžalovaného 2 (okrem nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie - ktorej absencia je významná v\n\nprípade včas uplatnených nárokov), dospel súd prvej inštancie k záveru, že námietka premlčania\nvznesená žalovaným 2, je vo vzťahu k jeho osobe opodstatnená a dôvodná v prípade nárokov, resp.\nich častí uplatnených v žalobe pod písm. a) až d). Z dôvodu úspešne uplatnenej námietky premlčania,\nsúd prvej inštancie návrh v tejto časti voči žalovanému 2, zamietol. Vo zvyšnej časti žalovaných\nnárokov sa nestotožnil s premlčaním nároku, avšak pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie voči\nnemu, návrh aj v tejto časti zamietol (okrem nárokov vzatých späť, kde okresný súd konanie zastavil).\nK námietke premlčania žalovaného 1 súd prvej inštancie vo vzťahu k nárokom na náhradu škody\npodľa § 268 ObZ uviedol, že pre rozpor s dobrými mravmi, predmetnej námietke nepriznal právnu\nochranu. K nároku označenému ako úroky z úveru, plnených podľa zmluvy o úvere č. 1472/2003 v\nsume 37.929,87 eur, súd prvej inštancie uviedol, že tento nárok nepriznal z dôvodu vznesenej námietky\npremlčania, ktorú súd vzhliadol dôvodnou. Ohľadom nároku vo výške 572.311,- eur, ktorá suma bola\nvymožená od žalobcu v exekúcii vedenej súdnym exekútorom B. B. A., pod sp.zn. EX 1018/06 a\nsumy 99.581,76 eur, predstavujúcej peňažné prostriedky úschov vydané žalovanému 1, súd prvej\ninštancie uviedol, že v exekučnom konaní bola vymožená pohľadávka, ktorá neexistovala a oprávnený\n- žalovaný 1, nebol hmotnoprávnym nositeľom vymáhaného plnenia. Vymožením tohto plnenia získal\nžalovaný 1 na úkor povinného (žalobcu), bezdôvodné obohatenie a súčasne žalobcovi svojím konaním\nspôsobil aj škodu. Prijatím exekvovanej pohľadávky 435.572,59 eur (13.122.060,- Sk) a 97.041,80\neur (2.923.481,18 Sk), ktorá žalovanému 1 hmotnoprávne nesvedčila, keďže nebol veriteľom žalobcu,\nsa žalovaný 1 na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil prijatím plnenia z neplatného právneho úkonu.\nK vzniku bezdôvodného obohatenia žalovaného 1 vo vzťahu k týmto plneniam, došlo ich prijatím v\nmesiacoch február a marec 2008, pričom nedošlo k premlčaniu týchto plnení. Sumu 16,60 eur (500,- Sk),\npredstavujúcu súdny poplatok za vydanie poverenia, sumu 39.500,76 eur (1.190.000,- Sk) predstavujúcu\nodmenu exekútora a sumu 179,24 eur (5.399,70 Sk) predstavujúcu hotové výdavky exekútora (spolu\n39.696,60 eur/1.195.899,70 Sk), exekučne vymoženú v roku 2008, súd posúdil ako nárok na náhradu\nškody vzniknutej plnením z neplatnej zmluvy podľa § 268 ObZ, ktoré však boli premlčané. Ostatné\nnároky v rozsahu 16.596,95 eur (500.000,- Sk), súd prvej inštancie právne kvalifikoval ako nárok na\nvydanie bezdôvodného obohatenia, vykonaným dokazovaním preukázaný, a preto ho žalobcovi priznal.\nV prevyšujúcej časti 82.984,81 eur, nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, získaného prijatím\nsúm súdnych úschov ako nepreukázaný, zamietol. K nárokom v sume 16.862,49 eur, predstavujúcej\nsúdne poplatky uhradené žalobcom v exekučnom konaní EX 1018/06, 8Er/28/06 a v sume 829,85 eur,\npredstavujúcej súdne poplatky uhradené žalobcom v konaní o súdnych úschovách sp.zn. 13U/1/2005\na 13U/5/2006, súd prvej inštancie uviedol, že ide o vyrubené súdne poplatky za námietky voči exekúcii\nvo výške 16.596,95 eur (500.000,- Sk), za návrh na odklad exekúcie vo výške 99,58 eur (3.000,- Sk),\nza návrh na zastavenie exekúcie vo výške 99,58 eur (3.000,- Sk) a za vznesenie námietky zaujatosti vo\nvýške 66,38 eur (2.000,- Sk). Nakoľko žalobca súdne poplatky v stanovenej lehote neuhradil, vymáhanie\ntýchto súm, bolo uznesením postúpené na vymáhanie Justičnej pokladnici. Súd prvej inštancie po\nvykonanom dokazovaní ustálil, že predmetom konania ostala suma vo výške 9.631,51 eur. Tento nárok,\nsúd prvej inštancie právne kvalifikoval ako nárok na náhradu škody podľa § 268 ObZ a vzhliadol ho\ndôvodným v sume 9.565,13 eur. Za nedôvodný, okresný súd vzhliadol nárok žalobcu v časti súdneho\npoplatku 66,38 eur za námietku zaujatosti súdneho exekútora, ktorá bola uznesením Okresného súdu\nNitra č.k. 8Er/28/2006-310 zo dňa 14.02.2008, vyhodnotená ako nedôvodná. V zostávajúcej časti sumy\nuhradených súdnych poplatkov, súd prvej inštancie nárok žalobcu na náhradu škody vzhliadol voči\nžalovanému 1, ako opodstatnený. Vzhľadom na vyššie uvedené, dospel k záveru, že návrh žalobcu je\nčiastočne dôvodný voči žalovanému 1, a to v sume 662.132,90 eur s príslušenstvom, v časti ktorej súd\nprvej inštancie nárok priznal a vo zvyšku žalobu voči žalovanému 1 ako nedôvodnú z dôvodu neunesenia\ndôkazného bremena opodstatnenosti nárokov, zamietol. Zamietnutie návrhu v sume 124.447,30 eur\ns príslušenstvom, sa týkalo nároku v sume 37.929,87 eur pozostávajúceho z uplatňovaných úrokov z\núverovej zmluvy č. 172/2003, nároku v sume 82.984,81 eur pozostávajúcej časti uplatňovanej sumy\núschov, sumy 66,38 eur - súdneho poplatku za námietku zaujatosti a nároku v sume 3.466,24 eur\npozostávajúceho z predbežných trov exekúcie v konaní sp.zn. EX 148/07. Voči žalovanému 2 súd návrh\nz dôvodu čiastočného akceptovania námietky premlčania a pre absenciu vecnej pasívnej legitimácie (vo\nzvyšku nárokov) ako neopodstatnený zamietol. V časti 8.060,82 eur s príslušenstvom, súd z dôvodu\nspäťvzatia žaloby konanie zastavil.\n7. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací, rozsudkom č.k. 1Cob/285/2014-596 zo dňa 09.06.2016,\nprvým výrokom rozsudok okresného súdu vo vyhovujúcej časti voči žalovanému 1, v časti o zaplatenie\nsumy 92.227,67 eur spolu s úrokom z omeškania 9,25 % ročne od 31.10.2011 do zaplatenia a vo\nvýroku o trovách konania súvisiacich s konaním vo veci samej, zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a vo\n\nzvyšnej napadnutej vyhovujúcej časti voči žalovanému 1 rozsudok súdu prvej inštancie, potvrdil. Druhým\nvýrokom, rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti voči žalovanému 1, potvrdil. Tretím výrokom,\nrozsudok súdu v prvej časti, v ktorej súd rozhodol o náhrade trov konania voči žalovanému 1 v súvislosti\nso zastavením konania, potvrdil. Štvrtým výrokom rozsudok súdu prvej inštancie, v časti náhrady trov\nkonania priznanej žalovanému 2, zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd k žalovanému nároku\nv celkovej výške 569.905,23 eur priznaných žalobcovi z titulu bezdôvodného obohatenia, uviedol, že súd\nprvej inštancie dostatočným spôsobom zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správne právne závery.\nOdvolací súd, taktiež považoval rozsudok súdu prvej inštancie, za vecne správny aj v časti nárokov vo\nvýške 97.041,80 eur (2.923.481,18 Sk) a 16.596,95 eur (500.000,- Sk) uvedené pod písm. b) návrhu\nžalobcu a sumy 20.693,86 eur (623.424,- Sk), uvedenej pod písm. e) žaloby. Na základe už vysloveného\nprávneho názoru súdov o predmetnej predbežnej otázke týkajúcej sa platnosti, resp. neplatnosti úverovej\nzmluvy, súd konajúci v prejednávanej veci, nemal dôvod skúmať znovu, už skôr zodpovedanú predbežnú\notázku všeobecnými súdmi (aj vyššieho stupňa) v označených právoplatne skončených konaniach.\nPokiaľ ide o nároky žalobcu v celkovej sume 92.227,67 eur s príslušenstvom, a to súdny poplatok za\nvydanie poverenia vo výške 16,60 eur, 20 % odmeny exekútora vo výške 39.500,76 eur, hotové výdavky\nsúdneho exekútora v sume 179,23 eur, uvedené v žalobe pod písm. c): súdom priznaná zostatková\nsuma uhradených súdnych poplatkov 9.565,13 eur, a uvedené v žalobe pod písm. d): úroky z úveru\nzaplatené Tatra banke, a.s. vo výške 42.965,94 eur, súd prvej inštancie tieto nároky žalobcu posúdil\nako nároky na náhradu škody vzniknutej plnením z neplatnej zmluvy podľa § 268 ObZ. Odvolací súd\nprisvedčil žalovanému 1, že rozhodnutie súdu je v tejto časti zmätočné a nepreskúmateľné, pretože\nokresný súd pri týchto nárokoch žalobcu dostatočne neodôvodnil, na základe akých skutočností dospel\nk záveru o existencii zodpovednosti žalovanému 1, za škodu spôsobenú neplatným právnym úkonom\npodľa § 268 ObZ. Odvolací súd v súvislosti s aplikáciou § 268 ObZ, považoval za zmätočnú konkrétne tú\nargumentáciu súdu, že neplatnosť zmluvy o úvere č. 172/2003 podľa § 39 OZ, a to z dôvodu odporovania\n§ 497 ObZ, zavinil žalovaný 1 tým, že zmluvu vyhotovil a predložil ju na podpis žalobcovi, ako aj tým, že\nho uviedol do omylu, že je právnym nástupcom spoločnosti AGRO Partizánske a.s., pričom žalobcovi\nani žiadny úver neposkytol a v rozpore s dohodnutým účelom úveru peňažné prostriedky úveru použil\nna uspokojenie vlastných pohľadávok z úverových zmlúv uzavretých so subjektom, ktorého záväzky\nžalobca neprevzal. Pokiaľ teda pri absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere č. 172/2003, vyslovenej z\ndôvodu porušenia právnej a zmluvnej povinnosti úkonom odporujúcim § 497 ObZ a obsahu zmluvy o\núvere č. 172/2003, súd prvej inštancie žalobcovi priznal nároky na náhradu škody podľa § 268 ObZ,\nktorého aplikácia je možná len pri zodpovednosti, ktorá nie je dôsledkom porušenia právnej alebo\nzmluvnej povinnosti (súd prvej inštancie nároky na náhradu škody priznal zrejme z dôvodu omylu\npodľa § 49a OZ, ktorý však spôsobuje relatívnu neplatnosť právneho úkonu), odvolací súd považoval\ntakéto rozhodnutie súdu prvej inštancie o uplatnených nárokoch na náhradu škody za zmätočné a\nnezrozumiteľné s tým, že súd prvej inštancie, si toto svoje rozhodnutie ani neodôvodňoval vo vzťahu k\nvyššie uvedeným predpokladom vzniku zodpovednosti podľa § 268 ObZ. Z uvedených dôvodov, preto\nodvolací súd rozsudok okresného súdu v časti uplatnených nárokov na náhradu škody v celkovej sume\n92.227,67 eur s príslušenstvom, ako aj v závislom výroku o trovách konania súvisiacich s konaním vo\nveci samej, zrušil.\n8. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp.zn. 2Obdo/40/2017 zo dňa 21.03.2019, rozsudok\nKrajského súdu v Bratislave č.k. 1Cob/285/2014-596 zo dňa 09.06.2016 v napadnutej časti, zrušil\na vec mu vrátil na ďalšie konanie. Proti rozsudku odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcom výroku,\npodal dovolanie žalovaný 1. Podľa dovolateľa bolo hlavnou úlohou súdov oboch inštancií, posúdenie\nplatnosti (neplatnosti) zmluvy o úvere č. 172/2003 zo dňa 03.11.2003, uzavretej medzi dovolateľom\nako veriteľom a žalobcom ako dlžníkom, resp. či došlo k poskytnutiu úveru, ktorá je v súčasnosti\nuž prevládajúcou judikatúrou vyriešená v úplnom protiklade s právnym záverom prezentovaným\nv napadnutom rozhodnutí, s tým, že zmluva o úvere je platným právnym úkonom, tzv. reúverovanie\nje možné a zákonom dovolené. Dovolací súd v odôvodnení tohto uznesenia uviedol, že ak už došlo\nk judikatórnemu vyriešeniu určitej otázky a k publikovaniu niektorého rozhodnutia alebo stanoviska\nriešiaceho túto otázku v Zbierke, je potrebné, aby súdy tento judikatórny posun vo svojej rozhodovacej\npraxi zohľadňovali. Právnou otázkou, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu,\nje právna otázka, či tzv. reúverovanie, predstavuje prípustnú a zákonom dovolenú alebo naopak\nneprípustnú a priamo zákonom zakázanú, formu poskytnutia úveru. Zo skutkového stavu ustáleného\nsúdmi nižšej inštancie vyplýva, že okrem iného, prejudiciálna otázka platnosti, resp. neplatnosti úverovej\nzmluvy č. 172/2003, týkajúca sa rovnakých strán sporu, v rovnakom procesnom postavení, už bola\nriešená v súčasnosti už v právoplatne skončených súdnych konaniach, v ktorých prvoinštančné,\n\nako aj odvolacie súdy a dovolací súd, dospeli k záveru o absolútnej neplatnosti úverovej zmluvy č.\n172/2003, pretože táto zmluva odporuje zákonu, konkrétne § 497 ObZ. Dovolací súd v tejto súvislosti\npoukázal na rozhodnutie Najvyššieho Slovenskej republiky, sp.zn. ObdoV/47/2001, publikované v\nodbornom časopise ZSP 8/2004, ako aj na rozhodnutia zo dňa 30.05.2007, č.k. 1ObdoV/28/2005 a\nzo dňa 31.03.2010, č.k. 1ObdoV/79/2008, sp.zn. 1ObdoV/6/2011. Dovolací súd preto uzavrel, že tzv.\nreúverovanie, nezakladá absolútnu neplatnosť zmluvy o úvere, nakoľko ide o zákonnom aprobovaný\n- dovolený spôsob, resp. aj reúverovaním dochádza k poskytnutiu úveru. Osobitne dovolací súd, a\nto s prihliadnutím na vyriešenie prejudiciálnej otázky platnosti úverovej zmluvy dodáva, že výrokmi\ntýchto rozhodnutí iných súdov, nie je súd v predmetnom konaní viazaný s tým, že za daných okolností\nnedochádza k rozporu ústavou zaručenej zásady právnej istoty, nakoľko výrokmi súdov, ktoré sú v\nrozpore s ustálenou judikatúrou, nie je súd v ďalšom konaní viazaný. S poukazom na vyslovené právne\nzávery, dovolací súd konštatoval, že dovolateľ opodstatnene vytýkal odvolaciemu súdu nesprávne\nprávne posúdenie veci, pretože rozhodnutie odvolacieho súdu, záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri\nktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a to v konaní\nsp.zn. ObdoV/47/2001, ktoré uznesenie bolo publikované v odbornom časopise ZSP 8/2004. Rovnakým\nprávnym posúdením, akým bola otázka „reúveru“ hodnotená vo vyššie označenom rozhodnutí, rozhodol\ndovolací súd aj v ostatných konaniach, na ktoré poukázal dovolateľ.\n9. Krajský súd v Bratislave následne uznesením č.k. 1Cob/124/2019-673 rozsudok Okresného súdu\nBratislava II v napadnutej vyhovujúcej časti voči žalovanému 1, a to v časti o zaplatenie sumy 569.905,23\neur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie\nkonanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu SR vysloveným\nv uznesení sp.zn. 2Obdo/40/2017 zo dňa 21.03.2019, na základe podaného odvolania žalovaného 1\nkonštatoval, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, pretože rozhodnutie súdu, záviselo\nod vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa súd prvej inštancie odklonil od ustálenej rozhodovacej\npraxe dovolacieho súdu, a to v konaní sp.zn. ObdoV/47/2001, ktoré uznesenie bolo publikované v\nodbornom časopise „Zo súdnej praxe 8/2004“. Rovnakým právnym posúdením, akým bola otázka\n„reúveru“ hodnotená vo vyššie označenom rozhodnutí, rozhodol dovolací súd aj v iných konaniach\n(sp.zn. 1ObdoV/28/2005, 1ObdoV/79/2008, 1 ObdoV6/2011). Odvolací súd súčasne uviedol, že pokiaľ\nsa súd prvej inštancie nestotožní s rozhodnutím najvyššieho súdu vydaným v skutkovo a právne\nobdobnej veci (sp.zn. ObdoV/47/2001), je nevyhnutné, aby svoj odlišný právny názor argumentačne\nkonfrontoval v odôvodnení rozhodnutia a dostatočne vysvetlil, prečo sa od neho odchýlil.\n10. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku vysvetlil, že na pojednávaní konanom dňa\n09.11.2021 zamietol návrh žalobcu na spojenie veci so súdnym konaním vedeným na Okresnom súde\nPartizánske pod sp.zn. 3Cb/13/2019, nakoľko v zmysle § 166 ods. 1 CSP môžu byť spojené iba také\nkonania, ktoré sú vedené pred tým istým súdom. Predmetom konania na Okresnom súde Partizánske\npod sp.zn. 3Cb/13/2019, je nárok žalovaného 1 (vystupujúceho v konaní sp.zn. 3Cb/13/2019 na strane\nžalobcu), ktorý si v tomto konaní uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia spočívajúce\nv platbe, ktorá bola uhradená žalobcovi na základe rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k.\n1Cob/285/2014-596 zo dňa 09.06.2016. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 1Cob/285/2014-596\nzo dňa 09.06.2016 prvým výrokom zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v časti o zaplatenie 92.227,67\neur s príslušenstvom a vec vrátil na ďalšie konanie, pričom v tejto časti jeho rozsudok nebol napadnutý\nodvolaním. Naopak vo zvyšnej časti teda v časti, v ktorej súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na\nzaplatenie sumy 569.905,23 eur spolu s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 31.10.2011 potvrdil a\ntento nadobudol právoplatnosť dňa 25.07.2016. Žalovaný 1 prostredníctvom svojho právneho zástupcu\nuviedol v písomnom podaní zo dňa 12.05.2021, ako aj priamo na pojednávaní dňa 09.11.2021, skutkové\ntvrdenia, podľa ktorých povinnosť, ktorá mu vyplývala z rozhodnutia rozsudkom č.k. 1Cob/285/2014-596\nzo dňa 09.06.2016 splnil. Žalobca tieto skutkové tvrdenia žiadnym spôsobom nepoprel, a preto tieto\ntvrdenia považoval za nesporné. Súd prvej inštancie práve s poukazom na nepopreté skutkové tvrdenia\nžalobcu dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná v časti, v ktorej sa domáhal zaplatenia sumy\n569.905,23 eur spolu s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 31.10.2011, keďže došlo k zániku jeho\nzáväzku splnením (solúciou). Podľa súdu prvej inštancie je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia,\npričom keď v priebehu konania došlo k uspokojeniu záväzku, ktorý tvoril predmet sporu, tento nárok\nžalobcovi nie je možné opätovne priznať. Pokiaľ dôjde v priebehu konania k zániku žalovaného záväzku\njeho splnením, stáva sa žalobcova žaloba v uspokojenej časti nedôvodnou a to aj vtedy, ak v čase\npodania žaloby dôvodnou bola. Inými slovami aj keby bol nárok žalobcu v tejto časti žaloby skutočne\ndaný (čo súd týmto netvrdí) zanikol by jeho splnením. Druhú časť nárokov, o ktorých súd prvej inštancie\n\npo rozhodnutiach odvolacieho súdu č.k. 1Cob/285/2014-596 a 1Cob/124/2019-673 rozhodoval, bol\nnárok na zaplatenie sumy 92.227,67 eur s príslušenstvom. Tento nárok pozostával zo súdneho poplatku\nza vydanie poverenia vo výške 16,60 eur, 20 % odmeny exekútora vo výške 39.500,76 eur, hotových\nvýdavkov súdneho exekútora v sume 179,23 eur, súdom priznanej zostatkovej sumy uhradených\nsúdnych poplatkov 9.565,13 eur, úrokov z úveru zaplatených Tatra banke, a.s. vo výške 42.965,94 eur.\nSúd prvej inštancie tento nárok žalobcu posúdil ako nárok na náhradu škody vzniknutej žalobcovi v\nsúvislosti s neplatnou zmluvou podľa § 268 ObZ. Touto neplatnou zmluvou mala byť zmluva o úvere č.\n172/2003. Žalovaný voči týmto nárokom (rovnako ako aj voči ostatným) vzniesol námietku premlčania.\nPodľa § 394 ods. 3 ObZ pri práve na náhradu škody podľa § 268 začína premlčacia doba plynúť odo\ndňa, keď sa právny úkon stal neplatným. Určenie začiatku plynutia premlčacej doby nároku domáhať\nsa náhrady škody spôsobenej v dôsledku neplatnosti dražby nehnuteľnosti, je upravené v § 394 ods.\n3 ObZ, ktoré jasne hovorí o tom, že premlčacia doba na náhradu škody spôsobenej neplatnosťou\nprávneho úkonu začína plynúť dňom, kedy sa právny úkon stal neplatným. Pri absolútnej neplatnosti,\nako aj relatívnej neplatnosti právnych úkonov, ak sa jej oprávnená osoba dovolá, bude začiatok plynutia\npremlčacej doby spojený s okamihom vzniku právneho úkonu, pričom objektívne zistenie, že určitý\nprávny úkon je neplatný, nebude mať na počiatok plynutia premlčacej doby žiaden vplyv. Zmluva\no úvere č. 172/2003 bola medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená dňa 03.11.2003 a tento deň je\naj začiatkom plynutia premlčacej doby, ktorá tak v súlade s ustanovením § 397 ObZ uplynula dňa\n03.11.2007, teda pred podaním samotnej žaloby, to znamená, že žalobou uplatnený nárok je v tejto\nčasti premlčaný a námietka premlčania vznesená žalovaným je dôvodná. Súd prvej inštancie nedospel\nk záveru, že by uplatnenie námietky premlčania zo strany žalovaného bolo možné považovať za\nkonanie v rozpore s dobrým mravmi, pričom v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu\nSR sp.zn. 3Cdo 41/2012 (ZSP 1/2015). S poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky\nsp.zn. II.ÚS/176/2011 je potrebné konštatovať, že žalobca v súlade so zásadou vigilantibus iura scripta\nsunt nepostupoval. Z obsahu spisu bolo súdu prvej inštancie zrejmé, že žalobca už dňa 23.03.2005\ndoručil súdu žalobu, v ktorej sa ako žalobca domáhal od žalovaného, ktorým bol žalovaný v 1. rade,\nzaplatenia sumy 10.390.412,15 Sk, pričom svoj nárok odvodzoval práve od neplatnosti úverovej zmluvy\nč. 172/2003. Aj dôvody neplatnosti tejto zmluvy uvádzal rovnaké ako v tomto konaní. Žalovaný teda\nmal subjektívnu vedomosť o dôvodoch, od ktorých odvodzoval neplatnosť úverovej zmluvy už dávno\npred uplynutím premlčacej doby. Za týchto okolností tak nemôže byť ani námietka premlčania vznesená\nžalovaným za konanie, ktoré by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie uviedol, že\npredpokladmi pre vznik zodpovednosti za škodu podľa § 268 ObZ je existencia neplatnosti právneho\núkonu, zavinenie neplatnosti právneho úkonu, vznik škody a príčinná súvislosť medzi vznikom škody\na zavinením neplatnosti právneho úkonu. Zodpovednosť za škodu podľa § 268 ObZ, sankcionuje\nkaždého, kto spôsobil neplatnosť právneho úkonu, v dôsledku ktorej škoda vznikla. Liberácia spod\nzodpovednosti spočíva v tom, že oprávnená osoba o neplatnosti právneho úkonu vedela. Iné liberačné\ndôvody pri všeobecnej úprave zodpovednosti za škodu, sa nepoužijú. Ide pritom o zodpovednosť, ktorá\nnie je dôsledkom porušenia právnej alebo zmluvnej povinnosti. Základným predpokladom pre úspešné\nuplatnenie nároku podľa § 268 ObZ je samozrejme preukázanie neplatnosti samotného právneho úkonu.\nPokiaľ mala byť žalobcovi ujma spôsobená v súvislosti s uplatňovaním práv a povinností z úkonu,\nktorý je platný, nemožno hovoriť o škode a ani o vzniku zodpovednosti žalovaného 1 za takúto ujmu.\nPrávnou otázkou, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie o tom, či je úverová zmluva uzatvorená medzi\nžalobcom a žalovaným 1 platná, alebo neplatná, bola podľa názoru súdu prvej inštancie otázka, či tzv.\nreúverovanie, predstavuje prípustnú a zákonom dovolenú alebo naopak neprípustnú a priamo zákonom\nzakázanú, formu poskytnutia úveru. Dovolací súd v rozhodnutí sp.zn. 2Obdo/40/2017 poukázal na to,\nže zo skutkového stavu ustáleného súdmi nižšej inštancie vyplýva, že okrem iného, prejudiciálna otázka\nplatnosti, resp. neplatnosti úverovej zmluvy č. 172/2003, týkajúca sa rovnakých strán sporu, v rovnakom\nprocesnom postavení, už bola riešená v súčasnosti už v právoplatne skončených súdnych konaniach, v\nktorých prvoinštančné, ako aj odvolacie súdy a dovolací súd, dospeli k záveru o absolútnej neplatnosti\núverovej zmluvy č. 172/2003, pretože táto zmluva odporuje zákonu, konkrétne § 497 ObZ. Súd prvej\ninštancie, v súlade s právnym názorom vysloveným v tomto konaní dovolacím, ako aj odvolacím\nsúdom, poukázal na rozhodnutie Najvyššieho Slovenskej republiky, sp.zn. ObdoV/47/2001, publikované\nv odbornom časopise ZSP 8/2004, podľa ktorého „§ 497 ObZ, ani ďalšie ustanovenia o úverovej zmluve,\nbližšie neupravujú spôsob, akým sa majú peňažné prostriedky dlžníkovi poskytnúť a ponechávajú v\ntomto účastníkom úplnú zmluvnú voľnosť. Rovnako žiadne z ustanovení zákona, ktoré upravuje úverovú\nzmluvu, ničím neobmedzuje účel, na ktorý by bolo možné úver poskytnúť. Žiadne zákonné ustanovenie\nnebráni ani tomu, aby bol úver poskytnutý na splnenie dlhu toho, komu sa poskytuje alebo tretej osoby,\nktorý vznikol poskytnutím iného, predchádzajúceho úveru“. Ďalším rozhodnutím Najvyššieho súdu SR\n\nsp.zn. 1ObdoV/28/2005 zo dňa 30.05.2007, dovolací súd konštatoval, že úver charakteru „reúveru“, nie\nje podľa žiadnej právnej zákonnej úpravy zakázaný, a teda neprípustný. Rovnako uznesením sp.zn.\n1ObdoV/79/2008 zo dňa 31.03.2010, dovolací súd konštatoval, že na vznik záväzkového vzťahu z\núverovej zmluvy č. 3/95 uzavretej v zmysle § 497 a nasl. ObZ, sa nevyžaduje reálne čerpanie úveru\ndlžníkom, s tým, že poskytnutie tzv. „reúveru“, neodporuje konsenzuálnemu charakteru tohto zmluvného\ntypu. Dovolací súd napokon v konaní sp.zn. 1ObdoV/6/2011, uzavrel, že tzv. reúverovanie, nie je\nzákonom reprobované, a preto zmluva o úvere, nie je z dôvodu tzv. reúverovania, neplatným právnym\núkonom. Tzv. reúverovanie, nezakladá absolútnu neplatnosť zmluvy o úvere, nakoľko ide o zákonnom\naprobovaný - dovolený spôsob, resp. aj reúverovaním dochádza k poskytnutiu úveru. Súd prvej inštancie\ntaktiež pri posudzovaní tejto prejudiciálnej otázky nie je viazaný výrokmi týchto rozhodnutí iných súdov,\ns tým, že za daných okolností nedochádza k rozporu ústavou zaručenej zásady právnej istoty, nakoľko\nvýrokmi súdov, ktoré sú v rozpore s ustálenou judikatúrou, nie je súd v ďalšom konaní viazaný. Pokiaľ\nteda mala neplatnosť zmluvy o úvere spočívať v tom, že prostriedky z úveru neboli poskytnuté žalobcovi\nako veriteľovi, ale slúžili na splatenie iného záväzku, a to záväzku spoločnosti AGRO Partizánske, a.s.,\ntáto skutočnosť neplatnosť zmluvy č. 172/2003 nespôsobuje. Ďalšou skutočnosťou, ktorá mala podľa\nžalobcu spôsobovať neplatnosť úverovej zmluvy bola vada vôle na strane žalobcu, ktorý mal zmluvu\nuzatvoriť v dôsledku omylu vyvolaného žalovaným 1. Tento omyl mal spočívať v tom, že žalobca sa mal\nmylne domnievať, že je právnym nástupcom spoločnosti AGRO Partizánske, a.s., resp. že zodpovedá\nza jej záväzky. Vôľa uzatvoriť právny úkon má právnu relevanciu iba vtedy, ak spĺňa náležitosti, ktoré\npredpisuje právo. Občianskym právom požadovanou náležitosťou takejto vôle, okrem toho, že vôľa\nmusí byť skutočne daná, je to, aby bola slobodná, vážna a bez omylu. Vôľa je teda vadná aj vtedy,\nkeď k jej prejavu došlo v dôsledku omylu. Omyl vo vôli spočíva v nesprávnej, alebo nedostatočnej\npredstave o následkoch právneho úkonu. Musí ísť teda o omyl vo vôli, omyl v pohnútke nerobí právny\núkon neplatným. Predpokladom právnej relevancie omylu je, že omyl sa týka rozhodujúcej (podstatnej)\nokolnosti. Musí teda ísť o omyl v predmete plnenia (error in corpore), v akosti dohodnutého plnenia\n(error in qualitate), v osobe spolukontrahenta (error in persona), alebo aj iných okolností za predpokladu,\nže pre uskutočnenie príslušného právneho úkonu boli rozhodujúce (napr. omyl v kvalifikácii právneho\núkonu). V súvislosti s uvedeným súd prvej inštancie konštatoval, že z vykonaného dokazovania, ba ani\nzo skutkových tvrdení samotného žalobcu nevyplýva, že by žalobca nevedel, s kým úverovú zmluvu\nuzatvára, čo jej jej predmetom a akým spôsobom bude úver poskytnutý. Žalobca mal vedomosť, že úver\nmu žalovaným 1 priamo vyplatený nebude, ale bude použitý na úhradu záväzkov spoločnosti AGRO\nPartizánske, a.s. a jeho úmyslom bolo spôsobiť zánik týchto záväzkov. Pohnútkou (motívom) tohto\nkonania bola domnienka žalobcu, že za tieto záväzky sám zodpovedá a bude povinný ich uhradiť, resp.\nže v prípade, ak ich neuhradí budú môcť byť exekvované na úkor jeho majetku. Omyl na jeho strane\nspočívajúci v tom, že je právnym nástupcom tejto spoločnosti a teda, že pri ich nesplnení záväzkov tejto\nspoločnosti môže dôjsť k exekúcii jeho majetku, nie je možné kvalifikovať inak, než ako omyl v pohnútke,\nktorý neplatnosť právneho úkonu nespôsobuje. Žalobca v priebehu celého konania neuviedol žiadne\nkonkrétne skutkové tvrdenie, z ktorých by bolo možné odvodiť, že žalovaný 1 musel vedieť, že žalobca\nnie je právnym nástupcom spoločnosti AGRO Partizánske (najmä, ak to nevedel ani sám žalobca), resp.\nže omyl žalobcu žalovaný 1 sám vyvolal. V súlade s uvedenými skutočnosťami tak súd dospel k záveru,\nže v konaní nebolo preukázané, že by zmluva o úvere č. 172/1993 bol medzi žalobcom a žalovaným\nuzatvorená neplatne.\n11. O nároku na náhradu trov konania žalovaných 1 a 2 rozhodol súd prvej inštancie v súlade s § 255\nods. 1, v spojení s § 396 ods. 1 a § 453 ods. 3 CSP tak, že úspešným žalovaným 1 a 2 priznal právo na\nnáhradu trov konania voči neúspešnému žalobcovi. O nároku na náhradu trov žalovaného 1 v časti, v\nktorej bolo konanie zastavené, už bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Bratislava\nII č.k. 23Cb/177/2011-540 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 1Cob/285/2014-596.\n12. Proti tomuto rozsudku podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej lehote\nodvolanie v celom rozsahu, a to z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), písm. h) CSP a navrhol, aby\nodvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu, alternatívne, aby zrušil\nnapadnutý rozsudok a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a žalovanému (správne malo byť žalovaným)\nuloží povinnosť nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\n13. V odôvodnení podaného odvolania uviedol, že úverovou zmluvou malo dôjsť k plneniu za iného,\na to za spoločnosť AGRO Partizánske, a.s., avšak išlo o právny úkon, k naplneniu ktorého však nikdy\nnedošlo. Žalovaný 1 napriek tomu, že úver vo výške 25.200.000,- Sk nikdy neposkytol, vyvolával\n\ndojem o poskytnutí úveru, a to s evidentným cieľom zaťažiť žalobcu. Žalovaný 1 na základe vlastných\nsimulovaných úkonov a tvrdení vyvolal u žalobcu omyl o jeho postavení dlžníka a potrebe plniť\nžalovanému 1 ako veriteľovi. Omyl do ktorého dostal žalobcu, žalovanému 1 vyhovoval a napriek\ntomu, že žalovaný 1 sám podľa zmluvy o úvere č. 172/2003 neplnil, plnenia od žalobcu prijímal. Na\nzáklade zmluvy o úvere č. 172/2003 žalovaný 1 od žalobcu prijal celkovo 10.390.412,15 Sk. Žalovaný\n1 voči majetku žalobcu podal návrh na vykonanie exekúcie a pod. Išlo o úkony, ktoré vyvolávajú\nškodu, ktorej náhrady sa žalobca domáha. Otázka posúdenia platnosti, resp. neplatnosti zmluvy o\núvere bola právoplatne vyriešená v inom konaní. Súd prvej inštancie argumentom žalovaného 1 vo\nvzťahu k platnosti úverovej zmluvy prisvedčil, bez vyriešenia otázky spornosti takéhoto rozhodnutia a\njeho rozporu s právoplatným názorom konajúcich súdov v iných právnych veciach, ktoré rozhodovali\no totožnej otázke, vo veci sám rozhodol a žalobu zamietol. Súd prvej inštancie však žiadnym právne\nrelevantným spôsobom nezdôvodnil, z akého dôvodu sa rozhodol ignorovať právoplatné rozhodnutia\niných súdov a totožnú právnu otázku posúdil rozdielne, v rozpore s princípom právnej istoty, ako\naj so zásadou predvídateľnosti súdneho rozhodovania a na škodu žalobcu. Predmetná otázka bola\nprávoplatne vyriešená v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava II pod sp.zn. 23Cb/229/2005,\nv ktorom konajúce súdy v súvislosti s posúdením vzťahu medzi účastníkmi konania ako predbežnú\nriešili práve otázku platnosti, ev. neplatnosti zmluvy o úvere č. 172/2003. Uvedená otázka bola s\nkonečnou platnosťou vyriešená rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 1Cob/207/2008-403 zo dňa\n04.06.2009, ktorý na podklade záverov rozsudku Najvyššieho súdu SR č.k. 2Obdo/6/2007-383 zo dňa\n28.05.2008, dospel k záveru o tom, že: „Uvedená úverová zmluva č. 172/2003 je absolútne neplatná\npodľa ust. § 39 OZ, pretože odporuje zákonu a to ust. § 497 a nasl. ObZ, pretože nebola splnená\npodmienka tohto ustanovenia, keď finančné prostriedky poskytnuté touto zmluvou vo výške 25.200.000,Sk nikdy neboli odovzdané do dispozície navrhovateľa ako veriteľa za účelom vykonania platieb\n(splnenia záväzkov navrhovateľa) v prospech tretích osôb. Najvyšší súd SR rozhodol o mimoriadnom\ndovolaní rozsudkom č.k. 1MObdo/4/2010 zo dňa 22.09.2010 tak, že mimoriadne dovolanie zamietol.\nV danom význame je jediným právne významným argumentom právne posúdenie danej otázky súdmi\nkonajúcimi v predmetnej právnej veci. Ústavný súd SR uznesením sp.zn. I.ÚS/201/2011-31 zo dňa\n09.06.2011 odmietol ústavnú sťažnosť podanú žalovaným 1 ako zjavne neopodstatnenú. Uvedená\nprávna otázka preto bola s konečnou platnosťou vyriešená tak, že v zmysle záverov rozsudku Krajského\nsúdu v Bratislave č.k. 1Cob/207/2008-403 zo dňa 04.06.2009, je zmluva o úvere č. 172/2003 zo dňa\n03.11.2003 absolútne neplatná podľa § 39 OZ, pretože odporuje zákonu, a to § 497 a nasl. ObZ.\nŽalobca ďalej poukázal na závery prijaté uznesením Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo/44/2010 zo\ndňa 31.01.2012, uverejneným v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR\npod publikačným číslom 40/2013 o otázke prejudiciálneho účinku právoplatného rozhodnutia a zásady\nprejudiciality. Súdna judikatúra uverejnená v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR, ako aj v\nZbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR, je záväzná erga omnes, keďže vyplýva z\nvýkladovej právomoci Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR (napr. § 22 a nasl. zákona č. 757/2004\nZ.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). V prejednávanej\nveci sa navyše nejednalo o riešenie právnej otázky analogickej, ale o riešenie totožnej právnej otázky, t.j.\nhmotnoprávneho vzťahu medzi tými istými účastníkmi vyplývajúceho z toho istého právneho úkonu, a to\nzmluvy o úvere č. 172/2003 zo dňa 03.11.2003. V zmysle záverov prijatých uznesením Ústavného súdu\nSR sp.zn. II.ÚS/192/2011, zo dňa 04.05.2011, uverejneným v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného\nsúdu SR pod publikačným číslom 104/2011: „Súd tohto istého stupňa (v danom prípade okresný\nsúd) nemôže, resp. nie je v jeho právomoci zasahovať, resp. prehodnocovať a ovplyvňovať závery či\nrozhodnutia iného súdu toho istého stupňa v inej veci, pretože tieto závery môžu byť menené, resp.\nprehodnocované iba v rámci hierarchie súdov na základe účastníkovi konania dostupných riadnych\na mimoriadnych opravných prostriedkov.“ V danom prípade sa navyše jedná o závery prijaté nielen\niným súdom toho istého stupňa, ale potvrdené a právoplatne vyriešené v rámci hierarchie súdov na\nzáklade účastníkovi konania dostupných riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, k využitiu\nktorých v danom prípade aj reálne došlo. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu\nSR sp.zn. 1Cdo/44/2010 zo dňa 31.01.2012, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR\na rozhodnutí súdov SR pod publikačným číslom 40/2013, sp.zn. 1Cdo 185/2006 zo dňa 01.10.2013,\nuverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR pod publikačným číslom\n41/2013. Uvedená (totožná) právna otázka bola v minulosti právoplatne vyriešená v inom konaní, a preto\nkonajúci súd ju nebol oprávnený opakovane riešiť, resp. prehodnocovať v tomto konaní. S prihliadnutím\nna uvedené, preto žalobca považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vzťahu k právnemu posúdeniu\notázky platnosti zmluvy o úvere č. 172/2003 zo dňa 03.11.2003 za nesprávne právne posúdenie,\nrealizované v rozpore s princípom právnej istoty a zásadou predvídateľnosti súdneho rozhodovania.\n\nSúd prvej inštancie v rozpore s právnymi závermi o totožnej právnej otázke prijal záver o tom, že\nzmluva o úvere č. 172/2003 zo dňa 03.11.2003 je platným právnym úkonom, a to napriek tomu, že\ntotožná právna otázka bola právoplatne vyriešená v konaniach vo veci vedenej pred Okresným súdom\nBratislava II pod sp.zn. 23Cb/229/2005, ďalej vo veci vedenej pred Okresným súdom Bratislava II pod\nsp.zn. 23Cb/72/2005 a vo veci vedenej pred Okresným súdom Topoľčany pod sp.zn. 6C/22/2005 tak,\nže zmluva o úvere č. 172/2003 zo dňa 03.11.2003 je absolútne platným právnym úkonom. Vo vzťahu\nk otázke platnosti zmluvy o úvere č. 172/2003 je preto rozhodnutie súdu prvej inštancie nesprávnym\nprávnym posúdením veci. Súd prvej inštancie sa pritom vôbec nezaoberal otázkou, čo vlastne „reúver“\nresp. „reúverovanie“ je, aký je jeho význam a pod ktoré zákonné ustanovenie takéto konanie je vôbec\nmožné podriadiť. Za konania totiž došlo k vývoju právneho názoru konajúceho súdu takým spôsobom,\nže súd absolútne nezaujímalo, ktoré ustanovenia zákona je vôbec na takéto konania možné aplikovať\na prijal pojmy „reúver“ ev. „reúverovanie“ ako podklad na zdôvodnenie svojho rozhodnutia. Súd prvej\ninštancie úplne prehliadol skutočnosť, že ani jeden z týchto pojmov nemá legálnu definíciu. „Reúver“\nz anglického „reloan“ predstavuje formu účtovnej operácie, na základe ktorej dochádza k obnoveniu\núverového vzťahu, ktorý by inak zanikol tým, že tie isté peniaze sa dlžníkovi poskytnú na užívanie na\nďalšie obdobie. „Reloan“ je teda skratkou od „renewal of a loan“, teda obnovením úveru. V žiadnom\nprípade preto „reúver“ nie je možné vykladať spôsobom, akým ho na podnet žalovaného 1 začali\nvykladať súdy. Spôsob, ktorým súdy začali odôvodňovať svoje rozhodnutia tým, že sa odvolávajú\nna pojem, ktorý nie je právne definovaný, je neurčitý v celom svojom obsahu, no napriek tomu ho\npoužívajú ako základ odôvodnenia svojich rozhodnutí, je absolútne neprípustný a v rozpore s princípom\nprávnej istoty a právom na spravodlivý proces. V tejto spojitosti poukázal na právne závery prijaté\nnálezom Ústavného súdu ČR sp.zn. I.ÚS/1826/11 zo dňa 07.03.2012, rozhodnutím Najvyššieho súdu\nSR sp.zn. 8Sžo/125/2010 zo dňa 28.04.2011, nálezom Ústavného súdu SR sp.zn. III.ÚS/72/2010 zo\ndňa 04.05.2010, sp.zn. III.ÚS/72/2010 zo dňa 04.05.2010, sp.zn. I.ÚS/243/07 zo dňa 19.06.2008.\nOdôvodnenie súdneho rozhodnutia právom nedefinovaným výrazom „reúver“ ev. „reúverovanie“ je úplne\nneprípustné. Pri snahe zadefinovať uvedený výraz a podriadiť daný pojem pod konkrétne právne normy\nby však súdy dospeli len k jedinému, a to, že „reúver“ ev. „reúverovanie“ nepredstavuje skutočné\nposkytnutie predmetu úveru, ale ide len o neprípustnú finančno-účtovnú operáciu, ktorej výsledkom\nnie je reálny kontrakt, ale len vytvorenie dlhu. V tejto súvislosti žalobca upozornil na rozhodnutia\nKrajského súdu v Bratislave sp.zn. 1Cob/207/2008, Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1MObdo/4/2010.\nOdhliadnuc od uvedeného, pokiaľ žalovaný 1 argumentoval tým, že právne závery vyslovené Najvyšším\nsúdom SR v konaniach vedených pod sp.zn. ObdoV/47/2001, 1ObdoV/28/2005, 1ObdoV/79/2008\nobsahujú právne názory, ktoré „prekonávajú“ právne závery prijaté súdmi v konaniach vedených\npre Okresným súdom Bratislava II pod sp.zn. 23Cb/229/2005 a 23Cb/72/2005 a pred Okresným\nsúdom Topoľčany pod sp.zn. 6C/22/2005, na tomto mieste žalobca poukázal, že ide len o spisové\nznačky konaní vedených na prvom stupni. Právne závery prijaté rozsudkom Najvyššieho súdu SR\nsp.zn. 1MObdo/4/2010 však naopak prekonávajú právne závery dovtedy prijaté v konaniach vedených\npod sp.zn. ObdoV/47/2001, 1ObdoV/28/2005, 1ObdoV/79/2008. Dovtedy všeobecne prijímané právne\nzávery o tom, že „reúverovanie“ je zákonom dovoleným spôsobom konania bolo prekonané uvedeným\nnázorom Najvyššieho súdu SR tak, že ide o neprípustnú finančno-účtovnú operáciu, na základe ktorej\nsa dlh splatí dlhom, výsledkom čoho je opätovne dlh, pričom takéto konanie je v rozpore s právnou\núpravou vymedzenou § 497 a nasl. ObZ, a teda absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 39 OZ.\nVo vzťahu k posúdeniu právnej otázky dovolenosti konania nazývaného ako „reúver“ ev. „reúverovanie“,\nje potom právny názor súdu prvej inštancie nesprávny, nakoľko takéto konanie je pre svoju neurčitosť\na rozpor s právnou úpravou zmluvy o úvere podľa § 497 a nasl. ObZ absolútne neplatným právnym\núkonom podľa § 39 OZ, a teda nesprávnym právnym posúdením veci zo strany súdu prvej inštancie.\nSúd prvej inštancie prehliada skutočnosť, že absolútna neplatnosť zmluvy o úvere č. 172/2003 zo dňa\n03.11.2003 už bola právoplatne vyslovená. Následkom absolútnej neplatnosti je, že zmluva sa zrušuje\nex tunc a vo sfére práva neexistuje, t.j. je zrušená od začiatku. Žiaden iný súd ju už nemôže posudzovať\nako platnú a ani predpokladať jej existenciu v čase rozhodovania. Pokiaľ súd prvej inštancie v rozhodnutí\npoukazoval na „neplatnosť“, nie je zrejmé, či argumentoval absolútnou alebo relatívnou neplatnosťou, a\nči si pri rozhodovaní vôbec uvedomoval zásadné rozdiely medzi nimi. Žalobca poukázal na skutočnosť,\nže žalovaný 1 uznal nárok, čo do základu aj výšky vznesením údajnej námietky premlčania. V\nzmysle § 388 ods. 1 ObZ sa dlžník (povinná osoba) môže dovolávať premlčania veriteľom (oprávnená\nosoba) uplatňovaného nároku, avšak vždy len voči nároku existujúcemu. Súd prvej inštancie námietku\npremlčania uznal bez toho, aby sa vôbec zaoberal základom žaloby. Uznať námietku premlčania je\nmožné len vo vzťahu k nároku, ktorý existuje a ktorého výška nie je sporná. Súd prvej inštancie tak v\nodôvodnení na jednej strane uvádza, že nárok žalobcu je nedôvodný, nakoľko nie je nárokom na náhradu\n\nškody, avšak napriek tomu uznáva námietku žalovaného 1 vo vzťahu k premlčaniu tohto nároku. Pokiaľ\nby nárok žalobcu bol skutočne nedôvodný, potom by následkom bolo zamietnutie žaloby bez potreby\nuznania námietky premlčania. Námietku premlčania je možné uznať len vo vzťahu k existujúcemu\nnároku. V prípade, ak nárok neexistuje vôbec, alebo za neho nezodpovedá žalovaný (vada pasívnej\nvecnej legitimácie), potom nie je na mieste, aby súd vôbec posudzoval námietky premlčania a už vôbec\naby ju uznával. Pokiaľ to urobí, potom jeho rozhodnutie nie je koherentné a jeho závery a premisy\nsú v extrémnom nesúlade s jednotlivými časťami odôvodnenia, ako aj jednotlivými dôkazmi. Žalobca\nnamietal, že nie je zrejmé, z akého dôvodu sa súd prvej inštancie zaoberá v odôvodnení náhradou\nškody, keď žalobou uplatnený nárok bol uplatnený ako nárok z bezdôvodného obohatenia a celý čas bol\ntak aj prezentovaný. Uvedené vyplývalo zo skutočnosti, že zmluva o úvere č. 172/2003 bola absolútne\nneplatným právnym úkonom, pričom plnenie zo zmluvy založilo nárok žalobcu z titulu bezdôvodného\nobohatenia, čomu zodpovedala aj skutková podstata bezdôvodného obohatenia - plnenie z neplatného\nprávneho úkonu. Z akého dôvodu súd prvej inštancie nárok žalobcu začal posudzovať, ako nárok na\nnáhradu škody z odôvodnenia rozsudku vo veci samej nie je zrejmé. Odhliadnuc od uvedeného urobil\nsúd prvej inštancie aj ďalšiu chybu, a to v právnom posúdení námietky premlčania v nadväznosti na\nnesprávne posúdenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie vec nesprávne\nposudzoval ako nárok na náhradu škody namiesto nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. V tejto\nsúvislosti poukázal na § 107 ods. 3 OZ. Žalobca sa však na základe konania žalovaného 1 a 2 dostal\nsituácie, v ktorej mu právo uplatniť námietku premlčania zo synalagmatického vzťahu nepatrilo, a to aj\nvzhľadom na skutočnosť, že tak z dôvodu niečoho, čo je nazvané ako „reúverovanie“, ako aj z dôvodu, že\nv prípade exekúcie nie je navrátenie do predošlého stavu možné. Žalobca ako druhý účastník úverovej\nzmluvy preto nemohol za uvedenej situácie žiadne premlčanie namietať. Ide o dôvod, pre ktorý bol súd\nprvej inštancie povinný zohľadniť aplikáciu § 107 ods. 3 OZ ako lex specialis na prejednávanú vec, čo\nvšak opomenul. V danom význame preto žalobca namietal posúdenie žalobného nároku súdom prvej\ninštancie ako nároku na náhradu škody, uznanie námietky premlčania a neaplikovanie § 107 ods. 3 OZ\nna prejednávanú vec, ako nesprávne právne posúdenie veci.\n14. Žalovaný 2 sa vyjadril k podanému odvolaniu tak, že žaloba voči nemu bola rozsudkom Okresného\nsúdu Bratislava II č.k. 23Cb/177/2011-540 zo dňa 10.06.2014 zamietnutá a rozsudok sa stal v tejto\nčasti právoplatný, a preto sa k odvolaniu žalobcu nebude vyjadrovať. Keďže nesúhlasil s výškou\npriznaných trov konania, podal odvolanie proti tej časti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k.\n23Cb/177/2011-540 zo dňa 10.06.2014, ktorou mu boli tieto trovy priznané. Krajský súd v Bratislave\nuznesením č.k. 1Cob/124/2019-673 zo dňa 30.03.2021 štvrtým výrokom napadnutý rozsudok v časti\nnáhrady trov konania priznanej žalovanému 2, zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Pokiaľ ide o trovy\nkonania, tak tieto si nebude uplatňovať osobne svojou účasťou na pojednávaní, nakoľko tým by sa mi\nďalej zvyšovali výdavky a náklady v tejto veci. Požiadal, aby súd rozhodol o trovách konania na základe\njeho vyčíslenia, ktoré odovzdal dňa 10.06.2014 s doplnením zo dňa 11.06.2014.\n15. Žalovaný 1 sa vyjadril k podanému odvolaniu tak, že pohľadávky uplatnené v konaní a) buď\ntieto sporné pohľadávky žalobcu zanikli splnením (ak vôbec predtým hmotnoprávne existovali, čo\nžalovaný popiera), b) alebo tieto sporné pohľadávky žalobcu ani len nikdy predtým v minulosti nevznikli\n(čo je primárny hmotno-právny argument, vysvetľujúci, prečo bola žaloba žalobcu nedôvodnou od\npočiatku). Odvolanie žalobca dôvodí prekvapivo a žiadnym spôsobom argumentačne „nenapáda“ jedno\nz kľúčových zistení prvoinštančného súdu, kvôli ktorému bolo nutné žalobu zamietnuť. Toto základné\nzistenie je uvedené pod bodom 75. odôvodnenia rozsudku týkajúce sa solúcie, pričom zo strany žalobcu\nostalo „absolútne nedotknuté“ a v odvolaní žalobcu nie je uvedený žiaden protiargument, ktorým by mal\nžalobca ambíciu čo i len atakovať (či už vyvrátiť alebo aspoň spochybniť) správnosť tohto tvrdenia. Už len\nz tohto dôvodu nemôže žalobca pomýšľať na úspech v odvolacom konaní. Žalovaný v celom doterajšom\nkonaní nepoprel skutkové tvrdenie o tom, že v priebehu konania došlo k „uspokojeniu“ podstatnej časti\ndomnelého záväzku, ktorý tvoril predmet sporu. V celom doterajšom priebehu tohto súdneho konania\nzostalo toto skutkové tvrdenie nepopreté zo strany žalobcu a dokonca ani len v odvolaní žalobca\nnenapáda kľúčové zistenie o neexistencii zažalovaných pohľadávok z dôvodu ich splnenia. Keďže takéto\nprostriedky procesného útoku, resp. procesnej obrany nemá žalobca možnosť dodatočne uskutočniť v\npriebehu odvolacieho konania, je téma „solúcie“ žalovaných pohľadávok témou uzavretou a odvolanie\nžalobcu je už len z tohto dôvodu odsúdené na neúspech. Pohľadávky, ktorých zaplatenia sa žalobca\ndožadoval (a stále dožaduje), nemohol žalobca nikdy nadobudnúť, pričom presne rovnaký záver vyplýva\naj z hmotno-právneho posúdenia prípadu Najvyšším súdom SR, ktorým sú viazané všetky ostatné súdy\nkonajúce v tomto súdnom spore. Neexistencia žalovaných pohľadávok v čase vyhlásenia napadnutého\n\nrozsudku vyplynula nielen zo zistenia, že dané pohľadávky (ak vôbec niekedy predtým vznikli) museli už\nv minulosti zaniknúť v dôsledku solúcie, no rovnako aj z ďalšieho úplne samostatného zistenia o tom, že\ntieto žalované pohľadávky nikdy nemohli vzniknúť. Vzhľadom k právnym záverom v uznesení Krajského\nsúdu v Bratislave č.k. 1Cob/124/2019-673 zo dňa 30.03.2021 (rovnako ako predtým i k záverom v\nuznesení Najvyššieho súdu SR ako súdu dovolacieho sp.zn. 2Obdo/40/2017 zo dňa 21.03.2019), by\nmalo dôjsť k neúspechu žalobcu aj z tohto druhého dôvodu. Z daného hmotnoprávneho posúdenia\nprípadu je totiž jednoznačne zrejmé, že: a) pohľadávky, ktorých zaplatenia sa žalobca domáha, nemohol\nnikdy nadobudnúť, b) a v dôsledku toho treba považovať výrok napadnutého rozsudku o zamietnutí\nžaloby za výrok správny. Vo vyššie citovaných súdnych rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR a Krajského\nsúdu Bratislava boli vyslovené záväzné právne názory na všetky rozhodujúce otázky, a to interpretácia\nplatnej právnej úpravy tzv. reúverovania a posúdenie, či tzv. reúverovanie predstavuje prípustnú a\nzákonom dovolenú, alebo naopak neprípustnú a priamo zákonom zakázanú formu poskytnutia úveru.\nInterpretujúc otázku „reúverovania“ (zodpovedajúcim súčasne prevládajúcej judikatúre v tejto téme),\nje nutné dospieť k nasledovným čiastkovým záverom o obsahu platnej právnej úpravy: a) v zmysle\nplatnej právnej úpravy sa akákoľvek banka, ktorá poskytla dlžníkovi úver, môže s dlžníkom platne\ndohodnúť, že právny vzťah z úverovej zmluvy nahradí novým úverovým vzťahom, b) nová úverová\nzmluva je po obsahovej stránke nováciou pôvodného záväzku, ktorá spôsobuje zánik pôvodného\nzáväzku dlžníka splatiť pôvodný úver a nahrádza ho novým záväzkom z novej úverovej zmluvy, c)\nzo žiadneho ustanovenia platného právneho poriadku nevyplýva, že by takáto dohoda bola dohodou\nneplatnou. Neplatnosť novej úverovej zmluvy nemožno vyvodiť ani z toho, že banka „neodovzdá\npeňažné prostriedky do dispozície dlžníka“, čo niektoré konajúce súdy v minulosti považovali mylne za\nneprípustné a čoho sa stále dožaduje žalobca, d) v zmysle platnej právnej úpravy sa banka a dlžník tiež\nmôžu dohodnúť, že banka poskytne dlžníkovi úver tak, že dohodnuté finančné prostriedky vyplatí tretej\nosobe alebo, že ich započíta na úhradu vlastnej pohľadávky voči tretej osobe. Takáto dohoda je možná\nbez ohľadu na skutočnosť, či má dlžník voči tretej osobe záväzok. Ide mimochodom o rozpoznanú právnu\nkonštrukciu, ktorú súkromné právo reguluje inštitútom poukážky (§ 535 a nasledujúce OZ). Z uvedeného\nnepochybne vyplýva, že právny názor o neprípustnosti tzv. reúverovania prezentovaný v odvolaní\nžalobcu, je: - právnym názorom nesprávnym a teda mylným, - právnym názorom, ktorý nemá oporu v\nObchodnom zákonníku ani inom právnom predpise právneho poriadku Slovenskej republiky, - právnym\nnázorom bezpochyby prekonaným neskoršou dovolacou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky, ako i judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky. Vo svojom odvolaní sa žalobca venuje\naj téme tzv. odklonu od nesprávnej predchádzjúcej judikatúry. Žalobca však opomína vysvetliť prečo\nvzhliada potrebu „obnoviť“ už prekonanú judikatúru v otázke tzv. reúverovania a znovu si teda „osvojiť“\nprávne názory predchádzajúcej (evidentne nesprávnej) judikatúry v tejto otázke. Posudzovaná zmluva\no úvere je platná a na jej základe došlo k poskytnutiu úveru žalobcovi - iný záver právny poriadok\nSlovenskej republiky ani nepripúšťa: žalovaný sa neobohatil tým, že žalobca úver splácal. Žalovaný 1\nnezodpovedná za údajnú „škodu“, ktorá vraj žalobcovi vznikla. Žiadny údajný právne významný omyl\nna strane žalobcu, ktorý mal údajne žalovaný 1 svojím presne neurčeným konaním údajne vyvolať, sa v\nposudzovanom prípade nevyskytol; obe zmluvné strany sa dohodli, že úverom bude splatený konkrétny\nzáväzok. Obe strany poznali všetky relevantné skutkové okolnosti privatizácie. Prípadný omyl v otázke,\nči tento záväzok prešiel z dôvodu známych skutkových okolností na žalobcu, je omylom právnym, čiže\nomylom irelevantným. Navyše, tento omyl nemal vplyv na ekonomickú kauzu zmluvy (pohnútku strán),\nnakoľko žalobca by mal na uzavretí zmluvy o úvere ekonomický záujem aj vtedy, ak by na neho záväzok\nAGRO Partizánske, a.s. nebol prešiel, keďže tento záväzok bol zabezpečený exekučným záložným\nprávom na nehnuteľnostiach žalobcu. Vzhľadom na uvedené, žalovaný 1 navrhol predmetné rozhodnutie\npotvrdiť.\n16. Podľa § 224 CSP súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj\niné zrejmé nesprávnosti. O oprave súd vydá opravné uznesenie, ktoré doručí subjektom konania.\n17. Vzhľadom na to, že v písomnom vyhotovení záhlavia rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k.\n23Cb/177/2011-721 zo dňa 09.12.2021 v časti označenia obchodného mena žalovaného 1, v časti\noznačenia obchodného mena a v časti absencie IČO právneho zástupcu žalovaného 1, ale aj v časti\noznačenia sídla žalovaného 2, došlo k zjavnému pochybeniu ich označenia, keď v čase vyhláseného\nrozsudku mali správne znieť, tak ako je uvedené vo výroku I. tohto rozsudku, odvolací súd tieto zrejmé\nchyby opravil.\n18. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací v zmysle § 34 CSP po oboznámení sa s obsahom spisu a\npo preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania\n\na odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu\nprvej inštancie je vecne správny, keď súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, z ktorého\npo vyhodnotení dôkazov vyvodil správne právne závery premietnuté do výrokovej časti napadnutého\nrozsudku.\n19. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku\nvecne správne.\n20. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého\nrozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého\nrozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\n21. Podľa § 268 ObZ kto spôsobil neplatnosť právneho úkonu, je povinný nahradiť škodu osobe, ktorej\nbol právny úkon určený, ibaže táto osoba o neplatnosti právneho úkonu vedela. Pre náhradu tejto škody\nplatia obdobne ustanovenia o náhrade škody spôsobenej porušením zmluvnej povinnosti (§ 373 a nasl.).\n22. Podľa § 373 ObZ, kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť škodu\ntým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinností bolo spôsobené okolnosťami\nvylučujúcimi zodpovednosť.\n23. Podľa § 451 ods. 1 OZ, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.\n24. Podľa § 451 ods. 2 OZ, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez\nprávneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý\nodpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.\n25. Podľa § 394 ods. 2 ObZ, pri práve na vrátenie plnenia uskutočneného podľa neplatnej zmluvy začína\npremlčacia doba plynúť odo dňa, keď k plneniu došlo.\n26. Podľa § 394 ods. 3 ObZ, pri práve na náhradu škody podľa § 268 začína premlčacia doba plynúť\nodo dňa, keď sa právny úkon stal neplatným.\n27. Podľa § 397 ObZ, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.\n28. Podľa § 398 ObZ, pri práve na náhradu škody plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa poškodený\ndozvedel alebo mohol dozvedieť o škode a o tom, kto je povinný na jej náhradu; končí sa však najneskôr\nuplynutím 10 rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu povinnosti.\n29. Podľa § 497 ObZ, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho\nprospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky\nvrátiť a zaplatiť úroky.\n30. Po oboznámení sa s obsahom spisu, ako aj s obsahom odvolania žalovaného, odvolací súd\nkonštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku s tým, že súd prvej inštancie na základe dostatočne\nzisteného skutkového stavu vyvodil správne právne závery premietnuté do výrokovej časti napadnutého\nrozsudku a svoje rozhodnutie spôsobom súladným s dikciou ustanovenia § 220 ods. 2 CSP podrobne\na dostatočne presvedčivo odôvodnil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je jednoznačne zrejmý\nmyšlienkový postup súdu prvej inštancie vedúci ku v ňom ustáleným skutkovým a právnym záverom\npremietnutým do výrokovej časti zamietajúceho výroku rozsudku, teda neopodstatnenosti časti nároku\nna zaplatenie náhrady škody, ako nároku premlčaného v zmysle § 394 ods. 3 ObZ, a to s ohľadom na tú\nskutočnosť, že odvolateľ závery súdu prvej inštancie týkajúce sa časti nároku na vrátenie plnenia z titulu\nbezdôvodného obohatenia uvedené v bode 75. odôvodnenia rozsudku nenamietal. Súd prvej inštancie\nsa v podstatnom rozsahu dostatočne zaoberal aj procesným útokom žalobcu, keď sa v dôsledku záverov\nodvolacieho a dovolacieho súdu v danej veci zaoberal aj právnym posúdením v zmysle § 268 ObZ,\nv nadväznosti na čo správne skonštatoval, že tzv. reúverovanie predstavuje prípustnú a zákonom\ndovolenú formu poskytnutiu úveru. Súd prvej inštancie správne posúdil, že skutočnosť, že prostriedky\nz úveru neboli poskytnuté žalobcovi ako veriteľovi, ale slúžili na splatenie iného záväzku, nespôsobuje\nneplatnosť úverovej zmluvy č. 172/2003. Súd prvej inštancie sa zaoberal aj skutkovými tvrdeniami\nžalobcu vo vzťahu k právnej relevancii omylu vo vôli, keď dospel k záveru, že žalobca neuviedol žiadne\n\nskutkové tvrdenie, z ktorého by bolo možné odvodiť, že žalovaný 1 musel vedieť, že žalobca nie je\nprávnym nástupcom spoločnosti AGRO Partizánske, resp. že žalovaný 1 sám omyl vyvolal a rovnako\ntak, že omyl na strane žalobcu by bolo možné kvalifikovať len ako omyl v pohnútke, ktorý neplatnosť\nnespôsobuje.\n31. Konanie pred súdom prvej inštancie bolo vedené v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného\nprocesu a odvolací súd nezistil žiadne vady procesného charakteru, ktoré by mali za následok\nnesprávnosť napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd nevzhliadol dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov\nsúdu prvej inštancie odchýliť, keďže súd prvej inštancie sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami\ntvoriacimi základ pre rozhodnutie vysporiadal a odvolací súd sa s týmto odôvodnením v plnej miere\nstotožnil. Na zdôraznenie vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací súd dopĺňa\nnasledovné dôvody v kontexte odvolacích dôvodov.\n32. Odvolateľ v podanom odvolaní uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.\nZa nesprávne právne posúdenie považoval vyhodnotenie záveru týkajúceho sa platnosti zmluvy\no úvere č. 172/2003, keď súd prvej inštancie ignoroval právoplatné rozhodnutia súdov v konaní\nvedenom na Okresnom súde Bratislava II sp.zn. 23Cb/229/2005, Krajskom súde v Bratislave sp.zn.\n1Cob/207/2008, Najvyššom súde SR sp.zn. 2Obdo/6/2007 a sp.zn. 1MObdo/4/2010. Odvolateľ namietal\nrozpor s predvídateľnosťou súdneho konania, ako aj to, že otázka platnosti úverovej zmluvy bola\nprávoplatne vyriešená práve v citovaných rozhodnutiach, pričom rozhodnutie Najvyššieho súdu\nSR sp.zn. 1MObdo/4/2010 prekonáva právne závery uvedené v rozhodnutí sp.zn. ObdoV/47/2001.\nOdvolateľ namietal aj posúdenie nároku ako náhrady škody namiesto bezdôvodného obohatenia,\nopomenutie aplikácie § 107 ods. 3 OZ v rámci uplatnenej námietky premlčania, uznanie nároku\nprostredníctvom námietky premlčania, ako aj nekoherentné rozhodnutie, keď sa mal súd prvej inštancie\nzaoberať najprv existujúcim nárokom, až následne námietkou premlčania.\n33. Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery\na aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci\nje omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov\nide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale\nnesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery\n(viď uznesenie NS SR sp.zn. 1Cdo/222/2009 zo dňa 26.02.2010).\n34. V prvom rade považuje odvolací súd za potrebné vysvetliť, že nároky žalobcu, tak ako boli\nv konaní uplatnené, predstavovali v časti nároky z titulu bezdôvodného obohatenia a v časti aj\nnároky z titulu náhrady škody. Nároky z titulu bezdôvodného obohatenia, ktorými sa mal súd prvej\ninštancie zaoberať po zrušení a vrátení veci odvolacím súdom uznesením Krajského súdu v Bratislave\nsp.zn. 1Cob/124/2019 v nadväznosti na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Obdo/40/2017 boli\nv celkovej výške 569.905,23 eur s príslušenstvom. Ide o nároky žalobcu uplatnené v žalobe pod písm.\nb) v sume 435.572,- eur a 97.041,80 eur, predstavujúce nezaplatený zostatok istiny úveru a úrokov\nz úverovej zmluvy č. 172/2003, teda sumu exekvovanej pohľadávky v exekučnom konaní, vykonávanej\nsúdnym exekútorom B. A. EX 1018/2006 ďalej sumy 16.596,95 eur zloženej žalobcom do súdnej\núschovy 13U/1/2005 a vydanej žalovanému 1 na základe uznesenia Okresného súdu Topoľčany č.k.\n13U/1/2005-37 zo dňa 01.04.2008; ako aj nárok uvedený v žalobe pod písm. e) vo výške 20.693,86 eur\npredstavujúci trovy konania priznané žalovanému 1 v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava\nII pod sp.zn. 23Cb/229/2005 v dôsledku zmeňujúceho rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k.\n1Cob/103/2007-355. S uvedenými nárokmi sa súd prvej inštancie vysporiadal v bode 75. odôvodnenia\nrozsudku, keď skonštatoval, že žaloba v časti nárokov uplatnených z titulu bezdôvodného obohatenia\nje nedôvodnou z dôvodu zániku záväzkov solúciou. Odvolací súd sa v tomto smere stotožňuje so\nžalovaným 1, ktorý uviedol, že žalobca žiadnym spôsobom predmetný záver v podanom odvolaní\nnenamietal. Vzhľadom na predmetnú skutočnosť (a keďže nejde o procesnú podmienku konania),\nodvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380 ods.1 CSP), sa ďalej záverom súdu prvej inštancie\ntýkajúcim solúcie bližšie nezaoberal.\n35. Pokiaľ ide o nárok žalobcu v sume 92.227,67 eur s príslušenstvom, tento predstavuje nárok na\nnáhradu škody vzniknutej plnením z neplatnej zmluvy podľa § 268 ObZ v podobe vynaložených nákladov,\nktoré mali žalobcovi vzniknúť v súvislosti s uplatňovaním nárokov z úverovej zmluvy (podľa žalobcu\nneplatnej). Ide o súdne poplatky, odmenu exekútora, hotové výdavky exekútora etc. samotný žalobca\n\nv podanom odvolaní uviedol, že „žalovaný 1 voči majetku žalobcu podal návrh na vykonanie exekúcie a\npod.; ide o úkony, ktoré vyvolávajú škodu, ktorej náhrady sa žalobca domáha“. Konkrétne sú to nároky\nžalobcu uplatnené v žalobe pod písm. b) ako súdny poplatok za vydanie poverenia vo výške 16,60\neur, 20 % odmena exekútora vo výške 39.500,- eur, hotové výdavky súdneho exekútora v sume\n179,23 eur; ďalej v žalobe uvedené pod písm. c) ako súdom prvej inštancie priznaná zostatková suma\nuhradených súdnych poplatkov vo výške 9.565,13 eur (v ostatnej časti boli tieto nároky právoplatne\nzamietnuté) v rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 23Cb/177/2011-540; ďalej uvedené v žalobe\npod písm. d) ako zaplatená suma úrokov z úveru poskytnutého žalobcovi z Tatra banky, a.s. za účelom\nprefinancovania úveru z úverovej zmluvy č. 172/2003 vo výške 42.965,94 eur. Priznaná zostatková\nsuma uhradených súdnych poplatkov vo výške 9.565,13 eur rozsudkom Okresného súdu Bratislava II\nč.k. 23Cb/177/2011-540 predstavuje úhradu súdnych poplatkov, ktoré žalobca vynaložil za námietky\nproti exekúcii v exekučnom konaní EX 1018/06, vedenej súdnym exekútorom A., v sume 9.200,eur, 2 x za návrh za odklad exekúcie a zastavenie exekúcie v sume 99,58 eur a súdneho poplatku\nzaplateného žalobcom za úschovu v konaní sp.zn. 13U/1/2005 v sume 165,97 eur. Predmetné nároky\npredstavujú škodu, ktorá mala žalobcovi vzniknúť v dôsledku neplatne uzatvorenej úverovej zmluvy\n(bližšie špecifikované nároky aj v zmysle vyššie uvedeného v bode 3., 4., 16.-21. odôvodnenia súdu\nprvej inštancie). V danej veci žalobca uvedené nároky v rámci opisu skutkového deja vymedzil v zmysle\nvyššie uvedeného, z čoho vyplýva, že tieto je potrebné subsumovať pod nárok na náhradu škody, keďže\npredstavujú náklady v majetkovej sfére žalobcu, ktoré vynaložil v súvislosti s uplatňovaním nárokov\n„z absolútne neplatnej úverovej zmluvy“ (podľa žalobcu túto neplatnosť spôsobil žalovaný 1), a preto\nje treba tieto vynaložené náklady posudzovať ako ujmu, ktorá mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s\nporušením povinnosti žalovaného 1 uzatvoriť so žalobcom platnú úverovú zmluvu.\n36. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo/155/2011,\nv zmysle ktorého: „Pri riešení kolízie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a nároku na\nnáhradu škody treba vychádzať zo zásady, že vzhľadom na subsidiárnu povahu nároku na vydanie\nbezdôvodného obohatenia má prednosť uspokojenie nároku z titulu náhradu škody, a len v prípade,\nak nie sú splnené podmienky pre dosiahnutie rovnakého uspokojenia z titulu náhrady škody, možno\nuplatniť nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia“ (bližšie pozri aj rozhodnutie Najvyššieho súdu\nsp.zn. 5Cdo/11/2020 zo dňa 27.10.2021). Na základe uvedeného, potom odvolací súd vyhodnotil\nnámietku žalobcu týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia predmetnej časti nárokov, teda nárokov\nako náhrady škody v sume 92.227,67 eur namiesto bezdôvodného obohatenia, ako nedôvodnú.\n37. V nadväznosti na rozdielnosť nárokov, ktoré boli v konaní uplatňované, ako aj s ohľadom\nna obchodnoprávny charakter daného sporu, je námietka odvolateľa opomenutia aplikácie § 107 ods. 3\nOZ nedôvodnou. V súvislostiach k súdenej veci je treba predovšetkým uviesť, že ide o obchodnoprávny\nspor, v zmysle ktorého sa právny vzťah týkajúci obchodného záväzkového vzťahu medzi žalobcom\na žalovaným 1, riadi právnou úpravou obsiahnutou v ObZ. Aj keď sa bezdôvodné obohatenie riadi\nObčianskym zákonníkom, premlčanie práv z neho v obchodných vzťahoch bude podliehať iným\npravidlám ako tým, ktoré platia v režime Občianskeho zákonníka (bližšie pozri rozhodnutie Ústavného\nsúdu SR sp.zn. IV.ÚS/214/2004). Obchodný zákonník v § 394 ods. 2 výslovne rieši právo na vrátenie\nplnenia uskutočneného podľa neplatnej obchodnej zmluvy tak, že pri tomto práve začína premlčacia\ndoba plynúť odo dňa, keď k plneniu došlo. Otázka posúdenia začiatku plynutia premlčacej doby\nuplatniteľnosti žalovaného nároku na vrátenie plnenia uskutočneného podľa neplatnej zmluvy bola\nNajvyšším súdom SR posudzovaná v rozhodnutí R 34/2002 (MObdoV/2/2000), v zmysle ktorého\nje zrejmé, že nakoľko Obchodný zákonník premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia\nzískaného formou plnenia z neplatnej zmluvy upravuje, nie je možné, vzhľadom na § 1 ods. 2 ObZ, použiť\nna premlčanie tohto práva ustanovenie § 107 OZ. Platí to pre ustanovenie začiatku plynutia premlčacej\ndoby i pre určenie jej dĺžky. Z uvedených dôvodov sa právo na vrátenie plnenia uskutočneného podľa\nneplatnej zmluvy premlčuje v štvorročnej premlčacej dobe podľa § 397 ObZ, ktorá začína plynúť odo dňa,\nkeď k plneniu došlo (bližšie pozri aj rozhodnutie Najvyššieho súdu 2Obdo/99/2021 zo dňa 25.10.2022,\nako aj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. III.ÚS/117/2024 zo dňa 20.02.2024). Predmetný záver\nsa však vzťahuje len na časť nárokov v sume 569.905,23 eur, uplatnených z titulu bezdôvodného\nobohatenia, avšak tento bol súdom prvej inštancie posúdený tak, že došlo k jeho zániku solúciou.\nOdvolateľ však voči tomuto záveru v podanom odvolaní nič nenamietal, a preto nie je dôvod, aby sa\nodvolací súd nad rámec uvedeného (to znamená, že § 107 ods. 3 OZ by nebolo možné aplikovať ani\nna časť nárokov týkajúcu sa bezdôvodného obohatenia a už vôbec nie na nárok z titulu náhrady škody\nz neplatnej zmluvy, keďže tam súd aplikuje § 394 ods. 3 ObZ) bližšie zaoberal predmetnou námietkou.\n\n38. K námietke odvolateľa o nekoherentnom rozhodnutí, keď sa mal súd prvej inštancie zaoberať najprv\nexistujúcim nárokom, až následne námietkou premlčania, odvolací súd upozorňuje na rozhodnutie\nÚstavného súdu SR sp.zn. II.ÚS/452/2015 zo dňa 29.07.2015. V zmysle citovaného rozhodnutia\nje zrejmé, že „otázkou premlčania uplatneného nároku sa musí súd zaoberať na námietku vždy\nako otázkou primárnou, a až následne posudzovať žalobcom uplatnený nárok meritórne. Zásada\nhospodárnosti konania musí viesť teda konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú\nnámietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu\nvydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov na zistenie, napr. výšky\nzostatku pôžičky, bezdôvodného obohatenia, škody a podobne“. Obdobne aj z rozhodnutia Ústavného\nsúdu SR sp.zn. II.ÚS/380/2018 zo dňa 30.03.2021 vyplýva, že „pri vznesení námietky premlčania stranou\nsporu sa súd, sledujúc naplnenie zásady hospodárnosti konania, primárne zaoberá vyhodnotením\ndôvodnosti vznesenej námietky premlčania bez toho, aby skúmal samotnú existenciu a rozsah nároku,\npretože ak je námietka premlčania dôvodná, je bez právneho významu skúmať, či nárok reálne vznikol\na v akom rozsahu. Dôvodne vznesená námietka premlčania totiž bráni súdu vyhovieť žalobe, ktorou bol\npremlčaný nárok uplatnený. K tomuto však ústavný súd uvádza, že pre náležité vyhodnotenie dôvodnosti\nnámietky premlčania musí všeobecný súd v prvom rade s ohľadom na zistené skutkové okolnosti sporu\nustáliť, ktorá právna norma upravuje existenciu žalobou uplatneného nároku, čo má následne význam\npre prijatie záveru, podľa ktorej právnej normy sa má premlčanie tohto nároku posudzovať“.\n39. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, ak sa vo vzťahu k „druhej časti“ nárokov vo\nvýške 92.227,67 eur s príslušenstvom, ktoré ostali solúciou nedotknuté, zaoberal premlčaním nároku\ns ustálením právnej normy upravujúcej žalobou uplatnený nárok, a to § 268 ObZ. Tak ako bolo uvedené\nvyššie, táto časť nároku predstavovala náklady, ktoré mal žalobca vynaložiť v dôsledku neplatne\nuzatvorenej zmluvy o úvere č. 172/2003. Predmetnou úverovou zmluvou mal byť žalobcovi poskytnutý\núver v prospech tretích osôb, avšak žalovaný 1 podľa žalobcu túto úverovú zmluvu neplnil a žalobcovi\núver neposkytol, pričom tento úver mal slúžiť na splnenie záväzkov zaniknutej spoločnosti AGRO\nPartizánske, a.s., o ktorom sa žalobca domnieval, že ide o jeho právneho nástupcu a do tohto omylu\nho mal uviesť žalovaný 1. Súd prvej inštancie v bode 89. a 90. odôvodnenia rozhodnutia vysvetlil,\nv akom prípade ide o vadu vôle v podobe kvalifikovaného omylu a rovnako tak, že v prípade omylu\nv pohnútke na strane žalobcu, o ktorý v danom prípade išlo, tento nespôsobuje neplatnosť právneho\núkonu. Avšak v dôsledku najmä absencie akýchkoľvek skutkových tvrdení žalobcu, ako mal omyl\nžalovaný 1 vyvolať, či mať vedomosť o tom, že AGRO Partizánske nie je právnym predchodcom\nžalobcu, tvoriacej základ skutkovej podstaty relatívne neplatného úkonu v zmysle § 49a OZ (osoba,\nktorej je právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť), nebolo možné nad\naplikáciou tohto ustanovenia uvažovať. Súd prvej inštancie preto s ohľadom na tvrdenie vzniku nákladov\nv časti nároku v sume 92.227,67 eur s príslušenstvom v dôsledku neplatne uzatvorenej zmluvy a\nneplnenia zmluvy neposkytnutím úveru zo strany žalovaného 1 (a podľa žalobcom zákonom zakázanej\nfinančno-účtovnej operácie reúveru), aplikoval na skutkové tvrdenia vymedzené žalobcom špeciálnu\núpravu zodpovednosti pre obchodnoprávne vzťahy uvedenú v § 268 ObZ. Zároveň odvolací súd musí\nskonštatovať, že vznesenie námietky premlčania nepredstavuje uznanie nároku, tak ako sa nesprávne\ndomnieval žalobca. Žalovaný uplatnenou námietkou premlčania neuznáva čo do základu, teda dôvodu\na výšky nárok žalobcu. V nadväznosti na uvedené právne posúdenie, sa súd prvej inštancie pri práve\nna náhradu škody správne zaoberal námietkou premlčania v zmysle § 394 ods. 3 ObZ. Z hľadiska\naplikácie § 394 ods. 3 ObZ odvolateľ v podanom odvolaní aplikáciu citovaného ustanovenia nenamietal\na odvolací súd v predchádzajúcom texte vysvetlil rozdielnosť nárokov na náhradu škody a bezdôvodného\nobohatenia.\n40. Súd prvej inštancie sa napriek aplikácii § 394 ods. 3 ObZ na nárok na náhrady škody podľa\n§ 268 ObZ, nad rámec zaoberal aj otázkou existencie samotného nároku, keď skonštatoval, že na\nprávnu otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie o tom, či je úverová zmluva platná, teda či reúverovanie\npredstavuje prípustnú a zákonom dovolenú alebo naopak neprípustnú a priamo zákonom zakázanú,\nformu poskytnutia úveru, odkázal na závery dovolacieho súdu v predmetnej veci vedenej na Najvyššom\nsúde pod sp.zn. 2Obdo/40/2017. Súd prvej inštancie v tomto smere správne skonštatoval, že pre\núspešné uplatnenie nároku podľa § 268 ObZ je podstatným preukázanie neplatnosti samotného\nprávneho úkonu. Zo záverov súdu prvej inštancie v nadväznosti na rozhodnutie Najvyššieho súdu\nsp.zn. 2Obdo/40/2017 vyplýva, že v rámci riešenia prejudiciálnej otázky platnosti úverov zmluvy, dospel\nk záveru o platnosti predmetnej úverovej zmluvy č. 172/2003, keďže reúverovanie, je zákonnom\n\naprobovaný - dovolený spôsob, resp. aj reúverovaním dochádza k poskytnutiu úveru. V tomto smere\nsúd prvej inštancie teda nad rámec primárneho dôvodu pre zamietnutie žaloby-dôvodne uplatnenej\nnámietky premlčania v časti nároku na náhrady škody, skonštatoval, že aj keď neboli prostriedky\nz úveru poskytnuté žalobcovi ako veriteľovi, ale slúžili na splatenie iného záväzku, a to záväzku\nspoločnosti AGRO Partizánske, a.s., táto skutočnosť neplatnosť zmluvy č. 172/2003 nespôsobuje.\nSúd prvej inštancie v tomto smere správne odkázal na závery rozhodnutí Najvyššieho súdu SR\nsp.zn. 2Obdo/40/2017, sp.zn. ObdoV/47/2001, publikované v odbornom časopise ZSP 8/2004, sp.zn.\n1ObdoV/28/2005, sp.zn. 1ObdoV/79/2008, sp.zn. 1ObdoV/6/2011. Odvolateľ v bode 2 a 3 podaného\nodvolania namietal predmetný záver, ako aj nesprávne právne posúdenie platnosti úverovej zmluvy,\nvýkladu reúverovania ako poskytnutia zákonom dovoleného spôsobu poskytnutia úveru, ako aj\nporušenia právnej istoty a viazanosti súdov predchádzajúcimi rozhodnutiami, keď totožná otázka bola\nv konaniach vedených na Okresnom súde Bratislava II pod sp.zn. 23Cb/229/2005, sp.zn. 23Cb/72/2005,\nna Okresnom súde Topoľčany pod sp.zn. 6C/22/2005 vyriešená tak, že zmluva o úvere č. 172/2003\nje absolútne neplatný právny úkon. Predmetná právna otázka však bola posúdená Najvyšším súdom\nSR v rozhodnutí 2Obdo/40/2017 in concreto v danom konaní s tým, že dovolací súd uzavrel, že tzv.\nreúverovanie, nezakladá absolútnu neplatnosť zmluvy o úvere, nakoľko ide o zákonnom aprobovaný dovolený spôsob, resp. aj reúverovaním dochádza k poskytnutiu úveru. V tejto súvislosti odvolací súd\nzhodujúc sa so závermi tak dovolacieho súdu, ako aj súdu prvej inštancie v bode 85. a 86. odôvodnenia\nrozhodnutia, pre doplnenie poukazuje aj na závery Ústavného súdu SR sp.zn. IV.ÚS/20/2012, v zmysle\nktorých je zrejmé, že je na dohode účastníkov, akým spôsobom sa bude realizovať povinnosť veriteľa\nposkytnúť v prospech dlžníka peňažné prostriedky. V tejto časti ústavný súd nepovažoval tieto\nzávery napadnutého rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1ObdoV/6/2011 za arbitrárne alebo\nzjavne neodôvodnené. Vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1MObdo/4/2010 zo dňa\n22.09.2010 je treba uviesť, že tieto už boli prekonané neskoršou judikatúrou, a to práve rozhodnutím\nNajvyššieho súdu SR sp.zn. 1ObdoV/6/2011 zo dňa 31.05.2011, ktoré prešlo aj ústavným prieskumom\npráve v citovanom rozhodnutí Ústavného súdu SR sp.zn. IV.ÚS/20/2012 zo dňa 12.01.2012, no najmä\nkasačne záväzným rozhodnutím v danej konkrétnej veci rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp.zn.\n2Obdo/40/2017 zo dňa 21.03.2019. K námietke odvolateľa zákonom nedefinovanému pojmu reúver,\nodvolací súd len vo všeobecnosti uvádza a dáva do pozornosti, že v prípade reúveru ide o zánik\npôvodného záväzku dlžníka splatiť pôvodný úver a nahradenie tohto pôvodného úverového vzťahu\nnovým záväzkovým vzťahom z novo uzatvorenej úverovej zmluvy, čo po obsahovej stránke napĺňa\ndefiníciu kumulatívnej novácie. Daná konkrétna situácia však bola špecifická tým, že žalobca nebol\npôvodným dlžníkom (nebolo v konaní sporné), avšak v dôsledku uzatvorenej úverovej zmluvy uhradil\nzáväzok tretej osoby, čo však nie je v rozpore s § 497 ObZ, v zmysle ktorého boli splnené podstatné\nnáležitosti predmetnej zmluvy. Skutočnosť, že tento úver bol použitý na účel úhrady záväzkov tretej\nosoby, či skutočnosť, že úver bol poskytnutý formou finančno-účtovnej operácie, keď tento záväzok bol\nuhradený priamo na účet žalovaného 1, nespôsobuje neplatnosť úverovej zmluvy č. 172/2003 podľa §\n39 OZ pre rozpor so zákonom § 497 ObZ.\n41. Pod porušením práva na spravodlivý proces a naplnením odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1\npísm. b), ktoré síce odvolateľ neoznačil, avšak obsahom svojich námietok ho uplatnil, je treba rozumieť\nnesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných\nustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie)\ntak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou\npráva. V danom prípade ide o predvídateľnosť rozhodnutia a rozpor s princípom právnej istoty, ktoré\nbolo zo strany odvolateľa namietané.\n42. Prejudiciálne otázky sú také otázky, ktoré samy nie sú predmetom daného konania, ale od ktorých\nvyriešenia závisí rozhodnutie súdu vo veci samej. Zo zákona (§ 194 CSP) vyplýva, že prejudiciálne\notázky môže súd v civilnom konaní posúdiť sám, bez ohľadu na to, či tieto patria alebo nepatria do\njeho právomoci. Výnimkou sú len rozhodnutia uvedené v § 193 CSP. Podľa § 228 ods. 1 CSP výrok\nprávoplatného rozsudku je záväzný pre strany a pre tých, ktorí sa stali právnymi nástupcami strán\npo právoplatnosti rozsudku, ak nie je ustanovené inak. Citované ustanovenie upravuje tzv. materiálnu\nstránku právoplatnosti súdneho rozhodnutia, ktorá spočíva v záväznosti tohto rozhodnutia pre určitý\nokruh subjektov. Ide o subjektívnu hranicu záväznosti súdneho rozhodnutia. V tomto zmysle je výrok\nprávoplatného rozsudku záväzný predovšetkým pre sporové strany. So subjektívnou záväznosťou\nrozsudku úzko súvisí otázka tzv. prejudiciálneho účinku súdneho rozhodnutia vyjadrená v § 193 a §\n194 CSP, v zmysle ktorej musí súd v novom konaní rešpektovať prejudiciálny účinok právoplatného\n\nrozhodnutia u tých istých účastníkov (totožnosť účastníkov nie je dotknutá rozdielnosťou ich procesného\npostavenia v oboch konaniach). Prejudiciálna otázka, aj keď by bola v zmysle § 194 ods. 2 CSP\nvyriešená, teda ak o určite otázke existuje právoplatné rozhodnutie kompetentného orgánu, znamená,\nže súd na túto prejudiciálne vyriešenú otázku prihliadne a vysporiada sa s ňou. Neznamená to však,\npovinnosť súdu pridŕžať sa tohto rozhodnutia za každých okolností, a to najmä v situácii, ak riešenie\nprávnej otázky od ktorej bola prejudiciálna otázka vyriešená, je súčasnou judikatúrou prekonaná, tak\nako sa to stalo v danom prípade. Samotný dovolací súd v predmetnom rozhodnutí v danej veci sp.\nzn. 2Obdo/40/2017 osobitne uviedol, „a to s prihliadnutím na vyriešenie prejudiciálnej otázky platnosti\núverovej zmluvy dodáva, že výrokmi týchto rozhodnutí iných súdov, nie je súd v predmetnom konaní\nviazaný s tým, že za daných okolností nedochádza k rozporu ústavou zaručenej zásady právnej\nistoty, nakoľko výrokmi súdov, ktoré sú v rozpore s ustálenou judikatúrou, nie je súd v ďalšom konaní\nviazaný“. V dôsledku práve uvedeného konštatovania zo strany dovolacieho súdu, ktoré prevzal aj\nsúd prvej inštancie v bode 86. odôvodnenia rozhodnutia, nebolo potrebné, aby sa osobitne zaoberal s\nprávoplatnými rozhodnutiami iných konajúcich súdov, ktoré rozhodli o otázke platnosti úverovej zmluvy\nopačne, a to obzvlášť za situácie, ak časť nároku týkajúcu sa bezdôvodného obohatenia posúdil tak, že\ndošlo k jeho zániku solúciou a časť nároku týkajúcu sa náhrady škody posúdil ako nedôvodnú z hľadiska\ndôvodne uplatnenej námietky premlčania. Na základe uvedeného preto odvolací súd dospel k záveru,\nže ani predmetná odvolacia námietka žalobcu nebola naplnená.\n43. Odvolací súd s poukazom na uvedené dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalobcom\nnie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, a preto podľa § 387 ods.\n1, 2 CSP odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.\n44. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §\n255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému 1 a 2 priznal nárok na náhradu trov odvolacieho\nkonania voči žalobcovi vo výške 100 %, keďže boli v odvolacom konaní plne úspešní.\n45. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ\nnemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP.\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "23Cb/177/2011", "guid": "4cb58e70-2ecb-4a78-9402-80d0ba347f59:832c2df5-8a1a-4917-a92e-a7a9fb090107", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "bc059b83-89ac-4854-8bec-9d2843e7a438:1667495a-1719-41d0-8d76-323089b3514f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:1111206372.1", "spisova_znacka": "5Cdo/11/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/11/2020 z 27. 10. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-10-27", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:1111206372.1"}, {"guid": "4aa276cb-dc7f-4903-9b8a-a34a094e438e:64d80268-181a-4183-8f52-7b966bc6962f", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2014:8311212936.2", "spisova_znacka": "1Cob/35/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 1Cob/35/2013 z 23. 6. 2014", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2014-06-23", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2014:8311212936.2"}, {"guid": "74c9916c-9764-474c-9f37-9045e46ada15:0201aaa2-810c-4cb1-9e15-249f10ec1b89", "ecli": null, "spisova_znacka": "3Cb/13/2019", "nazov": "Platobný rozkaz Okresného súdu Bardejov sp. zn. 3Cb/13/2019 z 15. 5. 2019", "sud": "Okresný súd Bardejov", "datum_vydania": "2019-05-15", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/74c9916c-9764-474c-9f37-9045e46ada15:0201aaa2-810c-4cb1-9e15-249f10ec1b89"}, {"guid": "7d8a095c-19fc-4191-b443-369c55654f26:e3f7c6c2-6578-4e81-8d6e-3afbb35ee4a0", "ecli": null, "spisova_znacka": "8Er/28/2006", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Humenné sp. zn. 8Er/28/2006 z 24. 4. 2018", "sud": "Okresný súd Humenné", "datum_vydania": "2018-04-24", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/7d8a095c-19fc-4191-b443-369c55654f26:e3f7c6c2-6578-4e81-8d6e-3afbb35ee4a0"}, {"guid": "4cb58e70-2ecb-4a78-9402-80d0ba347f59:832c2df5-8a1a-4917-a92e-a7a9fb090107", "ecli": null, "spisova_znacka": "23Cb/177/2011", "nazov": "Rozhodnutie Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 23Cb/177/2011 z 31. 10. 2011", "sud": "Okresný súd Bratislava V", "datum_vydania": "2011-10-31", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/4cb58e70-2ecb-4a78-9402-80d0ba347f59:832c2df5-8a1a-4917-a92e-a7a9fb090107"}, {"guid": "af01feec-597c-41bd-b476-52666c982e8d:333298ab-3c28-43f2-9c2e-ea670e8e60ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "23Cb/72/2005", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Nitra sp. zn. 23Cb/72/2005 z 3. 4. 2008", "sud": "Okresný súd Nitra", "datum_vydania": "2008-04-03", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/af01feec-597c-41bd-b476-52666c982e8d:333298ab-3c28-43f2-9c2e-ea670e8e60ec"}], "citovane_v": []}