Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 8Co/70/2024 1109231124 15. 10. 2024 JUDr. Jana Vlčková ECLI:SK:KSBA:2024:1109231124.6
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Moniky Holickej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v spore žalobcu: Z.. J.. H. Y., Q.. XX.XX.XXXX, U. S. X, XXX XX S., zastúpeného: JUDr. Emília Korčeková, advokátka, so sídlom Malacká 2/B, 902 01 Pezinok proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Račianska 71, 813 11 Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo 30.apríla 2024, č.k. B1-18C/224/2009-465, takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatiť mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 8.298,- EUR a sumu 705.370,77 EUR s úrokom z omeškania 8,50% p.a. od 06.07.2008 do zaplatenia, zamietol a žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania. Skutkový stav zistený vykonaným dokazovaním po právnej stránke posúdil podľa § 3 ods. 1 písm. a), d), § 4 ods. 1 písm. a), § 6 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods.1, § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Žalobca považoval za nezákonné rozhodnutie - uznesenie Okresného súdu Pezinok, sp. zn. 31Er/2366/2008, zo dňa 02.02.2009, ktorým boli zamietnuté námietky žalobcu ako povinného proti exekúcii. Žalobca ďalej považoval za nesprávny úradný postup, keď Okresný súd Pezinok nerozhodol o jeho námietkach v zákonnej 60-dňovej lehote, nevysporiadal sa s návrhom na zastavenie exekúcie a zároveň postup súdnej exekútorky, J.. G. J., keď mala vydať tri upovedomenia o začatí exekúcie na podklade jedného exekučného titulu, z toho dva mu boli doručené a o jednom sa dozvedel až cestou OP NZ. Keďže k vydaniu nezákonného rozhodnutia, resp. k nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť zo strany Okresného súdu Pezinok a súdnej exekútorky, orgánom, ktorý v tomto konaní konal v mene štátu, bolo Ministerstvo spravodlivosti SR. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca považoval za nezákonné rozhodnutie - uznesenie Okresného súdu Pezinok, sp. zn. 31Er/2366/2008, zo dňa 02.02.2009, ktorým boli zamietnuté námietky žalobcu ako povinného proti exekúcii. Proti tomuto rozhodnutiu nebolo prípustné odvolanie. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 06.02.2009. Keďže rozhodnutie, ktoré žalobca považoval za nezákonné, nebolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom, nebol naplnený základný predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a to existencia nezákonného rozhodnutia. Žalobca považoval za nesprávny úradný postup nedodržanie 60-dňovej lehoty na rozhodnutie o námietkach proti exekúcii zo strany Okresného súdu Pezinok. Ako vyplýva z odpovede predsedníčky Okresného súdu Pezinok (Spr. 2012/2009) zo dňa 24.02.2009, dňa 29.01.2009 bola na súd doručená sťažnosť žalobcu na prieťahy v konaní, sp. zn. 31Er/2366/2008, keďže nebolo
rozhodnuté o podaných námietkach proti exekúcii v zákonnej lehote. Námietky proti exekúcii boli žalobcom doručené na Okresný súd Pezinok dňa 16.06.2008 a dňa 19.06.2008 boli námietky doručené na súd súdnou exekútorkou. Predsedníčka súdu konštatovala, že konanie o námietkach bolo postihnuté nedostatkom plynulosti konania. Prieťahy v konaní boli spôsobené objektívnou situáciou v období od 01.01.2008 do októbra 2008, kedy bol súd personálne poddimenzovaný, počet vecí v oddeleniach sudcov boli neprimerane vysoké, takže objektívne nemohli vo všetkých veciach konať plynulo a bez prieťahov. Predsedníčka súdu sa za objektívne spôsobený prieťah ospravedlnila a ubezpečila žalobcu, že na plynulosť konania bude intenzívne dohliadať v rámci výkonu jej pôsobnosti. V danom prípade skutočne nebola dodržaná zákonná lehota na rozhodnutie o námietkach proti exekúcii, čo konštatovala predsedníčka Okresného súdu Pezinok. V tejto súvislosti si žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prichádza do úvahy len vtedy, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Aj tu platí povinnosť preukázania nemajetkovej ujmy, pretože okolnosť nedodržania zákonnej lehoty, bez osvedčenia skutočností preukazujúcich dopad nesprávneho úradného postupu, jeho vplyvu, následkov na žalobcu v rôznych oblastiach pôsobenia, nemá za následok automatický vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Konanie o náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je totiž súdnym konaním, v ktorom platí zásada kontradiktórnosti a unesenia dôkazného bremena stranou sporu. K charakteru zásahu do osobnostnej integrity exekučným konaním žalobca uviedol, že išlo predovšetkým o právnu neistotu a obavu z výsledku exekučného konania. Ako vyplýva z odôvodnenia uznesenia Okresného súdu Pezinok zo dňa 02.02.2009, sp. zn. 31Er/2366/2008, ktorým rozhodol o námietkach žalobcu proti exekúcii, žalobca vo svojich námietkach uvádzal, že mu nie je známa skutočnosť o existencii rozsudku, č.k. 5Co/242/05-283, ktorý vydal Krajský súd v Banskej Bystrici dňa 04.12.2007 a ktorý sa stal právoplatný a vykonateľný dňa 20.03.2008. V upovedomení o začatí exekúcie zo dňa 05.06.2008 je exekučný titul označený ako rozsudok č.k. 11C/287/97-199, ktorý vydal Okresný súd Bratislava V dňa 05.10.2004 a ktorý sa stal právoplatným dňa 20.03.2008 a vykonateľným dňa 25.03.2008 a rozsudok č.k. 5Co/242/05-283, ktorý vydal Krajský súd v Banskej Bystrici dňa 04.12.2007 a ktorý sa stal právoplatným a vykonateľným dňa 20.03.2008, ktorým sa ukladá povinnému, t.j. žalobcovi zaplatiť pohľadávku v sume 69.870,- Sk (trovy konania v prvostupňovom konaní) a v sume 53.270,50 Sk (trovy konania v odvolacom konaní) oprávnenému: PEREX, a.s., Trnavská cesta 39/A, 831 04 Bratislava, IČO: 00685313. Pokiaľ je v upovedomení o začatí exekúcie označený exekučný titul s uvedením čísla konania, dátumu vydania, dátumu právoplatnosti a vykonateľnosti prvostupňového aj odvolacie rozhodnutia, pričom sa ďalej uvádza označenie súdu, ktorý vydal prvostupňové rozhodnutie (Okresný súd Bratislava V), označenie povinného aj oprávneného a vymáhanej peňažnej pohľadávky, potom bol exekučný titul dostatočným spôsobom identifikovaný tak, aby nebol zameniteľný s iným exekučným titulom. Pokiaľ bol odvolací súd, ktorý rozhodol o odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V, označený nesprávne ako Krajský súd v Banskej Bystrici namiesto Krajského súdu v Bratislave, potom vzhľadom na ďalšie identifikačné údaje exekučného titulu muselo byť zrejmé, že ide len o formálnu chybu v písaní. Rovnako tak pokiaľ žalobca v podaní zo dňa 28.07.2008 namietal, že nie je vlastníkom pozemku s parc. č. XXX/X v k.ú. J. Q. Ž., v upovedomení o začatí exekúcie sa okrem parcelného čísla pozemku uvádza aj označenie čísla listu vlastníctva, katastrálneho územia, výmery, druhu pozemku, preto žalobcovi muselo byť zrejmé, že išlo o formálnu chybu v písaní. Vo vzťahu k samotnej vymáhanej pohľadávke žalobca neuvádzal, že by po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré by spôsobili zánik vymáhaného nároku a podobne. Pokiaľ aj Okresný súd Pezinok nerozhodol o námietkach žalobcu ako povinného v zákonnej lehote, vzhľadom na uvedené skutočnosti tento nesprávny úradný postup nebol podľa názoru súdu spôsobilý vyvolať vo vzťahu k psychickej integrite žalobcu také následky a stav právnej neistoty, že by bolo dôvodné mu priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobca nepreukázal, že by v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Pezinok došlo k ohrozeniu jeho dobrého mena, vážnosti v spoločnosti, prípadne iným závažným následkom v takej miere, aby bolo dôvodné mu priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobcovi sa dostalo morálnej satisfakcie, keď predsedníčka Okresného súdu Pezinok v nadväznosti na sťažnosť žalobcu konštatovala nedodržanie lehoty na rozhodnutie o námietkach proti exekúcii, za čo sa mu následne aj ospravedlnila. Dospel k názoru, že samotné konštatovanie porušenia práva je dostatočným zadosťučinením, a preto uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy považoval za nedôvodný. Žalobca sa ďalej domáhal náhrady škody v sume 705.370,77 EUR ako ušlého zisku. V žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 23.04.2009 aj v žalobe žalobca uvádzal, že k vzniku škody v uvedenom rozsahu došlo v príčinnej súvislosti s konaním
súdnej exekútorky J.. G. J., keď mala nezákonne vydať tri upovedomenia o začatí exekúcie. Konaním súdnej exekútorky mala žalobcovi vzniknúť škoda zmarením predaja nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXX, X.. Ú.. J. Q. Ž. spoločnosti SLOVMONTAN s.r.o. za cenu 21.250.000,- Sk, t.j. 705.370,77 EUR. Súdna exekútorka vydala dňa 05.06.2008 upovedomenie o začatí exekúcie, v ktorom bol nesprávne označený odvolací súd, ktorý vydal rozsudok, č.k. 5Co/242/05-283 predstavujúci exekučný titul (Krajský súd v Banskej Bystrici namiesto Krajského súdu v Bratislave). Exekúcia mala byť vykonaná predajom nehnuteľností a zriadením exekučného záložného práva na nehnuteľnostiach povinného zapísaných na LV č. XXX, X.. Ú.. J. Q. Ž.. V tejto časti došlo taktiež k chybe v písaní, keď bolo nesprávne uvedené parcelné číslo jedného z pozemkov, a to XXX/X namiesto správneho XXX/X. Súdna exekútorka následne Správe katastra Nové Zámky doručila upovedomenie o exekúcii zo dňa 05.06.2008, v ktorom sa uvádzalo správne označenie pozemku s parc. č. XXX/X. Súdna exekútorka následne dňa 11.07.2008 vydala opravné upovedomenie o začatí exekúcie, v ktorom sa uvádza správne označenie odvolacieho súdu (Krajský súd v Bratislave) aj parcelného čísla pozemku (XXX/X). Nešlo tak o tri upovedomenia o začatí exekúcie, ale o jedno upovedomenie a následne dve opravné, ktorým došlo k oprave chýb v písaní. Exekučný poriadok v rozhodnom čase neobsahoval osobitné ustanovenie ohľadom postupu pri oprave chýb v písaní a počítaní, ale zo samotného § 251 ods. 4 v tom čase účinného Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že Exekučný poriadok je vo vzťahu k O.s.p. špeciálnym právnym predpisom, pričom ustanovenia O.s.p. sa použijú vtedy, ak chýba špeciálna právna úprava. Inými slovami na výkon rozhodnutia a exekučného konania podľa Exekučného poriadku sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí O.s.p., ak osobitný zákon (Exekučný poriadok) neustanovuje inak (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 14. 7. 2010, 5Cdo 236/2009). Na základe uvedeného je teda možné uzavrieť, že oprava upovedomenia bola uskutočnená v súlade s § 164 O.s.p., ktorý upravoval postup pri odstraňovaní chýb v písaní a počítaní v rozhodnutiach. Inštitút opravného upovedomenia o začatí exekúcie bol využívaný aj v súdnej praxi (porovnaj napr. odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 2CoE/106/2013 zo dňa 23. 08. 2013). Ďalej Okresný súd Ružomberok v uznesení, sp. zn. 3Er/169/2004 zo dňa 05.08.2013 uviedol, že "ani v prípade chýbajúcich zákonných náležitostí upovedomenia nemožno hovoriť o neprípustnosti exekúcie, nakoľko sa jedná o nedostatok, ktorý možno odstrániť vydaním opravného upovedomenia o začatí exekúcie." Krajský súd v Nitre v uznesení, sp. zn. 26CoE/140/2015 zo dňa 10.09.2015 uviedol, že "súdny exekútor v rozpore so zákonom nevydal opravné upovedomenie o začatí exekúcie v zmysle opravného uznesenia k povereniu a zaťažil majetok povinnej ako fyzickej osoby." Tieto rozhodnutia súd uviedol na ilustráciu, že inštitút opravného upovedomenia o začatí exekúcie bol súdnymi exekútormi využívaný, a teda zo strany J.. G. J. nešlo o postup v rozpore so zákonom alebo ustálenou praxou. Postupom súdnej exekútorky nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nakoľko exekútorka pri vydávaní opravných upovedomení nepostupovala v rozpore s právnymi normami upravujúcimi exekučné konanie. Spôsobenou chybou v písaní v upovedomení o začatí exekúcie a jej následnou opravou neboli žalobcovi privodené žiadne iné právne dôsledky, než aké sa vydaným procesným úkonom sledovali. Hoci následne Okresný súd Pezinok exekúciu zastavil uznesením, č.k. 31Er/2366/2008-131, zo dňa 01.04.2009 z dôvodu vydania ďalších upovedomení o začatí exekúcie, odôvodnením tohto uznesenia nie je tunajší súd viazaný. Napokon podľa vyjadrenia žalovaného následne na podklade totožného exekučného titulu bolo opätovne začaté exekučné konanie, pričom došlo k zriadeniu exekučného záložného práva na identických nehnuteľnostiach. Tieto skutočnosti žalobca nepoprel. Vzhľadom na uvedené nebol splnený už prvý predpoklad vzniku nároku na náhradu škody, a to existencia nesprávneho úradného postupu zo strany súdnej exekútorky. Dodal, že k vzniku škody na strane žalobcu v rozsahu 705.370,77 EUR nemohlo dôjsť ani nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Pezinok z dôvodu nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o námietkach proti exekúcii. K odstúpeniu od zmluvy o budúcej kúpnej zmluve zo strany budúceho kupujúceho (spoločnosti SLOVMONTAN s.r.o.) došlo na základe písomného oznámenia zo dňa 30.06.2008. Aj keď na základe sťažnosti žalobcu boli zo strany súdu konštatované prieťahy v konaní, v čase odstúpenia od zmluvy konanie súdu nebolo poznačené prieťahmi, keďže od podania námietok zo strany žalobcu na súd dňa 16.06.2008 do dňa, kedy došlo k odstúpeniu od zmluvy, neuplynula zákonná 60-dňová lehota na rozhodnutie. Pokiaľ žalobca namietal, že spolu s vydaním uznesenia dňa 02.02.2009 sa súd nevyrovnal s návrhom na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku, s týmto tvrdením sa nestotožnil, keďže súd sa s jeho návrhom vysporiadal vydaním uznesenia dňa 01.04.2009, pričom nebola stanovená lehota na vydanie rozhodnutia o tomto návrhu. Preto nie je možné spájať postup súdu v exekučnom konaní so žalobcom tvrdenou škodou, nakoľko tu absentuje príčinná súvislosť. Budúci kupujúci uvádzal ako dôvod odstúpenia od zmluvy vedenie exekučného konania, avšak nie z dôvodu dlhotrvajúceho neefektívneho exekučného konania poznačeného prieťahmi, ale na základe samotného faktu, že vo vzťahu k nehnuteľnostiam, o ktoré
mal záujem, sa vedie exekučné konanie. Hoci v konaní sp. zn. 31Er/2366/2008 došlo k zastaveniu exekúcie, na podklade toho istého exekučného titulu bolo začaté nové exekučné konanie, v ktorom bolo opätovne zriadené exekučné záložné právo k totožným nehnuteľnostiam. K zmareniu potenciálneho predaja nehnuteľností tak nedošlo v dôsledku nezákonného postupu súdu a súdnej exekútorky, prípadne vydaním nezákonného rozhodnutia. V prvom rade bolo pochybením žalobcu, že v zmysle vykonateľného exekučného titulu neplnil v prospech oprávneného, ktorý bol nútený pristúpiť k podaniu návrhu na vykonanie exekúcie. Pokiaľ spoločnosť SLOVMONTAN s.r.o. odstúpila od zmluvy o budúcej kúpnej zmluve z dôvodu vedenia exekučného konania, k zmareniu predaja nehnuteľností, za ktorý bola dohodnutá kúpna cena v sume 705.370,77 EUR, nedošlo v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom súdnej exekútorky, prípadne súdu. Nevykonal dokazovanie výsluchom Z.. A. J.. Žalobca nezabezpečil účasť svedka, pričom súdu sa označeného svedka nepodarilo stotožniť v Registri obyvateľov, a preto ho nebolo možné predvolať na pojednávanie. Žalobca navrhol, aby sa súd oboznámil s obsahom spisu Okresnej prokuratúry Nové Zámky, Pd 129/08. Žiadosti súdu o zapožičanie spisu nebolo vyhovené v zmysle § 55 zákona o prokuratúre, podľa ktorého nazerať do spisu, ktorý vedie prokurátor, môže iba jeho nadriadený prokurátor alebo so súhlasom nadriadeného prokurátora iný prokurátor. Dokazovanie vykonané v konaní tvorilo dostatočný podklad pre náležité posúdenie všetkých relevantných skutočností potrebných pre rozhodnutie súdu. Žalobca tiež vo svojich písomných podaniach (odvolaní proti prvému rozsudku súdu prvej inštancie) uvádzal, že súd nerozhodol o dvoch návrhoch na zastavenie konania doručených jeho advokátkou dňa 08.09.2016. Súd síce na pojednávaní dňa 05.04.2018 rozhodol, že návrh na zastavenie konania o zložení preddavku na trovy konania zamieta, avšak neuviedol, ktorý z dvoch návrhov tým mal na mysli. Pre úplnosť súd uvádza, že v priebehu konania žalovaný podal návrh, aby súd uložil žalobcovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania. O tomto návrhu bolo rozhodnuté uznesením zo dňa 04.05.2017 tak, že návrh žalovaného súd zamietol. Proti uzneseniu nebolo prípustné odvolanie. Uznesenie bolo riadne doručené obidvom procesným stranám. Výsledkom tak bolo, že žalobca s konečnou platnosťou nebol povinný zložiť preddavok na trovy konania, a preto nie je dôvodné skúmať, o ktorom z dvoch návrhov na zastavenie konania o povinnosti zložiť preddavok doručených v jeden deň bolo rozhodnuté na pojednávaní dňa 05.04.2018 a vydávať ďalšie osobitné rozhodnutie v tejto otázke. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, vykonané dokazovanie dospel k záveru, že zo strany žalobcu nebol preukázaný právny základ uplatneného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobených pri výkone verejnej moci, keďže neboli splneného základné predpoklady pre úspech v konaní, a to existencia nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. V prípade nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o námietkach proti exekúcii nebol splnený predpoklad priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďže samotné konštatovanie porušenia práva považoval za dostatočné zadosťučinenie. Na základe uvedeného súd vyhodnotil žalobu ako nedôvodnú, a preto ju v celom rozsahu zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie z dôvodov podľa §-u 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/, e/, h/ C.s.p. s poukazom na princíp právnej istoty (čl. 2 ods. 2 C.s.p.) ako aj na nález Ústavného súdu SR zo dňa 12.09.2013 sp.zn. II.ÚS 326/2013 -30 ako aj nález Ústavného súdu SR zo dňa 1.2.2024 sp. zn. I. ÚS 4/2024-33, ktorým ústavný súd rozhodol o porušení práva odvolateľa na súdnu ochranu. Mal za to, že sudkyňa konala a arbitrárne bez splnenia zákonných podmienok svojvoľne rozhodla nie nestranná sudkyňa. Súd prvého stupňa a nie nestranná sudkyňa nemajúci, ergo nie nestranný súd, nemali záujem na spravodlivom prejednaní veci a jej rozhodnutí zákonným a ústavne konformným spôsobom v súlade aj s rozhodovacou praxou ESĽP, pričom v tomto bolo možným aplikovať aj rozhodnutie ESĽP a právne závery Súdu voči súdnej exekútorke J.. G. J., s čím sa mestský súd dôsledne a ústavne nevysporiadal, keďže v rozpore s rozhodovacou praxou ústavného súdu sa nevyvaroval tendenčnosti a tiež sledovania len jednej línie vadných právnych názorov prevzatých z predchádzajúcich tendenčných rozhodnutí Okresného súdu Bratislava 1, v dôsledku neprípustnej (re)interpretácie a naokrojtovania si vec (žalobu) vysvetlil po "svojom", nereagujúc dostatočne na právnu argumentáciu žalobcu, v úmysle zmariť riadne a včasné vypočutie očitého svedka Z.. A. J. (o.i. aj konateľ fy SLOVMONTAN s.r.o.) k otázke okolností uzatvorenia Zmluvy o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy z 24.09.2007, ktorú žalobca, jeho manželka a Z.. A. J. (fy SLOVMONTAN s.r.o.) na rozdiel od vadného právneho názoru súdu prvého stupňa vnímali za platnú a uzatvorenú v dobrej viere , ktorej plnenie zmarila práve súdna exekútorka J.. G. J. a to konaním ako je popísané žalobcom v žalobe, ergo Okresný súd Bratislava 1 nerešpektujúci príkaz ústavného súdu tak zneužitím práva zmaril riadne a včasné vypočutie klúčového svedka, ktorého vypočutie súdom pripustil s tým, že sa
zaviazal, že tohto svedka predvolá k vypočutiu. Keďže ho nepredvolal a ani riadne a včas nevypočul, tak tu zostali tzv. nevykonané dôkazy vinou Okresného súdu Bratislava 1, teda vinou Mestského súdu Bratislava 4, čo nepotrebuje ďalší komentár, odkazuje sa na tzv. "Perná test" (6Cdo/107/2022). Ústavný súd SR nálezom zo dňa 12.09.2013 sp.zn. II.ÚS 326/2013 - 30 prikázal Okresnému súdu Bratislava 1 konať bez zbytočných prieťahov (tento príkaz sa týka aj vyšších súdov), čo vnútroštátne súdy odignorovali, vedome a cielene marili a zmarili spravodlivosť súdneho konania, prejednanie a rozhodnutie veci v "primeranej lehote" podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čo malo za následok, že tu zostali tzv. nevykonané dôkazy, teda napadnutý rozsudok je nezákonný a nespravodlivý. V zmysle uznesenia okresného súdu z 13.09.2018 mal byť svedok Z.. A. J. predvolaný súdom za účelom jeho vypočutia ako svedka, čo si okresný súd riadne a včas nesplnil. Jednoducho povedané úmyselne maril riadnu a včasnú objektivizáciu skutkového stavu veci v úmysle spôsobiť žalobcovi imateriálnu a materiálnu škodu (ujmu). Nálezom ústavného súdu z 1.2.2024 sp.zn. I. ÚS 4/2024-33 bolo rozhodnuté, že postupom Mestského súdu Bratislava 4 (predtým Okresného súdu Bratislava 1) v konám vedenom pod sp.zn. B1-18C/224/2009 (predtým sp.zn. 18C/224/2009) po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 326/2013 z 12.septembra 2013 bolo porušené základné právo sťažovateľa (žalobcu) na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, základné právo na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Mestský súd Bratislava 4 sa s otázkou konštatovaného porušenia základného práva žalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR dôsledne a ústavne konformne nevysporiadal, nezákonným rozsudkom z 30.04.2024 bez splnenia zákonných podmienok diskriminoval a (po)trestal dotknutého žalobcu, čo v právnom štáte nie je možným, zakazuje sa. Nevyvarovanie sa Mestským súdom Bratislava 4 tendenčnosti malo a má za následok nepresvedčivosť napadnutého rozsudku (rozsudok nie je riadne a presvedčivo, racionálne a konzistentne odôvodnený, nedáva rozumné vysvetlenie na to ako je a či vôbec je v právnom štáte možným, aby prvostupňový súd svojvoľne konal a rozhodol s použitím rozkradnutého spisu bez vykonania rekonštrukcie súdneho spisu č.k. 18C/224/2009 v zmysle ustanovenia §§-u 198 vyhlášky MS SR č. 543/2005 - teda do vykonania rekonštrukcie spisu. Okresný súd ako aj mestský súd nemal / nesmel konať, teda nemal / nesmel vo veci rozhodnúť, keďže nemal splnené podmienky podľa ust. §§-u 161 C.s.p. a to všetko ignorovaním, ktorá de facto a de iure skĺzla do jeho nepreskúmateľnosti a tak vyvolala účinky porušenia základného práva žalobcu na súdnu ochranu podlá čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, o to viac ak nielenže Okresný súd Bratislava 1 a ani následne Mestský súd Bratislava 4 od 05.04.2019 riadne nekonali a nerozhodli o sťažnosti žalobcu, keďže nahliadnutím do spisu č.k. 18C/224/2009 dňa 05.04.2019 bolo zistené, že súdny spis je rozkradnutý, žalobcom bol vykonaný úradný záznam do spisu v INFO kancelárii, nie nezaujaté sudkyne majúce záujem na nezákonnom a protiústavnom rozhodnutí sa o túto rozhodnú skutočnosť nezaujímali, hoc boli povinné prioritne zabezpečiť rekonštrukciou spisu. Mestský súd (vinou svojvoľného konania zákonného sudcu porušením aj princípu "zdravého rozumu", vedomým porušením ust. §§u 161 C.s.p. a iné) nemal splnené podmienky na riadne prejednanie veci a spravodlivé rozhodnutie nie nestrannými a nezávislými sudcami, došlo k flagrantnému porušeniu čl. 4 ods. 4, čl. 38 ods. 1 Listiny, porušeniu čl. 36 ods. 1 a ods. 3 Listiny v spojení s porušením čl. 46 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Listiny, čl. 6 ods. 1 Dohovoru, bolo porušené právo žalobcu na spravodlivé súdne konanie vo vzťahu na nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§§ 220 ods. 2 Csp, čl. 2, čl. 3 C.s.p.), ohýbanie práva, pričom súčasťou práva na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je aj právo účastníkov súdneho konania, aby sa súd vyrovnal s ich argumentami a návrhmi (I.ÚS 344/2010 z 6.4.2011), vykonal riadne a ústavne konformné dokazovanie na podklade nerozkradnutého spisu, žalobcu doslovne neodbil, riadne predvolal na pojednávanie žalobcom navrhnutých svedkov a ich bez zjavnej zaujatosti a "inom záujme" bez politickej motivácie riadne vypočul, o to viac, ak mu ústavný súd nálezom zo dňa 12.O9.2O13 sp.zn. II.ÚS 326/2013 -30 v bode č. 2 prikázal konať bez zbytočných prieťahov. Arbitrárne konanie mestského súdu však neznamená, že ignorovanie základných práv a slobôd účastníka konania a to aj nevykonaním riadneho dokazovania vypočutím svedkov znamená, že súd prvého stupňa koná a rozhoduje s urýchlením ("speedily") bez toho, aby kvalifikovane rozhodol o sťažnosti žalobcu z 05.04.2019, túto doručil jeho zastupujúcej advokátke JUDr. E. Korčekovej, čo si nesplnil, právne postavenie advokátky a povinnosti mu dané podľa ustanovení C.s.p. odignoroval, teda vedome maril a marí spravodlivosť súdneho konania, čo vyústilo do vydania napadnutého nezákonného a nespravodlivého rozsudku (č.l. 465) dňa 30.04.2024, ktorým sa dôsledne a v súlade s judikatúrou vnútroštátnych súdov, ústavného súdu ako aj ESĽP dôsledne nevysporiadal s tým, že žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie odškodnenia nemajetkovej ujmy v sume 8.298,- € a zaplatenie odškodnenia majetkovej ujmy v sume 705.370,77 € istiny s prísl. sú dôvodné a zmysluplné,
teda mal týmto návrhom vyhovieť a to všetko bez neakceptovateľnej (re)interpretácie a naokrojtovania, marením a zmarením práva odvolateľa na spravodlivé súdne konanie a práva na nestranného a nezaujatého sudcu, práva na zákonného sudcu, flagrantným porušením princípu právnej istoty (čl. 2 ods. 2 C.s.p.) a legitímneho očakávania žalobcu, porušením princípu zdravého rozumu. Prvostupňový súd sa ústavne konformne nevysporiadal s otázkou objektívnej zodpovednosti štátu za náhradu nemajetkovej / majetkovej škody, ktorá žalobcovi (a jeho manželke) vznikla zákonu odporujúcim konaním súdnej exekútorky - viď. právoplatné a vykonateľné uznesenie Okresného súdu Pezinok z 1.4.2009 č.k. 31Er 2366/2008-131, EX 53/08 (príloha č. 3), ktorým exekučný súd zastavil nezákonnú exekúciu, keďže zistil, že súdny exekútor konal nad rámec Exekučného poriadku, erqo zistil, že exekúcia sa vedie exekútorkou J.. G.. J. nad rámec exekučného titulu a udeleného poverenia na vykonanie exekúcie a to všetko v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdnej exekútorky a ňou nezákonne vydaných rozhodnutí v zmysle ktorých zablokovala majetok vo vlastníctve žalobcu a jeho manželky, ergo zmarila predaj ich nehnuteľností záujemcovi, čo malo v konečnom dôsledku za následok majetkovú škodu v sume 705.370,77eur istiny s prísl. a malo za následok vznik odškodniteľnej nemajetkovej ujmy v sume 8.298,eur. V dôsledku prílišného formalizmu neboli dodržané záruky, ktoré žalobcovi garantuje čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Keďže mestský súd postupom porušujúcim čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2, ods. 3 Ústavy SR v spojení s čl. 4 ods. 4 Listiny porušil základné právo žalobcu na zákonného sudcu zakotvené v čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v neprospech dotknutého žalobcu, konal a rozhodol de facto a de iure nespravodlivo a diskriminačné v prospech žalovanej v úmysle jej privodiť zneužitím práva neoprávnenú výhodu, čo sa v právnom štáte zakazuje. Žiadal sa preveriť, či zákonná sudkyňa nefiguruje v zoznamoch sudcov pracujúcich v prospech PS. Sudca nemôže byť politicky aktívny. Mestský súd Bratislava 4 ako aj pôvodný Okresný súd Bratislava 1 neprípustné ignorovali zastupovanie žalobcu advokátkou JUDr. E. Korčeková, s ktorou riadne nekonali (porušili ust. §§-u 92 ods. 2 C.s.p., §§-u 161 ods. 1 a ods. 3 C.s.p.), marili spravodlivosť súdneho konania, advokátku nepredvolávali riadne na súdmi vytyčované pojednávania {obsah spisu je toho dôkazom) porušujúc tak čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 Ústavy SR. Konanie pri jeho posúdení ako celku nespĺňalo / nesplnilo atribúty spravodlivého procesu, čo malo za následok odmietnutie spravodlivosti súdneho konania. Poukázal na rozhodnutie č. 74 uverejneného v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 8/2016. Exekútor mal v zmysle §§-u 33 ods. 1 Exekučného poriadku platného za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. samostatnú právnu subjektivitu, podľa ktorého ustanovenia - exekútor sám zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil alebo jeho zamestnanci v súvislosti s činnosťou podľa cit. zákona. Právne posúdenie veci súdom prvého stupňa je preto neprijateľné, neakceptovateľné a nesprávne, v dôsledku čoho spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, mestský súd aplikoval na vec nesprávny právny predpis, vykazuje známky neprípustnej a neakceptovateľnej nadpráce v prospech žalovanej, o to viac ak z exekučného spisu Okresného súdu Pezinok a jeho uznesenia č.k. 31Er 2366/08 -131, EX 53/08 o zastavení exekúcie z 1.4.2009 je právoplatne rozhodnuté o zastavení exekúcie na majetok J.. Y. a jeho manželky U. Y. z dôvodu, že súdna exekútorka konala nad rámec jej vydaného poverenia na vykonanie exekúcie, konala nad rámec Exekučného poriadku, teda exekúcia bola nezákonná a protiústavná, mala za následok spôsobenie žalobcovi (ako aj jeho manželke) vznik odškodniteľnej nemajetkovej ujmy ako aj odškodnenie majetkovej ujmy zmarením predaja nehnuteľností vo výlučnom vlastníctve budúcich predávajúcich manželov (H. Y. G. U. Y.) a to všetko aj v dôsledku neoprávneného zásahu exekútorky a Okresného súdu Pezinok do práva na pokojné užívanie ich majetku , do práva na zhodnotenie ich majetku predajom záujemcovi fy SLOVMONTAN s.r.o. O to viac ak súd prvého stupňa neprihral do konania manželku žalobcu U. Y., vo veci nenariadil znalecké dokazovanie. Poukázal na čl. 20 ods. 1, 4, čl. 46 ods. 3, čl. 48, čl. 38 ods. 2 Ústavy SR. Mestský súd Bratislava 4 napadnutým svojvoľne vydaným arbitrárnym a nespravodlivým rozsudkom č.k. B1-18C/224/2009-465 z 30.04.2024 dľa judikatúry ESĹP (podporne viď. aj rozhodnutie ESĽP v prípade J. p. Slovensku proti exekútorke J.) zjavným a neakceptovateľným prekrúcaním a ohýbaním práva prekročil hranice zákonnosti v zmysle článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, dotknutému žalobcovi v dôsledku neprípustnej (re)interpretácie a naokrojtovania odňali možnosť riadne konať pred prvostupňovým súdom o uplatnenom nároku na odškodnenie nemajetkovej ujmy 8.298,-eur a majetkovej ujmy 705.370,-eur istiny s prísl. Okresný súd Bratislava 1 ako aj Mestský súd Bratislava 4 porušením práva na prejednanie veci v primeranej lehote a ignorovaním nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 12.09.2013 sp.zn. II.ÚS 326/2013 -30 zmarili riadnu a včasnú objektivizáciu skutkového stavu veci vypočutím očitého svedka Z.. A. J. a to aj napriek tomu, že prvostupňový súd jeho vypočutie súdom pripustil a rozhodol o jeho predvolaní na pojednávanie teda tu vinou prvostupňového súdu zostali tzv. nevykonané dôkazy v dôsledku deštrukčného konania súdu, čo malo v konečnom dôsledku za následok porušenie práva odvolateľa na "fair trial" - teda nadpráce súdu v prospech žalovanej a to aj hrubým porušením práva rovnosti v neprospech odvolateľa.
Vychádzajúc z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR v obdobnej veci Mestský súd Bratislava 4 nemohol rozhodnúť dňa 30.4.2024 rozsudkom, keďže nemal rozhodnuté o sťažnosti žalobcu z 05.04.2019, nevykonal rekonštrukciu spisu. Mestský súd Bratislava 4 sledujúc líniu Okresného súdu Bratislava 1 bez rozumného dôvodu a náležitého racionálneho a presvedčivého zdôvodnenia konal a rozhodol ako pomocník žalovanej (Slovenskej republiky a súdnej exekútorky J.. G.. J.) a nie ako nestranný arbiter. Postup mestského súdu (pôvodne aj okresného súdu) nebol správny, ergo vydanie napadnutého arbitrárneho rozsudku odporujúceho aj ust. §§-u 220 ods. 2 CSP, čl. 2 ods. 2, ods. 3 C.s.p. nebolo možné, navyše ak vo svetle vyššie uvedených skutočností Okresný súd Bratislava 1 odignoroval povinnosti mu uložené dľa ust. §§-u 92 ods. 2 CSP, ust. §§-u 161 ods. 1, ods. 2, ods. 3 CSP po podaní sťažnosti na zistenie, že súdny spis je rozkradnutý, o sťažnosti nerozhodol, nevykonal jeho rekonštrukciu - teda nemal splnené podmienky na rozhodnutie rozsudkom dňa 30.04.2024, keď v dôsledku neprípustnej (re)intetpretácie a neprípustného naokrojtovania, diskriminácie a neľudského a ponižujúceho zaobchádzania (porušil čl. 3 Dohovoru) nekonal riadne so splnomocnenou advokátkou JUDr. E. Korčekovou, ktorú riadne nepredvolával na jednotlivé pojednávania, teda obštrukčné maril elementárne princípy spravodlivého súdneho konania. zmaril tak objektivizáciu skutkového stavu veci riadnym a ústavne konformným vypočutím svedkov - Z.. A. J., vyfabuloval tvrdenie, že Zmluva o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy z 24.09.2007 je údajne neplatná. zmaril riadne a včasné vykonanie dokazovania flagrantným porušením čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, zmaril tak ustálenie (i) majetkovej škody bez akýchkoľvek pochybností ako aj ustálenie (ii) nemajetkovej ujmy čo do dôvodu a jej výšky vypočutím očitého svedka Z.. A. J.. Napadnutý rozsudok Mestského súdu Bratislava 4 z 30.04.2024 č.k. B1-18C/224/2009- 465 je z ústavnoprávneho pohľadu deficitný aj z toho dôvodu, že Mestský súd Bratislava 4 chybne posudzoval jednotlivé predpoklady zodpovednosti za škodu, lebo pokiaľ škoda nevznikne, nevznikne ani zodpovednosť za škodu, a preto je zbytočné preukazovať ešte aj príčinnú súvislosť. Ak prvostupňový súd zjavne prehliadol skutočnosti nasvedčujúce splnenie podmienok zodpovednosti štátu v materiálnom slova zmysle a súčasne interpretoval príslušné ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. spôsobom, ktorý zodpovednosť štátu de facto vylučuje, porušil nielen čl. 46 ods. 3 ústavy, ale zasiahol rovnako do práv dotknutého odvolateľa (žalobcu) na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a tým je naplnený aj dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa Krajským súdom v Bratislave. 3. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach žalobcom uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 4. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie zaoberal nárokom žalobcu, ktorým sa domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy 8.298 eur a náhrady škody 705.370,77 eur, z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobca preukazoval opodstatnenosť svojej žaloby a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa žalovaný bránil proti uplatňovanému nároku. Na jeho posúdenie si zadovážil potrebné dôkazy, ktoré vykonal zákonom predpísaným spôsobom a následne ich vyhodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Jeho skutkové závery sú dostatočne podložené výsledkami vykonaného dokazovania. Vec posúdil správne aj po právnej stránke, keď jeho právne závery vychádzajú zo správnej aplikácie ako i výkladu právnych predpisov a nie sú v rozpore ani so závermi vyplývajúcimi z doterajšej súdno-aplikačnej praxe. Odvolací súd sa s právnym záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade žalobca nepreukázal kumulatívne splnenie všetkých zákonom predpokladaných podmienok pre úspešné uplatnenie zodpovednosti štátu za vznik nemajetkovej ujmy a škody, a to aj s právnymi dôsledkami, ktoré z neho vyvodil, plne stotožňuje. Žalobca v podanom odvolaní neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu alebo jeho právneho hodnotenia, z konania pred súdom prvej inštancie iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva. 5. Rozsudok súdu prvej inštancie je zákonu zodpovedajúcim spôsobom odôvodnený. Z odôvodnenia možno zistiť, na akých skutkových a právnych záveroch je rozhodnutie súdu prvej inštancie založené, teda je z neho zrejmé, k akým právnym záverom konajúci súd dospel a akými úvahami sa pri rozhodovaní riadil. Odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie je tak dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní z hľadiska správnosti zaujatých skutkových a právnych záverov, proti týmto záverom súdu prvej inštancie mohol žalobca náležite skutkovo a právne
argumentovať, a preto v tejto súvislosti bolo zachované jeho právo na spravodlivý súdny proces, nebola mu odňatá možnosť konať pred súdom len z dôvodu, že odôvodnenie rozhodnutia nezodpovedá jeho predstavám a očakávaniam, a preto žalobcom uplatnený odvolací dôvod založený na tvrdení, že bolo porušené jeho právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, nemôže obstáť V súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 220 ods. 2 C.s.p. konajúci súd svoj myšlienkový postup dôkladne vysvetlil, a to nielen s poukazom na rozhodujúce skutočnosti zistené výsledkami vykonaného dokazovania, ale tiež s poukazom na prijaté právne závery a dôsledne sa vysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre prijatie právneho záveru. Súd prvej inštancie podrobne poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto ohľade za presvedčivé. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. S poukazom na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. 6. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní namietal, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, po preskúmaní tejto odvolacej námietky, nezistil odvolací súd žiadne také kvalifikované skutočnosti (§ 49 ods. 1 C.s.p.), ktoré by boli spôsobilé vzbudiť odôvodnené pochybnosti o nezaujatosti zákonnej sudkyne J.. J. H. pri prejednávaní a rozhodovaní pridelenej veci. Z obsahu spisu a ani z tvrdení žalobcu nevyplývajú také relevantné skutočnosti, ktorých konkrétny obsah a charakter by objektivizoval uplatnenú námietku tak, aby bolo možné vyvodiť, že by získala zákonná sudkyňa k prejednávanej veci taký pomer, ktorý by vzbudzoval dôvodné pochybnosti o tom, že bude môcť nestranne a spravodlivo rozhodnúť. V danom prípade postup zákonnej sudkyne nevykazuje známky protizákonnosti či svojvôle. Zo spisu nevyplýva, že by konajúca sudkyňa vadným jednostranným procesným postupom znemožnila žalobcovi realizáciu niektorého zákonného procesného práva a že by tak porušila povinnosť zabezpečiť stranám rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv. Nič nenasvedčuje tomu, že by nebola zachovaná zásada rovnosti strán tým, že by konajúca sudkyňa niektorú z procesných strán na úkor druhej zvýhodnila. Tvrdenia žalobcu zostali len v rovine jeho dohadov. Okolnosťami, ktoré by určitého sudcu zo zákona vylučovali z prejednávania a rozhodovania veci, môžu byť len objektívne existujúce zákonné dôvody, nie však iba subjektívna domnienka strany o možnej neobjektívnosti sudcu, ktorú namietajúci dostatočne nekonkretizuje, nepreukazuje a nedoloží. Z dohadov, predpokladov alebo špekulácií nemožno vyvodiť existenciu zákonného dôvodu pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Meradlom pre hodnotenie objektivity sudcu nemôže byť subjektívne hľadisko strany, ktoré je spravidla motivované tým, že súd nekonal a nerozhodol podľa jej predstáv. Takéto hodnotenie správnosti súdneho konania, resp. rozhodovania, nepatrí strane a nemôže objektívne zakladať pochybnosti o nezaujatosti sudcu. Žalobcom tvrdené dôvody, z ktorých vyvodzoval zaujatosť a nestrannosť zákonnej sudkyne, boli v odvolaní prezentované len v podobe domnienok založených výlučne na jeho vnútornom pocite vyvolanom jeho subjektívnym vnímaním priebehu a výsledku konania. 7. S poukazom na uvedené možno uzavrieť, že v danom prípade nie je ani najmenší dôvod pochybovať o tom, že by zákonná sudkyňa voči žalobcovi nepostupovala nezaujato, neutrálne, že by mu nepriznala rovnaké možnosti na uplatnenie všetkých práv, a že by vec objektívne - podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia - neposúdila so zreteľom na všetky skutočnosti významné pre rozhodnutie. Právo žalobcu na súdnu ochranu a právo na spravodlivý súdny proces bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa jeho subjektívnych predstáv. Keďže v prejednávanej veci odvolací súd nezistil z obsahu spisu žiadne skutočnosti, ktoré by mohli zakladať odôvodnené pochybnosti o nezaujatosti zákonnej sudkyne v predmetnej veci, je nedôvodná odvolacia námietka žalobcu, že v danej veci rozhodol vylúčený sudca. 8. Rovnako nenáležitá je odvolacia námietka žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhované dôkazy. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na objektívne dôvody, pre ktoré nemohol vykonať žalobcom navrhovaný výsluch svedka Z.. J., a odvolací súd zistil, že tieto majú podklad v obsahu spisu. Následne žalobca na pojednávaní dňa 30.04.2024 uviedol, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania, na čo uznesením vyhlásil súd dokazovanie za skončené. Za daného stavu sa preto žalobca nemôže úspešne v odvolacom konaní dovolávať neúplne zisteného skutkového stavu veci, keď v konaní pred súdom prvej inštancie nenavrhoval žiadne ďalšie dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností. Skutkový stav tak, ako bol zistený súdom prvej inštancie na základe tých dôkazov, ktoré boli
navrhnuté a označené stranami do skončenia dokazovania pred súdom prvej inštancie, bolo potrebné považovať za úplný; keď povinnosť vykonať dôkazy nad rozsah dôkazných návrhov strán nevyplývala pre konajúci súd ani z ust. § 185 ods. 2 a 3 C.s.p. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď rozhodol na základe skutkového stavu zisteného z vykonaného dokazovania (§ 215 ods. 1 C.s.p.). Žalobca tak neopodstatnene namieta, že súd prvej inštancie rozhodol bez náležitého zistenia a preverenia skutkového stavu a že konajúci súd znemožnil objektivizáciu skutkového stavu a neodôvodnene mu vytýka, že vo veci nenariadil znalecké dokazovanie. 9. Zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v ust. § 17 ods. 2 priznáva poškodeným, ktorým vznikla ujma nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, právo na úhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za súčasného splnenia dvoch podmienok, a to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu a jednak že nie je možné túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak, čo môže byť napr. formou verejného ospravedlnenia, uverejnením rozsudku, znením jeho odôvodnenia a pod.. Vznik objektívnej zodpovednosti štátu za vznik nemajetkovej ujmy tiež predpokladá existenciu príčinnej súvislosti medzi vydaním nezákonného rozhodnutia či nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej, než majetkovej sféry poškodeného a teda môže predstavovať rôzne negatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a pod. Zákon pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy výslovne, demonštratívnym výpočtom, stanovuje kritériá, ktoré je potrebné vždy posúdiť s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu. Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je tak ponechané na ľubovôlu súdu, ale musí byť založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo skutkového stavu na základe dokazovania vykonaného najmä na zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach spoločenského života dotknutej osoby, v ktorom smere dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného. V tejto súvislosti možno vo všeobecnosti konštatovať, že určujúcim vodítkom pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy by mala byť jej primeranosť. Z uvedenej právnej úpravy, ktorá stanovuje okruh skutočností, na ktoré je potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadnuť, potom vyplýva, že nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť už zo samotnej existencie nesprávneho úradného postupu, bez zreteľa na následky dopadu vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo. 10. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že nečinnosť orgánu verejnej moci či zbytočné prieťahy v konaní nepochybne znamenajú samé o sebe pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, to však ale poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Hoci aj v dôsledku neprimerane dlhotrvajúceho konania možno ujmu spočívajúcu v neistote poškodeného ohľadne výsledku konania predpokladať, je ale už predmetom ďalšieho dokazovania posudzovanie, či ide o ujmu nepatrnú alebo značnú, kedy je na poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo významne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, v konaní hodnoverne preukázal. Pri posudzovaní intenzity zásahu je za určujúce hľadisko potrebné považovať charakter konania, v ktorom ujma vznikla, keďže ujma vzniknutá v ne/sporovom konaní môže byť iná, ako ujma vzniknutá v exekučnom konaní a rovnako treba rozlišovať medzi konaním civilným, trestným či správnym a napokon treba vziať osobitne na zreteľ aj predmet konania z hľadiska jeho významu pre účastníka konania (trestné konanie, konanie starostlivosti o maloletých, o osobnom stave, pracovnoprávne spory, konania týkajúce sa života a zdravia) a ochrany akých práv či právom chránených záujmov sa v ňom dovoláva, s prihliadnutím aj na jeho osobné pomery či iné konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu (vysoký vek, zdravotný stav a pod.); zvýšený význam predmetu konania pre osobu poškodeného musí táto osoba v konaní spoľahlivo doložiť. 11. K povinnosti poškodeného preukázať následky prieťahov v konaní sa vyjadril aj Najvyšší súd v uznesení sp.zn. 7Cdo/222/2021 tak, že i keď zbytočné prieťahy v neprimerane dlho trvajúcom exekučnom konaní spôsobujú spravidla jeho účastníkovi nemajetkovú ujmu, je na poškodenom, ktorý sa v civilnom sporovom konaní domáha zaplatenia peňažnej náhrady za túto ujmu (§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci), aby preukázal vznik svojej ujmy v jednotlivých oblastiach života, intenzitu zásahu do chránených práv a tiež to, že
samo konštatovanie porušenia práv nie je v konkrétnom prípade dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie alebo zmiernenie jeho nemajetkovej ujmy. Dovolací súd v nadväznosti na § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. konštatoval, že v civilnom sporovom konaní okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinností tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie týchto tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. V konaní o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej orgánom verejnej moci má žalobca bremeno tvrdenia v tom, že žalovaný zodpovedá za ujmu spôsobenú zásahom a že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť mu ujmu na jeho právach, pričom musí nielen uviesť (tvrdiť), ale aj preukázať, aká nemajetková ujma mu vznikla. Z bremena tvrdenia vyplýva pre žalobcu dôkazné bremeno spočívajúce v (procesnej) povinnosti preukázať skutočnosti svedčiace o existencii ujmy a zásahu. Pokiaľ sa domáha peňažnej náhrady takej ujmy, musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že ujma mu skutočne vznikla, a že zásah nielen mohol, ale skutočne aj vyvolal následnú negatívnu reakciu v jeho súkromnom živote (vrátane zhoršenia jeho kvality, duševnej stability, duševného zdravia, ľudskej dôstojnosti, telesnej integrity), v rodinnom prostredí, profesionálnej sfére alebo v inej oblasti. Len ak sú tieto skutočnosti nesporne preukázané, môže súd konštatovať, že žalobca uniesol bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy, musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci. Označenie rozhodujúcich skutočnosti znamená prezentovanie okolností, od ktorých žalobca v civilnom súdnom spore odvodzuje opodstatnenosť svojho nároku. V spore o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej zbytočnými prieťahmi v konaní treba mať na zreteli, že zákonodarca sám stanovil okruh skutočností, na ktoré je potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadnuť. Nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno teda vyvodiť len zo samotnej existencie nesprávneho úradného postupu, bez zreteľa na následky dopadu vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolností, za ktorých k nej došlo. Nečinnosť orgánu verejnej moci, ako i zbytočné prieťahy v jeho konaní nepochybne už samé osebe znamenajú pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, to ale poškodeného, ktorý požaduje peňažnú náhradu, nezbavuje povinnosti preukázať vznik ním tvrdenej nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života a tiež intenzitu zásahu. Samotný poškodeným predložený dôkaz o nepriaznivom zdravotnom stave a jeho hmotnej núdzi alebo len jeho výpoveď pred súdom - bez preukázania príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom - nemá zákonom vyžadovanú dôkaznú silu. I keď je pravdepodobné, že neprimerane dlho trvajúce konanie spôsobuje jeho účastníkovi istú ujmu spočívajúcu v neistote ohľadom výsledku konania, zostáva vždy predmetom dokazovania, či k tvrdenej ujme skutočne došlo a v čom konkrétne spočíva. Je na poškodenom, aby náležite preukázal svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu do jeho práv alebo významne negatívne ovplyvňujú jeho životnú situáciu. Aj v civilnom spore o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní, teda žalobcu (ako poškodeného) zaťažuje dôkazné bremeno, ktoré spočíva v jeho procesnej povinnosti preukázať (aspoň v základnom rozsahu) skutočností, z ktorých vyplýva, že mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu vznikla nemajetková ujma, na reparáciu ktorej je potrebné priznať aj náhradu v peniazoch. Povinnosť preukázať splnenie kvalifikovaných podmienok na priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií na určenie jej výšky stíha výlučne poškodeného. V zmysle § 17 ods. 3 ZZŠ, ktoré je súkromnoprávnou normou, sa výška nemajetkovej ujmy v peniazoch určuje s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť jemu vzniknutej ujmy, okolnosti, za ktorých k ujme došlo, ako aj závažnosť následkov ujmy poškodeného v súkromnom živote a jeho spoločenskom uplatnení. Odškodňovanie podľa tohto ustanovenia sa líši od odškodňovania morálnej ujmy priznávanej za prieťahy v rámci rozhodovania ESĽP alebo ústavného súdu - bez realizácie dokazovania. Tieto súdy totiž pri rozhodovaní postupujú podľa noriem verejného práva; v konaniach pred nimi stačí vo všeobecnosti konštatovanie prieťahov v súdnom konaní - výšku morálnej ujmy nie je týmto súdom potrebné preukazovať, nakoľko náhrada sa priznáva automaticky v závislosti od prieťahov v konaní. I keď je nesporné, že nečinnosť orgánu verejnej moci, či zbytočné prieťahy v konaní predstavujú pre poškodeného určitú nemateriálnu ujmu, nezbavuje to poškodeného, ktorý v civilnom spore požaduje peňažnú náhradu, povinnosti preukázať vznik nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, a tiež to, že iba samotné konštatovanie porušenia jeho práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Napriek tomu, že v dôsledku neprimerane dlhotrvajúceho konania je možné nemateriálnu ujmu spočívajúcu v neistote poškodeného (najmä z hľadiska výsledku konania orgánu verejnej moci) predvídať, je v civilnom sporovom konaní predmetom dokazovania, či ide o ujmu nepatrnú alebo značnú, kedy už nestačí iná forma zadosťučinenia (napr. verejné ospravedlnenie, uverejnenie zrušujúceho rozsudku a stručného znenia odôvodnenia a
pod.). Inými slovami: poškodeného zaťažuje nielen povinnosť tvrdiť existenciu relevantných skutočností umocňujúcich zásah do kvality života alebo ovplyvnenie životnej situácie, ktorými odôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup spočívajúci v zbytočných prieťahoch v konaní orgánu verejnej moci, ale aj povinnosť tieto skutočnosti súdu hodnoverne preukázať. 12. Je to práve žalobca ako poškodený, ktorého v spore zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať (aspoň v základnom rozsahu) skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu je potrebné priznať aj náhradu v peniazoch. Dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre určenie jej výšky, tak stíha výlučne poškodeného (rozhodnutie sp. zn. IV. ÚS 1/2012). 13. Zákon č. 514/2003 Z.z. ako norma súkromného práva, v prípade splnenia zákonných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy poškodenému v peniazoch, pri určovaní jej výšky v § 17 ods. 3 ukladá prihliadať najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Preto nemožno hovoriť v danom prípade o odškodňovaní morálnej ujmy, ktorá bola priznaná za prieťahy v rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj "ESĽP") a to v osobitne upravenom konaní bez realizácie dokazovania, čo je príznačné i pre vnútroštátny ústavný súd, ktoré súdy pri rozhodovaní postupujú podľa noriem verejného práva. Práve v konaniach pred týmito súdmi (Ústavný súd Slovenskej republiky a Európsky súd pre ľudské práva) stačí vo všeobecnosti konštatovanie prieťahov v súdnom konaní, pričom výšku morálnej ujmy (spočívajúcej i stave neistoty ohľadom výsledku konania) nie je potrebné preukazovať, nakoľko táto sa priznáva automaticky v závislosti od prieťahov v konaní. Vyplýva to priamo z rozhodovacej činnosti ústavného súdu, týkajúcej sa ústavných sťažností vo veciach zbytočných prieťahov, v rámci ktorých ani ústavný súd pri rozhodovaní o žiadostiach o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako kompenzačného prostriedku nemajetkovej ujmy nepostupuje paušálne, ale vždy vychádza z konkrétnych okolností toho-ktorého prípadu, ktoré konanie žalobkyňa v konečnom dôsledku neiniciovala. 14. V uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 285/2018 ústavný súd podrobil prieskumu závery krajského súdu vyslovené v konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup spočívajúcu v neprimeranej dĺžke súdneho konania, kde krajský súd vyslovil, že "nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť už zo samotnej existencie nesprávneho úradného postupu, bez zreteľa na následky dopadu vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo. (...) zbytočné prieťahy v konaní nepochybne znamenajú samé osebe pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, to však poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie, či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. (...) nesprávny úradný postup nemožno považovať bez ďalšieho za konanie, v dôsledku ktorého by žalobcovi automaticky prináležal nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy." Ústavný súd považoval tieto závery za ústavne konformné a ústavnú sťažnosť, v ktorej sťažovateľ napádal tieto závery krajského súdu, ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú. 15. Z vyššie uvedených právnych záverov vyplýva, že okolnosti posudzované v rámci zákonného kritéria musia byť v kontradiktórnom procese tvrdené a preukazované poškodenou osobou. Poškodenú osobu totiž zaťažuje bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno preukázať dôvodnosť uplatňovanej výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej prieťahmi v konaní a z nich vyplývajúcej neistoty ohľadne výsledku konania. Tieto okolnosti v spore tvrdiť nie je; a ani nemôže byť; povinnosťou konajúceho súdu o uplatnenom nároku, nakoľko by týmto nahrádzaním procesnej aktivity poškodenej strany mohlo dôjsť k jej zvýhodneniu v spore na úkor druhej strany a tým k porušeniu zásady rovnosti sporových strán. 16. Súd prvej inštancie tak vychádzal zo správneho právneho názoru, že nesprávny úradný postup nemožno považovať bez ďalšieho, za konanie, v dôsledku ktorého by žalobcovi automaticky prináležal nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy, a správne v tomto smere uzavrel, že žalobca v konaní dostatočne spoľahlivo nepreukázal dôvodnosť uplatnenej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, keď náležite nepreukázal rozsah nepriaznivých následkov, ktoré mu mali, v súvislosti s nesprávnym úradným
postupom, vzniknúť a jeho všeobecné tvrdenia v tomto smere tak zostali v konaní dôkazne nepodložené. Súd prvej inštancie správne zohľadnil, že žalobcovi sa dostalo morálnej satisfakcie ospravedlnením sa mu predsedníčkou súdu v rámci vybavenia jeho sťažnosti na prieťahy. Súdu prvej inštancie preto nemožno v tomto smere vytýkať žiadne pochybenie pri skutkovom a právnom posúdení otázky vzniku nároku na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy a žalobca neuviedol ani vo svojom odvolaní žiadne nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali odlišné právne posúdenie tejto otázky odvolacím súdom. 17. Žalobca neuviedol v akom ohľade mala byť prieťahmi v konaní narušená integrita jeho vnútornej sféry, duševná a psychická pohoda, a konajúcemu súdu neprináležalo v tomto smere dedukovať závažnosť dopadu vzniknutých prieťahov na vnútorné prežívanie žalobcu na základe jeho všeobecného tvrdenia o právnej neistote, obave o výsledok exekučného konania a poškodenie dobrého mena, ktoré nepovažoval odvolací súd za dostačujúce pre osvedčenie značnej intenzity zásahu do osobnostných práv žalobcu. Žalobca tak neuviedol žiadne presvedčivé argumenty, ako mal byť dotknutý na osobnostných právach prieťahmi v konaní, v tomto smere neosvedčil mieru závažnosti zásahu do podstatných aspektov jeho súkromného života. 18. Škodu je možné vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá a/ nastala v majetkovej sfére poškodeného, b/ je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a c/ je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Ušlý zisk sa v súlade s konštantnou judikatúrou súdov definuje ako ujma spočívajúca v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je tomu u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu. Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu veci (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej udalosti). Len všeobecné tvrdenie o strate podnikateľskej príležitosti alebo zmarení podnikateľského zámeru bez ďalšieho nikdy nemôže byť základom pre vznik nároku na náhradu ušlého zisku a to ani v prípade, ak by boli dôsledkom protiprávnej udalosti. Je tomu tak preto, že zákon č. 514/2003 Z.z. nezakladá vznik nároku na náhradu škody paušálne a automaticky v každom jednotlivom prípade porušenia povinnosti zo strany orgánov štátu, ale len celkom výnimočne za predpokladu súčasného naplnenia aj ďalších predpokladov vzniku a existencie zodpovednostného vzťahu, ktorými sú existencia škody (ušlého zisku) a príčinnej súvislosti medzi škodou a protiprávnym konaním alebo opomenutím orgánov štátu. Aj existencia ušlého zisku musí byť vždy bezpečne preukázaná a musí byť založená na konkrétnych skutkových okolnostiach. V prípade ušlého zisku nie je možné preukázať jeho reálnu existenciu, ale musia byť dokazované také konkrétne skutkové okolnosti (tvrdené poškodeným), ktoré pri logickej úvahe povedú súd k záveru, že ušlý zisk by skutočne vznikol nebyť protiprávnej udalosti, t.j. dokazuje sa pravdepodobnosť dosiahnutia ušlého zisku u poškodeného v danom čase a podľa miery dokázanej pravdepodobnosti, je potom možné urobiť záver o tom, či by za daných okolností bol žalovaný ušlý zisk aj reálnym. Ušlý zisk nie je nejakou hypotetickou, či fiktívnou majetkovou výhodou a nejde ani o potenciálny majetkový prínos, ktorý by mal byť stanovený na podklade analógie bez reálneho základu. Za ušlý zisk v súlade s vymedzením tohto pojmu vyplývajúcim z ustanovení hmotného práva a jeho výkladom právnou teóriou i súdnou praxou možno považovať len takú majetkovú ujmu, ktorej vznik je podložený už existujúcimi prípadne reálne dosiahnuteľnými okolnosťami, z ktorých možno usudzovať, že nebyť škodovej udalosti očakávaný zisk by skutočne vznikol. To znamená, že musí byť naisto preukázaný ,,predpoklad" jeho vzniku, teda taká skladba okolností, ktorá svedčí o tom, že k vzniku zisku by nepochybne došlo a plánovaná finančná transakcia, či prísľub by boli naplnené. Ušlý zisk je teda stratou konkrétnej, reálnej a preukázateľnej príležitosti zhodnotenia majetku, avšak len za predpokladu, že pravdepodobnosť dosiahnutia zisku u poškodeného je s ohľadom na existujúce okolnosti toho ktorého konkrétneho prípadu vysoko pravdepodobná až blížiaca sa k istote (m.m. uznesenie najvyššieho súdu sp.zn. 5Cdo 195/2015, 4Cdo 319/2008, 1Cdo 76/2008). Bremeno tvrdenia a preukázania týchto okolností leží výlučne na poškodenom. Nepreukázanie existencie takýchto skutkových okolností, by potom mohlo viesť len k záveru, že ušlý zisk, ktorého sa žalobca v konaní domáha, je skutočne iba "fikciou" (m.m. uznesenie najvyššieho súdu sp.zn. 3Cdo 513/2014). Aj v prípade ušlého zisku musí ísť o ujmu už nastalú (vzniklú) a nie o ujmu, ktorá by hypoteticky mohla vzniknúť v budúcnosti (z uznesenia najvyššieho súdu sp.zn. 4 MCdo 23/2008). 19. Žalobca v predmetnej veci namietal nesprávny úradný postup súdnej exekútorky, ktorá vydala tri upovedomenia o začatí exekúcie na podklade jedného exekučného titulu, v dôsledku čoho mu vznikla
škoda v sume 705.370,77 eur, predstavujúcej kúpnu cenu, ktorá mu nebola vyplatená zmarením predaja nehnuteľnosti, zaťaženej exekučným záložným právom, na základe zmluvy o budúcej kúpnej zmluve. 20. Súd prvej inštancie sa dôsledne vysporiadal s tým, prečo nepovažoval postup súdnej exekútorky pri vydávaní opravných upovedomení o začatí exekúcie za nesprávny. Aj v prípade, ak by bolo možné považovať vydanie opravných upovedomení za nesprávny úradný postup súdnej exekútorky, tak ako na to poukázal exekučný súd v uznesení o zastavení exekúcie, nevznikla žalobcovia žiadna škoda na jeho majetku, nakoľko neobdržanie kúpnej ceny 21.250.000 Sk na základe zmluvy o budúcej kúpnej zmluve nepredstavuje skutočnú škodu ani jeho ušlý zisk, nakoľko nehnuteľnosti v hodnote dojednanej kúpnej cene zostali jeho majetkom; nejde totiž o stratu príležitosti zhodnotenia majetku; nepredanie nehnuteľnosti za dohodnutú kúpnu cenu nepredstavuje stratu očakávaného rozmnoženia (zväčšenia) majetku, t.j. zisku. Žalobca tak neopodstatnene tvrdí, že predaj nehnuteľnosti za dohodnutú kúpnu cenu predstavuje zhodnotenie jeho aktív. Nebyť nesprávneho úradného postupu žalobca by síce obdržal kúpnu cenu, ale zmenšili by sa jeho aktíva o predané nehnuteľnosti, takže by nedošlo u neho odplatným predajom k zväčšeniu či rozmnoženiu majetku, ale len k zmene formy majetku z nepeňažného na peňažný. Žalobca sa preto neopodstatnene dovoláva ústavnej ochrany vlastníckeho práva. 21. Uvedené napokon potvrdzuje aj súdna prax, podľa ktorej výška odplaty pri predaji nehnuteľnosti, t.j. cena nehnuteľnosti, ktorá navrhovateľovi nebola zaplatená následkom neuzavretia kúpnej zmluvy, nie je zisk. Ušlý zisk je ujma spočívajúca v tom, že u poškodeného nedôjde v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. februára 2010, sp. zn. 2 Cdo 210/2008). 22. Tvrdenie žalobcu o rozkradnutí spisu zostalo v konaní len v rovine jeho dohadov a špekulácií. Súd prvej inštancie zjednal nápravu pochybenia, keď následne vo veci konal s JUDr. Korčekovou ako právnou zástupkyňou žalobcu s plnou mocou udelenou pre celé konanie. Pokiaľ aj nebolo uznesenie č.k. 18C/224/2009-241 zo dňa 04.05.2017 doručené JUDr. Korčekovej, uvedené pochybenie nemalo za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia ani jeho predčasnosť ako to tvrdí žalobca v odvolaní. Súd prvej inštancie tiež správne ustálil pasívnu legitimáciu štátu v konaní, a preto vec neposúdil nesprávne pokiaľ žalobca poukazuje na § 33 ods. 1 exekučného poriadku. Konajúci súd rovnako nepochybil, pokiaľ nepribral do konania manželku žalobcu. 23. Podstata kontradiktórnosti sporového konania spočíva v tom, že strany musia dostať reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na protiargumenty protistrany; a zásada rovnosti, resp. princíp rovnosti zbraní, má v kontradiktórnom spore garantovať strane, aby jej bola poskytnutá rozumná možnosť obhajovať sa za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú vo vzťahu k protistrane. Súd prvej inštancie postupoval v súlade so zásadou kontradiktórnosti konania a neporušil ani rovnosť strán, keď žalobcovi poskytol rovnaký priestor v konaní navrhnúť a predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a vyjadriť sa k dôkazom predkladaných protistranou. Porušenie zásady rovnosti nemožno vyvodiť zo skutočnosti, že súd prvej inštancie na dôkazy predložené žalobcom neprihliadol, pretože ich nepovažoval za významné pre konečné rozhodnutie v danej veci. So zreteľom na uvedené možno zhrnúť, že súd prvej inštancie správne posúdil a uplatnil zodpovednosť strán za splnenie procesnej povinnosti preukázať svoje tvrdenia, jeho záver založený na konštatovaní o neunesení dôkazného bremena žalobcom vo vzťahu k preukázaniu uplatňovaného nároku a tiež postup súdu prvej inštancie, na základe ktorého dospel ku konečnému verdiktu, zodpovedajú kontradiktórnosti sporového konania, v rámci ktorého bolo za rovnakých procesných podmienok žalobcovi umožnené uplatniť svoj vplyv na konečné meritórne rozhodnutie súdu realizáciou jeho procesných práv navrhovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a nadväzne na uvedenú zásadu konajúci súd zákonným spôsobom vyhodnotil procesnú aktivitu oboch strán a túto následne náležite premietol do svojich záverov, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Z práva na spravodlivý súdny proces pre žalobcu nevyplýva právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, akceptoval relevantnosť ním predkladaných dôkazov a námietok, preberal podstatu jeho argumentácie a rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami. Nemožno tak prisvedčiť tvrdeniam žalobcu o arbitrárnosti, tendenčnosti, svojvôli, porušení princípu právnej istoty a legitímnych očakávaní a princípu zdravého rozumu.
24. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že žalobcom uplatňované odvolacie dôvody neboli podložené takými relevantnými argumentmi, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie. 25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého v odvolacom konaní úspešnému žalovanému vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Podľa obsahu spisu žalovanému žiadne trovy nevznikli, je preto v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.februára 2018 sp.zn. 7Cdo 14/2018 uverejnené pod R 72/2018 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018). 26. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).